• Poľsko chce postaviť alebo zmodernizovať viac než 10-tisíc kilometrov tratí.
• Súčasťou plánu je 2 700 kilometrov vysokorýchlostnej železnice.
• Celý projekt má stáť približne 143 miliárd eur.
• Do roku 2050 má poľské vlaky využívať 720 miliónov cestujúcich.

Kým na našej železnici často stačí jedna výluka, chýbajúci rušňovodič alebo trochu snehu na to, aby sa cesta z Bratislavy do Košíc zmenila na survival reality šou, v Poľsku si povedali, že doprava nemusí byť múzeom zúfalstva, píše portál TVP World. Naši severní susedia predstavili plán, ktorý znie tak ambiciózne, až z toho na našich rozbitých nástupištiach prichádza závrať.

Bizár na poľský spôsob. V dedine so 120 obyvateľmi rastie najvyššia socha Panny Márie, prekoná aj Krista v Riu

Poľsko chce totiž postaviť alebo kompletne zmodernizovať viac než 10-tisíc kilometrov železničných tratí. Celé to má stáť astronomických 143 miliárd eur. Pre porovnanie, to je suma, pri ktorej sa slovenský cestujúci radšej pozrie z okna na pomalý prejazd cez úsek, kde sa koľajnice opravovali naposledy za Mečiara (ak vôbec).

Poľsko za 100 minút a nové mega letisko

Poľský projekt s názvom Port Polska nie je len o novom nátere na staré vozne. Súčasťou plánu je vybudovanie takmer 5-tisíc kilometrov úplne nových tratí, z čoho viac ako polovica bude pripravená na čistokrvné vysokorýchlostné vlaky.

Najväčším lákadlom pre verejnosť je koncept „Poľsko za 100 minút“. Predstavitelia tamojšieho ministerstva infraštruktúry sľubujú, že najväčšie mestá ako Varšava, Lodž, Poznaň či Vroclav budú vlakom dostupné do hodiny a štyridsiatich minút. Celú krajinu v smere východ - západ aj sever - juh by si mal po novom preťať za maximálne tri hodiny.

Aby toho nebolo málo, celý tento železničný systém bude napojený na nové mega letisko západne od Varšavy, ktoré plánujú otvoriť v roku 2032. Cieľom je prepojiť leteckú, diaľničnú a vlakovú dopravu do jedného uzla. Do roku 2050 chcú Poliaci prepraviť na koľajniciach až 720 miliónov cestujúcich ročne, čo je masívny, takmer dvojnásobný nárast oproti dnešku.

Železnica ako štít proti Rusku

Tento obrovský balík peňazí však nejde len do pohodlia cestujúcich. Poľskí vládni predstavitelia otvorene priznávajú, že nová sieť je od začiatku projektovaná s ohľadom na armádu a národnú bezpečnosť. V turbulentných časoch, kedy Poľsko priamo susedí s Ukrajinou a čelí hybridným hrozbám, boli hlavné nové trate navrhnuté ako infraštruktúra s dvojakým využitím.

V praxi to znamená, že koľajnice a mosty budú stavané tak, aby zvládli bleskovú vojenskú mobilitu, teda ťažkú techniku, presuny tankov a armádnych konvojov NATO v prípade konfliktu. Nová železnica má doslova posilniť odolnosť celého štátu.

Rýchlovlaky do roku 2040? Európa sľubuje revolúciu na koľajniciach, ale my stále čakáme na nástupišti

Regionálny kľud verzus slovenská realita

Poliaci chcú vďaka tomuto megaprojektu definitívne vymazať takzvané dopravné vylúčenie. Plán diktuje, že každý jeden okres v krajine musí mať priamy prístup k železnici, prípadne na ňu naviazané lokálne autobusy.

To je tá pasáž, pri ktorej si človek v slovenských regiónoch môže len smutne skontrolovať cestovný poriadok autobusu, ktorý ide v utorok, ale nie počas školských prázdnin. Samozrejme, nad celým plánom visí jedna zásadná otázka, ktorú poľská vláda po paľbe otázok od novinárov zatiaľ konkrétne nezodpovedala - odkiaľ presne všetky tie miliardy potečú.

Aj tak je však obrovský rozdiel medzi krajinou, ktorá vizionársky plánuje tisícky kilometrov rýchlotratí pre civilistov aj armádu, a Slovenskom, kde cestujúci denne plánuje, či mu kvôli dvojhodinovému meškaniu neutečie posledný prípoj domov.

Dvanásťroční chlapci zdvíhajúci ťažké činky už dnes nie sú vo fitness centrách ničím výnimočným. Podľa prednostu detskej chirurgie Fakultnej nemocnice Bulovka Jana Škvařila ale práve táto veková skupina často podceňuje, že ich telo ešte nie je na podobnú záťaž pripravené. Na problém upozornil v podcaste trénera Davida Hufa.

Pilates dnes milujú najmä ženy. Vznikol však medzi mužmi za ostnatým drôtom, ktorým pomáhal prežiť psychický rozklad

Podľa lekára dnes nie je výnimkou vidieť vo fitku dvanásťročných chlapcov, ktorí dvíhajú veľmi ťažké váhy a snažia sa napodobňovať tréningy, ktoré vidia na internete. "Pozeraj sa, čo tam robia. Ja ich potom mám na stole," popísal skúsenosť, ktorú podľa svojich slov zažíva opakovane.

Nejde pritom o to, že by sa deťom pohyb rozporoval. Naopak zdôrazňuje, že šport je pre mladých ľudí dôležitý. Problém vidí v neúmernej záťaži a absencii odborného vedenia. Podľa Škvarila je rizikové hlavne obdobie okolo 12 až 14 rokov. Svaly sú v tomto veku často už veľmi silné, kostra sa ale stále vyvíja. Niektoré rastové zóny sa navyše uzatvárajú až okolo dvadsiateho roku života. „Svalstvo a celý svalový systém je pomerne zdatný a vyzretý, kým kostra je ešte detská,“ vysvetlil. Práve preto môže pri preťažení dôjsť k tomu, že sa neporaní sval, ale odtrhne sa časť kosti v mieste, kde sa na ňu upína šľacha.

Také prípady pre neho nie sú výnimočné. Na oddelení sa s nimi stretávajú niekoľkokrát mesačne. Spomenul napríklad zranenia v oblasti kolena alebo panvy, ktoré si často žiadajú operáciu a následne dlhú rehabilitáciu.

Alfa samec, vnútorný vlk, vodca svorky. Sebaozvoj aj manosféra ho vzývajú a adorujú, je to však mýtus

Jeden prípad mu utkvel v pamäti obzvlášť, keď sa dvaja šestnásťroční chlapci pretláčali v páke a obaja skončili so zlomenou ramennou kosťou. „Mali také silné svaly, že kosť ten ťah nevydržala,“ uviedol chirurg. Dodal, že operácia nebola jednoduchá, pretože mohutné svaly neustále ťahali kostné úlomky iným smerom.

Lekár zároveň upozornil, že mladí ľudia často preberajú tréningové návyky zo sociálnych sietí bez toho, aby rozumeli technike alebo limitom vlastného tela. Chýba im priama spätná väzba a mnohokrát aj základné znalosti o správnom cvičení.

Do približne 15 rokov preto odporúča zamerať sa skôr na cvičenie s vlastnou váhou, rozvoj koordinácie, mobility a celkovú pohybovú všestrannosť. Ťažké činky by mali prísť až neskôr a ideálne pod dohľadom skúseného trénera. "Cvičte, športujte, ale opatrne. Nechajte si poradiť a nepreťažujte sa. Robte to dlhodobo a svedomito," odkázal mladým športovcom.

Medzi vynálezcami, ktorí sa vývojom padáka zaoberali, bol aj slovenský emigrant v Spojených štátoch Štefan Banič, ktorý 3. júna 1914 požiadal o patent, ktorý koncom augusta toho istého roku skutočne dostal.

Slovenské lietajúce auto bude brázdiť čínsku oblohu. Unikátny koncept začnú vyrábať v Ázii

Ako Batmanova hračka

„Nech je známe, že ja Stephan Banic, poddaný cisára Rakúsko-Uhorska, bytom v Greenville, okres Mercer, v štáte Pensylvánia, som vynašiel nové a užitočné vylepšenie padáka,” stojí na patentnej listine, ktorá opisuje Baničov vynález.

Slovenský samouk, ktorý do Ameriky odišiel v roku 1907, pritom išiel na vec trochu inak, ako väčšina jeho predchodcov. Namiesto ľahkého baldachýnu z látky, ktorý mal parašutista nad hlavou, totiž zostrojil akýsi oblek s rebrami a pružinami.

Celé zariadenie vyzeralo ako väčší dáždnik a skôr ako dnešné padáky pripomínal Baničov vynález niečo z výbavy komiksového Batmana. Skladacia konštrukcia s oceľovou kostrou a otvorom uprostred vrchlíka sa pripevňovala priamo okolo letcovho hrudníka a rozvírila sa systémom pružín.

Štefan Banič počítal dokonca s tým, že by človek v obleku mohol potrebovať svoj pád riadiť, a tak mal padák tiež zariadenie na pohybovanie nosnou plochou, čo umožňovalo korigovať miesto pristátia. Banič sám svojmu zariadeniu pravdepodobne veril, v júni 1914 totiž funkčnosť padáka osobne predviedol zástupcom patentového úradu.

Sám ho predviedol

Priamo pred ich zrakmi sa vrhol zo strechy 15-poschodového domu vo Washingtone. Traduje sa, že vynálezca dokonca úspešne skočil aj z lietadla, presvedčivé dôkazy ale chýbajú. Isté ale je, že svoj padák ponúkol americkému armádnemu letectvu, ktoré od neho vynález za pár dolárov odkúpilo a Baniča dokonca urobilo svojím čestným členom.

Staršie české a najmä slovenské pramene uvádzali, že americké letectvo padák počas prvej svetovej vojny skutočne používalo, dnes sa o tom ale vedú spory. Baničov vynález totiž nebol veľmi skladný a možno si len ťažko predstaviť, že by ho pilot mal na sebe počas letu.

Mohol svet vyzerať inak? Jedného z prvých komerčných výrobcov solárnych panelov uniesli a prinútili ho zrušiť svoj projekt

Druhá možnosť, že by padák bol pripevnený na trupe lietadla a letec ho navliekal až v prípade núdze, je ešte menej praktická. Podľa leteckého historika Dana Abbota navyše začali americkí piloti padáky používať až po vojne.

Návrat domov

Štefan Banič vydržal v USA až do začiatku 20. rokov, keď sa po takmer 15 rokoch vrátil na rodné západné Slovensko. V novej republike si v tom čase už 51-ročný muž začal zarábať v kameňolome (niekde sa uvádza, že bol murárom) a o jeho priekopníckom počine sa prakticky nevedelo.

Viac sa preslávil - aspoň u niektorých krajanov - ako spoluobjaviteľ jaskyne Driny v Karpatskom krase. Banič zomrel v januári 1941 a až po druhej svetovej vojne sa jeho vynález zase dostal do povedomia. Význam Baničovho padáku pre svetové letectvo bol ale trochu zveličovaný.

V roku 1970 - pri príležitosti stého výročia narodenia - odhalili Štefanovi Baničovi na letisku v Bratislave pomník a koncom 80. rokov vznikol o vynálezcovi, ktorého život je dodnes zahalený tajomstvom, v slovenskej televízii film.

O tom, že rodák z malej obce Neštich (dnes Smolenice) neďaleko Trnavy bol nadaný konštruktér a jeho vynález naozaj fungoval, síce niet pochýb, vývoj parašutizmu ale išiel inou, na Baničovom diele nezávislou cestou.

• Vojna na Ukrajine už trvá dlhšie než prvá svetová vojna.
• Na front sa vrátili zákopy, delostrelectvo a pomalý boj o metre.
• Odborník tvrdí, že rozhoduje najmä počet ľudí a výdrž spoločnosti.
• Technológie pomáhajú, no územie stále držia vojaci.

Vojna na Ukrajine už trvá dlhšie než prvá svetová vojna. Porovnanie nie je dokonalé, no podľa Franka Ledwidgea, odborníka pre vojenskú stratégiu a právo na University of Portsmouth, sa začína tlačiť do očí nepríjemne silno, píše portál The Conversation.

V Rusku sa rozbehla mašinéria proti oligarchom. Štát im vo veľkom zabavuje majetky

Najviditeľnejšie je to na fronte. Vojna, ktorú si mnohí na začiatku predstavovali ako rýchly konflikt tankov, rakiet a presných úderov, sa zasekla v logike zákopov, delostrelectva a pomalého posúvania línií. Nie v desiatkach kilometrov, ale často v stovkách metrov.

Ledwidge píše, že delostrelectvo sa vrátilo ako dominantná zbraň bojiska. Počas veľkej časti prvého roka vojny podľa neho spôsobovalo väčšinu obetí. Drony síce neskôr zmenili spôsob boja, no delá z frontu nezmizli. Obe strany ich stále potrebujú.

Zákopy nie sú retro, ale realita

Rovnako znepokojivý je návrat masívnych zákopových systémov. Od vojny medzi Iránom a Irakom v rokoch 1980 až 1988 nestál veľký konflikt medzi štátmi tak výrazne na opevnených pozíciách, betónových prekážkach, ostnatom drôte a pripravených líniách obrany.

Kyjev po útoku

Valentyn Ogirenko/Reuters

To je moment, v ktorom sa vojna na Ukrajine začína podobať na najtemnejšie kapitoly 20. storočia - kto vydrží dlhšie, ten má výhodu. Ledwidge tvrdí, že hlbšia podobnosť nie je len v zákopoch či delostrelectve. Podstatné je, že konflikt sa stal skúškou výdrže. Rozhoduje počet ľudí, priemyselná kapacita, ekonomická sila a politická vôľa. Nie jedna zázračná zbraň.

Koľko ľudí môžeš stratiť?

Počas prvej svetovej vojny vlády Británie, Francúzska a Nemecka pravidelne zverejňovali zoznamy padlých a ranených. Verejnosť videla, že aj víťazstvá majú brutálnu cenu. Generáli neriešili len to, koľko strát utrpel nepriateľ, ale aj to, či ich vlastná spoločnosť unesie podobnú cenu dlhšie.

Pri Verdune, na Somme či pri Passchendaele boli straty obrovské na oboch stranách. Ledwidge upozorňuje, že pri Ukrajine často počúvame jednoduchší príbeh - Rusko vraj stráca niekoľkonásobne viac ľudí než Ukrajina. Ako extrémny príklad uvádza tvrdenie Volodymyra Zelenského zo začiatku roka 2026, že na jedného mŕtveho Ukrajinca pripadalo 47 mŕtvych Rusov.

Hovorila desiatimi jazykmi, po návrate z Česka našla lásku. Mladý pár zabil zničujúci útok Rusov

Ledwidge však opisuje aj vlastnú skúsenosť z večere v londýnskom klube s dobre napojeným bývalým ukrajinským vládnym predstaviteľom. Keď sa reč dostala na straty, spýtal sa ho: „Povedz mi, bez kecov: aký je skutočný pomer strát?“ Odpoveď vraj prišla potichu: „Rovnaký ako u Rusov.“ Na otázku, odkiaľ to má, zaznelo: „Z Generálneho štábu.“

Technológia nepremení vojnu na videohru

Ledwidge priznáva, že ide o anekdotu. Zároveň však tvrdí, že verejne dostupné dáta skôr podporujú predstavu porovnateľných strát, hoci Rusko ich má pravdepodobne viac. Nie však násobne viac. To je pre Ukrajinu zásadný problém, pretože Rusko má omnoho väčšiu populáciu.

Ukrajina napriek tomu už viac než štyri roky drží líniu proti väčšiemu protivníkovi a opakovane prekvapuje inováciami. Drony, autonómne systémy a presné údery sa často opisujú ako odpoveď na nedostatok vojakov. Lenže vojna nie je laboratórny test. Nepriateľ sa učí tiež.

Kyjev po útoku

Stringer/Reuters

Takmer každá ukrajinská inovácia vyvolala ruskú protiakciu a naopak. Výsledkom nie je definitívny technologický zlom, ale nekonečný cyklus opatrení a protiopatrení. Technológia je dôležitá, no nenahrádza ľudí.

Staré pravidlo stále platí

Aj medzi rokmi 1914 a 1918 zmenili vojnu delá, tanky, lietadlá a guľomety. Ani jedna z týchto zbraní však nezrušila potrebu obsadiť a udržať územie vojakmi. To isté platí dnes - drony, rakety a lietadlá môžu ničiť, narúšať a zdržiavať. Územie však podľa základnej vojenskej logiky držia ľudia na zemi.

Ledwidge vidí aj ďalšiu ozvenu roka 1918. Malé útočné skupiny, ktoré sa v ukrajinskej vojne pohybujú v priestore presýtenom dronmi, pripomínajú nemecké úderné jednotky z jarnej ofenzívy 1918. Aj vtedy priniesla inovácia krátkodobé úspechy, no súperi sa prispôsobili.

Prvá svetová vojna zabíja dodnes. Frontová línia plná nevybuchnutých chemických granátov zamorila pôdu na tisíce rokov

Práve preto je jeho záver taký nepríjemný. Prvú svetovú vojnu nerozhodol geniálny trik ani jedna nová technológia. Strategickú rovnováhu zmenil príchod americkej armády a námornej pechoty, teda viac než dva milióny vojakov v Európe. Ukrajina dnes nič podobné na obzore nemá. Vojna na Ukrajine tak zostáva súbojom ľudskej výdrže - presne ako prvá svetová. A práve to je na tomto porovnaní najznepokojivejšie.

Medzi obvineniami bolo jedno znásilnenie s pohlavným stykom a tri znásilnenia bez pohlavného styku. Jednu z obetí podľa súdu Höiby znásilnil v roku 2018 v pivnici domu svojich rodičov.

„Súd dospel k záveru, že je preukázané, že sa obeť nedokázala brániť,“ uviedol sudca Jon Sverdrup Efjestad.

Podľa súdu má Höiby okrem dvoch znásilnení na svedomí opakované útoky na svoju bývalú partnerku, vyhrážanie či porušovanie pravidiel cestnej premávky. Prokuratúra pre neho požadovala trest siedmich rokov a siedmich mesiacov.

Höiby si rozsudok vypočul vo väznici prostredníctvom videoprenosu, žiadna jeho reakcia v súdnej sieni počuť nebola. Priamo na súd sa dostavila jedna z jeho obetí, ktorá sa po vynesení verdiktu rozplakala.

„Svoj biznis som postavil na svojom peni*e.“ Prvou obeťou Andrewa Tatea mala byť Slovenka

Kauza začala v roku 2024, keď polícia označila Höibyho za podozrivého z fyzického napadnutia ženy, s ktorou mal vzťah. Höiby vo vtedajšom tlačovom vyhlásení priznal, že žene spôsobil zranenie, keď bol pod vplyvom kokaínu a alkoholu, a poškodil jej byt. Dodal, že svoje činy ľutuje.

Počas sedem týždňov trvajúceho procesu sa medzi dôkazmi objavili Höibym urobené nahrávky so sexuálnym obsahom, súd použil aj viac ako 800 správ z jeho komunikácie.

Höiby sa narodil v predchádzajúcom vzťahu svojej matky Mette-Marit pred jej svadbou s korunným princom Haakonom a nemá v kráľovskej rodine žiadnu oficiálnu pozíciu.

Podľa médií však jeho prípad vrhá tieň na povesť inak obľúbenej rodiny. Tú tento rok pošramotilo aj zverejnenie spisov týkajúcich sa zosnulého amerického sexuálneho delikventa Jeffreyho Epsteina, podľa ktorých s ním Mette-Marit udržovala nečakane úzke vzťahy.

Mette-Marit vo vyhlásení uviedla, že urobila chybu v úsudku a že kontakty s Epsteinom hlboko ľutuje.

Podľa prieskumu agentúry Norstat vykonaného v čase procesu tento rok vo februári klesla popularita kráľovskej rodiny medzi Normi ​​zo 70 na 60 percent. Naopak z 19 na 27 percent vzrástol podiel ľudí, ktorí by si v krajine priali iný systém ako monarchiu. V podobnom májovom prieskume si kráľovská rodina polepšila na 64 percent a zmenu systému vládnutia podporilo 24 percent ľudí.

Ako sa Matúš dostal do vašej rodiny?

Petr Vaníček: S Radkem sme sa zoznámili v roku 2015 a už vtedy sme obaja túžili mať dieťa. Čoskoro sme si začali klásť otázky, ako to urobiť. Dohovorili sme sa, že si dieťa osvojíme. Lenže o adopciu si môže zažiadať iba jednotlivec alebo manželský pár. Vzhľadom na to, že homosexuáli nemôžu byť manželia, musel žiadať o dieťa iba jeden z nás. A to bol Radek, ja som bol iba spoluposudzovaná osoba, ktorá s ním žije v domácnosti. Obaja sme sa zúčastnili na pohovoroch so sociálnou pracovníčkou, ktorá nás navštívila doma, a zdravotných i psychologických posudkových testov. To je štandardný postup pri akejkoľvek žiadosti o adopciu.

Rozhodovali ste sa, na koho bude dieťa „napísané“, kto ho získa do starostlivosti? Petr nemá na dieťa právny nárok, v rodnom liste je napísaný iba Radek.

Radek Hrdina: Dlho sme sa nerozhodovali. Ja totiž mám dom, v ktorom žijeme, takže som mal oficiálne zázemie, kde budeme dieťa vychovávať. Zvažovali sme aj príjmy a z logiky veci nám potom vyšlo, že bude lepšie, keď budem žiadať ja ako osvojiteľ. Ťahať zápalky sme nemuseli.

Verila som, ostali mi oči pre plač. Českí influenceri reagujú na neschválenie manželstiev pre všetkých

A stretávate sa niekedy s tým, že druhý otec nemá na dieťa právny nárok? Prináša vám to v bežnom živote nejaké komplikácie?

Petr: Vo väčšine prípadov to nie je problém. S Matym chodím k lekárovi väčšinou ja, aj keď nie som zákonný zástupca, a lekári to neriešia. Nedávno sme s ním však boli v poradni, kde musel byť aj Radek, pretože som nemal rozhodovacie právo. Hovorili sme si, že keď budeme mať dieťa, vezmeme sa. To si hovorí asi veľa párov, my sme mali ale iba možnosť registrácie. A tá bola naozaj len pre pocit, z právneho hľadiska sa nič nezmenilo.

Boli ste od začiatku rozhodnutí, že chcete chlapca, alebo ste uvažovali aj o dievčatku? Aké boli vaše počiatočné požiadavky?

Radek: Ja som naopak zo začiatku chcel, aby to bolo dievčatko. Mal som vymyslené aj meno! Chcel som tak predísť určitým predsudkom a ohováraním, že si dvaja gayovia zaobstarali malého chlapčeka. Hovoril som si, že bude fajn mať v našej pánskej domácnosti ženský element. Do požiadaviek sme si tak napísali, že chceme dievčatko do jedného roka, pretože v tomto veku sa dieťa najviac viaže na svojich rodičov. Bolo však pre nás dôležité, aby bolo už právne voľné, čo je zhruba od piatich mesiacov. Nevzali by sme si ani dieťa z baby boxu, chceli sme poznať jeho rodinnú anamnézu, či matka v tehotenstve pila alkohol alebo brala drogy. Nechceli sme ani dieťa iného etnika, aby tých menšín v našom prípade nebolo ešte viac a nebola to pre všetkých ďalšia záťaž. Po dlhšej dobe sa nás úradníčky opýtali, či nechceme otvoriť náruč pre viac detí a zľaviť z našich požiadaviek. A tak sme povedali, že by to mohol byť aj chlapec. A prišiel k nám Matúš.

Na Matúša ste čakali päť rokov. Bola tá doba dlhšia kvôli tomu, že nie ste manželia? Stretli ste sa počas procesu s diskrimináciou alebo nejakým neprijatím?

Radek: Manželský pár má prednosť pred žiadateľmi jednotlivcami, ale nehrá rolu, či ste homosexuál, alebo heterosexuál. Rovnako ako ostatní sme podstúpili všetky šetrenia a posudky, to trvalo zhruba rok. Potom úrady rozhodli, že sme vhodnými kandidátmi, a nám nezostalo nič iné, ako čakať. Po pomerne intenzívnom rokovaní nastalo trojročné obdobie ticha, kedy sme sami občas napísali na úrad, či s nami stále počítajú. V Královohradeckom kraji sme boli prvý homosexuálny pár, ktorý adopciu dotiahol do úspešného konca. Sociálne pracovníčky nám hovorili, že voči nám nemajú žiadne predsudky. Ale samozrejme ma museli posudzovať ako jednotlivého žiadateľa, ktorý je až druhý v poradí.

Dúha v konzervatívnom Poľsku. Prvýkrát požehnali párom rovnakého pohlavia, farár si sype popol na hlavu

Petr: Za celý čas sme sa naozaj nestretli s diskrimináciou. Naopak sa mi vybavuje krásna príhoda zo skupinového sedenia. Okrem nás tam bolo osem manželských párov. Úradníčka sa na konci spýtala, či má niekto ešte pripomienky. Postavil sa chlap ako hora, plešatý, potetovaný a samý sval. Povedal, že by chcel niečo povedať tým dvom chalanom. S Radkom sme začali zachádzať pod stôl, mysleli sme si, že dostaneme päsťou. A on sa na nás usmial a povedal, že nám hrozne fandí a dúfa, že sa to podarí. Nakoniec sme mali v očiach iba slzy dojatia.

Mňa na celom procese adopcie zaujala ešte jedna vec. Keď žena otehotnie, tak sa zhruba dopočíta, kedy nastane deň D. Vy ste ale vôbec netušili, kedy si domov dieťa odnesiete. Hodilo sa vám nakoniec to načasovanie?

Radek: S Petrom sme si robili srandu, že nevieme, či budeme tehotní ako človek, alebo dva roky ako slon. Nakoniec to bolo ešte dlhšie. Všetci nám hovorili, nech dopredu nič nechystáme, pretože nevieme kedy a hlavne či to vôbec príde. Keď sa stále nič nedialo, začal Peter študovať, premýšľal, že zmení zamestnanie. Takže keď mi 28. januára 2021 zavolali, že pre nás majú chlapca, mali sme z toho obrovskú radosť, ale boli sme zároveň aj trochu v šoku.

Petr: Bola pandémia covidu, a pretože pracujem v nemocnici, bol som stále v práci. Keď som prišiel zo služby, potreboval som niečo hrozne rozprávať Radkovi a on sa mi stále snažil skočiť do reči. Keď som ho konečne pustil k slovu, tak moja prvá reakcia bola: „Čože, teraz? Teraz sa to nehodí!“ Obaja sme menili pozíciu v práci, ja som dokončoval štúdium a do toho bol covid. Samozrejme to teraz hovorím trochu v srande, mali sme obrovskú radosť. Za päť dní sme už išli na úrad zoznámiť sa so spisom. Potom sme spoznali Matúša aj osobne, bol v tom čase u pestúnky Markéty v prechodnej starostlivosti.

Keď vám dali prvýkrát do náručia osemmesačné bábätko, bola to láska na prvý pohľad, alebo prevažovali rozpaky, čo si zrazu počnete?

Radek: Prvé stretnutie bolo trochu rozpačité. Posadili sme ho do sedačky a kŕmili ho. To bol dobrý začiatok, ukázalo sa, že cesta k Matúšovi vedie cez jedlo! Cestou späť sme si ale opatrne oznamovali dojmy a pýtali sa sami seba, či to zvládneme. Matúš mal zo začiatku aj zdravotné problémy. A tým, že je Peter zdravotník, zdali sme sa ľuďom na kraji ako vhodní kandidáti. A my sme do toho samozrejme šli.

Influencer Boris Hrivňák: Slováci majú tendenciu haniť svoju krajinu, v tomto sú Česi pred nami

Poznáte biologickú matku Matúša a chceli by ste mu o nej niekedy povedať viac? Ako a kedy myslíte, že budete túto tému komunikovať?

Petr: Než pôjde do školy, musíme mu zo zákona povedať, že je osvojený. Ako dvaja muži by sme to aj tak na bociana dlho neuhrali a zrejme to pre neho nebude veľký náraz. Dostali sme pomerne podrobné informácie o prostredí, z ktorého Matúš pochádza. Pre nás bolo zásadné, že sa matka počas tehotenstva správala ako vzorná budúca rodička, nepila alkohol, chodila na kontroly. Len už nechceli mať ďalšie dieťa. S biologickou matkou sme sa ale nikdy nestretli, stále sme však v kontakte s Markétou a jej fajn rodinou. Oslavuje s nami každé Matúšove narodeniny, navštevujeme sa, sú z nás priatelia.

Matúš bol ročný chlapček, keď k vám do rodiny prišiel. Ako ste riešili v prvých mesiacoch starostlivosť? Zostal jeden z vás na rodičovskej dovolenke?

Radek: Ako osvojiteľ som mal nárok na rodičovskú dovolenku, Petr nie. Ale práve som zmenil pracovnú pozíciu a nechcel som zamestnávateľovi povedať, že tam teraz rok nebudem. Dohovorili sme sa tak, že Peter nastúpil na polovičný úväzok. Dni, keď musel ísť do práce, som vykrýval zasa ja tým, že som pracoval na home office. Do toho sme čerpali rodičovský príspevok.

Bola pre vás starostlivosť o dieťa zo začiatku v niečom náročná? Mali ste rozdelené role alebo úlohy? Keď pominiem dojčenie, je podľa vás nejaká oblasť, ktorá je pre mužov náročnejšia ako pre ženu?

Petr: Kto s ním bol práve doma, staral sa. Určite sme nemali úlohy nejako rozdelené, že by napríklad jeden prebaľoval a druhý varil, jeden bol v práci a druhý sa staral o dieťa a naopak. A v noci sme mali to šťastie, že sme všetci spali. Maty zaspával o siedmej a o deviatej sa budil! Občas sme museli vstať, ale prebdené noci sme nezažili.

Radek: Pri starostlivosti o dieťa naozaj nevidím v schopnostiach mužov a žien rozdiel. Pokiaľ sa chce muž postarať o dieťa, zvládne to od A do Z. Pre dieťa je dôležité, aby malo milujúcu rodinu, ktorá mu dáva všetko, čo potrebuje. A my sa Matúšovi snažíme dávať aj ženské vzory; má babičky, tety aj sesternice. Bývame v malej obci a žijeme veľmi komunitne. V škôlke sme odovzdali zoznam susedov, ktorí ho môžu vyzdvihnúť. Možno sa v dedine nájde niekto, kto s naším modelom rodiny nesúhlasí, ale nehovorí nám to. Úprimne sme sa nikdy nestretli s nepríjemnou reakciou.

Registrované partnerstvá, eutanázia či interrupcie. Prieskum ukázal, že Slováci sú liberálnejší, ako prezentujú politici

Oslovuje vás Matúš oboch „tato“? Teraz to myslím čisto organizačne, aby ste vedeli, kto sa má otočiť.

Petr: Na oboch volá tato. Kto sa otočí, pozná, či to bolo na neho.

Radek: Keď sa otočí prvý otec, ktorého nevolal, povie: „Ty nie! Druhý otec!“ A je to. Možno nás bude neskôr oslovovať krstnými menami, ale zatiaľ sme obaja otcovia.

Máte pocit, že tým, že ste „v menšine“, kladiete na seba vnútorne väčšie nároky, aby ste „väčšine“ dokázali, že to zvládate?

Petr: Keď Maty začal chodiť do škôlky, prebudila sa vo mne súťaživosť a mal som pocit, že musí byť úplne nažehlený, aby nás nikto neohováral. Postupom času som to ale prestal riešiť.

Radek: Ja som sa nikdy nesnažil vystupovať ako dokonalý otecko. Na druhú stranu chceme byť dobrým príkladom a vyšľapávať tak cestičku aj ostatným párom. To je aj dôvod, prečo sme súhlasili s rozhovorom. V Královohradeckom kraji sme sa stali prvými otcami, ktorí vychovávajú osvojené dieťa. A chceme ľuďom ukázať, že to funguje. Máme bežné radosti aj starosti ako všetci ostatní.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Firma zamlčala, čo sa dalo, takže keď uprostred noci prišla samotná katastrofa, mnohí ani netušili, čo ich vlastne zabilo. Priehrada Vajont sme smutnou pripomienkou toho, kam sa až človek dokáže hnať za svojimi cieľmi a nevidieť pritom možné následky.

Mesto zamoril ukradnutý rádioaktívny materiál z opustenej nemocnice. Medzi mŕtvymi bolo aj šesťročné dieťa

V rámci série najväčších ekologických katastrof sme ti už priniesli:

• Jediná ekologická katastrofa, ktorá sa môže rovnať Černobyľu. Jej následky nezmiznú ešte desaťročia
• Zdevastovaná príroda a stovky tisíc obetí. Opitý kapitán spôsobil jednu z najväčších ropných katastrof
• Ulice boli posiate mŕtvymi telami, ľudia vykašliavali krv. Takto vyzerala najväčšia priemyselná katastrofa
• Potraty, epilepsia a popáleniny u detí. Love Canal je symbolom ekologického pekla v USA
• Deti umierali na vrodenú chorobu, vrany padali z oblohy. Ekologická katastrofa navždy zmenila Japonsko
• Ekologické peklo. V roku 1952 sa Londýn na štyri dni ponoril do smogu, zomrelo vyše 12-tisíc ľudí
• Sovieti vytvorili toxickú púšť. Takto vyzerá jedna z najväčších ekologických katastrof na svete
• Explózia nastala, keď oslavovali bezpečnosť plošiny. Toto je príbeh najväčšej americkej ropnej katastrofy
• Explózia zničila celé mesto. Príbeh katastrofy, ktorá patrí k najväčším nejadrovým výbuchom v histórii
• Ohnivé peklo ľudí spálilo na popol. Explózia LPG terminálu v San Juanicu zničila všetko, čo jej stálo v ceste
• Príbeh Amazonského pralesa: Od zelenej oázy a pľúc Zeme až po mŕtve územie zdevastované ťažbou a požiarmi
• Sterilné ženy, impotentní muži. Chemko Strážske je symbolom ekologickej katastrofy na Slovensku
• Jedna z najväčších ekologických katastrof v Európe. Pri Miláne museli zabiť 80-tisíc zvierat, riaditeľa zavraždili
• Jaslovské Bohunice mohli skončiť ako Černobyľ. Pri nehode v atómovej elektrárni išlo o čas, dvaja ľudia zomreli
• 10-metrová vlna banského kalu zničila všetko, čo jej prišlo do cesty. Katastrofa v Buffalo Creek pochovala 125 ľudí

Potrebujeme priehradu

Už začiatkom minulého storočia začalo hovoriť o vybudovaní veľkej vodnej rezervy v alpskom predhorí na zabezpečenie dostatočnej výroby elektrickej energie pre mestá Benátky, Miláno, Torino a Modena. Potrebné to bolo najmä v obdobiach sucha, pretože rieka Piave so svojimi prítokmi trpí dvakrát do roka (počas zimných a letných mesiacov) nedostatkom vody.

Tiesňavy riečky Vajont, ktorá pramení v Karnských Alpách, preteká okolo hory Monte Toc a ústi do rieky Piave, sa javili ako vhodné práve na tento účel. Pozdĺž riečneho toku našli geológ Giorgio Dal Piaz a stavebný inžinier Carlo Semenza pri dedinách Erto a Casso zdanlivo vhodnú lokalitu pre stavbu vtedy najvyššej klenutej hrádze.

Dal Piaz a Semenza pritom prvé pochôdzky v údolí robili už v roku 1929. V prvým projekčným prácom nakoniec došlo až v roku 1940, úradom ho predložili o tri roky neskôr. Bizarné je, že projekt prešiel bez veľkých prekážok najmä preto, že väčšina členov komisie bola v tom čase na vojne.

V roku 1949 boli vykonané dôkladné geologické prieskumy. Súčasne došlo k protestom zo strany dotknutých dedín Erto a Casso, kde malo dôjsť k zaplaveniu značného počtu domov a poľnohospodárskej pôdy. Napriek silným protestom a pochybnostiam príslušných úradov došlo v polovici 50. rokov k prvému vyvlastňovaniu a začatiu prípravných prác. 

Bojkot ľudí

Stavebné práce sa začali približne 100 kilometrov od Benátok v roku 1956, no bez súhlasu príslušného ministerstva. Projektu na stavbu priehradnej hrádze v údolí rieky Vajont sa ujala firma SADE (Società Adriatica di Elettricità), ktorá bola koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia aktívna na trhu s elektrickou energiou na severovýchode Talianska.

Experimenty a hromadné úmrtia zvierat. Tajomný britský ostrov smrti bol 50 rokov kvôli kontaminácii uzavretý

Pôvodný projekt počítal s klenutou betónovou hrádzou vysokou 202 metrov a objemom nádrže 58,2 milióna kubických metrov. Plány ale boli neskôr modifikované tak, že hrádza bude navýšená na celkových 261,60 metrov a objem nádrže sa takmer strojnásobil. Množstvo zadržanej vody tak malo byť oveľa väčšie, než pri všetkých ostatných projektoch v údolí.

Ľudia sa snažili výstavbu bojkotovať a bránili proti vyvlastneniu. Úrady ich však úplne odignorovali. Tina Merlin, novinárka komunistických novín L‘Unità, publikovala viac článkov na túto tému, pričom bola stíhaná pre ohováranie a rušenie verejného poriadku. Pred súdom bola ale obžaloby oslobodená.

Problém za problémom

Počas stavby sa vyskytlo hneď niekoľko problémov. Projekt bol upravovaný, pretože došlo k neočakávaným zosuvom skalného masívu, a to priamo na stenách, do ktorých mala byž hrádza vsadená. Neskôr došlo k malému zemetraseniu, takže SADE bola prinútená urobiť nové geologické prieskumy.

Vlna počas katastrofy zakryla celé nebo na fotografii

Wikipedia/Emanuele Paolini

Tie odhalili pozostatky prastarého skalného zosuvu z doby paleolitu, ktorý hrozili novým zosuvom do vodnej nádrže v priebehu jej napúšťania. Tento nález však spoločnosť príslušným kontrolným úradom nikdy nepredložila. Keď vo februári 1960 začali hrádzu napúšťať, došlo k prvému zosuvu - 700-tisíc metrov kubických horniny spôsobilo markantnú škodu.

Po tomto zosuve bola poverená fakulta hydrauliky a vodných stavieb Vysokej školy technickej v Padove zostavením simulácie katastrofy v údolí Vajont. Na modeli boli pomocou piesku simulované následky zosuvu s objemom 40 miliónov metrov kubických hmoty. Výsledky boli, že priehrada by to zvládla - použili sa však nízke hodnoty, čo potvrdili až neskoršie štúdie zo zahraničia - žiadna talianska vysoká škola totiž nechcela spochybniť závery prvej simulácie a kompromitovať Vysokú školu v Padove.

V rokoch 1961 až 1963 bola nádrž niekoľkokrát naplnená a vypustená, aby sa znížilo riziko zosuvu okolitého terénu. Obyvatelia údolia sa v tom čase začali sťažovať na stále častejšie zemetrasenia spôsobené pohybom pôdy a hlasné zvuky vychádzajúce z kopca.

Svet si pripomína 20. výročie jednej z najhorších udalostí ľudstva. Genocída v Rwande bola päťkrát horšia ako holokaust

Nočná mora

Večer 9. októbra 1963 už väčšina ľudí z okolitých dedín ležala v posteliach a nikto netušil, že to bude naposledy, čo v nich ležia. Že sú naposledy v domoch, ktoré boli ich domovom. O 22:39 došlo ku katastrofálnemu zosuvu v dĺžke troch kilometrov. Zo steny kopca Monte Toc sa rýchlosťou probližne 30 metrov za sekundu zrútilo 270 miliónov metrov kubických skalnatej pôdy (skoro dvojnásobok obiemu nádrže.

Táto masívna hmota sa zosunula do nádrže, pričom ju z veľkej časti zaplnila. V tej chvíli v nej bolo 115 miliónov metrov kubických vody. A tá niekam musela ísť. Fascinujúce je, že samotná priehrada vydržala a nepretrhla sa. Výsledkom však bola gigantická, viac ako 200 metrov vysoká vlna, ktorá sa prevalila cez hrádzu a ničila všetko, čo jej stálo v ceste.

Takmer 30 miliónov metrov kubických vody a kamenia sa dovalilo do mestečka Longarone ležiaceho pod hrádzou na konci tiesňavy. Mesto bolo úplne zničené, rovnako tak aj množstvo dedín po ceste. Oficiálne zdroje hovoria o 1 917 okamžitých obetiach, identifikovaných však bolo najmenej 2 117 ľudí. Presný počet obetá je dodnes nejasný.

Zachrániť sa podarilo len niekoľko málo ôsob, aj to prevažne detí. Tiesňava za hrádzou skončila zasypaná až do výšky 400 metrov.

Po katastrofe

Ministerstvo pre verejné stavby si dalo za cieľ vyšetriť záhadu. Proti bol však stavebný inžinier Pancini, jeden z obvinených, ktorý radšej krátko pred súdnym procesom spáchal samovraždu. Súd trval rok a skončil odsúdením všetkých prítomných na úhrnný trest odňatia slobody v dĺžke 21 rokov pre spôsobenie katastrofy a opakovaného zabitia z nedbanlivosti.

Mnohých sa však nakoniec tresty znížili, prípadne boli úplne oslobodení pre nedostatok dôkazov. V roku 1997 bola firma Montedison, ktorá medzitým kúpila firmu SADE, odsúdená na náhradu škody postihnutým obciam. Väčšina preživších bola presídlená do novopostavenej obce Vajont, vzdialenej približne 50 kilometrov od priehrady.

Na ekologické peklo zomreli tisíce ľudí. V roku 1952 sa známe mesto na štyri dni ponorilo do smrteľného smogu

Longarone a iné dediny v údolí rieky Piave boli znovu postavené s modernými domami a továrňami. Vláda túto katastrofu totiž využila na podporu industrializácie v severovýchodnom Taliansku. Preživším boli poskytované štartové podnikateľské úvery, verejné subvencie a desaťročné daňové úľavy, s možnosťou predaja týchto výhod podnikom Benátska.

Kompenzačné koncesie ale nie príliš jasne rozlišovali medzi obeťami a tými, čo žili neďaleko, takže značný objem získali tí, ktorí utrpeli škodu zanedbateľnú, čo vytvorilo negatívny spoločenský dojem.

Pri samotnej nádrži boli postavené čerpacie stanice, ktoré udržovali hladinu na stálej úrovni. Prívodný kanál vedúci z nádrže do elektrárne pod hrádzou bol predĺžený tak, aby voda mohla odtekať pod závalom do údolia Piave. Hrádza je stále na mieste a je stále udržiavaná, hoci žiadne plány na jej využitie zatiaľ nie sú. 

• Brazílčanka Duda prišla na rok do Trenčína cez výmenný program.
• Slovenčinu zvládla používať už po troch mesiacoch.
• Zamilovala si bryndzové halušky, Kofolu a turistiku.
• Slovensko nazýva svojím druhým domovom a chce sa sem vrátiť

Brazílčanka Maria Eduarda Noira alias Duda sa vďaka programu Rotary Youth Exchange, ktorý ponúka študentom výmenné pobyty mimo Európy, stala na jeden rok stredoškoláčkou na Slovensku. Naša krajina si ju získala natoľko, že sa sem raz túži vrátiť, či už za štúdiom alebo prácou. Slovensko opisuje ako najlepšie miesto, ktoré si mohla na svoj pobyt zvoliť.

V našom rozhovore sa dozvieš aké boli Dudine prvé pocity na Slovensku, v čom je náš školský systém lepší ako v Brazílii, ako sa dokázala po troch mesiacoch naučiť náš jazyk či o pravidlách, vďaka ktorým sa v Riu dá žiť bezpečne.

V ponuke vycestovať v rámci programu RYEP si mala určite mnoho krajín. Čo ťa presvedčilo vybrať si práve Slovensko?

Hlavným dôvodom, prečo som si vybrala Slovensko, bol jazyk. Rýchlo sa učím a mám chuť spoznávať nové jazyky. Chcela som sa naučiť reč, ktorá je úplne odlišná od všetkých, ktoré už ovládam. Okrem toho som túžila spoznať úplne inú kultúru a zažiť výrazne odlíšené ročné obdobia.

Vedela si vôbec predtým niečo o našej krajine? Aspoň, že existuje?

Áno, v skutočnosti som vedela veľa o vašej histórii, pretože som sa o Slovensku učila v škole na hodinách geografie a dejepisu.

Okrem toho, keďže som vždy snívala o výmennom pobyte, začala som sledovať množstvo videí na YouTube o skúsenostiach výmenných študentov. Narazila som aj na videá jedného dievčaťa, ktoré bolo na Slovensku cez Rotary takisto, ako neskôr ja. Už len pri sledovaní jej zážitkov mi Slovensko prirástlo k srdcu.

Brazílčankin posledný deň na Slovensku.

Ig/@dudanoira/

Aké boli tvoje prvé dojmy, keď si prekročila hranice Slovenska?

Keď som vystúpila z lietadla vo Viedni začala som sa samej seba pýtať, čo to vlastne robím. V momente, keď mi došlo, že hneď za bránou na mňa čaká moja nová rodina, s ktorou budem celý rok žiť v novom domove, začala som panikáriť. Keď som ich však stretla, pocítila som obrovskú úľavu. Privítali ma tak srdečne, že všetka nervozita zmizla.

Nikdy nezabudnem na pocit, keď som sa ráno zobudila na Slovensku – otvorila som okno a naskytol sa mi nádherný výhľad na zelené polia a rieku. Neskôr sme sa vybrali na bicykloch do centra mesta a vidieť všetko prvýkrát bol magický zážitok, ktorý si navždy uchovám v pamäti. Nemohla som sa prestať usmievať a stále som si v duchu opakovala, že som si vybrala tú najkrajšiu krajinu. Moje prvé dojmy zo Slovenska boli, že je to krásne a priateľské miesto. 

Tvojou strednou školou sa na chvíľu stalo Gymnázium Ľudovíta Štúra v Trenčíne. Ako hodnotíš naše školy a školský systém?

Slovenský školský systém mi pripadá naozaj dobrý – najmä preto, že ide o verejnú školu, kde netreba platiť za štúdium. Na začiatku som si myslela, že sú učitelia príliš vážni, pretože sme museli vstať vždy, keď vošli do triedy a oslovovať ich formálnym spôsobom. V Brazílii máme s učiteľmi bližší vzťah.

Čo sa týka rozvrhu, myslím si, že na Slovensku je lepšie nastavený ako v Brazílii. Slovenskí študenti majú viac voľného času medzi hodinami, veľkú prestávku doobeda a už o 14:00 môžu ísť domov. V Brazílii študujeme od 7:00 do 17:00, pričom máme len dve prestávky – jednu 30-minútovú a jednu hodinovú na obed. Obed však nie je súčasťou školy – musíme si ho priniesť alebo ísť do reštaurácie v okolí. Preto si myslím, že slovenský systém je flexibilnejší a poskytuje študentom viac kvalitného času v škole.

Všetci výmenní študenti, ktorí boli rozdelení do iných slovenských a českých miest.

Ig/@dudanoira/

Cítila si sa učiteľmi a spolužiakmi vítaná?

Áno! Boli neskutočne milí. Aj teraz, keď som späť v Brazílii, som so svojimi slovenskými kamošmi naďalej v kontakte a mám pocit, že toto priateľstvo vydrží navždy. Na začiatku som nerozumela jazyku, oni nepoznali ten môj. Všetci sme sa navzájom prispôsobovali a spolužiaci boli neuveriteľne priateľskí, snažili sa mi všetko vysvetliť, vzali ma medzi seba, predstavili mi svojich kamarátov a dali mi pocit, že medzi nich patrím. Som šťastná, že som mohla byť súčasťou práve takej triedy.

Čo sa týka učiteľov – takmer nikto z nich nehovoril po anglicky. Aj napriek tomu sa snažili so mnou komunikovať, niekedy angličtinou, inokedy po slovensky. Bola som naozaj v úžasnom prostredí – s výbornými učiteľmi a skvelými spolužiakmi.

Vraj si sa dokonca naučila po slovensky do takej miery, že si nám miestnym rozumela. Ako dlho ti trvalo, kým si sa začala chytať?

Už po troch mesiacoch som sa vedela dorozumieť iba po slovensky. Samozrejme, nepoznala som všetky slová, ale dokázala som vysvetliť čo som chcela povedať. Moji hostiteľskí rodičia nehovorili dobre po anglicky, moja hostiteľská mama dokonca vedela len po slovensky. Mala som teda intenzívny kurz slovenčiny každý deň už od prvého dňa s mojou rodinou. V škole som väčšinou robila cvičenia zo slovenského jazyka a raz do týždňa som mala aj hodiny slovenčiny.

Matej presťahoval rodinu na Madeiru: My Slováci tvrdíme, že sme prajní. Oproti tunajším miestnym však ani z desatiny, hovorí

Čo hovoríš na našu tradičnú kuchyňu, napríklad typické bryndzové halušky? Cudzinci nám nimi často ohŕňajú nosom …

Och, milujem bryndzové halušky! To je asi jedlo, ktoré mi chýba najviac. Vždy hovorím, že s jedlom nemám žiaden problém – zjem čokoľvek a väčšinou som s tým veľmi spokojná. Takže keď som prišla na Slovensko, bola som otvorená vyskúšať všetko, no a do slovenskej kuchyne som sa úplne zamilovala.

Bryndzové halušky, buchty, langoš, kapustnica a trdelník sú jedlá, kvôli ktorým vážne premýšľam nad otvorením slovenskej reštaurácie, len aby som to všetko mala blízko seba aj v Brazílii. No a samozrejme, chýba mi aj Kofola!

Ako by si celkovo opísala Slovákov? Sme pohostinný národ? 

Áno, ste neskutočne pohostinní a úžasní ľudia. Pravdupovediac, pred príchodom na Slovensko som mala trochu obavy, že stretnem „chladných“ ľudí, ktorí nebudú až tak otvorení cudzincom. Existuje totiž stereotyp, že ľudia v slovanských krajinách sa menej otvárajú neznámym ľuďom a sú rezervovanejší, no bolo to presne naopak!

Každý bol ku mne veľmi milý. Keď si niekto všimol, že som cudzinka, hneď sa snažil pomôcť – či už mi poradiť so slovenčinou alebo mi ukázať cestu, keď som sa stratila. Moji kamaráti boli od prvého dňa veľmi priateľskí, otvorení a ochotní ma spoznať, prijať medzi seba a pomôcť mi s čímkoľvek. Vždy stáli pri mne – a za to som im nesmierne vďačná.

V čom je život v Brazílii a na Slovensku najviac odlišný?

Počasie a doprava – to boli pre mňa veľké rozdiely. Prvýkrát v živote som zažila všetky štyri ročné obdobia tak jasne a výrazne. Prvý raz som videla sneh a mohla som vyskúšať aktivity, ktoré by som v Brazílii nikdy nezažila. V Brazílii máme pocit, že je leto celý rok – v zime sa teploty pohybujú medzi 30 a 35 °C, v lete stúpajú až na 40 či 45 °C, pričom pocitová teplota môže dosiahnuť 50 °C.

Doprava bola pre mňa tiež niečo úplne iné – cestovala som tri hodiny a dostala som sa na opačnú stranu Slovenska. Keď cestujem tri hodiny v Brazílii, stále som v rámci mesta Rio de Janeiro. Vlaky, ktoré spájajú rôzne krajiny v Európe sú úžasné, cestovanie je také rýchle a jednoduché – toto mi naozaj chýba.

A čo sa týka jedla a zvykov?

Aj keď je jedlo na Slovensku veľmi chutné, je úplne iné ako tu. V Brazílii sme zvyknutí jesť veľa mäsa – každý deň na obed aj na večeru. Na Slovensku som jedla oveľa viac zemiakov a menej mäsa, čo bola pre mňa veľká zmena.

Aj zvyky Slovákov sú odlišné. Moja hostiteľská rodina mala napríklad zvyk chodiť na túry a veľa športovať vonku. Na Slovensku som si zamilovala turistiku! V Brazílii som na to nebola až taká zvyknutá a ani nemáme toľko turistických chodníkov ako vy na Slovensku.

Bryndzové halušky si nielen zamilovala, dokonca sa ich naučila pripraviť.

Ig/@dudanoira/

Rio sa okrem farebného karnevalu často spája i s vysokou kriminalitou a nebezpečenstvom. Ty si miestna, je tomu naozaj tak?

Žijem v meste, ktoré je známe tým, že je „nebezpečné“, ale úprimne ja sa tu cítim veľmi bezpečne. Bývam na ostrove v meste Rio de Janeiro, kde sa nachádza medzinárodné letisko. Nikdy som nebola okradnutá. Narodila som sa tu a vyrastala s vedomosťou, ako sa správať, keď idem von. Keď vychádzame do ulíc, máme niekoľko „pravidiel“ čo robiť. Napríklad nepoužívať telefón počas chôdze po promenáde v Copacabane, nenosiť zlaté náhrdelníky, venovať pozornosť tomu, čo sa deje okolo vás a či sa nepribližujú vreckári. 

Keď idem večer s kamošmi alebo rodinou von, vieme ktorým miestam sa treba vyhnúť Všeobecne môžem povedať, že zločin a nebezpečenstvo tu sú prítomné ako v každom veľkom meste na svete, ale nie je to niečo, čo by malo odradiť ľudí od návštevy Brazílie. Moja odporúčanie je: porozprávajte sa s tými, ktorí mesto poznajú, aby ste sa dozvedeli, čo robiť a čo nie a kde sú najlepšie miesta na pobyt a návštevu.

Aké miesta v Brazílii sa určite oplatí vidieť?

Na prvom mieste je Rio de Janeiro, moje milované mesto s najkrajšími miestami na svete, ako socha Ježiša Krista, skala Sugar Loaf, pláž Copacabana či pláž Ipanema. Tieto miesta taktiež naozaj stoja za návštevu: Porto de Galinhas a Fernando de Noronha, teda krasne sopečné súostrovie, Recife, Salvador, Baie, Natal, Rio Grande do Norte, Maceió a Fortaleza. Región Amazónie sa tiež oplatí navštíviť.

Brazílčanka na výlete so svojou slovenskou triedou v Prahe.

Ig/@dudanoira/

Keďže si si vyskúšala na istú dobu život na Slovensku, vedela by si si predstaviť ostať tam navždy?

Áno! Počas výmenného pobytu mi chýbala rodina a priatelia z Brazílie, ale úprimne, nechcela som zo Slovenska odísť. Priala by som si, aby tam mohli prísť a zostať so mnou. Na konci programu výmeny som sa však musela vrátiť naspäť do Brazílie. Túžim sa vrátiť na Slovensko a študovať a pracovať v oblasti, ktorá súvisí s mojím zameraním na vysokej škole. 

Slovensko je môj druhý domov. Zamilovala som sa do tejto krajiny a neexistuje deň, kedy by som na ňu a získané zážitky nepomyslela. Niektoré z najlepších spomienok v mojom živote sú práve tam. Nemôžem sa dočkať, keď sa vrátim do tejto skvelej krajiny a do mesta, ktoré si získalo moje srdce – Trenčína.

Princezná v minulosti pracovala pre OSN a zastávala post thajskej veľvyslankyne v Rakúsku, v Slovinsku a na Slovensku. Podľa línie následníctva thajského trónu ustanovenej v roku 1924 a podľa ústavy mala nárok na trón. Kráľ Mahá Vatčirálongkón ale po nástupe na trón v roku 2016 zatiaľ svojho nástupcu neurčil.

Žena drží fotografiu thajskej princeznej Badžrakitijapche.

Sakchai Lalit/Tasr

Podľa vyhlásenia kráľovského paláca zomrela Badžrakitijapcha vo štvrtok večer po tom, čo sa jej stav zhoršil v dôsledku vnútornej infekcie, kolitídy, nízkeho krvného tlaku a porúch srdcového rytmu a zrážanlivosti krvi.

Thajská princezná náhle stratila vedomie v decembri 2022 po tom, čo sa v provincii Nakchon Rátčchasímá na severovýchode krajiny zúčastnila armádou organizovanej súťaže služobných psov. Odtiaľ ju vrtuľník prepravil do nemocnice v Bangkoku. Lekári ako dôvod kolapsu uvádzali problémy so srdcom.

Z týchto otázok testovali deviatakov. Dokážte, že si poradíte so školskou slovenčinou aj matematikou

Patrí slovenčina naozaj medzi najťažšie jazyky na svete?

Slovenčina nepatrí medzi najjednoduchšie či najľahšie jazyky sveta, ale ani medzi najťažšie. Ak hovoríme o jednoduchosti či zložitosti jazyka, bežne si túto charakteristiku spájame s predstavou o jazyku, ktorý je ľahký alebo ťažký na osvojenie. Miera jednoduchosti či zložitosti jazyka sa pritom spája predovšetkým so zložitosťou gramatiky, ale aj hláskoslovia, avšak bežným používateľom môže táto otázka niekedy splývať tiež s problematikou zložitosti pravopisu. Pokiaľ ide o zložitosť jazyka, v dnešnej dobe sa slovenčina zvykne porovnávať predovšetkým s angličtinou.

Prečo s angličtinou?

Je nepísané pravidlo, že angličtina sa pri vyhodnocovaní zložitosti jazykov najčastejšie používa ako referenčný jazyk. Napokon, slovenčina je s angličtinou geneticky príbuzná, obidva jazyky patria do rodiny indoeurópskych jazykov, ale typologicky sa navzájom tieto jazyky značne odlišujú. Typologicky je slovenčina flektívny, respektíve syntetický jazyk - oproti tomu angličtina je tzv. analytický jazyk.

Ľubomír Kralčák (vpravo)

TASR/Martin Baumann

Táto diferencia súvisí práve s rozdielnou typológiou gramatiky, teda primárne s odlišnosťou tvorenia gramatických tvarov, a to pri ohýbaní (v angličtine vlastne neohýbaní) podstatných mien, prídavných mien i slovies. Viacero štruktúrnych odlišností je tiež pri tvorení slov, ale aj pri iných sústavách prvkov spomínaných jazykov.

Zvykne sa však hovoriť, že angličtina má jednoduchšiu gramatiku...

Z hľadiska jednoduchosti či zložitosti gramatiky je anglická gramatika vskutku jednoduchšia než slovenská napríklad pri skloňovaní. Ide o známe prípady, keď sa v slovenčine okrem pádovej predložky využíva zároveň gramatická prípona, ktorá obsahuje informácie o páde, rode a čísle.

V slovenčine však pádovú predložku netreba použiť vždy (písať priateľovi, jesť lyžicou, strecha domu a pod.), no v angličtine, ak nejde o akuzatív, je toto použitie záväzné a navyše treba k podstatnému menu pridať aj člen (eat with a spoon, write to a friend, the roof of the house). Treba však potvrdiť, že tvorenie gramatických tvarov v angličtine je pre učiaceho sa tento jazyk jednoduchšie, a to prosto preto, že netreba pri utvorení konkrétneho tvaru použiť toľko gramatických prvkov.

Facebooková stránka vybrala genitív roka 2022. Hrdý titul zo slovenského jazyka získalo slovo lajen

A v porovnaní s češtinou?

Pri porovnaní slovenčiny s blízko príbuznou češtinou nachádzame v gramatike slovenčiny vo viacerých prípadoch menej nevyhnutných gramatických prvkov, a teda menej z toho vyplývajúcej zložitosti. V slovenčine je napríklad iba šesť systémových pádov, v češtine je navyše takýmto pádom aj vokatív. V slovenčine je v tvare slovesa v 1. osobe jednotného čísla prítomného času iba jedno zakončenie, a to na -m (mám, nesiem, pracujem), v češtine môže byť toto zakončenie až trojaké -m, -u, -i (mám, nesu, pracuji).

V slovenčine je tvar prechodníka vždy iba jeden pre obe čísla a všetky rody, v češtine má tento tvar neporovnateľne rozvetvenejšiu sústavu práve podľa rodov a čísel. Rozdielov je, prirodzene, viac, niektoré sú aj v prospech češtiny, no možno zovšeobecniť, že čeština si vo vývoji gramatiky oproti praslovanskému východisku zachovala viac zložitých prvkov než slovenčina, v prípade hláskoslovných zjednodušení je to však naopak.

Pokiaľ ide o zložitosť pravopisu, pri oboch jazykoch je istou komplikáciou etymologický pravopisný princíp, no slovenský pravopis má v porovnaní s českým viaceré zjednodušenia, napríklad minulý čas slovies všetkých rodov je vždy zakončený na -li, predpony s-, z- sa píšu len podľa výslovnosti a nie podľa pôvodu.

Pred 180 rokmi sa Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža dohodli na zavedení novej spisovnej slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia

Unsplash/Sincerely Media

Na akom mieste by sa teda slovenčina v pomyslenom rebríčku obťažnosti ocitla?

Z času na čas sa vo sfére internetovej komunikácie objavujú pokusy o zostavenie rebríčka najťažších, prípadne najľahších jazykov sveta. Ich vierohodnosť je však zväčša neistá, ba niekedy sa objaví i zjavný, na nekompetentnosti založený hoax, ako napríklad ten o slovenčine ako najťažšom jazyku sveta ešte z roku 2007. Objektívne treba konštatovať, že slovenčina nie je najťažší či najzložitejší jazyk na svete, dokonca ju nemožno považovať ani za najťažší resp. najzložitejší slovanský jazyk.

Od stretnutia na fare v Hlbokom uplynie 180 rokov. Aký vývoj za tie roky slovenčina zaznamenala?

Takto postavená otázka môže viesť k nepresnej odpovedi ohľadom jej veku. Dôležité je totiž rozlišovať slovenčinu ako jazyk slovenského etnika a slovenčinu ako spisovný jazyk. Ak budeme hovoriť o slovenčine ako o jazyku slovenského etnika, môžeme povedať, že sa začala formovať v 10. storočí po rozpade praslovančiny, čo znamená, že sa konštituovala ako samostatný slovanský jazyk v rovnakom období ako ostatné slovanské jazyky, teda ako čeština či poľština. Slovenčina ako jazyk slovenského etnika sa teda neobjavila a nesformovala v polovici 19. storočia, a to takým spôsobom, že ju "vymyslel" Ľ. Štúr.

Ako Slováci reagujú na Afroameričana? André navštívil dediny, v ktorých mu naliali borovičku a dali halušky

Akou slovenčinou teda komunikujeme?

My dnes používame jazyk majúci priame východisko v praslovančine, ktorý po jej rozpade žil ďalej a vyvíjal sa ako dorozumievací prostriedok našich predkov, odovzdávaný z generácie na generáciu, a ktorý sa v dôsledku nepriaznivých geopolitických okolností (zánik Veľkej Moravy, vznik Uhorského štátu) postupne diferencoval na množstvo dialektov.

Ak máte alebo budete mať kontakt s ktorýmkoľvek slovenským miestnym nárečím, tak si môžete byť istý, že máte kontakt s naším praslovanským dedičstvom, ktoré sa vývinom sformovalo do dnešného multinárečového jazykového stavu. Všetky slovenské nárečia teda predstavujú slovenčinu, ktorá sa v takejto podobe dožila už celých tisíc rokov. Slovenčina má vskutku vek 1000 rokov.

Kedy teda vznikla?

Ak máme na mysli slovenčinu ako jazyk slovenského etnika všeobecne, tá určite nevznikla niekedy v nedávnej minulosti napríklad z češtiny alebo ako umelý jazyk pri kodifikácii v 18. či 19. storočí, ale funguje na našom území, ako som uviedol, už celé milénium. Táto (ústna) existencia slovenčiny je primárna, a až na báze niektorej z jej nadnárečových foriem mohla vzniknúť a napokon aj vznikla jej spisovná (kodifikovaná) podoba.

Slovenčina je tu už najmenej tisíc rokov

Unsplash/Brett Jordan

A ak je teda reč o špecifickej podobe slovenčiny, ktorú nazývame spisovná, jej novodobá podoba bola ustanovená na severostredoslovenskom nárečovom východisku štúrovskou kodifikáciou v polovici 40. rokov 19. storočia a po tzv. hodžovsko-hattalovskej reforme tejto kodifikácie roku 1852 už nadobudla gramatickú i pravopisnú podobu, ktorá sa od tej dnešnej líši iba v niektorých, nie zásadných javoch.

Dá sa povedať, kedy zažila slovenčina najväčší rozvoj?

Pri uvažovaní o akomsi "zlatom veku" slovenčiny je ťažké označiť niektoré obdobie ako najvýznamnejšie pre jej rozvoj. Celé dejiny spisovnej slovenčiny od polovice 19. storočia sú dejinami zápasov o jej kultúrnu podobu a plnenie jej spoločenských úloh, a to v závislosti od konkrétnej situácie. Veľmi dôležité sú však najmä obdobia, keď sa spája s významným rozvojom slovenskej literatúry.

Za takéto možno označiť už prvé roky tesne po Štúrovej kodifikácii, keď sa sformovala jedinečná štúrovská literárna tvorba výnimočnej štúrovskej generácie. A možno sem zaradiť tiež obdobie slovenského realizmu s takými autormi, ako boli Kukučín, Tajovský, Hviezdoslav, Timrava či Jesenský, ktorých tvorba kládla novodobé základy kultúrnej lexiky spisovnej slovenčiny.

Otestujte svoje vedomosti z učiva piateho ročníka. Odpovede na tieto otázky z matematiky aj slovenčiny by ste mali poznať

Obdobie 20. storočia je dôležité, aj pokiaľ ide o rozvoj spisovnej slovenčiny z hľadiska jej funkčných štýlov, čo potom najmä po druhej svetovej vojne v plnom rozsahu umožňovalo a umožňuje aj dnes napĺňanie príslušných kultúrnych a spoločenských potrieb Slovákov, respektíve používateľov slovenčiny.

Ako by ste zhodnotili používanie slovenčiny v súčasnosti?

Slovenčina dnes vykazuje hodnoty a funkcie vyspelého jazyka, porovnateľného s inými vyspelými jazykmi, pričom má povahu tzv. národného jazyka, čo znamená, že sa realizuje vo viacerých existenčných formách - tzv. varietách. Najdôležitejšou existenčnou formou súčasnej slovenčiny je spisovná varieta, ktorá sa ako jediná vyznačuje tým, že má rozvinuté všetky funkčné štýly: odborný, publicistický, umelecký, administratívny...

Ďalšími formami existencie slovenčiny sú miestne nárečia, avšak dôležitá je aj tzv. štandardná varieta, ktorá vychádza zo spisovného základu, no využíva sa pri nej aj viacero nekodifikovaných či nespisovných prvkov, ktoré sa vyskytujú v bežnej každodennej komunikácii. Táto varieta je chápaná ako forma, v rámci ktorej sa odohrávajú najvýraznejšie dynamické či inovačné procesy súčasnej slovenčiny.

Slovenčina nie je najťažší jazyk na svete

Unsplash/Ivan Aleksic

Dnes je slovenčina adekvátna širokým spoločenským potrebám Slovákov aj tým, že má vytvorené štruktúry sociálnych nárečí, t. j. slangové a profesijné sústavy nespisovných výrazových prostriedkov, bez ktorých by sme o jej vyspelosti museli hovoriť s istou rezervou.

Má teda aj slang?

Vyjadrenia, ktoré sa ešte nedávno objavovali v tejto súvislosti pri porovnávaní s češtinou v tom zmysle, že "slovenčina nemá slang" a musí používať slang český, sú mýtom. Slovenčina preberala, preberá a nepochybne bude preberať niektoré české slangové výrazy, ale tie nepredstavujú jediné a ani základné slangové výrazivo, ktoré používajú Slováci.

Stačí si pozrieť existujúce slovníky slovenského slangu. Napokon, do slovenského slangu prenikajú aj výrazy z iných jazykov, a to nielen z angličtiny, ale napr. aj z rómčiny. Takéto preberanie predstavuje celkom normálny stav. Slang je v tomto zmysle veľmi otvorenou a dynamickou sústavou každého prirodzeného jazyka.

Jako, vy si myslíte, že umíte mluvit česky? Tento kvíz vás možno presvedčí o opaku. Otestujte sa!

A kde sú najväčšie medzery v jej používaní?

Ide o veľmi širokú problematiku, ktorú možno zovšeobecniť tým, že za takéto medzery budeme pokladať tie časti jazykových prejavov, ktoré pôsobia rušivo pri konfrontácii s jazykovými alebo komunikačnými normami alebo s naším jazykovým citom. Ide teda o dôsledok na jednej strane nedostatočných komunikačných zručností a na druhej strane nedostatočného komunikačného sebavedomia. Konkrétnych príkladov, ale aj typologických javov je tu vskutku neúrekom.

Dá sa uviesť nejaký špecifický príklad?

Nie som purista, ale uvediem príklad týkajúci sa preberania z češtiny. Niektorí Slováci používajú české slovo průpovídka v spojení "je taká průpovídka". Tu nejde o to, že je to bohemizmus, veď bežne používame množstvo bohemizmov a mnohé sú spisovné, ale tento typ bohemizmu pôsobí rušivo. Je to najmä preto, lebo má až dve česky znejúce slabiky: prů- a -víd-. Slováci oddávna preberajú z češtiny hláskoslovne odlišné slová najčastejšie tak, že ich hláskovo slovakizujú.

V tomto prípade je však slovo průpovídka nepoddajné. Problémom je, že väčšina používateľov slovenčiny nepozná slovenský ekvivalent, ktorým je tu dávno zažité slovo povedačka, a z tej malej časti, ktorá ho pozná, má ešte menšia časť toľko komunikačného sebavedomia a dôvery v suverénnosť slovenčiny, že ho aj použije, teda napr.: "je taká povedačka, že..." Nedávno to napríklad s citom pre prirodzenú suverénnosť slovenčiny urobil v jednej verejnej diskusii publicista Marián Leško.

Náš jazyk sa neustále vyvíja

Unsplash/Element5 Digital

Je aj iný zaujímavý prípad?

Iný zaujímavý prípad síce funkčného, no napriek tomu rušivého prvku v komunikácii je využívanie českej frazémy Naučila nouze Dalibora housti. Adaptácia tejto frazémy je dlhodobo problematická aj pre nejasnosť jej kultúrnomotivačného pozadia v slovenskom prostredí. Rušivá je teda pretrvávajúca "cudzosť" tejto frazémy.

Pôvodný slovenský ekvivalent vyskytujúci sa už oddávna i v stredoslovenských nárečiach, znie: Nevedel pes plávať, kým sa mu cez chvost neprelialo. Môžeme teda zhrnúť, že medzery v používaní slovenčiny vznikajú jednak z nedostatočného poznania výrazových možnosti slovenčiny a jednak z nízkeho komunikačného sebavedomia, keď je oslabená dôvera používateľa v jej prirodzenú (nie strojenú) suverénnosť.

Dá sa predpovedať budúcnosť slovenčiny?

Budúcnosť slovenčiny treba vidieť podobne ako budúcnosť mnohých iných jazykov, ktoré sú primerane rozvinuté, majú dostatočnú základňu svojich používateľov a nachádzajú sa v sociolingvisticky normálnej situácii. Na budúcnosť slovenčiny budú aj naďalej vplývať vonkajšie procesy, najmä pôsobenie angličtiny ako globalizačného jazyka, ale aj vnútorné dynamické procesy, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou existencie každého prirodzeného jazyka.

Úhlavný nepriateľ Slovákov - ypsilon: Napíšete nedobitný či nedobytný? Otestujte sa v kvíze, či ovládate základy slovenčiny

Každá nová generácia bude prirodzeným používaním slovenčiny iniciovať postupné, viac či menej badateľné zmeny v jej štruktúrach, aby si ju "optimalizovala" pre vlastné potreby. Pokiaľ ide o globalizačné jazykové vplyvy, tie tu budú dlhodobo prítomné, a tak miera zachovania si svojského charakteru slovenčiny a perspektív jej trvalej vitality bude závisieť od toho, aký cit budú mať nasledujúce generácie pre slovenskú jazykovo-kultúrnu osobitosť a ako ju budú formovať a rozvíjať.

Ak toto formovanie nestratí spontánnosť a naša kultúrna osobitosť bude naďalej zrastená so špecifickosťou nášho jazyka, slovenčina má ako jedinečný jazyk pred sebou dobrú budúcnosť.

V našom rozhovore sa ďalej dozvieš:

• v čom sú podľa Beaua Slováci úplný opak Američanov
• čo ho na slovenských cenách šokovalo
• prečo by podľa neho mali Slováci menej nadávať na svoju krajinu
• či v manželstve so Slovenskou cítiť kultúrne rozdiely
• ktorému nášmu pokrmu doteraz nerozumie

Čo ťa priviedlo zo Spojených štátov práve na naše malé, pre mnohých cudzincov nenápadné Slovensko?

Na Slovensko som prvýkrát prišiel pred siedmimi rokmi prostredníctvom programu Rotary Youth Exchange. Nebudem klamať — nebolo to úplne moje rozhodnutie prísť práve na Slovensko namiesto inej krajiny. Ako absolvent strednej školy v USA a „starší“ výmenný študent som nemal veľa možností výberu krajiny. Napriek tomu som nesmierne rád, že som nakoniec skončil práve tu.

Pamätáš si moment, keď si si povedal, že Slovensko nebude len zastávka, ale nový domov?

Myslím si, že takých momentov bolo viac. Počas výmenného roka som sa cítil veľmi vítaný v hostiteľskej rodine aj v komunite, do ktorej som sa dostal. Moja manželka mala určite veľký podiel na tom, že som Slovensko začal vnímať ako nový domov. Nešlo teda o jeden konkrétny okamih, ale o množstvo malých aj veľkých vecí, ktoré ma motivovali nielen vracať sa na návštevu, ale napokon tu aj zostať.

Americké nastavenie myslenia je podľa Beaua niečo, čomu jeho slovenská manželka nikdy úplne neporozumie.

Ig/@vedmedik.bu/

Pochádzaš z USA — z ktorého mesta alebo štátu konkrétne a čomu si sa predtým venoval v Amerike?

V USA som sa niekoľkokrát sťahoval medzi štátmi, ale za domov považujem malé mestečko neďaleko Pittsburghu v Pensylvánii. Pred výmenným pobytom na Slovensku som bol študentom strednej školy. Po návrate som si robil pridružený titul (Associate’s degree) v odbore Business Management a popritom som pracoval na čiastočný úväzok v reštauráciách, ešte predtým, než som sa presťahoval do Írska kvôli bakalárskemu štúdiu.

Japonologička Nina: Japonci nesmrkajú a v MHD sú ticho. To mi na Slovensku chýba

Aký najväčší kultúrny šok si zažil po príchode na Slovensko?

Rád o sebe hovorím, že som prispôsobivý človek, a keďže som na Slovensku s prestávkami už dlhší čas, je pre mňa ťažké spomenúť si, či ma na začiatku niečo výrazne zaskočilo — veľa vecí je dnes pre mňa úplne normálnych. Pamätám si však, že som v Margecanoch dostával veľa zvláštnych pohľadov, keď som cestou na stanicu zdravil ľudí. Zrejme iba Američania bezdôvodne zdravia cudzích ľudí na ulici. Myslím, že som tým šokoval najmä staršie ženy v dedine — obzvlášť s mojím prízvukom (smiech).

V čom sú podľa teba Slováci úplný opak Američanov?

Určité spoločenské rozdiely tu určite sú, no osobne ich vnímam skôr pozitívne. Slováci môžu pôsobiť chladnejšie než Američania — kým ich človek nespozná. Keď sa však porozprávate, zistíte, že sú mimoriadne priateľskí a patria k najpohostinnejším ľuďom, akých som stretol.

Američania sú naopak veľmi otvorení a komunikatívni hneď od začiatku — bežne oslovujú úplne cudzích ľudí. Na Slovensku to zažijete len zriedka. Práve preto sú podľa mňa náhodné interakcie so Slovákmi hodnotnejšie. Keď sa vrátim do Ameriky, zažívam mierny opačný kultúrny šok, keď sa so mnou ľudia spontánne rozprávajú v reštauráciách či na ulici. Myslím, že som trochu stratil schopnosť byť takto okamžite otvorený.

Podľa tvojich slov Slováci na svoju krajinu príliš nadávajú, čo sa v Amerike asi často nedeje. Kedy si si to uvedomil prvýkrát? Čo by si ty označil za najväčšie kvality našej krajiny?

Najviac som si to všimol za posledný rok, odkedy som sa rozhodol presťahovať na Slovensko natrvalo. Veľa ľudí je zmätených alebo mi hovorí, že je to chyba a mal by som sa usadiť inde. Často sa spomína Fico. Už od môjho prvého príchodu som však vnímal menšie aj väčšie prejavy určitého porazeneckého nastavenia. Keďže vedia, že som Američan, často počúvam, ako musí byť Amerika oveľa lepšia a že na Slovensku „nič nie je“.

Za najväčšie prednosti Slovenska považujem komunitu a jednoduchosť. Rodinné väzby a priateľstvá tu majú veľkú váhu. Kontakty sú dôležité všade, ale na Slovensku mám pocit, že veľa vecí funguje na princípe „poznám človeka“. Mať komunitu je tu veľmi cenné a ľudia sa prirodzene snažia pomáhať tým, ktorých poznajú. S tým súvisí aj spomínaná jednoduchosť — páči sa mi, že mnohé veci tu stále fungujú po starom. Jeden kamarát raz povedal: „Slováci sú jednoduchí,“ a podľa mojich skúseností je na tom kus pravdy. Existuje tu silné spoločné nastavenie a identita.

Ako si vnímal svoju pozíciu migranta na Slovensku, keď mnohí ľudia mieria za zárobkom opačným smerom — do USA? Bolo pre teba náročné nájsť si tu prácu?

Vo všeobecnosti sa na Slovensku cítim prijatý a v komunite, v ktorej sa pohybujem — a ktorá je tvorená najmä domácimi — aj obľúbený. Momentálne si ešte hľadám prácu, ale verím, že je to len dočasné a situácia sa vyvíja dobre. Väčšina výziev, ktorým som čelil, súvisela s jazykovou bariérou. Nie som plynule hovoriaci, takže zložitejšie úradné či praktické situácie bývajú náročnejšie. Veľmi pomáha, že mám slovenskú manželku — to zmierňuje mnohé prekážky, s ktorými by sa iní cudzinci mohli stretávať.

Je niečo, čo ťa na cenách na Slovensku šokovalo — či už pozitívne alebo negatívne?

Prekvapilo ma, aké lacné sú tu bežné veci. Treba však povedať, že to možno vnímam skreslene — prichádzam z Ameriky a posledné štyri roky som žil v Írsku, kde sú ceny extrémne vysoké. Na druhej strane ma prekvapilo, aké drahé je vlastníctvo bytu alebo domu v meste vzhľadom na relatívne nižšie príjmy.

Vnímaš nejako politickú alebo spoločenskú situáciu na Slovensku, alebo to ako cudzinec sleduješ skôr z diaľky?

Nemôžem povedať, že by som slovenskú politiku sledoval. Poznám mená niektorých strán a politikov a približne ich postoje, ale všeobecne sa o politiku nezaujímam. Väčšina informácií ku mne prichádza len z rozhovorov ľudí vo vlakoch alebo na ulici. Navyše mám iba pobyt, takže tu nemôžem voliť — preto je pre mňa jednoduchšie sa do toho príliš neponárať.

Na Slovensku sa Beau cíti prijatý.

Ig/@vedmedik.bu/

A naopak, sleduješ aj dianie v USA, napríklad okolo Donalda Trumpa, alebo si sa od americkej politiky už mentálne odstrihol?

Pre mnohých to možno bude prekvapenie, keďže Američania bývajú veľmi názorovo vyhranení, ale úprimne — nemám o to záujem. Na politiku sa pozerám dosť pesimisticky, preto ju vedome ignorujem. Samozrejme, niečo zachytím od rodiny, priateľov či na sociálnych sieťach, ale neberiem to príliš vážne.

Tvojím domovom sa stali Košice. Čím ťa východné Slovensko najviac prekvapilo?

Úprimne, pred príchodom som o Slovensku nevedel takmer nič, takže prekvapujúce bolo vlastne všetko. Dnes by som však vypichol najmä dialekt na východe. Samotná slovenčina je náročná — a keď k tomu prirátam rýchlu hovorovú reč a slang, stále ma to vie zaskočiť.

O východe sa často hovorí, že sa tu vie dobre zabávať. Naučil si sa už, čo u nás znamená „ideme len na jedno“? 

Som si toho až príliš vedomý. Zažil som to už v prvom týždni po príchode. Myslím, že z Margecian nemôžem odísť bez pár pohárikov. Keby som si nedal aspoň uvítací štamperlík a kapurkovú, asi by sa to považovalo za urážku.

Ako sa ti bojuje so slovenčinou v bežnom živote? Máš pocit, že bez nej je tu človek trochu stratený?

V bežnom živote fungujem so slovenčinou pomerne dobre. Možno neodpovedám vždy veľmi sofistikovane, ale väčšinou rozumiem, čo mi ľudia hovoria. Bez problémov zvládam nákupy, čítanie jedálnych lístkov či objednávanie jedla. Doma sa navyše veľa hovorí po slovensky, keďže žijeme s rodinou, takže som s jazykom v každodennom kontakte.

Veľa mladých — a na moje prekvapenie aj niektorí starší — hovoria aspoň čiastočne po anglicky, takže prežiť sa tu dá aj bez znalosti slovenčiny. Ja som tak fungoval pomerne dlho. Výzvou je skôr to, že takmer všetky písomné informácie sú iba po slovensky. Aj tak si však myslím, že ak tu človek žije, mal by sa jazyk snažiť naučiť.

Ktoré slovenské miesta ťa ako Američana nadchli najviac?

Možno by bolo jednoduchšie povedať, čo ma tu neoslovilo. Za sedem rokov, čo sa sem vraciam a teraz tu aj žijem, ma Slovensko stále dokáže prekvapiť a čoraz viac si ho zamilovávam. Najväčším lákadlom je pre mňa príroda, ale veľmi sa mi páčia aj hrady, mestá a dediny. Silný zážitok pre mňa bola prvá návšteva historického centra Košíc — najmä Dóm sv. Alžbety a Hlavná ulica.

Slovákov považuje za jeden z najpohostinnejších národov.

Ig/@vedmedik.bu/

Je vo vzťahu so Slovenkou občas cítiť kultúrne rozdiely?

Niekedy áno. Naše kultúrne hodnoty a pohľady na veci sa občas líšia, čo pramení z odlišného zázemia. Nevedie to k hádkam — skôr sa jednoducho nedokážeme úplne zhodnúť, pretože veci vnímame inak. Americké nastavenie myslenia je podľa mňa niečo, čomu ona nikdy úplne neporozumie.

Vzťah so ženou z východnej Európy je citeľne odlišný od vzťahu s Američankou. S kamarátmi, ktorí majú partnerky z tohto regiónu, si z toho občas robíme žarty — nie každý muž je na to vraj pripravený.

Podarilo sa ti naučiť svojich svokrovcov z USA niečo typicky americké — napríklad jedlo, ktoré si obľúbili?

Ani veľmi nie. Asi najbližšie k tomu je mac and cheese — ten mojej manželke aj svokre chutí. Inak doma varíme skôr podľa starých slovenských kuchárskych kníh alebo pripravujeme jednoduché jedlá.

Pamätáš si na svoju reakciu, keď si prvýkrát ochutnal naše legendárne bryndzové halušky? A je niečo zo slovenskej kuchyne, čomu dodnes úplne nerozumieš?

Spočiatku som si nebol istý, ale chuť mi postupne prirástla k srdcu a dnes ich mám naozaj rád. Keď prídu kamaráti zo zahraničia, je to prvé jedlo, ktoré im odporúčam — spolu s Kofolou a borovičkou.

Rozumiem, že to môže byť pozostatok minulosti, ale stále nechápem jedenie cestovín s kečupom. V obchodoch je dostupná paradajková omáčka a veľa ľudí má aj vlastné záhrady, takže pretrvávajúca obľuba kečupu mi príde zvláštna.

Vieš si predstaviť, že na Slovensku zostarneš?

Jednoznačne áno. Už od prvej návštevy som vedel, že raz tu budem žiť. Teraz, keď tu som, je mojím cieľom zostať.

Autičkárka Renáta: Ľudia mi píšu, že moje autá sú ich snom. Schopné auto kúpiš za 10-tisíc

• Pilates nevznikol ako ženský wellness trend.
• Jeho prvými veľkými testermi boli internovaní muži počas prvej svetovej vojny.
• Joseph Pilates svoju metódu volal contrology.
• Reformer má korene v rehabilitácii, pružinách a presnej kontrole tela.

Na Instagrame dnes pilates vyzerá ako estetika jemných ponožiek, uhladených drdolov a reformer štúdií, kde sa človek potí tak diskrétne, až to pôsobí draho. Lenže pôvod tohto cvičenia je oveľa tvrdší. Jeho príbeh totiž začína ako systém pre mužov, ktorí potrebovali prežiť nudu, stres, zranenia a psychický rozklad v internačnom tábore.

Andrea žije v Trapani: Sicílčania si na oslavu osemnástky berú pôžičky. Apartmány sú tu lacnejšie, ako garsónka na Slovensku

Chorľavý chlapec, ktorý sa rozhodol nebyť slabý

Joseph Hubertus Pilates sa narodil 9. decembra 1883 v nemeckom Mönchengladbachu. Niektoré biografické zdroje ho opisujú ako dieťa, ktoré trápili krivica, astma a reumatická horúčka, a práve snaha dostať vlastné telo pod kontrolu ho priviedla k gymnastike, boxu, potápaniu, kulturistike a k štúdiu rôznych pohybových systémov.

Pilates Anytime píše, že ho ovplyvnili západné aj východné formy cvičenia a tiež antické predstavy o harmonickom tele. Znie to ako známy príbeh o slabom dieťati, ktoré sa cez šport premení na silného dospelého. Lenže Pilates nebol len človek, ktorý si našiel pohyb.

Bol doslova posadnutý tým, ako telo funguje ako celok. Nešlo mu o izolovaný biceps, ale o koordináciu, dych, držanie tela, chrbticu a hlboké svaly. Svoju metódu v tomto období ešte nenazýval pilates. Volal ju contrology, čiže systém, v ktorom má myseľ vedome riadiť telo. Až po jeho smrti sa metóde začalo hovoriť pilates, čo sa ujalo a už navždy zostalo.

Miesto, kde sa wellness zrodil v zajatí

V roku 1914 žil Pilates v Anglicku. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa z neho ako z Nemca stal „nepriateľský cudzinec“. Po začiatku vojny skončil medzi skorými zatknutými a po presunoch cez tábory sa 12. septembra 1915 dostal do Knockaloe na ostrove Man. Keď prišiel, v tábore už bolo viac ako 16-tisíc internovaných mužov.

Tam sa z jeho nápadu stal systém. Nie v luxusnom štúdiu, ale v priestore, kde sa čas naťahoval, sloboda neexistovala a telo bolo jednou z mála vecí, ktoré si človek ešte mohol aspoň čiastočne vziať späť. Pilates neskôr označil skúsenosť na ostrove Man za kľúčovú, pretože mu dala čas rozvíjať metodiku a pomáhať spoluväzňom.

Zabudni teda na predstavu influenceriek - prvou veľkou komunitou pilatesu boli internovaní muži a cvičenie malo udržiavať telo funkčné a hlavu pokope. Pilates v Knockaloe testoval prvé vlastné cviky s ostatnými väzňami, pozoroval pohyby táborových mačiek a pravdepodobne pracoval aj s chorými väzňami, pre ktorých z posteľných pružín vyrábal tréningové pomôcky.

Cvičíš v nesprávny čas? Tvoje telo má vlastný harmonogram, odborník vysvetľuje, ako sa správne nastaviť

Pružiny, lôžka a predchodca reformera

Najznámejšia legenda hovorí, že Pilates pripevňoval pružiny na nemocničné postele, aby mohli zranení alebo oslabení ľudia cvičiť aj poležiačky. Tu pravdepodobne začal vývoj prístroja Cadillac (nie to auto, ale nástroj na cvičenie), pričom veľká časť jeho aparátov sa v upravenej podobe používa dodnes.

Reformer, ktorý dnes v butikových štúdiách vyzerá ako minimalistická mučiaca posteľ pre bohatých, má podobnú logiku - odpor, kontrola a presný pohyb. Je to stroj, ktorý využíva pružiny a kladky na progresívny odpor a zapája končatiny aj stabilizačné svaly trupu.

Reformer tak nebol pôvodne navrhnutý ako pekný doplnok k legínam, ale ako nástroj na presnú prácu s telom. V Hamburgu Pilates pracoval s rehabilitačnými pacientmi a v auguste 1924 podal patentovú prihlášku na körperübungsgerät, teda cvičebný prístroj, ktorý sa neskôr stal známym ako reformer.  Len si to predstav, ako sa pýtaš báb, či si dáte poobede körperübungsgerät!

New York, tanečníci a Clara, bez ktorej by sa metóda možno stratila

Po vojne sa Pilates vrátil do Nemecka, no v roku 1926 odišiel do Spojených štátov. S Clarou Zeuner otvorili v New Yorku štúdio na 939 Eighth Avenue. Práve poloha pri tanečných štúdiách bola osudová. Do Pilatesovho priestoru začali chodiť tanečníci, herci, gymnasti aj spoločenská elita.

Prichádzali mená ako George Balanchine, Martha Graham, Ruth St. Denis či Ted Shawn a v tomto čase bolo pôvodne 60 percent klientely mužskej. Clara pritom nebola len „manželka pri zakladateľovi“. Pôsobila ako skutočná učiteľka v štúdiu a človek, ktorý pomohol metódu odovzdať ďalším žiakom.

Súčasný boom pilatesu

Pilates prežil vlastného tvorcu, pretože nebol postavený na jednom ideále krásy. Jeho jadrom bola kontrola, dych, presnosť a celé telo. Joseph Pilates to podal až asketicky: „Najskôr sa nauč správne dýchať.“ Práve to sa stalo jedným zo základných princípov jeho metódy.

Pinterest prvýkrát ukázal, čo na ňom vyhľadávajú muži. Gen Z redefinuje mužskosť, pozitívne, štýlovo a bez stereotypov

A práve preto je dnešný boom trochu ironický. Sociálne siete z pilatesu často robia estetiku tela, no jeho pôvodná myšlienka bola praktickejšia a drsnejšia - ako zostať funkčný, sústredený a silný, keď svet okolo teba nie je pohodlný.

Dnešné reformer štúdio má od ostnatého drôtu na ostrove Man ďaleko. No každý pohyb proti pružine v sebe stále nesie malý kus toho pôvodného nápadu, že telo sa nemení silou ega, ale kontrolou, opakovaním a trpezlivosťou.

• Adam Hencek mal 23 rokov, Tomáš Feuller 25 rokov.
• Obaja boli zo Slovenska a žili v írskom Carrick-on-Suir.
• Zomreli doma len tri dni po sebe, príčina smrti nebola uvedená.
• Rodina vyzbierala peniaze na spoločnú rozlúčku a kremáciu.

Len pred mesiacom stáli pred ľuďmi, ktorí ich mali radi, a začínali spoločný život ako manželia. Teraz o Adamovi Hencekovi a Tomášovi Feullerovi píšu britské médiá ako o mladom páre zo Slovenska, ktorý zomrel v Írsku len niekoľko dní po sebe.

História dúhovej vlajky. Vieš, že pôvodne mala osem pruhov a každý z nich symbolizuje niečo konkrétne?

Podľa portálov Metro a Mirror žili Adam a Tomas v meste Carrick-on-Suir na juhu Írska. Adam mal 23 rokov, Tomáš 25. Adam zomrel nečakane v utorok 2. júna 2026, Tomáš o tri dni neskôr, v piatok 5. júna 2026. Obaja podľa zverejnených informácií zomreli doma. Príčina smrti v článkoch uvedená nebola.

Svadba, ktorá mala byť začiatkom

Mirror píše, že ich úmrtie prišlo len mesiac po jednom z najšťastnejších dní ich života, po svadbe. Po tragédii rodina pripravila spoločnú rozlúčku a súkromnú kremáciu v Corku. Pre rodinu to znamená nielen obrovskú bolesť, ale aj vysoké náklady. Adamova teta Mirka Kohutovičová preto založila zbierku na platforme GoFundMe.

„Zbieram peniaze na spoločný pohreb môjho synovca Adama Henceka a jeho manžela Tomáša Feullera, ktorí tragicky zomreli 2. júna 2026 a 5. júna 2026. Veľmi by sme ocenili akýkoľvek príspevok na pomoc s pietnou rozlúčkou a kremáciou novomanželov,​“ uviedla.

Adam Hencek a Tomáš Feuller

GoFundMe

Ľudia prispeli v priebehu dní

Cieľ zbierky podarilo naplniť v ten istý deň, keď bola spustená. Vyzbieralo sa 12 070 eur. Mirka neskôr poďakovala darcom slovami: „Veľmi si vážime všetky dary. Vďaka vašej pomoci sme dosiahli náš cieľ, za čo sme nesmierne vďační. Ďakujeme vám všetkým za podporu našej rodiny v tomto období.“

Správa zasiahla aj ľudí, ktorí Adama a Tomáša poznali z bežného života. Bývalá Adamova študentka klavíra Daisy Wn napísala: „Adam ma krátko učil hrať na klavír, bol skvelý učiteľ a džentlmen. Myslím na Adamovu rodinu a priateľov v tomto hrozne smutnom čase, nech odpočíva v pokoji.“

Komunita v Írsku smúti

Ďalšia ich známa, Karen Douglas, podľa portálu Metro uviedla: „S Adamom a Tomášom sme sa stretli minulý rok cez prácu a ich energia a láska k životu boli nákazlivé.“

Šokujúca tragédia v Thajsku: Smrť známej českej influencerky, rodina bojovala o jej život do poslednej chvíle

Práve tieto krátke odkazy ukazujú, že za správou z britských médií nie sú len mená a dátumy. Sú tam dvaja mladí Slováci, ktorí si v Írsku budovali život, vzťahy aj komunitu. A ľudia, ktorí teraz namiesto gratulácií k svadbe píšu posledné odkazy.

• Víťaz dostane 50 miliónov dolárov, teda 43,5 milióna eur.
• Každý tím má istých aspoň 10,5 milióna dolárov, približne 9,1 milióna eur.
• Peniaze nejdú priamo hráčom, ale národným futbalovým zväzom.
• Turnaj má 48 tímov a 104 zápasov, preto je finančný balík rekordný.

Na futbalových majstrovstvách sveta sa vždy hrá o trofej, nesmrteľné momenty a miesto v histórii. V roku 2026 sa však hrá aj o sumu, ktorá už znie skôr ako rozpočet veľkého štúdia než športová prémia. Medzinárodná futbalová federácia FIFA potvrdila celkový finančný príspevok 727 miliónov dolárov, teda takmer 632,5 milióna eur, píše portál Joe.

Vuvuzely, maskoti a futbalový gýč. Veci, ktoré si z Majstrovstiev sveta vo futbale pamätáme viac než výsledky

Z toho 655 miliónov dolárov, takmer 570 miliónov eur, pôjde na odmeny za umiestnenie medzi 48 tímov. Prezident FIFA Gianni Infantino k tomu povedal, že „majstrovstvá sveta 2026 budú prelomové aj z pohľadu finančného príspevku globálnej futbalovej komunite“.

Koľko dostane víťaz

Turnaj štartuje už dnes 11. júna a prvýkrát ho hostia tri krajiny - Spojené štáty americké, Kanada a Mexiko. Z pôvodných 32 tímov sa počet rozšíril na 48 a namiesto 64 zápasov ich bude 104. To znamená viac televíznych práv, viac lístkov, viac sponzorov, ale aj viac nákladov na cestovanie, tréningové základne, logistiku a zabezpečenie.

Nový šampión získa 50 miliónov dolárov, teda 43,5 milióna eur. K tomu príde ešte 1,5 milióna dolárov na prípravu, približne 1,3 milióna eur. Víťazný futbalový zväz sa tak dostane k 51,5 miliónu dolárov, čo je takmer 44,8 milióna eur. Pre porovnanie, Argentína za triumf v roku 2022 dostala 42 miliónov dolárov, približne 36,5 milióna eur.

Rozpis odmien

Rozpis je jednoduchý, no brutálne odstupňovaný:

• Víťaz: 50 miliónov dolárov, teda 43,5 milióna eur.
• Finalista: 33 miliónov dolárov, približne 28,7 milióna eur.
• Tretie miesto: 29 miliónov dolárov, približne 25,2 milióna eur.
• Štvrté miesto: 27 miliónov dolárov, približne 23,5 milióna eur.
• Štvrťfinalisti: 19 miliónov dolárov, približne 16,5 milióna eur.
• Osemfinále: 15 miliónov dolárov, približne 13,1 milióna eur.
• Kolo medzi 32 najlepšími: 11 miliónov dolárov, približne 9,6 milióna eur.
• Skupinová fáza: 9 miliónov dolárov, približne 7,8 milióna eur.

Hráči nedostanú plnú sumu

Najdôležitejšia vec je, že tieto peniaze neposiela FIFA rovno hráčom na účty. Idú národnému futbalovému zväzu a až potom záleží na tom, čo má krajina dohodnuté v bonusoch. Niekde môžu hráči dostať prémiu za postup zo skupiny, inde za každé vyradzovacie kolo alebo až za celkový triumf.

Majstrovstvá sveta vo futbale: 20 vecí, ktoré z teba spravia experta, aj keď tento šport ide mimo teba

Zvyšok peňazí môže skončiť v realizačnom tíme, cestovaní, infraštruktúre, ženskom futbale, mládeži alebo v takzvanom grassroots futbale. To je futbal úplne odspodu - detské akadémie, lokálne kluby, tréneri a ihriská, z ktorých raz môže vyrásť ďalšia veľká generácia.

Pre menšie krajiny preto nejde len o peknú odmenu. Aj skoré vypadnutie znamená minimálne približne 9,1 milióna eur. V praxi to môže zaplatiť prípravu, nové projekty a niekoľko rokov práce, bez ktorej by veľké turnaje inak nevznikli.

Odkiaľ sa však táto vlajka vlastne vzala a prečo je dúhová?

Symbol rozmanitosti

Nápad na vlajku vznikol v roku 1977, kedy ju navrhol americký vojak a umelec Gilbert Baker. S touto myšlienkou ho oslovil Harvey Milk, ktorý bol prvým otvoreným LGBT+ politikom v histórii Kalifornie. Vlajka bola prvýkrát verejne predstavená v roku 1978 na oslavách Dňa slobody LGBT+ ľudí v San Franciscu a okamžite sa ujala ako symbol celého hnutia, píše BBC. 

Gyimesi a Taraba chcú zakázať LGBTQ vlajky. Kritika sa na nich valí z každej strany

Gilberta Bakera pri tvorbe dúhovej vlajky inšpiroval pop-art, ale aj historické súvislosti. Ľudia s inou ako heterosexuálnou orientáciou si totiž o svojej sexualite v minulosti dávali navzájom vedieť pomocou jasných farieb. Oscar Wilde nosil zelený karafiát, v Austrálii sa nosila žltá a v Amerike fialová. Počas holokaustu nanútili nacisti homosexuálnym mužom nosenie ružového trojuholníka.

Pôvodná verzia dúhovej vlajky z roku 1978.

Wikipedia/Fibonacci

Pôvodný dizajn vlajky obsahoval osem pruhov, z ktorých boli dva neskôr odstránené – ružový a tyrkysový. Stalo sa tak v súvislosti so smrťou Harveya Milka, na ktorého bol v novembri 1978 spáchaný atentát, informuje web PRIDE Košice. Po tejto tragickej udalosti veľa ľudí chcelo vyjadriť podporu queer komunite dúhovou vlajkou. Fabrika, ktorá zabezpečovala jej hromadnú výrobu, však nevedela pre zvýšený dopyt dodať dostatok vlajok s ružovým pásom látky. Začali teda vyrábať verziu so siedmymi pruhmi.

Tyrkysový pruh bol odstránený v roku 1979, keď sa v San Franciscu opäť organizoval festival Gay Freedom Parade. Organizátori festivalu sa na počesť Harveya Milka rozhodli dať dúhové pruhy na obe strany trasy, ktorou viedol sprievod. Na to potrebovali mať párny počet pruhov, preto tyrkysový vypustili. Odvtedy je najviac známy dizajn vlajky so šiestimi pruhmi, neskôr došlo ešte k menšej zmene, keď indigovú farbu upravili na kráľovskú modrú.

Dúhová vlajka.

Wikipedia/Guanaco

Význam pruhov

Farby vlajky symbolizujú tieto veci: červená život, oranžová zdravie, žltá slnečné svetlo, zelená prírodu, modrá vyrovnanosť/mier, fialová dušu/duchovno. 

„Dúhová vlajka bola nutnosť. Dovtedy sme mali ružový trojuholník, ktorý sme si privlastnili – ten však vznikol v časoch utláčania a smrti a vychádzal z nešťastia. Potrebovali sme niečo vlastné, čosi krásne. Dúha je dokonalý symbol, pretože trefne reprezentuje rozmanitosť v komunite, či už rasovú, rodovú alebo vekovú," vyjadril sa Barker v rozhovore pre MoMA (Museum of Modern Art, New York).

Slovenským politikom vadí

Symbol rozmanitosti LGBT+ komunity bol v minulosti (ale aj v súčasnosti) tŕňom v oku viacerých slovenských politikov. Vadila Ficovi (Smer-SD), Kotlebovi (ĽSNS), ale aj Dankovi (SNS). Najnovšie proti nej zbroja parlamentný poslanec György Gyimesi (OĽaNO) a opozičný nezaradený poslanec Tomáš Taraba, ktorí chcú zakázať dúhovú vlajku na verejných budovách.

Ich legislatívny návrh vyvolal na internete lavínu kritiky.

„Teraz zabudnime na to, že vyvesenie dúhovej vlajky je vyjadrenie solidarity s queer komunitou, ktorá nikomu neubližuje, a nie ideologický boj. A aj na to, že v prípade náboženských symbolov tejto dvojici vôbec neprekáža ich vešanie v štátnych budovách," napísala na sociálnej sieti poslankyňa za SaS Jana Bittó Cigániková.

„Miesto toho, aby sa Slovensko približovalo akceptáciou menšinových práv k modernej Európe 21. storočia, tak sa tu stredoveký krúžok snaží po nich šliapať,” vyhlásila. 

Ešte tvrdšie stanovisko k návrhu zaujal spevák a hudobný dramaturg Jakub Petraník. „Táto symbolická šikana menšiny je z môjho pohľadu skôr prejav nekonečnej hlúposti... Hlavne, povedzme si pravdu. Ktorá štátna inštitúcia má koľko dní v roku vyvesenú dúhovú zástavu," napísal na svojom facebookovom profile.

„Zvykne to byť tak, že práve taký muž si pod rúškom noci rád nechá naložiť, keď žena s deťmi odídu na víkend za babkou. Vyrovnaný muž nemá potrebu zaoberať sa vecami, ktoré ho nepokúšajú," komentoval spoločný návrh poslancov rozhorčený spevák.

• Pomenovanie vzniklo podľa bratov Changa a Enga, narodených v Siame.
• Siam je historický názov dnešného Thajska.
• V medicíne sa dnes presnejšie používa výraz zrastené dvojčatá.
• Prípad z Bratislavy je raritný a lekári čakajú na detailnú diagnostiku.

V utorok 9. júna sa v bratislavskom Národnom ústave detských chorôb narodili dievčatá zrastené panvami. Na Slovensku ide o výnimočný moment - podobné deti sa tu naposledy narodili v roku 2009, posledný úspešne oddelený prípad sa spája s rokom 2000.

Srdcervúci príbeh najznámejších siamských dvojčiat Ruska stále desí. Pichali im rádioaktívne látky a vykonávali na nich experimenty

Každá má vlastné srdce, pľúca aj obličky

Lekári zatiaľ hovoria opatrne - každá z novonarodených dievčat má vlastné srdce, pľúca a obličky, no pri orgánoch v brušnej dutine potrebujú ďalšie vyšetrenia. Riaditeľ ústavu Peter Bartoň povedal: „Obidve deti sa majú dobre, mamička je stabilizovaná, všetko prebehlo podľa očakávania.“ 

Keď sa pri takomto prípade povie siamské dvojičky, znie to ako bežná fráza. V skutočnosti je to starý názov s veľmi konkrétnou adresou. Siam bol historický názov dnešného Thajska. A práve odtiaľ pochádzali bratia Chang a Eng, ktorí sa narodili 11. mája 1811 v meste Meklong.

Ich telá spájal pás tkaniva medzi trupmi. Britannica píše, že vďaka ich sláve začal výraz siamské dvojča označovať človeka z dvojice zrastených dvojčiat bez ohľadu na národnosť.

Dvaja bratia, ktorí sa stali značkou

Chang a Eng neboli známi preto, že by sa o nich písali citlivé medicínske texty. Slávu im priniesol šoubiznis 19. storočia. Ako tínedžeri odišli zo Siamu s britským obchodníkom a potom cestovali po Spojených štátoch amerických, Kanade, Kube a Európe.

Ľudia platili, aby ich videli - dnes by sme to nazvali komercializovaním cudzieho tela, no vtedy to bola bežná súčasť zábavy. Z ich pôvodu sa stala nálepka pre všetky zrastené dvojčatá. 

Iné pomenovanie je lepšie

V medicíne sa dnes používa presnejší výraz zrastené dvojčatá. Znamená to, že ide o jednovaječné dvojčatá, ktorých telá zostali počas veľmi skorého vývoja čiastočne spojené. Ak sa embryo nerozdelí úplne, môžu vzniknúť deti, ktoré sú spojené časťou tela alebo orgánmi.

Príbeh „prvých“ siamských dvojčiat. Boli otrokári, splodili dvadsať detí a jeden z nich bol alkoholik

Takéto prípady sú mimoriadne zriedkavé. Odhad hovorí o jednom prípade na 50-tisíc až 100-tisíc tehotenstiev, iný zase uvádza približne jeden prípad na 50-tisíc až 60-tisíc pôrodov. Zdroje sa líšia, pretože ide o raritný jav a nie všetky prípady končia narodením.

Názov ostal, no pohľad sa zmenil

Slovo siamské teda nevzniklo v laboratóriu ani v učebnici anatómie. Vzniklo z popularity dvoch bratov, ktorých svet najprv vnímal ako atrakciu a až oveľa neskôr ako ľudí s vlastným príbehom. Práve preto je dobré vedieť, čo ten výraz nesie so sebou.

V bežnej reči mu ľudia rozumejú. V odbornom texte je však citlivejšie hovoriť o zrastených dvojčatách. Nie preto, že by história Changa a Enga zmizla, ale preto, že dnešní malí pacienti nie sú historická nálepka. Sú to deti, pri ktorých rozhodujú milimetre, vyšetrenia a tím lekárov, nie starý názov z plagátu.

• Majstrovstvá sveta 2026 budú väčšie, dlhšie a trochu chaotickejšie.
• Nový formát zmení aj význam remíz a tretích miest.
• Technológie budú riešiť ofsajdy, dotyky lopty aj sporné momenty.
• Najlepšie budeš znieť vtedy, keď nebudeš komentovať každú prihrávku.

Keď sa začne svetový turnaj, futbal zrazu vylezie z klubových bublín a pristane v bežnom živote - v kancelárii, v bare, v rodinnej skupine či na terase pri pive. Prichádza tak obdobie, kedy aj človek, ktorý nerozozná pressing od parkovania autobusu, zrazu sedí pri obrazovke s partiou, ktorá rieši ofsajd s väčším zápalom ako dedičské konanie.

Futbalový podvodník, ktorý sa stal legendou bez toho, aby odohral zápas. Toto je príbeh neslávne známeho Carlosa Kaisera

A presne vtedy sa oplatí vedieť pár vecí, ktoré znejú nenápadne, ale okamžite ťa posunú z kategórie „kto hrá v žltom?“ do kategórie človek, ktorý chápe, čo sa na ihrisku vlastne deje. Nemusíš sledovať ligový futbal, len si nepleť emócie s informáciami. Týchto 20 drobností ti pri tom rozhodne pomôže.

1. Najprv si zapamätaj tri čísla

48 tímov, 104 zápasov, 3 krajiny. Toto je najväčší futbalový turnaj, aký sa doteraz hral. FIFA rozhodla, že majstrovstvá sveta 2026 budú prvé s 48 mužstvami a hostiť ich budú Kanada, Mexiko a Spojené štáty americké. Čiže viac zápasov, viac outsiderov, viac zvláštnych mien v zostavách a viac šancí, že sa z hráča, ktorého nikto neriešil, stane na dva týždne internetový boh.

2. Formát je malá pasca

Nie je to starý model, kde si človek pamätal 8 skupín a išiel ďalej. Teraz je 12 skupín po 4 tímy. Postupujú prvé 2 tímy z každej skupiny a ešte 8 najlepších tímov z tretích miest. Preto bude aj nudná remíza zrazu vyzerať ako výpočet hypotéky. Gólový rozdiel, počet strelených gólov, karty - všetko môže mať cenu.

Trofej pre víťaza turnaju

Brendan Mcdermid/Reuters

3. Tretie miesto už neznie trápne

Tím môže skončiť tretí a stále ísť ďalej. Toto je detail, ktorý zmení posledné zápasy skupín. Niekto nebude naháňať výhru za každú cenu, ale „dosť dobrú prehru“. Znie to hrozne, ale turnajový futbal je často práve taký - menej romantiky, viac kalkulačky.

4. Otvárací zápas je futbalový remake

Turnaj odštartuje už 11. júna zápasom Mexika proti Južnej Afrike v Mexico City Stadium. Ide o pekný detail - rovnaké krajiny otvorili aj majstrovstvá sveta 2010. Vtedy z toho bol gól Siphiweho Tshabalalu, ktorý vyzeral ako trailer k celému turnaju. Ak to vytiahneš pred výkopom, nikto nemusí vedieť, že si si to pamätal z YouTube.

5. Mexico City Stadium nie je len štadión

Tento štadión sa stane prvým miestom, ktoré bude hostiť 3 otváracie zápasy majstrovstiev sveta. Staršie generácie ho poznajú ako Azteca. Pre futbal je to chrám, kde sa mieša Maradona, mexický hluk a história, ktorá sa nedá vyrobiť marketingom. V roku 2026 ho FIFA používa pod neutrálnym názvom, ale duch miesta sa nedá premenovať tak ľahko.

Aztécky štadión v Mexico City

TASR/AP Photo/Fernando Llano

6. Finále bude geografický chyták

Finále je naplánované na 19. júla 2026 na New York New Jersey Stadium, teda na MetLife Stadium v East Rutherforde. Nie, nie je to priamo New York, hoci sa to bude tak tváriť v titulkoch. Je to New Jersey - malá oprava, veľký efekt pri rozhovore.

MetLife Stadium

Mike Segar/Reuters

7. Tento turnaj budú bolieť nohy

Tri krajiny znamenajú cestovanie, rozdielne podmienky a zvláštny rytmus. Na majstrovstvách sveta niekedy nerozhodne len najlepší hráč, ale aj to, kto zvládne presuny, regeneráciu a zápas o pár dní neskôr. Keď favorit hrá pomaly, nemusí byť len bez nápadu, možno si šetrí telo na zápas, ktorý príde potom.

8. Držanie lopty je preceňované

Keď tím drží loptu 68 percent času, ešte to neznamená, že hrá dobre. Niekedy si iba prihráva pred múrom. Sleduj radšej, kde má loptu, nie koľko ju má. Prihrávky pri vlastných stopéroch vyzerajú pekne v štatistike, ale obranu súpera nebolia.

9. Nízky blok nie je automaticky hanba

Keď menší tím zalezie hlboko, internet začne kričať „autobus”. Lenže na turnaji je to legitímna zbraň. Zoberieš súperovi priestor, prežiješ tlak, čakáš na roh, brejk alebo nervózneho stopéra. Nie je to vždy krásne. Ale majstrovstvá sveta nikdy neboli výstava pekných úmyslov.

Chlapec z chudobnej rodiny, ktorý zarobil miliardy. Ako sa z Christiana Ronalda stala legenda

10. Štandardky sú skratka cez chaos

Rohy, priame kopy a dlhé auty sú na reprezentačnom turnaji extrémne cenné. Kluby spolu trénujú celý rok, reprezentácie oveľa menej. Preto jeden dobre nacvičený signál vie nahradiť celé mesiace chémie. Keď outsider získa roh v 88. minúte, nie je to prestávka na mobil - tu sa začína zápletka, ktorá môže všetko rozhodnúť.

11. Ofsajd sa nerieši podľa momentu, keď hráč preberá loptu

Najčastejší omyl pri televízore - niekto kričí ofsajd, lebo hráč stál za obranou, keď dostal prihrávku. Lenže rozhoduje moment, keď lopta odchádza od spoluhráča. Poloautomatická ofsajdová technológia má pomáhať práve s týmto momentom, nie s tým, či sa niekomu zdá útočník príliš rýchly.

12. Lopta bude mať viac dát než bežný fanúšik argumentov

Oficiálna lopta Trionda má podľa FIFA pripojenú technológiu a senzor pohybu s frekvenciou 500 hertzov. Pomáha pri presnom určení dotyku s loptou, čo je dôležité pri ofsajdoch a sporných tečoch. Futbal stále vyzerá ako 22 ľudí naháňajúcich loptu, len tá lopta už zároveň pracuje ako malý dátový bonzák.

Trionda, oficiálna lopta majstrovstiev sveta vo futbale 2026

TASR/Darryl Dyck/The Canadian Press

13. Videoasistent nie je Boh

Videoasistent rozhodcu (VAR) neznamená, že sa opraví každá hlúposť. Niektoré veci ostávajú na výklade hlavného rozhodcu. Najlepšia veta pri spornom momente nie je „ukradli im zápas“, ale „otázka je, či tam bola zjavná chyba“. Znie to menej výbušne, ale oveľa dospelejšie.

14. Žlté karty budú vlastný mikrosvet

FIFA potvrdila, že jednotlivé žlté karty sa na turnaji mažú po skupinovej fáze a potom znovu po štvrťfinále. To je dôležité, lebo turnaj je dlhší a hráči by inak ľahšie vypadli zo semifinále alebo finále pre starší faul. Pri vyraďovačke preto sleduj aj kartovú situáciu, nie iba skóre.

15. Brankár už nemá nekonečné držanie lopty

Ak brankár drží loptu rukami viac ako osem sekúnd, súper dostane roh. Je to malé pravidlo s veľkým potenciálom na chaos. Brankár chce zabiť čas, rozhodca mu odpočíta osem sekúnd a zrazu je z pokojnej koncovky roh pri vlastnej bráne.

16. Sleduj lavičku, nie iba najväčšie meno

Najväčšia hviezda pritiahne kameru, ale zápas často otočí náhradník. Hlavne krídlo, ktoré príde proti unavenému obrancovi. Okolo 60. až 75. minúty sa oplatí viac pozerať na striedania než na štatistiku striel. Tam tréner často prizná, čo mu v zápase nefunguje.

Prečo sa muži vzdávajú vlastného priezviska: Trend, ktorý by schválil aj Masaryk, rozdúchal Brooklyn Beckham

17. Najlepší hráč môže byť ten, ktorého si nevšimneš

Defenzívny záložník, ktorý kazí súperove útoky, nebude mať najviac zostrihov na sociálnych sieťach. Ale bez neho sa favorit môže rozpadnúť. Keď chceš znieť, že vidíš viac než góly, povedz niečo o hráčovi, ktorý „upratuje priestor pred obranou“. Ak to sedí, znie to výborne. Ak nie, stále to znie dosť odborne.

18. Penalty sú test nervovej sústavy

Penalty nie sú len o tom, kto vie kopnúť do rohu. Je to chôdza od polovice ihriska, čakanie, brankárske grimasy, únava a vedomie, že jeden zlý dotyk môže skončiť na všetkých obrazovkách sveta. Preto niekedy zlyhá hviezda a trafí hráč, ktorého by si v reklame na šampón hľadal len ťažko.

19. Outsider hrá s inou logikou

Favorit chce vyhrať turnaj. Outsider často chce najprv prežiť zápas. Preto môže oslavovať bod tak, akoby získal trofej. V tom je krása majstrovstiev sveta - pre jedného je remíza hanba, pre druhého rodinný príbeh na 40 rokov.

AT&T Stadium v Arlingtone v metropolitnej oblasti Dallasu

TASR/AP Photo/Tony Gutierrez

20. Najlepšie znieš, keď nekomentuješ všetko

Najväčší amatérsky giveaway nie je neznalosť zostáv. Je to nutkanie mať názor na každú prihrávku. Skús menej kričať a viac si všímať vzorce - kto koho púšťa do strán, kto zbiera odrazené lopty, komu dochádza energia. Futbal potom prestane byť len čakanie na gól a začne byť trochu šach, trochu chaos a trochu verejné nervové zrútenie v kopačkách.

Mršina bola v kontajneroch prepravená z dánskeho ostrova Anholt na pevninu. Niektoré kosti potom zaradí do svojich zbierok kodanské prírodovedné múzeum. Likvidácie sa ujala firma Daka v meste Randers, ktorá sa špecializuje na spracovanie odpadov z poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu a vyrába z nich zložky krmív, hnojivá a biopalivá.

Desiatky mŕtvych veľrýb za tri mesiace. Situácia sa rapídne zhoršuje, celá populácia klesla o viac než polovicu

Zo samca bola nakoniec samica

Hovorca spoločnosti uviedol, že telo veľryby bude rozdelený podľa zloženia. Vodu z neho firma vyčistí a vypustí do fjordu, neďaleko ktorého Randers leží. Tuk zvieraťa bude spracovaný na bionaftu. Ďalšie zložky, ako sú kosti, šľachy a koža, budú použité pri výrobe sypkej biomasy, ktorá sa používa ako zdroj energie v cementárni.

More mršinu veľryby pred niekoľkými týždňami vyplavilo na brehoch ostrova Anholt. Minulý týždeň sa ukázalo, že vráskavec dlhoplutvý, pre ktorého sa v médiách udomácnilo meno Timmy, je samica. Prečo uhynula, je stále nejasné. Čaká sa na výsledky rozborov vzoriek odobratých pri pitve aj na vyhodnotenie dát zo sledovacieho zariadenia, ktoré malo zviera na sebe.

Nie všetky kosti tohto morského živočícha spracuje kafiléria, niektoré zaradí do svojich zbierok kodanské prírodovedné múzeum. Jeho zástupcovia si ich vyzdvihli už v piatok.

Záchranná akcia nemala šancu na úspech

Vráskavce dlhoplutvé sa bežne vyskytujú v Atlantickom oceáne. Veľryba Timmy však prinajmenšom od začiatku marca plávala v Baltskom mori a následne niekoľkokrát uviazla na severonemeckom pobreží. Úrady po niekoľkých pokusoch jej záchranu vzdali a na radu odborníkov ju chceli nechať uhynúť.

Dožívajú sa viac ako sto rokov. Tieto zvieratá prežili prvú aj druhú svetovú, či žili v dobe kráľa Juraja VI.

Napokon však tolerovali súkromnú záchrannú akciu financovanú dvoma nemeckými milionármi. Dobrovoľníci vráskavca dlhoplutvého previezli na špeciálnom člne do prielivu Skagerrak a 2. mája ho vypustili.

Akciu, ktorú pozorne sledovali nemecké médiá aj časť verejnosti, sprevádzal rad sporov vnútri tímu aj zjavné pochybenia. Odborníci na morskú biológiu akciu od začiatku kritizovali a tvrdili, že veľryba neprežije.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Anton Pašek zomrel vo veku 50 rokov.
• Smutnú správu oznámila jeho rodina.
• Celé Slovensko ho spoznalo po kauze s pokutou za bloček.
• Finančná správa neskôr priznala chyby a pokutu zrušila.

Z Kvetoslavova prišla smutná správa. Vo veku 50 rokov zomrel Anton Pašek, majiteľ známeho stánku s langošmi, ktorého meno sa v posledných týždňoch dostalo do povedomia ľudí po celom Slovensku. Informáciu o jeho úmrtí oznámila rodina, informoval Nový Čas.

Langoš ako politická téma. Kde vlastne táto pochúťka vznikla a príbeh o tom, ako prežila pád socializmu

Pašek bol dlhé roky známou tvárou medzi miestnymi zákazníkmi. Mimo svojho regiónu ho však poznal len málokto. To sa zmenilo až tento rok, keď sa jeho podnikanie nečakane ocitlo v centre jednej z najsledovanejších domácich káuz.

Z bločku sa stala celoslovenská téma

Pozornosť vyvolala pokuta, ktorú dostal po kontrole pokladničných dokladov. Prípad sa rýchlo rozšíril po médiách a sociálnych sieťach. Mnohí ľudia považovali sankciu za neprimeranú a do Kvetoslavova začali prichádzať zákazníci z rôznych kútov Slovenska, aby podnikateľa podporili.

Kauza sa napokon dostala aj na najvyššie politické miesta. Finančná správa následne preverila postup kontrolórov a zistila procesné pochybenia.

„Spravili sme interné preverenie postupov kontrolórov a boli zistené procesné pochybenia. Iný dôvod bol uvedený pri uložení sankcie v zázname a iný dôvod bol následne v rozhodnutí,“ uviedol prezident Finančnej správy Jozef Kiss.

Pokuta 1500 eur za diakritiku na bločku rozbila internet. Toto je výber najlepších memečiek

Prípad, na ktorý sa nezabudlo

Pokuta bola napokon zrušená a Finančná správa zároveň pripustila, že súčasné pravidlá nie sú nastavené ideálne. Prípad otvoril diskusiu o tom, ako by mal štát pristupovať k menším podnikateľom a administratívnym chybám.

Anton Pašek tak v pamäti mnohých ľudí zostane nielen ako predajca langošov z Kvetoslavova, ale aj ako človek, ktorého príbeh vyvolal celoslovenskú debatu o fungovaní úradov.

• Michal Bosák odišiel v roku 1886 z Okrúhleho do Spojených štátov s jediným dolárom vo vrecku.
• Začínal ako baník, neskôr otvoril krčmu, agentúru a vlastnú banku.
• Ako prezident First National Bank of Olyphant podpísal 5, 10 a 20-dolárové bankovky.
• Podpísal aj Pittsburskú dohodu a po úspechu zažil tvrdý pád počas hospodárskej krízy.

Na starých amerických bankovkách sa väčšinou hľadajú prezidenti, veľké podpisy štátu a symboly moci. Pri Michalovi Bosákovi je zaujímavejšie niečo menšie - meno chlapca zo šarišskej dediny Okrúhle, ktorý ešte predtým, ako mu v Amerike začali hovoriť Michael, odchádzal z domu ako tínedžer bez veľkého plánu a bez bezpečnej siete. A aj tak sa stal súčasťou americkej histórie.

Čech sa stal starostom Chicaga. Čermák bojoval proti mafiánovi Al Caponemu, zomrel pri pokuse o atentát na prezidenta

Bosák sa narodil 10. decembra 1869, do Spojených štátov odišiel v roku 1886 a v Amerike najprv pracoval ako baník v Hazletone. To vtedy znamenalo špinu, prach, riziko úrazu a výplatu, ktorá často stačila len na prežitie.

Mladý Bosák triedil uhlie za 75 centov denne a neskôr si našiel prácu na železnici za 1 dolár a 50 centov denne. Ani zďaleka však nešlo o rýchly úspech, skôr postupné tvrdé kroky v krajine, kde si musel najprv zarobiť na to, aby si vôbec mohol skúšať niečo väčšie.

Keď sa z krčmy stane finančné centrum

Bosák pochopil jednu vec skôr, než mnohí okolo neho - prisťahovalci nepotrebovali len robotu, ale aj dôveru. Slovenskí krajania riešili posielanie peňazí domov, lodné lístky pre rodinu, výmenu meny aj pôžičky. V roku 1893 kúpil v Olyphante malý podnik a postupne z neho vyrástlo miesto, kam sa Slováci nechodili iba napiť, ale aj poradiť.

Podpis Michala Bosáka na americkej bankovke

Wikipedia/Doko

Podľa AmCham Slovakia sa táto prevádzka zmenila na lodnú agentúru a v roku 1897 otvoril Michael Bosak Private Bank. Lodná agentúra znamenala biznis s cestovnými lístkami na lode, ktoré vtedy spájali Európu a Ameriku. Pre dnešného človeka je to niečo medzi cestovkou, finančným poradcom a miestom, kde po prvý raz cítiš, že ti niekto rozumie.

Podpis, ktorý skončil na dolároch

Najväčší zlom prišiel v bankovníctve. Bosák sa dostal do First National Bank of Olyphant, neskôr sa stal jej prezidentom a táto banka mala od americkej vlády povolenie vydávať bankovky. Nešlo o dnešné doláre v bežnej podobe, ale o National Bank Notes, teda bankovky vydávané súkromnými bankami so štátnym povolením.

Národná banka Slovenska vysvetľuje, že takéto bankovky v Spojených štátoch vydávali v rokoch 1863 až 1928 a líšili sa najmä názvom banky, povolením, podpismi a miestom vydania. Ako prezident First National Bank of Olyphant mal Bosák podpis na 5, 10 a 20-dolárových bankovkách z 25. júna 1907.

Slovenka Simona pracovala v USA ako policajtka: Mestskí policajti chodia aj k vraždám a znásilneniam, krimi seriály sú mimo reality

Muž, ktorý sa učil aj vtedy, keď nerozumel

Bosák nebol génius, ktorý by prišiel do miestnosti a všetci stíchli. Sám neskôr spomínal, že na začiatku bankovníctvu takmer nerozumel. Ekonomická univerzita v Bratislave cituje jeho slová: „Čo som ja vedel o bankovom obchode? Na prvej schôdzi som takmer ničomu nerozumel. Myslel som si, že sa to nikdy nenaučím. Napokon, aj moja angličtina bola obmedzená.“

A to je možno najzaujímavejšia časť jeho príbehu - nebol pripravený, len zostal dosť dlho v miestnosti, počúval, zapisoval si a učil sa. Je jednoduchšie povedať, že odišiel s dolárom vo vrecku a stal sa bankárom, no realita je komplikovanejšia. Bol nútený meniť zamestnania, zlepšovať sa v jazyku, budovať si dôveru a roky sa učil systém, ktorý bol pre neho cudzí.

Bankár, ktorý nechcel byť len bohatý

V roku 1915 založil v Scrantone Bosak State Bank. Národná banka Slovenska píše, že do roku 1920 sa z nej stala najväčšia slovenská banka v Spojených štátoch. Bosák však neostal len pri peniazoch. Počas prvej svetovej vojny sa zapojil do boja za vznik Česko-Slovenska a pridal svoj podpis k Pittsburskej dohode.

Bosákova banka v Prešove

Wikipedia/FYI2023

Išlo o dokument, ktorý v máji 1918 podpísali predstavitelia českých a slovenských komunít v Amerike. Sľuboval spoločný štát Čechov a Slovákov a pre našu časť aj vlastnú politickú pozíciu. Bosák dohodu podpísal a po vzniku nového štátu financoval viaceré projekty na Slovensku vrátane školy v Okrúhlom a obnovy kostolov v Prešove a Stropkove.

Návrat domov a nešťastný koniec

Po roku 1920 začal podnikať aj na Slovensku. Založil Americko-slovenskú banku so sídlom v Bratislave, ktorá sa postupne rozšírila na 12 pobočiek. V Prešove nechal postaviť výraznú budovu v secesnom štýle. Dodnes ju ľudia poznajú ako Bosákovu banku alebo Bosákov dom.

Jeho pomoc mala aj konkrétne, praktické rozmery. Magazín História Slovenskej akadémie vied píše, že v Okrúhlom dal z vlastných peňazí postaviť modernú školu, ktorej výstavba stála 170-tisíc korún. V texte listiny vloženej do múru školy stálo: „Tu je teda vaša škola. Starajte sa, aby ona skutočne bola stánkom výučby a vychovania mládeže.“ Silnejšie než pamätná tabuľa pôsobí podmienka, ktorú si podľa toho istého zdroja dal - v obci nemala byť povolená krčma.

Čo sa stane, ak by Trump zomrel počas prezidentovania? Ústava má pripravený tvrdý scenár, Vance by prepísal históriu

​Bosákov život nemá najšťastnejší koniec. Americko-slovenská banka narazila na hospodárske problémy po prvej svetovej vojne a v roku 1931 sa počas veľkej hospodárskej krízy zatvorila aj Bosak State Bank v Scrantone. Zatvorenie banky Bosáka zasiahlo materiálne aj psychicky. Zomrel 18. februára 1937 v Scrantone. 

Problémy ignoroval

Bhagat sa narodil v roku 1963 v Indii, konkrétne v Nagpure. Keď bol dieťa, nevykazoval žiadne známky zdravotných abnormalít. Pracoval na farme, aby uživil svoju rodinu. Keď mal 20 rokov, jeho život sa začal zhoršovať, pretože jeho brucho narástlo do alarmujúcej veľkosti, píše sa na portáli Unilad. 

Nebolo to úplne bežné a bolo to pre Bhagata zvláštne, pretože mal sotva dostatok potravy na to, aby sa jeho telo dokázalo udržať pri živote, a nie ešte aby priberal. Muž chcel aj naďalej pracovať, aby dokázal zabezpečiť svoju rodinu, a preto narastajúce brucho ignoroval aj napriek tomu, že čelil stále častejšie posmeškom. Jeho rodina ho prosila, aby sa šetril a vzal si z práce voľno, ale Bhagat len sklonil hlavu a obavy najbližších ignoroval. 

Nemal na výber

Problémy by sa nemali ignorovať, najmä nie tie zdravotné. Bhagat si to uvedomil až v momente, keď ho museli previezť do nemocnice po tom, čo mu veľká vypuklina začala tlačiť na bránicu, čím sa mu výrazne sťažilo dýchanie. Doktor Ajay Mehta predpokladal, že tam má nádor, ale ako sa neskôr ukázalo, mýlil sa. 

Problémy dlho ignoroval

Earth Is Crazy/Twitter

Lekár mužovi rozrezal žalúdok, z ktorého sa vyliala tekutina a napokon odhalila ľudskú bytosť. „Vložil ruku dovnútra a povedal, že je tam veľa kostí. Najprv vyšla jedna končatina, potom ďalšia. Potom nejaká časť genitálií, časť vlasov, čeľuste, vlasy,“ opisoval lekár. Všetkých to prekvapilo. „Boli sme zhrození, zmätení a ohromení. Na moje prekvapenie a zdesenie som si mohol s niekým vo vnútri podať ruku. Bolo to pre mňa šokujúce.“

Lekári, ktorí boli zmätení, sa domnievali, že ide o prípad „syndrómu miznúceho dvojčaťa,“ čo znamená, že Bhagatovo dvojča mohlo počas tehotenstva zomrieť a pohltilo ho telo muža. Bol ale súčasťou veľmi vzácneho javu, ktorý sa nazýva „fetus in fetu“, keď sa jedno dvojča doslova narodí v druhom. Toto dvojča žije v podstate ako „parazit“, pričom si „hostiteľ“ uvedomí, že sa niečo deje. Nepredpokladá sa totiž, že sa tieto prípady ignorujú, ako to robil Bhagat.

Na dvojča sa nepozrel

Keď mu jeho dvojča z brucha odstránili, Bhagat sa naň odmietol pozrieť. Teraz sa snaží viesť opäť normálny život. Keďže ho už neobmedzuje vypuklé brucho, vrátil sa späť do práce. Komunita ho ale ani tak neprestala vnímať ako tehotného muža.

Prípad si vyžiadal aj niekoľko reakcií na Twitteri, pričom sa ľudia čudujú, že to nemôže byť skutočné. A jeden používateľ to zobral aj s humorom: „Vyzerá presne ako ja, keď som na diéte len s pivom.“

Nikto minulý rok nevedel, ako dlho dokáže ukrajinská armáda odolávať Rusku, no dnes má už každý z nás jasnú predstavu. A možno sú nasledujúce fotografie dôkazom toho, ako Ukrajinci zvládajú zimu na fronte proti nepriateľovi.

Nefunkčné zbrane, žiadny výcvik, topánky obrastené machom. Povolaný Rus opisuje chaos pri mobilizácii

Nájdi ostreľovača

Národná garda totiž na svojom účte na Twitteri pridala niekoľko fotografií, ktoré ukazujú, ako sa ukrajinskí ostreľovači maskujú v snehu niekde v lese. Nie sú však známe žiadne ďalšie detaily, ako samotné miesto či deň, kedy boli fotografie vytvorené.

My však musíme uznať, že nájsť na nich človeka je poriadne náročné. Aj Metro pripomína, že na každej z nich je minimálne jeden ostreľovač, ale pokojne ich tam môže byť viac.

„Nájdi ostreľovača!“ píše sa v pôvodnom príspevku. Je to v podstate ako známe obrázky, kde musíš nájsť Walda, len s tým rozdielom, že pokiaľ si na fronte, jeho nájdenie znamená prežitie, respektíve smrť.

Neznámi odvážlivci

Portál píše, že elitní ukrajinskí ostreľovači a ich zabitia boli počas vojny zahalené rúškom tajomstva. Šéfovia kyjevskej obrany sa hrdo delia o schopnosti svojich strelcov, ktorí sa plazia lesom, a to celé kilometre ďaleko od svojho cieľa.

Člen elitnej jednotky o svojom prvom zabití človeka: Miloval som to, bol to môj kyslík

Napríklad v novembri sa na mimoriadnych záberoch zverejnených Ukrajinou zdalo, že ostreľovač zasiahol dvoch nepriateľských vojakov z veľkej vzdialenosti jediným výstrelom. Okrem toho sa internetom šíril príbeh o tom, ako sa im podarilo zlikvidovať päť Rusov v priebehu piatich minút, pričom troch zabili a ďalších dvoch zranili.

Aby sme ti to aspoň trošku uľahčili, nižšie nájdeš fotografie s označenými ostreľovačmi. Nájdeš ich na fotke viac ako my?

Mytológia, zdá sa, len odráža každodenný život v antickom Grécku. Grécka kultúra si vzťahy staršieho a mladšieho muža, ktoré mali výchovný cieľ a neboli proti vôli chlapca, zvyčajne vážila, hoci situácia sa v jednotlivých mestách mohla líšiť. 

Théby ako gay friendly mesto

Staroveké Théby boli mimoriadne priateľské k párom rovnakého pohlavia. Mali tomu prispôsobené zvyky aj právo.

Platón ich vo svojom diele Symposion opísal aj spolu s mestom Elis ako mestá, kde takéto zväzky boli prirodzené a normálne, na rozdiel od jeho rodných Atén, kde sú o čosi „komplikovanejšie“.

V Thébach vznikla dokonca armáda, ktorá pozostávala zo 150 mužských párov, ktoré udržiavali homosexuálne zväzky.

Hoci Platón v spomínanom diele hovorí, že: „kto by opustil alebo zradil svojho milovaného, keď nastane nebezpečenstvo?", netreba mať nasadené ružové okuliare. Thébanov v diele očierňuje. Podľa neho Théby žijú ako spoločnosť hlúpych idiotov. Na rozdiel od elegantných a otvorených Aténčanov sú nešikovní v hľadaní správnych slov na zvádzanie.

Armáda milencov

Tristo mužov mocnej thébskej družiny známej aj ako svätý oddiel priviedlo Théby k víťazstvu nad impozantnými Sparťanmi. Jedno z týchto víťazstiev v Leuctres v roku 371 p. n. l. ukončilo dlhú šnúru sparťanskej dominancie a nadvlády. Thébska armáda sa sformovala do zvláštnej formácie, ktorá mala na krídle až 50 radov, a na pravom krídle asi len štyroch mužov za sebou. Behom chvíle bol elitný oddiel sparty rozprášený. Na bojovom poli zahynul aj jeden zo sparťanských kráľov Kleombrotos.

Svätý oddiel bol pravdepodobne založený v roku 378 pred naším letopočtom thébskym veliteľom Gorgidom. V čom spočívala jeho sila? Hlavnou ideou elitného oddielu bola predstava, že muži, ktorí sú si vzájomne romantickými partnermi a správajú k sebe hlboké city, budú výrazne efektívnejšie spoločne bojovať, aby zabránili zraneniu alebo dokonca smrti svojho milovaného.

Išlo o klasickú falangu kopijníkov, čomu zodpovedala aj výzbroj: kopija, krátky meč, kovový štít, bronzová prilbica, hrudníkový pancier a chrániče píšťal. Len pre zaujímavosť, brnenie celkovo vážilo niečo okolo 35 kilogramov. 

Preteky vozov na starogréckej nádobe zo 6. storočia pred Kristom.

Wikimedia Commons/

Tréning pozostával aj z tanca

Vstup do oddielu nebol otvorený len tak pre hocikoho. Gorgidas osobne vybral 300 členov na základe ich športových schopností a vojenských skúseností. Každý pár zodpovedal vtedajšiemu modelu gréckych homosexuálnych vzťahov: starší, dominantný pán a jeho mladší, pasívny partner.

Elitná skupina potrebovala zostať v najlepšej forme pre prípad, že budú povolaní do boja s inváznou armádou, takže keď nebola bezprostredná vojna, vojaci trávili čas prísnym výcvikom. Trénovali dňom a nocou, súťažili medzi sebou aj vo veľkosti svalov. Dostali sa aj na tanečný parket, pretože sa predpokladalo, že vďaka umeniu sa vojaci stanú rozhľadenejšími ľuďmi. Je veľmi pravdepodobné, že trénovali jazdecké schopnosti, pretože Gorgidas bol bývalý jazdecký dôstojník. O presnom veku mužov zo Svätého oddielu nie sú zachované doposiaľ žiadne známe údaje. Historik James G. DeVoto odhaduje, že regrúti boli uvedení ako riadni členovia vo veku 20 až 21 rokov.

Službu pravdepodobne ukončili, keď mali 30 rokov.

K zničeniu a rozpadu Svätého oddielu došlo roku 338 p. n. l. v bitke pri Cheronia, kde bolo 254 mužov zabitých a 46 zranených alebo zajatých. Išlo o drvivú porážku Théb, ktorá viedla k vzniku Korintského spolku pod vedením Filipa II. Macedónskeho roka 337 p. n. l. 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Gentleman Jack (@gentlemanjackofficial)

„Si muž?“ pýta sa mladý chlapec Anne Listerovej v druhej epizóde HBO „Gentleman Jack“. „Nie som muž. Som dáma – žena. Som dáma-žena. Som žena,“ odpovedá Anne a napráva si svoj čierny cylinder. Anne vždy trvala na tom, že je žena, čo je však prekážalo bolo, že s ňou nebolo jednané ako s rovnocennou voči mužom. 

Pre miestnych čudáčka

Čo sa denníka týka, Anne Lister nenechávala nič na náhodu. Uvedomovala si, že v prípade odhalenia alebo odcudzenia dokumentov, by čelila vážnej a života ohrozujúcej situácii. Preto všetky svoje zápisky viedla v šifrách. Vďaka čomu sa zápisky dochovali do dnešných čias a neboli navždy vymazané tak ako mnohé iné. Skrz tajné kódy zaznamenávala svoje vyznania ženám a taktiež starosti aj strasti s tým späté. 

Šifra, ktorú Lister používala sa skladala zo symbolov z matematiky a gréckej abecede. Až dávno po jej smrti v roku 1890 sa podarilo jej šifru prelomiť. V knižnej podobe sa zápisky objavujú až v roku 1980.

Anne Lister so ženami koketovala priamo a drsne.

Vie, čo chce

Seriál začína odchodom Anne Lister do Halifaxu, kraja, v ktorom po strýkovi zdelila majetky, o ktoré sa treba postarať. Anne má však zlomené srdce z predošlej lásky - jej milenec ju opustil, pretože si našiel frajera. V Halifaxe ju však miestni za jej chrbtom ohovárajú a vymyslia jej posmešnú prezývku Gentleman Jack. Počas toho, ako dohliada na obnovné práce na panstve, sa k nej dostane informácia, že sa v ňom nachádzajú aj uhoľné bane - tie však vykrádajú dvaja bratia. Popri tom sa Anne zamiluje do ďalšej ženy, Ann Walkerovú. Teraz sa však jej románik môže stať pre ňu nebezpečnejším než doposiaľ. Keď sa obe ženy vezmú a postavia vlastný dom, celé Anglicko na ne začne upriamovať svoju pozornosť.

Jej podnikateľské ambície niektorým mužom začnú vadiť. Anne Lister totiž nie je hlúpa a keď sa dozvie o tom, že má na panstve ložiská uhlia, okamžite sa chopí príležitosti získať väčší zisk. To ju však privedie do šarvátky s jedným obchodníkom. To už sa o nej začínajú šíriť chýri, že ju neradno len tak nechávať v spočnosti manželiek - práve naopak, treba ich pred ňou chrániť. 

Už v prvej scéne sa nám Anne Lister predstavuje ako dominantná a líderská osobnosť. Zoskakuje z koňa, kabát za ňou dramaticky veje a na hlave má nastoknutý cylinder. Vyzerá ikonicky. Už len z tohto obrazu nám je jasné, že seriál nebude uplakanou tragédiou o tom, aké to mala lesba v Anglicku 19. storočia ťažké, ale o žene, ktorá vie presne čo chce, vie si to vziať a neváha využiť všetko pre to, aby to mohla mať. 

To z nej robí postavu, ktorá je pre každého z nás veľmi atraktívna. Zdá sa, že aj napriek takmer 200 ročnej medzere medzi nami, Anne žije život podobný tomu našemu, potýka sa s problémami takmer rovnakými a prichádza s riešeniami, s ktorými predstihuje aj dnes niektoré krajiny. 

Hlboký, neviditeľný smútok

Nachádzame sa však v 19. storočí a teda absencia akýchkoľvek informácii ohľadne sexuálnej identity či komunít, v ktorých by bolo možno žiť a rozprávať o svojich túžbach a pocitoch otvorene, spôsobujú, že queer postavy, ktoré poznáme, sú tak trocha vytesané z kameňa. Aby prežili, museli v sebe nájsť obrovskú silu a vynaliezavosť, ktorá im pomohla prekryť to, čo iný identifikujú ako terč pre nenávisť a osočovanie. Pod nánosami všetkých masiek sú však tieto postavy smutné a izolované, osamelé. A predsa ochotné hľadať niekoho, kto by do tejto skrýše hlboko v ich vnútri, vedel preniknúť. 

Falošne ho obvinili

Do väzby ho vzali, keď mal 21 rokov, konkrétne v roku 1936. Obvinili ho zo znásilnenia 15-ročného dievčaťa Dorothy Drainovej. Rodičia ju našli mŕtvu. Okrem nej ale v ten istý deň ďalšie dve dievčatá nahlásili, že ich napadol muž v blízkosti domu, v ktorom bývala rodina Drainová. Polícia v Pueble spolu so šerifom Georgeom Carrollom boli pod veľkým tlakom komunity a médií, ktoré na nich tlačili,  aby vraha čím skôr vypátrali. 

Znásilnili ju - a dôvod? Podľa autorít mala provokatívne šaty. Otrasné prípady žien, ktoré ukameňovali či poliali kyselinou

Arridyho chytili, keď sa bezcieľne potuloval po ulici. Bol mentálne postihnutý, a keďže sa  údajne dal veľmi ľahko prinútiť či ovplyvniť, k vraždám sa priznal. 

Muž nevedel správne vysloviť dlhé frázy ani rozpoznať niektoré farby, ale aj napriek jeho nevine ho odsúdili a uznali vinným zo znásilnenia a vraždy Drainovej. Traja psychiatri ho mali vyhlásiť za „postihnutého s IQ 46“, ale rodáka z Colorada aj napriek tomu obvinili a odsúdili ho na trest smrti. 

Často ho využívali

Správca štátneho domu sa o Arridym vyjadril, že „ostatní chlapci ho často využívali“ a dokonca sa im ho raz podarilo prinútiť, aby sa priznal ku krádeži cigariet, aj keď to neurobil. Arridy bol na zozname ľudí, ktorých čakala poprava, ale nemal mentálnu schopnosť pochopiť, že ho čaká smrť, a preto sa jej v cele vôbec nebál. Samotný riaditeľ väznice Roy Best sa o mužovi vyjadril, že „Joe Arridy je najšťastnejší človek, aký kedy žil v cele smrti.“

Joe Arridy odovzdal svoj jediný majetok, vlakovú súpravu, inému väzňovi, ktorý bol tiež odsúdený na smrť.

History University/Twitter

Svoje posledné jedlo si vychutnával ako 23-ročný, ale svoju porciu už nikdy nedojedol. Namiesto toho sa opýtal, či si svoje jedlo môže nechať na neskôr, pretože nedokázal pochopiť, že k jedlu sa už viac nedostane. 6. januára 1939 muž odovzdal svoj jediný majetok, ktorý sa skladal z vlakovej súpravy, inému väzňovi, ktorý bol taktiež odsúdený na smrť. Následne ho väzenskí dozorcovia odviedli na popravu do plynovej komory, kde ho priviazali k stoličke. Uvádza sa, že rodičia znásilnenej a zavraždenej Dorothy neboli počas popravy prítomní a ošetrovatelia po jeho smrti plakali. 

„Verte mi, keď hovorím, že ak bude splynovaný, bude trvať dlho, kým štát Colorado prežije túto hanbu,“ napísala počas prípadu advokátka Gail Irelandová. Až v roku 2011 muža po smrti očistili od všetkých priestupkov. Guvernér štátu Colorado Bill Ritter sa pri tejto príležitosti vyjadril: „Omilostenie Joea Arridyho nemôže vymazať tragickú udalosť z histórie Colorada. Je v záujme spravodlivosti a slušnosti, aby sa jeho meno očistilo.“ Prípad sa od toho momentu stal predmetom mnohých podcastov, ktoré sa venujú skutočným prípadom. 

Takzvaný rovnopohlavný styk sa totiž v Československu desaťročia trestal odňatím slobody. Mnohí homosexuáli tak pod tlakom spoločnosti volili radšej únik v podobe nešťastného manželstva a citlivejšie povahy sa neraz dostávali na hranicu, z ktorej videli už len jednu cestu: dobrovoľné ukončenie života.

Ešte šťastie, že mnohým z týchto zúfalcov preťal v rozhodujúcej chvíli cestu Imrich Matyáš. Anjel strážny slovenskej sexuálnej menšiny, ktorého príbeh až do roku 2012 zapadal prachom v jednej bratislavskej pivnici...

​Z vďačnosti rumunskému dôstojníkovi

O detstve Imricha Matyáša sa vie dodnes len veľmi málo. Na svet prišiel 24. apríla 1896 a ako pre HN magazín hovorí historička Jana Jablonická-Zezulová, ktorá jeho životný príbeh postupne rekonštruuje, niektoré stopy naznačujú, že Matyášovci patrili k lepšie situovaným rodinám.

Študoval na strednej úradníckej škole v Česku a po jej skončení sa pre nešťastnú kombináciu dejinných okolností a svojho „ideálneho“ veku ocitol priamo na bojiskách prvej svetovej vojny. A práve tu u mladého Imricha došlo k rozhodujúcemu obratu, ktorý s odstupom rokov vtesnal do dvoch strohých viet jedného listu.

„Dovoľujem si na vysvetlenie spomenúť, že impulz k tomuto kroku (usilovať sa o odtrestnenie homosexuality – pozn. red.) som dostal od jedného rumunského dôstojníka, ktorý mi zachránil život počas 1. svetovej vojny. Z vďačnosti k nemu som podrobil otázku homosexuality kritickému štúdiu, a tak som získal vedecké poznatky o tejto otázke.“

O tom, že angažovanie sa v tomto smere bolo najmä v prvej polovici 20. storočia nanajvýš nezvyčajné, svedčí už len to, že o žiadnom ďalšom slovenskom aktivistovi z tohto obdobia nevieme.

O detstve Imricha Matyáša sa vie dodnes len veľmi málo. Na svet prišiel 24. apríla 1896.

Iniciatíva Inakosť/Wikipedia

​Mimochodom, aj na Imricha Matyáša sa prišlo len náhodou. A to vďaka diskusii s českými historikmi Janom Seidlom a Martinom C. Putnom, ktorí prišli v roku 2012 do Bratislavy predstaviť svoju novú publikáciu o dejinách homosexuality v českej kultúre.

„Jan Seidl vtedy priniesol kópie novinových článkov istého, nám neznámeho Imricha Matyáša, ktorý ako jediný známy Slovák prispieval do časopisu Hlas sexuální menšiny, vychádzajúceho v 30. rokoch 20. storočia v Prahe,“ objasňuje Jana Jablonická-Zezulová, ktorá o Matyášovi v rámci iniciatívy Inakosť nedávno uviedla online výstavu.

V rekonštruovaní jeho príbehu historičke najvýdatnejšie pomohli Matyášove denníky, ktoré sa našli v dedičstve po zosnulom aktivistovi Mariánovi Vojtekovi. Denníky, ktoré podrobne zachytávajú jeho dlhoročný boj s lekármi, štátom, i postojmi spoločnosti...

Kultivovaný optimista

Dvadsaťdvaročný Imrich teda po návrate z európskych bojísk v podstate len vymieňa front za front. Navonok však jeho život vyzerá úplne pokojne, až meštiacky. Nastupuje na dráhu úradníka v sociálnej poisťovni a svoje pracovné miesto do dôchodku zmení len raz: keď presedlá na úrad dôchodkového zabezpečenia v Bratislave.

​Ani po iných stránkach nebol žiadnym excentrikom. „Z jeho súkromnej korešpondencie je zrejmé, že to bol – najmä v mladších rokoch – človek veselej povahy, optimista, veľmi kultivovaný, podľa slov blízkych vždy upravený, distingvovaný, sčítaný. Jednoducho dobrá,prvorepubliková škola‘. Rád navštevoval kúpele, cestoval, mal okruh stálych priateľov,“ opisuje Imricha Matyáša pre HN magazín Jana Jablonická-Zezulová.

Prirodzene sa ponúka otázka, akej bol vlastne sexuálnej orientácie. Keďže on samotný sa vo svojich denníkoch o sebe príliš nezmieňoval, historičke chvíľu trvalo, než sa k tomu dopátrala. Presnejšie: než potvrdila predpoklad, že Imrich Matyáš patril k homosexuálnej menšine.

Rovnako ako jeho dobovým súpútníkom, ani jemu sa v oblasti lásky pravdepodobne až tak nedarilo. Hoci z trochu iných dôvodov. „V listoch spomína nešťastnú lásku na prelome 30. a 40. rokov, akéhosi A., ktorý, žiaľ, v čase slovenského štátu spolupracoval s gardistami a nacistami, čo Matyáša veľmi zranilo, a tak ich vzťah ukončil,“ hovorí historička.

Isté je jedno - nebolo to ani prvé a ani posledné zranenie, ktoré ho počas života postretlo. Presnejšie, ktorým sa svojou obhajobou homosexuality v podstate dobrovoľne vystavil.

Matyáš ako veriaci katolík napríklad vo viacerých z nich rozoberal vzťah Vatikánu a cirkvi k homosexualite.

Sharon Mccutcheon/Pexels

On samotný však svoj boj nenazýval bojom za sexuálnu menšinu, ale univerzálnym etickým zápasom. Bolelo ho, že v Československu existuje skupina ľudí, ktorým sa deje krivda, a považoval za morálnu povinnosť tieto príkoria zastaviť.

Homosexuáli v cirkvi

Hlas sexuální menšiny, neskôr premenovaný na Nový hlas, bol prvý a úplne prirodzený nástroj, ktorý si mladý Imrich Matyáš pre svoj zápas zvolil. Časopis vychádzajúci v Prahe bol prvým československým verejným fórom, kde mohli ľudia homosexuálnej orientácie vyjadriť svoje názory, ale aj pocity vzájomnej súdržnosti a solidarity.

Zverejňovali sa tu hlavné argumenty za odtrestnenie homosexuality, ale okrem politických a angažovaných článkov časopis venoval pozornosť aj literárnej tvorbe a objavovali sa tu aj upútavky na podujatia, kde sa „rovnakopohlavní“ mohli zoznámiť.

Imrich Matyáš patril k veľmi častým prispievateľom a mnohé jeho texty sú pozoruhodné aj z dnešného hľadiska. Ako veriaci katolík napríklad vo viacerých z nich rozoberal vzťah Vatikánu a cirkvi k homosexualite a dokonca citoval aj pápeža z 11. storočia Leva IX. a jeho zmierlivý postoj k „rovnopohlavným stykom“, či opisoval život homosexuálneho pápeža Júlia II. zo 16. storočia.

​Plne si vedomý možných negatívnych reakcií však zdôrazňoval, že vonkoncom nemá na mysli provokovať ani urážať cirkev. „Môj úmysel je: Dokázať, že práve z najvynikanejších synov katolicizmu boli mnohí homosexuálni (v tom čase sa tento prívlastok používal v zmysle podstatného mena – pozn. red.) (...). Žiaľ, naproti tomu konštatujeme, že práve kresťanské náboženské obce, najmä však katolícka cirkev, spoločnosť hlásajúca,lásku, uznanie a večný mier‘, vypovedali nad homosexuálnymi ortieľ zatratenia.“

Všestranný aktivista

V iných textoch zas nešetril kritikou do vlastných radov. Bol sklamaný, že samotní gejovia a lesby nebojujú za svoje práva, ale nechávajú za seba bojovať len pár jednotlivcov. Upozorňoval tiež na častý jav súvisiaci s kriminalizáciou homosexuality: vydieranie ľudí.

A spomenul aj konkrétny prípad bratislavského ženatého obchodníka, od ktorého heterosexuálny mladík žiadal sto korún, lebo inak vraj odhalí jeho homosexuálnu orientáciu. Zúfalý muž mu najskôr vyhovel, no potom sa obrátil na Matyáša (v tom čase už zjavne veľmi dobre známeho v bratislavskej komunite).

A ten po doslova detektívnom nasadení a za pomoci právnikov docielil, že vydierač podpísal vyhlásenie o úplnej nevinnosti obchodníka... Ako je už zrejmé z predošlých riadkov, toto nebol ani zďaleka jediný prípad, keď na pomoc často úplne neznámym ľuďom nasadil všetky svoje sily a voľný čas.

V roku 1961 sa v Československu homosexualita konečne dekriminalizovala.

Cottonbro/Pexels

​Popri tejto angažovanosti a permanentnom písaní článkov stíhal ešte aj udržiavať kontakt s najprogresívnejšími aktivistami tých čias, ktorí pochádzali prevažne z Nemecka. Práve v Berlíne totiž v roku 1897 vznikol úplne prvý spolok na svete, ktorý sa snažil o zrušenie paragrafu 175, prísne trestajúceho pohlavný styk medzi osobami rovnakého pohlavia. Podporovali ho aj osobnosti ako Albert Einstein, spisovatelia Mannovci a ďalší významní intelektuáli.

Žiaľ, práve v Nemecku koncom 30. rokov povstal režim, ktorý (popri mnohom inom) udusil aj liberalizačné snahy v oblasti zrovnoprávnenia sexuálnych menšín. Kým nacizmus a druhá svetová vojna teda pôsobili ako retardér, do druhého totalitného režimu, ktorý ho v Československu v roku 1948 vystriedal – teda komunizmu – sa aspoň v tomto smere vkladali isté nádeje.

Jeho, inak utopistická až patologická, vízia nového sveta fungujúceho (aj) na základe vedeckých princípov a rovnosti všetkých ľudí sľubovala podstatne väčšiu otvorenosť voči homosexuálom. O to väčším sklamaním bolo, keď prijala predošlý paragraf o trestnom stíhaní za rovnopohlavný styk.

Vracanie nepomohlo

Zmena režimu však Imrichovi Matyášovi nepriniesla len sklamanie nádejí, ale aj pravidelné návštevy mravnostného oddelenia polície a predvolania na výsluchy, ktorým v 50. rokoch vo svojom byte čelil.

​O čo im išlo? O získanie informácií o známych a politicky aktívnych homosexuáloch z komunistickej strany, ktoré by mohli byť použité na ich diskreditáciu.

Imrich Matyáš im nikdy nič nepovedal. Ani vtedy, keď sa mu vyhrážali deportovaním na odľahlú dedinu východu, kde bude môcť svoje „táraniny o homosexualite vrabcom prednášať“, ani keď doložili, že mu penziu zredukujú na výšku sociálneho dôchodku.

Vo svojich denníkoch spomína, že o takých ľuďoch v skutočnosti ani nevedel... No zároveň podotýka, že po každej ďalšej návšteve na polícii, sprevádzanej nadávkami a vyhrážkami, sa mu zhoršoval tak psychický stav, ako aj telesné zdravie.

„Zrejme následkom nepríjemných tlakov vážne ochorel na rakovinu žalúdka a musel podstúpiť operáciu, z ktorej sa len veľmi pomaly zotavoval,“ konštatuje v rámci online výstavy Jana Jablonická-Zezulová. Paralelne sa však v Československu diali aj pozitívne veci. V roku 1959 sa totiž skončil výskum, ktorý preukázal, že homosexualitu naozaj nie je možné liečiť.

Na začiatku 50. rokov na psychiatrickej klinike 67 homosexuálnych mužov, dobrovoľne podstúpili tzv. reparatívnu „liečbu"

Sharon Mccutcheon/Pexels

​Uskutočnil sa na začiatku 50. rokov na Psychiatrickej klinike Univerzity Karlovej v Prahe na vzorke 67 homosexuálnych mužov, ktorí dobrovoľne podstúpili tzv. reparatívnu „liečbu“, keď im boli podávané látky vyvolávajúce vracanie, a popritom im premietali na plátne zábery sporo odetých alebo nahých mužov. Nezabrala. 

Očná choroba

Dôsledkom bolo, že v roku 1961 sa v Československu homosexualita konečne dekriminalizovala. Imrich Matyáš sa jej dočkal ako šesťdesiatpäťročný muž, po štyroch dekádach permanentného nasadenia. A jeho boj ho značne vyčerpal. Nehovoriac o tom, že napriek tomuto úspechu nemal pocit zadosťučinenia.

Homosexuáli totiž ani napriek zmene zákona nedosiahli rovnocenné postavenie, čo ho naďalej bolelo. V staršom veku naňho aj preto doliehali úzkosti a čoraz viac aj choroby. Ľuďom sa napriek tomu nevyhýbal a pravidelne sa stretával s priateľmi v kaviarňach a vo vinárňach.

​Po sedemdesiatke však Imrich Matyáš utŕžil naozaj tvrdý úder. Lekár mu diagnostikoval vážne očné ochorenie a prognózoval, že do niekoľkých mesiacov ho pripraví o zrak. Podľa slov jeho prasynovca doktora presviedčal, že sa tak určite nestane. A mal pravdu.

18. októbra 1974 o piatej hodine popoludní spáchal Imrich Matyáš vo svojom byte na Hontianskej ulici v Bratislave samovraždu. Priatelia si to všimli rýchlo. Nedostavil sa totiž na dohodnuté stretnutie vo vieche.

„Či ochorenie urýchlilo jeho rozhodnutie odísť z tohto sveta, alebo sa skrývali v jeho rozhodnutí ďalšie príčiny, nevedno a už to ani nikdy presne nezistíme. Matyáš si podľa slov svojich blízkych neprial byť pochovaný, takže jeho popol bol rozptýlený na rozptylovej lúke bratislavského Krematória,“ uzatvára Jana Jablonická-Zezulová.

V našom rozhovore sa dozvieš:

• čo dohnalo Kristínu k minimalistickému spôsobu života
• ako dokáže spraviť týždenný nákup potravín pod 30 eur
• prečo je striktná pri kúpe oblečenia
• čo si myslí o „zaslúžim si” prístupe pri nakupovaní
• čo jej vadí na influenceroch

Žiješ ako minimalistka. Aký bol prvý konkrétny krok, ktorý si spravila, keď si sa rozhodla začať s týmto lifestylom – triedenie vecí, sledovanie výdavkov alebo zmena myslenia?

Minimalizmus nie je len o prázdnych bielych stenách a „sad beige“ nábytku, ako si to mnohí predstavujú. Pre mňa to začalo tým, že som si nechala len veci, ktoré pre mňa majú skutočnú hodnotu, aj tú emocionálnu. Zbavujem sa toho, čo u mňa len stojí a sadá na to prach, bez akéhokoľvek významu. Zároveň to ale nie je o bezhlavom vyhadzovaní. Vždy sa snažím premýšľať nad tým, či sa vec dá ešte využiť, darovať alebo zrecyklovať.

Prešli by ste aktuálnymi testami autoškoly? Tento kvíz preverí, či ste znalý vodič

Pamätáš si moment, keď si si uvedomila, že konzumný spôsob života ti už nedáva zmysel? Teda čo bol ten impulz začať žiť minimalisticky?

Impulz prišiel vo chvíli, keď som si začala vedome všímať, koľko vecí doma neustále len presúvam z miesta na miesto, napríklad pri upratovaní, varení či praní. Ten moment neustáleho cyklenia sa bol pre mňa zlomový a odštartoval zmenu.

Nemyslím si, že konzum je sám o sebe zlý, všetci sme konzumenti. Mne však dáva zmysel vedomý prístup: premýšľať nad tým, čo si kupujem, odkiaľ to pochádza, ako to využijem a čo sa s tým stane ďalej, aby to neskončilo zbytočne na skládke.

Tento životný štýl praktizuje už dlhšie.

Ig/@kristia_purdes/

Čo bolo pre teba najťažšie „pustiť“ – či už veci alebo zvyky?

Od malička som bola vedená k rozumnému zaobchádzaniu s peniazmi a keď mi mamina dala ako dieťaťu 3 eurá do mesta s kamarátkami, vždy som jej doniesla aspoň 1,80 eur naspäť (smiech). Preto pre mňa nebolo nič ťažké to pustiť – išla som na to postupne a prirodzene som sa adaptovala na nové návyky. Nič som si nezatrhla zo dňa na deň, všetko bol proces.

Je pre teba minimalizmus skôr finančné rozhodnutie alebo mentálne nastavenie?

Minimalizmus vnímam ako spôsob života s dôrazom na kvalitu, nie kvantitu. Preto by som nepovedala, že automaticky znamená šetrenie. Nemusia ho všetci vnímať rovnako, no zároveň má určité princípy, na ktoré je potrebné aj mentálne nastavenie.

V jednom zo svojich súhrnov si ukázala týždeň, počas ktorého si minula len 38 eur, z toho konkrétne 28 eur na potraviny a niektoré dni si neminula ani cent. Pre mnohých ľudí je taká suma takmer nepredstaviteľná. Ako sa ti darí udržať výdavky na jedlo tak nízko?

Nemám deti, auto, ani hypotéku, takže živím v podstate len samu seba. Komentáre typu, či ma na ulici neodnesie vietor, ma dnes už skôr pobavia. Niekomu to môže pripadať extrémne, no pre mňa je kľúčové plánovanie: vopred si premyslím nákupy, pripravím zoznam a držím sa ho. Vďaka tomu kupujem a míňam len to, čo naozaj potrebujem.

Aké sú hlavné zásady, ktorými sa riadiš ako minimalistka? Teda ako by si vysvetlila minimalistický štýl niekomu, kto nevie o čo ide?

Minimalista je človek, ktorý kladie dôraz na kvalitu pred kvantitou a vedome si vyberá, čím sa obklopuje. Nie je to o bielych stenách ani „sad beige“ nábytku. Skôr ide o veci, ktoré nepôsobia vizuálne rušivo a majú nadčasovosť.

Američan Beau žije v Košiciach: Hneď som zistil, že z Margecian neodídem bez kapurkovej. Chcem tu zostarnúť

Ako reaguješ, keď chce niekto v tvojom okolí tráviť čas spôsobom, ktorý je finančne náročnejší alebo si chce napríklad len zájsť na kávu?

Odkedy bývam v Bratislave, nemám až tak veľa sociálnych plánov, ktoré by ma finančne zaťažovali. S kamarátkami sa stretávame skôr občas na kávu a o to viac si ten čas spolu užijeme.

Veci si nezakazujem, len nad nimi premýšľam: napríklad som od maminy dostala moka kávovar, vďaka ktorému si robím kávu doma. Do kaviarní tak chodím raz za čas kvôli atmosfére a ľuďom, nie zo zvyku. Je to niečo, čoho sa nechcem vzdať, len som si našla šetrnejší spôsob.

Musí tvoje tempo a životný štýl rešpektovať aj partner alebo je to tvoja osobná zóna? Teda čo by si robila v situácii, keby ťa napríklad pozval na drahú večeru?

S priateľom máme veľmi podobný pohľad na financie aj míňanie. Drahšie večere či výlety si doprajeme skôr výnimočne, napríklad na výročia alebo oslavy. Vieme sa spolu zabaviť aj bez toho, aby sme v reštaurácii nechali polovicu výplaty. Keďže nežijeme spolu v jednej domácnosti, skôr sa ho snažím inšpirovať podobne ako na sociálnych sieťach. Moje rozhodnutia rešpektuje a teší ma, že sa o túto tému zaujíma aj sám od seba.

Keď ľudia vidia, že žiješ minimalisticky, majú na to rôzne názory – niekedy možno negatívne. Ako na to reaguješ? Cítiš niekedy, že ťa vnímajú ako „prísnu“ alebo „extrémnu“?

Ako tvorca si komentáre vždy prečítam, no zároveň mám svoje hranice. Arogantné alebo ubližujúce komentáre mažem a vo výnimočných prípadoch aj blokujem. Na konštruktívnu kritiku odpovedám, pretože udržiavam „engagement" a rada v komentároch začínam pokojné diskusie.

Za ťažký deň si Kristína nedopraje odmenu na úkor 100 eur.

Ig/@kristia_purdes/

Máš teraz len tie základné kusy oblečenia, ako to často vidíme u minimalistov, alebo stále niečo ponechávaš pre pohodlie či sentiment?

Pri kúpe nového oblečenia som veľmi striktná a zohľadňujem zloženie, pôvod aj cenu jednotlivých kúskov. Nepodlieham prvým impulzom v obchode a v skrini mám len veci, ktoré viem, že naozaj využijem. Niektoré kúsky som nosila aj niekoľko rokov, z veľa som už vyrástla, no stále ich mám doma a teším sa, že ich čoskoro posuniem ľuďom, ktorí ich vynosia. Na tento proces si vyhradím čas a priestor a rada ho aj zdokumentujem.

Z vlastnej skúsenosti mám občas pocit: „Prečo si to nekúpiť, veď si zaslúžim.“ Ako je to u teba – nemáš aj ty niekedy takúto myšlienku dopriať si niečo malé ako formu odmeny za tvrdú prácu?

Neriadim sa pravidlom „dnes som mala ťažký deň, idem si urobiť radosť do Sephory“ a nedoprajem si odmenu na úkor 100 eur. Keď si chcem urobiť radosť, vždy sa pýtam, čo s tým urobím teraz a kde to skončí potom. Vždy chcem produkty využiť do poslednej bodky. Rada si doprajem, nezakazujem si nič, len myslím šetrnejšie.

Ako tráviš svoj voľný čas? Máš nejaké hobby alebo aktivity, ktoré robíš pravidelne?

Voľný čas a hobby je pre mňa momentálne pojem, ktorý mi je vzdialený. Zimné obdobie na mňa vplýva ťažšie a posledné mesiace väčšinu času venujem práci a tvorbe obsahu. Po zimnom spánku sa však teším znovu na pohyb vonku, beh a funkčné tréningy v prírode či na ihriskách.

V dnešnej dobe mnoho influencerov prezentuje životný štýl, ktorý je často veľmi konzumný a prikrášlený. Čo ti na takomto prístupe vadí najviac?

Vadí mi, že mnohí influenceri normalizujú preplnené skrine s makeupom, drogériou či oblečením a topánkami, pričom často priznajú, že polovicu ani nepoužívajú a ani nevedia, prečo si to vlastne kúpili. Takýmto spôsobom ľudí podvedome nútime len nakupovať namiesto toho, aby si uvedomene vyberali a starali sa o svoje financie.

Veľa ľudí asi ťažko chápe tvoj minimalistický spôsob života. Z opačnej strany – je niečo, čo ty sama nevieš pochopiť u iných ľudí alebo čo odsudzuješ?

Každý má právo žiť život po svojom a ja chcem ľudí len inšpirovať a ukázať, že to ide aj inak.

Cítiš, že tvoj minimalistický spôsob života je niečo, čo budeš dodržiavať už stále alebo je to skôr fáza, ktorá ti momentálne dáva zmysel?

Tento životný štýl praktizujem už dlhšie a až nedávno som sa rozhodla ho prezentovať na sociálnych sieťach. Verím, že pri ňom zostanem čo najdlhšie.

Krátko po jeho páde miestom prechádzal prezident Petr Pavel so svojim tímom, ktorý sa vracal z cvičenia horských záchranárov. Paraglidistovi asistoval do príletu lekárskeho vrtuľníka.

"Keď sa to s...re, tak poriadne. Zlomená kľúčna kosť, päť rebier..." opísal paraglidista vo svojom príspevku na Instagrame, kde zverejnil zábery nešťastného pádu.

VIDEO si môžeš pozrieť tu.

Nemohol tušiť, že v tom čase horskými cestami práve prechádzala prezidentská kolóna, ktorá sa vracala z cvičenia horských záchranárov. Prezident so svojim tímom neváhali a ponáhľali sa paraglidistovi na pomoc.

Najlepšie memečka týždňa: Sú také dobré, že by ich mohli premietať mladomanželom, ktorých oddáva Andrej Danko

"Asistencia lekára tímu prezidenta. Prezident s ochrankou mi hľadali šošovku z okuliarov a balili výbavu," opísal muž nevšednú situáciu. Prezident so svojim tímom zotrval s mužom do príletu vrtuľníka, ktorý ho následne transportoval do šumperskej nemocnice. Teraz sa muž lieči v Tepliciach.

Prezident v komentároch zanechal paraglidistovi prianie. "Som rád, že ste dopadli relatívne v poriadku. Prajem skoré uzdravenie," odkázal.

Výraznú úlohu tu zohrávajú ikonické herné svety, ktoré sa menia na súčasť širšieho multiverse zážitku – od Halo cez Call of Duty až po Diablo IV a ďalšie legendárne tituly. Kombinácia známych univerz a nových výziev dáva kampani dynamický charakter: je rýchla, hravá a postavená na odmene za zapojenie.

„Je čoraz častejšie, že sa najväčšie spoločnosti snažia osloviť generáciu Z a Alpha práve cez hry. Hráči sú citliví na autenticitu - keď sa niekto snaží hovoriť ich jazykom neúprimne, okamžite to spoznajú. Naopak, oceňujú dlhodobú podporu hernej scény. Za mňa táto kampaň obstála v oboch prípadoch,“ hovorí Mikoláš Tuček, herný moderátor a publicista.

Vstup do herného multiverse, kde vyhráva každý

Vstup do hry je jednoduchý. Stačí naskenovať QR kód alebo navštíviť www.coca-cola.com/sk/sk, vybrať si odmenu a zadať PIN kód uvedený pod viečkom alebo uzáverom plechovky limitovanej edície Fanta, ktorý funguje ako vstupenka do série interaktívnych výziev. Tie postupne vedú k odomykaniu Fanta Rewards Chests – truhlíc s odmenami, ktoré obsahujú digitálne bonusy, herný obsah, fanúšikovský merch aj ďalšie ceny spojené s Xboxom. K dispozícii je milión cien, vyhrať teda môže prakticky každý.

Ilustračné foto

Coca-cola/

„Prepájame nezameniteľnú chuť Fanty s napätím a energiou gamingu. Chceli sme vytvoriť výzvu, ktorá fanúšikov vtiahne do hry a ukáže, ako ďaleko sú ochotní zájsť pre odmenu,“ hovorí Jiří Kolář, brand manažér Fanta ČR a SR.

Práve samotný produktový zážitok je pritom kľúčovou súčasťou celej kampane. Väčšina ľudí si tento osviežujúci nápoj prirodzene spája predovšetkým s pomarančovou príchuťou. Nová kampaň ju však rozširuje o novú dimenziu v podobe príchute Crimson Cherry (jablko/čerešňa).

Kampaň prepája zberateľský prvok, herné výzvy a odmeny, čím prenáša herný zážitok aj do reálneho sveta. Na Slovensku ju podporí rozsiahla marketingová komunikácia naprieč viacerými kanálmi, od kín a (D)OOH formátov cez PR a online prostredie, až po sociálne siete. Súčasťou budú aj spolupráce s influencermi, medzi nimi napríklad MenT alebo Funn Frky, ako aj špeciálne podujatie s Xbox partnerom pri uvedení novej hry Forza Horizon. Za kampaňou stojí WPP Open X pod vedením spoločnosti Ogilvy, s podporou spoločností Burson, VML, WPP Media a WPP Production v spolupráci s forpeople.

Limitovaná edícia Fanty bude u vybraných predajcov dostupná od apríla. Na Slovensku nájdete gamingovú edíciu Fanty s príchuťou pomaranč, pomaranč bez cukru a limitovanú príchuť Crimson Cherry – jablko/čerešňa.

Viac informácií o súťaži Wanta Fanta? Aj o tom, ako sa zapojiť do výzvy, nájdete tu.

Poisťovňa mu vyplatila pol milióna

Prípad vyústil do trestného stíhania za poisťovací podvod. Hopper totiž poisťovniam tvrdil, že amputácie boli nevyhnutným následkom vážneho ochorenia. Na základe nepravdivých informácií získal viac ako 466-tisíc libier, píše web DailyMail.co.uk.

Prokurátori počas procesu uviedli, že jeho konanie bolo motivované kombináciou sexuálnej fascinácie amputáciami a finančného zisku. Súd zároveň zistil, že lekár vlastnil extrémne pornografické materiály súvisiace s mrzačením ľudského tela a komunikoval s Mariusom Gustavsonom, známym pod prezývkou „Eunuch Maker“. Ten si v Británii odpykáva trest za prevádzkovanie siete zameranej na extrémne telesné modifikácie.

Príbeh gynekologičky z Osvienčimu. Vykonávala ženám interrupcie, aby ich ochránila pred zvrátenými pokusmi Mengeleho

Hopper sa k podvodu priznal a v roku 2025 dostal trest odňatia slobody na 32 mesiacov. Napriek tomu podľa súdnych dokumentov neľutuje samotné amputácie, ale iba následné klamstvá a podvodné konanie.

Najnovšie prišiel aj o možnosť vykonávať lekársku profesiu. Lekársky tribunál rozhodol o jeho vyškrtnutí z registra lekárov. Podľa rozhodnutia predstavuje „extrémne vysoké riziko pre verejnosť“ a jeho správanie je nezlučiteľné s výkonom medicíny.

Zaujímavosťou je, že nemocnica, v ktorej pracoval, ani vyšetrovatelia nenašli dôkazy o tom, že by počas svojej kariéry poškodil pacientov alebo vykonával neopodstatnené amputácie. Napriek tomu prípad vyvolal diskusiu o psychickom stave lekára a o tom, ako sa mu dlhé roky darilo skrývať svoje obsesie pred okolím.

Príbeh bývalého chirurga patrí medzi najbizarnejšie medicínske kauzy posledných rokov. Muž, ktorý celý život amputoval končatiny iným, si napokon podľa vlastného želania nechal odstrániť aj tie svoje. Za splnenie tejto túžby však zaplatil stratou kariéry, slobody aj reputácie.

Skok padákom a zemetrasenie

Zoskok padákom patrí medzi obľúbené atrakcie, ktoré ľudia skúšajú po celom svete pomerne bežne. Je to forma adrenalínu, ktorú chce zažiť každý, kto má rád vietor vo vlasoch a trochu nebezpečenstva. Ale nie vždy sa situácia vyvinie podľa predstáv, a človek sa tak veľmi ľahko môže dostať do situácie, ktorú by nechcel zažiť nikto z nás. „Pokazil som zoskok padákom. Podarilo sa mi napraviť situáciu a vytiahnuť pilotný padák, ale bol som veľmi, veľmi blízko k tomu, aby sa mi uvoľnila rezerva. Tá je vo všeobecnosti spoľahlivá, ale stále to nie je nič, čo by som chcel testovať. Pristál som v poriadku, ale potom som dostal veľmi prísny dohovor, že som ťahal tak nízko,“ napísal používateľ v BuzzFeed komunite, píše sa na portáli Yahoo. 

Zemetrasenie.

Wikipedia/

Zemetrasenie je desivé už samo o sebe, ale zažiť ho na vlastnej koži uprostred ulice je ešte hrozivejšie. Používateľ práve cestoval pod dvojpodlažnou diaľnicou Cypress, ktorá sa zrútila počas zemetrasenia v roku 1989. Bol práve pod dvojvrstvovou konštrukciou, keď sa začala triasť zem. „Cítil som sa strašidelne a cítil som klaustrofóbiu. Hnal som sa von, ako som to robil vždy, pretože som neznášal byť pod ňou. Keď som sa dostal von, mal som pocit, že mi praskla pneumatika a začal som kľučkovať vo svojom jazdnom pruhu. Potom som si všimol, že aj všetci ostatní strácajú kontrolu a brzdia. To bolo to zemetrasenie. O kolapse som sa dozvedel až neskôr a cítil som sa, akoby ma niekto udrel do brucha. Nikdy predtým som sa necítil tak blízko smrti,“ napísal. 

Zlaňovanie a pád žeriavu

Určite poznáš aktivitu zlaňovania po horách či skalách. Muž v Bangkogu sa ale rozhodol, že po lane zíde z vrcholu najvyššej budovy, ktorá má 200 metrov. Malo to slúžiť ako propagačný kúsok, pričom mal pristáť na desiatom poschodí na balkóne a následne prejsť na inú budovu. Problém tu ale zohral vietor. „Silný strih vetra stačil na to, aby ma odfúkol 20 až 30 metrov od boku budovy. Predstavte si pavúka, ktorý visí vo vetre na vlásku. Keď som sa priblížil k desiatemu poschodiu, všimol som si, že moje lano nedosahuje na balkón. Bolo asi desať metrov od pristátia. Tak som sa kýval vo vetre, kým som nebol tesne nad balkónom. Keď som bol posledných niekoľko metrov na plošinou, pustil som sa. Bol som vystrašený, ale živý,“ opísal. 

Zlaňovanie budovy

Jason Thompson/Unsplash

Ďalší používateľ opisuje svoju cestu, ktorú absolvoval každý deň, keď chodil do školy. Na tom nebýva nič adrenalínové, ale nebezpečenstvo niekedy číha aj na takých úsekoch, kde by sme ho nečakali. „Keď som chodil do školy v San Franciscu, vystúpil som z autobusu, aby som si v obchode  kúpil cigarety a limonádu. Cestou von som sa zastavil pri odpadkovom koši, aby som si otvoril cigarety a limonádu. Následne som prešiel pol bloku po ulici, keď zo strechy spadol žeriav presne tam, kde som pred 30 sekundami stál. Žeriavnik zahynul a o pol minúty skôr by som zahynul aj ja,“ napísal.

• Hitler si za nástupcu vybral admirála Karla Dönitza.
• Viedol krátku Flensburgskú vládu po páde Berlína.
• V Norimbergu dostal 10 rokov väzenia a trest si celý odsedel.
• Zomrel pokojne v roku 1980 ako jedna z najkontroverznejších postáv vojny.

Adolf Hitler. Meno, ktoré pozná každý - symbol zla, vojny a genocídy. Jeho príbeh sa končí 30. apríla 1945 v temnom berlínskom bunkri, samovraždou s manželkou Evou Braunovou, keď sa Tretia ríša rúti do záhuby. Ale málokto vie, že Hitler v posledných hodinách svojho života napísal politický testament. A v ňom označil svojho nástupcu.

Myši proti nacizmu. Pri Stalingrade zničili Nemcom celú tankovú divíziu a zásadne sa podpísali pod ich porážku

Ani zďaleka nie niekoho z fanatického jadra nacistickej elity. Nie Himmlera, nie Göringa - tých dokonca v poslednej vôli vylúčil z nacistickej strany. Celý svet mal čoskoro spoznať meno muža, o ktorom v tom čase vedeli len armádni experti. V Hitlerovom testamente z 29. apríla 1945 sa píše: „Menujem admirála Dönitza prezidentom ríše a vrchným veliteľom Wehrmachtu.“ 

Znie to ako historický paradox - muž, ktorému Hitler zveril rozpadávajúcu sa ríšu, sa dožil vysokého veku a zomrel v pokoji, v posteli, v roku 1980. Bez popravy, bez atentátu, bez legendy. Ako je to vlastne možné?

Verný a spoľahlivý

Karl Dönitz, bývalý veliteľ ponorkovej flotily a neskôr celej Kriegsmarine, nebol typickým nacistickým ideológom. Skôr pragmatický dôstojník. Hitler v ňom jednoducho videl spoľahlivého vojaka. Dönitz sa nikdy netajil lojalitou k Führerovi, ale do politických čistiek či ideologických prejavov sa príliš nezapájal.

Karl Dönitz

Wikipedia/uboat.net

A práve v tom možno spočívala jeho výhoda. Keď Berlín padal, Hitler potreboval niekoho „čistého“, kto by formálne prevzal vedenie a mohol s víťaznými Spojencami vyjednať prípadnú kapituláciu. Kto to však bol?

Dönitz sa narodil v miestnej časti Grünau v Berlíne. Jeho otec bol inžinier, matka ženou v domácnosti. Okrem Karla sa starala aj o staršieho syna Friedricha. V roku 1910 vstúpil ako námorný kadet do vtedajšieho nemeckého cisárskeho námorníctva Kaiserliche Marine.

Na začiatku prvej svetovej vojny slúžil na lodi SMS Breslau v Stredozemnom mori ako dôstojník, a neskôr na tejto lodi bojoval v Čiernom mori. Neskôr požiadal o prevelenie k ponorkovému vojsku. Slúžil ako dôstojník, neskôr veliteľ ponorky UC-25 a následne UC-68, ktorá operovala v Stredomorí. Práve tú v roku 1918 potopili britské vojská a on skončil v zajatí.

V každom z nás je kúsok Hitlera, na rozpútanie vojny stačí jeden despota. Za napadnutím Ukrajiny Ruskom bola paranoja, tvrdí expert

Führer... der Unterseeboote

Do Nemecka sa vrátil v roku 1920 a po vojne slúžil v oklieštenom námorníctve weimarskej republiky. Prešiel viacerými hodnosťami a stúpal v armádnom rebríčku. 1. októbra 1935 bol povýšený na námorného kapitána, teraz už v novom nemeckom vojenskom námorníctve Kriegsmarine, kde velil 1. flotile ponoriek Weddigen.

Pred začiatkom druhej svetovej vojny, 28. januára 1935, bol Dönitz povýšený do hodnosti komodora a následne poverený vedením ponorkového vojska - Führer der Unterseeboote. V roku 1943 sa z neho stal veľkoadmirál a bol to práve on, kto presvedčil Hitlera, aby nepremyslenými akciami nezničil aj zvyšok svojho hladinového loďstva.

Karl Dönitz

Wikipedia

Flensburgská vláda alebo bizarný koniec Tretej ríše

Dönitz sa dozvedel o Hitlerovej smrti 1. mája 1945. Už v nasledujúcich dňoch vytvoril provizórnu vládu so sídlom v meste Flensburg, neďaleko dánskych hraníc. Táto takzvaná Flensburgská vláda existovala len niekoľko týždňov, ale formálne prevzala zodpovednosť za nemecký štát.

Počas tohto obdobia sa Dönitz pokúšal zaistiť čo najväčšiu lojalitu rozpadávajúcich sa pozemných síl, aby sa hromadne vzdávali do rúk západných Spojencov a nie do rúk sovietskych síl. Pod jeho vedením sa začalo aj rokovanie o kapitulácii - jeho hlavným cieľom bolo vyjednať čo najvýhodnejšie podmienky pre nemeckých vojakov a najmä zabrániť, aby sa dostali do rúk Červenej armády. Aj preto vyzval vojenské sily, aby sa vzdávali západným Spojencom a nie Sovietom.

Americké vojská zadržali členov nemeckej vlády. Na stene visí fotka Karla Dönitza.

Wikipedia/No 5 Army Film & Photographic Unit

„My jediný cieľ bol zachrániť čo najviac Nemcov pred ruskou zónou,“ napísal Dönitz vo svojich memoároch s názvom Desať rokov a dvadsať dní v roku 1958.  7. mája 1945 podpísal generál Alfred Jodl v mene nemeckého velenia bezpodmienečnú kapituláciu v Remeši.

O deň neskôr bola potvrdená aj v Berlíne. A len o pár dní neskôr Spojenci zatkli celú Dönitzovu vládu. Tým sa definitívne skončila éra Tretej ríše.

Hitler dal v Poľsku postaviť gigantické podzemné mesto pre 20-tisíc ľudí. Tajomnú Osówku môžeš preskúmať na vlastnej koži

„Miernejší“ trest

Dönitz bol jedným z 24 obžalovaných v norimberskom procese. Prokuratúra mu kládla za vinu najmä vedenie neobmedzenej ponorkovej vojny a lojalitu k nacistickému režimu. Obhajoba však poukazovala na to, že podobné praktiky využívali aj iné námorníctva, a to vrátane amerického.

Aj vďaka svedectvám, ako bolo napríklad to od amerického admirála Chestera Nimitza, ktorý priznal, že aj USA používali neobmedzenú ponorkovú vojnu, bol Dönitz odsúdený „len“ na 10 rokov väzenia. Odpykal si celý trest vo väznici v Spandau a v roku 1956 bol prepustený.

Tichý život vo vile a večná kontroverzia

Po prepustení z väzenia sa Dönitz stiahol z verejného života. Žil v meste Aumühle pri Hamburgu, písal pamäte a až do smrti v roku 1980 sa takmer nevyjadroval k politike. Jeho pohreb však odhalil, že na jeho postavu spoločnosť nezabudla. Zúčastnilo sa ho viac ako tisíc ľudí, medzi nimi aj mnohí bývalí dôstojníci a veteráni.

Norimberský proces

Wikipedia/Bundesarchiv

Pre niektorých bol symbolom starého poriadku. Pre iných len technokrat bez ideológie. Ale aj po desaťročiach zostáva kontroverznou postavou. Historik Richard Evans vo svojej knihe The Third Reich at War poznamenáva: „Dönitz nebol nevinný. Aj keď sa mu vyhýbali tie najbrutálnejšie excesy režimu, jeho viera v Hitlera a jeho rozhodnutie pokračovať vo vojne až do posledného momentu ho robia morálne spoluzodpovedným.“

Muž, ktorý prežil koniec sveta

Karl Dönitz je jednou z tých historických postáv, ktoré sa vynorili len na chvíľu - a predsa zohrali rozhodujúcu úlohu. Bol posledným lídrom Tretej ríše, paradoxne v čase, keď už neexistovala.

Mužom, ktorému Hitler zveril moc vo svojich posledných chvíľach a ktorý si namiesto guľky v spánku odniesol len väzenskú uniformu a spomienky. Je to zvláštny koniec pre štát, ktorý vznikol z fanatizmu - a napokon skončil v rukách chladného dôstojníka.

V minulosti bolo Trnavské mýto za hranicou mestského opevnenia. V tom čase už bolo na výjazde z neho smerom na Svätý Jur. Vzniklo za predmestím Blumenthal, z jednej strany bolo obklopené močaristými miestami s teplou vodou ideálnou pre život korytnačiek a skladom pušného prachu (z neho je dnes odvodený názov „Pri starej prachárni“).

V Petržalke len rodinné domy, namiesto Vrakune a Karlovej Vsi dediny. Pozri sa, ako vyzerala Bratislava v roku 1950

Neskôr, približne od druhej polovice 18. storočia, tu stálo aj mestské popravisko so šibenicou a pohrebiskom popravených, keďže sa zvyklo popravovať mimo územia mesta.

Fotografie interiéru neexistujú

Začiatkom 19. storočia český gróf Berchtold pozemky kúpil, a postavil na nich budovu pripomínajúcu v tých časoch palác. Obklopoval ju park, do ktorého sa gróf rozhodol taktiež investovať.

Berchtoldov palác

Pinterest/

Po ňom dostala budova názov Berchtoldov palác a niesla ho až do svojho zbúrania. Medzitým však slúžila aj ako nájomná budova, kláštor rádu tešiteľov a posledné desaťročia dokonca ako hudobná škola. V roku 1981 ho zdemolovali kvôli výstavbe Domu odborov - Istropolisu a centrálneho trhoviska. Keďže sa palác nachádzal v extraviláne mesta, zachovalo sa o jeho architektúre veľmi málo informácií. Dokonca niesú dohľadateľné fotografie interiéru, len exteriéru.

• V jazere Lanier zahynulo od roku 1956 približne 700 ľudí.
• Pod hladinou sa ukrývajú zvyšky zatopeného mesta Oscarville.
• Legenda hovorí o duchovi ženy v modrých šatách.
• Úrady tvrdia, že za tragédie môžu stromy a staré stavby pod vodou.

Hoci umelo vytvorené jazero Lanier patrí medzi najnebezpečnejšie vodné plochy v Spojených štátoch amerických, každoročne ho navštívi 11 miliónov turistov. Popularita tohto miesta vzrástla najmä vďaka Netflixu, ktorý tu nakrúcal populárny seriál Ozark.

Vyhľadávaná destinácia má však na svojom konte nelichotivú bilanciu. Len za posledných 30 rokov sa v jeho vodách utopilo 200 ľudí, celkovo má však na svedomí 700 obetí. Miestni obyvatelia tvrdia, že jazero je prekliate. Legendy sa spájajú s temnou históriou tohto miesta, ktorú Lanier pochoval pod svojou hladinou.

Experimenty a hromadné úmrtia zvierat. Tajomný britský ostrov smrti bol 50 rokov kvôli kontaminácii uzavretý

Temná história prekliateho jazera

Jazero Lanier je v podstate umelo vybudovaná nádrž, ktorá sa nachádza v americkom štáte Georgia, píše portál All That‘s Interesting. Bola vybudovaná v roku 1956, keď armádny zbor inžinierov potreboval vytvoriť zdroj vody pre Atlantu a okolité mestá. Len dva roky po jej vzniku došlo k tragédii, ktorá viedla k vzniku legendy o miestnom duchovi. História tohto miesta však siaha hlbšie do minulosti a je spojená s tragickými udalosťami a temnou stránkou amerického národa.

V 19. storočí na tomto mieste sídlila afroamerická komunita. V meste známom ako Oscarville sídlila do roku 1912, keď bola odtiaľto nasilu vytlačená. Všetko to začalo násilnou vraždou 19-ročnej belošky Mae Crow, po ktorej sa proti černošskej komunite začala šíriť vlna rasistickej nenávisti.

Najnebezpečnejší ostrov na Zemi, z ktorého sa len málokto vrátil živý. Obávaný domorodý kmeň je úplne odstrihnutý od civilizácie

Z vraždy obvinili troch mladých mužov z černošskej komunity. Jeden z nich, Rob Edwards, bol zlynčovaný násilným davom. Ďalších dvoch, Ernesta Knoxa a Oscara Daniela, odsúdila čisto biela porota a obesili ich pred davom až 8000 divákov. V jeden večer do mesta vtrhol gang známy ako noční jazdci, ktorý podpaľoval budovy, čo prinútilo obyvateľov utiecť.

Vlastníctvo nad pozemkami v nasledujúcich rokoch prebrali biele rodiny, ktoré ich odpredali vláde, aby na tomto mieste vzniklo jazero Lanier. Po tom, čo väčšina vlastníkov pozemky odpredala sa Oscarville stal mestom duchov. Posledných 250 rodín, ktoré tu ostali žiť nakoniec nútene vysídlili.

Najdivnejšie miesto na Zemi. Ostrov sa nachádza v jazere, ktoré sa nachádza na ostrove v jazere, ktoré je na ostrove

Pod hladinou ukrýva mesto

V roku 1956 bolo zaplavených viac ako 38-tisíc akrov pôdy vrátane Oscarville. Ešte predtým, ako oblasť zaplavili vodou zamestnanci americkej armády odstránili nebezpečné stavby vrátane väčších domov a mostov. Okrem toho premiestnili aj niekoľko cintorínov. Hoci označené hroby presťahovali, je pravdepodobné, že niektoré z neoznačených hrobov sa nachádzajú pod hladinou jazera dodnes. A práve telá ponechané pod hladinou vody podporili vznik početných legiend o kliatbe jazera.

Mýty sa naplno začali šíriť po tom, čo v roku 1958 vo vodách Lanieru zahynuli dve ženy pri autonehode, keď ich auto zišlo z mosta rovno do jazera. Rok po tragédii miestny rybár objavil telo ženy, ktorá mala na sebe modré šaty a chýbali jej ruky. Viacero ľudí, ktorí cestovali po tom istom úseku hlásilo, že videli strašidelné výjavy ženy v modrých šatách. A tak vznikla legenda o "Pani jazera". Niektorí veria, že práve ona je dôvodom početných úmrtí, pretože sa snaží prilákať ľudí do jeho kalných vôd.

Čo stojí za stovkami úmrtí

Tragédia z roku 1958 bola prvou z mnohých, ktoré sa s jazerom Lanier spájajú. Od jeho vzniku v jeho vodách podľa úradov prišlo o život približne 700 ľudí. Výnimkou nebol ani minulý rok, keď počas jedného víkendu zahynuli traja muži pri samostatných incidentoch. Miestne úrady preto vydali zákaz kúpania v jazere.

Najtragickejší deň jazera Lanier nastal v decembri 1964, keď auto s 11 pasažiermi zišlo na Štedrý deň z mosta. Pri nehode zahynulo päť detí a dvaja dospelí.

Nehody sa nevyhnutne stávajú, keď sa v rovnakej oblasti zhromažďujú veľké skupiny ľudí, ale niektoré bizarnejšie úmrtia pri jazere Lanier naďalej živia fámy o kliatbe. Úrady však majú logickejšie vysvetlenie. Hlavnou príčinou úmrtí sú podľa nich pozostatky starých stavieb z Oscarville a vysokých stromov, v ktorých plavci uviaznu.

• Ľudia kedysi spali v dvoch oddelených blokoch.
• Uprostred noci bývalo normálne byť hore aj niekoľko hodín.
• Zmeniť to pomohla až elektrina a priemyselná revolúcia.
• Vedci tvrdia, že segmentovaný spánok nemusí byť nezdravý.

Predstav si, že sa uprostred noci zobudíš, sadneš si k ohňu, prečítaš pár strán z Biblie, podebatuješ so susedom alebo dokonca vyrazíš na krátku návštevu – a až potom si ľahneš znova. Presne tak vyzeral nočný život pre tvojich prapraprarodičov, ktorí poznali len takzvaný bifázický spánok.

Potrebujú ženy skutočne viac spánku než muži? Veda pozná odpoveď, no nebude sa ti páčiť

Podľa Sleep Foundation sa väčšina ľudí v predindustriálnej Európe a častiach Ameriky ukladala do postelí hneď po zotmení, teda okolo ôsmej či deviatej večer. Nasledoval „prvý spánok”, zvyčajne trvajúci asi štyri hodiny.

Potom prišla fascinujúca fáza, ktorú historik Roger Ekirch nazval „zlatá hodina”: obdobie bdelosti okolo jednej či druhej nadránom. Ľudia sa pokojne zobudili, rozprávali sa, modlili, čítali, fajčili fajku, niektorí dokonca navštívili susedov, pomilovali sa alebo spravili menšie práce v dome. Po tejto prestávke nasledoval „druhý spánok”, opäť približne štyri hodiny, až do svitania.

Ľudia kedysi spali na dve etapy

Wikipedia

Čo všetko sa dialo uprostred noci

• V knihách a listoch zo stredoveku sa zachovali odkazy na prvý a druhý spánok.
• Učenci písali, že „čas medzi dvoma spánkami” je ideálny na duchovné rozjímanie, pretože myseľ je pokojná.
• Farmári počas tejto prestávky niekedy kontrolovali hospodárske zvieratá alebo opravovali náradie.
• Podľa záznamov bolo bežné, že sa v noci stretli susedia a prehodili pár slov – bez pocitu, že robia niečo zvláštne.
• Ženy využívali túto dobu na ručné práce, muži na úvahy alebo na čítanie.

Je fascinujúce, že v tom čase to nikto nepovažoval za nespavosť - práve naopak, bolo to vnímané ako prirodzená súčasť noci.

Nočné mory ti môžu skrátiť život. Kto zle spí, môže zomrieť skôr, varujú vedci v novej štúdii

Svetlo a továrne

Podľa BBC začala táto tradícia miznúť počas priemyselnej revolúcie. Mestá sa rozsvietili, pracovný čas sa predĺžil a ľudia sa začali prispôsobovať jednotnému rytmu - nočnému spánku v jednom kuse. Najväčšou revolúciou bola žiarovka Thomasa Edisona z roku 1879. Zrazu sa totiž noc stala priestorom pre prácu, zábavu i spoločenský život.

Svetlo zmenilo naše hormóny - vystavenie umelému osvetleniu večer posunulo tvorbu melatonínu a donútilo nás zaspať neskôr. Prvý aj druhý spánok sa zliali do jedného osemhodinového bloku.

Ľudia kedysi spali na dve etapy

Wikipedia

Moderné štúdie ukazujú, že segmentovaný spánok nemusí byť problém - ak ale človek celkovo nazbiera dosť hodín odpočinku. Podľa Sleep Foundation je kľúčové, či sa cítiš oddýchnutý, nie to, či spíš v kuse.

Niektorí ho skúšajú aj dnes

Niektorí ľudia preto vedome skúšajú bifázický spánok - krátka siesta počas dňa plus kratší nočný spánok. Kreatívci, programátori a „nočné sovy” tvrdia, že im to zvyšuje produktivitu.

Spíte v noci s pusteným ventilátorom? Veľká chyba! Tieto nepríjemnosti môže spôsobiť, radšej ho vypnite

Zaspíš okolo deviatej večer. Zobudíš sa o jednej, ideš si dať čaj, pozrieš si TikTok, odpíšeš na správy alebo sa porozprávaš s partnerom. Okolo druhej - tretej si ľahneš znova a spíš do siedmej. Znie to zvláštne? Pre našich prapraprarodičov to bol úplný štandard.

• Željava bola jedna z najtajnejších vojenských základní bývalej Juhoslávie.
• Podzemný komplex v hore mal prežiť aj priamy jadrový útok.
• V hangároch ukrývali desiatky stíhačiek MiG-21 a tisíce vojakov.
• Dnes je areál opustený, zamínovaný a považovaný za veľmi nebezpečný.

Letisko Željava, obrovský podzemný bunker letectva Juhoslovanskej národnej armády, sa nachádzalo na hraniciach dnešnej Bosny a Hercegoviny a Chorvátska, v blízkosti mesta Bihač. Vznikalo pod krycím názvom Objekt 505 a v Európe takmer nenašlo porovnanie. Svojmu účelu slúžilo dvadsaťštyri rokov, než ho 60 ton výbušnín poslalo do dejín, píše Radomír Dohnal z iDnes.cz

Počiatočné plány na vybudovanie leteckej základne Željava, vytvorenie podzemných hangárov, kasární, operačného a komunikačného centra, vrátane dodatočného začlenenia systémov včasného varovania pred balistickými raketami, sa datujú k 50. a 60. rokom minulého storočia. Vízie projektantov postupne rástli, rovnako tak aj ro​zpočet. Objekt 505 sa tak stal najdrahšou vojenskou základňou v histórii Juhoslávie a jednou z najdrahších v celej Európe.

Videl som telá mimozemšťanov, tvrdil poručík. Roswellský incident dodnes ľuďom nedá spávať

Šialený rozpočet

Pochybnosti o výške nákladov pochopiteľne pretrvávajú. Dnes už sa nedá presne zistiť, koľko výstavba podzemnej leteckej základy vlastne stála. Niektoré zdroje uvádzajú triezvejšie štyri miliardy dolárov, hlavný architekt celého projektu, inžinier s českými koreňmi Dragoslav Sobotka, pred rokmi hovoril dokonca o ôsmich miliardách.

So započítanou infláciou by to dnes bolo okolo 40 až 50 miliárd. Názornejšie je však porovnanie, ktorý výdavky na výstavbu podzemného komplexu prirovnáva k trom ročným rozpočtom celého vtedajšieho juhoslovanského ministerstva obrany. A dáva ich do porovnania s faktom, že za rovnaké peniaze mohlo v hornatom teréne Balkánu vzniknúť desaťtisíc kilometrov prvotriednych diaľnic.

Letecká základňa Željava

Profimedia

Pevnosť proti všetkému a všetkým

Titom kormidlovaná Juhoslávia však neočakávala mier, preto preferovala zahĺbený vojenský komplex. Jeho umiestnenie pod vrcholom Plješivica vychádzalo z taktických úvah: bolo dostatočne blízko od hraníc, aby radarové stanice mohli prípadných útočníkov odhaliť a stíhačky ich včas zachytiť, a zároveň nie príliš ďaleko na to, aby bolo možné pokryť kritické severné a západné hranice v Slovinsku a Chorvátsku, rovnako tak aj útoky zo smeru od Jadranského mora.

Predpokladalo sa, že Sovietsky zväz zaútočí na Juhosláviu z Maďarska alebo cez Rakúsko, ale nebol vylúčený ani útok NATO zo strany Talianska. Hora umožňovala lietadlám štartovať v radarovom tieni, takže nepriateľ mohol stíhačky JNA odhaliť, až keď dosiahli vysokú rýchlosť a výšku. Podľa pôvodnej myšlienky tu mali nájsť zázemie, pod ochranou horského masívu, dve až tri stíhacie letky, ktoré si uchovajú schopnosť autonómne reagovať.

Saxofonistka oklamala KGB. Neuveriteľným spôsobom pašovala tajné informácie počas studenej vojny

A to aj v prípade, že krajina bude napadnutá jadrovými zbraňami. Projektanti spočítali, že základňa a jej obyvatelia prežijú bez úhony výbuch dvadsaťkilotonovej bomby, ktorá by dopadla priamo na horu Plješivica alebo na náhornú plošinu s pristávacími dráhami pred vstupom do objektu. A že tu, uzavretí vo vnútri bunkra, dokážu vydržať 30 dní.

Náročná výstavba

Z hľadiska taktických cieľov bol projekt umiestnený výborne, ale pre stavebných inžinierov predstavoval nočnú moru. Geologický profil územia je krasový, takže hĺbenie v podzemí neuľahčovali najrôznejšie jaskyne a početné pramene. Do podzemných galérií presakovala voda a vysoká relatívna vlhkosť vzduchu sa podpisovala na kvalitách leteckej techniky.

Letecká základňa Željava

Profimedia

Výstavba trvala 12 rokov a oficiálne bola ukončená v roku 1968. Komplex vtedy však zďaleka nebol hotový, dôvodom jeho uvedenia do prevádzky boli udalosti Pražskej jari. Vtedajšie juhoslovanské vedenie sa obávalo, že k podobnej intervencii dôjde aj v Juhoslávii. „Celá armáda a letectvo boli v pohotovosti a pripravené brániť hranice proti Maďarsku,“ spomínal Martin Rebolj, ktorý tu bol nasadený ako mechanik 117. leteckého pluku.

Na momenty najvyššej pohotovosti v šesťdesiatom ôsmom spomína rád. „Cez deň sme prespávali v autobusoch zaparkovaných v hangároch, spolu s pilotmi. Akonáhle sa zotmelo, vyviezli sme lietadlá von a vyzbrojili ich, v pohotovosti ostali až do rána.“ Vtedy tiež padol rozkaz zastreliť každého nepovolaného človeka, ktorý by sa k utajovanej základni len priblížil.

Liečil Hitlera od roku 1935. Bol som jeho lekár, nie vrah, odpovedal na otázku vyšetrovateľa

Nezničiteľné osie hniezdo

Upokojenie napätia v ďalších mesiacoch umožnilo dobudovať prevádzkové zázemie. V celom prísne stráženom areáli by sme napočítali 34 budov: kasárne, garáže pre vozidlá, dielne či radarovú stanicu, umiestnenú na vrchole hory Plješevica. Pre vlastnú prevádzku bola zásadná pätica ranvejí a samozrejme aj takzvaný Klek - podzemný komplex hangárov letiska, so štyrmi vjazdmi chránenými stotonovými dverami.

Tri vjazdy boli dostatočne veľké, aby nimi mohli prechádzať lietadlá, vyčkávajúce v „galérii“, v koridoroch dlhých 350, 400 a 500 metrov, v ktorých čakalo na vzlet 58 strojov MiG 21. V prípade potreby sem bolo možné naskladniť až stovku lietadiel.

Letecká základňa Željava

Profimedia

Na základni sídlil 117. stíhací pluk, ktorý bol vybavený najlepšími lietadlami, ktoré Juhoslávia v tom čase mala, a 352. prieskumná letka. Istou kuriozitou bolo, že vjazdy do galérie kopírovali siluetu „​dvadsaťjednotiek“, preto tu neskôr nenašli miesto modernejšie stroje MiG 29.

Hoci bola Željava juhoslovanským ekvivalentom Top Gunu, lietadlá neštartovali priamo „z vnútra hory“, ako sa občas tradovalo. Prúdové motory nahadzovali až potom, čo boli vytiahnuté elektrickými ťahačmi na ranvej, na ktorej obvykle pár stíhačiek v pohotovosti už čakal. V režime najvyššej pohotovosti potrebovali lietadlá od povelu na začatie letu do odlepenia kolies od zeme dve minúty, v druhom pohotovostnom stupni potom vzlet trval štyri minúty.

Seriál Stranger Things sa inšpiroval projektom Montauk. Čo z experimentu sa zakladá na pravde a kde začína fikcia?

Začiatok konca

Tento režim od roku 1968 vyhlásený znova nikdy nebol a život na leteckej základni plynul vo veľmi pokojnom rytme. Až do konca 80. rokov, kedy začínalo byť jasné, že sa mení nielen politická situácia, ale aj celá Juhoslávia. Juhoslovanská armáda verbovala kádre vyslané Belehradom, čo sa prejavilo aj v Željave.

Práve odtiaľ vzlietli niektoré lietadlá, ktoré počas desaťdňovej vojny v júni a júli 1991 desili Slovinsko. Neskôr sa odtiaľ štartovalo k náletom na ciele v Chorvátsku, ktoré bojovalo o nezávislosť. V rovnakom čase však začali zo Željavy dezertovať piloti chorvátskeho pôvodu. Nakoniec velitelia letectva juhoslovanskej armády, obklopení nepokojným bosniansko-chorvátskym územím, ráno 16. mája 1992 vydali rozkaz na zničenie a opustenie celej základne.

Príliš riskantná turistika

Likvidácia letiska, ostatne dopredu podrobne naplánovaná už za času socialistickej Juhoslávie pre prípad hroziaceho obsadenia nepriateľom, bola vykonaná tak dokonale, že chorvátske i bosenské úrady (letiská totiž ležia na pomedzí oboch niekdajších juhoslovanských republík) ani po tridsiatich rokoch stále nevedia, čo si s areálom počať.

Vzletové a pristávacie dráhy umiestnené na úpätí hory vyzerajú na prvý pohľad zachovalo a opraviť by asi išli, horšie je to však so zvyškom základne. Najmä z podzemného objektu Klek, ktorý stál miliardy dolárov, nie je použiteľné prakticky nič. Po odchode vojakov nebolo sily, ktorá by zabránila devastácii letiska.

Objavili sa síce úvahy o jeho možnom otvorení pre malé lietadlá, tomu však bránia umiestnenia dráh pri hranici, niektoré ju dokonca pretínajú, alebo všadeprítomné nebezpečenstvo min. Základňa, ktorá sa budovala od polovice 50. rokov a do prevádzky bola uvedená v zhone po invázii do Československa v auguste 1968, napriek tomu láka zvedavcov.

Vďaka internetu je ľahké nájsť cestu a občasné hliadky pohraničníkov odradia len niekoho. Keďže je však miesto mimoriadne nebezpečné, pozri si ho bezpečne v našej galérii.

Dostať sa na ranveje alebo priamo k vjazdom do podzemia tak nie je nič zložité. Niekdajšia pýcha juhoslovanského vojenského letectva, ktorú dlho ukrývalo aj pred sovietskymi inštruktormi, však leží v zakázanom hraničnom pásme. A podzemné hangáre, pôvodne ukrývajúce migy, nie sú práve bezpečné. Okrem porušenej statiky hrozí ľuďom nebezpečenstvo tiež od zvyškov chemikálií.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Požiar pod mestom Centralia horí nepretržite od roku 1962.
• Vznikol po zapálení skládky nad opustenými uhoľnými tunelmi.
• Tisíce obyvateľov museli mesto opustiť, dnes je takmer úplne prázdne.
• Vedci odhadujú, že podzemný oheň môže horieť ešte ďalších 100 rokov.

Ak by si pred storočím zavítal do amerického mesta Centralia v štáte Pensylvánia, videl by si rušné malé mestečko plné obchodov, veselých obyvateľov a čulého banského priemyslu. Ako píše portál History, uhlie z miestnych baní poháňalo nielen domovy, ale aj celé hospodárstvo, na ktorom sa podieľalo až 1 200 miestnych.

Pokiaľ by si sem zavítal dnes, nájdeš len opustené ulice. Väčšina budov je nenávratne preč a po cestách posiatych graffitmi sa valí dym. Z rušného mestečka sa rýchlo stalo mesto duchov. Príčinou je banský požiar, ktorý ešte aj dnes horí pod ulicami Centralie. Plamene neutíchajú ani viac ako 50 rokov po začiatku, čo spôsobilo devastáciu komunity a vysťahovanie obyvateľov.

Na ekologické peklo zomreli tisíce ľudí. V roku 1952 sa známe mesto na štyri dni ponorilo do smrteľného smogu

Požiare uhoľných slojov (vrstiev úžitkového nerastu, pozn.) nie sú síce žiadnou novinkou, no požiar v Centralii je najhorší v celých Spojených štátov a jedným z najničivejších v histórii. A za všetko mohla bizarná chyba, pri ktorej zostáva rozum stáť. 

Storočná banská tradícia

Pred peklom spusteným v roku 1962 bola Centralia viac ako storočie prosperujúcim banským mestom. Mala to šťastie, že sa tu nachádzalo bohaté úložisko antracitového uhlia, ktoré sa tu ťažilo od 50. rokov 19. storočia. Baníctvo definovalo život v Centralii, od jej drsných obyvateľov až po jej zákernejšiu stránku.

Počas 60. rokov 19. storočia bolo mesto domovom členov Molly Maguires, tajnej spoločnosti, ktorá vznikla v Írsku a spolu s írskymi prisťahovalcami sa dostala do amerických uhoľných baní. Koncom 60. rokov 19. storočia bola skupina podozrivá, že sa v Centralii dopustili prudkého násilia.

Ako poznamenáva pennsylvánsky historik Deryl B. Johnson, členovia boli zapletení do všetkého od vraždy zakladateľa mesta Alexandra Raea až po smrť prvého kňaza oblasti. Popravou niektorých z podozrivých vodcov skupín v roku 1877 sa však vlna zločinu skončila.

Rýchly spôsob, ako sa zbaviť odpadu

Závislosť Centralie od ťažby však neskončila. V roku 1890 tu žilo už viac ako 2 700 ľudí, väčšinou baníkov alebo ich rodinných príslušníkov. A aj keď krach na burze a Veľká hospodárska kríza zasadili silný úder uhoľnému priemyslu v Centralii, mesto to nezabilo. Na to bola potrebná tragédia, ktorej začiatok vlastne nikto úplne nepozná.

Najpravdepodobnejšie je, že za všetko môže skládka - opustená banská jama, ktorá bola premenená na smetisko. Centralia bola plná neregulovaných skládok a odpad bol pálčivou otázkou. Mestská rada sa preto snažila urobiť všetko preto, aby tento problém, plný nežiadúcich pachov a potkanov, vyriešila.

Černobyľ stvoril monštrum, ktoré desí dodnes. Len 300 sekúnd v jej blízkosti zabíja. Čo je to slonia noha?

V máji 1962 navrhla mestská rada vyčistiť miestnu skládku včas na slávnosti pamätného dňa v Centralii. „Môže sa to zdať ako irelevantná história malého mesta, až na jednu vec,“ napísal David Dekok v knihe Fire Underground o svojej histórii požiaru: „Metódou Rady Centralie na čistenie skládky bolo zapáliť ju.“

Ani mŕtvi nemôžu odpočívať

Hoci existujú aj iné teórie o tom, ako požiar vznikol, predpokladá sa, že práve požiar skládky v Centralii vyvolal oveľa väčší banský požiar pod mestom. Netrvalo dlho a požiar sa rozšíril do uhoľného sloja pod mestom. Rozšíril sa do banských tunelov pod mestskými ulicami, takže miestne bane museli zatvoriť kvôli nebezpečnej hladine oxidu uhoľnatého.

Uskutočnili sa viaceré pokusy o vykopanie a uhasenie požiaru, ale všetky zlyhali. Dôvodom sú, ironicky, následky ťažby, ktorá definovala Centraliu po dlhé roky. V oblasti je toľko opustených banských tunelov, že jeden, mnohé alebo všetky by mohli podnecovať požiar. Ak by sa aj našli peniaze, pravdepodobne by nebolo možné zistiť, ktoré z nich rozdúchavajú požiar.

Ako roky plynuli, zem pod samotným mestom bola čoraz teplejšia a na niektorých miestach dosahovala až 420 stupňov Celzia. Dym sa valil zo závrtov a pivníc naplnených plynom. Obyvatelia začali hlásiť zdravotné problémy a domy sa začali nakláňať. „Ani mŕtvi nemôžu odpočívať v pokoji,“  napísal Greg Walter pre People v roku 1981.

Požiar môže horieť ešte storočie

„Verí sa, že hroby na dvoch mestských cintorínoch spadli do priepasti ohňa, ktorý pod nimi zúri.“ Začiatkom toho roku spadol 12-ročný chlapec do novej diery vytvorenej ohňom a len o vlások unikol smrti. Vtedy však už bolo pre Centraliu neskoro. Namiesto hasenia požiaru sa Kongres rozhodol vykúpiť obyvateľov a zaplatiť im, aby sa presťahovali.

Ďalší desivý následok klimatických zmien. Lesné požiare sa menia na ohnivé peklo, ktoré nikto nedokáže zastaviť

V roku 1992 došlo k úplnému zániku mesta. Všetky budovy boli odsúdené na zánik, odstránilo sa aj PSČ. Sedem obyvateľov tu zostalo na základe súdneho príkazu, majú však zakázané predávať svoj majetok. Centralia však stále horí. A podľa štátneho oddelenia ochrany životného prostredia by oheň mohol horieť ďalšie storočie.

Antonín Čermák sa narodil 9. mája 1878 v Kladne. Keď sa však v tom istom roku zrútila Viedenská burza a následne prišla veľká kríza, jeho rodina učinila zásadné rozhodnutie. Spolu so stovkami ďalších českých rodín sa rozhodli odísť za veľkú mláku.

Peter Rovnianek patril v 19. storočí k najúspešnejším Slovákom v USA. Hádal sa s prezidentom, skrachoval a podľahol zlatej horúčke

Trpký príchod do USA

Jeho otec si v Spojených štátoch hľadal prácu baníka, čo v tom čase predstavovalo neistý krok, no Čermákovci sa spoliehali na pomoc od českých migrantov, ktorí do krajiny prišli pred nimi. Len máločo však v Novom svete vychádzalo podľa plánov.

Otcovi sa nepodarilo uchytiť v Chicagu, kde žila početná česká komunita, a tak sa celá rodina musela presťahovať do sto kilometrov vzdialeného baníckeho mestečka Braidwood. Doba bola ťažká, takže keď Antonín dovŕšil 15 rokov, musel fárať spolu s otcom.

Na starosti mal banskú dopravu, no takáto práca mu nevyhovovala. Väčšinu voľného času preto využíval na vzdelávanie sa. Netrvalo dlho a proti nevyhovujúcim podmienkam pod zemou sa vzbúril. V mene všetkých pracovníkov žiadal zvýšenie mzdy, ktorá vtedy bola jeden dolár a desať centov denne. Namiesto úspechu však prišla výpoveď.

Svoju šikovnosť pretavil na úspech

Čermák sa následne presťahoval do Chicaga, kde striedal rôzne zamestnania. Postupne si šetril a už ako 19-ročný rozbehol vlastnú živnosť v povozníctve. Začínal s jedným povozom, no vďaka svojej šikovnosti ich mal v priebehu niekoľkých mesiacov rovných štyridsať. 

Medzitým si stihol zobrať za ženu Češku Máriu Hořejšovú, rodáčku z Kadešíc, s ktorou mali tri deti. Spoločne pracovali v obchode, voľný čas však Antonín stále venoval dopĺňaniu vzdelávania. Pred koncom storočia odovzdal svoj obchod otcovi a bratovi.

Na prelome storočí začal budovať svoju politickú kariéru. Prijal funkciu súdneho vykonávateľa a o dva roky neskôr už z neho bol poslanec zákonodarného zboru štátu Illinois. V roku 1909, považovaný hlavne za reprezentanta českej menšiny, úspešne kandidoval za Demokratickú stranu do chicagskej mestskej rady.

V roku 1928 sa stal lídrom Demokratickej strany 4-miliónového okresu Cook County a kandidoval do Senátu Spojených štátov. Prišiel však neúspech. Keby však Čermák vedel, čo ho čaká, zrejme by si z toho ťažkú hlavu nerobil.

Starostom veľkomesta

Vrchol jeho kariéry prichádza o tri roky neskôr - so ziskom 58 percent hlasov sa stal starostom Chicaga. Stal sa tak prvou hlavou tohto mesta, ktorý sa nenarodil v Amerike a nebol anglosaského či írskeho pôvodu.

Výnimočné bolo aj to, že Čermákovu inauguračnú reč pri prevzatí úradu prenášala do celých Spojených štátov amerických rozhlasová stanica NBC - dovtedy sa takejto publicity dostávalo iba prezidentom pri ich inaugurácii.

V Spojených štátoch nájdete obec Slovak. Jej história fascinuje aj po rokoch, pre toto ju pomenovali po našej krajine

Úradovanie to však rozhodne nebolo jednoduché. V tom čase mali mesto vo svojej moci gangstri na čele s obývaným Al Caponem. Čermák sa však nenechal zastrašiť, dokonca kritizoval svojho predchodcu Billa Thompsona, že sa Caponem nechal podplácať.

Bol to práve on, komu sa nakoniec podarilo dostať mafiána do väzenia. Okrem toho mesto vytiahol aj z najväčších finančných problémov a vytvoril si povesť schopného úradníka, ktorý vždy myslí na záujmy mesta a blaho občanov.

Na Česko nezabudol

Zaujímavé je, že aj napriek skorému odchodu z Česka na svoju rodnú zem nikdy nezanevrel. V jednom rozhlasovom príhovore napríklad povedal, že Chicago je druhým najväčším českým mestom na svete, hneď po Prahe.

Svoje rodné Kladno niekoľkokrát osobne navštívil a podporoval ho aj finančne z vlastných peňažných prostriedkov. Oponenti ho však kritizovali za český prízvuk, pretože doma rozprával a vzdelával sa výlučne v rodnom jazyku. On však bol na svoj akcent pyšný.

8. novembra 1932 sa u Čermákovcov vo veľkom oslavovalo. V prezidentských voľbách zvíťazil jeho dlhoročný priateľ Franklin Delano Roosevelt, ktorý porazil doterajšieho prezidenta Herberta Hoovera. Inaugurácia bola naplánovaná na 4. marca 1933, takže Roosevelt sa rozhodol dopriať si dovolenku s niekoľkými zastávkami.

Osudové stretnutie

Jednou z nich bolo aj Miami na Floride, kam sa rozhodol pricestovať aj Čermák, pretože potreboval s Rooseveltom prerokovať pôžičku pre Chicago, ktoré sa v tom čase utápalo v dlhoch a nemalo z čoho poskytnúť platy svojim zamestnancom.

Bol 15. február 1933 a Roosevelt práve zdravil ľudí na prístavisku Bay Front Park, kam prišiel na svojej jachte. Vítal ho veľký dav ľudí, takže auto, ktoré malo budúceho prezidenta odviezť k vlaku do New Yorku, na okamih zastalo a Roosevelt sa postavil, aby z auta predniesol k ľuďom krátky príhovor.

Chlapec prežil popravu na elektrickom kresle. Cítil som, ako by ma bodalo 100-tisíc ihiel, opisoval utrpenie

V dave mlčky stál aj Giuseppe Zangara, chlapec z chudobných pomerov, ktorý už od svojich šiestich rokov musel pracovať. Bol známy samotárskym správaním a otvorenou nenávisťou k hlavám štátov a vládam.

Keď sa budúci prezident posadil na sedadlo, pristúpil k autu Antonín Čermák, aby svojho dlhoročného priateľa pozdravil. O niekoľko momentov neskôr vzduch preťalo päť výstrelov. Na Zangaru sa vrhol dav ľudí, niekoľko ľudí však zostalo zranených ležať na zemi.

Budúci prezident nezaváhal

Najvážnejšie bol na tom práve starosta Chicaga. Jedna guľka ho trafila priamo do pravej strany hrudníka. Roosevelt neváhal, Čermáka naložil do svojho auta a leteli do nemocnice.

Tu mu ešte rodák z Česka údajne stihol povedať, že je rád, že guľka zasiahla jeho a nie novozvoleného prezidenta. Ten mu odpovedal, že teraz je dôležité to, aby sa uzdravil, pretože krajina potrebuje ľudí ako je on. Roosevelt ho navštívil ešte aj ďalší deň, tesne pred odchodom do New Yorku.

Čermákov stav bol však ako hojdačke, lepšie dni striedali boje o život. O niekoľko dní to dokonca začalo vyzerať tak, že sa uzdraví. Z lôžka začal opäť pracovať a riešiť agendu mesta. U lekárov si dokonca vydobyl to, aby mohol podpísať výplatné listiny pre zamestnancov mesta.

V tom čase sa už v jeho tele šírila infekcia, ktorá prudko zhoršila jeho stav. Čermák sa nevzdával, no lekári museli pristúpiť k prepichnutiu pľúc a náročnej operácii. Ani to nemohlo. 6. marca 1933, dva dni po inaugurácii Roosevelta, Antonín zomiera.

Desiatky tisíc trúchliacich

Jeho rakva bola mimoriadnym vlakom prepravená do Chicaga, kde sa s ním na stanici prišli rozlúčiť davy ľudí. Pochovaný bol v rodinnej hrobke na Českom národnom cintoríne v meste, ktorému niekoľko rokov šéfoval. Posledné zbohom mu prišlo dať viac ako 25-tisíc ľudí.

Zangara bol pôvodne odsúdený na 80 rokov väzenia. Po Čermákovej smrti sa však pred sudcov postavil opäť - dostal trest smrti na elektrickom kresle. Ten bol vykonaný 20. marca 1933 vo väznici Old Sparky na Floride.

Jedna z možných verzií jeho úmrtia hovorí, že vraždu si mal objednať priamo Al Capone spoza väzenských múrov. Iná verzia zase špekuluje o odvete za pokus o zadržanie Franka Nittiho - Caponeho zástupcu.

Príbeh černocha, ktorý sa spriatelil s rasistickým Ku Klux Klanom. Ľudí presvedčil, aby skončili s nenávisťou

FBI teórie popiera

Nejasnosti tiež sprevádzajú samotný atentát. Jedno telo vraj obsahovalo guľku kalibru 45. Jeden z gangstrov Roger Touhy po prepustení v roku 1959 povedal, že Zangarova streľba bola len kulisou pre skutočného strelca a jednoznačným cieľom bol skutočne starosta Čermák, ktorý príliš narúšal pôsobenie mafie.

Ďalším špekuláciám nahrával aj fakt, že vrah Zangara bol na vtedajšie pomery nezvyčajne rýchlo odsúdený na smrť a popravený. FBI všetky neoficiálne teórie doteraz popiera. V Chicagu Čermáka pripomína 30 kilometrov dlhá Cermak Road alebo stanica chicagského metra 54th Cermak station.

• Kontrolovanie mobilu po sexe môže partnera zraniť viac, než si ľudia myslia.
• Takzvaný „phubbing“ znamená ignorovanie partnera kvôli mobilu.
• Dlhé spoločné scrollovanie vytvára len ilúziu blízkosti.
• Mobil sa často používa aj ako únik pred nepríjemnými rozhovormi.

Mobil bol kedysi lčisto praktická vec, no dnes leží medzi partnermi v posteli, pri večeri aj počas rozhovorov. A podľa terapeutov začína mať vo vzťahoch väčšiu moc, než si väčšina ľudí pripúšťa, píše portál Mashable. Výskumy ukazujú, že páry trávia viac než 27 percent spoločného času používaním smartfónov.

Y2K móda, digitálne foťáky a hudba z vinylov. Gen Z túži po minulosti, ktorú nikdy nezažila

Keď dá človek prednosť displeju pred partnerom, spokojnosť vo vzťahu podľa odborníkov klesá. A problém sa netýka len starších generácií. Práve mileniáli priznávajú, že mobily im čoraz viac ničia intimitu. Portál preto oslovil terapeutov a párových poradcov, aby pomenovali najtoxickejšie mobilové návyky vo vzťahoch.

Mobil hneď po sexe

Jeden z najhorších momentov na vytiahnutie telefónu? Podľa terapeutov práve chvíľa po sexe. „Toto je moment najväčšej zraniteľnosti medzi dvoma partnermi,“ vysvetľuje manželský terapeut Matthew Bernarda.

„Keď jeden z nich okamžite siahne po mobile, ten moment sa neprirodzene preruší.“ Bernarda tvrdí, že partner bez telefónu sa často cíti ignorovaný alebo menej dôležitý než notifikácia, ktorá práve prišla. A takéto momenty si ľudia pamätajú veľmi dlho. Podľa prieskumu značky Lovehoney pritom siaha po mobile ihneď po sexe približne štvrtina ľudí.

oto je 5 návykov, ktoré podľa terapeutov ničia vzťahy

Dreamstime

Phubbing ako nový typ ignorácie

Možno to znie ako zvláštne internetové slovo, ale phubbing sa objavuje čoraz častejšie. Ide o spojenie slov phone a snubbing, teda ignorovanie človeka kvôli mobilu. Vyzerá to nenápadne. Partner niečo rozpráva, druhý popritom scrolluje Instagram alebo odpovedá na správy. Fyzicky je prítomný, ale mentálne nie.

„Aj malé rozptýlenia pri komunikácii môžu spôsobiť, že sa druhý človek cíti ignorovaný,“ hovorí terapeutka Bonnie Lambert. Podľa odborníkov je problém najmä v takzvaných mikro-odpojeniach. Nie je to jedna veľká hádka, ale stovky drobných momentov, keď mobil vyhrá nad konverzáciou.

Tajné kontroly partnerovho mobilu

Čítanie partnerových správ bez dovolenia je podľa terapeutov digitálna verzia prehrabávania sa vo vreckách. „Človek tým v skutočnosti nehľadá dôkaz, že je všetko v poriadku. Práve naopak. Už samotná potreba kontrolovať mobil ukazuje, že vo vzťahu niečo nefunguje,“ tvrdí Bernarda.

Žena bola 15 rokov vo vzťahu s Eiffelovou vežou, napokon sa rozišli. Čo stálo za koncom a akú rolu v tom hral plot?

Odborníci upozorňujú, že opakované sledovanie správ alebo online komunikácie môže prerásť až do manipulatívneho správania a kontroly partnera. A to sa len málokedy končí rozumnou diskusiou a napravením vzťahu, všakže.

Spoločné scrollovanie, ktoré ničí blízkosť

Pozná to veľa párov. Jeden vedľa druhého na gauči, každý na vlastnom TikToku. Ticho, pokoj, žiadna hádka. Na prvý pohľad ideál. Psychológ Daniel Glazer však tvrdí, že dlhé hodiny „paralelného scrollovania“ vytvárajú len ilúziu blízkosti.

„Partneri majú pocit, že spolu trávia čas, ale emocionálne sa od seba vzďaľujú,“ vysvetľuje. Podľa neho časom miznú spontánne rozhovory, malé vtipy aj krátke momenty intimity. Každý totiž zostáva zatvorený vo vlastnom digitálnom svete.

oto je 5 návykov, ktoré podľa terapeutov ničia vzťahy

Dreamstime/

Mobil ako únik pred hádkou

Nepríjemné rozhovory nemá rád takmer nikto. Práve preto sa mobil často mení na obranný mechanizmus. „Keď príde nepríjemná téma, veľa ľudí automaticky siahne po mobile,“ vysvetľuje psychologička Kendall Maloof.

Nejde pritom vždy o vedomé správanie. Podľa nej si mnohí ani neuvedomujú, že mobil používajú ako štít pred konfliktom. Výsledok je však rovnaký. Partner síce sedí vedľa nich, emocionálne je úplne nedostupný.

Odporúčania terapeutov

Odborníci nehovoria, že páry majú mobily úplne zahodiť. Skôr odporúčajú malé pravidlá, ktoré môžu výrazne pomôcť. Napríklad nemať telefóny pri jedle, obmedziť ich v spálni alebo si nastaviť krátke bezmobilové bloky počas dňa.

Boli ich súčasťou alebo pri tom prichytili druhých. Ľudia sa podelili s príbehmi o aférach na pracovisku

Terapeutka Ruta Drungilaite odporúča jednoduchú vec: „Keď partner rozpráva, polož mobil a pozri sa mu do očí.“ A možno najťažšie pravidlo dnešnej doby? Ráno najprv pozdraviť partnera a až potom skontrolovať notifikácie.

• Na Enhanced Games mohli športovci legálne brať doping.
• Niekoľkí víťazi pritom žiadne zakázané látky neužívali.
• Jediný „rekord“ padol aj vďaka zakázaným plavkám.
• Kritici tvrdia, že akcia skôr vyzdvihla kvalitu čistých športovcov.

Predstav si športové hry, kde antidopingová kontrola prakticky neexistuje a organizátori ti namiesto zákazu ešte ponúknu látky na zlepšenie výkonu priamo cez vlastný web. Presne to boli Enhanced Games - kontroverzné „olympijské hry budúcnosti“, za ktorými stoja miliardári zo Silicon Valley vrátane investora Petera Thiela, píše portál Futurism.

Kamila sa venuje towerrunningu: Na Empire State Building som vyšla za 15 minút, najviac ma zničila veža v Moskve

Ich cieľ bol jednoduchý - dokázať, že steroidy, rastové hormóny a ďalšie látky dokážu z ľudí spraviť výkonnejšie stroje a posunúť hranice športu ďalej než klasická olympiáda. Pre pripomenutie, seroidy sú syntetické látky, ktoré môžu zrýchliť rast svalov a regeneráciu, no zároveň nesú vážne zdravotné riziká, od poškodenia srdca až po hormonálne problémy.

Veľké reči, malé výsledky

Cez víkend proti sebe nastúpili desiatky atlétov v disciplínach ako šprint, plávanie či silové športy. Organizátori dúfali vo svetové rekordy a moment, ktorý zmení históriu športu. Lenže prišla dosť trápna realita.

Ako upozornil The Guardian, traja víťazi vraj ani neužívali zakázané látky. To je problém hlavne preto, že celý koncept hier stál na argumente, že doping vytvorí „nadľudských“ atlétov.

Jediný výraznejší moment prišiel v plávaní. Grék Kristian Gkolomeev zaplával päťdesiat metrov voľným štýlom za 20,81 sekundy, teda o sedem stotín sekundy rýchlejšie než aktuálny rekord Austrálčana Camerona McEvoya. Rekord však medzinárodné športové organizácie neuznajú.

Dôvodom je, že okrem zakázaných látok použil aj špeciálne plavky, ktoré profesionálny šport zakázal už pred viac než dekádou, pretože poskytovali neférovú výhodu.

Internet sa začal smiať

Organizátori sa napriek tomu tvárili, že sledujeme začiatok novej éry športu. „Dorazili sme do mainstreamovej kultúry. Sme tu, aby sme zostali. Dnes večer sme zmenili svet,“ vyhlásil šéf Enhanced Games Maximilian Martin. Následne dodal: „Vďaka sile vylepšení môžeme dokázať, že sme najlepší, akí len vieme byť, a vy ste toho živým dôkazom.“

Mám dnes menštruáciu, nepodala som dobrý výkon. Športovkyne konečne hovoria o téme, ktorá bola tabu

Mnohí športovci však reagovali skôr posmešne. Austrálsky plavec Cameron McEvoy po pretekoch zverejnil meme s textom: „Vážne?! To je všetko, čo dokážete?“ Nezabral ani islandský silák Hafþór Björnsson, ktorého môžeš poznať ako Horu zo seriálu Game of Thrones. Nepodarilo sa mu prekonať vlastný rekord v mŕtvom ťahu 510 kilogramov.

Nečakaný odkaz celej akcie

Celé Enhanced Games mali byť dôkazom, že šport bez antidopingových pravidiel je budúcnosť. Namiesto toho veľa ľudí začalo hovoriť presný opak. „Celý ich argument bol, že drogy zničia limity čistého športu,“ napísal jeden používateľ na sociálnej sieti X.

„Namiesto toho ukázali, že rozdiel medzi nadopovaným a čistým športovcom je sedem stotín sekundy - a to ešte v plavkách zakázaných pred 17 rokmi.“ A na záver dodal ešte tvrdšiu vetu: „Jediné, čo naozaj dokázali, je to, akí dobrí už dnes čistí športovci sú.“

• Alois Musil bol moravský kňaz, cestovateľ, arabista, kartograf a spisovateľ.
• V Jordánsku preslávil Quseir Amra, unikátnu pamiatku ranej islamskej architektúry.
• Medzi beduínmi ho poznali ako šejka Músu ar Rueiliho.
• Po prvej svetovej vojne pomáhal budovať československú orientalistiku.

Pri Aloisovi Musilovi je najväčší problém vybrať, čím začať. Tým, že bol katolícky kňaz? Tým, že hovoril desiatkami arabských nárečí? Alebo tým, že sa z Moraváka z chudobnej roľníckej rodiny stal človek, ktorého beduíni prijali ako šejka Músu?

VIDEO Liečil sa tu cisár aj Štúr, dnes je z kúpeľov Korytnica ruina. O ich pád sa pričinil aj Marian Kočner

Jeho život vyzerá ako mix Indiana Jonesa, profesora z univerzity a muža, ktorého by dnes tajné služby veľmi rady mali v kontaktoch. Toto je jeho fascinujúci príbeh v skratke.

Z Rychtářova do Jeruzalema

Musil sa narodil 30. júna 1868 v Rychtářove pri Vyškove. Bol najstarším z piatich detí v chudobnej farmárskej rodine a cesta ku kňazstvu bola vtedy pre talentovaného chlapca jednou z mála ciest nahor. V rokoch 1887 až 1891 študoval teológiu v Olomouci, v roku 1891 ho vysvätili za kňaza a v roku 1895 získal doktorát z teológie.

Potom odišiel do Jeruzalema a Bejrútu, lebo ho zaujímalo miesto, kde vznikali judaizmus, kresťanstvo a islam. Lenže Musil neostal sedieť v knižnici. Neskôr vysvetľoval, že pri čítaní starých hebrejských textov si začal všímať „praktické detaily, ktoré človeku pri písacom stole ani nenapadnú“.

Fotografia, ktorú vyhotovil Alois Musil

Wikipedia

Preto začal cestovať po Palestíne, Sinaji, Zajordánsku a území dnešného Iraku, zbierať príbehy, piesne, zvyky a mapovať regióny, ktoré boli pre európsku vedu stále deravé ako zle načítaná mapa v mobile. 

Hrad, ktorému nikto neveril

V roku 1898 sa Musil dostal k Quseir Amra, púštnej stavbe v dnešnom Jordánsku. Schválne nepoužívame slovo objavil, pretože ako pripomína The MIT Press Reader, miestni obyvatelia púšte o nej vedeli dávno pred ním. Musil ju však dostal do európskej vedeckej debaty.

Quseir Amra z 8. storočia je dnes súčasťou svetového dedičstva UNESCO, jej fresky zobrazujú lov, zvieratá, postavy, byzantské vplyvy aj jeden z najstarších zachovaných obrazov nebeskej mapy na kupole. Keď Musil o nástenných maľbách prvý raz povedal v Európe, vedci mu neverili.

Z farmy si spravil samozvané kniežatstvo. Namiesto platenia daní vyhlásil Austrálii vojnu

Obrazový svet Quseir Amra totiž narúšal pohodlnú predstavu, že rané islamské umenie bolo striktne nefigurálne, teda bez zobrazovania ľudí a tiel. Musil sa v roku 1900 vrátil s fotoaparátom, nákresmi a približne 120 fotografiami. Tentoraz už nemohol pôsobiť ako rozprávač divokej historky z púšte.

Šejk Músa a svetová politika

Musil nebol turista s poznámkovým blokom. Dlhodobo žil medzi beduínmi, čiže kočovnými arabskými komunitami púšte, a podľa českého veľvyslanectva v Ammáne ovládal 35 arabských nárečí. Kmeň Rwala ho prijal pod menom Shaykh Musa al-Ruwayli. Šejk tu neznamená rozprávkovo bohatého miliardára z internetu, ale čestný titul človeka s autoritou v komunite.

Do jeho príbehu postupne vstúpili mená, pri ktorých sa bežný životopis začne tváriť ako dobrodružný seriál. Bol druhým bratrancom spisovateľa Roberta Musila, s princom Sixtom Bourbonsko-Parmským cestoval v roku 1912 do severnej Sýrie a Mezopotámie a vďaka arabčine pomohol výprave bezpečne sa vrátiť.

Tým sa dostal bližšie k cisárskej rodine a stal sa spovedníkom budúcej cisárovnej Zity. Počas prvej svetovej vojny ho Habsburgovci poslali do Arábie, aby pomáhal udržať miestnych vládcov pri Osmanskej ríši. Na opačnej strane hry stáli Briti a najmä T. E. Lawrence, známy ako Lawrence z Arábie.

Návrat do krajiny, ktorá vznikla nanovo

Po rozpade Rakúsko-Uhorska bol Musil pre Viedeň zrazu cudzinec. Situáciu vyriešil Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý ho pozval do Prahy. Musil potom pôsobil na Karlovej univerzite, patril ku kľúčovým osobnostiam pri vzniku Orientálneho ústavu a s podporou amerického priemyselníka Charlesa Cranea vydával svoje práce v angličtine.

Crane bol zároveň podporovateľom českých kultúrnych aktivít a spájal sa aj s Alfonsom Muchom. Medzi orientalistami tej doby sa objavoval aj Bedřich Hrozný, známy rozlúštením chetitčiny.

Nie je Matovič ako Matovič. Gejza koncom 19. storočia emigroval do USA a navždy prepísal policajné dejiny Clevelandu

Musil však nebol čistý hrdina bez tieňov. Pohyboval sa vo svete impérií, misií a koloniálnych záujmov, dnešný výskum ho preto skúma aj ako človeka zapleteného do európskej mocenskej hry, nielen ako dobrodruha v bielom plášti.

Práve preto je zaujímavý - nie je to socha, ale človek, kňaz, vedec, spisovateľ dobrodružných kníh pre mladých, muž s mapou, politickými kontaktmi a schopnosťou prežiť tam, kde by väčšina z nás po prvom dni hľadala najbližšie letisko. Do roku 1938 učil na Karlovej univerzite a zomrel v roku 1944 v Otryboch.

• Školy sa automaticky nezatvárajú len preto, že je vonku horúco.
• Vonkajšia telesná výchova má jasný limit - najviac 30 stupňov Celzia.
• Škôlky môžu pri teplote nad 31 stupňov Celzia skrátiť alebo vynechať pobyt detí vonku.
• Zamestnávateľ musí riešiť vodu, prestávky, vetranie, tienenie alebo zmenu pracovného času.

Keď sa v triede lepí zošit na ruku a v kancelárii máš pocit, že notebook ohrieva celú miestnosť, znie otázka jednoducho - môže sa to stopnúť? Slovenské pravidlá na horúčavy existujú, len nie sú také filmovo jasné ako červené tlačidlo s nápisom „zavrieť školu”. Fungujú skôr ako súbor hygienických a pracovných povinností, čo sa ešte môže, čo už nie a kto má niečo zmeniť.

Je ti teplo? Choď sa schladiť do Grécka. V Bratislave bude cez víkend teplejšie ako na Zakynthose či Kanárskych, toto je dôvod

Školy s minimom pravidiel

Pri školách neexistuje všeobecné pravidlo, že ak teplomer ukáže napríklad 33 stupňov Celzia, automaticky sa ruší vyučovanie. Vyhláška číslo 75/2023 Zbierky zákonov o zariadeniach pre deti a mládež však rieši konkrétne situácie. Pri deťoch do 6 rokov sa má pobyt vonku bežne organizovať každý deň, no ak teplota ovzdušia vystúpi nad 31 stupňov Celzia, môže sa skrátiť alebo úplne vynechať.

Jasný limit má aj telesná a športová výchova vonku. Na základných a stredných školách do 18 rokov má prebiehať v exteriéri len vtedy, keď je viac ako 15 a najviac 30 stupňov Celzia. Ak je teda vonku 31 stupňov Celzia, behať kolečká na rozpálenom ihrisku by škola nemala dovoliť.

Školy musia myslieť aj na pitný režim. Predpis hovorí o pitnej vode alebo výživovo hodnotných nápojoch počas celého pobytu v zariadení. Zároveň rieši aj výmenu vzduchu v triedach, teda to, aby sa vzduch v miestnosti pravidelne obmieňal, nie iba krútil medzi lavicami.

Toto sú pravidlá pre školy, žiakov a zamestnávateľov počas horúčav

ChatGPT

Môže riaditeľ školu zavrieť?

Školský zákon dáva riaditeľovi možnosť poskytnúť deťom alebo žiakom najviac 5 dní voľna zo závažných dôvodov, najmä organizačných a prevádzkových.

Horúčava nie je pomenovaná ako samostatný dôvod, ale ak škola reálne nevie zabezpečiť bezpečné podmienky, napríklad pre neúnosne prehriate triedy, môže ísť o prevádzkový problém. Nie je to však automatika, skôr rozhodnutie podľa konkrétnej situácie.

Keď je cez 30 stupňov, šéf nemôže len mávnuť rukou

Pri práci sú pravidlá presnejšie. Vyhláška číslo 99/2016 Zbierky zákonov o ochrane zdravia pred záťažou teplom a chladom pri práci pozná pojem mimoriadne teplý deň. Znamená deň, keď teplota vonkajšieho vzduchu nameraná v tieni presiahne 30 stupňov Celzia.

Naše rieky sa pomaly dusia. Takmer 80 percent z nich má vážny problém, pod hladinou sa rozbieha tichá apokalypsa

Dôležité je aj slovo záťaž teplom. Neznamená len to, že je ti teplo. V právnom jazyku ide o stav, keď pracovné prostredie prekročí prípustné hodnoty pre daný druh práce. Preto sa rieši trieda práce, teda zaradenie podľa toho, koľko energie pri nej telo míňa. Iné pravidlá platia pre človeka sediaceho pri počítači a iné pre človeka, ktorý fyzicky maká vonku.

V kanceláriách a ľahkých prácach sa sleduje operatívna teplota. To nie je obyčajné číslo z teplomera na stene, ale praktickejší údaj, ktorý berie do úvahy aj sálanie tepla, prúdenie vzduchu a vlhkosť. Pri ľahkej administratívnej práci je v teplom období maximálna prípustná operatívna teplota 28 stupňov Celzia, pri ľahkej manuálnej práci 27 stupňov.

Čo musí zamestnávateľ urobiť?

Zákon číslo 355/2007 Zbierky zákonov o ochrane verejného zdravia hovorí, že zamestnávateľ má povinnosť znížiť nepriaznivé účinky tepla na najnižšiu možnú a dosiahnuteľnú mieru. V praxi to môže znamenať posunutie začiatku zmeny, kratší pracovný čas, viac prestávok, dlhšiu pauzu na jedlo, striedanie ľudí, klimatizované priestory, vetranie, tienenie okien, ochladzovanie alebo vhodný pracovný odev.

Toto sú pravidlá pre školy, žiakov a zamestnávateľov počas horúčav

ChatGPT

A áno, voda nie je benefit. Pri záťaži teplom musí zamestnávateľ zabezpečiť pitný režim na vlastné náklady. Pri niektorých druhoch dlhodobej práce a väčších stratách tekutín prichádzajú na rad aj minerálne nápoje, pretože telo neprichádza len o vodu, ale aj o soli.

Ak by sme to mali zhrnúť, slovenské pravidlá horúčavy neignorujú. Len nefungujú v štýle „je 30 stupňov, všetci domov“. Skôr hovoria, že škola alebo zamestnávateľ musia sledovať konkrétne limity a upraviť režim, keď sa z bežného leta stane zdravotné riziko.

V každom kŕdli domácej hydiny už na prvý pohľad vyniknú tie s dokonalým perím, vykŕmené, ktoré sa hrdo nesú po dvore. Okolo nich sa pohybujú už nie také pekné sliepky, ktoré sa voči opereným krásaviciam správajú podriadene. Svoj spoločenský hendikep si potom kompenzujú tým, že občas napadnú sliepky tretej kategórie. Také tie rozstrapatené, vychudnuté, s vyzobaným perím. Chudinky, ktoré stoja v kŕdli na najnižšej priečke spoločenského rebríčka.

Schjelderup-Ebbe onú prirodzenú organizáciu slepačieho kŕdľa stručne opísal. A všetci tomu rozumeli. Nielen preto, že to nebolo nič exotické či nepochopiteľné. Ale kvôli tomu, že hydinová štúdia o dominancii a hierarchii sa ľahko dala aplikovať aj na opis ľudského sveta. Prirodzený poriadok vecí, v ktorom šéfovia stoja nad sekčnými vedúcimi. Tí sekírujú vedúcich smeny, ktorí sa zase obúvajú do majstrov, ktorí nenechajú vydýchnuť učňov v dielni.

Žena ma poslúchať muža, a nemala by pôsobiť príliš sebestačne. Čo sa to deje s chlapcami z generácie Z?

Tí dole nikdy nezapárajú do tých hore, a tí hore majú vždy lepšie “zobanie”, dalo by sa nadnesene povedať.

Aj keď to tak niekedy nevyzerá, vedci naozaj chcú písať štúdie, ktoré sú čítané a široká neodborná verejnosť ich prijíma kladne. Preto sa aj štúdia o zavedenom poriadku medzi sliepkami dočkala mnohých napodobiteľov. Takže základnou otázkou, ktorú musel v nasledujúcich desaťročiach každý píšuci a o úspech usilujúci zoológ vyriešiť, bolo: „Kto to vlastne celé vedie?“ A bolo celkom jedno, či boli predmetom jeho bádania slony, mrože, šimpanzy alebo srnky.

Aby sa téma priblížila ľuďom, bolo potrebné stanoviť základnú štruktúru, hierarchiu ich spoločenstva.

Povedať, kto je v tom stáde alebo kŕdli alfou, betou, gamou alebo ešte horšie, omegou.

Dominancia sa javila byť základným princípom, ktorý štruktúruje spoločenstvá a formuje správanie živočíchov. A hľadala sa všade. V zoologickej záhrade v Bazileji ju medzi rokmi 1946 až 1947 hľadal profesor zoológie Rudolf Schenkel. U vlkov.

Virálnu opicu s plyšákom chceli bratia Tateovci kúpiť za štvrť milióna. Internet ich totálne vysmial

Vo výbehu s rozmermi 10 krát 20 metrov ich chovali desať. A z pozorovaní, ktoré spoza mreží Schenkel urobil, vyplývalo, že aj u nich fungovala hierarchia. Trochu iná, než tá slepačia, ale podobná.

Dar profesora Schenkela: alfa samci, alfa samica

Na jej vrchole stál dominantný samec, alfa, s nemenej dominantnou samicou. Tí boli vedúcimi osobnosťami celej svorky. Ostatní im boli viac-menej podriadení. Samce beta úrovne však nechceli byť podriadenými navždy. Preto sa pokúšali privilegované postavenie získať, uchmatnúť ho alfa samcovi súbojom. Často neúspešne, pretože vedúci alfa samec bol skutočne tým najsilnejším vlkom.

Alfy, samec aj samica na vrchole, neustále cielenou agresiou potláčali konkurenciu, a tým si hájili svoje výsostné postavenie.Štúdia o vlkoch bola, aspoň súdiac podľa ohlasu neodbornej verejnosti, ešte väčšia pecka ako štúdia o poriadku sliepok. Bodaj by nie, v hlavnej úlohe bola neskrotná divoká šelma, krvavé súboje a vydobyté právo na sex s najlepšou samicou vo svorke.

Schenkelove štúdie o sociálnej štruktúre vlkov spoluvytvorili a spopularizovali obraz dominantných alfa samcov a alfa samíc, ako ich poznáme dodnes.

Fenomén hierarchie svorky

Postava najsilnejších jedincov, dominantných a privilegovaných, ktorí stoja na čele svorky, sa hlboko zakorenila. Stala sa kultúrnym fenoménom. Je potrebné dodať, že fenoménom ľudským.

Ak ste strávili nejaký čas na internete, iste sa vám koncept alfa samca odniekiaľ pripomenul. Nesie v sebe myšlienku, že v každej sociálnej skupine sa vždy jeden dominantný jedinec vyšplhá na vrchol vďaka sile, agresivite alebo pevnej vôli. Dnes je to jeden zo základných kameňov obrovského on-line priemyslu, orientovaného na seba-rozvoj, úspech. A tiež toxickú maskulinitu.

Keď na sebe budete pracovať, tvrdia guru osobného rozvoja, dokážete v sebe prebudiť dravú šelmu. Vnútorného vlka. Z pozície prehliadaného beta-samca vyrastiete vo vodcovskú osobnosť, silného alfa-samca. Ktorému sa podriadi aj každá samica. Silní ovládajú slabé. Žerte, alebo budete zožratí.

Dynamika moci je vraj neúprosná. Ak si vo svorke chcete nárokovať najlepšiu potravu, najlepšie samice na párenie a slobodu robiť si, čo chcete, musíte sa nutne stať alfa-samcom.

Výsledkom je biznis, priemysel s miliardovým dolárovým obratom, ktorý dnes mužom ponúka koučovacie programy pre alfa samcov, testosterónové doplnky s motívmi vlčích svoriek a online kurzy, sľubujúce zaručené precitnutie „vnútornej sily k vodcovstvu“.

Lenže celá tá komédia, zahŕňajúca pilule zobajúcich borcov z posilňovní a končiaca u ľudských samčekov, ktorí za svitu planúcich pochodňou zúfalo vyjú na spln, stojí na úplne pomýlených základoch.

Celá postava hlavného vlka, ako privilegovaného alfa samca, je totiž scestná.

Poďme mýtus rozpliesť.

Alfa je otec a mama

V roku 1968 začal biológ Lucyan David Mech písať knihu o všetkom, čo sa vedelo o vlkoch. Nebolo toho veľa. Hoci vlci zdieľajú s ľuďmi predlhú históriu vzájomnej rivality, vo voľnej prírode boli prakticky vyhubení.

Takže okrem anekdotických správ prakticky neexistovali dôkazy o tom, ako vlastne skutočne vyzerajú vlčie svorky vo voľnej prírode. Vychádzal teda prevažne z toho, čo o vlkoch kedysi spísal zoológ Schenkel. Aj vďaka tomu sa kniha o vlkoch, ktorú vydal v roku 1970, stala bestsellerom.

Mech však na vedu úspechom nezanevrel, vlkom sa venoval aj naďalej. Pokračoval v ich štúdiu. Tentokrát však v prirodzenom prostredí. Na severe Kanady, na ostrove Ellesmere, kde vlci žili voľne. Jazdil tam za nimi trinásť rokov a stále zreteľnejšie videl, že vo svojej knihe ich život interpretoval zle.

Aj kvôli Schenkelovmu omylu. Schenkel sám si ho nemohol byť vedomý, pretože pozoroval zvieratá za mrežami zoologickej záhrady, na ploche desaťtisíckrát menšej, než koľko by malo byť znesiteľne veľké teritórium pre vlky žijúce na slobode.

Dynamika vlčej svorky, ktorú na ostrove Ellesmere pozoroval Mech, bola od príbehu o alfa hierarchii úplne odlišná. Všetky svorky, na ktoré narazil, totiž boli rodinné jednotky. Otec, matka a ich potomkovia z vrhov za posledné tri roky. Mláďatá boli prirodzene podriadené svojim rodičom, rovnako ako bývajú podriadené ľudské deti. Akonáhle dosiahli pohlavnú dospelosť, mladí samci si namiesto boja s vlkom alfou odišli hľadať partnerky a založiť vlastné svorky.

Mech za tých trinásť rokov nevidel jediný poriadny boj o dominanciu.

Oným slávnym alfa párom je mama-vlk a otec-vlk. Podriadenosť ostatných členov svorky nevychádza zo súbojov, ale čisto z toho, že sú to potomkovia rodičovského páru. Beta samci v skupine nie sú alfe podriadení preto, že by boli slabšie, podradnejšie. Sú to jednoducho „synovia“ otca vlka.

A ani v najmenšom sa neusilujú o to zvrhnúť ho z mocenskej pozície a získať si tým možnosť párenia s alfa samicou. Je totiž ich vlastnou matkou.

Doterajšie poznanie o rozčlenení vlčej skupiny, po dekády prepisovaná a znovu sebautvrdzujúca sa verzia o dominantnom alfa páre, ktorý drží násilím v šachu zvyšok svorky, skrátka nie je pravdivá.

Taká normálna rodina

Prirodzená vlčia skupina, svorka, je totiž obyčajnou rodinou. Takzvaní alfa samci viedli svoju svorku nie agresiou, ale deľbou práce. Samica sa starala o mláďatá a bránila ich, samec zaisťoval väčšinu lovu a zháňanie potravy.

Mech dospel k záveru, že označovať vodcu vlčej svorky ako „alfa“ nie je o nič zmysluplnejšie, než označovať ľudského rodiča za „alfu“ svojej rodiny.

Vlci, prirodzene žijúci vo voľnej prírode, vo svorkách nebojovali o dominanciu prakticky nikdy. Vychovávali svoje mláďatá, delili si prácu a starali sa jeden o druhého.

V roku 1999 publikoval Mech štúdiu, v ktorej celú dynamiku vlčej rodiny uvádza na pravú mieru. Nazbieral k tomu toľko dát a podrobností, že sa s jeho závermi nedá príliš polemizovať. Pochvaly sa za to však nedočkal, zatiaľ čo jeho bestseller šíriaci pôvodný mýtus zostal v tlači ešte ďalších dvadsaťtri rokov.

Napriek jeho opakovaným žiadostiam o stiahnutie.

Onen rámec hierarchie, vykolíkovaný písmenami gréckej abecedy, sa medzitým stal východiskovým jazykom rozsiahleho online ekosystému, niekedy nazývaného manosféra – voľné siete influencerov, koučov a tvorcov obsahu, ponúkajúcich rady mužom v oblasti randenia, fitness, financií a osobného rozvoja.

Kultu, ktorý však nerastie z pravdivého základu. Mýtus o alfa vlkovi len umožňuje biznisovej ideológii tváriť sa ako biológia, veda a zákon drsnej prírody. Ale nie je nimi.

Ako upozorňuje Ashley Pritchard, neznamená to, že v prírode neexistujú hierarchie. Napríklad šimpanzy majú svojich alfa samcov. Súťažia o najvyššie postavenie, vytvárajú koalície a občas aj zabíjajú rivalov. Ale ani v tomto prípade alfa samec nezodpovedá populárnej predstave: šimpanzy získavajú svoj privilegovaný status skôr vďaka štedrosti a diplomacii než vďaka hrubej sile.

"V živočíšnej ríši môžete hľadať príklady spoločenstva, ktoré zodpovedajú vašej ideológii, a pravdepodobne nejaký nájdete. Problém nie je v tom, že alfa vlk je mýtus. Chyba je v tom, že vyberať si jeden druh ako ospravedlnenie ľudského sociálneho modelu je všeobecne príkladom zlej vedy," hovorí.

Ako teda príbeh, ktorý začína klovajúcimi sliepkami a končí kurzami sebarozvoja vlastného alfa samectva, chápať?

Ako príbeh, kedy bola jedna rozumná štúdia o zvieratách v zajatí zbytočne zovšeobecnená na ich správaní vo voľnej prírode. Príbeh o populárnej knihe, ktorá túto chybu zafixovala v ľudskom povedomí. A príbeh jej autora, vedca, ktorý ju napísal a zvyšok svojej kariéry strávil snahou chybu napraviť. Veda sa tým opravila sama. Kultúra maskulinity už nie.

A vyvrátené pozorovanie vystresovaných vlkov v malom výbehu zoologickej záhrady je dnes „filozofickým“ základom miliardového priemyslu.

• V roku 1950 bývalí vojnoví piloti pripravili koordinovaný útek troch lietadiel z Československa.
• Na palube boli aj ich rodiny a cestujúci, ktorí sa rozhodli zostať na Západe.
• Cieľom bola americká základňa v Erdingu pri Mníchove, kde všetky tri stroje pristáli.
• Režim z úteku spravil propagandu, účastníkov trestal a ich príbeh prekrútil vo filme Únos.

Ťaživá situácia, politické šikanovanie a nedobré vyhliadky po komunistickom puči v Československu dohnali na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia tisíce ľudí k emigrácii. Cesta do slobodného sveta však bola čoraz ťažšia, a tak sa mnohí v snahe prekročiť hranice uchýlili k netradičným možnostiam.

Toto je najväčšia automobilová krádež v histórii. Severná Kórea kúpila tisíc áut, už 50 rokov ich odmieta zaplatiť

Dôkazom je aj koordinovaný únos troch lietadiel vnútroštátnych liniek, ktorý 24. marca 1950 pripravili bývalí československí vojnoví letci britskej Royal Air Force (RAF). Pilotov slúžiacich počas druhej svetovej vojny v Británii považovalo komunistické vedenie za nedôveryhodné až nepriateľské osoby.

Doma ich šikanovali a väznili

Väčšina z nich pôsobila po roku 1945 a po návrate domov v civilnom letectve. Nový režim ich však šikanoval a mnohí skončili vo väzení. Tí, ktorí ešte mohli lietať, boli stiahnutí z medzinárodných liniek a nasadení na vnútroštátne lety, ktorých bolo vtedy oveľa viac, než v súčasnosti. Viacerí z nich sa však obávali osudu svojich väznených kolegov a rozhodli sa pre emigráciu.

Pre svoju akciu si vybrali linky z Brna, Bratislavy a Ostravy do Prahy. Tie obsluhovali americké lietadlá Douglas DC-3 Dakota, v tom čase najväčšie stroje Československých aerolínií až pre 26 cestujúcich. Aby mohli krajinu opustiť aj s rodinami, cestovali ich manželky pod svojimi dievčenskými menami. Cieľom bola americká vojenská letecká základňa v Erdingu pri Mníchove.

Kokpit lietadla Douglas DC-3

Wikipedia

Hlavným organizátorom akcie bol vtedy 29-ročný Vít Angetter, bývalý príslušník 312. stíhacej perute RAF. Ten bol druhým pilotom letu, ktorý štartoval o 6:30 hod. z Brna. Na palube lietadla boli do plánu zasvätení ešte rádiotegrafista-navigátor Kamil Mráz a letuška Ludmila Škorpíková.

Únosy nad Československom

Vzhľadom na to, že kapitán lietadla, tiež bývalý príslušník RAF Josef Klesnil, sa počas letu priznal, že aj on podobnú akciu chystá, prebehol únos bez problémov. Aby sa však pilot mohol vrátiť po svoju rodinu, bol naoko omráčený. Mechanika, ktorý bol komunista, spútali. Klesnilovi sa potom skutočne podarilo o niekoľko mesiacov neskôr prejsť s rodinou cez hranice do Nemecka.

Lietadlo, z ktorého emigrovali aj niekoľkí ďalší cestujúci, napokon v poriadku pristálo v Erdingu. Angetter neskôr, okrem iného, slúžil v americkom letectve a pracoval pre CIA. Zomrel v USA v roku 2009.

Ostrov kanibalov. Stalinov režim spôsobil zbytočnú nočnú moru, ktorá na Sibíri zabila desaťtisíce ľudí

Približne v rovnakom čase došlo aj k únosu ďalších dvoch strojov - letov, ktoré štartovali o 6:39 z Ostravy a o 7:29 z Bratislavy. V Ostrave boli hlavnými postavami únosu dvaja bývalí príslušníci RAF Ladislav Svetlík, ktorý bol pilotom letu, a Viktor Popelka, ktorý nastúpil ako cestujúci.

Dvojica musela spacifikovať ostatných členov posádky, no iba pod hrozbou zbraní bez použitia násilia. Do Nemecka sa týmto lietadlom dostala aj Kveta Doležalová, manželka pilota letu z Bratislavy, s polročným synom. Popelka neskôr tiež pracoval pre CIA a dlhé roky lietal v RAF. Zomrel v roku 1971 v Londýne. Svetlík odišiel do Británie, kde lietal ako dopravný pilot. Zomrel v roku 2008 na Novom Zélande.

Ťažký útek z Bratislavy

Aktéri únosu tretieho lietadla z Bratislavy to mali najťažšie. Odlet sa zdržal pre zlé počasie a aj preto, že komunistom boli podozrivé dve z pasažierok - Anna Vrzáňová, matka krasokorčuliarky Áje Vrzáňovej, ktorá emigrovala už skôr, a Anna Dohalská, vdova po Nemcami popravenom odbojárovi Zdeňkovi Borkovi Dohalskom.

Komplikáciou mohol byť aj fakt, že lietadlo muselo prekonať rakúske územie, presnejšie jeho sovietsku zónu. Let však nakoniec tiež prebehol bez problémov a nad Linzom, ktorý už ležal v americkej zóne, ho začali sprevádzať americké stíhačky.

Kapitánom tohto letu bol niekdajší pilot RAF Oldřich Doležal, na únose sa podieľali aj ďalší vojnoví veteráni pilot Bořivoj Šmíd a navigátor Stanislav Šácha, ale aj mechanik Ján Královanský a letuška Eva Vysloužilová. Aj z tohto letu sa v emigrácii rozhodli zostať viacerí cestujúci. Z celkovo 83 pasažierov v troch lietadlách ich napokon po prelete do Nemecka zostalo v zahraničí 25.

Oldřich Doležal aj v exile lietal pre civilné letecké spoločnosti, pôsobil tiež ako spolupracovník exilovej informačnej agentúry Free Czechoslovakia Information Service. Zomrel v roku 1983 vo Veľkej Británii. Šmíd tragicky zahynul pri havárii v Anglicku v máji 1951 a Šácha zomrel v Kalifornii v januári 1986.

VIDEO Vyrastal v pekle kartelu. Syn Pabla Escobara prehovoril o masakroch aj šialenom pláne na únos Michaela Jacksona

Režim zúril

Najväčší hromadný letecký útek z komunistického Československa režim rozzúril. Väčšina jeho účastníkov bola v neprítomnosti odsúdená na vysoké tresty, stíhaní boli aj ich skutoční či domnelí spolupracovníci a príbuzní.

Únos bol vzápätí tiež propagandisticky literárne spracovaný a v tom čase začínajúca režisérska dvojica Ján Kadár a Elmar Klos natočila hviezdne obsadený film Únos. Jeho dej mal však so skutočnosťou pramálo spoločného a ideologickým protizápadným vyznením slúžil v prvom rade komunistickej propagande.

Nemecko, Švajčiarsko a Rakúsko sa o jazero delia spôsobom, ktorý je z právneho hľadiska nevyriešený, ale z praktického hľadiska úplne funkčný. Lode plávajú, ľudia sa kúpu a rybárčia bez toho, aby celá záležitosť vyžadovala medzinárodnú zmluvu vymedzujúcu presné rozdelenie jazera.

Na severe Bodamské jazero lemuje nemecké Bádensko-Württembersko a Bavorsko, na juhu švajčiarske kantóny Thurgau a St. Gallen, na východe Vorarlberg, najzápadnejšia rakúska spolková krajina. Celkový obvod jazera je približne 273 kilometrov.

Jazero leží vo výške 395 metrov nad morom a je obklopené krajinou s vinicami, jabloňovými sadmi a stredovekými mestami, ktoré sú vzhľadom na svoju veľkosť často nenápadné.

FOTO Raj pre milovníkov relaxu. Len kúsok od slovenských hraníc sa nachádza najväčšie termálne jazero na svete

Konstanz alebo Kostnica je najväčšie mesto na nemeckom brehu a jeho geografia je z modernej histórie pozoruhodná. Stojí na južnom brehu jazera, priamo na hranici so Švajčiarskom, a táto poloha ho zachránila počas druhej svetovej vojny.

Spojenecké bombardovanie sa vyhýbalo mestám príliš blízko Švajčiarska, aby nedošlo k omylom, a Kostnica svietila do noci v plnej sile aj v čase, keď ostatné nemecké mestá zhasli.

Väčšina starého mesta tak prežila nepoškodená. Konstanzer Münster je gotický chrám s vyhliadkovou vežou a interiérom, ktorý neprekvapí veľkoleposťou, ale zaujme zachovalosťou.

Ostrovček Mainau

Mainau je ostrov v Bodamskom jazere, ktorý je dostupný po moste z pevniny na nemeckej strane a patrí k najnavštevovanejším turistickým bodom celého jazera.

Ostrov patrí rodine švédskeho grófa Lennarta Bernadotteho od 20. storočia a je spravovaný ako botanická záhrada s tropickým skleníkom, rozkvitnutými terasami a parkom, ktorý prechádza sezónnymi premenami od jari do neskorej jesene. V máji, kedy kvitnú tulipány a hortenzie, je Mainau fotograficky veľmi lákavý.

Meersburg je malé mesto na nemeckom brehu so zachovaným stredovekým centrom a vinárskymi terasami nad jazerom. Altes Schloss, Starý hrad, je jedným z najstarších obývaných hradov v Nemecku a jeho veže aj komnaty sú prístupné s odborným výkladom každému, kto sa zaujíma o stredoveké obranné staviteľstvo.

Na predaj je bunker, v ktorom prežiješ aj apokalypsu. Nečakaj ruinu v kríkoch, ale reálne obývateľnú pevnosť pri Bratislave

Víno z meersburského okolia, predovšetkým Spätburgunder a Grauburgunder, vzniká na terasových viniciach klesajúcich k jazeru. Produkcia je skôr malovýrobná a mimo regiónu sa distribuuje obmedzene. Ide teda o veľmi cenné suveníry.

Bregenz je hlavné mesto Vorarlbergu na východnej špici jazera a každoročne hostí Bregenzer Festspiele, operný festival, ktorého hlavné javisko stojí priamo na hladine jazera. Plávajúce scéna má kapacitu cez sedem tisíc divákov, ktorí sedia na brehu, a samotné predstavenie sa odohráva na vodnej ploche.

Cyklotrasy okolo jazera

Jazero je možné obísť na bicykli, trasa Bodensee-Radweg meria približne 273 kilometrov a dá sa prejsť za tri až päť dní v pohodlnom tempe. Trasa je dobre značená, prechádza dedinami aj mestami rôzne historické hodnoty, trajektové spoje umožňujú skracovať okruhy a zázemie je dostupné v každom väčšom meste.

Prevýšenie je minimálne, jazero leží v rovine a trasa je fyzicky dostupná aj pre rekreačných cyklistov. Alternatívne možno jazero spoznať z lodných vyhliadok, pretože hlavné linky prepájajú Kostnicu, Meersburg, Überlingen, Bregenz a Lindau.

• ChatGPT navrhol pre Bratislavu tri linky metra.
• Ťažké metro podľa starých predstáv by bolo pre mesto zbytočne veľké.
• Najdôležitejšie uzly by boli Patrónka, Hlavná stanica, Trnavské mýto a Nivy.
• Celá sieť by podľa odhadu AI mohla stáť 5,3 až 6,4 miliardy eur.

Dali sme ChatuGPT úlohu, ktorá v Bratislave dokáže spustiť hádku rýchlejšie než rozkopaná Špitálska - navrhni metro pre dnešné mesto, nie pre predstavy z minulého režimu.

Na predaj je bunker, v ktorom prežiješ aj apokalypsu. Nečakaj ruinu v kríkoch, ale reálne obývateľnú pevnosť pri Bratislave

Výsledok nie je ani zďaleka oficiálny dopravný plán, ale zaujímavá koncepčná mapa toho, ako by mohla vyzerať nosná doprava, keby sa kreslila podľa dnešnej geografie Bratislavy, prestupov a smerov, ktorými sa ľudia skutočne hýbu. Samozrejme, nájde sa veľa chýb typických pre AI, no aj tak ide o zaujímavý pohľad na tému, ktorá sa v Bratislave rieši už desaťročia.

Ak ťa ale zaujíma, ako vyzerali skutočné historické plány metra v našom hlavnom meste, určite si prečítaj tento náš článok, v ktorom nájdeš aj vizualizácie staníc. 

Historické metro bolo príliš veľké

Bratislava sa s metrom pohrávala už v 70. rokoch 20. storočia. Podľa historického prehľadu imhd.sk sa v roku 1997 pripravovala dokumentácia pre úsek Janíkov dvor - Obchodná - Hlavná stanica - Trnavské mýto s dĺžkou 10,3 kilometra, no príprava sa zastavila.

Archívne zábery a vizualizácie nepostaveného metra

Archív Petra Martinka

Rovnaký zdroj pripomína, že navrhovaná kapacita ťažkého metra nad 30-tisíc osôb za hodinu bola pre Bratislavu nadbytočná aj v dlhodobom výhľade. A práve na to treba myslieť - bratislavské metro nepadlo iba preto, že sa u nás „nikdy nič nedokončí“. Padlo aj preto, že jeho pôvodná predstava bola často väčšia než mesto, ktoré malo obsluhovať.

Umelá inteligencia preto začala inde. Nie otázkou, či má mať Bratislava metro ako Praha, Viedeň alebo Budapešť, ale otázkou, čo by dnes skutočne zrýchlilo pohyb medzi Petržalkou, Hlavnou stanicou, Nivami, Račou, letiskom, Bormi a juhovýchodom mesta.

Mesto, ktoré sa nedá kresliť pravítkom

Bratislava nie je kruhové mesto s jedným ideálnym centrom. Má Dunaj, Karpaty, hranicu s Rakúskom, veľké sídliská, prístav, letisko a pracovné zóny rozložené veľmi nerovnomerne. 

Takto si AI predstavuje bratislavské metro v roku 2026

ChatGPT x Brainee

Súčasné dáta zároveň ukazujú, že nejde len o samotné mesto. Bratislava má približne 480-tisíc obyvateľov a podľa Štatistického úradu žilo v Bratislavskom kraji ku koncu roka 2024 trvalo 736-tisíc obyvateľov. Problémom je teda aj dochádzanie, prestupy a tlak regiónu na mestskú dopravu.

Tri linky namiesto jednej veľkej fantázie

Návrh ChatGPT preto nestavia na jednej monumentálnej čiare. Pracuje s trojicou liniek, ktoré spolu vytvárajú kostru mesta. Červená M1 by bola severo-južná os: Lamač - Patrónka - Hlavná stanica - Hodžovo námestie - Námestie SNP - Most SNP - Einsteinova - Stanica Petržalka - Bosákova - Chorvátske rameno - Jasovská - Janíkov dvor.

Modrá M2 by bola západo-východná linka: Bory - Dúbravka - Karlova Ves - Botanická záhrada - Patrónka - Kramáre - Hlavná stanica - Trnavské mýto - Miletičova - Nivy - Prievoz - Tomášikova - Avion - Letisko.

Zelená M3 by vytvorila východný oblúk: Rača - Komisárky - Račianske mýto - Trnavské mýto - Nivy - Eurovea - Prístav - Gagarinova - Vrakuňa - Podunajské Biskupice. Jej zmyslom nie je voziť všetkých cez centrum, ale konečne ponúknuť silný smer mimo najpreťaženejšieho jadra.

„Bratislava nepotrebuje metro ako symbol statusu. Potrebuje rýchly, prestupný a finančne realistický nosný systém,“ znie hlavný záver, ktorý k návrhu formuloval ChatGPT.

Metro nemá nahradiť električky

Dôležité je, že tento návrh neruší električky. Mestské materiály pripomínajú, že električková doprava je od roku 1895 základom nosného systému verejnej dopravy v Bratislave. Dnes má tento nosný systém verejnej dopravy v meste viac ako 40 kilometrov tratí, ku ktorým najnovšie pribudla aj skompletizovaná linka do Petržalky.

Bratislavské letisko láme rekordy, no MHD nestíha. Dopravný podnik aj magistrát prezradili, čo plánujú s preťaženou linkou 61

Preto by podľa umelej inteligencie dávalo zmysel hovoriť skôr o ľahkom metre alebo rýchlej segregovanej koľajovej doprave. V centre tunel, na okrajoch povrch alebo estakáda a zároveň všade dôraz na prestupy.

Extrémna cenovka

Pri nákladoch treba byť opatrný. Medzinárodné porovnania ukazujú, že cena mestských koľajových projektov sa výrazne líši podľa tunelov, staníc, geológie aj verejného obstarávania. Štúdia Bent Flyvbjerga uvádza, že európske mestské koľajové projekty sa bez extrémnych výnimiek často pohybovali medzi 50 až 100 miliónmi amerických dolárov na kilometer v cenách z roku 2002.

Pre Bratislavu by preto orientačný odhad mohol vyzerať takto - podzemné úseky v centre 180 až 250 miliónov eur na kilometer, povrchové a estakádové úseky 40 až 110 miliónov eur na kilometer. Prvá fáza Patrónka - Hlavná stanica - Centrum - Petržalka - Janíkov dvor by mohla stáť približne 1,8 až 2,4 miliardy eur.

Takto si AI predstavuje bratislavské metro v roku 2026

ChatGPT x Brainee

Celá trojlinková sieť s vozidlami, depom, signalizáciou a rezervou by sa mohla dostať na 5,3 až 6,4 miliardy eur. Opäť však treba pripomenúť, že ide len o odhady umelej inteligencie, ktoré v takomto prípade nie je možné brať úplne vážne a smerodajne.

Pointa tak vo výsledku nie je v tom, že Bratislava má zajtra začať kopať. Treba si uvedomiť, že ak sa aj o metre opäť začne vážne hovoriť, nemalo by sa kresliť ako sen o veľkomeste, ale ako presná odpoveď na aktuálnu Bratislavu, ktoré už dnes potrebuje rýchlejšie prestupy, menej ciest cez centrum a odvahu prestať riešiť dopravu len po jednotlivých zapchatých uliciach.

• Švédsko kleslo pod hranicu 5 percent fajčiarov.
• Stalo sa prvou oficiálne nefajčiarskou krajinou sveta.
• Ľudia tam však vo veľkom používajú snus - žuvací tabak.
• Nedymí, čo však neznamená, že je bez rizika.

Ak by si sa dnes prešiel po uliciach vo Švédsku, možno by si si všimol jednu zvláštnosť. Stretol by si totiž minimum ľudí s cigaretou v ruke. Ako píše portál Unilad, krajina totiž práve dosiahla hranicu, ktorú si zdravotníci stanovili ako veľký cieľ - menej než päť percent populácie fajčí.

Zubári prezradili 6 malých zlozvykov, kvôli ktorým máš zažltnuté zuby. Dobrá správa je, že sa ich vieš jednoducho zbaviť

Práve táto hranica totiž oficiálne znamená status „smoke-free“, teda nefajčiarska krajina. Švédsko sa podľa nových údajov dostalo z približne 16 percent fajčiarov v roku 2003 na 4,8 percenta v roku 2025. Pre porovnanie, na Slovensku je to 27 až 32 percent dospelej populácie. V niektorých európskych krajinách sú čísla ešte vyššie.

Cigariet a vzdali, no vymenili ho za snus

Na prvý pohľad to znie ako veľké víťazstvo. Potom však prichádza malé „ale“. Vo Švédsku je extrémne populárny produkt nazývaný snus. Ide o žuvací tabak, ktorý si človek vloží pod hornú peru. Nikotín sa následne vstrebáva cez ďasná.

Fajčenie škodí tvojmu zdraviu

Unsplash/

Znie to komplikovane, ale v praxi ide väčšinou o malé vrecúško podobné čajovému sáčku, len oveľa menšie. Nevdychuje sa, nežuje sa a nevytvára dym. Populárne je aj na Slovensku, často žiaľ aj medzi neplnoletými. Počet používateľov snusu pritom vo Švédsku rastie. Zdá sa teda, že ľudia sa nevzdali nikotínu úplne. skôr zmenili spôsob, akým ho prijímajú.

Menej škodlivé neznamená neškodné

Lekári síce upozorňujú, že snus spôsobuje výrazne menej zdravotných problémov než klasické cigarety, no neznamená to, že je bez rizika. Podľa zdravotníkov môže zvýšiť riziko niektorých druhov rakoviny, napríklad rakoviny úst, hrdla alebo pankreasu. Objaviť sa môžu aj problémy so zubami a ďasnami.

VIDEO Fajčenie verzus vapovanie. Simulácia ukázala, čo robia obe závislosti s tvojím telom

Pľúcny lekár Humberto Choi pre Cleveland Clinic vysvetlil: „Niektoré príznaky, ktoré spôsobujú nikotínové vrecúška, sa môžu najprv zdať malé.“ No dodal aj varovanie: „Ak ich ignorujete a pokračujete v používaní, poškodenie sa postupne hromadí a časom môže viesť k vážnym zdravotným problémom.“

• Slovenská realitka ponúka bunker v Bruckneudorfe za 1,5 milióna eur.
• Má 216 štvorcových metrov a pozemok 27 484 štvorcových metrov.
• Na rozdiel od mnohých slovenských bunkrov nevyzerá ako diera po histórii.
• Je to nehnuteľnosť pre ľudí, ktorí chcú bezpečie, bizár aj vlastný príbeh.

Keď sa na Slovensku objaví bunker na predaj, často je to skôr romantika pre človeka s krompáčom, čelovkou a veľmi silnou vierou v rekonštrukciu. Ponuky u nás totiž vyzerajú skôr ako víkendový projekt pre partiu kamarátov než miesto, kde chceš prežiť civilizačný kolaps. No a potom je tu Rakúsko.

Speváčka Dara Rolins predáva dom, ktorý postavili spolu s Rytmusom. Chce za neho šialenú sumu

Úplne iná liga

REMAX Slovakia má v ponuke úplne iný kaliber - bývalý vojenský bunker v Bruckneudorfe v rakúskom Burgenlande za 1,5 milióna eur. Podľa inzerátu ide o objekt zo studenej vojny, teda z obdobia, keď sa svet oficiálne neusmieval a neoficiálne si všetci vyratúvali, kam sa schovajú, keby veľmoci prestali hrať šach a začali hádzať figúrky po stole.

Bunker má 216 štvorcových metrov, dve podlažia a stojí na pozemku s výmerou 27 484 štvorcových metrov. Realitná kancelária píše, že objekt je „po čiastočnej rekonštrukcii“ a jeho konštrukciu tvorí „monolitický, hrubostenný železobetón“.

Inak povedané, nie je to pivnica s hrubšími stenami, ale jeden masívny železobetónový kus, ktorý bol navrhnutý na to, aby ho len tak niečo nezlomilo. V roku 2015 prešiel viditeľnou rekonštrukciou, má sociálne zariadenie, vodovod, elektrinu, oplotenie a nachádza sa na zalesnenej parcele.

VIDEO Na Slovensku je na predaj atómový kryt. Pod zemou leží unikát, zmestia sa doň desiatky ľudí

Niečo medzi úkrytom, trezorom a drahým koníčkom

Najbizarnejšie na celej ponuke je, že REMAX bunker neopisuje len ako historický objekt. V ponuke na svojom webe ho volá „autonómne privátne útočisko“ a „privátny bunkerový boutique“, čo celkom sedí, keďže objekt je nezávislý od bežných sietí. Ponuka cieli na ľudí, ktorí hľadajú bezpečie v časoch globálnej neistoty, zberateľov vojenskej histórie aj kreatívnych podnikateľov.

A práve tam to začína byť zaujímavé. Tento bunker nie je lacná kuriozita z kríkov. Je to hotová scéna - na súkromný klub, šialené bývanie, archív, galériu, úkryt alebo miesto, kde môžeš hosťom povedať: „Choď rovno, potom dole schodmi, apokalypsa je za druhými dverami.“

• Úrady tvrdia, že cieľom údajného atentátu mala byť Ivanka Trump.
• Podozrivý zverejnil mapu jej domu na Floride.
• Muža zadržali v Turecku a vydali do USA.
• Vyšetrovatelia ho spájajú s viacerými útokmi v Európe aj Amerike.

Podľa informácií denníka New York Post mala byť dcéra amerického prezidenta Donalda Trumpa Ivanka Trumpová údajne cieľom atentátu. Vyšetrovatelia tvrdia, že za plánom stál 32-ročný Mohammad Baqer Saad Dawood Al-Saadi, muž, ktorého spájajú s iránskymi a irackými teroristickými kruhmi.

Trumpov mobil je fiasko. Nesedí počet pruhov na vlajke, zrejme je z Číny a firma potvrdila únik osobných údajov

Celý prípad sa údajne točí okolo udalosti z roku 2020. Vtedy bol pri americkom útoku dronom v Bagdade zabitý iránsky vojenský veliteľ Kásem Sulejmání. Americké médiá tvrdia, že podozrivý ho považoval za človeka, ktorý preňho po smrti otca predstavoval druh otcovskej autority.

Musíme zabiť Ivanku

Bývalý zástupca vojenského atašé irackého veľvyslanectva vo Washingtone Entifadh Qanbar tvrdí, že po Sulejmáního smrti podozrivý opakovane hovoril: „Musíme zabiť Ivanku, aby sme zničili Trumpov rod tak, ako on zničil náš.“

Vyšetrovateľov ešte viac znepokojili informácie o tom, že muž údajne vlastnil plán domu Ivanky Trumpovej na Floride. Na sociálnej sieti X navyše zverejnil mapu oblasti, kde s manželom Jaredom Kushnerom vlastnia luxusnú nehnuteľnosť.

Spolu s obrázkom sa objavila aj hrozba v arabčine: „Američanom odkazujem, aby sa pozreli na tento obrázok a pochopili, že vás neochránia ani vaše paláce, ani tajná služba. Momentálne sme vo fáze sledovania a analýzy. Pomsta je len otázkou času.“

Trump opäť prepálil. Tvrdí, že liek pomohol človeku vrátiť sa z mŕtvych, realita vyzerá úplne inak

Zadržanie a ďalšie obvinenia

Muža zadržali 15. mája v Turecku a následne ho vydali do Spojených štátov. Americké ministerstvo spravodlivosti tvrdí, že je spojený s viacerými útokmi alebo pokusmi o útoky v Európe a USA.

Vyšetrovatelia ho spájajú aj s militantnou organizáciou Hizballáh. Momentálne sa nachádza vo väzenskom zariadení v Brooklyne pod prísnym dohľadom.

Nelichotivé výsledky rozborov. Mesto blízko Bratislavy kontrolovalo studničky v lese, vo väčšine je arzén

V priebehu zajtrajšieho popoludnia začne prúdiť na Slovensko studený front. Začne sa prejavovať zosilneným vetrom. Môže priniesť aj búrky, najviac ohrozené sú Žilinský a Prešovský kraj. Nie však celé kraje, len určité okresy týchto území. Najvyššia pravdepodobnosť výskytu je pri hraniciach s Poľskom. Ak žije na Orave, Spiši, Liptove či na severovýchode Slovenska, očakávajte búrky.