Štúdium ťa na realitu až tak nepripraví

Určite si sa stretol už s tvrdením, ako máš byť rád, že si ešte študent a môžeš viesť ako tak bezstarostný život. Štúdium býva často náročné, a niektorí študenti ani nemajú dostatok spánku, čo presedia nad knihami. Tak to chodí aj na medicíne. Ak si prečítaš príbehy nižšie, určite si pomyslíš, že by niektorí z nich radšej sedeli v škole na prednáškach a nevedomky, čo ich čaká, sa učiť na skúšky. Lebo realita býva často iná a nič ľudí nepripraví na ten skok do skutočného sveta. A to sme ako deti chceli byť dospelí.

Anestéziologička: Boli časy, keď som o pol štvrtej ráno vracala od únavy. Vychovávame kvalitných lekárov pre zahraničie

Vtrhli v kuklách

Aj pokojná noc sa raz dva môže zmeniť na chaotickú, takú, ktorá ti rozprúdi krv v žilách a doplní trochu adrenalínu. Svoje vie aj jeden z mladých doktorov Mike. „Bola to pomerne pokojná noc. Zrazu do miestnosti vtrhli dvaja chlapi v kuklách, ktorí niesli svojho zakrvaveného priateľa a kričali, aby sme mu pomohli. Ich kamarát bol vraj dobodaný.“ Doktor opisoval, ako mužov v kuklách poprosil, aby opustili miestnosť a následne vyložili dobodaného muža na stôl, kde ho vyzliekli, aby zistili, v ktorých miestach sa nachádza zranenie, píše sa na portáli Vice.

Doktori sa podelili o svoje skúsenosti zo služieb, ktoré absolvovali tesne po štúdiu.

Jcomp/Freepik

Následne spustil traumatologickú pohotovosť, ktorá má za úlohu zvolať anestéziológa, ortopéda a všeobecného chirurga bez ohľadu na to, či spia alebo majú na starosti iného pacienta. „Napriek tomu, že som bol relatívne mladším členom tímu, musel som viesť celú operáciu. V noci totiž nie je dostatok lekárov, aby zvládli všetky naliehavé prípady.“ Príbeh ale skončil celkom dobre, podarilo sa mužovi zastaviť krvácanie a zabrániť, aby upadol do šoku. Podľa slov doktora to bola ale veľmi intenzívna hodina, počas ktorej mu určite nebolo všetko jedno.

Keď ale šéfovi povedal, že by potreboval väčšiu podporu, jeho odpoveď bola: „Je mi ľúto, ale na vedľajšej posteli sa mladému 21-ročnému mladíkovi zastavilo srdce, pretože si na večierku šnupol nesprávny druh kokaínu.“ Pre mladého lekára to znamenalo uvedomiť si, že sa deje toho tak veľa, že sa jednoducho nedá predvídať, koľko mimoriadnych udalostí sa za jednu noc vyskytne.

Príbeh dobodaného muža síce skončil záchranou jeho života, ale napokon muž obvinil lekárov, že mu ukradli hodinky. „Keby len vedel, ako sme sa báli o jeho život,“ pomyslel si v tom čase doktor. Ako sa hovorí, za dobrotu na žobrotu.

Sám vojak v poli

Asi niet lepšieho prirovnania s nasledujúcou skúsenosťou ďalšieho doktora. Tentokrát ženy Becky. Svoju prvú nočnú službu opisuje: „Ako jediná som sa starala sama o 450 pacientov, pričom som musela zachraňovať štyroch z nich, ktorí boli v kritickom stave súčasne.“ Všetko sa to zomlelo okolo druhej hodiny ráno, keď mladá lekárka absolvovala svoju úplne prvú nočnú službu. Mala vtedy 25 rokov. V tú noc sa spustil pípač až pri štyroch pacientov súčasne.

„Jeden pacient mal infarkt, ďalší ťažký astmatický záchvat, ďalší diabetický záchvat a na štvrtého si už ani nepamätám. Bolo takmer nemožné myslieť, pretože som bola taká vystresovaná a prepracovaná, že som nedokázala spracovať, čo sa s nimi deje a čo musím urobiť.“ Žena sa vtedy musela starať o 15 oddelení, pričom na každom z nich bolo približne 30 pacientov. Netají sa ani tým, že sa cítila sama a vystrašená. „Potom som len vyšla na chodbu a dlho som plakala. Chvíľu som vážne uvažovala, že s medicínou končím.“

Niektoré zážitky sú naozaj len pre silné žalúdky.

Ani Kolleshi/Unsplash

Krvácajúci mužský orgán a chaos okolo

K lekárskej práci patria aj krvavé situácie, ktoré by mnohí z nás nezniesli. Svoju skúsenosť opísala mladá lekárka Orla. „Moja prvá pohotovosť po skončení štúdia bola pre mňa krst ohňom, alebo skôr krvou. Po pár hodinách som dostala signál pohotovosti, a potom som počula krik ženy, z ktorej sa vykľula pacientova manželka. Keď som sa pozrela, čo sa deje, muž tam ležal a z konca penisu mu striekala fontána krvi.“ Ako opisuje, snažila sa v tej situácii vymyslieť, čo má robiť. Predsa len, nevidí sa to každý deň.

A taktiež sa na niečo podobné ani nepripravuje na lekárskej škole a pracovať pod tlakom, keď na váš všetci kričia, tiež nie je ideálne. „Nakoniec som sa vrhla na jeho penis a rukou som ho zovrela, aby som zastavila krvácanie. Manželka kričí, on kričí, ja v podstate tiež kričím, zatiaľ čo v ruke držím penis toho muža a čakám na pomoc.“

Samozrejme, mladá žena sa teraz z tohto zážitku smeje, ale v tom momente jej nebolo všetko jedno, pretože nemala podporu staršieho a oveľa skúsenejšieho človeka.

• Od utorka sa nad Slovenskom začne výrazne otepľovať.
• Koniec týždňa môže priniesť 35 až 38 stupňov Celzia.
• Najhorúcejšie modelové scenáre ukazujú aj 39 stupňov Celzia, no predpoveď sa ešte bude meniť.
• V Afrike už dlhé horúčavy spôsobujú zdravotné problémy a úhyny tiav.

Posledné rána sa ešte dali vyvetrať bez toho, aby človek po pár minútach zatváral okná pred horúcim vzduchom. Tento krátky oddych sa však končí. Ako píše portál iMeteo, pondelok 27. júla prinesie na viaceré miesta dážď, prehánky a ojedinele aj intenzívne búrky, no už od utorka sa má oblačnosť zmenšovať a teploty začnú rásť. Slovenský hydrometeorologický ústav očakáva, že do konca týždňa sa denné maximá postupne dostanú na 30 až 38 stupňov Celzia.

VYSVETĽUJEME Prečo sa počas horúčav ľudia topia častejšie? Problém nie je voda, ale to, čo sa deje predtým

iMeteo dokonca upozorňuje na ešte horúcejší scenár. „Pravdepodobnosť, že denné maximá poľahky prekročia 35 stupňov Celzia, je podľa modelov najvyššia priamo v srdci Karpatskej kotliny,“ píše portál. Priemerované výstupy viacerých modelových behov podľa neho ukazujú v najteplejších oblastiach 36 až 39 stupňov Celzia a nevylučujú priblíženie k štyridsiatke.

Tropický vzduch príde od juhozápadu

Zlom má priniesť zmena prúdenia. Po prechode studeného frontu sa nad regiónom rozšíri tlaková výš a od juhozápadu začne prúdiť teplý vzduch. Výsledkom nebude jeden náhodne horúci deň, ale postupné otepľovanie, pri ktorom môžu byť nepríjemné aj noci.

Mesačný výhľad Slovenského hydrometeorologického ústavu počíta do 2. augusta s nočnými teplotami, ktoré môžu postupne zostať medzi 16 a 23 stupňami Celzia. Práve teplé noci bývajú momentom, keď horúčava prestáva byť iba témou na kúpalisko. Byty sa nestihnú ochladiť, spánok je plytší a telo dostáva menej času na regeneráciu.

Horúčavy sa vracajú
 

TASR/AP Photo/Petros Karadjias

Pri plánovaní športu, festivalu alebo dlhšej cesty preto nebude dôležité iba popoludňajšie maximum, ale aj to, či sa po západe slnka vôbec citeľne ochladí. Svetová zdravotnícka organizácia upozorňuje, že horúčava sa hromadí počas série nezvyčajne teplých dní a nocí a odporúča využívať chladnejší nočný vzduch na ochladenie domácnosti.

Štyridsiatka je možná, nie istá

Pri dátume 3. augusta treba zachovať chladnú hlavu, hoci teplomery ju mať nebudú. iMeteo pracuje s modelovým vrcholom na úrovni 36 až 39 stupňov Celzia, no oficiálny mesačný výhľad je pre obdobie od 3. do 9. augusta opatrnejší a uvádza denné teploty od 25 do 34 stupňov Celzia. Rozdiel nie je chybou, ale pripomienkou, že predpoveď na viac než týždeň sa ešte môže výrazne meniť.

Slovensko pritom už tento rok zažilo hodnotu, ktorá prepísala tabuľky. Slovenský hydrometeorologický ústav 10. júla oficiálne uznal nový národný rekord 41,3 stupňa Celzia, nameraný 30. júna v Kamenici nad Hronom. Staré maximum 40,3 stupňa Celzia z Hurbanova tak po 19 rokoch prestalo platiť. Aj keby sa nadchádzajúca vlna k rekordu nepriblížila, séria dní nad 35 stupňov môže byť vyčerpávajúcejšia než jeden osamelý extrém.

Uškodí pohár ľadovej vody a ochladí štipľavé jedlo? Toto sú najznámejšie fakty a mýty o horúčavách

Keď horúčavu nezvládajú ani ťavy

To, čo u nás zatiaľ sledujeme v predpovedných mapách, má v Afrike oveľa drsnejšiu podobu. BBC priniesla výpovede chovateľov z Etiópie a Kene, ktorí opisujú pľuzgiere na chodidlách tiav, slziace oči, popálenú kožu a úhyny počas dlhých období horúčav. „Vidím, že moje ťavy trpia extrémnym teplom,“ povedal etiópsky chovateľ Ali Umer, ktorý sa stará približne o 500 zvierat.

Ťavy pritom patria medzi najlepšie prispôsobené cicavce na život bez vody. Dokážu počas dňa meniť telesnú teplotu a oddialiť potenie, čím obmedzujú stratu tekutín. Výskum dromedárov ukazuje, že dehydratované zvieratá môžu pri horúčave výraznejšie kolísať v telesnej teplote. Ani tento systém však nie je nekonečný - pri dlhom teple, nedostatku vody a rozpálenom povrchu sa adaptácia mení na boj o prežitie.

Svetová meteorologická organizácia uvádza, že dĺžka horúčav v severnej Afrike a na Blízkom východe rastie od roku 1981 a viaceré krajiny už zaznamenávajú teploty nad 50 stupňov Celzia. Príbeh tiav preto nie je len náhodná bizarnosť prilepená k predpovedi - je to obraz toho, čo sa stane, keď horúčava netrvá jedno popoludnie, ale vracia sa tak často, že ani organizmy vyvinuté pre púšť nestíhajú oddychovať.

Horúčavy sa vracajú

TASR/dpa/Karl-Josef Hildenbrand

Horúčavy sa vracajú
 

TASR/AP Photo/Petros Karadjias

Na Slovensku bude teraz najpraktickejšie sledovať aktualizácie predpovede, nie jeden dramatický obrázok z modelu. Trend je jasný - od utorka sa oteplí a koniec týždňa môže byť veľmi horúci. Presná poloha najteplejšieho vzduchu aj hranica maxima sa však budú ešte spresňovať.

• Československo malo plány, ktoré by dnes zneli ako retrofuturistický seriál.
• Etarea mala byť automatizované mesto pre 135-tisíc ľudí.
• Tatry mohli mať monorail ako z Disneylandu.
• Tatra 603X a Škoda 720 ukazujú, že aj naše autá mohli vyzerať úplne inak.

Keď sa dnes povie československá budúcnosť, veľa ľudí si predstaví panelák, škodovku, telefón na šnúre a čakanie na banány. Lenže v archívoch leží aj iná verzia príbehu. Taká, v ktorej sa pri Prahe plánovalo automatizované mesto pre 135-tisíc obyvateľov, Tatrami sa mala niesť nadzemná jednokoľajka a slovenskí dizajnéri kreslili autá, ktoré mohli bez hanby stáť vedľa západných modelov.

Slovensko malo mať prístup k moru, megalomanský plán Adriaport mohol zmeniť dejiny Československa

Najzaujímavejšie na tom nie je len to, že tieto plány zneli odvážne, skôr to, že mnohé z nich neboli úplné fantázie. Mali autorov, modely, štúdie, prototypy, politickú podporu alebo aspoň chvíľkovú spoločenskú eufóriu. Československé sci-fi teda často nevyzeralo ako lietajúce taniere. Vyzeralo ako technický výkres, výstava, maketa auta a veta - raz takto budeme normálne žiť.

Mesto, kde by ti veci chodili potrubím

Etarea je typ projektu, pri ktorom má človek chuť skontrolovať dátum. V roku 1967 ju Československo predstavilo na svetovej výstave Expo 67 v Montreale ako experimentálne mesto budúcnosti pri Prahe. Architekt Gorazd Čelechovský s tímom navrhoval mesto pre 135-tisíc obyvateľov, ktoré malo spájať bývanie, prácu, zeleň, dopravu a automatizovanú infraštruktúru do jedného veľkého systému.

Z dnešného pohľadu to znie ako smart city pred smartfónmi. Etarea nemala byť len ďalšie sídlisko s rovnakými domami, ale ideálne socialistické mesto, kde technológia ušetrí ľuďom čas a každodenné otravnosti. V odbornom texte sa píše, že projekt mal ukázať, ako môžu automatizované služby uspokojiť potreby budúcich socialistických generácií. Preložené do ľudskej reči - menej behania po úradoch a obchodoch, viac času na život.

Najlepšia časť? Potrubný dopravný systém. Podľa textu Masarykovej univerzity o Čelechovskom sa v Etarei rátalo s pneumatickou dopravou, teda s akousi mestskou verziou potrubnej pošty. Predstava, že si niečo objednáš a mesto ti to pošle potrubím, dnes znie ako mix kuriérskej aplikácie a retro sci-fi len bez notifikácie v mobile.

Lenže Etarea mala aj slabé miesta. Kritici upozorňovali, že v meste bez klasických ulíc sa môže ťažko orientovať, široké priestory nemusia pôsobiť osobne a obyvatelia by možno aj tak utekali za zábavou do Prahy. Budúcnosť bola krásna na makete, no otázka bola, či by sa v nej dalo normálne nudiť, hádať, flákať sa a žiť.

Tatry mohli mať vlastnú atrakciu ako z Disneylandu

Ak mala Etarea vyriešiť ideálny život pri Prahe, ALWEG mal vyriešiť Tatry. V 60. rokoch sa riešilo, čo s dopravou vo Vysokých Tatrách, a namiesto obyčajnej modernizácie železnice sa objavil plán na nadzemnú jednokoľajovú dráhu. Áno, monorail v Tatrách.

Prečo sa Tatry volajú Tatry? Tajomstvá, ktoré sa skrývajú za názvami slovenských prírodných lokalít

Vtedy uvádza, že slovenskí architekti Alexander Valentovič a Peter Hubka predložili v marci 1963 alternatívnu štúdiu visutej jednokoľajovej dráhy typu ALWEG. Systém ALWEG už v 60. rokoch fungoval napríklad v kalifornskom Disneylande, Seattli a Tokiu. Predstava, že sa podobná dráha bude niesť medzi Popradom, Starým Smokovcom, Štrbským Plesom a Tatranskou Lomnicou, bola čistý retrofuturistický sen

Z tejto témy sa dokonca stal verejný spor. Po článku Bude Alweg, či nebude v denníku Smena sa projekt dostal do širšej pozornosti a po odmietavom stanovisku ministra dopravy Aloisa Indru zorganizovali bratislavskí vysokoškoláci vo februári 1968 protestné zhromaždenie za jeho vznik.

Nakoniec zvíťazila konzervatívnejšia cesta. Projekt sa nerealizoval a prednosť dostala rekonštrukcia Tatranskej elektrickej železnice. Tatrám možno zostala praktickejšia možnosť, ale prišli o jeden z najkrajších dopravných „čo ak“ momentov slovenských dejín.

Slovenská limuzína, ktorá nechcela byť len papalášskym autom

Tatra 603X je dôkaz, že československá budúcnosť sa nekreslila len v Prahe a Mladej Boleslavi. Slovenské centrum dizajnu uvádza, že začiatkom roku 1963 bola Tatra Bratislava poverená vývojom reprezentatívnej vládnej limuzíny, ktorá mala nahradiť Tatru 603. Na projekte X1 až X4 pracoval aj Ján Cina, slovenský konštruktér a dizajnér.

Funkčný prototyp limuzíny vznikol v roku 1967. Slovenský dizajn v múzeu pripomína, že Cina navrhol aj verzie kombi a kupé. To je zaujímavé, lebo z auta, ktoré malo pôvodne slúžiť najmä štátu a jeho reprezentácii, sa v kresbách stávalo niečo civilnejšie, dravejšie a príťažlivejšie.

Najmä kupé Tatra 603X pôsobí ako paralelný vesmír slovenského automobilizmu. V inom svete by možno stálo na plagátoch v chlapčenských izbách, riešilo by sa v garážach a dnes by sa za originál platili absurdné peniaze. V našom svete ostalo ako sen v archíve, model v múzeu a dôkaz, že aj na Slovensku sa vedelo rozmýšľať o aute inak než len ako o služobnom dopravnom prostriedku.

Škoda, ktorá mohla vyzerať ako Alfa z východu

Keď sa povie stará škodovka, človek si často predstaví hranatú nostalgiu, zadný náhon a zvuk, ktorý pozná každé sídlisko. Lenže projekt Škoda 720 ukazuje, že to nemuselo byť také jednoduché. Automobilka v Mladej Boleslavi na konci 60. rokov pracovala na modernej limuzíne strednej triedy a do hry prizvala talianske štúdio Ital Design Giorgetta Giugiara.

Oficiálny Škoda Storyboard píše, že zmluva s Ital Designom bola podpísaná v máji 1969 a už 30. augusta bol hotový prvý sedan s motorom s objemom 1,5 litra a zadným náhonom. To tempo znie skoro nefér. Kým dnes sa o niektorých veciach rokuje dlhšie než trvá ľuďom vyštudovať vysokú školu, vtedy sa za pár mesiacov zrodil prototyp, ktorý vyzeral ako auto z úplne inej reality.

Pravda projekt nazvala Alfa Východu a pripomenula, že jeho koniec urýchlili náklady a normalizácia. V roku 1971 mala projekt prevziať Bratislava, o rok neskôr padlo rozhodnutie o jeho zastavení. Priaznivci značky si na moderný model s predným náhonom a karosériou od západného dizajnéra museli počkať až do Favoritu z roku 1987.

Škoda 720

Wikipedia/Alofok

Škoda 720 je preto trochu bolestivý príbeh. Nie preto, že by určite porazila západné autá. Ale preto, že ukazuje, ako blízko môže byť budúcnosť, kým ju niekto odloží pre peniaze, výrobu, politiku alebo obyčajný strach z rizika.

Budúcnosť, ktorá nedostala šancu

Na týchto projektoch je lákavé smiať sa. Potrubné mesto, tatranský monorail, slovenské kupé, škodovka od Giugiara. Lenže výsmech by bol lacný. Tieto nápady neboli dôkazom toho, že Československo žilo vo fantázii. Skôr dokazujú, že aj krajina s plánovanou ekonomikou, nedostatkami a politickými limitmi mala ľudí, ktorí vedeli rozmýšľať veľkoryso.

Niektoré projekty možno boli príliš drahé. Niektoré príliš odvážne. Niektoré by možno v praxi sklamali. Etarea sa mohla zmeniť na sterilné predmestie, ALWEG mohol naraziť na tatranskú realitu, Tatra 603X by možno nikdy nenašla dosť zákazníkov a Škoda 720 by možno nebola taká revolúcia, ako dúfali jej fanúšikovia.

FOTO Ľudia sa nestačili čudovať. Futuristický dopravný prostriedok prilákal pozornosť, poriadne si ho preklepli aj policajti

Aj tak po nich ostáva zvláštny feel good pocit. Nie nostalgia za režimom, ktorý ich napokon často pochoval. Skôr nostalgia za okamihom, keď niekto ešte veril, že budúcnosť sa dá nakresliť odvážnejšie. A že aj medzi Tatrami, Bratislavou, Prahou a Mladou Boleslavou môže vzniknúť niečo, čo nebude len dobiehať svet, ale na chvíľu sa pokúsi predstaviť si ho po svojom.

Steven Hassan totiž z prvej ruky vie, aké to je. V 70. rokoch, v časoch štúdia na vysokej škole, ho totiž naverbovali do kultu. Ten mal názov Moonies a veľmi rýchlo v ňom dospel k presvedčeniu, že Armageddon a tretia svetová vojna sa bezprostredne blížia.

Zomrela slávna YouTuberka MotoTanya. Najkrajšia motorkárka sa pri osudnej nehode zrazila s kamiónom

Slepo nasledoval otca

„Trvalo mi len niekoľko týždňov, kým som sa presvedčil, že Mesiáš je na Zemi, aj keď som Žid,” spomínal na svoju skúsenosť pre CNN. Vodcom skupiny bol Sun Myung Moon, označovaný aj ako Otec. „Letel by som lietadlom do svetového obchodného centra, ak by mi to Otec nariadil,” povedal.

„Bol som si istý, že by ma nedokázali prinútiť zradiť otca. Chcel som rodičom dokázať, že nemám vymytý mozog ani ovládanú myseľ.” Trvalo takmer dva a pol roka, kým Hassan opustil kult po stretnutí so skupinou bývalých členov Moonies.

Na základe svojich skúseností teraz pomáha ostatným ako poradca v oblasti duševného zdravia a zameriava sa najmä na pomoc bývalým členom sekty, aby sa ich život vrátil do starých koľají. A hoci by si mohol predpokladať, že kulty sa zameriavajú iba na extrémne zraniteľných ľudí, nie je to pravda.

Situačná zraniteľnosť

Podľa Hassana sa snažia zlomiť najmä ľudí, ktorí prechádzajú „situačnou zraniteľnosťou“. „Každá ľudská bytosť bude mať počas života situačnú zraniteľnosť,“ vysvetlil. Môže ísť o smrť milovanej osoby, choroba alebo presťahovanie do nového mesta. Vytvorí sa tak zraniteľnosť, ktorú môžu členovia kultu využiť.

Kulty nechcú komplikované osobnosti, pretože je náročnejšie ich kontrolovať. Zameriavajú skôr na zraniteľného človeka, ktorý môže byť produktívny, aby zarábal peniaze

Hassan ďalej povedal, že kulty nechcú ľudí, ktorí sú „vyrušovaní“, pretože ich možno ťažšie kontrolovať – skôr chcú niekoho, kto môže byť produktívny, aby zarobil peniaze pre kult.

Ježiš nezomrel na kríži, ale odišiel do Japonska plodiť deti a pestovať cesnak. Bizarný príbeh má potvrdzovať jeho hrobka

Vypnuté kritické myslenie

Sociálna psychologička Alexandra Stein sa pripojila k politickému kultu v Minneapolise vo veku 26 rokov, pričom jej život skupina kontrolovala počas 80. rokov. Tiež uvádza, že zraniteľnosti sú „situačné, nie dispozičné“.

Obaja títo bývalí členovia kultu veria, že to práve nedostatok kritického myslenia, ktorý trápi naverbovaných ľudí v kultoch.„Môžeme byť naprogramovaní špecifickými technikami a metódami kontroly mysle, aby sme vypli kritické myslenie, aby sme si do mysle implantovali iracionálne strachy alebo fóbie, ktoré nám bránia v rozhodovaní,“ povedal Hassan.

Aj keď Stein priznáva, že jej kritické myslenie „cvaklo“ hneď po tom, čo opustila kult, po jej odchode nešlo všetko hladko. „Povaha týchto skupín, ktorá vás izoluje, znamená, že nemáte navonok žiadnych priateľov, žiadnu prácu, žiadne bývanie,“ povedala. „Keď odchádzate, určite nemáte identitu, ktorá je oddelená od skupiny,“ dodala.

Polícia po rokoch obvinila podozrivého z vraždy slávneho rapera Tupaca. Šesťdesiatročný Davis je posledný žijúci podozrivý

Napriek tomu sú americké zákony o zbraniach v porovnaní s inými krajinami dosť uvoľnené. Je to o to nezvyčajnejšie, pretože Spojené štáty nemajú problém zakázať množstvo iných vecí, ktoré sa nám aspoň zdajú oveľa menej škodlivé ako zbrane. Tak napríklad:

Trúbenie na klaksón pred obchodom so sendvičmi

V 200-tisícovom meste Little Rock v štáte Arkansas je po 21. hodine nezákonné trúbiť na klaksón pred obchodmi so sendvičmi. Aby sme boli presní, platí to aj pre akékoľvek miesto, kde sa podávajú studené nápoje. Ak sa tu niekedy ocitneš, mysli na to, inak dopadneš zle.

Sendvič

Unsplash/Eiliv Aceron

Sexuálne hračky

V Sandy Springs v štáte Georgia zákon vyhlasuje, že „akékoľvek zariadenie navrhnuté alebo predávané ako užitočné predovšetkým na stimuláciu ľudských pohlavných orgánov je obscénny materiál“ a je zakázané.

V roku 2016 sa uskutočnil pokus odvolať sa proti zákazu, no neúspešne. Len dodáme, že v štáte Georgia potrebuješ licenciu na nosenie zbrane, ale ktokoľvek starší ako 21 rokov ju môže mať vo svojom dome.

Hračkárske pištole

V štáte Kansas si neplnoletí nesmú kupovať hračkárske zbrane. Je jedno, či bude na „guličky” alebo vodná. Dovolený nie je žiadny druh. Mimochodom, tento štát minulý rok schválil zníženie zákonného veku na nosenie strelnej zbrane z 21 na 18 rokov.

Syr Brie

V roku 2004 dospela vláda Spojených štátov k zásadnému rozhodnutiu, ktoré sa pretavilo do schváleného zákona. Ten hovorí, že akýkoľvek syr mladší ako 60 dní, dovážaný alebo predávaný na území USA musí byť vyrobený s pasterizovaného mlieka. To v praxi znamená, že mnohé druhy syra vrátane obľúbeného plesňového Brie sú zakázané.

Príbehy slávnych jedál. Plesňový syr sme náhodou objavili v jaskyni, Nivu okrem Česka a Slovenska vôbec nikto nepozná

Vysoké opätky

V kalifornskom mestečku Carmel potrebuješ povolenie na to, aby si mohol chodiť po uliciach v opätkoch vyšších ako dva palce (približne päť centimetrov). Je milé a uspokojujúce vidieť, že v Spojených štátoch myslia na bezpečnosť ľudí.

Kaviár

V roku 2005 Spojené štáty zakázali kaviár beluga kvôli obavám, že sa vyrába neudržateľným spôsobom. V tom istom roku došlo v Amerike k najmenej štyrom masovým streľbám vrátane streľby v Tacoma Mall, pri ktorej strelec vošiel do nákupného centra a spustil paľbu, pričom zranil šesť ľudí.

Nazývanie vegetariánskych náhrad „mäsom“

V niekoľkých štátoch USA je nezákonné označovať vegetariánske hamburgery ako „hamburgery“ alebo „klobásy“. V niekoľkých štátoch USA je legálne nosiť zbraň bez povolenia a pravdepodobne ju môžeš nazvať hamburgerom alebo vlastne ako chceš. Je to úplne jedno.

Hamburger

Unsplash/Food Photographer

Parašutizmus v opitosti

No dobre, toto nám príde ako férové nariadenie. Druhá vec však je, že za opaskom môžeš mať zbraň.

Výberová chronológia najtragickejších prípadov streľby v USA v roku 2023

16. januára - Šesť ľudí prišlo o život pri streľbe v dome v mestečku Goshen v americkom štáte Kalifornia. Medzi obeťami bola aj 17-ročná matka a jej šesťmesačné dieťa.

21. januára - Jedenásť mŕtvych a deväť zranených si vyžiadala streľba, ku ktorej došlo v tanečnom klube v meste Monterey Park v okrese Los Angeles v Kalifornii. Podozrivý zo streľby sa sám zastrelil po tom, ako ho vypátrala polícia.

23. januára - Sedem ľudí, z toho päť čínskych občanov, zahynulo pri dvoch navzájom súvisiacich streľbách v pobrežnom mestečku Half Moon Bay v štáte Kalifornia. Polícia po útoku zadržala 66-ročného čínskeho občana.

24. januára - V obchode so zmiešaným tovarom v meste Yakima v štáte Washington zastrelil útočník troch ľudí. Podľa polície 21-ročný Jarid Haddock, ktorý sa neskôr sám zastrelil, jednoducho "vošiel do obchodu a spustil paľbu".

14. februára - V areáli Michiganskej štátnej univerzity v USA páchateľ zastrelil tri osoby a ďalším piatim spôsobil zranenia. Napokon spáchal samovraždu.

17. februára – Šesť ľudí zahynulo pri streľbe na viacerých miestach obce Arkabutla na severe amerického štátu Mississippi. Útočníka zadržali.

6. marca - Traja ľudia zahynuli a jedna osoba bola hospitalizovaná po streľbe v dome na predmestí Chicaga. Útočník sa vlámal do domu.

27. marca - Tri deti a troch dospelých zastrelila útočníčka na súkromnej kresťanskej základnej škole v meste Nashville v americkom štáte Tennessee. Podozrivú strelkyňu zastrelili počas zásahu policajti.

10. apríla – Štyroch ľudí zabil v banke v americkom meste Louisville jej bývalý zamestnanec. Zranenia pri incidente utrpelo deväť ľudí vrátane dvoch policajtov. Útočník pri zásahu polície zahynul.

16. apríla - Štyria ľudia zahynuli a viacero ďalších utrpelo zranenia pri streľbe v mestečku Dadeville v americkom štáte Alabama. K streľbe došlo počas narodeninovej oslavy.

7. mája – Osem ľudí zastrelil v nákupnom centre v americkom štáte Texas ozbrojenec, ktorého následne zabil zasahujúci policajt. Zranených bolo sedem ľudí.

15. mája - Najmenej traja ľudia zahynuli a viacero ďalších utrpelo zranenia po streľbe, ku ktorej došlo v meste Farmington v americkom štáte Nové Mexiko.

4. júla - Tri obete vrátane dvoch detí si vyžiadala streľba v dome v americkom štáte Missouri. Streľba sa odohrala v meste Saint Ann v okrese Saint Louis.

16. júla - Najmenej štyria ľudia, traja muži a jedna žena, prišli o život pri streľbe v mestečku Hampton v americkom štáte Georgia.

24. augusta - Štyria ľudia vrátane útočníka zahynuli a päť ďalších utrpelo zranenia pri streľbe v motorkárskom bare v americkom štáte Kalifornia.

27. augusta - Štyria ľudia vrátane útočníka zahynuli pri streľbe v obchode v meste Jacksonville v americkom štáte Florida. Podľa polície bol útok rasovo motivovaný.

24. septembra - Streľba v meste Atlanta v americkom štáte Georgia si vyžiadala tri obete. Útočník najprv pristúpil k dvom ľuďom, na ktorých následne začal strieľať, jedna z obetí útoku paľbu dokázala opätovať.

25. október - Útočníka na úteku, ktorý pri hromadnej streľbe v bowlingovej hale a bare v americkom meste Lewiston zabil 18 ľudí, našli o pár dní mŕtveho v meste Lisbon v štáte Maine. Robert Card, po ktorom polícia pátrala viac ako dva dni, spáchal samovraždu strelnou zbraňou. V lete ho na dva týždne umiestnili do psychiatrického zariadenia, pretože sa vyhrážal útokom na vojenskú výcvikovú základňu v meste Saco a tvrdil, že počuje hlasy.

• Joe Ligon vyšiel z väzenia po 68 rokoch.
• Za mreže sa dostal ako 15-ročný.
• Tvrdí, že väzenie mu zobralo slobodu, nie myseľ.
• Iní prepustení väzni nerozumeli smartfónom ani moderným technológiám.

Predstav si, že naposledy si bol na slobode v čase, keď po uliciach jazdilo pár áut, mrakodrapov bolo oveľa menej a smartfóny existovali len vo vedecko-fantastických predstavách. Presne takýto pocit zažil Joe Ligon, keď po takmer siedmich desaťročiach vyšiel z väzenia, píše portál LADBible.

Nebolo to len brutálne väzenie bez šance na únik. Alcatraz ponúkal luxusné jedlo, za jej mrežami bol aj Čech

Za mreže sa dostal ako tínedžer

Ligon mal len 15 rokov, keď sa v roku 1953 spolu so štyrmi ďalšími tínedžermi vydal lúpiť ľudí, aby získali peniaze na alkohol. Počas série útokov boli nožom zabití Charles Pitts a Jackson Hamm, ďalších šesť ľudí utrpelo zranenia.

Ligon priznal, že bodol muža menom Clarence Belvey do hrudníka, no popieral zodpovednosť za obe vraždy. Napriek tomu dostal ako mladistvý doživotný trest bez možnosti podmienečného prepustenia.

V sedemdesiatych rokoch mu ponúkli milosť. Odmietol ju, pretože nechcel zvyšok života stráviť pod dohľadom probačných úradov. Zlom nastal až po rozhodnutiach Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických, ktorý označil takéto tresty pre mladistvých za protiústavné. V roku 2021 sa vo veku 88 rokov konečne dostal na slobodu.

Nezavreli mi myseľ

Po prepustení poskytol rozhovor televízii CBS, v ktorom opísal svoje prvé dojmy. Priznal, že pri odchode z väzenia mal slzy na krajíčku. „Takmer som sa rozplakal, ale napokon som sa rozplakal so širokým úsmevom na tvári,“ povedal. Krátko nato dodal: „Som slobodný človek. Konečne slobodný.“

Pri prechádzke mestom si všimol, ako veľmi sa okolie zmenilo. „Tie autobusy tam predtým neexistovali. Kedysi tam jazdili električky,“ povedal. Vysoké budovy ho však neprekvapili. „Pozrel som sa von a videl všetky tie mrakodrapy, ale to som očakával,“ vysvetlil.

Aj počas pobytu vo väzení totiž sledoval, ako sa svet za múrmi postupne mení. Jeho najznámejšia veta však vystihuje celý príbeh: „Zavreli ma do väzenia, ale nezavreli mi myseľ.“

Ako vyzerá doživotie na Slovensku, ktoré si odpykáva aj Mikuláš Černák? Cela má 3,5 metra, niektorí odsúdení sa radšej zabili

Keď slúchadlá pripomínali tajných agentov

Podobný kultúrny šok zažil aj Otis Johnson, ktorý strávil za mrežami 44 rokov. Po prepustení nechápal, prečo ľudia kráčajú po uliciach a rozprávajú sa sami so sebou. Až neskôr zistil, že používajú bezdrôtové slúchadlá a smartfóny.

Prekvapili ho aj reklamné obrazovky vo výkladoch. „Na oknách? Nikdy som nič také nevidel. Kedysi sme vo výkladoch videli len ľudí, nie videá,“ povedal so smiechom.

Hoci sa svet zmenil takmer na nepoznanie, potešilo ho, že niektoré z jeho obľúbených jedál sa stále dali kúpiť. Nie všetko však prežilo desaťročia technologických aj spoločenských zmien.

V našom rozhovore sa dozvieš:

• ako sa Anet dostala na strednú školu Indiane
• aké prísne pravidlá platili na americkom internáte
• ako vnímajú mladí Američania tému zbraní
• prečo túži študovať biomedicínske inžinierstvo práve na univerzite v Londýne
• ako sa jej darí pokryť prvý rok štúdia
• či by si vedela predstaviť študovať aj na slovenskej výške

Strávila si dva roky v USA, čo musela byť pre tínedžerku obrovská škola života. Čo bol pre teba po príchode tam najväčší kultúrny šok a čo ti naopak najviac chýbalo z Nového Mesta nad Váhom?

Tých šokov bolo nespočetne veľa – pozitívnych aj negatívnych. Najviac ma asi prekvapila tá ich povestná otvorenosť a „small talk” s úplnými cudzincami na každom kroku, na čo my u nás nie sme až takí zvyknutí. USA je krajina extrémov a povedala by som, že väčšina stereotypov, ktoré o nej máme, sú naozaj pravda. Treba si zachovať otvorenú myseľ a po pár mesiacoch sa adaptujete. Keď si nájdete tých správnych ľudí, zrazu zistíte, že máte domovy na dvoch miestach. Čo sa týka Slovenska, najviac mi jednoznačne chýbala rodina, kamaráti a dobré slovenské jedlo.

Ako si sa vlastne dostala na takú dobu do USA? Bol to výmenný pobyt, štipendium alebo si si to celé iniciatívne vybavila sama?

Je to celkom vtipný príbeh. V januári 2023, mala som vtedy pätnásť rokov, na mňa večer na internete vyskočila reklama od GBE Foundation: „Vyhraj štipendium na ročný pobyt v USA.“ Zhodou okolností to bol posledný deň na podanie prihlášky, tak som narýchlo napísala dvojstranovú esej, naskenovala vysvedčenia a poslala životopis. Po niekoľkých kolách pohovorov som sa v apríli dozvedela, že som jednou zo štyroch slovenských študentov, ktorým to štipendium udelili. Mojej rodine som pomerne dlho nič nepovedala...

GBE ma poslalo na súkromnú školu v Indiane. Neskôr som dostala možnosť zostať aj na druhý rok a doštudovať s americkým stredoškolským diplomom. Aby som mala uzavreté štúdium aj na Slovensku, urobila som 11 komisionálnych skúšok, zmaturovala a úspešne dokončila aj gymnázium vo Vrbovom.

Vždy si zakladala na kvalitnom vzdelaní.

Ig/@vozarova.a/

Aký bol prístup učiteľov k študentom? Boli skôr kamarátski, alebo si držali väčší odstup?

Záviselo to od konkrétneho učiteľa, ale celkovo by som povedala, že atmosféra bola veľmi priateľská, otvorená a učitelia boli maximálne ochotní pomôcť.

Slovenka Karin cestuje po Južnej Amerike. Predala som byt a proste odišla, ubytko riešim maximálne týždeň vopred

Aké prísne sú bezpečnostné opatrenia na školách v USA? Zažila si počas pobytu niekedy poplach alebo situáciu, keď museli školu uzavrieť?

Škola, na ktorej som študovala, bola veľmi dobre zabezpečená. Navyše sme sa nachádzali na vidieku, doslova uprostred lesa. Našťastie som okrem cvičných poplachov nezažila žiadnu krízovú situáciu a nikdy som sa tam necítila ohrozená.

Ako mladí Američania vnímajú tému zbraní? Rozprávajú sa o tom medzi sebou a ovplyvňuje ich to v bežnom živote?

Aj keď som ja bola v bezpečí, tie príbehy sa k vám, samozrejme, dostanú. Niektorí moji spolužiaci pochádzali z veľkých miest ako Chicago, New York či Los Angeles, kde sú incidenty so zbraňami oveľa bežnejšie, či už na školách alebo verejných priestranstvách.

Je to veľmi citlivá téma, no bohužiaľ, v americkej spoločnosti je to prítomné natoľko, že to mladí ľudia do istej miery berú ako bežnú realitu. Je to niečo, s čím vyrastajú a s čím sa, žiaľ, museli naučiť fungovať.

Až 50 percent školy, ktorú Anet v USA navštevovala tvorili zahraniční študenti z každého kúta sveta.

Ig/@vozarova.a/

Bývala si v hostiteľskej rodine, na internáte alebo inak? A ako sa ti tam bývalo?

Bývala som na internáte a bola to super skúsenosť! Až 50 percent našej školy tvorili zahraniční študenti z každého kúta sveta, takže na kampuse bolo vždy živo. S mojou spolubývajúcou sme napríklad v kontakte dodnes. Škola mala nádherné priestory v prírode a špičkové športové zázemie s fitkom, telocvičňami, ihriskami či tenisovými kurtmi. V lete bola možnosť kúpať sa a kajakovať na jazere.

Keďže to bol stredoškolský internát, mali sme aj prísnejšie pravidlá. Typická bola napríklad „study hall” – povinné učenie sa s otvorenými dverami na izbách každý deň od 19:00 do 21:30. Taktiež sme mali povinný poobedný dvojhodinový tréning voliteľného športu. Ja som na jeseň behala cross country, v zime som robila cheerleading a na jar pilates. Okrem toho sme ako celá škola spoločne raňajkovali, obedovali aj večerali.

Jednoducho, La Lumiere nebola pre mňa len inštitúcia na vzdelávanie, ale naozaj plnohodnotné miesto pre život so všetkým, čo k tomu patrí.

Ako vyzerali tvoje víkendy? Chodievala si na výlety, športovala si alebo ste s kamarátmi robili niečo typicky americké?

Každý víkend škola plánovala rôzne výlety, na ktoré sme sa mohli prihlásiť – od nákupov vo Walmarte, cez turistiku, koncerty a divadlá až po výlety do Chicaga, ktoré bolo 1,5 hodiny od nás. Ďalšou skvelou možnosťou bol takzvaný „check-out”, čo znamenalo odísť na víkend k rodine niektorého z amerických spolužiakov. Túto možnosť som ja využívala najčastejšie.

Biomedicínske inžinierstvo znie fascinujúco, no pre laika aj dosť zložito. Ako by si tento odbor vysvetlila niekomu, kto o ňom v živote nepočul? A akému povolaniu by si sa chcela po škole venovať?

Je to obrovský a komplexný odbor, ktorý prepája inžinierske prístupy s biológiou a medicínou. V praxi to znamená, že využívame poznatky z matematiky a fyziky na to, aby sme navrhovali a vyvíjali nové prístroje, či postupy, ktoré posúvajú zdravotníctvo na vyššiu úroveň.

Ešte neviem povedať na sto percent, čomu presne sa chcem po škole venovať, myslím, že to vykryštalizuje samotné štúdium a príležitosti výskumu, ktoré dostanem. Už teraz ma ale veľmi fascinuje myšlienka využitia umelej inteligencie v lekárskej diagnostike.

Prijali ťa na jednu z najlepších univerzít na svete UCL a aj na skvelú University of Edinburgh. Pamätáš si na ten moment, keď ti prišiel e-mail o prijatí?

Patrím k ľuďom, ktorí skúšajú, v podstate všetko, čo sa dá. V tom čase som už bola prijatá na Durham, Warwick aj spomínaný Edinburgh. Prihláška na UCL však bola pre mňa obrovský „reach” a ani vo sne som nečakala, že by ma vzali. Keď mi prišlo rozhodnutie, zostala som v šoku a doteraz som za túto príležitosť nesmierne vďačná.

Čím ťa táto škola tak očarila, že si ochotná podstúpiť tento finančne aj psychicky náročný boj, namiesto toho, aby si išla študovať niekam, kde by si to mala bezplatne alebo oveľa lacnejšie? 

Pre mňa bolo vzdelanie vždy prioritou a tou najlepšou investíciou do budúcnosti. Preto verím, že sa doňho oplatí vložiť maximum energie aj prostriedkov. UCL sa každý rok radí medzi top 10 univerzít sveta, s čím prichádza priamy prístup k najmodernejším laboratóriám, skvelým možnostiam stáží a k profesorom, ktorí sú lídrami vo svojich odvetviach. Program biomedicínskeho inžinierstva je tam naozaj kvalitný a verím, že náročnosť tohto prostredia a komunita ľudí s podobnými cieľmi ma donútia vydať zo seba maximum.

Popri neustálom zháňaní financií, vybavovaní e-mailov a byrokracii spojenej s nástupom na školu v zahraničí sa snaží užiť si leto.

Ig/@vozarova.a/

Mnoho mladých ľudí odrádza náročnosť prijímacieho procesu na britské školy. Čo bolo pre teba v rámci prihlášky, písania personal statementu a testov najťažšie?

Mne osobne prišiel celý proces veľmi priamy a prehľadný vďaka britskému portálu UCAS, cez ktorý si podávate jednu spoločnú komplexnú prihlášku, na maximálne 5 univerzít. Namiesto prijímacích skúšok nahrávate maturitné vysvedčenia, skóre zo štandardizovaných testov (SAT, ACT, AP), diplomy zo súťaží, jazykové certifikáty (Cambridge, IELTS, TOEFL), odporúčanie pedagóga a personal statement, teda motivačný list, ktorý odpovedá na tri otázky.

Pre mňa bolo na prijatí na UCL najnáročnejšie splniť ich podmienku zmaturovať zo šiestich predmetov – z biológie, chémie, fyziky, matematiky, slovenčiny a angličtiny – na známku „výborný.“

Suma 60 000 eur za školné a ubytovanie na rok dokáže človeku vyraziť dych. Kde si v sebe našla odvahu povedať si: „Áno, idem do toho a tie peniaze nejako zoženiem“ namiesto toho, aby si to vzdala?  

Je to pravda, takáto suma je pre bežnú slovenskú rodinu nepredstaviteľná. Mala som a aj mám momenty, kedy to vzdať vyzerá ako tá najrozumnejšia cesta. To, čo ma drží nad vodou, sú však ľudia v mojom okolí, ktorí mi veria a neustále ma podporujú. Nie som ani prvá, ani posledná Slovenka, ktorá sa na niečo takéto odhodlala, a koniec koncov, už na mojej strednej škole v Amerike bolo školné v totožnej výške.

Vždy treba mať reálne očakávania a rátať aj s možnosťou, že sa to možno po prvom roku nepodarí utiahnuť. Ale dôležité je aspoň to skúsiť, hľadať cesty, nebáť sa požiadať o pomoc. Často sa objavia možnosti z miest, odkiaľ by ste to nikdy nečakali.

Čo ťa na Londýne najviac fascinuje a čoho sa naopak v súvislosti s ním najviac obávaš?

Fascinuje ma to množstvo príležitostí na sebarozvoj, networking a kultúru, ktoré takéto svetové metropoly mladému človeku ponúkajú. Na druhej strane, s veľkomestom prichádzajú aj negatíva, ako kriminalita, preľudnenosť, vyššie životné náklady, či tempo, na ktoré si budem musieť zvyknúť.

Máme leto, do začiatku semestra zostáva len pár týždňov. Ako vyzerá tvoj bežný deň v tejto fáze?

Popri neustálom zháňaní financií, vybavovaní e-mailov a všetkej byrokracii spojenej s nástupom na školu v zahraničí sa snažím aj normálne fungovať a leto si užiť. Brigádujem na ranči, keďže kone sú mojou celoživotnou záľubou, doučujem angličtinu a ak mi zvýši voľný čas, tak ho najradšej trávim pri knihách, maľovaní alebo vysokohorskou turistikou.

V americkej škole sa cítila bezpečne.

Ig/@vozarova.a/

Na to, aby si mohla v septembri vôbec nastúpiť na prvý rok, potrebuješ celých 60 000 eur. To, že si v tejto obrovskej neistote, musí byť psychicky náročné. Ako to zvládaš?

Momentálne som v štádiu, kedy mám takmer pokrytý prvý rok štúdia vďaka štipendiám od Nadácie Alto, GBE Foundation, sponzorom a crowdfundingovej zbierke na Donio. Jasné, že je to obrovský stres a nikdy si nemôžete byť stopercentne istý, ako situácia dopadne, no snažím sa od toho odosobniť. Riadim sa heslom, že nič, čo za to stojí, nie je jednoduché. Nemám čo stratiť a najťažšie skúsenosti sú práve tie, čo formujú náš charakter.

Máš v zálohe nejaký „plán B“? Vedela by si si predstaviť, že by si zostala študovať na Slovensku?

Určite si to predstaviť viem, keďže aj u nás máme naozaj kvalitné školy. Mojím „plánom B“ je však momentálne Univerzita Karlova v Prahe, kam ma prijali na medicínu.

Keď porovnáš svoje skúsenosti z USA a to, čo vieš o UCL, v čom vidíš najväčšie rozdiely oproti slovenskému vysokému školstvu?

Keďže so slovenským vysokým školstvom priamu skúsenosť nemám, ťažko sa mi to porovnáva na univerzitnej úrovni. Ale ak môžem porovnať gymnázium u nás a strednú školu v USA, rozdiel je citeľný. Na Slovensku dostaneme vynikajúci, široký všeobecný prehľad, no dôraz sa kladie viac na teóriu a memorovanie.

V Amerike, keďže si študenti volia predmety z veľkej časti sami, je to oveľa užšie špecializované. Veľký dôraz sa kladie na kritické myslenie, riešenie praktických problémov, prax a v prírodovedných predmetoch na laboratórne pokusy a pitvy.

V Anglicku ťa čaká trojročný bakalár a potom magister. Plánuješ sa po štúdiu vrátiť na Slovensko a priniesť sem know-how zo svetovej špičky alebo ťa to ťahá skôr do svetového výskumu v zahraničí?

Môj plán je získať v zahraničí čo najlepšie vzdelanie a prax, ideálne až po doktorát. Slovensko je ale stále môj domov, takže v dlhodobom horizonte by som sa rada vrátila a nadobudnuté skúsenosti zúročila práve tu.

Čo by si odkázala iným stredoškolákom na Slovensku, ktorí majú veľké sny o štúdiu vonku, ale boja sa, že na to nemajú peniaze alebo vedomosti?

Aby sa nebáli skúšať. Tým najhorším scenárom je totiž len to, že vám povedia nie – a aj z toho sa dá poučiť. Neprestávajte hľadať možnosti a buďte vďační za každý malý krok vpred. Ďalšia vec, berte si rady len od ľudí, ktorí si podobnú cestu naozaj sami prešli a vedia, o čom hovoria. Aj preto by som chcela na záver z celého srdca poďakovať organizáciám a komunitám ako Slovak PRO, Alto a GBE Foundation, bez ktorých by som tam kde som teraz nebola a o tomto všetkom nehovorila.

Fotograf Nicholas: Chcem byť najlepší na Slovensku, do fotenia som dal skoro 30-tisíc eur

• Dunaj v Bratislave v roku 1947 odkryl obrovskú časť koryta.
• Plavba sa zastavila a ľuďom vozili vodu cisternami.
• Rieka úplne nevyschla, v hlavnom prúde voda stále tiekla.
• Nízky stav sa vrátil aj v júli 2026, rekord však nepadol.

Na archívnej snímke z 10. septembra 1947 nie sú člny ani nákladné lode. Po dne Dunaja kráčajú ľudia a pod nohami majú kamene, štrk a vyschnuté nánosy. Rieka, ktorá dnes oddeľuje centrum Bratislavy od Petržalky masou vody, miestami ustúpila až za polovicu koryta.

Nejde len o počasie, ale aj o peňaženku. Super El Niño môže zdražiť kávu, čokoládu aj toto obľúbené ovocie

Lodná doprava sa zastavila. Záber fotografa L. Rollera sa zachoval v archíve TASR a portál Vtedy ho opisuje jednoduchou vetou: „Dunaj je suchý.“ Presnejšie by však bolo povedať, že Bratislavčanom ukázal časť dna, ktorú bežne nikdy nevideli.

Dunaj

Ladislav Roller/Tasr

Od jarnej povodne k jesennej pustatine

Rok 1947 pritom nebol iba suchý - lepšie by sedel opis „absurdne rozhodený”. Na jar totiž Dunaj zaplavil Petržalku, no približne o pol roka neskôr v jeho koryte chýbala voda. Od jari do jesene takmer nepršalo a sucho zasiahlo úrodu aj zásobovanie. Dobové fotografie zachytávajú nielen obnaženú rieku, ale aj cisterny, ktoré privážali ľuďom pitnú vodu.

Nešlo teda len o nevinnú atrakciu pre zvedavcov. Bratislavčania napriek tomu zostupovali na miesta, kde inokedy tiekol silný prúd. Pre deti to musel byť zakázaný lunapark bez kolotočov - balvany, mláky a nečakaný pohľad na mesto z priestoru, ktorý patril rieke.

FOTO

Dalo sa prejsť suchou nohou až do Petržalky?

Práve tu sa história mieša s rodinnými legendami. Bratislavské noviny zozbierali spomienky pamätníkov. Jedna z nich tvrdila: „Pamätám si, že som krížom cez Dunaj prešla.“ Ďalší ľudia opisovali rodičov, ktorí ich cez koryto viedli ako deti alebo viezli v kočíku.

Existuje však aj triezvejšia verzia - po dne sa dalo dostať veľmi ďaleko, no úplne suchou nohou na opačný breh pravdepodobne nie. V hlavnom, najhlbšom prúde voda stále tiekla. Čísla túto opatrnosť podporujú. Slovenský hydrometeorologický ústav uvádza, že pri hydrometrovaní 4. novembra 1947 namerali v Bratislave prietok 555 kubických metrov za sekundu, ktorý evidoval ako najnižšiu takto zameranú hodnotu.

Priemerný denný prietok bol približne 610 kubických metrov za sekundu a hĺbka v plavebnej dráhe dosahovala 3,49 metra. Dunaj teda nebol „nulový” potok. Bol nezvyčajne úzky a odhalil obrovské plochy dna, no jeho hlavná tepna nezmizla.

Koniec letných dovoleniek, ako ich poznáme. Ľudia už nemajú sily na horúčavy, pred teplom utekajú do chladu

Najpresnejšia odpoveď preto znie, že ľudia mohli prejsť cez veľkú časť koryta, po štrkových laviciach a plytčinách možno aj tak, že si takmer nenamočili nohy. Tvrdenie, že sa dalo pohodlne prejsť z bratislavského nábrežia až do Petržalky po úplne suchom dne, však hydrologické údaje nepotvrdzujú.

Dunaj je nízky aj teraz

Historické fotografie sú opäť aktuálne. V druhej polovici júla 2026 klesol prietok Dunaja pri Komárne približne na 39 percent dlhodobého júlového priemeru. Objavili sa plytčiny a ostrovy, väčšie lode zostávali na kotviskách a na niektorých úsekoch platili dopravné obmedzenia.

Dunaj

Lubos Pilc/Tasr

HNonline upozornili, že takýto stav nie je pre vrchol leta typický. Za poklesom sú najmä slabé zrážky v povodí a nedávne vlny horúčav. Hydrológovia hovoria o hydrologickom suchu, nie však o prekonaní minima z roku 1947.

Dunaj

Lubos Pilc/Tasr

Dnešný Dunaj teda zatiaľ neponúka prechádzku po dne naprieč Bratislavou. Pripomína však, že veľká rieka nemusí zmiznúť úplne, aby začala meniť dopravu, biznis aj každodenný život. Rok 1947 zostáva extrémom najmä preto, že z dunajského dna na jeseň urobil verejný priestor - a z reality príbeh, ktorému sa dodnes nechce veriť.

• Skorý prvý sex môže podľa štúdie súvisieť s horším starnutím.
• Vedci sledovali rozsiahle dáta zo Spojeného kráľovstva.
• Nejde o dôkaz, že sex v mladom veku sám spôsobuje horšie zdravie.
• Kľúčová je prevencia, sexuálna výchova a včasná pomoc.

Vek, v ktorom človek zažije prvý pohlavný styk, môže byť jedným zo zásadných signálov toho, ako bude vyzerať jeho zdravie o desiatky rokov neskôr, píše portál Unilad. Vyplýva to z najnovšej štúdie, v ktorej experti analyzovali obrovský súbor genetických dát zo Spojeného kráľovstva. Výsledky analýzy neznejú pre ľudí, ktorí sa so sexom poponáhľali, práve dvakrát priaznivo.

Masturbácia nie je ani neprirodzená ani nesprávna. Veľká štúdia odhalila jej pôvod, pomenovala aj rozdiely medzi mužmi a ženami

Rýchlejšie starnutie tela aj psychické dno

Dáta ukázali jasnú štatistickú súvislosť - ľudia, ktorí začali so sexuálnym životom v príliš mladom veku, vykazovali neskôr v dospelosti horšie skóre v ukazovateľoch starnutia a dlhovekosti.

Podľa autorov štúdie v tom hrajú kľúčovú rolu faktory, ktoré sa v priebehu života postupne sčítajú. Skorší sexuálny debut totiž v dátach často kráčal ruka v ruke s psychickými problémami, sklonmi k depresiám, ADHD, ale napríklad aj s pľúcnymi chorobami či celkovou fyzickou krehkosťou tela vo vyššom veku.

Neznamená to však, že samotný prvý sex v pätnástich ti automaticky zničí zdravie na celý život. Načasovanie prvého styku skôr funguje ako spúšťač rôznych psychologických a behaviorálnych dráh, ktoré ťa neskôr dobehnú.

Vek, v ktorom si mal prvý s*x, môže ovplyvniť, ako rýchlo zostarneš

Dreamstime

Čo sa skrýva za číslami?

Prečo to tak je? Vedci ponúkajú logické vysvetlenie, ktoré sa schováva za genetickými markerovými dráhami. Skorý sex medzi tínedžermi so sebou štatisticky častejšie prináša riziká ako neplánované tehotenstvo, pohlavne prenosné infekcie, ale najmä skorší kontakt s alkoholom, cigaretami či inými návykovými látkami.

Zároveň platí, že ľudia, ktorí do sexuálneho života skočia prirýchlo, sa často nachádzajú v nestabilnejšom sociálnom prostredí alebo v tom čase prežívajú rodinné a psychické problémy. Tie sa neskôr podpíšu pod rýchlejšie opotrebovanie organizmu. Rané životné skúsenosti skrátka formujú to, ako sa neskôr staráme o svoje telo a v akom strese žijeme.

Riešenie je jednoduché

Riešením tohto problému preto podľa odborníkov nie je strašenie mladých ľudí, zakazovanie alebo moralizovanie na stredných školách. Jedinou funkčnou cestou je včasná, otvorená sexuálna výchova bez tabu a hanby, psychologická podpora pre dospievajúcich a dostupnosť pomoci.

Telefón po s*xe, TikTok pri hádke a tajné kontroly správ. Toto je 5 návykov, ktoré podľa terapeutov ničia tvoj vzťah

Najpraktickejší odkaz štúdie je tak jasný - menej hanby, viac informácií a riešenie zdravotných aj psychických problémov hneď, ako sa objavia, nie až vtedy, keď ti začne rapídne zlyhávať telo.

Na Brainee nehráme formu a o veciach, ktoré trápia mladú generáciu, píšeme bez cenzúry a moralizovania. Zaujímajú ťa úprimné texty o sexe, vzťahoch, úzkostiach, duševnom zdraví či trendoch, o ktorých sa starší boja hovoriť? Klikaj na našu sekciu.

• Muž počas letu čiastočne vysalo z rozbitého okna lietadla.
• Prežil pravdepodobne aj vďaka zapnutému bezpečnostnému pásu.
• Cestujúci tvrdia, že zachraňovali oni, nie palubný personál.
• Ryanair obvinenia odmieta a posádku bráni.

Keď dnes večer zatvorí oči, nevracia sa mu pohľad z okna ani panika v kabíne. V hlave mu znovu a znovu zaznieva jediný zvuk - ohlušujúci výbuch. Presne ten ho zobudil zo spánku počas ranného letu spoločnosti Ryanair z Grécka do Nemecka. O niekoľko sekúnd neskôr sa ocitol v situácii, ktorú prežije len málokto.

Ryanair hrozí stopkou pre lety do tejto obľúbenej destinácie. Dôvodom sú chaos a dlhé rady na letisku

Jedenásť dní po nehode poskytol 61-ročný Srb Ljubiša Karović exkluzívny rozhovor pre britský denník The Guardian. Napriek zraneniam hovorí, že najhoršie nie sú bolesti, ale spomienky. „Pamätám si ten výbuch. Je to zvuk pred chaosom, zvuk, ktorý počujem zakaždým, keď zavriem oči a snažím sa zaspať,“ opísal.

Z okna ho vysalo vo výške viac ako štyri kilometre

Karović sedel pri okne na sedadle 11F. Počas letu sa okno za doteraz neobjasnených okolností rozbilo a kabína stratila tlak. Muža prudký nápor vzduchu vtiahol smerom von z lietadla. Na jeho tele zostali rozsiahle popáleniny a modriny od pravej ruky až po hruď. Lekári mu nasadili krčný golier a upozornili, že zotavenie bude trvať dlhé týždne.

O príčine incidentu stále prebieha vyšetrovanie. Karović verí, že život mu zachránil bezpečnostný pás. „Mám veľké šťastie. Hlavu aj krk ma stále bolia, ale žijem. Možno ma zachránil pás. Možno to bol osud. Verím v Boha a každý deň mu za to ďakujem.“

Jeho právnik Vasilis Tsiaras situáciu opísal ešte dramatickejšie. „Bol na ceste do Nemecka osláviť bratove narodeniny. Namiesto toho sa vo výške približne 4 600 metrov ocitol s hlavou a pravou rukou mimo lietadla letiaceho rýchlosťou viac ako 600 kilometrov za hodinu. Pozrel sa smrti do očí a vrátil sa späť,“ povedal pre The Guardian.

Zachraňovali ho cestujúci

Na palube letu FR1879 sedela aj Karovićova manželka Svetlana, len o tri rady ďalej. Na okamih, keď sa okno rozbilo, vraj nikdy nezabudne. Po kabíne lietali fľaše aj ďalšie predmety, z plafónu vypadli kyslíkové masky a cestujúci sa snažili jej manžela za každú cenu udržať v lietadle.

„Pribehla som k nemu tiež. Nepomohol personál, ale cestujúci. Jeden muž, myslím, že bol Albánec, bol neuveriteľný. Najprv sa pokúsil otvor zakryť taškou, ktorú okamžite vysalo von, potom použil kufor a ten už fungoval. Budeme mu navždy vďační,“ povedala.

Bratislavské letisko láme rekordy, no MHD nestíha. Dopravný podnik aj magistrát prezradili, čo plánujú s preťaženou linkou 61

Podľa svedkov zostal Karović napoly mimo lietadla približne jeden a pol až dve minúty. Samotný muž si veľa nepamätá. „Hovorili mi, že som dvakrát odpadol a tlak vzduchu mi na chvíľu zdeformoval tvár. To všetko mi pripomenula manželka.“

Spor s Ryanairom pokračuje

Karovićov právnik tvrdí, že posádka bola počas incidentu paralyzovaná strachom a cestujúcim pomáhali predovšetkým ostatní pasažieri. „Nemáme výhrady voči pilotovi. Dodržal všetky bezpečnostné postupy a situáciu zvládol veľmi dobre. Problém je, že môj klient počas celej udalosti ani po nej od palubného personálu nedostal pomoc, akú očakával,“ tvrdí Tsiaras.

Ryanair tieto obvinenia odmieta. Spoločnosť vo vyhlásení pre The Guardian uviedla, že počas náhlej straty tlaku musia mať všetci pripútané pásy a nasadené kyslíkové masky. Po dosiahnutí bezpečnej výšky vraj posádka Karovića presadila k manželke, zabezpečila lekára na palube aj zdravotníkov pripravených po pristátí v Solúne.

Jedna rada pre každého

Karović dlhé roky pravidelne lietal za prácou. Dnes si už nevie predstaviť, že by znovu nastúpil do lietadla. Lekári zatiaľ nevylúčili ani operáciu krčnej chrbtice.

Okrem fyzických následkov ho však prenasledujú aj psychické spomienky na sekundy, počas ktorých visel medzi kabínou a otvorenou oblohou. Napriek tomu chce odkázať jedinú vec. „Vždy sa uistite, že máte zapnutý bezpečnostný pás. Nechcem, aby niekto zažil to, čo sa stalo mne.“

• Vo štvrtok dorazia prehánky a búrky.
• Na severe môže byť iba 15 stupňov Celzia.
• Na hrebeňoch Tatier sa objaví sneh.
• Cez víkend sa opäť oteplí.

Vo štvrtok 23. júla bude mať leto na Slovenku technickú prestávku. Namiesto kúpaliska sa na viacerých miestach bude riešiť dážď, búrky a mikina, pričom na najvyšších tatranských hrebeňoch sa môžu objaviť aj snehové vločky, píše portál iMeteo.

Ako spoznať nebezpečnú búrku. Downburst, krúpy aj prívalový dážď majú svoje varovania

Studený front pokazí pokojný deň

Po slnečnej strede začne cez Slovensko postupovať studený front. Očakáva sa prevažne oblačná oblohu, prehánky a miestami občasný dážď. Najvyššia pravdepodobnosť búrok je v Žilinskom, Prešovskom a Košickom kraji. Nemalo by však ísť o búrky s výraznými nebezpečnými sprievodnými javmi - hlavným prejavom má byť intenzívnejší dážď.

Za frontom začne od severozápadu prúdiť chladný vzduch, ktorý stlačí teploty približne o 3 až 5 stupňov Celzia. Vo štvrtok a v piatok sa najteplejšie oblasti dostanú zväčša na 20 až 24 stupňov Celzia, no severná polovica Slovenska môže zostať len medzi 15 až 19 stupňami Celzia.

Počasie na Slovensku čaká otočka

Pexels

Ochladia sa aj noci. V severných regiónoch a dolinách môže teplota klesnúť na 5 až 10 stupňov Celzia, takže otvorené okno cez celú noc už nemusí byť najlepší nápad.

Sneh sa vráti iba vysoko do Tatier

„Na hrebene Vysokých Tatier sa tak opäť vráti sneh,“ upozorňuje iMeteo. Oficiálna horská predpoveď Slovenského hydrometeorologického ústavu tento vývoj potvrdzuje - vo štvrtok očakáva na hrebeňoch snehové alebo zmiešané zrážky a vo vysokých polohách teploty približne od 0 do 8 stupňov Celzia, v noci miestami až mínus 2 stupne Celzia.

Prečo západ slnka vyzerá vždy inak? Za očarujúcou hrou farieb stojí vedecké vysvetlenie, ktoré ťa ohromí

Nejde teda o návrat zimy do miest ani o súvislú snehovú nádielku. Pre turistov je to však jasný signál, že letné tričko (a žabky už vôbec, aj keď tie do hôr nenos nikdy) nebude vo vyšších polohách stačiť a počasie sa môže meniť rýchlo.

Chladná epizóda by však našťastie nemala trvať dlho. Podľa aktuálnej predpovede Slovenského hydrometeorologického ústavu sa už počas víkendu začne otepľovať a v nedeľu sa môžu denné maximá opäť priblížiť k 30 stupňom Celzia.

• Krakov vypísal tender za 43 miliónov eur na prípravu metra.
• Mesto plánuje dve linky cez historické centrum.
• Stavba sa zrejme začne až medzi rokmi 2040 a 2045.
• Projekt bude potrebovať podporu poľskej vlády aj Európskej únie.

Bratislavčania už roky počúvajú debaty o tom, či by si hlavné mesto zaslúžilo metro. Kým u nás sa podobné diskusie pravidelne vracajú, Krakov sa rozhodol posunúť od slov k činom, píše portál Notes from Poland.

Bratislavské metro v roku 2026. Takto si umelá inteligencia predstavuje, že by malo v našom hlavnom meste vyzerať

Druhé najväčšie mesto Poľska práve odštartovalo jednu z najdôležitejších etáp projektu, ktorý môže úplne zmeniť dopravu v meste. Nejde ešte o samotnú výstavbu, ale o krok, bez ktorého by sa nikdy nezačala.

Začína sa plánovanie za 43 miliónov eur

Krakov vyhlásil tender v hodnote 188 miliónov zlotých, približne 43 miliónov eur, na takzvanú predprojektovú prípravu metra. Tá zahŕňa štúdiu uskutočniteľnosti, environmentálnu správu, geologický prieskum aj posúdenie vplyvu budúcej stavby na okolité budovy.

Práve tieto dokumenty rozhodnú o konečnej podobe celej siete vrátane trás, staníc či tunelov. Myšlienka metra pritom nie je nová. Hovorí sa o nej celé desaťročia a už v roku 2014 ju podporilo 55 percent obyvateľov v miestnom referende. Až v roku 2024 však vtedajší primátor Aleksander Miszalski predstavil konkrétny plán výstavby.

Historické centrum je najväčšia výzva

Navrhované metro má pozostávať z dvoch liniek, ktoré spoja juhozápadné a juhovýchodné predmestia s východnou časťou mesta. Trasa povedie popri historickom centre Krakova zapísanom na zozname svetového dedičstva UNESCO. Práve preto bude mimoriadne dôležité preveriť, či razenie tunelov neohrozí historické budovy.

„Hoci tento proces ešte neznamená, že sa začala výstavba, ide o jeden z najdôležitejších krokov, ktoré môže mesto urobiť samo. Naším cieľom je pripraviť Krakov na ďalšiu etapu - fázu navrhnúť a postaviť,“ povedala riaditeľka mestského úradu pre verejné investície Maria Wojtacha.

Na metro si ešte počkajú

Ak niekto dúfal, že prvé bagre vyrazia do ulíc už o pár rokov, bude sklamaný. Pôvodný plán počítal so začiatkom výstavby v roku 2030 a dokončením okolo roku 2035.

FOTO Takto to naozaj bolo s bratislavským metrom. Vieme, kde by sa nachádzali stanice a prečo ho už dnes nikto nechce stavať

Podľa súčasného vedenia mesta je však oveľa realistickejší termín medzi rokmi 2040 a 2045. Samotná predprojektová príprava totiž môže trvať až 50 mesiacov.

Bez štátu a Európskej únie to nepôjde

Mestskí predstavitelia zároveň otvorene priznávajú, že Krakov si metro z vlastného rozpočtu zaplatiť nedokáže. „Výstavba metra presahuje finančné možnosti miestnej samosprávy. Preto bude potrebná podpora poľskej vlády aj Európskej únie. Metro by malo byť vnímané ako strategická národná investícia, podobne ako veľké železničné, cestné či letecké projekty,“ uviedol Rafał Solecki z mestského oddelenia stratégie a európskych fondov.

Do príprav sa zapojí aj konzorcium siedmich krakovských univerzít a výskumných inštitúcií. Odborníci budú dohliadať najmä na ochranu historického dedičstva počas plánovania aj výstavby.

Metro

Unsplash/Fons Heijnsbroek

„Budovanie metra v historickom meste je mimoriadne zložitý projekt, ktorý si vyžaduje osobitnú pozornosť pri ochrane kultúrneho dedičstva. Podpora vedeckej obce je preto mimoriadne dôležitá,“ povedal rektor Krakovskej technickej univerzity Andrzej Szarata.

Táto komunita mužov s hlboko znepokojivými názormi na ženy zdieľa antifeministické postoje, ktoré v posledných rokoch získavajú čoraz väčšiu obľubu, ako uvádza napríklad štúdia z roku 2023 od Survey Center on American Life.

Ako internet mení chlapcov na nenávistných mužov: Hlboký ponor do manosféry a jej dopadov

Žijeme v zženštilom svete?

Začiatkom minulého roka vyvolal Mark Zuckerberg diskusiu v mnohých mediálnych priestoroch, keď v rozhovore s podcasterom Joeom Roganom vyhlásil, že „korporátna kultúra sa posunula k niečomu trochu vykastrovanému“, čo postráda „maskulínnu energiu“. Na pohrebe Dominika Duky arcibiskup Graubner spomínal na to, že zosnulý nebol „zženštilý“, poslanec Filip Turek fascinuje fanúšikov svojou, slušne povedané, silovou a dominantnou prezentáciou.

Prieskumy ukazujú, že 50 percent britských mladých mužov verí , že feminizmus „zašiel príliš ďaleko a sťažuje mužom šancu na úspech“. Keď vezmeme do úvahy, že po celom svete stále jedna z troch žien zažíva fyzické alebo sexuálne násilie a ženy v EÚ zarábajú v priemere o 13 percent menej na hodinu ako muži, ide o veľmi zvláštne tvrdenie. Sú snáď všetci títo muži padnutí na hlavu?

Obchod so strachom a zúfalstvom

Michelle Perrotová, medzinárodne uznávaná historička a priekopníčka dejín žien a rodu z parížskej Diderotovej univerzity je presvedčená, že sú zrejme zúfalí: „Skôr túto pozíciu používajú ako psychologický obranný mechanizmus proti pocitu ohrozenia zo strany stále silnejších a nezávislejších žien,“ myslí si.

"Šíritelia myšlienok, ako je Andrew Tate, tieto strachy a neistoty zneužívajú, profitujú z nich a zároveň ďalej podnecujú nenávisť. Politický maskulinizmus, aký reprezentuje napríklad Donald Trump, je reakciou na novú éru emancipácie žien, odpoveďou na hnutie #MeToo," vysvetľuje.

Kde sa berie toxická maskulinita?

Pixabay.com/

Vo svete, ktorý sa snaží oslobodiť od sexuálneho a sexistického násilia, ale tiež legitimizuje nároky žien žiť plne a suverénne svoj milostný, sexuálny i profesijný život, niektorí muži nachádzajú v Donaldovi Trumpovi postavu odporu proti tomuto novému poriadku. Niektorí z priaznivcov amerického prezidenta, mizogýnni a konšpirační influenceri, dokonca zájdu tak ďaleko, že feministické heslo „Moje telo, moja voľba“ pretvárajú na „Tvoje telo, moja voľba,“ hovorí Perrotová.

Nadradené pohlavie, alebo krehké ego?

Myšlienka (nadradenej) „maskulínnej energie“ potvrdzuje ako žiaduce rysy „toxickej maskulinity“ - sú to napríklad agresia, egocentrizmus a predvádzanie moci. Tým nahráva predstavám pravicového a konzervatívneho publika, ktoré chce presadzovať biologizovanú rodovú binaritu (zdravíme na Slovensko) a degraduje LGBTQIA+ identity.

Pridáva sa ku kampani proti feminizmu a ženskej emancipácii - to všetko zo strachu zo straty kontroly aj vlastnej maskulinity, ktorá sa zdá byť merateľná predátorstvom, profesným úspechom a mierou príťažlivosti pre ženy.

Muži, ktorí sa cítia vo svojej sociálnej identite ohrození, môžu reagovať zapojením sa do hypermaskulínneho správania, prejavovaním agresie a súťaživosti – teda v podstate správania, ktoré manosféra vyzdvihuje – aby znovu potvrdili svoju dominanciu a zakryli svoje neistoty.

Seriál Adolescent bude po novom súčasťou výučby v tejto európskej krajine. Má edukovať mladých chlapcov

Niekto, kto takto bráni svoje ego, môže byť nesmierne vášnivý v názoroch a preferenciách, ktoré navonok vyjadruje, aby ochránil svoje ego pred myšlienkami alebo pocitmi, ktoré sú považované za neprijateľné podľa osobných, rodinných, komunitných či spoločenských noriem.

Termín feminizmus je často mylne považovaný za pojem vylučujúci muža, čo vyvoláva odpor u tých, ktorí ho vnímajú ako hrozbu maskulinite – teda typicky u manosféry.

Čo však tieto komunity nerady spomínajú, je to, že tradičné ideály maskulinity, často označované ako hegemónna maskulinita, škodia aj samotným mužom, pretože sú dosiahnuteľné len pre veľmi malú časť z nich a obmedzujú potenciál väčšiny. To sa potom premieta do zlého duševného zdravia a vysokej miery samovrážd u mužov.

Namiesto toho manosféra stavia na piedestál ľudí, ktorí týmto ideálom zdanlivo zodpovedajú – ako Andrew Tate (ktorý sa prezentuje ako úspešný, bohatý a silný) – a robí z nich vzory.

Kde sa berie toxická maskulinita?

Pixabay.com/

Muži by mali byť feministi

Mnoho mužov sa cíti z feministického diskurzu vylúčených, pretože ho vnímajú ako niečo, čo prospieva predovšetkým ženám a nezaoberá sa ich problémami. Presvedčenie, že feminizmus protežuje ženy, vedie neistých mužov k tomu, aby sa obracali k antifeministickým priestorom. Rodová rovnosť však nie je len ženská záležitosť.

Keď majú ženy rovnaké práva ako muži, spoločnosti sú zdravšie, bohatšie a lepšie vzdelané. Podporujú lepší prístup k zdravotnej starostlivosti, čo vedie k vyššej dĺžke života a lepšiemu duševnému zdraviu. Ekonomicky sú tiež silnejšie: výskumy naznačujú, že do roku 2050 by zlepšenie rodovej rovnosti v EÚ mohlo zvýšiť HDP na obyvateľa o 6,1 až 9,6 percenta.

• Veľká technologická firma ponúkla farmárskej rodine 26 miliónov dolárov za ich pozemok.
• 82-ročná Ida Huddleston ponuku odmietla, aby ochránila rodinnú farmu.
• Obáva sa nedostatku vody a znečistenia pôdy pri dátových centrách.
• Firma môže dátové centrum postaviť aj tak - hneď vedľa jej pozemku.

Pre väčšinu ľudí by ponuka 26 miliónov dolárov znamenala životnú výhru. Pre 82-ročnú farmárku Idu Huddleston z amerického štátu Kentucky to však nebola dostatočná cena za rodinnú pôdu. Jej rodina vlastní farmu na severe Kentucky už celé generácie.

Je Matrix bližšie, ako si myslíme? Biologické dátové centrá chcú používať počítače z ľudských neurónov

Podľa reportáže televízie WKRC sa ju minulý rok pokúsila kúpiť „veľká firma z oblasti umelej inteligencie“, ktorá tam chcela postaviť dátové centrum - obrovskú budovu plnú serverov, ktoré ukladajú a spracúvajú dáta z internetu. Rodina však ponuku odmietla.

Je to podvod, povedala

Nechce dátové centrum ani na svojich pozemkoch, ani v ich blízkosti. Farma má približne 1 200 akrov, čo je asi 4,8 štvorcového kilometra pôdy. „Nazývajú nás starými hlúpymi farmármi, ale nie sme,“ povedala Huddleston pre Local 12 WKRC. „Vieme, že keď mizne naše jedlo, mizne aj pôda a voda - a prichádza jed. Vtedy vieme, že máme problém.“

Farmárka tým narážala na správy o nedostatku vody a znečistení pôdy v oblastiach, kde vznikajú veľké dátové centrá. Tieto zariadenia totiž potrebujú obrovské množstvo elektriny aj vody na chladenie serverov. Huddleston zároveň pochybuje, že projekt prinesie miestnym ľuďom pracovné miesta alebo ekonomický rast. „Je to podvod,“ povedala v rozhovore pre televíziu.

Firma, ktorej meno reportáž nezverejnila, už medzitým upravila svoje plány. Podala žiadosť o zmenu územného plánu pre viac než 2 000 akrov pôdy v severnom Kentucky, čo znamená, že dátové centrum môže nakoniec vyrásť priamo vedľa farmy Huddlestonovej. Jej stanovisko je však silným vyjadrením vzdoru a upriamenie pozornosti na skutočne dôležité veci.

V našom rozhovore sa dozvieš:

• ako sa Nicholas od manuálnej práce vo Švajčiarsku dostal k foteniu najväčších hudobných hviezd
• koľko stojí vybudovať profesionálnu fotografickú kariéru
• či sú interpreti po vypnutí kamery v niečom iní
• koho reakcia na vytlačenú fotku ho najviac zasiahla
• prečo úspech fotografa nie je len o pekných fotkách
• aký fotografický sen ešte stále naháňa

Hovoríš, že chceš byť najlepším fotografom na Slovensku. Čo pre teba vlastne znamená „najlepší“?

Na Slovensku aj v Česku máme veľa talentovaných fotografov, z ktorých mnohých poznám aj osobne. Zachytiť fotografiu čo najlepšie – mať vystihnutý moment, správne farby, ostrosť a celkovú atmosféru – je z pohľadu diváka, ktorý hodnotí výslednú prácu, určite kľúčovou súčasťou úspechu.

Ja však pod pojmom „najlepší“ vnímam aj celkový prístup a správanie počas eventu – to, ako človek komunikuje s klientmi a umelcami priamo na akcii. Patrí sem aj aktivita na sociálnych sieťach. Ide o ukazovanie práce fotografa v inom svetle, aké ľudia doteraz možno nevideli a o to byť inšpiráciou pre začínajúcich tvorcov. Keď budem môcť motivovať novú vlnu fotografov, vtedy sa budem považovať za najlepšieho. A to sa dá dosiahnuť len spojením kvalitnej práce a ľudského prístupu.

K fotografii si sa nedostal úplne klasicky – ako sa z práce vo Švajčiarsku, kde si robil na paneloch, zrazu zrodil fotograf?

To by som aj ja rád vedel (smiech). Montovanie solárnych panelov na strechách je predsa len trochu iné odvetvie. Vždy ma to však ťahalo ku kreatívnej tvorbe. Ešte predtým, než som vôbec začal premýšľať nad fotením, som sa venoval strihu a editovaniu vlastných videí z hier. Neskôr na strednej škole, keď som organizoval rôzne akcie, som prvýkrát chytil do ruky foťák a vytvoril zopár záberov či videí do ročenky. Tam som k tomu pričuchol najbližšie.

Neviem presne, kedy nastal ten zásadný zlom, no keďže fotenie a točenie nie je práve najlacnejšie hobby, potrebovalo to impulz. Ten prišiel po návrate zo Švajčiarska. Zarobené peniaze z tejto pravdepodobne najťažšej práce v mojom živote som sa rozhodol investovať do techniky a naplno sa vydať touto kreatívnou cestou.

Nicholas chcel vždy robiť niečo kreatívne.

Ig/@matyinko_media/

 V tvojej rodine je hudba dosť prítomná – tvoj otec a strýko sú zo skupiny Maduar, ktorá má za sebou známy hit Hafanana. Myslíš si, že ťa to prirodzene ťahalo k hudobným akciám práve aj kvôli tomu, že si v takom prostredí vyrastal?

Je to tak, už odmalička som ponorený do hudobného sveta. Určite ma to podvedome ťahalo práve sem, keďže hudbu a koncerty všeobecne milujem. Vďaka tomu, že som mal možnosť už v mladom veku navštíviť Ameriku, som bol odjakživa prepojený so svetom. Aj preto nechcem zostať uzavretý len na slovenskom trhu – svet je predsa obrovský.

Je to haluz fotiť dnes interpretov, ktorých som ako malý sám počúval. Nikdy som sa však nechcel len zviesť na mene Maduar, mojím cieľom je vybudovať si vlastné meno, samozrejme, som ale hrdý na to, odkiaľ pochádzam. Je to pre mňa vždy smiešny paradox fotiť ľudí, ktorí kedysi chodili na koncerty skupiny Maduar, a dnes fotím ja ich na ich vlastných akciách. Ktovie, možno sa v budúcnosti aj ja o niečo viac povenujem hudbe a pôjdem v otcových šľapajách.

Diana žije v Izraeli: Naša spálňa je protiraketový kryt. Pláže sú totálne plné, je mýtus, že sa tu denne strieľa

Ľudia vidia výslednú fotku. Čo je tá časť tvojej práce, ktorú si vôbec neuvedomujú?

Zo začiatku si ľudia možno mysleli, že len cvaknem fotku a je vybavené. Postupom času, ako príspevky pridávam a vysvetľujem fanúšikom i návštevníkom eventov, ako celý proces funguje, sú oveľa trpezlivejší. Chápu, že je to dlhá cesta – fotka z akcie musí prejsť postprodukciou, aby som z nej vytiahol maximum a výsledok bol čo najlepší.

Každý fotograf to má inak, no ja osobne fotím zrejme najviac zo všetkých ľudí, ktorých poznám. Z jedného eventu si prinesiem päť až dvanásťtisíc fotiek. Preberať sa takým obrovským množstvom a následne ich upravovať je asi tá najnamáhavejšia, stereotypná a občas aj vyčerpávajúca časť práce. Ľudia ju, samozrejme, nevidia, pretože ju robím doma zatvorený v izbe.

Zo začiatku, keď som mal akcie len sem-tam, bolo to v pohode a fotky boli na svete hneď na druhý deň. Keď máš však cez víkend tri či štyri podujatia po sebe, je to úplne iná káva. K tomu treba pripočítať cestovanie, najmä ak sú akcie ďaleko od seba. Koncert občas skončí o jednej či druhej ráno, a ak nemám ubytovanie, čaká ma ešte cesta domov. Človek si preto musí strážiť aj spánok. Nie sme stroje, aby boli fotky hotové okamžite.

Ktorý moment si zachytil len vďaka tomu, že si bol v správnom čase na správnom mieste?

Ja sa síce na každej akcii snažím predvídať, čo a kde sa stane a pozorne sledujem okolie, aby mi neušiel žiaden dôležitý moment, no mám aj jeden konkrétny príbeh, kedy to zafungovalo úplne ukážkovo.

Minulý rok som išiel fotiť na festival pre LUIS DE MARK. Súčasťou line-upu boli samozrejme aj ďalší umelci a medzi nimi aj Sima. Keď mala koncert, mal som práve voľno, a tak som jej išiel urobiť zopár fotiek. Nebolo to tak, že by som ju vtedy nejako intenzívne vnímal alebo počúval, skrátka som tam len zašiel. A práve vtedy som bol v správnom čase na správnom mieste.

Urobil som sériu fotiek, ktoré som po akcii zavesil na sociálne siete. Cez ne sa zábery dostali až k nej – všimla si ich, prezdieľala ich a neskôr mi sama napísala. Na základe tohto ma potom oslovila, aby som ju fotil na jej najväčšom koncerte na štadióne v Trnave. Všetko to vzniklo len vďaka tomu, že som na tom festivale využil správny moment. To bol vlastne aj môj začiatok rozbehu na sociálnych sieťach, po ktorom ma ľudia začali evidovať.

Máš pocit, že dnes musia fotografi vedieť robiť aj obsah na sociálne siete, aby uspeli?

Určite áno, hoci to nie je jediná cesta. Mnohí fotografi úspešne fungujú bez sociálnych sietí, pretože fotia pre zabehnuté médiá a agentúry, ktoré im otvárajú dvere na eventy.

Ak však chceš byť nezávislý a budovať si vlastnú značku, siete sú kľúčové. Ja sám som toho príkladom – na akcie nechodím pod hlavičkou nikoho iného. Vďaka mojim dosahom, ktoré sú občas väčšie než u samotných médií, ma organizátori oslovujú sami. Pre eventy to znamená pridanú hodnotu a reklamu navyše. Sociálne siete teda nie sú pre prežitie nevyhnutné, no bez nich odovzdávaš kontrolu nad svojou kariérou niekomu inému

K hudbe mal vďaka svojej rodine vždy blízko.

Ig/@matyinko_media/

Ktoré akcie si najviac užívaš a prečo?

Najviac si užívam akcie, na ktorých chcem sám reálne byť. Sú to koncerty alebo festivaly interpretov, ktorých sám počúvam, chcem ich vidieť naživo a viem, že ľudia v publiku vytvoria brutálnu energiu.

Zároveň sú to pre mňa eventy, kde sa cítim vítaný a kde si ľudia vážia moju prácu. Už som zažil aj akcie, kde ma brali ako samozrejmosť alebo som mal pocit, že musím s foťákom niekam dotierať – a to sú momenty, kedy si poviem, že toto robiť nepotrebujem. Veľmi blízko mám napríklad k fighterským eventom a galavečerom. Sám som kedysi zápasil, takže presne viem, aké to je stáť v klietke. Vďaka tomu mám obrovskú úctu k tomuto športu aj k celej scéne a baví ma zachytávať tie momenty z pohľadu človeka, ktorý to zažil na vlastnej koži.

Fotografia často navonok pôsobí ako veľmi drahý koníček aj biznis. Keď sa obzrieš späť, koľko si približne investoval do techniky, aby si sa dostal tam, kde si dnes?

Presné číslo, koľko ma to doteraz stálo, sa hovorí ťažko. Podľa mňa je to veľmi individuálne a závisí od toho, kam sa chce človek posunúť. V mojom prípade sa tá suma pohybuje niekde medzi 20 000 až 30 000 eurami. Je to však najmä preto, že sa neustále snažím mať tú najlepšiu techniku a investujem do vecí, ktoré mi uľahčujú, zrýchľujú alebo skvalitňujú prácu.

Fotografovanie je určite jeden z najdrahších koníčkov vôbec. Na druhej strane sa to dá utiahnuť aj za menej peňazí. Ak fotograf nemá hneď veľký rozpočet alebo nechce všetko investovať späť do techniky, môže siahnuť po veciach z druhej ruky. Ja si však zakladám na tom, aby som klientom dodával ten najkvalitnejší možný výsledok, čo si vyžaduje aj špičkovú výbavu. Myslím si, že fotograf by sa nemal báť investovať do techniky, pokiaľ je tá investícia rozumná.

Keď ťa človek vidí vo videách, väčšinou si v pohybe a v zhone – je to pre teba fyzicky náročné počas celého eventu? A cítiš počas fotenia veľkú zodpovednosť, že ti môže ujsť nejaký dôležitý moment, ktorý už nejde zopakovať?

Určite som stále v pohybe a spotený, je to extrém hlavne teraz v lete počas horúčav. Byť fyzicky zdravý a zdatný je v tomto odvetví dôležité. Ja sám, ako bývalý zápasník, som v pohybe odmalička a dodnes pravidelne cvičím, takže to zvládam v pohode. Pre mnohých fotografov je to však výzva a mali by na svojej kondícii zapracovať. Na veľkých festivaloch je totiž po areáli roztrúsených hneď niekoľko pódií. Väčšina fotografov má presne delegované miesta, kde majú v danom čase byť. Ja som však typ, ktorý chce zachytiť všetko. Znamená to, že dokážem prebehnúť z jedného konca areálu na druhý a stihnúť obe akcie po sebe práve vďaka tomu, že to fyzicky udýcham.

Našou úlohou je zachytiť moment, ktorý sa už nezopakuje. Keď vystrelí ohňostroj alebo konfety, druhá šanca nebude. Preto netreba bezhlavo behať hore-dole, ale vopred predvídať.

Si známy tým, že fotky tlačíš priamo na mieste a dávaš ich interpretom, čo je dosť osobná vec. Pamätáš si reakciu, ktorá ťa doteraz najviac dostala? Nie profesionálne, ale čisto ľudsky?

Tých reakcií bolo veľa a odovzdal som oveľa viac fotiek, než kedy ľudia videli na sociálnych sieťach. No jedna z tých, ktorá ma doteraz najviac zasiahla – nie profesionálne, ale čisto ľudsky – bola reakcia od NiKa počas turnaja Starladder Major v Budapešti.

Pre tých, ktorí nehrajú hry: išlo o svetový šampionát v strieľačke CS:GO, kde hrajú tie najlepšie tímy o miliónové výhry. Pre mňa to bol nesmierne emotívny event, pretože na týchto hráčoch som ako mladý vyrastal a zrazu hrali priamo predo mnou. NiKo je považovaný za jedného z najlepších hráčov histórie, no mal obrovskú smolu – napriek neskutočnej kariére sa mu nikdy nepodarilo tento najprestížnejší titul získať. Veľmi som mu fandil a veril, že mu prinesiem šťastie.

Nikoho kariéra sa už pomaly blížila ku koncu a oni, žiaľ, opäť prehrali. Išiel som s ich tímom do backstageu. Už počas zápasu som mal pre neho prichystanú fotku, no pôvodne som mu ju chcel dať neskôr s tým, že postúpia. V šatni bolo vidieť, aké je to preňho po toľkých nezdaroch psychicky náročné. Premýšľal som, ako k nemu pristúpiť, aby to bolo vhodné. Nakoniec som fotku vytlačil, prišiel som k nemu a povedal: „NiKo, ahoj. Je mi to veľmi ľúto, ale pokračuj ďalej v tom, čo robíš.“ Podal som mu fotku a zaželal všetko dobré. Celé to bolo vidieť aj na videu – ten moment, ako úprimne mi poďakoval, sa mi hlboko vryl do pamäte.

Najkrajšie na tom je, že tento moment dostal neskôr dokonalý zmysel – NiKo nedávno ten Major konečne vyhral a stal sa šampiónom.

Kto ťa najviac prekvapil tým, aký je mimo kamier?

Na túto otázku by som nerád odpovedal konkrétne. Každý umelec si buduje a udržiava určitú verejnú personu a ja ju rozhodne nechcem kaziť. Pri viacerých z nich je to tak, že mimo kamier sú iní ako pred nimi, a funguje to aj naopak. Povedal by som však, že väčšina z týchto ľudí sú v osobnom rozhovore úplne normálni a pohodoví ľudia.

Čo ťa naučili ľudia v prvých radoch pod pódiom?

Nenazval by som to tak, že ma ľudia v prvých radoch niečo naučili, ale skôr ide o to, ako sa k nim snažím správať. Ja sám som dosť vysoký, takže ak sa niekde postavím, dokážem vytvoriť poriadnu clonu. Všímam si, že veľa fotografov toto nerieši – nehovorím, či je to dobre alebo zle, no ja to vnímam inak.

Ľudia v prvom rade sú väčšinou tí najväčší fanúšikovia, ktorí najviac skandujú a prišli si koncert užiť naplno. To posledné, čo potrebujú, je fotograf, ktorý sa pred nich postaví na celý koncert a zavadzia im vo výhľade. Vždy sa s nimi snažím interagovať, či už pred akciou, alebo počas nej – urobím fotku a hneď sa prikrčím, sadnem si na barikádu alebo po nafotení záberov skrátka odídem z pitu. Nechcem im kaziť zážitok. Viem, že sú to tí najvášnivejší diváci a takýto prístup si neskôr naozaj vážia.

Pre nejakého fotografa to môže znieť kontroverzne, no podľa mňa je dôležité nechať fanúšikov, ktorí si zaplatili a často hodiny čakali v rade, aby si svojho interpreta užili v čo najlepšom svetle.

Na akciách je stále v pohybe, čo si vyžaduje dobrú kondičku.

Ig/@matyinko_media/

Aká je najzvláštnejšia prosba, s akou za tebou prišli fanúšikovia?

Vždy ma zaskočí prosba, či by som niekoho nemohol vziať so sebou do backstageu. To je pre mňa asi najväčšia bizarnosť. Ľudia si neuvedomujú, že to vôbec nie je na mne. Bolo by neskutočne zvláštne, keby len tak prídem za interpretom – s ktorým sa často ani osobne nepoznám – a poviem mu: „Čau, toto je náhodný človek, ktorý ťa chcel vidieť.“ Jednak na to nemám žiadne právo a jednak by to bolo absolútne neprofesionálne.

Keďže ide o full-time prácu, je to pre teba dennodenná záležitosť? Stíhaš pri tom všetkom aj normálny režim, napríklad spánok, alebo je to skôr o tom, že sa to často láme na úkor oddychu?

Nie je to dennodenná záležitosť v zmysle, že by som každý deň stál za foťákom – rád si strážim aj svoj voľný čas. Ja sám si z toho však robím každodennú záležitosť tým, že keď práve nefotím, pracujem na brandingu, sociálnych sieťach, webe, aktualizácii portfólia alebo na networkingu a získavaní nových kontaktov. Skrátka som do toho zažraný a každú voľnú chvíľu investujem do svojho posunu.

Samozrejme, už si plánujem čas aj pre seba. Kedysi som veľmi zanedbával spánok, pretože som chcel stihnúť ešte viac, no človek si skôr či neskôr musí určiť hranice. Nie vždy sa to, pochopiteľne, dá – keď mám tri festivaly po sebe, spánku veľa nie je, no potom si to vynahradím neskôr. Všetko sa dá stíhať, len človek musí menej skrolovať na mobile a viac času venovať dôležitým veciam.

Počas hlavnej sezóny, keď sa nakopia koncerty, festivaly, svadby a ďalšie akcie – v akých číslach sa vie fotograf mesačne pohybovať? Bavíme sa skôr o stovkách, tisícoch alebo vyšších tisícoch eur?

Osobne som investoval obrovské množstvo financií a času do vzdelávania sa o tom, ako fungujú peniaze, ako si správne nastaviť ceny a ako odovzdávať reálnu hodnotu. Najmä o tom, ako sa nebáť vypýtať si adekvátnu sumu a následne ju obhájiť špičkovým výsledkom. Mnohí fotografi s týmto majú problém. Preto hovorím, že je to veľmi individuálne – na trhu môžu byť dvaja fotografi s rovnakou technikou a portfóliom, no jeden fotí za stovky a druhý za tisícky eur. Je to čisto o tom, aký positioning si človek nastaví.

Ak sa niekto sám prezentuje ako lacný fotograf, tak ho tak bude vnímať aj okolie a neskôr bude mať problém cenu zvýšiť. Sumy sa skrátka môžu hýbať od stoviek až po vyššie tisíce eur – záleží len na fotografovi, ako si nastaví svoju vlastnú hodnotu.

Najradšej fotí na akciách, kde sa cíti vítaný a ocenený.

Ig/@matyinko_media/

Zo začiatku si vraj často sám oslovoval usporiadateľov a chodil na akcie. Robil si to vtedy ešte zadarmo, len aby si sa dostal k práci?

Keď som začínal, fotil som stabilne pre pár projektov, napríklad Dracula Gym. Keď sa moja práca zlepšila a chcel som prejsť na väčšie koncerty, začal som sám aktívne oslovovať organizátorov.

Zo začiatku to bolo často zadarmo. Organizátori už mali svojich platených fotografov a nemali dôvod zvyšovať si náklady. V tejto sfére sa človek skrátka musí najprv prebojovať. Keď im však prvýkrát nafotíš akciu zadarmo a dodáš oveľa lepší výsledok, než čakali, nabudúce si už prácu normálne naceníš.

Na začiatku sa človek musí ukázať svetu a presne v tom pomáhajú sociálne siete – vďaka nim nemusíš fázu fotenia zadarmo naťahovať príliš dlho, pretože si ťa všimnú oveľa skôr.

Dá sa dnes už povedať, že ťa fotografia dokáže slušne uživiť, alebo je to stále skôr mix príležitostí a budovania mena?

Vždy je to mix všetkých troch faktorov. Každý si to však dokáže zariadiť podľa toho, ako vie komunikovať a vyjednávať. Nie všetko je len o peniazoch – v rámci spolupráce si vieš dohodnúť stravu, ubytovanie, preplatenie cestovných nákladov alebo iné benefity, čím si výrazne znížiš vlastné výdavky.

Stále tu budú príležitosti, kedy popri zárobku buduješ najmä svoje vlastné meno. Práve dobré meno a osobná značka sú totiž to najdôležitejšie a najcennejšie, čo ako fotograf môžeš mať.

Čo by sa muselo za najbližších desať rokov stať, aby si si povedal, že sa ti splnil fotografický sen?

Desať rokov je dlhá doba a neviem, či budem chcieť tak dlho čisto iba fotiť. Týmto tempom sa mi väčšina fotografických snov už splnila, a tie zvyšné sa, dúfam, naplnia v najbližších troch rokoch.

Mám však jeden najväčší sen, po ktorého dosiahnutí si budem môcť povedať, že mám „vybavené“ a môžem ísť skúsiť niečo nové – a tým je nafotiť Kanye Westa. Tento rok to bolo už takmer na dosah, bol som v komunikácii s tímom, ktorý robil jeho koncert, no prednosť nakoniec dostali väčšie svetové médiá. Nemal som k tomu ale ďaleko. Verím, že môj čas ešte príde a keď tento cieľ dosiahnem, budem si môcť povedať, že som dokázal všetko, čo som chcel.

Šikanovali ju pre indický pôvod, bojovala s anorexiou: Bez prestávky som nevedela ani zísť po schodoch, hovorí Zuzana

Urbanová sa umiestnila na prvej priečke v ženskej disciplíne Underhand Chop, v ktorej športovci sekajú kmeň, na ktorom stoja, čo simuluje sekanie porazeného stromu. Češka presekala 27,9 centimetra hrubý špalek z borovice bielokmeňovej za 21,28 sekundy. Ovládla tiež ženskú disciplínu Standing Chop, v ktorej pretekári musia čo najrýchlejšie presekať vzpriamený kmeň, akoby rúbali strom. Urbanová pokorila 22,8 centimetra borovice za 19,38 sekundy.

Feministka Marika: To, že sa môžu ženy rozhodnúť ostať v domácnosti a starať sa o deti, je aj vďaka nám

Ďalší rekord padol v ženskej disciplíne Boom Run, ktorá spočíva v prebehnutí ôsmich kladov z červeného cédra umiestnených vo vode. Američanka Meredith Ingbretsonová, ktorá pochádza z Haywardu, to dokázala za 13,78 sekundy.

Hoci ženy súťažia už od prvého ročníka šampionátu v roku 1960, podľa organizátorov sa rozšírila škála disciplín, na ktorých sa môžu zúčastniť. Spočiatku ženy súťažili iba vo valení klády, pri ktorom dvaja súperi stoja na plávajúcom kmeni a jeho roztočení sa snažia zhodiť protivníka do vody. Dnes sa zúčastňuje viac ako 20 disciplín.

"Keď som začínala so sekaním, sekala som spolu s mužmi," povedala AP americká drevorubačka Nancy Zalewská, ktorá súťaží už 27 rokov a teraz trénuje aj ďalšie športovkyne.

Tradícia súťaženia medzi drevorubačmi siaha až do 90. rokov 19. storočia, uvádza organizátori klání, ktoré sa koná pri brehoch jazera Hayward. Drevorubačská tematika je tu všadeprítomná - deti sú oblečené do flanelových košieľ s kšandami a miestni predajcovia im rozdávajú nafukovacie sekery a hračky pripomínajúce motorové píly. Popri samotnej súťaži program ponúka ukážky ukážky rezbárstva, valenia klád pre deti a ďalšie sprievodné akcie venované sekaniu dreva.

V našom rozhovore sa dozvieš o Marikiných osobných skúsenostiach s rozdielnym prístupom k mužom a ženám, ako sa dá bojovať proti menštruačnej chudobe, o roly mužov vo feminizme či filmoch, ktoré pomôžu jeho potrebu a cieľ lepšie chápať. 

Prečo si myslíš, že sa feminizmus často stereotypizuje a označuje za neznášanlivosť voči mužom? 

Príde mi, že veľmi veľa iniciatív a hnutí sú často stereotypizované, pretože sa napríklad skupina, ktorá je v tej chvíli na lepšej pozícií cíti ohrozená. Niekedy je feminizmus zbytočne považovaný za útok, aj keď to tak vôbec nemá byť. Je samozrejme veľa prípadov, kedy údajné feministky útočia i na mužov samotných, aj keď o tom feminizmus vôbec nie je a vrhá to naň škodlivé svetlo, aj napriek tomu, že ich úmysly nemusia byť zlé. 

Čo si myslíš o tom, keď nejaká žena povie, že nie je feministka, prípadne zhadzuje tie, ktoré sa tak označujú?  

Príde mi vtipné, keď na internete vidím videá, kde dievčatá rozprávajú o tom, že nie sú feministky, pretože vedia variť a chcú ostať ženami v domácnosti, pritom si neuvedomujú, že už len to, že sa môžu rozhodnúť, čo chcú robiť je aj zásluhou feministiek v minulých rokoch a storočiach. Problémom, je že často tomuto hnutiu a jeho cieľu zrovnoprávniť mužov a ženy nerozumejú. 

Je zároveň veľmi smutné, keď ženy zhadzujú iné, iba preto že nepoznajú to, čo im vyložene pomáha alebo sú proti niečomu, čo im zabezpečilo práva, ktoré dnes majú, ako právo voliť, vybrať si prácu alebo sa napríklad s niekým rozviesť. 

Čo ťa priviedlo k záujmu o feminizmus a rodovú rovnosť? Kedy si si prvýkrát uvedomila ich dôležitosť?

K feminizmu ma priviedla moja mamina, ktorá je v tomto zároveň mojím veľkým vzorom. Bude to tým, že sa rodičia rozviedli keď som bola celkom malá a vyrastala som v domácnosti troch žien, čo ma viac posunulo k záujmu o témy pozície žien v spoločnosti. 

Sprevádza ma to tak nejak celý život a uvedomujem si, aké je dôležité zmeniť prístup spoločnosti k ženám a mužom, napríklad už len keď mohli nosiť stoličky v triede iba chlapci, ktorí boli v šiestich rokoch biologicky rovnako silní ako dievčatá. Vtedy som si povedala, že je to blbosť a došlo mi, že je s tým stále čo robiť. 

Rodová rovnosť ju zaujíma od detstva.

Archív Mariky Mlčkovej

Si Češka – ale určite máš skúsenosti aj so slovenskou spoločnosťou. Keby si nás (samozrejme v rovine problematiky, ktorú riešiš) mala porovnať – v čom sa najviac líšime a v čom sme trebárs podobní?

So slovenskou spoločnosťou veľa skúseností nemám, okrem toho, že si navzájom fandíme v športe a politike a máme jeden z najlepších vzťahov medzi krajinami a kultúrami. Takže samozrejme vypaľovačky z roku 2010 stále idú ako v Česku, tak na Slovensku. V rámci problematiky však nedokážem posúdiť. 

Má štrnásť rokov a rozbehnutú spevácku kariéru v USA. Na Grammy si nás fotila Billie Eilish, hovorí Sarah C

Bola si ty sama svedkom nespravodlivého zaobchádzania s človekom, len na základe jeho pohlavia?  

Keď sme išli z medzinárodnej konferencie z Berlína, v kupé nás bolo päť dievčat a učiteľ, ktorý nás na konferenciu doprevádzal. Povedal nám, že chlapci budú vždy lepší v debatovaní než dievčatá, skoro nikto na to nič nepovedal a prišlo mi to veľmi nespravodlivé, pretože debatné skúsenosti predsa nemajú nič spoločné s pohlavím. 

Vidíš napríklad v škole nejaké rozdiely v prístupe k dievčatám a chlapcom?

Skôr na tých nižších stupňoch, napríklad pri už spomínanom nosení stoličiek alebo vyberaní si členov do tímu. Často tiež dievčatá, ktorým sa v škole darí doplácajú na to, že sú k nim posadení chlapci, aby im pomohli zlepšiť priemer. Tým pádom strácajú svoj čas v škole, ktorý by mali sústrediť samy na seba a musia za sebou ťahať niekoho problémového.

Bojuješ proti menštruačnej chudobe. Ako by si vysvetlila tento pojem ľuďom, ktorí sa s ním doposiaľ nestretli?

Menštruačnú chudobu by som definovala ako nedostatok prístupu k bezpečným hygienickým potrebám pri menštruácií a nedostatok znalostí o nej a primárnej hygiene. Problémom je, keď ženy nemajú k tampónom či vložkám prístup alebo dostatok finančných prostriedkov k ich zadováženiu. Taktiež nevedomosť, ktorá vedie k nesprávnej hygiene, zlým rozhodnutiam a podobne. 

V rámci tejto problematiky si sa rozhodla spraviť výskum. Je podľa jeho výsledkov menštruačná chudoba reálnym problémom v Česku a na Slovensku?

Môj výskum bol sústredený hlavne na menštruačnú chudobu na školách, na základe ktorého som neskôr vytvorila projekt. Určite je to však problém, pretože keby ženy postihla v škole nečakaná menštruácia tak by podľa sociálnej skúsenosti v škole muselo jedenásť percent využiť toaleťák namiesto menštruačných potrieb. 

Myslím si, že v Česku a na Slovensku by boli dáta celkom podobné, na Slovensku zároveň existujú projekty, ktoré zabezpečujú dodávanie menštruačných potrieb do škôl, napríklad v Banskej Bystrici. Na Slovensku ste na tom o niečo lepšie, aj čo sa týka financovania tohto problému, nedá sa mi tiež nespomenúť projekt Dôstojná menštruácia, ktorý proti nemu aktívne bojuje. 

Ako je možné proti nej bojovať? Aké opatrenia a zmeny by si navrhla?

Najefektívnejšie by bolo riešiť ju celoplošne, teda financovaním a koordináciou štátom. My všetci tomu môžeme pomôcť šírením osvety, podpísaním petícií, darovaním menštruačných potrieb do lokálnych centier, napríklad ženám bez domova, pri ktorých je to veľký problém a  ľahšie sa dostanú k jedlu ako ku vložkám. Najlepšie je sa o menštruácií a adekvátnej hygiene edukovať, ale taktiež o samotnom probléme menštruačnej chudoby.

Ako by si konkretizovala podľa teba úlohu mužov vo feminizme a v boji za rodovú rovnosť?

Muži by feminizmus určite nemali zhadzovať, pokiaľ nepoznajú jeho definíciu, nikdy sa o tomto hnutí neučili a riadia sa len názorom ostatných, že je to niečo zlé. Muži sú často tí, ktorí rozhodujú, už len kvôli ich väčšiemu zastúpeniu v politike alebo na vysokých pozíciách. Byť otvorení a učiť sa feminizmu je asi to najdôležitejšie, čo môžu spraviť.

Podieľa sa na viacerých projektoch a iniciatívach.

Archív Mariky Mlčkovej

Podporuješ alebo sa podieľaš na nejakých konkrétnych projektoch a iniciatívach?

Na základe svojho výskumu som vytvorila projekt, ktorý dodáva menštruačné vložky do škôl, konkrétne do štyroch rôznych sociálne silných alebo slabších. Momentálne riešim partnerstvo s ďalšími školami na nasledujúci školský rok. Mám spoluprácu s organizáciou SOLA pomáha, ktorá rozdáva menštruačné potreby po celej Českej republike a určite sa plánujem viac angažovať aj na politickej úrovni.

Cestovateľka Nina: Na Azoroch sme sa prebúdzali pri kravách, v Bosne nás vystrašili Turci, ktorí pri šoférovaní pili

Vieš o nejakých knihách alebo filmoch, ktoré pomôžu lepšie chápať potrebu feminizmu vo svete?

Určite odporúčam knihu Ranařky o dievčatách, ktoré bojujú proti rodovej nerovnosti v Amerike, konkrétne kvôli dresscodu, kniha sa dočkala aj filmového spracovania. Ďalej určite stojí za to film Persepolis o postavení žien v totálnom svete mužov, ktorí ovládajú celú rodinu a štát podľa náboženstva. 

Aké sú tvoje ďalšie záujmy?

Veľmi rada spievam v zbore, som skautská vedúca, vypomáham v Českom rozhlase, okrem toho rada debatujem a niekedy napíšem aj nejaké články alebo recenzie na knihy. 

Máš veľké ambície – dostať sa na Cambridge, vyštudovať právo a stať sa medzinárodnou právničkou alebo diplomatkou. Je tak preto, lebo chceš bojovať za zmeny v postavení žien?

Moja láska k debatovaniu ma priviedla k právu a diplomacií, čomu sa chcem určite venovať a zameriavať sa na rovnoprávnosť žien a mužov, ideálne v Európe na medzinárodnejšej úrovni, konkrétne v Európskom parlamente alebo v Rade Ministrov. Určite sa chcem orientovať na problémy feminizmu a menštruačnej chudoby, takže áno, aj toto je môj motivátor k štúdiu diplomacie a medzinárodnej politiky.

Skokan do vody Jason Statham

Statham ako chlapec na dovolenke s rodičmi v Miami každý deň okúzlene pozoroval skokana do vody, ako sa ladne ponára pod hladinu bazéna. Po návrate do Anglicka sa 11-ročný Statham rozhodol, že sa stane skokanom do vody a zapísal sa do plaveckého oddielu.

Najbohatším športovcom histórie bol Gaius Diocles. Počas kariéry zarobil miliardy, na ktoré sa nikto nedoťahuje ani dnes

Neskôr sa stal členom britského tímu a desať rokov pretekal. V roku 1985 nastúpil do skokanskej školy a jeho snom bola účasť na olympijských hrách. O tri roky neskôr sa chcel kvalifikovať na hry v Soule, ale neuspel. V roku 1990 pretekal na Hrách Commonwealthu a o olympijské hry znovu usiloval pred tými v Barcelone v roku 1992.

V roku 2016 potom v rozhovore s Press Association priznal, že to, že sa nikdy na olympijské hry nedostal, je pre neho dodnes citlivou témou. Jeho skokanské zručnosti sa mu ale určite veľmi hodili pri nakrúcaní filmu MEG: Monštrum z hlbín z roku 2018.

Krasokorčuliarka Vera Wang

Statham ale zďaleka nie je jediná celebrita, ktorá neúspešne usilovala o účasť na olympijských hrách. Budúca módna návrhárka Vera Wang sa v roku 1968, keď mala 19 rokov, chcela dostať na zimné hry v Grenobli.

Mladá žena vtedy snívala o kariére profesionálnej krasokorčuliarky a svoje schopnosti preukázala na viacerých amerických šampionátoch. Sitom na hry v roku 1968 ale neprešla. Ku krasokorčuľovaniu sa neskôr okľukou vrátila, keď navrhla kostým pre americkú krasokorčuliarku Michelle Kwanovú.

Rozštep Salmy Hayek

Keď bola Hayek dievčatko, mala iné ciele ako herectvo. Ako začínajúcu gymnastku si ju všimol lovec talentov a ponúkol jej miesto v mexickom národnom tíme s cieľom zúčastniť sa olympijských hier. „Zobrali ma, aby som bola súčasťou olympijského tímu,” povedala Hayek v roku 2012 denníku The New Zealand Herald. Túto možnosť ale čoskoro vylúčil otec Hayekovej.

„Mala som osem alebo deväť rokov a otec to odmietol, pretože by to znamenalo, že budem musieť žiť v mexickom hlavnom meste, v internátnej škole pre gymnastov a trénovať šesť až osem hodín denne, čo mi znelo nebesky.”

V roku 2015 herečka na svojom instagramovom účte zverejnila starú fotografiu, na ktorej robí rozštep. „Priala by som si, aby som to stále vedela, ale mám aspoň dôkaz, že som kedysi bola gymnastkou,” napísala Hayek k príspevku.

Lukostrelkyňa Geena Davisová 

Športového sviatku sa mohla zúčastniť aj ďalšia herečka. Američanka Geena Davisová v sebe po začiatku svojej filmovej kariéry objavila vášeň pre lukostreľbu. Všetko sa začalo v roku 1996, keď sledovala olympijské hry v Atlante. Hrdinka filmu Thelma a Louise (1991) prejavila talent pre streľbu šípmi.

A to natoľko, že sa v júli 1999 stala jednou z 300 žien, ktoré sa uchádzali o miesto v olympijskom tíme USA, aby sa nasledujúci rok mohli zúčastniť letných hier v Sydney. Umiestnila sa na 24. mieste a nekvalifikovala sa. Zúčastnila sa však súťaže Sydney International Golden Arrow.

Jazdkyňa Bella Hadid 

V roku 2016 sa musela oprávnených olympijských ambícií vzdať Američanka Bella Hadidová, jej sľubnú kariéru jazdkyne na koni ukončili príznaky lymskej boreliózy. „Bella sa musela vzdať svojho celoživotného sna o profesionálnej jazdeckej kariére a možnosti zúčastniť sa olympijských hier kvôli závažným príznakom a neschopnosti jazdiť,” vysvetlila vtedy na svojom blogu jej matka Yolanda Hadid.

Pre Bellu to bola veľká rana a je to pre ňu veľmi citlivá téma. Je však vytrvalá, vytýčila si nový cieľ a stala sa úspešnou modelkou, hoci ďalej bojuje s príznakmi chronického ochorenia, dodala jej matka. Vlani v marci potom modelka zverejnila na svojom instagrame fotografiu na koni s tým, že sa vrátila k pretekaniu.

Kráľovskí športovci

Medzi účastníkmi olympijských hier je niekoľko členov kráľovských rodín. Britská princezná Anna bola dokonca prvou, kto sa tohto druhu súťaže zúčastnil, v roku 1976 súťažila v jazdectve na hrách v Montreale. V sedle Goodwilla, koňa kráľovnej Alžbety II., skončila Anna po troch dňoch súťaže na 24. mieste.

O päť rokov skôr však získala zlatú medailu na majstrovstvách Európy. Stála tiež na čele výboru, ktorý chystal hry v Londýne v roku 2012, kde získala striebornú medailu v rovnakej disciplíne jej dcéra Zara Phillipsová.

Monacká monarchia má v kráľovskej rodine hneď dvoch olympionikov, princa Alberta II. a jeho manželku Charlene. Princ bol ako člen monackého bobového tímu na piatich olympiádach, najlepšie skončil v roku 1988 na 25. mieste.

Jeho manželka, vtedy juhoafrická reprezentantka Charlene Wittstocková, pretekala v plaveckej štafete na 4x100 metrov v Sydney, jej tím skončil piaty. O osem rokov neskôr neuspela v kvalifikácii na hry v Pekingu. V roku 2006 sa ale objavila na hrách v Turíne, kde prvýkrát oficiálne stála po boku svojho vtedy budúceho muža Alberta II.

Stalo sa to 17. januára 1966. Okolo 10-tej hodiny uvidel rybár v Alboranskom mori, ktoré sa rozprestiera medzi Španielskom a Marokom a z jednej strany je ohraničené Gibraltárskym prielivom, padať biely balík. V momente, keď sa biely balík zrútil do hlbín mora, sa rovnaký incident odohrával aj v španielskej dedine Palomares.

Rusi sa vyhrážajú, že vyhodia do vzduchu najväčšiu jadrovú elektráreň. Týchto 11 vecí ti pomôže prežiť jadrový útok

Bomby roztrúsené po okolí

Kusy lietadiel rýchlo padali z lietadiel a časť z nich dopadla do mora. Miestni obyvatelia v Palomares sa až neskôr dozvedeli, že vo vzduchu havarovali dve americké vojenské lietadlá, pričom trosky strojov aj cenného nákladu skončili roztrúsené po vode aj pevnine.

Ako už prezrádza nadpis článku, nákladom lietadiel boli atómové bomby. Chvíľu to aj vyzeralo, že príbeh nakoniec bude mať šťastný koniec. Tri bomby sa totiž podarilo nájsť na súši, a keďže stále môžeš ísť do Málagy na dovolenku, je jasné, že nevybuchli. Problém nastal vtedy, keď si kompetentní uvedomili, že bomby mali byť štyri.

Výbuch atómovej bomby

Brainee X Canva/

Jedna sa zrejme zrútila na dno mora a nepodarilo sa ju nájsť. A to rozhodne nie je vec, ktorú chceš nájsť na výlete pri šnorchlovaní. Najbizarnejšie na celej veci ale je, že vôbec nejde o jediný prípad, kedy Spojené štáty doslova stratili jadrovú zbraň.

Nenašli ani len trosky

Ďalší podobný incident sa stal 10. marca 1956 v lietadle smerujúcom do Maroka. To viezlo jadrové zbrane a vo vzduchu malo doplniť míňajúce sa palivo. Všetci boli pripravení na tento náročný úkon, no lietadlo sa neukazovalo. Na prieskum bol vyslaný medzinárodný tím, ktorý mal hľadať trosky. No opäť sa nič nenašlo. Je pravdepodobné, že nebezpečný náklad zostal na dne mora.

Na mape nebolo desiatky rokov. Toto je príbeh tajného ruského mesta, kde vyvíjali atómovú bombu (podcast)

Stále málo? Presuňme sa o deväť rokov neskôr, konkrétne do 5. decembra 1965. Počas vojenského cvičenia sa americké námorné lietadlo stratilo pri presune. Podzvuková stíhačka Navy A-4 Skyhawk bola na palube USS Ticonderoga, keď zišla z výťahu. Pilot aj jadrová zbraň vo vnútri sa potom potopili do mora a, ako už zrejme tušíš, nikdy sa nenašli.

Deje sa to častejšie, než si myslíš

K nesprávnemu umiestneniu jadrových zbraní, bômb a lietadiel dochádza podľa portálu Unilad omnoho častejšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Drvivú väčšinu z nich sa však vždy podarilo nájsť a chybu odčiniť skôr, než malo dôjsť k tomu najhoršiemu.

Napriek tomu však táto trojica jadrových zbraní zostáva niekde v hlbinách oceánu, takže môžeme pokojne povedať, že žraloky a medúzy nie sú ani zďaleka to najhoršie, čo na teba v hlbinách mora môže čakať. 

A zatiaľ čo iné krajiny v tom či onom bode nesprávne umiestnili jadrové zbrane, Jeffrey Lewis, riaditeľ Východoázijského programu nešírenia zbraní, povedal: „Väčšinou vieme o amerických prípadoch.”

• Kniha Enocha nie je súčasťou Biblie, no patrí medzi najznámejšie apokryfné texty.
• Konšpirátori tvrdia, že opisuje väzenie pre padlých anjelov pod Antarktídou.
• Ich argument stojí na veľmi voľnej interpretácii starovekého textu.
• Historici ani biblisti tieto tvrdenia nepovažujú za dôveryhodné.

Niektoré konšpirácie sú také absurdné, že by ich odmietol aj scenárista Indiana Jonesa. Napriek tomu si dokážu nájsť tisíce fanúšikov. Jednou z nich je teória, podľa ktorej sa hlboko pod antarktickým ľadom nachádza väzenie pre padlých anjelov. Dôkazom má byť staroveká Kniha Enocha, ktorá sa nikdy nestala súčasťou Biblie, píše portál LADBible.

Existuje krypta civilizácie, uzamkli ju na začiatku druhej svetovej vojny. Otvoria ju až o 6000 rokov, takto to v nej vyzerá

Práve fakt, že tento text bol z biblického kánonu vyradený, dáva konšpirátorom dostatok priestoru na tvrdenia, že cirkev pred ľuďmi zatajuje "skutočnú pravdu". Realita je však oveľa prozaickejšia.

Čo je Kniha Enocha?

Kniha Enocha je staroveký židovský apokryfný text pripisovaný Enochovi, pradedovi Noema, ktorého Biblia pozná ako staviteľa archy počas veľkej potopy. Väčšina kresťanských cirkví ju nepovažuje za posvätné písmo, hoci v Etiópskej pravoslávnej cirkvi je dodnes súčasťou biblického kánonu.

Text obsahuje množstvo mystických vízií, opisov anjelov, nebeských ciest aj Božieho súdu. Práve tieto pasáže sa stali živnou pôdou pre moderné internetové teórie.

Biblia

Unsplash

Odkiaľ sa vzala Antarktída?

Zástancovia tejto konšpirácie tvrdia, že zmienky o „komnatách chladu“ na „koncoch Zeme“ v skutočnosti opisujú severný alebo južný pól. Podľa ich interpretácie tam Boh uväznil padlých anjelov na 10-tisíc rokov. V Knihe Enocha sa píše, že skupina anjelov opustila svoje poslanie, spojila sa s ľuďmi a splodila obrovské bytosti nazývané Nefilim.

Text tvrdí, že Nefilim boli nenásytní. „Pohltili všetko, čo ľudia vlastnili,“ opisuje staroveký spis. Keď im prestalo jedlo stačiť, „začali požierať samotných ľudí.“ Príbeh pokračuje ešte bizarnejšie. Obri sa podľa textu obrátili jeden proti druhému, navzájom sa zabíjali a pili svoju krv, až napokon prišiel Boží trest.

Keď sa z apokryfu stane internetová senzácia

Práve motív uväznených anjelov dnes mnohí spájajú s predstavou, že pod Antarktídou sa skrýva niečo, čo ľudstvo ešte neobjavilo. Neexistujú však žiadne archeologické ani historické dôkazy, ktoré by takúto interpretáciu podporovali. Ide výlučne o voľné čítanie symbolického textu.

Biblickí obri možno neboli len mýtus. Staroveký zvitok z Egypta rozvíril debatu medzi vedcami

Podobné príbehy navyše často končia rovnakým scenárom. Objaví sa predpoveď konca sveta, internet ju nafúkne a niektorí jej uveria natoľko, že robia životné rozhodnutia. V minulosti sa našli ľudia, ktorí pred údajným súdnym dňom predali domy, dali výpoveď v práci alebo sa zbavili majetku, pretože verili, že ich čaká vytrhnutie do neba.

Ak teda niekde narazíš na tvrdenie, že sa čoskoro otvoria ľadové brány Antarktídy a po 10-tisíc rokoch vyjdú na slobodu padlí anjeli, možno bude rozumnejšie spraviť jednu vec - namiesto predaja domu si radšej over zdroj.

• Sigma zaplatila za Dembeho takmer 40 miliónov českých korún.
• Pre zranenie ešte neodohral ani minútu.
• V Ugande sa oženil a zostal bez platných víz.
• Klub netuší, kedy sa drahá posila vráti.

Sigma Olomouc zaplatila v zime za futbalistu Johna Paula Dembeho takmer 40 miliónov českých korún (približne 1,65 milióna eur). O niekoľko mesiacov neskôr však klub nerieši jeho góly, ale oveľa absurdnejší problém - útočník zostal v Ugande, nemá víza a popri čakaní na ne sa stihol oženiť, píše portál Livesport.

Erling Haaland žije ako stroj. Večer vypína Wi-Fi, je pečeň a spí s páskou cez ústa

Drahá posila bez jedinej minúty

Dvadsaťjedenročný Dembe prišiel zo švédskeho Häckenu ako veľká ofenzívna nádej. Krátko po prestupe si však vážne poranil koleno a za Sigmu doteraz neodohral ani minútu.

Po sezóne odletel domov na dovolenku. Klub ešte 22. júna tvrdil, že sa má vrátiť počas prvého týždňa prípravy. Nestalo sa. Dembe nemá vybavené dokumenty ani platné víza na cestu späť do Česka.

Sigma čaká, hráč rieši svadbu

Vedenie klubu tvrdí, že situáciu nedokáže urýchliť. „Stále naňho čakáme. Nemáme to vo svojich rukách,“ povedal tréner a generálny športový manažér Sigmy Pavel Hapal pred odchodom mužstva na sústredenie.

Dembe medzitým absolvoval v Ugande tradičný svadobný obrad so svojou partnerkou. Podľa webu Sports Light Uganda sa rozhodol venovať čas novej rodine. Objavili sa dokonca správy, že mal rokovať o pôsobení v ugandskej lige. Sigma túto verziu odmietla.

Vuvuzely, maskoti a futbalový gýč. Veci, ktoré si z Majstrovstiev sveta vo futbale pamätáme viac než výsledky

Zatiaľ tak platí, že klub investoval milióny do hráča, ktorý ešte nenastúpil, zostal tisíce kilometrov ďaleko a jeho návrat blokuje byrokracia. V Olomouci namiesto formy útočníka sledujú, či vôbec dostane povolenie nastúpiť do lietadla.

• Prvé výraznejšie búrky sa objavia v utorok najmä na severe.
• V stredu sa riziko presunie aj nad stredné a východné Slovensko.
• Najintenzívnejšie búrky sa zatiaľ očakávajú vo štvrtok.
• Hroziť budú prívalové zrážky a lokálne povodne.

Pondelok ešte pôsobí ako deň, keď sa dá bez veľkého premýšľania vyraziť k vode, na bicykel či do mesta - ak nepracuješ, samozrejme. Táto letná pohoda však dlho nevydrží. Od utorka sa má nad Slovenskom rozbehnúť séria búrok, ktorá môže pokračovať až do piatka a každý deň naberať na sile, upozorňuje portál iMeteo.

Na Slovensko sa valia búrky. Odborníci varujú pred týmito činnosťami, ktoré počas nich doma určite nerob

„Pondelok tak bude posledným prevažne pokojným dňom,“ varuje portál. Podľa prvých máp sa búrková aktivita najskôr sústredí najmä na sever Slovenska, neskôr sa však rozšíri nad stred, východ a napokon aj západ krajiny.

Obloha bude čoraz nepokojnejšia

Jedným z dôležitých ukazovateľov je konvektívna dostupná potenciálna energia. Zjednodušene hovorí, koľko „paliva“ má atmosféra na tvorbu vysokých búrkových oblakov. Čím viac teplého a vlhkého vzduchu môže stúpať nahor, tým väčší je priestor na silnejšie lejaky, vietor či krúpy.

Samotná energia však nestačí. Potrebný je aj impulz, ktorý vzduch zdvihne, napríklad horský terén, prehrievanie povrchu alebo príchod frontálneho rozhrania. Aj preto môžu búrky vznikať veľmi lokálne - v jednej obci môže svietiť slnko, zatiaľ čo o pár kilometrov ďalej sa spustí intenzívny lejak.

Na snímke vyvrátený strom po búrke v obci Slovenský Grob v roku 2025.

TASR/Martin Baumann

Utorok odštartuje búrkovú sériu

V utorok bude najviac energie dostupnej najmä na severe krajiny. Práve tam sa očakáva prvá výraznejšia vlna prehánok a búrok. Podobný scenár naznačuje aj predpoveď Slovenského hydrometeorologického ústavu pre Tatry, kde sa počíta s miestnymi prehánkami, dažďom a ojedinelými búrkami.

Streda má priniesť viac búrok na stredné a východné Slovensko. Najčastejšie sa môžu tvoriť v horských oblastiach, no ich presná poloha sa bude meniť podľa aktuálnych podmienok.

Najrizikovejší môže byť štvrtok

Vo štvrtok sa má búrkový potenciál ešte zvýšiť a zasiahnuť už aj západné Slovensko. Na strednom a východnom Slovensku pôjde miestami o tretí búrkový deň za sebou. Ak sa intenzívne zrážky zopakujú nad rovnakými oblasťami, pôda už nemusí vodu prijímať tak rýchlo.

Ako spoznať nebezpečnú búrku. Downburst, krúpy aj prívalový dážď majú svoje varovania

Práve v tom je najväčší problém. „Nebezpečné budú najmä tým, že sa ich presný vznik a pohyb bude dať predpovedať iba krátko vopred,“ píše iMeteo. Niektoré búrkové bunky sa navyše môžu pohybovať pomaly alebo zostať takmer na mieste. Veľké množstvo vody potom spadne na malú plochu, čo zvyšuje riziko zatopených ulíc, prudkého vzostupu menších tokov a prívalových povodní.

Piatok zatiaľ úľavu nesľubuje

Vysoký búrkový potenciál má pretrvať aj v piatok. Neznamená to celodenný dážď na celom Slovensku, skôr striedanie teplých úsekov s lokálnymi búrkami, ktoré môžu prísť rýchlo a zasiahnuť iba úzke územie.

Pri plánovaní výletov preto nebude stačiť ranný pohľad z okna. Oplatí sa sledovať aktuálny radar a výstrahy, najmä pred cestou do hôr. Búrkový týždeň totiž nemusí pokaziť celé leto, no môže veľmi rýchlo zmeniť plán na jedno popoludnie.

• Najlacnejšie internáty začínajú približne na 99 eurách mesačne.
• Pri Strahove aj Ostrave rozhoduje konkrétny blok.
• Vlastný byt v Prahe môže s energiami prekročiť tisíc eur.
• Najväčšou chybou je odkladať hľadanie ubytovania do konca leta.

Keď príde potvrdenie o prijatí na českú vysokú školu, radosť zvyčajne vydrží presne do chvíle, keď sa otvorí otázka bývania. Internát býva najlacnejšia voľba, no miesto nie je automatickou súčasťou prijatia. Niekto skončí pár minút od fakulty, iný dostane vzdialený blok a ďalší sa do poradovníka nezmestí vôbec.

Jakub sa učil kung-fu v Číne: Každý deň som sa budil so svalovicou, škola vyšla na 800 eur. Pre miestnych som bol atrakcia

Týka sa to veľkej skupiny mladých Slovákov. V Česku ich študuje približne 22-tisíc a každý rok pribudne okolo 3-tisíc ďalších. Najsilnejšou destináciou zostáva Brno s približne 9 700 slovenskými vysokoškolákmi, nasleduje Praha s 5 600, Olomouc s 1 300 a Ostrava s 800 študentmi zo Slovenska.

Internát je lacnejší, ale nie je garantovaný

Veľké univerzity majú obmedzené kapacity. Časť študentov internát nedostane, prípadne im škola ponúkne miesto v lokalite alebo type izby, ktorý im nevyhovuje. Najväčšou chybou preto nie je výber staršej budovy, ale čakanie do konca leta. Vtedy už nemusíš porovnávať dobré a zlé možnosti, ale iba zobrať to, čo zostalo.

Skorší štart dokáže ovplyvniť aj cenu náhradného bývania. Podľa portálu Bezrealitky môže byť rozdiel medzi nájmom dohodnutým začiatkom leta a na konci prázdnin približne päť percent. Ešte pred hľadaním si preto stanov maximálny rozpočet vrátane energií, dopravy a ciest domov. Potom si vyber dve alebo tri štvrte, z ktorých sa rozumne dostaneš do školy aj na stanicu.

Internát

Unsplash/Nguyen Dang Hoang Nhu

Pozor tiež na spôsob účtovania. Viaceré univerzity uvádzajú cenu za lôžko a noc, nie pevný mesačný paušál. Izba za 130 českých korún, teda približne 5 eur denne, vyjde pri 30 nociach na 3 900 českých korún, približne 161 eur. V mesiaci s 31 dňami však zaplatíš viac.

Samostatnou položkou je kaucia. Masarykova univerzita po rezervácii vyžaduje 2 000 českých korún, približne 82 eur, plus tridsaťnásobok dennej sadzby. Peniaze aj elektronicky podpísanú zmluvu musí mať škola do piatich dní, inak môže rezerváciu zrušiť. Na účte preto nestačí mať iba sumu na prvý mesiac.

Brno - najväčšie slovenské mesto mimo Slovenska

Brno je pre Slovákov dlhodobo najsilnejšou českou vysokoškolskou destináciou. Výhodou je veľký výber škôl a internátov, nevýhodou rovnako silný dopyt. Ani v jednom areáli sa neoplatí rozhodovať iba podľa názvu budovy. Rozdiel medzi jednotlivými izbami môže byť väčší než rozdiel medzi dvoma univerzitami.

Spoznáš tieto slovenské internáty len z jednej fotky? Kvíz pre študentov kožmekrov, ktorí si na výške odžili svoje

Masarykova univerzita ponúka približne 3 440 lôžok v desiatich budovách. Najlacnejšie päťlôžkové izby na Klácelovej a Námestí Míru stoja 111 českých korún. Za 30 nocí je to 3 330 českých korún, približne 137 eur. Na opačnom konci je jednolôžková izba na Kounicovej za 323 českých korún, čiže 9 690 českých korún - približne 399 eur za 30 nocí.

Kounicova je drahšia, ale po dvojročnej kompletnej rekonštrukcii ponúka výrazne vyšší štandard. Každá izba získala vlastnú kúpeľňu a sociálne zariadenie. Je to dobrá voľba pre človeka, ktorý chce zostať v študentskom prostredí, ale nechce každý večer čakať na spoločnú sprchu.

Najlacnejšie možnosti prinášajú viac kompromisov. Slovenka Romana opísala skúsenosť z Námestia Míru slovami: „Na štvorlôžkovej izbe sme mali iba tri stoly, takže niekto zostal bez stola.“ Jedna výpoveď samozrejme nie je hodnotením celej budovy, ale pripomína dôležité pravidlo - pred rezerváciou si over počet stolov, rozmery izby, typ kúpeľne a dostupnosť kuchyne.

Na Vysokom učení technickom predstavujú cenovo dostupnú voľbu Purkyňove internáty s viac než 2 200 lôžkami. Izby sú prevažne dvoj- a trojlôžkové, kuchyne a sociálne zariadenia sú spoločné na poschodí. Niekomu bude prekážať menšie súkromie, inému bude vyhovovať poloha, cena, menza a živý študentský areál.

Praha - rovnaký areál, úplne iné bývanie

Praha je pri komerčných nájmoch najdrahšia, no internát nemusí automaticky stáť viac než v Brne. Rozhodujúci je konkrétny blok, obsadenosť izby a vybavenie. Dostupné cenníky ukazujú bežné rozpätie približne od 3 400 českých korún, teda 140 eur, do 8 500 českých korún, približne 350 eur mesačne. Samostatné a nadštandardné izby môžu byť výrazne drahšie.

Najlepší príklad je Strahov. V starších blokoch Českého vysokého učenia technického stojí posteľ v dvojlôžkovej izbe 130 českých korún - za 30 nocí je to 3 900 českých korún, približne 161 eur. V revitalizovaných blokoch 3 a 4 cena rastie na 210 eur za 30 nocí. Vyššia cena tu však nie je iba kozmetický príplatok.

Spolužiaci už teraz stresujú, ako splatia pôžičky. Rýchla chôdza je ťažšia, ako beh, hovorí Tomáš, ktorý cez športové štipko študuje v Kentucky

Blok 4 sa otvoril po revitalizácii v roku 2024 a blok 3 po obnove v roku 2026. Obe budovy dostali nové kúpeľne, nábytok a upravené izby. Staršie bloky majú podstatne horšiu povesť. Študent Tomáš svoju skúsenosť zhrnul stručne: „Zo Strahova som po roku ušiel najmä pre ploštice.“ Ďalšie výpovede spomínajú opotrebované zariadenie a zanedbané spoločné priestory. Pri rezervácii preto nestačí informácia, že ide o Strahov - potrebuješ číslo bloku.

Najlacnejšou možnosťou v cenníku Českého vysokého učenia technického je štvorlôžková izba v Podolí za 92 českých korún, približne 4 eurá denne. Pri 30 nociach ide o 2 760 českých korún, približne 114 eur. Univerzita Karlova má podobne široký rozptyl. Štvorlôžková izba na Švehlovej môže vyjsť približne na 3 030 českých korún, teda 125 eur za 30 nocí, kým lepšie vybavená jednolôžková izba na Hvězde môže presiahnuť 12 800 českých korún, približne 528 eur.

Ostrava - stále lacnejšia, no nie na počkanie 

Vysoká škola báňská - Technická univerzita Ostrava má v piatich budovách 2 803 lôžok a počas akademického roka bývajú plne využité. Bežné ceny sa pohybujú približne od 3 600 českých korún, teda 148 eur, do 5 250 českých korún, približne 216 eur za 30 nocí. Samostatné izby s vlastným sociálnym zariadením sú drahšie.

Internáty na Technickej univerzite Ostrava

Facebook/Technická univerzita Ostrava, Petr Simcik

Najväčšia zmena prebehla v budove C. Izby označené x03 až x18 prešli v roku 2026 kompletnou rekonštrukciou. Vzniklo 64 jednolôžkových a 64 dvojlôžkových miest, pričom všetky majú vlastné sociálne zariadenie. Aj tu teda platí, že jedna budova môže skrývať starší lacný štandard aj nové izby s podstatne vyšším komfortom.

Internáty Jana Opletala pri Ostravskej univerzite stoja 3 400 českých korún, približne 140 eur pri troch ľuďoch v izbe. Dve osoby zaplatia 3 900 českých korún, približne 161 eur za lôžko, samostatné ubytovanie stojí 4 500 českých korún, približne 185 eur mesačne.

Slabinou areálu je kapacita, no situácia sa má zmeniť. Dva nové bloky sa majú otvoriť v auguste 2027 a celý areál má následne ponúknuť 1 177 miest. Pre človeka, ktorý nastupuje na školu v roku 2026, je to však skôr dobrá správa do budúcnosti než riešenie aktuálneho bývania.

Čo vás čaká pri štúdiu v cudzine? Praktický manuál pre študentov za hranicami

Olomouc - nízka cena, vysoký záujem

Olomouc je menší než Praha alebo Brno, no medzi Slovákmi patrí k najvyhľadávanejším českým univerzitným mestám. Internáty Univerzity Palackého zároveň vychádzajú cenovo veľmi dobre. Od septembra 2026 sa ceny pohybujú od 80 českých korún, približne 3 eurá za noc, do 173 českých korún, približne 7 eur za noc. Pri 30 nociach ide o rozpätie od približne 99 eur do 214 eur.

Nízka cena má jednu zásadnú podmienku - miesto musíš získať. Univerzita už počas leta hlásila obmedzenú kapacitu a postupné uvoľňovanie iba jednotlivých lôžok. Olomouc je preto výborná voľba pre rozpočet, no slabá voľba pre človeka, ktorý začne bývanie riešiť až tesne pred začiatkom semestra.

Keď internát nevyjde, prichádza nájom

Nájomný byt alebo spolubývanie prinášajú viac slobody, súkromia a možností pri výbere lokality. Zároveň však znamenajú vyššiu cenu, energie, kauciu a komunikáciu s majiteľom. Pri celom jednoizbovom až dvojizbovom byte sa oplatí hľadať spolubývajúcich, inak môže byť rozdiel oproti internátu veľmi výrazný.

Hľadanie ubytovania pri vysokej škole môže byť náročné

Unsplash/Ryu Orn

Podľa dát portálu Bezrealitky za druhý štvrťrok 2026 dosahuje priemerný mesačný nájom menšieho bytu v Prahe 20 381 českých korún, približne 840 eur. Po pripočítaní služieb a energií ide o 24 416 českých korún, približne 1 006 eur.

V Brne je priemerný nájom 16 309 českých korún (672 eur), a s energiami a službami 19 735 českých korún (813 eur). Olomouc vychádza na 13 689 českých korún (564 eur), celkovo okolo 17 180 českých korún (708 eur). Najlacnejšia z porovnávaných miest je Ostrava -  nájom dosahuje 11 673 českých korún (481 eur), a s ďalšími nákladmi 15 049 českých korún (620 eur).

Tieto sumy sú za celý byt, nie za jedného študenta. Pri spolubývaní sa náklady rozdelia, treba však počítať s tým, že energie, internet alebo poplatky nemusia byť zahrnuté v inzerovanej cene. Pýtaj sa tiež na výšku kaucie, dĺžku výpovednej lehoty a pravidlá pre vrátenie zábezpeky.

Ako dokážeme vyžiť medzi výplatami? Slováci otvorene priznali, koľko im ostane po zaplatení bývania

Peniaze neposielaj iba na základe pekných fotiek

Hľadanie bytu zo Slovenska vytvára ideálne podmienky pre podvodníkov. Študent nepozná mesto, nemôže vždy prísť na obhliadku a pod tlakom blížiaceho sa semestra ľahšie uverí príbehu o majiteľovi žijúcom v zahraničí.

Miroslav Kadleček z Bezrealitky upozorňuje: „Najdôležitejšie pravidlo je jednoduché - neposielať peniaze dopredu bez overenia bytu, majiteľa a zmluvných podmienok.“ Over si, kto nehnuteľnosť prenajíma, trvaj na zmluve a pri pochybnostiach požiadaj o videohovor priamo z bytu. Fotografie si môžeš vyhľadať aj cez reverzné vyhľadávanie obrázkov.

Skontroluj si päť vecí

Nezaujímaj sa iba o cenu a vzdialenosť od centra. Zisti presné číslo bloku, počet ľudí v izbe, typ sociálneho zariadenia, dostupnosť kuchyne a reálny čas cesty na fakultu. Trasa, ktorá vyzerá dobre na mape, môže večer alebo cez víkend fungovať úplne inak.

Internát

Unsplash/Scarbor Siu

Prever si tiež termín zaplatenia kaucie a podmienky zrušenia rezervácie. Ak je vysnívaný internát plný, skús internáty inej univerzity v rovnakom meste. Niektoré školy pri voľnej kapacite ubytujú aj študentov odinakiaľ.

Najlepšie bývanie nie je automaticky najnovšia izba ani najnižšia cena. Dobrá voľba je tá, pri ktorej poznáš všetky kompromisy skôr, než prídeš s kufrom na recepciu.

Erling Haaland je pre niektorých fanúšikov čudákom, ale aj symbolom neuveriteľnej sily, rýchlosti a inštinktu strelca. Dvadsaťpäťročný útočník Manchestru City a nórskej reprezentácie ale nie je výnimočný len na ihrisku. Len málokto tuší, ako prísny režim dodržiava mimo futbalových štadiónov.

Desať hodín spánku

Jedným z jeho najznámejších zvykov je večerné vypínanie Wi-Fi a obmedzenie elektroniky. Haaland verí, že modré svetlo z obrazoviek negatívne ovplyvňuje spánok, a preto večer nosí špeciálne okuliare, ktoré ho filtrujú. Každú noc sa snaží spať 9 až 10 hodín a podľa niektorých rozhovorov si pri spaní dokonca prelepuje ústa špeciálnou páskou, ktorá má podporiť dýchanie nosom.

Rovnako netradičný je aj jeho jedálniček. Haaland otvorene priznal, že pravidelne je hovädziu pečeň, srdce alebo obličky, pretože obsahujú veľké množstvo vitamínov a minerálov. Denne prijme niekoľko tisíc kalórií a stravu berie ako jednu z najdôležitejších súčastí svojej prípravy. K regenerácii pridáva ľadové kúpele, saunu, terapiu červeným svetlom aj dychové cvičenia.

Podľa Haalanda ale nejde len o fyzickú kondíciu. Veľkú úlohu zohráva aj psychika. Pred zápasmi aj po nich často medituje a tvrdí, že práve pokojná myseľ mu pomáha zvládať tlak, ktorý so sebou vrcholový šport prináša. "Na ihrisku ste len dve hodiny. Športovcom musíte byť 24 hodín denne," vysvetľuje svoj prístup.

Syn a partnerka

Šport má v krvi od narodenia. Jeho otec Alf-Inge Haaland hral anglickú Premier League aj za nórsku reprezentáciu, zatiaľ čo matka Gry Marita Braut bola majsterkou Nórska v sedemboji. Napriek tomu, že sa Erling narodil v anglickom Leedse, na majstrovstvách reprezentuje Nórsko a dnes patrí medzi najväčšie hviezdy svetového futbalu.

Na rozdiel od mnohých iných športových celebrít si ale svoje súkromie starostlivo stráži. Už niekoľko rokov tvorí pár s Isabel Haugseng Johansen, ktorú pozná ešte z rodného Bryne. Koncom roku 2024 sa im narodilo prvé dieťa, ktorého meno ani podobu verejnosti neukázali. Haaland len výnimočne zdieľa fotografie zo súkromia a namiesto života na titulných stranách bulváru dáva prednosť rodine a futbalu.

V našom rozhovore sa ďalej dozvieš:

• aké predsudky zažívala ona aj jej mama
• čo si ľudia o anorexii najčastejšie neuvedomujú
• ako jej šport pomohol získať späť zdravie aj sebavedomie  
• čo ju naučila 100-kilometrová Trnavská stovka
• prečo si myslí, že sociálne siete môžu byť toxické aj pre samotných tvorcov

Ako dievča s otcom Slovákom a maminou Indkou, bolo pre teba v detstve náročnejšie nájsť si miesto medzi rovesníkmi?

Bolo to veľmi náročné. V detstve ma deti šikanovali kvôli môjmu vzhľadu, a preto som sa nevedela medzi ne zaradiť. Veľmi ťažko sa mi hľadali kamaráti v škole, tých najbližších som mala vtedy medzi susedmi, keďže aj naši rodičia sa stretávali a vnímali indický vzhľad a náturu úplne inak.

Svoje najväčšie útočisko som si však našla pri zvieratách, pri ktorých som doteraz. Všetky zvieratá milujem, ale psíky a koníky sú pre mňa najviac. Bez psíka by som si nevedela predstaviť život – je to do neho najlepší parťák.

Aké stereotypy o Indii alebo o svojom pôvode si najčastejšie počúvala? Čo si ľudia predstavujú úplne nesprávne?

Hovorili mi, že som cigánka, že som špinavá, že tu nemám čo robiť a mnoho ďalších nepríjemných vecí. V obchodoch nás s mamou často sledovala SBS, ľudia k nám boli nepríjemní a neochotní. Taktiež sme boli podceňovaní, že niečo nedokážeme. Je to však jeden veľký omyl.

Indovia sú veľmi šikovní, ambiciózni a cieľavedomí. Moja mamina má množstvo titulov pred aj za menom a naozaj ju obdivujem. Je hinduistka a svoju vieru si zachováva aj tu na Slovensku, alfa a omega je pre ňu rodina a pomoc druhým. Mrzí ma, čím sme si museli prejsť ona aj ja, len kvôli predsudkom a zaraďovaniu ľudí do skupín…nie je to vôbec fér. 

Podľa Zuzky si ľudia neuvedomujú, že pri anorexii človek nepríde len o seba, ale príde aj o blízkych a o radosť zo života.

Ig/@zuz.sky.destiny/

Priniesla si mama na Slovensko nejaké tradície, zvyky alebo rituály, ktoré ste doma dodržiavali?

Samozrejme. Ako som spomínala, svoju vieru si zachováva aj tu. S ňou prichádza aj bodka na čele, tradičné oblečenie a samozrejme aj zvyky a tradície počas sviatkov, ktoré sa v Indii oslavujú.

Verona žila v Mexiku: V nedeľu majú muzeá zadarmo, kyslú smotanu tam nekúpiš. Kráľovsky sa naješ za dve eurá

Čo z indickej kultúry je dnes najviac súčasťou tvojho života?

Povedala by som, že ide najmä o maminu výchovu, ktorá vyplýva z jej kultúry – napríklad v hodnotách alebo vnímaní života. Niečo sa samozrejme prenieslo aj na mňa z jej viery.

Ty si vyhrala boj s anorexiou – keď dnes vidíš obsah zameraný na extrémnu štíhlosť alebo neustále chudnutie, čo ti ako človeku s vlastnou skúsenosťou napadne?

Úprimne? Ide ma z toho poraziť. Som človek, ktorý vie zachovať chladnú hlavu, ale toto ma neskutočne vytáča. Hlavne to, že je dnes trendom pichať si Ozempic a Mounjaro, a keď sa k tomu baby oficiálne ani nepriznajú…ach. Som však rada, že chudosť sa už v dnešnej dobe nevníma tak ako kedysi. Viac sa ukazujú a oceňujú aj krivky a spokojnosť so svojou postavou. 

Sú nejaké trendy, návyky alebo typy obsahu, ktoré môžu byť podľa teba pre mladých ľudí nebezpečné?

Ide o spomínané prostriedky na chudnutie, keď baby zverejňujú, čo jedia, ak jedia málo, keď zdieľajú čísla ako váhu a výšku, pričom sa tým môžu riadiť aj mladé dievčatá a podobne.

Keby si mala mladému dievčaťu poradiť, podľa čoho spozná, že ju obsah o chudnutí, cvičení či stravovaní už neinšpiruje, ale začína jej škodiť, čo by si mu povedala?

Jednoznačne prestať taký obsah sledovať a vyselektovať si to z algoritmu. Sústrediť sa na to, čo ju baví – v dobrom slova zmysle.

Ja napríklad sledujem viac obsahu o zdravom športovaní, tipy na cviky v posilňovni, psov, cestovanie a podobne. Keď cítim, že mi nejaký obsah škodí alebo ma negatívne ovplyvňuje, prestanem ho sledovať. 

Hovoríš o období, keď ti zlyhávali orgány. Mala si vtedy pocit, že si naozaj na hrane?

Áno. Nevládala som žiť – fyzicky aj psychicky. Bola mi neustále zima, aj počas najväčšieho tepla v lete. Nevedela som zísť po schodoch bez toho, aby som si dala prestávku. Nedokázala som premýšľať nad životom ani nad bežnými vecami. Cítila som, ako mi jednoducho prestáva fungovať hlava. Robili sa mi modriny, rok som nemala menštruáciu a ďalej by som mohla pokračovať. 

Čo si ľudia o anorexii najčastejšie neuvedomujú?

Že oveľa náročnejšie je z toho vyjsť ako sa do toho dostať a že to nikdy v živote z hlavy nezmizne. Človek sa s tým naučí žiť a mať nad tým kontrolu, ale zostane to v ňom už navždy. Viem, o čom hovorím. Ja nerada počujem, keď mi niekto povie alebo sa pýta, či som vyliečená. No nie som, ale ani asi nikdy nebudem, lebo hlava sa nedá resetovať. Len som sa naučila existovať s tým, že viem, že sa do toho stavu už v živote nechcem dostať.

Ďalej si neuvedomujú aj to, že pri anorexii človek nepríde len o seba, ale príde aj o blízkych a o radosť zo života. Celý zmysel života sa vytratí.

Je to smutné, ako to vie vyciciať celého človeka. A čím dlhšie v tom človek je, tým náročnejšie to je. Takže týmto chcem odkázať aj tým, ktorí sa s poruchou príjmu potravy trápia alebo majú blízkych, ktorí si myslia, že sa ňou trápia…riešte to prosím, skôr než bude neskoro. Vyhľadajte pomoc, vyhľadajte odborníkov. Nenechajte si kvôli tejto poruche zobrať život, ktorý máme len jeden. 

Stále ju to ťahá k výzvam.

Ig/@zuz.sky.destiny/

Často hovoríš, že ťa zachránil šport. Čo ti dal, čo si predtým hľadala inde?

Pocit toho, že som v niečom dobrá, aj keď mi predtým ľudia neverili. Ako som spomínala, prešla som si v detstve rôznymi vecami a aj tým, že ma ľudia podceňovali. Práve šport mi ukázal, že som dobrá a že sa mi darí, a ľudia ma začali vnímať inak.

Šport však nerobím pre čísla ani preto, aby som bola obľúbená. Našla som sa v tom. Bez športu si neviem predstaviť ani jeden deň. Je to môj poháňač, môj zdroj energie a dobrej nálady. Dáva mi priestor vyčistiť si hlavu a udržiava ma hlavne v zdraví. 

Prečo práve prekážkové a adrenalínové športy?

Lebo som od malička blázon (smiech). Stále ma to ťahá k výzvam a k prekonávaniu limitov. My ľudia sme naozaj neskutočné bytosti a vieme prejsť aj cez veľmi náročné podmienky. Všetko je to však o hlave, preto ma to aj baví.

To celé ťažké obdobie, ktorým som si prešla, mi prinieslo jedno veľké plus – posilnilo ma to. Preto mám silnú hlavu aj v náročných podmienkach a viem ju posúvať ešte ďalej.

Ktorý moment pri pretekoch alebo tréningu ti najviac ukázal, aká silná v skutočnosti si?

Fúha, tých je veľmi veľa, ale asi jeden konkrétny, na ktorý nikdy nezabudnem, bola Trnavská stovka – 100 kilometrový prechod Karpatmi za 24 hodín. V nočných hodinách ma to poriadne preverilo. Telo aj hlava boli unavené po celom dni šliapania na slnku a bez odpočinku. Zvládla som krízu o tretej ráno a dobojovala som to až do cieľa. To mi naozaj ukázalo, aká silná som. 

Máš ešte nejaký športový sen alebo cieľ, ktorý si chceš splniť?

Nie, mám rada spontánnosť pri pretekoch. Venovala som sa profesionálne viacerým športom a už nechcem na sebe cítiť takýto tlak. Potom to nerobím pre seba a svoju spokojnosť, ale len pre výsledok, a to nie je dobré. Chcem si šport užívať, skúšať nové a dať do toho všetko, ale nie na úkor zdravia ani psychiky. Môj cieľ je venovať sa športu celoživotne a s vášňou. 

Dnes sa venuješ tvorbe obsahu na sociálnych sieťach. Ako si sa k tomu vlastne dostala?

Úplnou náhodou (smiech). Kvôli môjmu prvému psíkovi Skykovi. Vtedy som sa volala ešte „zuz.sky“. Potom však prišla do života husky fenka Destiny a k menu na Instagrame pribudla aj ona.

Začala som ukazovať náš život, momenty a našu úprimnú lásku. A vlastne to je aj stále gro môjho obsahu – psíky. Neskôr pribudli aj kone, viac športu, cestovanie, práca a podobne. Všetko išlo úplne organicky. 

Máš pocit, že prostredie sociálnych sietí môže byť pre tvorcov do istej miery toxické?

Samozrejme. Nie je to náročné len pre followerov, ale aj pre nás tvorcov. Instagram už nie je vôbec taký, aký býval. Nehovorím, že je úplne zlý – vďaka nemu som spoznala úžasných ľudí a veľa mi dal do života.

Ale keď sa bavíme o tvorbe obsahu, je to kvôli algoritmu celkom náročné, až niekedy toxické. Nutnosť pridávať takmer každý deň obsah, potreba mať čísla, porovnávanie s inými tvorcami, či závisť a neprajnosť ľudí.

Preto som rada, že Instagram nie je môj zdroj príjmu. Nerada by som, aby sa tá toxicita dostala aj do môjho súkromného života a každodenného diana. 

Ako vyzerá tvoj ideálny deň, keď máš voľno?

Nabitý od rána do večera (smiech). Nemám veľmi rada voľno. Baví ma mať plné dni a vyťažiť z nich maximum. Čiže horšie zvládam voľno ako nabitý deň.

Ideálny deň voľna by som strávila aktívne v prírode – či už behom, turistikou alebo cestovaním. 

Ideálny deň voľna by strávila aktívne v prírode.

Ig/@zuz.sky.destiny/

Veľa času tráviš na Slovensku – bicykluješ, objavuješ rôzne miesta. Aké sú podľa teba také skryté poklady u nás, kvôli ktorým človek ani nemusí opúšťať hranice?

Naopak, veľa času na Slovensku netrávim, pretože ho mám pochodená až-až a skôr sa snažím spoznávať viac práve zahraničie.

Avšak Slovensko má krásnu prírodu, ktorú treba oceniť, nielen Tatry ale aj Karpaty, Záhorie, Muráň a kopec ďalších miest a hlavne národných parkov. 

Máš aj v Bratislave nejaké svoje obľúbené miesta, kam sa pravidelne vraciaš? Možno niečo, čo ľudia často prehliadajú a pritom stojí za pozornosť?

Ja nebývam priamo v meste, ale v dedine neďaleko Bratislavy. Mám to blízko na hrádzu a k jazerám, kam sa vždy rada vraciam, pretože tam chodím venčiť psíkov a športovať. Tieto miesta však ľudia poznajú.

Mám aj nejaké nepovedané obľúbené miesta, ale tie si rada nechávam pre seba, pretože tam rada chodím sama na vyčistenie hlavy. V Bratislave je však kopec miest, ktoré stoja za pozornosť, keďže ponúka naozaj veľa možností na všetky aktivity. 

Keby si mala svoj príbeh zhrnúť do jednej myšlienky pre niekoho, kto si práve prechádza ťažkým obdobím, čo by to bolo?

Nájsť sa. Nájsť to, čo ťa baví a čo ťa skutočne napĺňa. Nemusí to byť to, čo je práve trendom. Musí to byť to, čo cítiš ty. Preto sa musíš najprv spoznať. Keď sa nájdeš, zmení sa ti pohľad na svet aj tvoje nastavenie. A potom už len ísť za svojím. Byť v tomto trochu egoista, ale v tom dobrom slova zmysle. Je to tvoj život a nikto iný by ho nemal riadiť ani meniť. Ty si strojcom svojho šťastia.

A ešte niečo – ver sebe a ver procesu. Nemôžeš mať všetko hneď, Všetko má svoj čas. A veľakrát ťa práve to, čo sa zdá byť zlé, dovedie presne tam, kde máš byť. 

Žije s autizmom, v 16 rokoch otehotnela. Autisti nie sú malí chlapci, ktorí nerozprávajú, hovorí Kamila

Stanton oba výkony predviedol v Miláne rámci talentovej šou Lo Show Dei Record, ktorú vysiela talianska televízna stanica Canale 5. Tento Američan sa pokúsil o rekord v dvoch kategóriách – najťažší objekt potiahnutý očnými jamkami a najťažší objekt zdvihnutý obomi očnými jamkami počas hltania meča.

Špeciálne háky

Pri pokuse o prekonanie prvého rekordu si Stanton na očné jamky upevnil špeciálne kovové háky, pomocou ktorých po pódiu potiahol auto značky Cadillac aj s vodičom s celkovou hmotnosťou 2 413 kilogramov.

Šampión v Hot dogov tento rok svoj 17 titul neobháji. Sponzorsky sa prisľúbil výrobcovi vegánskeho mäsa, organizátor to nezvládol

V kategórii najťažší objekt zdvihnutý obomi očnými jamkami počas hltania meča sa Američan stal prvým držiteľom rekordu. Zdvihnutím svojej asistentky stanovil jeho hodnotu na 58,8 kilogramu.

Ekológovia však varujú, že to už dlho platiť nemusí. Je to hlavne kvôli drahým orgánom nachádzajúcim sa v inom morskom druhu, ktorý sa stal terčom skupín organizovaného zločinu. Nehumánny a nelegálny rybolov s nebezpečnými sieťami však zo sviňuchy spravil neúmyselnú obeť, ktorá sa dostala až na pokraj vyhynutia.

Vieš, čo je sviňucha a prečo Leonardovi DiCapriovi na nej tak záleží? Ohrozený druh je na pokraji vyhynutia

Vaquita, čo v španielčine znamená „malá krava“, je svetovo najohrozenejším morským cicavcom. Predpokladá sa, že ich tu zostalo len asi tucet – posledný prieskum ich biotopu odhadol, že existuje iba šesť až osem jedincov, aj keď iní môžu existovať mimo skúmanej oblasti. To je enormný pokles oproti odhadovanej populácii približne 600 kusov na konci 90. rokov. 

Hlavným dôvodom tohto nebezpečného poklesu sú rybárske siete – z ktorých najnebezpečnejšia je takzvaná žiabrová sieť. Využíva sa hlavne na lov na dne mora, kde bez rozdielu zabíja morský život.

Morský kokaín 

Hrozby pre vaquitu zosilnil nezákonný rybolov iného ohrozeného druhu rýb nazývaného totoaba, ktorý pláva v rovnakých vodách Kalifornského zálivu. Totoaba sú vyhľadávané pre svoje plávacie mechúry, ktoré sú v Číne vysoko cenené pre ich použitie v tradičnej medicíne a kozmetike. Ich cena sa môže vyšplhať až na viac ako desať tisíc dolárov (9100 eur) za kilogram. Lukratívnu ingredienciu preto často prirovnávajú k morskému kokaínu.

Túto alarmujúcu situáciu skúma nový dokument portálu Vice, The Cartel‘s Cash Catch. Počas trojročného vyšetrovania sa Vice rozprával s osobami zo všetkých strán tohto ekologicky katastrofálneho odvetvia, od rybárov, až po členov organizovaného zločinu. „Je to pre nás zdroj príjmu,“ povedal jeden predstaviteľ neslávne známeho kartelu Sinaloa, ktorý tvrdil, že ovláda obchod s totoabou v regióne. 

Za každú chytenú rybu platia rybárom 600 dolárov (550 eur). „Za jeden deň dostaneme päť až osem plávacích mechúrov. Každý týždeň teda posielame do USA približne 40. My z toho zarobíme 475-tisíc dolárov (435-tisíc eur) týždenne, len z USA,“ prezradil člen kartelu.

Mexické úrady podnikli kroky na boj proti nelegálnemu obchodu a na ochranu sviňúch, vrátane vytvorenia federálne chránenej zóny nazývanej útočisko Vaquita, v ktorej sa nachádza „oblasť nulovej tolerancie“, kde je zakázaná akákoľvek rybolovná činnosť. Úrady vyzvali rybárov, ktorí sa zaoberajú legálnym rybolovom, aby používali ekologickejšie udržateľné siete, ktoré sú pre sviňuchy bezpečnejšie. Okrem toho mexické námorníctvo zhodilo aj betónové bloky zakončené kovovými hákmi, ktoré nebezpečné siete trhajú a ničia.

Doteraz prijaté opatrenia však nedokázali zastaviť katastrofálny pokles populácie vaquita. A hoci je rybolov žiabrovými sieťami zakázaný vo veľkej časti horného Kalifornského zálivu, táto prax zostáva rozšírená. 

• Bratislava a jej okolie naďalej rastú, najväčší prírastok obyvateľov má Stupava.
• Novým lídrom vyľudňovania sa stal Svidník, ktorý prvýkrát klesol pod 10-tisíc obyvateľov.
• Medzi mestá s najväčším úbytkom patria aj Kremnica, Tisovec, Hnúšťa a Medzilaborce.
• Slovensko sa vyľudňuje a rekordne nízka pôrodnosť ani prisťahovalectvo nedokážu trend zastaviť.

Aj keď sa v médiách rieši najmä migrácia z iných krajín, ľudia prirodzene migrujú aj vo vlastných štátoch, Slovensko nevynímajúc. Ľudia z miest sa sťahujú na vidiek a naopak, z východu krajiny zase prichádzajú ďalší za prácou do okolia Bratislavy. Niekto chce pestovať svoju vlastnú zeleninu, iného zase láka ruch veľkého mesta.

Gigantický úspech! Bratislava má ôsmu najlepšiu pizzeriu v Európe, táto reštaurácia predbehla Lisabon aj Viedeň

Najnovšie údaje Štatistického úradu SR (k 31. decembru 2025) ukazujú, že tento trend sa nielen nezastavil, ale v niektorých prípadoch ešte zosilnel. A pribudol aj nový, prekvapivý „rekordér“ medzi mestami, ktoré strácajú obyvateľov najrýchlejšie. Začnime však z opačného konca.

Bratislava a okolie naďalej rastú

Vidieť to najmä na Bratislave a jej okolí. Hlavné mesto malo podľa sčítania obyvateľstva v roku 2011 celkovo 411 228 obyvateľov. Do konca roka 2024 ich počet vzrástol o viac ako 16 percent na takmer 480-tisíc.

Bratislava tak rastie napriek tomu, že mnohé mladé rodiny sa z nej naopak sťahujú do okolitých obcí, kde sú byty a domy stále o niečo lacnejšie - tí istí ľudia potom do práce v hlavnom meste bežne dochádzajú aj hodinu, niektorí až z okolia Piešťan, Nitry, Nových Zámkov, Skalice či Komárna.

Stupava

Wikipedia/Prskavka

Vysoký prírastok obyvateľov si za posledných približne 15 rokov pripísali aj mestá v bratislavskom zázemí:

• Pezinok - z približne 21,2-tisíc (2011) na vyše 24,4-tisíc obyvateľov, teda nárast o viac ako 15 percent.
• Senec - zo 17-tisíc na vyše 20-tisíc obyvateľov.
• Svätý Jur - nárast takmer o 17 percent na vyše 6-tisíc obyvateľov.

Druhý najväčší percentuálny prírastok spomedzi všetkých 141 slovenských miest má aj naďalej mesto Veľký Šariš pri Prešove. Kým v roku 2011 tu žilo 5 292 ľudí, na konci roka 2025 to bolo už 7 019 - nárast o viac ako 32 percent. Rastie vďaka blízkosti Prešova, miestneho pivovaru a v posledných rokoch pribúda najmä mladých rodín, pre ktoré mesto stavia nové domy aj bytovky.

Najväčší prírastok spomedzi všetkých slovenských miest si však stále drží Stupava. Na konci roka 2025 v nej žilo 12 791 ľudí s trvalým pobytom, čo je oproti roku 2011 (9 282 obyvateľov) nárast o takmer 38 percent - vôbec najvyšší spomedzi slovenských miest.

Dvaja YouTuberi z USA objavili Slovensko. O našej krajine takmer nič nevedeli, po príchode zostali v nemom úžase

Ak niekde ľudia pribúdajú, inde musia ubúdať

Pozreli sme sa preto na obce, ktoré sú na smutnej ceste stať sa budúcimi mestami duchov. Zoznam sme zostavovali podľa nasledovných kritérií:

• ide o slovenskú obec so štatútom mesta,
• má menej ako 10-tisíc obyvateľov,
• v porovnaní najnovších dát (koniec roka 2025) s rokom 2011 zaznamenala najväčší úbytok obyvateľov.

Novinkou oproti minulým rokom je, že do tejto skupiny sa prvýkrát dostáva mesto, ktoré donedávna hranicu 10-tisíc obyvateľov ešte presahovalo - a rovno si so svojím úbytkom drží pozíciu na čele rebríčka.

Svidník - nový líder úbytku

Okresné mesto na severovýchode Slovenska donedávna nepatrilo medzi najmenšie mestá s najväčším prepadom, pretože malo vyše 10-tisíc obyvateľov. To sa zmenilo v roku 2023, keď počet jeho obyvateľov klesol pod túto psychologickú hranicu.

Svidník

Wikipedia/Bdell555

Trend pokračuje aj naďalej - ku koncu roka 2025 malo mesto približne 9 500 obyvateľov, čo je oproti roku 2011 pokles o zhruba 17,7 percenta. Svidník tak dnes prepadáva percentuálne rýchlejšie než mestá, ktoré boli donedávna považované za najohrozenejšie.

Hnúšťa

Obec v regióne s dlhodobo vysokou nezamestnanosťou má za sebou takmer 700-ročnú históriu. Ako mesto vzniklo v roku 1960 po zlúčení s Likierom. V meste sa svojho času vyrobilo najviac surového železa na Slovensku, dokonca tu stála vôbec prvá koksová vysoká pec. V 20. storočí železiarstvo upadalo a mesto trpelo veľkou nezamestnanosťou.

To sa podpísalo aj pod postupný odchod ľudí. Kým v roku 2011 tu žilo ešte 7 781 obyvateľov, na konci roka 2025 ich bolo už len 6 386 – úbytok o takmer 18 percent. Mestu nepomohol ani odchod výrobcu automobilových káblových zväzkov Yura Eltec Corporation Slovakia, ktorý sa presunul do neďalekej Rimavskej Soboty a pripravil tak o prácu stovky ľudí, čo v regióne vyvíja ďalší tlak na odchod obyvateľov za prácou inde.

Hnúšťa

Wikipedia/Bojars

Tisovec

Len 12 kilometrov od Hnúšte, v rovnakom okrese Rimavská Sobota, je situácia veľmi podobná. Rozvoju mestečka od 16. storočia napomáhala ťažba železnej rudy v jeho okolí, neskôr tu vznikla papiereň a pôsobili rôzne cechy. V období národného obrodenia bol Tisovec centrom miestnych spolkov a knižnice, istý čas tu žil Štefan Marko Daxner, autor Memoranda národa slovenského, narodil sa tu aj Vladimír Clementis.

To všetko je však dnes minulosťou a mestečko sa naďalej vyľudňuje. Kým v roku 2011 v ňom žilo 4 306 ľudí, na konci roka 2025 ich počet klesol na 3 533 - pokles o približne 18 percent, čím sa Tisovec radí medzi najrýchlejšie sa vyľudňujúce slovenské mestá.

Tisovec

Wikipedia/Daniel Baránek

Medzilaborce

Ani Múzeum moderného umenia Andyho Warhola nepomáha k tomu, aby sa do mesta život vracal. Oblasť sa už v minulosti potýkala so zásadnými sociálno-ekonomickými problémami, o čom svedčí aj to, že mená medzilaboreckých poddaných sa od 16. storočia objavovali v zoznamoch zbojníckych družín.

Ďalšiu ranu priniesli udalosti počas 2. svetovej vojny - tunajšia židovská komunita patrila medzi najväčšie na Slovensku. Neskôr komunizmus priniesol dva veľké závody, strojársky a sklársky, no ani jeden dnes už nefunguje. Počet obyvateľov klesol z 6 809 v roku 2011 na 5 669 na konci roka 2025 - úbytok o necelých 17 percent, pričom nič nenasvedčuje tomu, že by sa mal trend v blízkej budúcnosti zmeniť.

Medzilaborce

Wikipedia

Kremnica

Už od 10. storočia sa v meste a okolí ťažilo zlato a striebro. Kremnica je od roku 1328 slobodné kráľovské banské mesto a od 14. storočia je prezývaná Zlatá Kremnica. V meste sídli mincovňa, ktorá je najstaršia dodnes existujúca na svete. A zatiaľ čo turisti sa sem hrnú nielen za históriou, ale aj kvôli európskemu festivalu humoru a satiry Kremnické gagy, domáci mesto postupne opúšťajú.

K tomu prispieva aj nestabilné podložie poprepichované banskými štôlňami, ktoré brzdí novú výstavbu. Výsledkom je, že obyvateľstvo Kremnice kleslo z 5 601 v roku 2011 na 4 586 na konci roka 2025, čo predstavuje úbytok o vyše 18 percent - aktuálne najvyšší spomedzi porovnávaných miest, tesne pred Tisovcom a Hnúšťou.

Kremnica

Wikipedia/Pe-Jo

Vyľudňovanie nie je len problém východu

Podobný osud postihuje aj viacero väčších miest, ktoré už presahujú hranicu 10-tisíc obyvateľov, no ich úbytok od roku 2011 je tiež výrazný - ide napríklad o Bánovce nad Bebravou, Veľký Krtíš, Myjavu, Šaľu, Partizánske, Humenné, Žiar nad Hronom, Revúcu, ale aj o mnohé krajské a bývalé okresné mestá ako Martin, Prievidza, Zvolen, Považská Bystrica, Michalovce, Levice, Lučenec či dokonca Košice, ktoré od roku 2011 stratili takmer 7 percent obyvateľov.

Spoločným menovateľom vyľudňujúcich sa miest je dlhodobý nedostatok pracovných príležitostí, pre ktorý sa ľudia postupne naučili z regiónu odchádzať - najčastejšie do väčších centier ako Bratislava, Žilina či Nitra, ktoré ťaží najmä automobilový priemysel, alebo priamo do zahraničia, prevažne do Česka.

Táto mapa vám ukáže, k akému miestu by ste sa prekopali priamo pod vašim domom. Má to však háčik

Podľa štatistík sa zo Slovenska ročne oficiálne vysťahuje 4 až 5-tisíc ľudí, pričom reálny počet tých, ktorí odchádzajú natrvalo bez oficiálneho odhlásenia, je pravdepodobne výrazne vyšší. K vyľudňovaniu prispieva aj demografia krajiny ako celku. Na konci roka 2025 žilo na Slovensku 5 409 407 obyvateľov, čo je už piaty rok po sebe medziročný pokles a zároveň druhý najvýraznejší úbytok v histórii samostatnej SR.

Pôrodnosť sa v roku 2025 dostala na historické minimum, nižšie, než bola dokonca aj počas druhej svetovej vojny, a ani kladné migračné saldo (v roku 2025 sa do krajiny prisťahovalo takmer 6,4-tisíca ľudí, vysťahovalo sa vyše 4,9-tisíca) už nedokáže úbytok obyvateľstva vykompenzovať.

Otázkou tak zostáva, či sa mestám ako Svidník, Kremnica, Tisovec, Hnúšťa či Medzilaborce podarí nájsť recept na to, ako zvrátiť trend, ktorý z nich pomaly, ale isto robí čoraz prázdnejšie miesta na mape Slovenska.

Chceli zistiť vplyv izolácie

Projekt s názvom „Timecave“ (časová jaskyňa) univerzít Granada a Almería viedli a sprevádzali výskumníci z rozličných odvetví. Podľa ich informácií Flaminiová nemala žiaden kontakt s vonkajším svetom, odkedy v novembri 2021 začala tento experiment. Jej pobyt pod zemou je zachytený na videu a má z neho vzniknúť dokumentárny film.

Flaminiová po celý nemala pri sebe hodinky ani telefón. Disponovala len laptopom, pomocou ktorého mohla síce informovať svoje okolie, avšak ona samotná nemohla prijímať nijaké správy. Viaceré televízie vrátane RTVE prinášali niekoľkohodinové živé prenosy.

Cieľom tejto vedeckej iniciatívy je preskúmať vplyv kompletnej izolácie a určiť, či vedie k neuropsychologickým a kognitívnym zmenám.

Podľa španielskych vedcov prelomila Flaminiová svetový rekord Talianky Christine Lanzoniovej, ktorá v roku 2007 strávila v jaskyni pod povrchom zeme 269 dní.

Flaminiová označila svoju skúsenosť v krátkom vyhlásení ako „znamenitú“. Ďalšie podrobnosti chce priblížiť neskôr.

Na parížsku olympiádu sa kvalifikovala transrodová nebinárna bežkyňa. Vo finále zabehla svoj osobný rekord

„Mnoho ľudí sa nachádza v podobnej situácii ako ja. Trpia len preto, že sú sami sebou,“ povedala dvadsaťsedemročná Biyaová. „Ak im môžem dať nádej, že sa nebudú cítiť tak sami, som šťastná,“ uviedla dcéra kamerunského prezidenta.

Jej 91-ročný otec, prezident Paul Biya, vládne Kamerunu už štvrtú dekádu. V krajine má výkonnú moc v rukách hlava štátu. Na oznámenie svojej dcéry Biya doteraz verejne nereagoval.

Päť rokov väzenia 

Vzťahy medzi ľuďmi rovnakého pohlavia sú v Kamerune trestné a môže za nich byť uložený trest do výšky piatich rokov väzenia. Brenda Biya hovorí, že tresty za sex medzi osobami rovnakého pohlavia existovali v Kamerune už pred nástupom jej otca do funkcie v roku 1982. Biya dúfa, že zverejnením svojho príbehu pomôže túto legislatívu zmeniť.

„Možno by bolo príliš unáhlené chcieť, aby zákon prestal úplne existovať, ale mohol by byť aspoň menej prísny. Najprv by sme mohli zrušiť trest odňatia slobody,“ povedala v rozhovore pre Le Parisien.

Kamerunská aktivistka za práva LGBT+ ľudí Bandy Kiki, ktorá žije v Británii, uviedla, že ju informácie o verejnom coming oute kamerunskej prezidentskej dcéry potešila. Potvrdzuje to podľa nej existenciu LGBTI+ ľudí v Kamerune.

„Ukazuje to však na krutú realitu: Zákony proti sexuálnym menšinám v Kamerune sú neprimerane zamerané proti chudobným,“ dodala aktivistka. „Bohatstvo a konexie vytvárajú pre niektorých ľudí štít, zatiaľ čo iní musia čeliť vážnym dôsledkom,“ dodala Kiki.

Portál Idnes.cz patrí do vydavateľstva Mafra, pod ktoré spadá aj Brainee.sk

Okrem výziev spojených s rodičovstvom musí denne čeliť aj svojej diagnóze - autizmu. Kamila na sociálnych sieťach hovorí najmä o mentálnom zdraví, vzdeláva o autistickom spektre a búra tým stereotypy u Slovákov.

V našom rozhovore sa dozvieš o reakcii Kamilinho okolia a prístupe pôrodníckeho personálu k tehotenstvu v mladistvom veku, o tom, ako ju zmenila rola matky, ako sa u nej prejavuje autizmus, či o vyjadrovaní emócií skrz pohyb.

V šestnástich rokoch si zistila, že budeš mama. Aká bola tvoja prvotná reakcia?

Bol to pre mňa veľký šok. Na svojom tele som si začala všímať zmeny, a tak som si spravila tehotenský test, ktorý vyšiel pozitívne. Nikomu som o tom nepovedala, mala som veľký strach, čo bude ďalej a moja psychika jednoducho nechcela pripustiť, že sa niečo takéto deje. S príchodom ranných nevoľností som o pár dní s malou dušičkou navštívila gynekológa, u ktorého sa moje tehotenstvo definitívne potvrdilo.

Ak to bude príliš necitlivé, tak sa dopredu ospravedlňujem – ale existovala v celom rozhodovacom procese aj možnosť, že pôjdeš umelo ukončiť tehotenstvo? Alebo ti to niekto navrhol?

Na svoje tehotenstvo som prišla relatívne neskoro, pár dní som si ho nechala pre seba, potom som to začala riešiť a keďže som bola asi v štrnástom týždni, podstúpiť interrupciu už nebolo možnosťou. Ako mladý človek z rozvedenej rodiny, kde sa vzájomne nekomunikuje a bol všade len nie doma, som nevedela, čo s touto informáciou robiť a už vôbec nie, ako ju riešiť.

Môj otec veľmi naliehal, aby som šla na potrat, spočiatku bol nahnevaný a pripomínal mi, že som mladá a zničím si život. Po čase sa s tým všetci nejako zmierili, celé moje tehotenstvo však bolo veľmi na ihlách, nikdy som necítila úplnú podporu a všetci mi dávali vyžrať, že si za túto situáciu môžem sama. Až po Luninom narodení sa všetko upokojilo.

Si na výchovu sama?

Na výchovu sama rozhodne nie som, Lunka má tatina, s ktorým síce už pár netvoríme, ale ako rodič figuruje stále. Som veľmi rada, že to takto máme a dokážeme spolu otvorene komunikovať, pretože sme obaja z rozbitejších rodín a boli by sme veľmi neradi, aby cítila dcéra z jednej strany viac opatery ako z druhej.

Parfumová recenzentka: Dávam si aj tri rôzne vône naraz. Ikonické zloženia známych kúskov sú prísne chránené

Vychovávať dieťa ako mladistvá určite nebolo jednoduché. S akými reakciami si sa stretávala trebárs už u lekárky, následne v pôrodnici – a, samozrejme, ako reagovalo okolie?

Výchova prinášala mnoho výziev, hlavne keď som ako dieťa z rozbitej rodiny nemala rodičovský vzor. Svojich rodičov nejdem haniť, myslím to s veľkou láskou, skôr som si z nich však brala príklad, akým rodičom byť nechcem. Plne si totiž uvedomujem, čo ma do tejto situácie doviedlo.

Stretla som sa s celou škálou reakcií, s veľmi pozitívnymi i negatívnymi. Ja si ich k sebe však veľmi neberiem, pretože som tá, ktorá vie celý background, pozná náš život a je spokojná. Pôrodnica, minimálne tá trnavská, je miesto, kde sa už v živote nechcem objaviť. Jediný príjemný človek bol môj pôrodník a aj to bolo tým, že nebol Slovák (smiech). Personál so mnou zaobchádzal neprofesionálne, opovrhoval celou situáciou a dával mi pocítiť, že som mladá a urobila som hlúposť.

Autizmus jej diagnostikovali v devätnástich rokoch.

Archív Kamily Štorkovej/

Ako reaguješ na komentáre typu „dieťa má dieťa”, ktoré odsudzujú tvoje rozhodnutie nechať si ho a stať sa teen matkou?

Ide to úplne cezo mňa, viem totiž, že ľudia, ktorí píšu tieto komentáre, si na mne projektujú svoju nespokojnosť alebo nenaplnenie. Mám síce dvadsaťdva rokov, no od svojich štrnástich riešim veci, ktoré si niektorí nevedia predstaviť ani v tridsiatke. Žiaľ, traumatizovaní ľudia fungujú už v ranom veku ako dospelí. Je to náročné, najmä spolu s mojou diagnózou autizmu, preto som veľmi pyšná na to, ako to zvládam a čo som v mladom veku dokázala.

Čo ťa materstvo naučilo?

Neskutočne veľa o mne samej. Lunku neberiem ako svoj majetok, ktorý musí skákať ako ja pískam, ukazuje mi môj obraz a akým smerom sa chcem uberať. Materstvo mi predostrelo akým som človekom a čo všetko chcem na sebe zlepšiť. Je to obrovská jazda plná strachov a bolestí, nielen pekných vecí. Materstvo ma naučilo, že mám mať samú seba na prvom mieste, pretože deti sú jednoducho naším zrkadlom a pokiaľ som ja šťastná, tak je aj moja dcéra.

Aké si mala so svojim životom plány pred materstvom – zmenili sa teraz, keď si matka?

Určite sa zmenili, Lunka mi zachránila život. Keď som mala trinásť rokov, moja najlepšia kamarátka spáchala samovraždu, nemala som sa o tom s kým porozprávať a odvtedy to išlo so mnou dole vodou až do bodu, kedy som začala premýšľať podobným smerom. Jediné, čo ma držalo pri živote bol tanec, ktorý ma sprevádza od detstva, to však nič nemenilo na depresiách, sebapoškodzovaní a anorexii, ktorými som si prechádzala.

Keď som zistila, že som tehotná, vnímala som to ako koniec môjho života. Priliaty benzín do horiaceho ohňa. Lunka ma však zachránila, bez nej by som nebola tým, kým som dnes a kedykoľvek sa cítim zle, pozerám na ňu a na to, ako chcem aby žila a aký príklad si zo mňa brala.

Voľný čas rada trávi so svojimi štvornohými miláčikmi.

Archív Kamily Štorkovej/

Žiješ s autizmom, často však počúvaš, že tak „nevyzeráš”. Čo by mali ľudia vedieť o autistickom spektre?

Keď som mala devätnásť rokov začali mi hlboké depresie, vyhľadala som terapeutku a asi na treťom sedení mi povedala, že má pocit, že som na autistickom spektre. Na diagnostike sa to potvrdilo a čudovali sa, kde som bola celé tie roky. Ľudia majú autistov zafixovaných ako malých chlapcov, ktorí sú neverbálni, no autista môže byť aj funkčný dospelý človek s priateľmi či sexuálnym životom. Funguje ako každý, až na to, že má iný nervový systém a je to preňho oveľa komplikovanejšie. Považujem sa za vysokofunkčného autistu, je to neviditeľná diagnóza, niečo, čo prebieha v mojom vnútri.

Keď mi niekto povie, že nevyzerám ako autista poďakujem mu. Schovanie niektorých znakov je totižto často priam herecký výkon! (smiech)

Ako sa v tvojom prípade prejavuje?

Cítim veci oveľa intenzívnejšie ako bežní ľudia, nedokážem ich čítať, často ich kopírujem, pretože neviem, ako sa mám správať tak, aby som ich neurazila. Nad bežnými vecami ako vedieť do ktorej strany sa otvárajú dvere, ako pozdraviť alebo či sa pozerať do očí, ktoré berú neurotypickí ľudia ako samozrejmosť premýšľam aj trikrát denne.

Keď mám toho veľa a som nervózna, zvyšujú sa mi všetky vnemy a stačí, že sa moja kamoška niečoho dotkne svojimi dlhými nechtami, mám zimomriavky, krúti ma a napína na zvracanie. Moji blízki si tiež už zvykli na to, že keď mi navaria, nevráti sa im prázdny tanier, ale s tromi rôznymi kôpkami jedla, ktoré som vyselektovala. Niekedy to je proste zábava žiť s človekom ako som ja! (smiech)

Čo si myslíš o tom, keď niekto degraduje autizmus či ADHD a hovorí, že ich má v dnešnej dobe už každý? Stretávaš sa často s neohľaduplnosťou, či stereotypizovaním?

Na Slovensku máme stále málo informácií o týchto témach, každý by mal však brať do úvahy, že nikdy nestretnete dvoch autistov, ktorí sú na vlas rovnakí. Mne napríklad často vadí, že mám ruky, pretože nimi cítim. Keď mám ťažšie obdobie, jednoducho nosím rukavice, za ktoré by som sa kedysi hanbila. Teraz však viem, že má moje správanie opodstatnenie a to som získala práve diagnózou. Degradovanie autizmu a ADHD je pre ľudí, ktorí ich majú veľmi bolestivé, pretože naozaj nie je jednoduché s nimi žiť.

Tanec je pre Kamilu formou psychoterapie.

Pockaj Chvilka Photography/

Ako najradšej tráviš svoj voľný čas? Čo ti robí najväčšiu radosť?

Milujem prírodu. Dokážem v nej naozaj vypnúť a zameditovať si. Neviem ako poriadne nazvať svoj voľný čas, pretože je zároveň mojou prácou. Robím na sociálnych sieťach, čo je možné odkiaľkoľvek. Vzdelávam sa v oblasti tanca, robím rôzne kurzy, môj voľný čas je v podstate každý deň, s tým, že je to aj práca, ktorá ma baví.

Cestovateľka Nina: Na Azoroch sme sa prebúdzali pri kravách, v Bosne nás vystrašili Turci, ktorí pri šoférovaní pili

Na svojom profile hovoríš najmä o duševnom zdraví. Je to pre teba istý spôsob psychoterapie?

Vďaka sociálnym sieťam som si veľa spracovala, no spôsobom psychoterapie by som to nenazvala. Skôr ide o to ukázať ľuďom, že cesta k duševnému zdraviu vie byť aj iná, ako je nám podsúvané. To, že človek chodí na terapiu je len kúsok zo zoznamu, čo treba robiť. Chcem ľuďom ukázať, že každý má potenciál, aj z bolestivých situácií sa dá poučiť a čokoľvek sa deje, deje sa to pre nich.

Ak človeka trápia vlastné myšlienky a pocity, čo by určite nemal robiť?

Nemal by sa uzatvárať do seba a utápať sa vo svojich myšlienkach. Mám pocit, že my Slováci sme naučení byť ticho a šúchať nohami. To je najhoršia vec, ktorú možno spraviť. Treba požiadať o pomoc a ak nie je o akú, ktokoľvek môže napísať aj mne. Naopak, vykrikovanie a sťažovanie sa na naše problémy tiež k ničomu nepomôže. Je rozdiel o tom otvorene rozprávať a ľutovať sa. Keď je nejaký dokolečka opakujúci sa problém, je čas ho riešiť.

Svoje emócie zvykneš dávať von z tela pomocou tanca. Mal by si každý nájsť pár minút na „vytrsanie” negatívnych emócií?

Mne ako autistickému jedincovi sa veľmi ťažko vyjadrujú emócie alebo vôbec rozoznáva, čo sa mi v tele deje. Tanec sa stal mojím komunikačným nástrojom. Aj napriek tomu, že sa emócie niekedy nedajú vyjadriť slovami, neznamená to, že neexistujú a netreba ich riešiť. Cez fyzično to niekedy ide dokonca lepšie. Ľudia na mojom kurze plakali a nevedeli prečo, to len tým, že sa hýbali. Pár minút denne skackania alebo trasenia, jednoducho hocijakej fyzickej aktivity, pri ktorej sa človek uvoľní a sústredí na seba vie poriešiť rôzne emócie a predísť psychickým či fyzickým ťažkostiam.

Ale čo ak sú tieto slová strašidelné? To chcel vedieť jeden používateľ sociálnych sietí, čo ho prinútilo spýtať sa ľudí z Redditu: „Aké boli najstrašidelnejšie posledné slová, ktoré ste počuli od pacienta tesne pred jeho smrťou?“ A odpovedali mu tisícky ľudí. Toto sú tie najstrašidelnejšie. 

Mŕtvi mlčia, chválil sa vrah z Horehronia v krčme. Nález ovce v jaskyni Mariána nakoniec usvedčil, súd ho poslal na šibenicu

Muž v čiernom

Jedna osoba si spomenula na desivý moment, keď sa žena priznala, že videla muža oblečeného v čiernom len chvíľu predtým, ako naposledy vydýchla, čo lekára vydesilo natoľko, že už potom nechcel byť v miestnosti.

„Milá stará dáma povedala mojej sestričke, že sa chce obliecť do bielej. Keď sa jej spýtali prečo, povedala: ‘Muž v čiernom je tu‘. Pozrela sa do rohu miestnosti. Sestrička sa pozrela, ale nikto tam nebol. Vtedy som vošiel do miestnosti. Požiadali sme ju, aby opísala, čo vidí, a ona povedala: ‘Je celý v čiernom a má na hlave cylinder‘.”

„Potom zašepkala ‘a jeho oči sú červené‘, zatiaľ čo sa jej oči presunuli cez miestnosť priamo za sestru - akoby ho sledovala, ako sa k nám približuje. Zomrela neskôr v noci. Bolo to však neočakávané. Tá miestnosť ma desila ešte dlho potom.”

Posledné slová pred smrťou

Unsplash/National Cancer Institute

Návšteva príbuzného

Niekto iný zase napísal o 83-ročnej žene, ktorá povedala: „Moja mama je tu. Ideme?“ O niekoľko minút neskôr nakoniec zomrela. 

Zlá predtucha

Spomenuli si aj na inú staršiu dámu, ktorá povedala: „Myslím, že dnes zomriem...” Sestra jej preto urobila odbery, no všetko vyzeralo byť v poriadku. „Bola stabilizovaná. O pár hodín neskôr dostala infarkt. Nie sú to jej posledné slová, ale posledné, ktoré mi kedy povedala.“

Návšteva anjela

Iná sestrička, ktorá pracovala jednotke s ľuďmi s demenciu a Alzheimerom, spomenula: „Stav môjho veľmi obľúbeného pacienta sa neustále zhoršoval, takže som ho veľmi často kontrolovala. Viedli sme dlhé rozhovory a žarty, ale v posledných dvoch týždňoch svojho života prestal úplne rozprávať a v skutočnosti vôbec neuznával konverzáciu namierenú na neho.”

Toto mesto horí už vyše 50 rokov. Za skazu môžu samotní obyvatelia, plamene budú zúriť celé storočie

„Večer som dokončila svoje kolá s liekmi a išla som za ním, aby som ho videla predtým, ako som odišla. Povedala som mu, že odchádzam a že ho uvidím nasledujúci deň, pozrel sa mi do očí, usmial sa tak úprimne a povedal: ‘Vyzeráš ako anjel.’ Myslela som si, že to bolo milé. Na druhý deň ráno zomrel.”

Priznanie na smrteľnej posteli

Jedna osoba napísala: „Som chirurg. Muž na smrteľnej posteli stále dokola opakoval ‘telo je v lese pri dube‘, až kým neodišiel. Polícia bola upozornená a prehľadala niekoľko lesov za mužovým domom, ale nikdy nič nenašla.” Ak aj ale išlo o priznanie dávno zabudnutného prípadu, jeho rozlúštenie sa už zrejme nikdy nedozvieme.

Posledné slová pred smrťou

Unsplash/Mathurin NAPOLY/matnapo

Ďalej ti prinášame ešte niekoľko ďalších krátkych príbehov, o ktoré sa ľudia podelili:

• Nie som lekár, ale počul som jednu starú pani, ktorá to šepkala svojmu manželovi, ktorý umieral na problémy s obličkami. „Toto porazíš, vyviazol si z vraždy, toto nič nie je.”

• Môj starý otec na smrteľnej posteli povedal, že „nemajú oči” - stále mi z toho behá mráz po chrbte.

• Som hrobár. Išli sme do opatrovateľského domu a keď sme kráčali po chodbe, jeden z pacientov sa rozčúlil, otvoril dvere na svojej izbe a videl nás kráčať s nosidlami. „Uvidíme sa budúci týždeň chlapci.” A hádajte, koho sme mali vyzdvihnúť budúci týždeň.

Na tomto ostrovčeku žijú ikonické druhy ako kiwi, jašterica Te Kākahu či kākāpō - jediný papagáj, ktorý nevie lietať a o ktorom sa predpokladá, že vo voľnej prírode ich zostáva len približne 250. Keď preto jedného dňa ochranári na ostrove zbadali jediného samca lasice, bolo im jasné, že musia konať, nech to stojí čokoľvek.

Najlepšie memečka týždňa: Sú také dobré, že by nimi mohli oblepiť Kaliňákov plot pri Kukurici

Riziko veľkej katastrofy

Tento cicavec, pôvodom z Eurázie a Severnej Ameriky, sa živí rôznymi zvieratami a vtákmi. Pokiaľ by nerušene žil na ostrove, mohol by sa postarať o katastrofu monštruóznych rozmerov.

Ministerstvo ochrany prírody krajiny (DOC) preto spustilo rozsiahlu reakciu na biologickú bezpečnosť zahŕňajúcu odborníkov na odchyt, armádu, psov, cestné kamery, helikoptéry, lode a člny. Celá misia však dlho vyzerala ako totálne fiasko.

Trvalo totiž neuveriteľných osem mesiacov, kým sa malého tvora konečne podarilo chytiť a usmrtiť, čo jeden úradník označil za veľké víťazstvo. „Je to obrovská výhra - ale teraz nemôžeme zložiť nohu z pedála,” povedala kontrolórka incidentov DOC Rebecca Teele v tlačovej správe, ktorá vítala zajatie lasice vlani v apríli.

„Toto je jedno z miest s najvyššou prioritou pre biodiverzitu vo Fiordlande a je dôležité, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách, aby sme ochránili zraniteľné druhy, ktoré tam žijú.” Až minulý mesiac však ročná revízia, ktorú zverejnil výbor pre životné prostredie novozélandského parlamentu, odhalila cenu misie na ulovenie tohto lovca.

Mastný účet

Nakoniec išlo o sumu takmer pol milióna novozélandských dolárov (necelých 300-tisíc eur). A to už je suma, pre ktorú ľudia naprieč krajinou zdvihli obočie. Úradníci sa však obhajujú. „Nečinnosť by bola drahšia – s potenciálne zničujúcim dopadom na našu populáciu kākāpō,“ povedal Aaron Fleming, operačný riaditeľ DOC pre Južný ostrov.

Podľa nich by sa v najhoršom prípade dalo pristúpiť jedine k presídleniu papagájov, čo by predstavovalo obrovské náklady. Niektorí odborníci tvrdili, že náklady v prípade nechytenia lasice by sa počítali v miliónoch. Ako sa však tento tvor na toto miesto dostal?

V tejto krajine pršali z neba tisíce kuracích hláv. Bizarný nápad mal pomôcť s vážnou chorobou, ktorá zabíjala ľudí

Spolu s ostatnými druhmi boli lasice a fretky privezené na Nový Zéland koncom 19. storočia, aby kontrolovali králiky ničiace pastviny oviec – v skutočnosti však mali zničujúci vplyv na jedinečné vtáctvo v krajine a priamo sa podieľali na vyhynutí niekoľkých poddruhov.

Hubenie predátorov

Tieto dravce zabijú na Novom Zélande približne 25 miliónov pôvodných vtákov ročne, pričom asi 4-tisíc pôvodných druhov je ohrozených alebo im hrozí vyhynutie, uvádza DOC. V snahe ochrániť ich krajina minula od roku 2016 viac ako 300 miliónov dolárov na dosiahnutie svojho cieľa, ktorým je krajina bez predátorov do roku 2050.

V rámci tohto programu vláda plánuje vyhubiť potkany, vačice, lasice a fretky. „Lasice sú dosť malé na to, aby sa dostali do nôr králikov a potkanov, alebo dokonca do kupolových hniezd malých vtákov, a dosť kľukaté, aby sa vo vnútri otočili,” vysvetľuje Carolyn M. Kingová, emeritná profesorka na univerzite vo Waikato.

Lasica

Unsplash/Brent Jones

Vody sa neboja

Sú to aj zdatní plavci. Jedna zo štúdií zistila, že takmer polovica z nich pláva bez prestávky „viac ako hodinu“, čo naznačuje „trvalé riziko pravidelných návštev alebo invázií“ na ostrovy v okruhu 3 až 5 kilometrov od pevninského pobrežia. V takejto vzdialenosti sa nachádza aj Chalky Island.

„Je možné, že priplával na ostrov alebo sa odviezol na naplavenom dreve,” povedal Fleming z DOC o teraz neslávne známom votrelcovi. Chalky Island a susedné Passage Islands sú podľa DOC bez predátorov od roku 1999 po vôbec prvej kampani na ochranu týchto území.

Bizarné kniežatstvo na pobreží Anglicka. Bývalá vojenská pevnosť je najmenším neuznaným štátom na svete

Menší ako Štúrovo

Asi 3-tisíc míľ (necelých 5-tisíc kilometrov) od pobrežia Spojených štátov leží malý zhluk sopečných ostrovov známych ako atol Midway, ktoré sa sotva držia nad hladinou Tichého oceánu. Najväčší z nich má len päť kilometrov štvorcových a zvyšok ostrovčekov predstavuje ledva sedem kilometrov štvorcových pevniny.

Dokopy tak ide o oblasť približne rovnako veľkú ako je Štúrovo. Aj napriek svoju drobnému vzrastu a totálne odľahlej polohe však má atol Midway tak bohatú a preslávenú históriu, že by sa zaplnila niekoľko kníh. Nebolo by to však len príjemné čítanie.

Atol Midway

Wikipedia/u.s. Fish And Wildlife Service/

Ostrov bol objavený v roku 1859 a už v roku 1903 si ho Spojené štáty formálne nárokovali. Krátko nato sa sem prisťahovali prví obyvatelia s úsilím o položenie transpacifického telegrafného kábla. Čoskoro ich nasledoval vojenský personál, ktorý na mieste vybudoval prvú a jedinú vojenskú základňu.

Vojnové roky

Na konci 30. rokoch sa atol stal dôležitým miestom pristátia lietadiel, ktoré prechádzali cez Tichý oceán. Samotný ostrov zohral síce malú, ale zato kľúčovú úlohu počas druhej svetovej vojny. Práve vďaka nemu sa podarilo americkým silám len šesť mesiacov po bombových útokoch na Pearl Harbor poraziť japonské námorníctvo.

Aj Slováci boli súčasťou veľkých vojnových konfliktov. Čo všetko viete o našej armáde a bojovej minulosti?

Bitku o tento atol približuje aj film režiséra Rolanda Emmericha s názvom Midway (u nás distribuovaný pod názvom Bitka o Midway) z roku 2019. Šlo o jednu z najslávnejších bitiek na mori a vo vzduchu, ktorá vďaka odvahe a statočnosti amerických bojovníkov významne prispela ku konečnému víťazstvu spojeneckých vojsk v druhej svetovej vojne.

Žije tu len 40 ľudí

Na vrchole slávy tohto ostrova na ňom žilo približne 5-tisíc ľudí, no treba dodať, že takmer všetci boli súčasťou vojenského personálu. Po skončení druhej svetovej vojny stratil ostrov pre americkú armádu strategický význam. V roku 1996 bolo oficiálne rozhodnuté, že vojenské základne budú vyradené z prevádzky a ostrov bol označený za národné útočisko pre divokú zver.

Atol Midway počas druhej svetovej vojny

Wikipedia//

Zároveň mu bol udelený aj chránený štatút. Dnes na ňom žije približne 40 ľudí, pričom takmer všetci sú zmluvnými partnermi a zamestnancami americkej Fish and Wildlife Service. Prístup na ostrov je prísne monitorovaný s cieľom chrániť miestnu populáciu voľne žijúcich živočíchov.

Teenager prepísal históriu: Na slovenskom lietadle preletel svet ako najmladší človek v dejinách

Pokiaľ by si ho chcel z nejakého dôvodu navštíviť, máš smolu. Návšteva je možná len z obchodných dôvodov, pretože ešte v roku 2012 bol z dôvodu škrtov v rozpočte ukončený turistický program. Ani vtedy sa sem však ľudia vo veľkom nehrnuli - posledný rok spusteného návštevníckeho programu sem zavítalo len 332 ľudí, píše portál Unilad.

Milióny vtákov

Ekonomika ostrova funguje, po ukončení vyberania turistických poplatkov, výlučne z vládnych zdrojov. Na ostrov sa musia lietadlom alebo loďou dovážať takmer všetky zásoby. Ostrov má malý skleník a záhradu, aby zvyšných pár obyvateľov malo k dispozícii čerstvé ovocie a zeleninu.

Atol Midway

Wikipedia/u.s. Navy Photo By Mass Communication Specialist 2nd Class Mark Logico/

Okrem zaniknutej námornej základne, centra voľne žijúcich živočíchov a vojenského pamätníka je jedinou ďalšou významnou stavbou na súostroví malý cintorín na ostrove Sand, známy ako cintorín doktorov, pretože sú tam pochovaní štyria lekári. Ich dátumy smrti sa pohybujú od roku 1906 do roku 1950.

Jediným ďalším pozoruhodným faktom o ostrove je jeho veľká vtáčia populácia. V Národnej prírodnej rezervácii Midway Atoll totiž žije 21 rôznych plemien morských vtákov vrátane niekoľkých vzácnych druhov albatrosov, ktoré sa stali maskotmi ostrova. Dokopy na tomto malom území žijú približne tri milióny vtákov.

Kým Slovensko prehlbuje svoje zadlženie, mladí húfne odchádzajú do ekonomicky silnejších krajín a nemocnice nám padajú na hlavy, Poľsko rapídne dvíha minimálne mzdy, znižuje dane a stáva sa pohostinným prostredím pre zahraničné firmy, ktoré lákajú do zamestnania mladých Poliakov. Ako sa v krajine žureku, boršču a krowiek žije mladej rodine? A bolo pre nich jednoduché nájsť si podnájom s dvoma deťmi a dvoma psami?

V rozhovore nižšie sa dozvieš: 

• Ako prijali miestni Veroniku s jej rodinou
• Či ich deti zažili v škôlke šikanu
• Čo ich na Poliakoch najviac šokovalo
• V čom sú iní ako Slováci

Keby si mala popísať tvoj život v poľskom Gdansku troma slovami - ktoré by to boli?

Rodina. More. Láska.

Ako dlho žijete v Gdansku a prečo ste sa tam presťahovali?

Žijeme tu s prestávkou od roku 2023. Prvýkrát sme sa presťahovali kvôli práci, ktorú tu manžel dostal, druhýkrát z čistej lásky k tomuto miestu.

Ste v kontakte aj s miestnymi, prijali vás medzi seba?

Samozrejme. Myslím si, že nás prijali veľmi dobre. Či už sú to naši susedia alebo pani v Žabke, kde najčastejšie chodíme. Veľmi rýchlo nás medzi seba prijali aj rodičia v synovej škôlke.

Kvôli práci sa celá rodina presťahovala na sever Poľska.

Veronika Tóthová Archív/

Je Gdansk v niečom iný ako ostatné možno známejšie vnútrozemské mestá - ako Krakov či Varšava? Okrem samozrejme mora.

Myslím si, že je tu trochu iný život, aspoň podľa Poliakov, ktorých poznám a nepochádzajú priamo odtiaľto. Ja som nežila v inom poľskom meste ale Gdaňsk je v istých veciach ovplyvnený aj severskými krajinami. Je dobrým miestom ak hľadáte výhody veľkomesta ale zároveň chcete tráviť veľa času v prírode. 

Vnímaš Poľsko ako konzervatívnu krajinu?

Do istej miery.  Ale nie tak ako sa o ňom zvykne hovoriť. Aspoň tu na severe mám pocit, že sú ľudia veľmi otvorení. Respektíve, majú svoje zásady a vieru, ale nestretla som sa s tým, že by niekoho neprijali kvôli inej viere.

Multilingvistka Eva: Reči vidím ako farby. Rodičom som sľúbila, že sa ich naučím osem, neviem to však zastaviť

Ktorý stereotyp o Poliakoch, ktorý si mala, sa ti po nasťahovaní rozsypal ako prvý?

Že majú nekvalitné potraviny. Viem, že u nás boli nejaké kauzy napríklad s poľským mäsom. Ja mám ale pocit, že tu dokážem nakúpiť niektoré potraviny kvalitnejšie a za lepšiu cenu. A to nakupujem v bežných reťazcoch.

Žijeme v domnienke, že Česi, Poliaci a Maďari sú naši susedia, ktorých dokážeme nazvať bratmi. Ale v čom sú podľa teba Poliaci najviac odlišní? A v čom, naopak, veľmi podobní?

Podľa mňa veria menej hoaxom ako napríklad my. Sú zomknutejší ako národ. Celkom ma mrzí, že je to tak ale určite aj prajnejší voči druhým. Podobnosť vidím napríklad v tom, že sú hrdí na svoju kultúru, čo podľa mňa aj Slováci. 

Ty žiješ v Poľsku aj so svojou rodinou - manželom a deťmi. Koľko miniete mesačne na jedlo a ubytovanie? 

Približne 1100eur v prepočte. My ale máme byt v prenájme a len ten nás mesačne vychádza okolo 850 eur. Bývame ale pomerne blízko mora v 3 izbovom byte. Byty na kúpu sú tu však lacnejšie ako na Slovensku.  Strava nás vychádza približne 250-300eur.

Kvôli práci sa celá rodina presťahovala na sever Poľska.

Veronika Tóthová Archív/

A čo hovoríš na kvalitu potravín?

Nemôžem sa sťažovať. Keď sme prišli prvýkrát do Poľska, veľmi ma napríklad prekvapili ich jogurty. Oveľa viac tu nájdeš tvarohových jogurtov. Na Slovensku práveže viac smotanových. 

Dlho platilo, že služby v Poľsku sú lacnejšie ako na Slovensku. Je to ešte stále tak?

Víkend v Poľsku ťa určite vyjde lacnejšie ako v Tatrách. Ak sa bavíme napríklad o paušáloch, internete a podobne tak sú lacnejšie aj o desiatky eur.

Aká je v Gdansku situácia s bývaním - je problém nájsť si podnájom s dvoma deťmi - ešte k tomu keď ste zo zahraničia?

My sme mali problém si nájsť podnájom na Slovensku. V zahraničí nikdy. Máme aj dvoch psov a ani s nimi sme nemali problém. Na Slovensku chce každý bývať vo svojom. Čo nie je zlé, ale v zahraničí to tak nie je, či už ide o rodiny s deťmi alebo mladých. Náročné je to jedine v tom, že žijeme v turisticky obľúbenej destinácii, takže veľa ľudí preferuje, ak si vezmeš byt len od septembra do mája. 

Mnoho Slovákov sa tvári, že majú problém s prisťahovalcami, s ekonomickými migrantmi, dokonca aj s vojnovými utečencami. Ty si momentálne v pozícii ekonomického migranta - čo by si Slovákom s týmto mindsetom odkázala?

Že nech sa pozrú po svojom okolí, či tiež nepoznajú niekoho, kto odišiel napríklad do Nemecka či Holandska za lepšou pracovnou príležitosťou alebo jednoducho pre to, aby mohol uživiť svoju rodinu. Prípadne  za  lepším životom. Všetci sa chceme mať lepšie. Nie je ľahké opustiť všetko, čo poznáš, priateľov, rodinu, rutinu ... V prvý deň nášho príchodu nám pomáhal veci vynášať sused, ktorého sme v ten deň spoznali, doslova päť minút predtým. Naše dieťa pri nástupe do škôlky nevedelo po poľsky ani ň. Namiesto šikany ho deti aj učiteľky prijali a robili všetko pre to, aby sa cítil dobre. Mám takýchto príkladov asi milión. takže môj odkaz je jasný: Nehľadajme odlišnosť ale myslime na to, že sme všetci len ľudia a ľudskosť nás dokáže spojiť, ak to dovolíme.

Kvôli práci sa celá rodina presťahovala na sever Poľska.

Veronika Tóthová Archív/

Poľsko posledné roky nazývajú aj európskym tigrom - znížilo dane pre zahraničné firmy, ktoré v ňom húfne zakladajú offices, zvýšilo minimálnu mzdu a aj vďaka týmto opatreniam sa mladí do krajiny vracajú. Vnímaš silnejšiu ekonomiku v krajine aj ty?

Vnímam aj iný, lepší systém pre rodiny s deťmi alebo rôzne daňové úľavy pre mladých. Páči sa mi aj ako majú nastavený systém pre začínajúcich podnikateľov. Aktuálne je v Poľsku veľa príležitostí na prácu aj v slovenskom alebo českom jazyku. Ale taktiež v rôznych iných svetových jazykoch. 

Aký je v Poľsku život s deťmi? Napríklad také škôlky... Je problém do nich prihlásiť deti? V čom sú špecifické či iné ako tie slovenské?

Deti na obed spia len v najmenšej triede. To ma pomerne prekvapilo, keď sme hľadali škôlku pre nášho syna. Ale je to super, pamätám si ako som ja neznášala spánok v škôlke. Majú jedlo päťkrát za deň. Nejedia naraz obed ale okolo 12-tej zjedia polievku a až okolo 14-tej druhé jedlo. Náš syn napríklad raňajkuje výhradne v škôlke. Poliaci milujú deti a nedávajú nevyžiadané rady.  Nikdy sa mi nestalo, že by sa na mňa alebo dieťa niekto za niečo osočil. Väčšinou sa v dobrom prihovoria, pochvália, podporia … V Gdansku sú všade ihriská alebo parky či zeleň.

Čo je v Poľsku úplne normálne, ale keby si to navrhla na Slovensku, ľudia by na teba pozerali zvláštne?

Zastavovať na prechodoch. Tu je to absolútny štandard. Nevytrubovať na auto, ak sa nepohne hneď stotinu sekundy po tom, čo zasvietila zelená. Ja mám paradoxne menší stres šoférovať po Gdansku, čo je obrovské mesto, ako na Slovensku. 

Kedy si si prvýkrát uvedomila, že už nereaguješ po „slovensky“, ale začínaš rozmýšľať poľským spôsobom? 

Nemám presný bod kedy to prišlo, ale časom som si uvedomila, že tu žijeme o dosť pokojnejší, menej stresujúci život. Stali sme sa viac empatickými a vnímavejšími. No a občas sa mi stane, že si neviem spomenúť ako sa povie nejaké slovo ani v jednom jazyku (smiech).

Zo dňa na deň ocitla na vozíku, teraz 17-ročnú Lili čaká štúdium v Nórsku. Snívam o samostatnosti, hovorí

My Slováci máme taký neduh - pomerne rýchlo si vyhraníme názor na niekoho často len kvôli jeho národnosti. S akými názormi na Slovákov medzi Poliakmi sa stretávaš?

Zatiaľ s dobrými. Nemal s nami nikto problém, práveže sa často potešia, keď počujú odkiaľ sme a zaujímajú sa, prečo sme sem prišli a ako sa nám tu páči. 

Je niečo, v čom si myslíš, že by sme si od Poliakov mohli brať príklad?

Z väčšiny vecí, ktoré som tu spomenula. No hlavne, mohli by sa na Slovensku politici pozerať viac aj na rodiny a mladých ľudí.

Viete si predstaviť žiť celý život v Poľsku?

My sme žili už aj v Nemecku, na Slovensku sme boli v Bratislave aj Košiciach, ja pochádzam z Vrútok, manžel si vyskúšal aj Holandsko. Zatiaľ nám nikde nebolo tak dobre ako tu a tým, že starší syn ide už o rok do zerowki (posledný rok predškolského vzdelávania v Poľsku, pozn. red.), tak tu najbližšie roky asi zostaneme. Ale my sme príliš veľkí milovníci dobrodružstiev na to, aby sme zostali do konca života už len na jednom mieste.

• Dátum predaja neznamená automaticky dátum skazenia.
• Zmena farby mäsa nemusí byť znakom, že je nebezpečné.
• Vedci chcú vytvoriť presnejšie dátumy, aby sa menej plytvalo jedlom.
• Menej vyhodeného mäsa môže pomôcť peňaženke aj planéte.

Poznáš ten moment - otvoríš chladničku, pozrieš sa na balenie mäsa, potom na dátum a v hlave sa okamžite spustí panika. Je to ešte bezpečné, alebo z toho bude večer na pohotovosti? Vedci z Auburn University tvrdia, že práve tu často robíme zbytočne drahé rozhodnutie, píše portál Fox News.

V tejto krajine pršali z neba tisíce kuracích hláv. Bizarný nápad mal pomôcť s vážnou chorobou, ktorá zabíjala ľudí

Podľa ich výskumu totiž spotrebitelia vyhadzujú množstvo jedla, ktoré je stále úplne jedlé. A pri mäse je problém ešte väčší, pretože dátumy na obaloch bývajú nastavené veľmi opatrne.

Dátum predaja nie je dátum smrti

Štúdia sa zamerala na dátumy predaja pri mäse. Tie obchodom ukazujú, dokedy by mal produkt zostať na pultoch. Lenže veľa ľudí si ich mýli s hranicou bezpečnosti. Vedci upozorňujú, že dátum predaja pri mäse býva často približne štyri dni po zabalení. Nie preto, že by sa mäso vtedy automaticky kazilo, ale preto, že hovädzie môže začať strácať svoju výraznú ružovú farbu.

Dátumy na mäse môžu byť prísnejšie, než si myslíme.

Dreamstime/

Ako vysvetlila Isabella Gafanha z Auburn University zapojená do výskumu: „Ak spotrebiteľ vidí, že na tretí deň je jeho mäso hnedé a blíži sa dátum predaja, môže si myslieť, že je pokazené. V skutočnosti však ide len o zhoršenie kvality. Stále je v poriadku na jedenie.“

Vyhadzujeme zbytočne veľa mäsa

Podľa výskumníkov z Auburn University „priemerný Američan vyhodí každý rok vyše 450 kilogramov jedla“. Pri mäse nejde len o peniaze, ale aj o obrovské plytvanie zdrojmi, energiou a prácou, ktoré sa do jeho výroby dostali.

Vedci sa pozreli na pravidlo piatich sekúnd. Pravda o baktériách ťa zrejme poriadne prekvapí

Vedci počas 14 dní sledovali aj zmeny mikrobiálnych spoločenstiev v baleniach mletého hovädzieho mäsa. Cieľom bolo prepojiť tieto zmeny s kvalitou mäsa a reálnymi znakmi kazenia. Výskumníkom sa podarilo ukázať, že vzorce kazenia sa dajú predvídať. To môže v budúcnosti viesť k presnejším dátumom na obaloch.

Ako pre Fox News Digital povedal Darin Detweiler, expert na politiku bezpečnosti potravín a profesor na Northeastern University College of Professional Studies: „Z pohľadu líderstva ide o vzácnu príležitosť, pri ktorej sa ziskovosť a udržateľnosť nemusia vylučovať, ale môžu ísť spolu.“

Zabila sedem bábätiek, ďalších šesť sa chystala. Zdravotná sestra sa už z basy živá nedostane

Pred týmito hroznými činmi sa Mary pokúsila uškrtiť niekoľko ďalších detí a v listoch vyjadrila túžbu pokračovať v zabíjaní. Jej vyčíňanie prerušilo až zatknutie.

Mary, ktorá sa narodila 26. mája 1957, 16-ročnej sexuálnej pracovníčke Betty McCrickettovej, celé detstvo zanedbávali a sexuálne zneužívali. Svedectvá naznačujú, že Betty sa neúspešne pokúsila zbaviť Mary a predať ju adoptívnym rodičom.

Vraždy

25. mája, deň pred svojimi 11. narodeninami, Mary uškrtila Martina Browna v opustenom dome v anglickom Scotswoode. Neskôr sa spolu s priateľkou Normou na miesto činu vrátili, len aby sa pozreli na chlapcovo telo.

Po Martinovej smrti sa Mary objavila v jeho dome a požiadala jeho rodičov, či sa môže pozrieť na jeho telo, čím poodhalila svoj zvrátený čin. Následne sa spolu s Normou vlámali do miestnej materskej školy, kde zanechali listy, v ktorých sa priznali k Martinovej smrti a zároveň sa vyhrážali ďalším zabíjaním. To však polícia nebrala vážne a listy považovala za detský žart.

O niekoľko dní neskôr boli Mary a Norma chytené pred škôlkou, policajti ich však prepustili bez vzneseného obvinenia. Ich listy a vlámanie brala polícia len ako ich snahu o upútanie pozornosti. Až do 31. júla 1968, kedy polícia našla mŕtveho ďalšieho chlapca Briana Howea. Mary a Norma ho uškrtili a zmrzačili.

Počas súdneho procesu boli činy Mary Bell opísané ako činy vykonané „výhradne pre potešenie a vzrušenie zo zabíjania“, čo viedlo k jej odsúdeniu za zabitie v dôsledku diagnostikovaných psychopatických sklonov. Normu prepustili pre málo dôkazov.

Vzhľadom na jej nebezpečnú povahu a hrozbu, ktorú predstavovala pre deti, bola Mary Bell odsúdená na neurčitý trest odňatia slobody.

Kde je teraz?

Po 12 rokoch liečby a rehabilitácii v nápravnom zariadení ju v roku 1980 prepustili. Mary Bell dostala novú identitu, aby mala šancu na nový život a chránila ju pred bulvárnou pozornosťou.

Veci sa pre Bell zhoršili po tom, čo sa jej v roku 1984 narodila dcéra. Bellina dcéra nevedela o zločinoch svojej matky, kým nemala 14 rokov. V tom čase ich podľa portálu All thats interesting bulvár znovu objavil a pred zástupom novinárov museli dokonca z vlastného domu doslova utiecť.

Dnes je Mary Bell v ochrannej väzbe na tajnej adrese. Ona aj jej dcéra zostávajú v anonymite a sú chránené súdnym príkazom.

• V sídle Európskej komisie vypli klimatizáciu na väčšine poschodí.
• Zamestnanci kritizujú, že vedenie malo chladenie zachované.
• Niektorí situáciu prirovnali k feudalizmu.
• Vlna horúčav odhalila problém klimatizácie v celej Európe.

Keď sa povie Európska komisia, väčšina ľudí si predstaví nekonečné rokovania, dokumenty a rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú stovky miliónov Európanov. Lenže tento týždeň sa v bruselskom sídle riešila oveľa prízemnejšia téma - ako prežiť pracovný deň bez klimatizácie.

Európska komisia zakázala svojim zamestnancom TikTok. Boja sa špionáže zo strany Číny

Podľa portálu Politico muselo ikonické sídlo Berlaymont počas rekordných horúčav vypnúť chladenie na poschodiach od prvého po siedme. Zamestnancom prišla okolo poludnia urgentná správa: „Z dôvodu extrémnych poveternostných podmienok bude klimatizácia od 1. do 7. poschodia vypnutá po zvyšok dňa.“

Nie všetci sa potili rovnako

Budova má 13 poschodí a sídli v nej predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen spolu s ďalšími komisármi. Väčšina ich kancelárií sa nachádza od ôsmeho poschodia vyššie, kde klimatizácia zostala funkčná.

Európska komisia

HN/Pavel Novotný

Práve to vyvolalo medzi zamestnancami poriadnu vlnu nevôle. Jeden z úradníkov pre Politico anonymne povedal: „Je to ako feudalizmus.“ Ďalší situáciu označil za „hanbu“. Ani na ôsmom poschodí však nebolo ideálne. Jeden zo zamestnancov tvrdí, že napriek fungujúcej klimatizácii namerali v kancelárii 25,7 stupňa Celzia.

Horúčavy menia starý kontinent

Extrémne teploty v posledných dňoch lámu rekordy naprieč Európou a opäť otvorili diskusiu o tom, že klimatizácia stále nie je na kontinente samozrejmosťou. Klimatizáciu má len približne pätina domácností.

Môže Európska únia vylúčiť Slovensko zo zoskupenia? Toto je jediný spôsob, ako by to bolo možné

V Belgicku sa horúčavy dotkli aj dopravy. Približne pätina vlakov nemá klimatizáciu, čo prinútilo železničnú spoločnosť obmedziť viaceré spoje počas dopravnej špičky. Výpadky elektriny pre vysokú spotrebu chladiacich systémov pritom tento týždeň riešil aj Európsky parlament.

• Prenájom Madison Square Garden má stáť približne 1 milión dolárov za jednu noc.
• Podľa klebiet sa tu tento týždeň vezmú Taylor Swift a Travis Kelce.
• Údajne dorazí až 1 000 hostí vrátane svetových celebrít.
• Oficiálne potvrdenie svadby zatiaľ neexistuje.

Niektoré svadby stoja desiatky tisíc eur. Potom sú tu také, o ktorých sa hovorí po celom internete ešte skôr, než sa vôbec potvrdia. Presne to je prípad Taylor Swift a hráča amerického futbalu Travisa Kelceho, píše portál Unilad.

Blíži sa svadba Taylor Swift? Internet zaplavili špekulácie, že sa bude vydávať v New Yorku

Fanúšikovia aj médiá už niekoľko dní riešia, či sa dvojica tento týždeň tajne zosobáši v jednej z najslávnejších arén sveta - Madison Square Garden v New Yorku.

Milión dolárov len za prenájom

Ak sa klebety ukážu ako pravdivé, pôjde o jednu z najdrahších svadobných lokalít vôbec. Portál TMZ tvrdí, že prenájom Madison Square Garden na jedinú noc stojí približne jeden milión dolárov. Pre lepšiu predstavu, Slovák s priemernou mzdou 1 826 eur by túto sumu našetril za približne 40 rokov.

Nie je pritom stále potvrdené, že práve tam svadba naozaj bude. Taylor Swift vystupovala v tejto aréne už osemkrát, preto by výber miesta dával fanúšikom určitý zmysel. Prečo však dáva zmysel samotnej speváčke, to zostáva nejasné.

Madison Square Garden

Vincent Alban/Reuters

Indície, ktoré rozbehli internet

Špekulácie nabrali obrátky po tom, čo si fanúšikovia všimli, že v Madison Square Garden nie sú naplánované žiadne koncerty ani podujatia tesne pred víkendom okolo 4. júla. Ďalšou indíciou sú informácie, podľa ktorých mali Taylor Swift a Travis Kelce požiadať hostí, aby boli 2. a 3. júla v New Yorku, no presné miesto im vraj neprezradili.

„Taylor a Travis povedali hosťom len to, aby boli v New Yorku. Žiadnu inú lokalitu neoznámili,“ uviedol zdroj pre magazín Us Weekly. Dodal tiež: „Nechávajú hostí niekoľko dní v neistote. Na celú udalosť míňajú milióny dolárov.“

Až tisíc hostí a uzavreté ulice

Denník The New York Times informoval, že podľa jeho zdrojov by sa 2. júla malo konať menšie stretnutie približne pre 100 ľudí. Hlavná svadobná oslava s asi tisíc hosťami má nasledovať o deň neskôr.

Nie je to jej veľký moment, ale náš spoločný triumf. Psychológ vysvetľuje našu parasociálnu posadnutosť láskou k celebritám

Noviny zároveň uviedli: „Prípravy siahajú aj za hranice arény. Podľa troch ľudí oboznámených so situáciou bolo podané povolenie na uzavretie ulíc v okolí Madison Square Garden od 2. júla až do poludnia 4. júla.“

Médiá navyše tvrdia, že viacerí Kelceho spoluhráči z Kansas City Chiefs si už rezervovali hotely neďaleko Times Square. Napriek množstvu indícií však Taylor Swift ani Travis Kelce svadbu zatiaľ oficiálne nepotvrdili.

• Platformu žaluje za to, že podľa neho cielene podporovala jeho závislosť.
• Prišiel o dva milióny dolárov, prácu aj úspory na dôchodok.
• Po pokuse ukončiť hazard skončil v nemocnici pre samovražedné myšlienky.
• Podobné žaloby už riešili aj americké a britské súdy.

Predstava, že odkladáš peniaze na svadbu, no o pár rokov zistíš, že nezostalo vôbec nič, znie ako nočná mora. Presne to sa stalo 32-ročnému Danovi Millerovi z amerického štátu Illinois. Tvrdí však, že za jeho pádom nestála len vlastná slabosť, ale aj systém, ktorý ho podľa neho cielene povzbudzoval pokračovať v stávkovaní, píše portál Unilad.

Muži ukrývajú viac než ženy. Prieskum ukázal, ktoré finančné tajomstvá najčastejšie trápia vzťahy

Zo zábavy sa stala závislosť

Miller podal žalobu na spoločnosť DraftKings po tom, ako podľa nej prehral približne dva milióny dolárov. V dokumentoch tvrdí, že platforma ignorovala jasné varovné signály jeho závislosti a namiesto ochranných opatrení mu ponúkala ďalšie bonusy.

Účet si založil v roku 2020 a spočiatku stávkoval len príležitostne. Už o rok neskôr sa však stal VIP zákazníkom. To mu prinieslo rôzne výhody, od bezplatných stávok cez bonusy až po vstupenky na profesionálne športové podujatia.

Podľa žaloby bola platforma navrhnutá tak, aby využívala systém odmeňovania v ľudskom mozgu. Personalizované algoritmy mali podľa Millera posilňovať ilúziu kontroly, povzbudzovať hráčov do dobiehania strát a udržiavať ich pri ďalšom stávkovaní namiesto toho, aby zasiahli pri známkach závislosti.

Stratil prácu aj nádej

Keď minul všetky peniaze určené na svadbu, siahol po hotovostných výberoch z kreditných kariet, osobných pôžičkách aj úsporách na dôchodok. V septembri 2024 jeho zamestnávateľ zistil rozsah jeho problémov a prepustil ho.

Ani vtedy sa podľa žaloby kontakt zo strany VIP manažéra neskončil. Miller tvrdí, že ho oslovoval každý deň a za jeho „vernosť“ mu dokonca daroval vstupenky do VIP lóže na štadióne Soldier Field.

O mesiac neskôr napísal list na rozlúčku a skončil v nemocnici so silnými samovražednými myšlienkami. Tvrdí, že len dva týždne pred hospitalizáciou mu DraftKings poslal päť bonusových kreditov v hodnote 200 dolárov na ďalšie stávky. Po prepustení aplikáciu opäť nainštaloval a k hazardu sa rýchlo vrátil.

Výhra v lotérii sa môže rýchlo zmeniť na nočnú moru. Tieto príbehy víťazov ti ukážu, že peniaze rozhodne nie sú všetko

Nie je to prvý podobný spor

DraftKings čelil podobnej žalobe už v roku 2024. Iný hráč tvrdil, že platforma rovnakým spôsobom podporovala jeho závislosť, ktorá ho pripravila o takmer milión dolárov rodinných úspor. Právnici spoločnosti dlhodobo argumentujú, že „osobná zodpovednosť nie je chybou produktu“.

Poukazujú na to, že dospelí ľudia vstupujú do hazardu dobrovoľne a poznajú jeho riziká. Niekoľko súdov už podobné žaloby zamietlo s tým, že stávkové spoločnosti nemajú zákonnú povinnosť zabrániť používateľom míňať priveľa peňazí alebo rozvinúť si závislosť. 

Miller dnes tvrdí, že sa lieči zo závislosti, opäť pracuje a zapísal sa na zoznam ľudí, ktorí majú zakázaný prístup na hazardné platformy v štáte Illinois. Verí, že zverejnenie jeho príbehu môže od podobného osudu odradiť ďalších ľudí.

GALÉRIA Ako by vyzerali deti Harryho Stylesa a Taylor Swift, keby sa nerozišli? AI vygenerovala obrázky, ktoré sú až desivo reálne

Tentoraz rozvírila špekulácie správa denníka The New York Times, podľa ktorého bola už začiatkom júna podaná žiadosť o uzavretie ulíc v okolí legendárnej Madison Square Garden od 2. do 4. júla. Existenciu žiadosti následne potvrdila aj kancelária starostu New Yorku, jej zadávateľ však zostáva neznámy.

Skladajú čriepky

Americké médiá zároveň priniesli ďalšie informácie, ktoré celej teórii ešte pridali na sile. Niekoľko hráčov tímu Kansas City Chiefs si malo rezervovať izby v hoteloch neďaleko arény a policajti zabezpečujúci bezpečnosť na stanici Penn Station mali byť údajne upozornení na možnú svadbu Taylor Swift počas sviatočného víkendu.

Taylor Swift a Travis Kelce sa zasnúbili

Instagram/taylorswift/

Ak by sa tieto informácie potvrdili, znamenalo by to aj dočasné uzavretie časti Manhattanu počas osláv amerického Dňa nezávislosti. Práve miesto údajného obradu vyvolalo najväčšiu diskusiu. Mnohí si totiž speváčku predstavovali na romantickej svadbe v jej sídle na Rhode Islande alebo na inom súkromnom mieste. Madison Square Garden, hala s kapacitou takmer 20-tisíc divákov uprostred rušného Manhattanu, je podľa ľudí prekvapivou voľbou.

Trolling alebo realita?

„Pokojne nech všetci čakajú pred Madison Square Garden, zatiaľ čo svadba prebehne niekde úplne inde. Skôr verím, že tam bude len recepcia. Ak si však naozaj vybrali práve túto halu, je to asi najgýčovejšie miesto, aké mohli zvoliť. Na druhej strane práve tam majú najväčšie súkromie a bezpečnosť,“ písali fanúšikovia.

Nie je to jej veľký moment, ale náš spoločný triumf. Psychológ vysvetľuje našu parasociálnu posadnutosť láskou k celebritám

Taylor Swift ani Travis Kelce sa k celej záležitosti zatiaľ nevyjadrili. Či sa špekulácie fanúšikov potvrdia, ukážu už najbližšie dni.

Portál Antiyoutuber patrí do portfólia vydavateľtva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Horúčavy ženú k vode viac ľudí naraz.
• Prehriate telo reaguje vo vode horšie.
• Alkohol pri kúpaní zhoršuje úsudok aj pohyb.
• Do vody treba ísť postupne, nie skokom.

Slovenské leto má zvláštnu schopnosť prepnúť krajinu do dovolenkového módu za jediný deň. Ráno ešte riešiš maily, poobede už stojíš pri jazere s uterákom cez plece a s pocitom, že voda všetko opraví. Lenže posledné dni ukázali aj druhú stranu tejto predstavy.

Uškodí pohár ľadovej vody a ochladí štipľavé jedlo? Toto sú najznámejšie fakty a mýty o horúčavách

Hospodárske noviny uviedli, že za posledné dva dni zomrelo v jazerách Bratislavského kraja šesť ľudí. Noviny následne písali o 12 utopených za týždeň v rámci celého Slovenska. Nie je to dôvod zatvoriť sa doma, ale skôr dôvod pochopiť, prečo sa z bežného ochladenia môže stať pár minút, ktoré nikto nestihne vrátiť späť.

Horúčava nevytvára len chuť skočiť do vody

Svetová zdravotnícka organizácia upozorňuje, že vlny horúčav zvyšujú riziko utopenia jednoducho preto, že viac ľudí hľadá úľavu pri vode a trávi tam dlhší čas. To je prvá časť skladačky. Druhá sa deje v tele ešte predtým, než človek vôbec vojde do jazera.

Pri vysokých teplotách sa organizmus prehrieva, potí, stráca tekutiny a srdce pracuje tvrdšie. Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb radí počas horúčav zostať hydratovaný a poznať príznaky prehriatia, medzi ktoré patria závraty, slabosť, nevoľnosť či bolesti hlavy.

Prečo sa počas horúčav ľudia topia častejšie?

TASR/Pavol Zachar

Presne toto je pasca. Človek sa necíti dramaticky zle, iba trochu unavene, trochu smädne, trochu spomalene. Potom si povie, že krátke plávanie pomôže. Voda však nie je klimatizácia - je to prostredie, v ktorom treba dýchať, orientovať sa, hýbať rukami aj nohami a ešte si zachovať pokoj, keď sa niečo pokazí.

Studená voda vie telo prepnúť do paniky

Britská záchranárska organizácia RNLI vysvetľuje, že náhle ponorenie do studenej vody môže spôsobiť takzvaný šok zo studenej vody. Koža sa prudko ochladí, cievy sa stiahnu, pulz a tlak stúpnu a človek sa môže mimovoľne prudko nadýchnuť. Ak sa to stane s tvárou pri hladine alebo pod ňou, voda sa dostane tam, kde nemá.

Na Slovensku to nemusí znamenať ľadové more. Stačí rozdiel medzi rozpáleným telom a chladnejším jazerom, najmä po opaľovaní, alkohole, športe alebo dlhom sedení na slnku. Najrizikovejšie je skočiť naraz do neznámej vody. Nielen pre teplotný šok, ale aj pre hĺbku, kamene, konáre či bahno.

Letné semenníky počas horúčav trápia väčšinu mužov. Lekár vysvetľuje, kde je problém a kedy spozornieť

Dvojica, ktorá kazí leto

Alkohol je pri vode zákerný práve tým, že sa tvári spoločensky nevinne. Jedno pivo na brehu vyzerá neškodne, možno dokonca prinesie pocit ochladenia. Lenže americké centrum CDC upozorňuje, že alkohol zhoršuje úsudok, rovnováhu aj koordináciu. Austrálska organizácia Royal Life Saving dodáva, že aj malé množstvo alkoholu môže meniť správanie a schopnosti vo vode.

K tomu pripočítaj nestrážené vodné plochy. CDC pripomína, že jazerá a rieky majú skryté riziká - prúdy, kamene, vegetáciu či slabú viditeľnosť. Vo Francúzsku, ktoré počas aktuálnej vlny horúčav riešilo najmenej 74 utopených od 18. júna, sa väčšina tragédií podľa ministra vnútra stala mimo povolených a strážených miest na kúpanie.

Čo robiť inak?

Najlepšia rada nie je prestať chodiť k vode. Skôr prvých päť minút spomaliť. Napiť sa vody ešte pred kúpaním. Vojsť do vody postupne, najprv si ochladiť ruky, šiju a hrudník. Neplávať ďaleko len preto, že „veď to dám“. Nechodiť sám, nepiť pred plávaním a pri deťoch sa nespoliehať na to, že plytčina je automaticky bezpečná.

Prečo sa počas horúčav ľudia topia častejšie?

TASR/František Iván

A keď sa vo vode niečo pokazí, nehraj sa na hrdinu bez rozmyslu. Zavolaj pomoc, hoď človeku niečo, čo pláva, a ak si už vo vode ty, najprv sa pokús upokojiť dych. Pri šoku zo studenej vody RNLI odporúča na chvíľu prestať bojovať s vodou, uvoľniť sa a splývať, kým sa dýchanie dostane pod kontrolu. Voda má byť najlepší letný únik, len je dôležité nebrať ju ako samozrejmosť.

Skúšky tej najvyššej úrovne C2 a C1 mám zo siedmich jazykov. Na ďalšie dve skúšky sa pripravujem tento semester. Plynule hovorím asi 15 jazykmi a ďalších 10 ich mám na úrovni maturity B1 – B2. Staré jazyky, ktoré viem, sú nezaraditeľné.

Podľa čoho si vyberáš reči, ktoré sa chceš naučiť?

Volím si ich aj podľa farby, ktorá ma musí nejako osloviť. Napríklad najnovšie som sa zamilovala do perzštiny, zapáčila sa mi jej zvláštna piesočná farba s prímesou hnedej. Farby mám veľmi spojené s prírodou.

Cestovateľka Nina: Na Azoroch sme sa prebúdzali pri kravách, v Bosne nás vystrašili Turci, ktorí pri šoférovaní pili

Je naopak nejaká reč, ktorú sa neučíš, pretože sa nepáči jej farba?

Napríklad ruština. Jej farba je celkom pekná, červená trošku do vínova, ale tá reč ako taká je na mňa dosť dynamická. Mám rada pokojnejšie jazyky, napríklad japončinu alebo kórejčinu. To je aj môj obľúbený jazyk. Pomalšia je aj taliančina, ktorá sa mi zobrazuje v zelenožltej farbe. Nie je to o temperamente.

Vieš o niekom, kto má farebné videnie jazykov ako ty?

Môj otec to má tiež, ale nie tak silne ako ja. U neho je to v spojení s hudbou, ktorú učí. Môj veľmi dobrý kamarát Nikita, Ukrajinec z Charkova, čo chodí k otcovi na gitaru, tiež vidí jazyky vo farbách. Skôr sú to ale výnimky a väčšinou sa to týka umelcov. Každý má ale svoj subjektívny vnem, v akej farbe jazyk vidí.

Takže si tieto jazykové gény zdedila?

Zrejme áno. Otec pochádza z Holandska a hovorí šiestimi jazykmi. Obaja rodičia sú učitelia hudby, zoznámili sa s zhodou náhod práve vo Freiburgu, kde obaja študovali hru na gitaru. Hovoria spolu po nemecky. Po štúdiu žili niekoľko rokov vo Švajčiarsku, ale mama si chcela, založiť rodinu a chcela aby jej deti vyrastali v Česku, kde budú mať babičku a deda.

Milujem ľudí s akcentom a možno v nemčine si ho niekedy naschvál nechávam.

Michal Sváček, Mafra/

Aj brat má talent na jazyky?

Jan je šialene inteligentný a talentovaný, ale učí sa len tie jazyky, ktoré potrebuje, takže vie zatiaľ anglicky, nemecky, francúzsky a začal sa učiť taliansky. Je veľmi dobrý kuchár s úžasným zmyslom pre jednotlivé chute. Veľa športuje a myslím, že má veľký potenciál v mnohých smeroch. Hrozne mu fandím, ale má ešte len šestnásť, nech si zatiaľ ešte užíva.

Čo na tento tvoj talent hovoria rodičia?

Pôvodne sa domnievali, že sa mi tie reči v hlave pomiešajú a že ma to zaťažuje. Mysleli to dobre, preto som mame sľúbila, že sa naučím osem jazykov a dosť. Lenže som ich vedela už v pätnástich a nešlo ma zabrzdiť. Mňa to totiž strašne baví. Spomínam, ako sme raz s rodičmi a s bratom sedeli doma pri bazéne. Všetci relaxovali, ale to ja veľmi neviem, a tak som sa ilegálne začala učiť fínsky.

Čiže jazyky ti v hlave stále pribúdajú?

Potrebujem sa učiť ďalšie a ďalšie, dodáva mi to serotonín. Je to pre mňa taká joga pre mozog, absolútna forma odpočinku.

Tými suverénne zvládnutými jazykmi dokážeš hovoriť bez prízvuku?

Milujem ľudí s akcentom a možno v nemčine si ho niekedy naschvál nechávam. Môžem si jazyk vždy trošku zmanipulovať, čo sa mi premietne aj do tých farieb. Napríklad v Neapole, kde teraz v rámci programu Erasmus študujem, som si v supermarkete nedávno povedala, že sa zahrám na Parížanku. Začala som hovoriť taliansky s francúzskym akcentom. Pri francúzštine som v Paríži zase načúvala, akým odtieňom fialovej tam hovoria miestni, a všetci ma považovali za Parížanku. Tieto hry s jazykom ma hrozne bavia. Taliančina patrí k mojim najobľúbenejším jazykom. V Taliansku hneď chytím aj ich temperament.

Jennifer z Ruže: Spätne by som bola v šou viac ticho, pusu na ceremoniáli by som Radkovi už ani náhodou nedala

Takže dokonale splynieš aj s miestnymi?

Povedala by som, že áno. V Neapole som celkom rýchlo prestala vnímať aj to ich trúbenie a hulákanie. Páči sa mi, akí sú Taliani priateľskí, ale precvičujem si tam aj čínštinu.

Prosím?

V Neapole chodím do obchodu za jedným príjemným Číňanom, ktorý sa po taliansky prekrstil na Vittoria. A ten bol veľmi nadšený, keď zistil, že sa môže so mnou baviť čínsky. Tak si teraz k nemu chodím nakupovať a hovoríme jeho materčinou.

Človek ťažko chápe, ako dostaneš do hlavy slovíčka takého množstva jazykov. Ako na to ideš?

Mám svoju metódu. Rozhodne sa neučím podľa učebníc s frázami a slovíčkami na konci, to je komplikované. Vždy si vyberiem obrázok, napíšem si, ako sa povie to, čo na ňom je, v jazyku, ktorý sa učím. Reč vidím v kontexte, nepozerám na preklad.

Si naozaj čistý samouk? Druhým rokom študuješ na univerzite vo Freiburgu, ale jazyky to – pokiaľ viem – nie sú.

Jazyky sa skutočne učím po svojom a sú pre mňa prostriedkom, ako lepšie skúmať dávnu dobu. Ako lepšie pochopiť vtedajších ľudí, kultúru, jedlo a možno aj humor danej krajiny. Preto vo Freiburgu študujem archeológiu a filológiu Blízkeho východu. Ale od septembra budem pokračovať na univerzite Orientale v Neapole, kde si priberiem aj komparatívnu lingvistiku, ktorá tam má dobrú povesť. Budem sa tam bližšie zaoberať kórejčinou a perzštinou. A tým pádom sa ďalej vzdelávať v intenciách mojej špecializácie, teda v etruskolológii v prepojení so starovekým Orientom. Chcela by som totiž byť raz archeologička a zaoberať sa Blízkym východom.

Jazyky sa skutočne učím po svojom a sú pre mňa prostriedkom, ako lepšie skúmať dávnu dobu. Ako lepšie pochopiť vtedajších ľudí, kultúru, jedlo a možno aj humor danej krajiny.

Michal Sváček, Mafra/

Nespeješ svojim záujmom o mŕtve jazyky skôr ku kariére vedkyne?

Na jednu stranu by som chcela bádať. Napríklad taká akádčina je super jazyk, ktorým sa hovorilo v centrálnej časti Mezopotámie. A ten je z väčšiny rozlúštený. Je vtipné čítať v tej reči listy na hlinených tabuľkách. Zistíte z nich, že ľudia sú stále rovnakí.

A ako hodláš využiť znalosti tých súčasných jazykov?

Chcela by som ich učiť. Vlani cez prázdniny som pracovala v irackom Kurdistane na vykopávkach organizovaných univerzitou vo Freiburgu. Niektoré deti tam nemajú možnosť chodiť do školy, tak som ich začala učiť anglicky. Bolo to veľmi fajn, takže teraz vymýšľam aplikáciu, ktorá im s angličtinou pomôže. Ja som sa zase od nich učila kurdsky.

Čo ťa v najbližšej dobe čaká? Aké máš plány na leto?

Toho je. Mám už zoznam miest, kam by som sa chcela pozrieť. Čoskoro poletím za najlepšou kamarátkou do Teheránu, potom mám v pláne kongres v Turecku v Sanliurfa, ktorý bude zameraný na neolithikum. Proste stále sa niečo deje.

Cez leto sa zase chystám sa na vykopávky do etruského mesta Vulci, ktoré sa nachádza v strednom Taliansku, asi sto kilometrov od Ríma. Som nadšená, pretože to bol môj sen. Už od trinástich rokov.

Živé jazyky, ktoré Eva študuje a ovláda

Nemčina, angličtina, taliančina, španielčina, francúzština, portugalčina, holandčina, nórčina, fínčina, gréčtina, turečtina, poľština, maltčina, arabčina, svahilčina, xhoština, zuluština, kórejčina, japončina, čínština, indonézština, ainčina perzština, hebrejčina.

Portál Idnes.cz patrí do vydavateľstva Mafra, pod ktoré spadá aj Brainee.sk

V našom rozhovore sa dozvieš ako vyzerá sobáš vonku, koľko si vypýtali vietnamské krajčírky za dva obleky a jedny svadobné šaty, o Nininom najkrajšom zážitku z Azorských ostrovov či jej návode na zdravé sebavedomie, ktoré podľa nej mnohým v dnešnej dobe chýba.

Na začiatku júna si mala na slovenské pomery celkom netradičnú svadbu – v lese. Spájalo sa s ňou menej vybavovačk, ako s klasickou?

Pomerne áno, keďže sme si všetko riešili po vlastnej osi. Nemali sme žiadny objednaný catering, ani svadobnú koordinátorku. Na chate nám varili kamoši, hudbu zabezpečili partnerovi rodičia, ktorí hrajú na klavír a husle, výzdobu kamarátka, ktorá má požičovňu svadobných dekorácií. Pri zvyšku sme improvizovali.

Ako vôbec funguje sobáš, ktorý nie je v kostole či na úrade? Má právnu váhu?

Môže mať, keď vás oddáva človek z úradu, platí sa za to extra poplatok. My sme sa rozhodli toto preskočiť a len si sobáš dodatočne potvrdiť podpismi na matrike. Nechceli sme, aby nás oddával a rozprával o našom vzťahu úplne cudzí človek. Naším cieľom bolo mať obrad pekný, dojemný a osobný.

Nina svoj vzťah nedávno spečatila.

@wastedforever/ig/

Svadobné šaty si si nechala ušiť na výlete vo Vietname. Išlo o spontánny nápad? Oplatilo sa to viac ako u nás?

Pôvodne som si ich chcela nechať ušiť na Slovensku, no ceny u krajčírok, s ktorými som bola v kontakte, boli dosť vysoké. Keďže do Ázie sme sa chystali tak či tak, povedali sme si, že to využijeme a budeme mať aspoň zaujímavý zážitok. Nechala som si ich zhotoviť v krajčírskom meste Hoi An, kde si chodia dať ušiť veci na mieru ľudia z celého sveta. Zvládli to presne podľa mojich predstáv, môj chlap si dal k tomu ušiť dva obleky a celé nás to dokopy vyšlo 760 eur.

Z Ázie máš toho veľa precestovaného. Prečo ťa lákajú práve tento kút sveta?

Milujem ázijskú kultúru a hlavne jedlo. Vždy bol môj sen zavítať do týchto kútov sveta a zatiaľ som bola z každej krajiny úplne nadšená.

Kontent z ciest pridávaš na sociálne siete. Živíš sa tým alebo máš inú prácu?

Tvorba na sociálnych sieťach ma plne neživí, ani by ma zrejme nenapĺňalo robiť čisto len to. Momentálne pracujem ako influencer marketing specialist a project executive, predtým som robila manažérku influencerom. Tým pádom som sa v tomto svete pohybovala od ukončenia školy, len z tej opačnej strany.

Kde v zahraničí sa ti zatiaľ páčilo najviac a prečo?

Moja srdcovka je Vietnam, hlavne kvôli kuchyni, prírode a ľuďom. No veľmi príjemne ma prekvapil aj Taiwan, Singapur, či Malajzia.

Martin z projektu Kam po Slovensku: Počas stanovačky v lese okolo nás pobehovala žena, ktorá utiekla z blázinca

Si typ človeka, ktorý radšej cestuje low cost alebo keď už je zahraničí, tak si dopraje?

Po poslednej ceste v Ázii sme zhodnotili, že sme zbytočne veľa míňali na ubytko, keďže sme na ňom trávili minimum času. Jedlo bolo vždy najlepšie v tých najlacnejších reštikách a stánkoch pri ceste, drahé podniky boli často sklamaním. Tiež nie je low cost ako low cost, asi by som už nedala spať na zemi v zdieľanom ubytku, mám svoj vek. Zároveň však nepotrebujem prehnaný luxus, taká zlatá stredná cesta je fajn, sem tam ušetriť, sem tam si dopriať, keď to človeku spraví radosť.

Čo považuješ za svoj doposiaľ najkrajší zážitok spojený s cestovaním?

Pre mňa sú najkrajšie východy slnka na horách. Taktiež sa mi veľmi páčila moja prvá návšteva Azorských ostrovov, kde sme týždeň behali po Sao Miguel a spali v aute. Zobúdzali sa medzi rozkvitnutými hortenziami a vedľa lúk plných kráv. 

Čo najdivnejšie si na svojich cestách ochutnala?

Hmyz a všetky možné vnútornosti. Zárodkom a všelijakým sušeným zvieratkám na paličke sa zatiaľ úspešne vyhýbam.

Aký najbizarnejší zážitok sa ti za našimi hranicami stal?

Raz sme s kamoškami cez couchsurfing spali u jedných Turkov v Bosne, ktorí nás zobrali autom z iného mesta a celý čas za volantom pili pivo, z čoho sme neboli vôbec nadšené. Potom nás vysadili pri veľkom dome, od ktorého nám dali kľúče a odišli preč.

Bol tam extrémny bordel a museli sme spať na špinavých matracoch na zemi, no boli sme vďačné, že tam neostali s nami, lebo nám nebolo všetko jedno. Nemali sme z toho vôbec dobrý pocit, tak sme na druhý deň odišli a keď sme im vracali kľúče, boli strašne naštvaní, že s nimi nechceme ísť večer na párty. Našťastie sa to nijako viac nevyhrotilo a my sme si našli na ten deň iné ubytko zadarmo, kde už bol náš hostiteľ super sympatický týpek, ktorý nám dokonca uvaril večeru a zahral na gitare.

Ninin manžel je zároveň jej cestovateľským parťákom.

@wastedforever/ig/

Na Instagram pridáš občas aj niečo z fitka. Čo udržiava tvoju motiváciu pri cvičení?

Chcem byť čo najdlhšie vitálna a zdravá. Fitko ti to síce nezaručí, ale vie k tomu značne dopomôcť. Pozerám sa skôr na to dlhodobé hľadisko a benefity pohybu, než len na peknú postavu.

Lucid o živote v Thajsku: Doslova som sem utiekla, líčeniu sa momentálne nevenujem. Všade vás príjmu, keď máte prachy

Prečo si sa rozhodla odísť zo Slovenska a začať žiť v Prahe?

Praha je krásne mesto, vyhovuje mi, koľko je tu parkov, aj že sa tu viem bez problémov dorozumieť. Otvorilo mi to kopec nových možností, ktoré by som na Slovensku zrejme nemala, či už sa to týka práce, alebo nejakého kultúrneho života.

Podľa tvojich slov niektorí ľudia vyslovene nechcú, aby boli so sebou ženy spokojné. Prečo? Je to podľa teba problém, ktorý so sebou priniesla dnešná doba?

Väčšina veľkých biznisov ťaží z toho, že sú ľudia so sebou nespokojní. Ženy majú navyše veľkú kúpnu silu, či už ide o módu, makeup, estetické úpravy, alebo plastické operácie.

Kedysi sa upravovali skôr staršie ženy, ktorým sa zmenili telo a tvár vekom, či po deťoch a chceli aspoň trochu vrátiť naspäť svoje staré ja. Dnes sa už tínedžerkám tlačí, že si treba pichnúť pery, baby botox, či zväčšiť prsia. Samozrejme, sociálne siete tomu len pomáhajú, všade vidíš dokonalé tváre a telá, je ťažké sa potom neporovnávať. Príde mi smutné, že už tak mladé ženy majú problém s tým, ako vyzerajú. Ja som v ich veku rozmýšľala nad úplne inými vecami, skôr som si užívala život, než riešila neexistujúce vrásky či prsia, ktoré boli síce malé, ale ešte pevné! Dnešné mladé baby to majú fakt ťažké.

Aký je teda tvoj návod na zdravé sebavedomie?

Vykašli sa na to, čo si o tebe cudzí ľudia myslia a neporovnávaj sa so ženami či mužmi na internete. A ideálne ani s kamarátkami, či spolužiačkami! Staraj sa o svoje telo, pracuj na sebe a ak ani to nezaberá, vyskúšaj afirmácie. Vyhrať nad vlastnou hlavou vie byť niekedy fakt fuška.

Rozhodla sa pre sobáš vonku v prírode.

@wastedforever/ig/

V komentároch pod tvojimi videami sa občas objaví niečo ako „zmeň slovník” narážajúc na vulgarizmy. Čo si o tom myslíš?

Mám to v ko*ote! (smiech)

Aké sú tvoje ďalšie cestovateľské sny?

Veľmi ma láka Nový Zéland, či Gruzínsko, kde by som chcela ísť toto leto. Nebola som ešte ani v Kórei, Číne, Japonsku, či Južnej Amerike. Je toho veľa, čo chcem ešte vidieť, a tak málo dovolenky a času!

• Komárno zasiahlo v roku 1763 zemetrasenie s magnitúdom až 6,3.
• Zrútilo sa viac ako 90 percent domov a zahynulo odhadom 200 až 300 ľudí.
• Otrasy pocítili aj v Budapešti, Belehrade či Lipsku.
• Tragédia vtedy pritiahla pozornosť vedcov k štúdiu zemetrasení.

Písal sa 28. jún 1763 a Komárno, vtedy moderné slobodné kráľovské mesto s asi 11-tisíc obyvateľmi, sa zobudilo do otrasov, ktoré navždy prepísali jeho dejiny. Prvý otras prišiel krátko po piatej ráno, ale skutočná skaza udrela len o pár minút neskôr.

NÁVOD Čo robiť, ak vás na dovolenke zasiahne cunami? Na auto zabudnite, cieľom je dostať sa čo najvyššie

V tom čase sa mnohí obyvatelia zhromaždili na námestí alebo v Kostole sv. Ondreja, ktorého veže sa zrútili a zvony prerazili klenbu. Na trh padla aj strážna veža radnice. Pod troskami zahynuli podľa historikov a štúdií až 200 až 300 ľudí.

Sila, ktorú doteraz nik neprekonal

Podľa Róberta Kysela z Geofyzikálneho odboru Ústavu vied o Zemi SAV malo zemetrasenie magnitúdom 6,3, novšie výskumy ho dokonca navýšili oproti starším údajom. „Starší údaj bolo magnitúdo 5,8. Najnovší výskum škôd po zemetrasení z dobových dokumentov, ktoré sú uložené v Maďarskom národnom archíve v Budapešti, navýšil magnitúdo tohto zemetrasenia o 0,5,” vysvetlil Kysel.

Epicentrum sa nachádzalo neďaleko obce Kameničná. Otrasy pocítili aj v Budapešti, Belehrade, Temešvári a dokonca až v Lipsku. Komárno prišlo o 279 domov úplne, ďalších vyše 350 sa čiastočne zrútilo a viac než 200 bolo vážne poškodených. Celkovo to znamenalo, že bolo zasiahnutých vyše 90 percent budov v meste.

Zemetrasenie v Komárne

Wikipedia/Karl Friedl

„Pokiaľ ide o veľkosť, tak zemetrasenie v Komárne z roku 1763 je doposiaľ najsilnejším zemetrasením na území dnešného Slovenska. Podľa archívnych dokumentov, konkrétne listu predstaviteľov mesta Komárna Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rade z 8. augusta 1763, malo Komárno v tom roku spolu 1 169 domov. V dôsledku zemetrasenia bolo 279 domov úplne zničených a 353 domov sa čiastočne zrútilo. Ďalších 213 domov potrebovalo nákladné opravy a 219 domov potrebovalo opravy s menšími nákladmi. Spolu bolo teda viac či menej poškodených 91 percent domov v meste,” priblížil Kysel.

Pád hrdosti mesta

Nezrútili sa len domy, tragédia dobehla aj Starú pevnosť, kedysi hrdo odolávajúcu tureckým vojskám. Po dvoch silných zemetraseniach (1763 a 1783) stratila svoj význam, armáda ju opustila a jej budovy sa predali v dražbe. Zemetrasenie okrem toho spôsobilo aj skvapalnenie pieskov, veľké trhliny v zemi a piesok v studniach.

Katastrofa zastihla Uhorsko v čase vlády cisárovnej Márie Terézie. Do Komárna prišla rýchlo pomoc - 824 ton obilia, jedlo, murári a remeselníci nielen z Bratislavy, ale aj Győru.

Naši prapraprarodičia vôbec nepoznali osemhodinový spánok. V noci boli celé hodiny hore, prečo sa to zmenilo?

Panovníčka navyše udelila Komárňanom glejt (historický výraz pre ochranný list) na slobodný pohyb a zbieranie pomoci bez platenia mýta. Richtár Adam Röth, ktorý viedol obnovu mesta, krátko nato zomrel na vyčerpanie a gangrénu - odumreté a následne ďalej zmenené telesné tkanivo, obvykle pôsobením bakteriálnej infekcie.

Vedci začali hľadať odpovede

Podobne ako po slávnom lisabonskom zemetrasení v roku 1755, aj komárňanská tragédia vzbudila záujem vedcov. Hoci prvé seizmické stanice vznikli až okolo roku 1901, práve takéto nešťastia ukázali, že zem sa dokáže správať nevyspytateľne.

Medzi prvé zemetrasenia dokumentované na Slovensku patrilo zemetrasenie na strednom Slovensku v 15. storočí, ktoré najviac postihlo Banskú Štiavnicu a prejavilo sa i v Kremnici a na ďalších miestach. Posledné silné zemetrasenie na území Slovenska bolo zaznamenané v roku 1906 v Dobrej Vode. Podľa SAV bolo len v roku 2022 na Slovensku zaznamenaných 76 zemetrasení.

Zemetrasenie v Komárne

Wikipedia/Karl Friedel

Najsilnejšie v novodobej histórii máme za sebou, no príroda nezabúda. To, čo nedobili vojská a nezlomil čas, zničilo za pár sekúnd zemetrasenie. A hoci od tejto katastrofy uplynuli už celé storočia, pripomína nám krehkosť miest aj našich istôt, a silu, ktorú pod nohami bežne nevidíme, no kedykoľvek sa môže prebrať k životu a zničiť všetko, čo nám bolo drahé.

• NASA pri mapovaní grónskeho ľadu znovu objavila tajnú základňu Camp Century.
• Podzemné mesto malo byť súčasťou utajeného plánu na rozmiestnenie jadrových rakiet.
• Projekt nakoniec zlyhal a základňu v roku 1967 opustili.
• Pod ľadom však dodnes zostáva jadrový odpad, ktorý môže byť v budúcnosti problémom.

Keď vedci z NASA na jar 2024 prelietavali nad Grónskym ľadovým štítom, očakávali, že radar im ukáže iba vrstvy ľadu a skalnaté podložie. Namiesto toho sa na obrazovke objavil pravidelný systém tunelov a budov. Nebol to prírodný útvar, ale pozostatky Camp Century - jednej z najambicióznejších vojenských stavieb studenej vojny, píše portál Popular Mechanics.

V Európe sa nachádza tajná Oblasť 51. Lietadlom ste tam za menej ako tri hodiny

„Hľadali sme podložie pod ľadom a zrazu sa objavil Camp Century,“ povedal vedec z Laboratória prúdového pohonu NASA Alex Gardner. „Najskôr sme vôbec netušili, na čo sa pozeráme.“

Mesto ukryté pod ľadom

Camp Century vznikol v úplnom utajení medzi rokmi 1959 a 1960 zásluhou ženijného zboru americkej armády. Základňa sa nachádzala približne 240 kilometrov od leteckej základne Thule a tvorilo ju 21 podzemných tunelov s celkovou dĺžkou takmer troch kilometrov.

NASA pri jej opätovnom objavení využila radarový systém UAVSAR, ktorý pracuje s rádiovými vlnami. Na rozdiel od technológie LiDAR nepoužíva laser, ale dokáže preniknúť cez hrubé vrstvy ľadu a odhaliť objekty ukryté pod povrchom. Na radarových snímkach sú dodnes dobre rozpoznateľné viaceré budovy bývalej základne.

Výstavba bola extrémna

Vybudovať celé podzemné mesto uprostred Grónska znamenalo logistický výkon, ktorý dnes pôsobí neuveriteľne. Na miesto dopravili približne 6-tisíc ton materiálu na ťažkých saniach, ktoré sa pohybovali rýchlosťou len okolo troch kilometrov za hodinu. Cesta z americkej základne Thule trvala približne 70 hodín.

Inžinieri najprv vyrezali do snehu hlboké priekopy. Najväčšia z nich, prezývaná Main Street, merala viac než 300 metrov. Až potom nad nimi postavili drevené budovy prekryté oceľovými strechami. Energiu zabezpečoval jeden z prvých prenosných jadrových reaktorov PM-2A, ktorý musel spoľahlivo fungovať aj v teplotách okolo mínus 70 stupňov Celzia.

Veda bola len zásterkou

Na prvý pohľad išlo o vedeckú základňu. Výskumníci tu skúmali ľadové jadrá a geológiu Grónska, pričom ich objavy výrazne rozšírili poznatky o dávnej histórii ostrova. To však nebol hlavný dôvod jej existencie. Camp Century mal byť súčasťou prísne tajného projektu Iceworm.

Ako sa prevalili vojenské či štátne tajomstvá. Vyzradil ich omylom hollywoodsky film aj popletený kongresman

Americká armáda plánovala pod grónskym ľadom vybudovať sieť tunelov s rozlohou približne 135-tisíc štvorcových kilometrov, v ktorej by bolo rozmiestnených až 600 balistických rakiet. Celý komplex malo obsluhovať približne 11-tisíc vojakov žijúcich pod ľadom.

Projekt však narazil na technické aj praktické problémy. Pohyb ľadového štítu deformoval tunely rýchlejšie, než ich bolo možné opravovať. Armáda preto základňu v roku 1967 definitívne opustila.

Problém zostal pod ľadom

Reaktor síce po uzavretí odviezli, no nie všetko zmizlo spolu s ním. Pod ľadom zostalo viac ako 177-tisíc litrov rádioaktívneho odpadu a ďalší kontaminovaný materiál. V 60. rokoch sa predpokladalo, že ľad základňu navždy uväzní. O globálnom otepľovaní sa vtedy prakticky nehovorilo.

„Mysleli si, že sa nikdy neobjaví na povrchu,“ povedal klimatológ William Colgan ešte v roku 2016. „V 60. rokoch pojem globálne otepľovanie ani neexistoval. Dnes sa klíma mení a otázkou je, či to, čo je tam dole, tam aj zostane.“

Podľa výpočtov vedcov by sa ľad v oblasti mohol začať výraznejšie topiť okolo roku 2090. To znamená, že vojenský projekt, ktorý mal zostať navždy pochovaný pod grónskym ľadom, by sa mohol opäť pripomenúť.

• V niektorých štátoch USA si odsúdenci stále môžu vybrať posledné jedlo.
• Najčastejšie si objednávajú steaky, pizzu, vyprážané jedlá a zmrzlinu.
• Alkohol ani tabak nie sú povolené za žiadnych okolností.
• Obrovská objednávka jedného väzňa v Texase viedla k zrušeniu tejto tradície v celom štáte.

Predstava posledného jedla pred smrťou už desaťročia fascinuje ľudí. Ak by si mal možnosť vybrať si posledný pokrm v živote, čo by skončilo na tvojom tanieri? V amerických väzniciach, kde sa ešte stále vykonáva trest smrti, nejde o hypotetickú otázku, ale o reálnu tradíciu. Tá však má svoje hranice, píše portál Unilad.

FOTO Tenisové kurty či opaľovanie na pláži. Takto vyzerajú najluxusnejšie väznice na svete

Niektoré posledné objednávky sa zapísali do histórie. Sériový vrah John Wayne Gacy Jr., prezývaný Vražedný klaun, si vyžiadal vedro vyprážaných kurčiat z KFC, 12 vyprážaných kreviet, hranolčeky a takmer pol kilogramu jahôd. Bombový útočník Timothy McVeigh si vystačil len s dvoma veľkými baleniami mätovo-čokoládovej zmrzliny.

Hostina, ktorú nakoniec neochutnal

Ešte väčší rozruch vyvolal Lawrence Russell Brewer, odsúdený za rasovo motivovanú vraždu. V roku 2011 si objednal dva vyprážané hovädzie steaky, trojitého cheeseburgera so slaninou, mäsovú pizzu, prílohy aj dezerty. Keď mu jedlo priniesli, odmietol ho so slovami: „Nie som hladný.“

Práve tento incident nahneval predstaviteľov Texasu natoľko, že štát následne zrušil možnosť objednať si špeciálne posledné jedlo. Dnes dostávajú odsúdenci rovnaké jedlo ako ostatní väzni.

Vraždiaci klaun John Wayne Gacy.

Twitter.com/darkstar/

Jedna vec je zakázaná úplne všade

Približne 12 amerických štátov stále umožňuje odsúdeným požiadať o špeciálne posledné jedlo. Niekde však platia finančné limity, inde si môžu vybrať len z bežnej väzenskej kuchyne.

Existuje však pravidlo, ktoré platí bez výnimky. Alkohol sa v poslednom jedle neobjaví nikdy. Väznice ho považujú za zakázaný predmet a jeho podávanie nie je dovolené. Rovnako zakázané sú aj tabakové výrobky. Za posledného odsúdenca, ktorý údajne dostal pohár brandy a cigaru, je považovaný Manuel Fernandez v roku 1835.

Čo si väzni vyberajú najčastejšie?

Výskum Cornellovej univerzity, ktorý analyzoval 193 posledných jedál odsúdencov, ukázal jasný trend. Najčastejšie sa objavovali steaky, pizza, hamburgery, hranolčeky a rôzne vyprážané jedlá. Zo sladkostí dominovala zmrzlina, jablkový koláč a torty, k nápojom patrili najmä kolové limonády, ľadový čaj či ovocné nápoje.

Ako vyzerá doživotie na Slovensku, ktoré si odpykáva aj Mikuláš Černák? Cela má 3,5 metra, niektorí odsúdení sa radšej zabili

Vedci sa domnievajú, že ľudia v extrémnom strese prirodzene siahajú po jednoduchých a kalorických jedlách, ktoré si spájajú s pocitom pohodlia alebo spomienkami na bežný život.

• Horúčavy nútia európske mestá otvárať špeciálne ochladzovacie centrá.
• Vo Francúzsku rozdávajú lístky do klimatizovaných kín zadarmo.
• Belgickí študenti písali skúšky v kostole, kde bolo chladnejšie.
• Nemeckí poštári dostali povolenie nosiť bermudy.

Keď teplomer ukazuje takmer 40 stupňov Celzia, klimatizácia sa z luxusu mení na otázku prežitia. Európu v týchto dňoch zasiahla vlna extrémnych horúčav a meteorológovia varujú, že niektoré rekordy môžu padnúť už v najbližších dňoch, píše BBC.

Jaskynné tajomstvo proti horúčavám. Odborníci radia jednoduchú metódu, ako ochladiť byt aj bez klimatizácie

Kým ešte pred pár rokmi boli takéto teploty výnimočné, dnes sa mnohé mestá snažia pripraviť na scenár, ktorý sa opakuje každé leto. A niektoré riešenia sú naozaj netradičné.

Amsterdam stavia sieť úkrytov pred horúčavou

V holandskom Amsterdame vzniká sieť takzvaných ochladzovacích miest. Obyvatelia sa môžu ukryť pred najväčšou páľavou v knižniciach, komunitných centrách, kostoloch, divadlách, mestských farmách či dokonca supermarketoch. Tieto priestory ponúkajú sedenie, pitnú vodu a toalety. V mnohých prípadoch sú vítané aj domáce zvieratá.

Mesto sa pritom nespoliehalo na odhady. Úradníci analyzovali množstvo tieňa v jednotlivých štvrtiach, počet zraniteľných obyvateľov či rýchlosť prehrievania budov. Prvé ochladzovacie centrá preto vznikajú najmä v oblastiach, ktoré modely označili za najrizikovejšie.

Európa bojuje s horúčavami

Jack Taylor/Reuters

Prispôsobujú sa aj školy. Mnohé zavádzajú takzvaný tropický režim vyučovania. Znamená to kratšie vyučovanie, viac prestávok, dodatočné zásoby nápojov a intenzívnejšie vetranie tried.

Francúzi posielajú ľudí do kina

V Paríži prišli s riešením, ktoré by mnohým znelo skôr ako odmena než ochranné opatrenie. Miestna radnica rozdáva bezplatné vstupenky do klimatizovaných kín. Nárok majú ľudia mladší ako 25 rokov a starší ako 65 rokov, pričom ponuka platí na popoludňajšie predstavenia.

Mestá zároveň odporúčajú tráviť najteplejšie hodiny v múzeách, knižniciach alebo kinách. Niektoré francúzske samosprávy dokonca dočasne zrušili vstupné do mestských múzeí. Ešte väčšiu pozornosť však vzbudil nečakaný hit železiarstiev. Francúzi vo veľkom vykupujú prášok nazývaný Blanc de Meudon.

Deň, keď sa Slovensko premenilo na horúcu pec. V roku 2007 padol v tomto meste absolútny teplotný rekord

Po zmiešaní s vodou vznikne biely náter, ktorým sa potierajú okná. Ten odráža časť slnečných lúčov a pomáha znižovať teplotu v interiéri. Hoci ide o jednoduchý trik, podľa mnohých obyvateľov funguje prekvapivo dobre.

Španielsko zapína fontány a rozdáva vstupy zadarmo

V Španielsku patrí medzi najhorúcejšie oblasti Aragónsko, kde teploty stúpajú na extrémne hodnoty. Mestá reagujú znižovaním cien vstupov do verejných bazénov. V meste Logroño zašli ešte ďalej a počas horúčav sprístupnili bazény úplne zadarmo.

Miestne úrady zároveň predĺžili prevádzku okrasných fontán až do neskorého večera a na viacerých miestach zapli vodné rozprašovače. Extrémne počasie však zasiahlo aj tradičné oslavy. Niektoré mestá zrušili tradičné ohne počas sviatku svätého Jána Krstiteľa, pretože riziko požiarov je príliš vysoké. V meste León zrušili aj plánovaný ohňostroj.

Európa bojuje s horúčavami

Mohammed Salem/Reuters

Po celej krajine zároveň fungujú tepelné útočiská. Ide o klimatizované verejné budovy, do ktorých môže vstúpiť ktokoľvek a na niekoľko hodín uniknúť pred horúčavou. Španielsko navyše už od roku 2024 chráni pracovníkov zákonom. Zamestnávatelia musia počas vĺn horúčav zabezpečiť bezpečnostné opatrenia a obmedziť fyzicky náročnú prácu v najteplejších hodinách dňa.

Viac cestovín, menej piva, radí Taliansko

Ani krajina preslávená slnkom nie je na podobné teploty v júni zvyknutá. Počet miest s najvyšším stupňom výstrahy rastie a vláda opätovne zaviedla podporu pre zamestnancov, ktorí pracujú v najťažších podmienkach. Týka sa to napríklad stavebných robotníkov či poľnohospodárov.

Firmy môžu počas extrémnych horúčav obmedziť alebo prerušiť činnosť a pracovníci následne dostávajú podporu zo štátnych fondov. V Palerme museli upraviť aj turistické atrakcie. Jazdy v kočoch ťahaných koňmi sú povolené iba večer alebo počas chladnejších dní.

Predpoveď počasia: To najhoršie ešte len príde, valí sa na nás extrémne teplo. Meteorológovia prezradili, koľko bude stupňov

Zaujímavé odporúčanie vydalo aj talianske ministerstvo zdravotníctva. Ľuďom radí uprednostniť cestoviny pred mäsom a namiesto kávy či vychladeného piva piť viac vody.

Belgickí študenti skončili v kostole

Belgicko sa pripravuje na jedny z najhorúcejších dní vo svojej histórii. Niektoré regióny sa približujú k prekonaniu národného júnového teplotného rekordu, ktorý pochádza ešte z roku 1947. Horúčavy už spôsobujú problémy v doprave - staršie prímestské vlaky bez klimatizácie boli dočasne vyradené z prevádzky.

Originálne riešenie našli v meste Tervuren pri Bruseli. Keďže v školských budovách bolo príliš horúco, študenti písali skúšky v miestnom kostole. Farár situáciu okomentoval slovami: „Deti robia maximum a Duch Svätý sa postará o zvyšok.“

Európa bojuje s horúčavami

Abdul Saboor/Reuters

Bermudy pre poštárov a varovanie pred kúpaním

Nemecko očakáva, že teploty môžu v niektorých regiónoch dosiahnuť až 40 stupňov Celzia. Spoločnosť Deutsche Post odporučila doručovateľom nosiť košele s dlhými rukávmi a pokrývky hlavy na ochranu pred slnkom. Zároveň dostali možnosť objednať si firemné bermudy.

Úrady však riešia aj ďalší problém. Po viacerých tragických úmrtiach počas víkendu záchranári upozorňujú, že ľudia podceňujú riziká kúpania počas horúčav. Lesníci zase varujú pred prudko rastúcim rizikom požiarov. Zakladanie ohňa mimo vyhradených miest je preto čoraz väčším problémom.

Nemecká zdravotná poisťovňa DAK dokonca spustila špeciálnu telefonickú linku, na ktorej môžu ľudia získať rady, ako zvládať extrémne teploty. Európa tak postupne testuje riešenia, ktoré boli ešte nedávno výnimočné. Klimatizované útočiská, bezplatné kiná či skúšky v kostoloch ukazujú, že boj s horúčavami sa stáva súčasťou každodenného života miliónov ľudí.

Turistické chodníky vedúce cez husté lesy a skalné rokliny sú ideálne pre tých, čo sa chcú vyhnúť úpalu. Jaskyne zase ponúkajú nielen príjemné ochladenie aj fascinujúci pohľad do zákutí podzemia.

Ochrana pred horúčavou: Najúčinnejšie rady a hacky, ktoré ti pomôžu prežiť extrémne teploty

1. Túry v tieni - príjemný oddych od horúčavy

Tatranská Magistrála – lesné úseky s množstvom tieňa, ideálne na celodenný výlet bez úpalu.

Slovenský raj či Janošíkove diery– hustý les a tieňové rokliny.

Zelené chodníky v Poloninách – hlboké lesy, kde sa vzduch príjemne ochladzuje.

Jánošíkove diery.

Hotel-diery.sk

2. Jaskyne - prírodná klimatizácia

Demänovská jaskyňa slobody – najdlhšia sprístupnená jaskyňa v Nízkych Tatrách s krásnymi stalaktitmi a stalagmitmi.

Domica – jaskyňa v Slovenskom krase, známa aj pre podzemnú rieku a chladné prostredie.

Dobšinská ľadová jaskyňa – výnimočná ľadová jaskyňa, kde teploty v lete neklesajú nad pár stupňov nad nulou.

Demänovská ľadová jaskyňa

Wikipedia/jojo/

3. Priehrady - svieže ochladenie

Oravská priehrada – najväčšie umelé jazero na Slovensku, ktoré ponúka osvieženie počas horúčav a množstvo tienistých miest na oddych.

Zemplínska šírava – obľúbená vodná nádrž s lesnatým brehom, ktorý zabezpečuje príjemný chládok.

Liptovská Mara – priehrada s čistou vodou, lemovaná stromami, vhodná na kúpanie a oddych v tieni.

Oravská preihrada

Ministerstvo Cestovného Ruchu/

Tieto tipy ti pomôžu prežiť leto bez nadmerného tepla, a zároveň si užiť krásnu slovenskú prírodu a osvieženie. Ktorý z nich si vyberieš ty?

V našom rozhovore sa dozvieš:

• ako sa mladé dievča vyrovnávalo s náhlou zmenou života
• kedy prvý raz pocítila, že niečo nie je v poriadku
• čo pre ňu znamená paraplávanie
• s akými prekážkami sa každý deň doma stretáva
• čo očakáva od štúdia v Nórsku
• prečo sníva o otvorenejšej spoločnosti

Ešte pred pár rokmi si súťažne plávala a plánovala študovať chémiu. Aká bola Lili predtým, než sa jej život obrátil naruby?

Bola som veselá, športovo založená a vždy pripravená na každú srandu, pohyb či dobrodružstvo. Myslím si, že taká som zostala aj dnes. Jediný rozdiel je, že sa pohybujem na vozíku. 

Kedy si prvýkrát pocítila, že s tvojím telom niečo nie je v poriadku?

Prvé príznaky sa objavovali už v detstve, no vtedy sme ich nevedeli pomenovať. Išlo najmä o bolesti kĺbov, svalov a častejšie zranenia. Zásadný zlom prišiel v januári 2024, keď som prvýkrát prestala normálne chodiť a skončila na vozíku. 

Odchod zo školy bol jednou z najťažších vecí, ktoré Lili zažila.

Archív Lili Novákovej/

Lekári ti diagnostikovali Ehlersov-Danlosov syndróm a mitochondriálnu spastickú paraplégiu. Mohla by si priblížiť, čo tieto ochorenia znamenajú a ako ovplyvňujú tvoj každodenný život?

Ehlersov-Danlosov syndróm je ochorenie spojivového tkaniva, ktoré zasahuje prakticky všetky oblasti môjho života. Neustále musím myslieť na to, čo si môžem dovoliť a čo by môj zdravotný stav ešte zhoršilo. Mitochondriálna spastická paraplégia je neurodegeneratívne ochorenie, pri ktorom postupne odchádzajú všetky svaly, pretože nervy nemajú dostatok energie na svoje fungovanie.

Zo dňa na deň si skončila na vozíku. Ako si túto zmenu prijímala ako 14-ročné dievča?

Bolo to náročné, pretože na takúto zmenu nie je pripravené žiadne dieťa. Často však hovorím, že som ani nemala čas byť z toho smutná. V mojom živote sa neustále niečo dialo a ja som jednoducho musela pokračovať ďalej. 

Stredoškoláčka Nicol o pobyte v Utahu: Hostitelia ma hneď nazvali ich dcérou. Jedlo je tu príšerne drahé

Ako dlho trvalo, kým si prijala svoju novú realitu a našla silu ísť ďalej?

Neviem, či sa niečo také dá úplne prijať. Je to súčasť môjho života a pravdepodobne ma to bude ovplyvňovať vždy. Snažím sa však pracovať s tým, čo mám a robiť maximum pre to, aby som svoj život prežila čo najlepšie. 

Musela si opustiť školu, na ktorú si sa tešila. Čo ti v najťažších chvíľach pomohlo nevzdať sa?

Odchod zo školy bol jednou z najťažších vecí, ktoré som zažila. Dnes však študujem na Evanjelickom lýceu, kde som našla skvelých spolužiakov, podporu a množstvo príležitostí. Aj táto škola mi pomohla zvládnuť toto obdobie a dala mi skvelé podklady k nadchádzajúcemu štúdiu v zahraničí. 

Veľkú úlohu v tvojom živote zohráva plávanie. Čo pre teba znamenal návrat do vody po tom všetkom, čo sa stalo?

Voda je miesto, ktoré mi dáva stabilitu. Nech sa stane čokoľvek, viem, že sa do bazéna môžem vrátiť. Je to priestor, kde sa môžem hýbať aj bez vozíku, byť sama sebou a cítiť, že niekam patrím. 

Ako si sa dostala k paraplávaniu a čím sa líši od plávania, ktorému si sa venovala pred ochorením?

Keďže som sa pôvodne venovala plávaniu zdravých, chcela som si paraplávanie najskôr iba vyskúšať. Veľmi rýchlo sa však opäť stalo prirodzenou súčasťou môjho života. Oproti klasickému plávaniu je oveľa individuálnejšie a prispôsobené potrebám a zdravotnému znevýhodneniu každého športovca. 

Máš v paraplávaní nejaké úspechy alebo ciele, ktoré by si chcela dosiahnuť?

Mojím najväčším cieľom je jednoducho plávať čo najdlhšie. V mojom prípade je to nielen šport, ale aj dôležitá forma rehabilitácie. Kam ma táto cesta zavedie, to ukáže až čas. 

Momentálne sa venuje paraplávaniu.

Archív Lili Novákovej/

Čo ti šport dáva dnes – po fyzickej aj psychickej stránke?

Pomáha mi udržiavať si kondíciu, trénovať so svalmi, ktoré mi ešte zostávajú a pracovať na tom, aby ostali čo najdlhšie. Zároveň mi šport priniesol krásne priateľstvá, množstvo zážitkov a príležitosti spoznávať nové miesta a ľudí. 

Ľudia často vidia len invalidný vozík. Čo nevidia? Ako vyzerá tvoja každodenná realita?

Vozík je len malá časť môjho príbehu. Moje diagnózy prinášajú množstvo ďalších problémov, od bolesti a neurologických ťažkostí až po každodenné obmedzenia. Veľkou prekážkou sú aj bariéry v spoločnosti a predsudky, s ktorými sa ľudia na vozíku stretávajú každý deň. 

Dnes máš pred sebou obrovskú príležitosť študovať v Nórsku. Ako si sa o tejto možnosti dozvedela a čo pre teba znamená?

O možnosti študovať na UWC som sa dozvedela od bývalých študentov tejto siete škôl. Znamená to pre mňa šancu získať kvalitné vzdelanie, spoznať ľudí z celého sveta, budovať medzinárodné priateľstvá a rozvíjať hodnoty porozumenia, spolupráce a zodpovednosti. Je to pre mňa pripomienkou, že aj napriek prekážkam môžem smerovať k dobrej budúcnosti. 

Štúdium v Nórsku je pre ňu pripomienkou, že aj napriek prekážkam môže smerovať k dobrej budúcnosti.

Archív Lili Novákovej/

Prečo práve Nórsko? Čím ťa táto krajina alebo škola oslovili?

Prihlásila som sa do siete 18 škôl po celom svete, takže výsledok bol do veľkej miery otázkou náhody. Som však veľmi rada, že to vyšlo práve na Nórsko. 

Na absolvovanie štúdia však potrebuješ špeciálny pohon k vozíku. Prečo je pre teba taký dôležitý?

Pomôže mi byť samostatná. Budem sa môcť pohybovať po kopcovitom teréne, ktorý je pre nórske fjordy typický a zvládať každodenné fungovanie bez toho, aby som musela byť odkázaná na pomoc iných. 

Na čo sa tam tešíš najviac – na štúdium, nových ľudí, prírodu alebo niečo úplne iné? 

Ťažko vybrať len jednu vec. Teším sa na nových ľudí, rôzne kultúry, predmety, ktoré budem študovať, aj na samotné prostredie. A samozrejme, veľmi sa teším na možnosť vidieť polárnu žiaru. 

Šport jej pomáha trénovať so svalmi, ktoré jej ešte zostávajú a pracovať na tom, aby ostali čo najdlhšie.

Archív Lili Novákovej/

Vo výzve spomínate, že váš byt nie je bezbariérový. Ako vyzerajú prekážky, s ktorými sa doma stretávaš každý deň?

V našom byte je schod, ktorý rozdeľuje jednotlivé časti domácnosti, takže sa neviem samostatne dostať všade. Kúpeľňa ani toaleta nie sú prístupné pre vozík a problémom sú aj schody vedúce do bytu. Mnohé bežné úkony sú preto oveľa náročnejšie, než si ľudia dokážu predstaviť. 

Keď sa dnes obzrieš späť, čo ťa táto životná skúsenosť naučila?

Život na vozíku mi ukázal stránky sveta, ktoré som predtým nevidela. Pochopila som s akými prekážkami sa ľudia so zdravotným znevýhodnením stretávajú každý deň.

A keď sa pozrieš do budúcnosti, o čom dnes sníva Lili?

Snívam o samostatnosti, kvalitnom vzdelaní a dobrej budúcnosti. Zároveň dúfam v spoločnosť, ktorá bude otvorenejšia a prístupnejšia pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Chcela by som, aby mali všetci rovnaké príležitosti bez ohľadu na to, s akými prekážkami sa v živote stretávajú. 

Cestovanie je ich práca na plný úväzok: Aj človek po tridsiatke má právo všetko predať a plniť si sny, hovoria Domi a Thomas