Študoval na gymnáziu, no zlákalo ho povolanie poštového doručovateľa. Rád sa stretáva s ľuďmi, denne urobí približne 10-tisíc krokov a roznesie okolo 20 kilogramov pošty. V jeho doručovacom rajóne Poprad - Matejovce ho ľudia poznajú, niektorí ho dokonca pozvú aj na kávu. Občas na neho spoza plota vyskakujú zúrivé psy, inokedy ho zas pobavia otázky, na ktoré nevie odpovedať.
„Keď mám pre ľudí dobierku, často sa ma pýtajú, čo to je. Keďže to nemôžem otvoriť, nemám odkiaľ vedieť, čo si objednali,“ hovorí so smiechom poštový doručovateľ Lukáš Ovšonka.
Kedysi to bolo bežné, dnes je to výnimočné. Napísal si niekedy babe list?
Ak si správne pamätám, zamilovaný list som žiadnej babe nepísal. Raz som však pripojil k darčeku papier s prianím, čo však nemôžeme považovať za list.
Som z generácie, ktorej listy nie sú až také blízke, no keď som bol mladší, rád som posielal pohľadnice.
Pri akých príležitostiach?
Zvyčajne v čase, keď som bol na výlete alebo na dovolenke.
Aj vďaka tebe sa k ľuďom dostávajú pohľadnice či listy. Vieš odhadnúť, približne koľko kilogramov pošty roznesieš za jednu šichtu?
Listov je čoraz menej, keďže komunikácia sa presúva do online priestoru. Ľudia však stále odoberajú katalógy, a tie sú pomerne ťažké.
Závisí to predovšetkým od množstva pošty počas daného dňa, no zvyčajne je to okolo 20 kilogramov.
Približne koľko kilometrov denne nachodíš?
Denne urobím okolo 10-tisíc krokov, čiže prejdem približne osem kilometrov.
Akí ľudia ti dokážu znepríjemniť deň?
Najmä chronickí sťažovatelia. Ak však človek robí dobre svoju prácu, myslím si, že nie je dôvod na to, aby sa niekto na neho sťažoval.
Je niečo, čo poštárom vyslovene lezie na nervy, no niektorí ľudia to stále robia?
Niekedy je to iba zhoda okolností, keď poštár klope alebo zvoní, zatiaľ čo ľudia idú vyhodiť smeti alebo sú na balkóne. Potom začneš vypisovať žltý lístok a dotyčný ti otvorí so slovami – tu som. Prípadne už vhodíš lístok do schránky, keďže nik na zvonenie alebo klopanie nereaguje, a potom si príde daný človek na poštu po zásielku a začne sa sťažovať so slovami - veď som bol doma.
Ďalšou bizarnou situáciou je to, keď mám pre ľudí dobierku a pýtajú sa ma, čo to je. Keďže to nemôžem otvoriť, nemám odkiaľ vedieť, čo si objednali.
Volajú ťa niektorí aj k sebe domov?
Nestáva sa to často, no niektorí si chcú prebrať poštu alebo dôchodok v kuchyni. Opýtajú sa ma, či si nedám kávu, staršia pani mi raz dokonca ponúkla raňajky, ďalšia zas pirohy.
Ide najmä o starších, osamelých ľudí, ktorí už nemajú doma deti a sú radi, keď môžu s niekým prehovoriť čo i len pár viet.
Na čo by si najmä starší ľudia mali dávať pozor? Ako dokážu rozoznať, že nejde o falošného poštára?
Každý z nás má pracovný odev – v zime je to vetrovka, v lete zas tričko alebo vesta s logom pošty. Ľudia by však mali byť obozretní a aj pri menšom podozrení by si mali overiť, o koho ide.
Máme preukazy, pokiaľ si nie sú istí, vieme sa im preukázať. Každý z nás však má svoj rajón a ľudia nás zvyčajne poznajú.
Naopak, najmä počas dôchodkových dní, nepokúšal sa ťa niekto okradnúť?
Zatiaľ sa mi to nestalo, dokonca za posledné roky som o takom prípade v Poprade ani nepočul. Nemôžem však hovoriť za iné mestá alebo obce.
Aké máš skúsenosti so psami, ktorí vyskakujú spoza plota?
Hoci na mňa žiadny pes nezaútočil, je nepríjemné, keď spoza plota na teba breše a vyskakuje zviera, od ktorého nevieš, čo môžeš čakať. Ak je chlpáč príliš zúrivý, vždy radšej počkám.
Čo všetko máš počas dňa na starosti?
Ráno si idem na dopravné stredisko prebrať služobné auto. O siedmej začínam pracovať na svojom pracovisku. V prípade, že je dôchodkový deň, kolegyne z hlavnej pokladne mi prinesú peniaze. Následne idem do miestnosti, kde od rána ďalšie kolegyne postupne triedia poštu podľa jednotlivých rajónov, pričom Poprad je rozdelený na 27 rajónov.
Všetku poštu si vezmem k svojmu stolu, ktorý mám rozdelený podľa ulíc, domov a bytoviek. Listy si takýmto spôsobom roztriedim. Výnimkou sú však doporučené listy a úradné zásielky s podacími číslami, ktoré si musím naskenovať cez počítač.
Keď si všetky zásielky naskenujem, vytlačím si takzvanú dodávaciu knihu. Okolo pol deviatej až deviatej sadám do služobného auta a presúvam sa do svojho doručovacieho rajónu. Chodím od domu k domu, a keď svoj rajón prejdem, idem na poštu v Matejovciach, kde nechávam uložené oznámené zásielky, aby si ich ľudia mohli vyzdvihnúť. Následne sa presúvam na našu hlavnú poštu, kde si skontrolujem, či mi všetko sedí a urobím vyúčtovacie zmeny.
Mal si priestor pracovať aj za priehradkou?
Doposiaľ nie, pracujem ako doručovateľ.
Kupujú si ľudia stále žreby?
Predávame ich aj my, poštoví doručovatelia. Málokedy sa nám však podarí naplniť plán.
Kupuješ si žreby aj ty?
Občas vyskúšam šťastie, v konečnom dôsledku to ide aj mne do tržby. Občas sa mi podarí vyhrať pár eur.
Dá sa v tejto brandži slušne zarobiť? Je to aj pre mladého človeka atraktívne povolanie?
Hoci nemám manažérsky plat, som spokojný. Denne sa stretávam s ľuďmi, okrem toho som v teréne a mám pohyb.
Majú mladí ľudia záujem o túto profesiu?
Pokiaľ hovoríme o chlapoch, v Poprade sme štyria. Spomedzi nich som najmladší. Kolektív však dotvára vyše 20 žien, tie sú rôznej vekovej kategórie.
Ako vidíš budúcnosť pošty?
Tým, že sa všetko presúva do online sveta, počet listov sa z roka na rok znižuje. Pošta sa však preorientováva najmä na balíky a v istých aspektoch je stále monopol. Najmä v prípade starších ľudí, ktorí všetko platia v hotovosti. Ako to však bude o 50 rokov, to nedokážem odhadnúť.
