Rušný život, málo zelene, stres či všade samý betón. Aj taký býva život vo veľkom meste. Nejeden človek by sa v takých chvíľach najradšej ocitol aspoň na chvíľu niekde na vidieku. Podobne to videli aj Ria a David, ktorí pred pár rokmi opustili veľkomesto, aby sa usadili na samote na strednom Slovensku.
A nielen to, založili tam jeden z prvých útulkov pre hospodárske zvieratá na Slovensku s názvom Home regained. Okrem zvierat by radi pomáhali aj ľuďom, snažia sa totiž budovať terapeutické centrum, so zameraním na arteterapiu a animoterapiu.
O tom, aké to bolo ocitnúť sa zrazu v lone prírody, či je život so zvieratami veselý, ako vyzerá bežný deň v útulku, ale aj koľko času im zaberá starostlivosť o zvieratá, sa dozvieš v rozhovore s Riou.
Množstvo Slovákov sa z vidieka či menších miest sťahuje do Bratislavy. Tvoj prípad bol presne opačný. Ako k tomu došlo?
Ja som sa tiež najskôr sťahovala do Bratislavy s tým, že tak sa to proste robí. Rovnako aj môj manžel David, ktorý tam žil oveľa dlhšie, ako ja. Keď sme sa dali dokopy, zistili sme, že zdieľame rovnaký sen - žiť na samote v lese. A vtedy sme si aj rovno povedali - tak poďme, s tebou sa to dá. A začali sme hľadať a premýšľať a ignorovať ľudí, ktorí nás od toho odhovárali, či nám neverili, že to myslíme vážne.
Kopa ľudí z veľkých miest o živote na samote aspoň občas sníva, ale sú to skôr „romantické predstavy“. Ako sa to podarilo uskutočniť?
Aj my sme začínali s romantickými predstavami, som ten najväčší a najšialenejší „snílek“, akého poznám. Po polroku hľadania sme našli dokonalú usadlosť na samote s troma domami, dvomi stodolami, lesom a lúkami. Bola to láska na prvý pohľad, miesto, kde sa dajú zrealizovať všetky naše predstavy. Avšak, nedalo sa tam hneď bývať, a tak David na čas rekonštrukcie kúpil ešte zrekonštruovaný dom v inej dedine. K domu prislúchala veľká záhrada a v nej ovečky, ktoré sme sa rozhodli si nechať, aby ich nezabili.
Čím sa živíte (s manželom)?
Živí nás David, ktorý je v našom vzťahu nohami viac pri zemi, celé to vlastne kotví a mne dovolí lietať a vymýšľať. David robí finančné stratégie pre technologické firmy a startupy. Aspoň tak nejak tomu rozumiem ja. Ja sa snažím popri budovaní našich spoločných projektov a azyle pre zvieratká podnikať s vintage oblečením, ale potrebuje to veľa času, ktorý nemám a tak rozmýšľam nad iným, časovo menej náročným a lepšie vynášajúcim podnikaním. Dôležité je pre mňa ale môcť pracovať pre seba, pre nás.
S manželom vediete jedno z prvých azylových miest pre hospodárske zvieratá na Slovensku. Aké to bolo pre dievča z mesta, ocitnúť sa zrazu v lone prírody?
Krásne. Ja pochádzam z malého mesta, zo Zlatých Moraviec a žila som tam až do maturity. Vyrastali sme aj so starými rodičmi, ktorí mali veľkú záhradu a chovali zvieratá, takže pre mňa to nebol úplne neznámy svet. Aj keď som na to trochu pozabudla a možno sa zo mňa stal mestský človek. Mestá ma ale časom úplne vycucali a bolo veľmi príjemné až omamujúce, keď ten mestský ruch pre mňa zrazu navždy stíchol.
Stojí nás to síce všetok čas a je to viac práce, ako som si dokázala predstaviť, a to mám fantáziu fakt veľkú, ale zatiaľ ma to stále baví a stále ma teší používať svoje ruky na prácu, budovať, stavať, makať, vytvárať náš svet, domov.
O aké zvieratá sa staráte?
O troch barančekov, dve ovečky, štyroch capov, dve kozy, troch kohútov, piatich králikov a dvoch psov.
Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Ráno začíname kŕmením zvierat, čistením ich výbehov, klietok. Všetkým zvieratkám čistíme dvakrát denne. Každý deň strávim minimálne tri hodiny plánovaním, riešením problémov, vybavovaním nákupov, organizovaním pomocníkov a podobne. Nasledujeme denný režim zvierat, pomedzi starostlivosť o nich sa venujeme práci, extra projektom, a všetkému, čo sa do dňa zmestí.
Zvyčajne treba aj niečo vyrábať, prerábať, opravovať. Ak to nestaviam sama, ale pracujú na tom naši pomocníci, musím im pripraviť plány a manuály. Keď máme u nás viac ľudí, je to super, lebo vieme robiť na viac veciach.
Zvieratám treba pravidelne upravovať paznechty, strihať vlnu. Tieto veci som sa tiež rozhodla naučiť robiť sama, keďže som mala zlú skúsenosť so strihačom. Teraz v tehotenstve mi chodila pomôcť ešte jedna kamarátka, ktorá kedysi robila zootechničku, avšak niektoré zvieratká sú moje „rozmaznané deti“ a nechajú sa strihať iba odo mňa, tak som to musela zvládnuť aj v deviatom mesiaci tehotenstva.
Keď máme toho najviac, že nevieme, kde nám hlava stojí, urobím tortu, aby som nám pripomenula, že sa máme mať prečo radi a že si ju zaslúžime a že sa nesmieme zničiť.
Život so zvieratami, vie byť často aj veselý. Je to tak?
To áno. U nás sú všetky zvieratká súčasťou rodiny, necháme ich prejavovať svoje osobnosti. Niektorí sú výraznejší a radi vymýšľajú lotroviny. Kohút Coco najradšej príde k Davidovi, keď má pracovné telefonáty a začne sa ku všetkému hlasno vyjadrovať. Keď sa stratíme z dohľadu, hneď si to namieri na stôl, aby z neho ukradol nejaké dobroty.
Aby som nezabudla, má veľmi rád počítače a ťukanie do klávesnice, tak už poslal aj pár mailov. Ovečka Eja rada rozbíja veci či ich preráža hlavou ako baranidlo. Králiky nám obhrýzli stoličky tak, že sa podlamujú pod zadkom. Niekedy chytia špekulantskú náladu všetci naraz a je to jedna veľká trma-vrma, človek nevie, za kým sa skôr rozbehnúť...
Starostlivosť o zvieratá asi zaberá veľa času, človek to pravdepodobne musí brať, ako poslanie. Zostáva vám čas ešte na niečo iné?
Žiaľ, kým nás na to nebude viac a nenájdeme parťákov, tak ani nie.
Spomínala si, že s projektom vám pomáhajú pomocníci.
Áno, zvládame to jedine vďaka pomocníkom, ktorých tu už máme väčšinu času. V septembri minulého roka som otehotnela a krátko na to sme sa rozhodli zamestnať našu najlepšiu pomocníčku Lenku na plný úväzok, ktorá niekedy zvláda všetku starostlivosť o zvieratá aj úplne sama. Bez nej by to bolo veľmi ťažké.
Okrem Lenky hosťujeme cudzincov, cestovateľov, ktorí k nám jazdia na niekoľkotýždňové pracovné dobrovoľnícke pobyty. V lete k nám v rámci svojej dovolenky či prázdnin chodí pomáhať viacero ľudí. Minulý rok sme u nás mali cez sto dlhodobejších dobrovoľníkov. Sú aj dni, keď sme sami dvaja, vtedy fungujeme na úkor nášho stravovania a spánku.
Čo ťa život so zvieratami naučil?
Že keď prší, tak sa treba zastaviť a oddýchnuť si. Keď prší dlho, dovolím si občas maľovať či písať. Ale podarí sa mi to iba párkrát do roka. Zvieratá sa ma snažia naučiť nelipnúť na veciach, ale asi mám na to až príliš rada krásu. Na niektorých veciach mi ale skutočne prestalo záležať a asi už neviem strúhať formu, tak, ako sa to v spoločnosti občas robí.
Už sa mi nechce pretvarovať. Nepotrebujem sa nikomu snažiť zapáčiť. Ako zvieratá, tiež sa na nič nehrajú. Cítim sa potom zvláštne v prítomnosti ľudí, ktorí si zakladajú na svojej dôležitosti. Asi som vďaka nim aj vďačnejšia. Verím, že máme ten najkrajší domov na svete, bez nich by to nebolo ono. Dávajú nám veľa lásky. A tá je pre mňa najcennejšia.
Budujete aj arteterapické centrum. V čom bude terapia spočívať? Ako to bude vyzerať?
Chceli by sme robiť pobyty pre ľudí z miest, ako predchádzanie syndrómu vyhorenia, depresiám. Do vybudovania centra na našej usadlosti na samote však máme ešte ďaleko. Chceli by sme však využiť to, že naše zvieratká sú prirodzene najlepší terapeuti a s niektorými z nich robiť aj animoterapiu pre deti.
Momentálne riešim spolupráce a rozvíjam aj tento projekt. Nechávam tomu teraz všetkému priestor, aby sa to vyvinulo prirodzene, kvôli zvieratám sa všetky naše plány menia či oddaľujú, a radšej, ako sa tým trápiť, sa tomu prispôsobíme a niektoré z plánov aj zmeníme.
Nechýba ti občas ruch mesta?
To vôbec. Iba kultúra, divadlo, koncert, galéria či sa občas prehrabať v antikvariáte. Len to umenie…
Len nedávno sa vám narodilo dieťa. Ako príchod potomka ovplyvní vaše fungovanie?
Asi celkom dosť. Ešte to nie sú ani dva týždne, stále sa učíme fungovať po novom, no medzi kŕmeniami, prebaľovaním a odgrgávaním bábätka sa mi darí len ťažko dokončiť akúkoľvek aktivitu. Neprestávam ale veriť svojej vnútornej sile a že zasa rýchlo nabehnem do starých koľají aj s bábätkom na chrbte. Drž mi palce.
Váš projekt je na slovenské pomery unikátny. Aká je tvoja skúsenosť s úradmi?
No, oficiálne pre nás neexistuje právna forma, ktorá by nám uznala azylovú farmu. Takže je to dosť na hlavu, ale musíme byť registrovaní ako farma a dodržiavať farmárske zákony. Po novom však už nebudeme môcť zachrániť žiadneho predom neregistrovaného prežúvavca či prasiatko, pokiaľ nám nebude udelená výnimka.
Bola snaha aj v parlamente tento nový zákon a výnimku pre azyly riešiť, či sa ale aj niečo dorieši, to nevieme. Keďže zachraňujeme zvieratká, ktoré nemajú v tejto krajine nijakú ochranu a práva, musíme byť opatrní a zákony dodržiavať. Ak zachránite psíka z osady, ste hrdina. Ak zachránite z tej istej osady týranú kozu či kravičku, vezmú vám ju a na vaše náklady ju pošlú na bitúnok. Bude to legislatívne ešte na veľmi dlhý boj.
