Na parížsku olympiádu sa kvalifikovala transrodová nebinárna bežkyňa. Vo finále zabehla svoj osobný rekord

Burnham sa na neho chvíľu pozerá a potom vážne prehovorí: „Naozaj by ste ho bežal, keby ste dostal príležitosť?“ Blake pohotovo odpovie: „Či by som bežal? Samozrejme!“ Dôsledkom tejto diskusie bude, že mladí muži z Bostonu sa stanú de facto prvým olympijským tímom USA.

Zbytočné preteky

Plán baróna Pierra de Coubertina na obnovenie hier je vtedy medzi športovými spolkami Spojených štátov pomerne známy, no nežiadúci.

New York Athletic Club, vtedy najslávnejší atletický spolok v krajine, na jeseň 1895 porazil svojich londýnskych rivalov pri veľkolepých pretekoch v New Yorku. Hier v Grécku sa však títo, vtedy najlepší atléti sveta, odmietajú zúčastniť.

„Poraziť Britov pred tisíckami fanúšikov v New Yorku bola veľká vec, tak kto by sa staral o nejakú hlúpu akciu s nízkym rozpočtom v ďalekých Aténach?“ zaznieva od členov klubu.

„Americkí amatérski športovci by mali vedieť, že pri účasti v Aténach podniknú drahú dlhú cestu do mesta, kde ich pohltia blchy,“ píšu dokonca New York Times.

Napriek tomu niektorí – ako práve Blake, alebo skokan do výšky Ellery Clark či ďalší bežec Thomas Burke – vycítia šancu stať sa v Aténach súčasťou niečoho významného, možno aj historického.

Skoro neodcestovali

Tesne pred plánovaným odchodom členov BAA do Atén dochádza v marci 1896 ku kríze. Úsilie makléra Burnhama získať peniaze na zaplatenie cesty zlyhá. Čo teraz?

Už sa zdá, že Američania účasť na hrách stiahnu a neodplávajú, keď zasiahne bývalý guvernér štátu Massachusetts Oliver Ames, dlhoročný člen BAA. Počas troch dní sa mu na poslednú chvíľu podarí zhromaždiť potrebné finančné prostriedky.

"So zaplatenou plavbou loďou do Európy, dostatkom peňazí na zabezpečenie stravovania a ubytovania v Grécku aj na spiatočnú cestu do Bostonu sa náš malý tím vydal na cestu, ktorá mala byť triumfálna a mala byť aj začiatkom prevahy Spojených štátov na moderných olympijských hrách,“ napíše v pamätiach výškar Clarke.

Gréci sú každopádne na „svoje“ hry náležite hrdí. Keď je kráľ Juraj I. na zrekonštruovanom antickom štadióne Panathinaiko 6. apríla 1896 začína, na chodníkoch nadšene tlieska 80 tisíc divákov.

Vzápätí už na dráhu vstupujú atléti, dvadsaťjeden šprintérov sa chystá k rozbehom na 100 metrov. Francúz Albin Lermusiaux závodí v bielych rukavičkách. Prečo? „Bežím predsa pred kráľom,“ komentoval vtedy športovec.

Všetky tri rozbehy stovky ovládnu Američania z Bostonu, pričom Thomas Burke je v čase 11,8 zo všetkých najrýchlejší. Finále má byť na programe až o štyri dni neskôr, 10. augusta. Prvý víťaz novodobých olympijských hier však medzitým vzíde zo súťaže trojskokanov.

Prvý víťaz po 1500 rokoch

James Connolly ju skoro nestihol. Cestoval inou loďou ako väčšina atlétov BAA. Po strastiplnej šestnásťdňovej ceste z Ameriky, pri ktorej ho na palube navyše okradli, sa dostal do Atén. Jeho najväčšie prekvapenie však nastalo druhý deň ráno, keď mu prezradili, že dnes preteká.

„Čože? Olympiáda má predsa začať až o 12 dní!“ Omyl. Gréci totiž termín hier vypísali podľa svojho, a teda odlišného juliánskeho kalendára.

Ani to však Connollyho nezastaví. Vyhral výkonom 13,71 metra. „Vtedy som si pre seba povedal: Si prvý víťaz olympiády po 1 500 rokoch,“ dodal olympionik.

Legendárna stovka

Ale späť k bežcom. Finále stovky sa má zúčastniť šesť bežcov, ktorí skončili na prvých dvoch miestach zo svojich rozbehoch. Američan Tom Curtis sa však účasti zriekne, aby netrieštil sily, pretože hneď ďalšími pretekmi programu je finále na 110 metrov prekážok, do ktorého sa tiež kvalifikoval (a neskôr ho aj vyhrá).

Kto však na štart nastúpil, je Thomas Burke. Študent právnickej fakulty Bostonskej univerzity, prišiel do Atén s reputáciou výborného bežca na 400 metrov, veď sa v roku 1895 stal americkým univerzitným majstrom na 440 yardov. Nemá však žiadnu históriu v behu na 100 metrov.

Vo finále ako jediný zaujme na štarte svoju unikátnu pozíciu s rukami položenými na zemi. Súčasný šprintérsky štandard je vtedy považovaný za úplne neortodoxný. Burkovi však pomôže k triumfu za 12,0 sekundy.

Nemcov Fritza Hoffmana poráža o dva metre. V napínavom súboji o tretie miesto potom pretnú cieľ Američan Francis Lane a zo slovenského Hronca pochádzajúci maďarský reprezentant Alajos Szokolyi v rovnakom čase a obaja sa teda v historických análoch stanú bronzovými medailistami - aj keď bez medaily. Tými sa v Aténach 1896 oceňujú iba víťazi, navyše nie zlatými, ale postriebrenými. Tá Burkova sa dochová až do dnešných čias.

Burke si v Aténach podmaní v čase 54,2 sekundy aj preteky na 400 metrov. Atléti USA získajú nakoniec deväť z jedenástich možných atletických prvenstiev.

Po Olympiáde

Gréci sa dočkajú vytúženého triumfu v ostro sledovanom maratónskom behu v samom závere atletických súťaží. Američan Arthur Blake, ktorého nie celkom vážne mienené slová stáli kedysi pri zrode cesty atlétov BAA na hry, kvôli vyčerpaniu na 23. kilometri vzdal.

Jeho kolega Burke, víťaz z fotografie na sto metrov, je závodom natoľko ohromený, že sa v roku 1897 stáva jedným zo zakladateľov Bostonského maratónu.

V prvej svetovej vojne, do ktorej Thomas Burke narukuje, ho ako tridsaťtriročného za zásluhy povýši na nadporučíka.

Wikimedia/

Neskôr sa vo svojej športovej kariére špecializuje na dlhšie trate ako 100 metrov a získava univerzitné tituly v disciplínach 440 a 880 yardov. Vyštuduje práva, ale je aj atletickým trénerom a novinárom na čiastočný úväzok, píše pre The Boston Journal a Boston Post.

V prvej svetovej vojne, do ktorej narukuje, ho ako tridsaťtriročného za zásluhy povýši na nadporučíka. Zomrie v roku 1929 v 54 rokoch.

Portál Idnes.cz patrí do vydavateľstva Mafra, pod ktoré spadá aj Brainee.sk

Ako informoval portál Veda na dosah, docent Milan Koreň z Technickej univerzity vo Zvolene využil metódy strojového učenia na farbenie, teda kolorovanie, pôvodnej čiernobielej historickej ortofotomapy. Tá ponúka unikátny pohľad do minulosti našej krajiny.

Prekvapení zostali aj vedci. Pri Austrálii sa nachádza ďalší malý kontinent, stáročia sa im ukrýval priamo pred očami

Slovensko, ako si ho nepamätáš

„Zachytáva územie Slovenska pred kolektivizáciou poľnohospodárstva a intenzívnou industrializáciou po ukončení druhej svetovej vojny. Možno na nej vidieť niekdajšiu podobu centier miest, mozaiku malých políčok v okolí obcí, staré toky riek s meandrami, zaniknuté obce pod vodnými priehradami, tajchy, lesné železnice aj rozostavané domy, cesty, železnice, priehrady a továrne,” píše Veda na dosah.

Mapu zhotovila spoločnosť GEODIS SLOVAKIA, s. r. o., na základe leteckých snímok z archívu Topografického ústavu plukovníka Jána Lipského v Banskej Bystrici. Interaktívna čiernobiela a kolorovaná historická ortofotomapa Slovenska sú dostupné na webe Technickej univerzity vo Zvolene.

Neuveriteľný posun

My sme sa v rámci nej pozreli na všetky slovenské krajské mestá. Tie sme následne porovnali s najnovšími verejne dostupnými satelitnými zábermi z platformy Google Earth, aby si mal ešte lepšiu predstavu o tom, kam sa mestá za 73 rokov posunuli.

Ako môžeš vidieť v galérii, v Bratislave bol v tom čase iba jeden most cez Dunaj, Trnava aj Prešov boli výrazne menšie a v Žiline ešte nebolo vybudované rovnomenné vodné dielo.

Namiesto panelákov rodinné domy

V tom čase žilo v Bratislave približne 200-tisíc obyvateľov, čo je oproti dnešným 475-tisícom menej než polovica. Mesto v tom čase vyzeralo úplne inak. Napríklad Petržalka bola ešte stále dedinou - s asanáciou pôvodnej zástavby sa začalo až v roku 1972.

Namiesto betónových džunglí polia a lesy. Unikátna mapa ukazuje, ako vyzerali slovenské krajské mestá pred 73 rokmi

Niektoré časti sa na mape ešte nenachádzajú vôbec, prípadne vyzerajú úplne inak. Napríklad miesto parku na Račianskom mýte boli ešte dva cintoríny, veľký evanjelický a menší katolícky. Viac sa však už dozvieš z obrázkov v našej galérii.

Mapu zhotovila spoločnosť GEODIS SLOVAKIA, s. r. o., na základe leteckých snímok z archívu Topografického ústavu plukovníka Jána Lipského v Banskej Bystrici. Interaktívna čiernobiela a kolorovaná historická ortofotomapa Slovenska sú dostupné na webe Technickej univerzity vo Zvolene.

Akcia sa úplne vymkla spod kontroly a organizátori ju museli narýchlo zrušiť pre obavy o bezpečnosť účastníkov. A to preto, že na akcii bola k dispozícii vzácna promo karta Magicarp, ktorá pôvodne mala byť poskytnutá všetkým, ktorí nazbierali dostatočný počet pečiatok na účastnícku kartu.

Šialené ceny Pokémon kartičiek. Prečo ich dnes zbierajú svetové celebrity aj Separ?

Hodiny čakania priniesli chaos

Ľudia údajne na akcii, ktorá sa začínala o 10 hodine dopoludnia miestneho času, čakali už od 5-tej hodiny ráno. Už po 5 minútach však bolo jasné, že počet ľudí na mieste je príliš veľký, a preto začali organizátori postupne rušiť miesta. To však vyvolalo ešte väčší chaos a tlačenicu, či dokonca potýčky medzi tými, ktorí odmietali z radu odísť.

Trvalo údajne niekoľko hodín, kým sa chaos polícii podarilo dostať pod kontrolu, a to na príkaz zastupiteľov mesta Soul. Kórejská pobočka zastupujúca kartovú hru Pokémon sa účastníkom ospravedlnila, že nebolo možné zaistiť bezpečný priebeh akcie. Pečiatková akcia sa potom dočasne presunula do virtuálneho priestoru hry Pokémon GO.

Následne bol potom sprístupnený aj online formulár, ktorý si môžu účastníci s pečiatkami vyplniť aspoň online a mali by dostať promo kartu poštou. V nadväznosti na zrušenie akcie pozastavili aj niekoľko ďalších plánovaných stretnutí.

Definitívny koniec?

Organizátori teraz vyhodnocujú ďalšie kroky. Ľudia totiž tvrdia, že vysoký záujem o promo karty je spôsobený aj priekupníkmi, ktorí sa na limitovaných kartách snažia zarobiť peniaze. Chaos na akcii v Soule podľa všetkého mohol byť poslednou kvapkou a je možné, že akcie, kde rozdávajú limitované edície kariet, skončia úplne.

Zberatelia, pozor! Čoskoro vyjdú úplne prvé sety Lego Pokémon. Poriadne ti prevetrajú peňaženku

Jednu z asi najunikátnejších Pokémon kariet v súčasnosti vlastní človek, ktorý si ju nechal podpísať priamo od pápeža. Dotyčný si totiž všimol, že meno jedného Pokémona pripomína to, ktoré si nechal nový pápež udeliť. Na onej karte je totiž vyobrazený Popplio. Jeho meno je veľmi podobné menu pápeža v angličtine (Pope Leo) a fanúšik to teda vzal ako znamenie, že podpis hlavy cirkvi na kartu patrí.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Po dohode odborových zväzov USA a Kanady vyšli 1. mája 1886 do ulíc amerických miest desaťtisíce ľudí, ktorí požadovali osemhodinový pracovný čas. Do generálneho štrajku sa v USA zapojilo viac ako 300-tisíc pracujúcich z vyše 13-tisíc závodov.

Peter Rovnianek patril v 19. storočí k najúspešnejším Slovákom v USA. Hádal sa s prezidentom, skrachoval a podľahol zlatej horúčke

Centrom protestov sa stalo Chicago, kde sa po troch dňoch skončili štrajky a demonštrácie krviprelievaním. Zrážky s políciou si vyžiadali takmer dve desiatky mŕtvych a 50 ťažko zranených.

Medzinárodný sviatok

Ako pamiatku na tieto udalosti prijal v júli 1889 parížsky kongres II. Internacionály uznesenie o oslavách 1. mája ako medzinárodného sviatku pracujúcich. O rok neskôr, 1. mája 1890, sa oslavy Sviatku práce prvý raz konali v USA, Nemecku, Rakúsko-Uhorsku, Francúzsku, Taliansku i v ďalších krajinách. V Spojenom kráľovstve sa uskutočnili 4. mája.

Sviatok práce v Moskve v roku 1960

Wikipedia/Ria Novosti archive

Na území dnešného Slovenska sa Sviatok práce oslavoval prvýkrát 1. mája 1890 v Bratislave v areáli na Železnej studničke, ako aj v Košiciach a v Liptovskom Mikuláši. Po vzniku prvej Československej republiky bol 1. máj zákonom z marca 1919 vyhlásený za štátny sviatok.

Zneužitie na propagandu

Oslavy sa niesli v duchu boja proti nezamestnanosti a zhoršovaniu postavenia pracujúcich. V rokoch 1933 – 1938 vyjadrovali protest proti fašizmu a vojne.

Po februárových udalostiach z roku 1948, keď v Československu zavládla komunistická totalita, sa prvomájové manifestácie zneužívali na propagandistické ciele a účasť na nich bola povinná. Tento deň sa zneužíval aj v bývalom Sovietskom zväze i ďalších krajinách vtedajšieho tzv. východného bloku.

V bývalom Sovietskom zväze predstavitelia vedenia krajiny a komunistickej strany naposledy stáli na tribúne Mauzólea V. I. Lenina v Moskve 1. mája 1990. V Ruskej federácii od roku 1992 dostal 1. máj už nový názov – Sviatok jari a práce.

V desiatkach krajín

Sviatok práce sa v súčasnosti oslavuje 1. mája vo viac ako 80 krajinách sveta, ale aj napriek tomu, že má korene v USA, Američania majú svoj Sviatok práce (Labor Day) vždy v prvý septembrový pondelok. Rovnako je to aj v Kanade a napríklad v Japonsku sa Deň vďaky práci pripomína 23. novembra.

Na mapu ho nezaznamenali desiatky rokov. Toto je príbeh tajného ruského mesta, kde vyvíjali atómovú bombu

Tento deň má aj cirkevný rozmer. Na Sviatok práce si totiž veriaci katolíckej cirkvi pripomínajú sviatok sv. Jozefa robotníka, patróna pracujúcich. Pre katolíkov je 1. máj dňom liturgickej spomienky na sv. Jozefa robotníka.

Oficiálne vyhlásil sv. Jozefa za ochrancu cirkvi pápež Pius IX. v roku 1870. Pápež Pius XII. rozšíril patronát sv. Jozefa na všetkých pracujúcich a od roku 1955 mu zasvätili 1. máj, ktorý sa slávi ako Deň práce.

„Boli to dlhé desaťročia. Myslím si, že som zažila najdlhšie neprerušované obdobie komplexov zo všetkých ľudí v Hollywoode. Vlastne si myslím, že to trvalo až do mojich neskorých tridsiatich rokov. Začalo sa to už v detstve. Ako dieťa som mala veľký problém s rozprávaním. So komunikáciou som mala spojený stres a úzkosť,“ hovorí Anne Hathaway v rozhovore pre magazín People.

Celebrity alebo zvieratá? Virálna fotka odhalila, aký bordel po sebe zanechali hviezdy po odovzdávaní Oscarov

Herečka otvorene opísala aj svoje skúsenosti s „katastrofami“ v oblasti krásy a módy. „Nechápala som, že existuje celý jazyk, pokiaľ ide o krásu. Asi desať rokov som kaderníkom opisovala určitý štýl účesu a nikdy to nedopadlo tak, ako som chcela a predstavovala si,“ opisuje.

„Trvalo mi naozaj veľmi dlho, kým som prišla na to, že ich mám požiadať, aby mi vytvorili jemné, voľné vlny. Teraz kaderníkom radšej vždy ukazujem fotografie, aby videli, ako má výsledok presne vyzerať,“ dodala Anne.

Veľkú oporu nachádza v živote najmä vo svojom manželovi Adamovi Shulmanovi. „Podporuje ma úplne vo všetkom. Je to ten najvýnimočnejší človek, akého som kedy stretla,“ vyhlásila herečka, ktorá so životným partnerom vychováva dvoch synov, Jonathana a Jacka.

Herečka Anne Hathaway teraz získala od magazínu People titul najkrajšej ženy sveta roku 2026. Redakcia ocenila nielen jej prirodzený pôvab, ale predovšetkým kombináciu talentu, pokory a ľudskosti, ktorá z nej dlhodobo robí jednu z najvýraznejších osobností filmového priemyslu.

Výber magazínu People tradične presahuje čisto fyzické atribúty. Kritériom je aj osobný príbeh, hodnoty a vplyv na spoločnosť. Práve v týchto oblastiach Hathaway dlhodobo vyniká. Či už svojou otvorenosťou, alebo angažovanosťou v témach, ako sú rovnosť žien a mužov či podpora vzdelávania.

Herečka, ktorá sa preslávila rolami vo filmoch Diabol nosí Pradu, Bedári alebo Interstellar, patrí k hviezdam, ktorých kariéra nestojí len na popularite, ale aj na kvalite. Za svoj výkon vo filme Bedári získala Oscara a odvtedy si starostlivo vyberá projekty, ktoré majú hĺbku aj presah.

Hathaway navyše dlhodobo búra stereotypy o dokonalosti. Otvorene hovorí o tlaku Hollywoodu na vzhľad aj o vlastných pochybnostiach. Okrem herectva sa venuje aj charitatívnej činnosti a spolupracuje s organizáciami zameranými na práva žien a detí.

Magazín People zdôraznil, že ideál krásy sa neustále posúva. Už dávno nejde len o dokonalý vzhľad, ale o celkovú osobnosť, energiu a schopnosť inšpirovať ostatných.

Film Diabol nosí Pradu 2 má v kinách premiéru 30. apríla 2026.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

„Mám malé dievčatko. Je zvláštne mať malé dievčatko,“ povedal podľa Us Weekly. Davidson s nadsádzkou dodal, že je pre neho ako otca občas ťažké venovať sa niektorým svojim niekdajším zvykom. „Je ťažké sledovať porno… keď je pri tom,“ zavtipkoval. „Ale aj tak som to robil. Proste cez to prejdem,“ dodal vzápätí.

Partner modelky Elsie Hewittovej zdôraznil, že si prvé mesiace otcovstva užíva. „Je to veľká zábava,“ uviedol s tým, že byť po prvý raz rodičom je skvelé.

Koordinátor intimity prezradil zákulisie natáčania s*x scén. Čo sa stane, keď sa herec na pľaci skutočne vzruší?

Najväčší dar

O otcovstve prehovoril už tento rok v januári. Vtedy pre Us Weekly vyhlásil, že dcéra je pre neho najväčším darom. Priznal tiež, že sa jeho priority zásadne zmenili. „Nič iné pre mňa nie je také dôležité ani také intenzívne ako kariéra, aktivity, stretávanie sa s ľuďmi alebo to, čo si o mne ľudia myslia. Stále chcem robiť zaujímavé veci, ale hovorím si: Ako dlho budem musieť byť preč? Alebo: Stojí to vôbec za to?“ povedal.

Pochvaľoval si aj partnerku Elsie Hewittovú, ktorá sa podľa neho roly matky zhostila úplne prirodzene. „Po celý čas som si bol úplne istý a vedel som, že bude skvelá mama,“ vyhlásil Davidson.

Opísal ju ako veľmi starostlivú a uviedol, že presne vie, čo robiť, keď dcéra plače. „Má také malé triky, vďaka ktorým sa uvoľní alebo upokojí, a je naozaj super to sledovať,“ povedal.

Plány do budúcnosti

V závere sa Davidson zamyslel aj nad budúcnosťou rodiny a priznal, že ju plánujú rozšíriť. „Chceme, aby mala kamaráta. Páči sa nám predstava, že by sa stala staršou sestrou,“ uviedol s tým, že predstava ďalšieho dieťaťa mu však momentálne pripadá úplne šialená. „Pôrod je šialený zážitok, ale keď sa to stane, je to povznášajúce. To, že mám túto malú bytosť, je také neuveriteľné, že to ani nedokážem opísať,“ poznamenal Davidson.

Pete Davidson, americký komik známy zo Saturday Night Live, je preslávený svojimi vzťahmi s mnohými slávnymi ženami. Medzi jeho partnerky patrili herečka Cazzie Davidová, speváčka Ariana Grande, s ktorou bol aj zasnúbený. Chodil tiež s herečkami Kate Beckinsale a Margaret Qualley, modelkou Kaiou Gerberovou či herečkou Phoebe Dynevorovou. Jeho partnerkami boli aj mediálne známa celebrita Kim Kardashian, modelka Emily Ratajkowski a herečka a modelka Madelyn Cline.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Dnes je v hlavnom meste neobyčajne veterno. Silný víchor si robí, čo sa mu zachce. Pohráva sa s odpadkami, ktoré mu prišli do cesty a rozfúkava ich po celej ulici.

Prechádzam okolo stávkovej kancelárie, kníhkupectva, niekoľkých vietnamských, indických aj tureckých fastfoodov, nechtových salónov či herne, na ktorej svieti nápis „obchodný priestor na prenájom“ a premýšľam, ako asi vyzerala táto ulica v minulosti.

Promenáda padlých hviezd. Takto vyzerá skutočná tvár slávneho hollywoodskeho chodníka slávy

Pamätníci na Obchodnú spomínajú v dobrom

Hovorí sa, že časy jej najväčšej slávy už pominuli, ja si ich však nepamätám. Nebola som totiž na svete. Zaujíma ma, ako si na niekdajšiu pýchu Bratislavy spomínajú starší ľudia, ktorí ju zažili aj v predrevolučnom období. Oslovujem teda pána stojaceho pri bráne, nad ktorou sa týči nenápadný názov kaderníctva Hanka. 

Na moju otázku reaguje so značnou dávkou nervozity. „Kedysi sme si tu navzájom pomáhali. Dnes je to o niečom úplne inom,“ spomína Štefan. Zo súčasného stavu je sklamaný, prekážajú mu najmä zanedbané budovy a názvy obchodov, ktoré nedokáže dešifrovať. „Všetko je tu iné. Som tu po štyroch rokoch a ani neviem, čo niektoré názvy znamenajú,“ sťažuje sa 70-ročný muž.

Obchodná ulica dnes a pred rokmi.

Brainee/vtedy.tasr/

„Za mojich čias to bola ozaj obchodná ulica. Bolo tu veľa všelijakých obchodov. Teraz je tu taký miš-maš lacných predajní,“ hovorí 85-ročná Verona. Spomína na prevádzky, ktoré prežili viaceré politické zriadenia, no dnes už takmer žiadnu z nich na ulici nenájdeš. „V minulosti ste tu nakúpili všetko, čo bolo treba. Bol tu veľký Baťa, kde ste našli elegantnú obuv, od drahších modelov po lacnejšie. Mali široký výber. Teraz tu nie je nič také, to je chyba,“ hovorí. 

Pani Verona rukou ukazuje smerom k Michalskej bráne a spomína predajňu Slovenka, ktorá sa ako jedna z mála zachovala doteraz. 85-ročná dôchodkyňa spomína aj na obchodný dom Dunaj, ktorý sa nachádza na námestí SNP a v súčasnosti prebieha jeho rekonštrukcia. Kedysi niesol názov Obchodný dom Brouk a Babka, podľa mien podnikateľov, pre ktorých bol v roku 1936 postavený. „Tam sa človek vedel obliecť od hlavy až po päty. Mali výber elegatnejšieho a slávnostného oblečenia až po bežné, na každý deň. Dali sa tam zakúpiť látky, a človek si tam mohol posedieť aj na káve,“ hovorí s úsmevom.

Podobne spomína na rozmanitosť niekdajších predajní aj 78-ročná Dana. Zmieňuje obchody, v ktorých človek našiel nielen oblečenie na bežný deň, ale aj kvalitné kabelky remeselnej výroby s jedinečným dizajnom. Tie ľudia mohli nájsť v Krásnej jizbe. Produkty vyrábali slovenskí remeselníci, vďaka čomu mnohé niesli stopy ľudového odkazu. „Okrem toho tu boli kadejaké metráže, textilné obchody so spodnou bielizňou, obuv, jednoducho obchody všetkého druhu. Nechýbali ani viechy a remeselné vinárne,“ hovorí. S láskou spomína najmä na útulnú vináreň Vysoká 44, po ktorej na Obchodnej nezostala ani stopa.

Vytratil sa z nej život

Verona na časy minulého režimu nespomína s toľkým sentimentom ako pán Štefan, no aj tak priznáva, že v minulosti bolo na Obchodnej ulici viac života. „Za socializmu nebola bohvie aká atmosféra, lebo človek bol predsa len uzemnený,“ priznáva, no jedným dychom dodáva, že „ľudia boli k sebe milší a viac úslužní.“  

„V starej časti Bratislavy bola dobrá atmosféra, najmä v okolí divadla. Malo to úroveň. Stretli ste tu známych aj neznámych a dali sa s nimi do reči,“ spomína. Dnes podľa nej Obchodná ulica pôsobí fádne.  

Zatienili ju nákupné centrá 

Skladba obchodov nie je to jediné, čo sa v priebehu rokov na Obchodnej ulici zmenilo. Vystriedala aj niekoľko názvov. Prvá zmienka o nej siaha až do trinásteho storočia, vtedy však niesla názov Uhorská. Pomenovaná bola po svojich najstarších obyvateľoch, ktorí sa tu v tom čase usadili - Uhroch.

Neskôr sa premenovala na Schöndorfskú ulicu, podľa prímestskej obce s rovnomenným názvom. Je známe, že na Schöndorfskej ulici bývali v minulosti najmä vinohradníci, ktorí v bránach predávali vlastné víno. Ich tradícia pretrvala aj napriek ďalšej zmene názvu v roku 1945 na Molotovu ulicu. Toto pomenovanie získala po sovietskom politikovi. Obchodná ulica sa z nej stala až v roku 1962. Známa bola najmä vďaka remeselným obchodom a viecham, ktoré sa zachovali z tradície vinohradníkov. Dnes už však po nich niet ani stopy. Zostali po nich len spomienky, ktoré pomaly blednú. 

Ich miesto zaujali nové prevádzky prevažne diskontných zahraničných reťazcov, v ktorých zákazníci len márne hľadajú kvalitu, na ktorú boli kedysi zvyknutí. Je tu tiež veľká fluktuácia obchodov, vďaka čomu si už Obchodná vyslúžila povesť prekliatej ulice. 

V súčasnosti už asi málokto zavíta na niekdajšie vychytené obchodné korzo zámerne s cieľom nakúpiť všetko, čo potrebuje na jednom mieste. „Je to prežitok, všetko sa sústreďuje do obchodných centier,“ konštatuje Dana. 

Nebolo to len o lesku a sláve

Pri pohľade do minulosti sa na každého čiastočne nalepí spomienkový optimizmus. Negatíva zapadnú prachom a v pamäti sa nám prirodzene vybavujú najmä pozitívne zážitky. Za rozdiely vo vnímaní rovnakej udalosti nesú zodpovednosť aj generačné rozdiely.

Spisovateľ a novinár Márius Kopcsay (55) spomína aj na menej slávne momenty Obchodnej ulice, ktoré sa spájajú s problémami minulého režimu. „Na Obchodnej boli predovšetkým obchody, v ktorých ale ľudia často nedostali to, čo chceli, alebo potrebovali,“ hovorí. „Pred mnohými sa tvorili rady na nedostatkový tovar. Lebo socializmus bol typický tým, že občas z obchodov zmizla aj taká samozrejmosť, ako toaletný papier. V tomto kontexte občas názov,Obchodná‘ pôsobil komicky,“ opisuje Kopcsay. 

Pred rokom vyhorela Banka lásky. Opravy musíme stihnúť do konca roka 2025, je to šibeničný termín, hovorí spoluzakladateľ

Autor známych slovenských románov a poviedok obdobie najtvrdšej totality nezažil, no pamätá si časy, keď ulicou premávali autá, trolejbusy a autobusy. „Električky vraj premávajú po Obchodnej ulici od roku 1899, ale taký starý predsa len nie som,“ hovorí so značnou dávkou humoru. „Až neskôr sa sem električky po cca pol storočí vrátili a z Obchodnej sa stala akási,pešia zóna‘, alebo presnejšie zóna bez áut,“ dodáva.

Spomína si na niekoľko známych obchodov, napríklad obchodný dom Junior s tovarom pre deti, či predajňu obuvi Malý Baťa. Časy, keď ulicu po stranách lemovali viechy ho minuli, no niektoré ešte stihol zachytiť. „Vybavuje sa mi Šenkvická viecha pri dnešnom Hodžovom námestí a legendárna Vysoká 44. Na Obchodnej bola tuším Modranská vináreň,“ hovorí. Niečo z pôvodných prevádzok sa však predsa len zachovalo. Legendárna predajňa pirôžkov pred Kollárovým námestím, ktorá bola podľa Kopcsaya dôležitým bodom, tu je dodnes.

Ako vyzerá dnes

Obchodná ulica nepatrí k miestam, ktorým by sa obyvatelia hlavného mesta chválili pred návštevou z cudziny. Koberec mestských dlažieb, ktorý sa tiahne korzom je posiaty zaschnutými žuvačkami a zvyškami jedla z priľahlých fastfoodov. Na kráse jej nepridávajú ani zanedbané budovy, ktoré si už zúfalo žiadajú rekonštrukciu, či nesúrodé gýčové logá obchodov a okázalé reklamné bannery. Aj napriek neblahému stavu si ľudia za bývanie v tejto lokalite musia priplatiť. Ceny trojizbových bytov na Obchodnej ulici totiž dosahujú aj výšku 300-tisíc eur.

„Dnešný stav Obchodnej sa mi pochopiteľne nepáči, a to je ešte slabé slovo. Obchodná je pokvapkaná horčicou a posypaná roztratenou cibuľou. Pokojne by sa mohla premenovať na Kebabovú, hoci nemám nič proti tomuto jedlu,“ hovorí Kopcsay a dodáva, že z neho nehovorí komunistický sentiment. „Nie som ani odporca trhu,“ dopĺňa.

Podľa Kopcsaya tomuto miestu neslúži ku cti ani povesť nebezpečnej ulice, ktorú si vyslúžila po niekoľkých incidentoch z posledných rokov. „Ako dnes vyzerá niekdajší Prior? Hrôza. Dunaj? Dom odievania? Veľký Baťa? Nevieme si zachovávať tradície, nemáme vzťah ku kultúre,“ upozorňuje. „Pojem,bratislavská kaviareň‘ mal opodstatnenie možno za prvej republiky. Ešte drobnosť, kedysi po Obchodnej premávalo šesť električkových liniek, dnes iba dve. Vývoj nezastavíš,“ uzatvára.

TOP podniky na brunch v Bratislave. Vyberáme NAJ gastroprevádzky, v ktorých si vychutnáš neskoré raňajky

Obchodná ulica rozhodne nepatrí medzi najatraktívnejšie lokality hlavného mesta, no nie je na tom najhoršie. Nedá mi nespomenúť moju skúsenosť z návštevy „večného mesta“. Z výletu do Ríma som si odniesla najmä nepríjemné spomienky na ulice posiate odpadkami. V niektorých častiach metropoly Talianska chodníky lemovali haldy vriec a nestačila som sa čudovať, ako môže byť jedna z najnavštevovanejších destinácii sveta v tak zanedbanom stave. 

Na dojme nepridávali ani premotivovaní čašníci, ktorí stáli na každom kroku a zúfalo sa snažili prilákať zákazníkov či pouliční predajcovia, ktorí sa neštítili turistom vtlačiť do rúk svoje produkty a následne trvať na tom, aby za ne zaplatili. Zaskočila ma aj miera chudoby v hlavnom meste Talianska. Pri pohľade na množstvo ľudí prespávajúcich vo výkladoch obchodov a na staniciach metra mi behal až mráz po chrbte. Keď si porovnám tieto situácie s atmosférou na Obchodnej ulici rozdiel je jasný. No aj tak, nemožno prehliadať viaceré nedostatky, ktoré postupne čoraz viac bijú do očí.

Keď demonštranti počas vzostupu hnutia Black Lives Matter požadovali odstránenie sôch Konfederácie v Spojených štátoch, spisovateľ a aktivista Shaun King zašiel ešte ďalej a navrhol, aby nástenné maľby a umelecké diela zobrazujúce „bieleho Ježiša“ „spadli“, píše The Conversation.

„V Biblii, keď sa Ježišova rodina chcela skryť a splynúť, hádajte, kam išli? EGYPT! Nie Dánsko,“ dodal King, ktorý považuje tieto vyobrazenia za rasistickú propagandu. „Zničte ich.“

Ježiš

Wikipedia/Carl Bloch

​Jeho obavy týkajúce sa zobrazenia Krista a toho, ako sa používa na presadzovanie predstáv o nadradenosti bielej rasy, nie sú ojedinelé. Významní učenci a dokonca aj arcibiskup z Canterbury vyzvali k prehodnoteniu Ježišovho zobrazenia ako bieleho muža.

Komplikovaná história

„Ako európsky renesančný historik umenia študujem vyvíjajúci sa obraz Ježiša Krista od roku 1350 do roku 1600. Niektoré z najznámejších zobrazení Krista, od Poslednej večere Leonarda da Vinciho po Michelangelov Posledný súd v Sixtínskej kaplnke, boli vytvorené počas tohto obdobia,“ hovorí profesorka Anna Swartwood Housez Univerzity v Južnej Karolíne.

Najreprodukovanejší obraz Ježiša všetkých čias však podľa nej pochádza z iného obdobia. Je to svetlooká a svetlovlasá „Hlava Krista“ od Warnera Sallmana z roku 1940. Sallman, bývalý komerčný umelec, ktorý vytvoril umenie pre reklamné kampane, úspešne predával tento obraz po celom svete.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Religion News Service (@religionnewssvc)

Vďaka Sallmanovým partnerstvám s dvoma kresťanskými vydavateľskými spoločnosťami, sa Hlava Krista stala súčasťou všetkého - od modlitebných kartičiek po farebné sklo, umelé olejomaľby, kalendáre či spevníky. „Sallmanova maľba vrcholí dlhou tradíciou bielych Európanov, ktorí vytvárajú a šíria obrazy Krista vytvorené na svoj vlastný obraz,“ hovorí Anna Swartwood House.

Protirečia si ľudia aj Biblia

Ježiš mal pravdepodobne hnedé oči a pokožku iných Židov z prvého storočia z Galiley, regiónu v biblickom Izraeli. Nikto však presne nevie, ako vyzeral. Dokonca aj tieto texty si protirečia: Starozákonný prorok Izaiáš číta, že prichádzajúci spasiteľ „nemal krásu ani majestát“, zatiaľ čo Kniha žalmov tvrdí, že bol „najkrajší z ľudských synov“. 

Najstaršie obrazy Ježiša Krista sa objavili v prvom až treťom storočí nášho letopočtu, uprostred obáv z modlárstva. „Nešlo im ani tak o zachytenie skutočnej podoby Krista, ako o objasnenie jeho úlohy vládcu alebo záchrancu. Aby tieto úlohy jasne naznačili, raní kresťanskí umelci sa často spoliehali na synkretizmus, čo znamená, že kombinovali vizuálne formáty z iných kultúr.“

​Pravdepodobne najpopulárnejším synkretickým obrazom je Kristus ako dobrý pastier, bezbradá, mladistvá postava založená na pohanských predstavách Orfea, Herma a Apolla. Na iných bežných zobrazeniach má Kristus oblečenú tógu alebo iné atribúty cisára. Teológ Richard Viladesau tvrdí, že zrelý bradatý Kristus s dlhými vlasmi v „sýrskom“ štýle spája okrem iného vlastnosti gréckeho boha Dia a starozákonnej postavy Samsona.

Autoportréty?

Verilo sa, že prvé portréty Krista v zmysle autoritatívnych podobizní sú autoportréty: zázračný „obraz, ktorý nevytvorili ľudské ruky“ alebo „acheiropoietos“ (kresťanské ikony, o ktorých sa hovorí, že vznikli zázračne). Táto viera vznikla v siedmom storočí nášho letopočtu na základe legendy, že Kristus uzdravil kráľa Abgara z Edessy v súčasnej Urfe v Turecku prostredníctvom zázračného obrazu jeho tváre.

Ježiš

Wikipedia/Tretiakov Gallery, Moscow

​Podobná legenda, ktorú prijalo západné kresťanstvo medzi 11. a 14. storočím, hovorí o tom, ako Kristus pred svojou smrťou ukrižovaním zanechal odtlačok svojej tváre na závoji svätej Veroniky, obraze známeho ako volto santo alebo „svätá tvár“. Tieto dva obrazy spolu s ďalšími podobnými relikviami tvoria základ ikonických tradícií o „pravom obraze“ Krista.

Z pohľadu dejín umenia tieto artefakty posilnili už štandardizovaný obraz bradatého Krista s tmavými vlasmi po ramená.

„V renesancii začali európski umelci kombinovať ikonu a portrét, čím vytvorili Krista vo svojej vlastnej podobe. Stalo sa tak z rôznych dôvodov, od stotožnenia sa s ľudským utrpením Krista až po komentovanie vlastnej tvorivej sily,“ tvrdí House.

Napríklad sicílsky maliar Antonello da Messina z 15. storočia namaľoval malé obrázky trpiaceho Krista, formátované presne ako jeho portréty obyčajných ľudí, s námetom umiestneným medzi fiktívnym parapetom a obyčajným čiernym pozadím a podpísaným „Namaľoval ma Antonello da Messina.“

Ježiš

Wikimedia/

​Nemecký umelec Albrecht Dürer zo 16. storočia rozmazal hranicu medzi svätou tvárou a vlastným obrazom na slávnom autoportréte z roku 1500. Pózoval vpredu ako ikona, s bradou a bujnými vlasmi po ramená pripomínajúcimi Kristove. Monogram „AD“ by mohol rovnako znamenať „Albrecht Dürer“ alebo „Anno Domini“ – „v roku nášho Pána“.

Expanzia bieleho Krista do sveta

Tento jav sa neobmedzoval len na Európu: Existujú obrazy Ježiša zo 16. a 17. storočia, napríklad s etiópskymi a indickými črtami. V Európe však obraz svetlého európskeho Krista začal ovplyvňovať ďalšie časti sveta prostredníctvom európskeho obchodu a kolonizácie.

„Klaňanie troch kráľov“ od talianskeho maliara Andreu Mantegnu z roku 1505 predstavuje troch odlišných mágov, ktorí podľa jednej súčasnej tradície pochádzali z Afriky, Blízkeho východu a Ázie. Predstavujú drahé predmety z porcelánu, achátu a mosadze, ktoré by boli ceneným dovozom z Číny, Perzskej a Osmanskej ríše.

​„Ale Ježišova svetlá pokožka a modré oči naznačujú, že nepochádza z Blízkeho východu, ale z Európy. A falošné hebrejské písmo vyšívané na Máriiných manžetách a spodnom leme popiera komplikovaný vzťah k judaizmu Svätej rodiny,“ pokračuje House.

V Taliansku v Mantegne už medzi väčšinovým kresťanským obyvateľstvom prevládali antisemitské mýty, pričom Židia boli často segregovaní vo svojich štvrtiach veľkých miest. Umelci sa snažili vzdialiť Ježiša a jeho rodičov od ich židovstva.

Oveľa neskôr sa antisemitské sily v Európe, vrátane nacistov, pokúsili úplne odlúčiť Ježiša od jeho judaizmu v prospech árijského stereotypu. Keď Európania kolonizovali čoraz vzdialenejšie krajiny, priniesli so sebou európskeho Ježiša. Jezuitskí misionári založili maliarske školy, ktoré učili novoobrátených kresťanské umenie v európskom štýle.

Obraz svätej Rose z Limy

Wikipedia/Google Cultural Institute

​V koloniálnej Latinskej Amerike – nazývanej európskymi kolonistami „Nové Španielsko“ – obrazy bieleho Ježiša posilnili kastový systém, kde bieli kresťanskí Európania zastávali najvyššiu priečku, zatiaľ čo tí, ktorí mali tmavšiu pleť, boli výrazne nižšie.

Obraz svätej Rose z Limy, prvej katolíckej svätice narodenej v „Novom Španielsku“, umelca Nicolasa Correu z roku 1695, zobrazuje jej metaforické manželstvo s blonďavým Kristom svetlej pleti.

Dedičstvo podobizne

Učenec Edward J. Blum a Paul Harvey tvrdia, že v storočiach po európskej kolonizácii Ameriky sa obraz bieleho Krista spájal s logikou impéria a mohol byť použitý na ospravedlnenie útlaku domorodých a afrických Američanov.

V multirasovej, no nerovnoprávnej Amerike bolo v médiách neúmerné zastúpenie bieleho Ježiša. Široko sa zobrazovala nielen hlava Krista od Warnera Sallmana, ale aj veľká časť hercov, ktorí hrali Ježiša v televízii a vo filme, bola biela s modrými očami.

„Obrazy Ježiša v histórii slúžili mnohým účelom, od symbolického predstavenia jeho moci až po zobrazenie jeho skutočnej podoby. Ale na reprezentácii záleží a diváci musia pochopiť komplikovanú históriu obrazov Krista, ktoré konzumujú,“ dodáva na záber House.

Existuje veľa špekulácií o identite umelca a mnohí si myslia, že ide o Robina Gunninghama z Bristolu, ktorý bol menovaný ako spoluobžalovaný v žalobe za ohováranie. Aj keď nebolo potvrdené, že Banksy je Gunningham, poukázanie na to nie je v žiadnom prípade odhalením. Navyše, snažiť sa zistiť Banksyho identitu v konečnom dôsledku nemá význam, hovorí Tyson Mitman, docent v sociológii a kriminológii z York St John University.

Zistíme konečne skutočnú identitu Banksyho? Grafity umelec čelí súdu, je obvinený z ohovárania

Príbeh prvého Banksyho

„Uskutočnilo sa mnoho vyšetrovaní identity umelca a už roky je to téma seriózneho novinárskeho a akademického vyšetrovania, ale nikto nedokázal úplne spojiť Gunninghama a Banksyho. Okrem Gunninghamovho priznania je úplná istota nepravdepodobná.” Najnovšia investigatíva portálu Reuters spojila maľby so spomínaným Gunninghamom.

Ak sa však Banksyho identita odhalí, policajné sily po celom svete by mohli jednotlivcovi vzniesť obvinenia z vandalizmu, ničenia majetku, zločineckú neplechu alebo ešte horšie obvinenia. Odhalenie Gunninghama by tiež zničilo mystiku okolo Banksyho.

„Je nepravdepodobné, že by sám seba vykradol alebo poškodil značku. Dôležitejším dôvodom, prečo nezáleží na tom, že Gunningham je Banksy, je ten, že neexistuje žiadny Banksy – žiadny jednotlivec, ktorý by aj tak bol Banksy,” tvrdí odborník.

Banksyho najnovšie dielo sa objavilo na stene obytnej budovy poškodenej ostreľovaním v ukrajinskom meste Boroďanka.

Instagram/Banksy

Podľa neho kedysi existoval jeden Banksy, ktorý mal graffiti kariéru a slávny „beef“ v subkultúre s londýnskou graffiti legendou Robbom. Tá doba je ale preč.

Kolektív umelcov

„Banksy je teraz kolektívom umelcov, ktorí spoločne vytvárajú premyslené, provokatívne a podvratné kusy a inštalácie. Rozsah a utajenie Banksyho väčších diel si vyžaduje spoluprácu mnohých jednotlivcov na ich orchestrácii, réžii a produkcii. „Zábavný park“ Dismaland (zlovestný pohľad na zábavné parky v štýle Disneylandu), Hotel Walled Off (Banksyho hotel a komentár ku konfliktu medzi Izraelom a Palestínou) v Palestíne a Better Out Than In (Banksyho umelecká rezidencia v New Yorku) sú toho príkladom.”

Vyšetrovatelia sa domnievajú, že v kolektíve je veľa známych a etablovaných umelcov. Bristolský pouličný umelec John D‘oh je medzi tými, o ktorých sa hovorí, že sú zapletení, rovnako ako graffiti a pouličný umelec James AME72 Ame a možno dokonca aj spevák Massive Attack Robert Del Naja, medzi inými. Toto je špekulácia. A opäť, na tomto podľa Mitmana vôbec nezáleží.

Ukrajinský Banksy, ktorý žije na Slovensku: Pero je môj kalašnikov, hovorí umelec. Denne tvorí protivojnové plagáty

„Dôležité je, prečo bol Banksy nedávno na súdoch. Dôležitejšie ako súčasná žaloba za ohováranie je zamietnutie Banksyho ochrannej známky zo strany EÚ v roku 2021,” pokračuje. Išlo o výsledok Banksyho bitky s výrobcom pouličných umeleckých pohľadníc Full Color Black, ktorý bez povolenia použil Banksyho obrázok opice s transparentom. Rozhodnutie používa Banksyho vlastné slová v rozhodnutí, v ktorom sa uvádza:

V rozsudku sa uvádza, že pouličný umelec výslovne uviedol, že verejnosť má morálnu a právnu slobodu reprodukovať, meniť a inak používať akékoľvek diela chránené autorskými právami, ktoré sú jej vnútené tretími stranami. „Autorské práva sú pre porazených“, povedal Banksy vo svojej vlastnej knihe z roku 2017, Wall and Piece.

Svet plný falzifikátov

Banksyho falzifikáty sú všade. „Umelcova popularita a skutočnosť, že väčšinu Banksyho diel tvoria šablóny – ktoré ľahko reprodukuje každý, kto má talent, čas a nôž Exacto – zaisťuje, že sa budú aj naďalej vyrábať falzifikáty a kópie. Na boj proti tomu má Banksy kohortu dôveryhodných predajcov umenia a overovaciu službu s názvom Pest Control, ktorá prenasleduje a legitimizuje pôvod Banksyho diel.”

Banksyho dielo v britskom Lowestofte z roku 2021

Reuters

Aj keď je úplne legitímne, aby si každý umelec chcel zachovať svoju jedinečnú identitu a kontrolu nad svojím umeleckým dielom, podľa odborníka je pre umelca zriedkavé udržiavať celé personálne oddelenie, ktoré sa tomu venuje. Nie že by autori graffiti nehájili svoje autorské práva. Mnohí to urobili a najali si právnikov, nikdy však celé oddelenie.

Takže, aký má toto všetko zmysel? „No, Banksy bol v istom momente individuálnym pouličným umelcom. Toto bol pravdepodobne Robin Gunningham. Banksy je však teraz kolektívom umelcov, ktorí pracujú pod značkou Banksy na produkcii diel, ktoré Banksyho overovacia služba, Pest Control, oficiálne vyhlasuje ako Banksyho diela. Banksy je tiež tím právnikov, obchodníkov s umením a kurátorov, ktorí zabezpečujú, aby certifikovanú Banksyho pečať získali iba diela oficiálne spojené so značkou Banksy.”

Odhalenie záujem nezníži

Podľa Mitmana nič z toho nie je tajné, ale nezverejnilo sa to, pretože byť súdnym umeleckým kolektívom, ktorý je rovnako oddaný produkcii umenia ako aj údržbe značky, nevyvoláva imidž sólo, tajného a provokatívneho rozprávača, o ktorý sa Banksy snaží.

Čistokrvné šialenstvo či tvorivý zámer? Títo slávni umelci sa rozhodli zničiť svoje unikátne diela

„Mať tím právnikov, ktorí sa starajú o to, aby boli takto označovaní iba skutoční Banksyovia, neprispieva k vášmu presvedčeniu ulice. Napriek tomu verejné odhalenie pravdepodobne nezníži záujem o Banksyho ani neovplyvní cenu, ktorú sú ľudia ochotní zaplatiť za opičie šablóny alebo sebazničujúce umenie,” dodáva na záver.

Panika zo snehu či stromčekov. Toto sú najčudnejšie fóbie, ktoré súvisia priamo s Vianocami

Judáš ako „trinásty pri stole“

Judáš, jeden z apoštolov, zradil vraj Ježiša za 30 strieborných. 

Wikimedia Commons/

Nešťastný piatok trinásteho má podľa všetkého veľa spoločného s kresťanstvom, najmä s poslednou večerou Krista, kde bol Judáš trinástym pri stole. Okrem toho bol Ježiš ukrižovaný na Veľký piatok. Naopak napríklad v judaizme nemá trinástka žiadne negatívne konotácie: býva spájaná s láskou, jednotou a Božím milosrdenstvom.

Severský mýtus, ktorý z trinástky urobil kliatbu

Okrem Poslednej večere existuje aj severský mýtus spojený s trinástkou. Na veľkú hostinu vo Valhalle vraj pozvali 12 bohov. Nečakane sa tam však objavil nepozvaný trinásty hosť. Hostina skončila tak, že slepý boh Höd, zmanipulovaný prefíkaným Lokim, zasiahol šípom z imela boha Baldera, čím do sveta bohov prvýkrát vstúpila smrť. Práve z tohto mýtu vznikla povera, že trinásty hosť pri stole prináša nešťastie – a neskôr sa v kresťanskom svete symbolicky prepojila aj s Poslednou večerou Pána, kde bol Judáš takisto trinástym stolovníkom.

Piatok 13. a templári

Posledný veľmajster templárskeho rádu Jakub z Molay (po francúzsky Jacques Bernard de Molay), odsúdený inkvizíciou a 18. marca 1314 v centre Paríža upálený na príkaz francúzskeho kráľa Filipa IV.

Profimedia/

Jedna z legiend spájaných s týmto nešťastným dátumom sa viaže k dvoru francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Ten bol hlboko zadlžený templárskemu rádu, preto nechal v ranných hodinách v piatok 13. októbra 1307 pozatýkať tisíce rytierov po celom Francúzsku a ich majetok dal zabaviť. Táto udalosť dala vzniknúť desivej povesti, ktorú v roku 1314 na hranici ešte posilnil posledný veľmajster rádu Jacques de Molay, keď kráľa aj pápeža preklial, a obaja skutočne do roka zomreli.

Keď sa strach „naplní“

Operný skladateľ Gioachino Rossini, autor slávneho Barbiera zo Sevilly, údajne trpel „triskaidekafóbiou“ (strachom z čísla 13) a piatok bol podľa neho najnešťastnejší deň v týždni. Zhodou okolností umelec zomrel práve v piatok 13. novembra 1868.

Taylor Swift a šťastná trinástka

Speváčka Taylor Swift.

čtk/

Vieš, čo má s číslom trinásť spoločné popová hviezda Taylor Swift? Pre jednu z najpopulárnejších speváčok súčasnosti je vraj trinástka absolútne šťastné číslo. Narodila sa 13. decembra a 13. narodeniny oslávila v piatok trinásteho. Jej prvý album sa stal zlatým po 13 týždňoch a počas prvého turné si pred koncertmi písala na ruku číslo 13.

Klub 13 si robil zo smoly žarty

V roku 1881 založil kapitán William Fowler newyorský Klub 13, aby pomocou vedeckého skepticizmu a humoru vyvrátil hlboko zakorenený strach z piatku trinásteho. Členovia klubu sa pravidelne stretávali na večeriach pre trinásť ľudí, kde provokatívne rozbíjali zrkadlá, sypali soľ a prechádzali popod rebríky, aby dokázali, že tieto rituály nemajú na ľudský život žiadny vplyv. Táto recesistická tradícia sa stala natoľko prestížnou, že do klubu postupne vstúpilo aj päť amerických prezidentov (napríklad Grover Cleveland, Benjamin Harrison či Theodore Roosevelt).

Trinástka mizne z hotelov aj lietadiel

Prečo v New Yorku chýba 13. poschodie?

Pexels/Erik Mclean/

Všimol si si niekedy v zahraničí, že v hoteli po poschodí 12 nasleduje rovno 14? Mnohé inštitúcie, nemocnice aj letecké spoločnosti toto číslo pre istotu vynechávajú a poschodia, izby, rady či sedadlá označené trinástkou tam jednoducho nenájdeš. A zrejme to nikomu zvlášť neprekáža.

Strach z piatku 13.?

Ak cítiš, že si pomôcť nevieš, alebo máš podozrenie na fóbiu, najlepšie je vyhľadať pomoc psychológa. 

Pexels/shvets Production/

Ak sa naozaj šialene bojíš piatku trinásteho, možno trpíš paraskevidekatriafóbiou. Tento termín zaviedol v 90. rokoch 20. storočia americký psychoterapeut Donald Dossey, ktorý vraj svojim pacientom hovoril: „Keď sa to slovo naučíš vyslovovať, budeš vyliečený.“ Ľudia s touto fóbiou môžu v „kritický“ deň pociťovať úzkosť, paniku alebo sa vyhýbať cestovaniu či dôležitým rozhodnutiam.

Prekvapivo dlhý zoznam slávnych mien

Sesterské duo Olsen.

Twitter.com/shanae_ari/

V piatok trinásteho sa narodilo mnoho celebrít a významných osobností, ktorých kariéru desivé dátum nijako negatívne neovplyvnil. Napríklad americká herečka Julia Louis-Dreyfusová, hviezda seriálov Seinfeld alebo Viceprezident(ka) a držiteľka ceny Emmy, sa narodila v piatok 13. januára 1961. Medzi známe osobnosti narodené v tento „nešťastný“ deň patria aj dvojčatá Mary-Kate a Ashley Olsenové (13. júna 1986), herec Steve Buscemi (13. decembra 1957) či kubánsky revolučný vodca Fidel Castro (13. augusta 1926).

Prekliatie „nadbytočného“ čísla

Numerológovia veria, že problém je v dokonalosti dvanástky (12 mesiacov, 12 znamení, 12 hodín). Dvanástich bolo aj apoštolov, bohov na Olympe či izraelských kmeňov. Trinástka je jednoducho „niečo navyše“, čo narúša poriadok a prináša chaos.

Smolné dátumy po svete

Ak sa chceš vyhnúť smolnému piatku, choď do Španielska alebo Grécka. Tam sa totiž boja utorka 13. V Taliansku je však trinástka symbolom šťastia, Taliani majú rešpekt z piatku sedemnásteho. Kým my riešime číslo 13, v Číne a Japonsku je za mimoriadne nešťastnú považovaná štvorka. V týchto jazykoch sa totiž číslo štyri vyslovuje podobne a znie ako slovo „smrť“. V hoteloch tam preto bežne nenájdeš 4. poschodie – vo výťahu býva označené písmenom F (four), alebo po trojke rovno nasleduje päťka. Ľudia v týchto ázijských krajinách sa vyhýbajú aj telefónnym číslam či ŠPZ so štvorkou. Lepšie je na tom osmička, ktorá symbolizuje bohatstvo.

Trinástka ako symbol ženstva

Trinástka bola pôvodne oslavou ženského cyklu a prirodzeného rytmu Mesiaca, ktorý má v roku práve trinásť fáz. Problém nastal, keď sa začal presadzovať slnečný kalendár a dvanástka sa stala symbolom „dokonalého“ poriadku, do ktorého tá jedna číslica navyše jednoducho nezapadala. Z posvätného čísla sa tak postupne stal rebel naháňajúci strach: hoci išlo len o prirodzený symbol prírody a ženstva, ktorý sa nehodil do nových tabuliek patriarchálnej spoločnosti.

Sedmička ako univerzálny talizman

Naprieč mnohými kultúrami je za najšťastnejšie číslo považovaná sedmička. Máme 7 dní v týždni, 7 divov sveta, 7 farieb dúhy... Tradovalo sa aj, že ľudský mozog si najlepšie pamätá zoznamy so siedmimi položkami. Je aj pre teba toto číslo symbolom šťastia?

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee

V zime je prirodzené, že máš menej energie. Menej svetla podporuje tvorbu melatonínu, ktorý ťa robí ospalejším. Autorka a psychoterapeutka Eloise Skinner vysvetľuje, že keď sa sezóna začne lámať, pocit ťažoby klesá a ty sa zrazu cítiš motivovanejší „refreshnúť“ svoj priestor (a zarovno s ním aj hlavu). Upratovanie môže byť dokonca terapeutické: vyžaduje sústredenie na jednu vec, opakujúce sa pohyby upokojujú a výsledok dáva okamžitý pocit kontroly a čistoty.

Je jarná únava reálna diagnóza? Odborníci k tejto téme hovoria jasne

Odkiaľ sa to celé vzalo?

National Geographic pripomína, že očista domácnosti sa v mnohých tradíciách spája so sviatkami a prechodom do „nového“ obdobia: napríklad pri židovskom Pesachu, v katolíckom prostredí čistenie oltárov na Zelený štvrtok, pri Nowrúze tradícia „vytrasenia domu“, v Číne „zametanie prachu“ pred Lunárnym novým rokom či thajský Songkran, kde sa upratuje a symbolicky „zmyje“ smola vodou. A má to aj veľmi praktickú logiku: kedysi sa v zime kúrilo uhlím, drevom či olejom, vznikali sadze a domy boli zatvorené – jar teda bola ideálny čas vyvetrať, vyčistiť a opraviť škody po zime.

Aký význam to má pre nás dnes? 

Podľa OXA má jarné hĺbkové upratovanie konkrétny benefit pre zdravie: po zime sa v interiéri drží prach, roztoče a alergény (kvôli menšiemu vetraniu) a dôkladné čistenie zlepšuje kvalitu vzduchu aj hygienu. Zároveň to môže byť aj ekologickejší „reset“ – keď napríklad triediš odpad, zbavíš sa zbytočných nerecyklovateľných vecí a siahneš po šetrnejších, biologicky rozložiteľných produktoch.

Upratuj zhora nadol.

Pexels/Rdne Stock Project/

Ako na jarné upratovanie bez toho, aby si sa znechutil?

• Začni tak, aby si sa nezasekol hneď na štarte

The Guardian radí jednoduchý mindtrik: prejdi sa po byte „cudzími očami“ (ako keby si ho prišiel pozrieť pred kúpou). Zrazu uvidíš, čo bije do očí: preplnené poličky, kôpky nepoužívaných vecí, kuchynská linka, ktorá nikdy nie je prázdna...

A potom si pomôž plánom: sprav si presný harmonogram, choď miestnosť po miestnosti a začni práve tam, kde pri bežnom upratovaní najčastejšie „preskakuješ“.

Pokiaľ na to nemáš vôbec náladu, vyskúšaj si z toho spraviť napríklad jednoduchú hru: zbav sa 10 vecí za 10 minút.

• Najprv vytrieď, až potom čisti

Toto je pravidlo, na ktorom sa zhodujú „upratovacie mozgy“: bez vytriedenia budeš len leštiť neporiadok. Urob si kôpky (darovať, recyklovať, vyhodiť) a až potom rieš hĺbkové čistenie.

The Guardian odporúča úplne vyložiť šatník, pretriediť po kategóriách a zimné veci odložiť (ideálne vákuovo), aby si si uvoľnil priestor.

• Upratuj zhora nadol (inak si pridávaš robotu)

Sylvane hovorí: začni stropom a pavučinami, potom police a nábytok, až nakoniec podlaha. Prach vždy padá dole, tak nech to spraví za teba gravitácia (nie dvojnásobná práca).

• Mysli na vzduch – najviac podceňovaný „bod“ jarnej očisty

Ak má niekto doma alergie alebo sa na jar budíš s upchatým nosom, Sylvane odporúča riešiť aj to, čo nevidíš: filtre, prípadne čističku vzduchu.

A do tejto kategórie patrí aj špeciálny vysávač, ktorý zachytáva aj drobné častice (alergény, srsť, prach), ktoré bežné upratovanie často nechá lietať po byte.

Prejdi sa po byte „cudzími očami“.

Pexels/Polina Tankilevitch/

• Skús „zelenšie“ čistenie

Parný čistič (čistí bez chémie) alebo jednoduchá klasiku: ocot + sóda + voda. Menej toxínov, menej dráždenia, viac pohody – hlavne ak upratuješ dlho alebo máš citlivejšie dýchacie cesty.

• Nezabudni na nenápadné miesta

Napríklad klávesnica býva „nechutná“ a plná baktérií, a pritom ju používame denne. Takže áno: klávesnica, lišty, svietidlá, rohy, žalúzie, okná… to sú tie miesta, ktoré tiež vyžadujú tvoju pozornosť.

Nemusíš spraviť všetko naraz. Radšej postupne a dôkladne: jeden deň vytrieď ten najviditeľnejší chaos, ďalší deň sa popasuj s prachom a podlahami, následne môžeš vytriediť šatník a na záver doladiť ostatné detaily.

Jarné upratovanie je prirodzená reakcia na zmenu sezóny, môže ti zlepšiť pohodu a zdravie, a keď k tomu pristúpiš systémovo, nemusí to byť žiadne utrpenie.

Ľudia spali v skriniach aj na lístí, na pohodlný spánok sme si museli počkať celé stáročia. Ako vlastne vznikla posteľ?

Upaľovanie čarodejníc patrilo k masovému prenasledovaniu v Európe od neskorého stredoveku až do 18. storočia. Tieto popravy mali rituálny charakter a oheň mal symbolizovať očistu od zla.

Portál Vice sa zmieňuje o niektorých z najšokujúcejších dôvodov, pre ktoré mohli ženy skončiť s nálepkou čarodejnice.

Stačilo, že sa pokazilo jedlo alebo niečo nevyšlo

V dobe, keď neexistovali chladničky, sa potraviny kazili bežne – no namiesto skutočných príčin sa hľadal vinník. Skysnuté mlieko či maslo, ktoré sa nedalo vyšľahať, mohli byť pripísané údajnej mágii „tej zvláštnej“ susedky (z ktorej razom spravili „travičku“), píše portál. Stačilo, že sa pred tým ocitla v nejakom osobnom konfliktne alebo skrátka narazila na muža, ktorý nenávidel ženy.

Rovnako aj tragédie, ktoré dnes vysvetľujeme medicínou, mali kedysi „nadprirodzené“ vysvetlenie. Úmrtia detí boli časté a zdrvujúce, a smútok rodín sa neraz premenil na obvinenie kohokoľvek, kto by bol poruke, napríklad aj ženy z okolia.

Ak už bola bosorka odsúdená na hrdelný trest, väčšinou skončila na hranici. 

Shutterstock/

Liečiteľka alebo pôrodná baba? Podozrivé!

Ženy, ktoré liečili bylinkami, pomáhali pri pôrodoch alebo mali povesť, že „vedia viac než ostatní“, sa ľahko dostali do hľadáčika podozrenia. V čase, keď sa prelínali tradície, náboženstvo a nedostatok vedeckých poznatkov, sa schopnosť pomáhať mohla zmeniť na „jasný“ dôkaz čarodejníctva, , píše a v štúdii na ScienceDirect.

Podobne nebezpečná mohla byť aj obyčajná sociálna situácia: žena napríklad požiadala o pomoc, bola odmietnutá – a ak sa neskôr v tej domácnosti stalo niečo zlé, mohlo to byť vnímané ako pomsta pomocou mágie.

Dejiny vulgárnych gest. Prostredník ukazovali už v starovekom grécku, Shakespeare urážal palcom

Telo ako „dôkaz“ a zvieratá ako spolupáchatelia

Lovci čarodejníc dokonca prehliadali telá žien a hľadali takzvané diablove znaky. Obyčajné materské znamienko, jazva či výrastok mohli stačiť ako „dôkaz“ spolčenia s temnými pekelnými silami.

Podozrenie vzbudzovali aj zvieratá. Najmä mačky, ktoré už v ľudových predstavách pôsobili tajomne a nevyspytateľne, sa považovali za pomocníkov čarodejníc. Ak mala žena mačku a zlú povesť, bolo rozhodnuté.

Procesy s čarodejnicami v Saleme.

Wikipedia/tompkins Harrison Matteson/

Keď zlyhala úroda alebo prišli zlé časy

Hlad, choroby a extrémne počasie zvyšovali napätie v spoločnosti, a s ním aj potrebu nájsť nejakého vinníka. Historici poukazujú na to, že obdobia neúrody či klimatických problémov často sprevádzali vlny čarodejníckych procesov.

Najzraniteľnejšie boli ženy, ktoré už stáli na okraji spoločnosti: vdovy, chudobné, osamelé alebo bez ochrany rodiny. Príkladom je aj známy prípad zo Salemu, kde medzi prvými obvinenými bola práve bezdomovkyňa a žobráčka, píše Peabody Essex Museum. 

Čarodejnice zo Salemu – vyobrazenie najslávnejšieho súdu s čarodejnicami, ktorý sa odohral v Severnej Amerike na konci 17. storočia. 

Wikimedia Commons/

Niekedy stačilo byť „nepríjemná“

Možno najdesivejšie je, že občas nešlo o žiadne nešťastie ani dôkaz. Stačilo, že žena bola hlasná, hádavá, nezávislá alebo odmietala poslúchať. Zlá povesť sa mohla v čase strachu veľmi rýchlo zmeniť na obvinenie z čarodejníctva.

Skutočná hrôza čarodejníckych procesov spočíva v tom, že väčšina obvinení vyrástla práve z obyčajného života: z chorôb, náhody, predsudkov a strachu...

Onú scénu vykreslil v spise Životy význačných filozofov historik Laertios, mala sa odohrať v štvrtom storočí pred naším letopočtom. Naznačuje, že vulgárne gesto, ktoré používame dodnes, má dlhé a trochu krkolomné korene.

Digitus impudicus

„Je to jedno z najurážlivejších starovekých gest,“ cituje BBC antropológa Desmonda Morrisa. Odborník na staroveké civilizácie Max Nelson potom vo svojej štúdii z roku 2017 vysvetľuje, že podľa neho znamená vztýčený prostredník penis v erekcii.

Iný autor, Anthony Corbeill, dáva tomuto gestu podľa agentúry Reuters dokonca spirituálny význam. „Pôvodne gesto predstavovalo vztýčený falus, znamenalo sexuálnu hrozbu smerom k osobe, na ktorú smerovalo, a zároveň to bolo gesto, na odvrátenie nežiaducich nadpozemských živlov silnejších ako ľudia,“ vysvetľuje Corbeill.

Stodňové párty zadarmo pre celé mesto či luxusné lode s kúpeľami a salónmi. Rimania si užívali divoké večierky ako nikde na svete

Zo starého Grécka si gesto našlo cestu aj do Ríma. Stalo sa tak obľúbeným, že si vydobylo vlastný názov, digitus impudicus čiže sprostý, urážlivý prst. Cisár Caligula s jeho pomocou ponižoval svojich poddaných, keď ich nechal bozkávať práve svoj vztýčený prostredník namiesto svojej ruky – ako by mu bozkávali penis.

Iný záznam o obscénnom prste popisuje, že Julius Caesar potrestal vyhnaním z Ríma herca, ktorý vztýčený prostredník ukázal na nevychovaného diváka, ktorý rušil predstavenie.

Rímske kamenné busty z pevnosti Bar Hill v Škótsku.

Wikimedia/

Stredovek potom prináša do dejín vztýčeného prostredníka pauzu. Obscénne gesto mizne zo scény, podľa nemeckého antropológa Carla Sittla môže za jeho ústup vplyv katolíckej cirkvi – príliš narúšalo konzervatívne hodnoty, opisuje štúdia Iry Robbinsa z roku 2017.

Stredoveký ústup vztýčeného prostredníka však bol len pauzou, nebol finálny. Urážať sa dalo totiž aj inými prstami.

Vulgárny Shakespearov palec

Svedectvom o tom je Shakespearovo dielo Romeo a Julie. Hneď v jeho úvode vyvolajú sluhovia rodiny Kapuletov konflikt s kolegami znepriatelenej rodiny Montekov. Ako? Jeden z nich si uhryzne do palca. Posolstvo bolo rovnako urážlivé ako digitus impudicus. Dramatik mohol takú obscénnosť do svojej hry včleniť len preto, že sa hrala v Southwarku, v štvrti plnej krčiem a nevestincov.

Inou formou bolo za Alžbetínskej éry gesto, pri ktorom sa palec strčil za predné zuby hornej čeľuste, oprel sa o ne zozadu a potom vystrelil von, pripomína portál Complex. V Španielsku sa tomuto gestu hovorilo Dar la higy, po francúzsky zase znelo faire la figue, a aj táto urážka prekračovala hranice slušnosti.

Repertoár urážok s pomocou gest bol však širší. Rýdzo britským gestom podľa odborníka na vulgárne posunky Desmonda Morrisa boli dva prsty do „V“, s dlaňou smerujúcou dovnútra, k telu, nesymbolizovali víťazstvo – ale „dvojitý falus“.

Ďalšie gestá nájdeš na druhej strane.

Poľský výsmech

Snáď ešte mocnejším vyjadrením nerešpektovania, pohŕdania, najhlbšej urážky je potom gesto, pri ktorom potrebujete obe ruky. Aj to je známe, jedna paža je ohnutá do písmena L, druhá ruka zviera biceps. Aj toto gesto má sexuálne, falické konotácie. Vo Francúzsku je známe ako bras d´honneur, v Španielsku napríklad ako iberská facka, v Taliansku ako gesto dell´ombrello, v Brazílii ako banana.

Preslávil ho totiž skokan o žrdi Wladyslaw Kozakiewicz, keď ho ukázal po zdolaní svetového rekordu a získaní zlatej medaily na olympiáde v Moskve v roku 1980 nepriateľsky naladenému publiku na štadióne.

Wikimedia/Eleland/

V Poľsku sa mu zase hovorí Kozakiewiczovo gesto. Preslávil ho totiž skokan o žrdi Wladyslaw Kozakiewicz, keď ho ukázal po zdolaní svetového rekordu a získaní zlatej medaily na olympiáde v Moskve v roku 1980 nepriateľsky naladenému publiku na štadióne. Nebola to práve najušľachtilejšia reakcia, v Poľsku sa však stretla s pochopením, krajina žila protistalinským robotníckym hnutím Solidarity, ktoré sa prirodzene búrilo nadvláde Moskvy.

Drzo postavený lakeť má dnes však oveľa širší presah, dobre mu rozumejú ľudia takmer po celom svete. Pozor, v Japonsku má však význam celkom odlišný, znamená odhodlanie.

Prostredník na fotke

Za zaoceánsky export obscénneho gesta mohli podľa Morrisa talianski emigranti. Prvý doklad o jeho aplikácii v Amerike je z roku 1886 - a je to vôbec prvá známa fotografia ikonického posunku. Snímka pochádza zo zápasu Boston Beaneaters proti New Yorku Giants a urážlivé gesto si na ňom nenávideným rivalom neodpustil nadhadzovač pán Old Hoss Radbourn.

Prvý doklad o jeho aplikácii v Amerike je z roku 1886 - a je to vôbec prvá známa fotografia ikonického posunku. Snímka pochádza zo zápasu Boston Beaneaters proti New Yorku Giants a urážlivé gesto si na ňom nenávideným rivalom neodpustil nadhadzovač pán Old Hoss Radbourn.

X/Tribe_xx/

Vztýčený prostredník sa predovšetkým do západnej kultúry vpísal vehementne. Veľakrát hranice prostej urážky prekročil, napríklad na ikonických fotkách amerických námorníkov, ktorých sa v roku 1966 zmocnila Severná Kórea.

Propagandistické snímky mali doložiť zlomeného ducha zajatcov, lenže ich vztýčené  prostredníky vysielali celkom iný odkaz. Rozhodne neznamenali havajský znak pre šťastie, ako Američania väzniteľom nahovorili. Dnes sa však vztýčený prostredník vo svete zabýval, o jeho význame nikto nepochybuje.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Toto sú najhranejšie piesne na Valentína. Romantické texty plné lásky však nečakaj, ľudia si púšťajú niečo úplne iné

V nej objavila morbídny no prekvapivo častý trend uchovávania „romantických“ darčekov v podobe skutočných ľudských sŕdc. Vo väčšine prípadov samozrejme išlo o známe osoby danej doby, umelcov, vojenské, náboženské a politické osobnosti, uvádza vedkyňa pre The Conversation.

Srdce v striebornej skrinke

Jedným z takých romantikov bol aj diplomat Sir William Temple (1628-1699), ktorý je pochovaný vedľa svojej manželky vo Westminsterskom opátstve. Vo svojom testamente však nariadil, aby jeho srdce bolo pochované v striebornej skrinke pod slnečnými hodinami v záhrade Moor Park, neďaleko Farnhamu v Surrey, oproti svojmu obľúbenému sedadlu pri okne s výhľadom na záhradu, ktorú tak miloval.

Kardiotaf francúzskej kráľovnej Anny Bretónskej vystavený v Musée de Bretagne.

Wikimedia/Pymouss

V roku 2015 sa pod kláštorom jakobínov vo francúzskom Rennes našlo päť zabalzamovaných sŕdc zo 17. storočia v urnách v tvare srdca a s vyrytými rytinami.

Archeológovia identifikovali jedno zo sŕdc ako srdce Toussainta de Perriena, ktorý v milujúcom geste vložil svoje srdce do kardiotafu (olovenej urny v tvare srdca) a pochoval ho so svojou manželkou Louise de Quengo.

Morbídna pamiatka

Snáď najslávnejším príbehom je srdce básnika Percyho Bysshe Shelleyho (1792-1822). Shelley sa utopil vo veku 30 rokov, keď jeho loď Don Juan stroskotala počas búrky pri pobreží Talianska.

Shelleyho telo spolu s telom dvoch spoločníkov vyplavilo na breh v zálive Spezia o desať dní neskôr. Podľa talianskych zákonov sa však telá utopencov museli spopolniť, takže Shelleyho mŕtvolu položili na pohrebnú hranicu na brehu mora za účasti literárnych osobností ako Lord Byron a Leigh Hunt.

Podľa talianskych zákonov sa však telá utopencov museli spopolniť, takže Shelleyho mŕtvolu položili na pohrebnú hranicu na brehu mora za účasti literárnych osobností ako Lord Byron a Leigh Hunt.

Wikimedia

Román Edwarda Johna Trelawneyho, ktorý obrazovo znázorňuje extrakciu Shelleyho srdca, však upevnil morbídne romantickú legendu. Tá tvrdí, že orgán, sa nakoniec vrátil Shelleyho manželke, spisovateľke Mary Shelleyovej, ktorá ho po zvyšok svojho života uchovávala v zásuvke písacieho stola.

Rok po jej smrti sa srdce skutočne našlo v jej písacom stole, zabalené v hodvábnom vrecúšku a obklopené stránkami Percyho knihy. Shelleyov syn, sir Percy Florence, dal otcovo srdce obaliť do striebra a vystaviť v sídle Boscombe. Po jeho smrti v roku 1889 bolo srdce uložené do rodinnej hrobky v kostole svätého Petra v Bournemouthe.

Napoleonove zjedené srdce

Zatiaľ čo príbeh Shelleyho srdca má poeticky morbídnu romantiku, Napoleonove poschodové srdce má dosť neromantický koniec.

V máji 1821 bola mŕtvola Napoleona Bonaparte pitvaná dva dni predtým, ako mala byť prevezená zo Svätej Heleny do Francúzska. Napoleon požiadal, aby jeho črevá boli uchované a odovzdané jeho synovi a jeho srdce bolo poslané jeho manželke cisárovnej Márii-Louise.

Legenda hovorí, že po prvom dni balzamovania Napoleonov komorník zobudil chirurga, aby ho informoval, že potkany zjedli Napoleonovo srdce (ktoré bolo umiestnené pod plachtou s Napoleonovým telom). Chirurg údajne požiadal, aby Napoleonovo srdce nahradili ovčím, aby si to nikto nevšimol.

Naozaj Napoleon strieľal na pyramídy? Historička vysvetľuje pravdu o novom filme Ridleyho Scotta

Zatiaľ čo uchovávanie sŕdc a pochovávanie sa vyskytujú aj dnes – hlavne tam, kde žiadajú starodávnu tradíciu pochovávania vo Svätej zemi alebo na iných miestach s náboženským významom – pre väčšinu táto sentimentálna a morbídna prax zanikla.

Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo sme v tomto ročnom období horúčkovito posadnutí všetkým, čo je v tvare srdca – symbolické gesto stratenej tradície, ktorú do nášho kolektívneho vedomia zdobia naši romantickí predkovia. Hoci povestné Napoleonove srdce tiež slúži ako pripomienka, že by sme romantické tradície nemali brať príliš vážne.

V rámci série Stručná história sme ti už priniesli:

• Stručná história pátrania po nesmrteľnosti: Gilgameš, kameň mudrcov a injekcie zo psích semenníkov
• Stručná história hygienických návykov: Kto sa umýval, bol hriešny. Panovníci vykonávali potrebu aj za skriňami
• Stručná história salemských procesov s čarodejnicami. Desiatky ľudí zomreli len kvôli poverčivosti
• Stručná história útokov radikálov na LGBTQ komunitu. Juraj nebol jediný, zbytočná nenávisť sa šíri celým svetom
• Stručná história obchodných centier, alebo ako sa veľkolepá vízia stala nudnou nákupnou realitou
• Stručná história času. Kto sa postaral o to, že dnes kedykoľvek vieme, koľko je hodín?
• Stručná história života najchudobnejších ľudí. Trest smrti, predaj detí za dva doláre či chudobince plné násilia
• Stručná história Black Friday: Jeho história siaha do roku 1869, pôvodne sa ho ľudia aj obchodníci báli
• Stručná história menštruačných pomôcok. Ženy to v minulosti mali omnoho ťažšie, z historických praktík sa ti zdvihne žalúdok
• Stručná história vysokých podpätkov. Pôvodne boli znamením mužnosti, až neskôr si ich prevzali ženy
• Stručná história modrej tabletky. Viagru objavili náhodou, dnes ju užívajú desiatky miliónov mužov po celom svete

Na posteliach nám vždy záležalo

Ľudia si vyrábajú postele už stovky tisíc rokov. Antropológ Brian Fagan a archeologička Nadia Durraniová v knihe What We Did in Bed: a Horizontal History (Čo sme robili v posteli: Horizontálne dejiny) predpokladajú, že po väčšinu existencie nášho druhu tvorili lôžka hromady starostlivo navrstvenej zelene, zavŕšenej mäkkými listami odolnými proti škodcom.

Postele na ostrove Skara Brae

Wikipedia/Daniel Bordeleau

Potom sa začali objavovať prvé posteľové rámy. Pieskovcové lôžka v Skara Brae patria k tým najstarším, aké kedy našli, spolu s odtlačkami v pôde v osade Durrington Walls neďaleko Stonehenge označujúcimi obrysy dávno zaniknutých drevených postelí.

Rámy postelí sa začali zároveň objavovať na rôznych miestach pred zhruba 5-tisíc rokmi, nedlho po iných priekopníckych technológiách, ako bolo písmo. Zhruba 2 700 kilometrov od Orknejí, na Malte, archeológovia odhalili v rituálnych pohrebných tuneloch dôkazy o raných variantoch tohto zásadného nábytku - vrátane hlinenej figúrky ženy, ktorá na jednoduchom vyvýšenom lehátku podriaďuje na boku s jednou rukou pod hlavou.

Mali aj symbolický význam

Ranné lôžka podľa Fagana a Durraniovej neboli len miestom odpočinku, ale mali často aj hlboký symbolický význam a spojitosť s posmrtným životom. Posteľ sa za posledné tisícročie vyvinula do mnohých rôznych podôb, ktoré odrážali náboženské presvedčenia alebo praktické otázky najrôznejších kultúr.

Depresívna štúdia mnohým otvorí oči. Ukazuje, že neskoré jedenie môže zmeniť spôsob, akým spaľuješ kalórie a ukladáš tuk

Keď britský egyptológ Howard Carter v roku 1922 prerazil zasadený vchod do hrobky kráľa Tutanchamóna, privítal ho trýznivý zástup zlatých predmetov - vrátane šiestich postelí. Medzi nimi bolo aj pohrebné lôžko zdobené podobizňou kravskej bohyne nebies, pozlátená drevená posteľ a praktické cestovné lehátko, ktoré sa vyznačovalo revolučnou skladacou technológiou a dosť možno bolo prvé svojho druhu.

V starovekom Ríme podobne ako v mnohých iných kultúrach záviselo miesto na spaní od spoločenského postavenia. Kým niektorí otroci sa na noc uchyľovali na rohože zo suchého lístia alebo zvieracích koží alebo sa museli vyspať na holej zemi, bohatí Rimania si dopriali väčšiu pohodu.

Tutanchamónova posteľ

Wikipedia/Hans Ollermann

Rimania nevedeli, čo s toľkými posteľami

Archeológovia v roku 2021 pri vykopávkach na pozemku starovekej vily na predmestí Pompejí odhalili spálňu starú takmer 2-tisíc rokov. Medzi hromadou nádob, drevených truhiel a ďalších artefaktov sa nachádzali aj tri postele. Boli vyrobené z drevených stĺpikov pospájaných lankami, ktoré vytvárali sieť.

Niektorí zámožní Rimania mali toľko postelí, že ani nevedeli, čo s nimi. Vtedajší bohatci vymysleli širokú škálu rôznych lôžok pre rôzne činnosti - takzvané lectus lucubratorius pre štúdium, lectus genialis pre novomanželov, lectus tricliniaris pre spoločné lenošenie a stravovanie alebo lectus cubicularis pre spánok. Väčšina z nich sa skladala z vyvýšenej kovovej platformy a tenkého matraca.

Aj takto vyzerajú postele v súčasnosti

Unsplash/Kenny Eliason

Pestrý výber postelí mali aj Európania v 17. storočí. Spalo sa v skriniach, v lôžkach zavesených na lane alebo aj v prepracovaných drevených posteliach so stĺpikmi ako je Veľká posteľ z Ware, ktorá údajne raz poskytla útočisko až 52 ľuďom. Základom však boli jednoduché matrace, ktoré niekedy tiež dosahovali obrie rozmery. Vyrobené boli z pevných tkanín a vypchaté najrôznejšími výplňami od peria až po slamu.

Druh výplne pritom mohol mať zásadný vplyv na kvalitu spánku. Podľa knihy At Day‘s Close: A History of Nighttime (Na sklonku dňa: Dejiny noci) sa jeden cestovateľ vo Švajčiarsku v roku 1646 vážne sťažoval na svoje lôžko vypchaté listím. To podľa neho strašne šušťalo a cez plátno ho pichalo do kože.

Odklonený pohľad a slúchadlá na tlmenie zvukov. Matel predstavil prvú autistickú Barbie

Možno ťa to prekvapí, ale Ken má celé meno: Kenneth Sean Carson. Dostal ho po synovi zakladateľov Mattelu a vyrastal v malom mestečku vo Wisconsine, odkiaľ sa presťahoval do slnečného Malibu. A presne tam sa začína písať jeho ikonický príbeh...

Čo hovoria hviezdy

Narodil sa 11. marca v znamení Ryby. A hádaj čo? Aj Barbie je Ryba! Astrológovia by povedali, že takáto kombinácia skrátka nemôže zlyhať. Náhoda?

Barbie a Ken.

Continental Film/Courtesy Warner Bros. Pictures

Býval lacný?

Prvý Ken stál len 3,50 dolára, čo však bolo na vtedajšie  pomery celkom dosť – v prepočte na dnešné dni by to bolo asi 38 dolárov. Za túto sumu by si ale dostal blond modrookého fešáka v plavkách, s uterákom a sandálmi. A to sa vyplatí! Proste Ken mal štýl už od samého začiatku.

Výška rozhoduje

Ken je o niečo vyšší než Barbie. Nie však náhodou, odráža to vtedajšie predstavy o „dokonalom páre“. Dnes už by to bolo možno inak, ale vtedy to bolo jasné pravidlo. Chlap má byť vyšší.

Lepšie CV než väčšina z nás

Ken nie je len plážový typ. V priebehu rokov bol lekárom, pilotom, športovcom, hasičom, plavčíkom... a dokonca aj baristom. Z toho vyplýva, že keď sa rozhodne pre zmenu, ide do toho naplno, a je jasným dôkazom, že môžeš byť v živote čímkoľvek chceš!

Štýlový vodič

Malibu, západ slnka, príjemná hudba, slaný vietor vo vlasoch a dokonalé auto – Ken vždy vedel, do čoho investovať, aby zaujal. Jeho garáž je snom pravdepodobne každého milovníka áut. Nájdeš tam naozaj skvelé kúsky: od legendárnej Dream ‘Vette až po Mini Cooper.

Láska, rozchod a návrat

Aj dokonalé páry majú krízy. Barbie a Ken sa v roku 2004 rozišli. Práve na Valentína. Smutný príbeh...

Svet bol v šoku, no o sedem rokov neskôr sa dali opäť dokopy. Našla si láska cestu späť, alebo je to len ďalšia dvojica, ktorá sa bude pravidelne rozchádzať a dávať dokopy?

Musí byť vyšší než Barbie!

Instagram/Barbiestyle/

Ken v roku 2026

Dnes už neexistuje len jeden Ken, ale má mnoho podôb: od rôznych typov postáv, farieb očí, účesov, štýlov oblečenia, povolaní... Je zrkadlom, v ktorom si môže každý nájsť kúsok seba.

Nie je len doplnok. Je osobnosť

Ken už dávno nie je len „prívesok“ k Barbie, ale samostatná, „hlavná“ postava s vlastným príbehom, vlastnými snami a vlastnou cestou.

V kultovom filme sa vydáva hľadať, kým vlastne je. Ale robí to aj v reálnom (našom) svete, a to práve cestovaním, spoluprácami, novými projektmi.

Dokazuje nám, že identita nie je pevná vec, ale časom sa vyvíja a mení. Ken je dnes symbolom sebavedomia bez arogancie, štýlu bez pretvárky a zbytočných póz, úspechu bez tlaku. Možno práve preto ho svet miluje už neuveriteľných 65 rokov, uzatvára portál Nerdist. 

Niektorí ľudia sa opijú aj bez kvapky alkoholu. Vedci konečne odhalili, ako to funguje

Ulica Bow Street v londýnskej City ponúka každý pracovný deň po práci stále podobný obraz. Pred krčmami postávajú stovky ľudí s pollitrom v ruke a v hlúčikoch sa rozprávajú. Niektorí z nich možno pijú nealkoholické pivo, no drvivá väčšina určite nie. Podobné zábery z iných londýnskych ulíc dosvedčujú, že mnohé správy z posledného obdobia o masovej abstinencii sú značne prehnané. Prestávajú teda ľudia piť?

„Nie celkom,“ hovorí čašníčka Carmen Boydová z kultového londýnskeho vinárstva 40 Maltby Street. Hoci je v poslednom čase v podniku menej rušno než kedysi, všimla si, že viac ľudí si kupuje fľaše so sebou, čo je asi o 15 percent lacnejšie než ich otvorenie pri stole. Nehovoriac o peniazoch ušetrených tým, že si neobjednávajú jedlo. Jej zákazníci neprestali piť, len presunuli miesto konzumácie alkoholu inde, píše agentúra Bloomberg.

Staršia generácia brzdí, mladší menia pravidlá

Existuje mnoho údajov dokazujúcich, že ľudia pijú menej. V augustovom prieskume spoločnosti Gallup klesol podiel dospelých konzumujúcich alkohol na 54 percent. Ide o najnižší podiel v 90-ročnej histórii sledovania spotreby. Podľa priemyselného výskumného ústavu bw166 sa za posledných dvanásť mesiacov do októbra znížil počet podávaných alkoholických nápojov o niečo viac než dve percentá v porovnaní s predchádzajúcimi dvanástimi mesiacmi.

„Baby boomeri poháňali kategóriu alkoholických nápojov v USA tridsať rokov. Dlhodobé trendy ukazujú, že populácia nad 65 rokov pije menej často a v menšom množstve,“ hovorí Jon Moramarco zo spoločnosti bw166.

Mesiac bez alkoholu ti zlepší spánok aj pleť. Ale pozor, návrat k pitiu môže všetko zničiť.

Pexels/ Nurlan Tortbayev/

Údaje z Veľkej Británie vykazujú podobný vývoj. Predbežné štátne príjmy, ktoré sledujú vybrané dane z alkoholických nápojov, zaznamenali od apríla do októbra 2025 pokles o štyri percentá, teda o 285 miliónov libier v porovnaní s rovnakým obdobím predchádzajúceho roka. Charitatívna organizácia Drinkaware zistila, že iba štrnásť percent dospelých vo Veľkej Británii uvádza, že pije alkohol štyrikrát alebo viackrát týždenne, čo je pokles oproti osemnástim percentám v roku 2024.

Znepokojení sú aj výrobcovia liehovín. Spoločnosť Diageo, ktorej impérium zahŕňa značky od Johnnie Walker po Don Julio, už predpovedala, že jej tržby za prvý štvrťrok roku 2026 klesnú o 2,2 percenta v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka. Všetci výrobcovia alkoholických nápojov intenzívne pracujú na tom, aby zvýšili predaj nealkoholických alternatív.

Menej alkoholu, viac únikov

„Je to kvôli drogám,“ domnieva sa jedna zo zákazníčok vinárstva 40 Maltby Street. Podľa jej teórie za to môže kokaín, ktorý je vraj v Londýne lacný. Väčšina ľudí z alkoholového priemyslu však hovorí aj o ďalších prípravkoch, ako sú GLP-1 alebo lieky na chudnutie typu Ozempic či Zepbound. Tie všetky menia chuť ľudí na alkohol aj jedlo.

„Kamkoľvek teraz prídete, ľudia hovoria: ‚Som na óčku (Ozempic), už takmer nepijem‘,“ súhlasí Sara Floydová, spoluzakladateľka spoločnosti Luli Wines z Kalifornie. Tržby jej firmy za posledné tri roky klesli o dvanásť percent. Aj Greg Rubin z obchodu Chambers Street Wines v New Yorku tento trend pociťuje. „Jeden z našich dobrých zákazníkov, celoživotný zberateľ vína, ktorý pred niekoľkými mesiacmi začal užívať GLP-1, nám povedal, že už víno piť nechce.“

Čoraz viac sa presadzuje aj THC vo forme jedlých produktov, keďže je legalizované na čoraz viac miestach. „Fľaša vína dnes v obchode stojí 20 alebo 30 dolárov,“ hovorí Floydová. To je dnes rovnaká suma ako jeden koktail v mnohých baroch. „Zoberiete si jednu žuvačku a tá urobí všetko, čo potrebujete, a nestojí 30 dolárov.“ Priemerná cena žuvačky z konope je v USA okolo dvoch dolárov.

Opitý medveď a Štokholm v chaose. Kráľ pubertiak sa postaral o najdivokejšie leto švédskej monarchie

Zebra striping: nový spôsob, ako piť bez výčitiek

Alkohol má v mnohých kultúrach tisícročnú tradíciu; je to najbežnejší, najviac prijímaný a najdostupnejší prostriedok úniku z tlakov chaotického sveta. Nealkoholické nápoje síce zažívajú boom, no nie vždy sú rovnako chutné a často stoja rovnako ako ich alkoholické náprotivky.

Ďalším spôsobom, ako riešiť túto dilemu, je mať oboje. Leo Robitschek, viceprezident pre gastronómiu a nápoje v hoteli NoMad London, identifikoval to, čo nazýva „rastúcou strednou triedou“: hostí, ktorí si chcú dať napríklad len jedno martini a potom prejsť na koktail s nízkym obsahom alkoholu alebo úplne bez alkoholu.

Pitie alkoholu sa môže občas poriadne zvrtnúť.

Unsplash/kelsey Chance/

Tento prístup sa zhoduje s čoraz populárnejším konceptom „zebra striping“, teda striedania alkoholických a nealkoholických nápojov počas večerných podujatí. „Teraz, keď to má názov, môžu o tom ľudia hovoriť a sú ešte viac naklonení to vyskúšať,“ hovorí Tim McKirdy, spoluzakladateľ nápojového podcastu The Coaster. Niet divu, že skupina Carlsberg dnes na festivaloch v Európe predáva šesťbalenia piva, ktoré sú z polovice alkoholické a z polovice nealkoholické.

Možno práve tento koncept najlepšie vystihuje smer, ktorým sa dnes konzumenti alkoholu uberajú. Alkohol síce zostáva na stole, no už nezaberá toľko miesta. Musí sa deliť s nealkoholickými a nízkoalkoholickými nápojmi alebo s ďalšími akceptovanými neresťami, uzatvára Bloomberg.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Príbeh ako z filmu Kokosy na snehu: Thajskí bobisti chcú ísť na olympiádu

Snehuliaci v dejinách umenia

Popularita stavania snehuliakov vzrástla najmä počas 18. storočia, keď tiež získali svoje pomenovanie. Slovo Schneemann (snehový muž, teda snehuliak) sa objavilo prvýkrát v roku 1770 v jednej detskej knižke vydanej v Lipsku. Z tohto obdobia pochádza aj medirytina Daniela Chodowieckého, na ktorej je snehuliak zobrazený ako zosobnenie zimy a treskúceho mrazu. Má preto naozaj hrozivý výraz tváre a v ruke drží metlu.

Roztomilý, dobrosrdečný snehuliak so širokým úsmevom z drobných uhlíkov, s nosom z oranžovej mrkvy, sa objavil až v 19. storočí. V tom čase sa totiž začal postupne meniť vzťah ľudí k zime, ktorá pre nich už nebola len obdobím strádania. Stavanie snehuliakov sa spolu so sánkovaním, korčuľovaním a guľovaním stalo vyhľadávanou zábavou, zdrojom radosti počas zimy a motívom ilustrácií v detských knihách a na pohľadniciach.

Snehuliak pozdĺž Hlavnej ulice v York Springs vo februári 1873.

Facebook/Gettysburg History Zdroj/

Keď zima prestala byť len utrpením

V decembri 1892 vyšiel v časopise Anjel strážny, určenom kresťanskej mládeži, zimný obrázok s dominantnou snehovou postavou a týmto textom: „Mrzne pôda, snehové vločky poletujú vzduchom, celá príroda takmer odumrela. A predsa prináša zima tak mnohé radosti, na ktoré sa tešia veľkí i malí. Pozrite len na pekný obrázok, ktorý vám strýčko k svojmu písaniu pripája, a iste dáte za pravdu jeho slovám. Aký to veselý život v snehu a na ľade! Tu stojí predovšetkým rozkošný snehuliak so špicatým nosom, s pokrivenými ústami, s podivným klobúkom; hrozí metlou, ale nikto sa ho nebojí, ani ten vtáčik nie.“

Na zimných kresbách snehuliakov často zobrazoval aj Josef Lada. V knihe Spomienky z detstva na túto chladnú kratochvíľu spomína: „Stavanie snehuliakov patrí k obľúbeným zimným zábavám vidieckych detí. Takmer pred každou budovou stál ako stráž smiešny snehuliak. Namiesto očí mal kúsky uhlia, namiesto nosa kus mrkvy, v nemotornej ruke metlu alebo metlu a na hlave rozbitý kastról. Niekde bývali postavení aj dvaja snehuliaci vedľa seba, aby im nebolo smutno a mohli sa spolu rozprávať.“

Mimochodom, snehuliaci na jeho kresbách mávali aj akúsi fajku zo zahnutého konárika, takže pripomínali dobrého rozprávkového deduška.

Snehuliak postavený uprostred križovatky ulíc (Rochester) okolo polnoci po snehovej búrke 23. februára 1959.

Facebook/History Center Of Olmsted County Zdroj/

Ako sa snehuliak zvyčajne stavia?

Ideálne z mokrého snehu, ktorý sa dobre lepí, vďaka čomu snehuliak drží pokope. Tvoria ho tri rôzne veľké gule: veľká, stredná a malá ako hlava. Ruky sa vymodelujú zo snehu alebo vytvoria z konárikov, korunou býva deravý hrniec alebo starý klobúk. Ozdoby sú dielom každého tvorcu, záleží len na tom, čo má poruke. Skús to aj ty a postav si vlastného snehuliaka. Kedy inokedy, ak nie teraz. Veď snehuliaka možno postaviť kdekoľvek, pokojne aj na sídlisku pri paneláku.

V posledných rokoch sa objavil trend vytvárať snehuliaka z jedného kusa – teda z jednej veľkej kopy snehu. Snehuliaci sa dostali aj do Guinnessovej knihy rekordov: ten najväčší (34,5 metra) vznikol vo februári 1999 v americkom štáte Maine. Snehuliaci sa objavujú aj vo filmoch a v roku 1976 sa figúrka Schneemandla v typickom tirolskom klobúku stala maskotom Zimných olympijských hier v Innsbrucku.

Viac než len hra v snehu.

Pexels/Iddea Photo/

Od roku 2010 sa dokonca oslavuje Svetový deň snehuliakov. Zaslúžil sa o to Cornelius Grätz z Nemecka, ktorý vlastní najväčšiu zbierku figúrok snehuliakov na svete. „Zvolil som 18. január, pretože osmička pripomína snehuliaka a jednotka palicu,“ vysvetlil zberateľ a propagátor snehuliakov pred rokom v rozhovore pre iDNES.cz. Snehuliaci sa teda budú oslavovať na konci týždňa. A vieš, že majú aj svoj pozdrav? „Vždy studený nos!“

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Dvaja umelci sa na celý rok zviazali osemstopovým lanom.
• Počas experimentu sa nesmeli ani len dotknúť.
• Komunikácia sa im postupne rozpadla na zvuky a gestá.
• Ku koncu roka mali pocit, akoby sa „vynorili z ponorky“.

Predstav si, že sa ráno zobudíš a vieš, že celý deň aj noc stráviš s jedným človekom. Vždy v rovnakej miestnosti. Bez možnosti byť sám. A navyše, fyzicky zviazaný lanom. Presne to sa stalo 4. júla 1983 o šiestej večer, keď sa muž a žena rozhodli urobiť jeden z najextrémnejších umeleckých experimentov 20. storočia, píše portál LADBible.

Momenty, keď išli umelci až za hranu. Jeden sa vystavil radiácii v Černobyle, ďalšia dovolila, aby si s ňou robili čokoľvek

Rok bez úniku a dotyku

Tí dvaja boli performance umelci Linda Montano a Tehching Hsieh. Rozhodli sa, že lano, ktorým si zviazali pásy, zostane na mieste celý jeden rok - bez výnimky. Svoje pravidlá formulovali jasne a bez priestoru na kreativitu:

• „My, Linda Montano a Tehching Hsieh, plánujeme jednoročnú performanciu. Budeme spolu jeden rok a nikdy nebudeme sami.“
• „Keď budeme v interiéri, budeme vždy v tej istej miestnosti v tom istom čase.“
• „Budeme zviazaní v páse osemstopovým lanom.“
• „Počas celého roka sa nikdy nedotkneme.“

Nie symbolicky. Doslova.

Spánok vedľa seba, sprcha osamote

Ako uvádza magazín ArtForum, dvojica spávala v oddelených posteliach vzdialených len niekoľko metrov. Keď si jeden z nich potreboval dať sprchu, druhý čakal pred kúpeľňou. Počas celého roka žili v celibáte a snažili sa dodržať pravidlá do posledného detailu.

Svoj projekt nazvali Art/Life One Year Performance a prekvapivo sa im ho podarilo takmer celý dodržať. Za dvanásť mesiacov zaznamenali približne 60 náhodných dotykov a len jedno úmyselné objatie - to iniciovala Montano.

Hsieh nebol v extrémoch nováčik

Pre Tehchinga Hsieha to pritom nebola prvá skúška fyzických a psychických hraníc. Predtým už strávil rok zavretý v drevenej klietke bez rozprávania, ďalší rok si každú hodinu (aj v noci) pichal kartu do dochádzkového systému a jeden celý rok žil výlučne vonku, bez strechy nad hlavou.

Pili jej krv z dorezaného tela, chceli ju zabiť. Žena psychologický experiment takmer neprežila

Montano mala za sebou „len“ trojdňovú performanciu, počas ktorej bola pripútaná k inej osobe putami. Tento experiment však posunul všetko na úplne inú úroveň.

Keď sa jazyk rozpadne

Každý deň sa spolu fotili a nahrávali svoje rozhovory. Práve tam sa však ukázalo, že stráviť rok s jedným človekom bez možnosti úniku má svoju cenu. Postupne „takmer úplne prestali hovoriť“.

Montano neskôr opísala, že sa časom „stávali viac zvieratami než ľuďmi“. Namiesto slov prišli zvuky, stony a ukazovanie prstom. Konflikty riešili bez dotyku - prudkým ťahaním lana, ktorým boli spojení.

Komunikačný rozpad mal praktické následky. Bez súhlasu toho druhého nemohol nikto nič urobiť. Ak jeden chcel ísť niekam alebo niečo podniknúť, druhý musel ísť tiež. A tak sa občas stávalo, že celé hodiny nerobili vôbec nič, len preto, že vedeli, že akýkoľvek pohyb by prekazil plán toho druhého.

Vynorenie z ponorky

Paradoxne, až ku koncu roka sa situácia začala zlepšovať. Hsieh to opísal slovami: „80 dní pred koncom sme sa začali správať ako ľudia. Bolo to, akoby sme sa vynorili z ponorky.“

Po roku sa lano konečne rozviazalo. Nezostal po ňom klasický vzťah ani priateľstvo, ale jeden z najradikálnejších umeleckých záznamov o blízkosti, hraniciach a tom, čo sa stane, keď človek stratí možnosť byť sám.

Selafóbia

Určite si nedokážeš predstaviť Vianoce bez rôznych farebných svetielok či ozdôb. Vysvietené stromčeky či blikajúce okná robia problémy selafobikom, ktorí majú strach z blikajúcich svetiel. Podľa portálu Health central môže selafóbia spôsobiť migrény či záchvaty. A to všetko vďaka blikajúcim svetielkam. 

Cyssanofóbia

Určite aj ty poznáš tradíciu bozku pod imelom. No a cyssanofobici z neho majú totálny strach. Niežeby sa báli akejsi vetvičky, skôr to súvisí so strachom bozkávať niekoho cudzieho. 

Cyssanofobici sa boja bozkávať niekoho cudzieho (ilu)

Freepik.com/

Familiafóbia

Zákaz stretávania rodín na Vianoce by možno ako jediní prijali takí, čo trpia familiafóbiou, inak nazvanou aj snygenezofóbia. Ide o strach z príbuzných, blízkej rodiny a vyhýbaniu sa fyzickému kontaktu s nimi. Či už ide o náročných svokrovcov, trápneho strýka alebo o to, že sa po príchode k rodičom vraciaš do detstva, tento strach vedie k vyhýbaniu sa rodinným stretnutiam.

Fagofóbia

Možno si nedokážeš predstaviť sviatky bez jedenia všemožných vianočných dobrôt. To je však nočnou morou pre fagofobikov. Tí totiž majú strach zo samotného aktu jedenia a prehĺtania, takže si na poriadnom zemiakovom šaláte asi nepochutnajú.

Haphefóbia

Ľudia trpiaci touto fóbiou majú desivý strach z dotyku. Keďže na Vianoce sa objímame s blízkymi, haphefobici musia v tomto období zažívať nočné mory.

Fagofobici sa boja jedenia (ilu)

Unsplash.com/

Christougeniatikofóbia

Nemôžeme zabudnúť ani na túto fóbiu, pri ktorej ide o strach zo samotných Vianoc. Môže vzniknúť napríklad v detstve, keď sa deti začnú báť Ježiška či Santa Clausa. V dospelosti sa však vyvíja aj naďalej a zahŕňa napríklad strach z rôznych vianočných zvykov a tradícií. 

Ecclesiofóbia

Veriaci navštevujú počas Štedrého dňa kostoly, čo je nočnou morou pre ľudí trpiacich ecclesiofóbiou. Tí totiž majú strach z cirkvi, kostola či cirkevných obradov. 

Chionofóbia

Chionofóbia, alebo neuveriteľný strach zo snehu, je podľa Americkej meteorologickej spoločnosti jednou z najčastejších prírodných fóbií. Mnohí si zimu bez poriadnej guľovačky či sánkovačky nedokážu ani len predstaviť. Chionofobici sa však, pochopiteľne, snažia snehu vyhýbať. 

Chionofobici si poriadnu guľovačku neužijú (ilu)

Pixabay.com/

Dendrofóbia

Ako informuje portál Mental Floss, dendrofóbia predstavuje strach zo stromov všeobecne. Toto ochorenie je však najmä cez vianočný čas mimoriadne nepríjemné. 

Skopofobik má strach z toho, že sa na neho niekto pozerá (ilu)

Unsplash.com/

Skopofóbia

Najmä deti milujú rozbaľovanie darčekov. Pyšní rodičia ich pozorujú, niekedy ich zvyknú dokonca natáčať alebo fotiť. To je pre skopofobika nepredstaviteľné. Má totiž strach z toho, že sa na neho niekto pozerá. 

• Vo filme Myšiak Stuart Little sa roky skrýval stratený obraz.
• Všimol si ho až historik umenia pri pozeraní s dcérou.
• Dielo kúpili ako rekvizitu za pár stoviek dolárov.
• V aukcii sa napokon predalo za vyše 260-tisíc eur.

V roku 1999 (na Slovensku až začiatkom roka 2000) sa v kinách objavil rodinný film, ktorý si zamilovala celá jedna generácia. Myšiak Stuart Little ukázal príbeh malej hovoriacej myši, ktorú bohatí rodičia adoptovali v sirotinci po tom, čo si ich získala svojou úprimnosťou.

Po príchode do nového domova Stuart zisťuje, že bude mať staršieho ľudského brata Georga, s ktorým sa najprv bude musieť spriateliť. Keď sa im to konečne podarí, prichádza boj s kocúrom a gangom potulných mačiek.

Používal ich aj da Vinci. Vedci objavili v renesančných maľbách prekvapivú ingredienciu, ktorú máš v chladničke aj ty

Stratený obraz

Jasné, táto rodinná komédia je pritiahnutá za vlasy (chúdence deti v sirotinci, keď videli, ako dáva rodičovský pár prednosť myške pred nimi), no deti narodené koncom 90. rokov tento film zbožňovali.

A ako informuje portál ABC News, ukrýval v sebe tajomstvo, ktoré si celých desať rokov absolútne nikto nevšimol. Jeden divák si pri sledovaní uvedomil, že v zábere filmu môžeme vidieť majstrovské dielo Roberta Berényho zo začiatku 20. storočia.

Berény bol maďarský maliar, jeden z avantgardnej skupiny známej ako Osem, ktorý začiatkom dvadsiateho storočia pred prvou svetovou vojnou uviedol do maďarského umenia kubizmus a expresionizmus. 

Maliarova najväčšia múza

Jeho obraz s názvom „Spiaca dáma s čiernou vázou“ zobrazuje maliarovu manželku, ktorá spí v modrých šatách za stolom, na ktorom je umiestnená čierna váza. Dielo bolo v roku 1928 predané, no po druhej svetovej vojne zostalo považované za stratené.

A to až do roku 2009. Tým jedným človekom, ktorý si obraz vo filme pre deti pri pozeraní so svojou dcérou všimol, bol zhodou okolností historik umenia Gergely Barki. Rozhodol sa ho vystopovať, čím sa vydal na neobyčajnú cestu do útrob filmového štúdia Sony Pictures, pričom len na samotnú odpoveď musel čakať dva roky.

Umelkyňa sa na vyše 20 rokov nechala dobrovoľne zavrieť na psychiatrii. V 93-rokoch tvorí úchvatné veci

Cesta hľadania

Aj vďaka tomu sa podarilo zistiť, že umelecké dielo kúpila pomocná scénografka na garážovom výpredaji za 500 dolárov (455 eur) ako rekvizitu pre film. V depozitári štúdia však na maďarského historika umenia nepočkal. 

Scénografka, ktorej obraz visel na stene doma po tom, čo ho od štúdia odkúpila, nakoniec pozvala Barkiho do Spojených štátov, konkrétne do Washingtonu, aby potvrdili, či ide skutočne o originál.

Dovtedy sa obraz stihol objaviť v niekoľkých epizódach telenoviel vrátane Rodinného práva. Stretli sa v parku, kde po odskrutkovaní rámu pomocou skrutkovača požičaného od predajcu párkov v rožku bol Barki schopný potvrdiť, že obraz je pravý.

Obraz Spiacej dámy s čiernou vázou

Wikipedia

Predal sa za státisíce

Scénografka sa nakoniec rozhodla dielo predať zberateľovi umenia, ktorý ho dal v decembri 2014 do aukcie. Vyvolávacia cena bola 121 220 dolárov, nakoniec sa však predal nemenovanému maďarskému zberateľovi za 285 700 dolárov (vyše 260-tisíc eur).

Aj vďaka gigantickej popularite, ktorú vyvolal historik pri sledovaní rodinného filmu Myšiak Stuart Little, a nezvyčajnej ceste jeho znovuobjavenia, bol obraz nakoniec označený ako najznámejší maďarský obraz vôbec.

Aj preto sa dnes pozrieme na tých najväčších lúzrov naprieč históriou, ktorých časovú os zostavil portál History Collection. Nechýbajú veľkolepí bojovníci, firma a ani známe osobnosti zábavného priemyslu.

Putin je čoraz paranoidnejší. Ešte aj práčka v jeho rezidencii má vlastného bodyguarda, prezradil bývalý ruský agent

Cchao Cchao

Dynastia Chan vládla Číne od 202 pred Kristom do roku 220 nášho letopočtu. Posledné desaťročia však upadala a ríšu trápili povstania. Práve v tomto čase do popredia dostal bojovník Cchao Cchao (alebo aj Cao Cao), ktorý sa spočiatku ukázal ako nemilosrdne schopný generál a politik. Porazil veliteľov oddelenej severnej Číny a znovu ju zjednotil v mene cisára.

Potom sa obrátil na južnú Čínu. Tvrdil, že jeho armáda má viac ako 800-tisíc mužov, a tak sa nebál boja o znovuzjednotenie celej Číny. Problém ale bol, že Cchao Cchao značne zveličil veľkosť svojej armády. Tá mala len okolo 250-tisíc mužov, čo však stále bolo neporovnateľne viac, ako jeho súperi s 50-tisíc mužmi.

Cchao Cchao

Wikipedia/Wang Qi

Dorazil k rieke Jang-c‘-ťiang, kľúčovej vodnej ceste južnej Číny, no ako severský vodca nepoznal námornú vojnu. A to jeho nepriatelia využili. Poslali tajného agenta, ktorý ho presvedčil, aby ukotvil svoje lode, čím vraj zvýši ich stabilitu a polepší mužom, ktorých trápi morská choroba. Následne južný admirál ponúkol, že spolu so svojimi loďami zbehne.

Cchao Cchao mu veril a čakal. Lode, ktoré k nemu priplávali, boli plné horľavých materiálov. Muži z nich ušli na malých plavidlách, zatiaľ čo najväčšia armáda pomaly mizla v gigantických plameňoch. Cchao Cchao zavelil k ústupu, no katastrofe sa už nedalo zabrániť. A tak sa skončili pokusy o znovuzjednotenie Číny aj slávna história kedysi schopného generála.

Richard „Dick“ Rowe

V 50. a 60. rokoch mal len málokto väčší vplyv v britskom hudobnom priemysle ako Richard „Dick“ Rowe. Umelecký vedúci Decca Records mal na starosti hľadanie nových umelcov. Bol to on, kto podpísal kapely, ako The Rolling Stones, Tom Jones, Cat Stevens či The Animals. Jednu kapelu však nezískal.

Legendárni Beatles sa vracajú. Vypočuj si ich novú skladbu, pri jej vzniku pomáhala umelá inteligencia

Začalo to na Nový rok 1962. Brian Epstein, manažér neznámej skupiny, vzal svoje mladé talenty na konkurz v Decca Records v ich štúdiách vo West Hampstead v severnom Londýne. Boli tam na pozvanie jedného z Rowových podriadených, Mikea Smitha. Kapela však mala problém dostať sa na miesto skrz snehovú búrku a Smith mal pre istotu opicu po prehýrenej noci.

Zahrali 15 skladieb, no Rowa neoslovili. Skupinu potopil poznámkou, že „gitarové skupiny sú na odchode, pán Epstein“. Namiesto toho umelecký vedúci Decca Records podpísal kontrakt s Brianom Poolom a Tremeloes, druhou kapelou, s ktorou sa v ten deň stretli. A koho to vlastne odmietol? Legendárnych Beatles.

Členovia anglickej skupiny The Beatles John Lennon, George Harrison, Paul McCartney a Ringo Starr v roku 1964

TASR/AP/Bob Dear

Friedrich Gisbert Wilhelm von Romberg

Po francúzskom víťazstve v bitke pri Jene-Auerstedte v roku 1806 Napoleon nariadil rázne prenasledovanie ustupujúcich Prusov. Tak sa francúzska jazdecká brigáda pod vedením generála Antoina Lasalla priblížila k prístavnému (a dnes poľskému) mestu Štetín, ktorému velil generál Friedrich von Romberg.

Lasalle mal pod velením len asi 500 husárov a 2 ľahké poľné delá. Štetín bol v tom čase skvele opevneným mestom s 10-tisícovou vojenskou posádkou a 281 delami. Romberg bol veterán s viac ako 50-ročnými skúsenosťami s bojom. Generál Lasalle vyslal pod vlajkou prímeria popoludní 29. októbra 1806 svojho sluhu, aby požadoval kapituláciu mesta.

Game of Thrones na Slovensku. Juraja Dóžu po povstaní posadili na žeravý trón, spolubojovníci z neho zaživa zubami trhali mäso

Sľúbil, že bude s jeho posádkou zaobchádzať so všetkými vojnovými poctami. Von Romberg odmietol a sľúbil, že bude mesto brániť do posledného muža. O hodinu neskôr sa vyslanec vrátil, tentoraz s hrozivejším odkazom: „Ak sa do 8. hodiny ráno nevzdáte, mesto bude bombardované naším delostrelectvom a napadnuté 50-tisíc mužmi. Posádka bude porazená a mesto bude vyplienené na 24 hodín.” Znepokojený von Romberg sa poradil s predstaviteľmi mesta a prijali kapituláciu.

Na druhý deň ráno, po tom, čo obrancovia mesta bez odporu vypochodovali, aby sa vzdali, už bolo neskoro, aby von Romberg konal inak. Lasalle sa stal národným hrdinom, zatiaľ čo von Romberg zostal na smiech. Pruský generál bol v roku 1809 odsúdený vojenským súdom na doživotie. O dva mesiace neskôr zomrel.

Kapitulácia Štetína

Wikipedia

Coca-Cola

Pepsi vznikla v roku 1893 a celé desaťročia ovládala len malý trh. Coca-Cola čoby gigant na trhu nealkoholických nápojov, o ňu preto nejavil žiadny záujem. V 20. rokoch 20. storočia Charles Guth, prezident výrobcu cukroviniek Loft Inc., požiadal Coca-Colu o zľavu na jej sirup, ktorý sa používal v niektorých jeho maloobchodných predajniach.

Coca-Cola to odmietla, takže keď Pepsi v roku 1923 zbankrotovala, Guth ju kúpil za 10 500 dolárov (čo zodpovedá približne 190-tisíc dolárom v roku 2023) a nechal chemikom prepracovať jej vzorec, aby sa čo najviac priblížil Coca-Cole. V nasledujúcom desaťročí bola Pepsi-Cola ponúkaná spoločnosti Coca-Cola Company na predaj pri rôznych príležitostiach, ale vždy odmietla.

Ďalší greenwashig gigantov? Coca Cola, Nestlé aj Danone čelia závažnej sťažnosti. Sú ich fľaše skutočne recyklované?

Charles Guth urobil z Pepsi do dvoch rokov ziskový podnik. V roku 1936 bola Pepsi druhou najväčšou spoločnosťou na výrobu sódy (za Coca-Colou). Bolo to presne vtedy, keď Loft Inc. zažaloval Gutha za porušenie povinnosti zverenca a v roku 1939 mu Pepsi vzal. Značka pokračovala v raste a nakoniec v 80. rokoch zatienila predaj Coca-Coly a v roku 2005 prekonala Coca-Cola Company v trhovej hodnote. Červeno-biely gignat ju pritom mohol v minulosti kúpiť za pár drobných.

Franz Reichelt

Fancúzského krajčíra rakúskeho pôvodu od detstva fascinoval let. Po vynájdení lietadla sa snažil vynájsť zariadenie, ktoré by pilotom umožnilo zoskočiť bezpečne na zem, ak by sa vo vzduchu dostali do problémov. Jeho úsilie bolo podnietené, keď v roku 1911 Aero Club de France ponúkol cenu 10-tisíc frankov prvému vynálezcovi úspešného padáka.

Reichelt navrhol oblek s plášťom a veľkou hodvábnou kapucňou. Svoj vynález niekoľkokrát testoval na figurínach vyhodených z bytu na piatom poschodí, no zakaždým neúspešne. Ani to ho neodradilo požiadať parížsku políciu o povolenie otestovať svoj vynález na figuríne vyhodenej z Eiffelovej veže. Na vynález sa 4. debruára 1912 o 8-mej ráno prišli pozrieť novinári aj verejnosť.

Ľudia si rýchlo všimli, že žiadnu figurínu so sebou nemá. Odhovárali ho zamestnanci aj priatelia, no Reichelt aj napriek tomu skočil, čo zaznamenávajú aj kamery. Rovnako tak aj moment, pri ktorom tvrdo dopadá na zamrznutú zem. Náraz zanechal na mieste malý kráter a rozdrvil mu chrbticu aj lebku. Najsmutnejšie na tom je, že zomrel dva dni potom, čo Američania úspešne skočili so štandardným polguľovým padákom zo Sochy slobody.

Dve Srdcia oceánu: Skutočný príbeh šperku z Titaniku je ešte dojímavejší než film

Celá táto veľkoleposť vznikla pre „obyčajnú“ kráľovskú milenku. Bielu šiju madame du Barry však nikdy neozdobil. Francúzsky kráľ Ľudovít XV. zomrel skôr, než ho parížski klenotníci Charles Auguste Böhmer a Paul Bassenge stihli dokončiť.

Treba dodať, že si dali na čas. Pracovali na ňom štyri roky, medzi rokmi 1772 a 1776, pričom väčšinu času zháňali kamene dostatočnej veľkosti a kvality. Po smrti kráľa zostali bez kupca, zadlžení až po uši – diamanty kupovali na dlh s vidinou, že im objednávateľ zákazky štedro zaplatí.

V nasledujúcich rokoch sa ho pokúšali predať v zahraničí, no márne. Dokonca ho dvakrát ponúkli kráľovnej Márii Antoinette, tá však zakaždým odmietla. Historici sa dodnes sporia, či bola natoľko uvedomelá, že ju odradila jeho astronomická cena, alebo pohŕdala šperkom, ktorý nechal vyrobiť Ľudovít XV., starý otec jej manžela, pre svoju milenku.

Údajne vyhlásila: „Potrebujeme skôr 74 lodí než šperky.“ Pomerne uvedomelé vyjadrenie od kráľovnej, ktorá bola známa svojou záľubou v luxuse a rozhadzovačnosťou.

Na snímke verná historická kópia legendárneho náhrdelníka Marie Antoinetty.

Dano Veselský/Tasr

V roku 1784 sa zúfalým klenotníkom konečne zablysla nádej. Oslovil ich kardinál Louis René Édouard de Rohan s tým, že kráľovná si náhrdelník predsa len želá kúpiť, avšak v čo najväčšej tajnosti.

List na oklamanie kardinála

Rohan bol bývalým francúzskym vyslancom na viedenskom dvore cisárovnej Márie Terézie, matky Márie Antoinetty. Napriek váženému postaveniu a duchovnému úradu mal kardinál jednu slabosť – záľubu v klebetách.

Francúzsku kráľovnú očierňoval pred jej dôstojnou, prísnou matkou pre nemravné správanie. Ohovárania sa dostali k ušiam Márie Antoinetty a kráľovná si na kardinála zanevrela. Rohan vedel, že situácia je zlá, a bol ochotný urobiť čokoľvek, aby si jej priazeň získal späť.

To sa rozhodla využiť zákerná šľachtičná Jeanne de Valois-Saint-Rémy, grófka de la Motte, dcéra jedného z nemanželských potomkov kráľa Henricha II. Trápil ju neustály nedostatok peňazí. Žila zo skromnej penzie priznanej kráľom a z rovnako skromnej apanáže svojho manžela Nicolasa de la Motte, príslušníka ťažkej jazdy francúzskej armády. Hoci sa označovali za grófa a grófku, ich nárok na vysoké šľachtické tituly bol prinajmenšom sporný.

V hlave grófky de la Motte sa zrodil odvážny plán: rozhodla sa prostredníctvom kardinála zmocniť drahocenného náhrdelníka. Rohana zviedla a nahovorila mu, že je blízkou priateľkou kráľovnej. Zároveň mu začala písať listy, ktoré sa tvárili, že pochádzajú priamo od Márie Antoinetty.

Mária Antoinetta  sa narodila 2. novembra 1755 ako pätnáste dieťa Márie Terézie a Františka I. Lotrinského. Milovala hudbu, tanec a hru na harfe. V štrnástich rokoch ju vydali za následníka francúzskeho trónu Ľudovíta XVI.

Wikimedia Commons/

Spočiatku boli priateľské, postupne čoraz koketnejšie. Kráľovná v podaní grófky de la Motte s kardinálom otvorene flirtovala. A ten sa do nej nevyhnutne zamiloval.

Jeanne potom prosil, aby zorganizovala ich tajné stretnutie. Grófka najskôr spanikárila – hrať sa na kráľovnú na papieri bolo jednoduché, v skutočnosti oveľa problematickejšie. Tento problém však s typickou vynaliezavosťou obrátila vo svoj prospech. Súhlasila, že stretnutie sprostredkuje, a naplánovala ho na 11. augusta 1784 v záhradách paláca Versailles.

Láska, ktorá nikdy neexistovala

Kardinál Rohan prišiel na dohodnuté miesto a krátko po ňom sa zo tieňov vynorila kráľovná – aspoň si to myslel. V šere bola dotyčná Márii Antoinette podobná ako vajce vajcu. V skutočnosti však išlo o bohato ozdobenú a nalíčenú parížsku prostitútku Nicole le Guay d’Ogilvy, ktorú si de la Motte najala. Mala na sebe biele šaty podobné tým, aké nosila skutočná kráľovná.

Domnelá Mária Antoinetta sa s kardinálom krátko rozprávala. Sľúbila mu, že zabudne na všetky urážky, ktoré jej spôsobil. Kardinál jej doslova ležal pri nohách. Nastal čas posunúť plán do ďalšej fázy. De la Motte, vydávajúca sa ďalej v listoch za kráľovnú, kardinálovi prikázala, aby pre ňu kúpil diamantový náhrdelník od Böhmera a Bassengea.

Kardinál neváhal a náhrdelník skutočne kúpil. Zálohu veľkoryso zaplatil z vlastného vrecka, ďalšie štyri splátky mala v priebehu nasledujúcich dvoch rokov uhradiť Mária Antoinetta. Klenotníci odovzdali šperk kardinálovi 1. februára 1785, nadšení, že po ôsmich dlhých rokoch našli kupca a zbavia sa dlhov. Kráľovnej poslali ďakovný list – tá ho však zahodila, pretože netušila, o čo ide.

Archeológovia zostali v nemom úžase. Na pradávnych čínskych múmiách našli najstarší syr na svete

Následne sa náhrdelník, ktorého hodnota by v dnešných peniazoch dosahovala takmer 80 miliónov korún, ľahko dostal do rúk Jeanne de Valois-Saint-Rémy, grófky de la Motte. Ona a jej manžel ho rozobrali a jednotlivé kamene predali na čiernom trhu v Paríži a Londýne. Jeho podoba sa do dnešných dní zachovala vďaka dobovým opisom a skicám.

Záhadný muž celej aféry

Podvod sa prevalil, keď sa klenotníci posťažovali v liste jednej z kráľovniných dvorných dám. Ďalších platieb sa totiž, pochopiteľne, nikdy nedočkali. Rohan, grófka i prostitútka d’Ogilvy boli zatknutí a v máji 1786 postavení pred súd.

Kardinál bol zbavený viny – súd uveril, že bol do celej aféry zatiahnutý nevinne. Aj Nicole le Guay d’Ogilvy unikla trestu – svoje vystúpenie v záhradách považovala len za neškodné divadielko, o jeho skutočnom význame vraj nemala tušenie.

Potrestaný bol naopak Rétaux de Villette, ktorý falšoval kráľovnin rukopis a podpisy v listoch pre Rohana. Práve tie poslúžili ako kľúčový dôkaz – kráľovná bola totiž podpísaná ako „Mária Antoinetta Francúzska“, hoci panovníci sa zvyčajne podpisujú iba krstným menom. De Villette bol vyhostený z Francúzska a jeho majetok pripadol kráľovi.

Mária Antoinetta bola často spájaná s výrokom "Nech jedia koláče!"

Facebook/Cusinadeteri/

Zatknutý bol aj preslávený okultista a šarlatán, gróf Alessandro Cagliostro, Rohanov priateľ. Údajne mal prostredníctvom seáns a „vízií“ Rohana ovplyvňovať a podnecovať ho ku kúpe náhrdelníka. Na súde sa správal zvláštne – hovoril zmesou latinčiny, gréčtiny a taliančiny, čím na seba strhol veľkú pozornosť.

Deväť mesiacov strávil v Bastile, potom ho však prepustili, keďže o jeho zapojení neexistovali presvedčivé dôkazy. Z Francúzska bol však vyhostený a odišiel do exilu v Anglicku.

Jeanne de Valois-Saint-Rémy, grófka de la Motte, dopadla oveľa horšie: bola zbičovaná a na obe ramená jej vypálili značku v tvare písmena V – znak zlodejky (fr. voleuse). Zvyšok života mala stráviť vo väzení pre prostitútky.

V júni 1787 však prezlečená za chlapca utiekla a pripojila sa k manželovi v Londýne, kde sa ukryl ešte pred vypuknutím škandálu. Grófka tam vydala svoje pamäti, v ktorých sa snažila zvaliť všetku vinu na Máriu Antoinettu. Zomrela v roku 1791 na následky zranení po páde z okna, keď sa skrývala pred veriteľmi.

Ako škandál zničil kráľovnú

Proces bol na tú dobu pomerne nezvyčajne verejný. Ľudovít XVI. a Mária Antoinetta si želali, aby boli ich mená navždy a úplne očistené. To sa však nestalo. Verejnosť stála na strane grófky de la Motte a obľuba kráľovnej, už predtým slabá, klesla na úplné dno.

Mária Antoinetta doplatila na svoju povesť.

Wikipedia/jean-baptiste Gautier Dagoty/

Ľudia neverili, že by o absurdne drahý náhrdelník skutočne nemala záujem. Bezhraničné míňanie, ktorému sa oddávala v mladých rokoch na francúzskom dvore, nenapraviteľne poškodilo jej povesť. Kritické pamflety, v ktorých autori útočili na predstaviteľku „umierajúceho režimu“, zaplavili ulice francúzskych miest.

Dá sa povedať, že práve v tomto období – kvôli tejto afére – sa začala cesta Márie Antoinetty ku gilotíne. Tá jej sťala hlavu počas Veľkej francúzskej revolúcie 16. októbra 1793.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

November sa niesol v znamení veľkého objavu – pod podlahou zámku v Bečove nad Teplou bol odhalený veľmi vzácny relikviár svätého Maura z 13. storočia. Slávnostne sa „rozbaľovali“ aj stavebné darčeky - v Brne sa začalo cestovať z Ústrednej autobusovej stanice Zvonařka, v Prahe sa rozbehlo metro na trase B medzi Smíchovom a Sokolovskou a do prevádzky bol uvedený aj prvý blok jadrovej elektrárne Dukovany.

Prichádza najmystickejšie obdobie roka: Tajomné rituály a zabudnuté tradície adventu, ktoré dnes už takmer nepoznáme

Malý vianočný zázrak socializmu

Keby vám niekto na Vianoce 1985 povedal, že o štyri roky príde Nežná revolúcia a na Hrad pôjde Václav Havel, veril by si mu? V roku 1985 sa totiž začala pomaly uvoľňovať medzinárodná situácia. Na čelo sovietskej komunistickej strany sa dostal Michail Gorbačov a začal zavádzať zmeny. Veľkou udalosťou bolo napríklad aj to, že sa o rok neskôr stretol s americkým prezidentom Ronaldom Reaganom.

U nás sa síce súdruhovia snažili držať všetko pevne v rukách, Gustáv Husák bol opäť jednohlasne zvolený za prezidenta, aj tu však začínala na povrch presakovať všeobecná nespokojnosť. Napríklad na júlovom pútnickom zhromaždení na Velehrade tisíce veriacich vypískali ministra kultúry Milana Klusáka. Veľký moment, na ktorý sa dodnes spomína!

Vianoce sa však vtedy niesli v pomerne tradičnom duchu. Konali sa rôzne vianočné výstavy, kupovali sa stromčeky a kapry a z televízie ste sa dozvedeli, že s exotickým ovocím je to ten rok oveľa lepšie než v uplynulých rokoch, napríklad Stredočeský kraj dostal 73 vagónov banánov, teda o 13 viac než predchádzajúci rok. Zháňali sa darčeky a väčšinou sa kupovalo to, čo sa jednoducho dalo zohnať.

Československá televízia 15. decembra v spravodajstve informovala o tom, akými novinkami možno potešiť na Štedrý večer svojich blízkych: napríklad elektronickými miniorganmi za vtedy celkom astronomických 3 500 korún, ktoré vyrábal podnik Delicia Hořovice.

Alebo novými knihami a platňami: vianočnými rozprávkami v podaní Vlastimila Brodského a Petra Nárožného a knihou Markéty Zinnerovej Ružička a dúhový princ. Alebo si azda zháňal klasického plyšáka? Na pražskom Václavskom námestí sa konala prehliadka hračiek značky Hamiro.

Dozvedeli ste sa aj to, že môžeš zájsť do neďalekého Poľského kultúrneho strediska, kde sa dali jednak nakúpiť darčeky, a tiež tam vystavovali vianočný stromček ozdobený veľkonočnými vajíčkami. A do neďalekej Bulharskej kultúry sa chodilo po gramofónové platne: mávali tam Elvisa, Bee Gees, Boney M. a ďalšie „pecky“, ktoré inde neboli.

Televízna Listárna sa venovala vážnej problematike tej doby – otázke, či existuje právny nárok na čokoládové kolekcie od ROH. Nuž, nebol.

Platne, plyšáky a politika. (Ne)sviatočná atmosféra Vianoc 1985.

Facebook/Pavel Šárka Zdroj/

Keď sa v Moskve lámali dejiny

Večerné televízne spravodajstvo na Prvý sviatok vianočný bolo vtedy poplatné svojej dobe, takže nijako zvlášť sviatočné rozhodne nebolo…

Najprv zaznela správa, že moskovský výbor KSSZ uvoľnil Viktora Grišina z funkcie prvého tajomníka pre odchod do dôchodku. Vedelo sa však, že Grišin je „stará štruktúra“, blízky spolupracovník už zosnulého Brežneva. Nahradil ho muž, o ktorom sa ešte malo veľa hovoriť, Boris Jeľcin. V Moskve teda už pomaly „praskali ľady“.

Trendy Vianoc 2025? Udržateľné dekorácie z toho, čo máš doma. Takto vytvoríš najlepšiu atmosféru

Ani ďalšia správa nebola veľmi sviatočná, hovorilo sa o mierovom tábore žien pri základni v britskom Greenham Common. Chceli by ste stráviť Vianoce v Austrálii? Vraj to nebola žiadna výhra – síce tam panovalo leto, no po plážach sa potulovali plážoví zlodeji. Idylickú náladu vniesla až reportáž o rušňovodičovi z tatranskej železnice na Štrbské pleso.

A boli Vianoce roku 1985 zasnežené? V Prahe bolo na Štedrý deň okolo nuly a o snehových vločkách ani stopy, rovnako ako v Brne, Hodoníne, Ústí nad Labem či napríklad v Liberci. Na Benecku a v Kořenove však mali pätnásť centimetrov snehu, Deštné v Orlických horách hlásilo desať, krkonošská Labská bouda tridsať, rovnako ako beskydská Lysá hora.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Je toto dôkaz? Timothée Chalamet vraj žije dvojitý život a fanúšikovia sú presvedčení, že je tajomným raperom

A ako teda po správnosti znie? Millie Bonnie Bongiovi. Bonnie je jej pôvodné druhé meno, a Bongiovi je priezvisko jej manžela Jakea (áno, syna Jona Bon Joviho!).

A Millie rozhodne nie je v tejto kategórii sama. Hoci sme boli zvyknutí na to, že slávne osobnosti si po svadbe väčšinou nechávajú svoje pôvodné (známe) meno, nemusí to byť pravidlom úplne vždy. Pozri sa na ďalšie hviezdy, ktoré si ho po sobáši zmenili. Niektoré verejne, iné celkom potichu, len na papieri.

Demi Moore

Vedel si, že Demi Moore vlastne nie je Moore? Rodným menom je Guynes a priezvisko, pod ktorým ju poznáme, si nechala po svojom prvom manželovi, spevákovi Freddym Mooreovi. Keď sa rozviedli, už bola ako „Moore“ známa v celom Hollywoode, a tak s ním pokračovala ďalej.

Demi Moore na Los Angeles County Museum of Art. 

Mario Anzuoni/Reuters

Jessica Biel

Keď sa Jessica Biel v roku 2012 vydala za Justina Timberlakea, legálne sa z nej stala Jessica Timberlake. Profesionálne však zostala pri svojom mene, no v súkromí si nové meno nevedela vynachváliť. „Vyhrala som jackpot v menách,“ žartovala.

Sophie Turner

Hviezda Game of Thrones sa stala Sophie Jonas po svadbe s Joeom Jonasom v roku 2019. Hoci si meno zmenila, na červených kobercoch zostala Sophie Turner. Rozvod v roku 2023 ich kapitolu uzavrel, a šepká sa, že Sophie dnes randí s Chrisom Martinom z Coldplay.

Joe Jonas a Sophie Turner.

Pop Crave/Twitter

Jennifer Lopez

J.Lo sa po svadbe s Benom Affleckom v roku 2022 podpísala ako Jennifer Lynn Affleck. Nebolo to však jej prvé menové dobrodružstvo. Počas manželstva s Marcom Anthonym bola legálne Jennifer Muñiz. Po rozvode sa vrátila späť k Lopez.

Kelly Clarkson

Po rozvode s Brandonom Blackstockom v roku 2022 si Kelly Clarkson nechala zmeniť meno na Kelly Brianne. Povedala, že nové meno ju „lepšie vystihuje“. Napriek tomu vo svete šoubiznisu stále vystupuje ako Clarkson.

Miley Cyrus

Áno, Miley bola počas manželstva s Liamom Hemsworthom na papieri Miley Ray Hemsworth. Liam sám povedal, že ju do toho netlačil, rozhodla sa sama. Po rozvode sa vrátila späť k Cyrus, najmä keď jej kariéra doslova explodovala hitom Flowers.

Miley Cyrus na premiére Avatar.

Mario Anzuoni/Reuters

Vanessa Lachey

Moderátorka Love Is Blind prijala priezvisko svojho manžela Nicka Lacheyho nielen v súkromí, ale aj profesionálne. Ako sama povedala, je v tom kus staromódnej romantiky a Nickovi to, samozrejme, zalichotilo.

Priyanka Chopra

Keď si Chopra brala Nicka Jonasa, nechcela „zahodiť“ svoje známe meno. A tak si ho jednoducho rozšírila. Dnes vystupuje ako Priyanka Chopra Jonas a vysvetľuje, že ide o spojenie identít, nie o výmenu jednej za druhú.

Muzikant Nick Jonas a herečka Priyanka Chopra.

21metgala/Twitter

Jenna Dewan

Jenna si počas manželstva s Channingom Tatumom pridala jeho priezvisko, no ich dcéra Everly používa len Tatum. Po rozvode herečka ostala pri svojom pôvodnom mene.

Kim Kardashian

Po svadbe s Kanyem Westom prijala meno Kim Kardashian West. Po rozchode v roku 2022 sa na sociálnych sieťach vrátila späť k pôvodnému menu, no právne to ešte nie je celkom vyjasnené. Šepkalo sa, že si meno West môže nechať, aby mala s deťmi rovnaké priezvisko.

Spísať jej pamätihodnosti by netrvalo dlho. Na ich čele by pravdepodobne stál farský kostol sv. Martina ako stredoveká gotická dominanta obce. Ďalej fara, obecný úrad, škola, pošta, hostinec a niekoľko remeselných dielní. Podľa sčítania obyvateľstva žilo v dedine v roku 1934 okolo 754 ľudí.

Hitlerova DNA odhalila tajomstvo, ktoré prekvapilo aj historikov. Pred svetom vraj skrýval mikropenis

O štyri roky neskôr tu však nezostal ani jeden jediný. Celý Döllersheim a niekoľko malých osád a statkov v okolí, dokopy viac než tri tisícky duší, muselo zmiznúť. Ľudia boli vysťahovaní, odsunutí. Na ploche 157 štvorcových kilometrov tu totiž bol zriadený vojenský výcvikový priestor nazývaný Allentsteig.

Stalo sa tak na jeseň 1938, krátko po anšluse Rakúska. A za okolností, ktoré historikom a znalcom vojenstva prídu prinajmenšom podivné.

Tajomný vojenský priestor, ktorý zničil celú dedinu

Poďme postupne. Nemecký Wehrmacht vtedy potreboval rozšíriť sieť výcvikových priestorov na novom území, ale v Rakúsku zatiaľ žiadny taký „optimálny“, ktorý by bol vhodný pre výcvik motorizovaných a delostreleckých jednotiek, skutočne neexistoval. Vojenské velenie hľadalo rozsiahlu a riedko osídlenú oblasť s členitým terénom. Z tohto hľadiska dávala voľba Dolného Rakúska určitý zmysel. Zabranie dediny Döllersheim však už veľký zmysel nedávalo.

Naskytali sa aj iné lokality, napríklad vo Weinviertli, v severnom Štajersku alebo v hornorakúskom pohraničí, ktoré ponúkali takmer to isté, navyše bez nutnosti vysídliť miestnych obyvateľov. Z najvyššieho velenia nemeckej armády však prichádzala veľmi konkrétna a veľmi neodbytná požiadavka, pokyn najvyššej priority smerujúci práve k Döllersheimu.

Samotný proces vysťahovania bol – vzhľadom na to, že išlo o „bratský národ“ – mimoriadne rýchly. Obyvatelia dediny a okolitých osád mali len niekoľko týždňov na to, aby si zmenili adresu. A poslední starousadlíci boli odtiaľ násilne vyvezení narýchlo vojenskými autami.

Podľa sčítania obyvateľstva žilo v dedine v roku 1934 okolo 754 ľudí.

Facebook/Helmuth W. Mayrhofer Zdroj/

Tento odsun navyše podliehal prísnemu utajeniu – spočiatku sa o ňom v rakúskych novinách nesmelo vôbec písať. Do širšieho povedomia sa dostal až vtedy, keď bola „zóna odsunu“ výrazne rozšírená. Zo širšieho okolia boli vysídlení obyvatelia ešte k 31. októbru 1941 a ich počet prekročil sedemtisíc.

To však už dávno po tom, čo po prvej vlne vysídľovania nastúpili do Döllersheimu demolačné čaty nemeckej armády, ktoré terén zrovnávali a búrali celé usadlosti.

Lenže tá pôvodná náhlivosť vôbec nezodpovedala úrovni využívania výcvikového priestoru Allentsteig počas vojny. Cvičili tu síce občas jednotky Wehrmachtu aj oddiely SS, ale nikdy nepatril medzi strategicky významné základne. V roku 1943 tu síce vznikla 392. pešia divízia, posledná z troch nemecko-chorvátskych divízií. No nikdy sa tu nekonali väčšie manévre, len cvičné streľby, pretože priestor bol jednoducho príliš malý.

Z tejto „nevyťaženosti“, potencionálnej zbytočnosti a malej dôležitosti pre armádu potom vychádzajú pochybnosti o tom, či bolo skutočne nevyhnutné vysídliť a zlikvidovať malý, no inak normálne fungujúci Döllersheim. O to viac, že sa ponúka alternatívne vysvetlenie.

Rodinné tajomstvo, ktoré mohlo zničiť Hitlera

V osade Strones, ktorá patrila ku katastru obce Döllersheim, totiž v roku 1837 istá Mária Schicklgruberová, slobodná služobná, porodila nemanželské dieťa.

Tým dieťaťom bol Alois Schicklgruber. A neskôr, keď mal Alois päť rokov, sa jeho matka vydala za Johanna Georga Hiedlera. Alois neskôr prijal po Hiedlerovi, svojom nevlastnom otcovi, upravené priezvisko Hitler. Ešte raz: Alois, rodený Schicklgruber, ktorý v tridsiatich deviatich rokoch prijal meno Hitler, sa stal biologickým otcom Adolfa Hitlera.

Bol by to len drobný príbeh z dolnorakúskeho vidieka, ktorý by nezapríčinil nijaký rozruch. Nebyť toho, že v roku 1931 odštartoval Adolf Hitler svoje politické ťaženie.

V rámci neho napríklad posilňoval svoj árijský obraz knihou Die Ahnentafel des Führers – Rodokmeň vodcu. A v nej okrem iného opisoval čistotu svojej krvi až k akémusi Stefanovi Hiedlerovi z roku 1672.

V útrobách poľskej hory sa ukrýva Hitlerovo tajné podzemné mesto. Nacisti ho chceli ututlať, dnes láka návštevníkov

Dnes už vieme, že tento rodokmeň bol síce pôsobivý, ale úplne vymyslený. V roku 1937 to však vedela len úzka skupina zasvätených v Hitlerovom okolí. A bohužiaľ, niekoľko stoviek obyvateľov Döllersheimu malo tušenie, že Hitlerova verzia pravdy je prinajmenšom pochybná. Tí, ktorí si ešte pamätali Johanna Georga Hiedlera či jeho nevlastného syna Aloisa Hitlera.

Hitler veľkohubo hlásal čistotu svojej rasy a svoj árijský pôvod, oháňal sa rodokmeňom siahajúcim do 17. storočia, ale v Döllersheime vedeli, že istota jeho pôvodu siaha nanajvýš do roku 1837, keď sa narodil jeho otec.

Totožnosť muža, ktorý vtedy oplodnil 42-ročnú slobodnú služobnú Schicklgruberovú, však v krstnom liste uvedená nebola. Otec Adolfa Hitlera mohol byť v skutočnosti ktokoľvek. Nemusel to byť niekto židovského pôvodu, hoci by to z historického odstupu pôsobilo pikantne.

No k tej neistote sa nedá pristupovať s istotou. Otec je neistý vždy, ako upozorňuje aj web Allentsteig, popisujúci život v regióne pred a po založení výcvikového priestoru. Je dosť možné, že totožnosť toho muža nepoznala možno ani samotná Schicklgruberová.

Neistý pôvod Aloisa Hitlera bol však zásadným politickým rizikom. Spochybnenie pôvodu nemeckého vodcu mohlo byť použité ako nástroj vydierania alebo intríg. Alebo ako zámienka na prevrat. A práve to podľa určitých náznakov mohlo odôvodniť zriadenie výcvikového priestoru Allentsteig, ktorý síce nebol najpotrebnejší pre armádu, ale bol nesmierne dôležitý pre Hitlera.

Zabranie dediny Döllersheim veľký zmysel nedávalo.

Facebook/Helmuth W. Mayrhofer Zdroj/

Jeho zásahom pred Vianocami 1938 miznú z mapy dediny Döllersheim aj osada Strones. A s nimi aj všetky hmotné dôkazy o pôvode a rodovej línii Hiedlerovcov a Schicklgruberovcov. Do uzavretého vojenského priestoru nemohol vstúpiť žiaden zvedavý bádateľ, aby si prezrel náhrobky či listoval farskými knihami.

Vysídlením a násilným rozptýlením obyvateľov sa prerušila aj sila kolektívnej pamäti.

Miesto muselo zmiznúť, aby prežila lož

Treba dodať, že obyvatelia Döllersheimu si asi sami neprilepšili tým, že ešte pred anšlusom na seba pútali pozornosť. Na to, že ich rodák Alois je otcom Adolfa Hitlera, boli náležite hrdí. Hneď po anšluse sa tu konala slávna „Hitlerova prehliadka“.

Hrob Hitlerovej starej mamy bol označený za Ehrengrab, čestný hrob. Školáci k nemu nosili kvety a spievali nacionalistické piesne. Miestne úrady dokonca udelili vodcovi čestné občianstvo. Tento rozruch však pravdepodobne prispel k tomu, že už o pár mesiacov neskôr si obyvatelia Döllersheimu museli začať baliť kufre.

Celý Döllersheim a niekoľko malých osád a statkov v okolí muselo zmiznúť.

Facebook/Helmuth W. Mayrhofer Zdroj/

Po druhej svetovej vojne bolo Rakúsko (1945 – 1955) obsadené spojeneckými vojskami a bývalý výcvikový priestor, ktorý sa nachádzal v sovietskej zóne, niekoľko rokov využívala Červená armáda. Po nej prevzala správu nad územím rakúska armáda, ktorá v roku 1981 povolila, aby boli ruiny dediny niekoľkokrát ročne sprístupnené návštevníkom.

Ťažko poškodené a vyľudnené sídlo vo vojenskom priestore si môžeš pozrieť aj ty. Prečo? Možno kvôli miestnej podmanivej atmosfére, v ktorej sa mieša ľuďmi spôsobená deštrukcia s liečivou silou prírody. Preto, že ruiny domov a torzo kostola pôsobia romanticky. Preto, že je to zaujímavé miesto neďaleko českých hraníc.

A možno aj preto, aby si aspoň trochu nahliadol za oponu udalostí, ktoré pred osemdesiatimi siedmimi rokmi spustili kolotoč hrôz po celom svete. Určite však nie kvôli adorácii toho ukričaného malého muža s nemožným fúzikom. Dedina Döllersheim mu nikdy na slávu neslúžila, práve naopak. Usvedčovala ho z lži. A preto musela zmiznúť.

                                     Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Kevinovho otca mohlo rozdrapiť. Koľko by stál hotelový účet z filmu Sám doma 2, keby bol natočený dnes?

Internetové hlasovanie

Všetko sa začalo v roku 2018, keď Culkin v šou Jimmyho Fallona ohlásil, že nechá fanúšikov hlasovať o svojom novom prostrednom mene.

Možnosti boli absolútne zlato:

• Kieran (po bratovi)
• TheMcRibIsBack
• Shark Week
• Publicity Stunt
• Macaulay Culkin

Ako sám vtipne poznamenal: „Jasné, možno mám zlatom potiahnuté plavidlá a chrómované plášte neviditeľnosti, ale jediné, čo na Vianoce naozaj chcem, je nové prostredné meno.“

Výsledok je už históriou: internet zahlasoval za možnosť „Macaulay Culkin“ a herec si meno na Vianoce skutočne zmenil. V roku 2019 sa z neho oficiálne stal Macaulay Macaulay Culkin Culkin.

Aký bol dôvod celého tohto cirkusu? „Spravil som to kvôli tomu jedinému vtipu. A trošku aj kvôli Fallonovi,“ priznal sa s úsmevom.

Macaulay Culkin s partnerkou Brendou Song.

David Swanson/Reuters

Jeho deti netušia, že ich otec je Kevin

Na podujatí sa riešili aj jeho dvaja synčekovia, Dakota (4) a Carson (3). Obaja Sám doma vraj milujú, ale ešte stále im nedochádza, že ten malý chalan, čo doma bojuje s lupičmi, je ich vlastný otec. Úprimne, ikonickejšie rodičovské tajomstvo asi neexistuje, čo povieš?

Nikto nechce kúpiť jeden z najslávnejších filmových domov. Sídlo zo Sám doma zmenili na nepoznanie, toto je jeho cenovka

Tichá, súkromná a veľmi pevná láska

Culkin žije so svojou dlhoročnou partnerkou, herečkou Brendou Song. Majú spolu dve deti, sú zasnúbení od roku 2022, no svadbu zatiaľ neriešia.

Brenda vysvetlila, že v skrytej svadbe im bráni predovšetkým jej mama: „Rozprávali sme sa o tajnej svadbe, ale moja mama by dostala infarkt, keby tam nebola.“

Okrem toho dodala, že mnohí ľudia ani len netušia, že ona a Culkin tvoria pár, a to je podľa nej skvelé. „Keď verejnosť prekvapene reaguje na to, že máme spolu dokonca aj deti, tak to znamená, že sme to urobili správne,“ povedala pre časopis Cosmopolitan.

Čo sledovať na Disney+? Desivý thriller, dojímavý projekt od Chrisa Hemswortha aj najväčší seriálový prepadák roka

I Love LA

I Love LA

Instagram/Deadline/

2. november

Najľahším štartom mesiaca je nová komediálna séria I Love LA. Rachel Sennott, hviezda známa svojím ostrým humorom, sa tu predstavuje nielen ako hlavná hrdinka, ale aj ako autorka. V sérii sa po rokoch stretáva partia kamarátov, ktorí sa musia vyrovnať s tým, čo z nich vyrástlo – a čo z nich naopak zostalo v minulosti. Los Angeles tu nie je len kulisou, ale živým organizmom plným rozbitých snov, nevyspytateľných influencerov a absurdne úprimných rozhovorov.

Seriál ponúka všetko: od smiechu cez trápne momenty až po pocit, že takto nejako vyzerá dospelosť v roku 2025.

Alex vs A-Rod

Alex vs A-Rod

Instagram/Arod/

6. november

Úplne iný rytmus má dokumentárna novinka Alex vs A-Rod, trojdielny portrét slávneho športovca Alexa Rodrigueza. Kedysi božský talent, neskôr symbol škandálu a dnes muž, ktorý sa po rokoch vracia k sebe samému. Kamera sleduje jeho vzostupy, pády aj vnútorné boje so slávou, dopingom a tým, čo všetko si vyžaduje druhá šanca.

Režisér Gotham Chopra, paradoxne fanúšik rivalov z Boston Red Sox, dokázal priniesť nečakaný pohľad na Rodrigueza – ako na človeka, ktorý už nemusí dokazovať nič, len pochopiť, kto vlastne je. Je to silný, intímny dokument o sláve a jej cene.

The Seduction

The Seduction

Instagram/Elsaberdeltodo3/

14. november

A napokon niečo pre milovníkov drámy a historickej elegancie. Francúzsky seriál The Seduction nás prenáša do Paríža 18. storočia, kde moc a vášeň vládnu viac než morálka. Mladá Marquise de Merteuil, ktorú skvelo stvárňuje Anamaria Vartolomei, sa po zradení rozhodne premeniť svoju bolesť na zbraň. V svete plnom tajných listov, hodvábnych korzetov a nebezpečných hier sa z nej stáva žena, ktorá ovláda všetko – až kým sa hra nevymkne spod kontroly.

Seriál je vizuálne opulentný, provokatívny a má všetko, čo od francúzskej drámy očakávaš: intrigy, túžbu aj jemný dotyk temnoty.

Oslávte Medzinárodný deň matematiky kvízom. Tieto príklady počítajú žiaci základnej školy, aj učitelia s nimi majú problém

Aj napriek tomu sme si pre vás pripravili kvíz s rôznymi pranostikami a porekadlami, pri ktorých si možno spomeniete aj na študenské časy. Podarí sa vám však presne určiť všetky?

Facebooková stránka I Love Sunflower napríklad ukázala niekoľko stromčekov ozdobených obrovskými slnečnicami, jesennými farbami a dokonca celými tekvicami rozhodenými pod stromčekom – presne tam, kde by inak ležali darčeky.

6 (a viac) halloweenskych kostýmov, ktoré doma zbúchaš za 10 minút – bez šitia a za pár drobných

Rozpoltené reakcie: nádhera alebo šialenstvo?

Reakcie ľudí na tento trend sa diametrálne líšia. Niektorí v komentároch píšu, že výsledok je „úchvatný“ či „krásny“. Iní sa len nechápavo chytajú za hlavu.

„Nechápem pointu,“ znie jeden z komentárov. Ďalší skeptik dodáva: „Halloween na vianočnom stromčeku!? NAOZAJ??!!“

Ozval sa aj hlas tradície: „Toto už je priveľa. Stromček sa zdobí len na Vianoce.“

A padla aj ostrá výčitka: „Ako môžete niečo, čo symbolizuje radosť a požehnanie, spájať s Halloweennom?“

Na druhej strane sa našli aj fanúšikovia, ktorí považujú halloweensky stromček za skvelý kompromis pre všetkých, čo si chcú stromček postaviť čo najskôr.

Nový trend halloweenskych stromčekov rozdeľuje ľudí

Instagram/Vintageholiday/

Jedna fanúšička dokonca označila svoju kamarátku so slovami: „Tu je nápad, ako mať vianočný stromček postavený skôr,“ a pridala smejúce sa emoji.

Ďalší si trend hneď zamiloval: „Úžasný nápad. Najprv Halloween, potom ho ozdobíš na Deň vďakyvzdania a nakoniec na Vianoce. Je to nádherné!“

A niekto dokonca prišiel aj s praktickým tipom: „Ozdob stromček rovno na Vianoce, prikry ho plachtou, nasaď mu slnečné okuliare a zapni svetielka, aby svietili spod plachty. Po Halloweene plachtu zlož a stromček je pripravený.“

Nová sezónna výzdoba

Obchody už dávnejšie ponúkajú halloweenske vence na dvere či gigantické pavučiny, ktoré zakryjú celú prednú fasádu domu. No halloweensky stromček je pre mnohých úplná novinka – a zdá sa, že práve teraz zažíva svoj veľký boom. Čo si o tom myslíš?

Obľúbená halloweenska dekorácia môže zabíjať. Tejto ozdobe sa radšej vyhni

Archeológovia zostali v šoku. Našli nekromantský portál do podsvetia, lemovali ho tisíce rokov staré lebky

Cassadaga, ktorú v roku 1894 založil George Colby, je miestom, kde sa všetko točí okolo nadprirodzena. Pýši sa pestro namaľovanými domami vo viktoriánskom štýle, ktoré zdobia farebné slnečnice, znaky mieru a sochy anjelov. V nich bývajú jednotlivci, ktorí sa venujú spiritualizmu alebo ho študujú. Verí sa, že tieto média, majú zvýšené spojenie s duchovným svetom.

Berú to vážne

Spiritualisti Cassadaga tvrdia, že spiritualizmus je náboženstvo, filozofia, ale tiež veda. Je to veda, „pretože skúma, analyzuje a klasifikuje fakty a prejavy ducha“, teda aspoň podľa definícií publikovaných na ich stránke. Tieto prejavy sa môžu vyskytnúť počas sedení, ktoré môžu zahŕňať prácu média so skupinou alebo jednotlivcom, alebo seansy, keď skupiny sediace v zatemnenej miestnosti hľadajú kontakt s duchovným svetom.

Komunita ponúka množstvo aktivít pre tých, ktorí sa chcú ponoriť hlbšie do duchovnej sféry. Pravidelne sa tu konajú workshopy, meditačné sedenia a kurzy duševného rozvoja, ktoré priťahujú ľudí, ktorí chcú zdokonaliť svoje intuitívne schopnosti. Mestský duchovný kostol je centrom duchovných stretnutí, kde sa konajú nedeľné bohoslužby a špeciálne podujatia.

Nič však nie je zadarmo

Prvým miestom, ktoré by si však po príchode mal navštíviť, je podľa portálu CNN vzdelávacia budova/kníhkupectvo Andrewa Jacksona Davisa. Budova z roku 1905 pomenovaná po priekopníkovi spiritualizmu a oficiálne uvítacie centrum. 

Kníhkupectvo prekypuje chytľavým moderným mystickým tovarom, knihami o zázrakoch či oblečením, ktoré vyzerá ako pripravené na párty pri splne mesiaca. Okrem toho sa tu predávajú zväzky šalvie a balíčky drahokamov, ktoré tvrdia, že zmierňujú všetko od zlých snov a závislostí až po menopauzu.

Prvým miestom, ktoré by si však po príchode mal navštíviť, je podľa portálu CNN vzdelávacia budova/kníhkupectvo Andrewa Jacksona Davisa.

Twitter/the_odder_podcast/

V miestnosti v zadnej časti je nástenka pokrytá letákmi, ktoré propagujú prebiehajúce podujatia. Od indiánskych seans, cez liečiteľské až po krúžok háčkovania. Tu tiež nájdeš zoznam, približne 35 pracovných médií v tábore a bielu tabuľu s názvami tých, ktoré sú v súčasnosti k dispozícii na stretnutia. Ich cena sa pohybuje približne od 50 do 200 eur za hodinu. V pohodlnej blízkosti sa však nachádza aj bankomat, pretože vo všeobecnosti sa uprednostňuje hotovosť, ktorá sa platí priamo zvolenému médiu. Klienti môžu tiež kontaktovať rezervovať si  médiá a liečiteľov vopred.

Kníhkupectvo prekypuje chytľavým moderným mystickým tovarom, knihami o zázrakoch či oblečením, ktoré vyzerá ako pripravené na párty pri splne mesiaca.

Twitter/ginny_myers_sain/

„Pozrite si životopisy a vyberte si osobu, s ktorou cítite isté prepojenie,“ povedala 66-ročná Deb Jordan, certifikované médium a liečiteľka, ktorá je členkou správnej rady tábora. „Dávame prednosť tomu, aby si ľudia vybrali médium na základe toho, podobnej osobnosti,“ vysvetľuje.

Hoci neexistuje žiadny oficiálny zoznam návštevníkov, liečiteľka uviedla, že každý rok príde Cassadagu odhadom 15 až 17-tisíc ľudí z celého sveta.

Ikonické hororové postavy, ktoré ťa budú strašiť tento Halloween

Najväčšie riziká, ktoré ti možno nenapadli:

• Vtáky si ich často mýlia so skutočnými pavúčími vláknami, ktoré používajú pri stavbe hniezd. Dôsledkom toho je, že vtáky aj s mláďatami sa môžu v pavučine uväzniť.
• Zachytiť sa však môžu aj ďalší: netopiere, hmyz a iné drobné živočíchy.
• Ak sa pavučina odtrhne a odnesie ju vietor či dážď (čo je na jeseň celkom pravdepodobné), predstavuje hrozbu pre divokú zver aj ďaleko od vášho domu.

Charitatívna organizácia RSPB preto apeluje: „Strašidelné pavučiny nechajte na pavúkov!“

Namiesto zdobenia záhrad a vchodov odporúčajú zavesiť tieto ozdoby dovnútra okien alebo na steny – efekt zostane rovnako strašidelný, no príroda zostane v bezpečí.

Strašidelné ozdoby majú smrteľné následky.

Pexels/Mart Production/

Aké sú ďalšie hrozby?

• Umelé pavučiny sú väčšinou vyrobené z plastu, ktorý nie je biologicky rozložiteľný. A ani nevydržia dlho, takže ich nevieš budúci rok znova použiť.
• Navyše sú extrémne horľavé – a preto môžu byť nebezpečné, ak sa umiestnia v blízkosti otvoreného ohňa, sviečok, svetiel alebo iných zdrojov tepla.

Ak chceš strašiť, rob to s rozumom. Falošné pavučiny sú síce lacné, jednoduché na aranžovanie a lákavé, no môžu zabíjať. Skutočne chceš, aby tvoja halloweenska výzdoba ohrozila nevinné vtáky či dokonca tvoj vlastný domov?

Skutočný s*x ako čerešnička na plátne: Celebrity, ktoré sa nebáli ukázať svoju intímnu stránku vo filmoch

Autorka sama hovorí, že jej texty dávajú ľuďom priestor objavovať svoju sexualitu bezpečne a bez odsudzovania.

„Naše príbehy dávajú poslucháčom povolenie skúmať, čo sa im páči a čo nie – a to v bezpečnom a etickom prostredí,“ vysvetľuje.

Fantázie na želanie

Dôležitým faktorom je, že inšpirácia prichádza priamo od používateľov. Jaimee tvrdí, že témy, motívy aj žánre vychádzajú z toho, čo ľudí láka najviac. „Používatelia nám môžu posielať vlastné nápady cez aplikáciu alebo web, a my z nich často čerpáme pri tvorbe nových príbehov,“ hovorí.

Prečo to nie je porno?

Rozdiel je podľa nej jasný: „Naše audioknihy nie sú nerealistické. Na rozdiel od klasického vizuálneho porna, ktoré často ukazuje nereálne telá a nereálne predstavy o sexe, sa my snažíme o inkluzívny a realistický obsah – a rozhodne nie pre mužský pohľad.“

Porno nám často ukazuje nereálne telá a nereálne predstavy o sexe.

Pexels/Sergey Meshkov/

Podobne to vidí aj známa režisérka Erika Lust. Podľa nej sex vo filmoch nemusí byť o vzrušení, ale o príbehu a vývoji postáv. A priznajme si – klasické porno väčšinou veľa priestoru pre vývoj charakterov neponúka.

„Keď sa objaví sexuálna simulácia alebo aj nesimulovaný sex vo filme, cieľom nie je vzrušiť diváka – aspoň nie primárne. Cieľom nie je porno. Možno nás pohľad na to vzruší, ale je to o niečom viac. A pre mňa je veľmi vzrušujúce, keď sa režiséri odvážia vložiť sex do vývoja postavy.“

Porno vo vzťahu? Môže pomôcť

Hoci časť porna pôsobí ako čistá fantázia, môže mať svoje miesto aj vo vzťahu. „Nie je pravda, že všetko porno škodí partnerstvu,“ vysvetľuje Emily Conway, riaditeľka značky intímnych hračiek. „Rozdiel spočíva v tom, či sledujeme obsah, ktorý oslavuje vzájomné potešenie a realistickú intimitu, alebo obsah, ktorý uprednostňuje výkon pred prepojením.“

„To čo má byť?“ Režisér Harryho Pottera sa pustil do pripravovaného seriálu o čarodejníkovi

Keď Harry stretol Sally (When Harry Met Sally, 1989)

When harry met sally, 1989.

Instagram/Grandemeester/

Meg Ryan a Billy Crystal v jednej z najikonickejších romantických komédií všetkých čias. Film začína obyčajnou cestou z Chicaga do New Yorku, no pre Harryho a Sally sa z nej stane dvanásťročná jazda plná náhodných stretnutí, rozhovorov o živote a neustálej otázky: môžu byť muž a žena iba priatelia?

Hlavnú úlohu tu hrá jesenný New York. Dlhé prechádzky v Central Parku, kaviarne s veľkými oknami a šuštiace lístie pod nohami. Atmosféra ťa priamo vtiahne do sychravej pohody. A samozrejme, nesmrteľná scéna v reštaurácii patrí k momentom, na ktoré filmová história nikdy nezabudne.

Magická posadnutosť (Practical Magic, 1998)

Practical Magic, 1998.

Facebook/Best Films/

Sandra Bullock a Nicole Kidman ako sestry Owensové, ktoré zdedili nielen schopnosti čarodejníc, ale aj prekliatie – každý muž, do ktorého sa zamilujú, je odsúdený na tragický koniec. Ich príbeh sa mieša s rodinnými putami, stratou, láskou a samozrejme s dávkou mágie.

Viktoriánsky dom so záhradou plnou byliniek, noci osvetlené sviečkami alebo ženy, ktoré varia čarovné elixíry. Jesenná nálada sa tu neskrýva – cítiť ju v každom detaile. Film má dnes status kultovej klasiky, najmä u divákov, ktorí si na jeseň radi doprajú trochu mystiky.

Druhá alebo prvá (Stepmom, 1998)

Stepmom, 1998.

Instagram/Susansarandon/

Julia Roberts a Susan Sarandon v dojímavom príbehu o rodine, ktorá sa učí fungovať v novej realite. Roberts stvárňuje Isabel, modernú fotografku, ktorá sa snaží získať dôveru detí svojho partnera. Sarandon je Jackie, ich matka, ktorá zistí, že je nevyliečiteľne chorá.

Film je o konflikte aj zmierení, o bolesti aj sile rodinných väzieb. Jesenná nálada tu vychádza z emócií – z vedomia, že život sa mení a niekedy musíme prijať ťažké pravdy. Tento film ťa rozplače, ale zároveň ti pripomenie, aká dôležitá je láska a schopnosť pustiť veci, ktoré už nevieme ovplyvniť.

Máme pre teba výber najlepších road movies. Po ich sledovaní budeš mať hneď chuť na dobrodružnú jazdu

Láska cez internet (You’ve Got Mail, 1998)

You‘ve got mail, 1998.

Facebook/Cinema Pictures That Go Hard /

Tom Hanks a Meg Ryan tvoria dvojicu, ktorá si najprv anonymne píše cez e-mail, no v realite stoja proti sebe ako konkurenti v knižnom biznise. Kathleen Kelly vedie malé útulné kníhkupectvo, zatiaľ čo Joe Fox je dedič obrovskej siete kníhkupectiev, ktorá ju ekonomicky ohrozuje.

Vo filme pozorujeme jesenný New York – kaviarne, parky, ulice plné žltých a červených listov. Nostalgická atmosféra starých kníh a začiatkov internetovej éry mu dodáva špeciálne čaro. Romantika, ktorá ukazuje, že aj v hlučnom svete sa dvaja ľudia môžu nájsť prostredníctvom jednoduchých slov.

Spolok mŕtvych básnikov (Dead Poets Society, 1989)

Dead Poets Society, 1989.

Instagram/Dead_poets_society_/

Robin Williams v jednej zo svojich najpamätnejších úloh ako profesor John Keating, ktorý prichádza do prestížnej chlapčenskej školy. V prostredí plnom disciplíny a prísnych pravidiel učí študentov vidieť krásu v poézii a motivuje ich k tomu, aby žili naplno.

Jesenná estetika prísnych školských uniforiem, kamenných chodieb a parkov plných lístia dokonale ladí s témou dospievania, hľadania vlastného hlasu a rebélie proti autoritám. Film je silný, emotívny a zanechá v divákovi stopu, ktorá pretrvá.

Tieto filmy nie ti prinesú pocit nostalgie, pohody a občas aj očistného smútku. Jeseň je obdobie, keď máme prirodzene väčšiu chuť spomaliť, zamyslieť sa a hľadať krásu v maličkostiach. A práve tieto filmy sú tým najlepším spoločníkom do sychravých večerov.

Nevieš, čo pozerať? Toto sú top seriály na Prime Video, ktoré si zamiluješ

Poďme si ich pripomenúť:

Mentalista

Patrick Jane a Teresa Lisbon.

Instagram/ Mentalist_cbs/

Patrick Jane nie je obyčajný detektív. Kedysi vystupoval ako jasnovidec, médium a podvádzal ľudí, no keď mu sériový vrah Red John zničil život, rozhodol sa využiť svoje schopnosti na lov kriminálnikov. Jeho zbraňou nie je pištoľ, ale geniálna schopnosť čítať v ľuďoch ako v otvorenej knihe a pohrávať sa s ich mysľou.

Zaujímavosťou je, že tvorcovia sa pohrali aj s detailmi. Epizódy prvej časti série vždy niesli názov spojený s červenou farbou, symbolom Red Johna. A ikonické auto Citroën DS, v ktorom Jane jazdí, si vybral samotný Simon Baker, pretože podľa neho dokonale pasovalo k jeho postave.

Čakajú ťa prepracované kriminálne zápletky, ktoré rieši nesmierne charizmatický hlavný hrdina. Aj preto sa tento seriál oplatí po rokoch znova pozrieť.

Dr. House

Dr. House

Instagram/ Housemdtv/

Dr. Gregory House je lekár, ktorého by si zrejme nechcel za kamoša, ale určite by si ho chcel mať po boku, keby šlo o život. Je arogantný, nepríjemný, klame a neznáša pravidlá a pacientov považuje za hádanky, ktoré treba rozlúštiť. No jeho schopnosť diagnostikovať aj tie najzložitejšie prípady z neho robí legendu a Sherlocka Holmesa v lekárskom plášti.

Herec Hugh Laurie sa stal tvárou seriálu náhodou – tvorcov presvedčil videom nakrúteným v hotelovej kúpeľni. A House má ešte jeden kultový detail: palicu. Pôvodne mal skončiť na invalidnom vozíku, no scenáristi si uvedomili, že palica mu dodá väčšiu osobnosť aj dynamiku.

Upírske denníky

Stefan alebo Damon?

Instagram/ Thevampirediaries/

Romantika, napätie a nadprirodzeno v malom mestečku Mystic Falls, kde sa upíri, čarodejnice a vlkolaci stávajú každodennou realitou. Upírske denníky sa počas ôsmich sérií stali fenoménom, ktorý dal svetu postavy ako Damon, Stefan či Elena a odštartoval celé univerzum spin-offov.

Seriál je adaptáciou knižnej série L. J. Smith, no tvorcovia si dovolili množstvo zmien a prispôsobili ho televíznemu publiku. Obrovská fanúšikovská základňa dodnes diskutuje o tom, kto bol skutočnou láskou Eleny.

Ak hľadáš seriál plný emócií a temnej atmosféry, toto je presne tá guilty pleasure, ktorú sa oplatí rewatchnúť.

Veronika Mars

Kirsten Bell v úlohe Veroniky Marsovej.

Instagram/ Veronicamars/

Veronika Mars je stredoškoláčka, ktorá rieši záhady, na aké by si netrúfli ani skúsení detektívi –​ krádeže, šikany, podvody či dokonca aj vraždy. Seriál si získal kultový status vďaka tomu, že dokázal spojiť tínedžerskú drámu s inteligentným detektívnym žánrom.

Tvorcovia pôvodne plánovali mužského hrdinu, no rozhodli sa pre ženskú postavu – a Kristen Bell bola hneď prvou herečkou na konkurze. Vznikla tak postava, ktorá inšpirovala celé generácie fanúšičiek i fanúšikov.

Smallville

Smallville, druhá séria.

Instagram/ Cwsmallville/

Než sa stal Supermanom, bol takmer obyčajným tínedžerom. Clark Kent vyrastal na farme v Kansasu a postupne zisťoval, že je iný než ostatní. Smallville nám ukázal jeho cestu od chlapca k mužovi – s prvými láskami, priateľstvami, ale aj nepriateľmi, ktorí predznamenali jeho budúci osud.

Seriál si fanúšikovia DC dodnes pamätajú ako jednu z najlepších pôvodných príbehov. Do deja postupne vstupovali ikonické postavy z komiksov a fanúšikovia sledovali, ako sa Clark učí používať svoje schopnosti, kým sa stal mužom, ktorého celý svet pozná ako Supermana.

Spoznáte najznámejšie svetové seriály na základe jednej fotografie? Tento kvíz preverí, či ste skutoční fanúšikovia

Tieto seriály môžu byť nostalgickým výletom do minulosti, ale ponúknu ti aj niečo navyše: nadčasové príbehy, silné postavy, emócie a napívaný dej. Prime Video ti dá všetko, čo počas chladných večerov potrebuješ.

„Keď pracuješ na filmoch – neviem, či to ľudia vedia – ale doslova ti odmietnu poistiť vlastnú dopravu do práce. Pýtala som sa na to veľakrát – jednoducho nemáš na výber a musíš sa nechať voziť. Najmä preto, že ťa tam často potrebujú doslova na minútu presne,“ vysvetlila v rozhovore počas podcastu On Purpose with Jay Shetty.

Predstaviteľ Harryho Pottera reaguje na Rowlingovú. Tá hercom odkázala, že im nikdy neodpustí ich podporu transgender komunity

Z natáčania rovno za volant

Keď však v roku 2023 nastúpila na štúdium do Oxfordu, musela sa začať dopravovať sama.

„Prešla som od víkendového a sviatočného šoférovania k tomu, že som šoférovala stále. A áno, zjavne som nemala dostatočné skúsenosti ani zručnosti. Teraz ich už mám, ale bolo to také trápne obdobie,“ smeje sa.

Svoju hereckú kariéru začala už v jedenástich rokoch, keď stvárnila Hermionu Grangerovú vo filmovej sérii o Harrym Potterovi. V dôsledku toho sa až v dospelosti musela učiť veci, ktoré iní dávno zvládali.

Emma Watson a Jay Shetty

Instagram/ Jayshetty/

„V podstate som musela znovu objavovať veci, ktoré som naposledy robila ako desaťročná. Na pľaci zvládnem všeličo – kaskadérske kúsky, spev, tanec – a všetko bez problémov. Ale potom prídem domov a zistím, že som si niekde zabudla kľúče a peniaze, alebo že nedokážem ísť 48 v štyridsaťosmičke,“ priznala. „Očividne nezvládam také tie základné veci, a rozhodne ma to učí pokore.“

Od zákazu šoférovania aspoň začala viac jazdiť na bicykli.

„S cyklistikou som začala už predtým, ale teraz sa to obzvlášť hodí,“ zavtipkovala 35-ročná Britka, ktorá sa síce narodila v Paríži, no od svojich piatich rokov vyrastala v Oxforde.

Pred kamerou sa naposledy objavila v roku 2018, keď dokončila adaptáciu románu Malé ženy od Grety Gerwigovej.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Apokalypsa, miliardári a luxusný bunker. Netflix prichádza s novým temným hitom, ktorý môže byť hviezdou jesene

The Witcher: 4. séria 

The Witcher

Netflix/Netflix

Henry Cavill si zbalil meče a fanúšikov nechal v očakávaní, čo prinesie jeho nástupca. Liam Hemsworth sa oficiálne stáva novým Geraltom, a štvrtá séria sa tak stáva prelomovou. Diváci sa nového dobrodružstva dočkajú 30. októbra.

Dôležité je aj obsadenie: Laurence Fishburne ako vampír Regis je castingový jackpot, Peter Mullan preberá úlohu Vesemira a pribudne aj viac postáv z knižnej predlohy. Produkcia natáčala až do jesene 2024 a Netflix zároveň potvrdil, že séria 5 bude finálna.

Pre fanúšikov kníh to znamená viac politiky, vojny a menej samostatných príbehov v jednotlivých epizódach. Pre fanúšikov Cavilla to bude test lojality – a pre Hemswortha možno najväčšia herecká výzva jeho kariéry.

Nobody Wants This: 2. séria

Nobody Wants This

Instagram/Nobodywantsthisofficial/

Romantika na Netflixe nemusí znamenať len ľahko stráviteľné klišé. Nobody Wants This ukázal už v prvej sérii, že keď sa stretne ateistická podcasterka Joanne (Kristen Bell) a rabín Noah (Adam Brody), vznikne z toho viac než len „protiklady sa priťahujú“.

Druhá séria, ktorá štartuje 23. októbra, rozširuje tento príbeh. Joanne a Noah sa musia učiť žiť nielen jeden s druhým, ale aj so všetkým, čo k nim patrí: rodiny, tradície, pracovné ambície a rozdielne predstavy o budúcnosti. Hosťujúce hviezdy ako Seth Rogen a Kate Berlant dodajú humorný kontrapunkt, a tvorcovia Jenni Konner a Bruce Eric Kaplan chcú seriál posunúť ešte bližšie k ostrému spoločenskému komentáru.

Nie je to len romantika, ale aj pozvánka do sveta, kde sa na partnerstvo pozeráme bez ružových okuliarov.

Selling Sunset: 9. séria

Selling Sunset

Instagram/Sellingsunsetshow/

Na Selling Sunset sa dá pozerať dvoma spôsobmi: buď ako na prehliadku ultradrahých domov v Los Angeles, alebo ako na nekonečnú sériu napätých rozhovorov v luxusných šatách. Deväť sezón po sebe dokazuje, že práve táto kombinácia robí z relácie trhák.

Nová séria dorazí 30. októbra a prinesie rôzne novinky. Dráma medzi maklérkami bude tradične rovnako sledovaná ako ich obchody, a diváci dostanú dávku reality, ktorá sa neskrýva za „dokonalé fasády“ luxusných víl.

Monster: The Ed Gein Story

Monster: The Ed Gein Story

Instagram/Netflix/

Ryan Murphy pokračuje vo svojej sérii Monster a po Dahmerovi prichádza ďalšia kapitola americkej hrôzy – Ed Gein. Tento muž z Wisconsinu sa zapísal do histórie ako vrah a hrobár, ktorého činy inšpirovali Hitchcockovho Normana Batesa či Leatherfacea z Texaského masakra motorovou pílou.

Premiéra 3. októbra ukáže Geinov príbeh v hlavnej úlohe s Charliem Hunnamom. Čakajte mrazivú atmosféru a psychologický portrét, ktorý sa nebude uspokojovať s jednoduchým „monštrom“, ale skúma kontext doby a prostredie, ktoré ho formovalo. Pre divákov to znamená nielen šokujúce momenty, ale aj príležitosť vidieť, ako sa hororové archetypy rodili z reálnych zločinov.

Victoria Beckham 

Victoria Beckham

Dreamstime/

Kým minulý rok dominoval Netflixu dokument Beckham o Davidovi, tento raz sa pozornosť obracia na Victoriu. Trojdielny dokument, ktorý vychádza 9. októbra, sleduje jej prechod z popovej hviezdy do sveta vysokého módneho biznisu.

Režisérka Nadia Hallgren sa sústredí na zákulisie značky, ktorá je dnes rešpektovaná, ale cesta k tomu nebola jednoduchá. Victoria bude otvorene hovoriť o tom, čo znamenalo získať si uznanie vo svete, ktorý ju dlho bral iba ako „manželku futbalistu“ alebo „Spice“.

Archívne zábery, zákulisné momenty, aj intímne rodinné scény – všetko poskladané do portrétu ženy, ktorá si vybudovala vlastnú identitu mimo tienistých nálepiek.

Nevieš, čo si pustiť večer v telke? Tieto Netflix skvosty ťa (dnes) zachránia

Októbrová ponuka Netflixu nie je aj o pestrosti, ktorá spája odlišné svety. A možno práve to je dôvod, prečo sa netreba pýtať „čo pozrieť večer“. Otázkou skôr je, kde začať.

Ak hľadáš inšpiráciu na filmový októbrový maratón, tu je náš výber toho najlepšieho z Burtonovej tvorby.

Dramatické klopkanie topánok a škodoradostný úsmev pri pohľade na krv. Nových Addamsovcov režíruje Tim Burton

Predvianočná nočná mora (The Nightmare Before Christmas, 1993)

The Nightmare Before Christmas, 1993

Instagram/Cinempty/

Tento film je špeciálny nielen tým, že spája dva sviatky – Halloween a Vianoce – ale aj tým, že sa stal kultovou ikonou popkultúry. Jack Skellington, kráľ Halloweenu, objaví svet Vianoc a rozhodne sa ho „vylepšiť“ po svojom. Výsledkom je magická kombinácia strašidelnej atmosféry, groteskných postavičiek a nezabudnuteľnej hudby Dannyho Elfmana. Hoci film nesie výrazný burtonovský štýl a rukopis, režíroval ho Henry Selick. Tim Burton stál za jeho produkciou a postavami.

Ak sa nevieš rozhodnúť medzi strašidelným a vianočným filmom, toto je dokonalý kompromis. Navyše stop-motion animácia z roku 1993 stále pôsobí fascinujúco.

Mŕtva nevesta (Corpse Bride, 2005)

Corpse Bride, 2005

Instagram/Emily_corpsebride/

Gotická rozprávka plná romantiky, melanchólie a čierneho humoru. Victor sa počas skúšania svadobného sľubu nechtiac zasnúbi so zosnulou nevestou Emily a ocitá sa medzi svetom živých a mŕtvych. Burton tu majstrovsky pracuje s kontrastmi: svet živých je studený a šedý, zatiaľ čo ríša mŕtvych pulzuje farbami a životom.

Film je ako stvorený pre romantické duše, ktoré sa neboja trochy morbídneho humoru. Je vizuálne nádherný a špeciálne efekty mu dodávajú zvláštnu poetiku, ktorá v období pred Halloweenom dokonale vynikne.

Beetlejuice (1988)

Beetlejuice (1988)

Instagram/Mylittlefavperson/

Burtonov prvý veľký úspech a dodnes jedna z najikonickejších čiernych komédií. Príbeh manželov-duchov, ktorí po smrti uviaznu vo svojom dome a snažia sa vyhnať jeho nových obyvateľov, je absurdný, vtipný a vizuálne bohatý. Keď už nevedia, ako ďalej, povolajú na pomoc „bio-exorcistu“ Beetlejuica – chaotického, drzého a nekontrolovateľného démona, ktorý situáciu obráti hore nohami. Michael Keaton v titulnej úlohe predviedol nezabudnuteľný výkon a vytvoril kultovú postavu.

Film získal Oscara za najlepšie masky a stal sa klasikou, ktorá definovala Burtonov štýl – temný, vizuálne preplnený, no zároveň hravý a zábavný. V roku 2024 sa fanúšikovia dočkali dlho očakávaného pokračovania Beetlejuice Beetlejuice. Tim Burton sa k projektu vrátil po viac ako 35 rokoch, Michael Keaton znovu ožil vo svojej ikonickej úlohe, po jeho boku sa opäť objavila Winona Ryder a priestor dostala aj Jenna Ortega.

Nožnicovoruký Edward (Edward Scissorhands, 1990)

Edward Scissorhands, 1990

Instagram/Edwardscissorhandsofficial/

Romantická dráma, ktorá sa stala jedným z najosobnejších Burtonových diel. Edward, umelý muž s nožnicami namiesto rúk, je nevinný a citlivý, no jeho odlišnosť mu prináša utrpenie aj krásu. Film nádherne spája prvky rozprávky a modernej reality predmestia, pričom ponúka aj silný spoločenský komentár – o inakosti, prijatí a strachu zo zvláštneho.

Vizuál filmu, herecký výkon Johnnyho Deppa a úžasná hudba Dannyho Elfmana robia z tohto filmu večnú klasiku spojenú s emocionálnym zážitkom.

Frankenweenie (2012)

Frankenweenie (2012)

Instagram/Timburtonfansoficial/

Burton sa vrátil ku koreňom svojej tvorby a z pôvodného krátkeho filmu z 80. rokov spravil celovečerný animák. Príbeh malého Victora, ktorý po smrti svojho psa Sparkyho nájde spôsob, ako ho oživiť, je dojemný a zároveň plný odkazov na klasické horory. Svet filmu je čiernobiely, čo mu dodáva retro atmosféru a odlišuje ho od farebných animákov svojej doby.

Táto snímka je ideálna pre milovníkov psov, hororových paródií a rodinných filmov, ktoré v sebe skrývajú viac, než sa na prvý pohľad zdá. Je to dojímavý príbeh o láske, strate a sile priateľstva.

Wednesday (od 2022)

Wednesday

Instagram/Wednesdaynetflix/

Hoci nejde o film, ale seriál, zaslúži si miesto v našom výbere. Burton sa chopil legendárnej Wednesday Addamsovej a premenil ju na hrdinku gotického tínedžerského príbehu. Dej sa odohráva na Nevermore Academy, kde Wednesday zisťuje viac o sebe, svojich schopnostiach a rodinných tajomstvách. Seriál ponúka temný humor, mysteriózne zápletky, aj ikonickú estetiku.

Jenna Ortega v hlavnej úlohe je fantastická a Burtonov rukopis je cítiť v každej scéne. Seriál je ideálny pre tých, ktorí hľadajú niečo súčasné, no stále burtonovsky ladené.

Prečo vlastne milujeme horory, keď svet je sám o sebe temným miestom? Psychologička vysvetľuje desivý fenomén

Október vie byť temný, ale aj farebný, melancholický a krásny. Presne také sú aj Burtonove filmy. Či už siahneš po strašidelných komédiách, gotickej romantike alebo absurdných rozprávkach, každý jeho príbeh ti ponúkne vizuálny zážitok plný prekvapivých momentov, špecifickej poetiky a halloweenskej atmosféry.

Tak čo, pustíš sa do burtonovského maratónu ešte dnes?

Šesťdesiatročná Nancy Steinerová pracuje takmer štyridsať rokov ako kostýmová výtvarníčka. Počas tej doby sa podieľala napríklad na filmoch Smrť panien, Stratené v preklade či Nádejná mladá žena. Pred pandémiou nezažila obdobie, keď by bola bez práce dlhšie než tri a pol mesiaca. Počas tohto roka však zatiaľ spolupracovala iba na dvoch reklamách po dobu šestnástich dní. „Je to prvýkrát, čo mám naozaj problémy zohnať prácu,“ priznala sa Bloombergu.

Sláva, škandály a pohoršenie. Temná minulosť celebrít, na ktorú sa zabudlo

O nič lepšie na tom nie je ani herec Kai Lennox, ktorý sa objavil napríklad v seriáli Fargo alebo v romantickej komédii Až tak ťa nežerie. Keďže štúdiá produkujú kvôli rozpočtu menej projektov, o roly súťaží so známejšími hercami. „Všetko je teraz oveľa viac konkurenčné, nie je to tak, že by som odmietal ponuky,“ tvrdí 51-ročný herec.

Momentálne je teda finančne závislý od svojej manželky Kameron Lennoxovej, kostýmovej výtvarníčky, ktorá nedávno získala cenu Emmy za seriál The Studio. „Keby Kammy nepracovala tak ako teraz, naozaj neviem, kde by sme boli,“ dodáva.

Od červeného koberca k pôžičkám - realita Hollywoodu.

Pexels/Ron Lach/

Začiatok hollywoodskej krízy

Americký filmový priemysel utrpel v posledných rokoch niekoľko citeľných rán. Od pandémie covidu, ktorá spôsobila zatvorenie kín, cez dve dlhodobé štrajky až po takmer úplný kolaps káblovej televízie. Štúdiá na klesajúce ceny akcií reagovali výraznými škrtmi v rozpočtoch a prepúšťaním tisícok zamestnancov.

Napriek tomu, že ľudia platia za zábavu viac než kedykoľvek predtým a pri obrazovkách trávia väčšinu času, v Hollywoode zostáva veľké množstvo tvorcov bez práce.

Finančné ťažkosti pociťuje aj Nancy Steinerová. „V živote som si nemusela požičiavať peniaze. Teraz však nemám na výber, pretože musím splácať hypotéku,“ opisuje.

Herec Kai Lennox

Instagram/Darkskyfilms/

Lennox hovorí, že má priateľov z branže, ktorí sa sťahujú do lacnejších miest alebo úplne menia odbor. „Myslím, že to raz čaká aj mňa,“ priznáva. Steinerová si však túto možnosť zatiaľ predstaviť nevie. „Strávila som nad kostýmami desiatky rokov a neviem, ako by som svoje schopnosti uplatnila inde.“

Ani veľké mená nemajú vyhraté

Sestry Prescottové sa v Hollywoode priamo narodili. Ich rodičia sa do Los Angeles presťahovali s cieľom stať sa hercami, no matka si nakoniec vybudovala kariéru ako správkyňa zmlúv v spoločnosti Disney.

„Vždy domov nosila zamietnuté storyboardy a návrhy postáv, ktoré nám potom slúžili ako omaľovánky,“ spomína scenáristka Julia Prescottová, ktorá sa podieľala na obľúbenom seriáli Simpsonovci.

Jej sestra Kati sa živila ako animátorka pozadia. Spolupracovala napríklad na remaku úspešného seriálu z osemdesiatych rokov Muppet Babies. Od roku 2023 však začalo zákaziek ubúdať a namiesto animácie nakoniec začala strážiť deti. „Uvažujem o tom, že by som vytvorila vlastný komiks, pretože chcem využiť svoje schopnosti tak, aby som nemusela začínať úplne odznova. Svet zábavy je pre mňa už asi uzavretý.“

Ani veľké mená v Hollywoode nemajú vyhraté.

Pexels/Daniel Semenov/

Julia sa zatiaľ nevzdáva, pretože v roku 2023 dostala ročné štipendium vo výške 50-tisíc dolárov na prácu na niekoľkých hraných filmoch. Ďalších 25-tisíc získala na nakrútenie krátkeho filmu.

„Cítim sa trochu previnilo, pretože mám túto skvelú príležitosť, a medzitým mi volajú bývalí šéfovia, či neviem o nejakej práci,“ uzatvára s tým, že ani ľudia v Hollywoode na vysokých pozíciách nemajú budúcnosť v brandži istú.

                                   Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Takže manželský pár tu môže spať každý v inej krajine alebo si pre pohár vody musí prejsť do „zahraničia“. Znie to ako žart, no je to realita pre asi 9-tisíc obyvateľov, z ktorých väčšina má holandský pas.

VEĽKÝ PREHĽAD Koľko stojí polliter čapovaného piva v európskych krajinách? U nášho suseda cena paradoxne klesla

Keď sa Holanďania a Belgičania hádali

Domy v meste Baarle sú rozdelené medzi Holandsko a Belgicko.

Facebook/@filip_pavleski/Visit Baarle/

Rozdelenie mesta však nebolo vždy idylické. Belgicko má uvoľnenejší prístup k úpravám záhrad či stavbám, čo kedysi spôsobovalo trenice. A keď ešte aj školy končili v rovnakom čase, tínedžeri z oboch strán sa na uliciach často dostávali do bitiek. Situácia sa upokojila až v 60. rokoch, keď im nastavili rozdielne rozvrhy.

Ako spoznať, kde práve stojíš?

Baarle-Hertog a Turnhout

Instagram/Cloudwalker2629/

V Baarle je najjednoduchším kompasom dlažba. Na chodníkoch sú biele kríže – na jednej strane s označením NL, na druhej s B. A aby nebolo pochýb, čísla domov sú označené vlajkou príslušnej krajiny.

Rozdiel spoznáš aj podľa ulíc – holandské chodníky lemujú starostlivo tvarované lipy, zatiaľ čo belgická časť pôsobí voľnejšie, s rozmanitými stromami.

Alkohol, ohňostroje a ďalšie odlišnosti

Ulice v meste Baarle majú odlišný štýl a aj pravidlá sa menia podľa toho, na ktorej strane sa práve nachádzaš

Instagram/Mogadisha/

Rozdiely sa netýkajú len vzhľadu mesta. V Holandsku si legálne dáš drink až od 18 rokov, no v Belgicku ti stačí 16. Holanďania si môžu kupovať ohňostroje iba pred Silvestrom, Belgicko ich ponúka celý rok – a tak si ľudia z oboch strán chodia do Baarle-Hertog robiť zásoby.

Hoci to celé pôsobí ako komplikované puzzle, obyvatelia si na to zvykli a väčšina z nich dnes vlastní dvojité občianstvo. História tohto rozdelenia siaha do stredoveku, no definitívne sa uzavrela až v roku 1995.

A hoci sa Baarle môže zdať ako chaos na mape, v skutočnosti je dôkazom toho, že hranice nemusia rozdeľovať – niekedy môžu spojiť dve kultúry v jedno fascinujúce mesto.

Pilo z neho množstvo pápežov a najmenej štyria, vrátane pápeža Jána Pavla II. a pápeža Benedikta XVI. trvali na tom, že to nie je len Ježišov kalich, ale aj nádoba, v ktorej sa zbierala jeho krv pri ukrižovaní.

Kam zmizla archa zmluvy? Najposvätnejší artefakt z Biblie je zahalený tajomstvom

Pre seba sa ho snažili získať nie len zlodeji, zberatelia, obchodníci či múzeá, ale dokonca aj krajiny. Za kalichom sa vydala aj najväčšie výprava kráľa Artuša a rytierov okrúhleho stola. Bol inšpiráciou pre viaceré legendy, mýty a predlohou ako v starom, tak aj v novom umení. Nebyť však španielskej klaviristky menom Maria Sabina Suey, Svätý grál by bol zrejme počas španielskej občianskej vojny nadobro stratený, uvádza Daily Mail.

Chceli ho aj agenti MI6

Sabina vzácnu relikviu nielen že ukrývala pred nacistami, ale podľa novoobjavených dokumentov ho chceli získať aj agenti britskej tajnej služby.

Počas občianskej vojny v Španielsku v rokoch 1936 až 1939 ukrývala grál v pohovke, pod skriňou a hlboko v okennom ráme svojho bytu pred zlodejskými milíciami. Údajne dokonca mala aj odmietnuť sedem miliónov španielskych pesiet v zlate od nacistov.

A výskumníčka Ana Mafe Garcia, predsedníčka Medzinárodného vedeckého výboru pre štúdium Svätého grálu, najnovšie objavila dokumenty a fotografie, podľa ktorých sa o kalich zaujímali aj agenti MI6.

„Tajné služby ju doslova prenasledovali, aby išla so svojou rodinou loďou do Anglicka. Na svoju dobu to však bola veľmi vyspelá žena. Neverila im a ponuku odmietla,“ prezradila pre Daily Mail Garcia.

Príbeh odvážnej umelkyne

Príbeh Sabininho zapojenia sa začína skoro ráno 21. júla 1936, keď ona a dvaja kňazi boli jedinými ľuďmi v obrovskej katedrále, na ktorých bolo zachrániť svätú pamiatku. Predchádzajúci deň boli v tejto oblasti vypálené štyri kostoly. Presne o 9:00 kňazi zamkli dvere a Sabina schmatla grál z kaplnky, zabalila ho do hodvábu a potom novín, strčila si ho do tašky a po boku maskovaných kňazov odišla bočným východom.

Rýchlym krokom sa vrátila do neďalekého domu, ktorý zdieľala so svojou ovdovenou matkou a sestrou, kde ho schovala pod skriňu. Doktorka Mafe objasnila, že Sabina, ktorá mala v tom čase okolo štyridsiatky, nebola len upratovačka v kostole, ale bola jednou z najtalentovanejších a najuznávanejších žien svojej doby – klaviristkou, spisovateľkou a historičkou. „Žila v čase, keď ženy nemohli ani voliť,“ hovorí Mafe. „Bola talentovaná, odvážna, vysoko inteligentná a nebojácna,“ opísala ju vedkyňa.

Príbeh Sabininho zapojenia sa začína skoro ráno 21. júla 1936, keď ona a dvaja kňazi boli jedinými ľuďmi v obrovskej katedrále, na ktorých bolo zachrániť svätú pamiatku.

X/Elsantocaliz/

Len o tri hodiny neskôr katedrála horela. Domobrana rýchlo zistila, že grál je preč, a keďže sa šírili klebety, že ho ukrýva Sabina, tucet mužov vyzbrojených zbraňami a hrozbami prvýkrát navštívil jej dom a požadoval, aby im ho odovzdala. Počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov sa tieto návštevy opakovali. Neskôr prehľadali aj dom jej brata, kde mala istý čas relikviu schovanú v pohovke.

Sabinu kontaktovali aj obchodníci s umením, vrátane niekoho, kto údajne pôsobil v americkom múzeu. A potom tu bol nacistický agent, ktorý na oplátku ponúkal sedem miliónov pesiet. Odpoveď však bola vždy rovnaká. „Ja nič neviem. Nič nemám,“ vysvetľovala im Sabina.

Rovnakú odpoveď poskytla agentovi MI6, ktorý sa jej jedného dňa dotkol chrbta, keď kráčala po rušnej ulici vo Valencii. „Sabina, ak chceš, môžeme ťa a tvoju rodinu uložiť na bezpečné miesto. Máme loď vo Valencii a môžeme vás vziať do Londýna. Ale len pod podmienkou, že príde aj Svätý grál,“ mal znieť návrh od agenta, ktorý Sabina rovnako odmietla.

Maličký pohárik

Skryť Svätý grál nebol až také ťažké, je totiž veľmi malý. Jeho vrchná časť – obyčajná šálka z červenohnedého achátu – je vysoký iba 5,5 centimetrov a priemer má 9,5 centimetrov. Základ z čistého zlata zdobený 28 perlami, dvoma červenými drahokamami a dvoma smaragdmi bol pridaný o stáročia neskôr.

Samozrejme existujú viacerí akademici, ktorý spochybňujú pravosť tohto pohára a nemyslia si, že s ním manipuloval samotný Ježiš Kristus. Napriek tomu ho podľa niektorých zdrojov ho po ukrižovaní držali v bezpečí apoštoli a potom ho svätý Peter odniesol do Ríma, kde ho používali prví pápeži.

Jeho vrchná časť – obyčajná šálka z červenohnedého achátu – je vysoký iba 5,5 centimetrov a priemer má 9,5 centimetrov.

X/Gsambrandan/

Potom v roku 258 nášho letopočtu, v obavách, že ho pri prenasledovaní kresťanov vydrancujú Rimania, ho pápež Sixtus II. zveril svojmu diakonovi Lorenzovi, ktorý ho ukryli v dome svojich rodičov v Španielsku.

Nakoniec sa cez miestneho biskupa dostala do španielskej kráľovskej rodiny. V roku 1437 ho dal kráľ Alfonso katedrále vo Valencii ako záruku za pôžičku na financovanie jeho vojny proti Taliansku.

V roku 1437 ho dal kráľ Alfonso katedrále vo Valencii ako záruku za pôžičku na financovanie jeho vojny proti Taliansku.A tam to zostal, v bezpečí a zaistený dodnes.

Wikimedia/Vitold Muratov/

A tam to zostal, v bezpečí a zaistený dodnes – s výnimkou jedného nešťastného výkyvu na Veľký piatok 1744, keď ho Vicente Frigola zhodil a časť z neho odlomil počas bohoslužby. O dva týždne zomrel na výčitky svedomia.

Odvtedy už len dvakrát nebol vystavený vo svojej vyhradenej kaplnke. Po prvé, v roku 1812, počas napoleonského obliehania Valencie, keď bol spolu s ďalšími 200 kusmi pokladu patriacimi Aragónskej korune prevezený loďou do Palmy na Malorke a ukrytý v dome kňaza, kým sa vojna neskončila. A potom práve v roku 1936, keď si ho Maria Sabina Suey dala do tašky a prepašovala von do bezpečia.

Najviac ľudia nakupujú karty a tovar s motívmi známych postavičiek. Darí sa však aj digitálnym hračkám, ako je Tamagoči, o ktoré sa musí hráč starať a z ktorého sa časom vyliahne tvor, a tiež plyšovým zvieratkám, píše portál iDnes.

Tamagoči je obľúbená digitálna hra - nielen pre deti.

Facebook/Stephy Rofeli/

„Tradičný pohľad na hračky sa začína meniť. V posledných rokoch sa stávajú koníčkom pre dospelých a spôsobom, ako vyjadriť samých seba,“ uviedol v nedávnej štúdii ekonóm Sacuki Kimura z výskumného inštitútu Meidži Jasuda. To potvrdzujú aj vládne údaje, podľa ktorých sa výdavky na hračky zvýšili najmä v jednočlenných domácnostiach bez detí.

„Hračky sa stali (pre dospelých) dostupnou voľbou, pretože náklady na koníčky a zábavu celkovo vzrástli,“ dodal Kimura. Rozmachu trhu s hračkami pomáhajú aj sociálne siete, kde firmy svoje výrobky nielen propagujú, ale kde si používatelia navzájom zdieľajú, aké hračky vlastnia. „Ukazuje to, ako spotrebitelia nachádzajú hodnotu nielen v samotnom predmete, ale aj v zážitku alebo vo vzťahu s inými ľuďmi,“ doplnil Kimura.

Fanúšikovia vykúpili McDonald‘s kvôli kartičkám Pokémonov, jedlo vyhodili. Hromadné bitky musela riešiť polícia

Japonsko láme aj rekordy dlhovekosti

Počet storočných či ešte starších ľudí sa v Japonsku priblížil k 100 000

Pixabay/Hitesh0141/

Počet storočných či ešte starších ľudí sa v Japonsku priblížil k 100 000, vyplýva to z aktuálnych údajov zverejnených japonskou vládou. Ženy pritom tvoria 88 percent z nich. Japonsko je jednou z najrýchlejšie starnúcich spoločností, kde sa ľudia vďaka zdravej strave dožívajú vysokého veku a kde je zároveň nízka pôrodnosť.

Podľa údajov zverejnených ministerstvom zdravotníctva niekoľko dní pred Dňom úcty k starším ľuďom, ktorý tento rok pripadol na 15. septembra, je v krajine 99 763 osôb vo veku 100 a viac rokov.

Tento rok dosiahlo vek 100 rokov 52 310 ľudí. Noví storoční pri tejto príležitosti dostávajú od japonského premiéra blahoželací list a strieborný pohárik nazývaný sakazuki, určený na pitie saké.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Prezident v pyžame, slony prechádzajúce cez Alpy a ďalšie bizarné príbehy dejín, o ktorých neuveríš, že sa naozaj stali

Ale to bol len začiatok. Dejiny ukrývajú ešte omnoho viac bizarných, tragikomických aj neuveriteľne prekvapivých momentov, o ktorých píše aj portál Yahoo. V pokračovaní prinášame ďalších sedem príbehov, ktoré ukazujú, že realita býva často oveľa odvážnejšia a absurdnejšia než si myslíš.

1. Trebuchet, ktorý zničil sám seba

Trebuchet zničil sám seba počas obliehania Tenochtitlanu.

Facebook/ Doug Bittinger/

Počas obliehania Tenochtitlanu sa dobyvatelia rozhodli postaviť obliehaciu zbraň – trebuchet. Problém? Nemali žiadnych inžinierov, a teda improvizovali. Výsledok? Trebuchet vystrelil jeden jediný kameň… priamo hore. Projektil dopadol späť a rozbil vlastný stroj. Španieli, rovnako ako aj Aztékovia túto bizarnosť zapísali do kroník.

2. Povodeň melasy v Bostone

Povodeň melasy v Bostone.

Facebook/ Barre Massachusetts Historical Society/

15. januára 1919 praskla v Bostone obrovská nádrž s melasou. Na mesto sa vyrútila sladká vlna – 2,3 milióna galónov hustej hmoty. Zahynulo 51 ľudí a 150 utrpelo zranenia. Obyvatelia hovorili, že melasa tiekla ulicami ešte celé mesiace.

3. Lincolnov syn zachránený bratom otcovho vraha

Todd Lincoln spadol na železničnej stanici, zachránil ho Edwin Booth

Facebook/ Rochell Segura/

Todd Lincoln, syn prezidenta Abrahama Lincolna, spadol na železničnej stanici medzi vagón a nástupište. Zachránil ho Edwin Booth – brat Johna Wilkesa Bootha, ktorý neskôr prezidenta zavraždil.

Edwin Booth bol v tom čase renomovaným hercom a niektorí divadelní historici ho považujú za najväčšieho amerického herca 19. storočia.

4. Vianočné prímerie 1914

Vianočné prímerie 1914.

Facebook/ The U.k Down Memory Lane/

Prvá svetová vojna, zákopy, blato a smrť. Uprostred tejto beznádeje sa však stalo niečo nečakané – na Štedrý deň vojaci vyšli zo zákopov, vymenili si darčeky, zahrali futbal a spievali koledy. Nebolo to „bizarné“ v zlom slova zmysle, skôr fascinujúce pripomenutie, že aj uprostred hrôz môže zvíťaziť ľudskosť.

5. Dublinský požiar whisky

Dublinský požiar

Facebook/ Dublin Fire Brigade/

Píše sa rok 1875. V sklade s whisky vypukol požiar, sudy explodovali a ulice zaplavila rieka alkoholu. Zahynulo 13 ľudí – ale nie na následky ohňa či povodne. Umreli na otravu alkoholom, pretože whisky jednoducho pili priamo z prúdiacej rieky.

6. „Vojna“ medzi Ohiom a Michigonom

„Vojna“ medzi Ohiom a Michigonom

Facebook/ Oregon Jerusalem Historical Society/

V 19. storočí sa Ohio a Michigan sporili o Toledo. Vyzeralo to ako konflikt na ostrie noža, no výsledok bol trochu komický – zranený bol len jeden človek. Ohio získalo Toledo, Michigan celé Horné polostrovie plné medi, železa a lesov. Kto bol vlastne víťaz, je asi jasné.

7. Latrínová katastrofa v Erfurte

Latrínová katastrofa v Erfurte

Facebook/ Terrierman/

Bol rok 1184 a desiatky šľachticov sa stretlo v kostole. Podlaha však nevydržala ich váhu a prelomila sa. Asi 60 ľudí spadlo do latríny v pivnici a utopilo sa vo výkaloch. Bola to jedna z najabsurdnejších a zároveň najtragickejších smrteľných nehôd stredoveku.

História, ktorá nikdy neprestane prekvapovať

Máme za sebou ďalších 7 udalostí, ktoré znejú ako vymyslené historky, no všetky sa skutočne udiali. Čo je na tom fascinujúce, je fakt, že takéto príbehy ukazujú inú tvár dejín – nie tú veľkú, slávnostnú a zapísanú v učebniciach, ale ľudskú, plnú chýb, náhod, paradoxov a nečakaných zvratov. Sú dôkazom, že dejiny netvoria len generáli, králi a prezidenti, ale aj obyčajná náhoda či zlyhanie, ktoré sa zapíšu do pamäti rovnako hlboko.

A to je na histórii najlepšie – že sa pri nej dokážeme smiať, krútiť hlavou, no zároveň si uvedomíme, že každý z týchto príbehov nám niečo hovorí o tom, akí vlastne sme.

A kto vie? Možno aj dnes sa odohráva udalosť, ktorú budú o sto rokov historici opisovať ako jednu z najbizarnejších v dejinách.

Aj keď je zrejmé, že teplé pramene museli poznať už začiatkom nášho letopočtu germánske kmene či rímske légie, práv písomná zbierka o nich pochádza až z roku 1247. Od 13. do 19. storočia patrilo územie Trenčianskych Teplíc s termálnymi prameňmi majiteľom Trenčianskeho hradu.

Takto vyzerá opustená Kočnerova bytovka. Zlodeji ukradli, čo sa dalo, jeden vchod obýval drogovo závislý

Pre architektov a bezdomovcov

Aj dnes je toto kúpeľné mesto vo veľkom vyhľadávané. Má historický nádych, nachádza sa v kopcoch a má veľký a udržiavaný park. Neďaleko známej vodnej elektrárne s fontánou chátra gigantická stavba, ktorú pozná zrejme každý český a slovenský architekt. A ešte každý bezdomovec. Liečebný dom Machnáč je národnou kultúrnou pamiatkou, ktorá už desaťročia chátra.

„Na prvý pohľad vidno, že Machnáč je už dlho opustený. Omietka na každej stene budovy sa začína rozpadať a niekde už úplne chýba,” opisuje svoj zážitok urbexer Ivan Donoval. Objavovaniu priestorov sa venuje už niekoľko rokov. Myšlienkou urban exploration je navštevovanie schátraných a opustených budov bez toho, aby človek niečo ničil alebo kradol.

„Na vstupných dverách do Machnáča je nápis: Národná kultúrna pamiatky, prosím nepoškodzovať,” hovorí Ivan. Podľa neho je to lepšie ako písať zákaz vstupu, pretože ho aj tak nikto nedodržuje.

„Vstúpiť do Machnáča nie je vôbec zložité. Na prízemí je pár pootváraných okien aj dverí. Už ich radšej ani nezabezpečujú. Vandali a bezdomovci by si aj tak vytvorili nové vchody,” hovorí vo videu v momente, keď vstupuje do budovy.

Známy autor

Autorom liečebného domu je český architekt Jaromír Krejcar a stavba v medzivojnovom období patrila k vrcholom funkcionalistickej architektúry v celom bývalom Československu. Krejcar sa okrem Machnáča zapísal do histórie slávnym Československým pavilónom na Svetovej výstave v Paríži z roku 1937.

Zachránil miliardy, zabil milióny. Chemik Fritz Haber pomáhal živiť svet aj dusiť vojakov v zákopoch

Projekt vzišiel z architektonickej súťaže v roku 1929, ktorú vypísala Nemocenská pokladna soukromých úředníků v Prahe. Liečebný dom pôvodne niesol meno pokladne, až neskôr sa premenoval na Machnáč. Svojim dizajnom mal pripomínať loď a vo veľkom využíval veľké presklené steny. Aj keď išlo o európsky architektonický unikát, mal viacero nedostatkov.

V tom čase sa totiž do kúpeľoch chodilo iba v lete, takže vykúriť stavbu v zime bolo prakticky nemožné. Okrem toho dnes už nespĺňa klasické štandardy, pretože má spoločné toalety a sprchy na koncoch chodieb. Už v minulosti ho preto navštevovali hlavne menej majetní návštevníci. V roku 2002 liečebný dom naposledy opustili poslední hostia a odvtedy chátra.

Liečebný dom Machnáč

Wikipedia/peter Lukáč/

Z unikátu ruina

Funkcionalistická stavba sa premenila na chátrajúcu ruinu, ktorá pomaly mizne. Najvyššie poschodia sú pokryté machom kvôli zatekajúcej vode a všetko, čo sa dalo speňažiť, je už dávno preč. „Všimol som si, že na väčšine dverí chýbajú kľučky a všade sa váľajú plastové fľaše od vína,” hovorí urbexer. Priestory by dnes pokojne mohli slúžiť ako kulisy pre hororový film.

„Čakal som, že v Machnáči budú len holé steny, ale ostalo tu toho viac, ako som si myslel, že tu nájdem,” spomína Ivan. V jednej izbe to dokonca vyzeralo tak, že v nej prespáva bezdomovec. Budova však stále vyžaruje špecifické čaro, ktoré učaruje každému, kto ju navštívi. Vypovedajú o tom aj nadšené reakcie ďalších urbexerov.

V roku 2018 na budove svietil transparent s nápisom „Kollár + Bödör + Krajmerová = Machnáč“. Neznámi aktivisti chceli týmto spôsobom upozorniť na alarmujúci stav národnej kultúrnej pamiatky a na pranier hanby vyvesili mená ľudí stojacich za firmou, ktorá ju vlastní. Osud budovy sa pretĺka cez neprehľadnú pavučinu firiem, ich spoločným menovateľom je však personálne prepojenie. Od roku 2010 do roku 2018 budova vystriedala piatich majiteľov.

„Budova sa nachádza v,hnilom‘ kúte pod kopcom, kde zasvieti slnko len zrána. Z môjho pohľadu nie je až taká lukratívna. Jej prevádzkovanie by bolo veľmi energeticky náročné. Ja som tam nenašiel ekonomickú logiku prevádzkovania,“ hovoril bývalý primátor mesta Štefan Škultéty.

Liečebný dom Machnáč

Wikipedia/peter Lukáč/

Vyvlastnenie

„Úlohou štátu je podľa Ústavy chrániť kultúrne pamiatky. Jedinou cestou je vyvlastnenie,“ tvrdí nekompromisne architekt Martin Zaiček zo združenia Abandoned recreation, ktoré sa usiluje o záchranu liečebného domu. Brojí zásadne proti každému projektu, ktorý by počítal s ubytovacími kapacitami, lebo „prerobením na hotel sa zničí a zanikne“.

Práve vyvlastnenie je momentálne témou číslo jeden. V prípade vyvlastnia ale nateraz nepadlo definitívne rozhodnutie. Na vypočutie, ktoré sa konalo 10. júna 2022 na pôde Okresného úradu v Trenčíne, totiž neprišli všetci účastníci konania. „Definitívny verdikt o ďalšom osude jedinečnej funkcionalistickej stavby by mal byť známy o niekoľko mesiacov,“ píše sa na webe jaromirkrejcar.com

Bizarný príbeh vzniku vidličiek. Cirkev ich označila za nástroj diabla, Briti ju ešte v 17. storočí považovali za zženštilosť

Predstav si prezidenta, ktorý vypadne z vlaku v pyžame a potom presviedča cudzích ľudí, že je hlava štátu. Alebo pápeža, ktorý dal vykopať svojho mŕtveho rivala, posadil ho na lavicu obžalovaných a odsúdil ho. Alebo generála, ktorý sa rozhodol, že ideálne bojové zvieratá na ťaženie cez zasnežené Alpy sú slony.

Práve tieto príbehy robia minulosť oveľa zaujímavejšou, než si pamätáš zo školských lavíc. Tu je sedem udalostí, o kotrých píše portál Yahoo, ktoré sa naozaj stali.

1. Prezident vypadol z vlaku... v pyžame

president Paul Deschane

Facebook/Davo Senders/

Píše sa rok 1920. Francúzsky prezident Paul Deschanel vypadol z okna Orient Expressu. V pyžame sa dotackal k signalistovi a vyhlási: „Potrebujem pomoc, som prezident Francúzska.“ Odpoveď? „A ja som Napoleon Bonaparte.“

Deschanel bol prezidentom len pár mesiacov. Po incidente sa stal terčom posmechu a krátko nato odstúpil zo zdravotných dôvodov.

2. Keď pápež súdil mŕtveho pápeža

Synoda mŕtvol

Facebook/Macabre Art/

V roku 897 sa odohrala Synoda mŕtvol. Pápež Štefan VI. nechal vykopať telo svojho rivala Formoza, posadil ho na lavicu obžalovaných a dal mu „obhajcu“. Verdikt? Vinný. Odrezali mu dva prsty a telo hodili do rieky Tiber.

Po Štefanovej smrti noví pápeži vyhlásili celý proces za neplatný. Formozovo telo vraj dokonca vytiahli z rieky a znovu pochovali s úctou.

3. Falošný (mŕtvy) špión

Operácia Mincemeat

Facebook/Micah Hg/

Briti počas druhej svetovej vojny našli mŕtveho muža, obliekli ho ako dôstojníka, pripevnili k nemu falošné správy a hodili ho do mora. Nepriateľ to zožral aj s navijakom. Plán, ktorý znie morbídne, ale fungoval dokonale.

Tento trik zmiatol nacistické velenie a zachránil tisíce životov pri invázii na Sicíliu. Z mŕtvoly sa stal jeden z najúspešnejších „špiónov“ v histórii.

4. Najväčší výbuch pred atómovou bombou

Výbuch v Halifax.

Facebook/Jocelyn Snyder Freeman/

Halifax, 1917. Dve lode sa zrazili v prístave, jedna bola plná výbušnín. Oheň, obrovská explózia a následne cunami. Aby toho nebolo málo, prišla do toho masívna snehová búrka, ktorá znemožnila prácu záchranárom. Desaťtisíce mŕtvych a ranených, tisíce oslepených od rozbitých okien. Najväčšia explózia, akú človek spôsobil, až do Hirošimy.

Výbuch bol taký silný, že kanóny z lode našli až niekoľko kilometrov od miesta katastrofy.

5. Zakladateľ Alexander

Alexander the Great on horseback
Greek,Late Hellenistic,first century BCE bronze, with silver inlays.

Facebook/Hellenic Glory/

Alexander Veľký po sebe pomenoval (alebo premenoval) 70 miest. Dodnes poznáme Alexandriu v Egypte, Iskandariyu v Iraku či Kandahár v Afganistane. A aspoň jedno mesto pomenoval aj po svojom koni: Bucefala.

V staroveku bolo pomenovanie miest po vládcovi bežné, ale Alexander to povýšil na úplne nový level – v podstate si tak staval trvalý „brand“.

6. Hannibal a jeho slony

Hannibal prechádza Alpami.

Facebook/Rome World/

Predstav si to: vojvodca Hannibal prechádza s armádou aj so slonmi cez zasnežené Alpy, len aby mohol zaútočiť na Taliansko. Áno, slony. V Alpách.

Hoci mnohé slony cestu neprežili, Hannibalova odvážna stratégia vydesila Rimanov a dodnes patrí medzi najlegendárnejšie vojenské ťaženia.

7. Cisár, ktorý si získal späť armádu

Francúzsky cisár Napoleon Bonaparte uprostred svojich vojakov v bitke pri Waterloo v júni 1815. (grafika neznámeho autora z prvej štvrtiny 19. storočia)

Wikimedia Commons/

Napoleon Bonaparte utiekol z vyhnanstva a vrátil sa do Francúzska. Kráľ Ľudovít XVIII. mal pripravené stráže, blokády aj armádu. Keď Napoleona pri Paríži zastavili vojaci, namiesto zatknutia ho privítali – pretože to boli jeho bývalí muži. Dokázal ich presvedčiť, aby ho odprevadili do mesta. Výsledok? Kráľ ušiel a Napoleon mal späť celú armádu aj krajinu.

Sto dní – presne toľko trvalo, kým Napoleon znova padol, tentoraz definitívne, pri Waterloo.

História nemusí byť len nuda. Je to nekonečný zoznam bizarných príbehov, ktoré nám ukazujú, že realita je často omnoho šialenejšia než fikcia.

„Toto je podujatie s účasťou publika, v ktorom prežiješ svoj vlastný hororový film,“ uvádza sa na oficiálnej stránke atrakcie. Prvýkrát sa dostala na verejnosť v roku 2014, kedy mala údajne na čakacej listine 20-tisíc ľudí. Časom sa reputácia tejto mučiarne zmenila a vznikla dokonca online petícia za jej zatvorenie, ktorá má takmer 200-tisíc podpisov.

Väzňov mal naprávať vzájomný teror. Stalinské peklo v rumunskej väznici sa vymklo spod kontroly, umreli tisíce ľudí

V nej sa napríklad uvádza prípad jedného návštevníka, ktorý počas prehliadky strašidelného domu niekoľkokrát omdlel a pracovníci s jeho trýznením prestali len preto, že si mysleli, že zomrel.

„Ponárali ma do studenej vody, paralyzovali elektrickými šokmi, bičovali a udierali do tváre. Stále mám jazvy zo všetkého, čo mi urobili,“ prezradila portálu Metro.co.uk účastníčka Laura Hertz Brotherthon.

Pravidlá zakazujú vstup tehotným ženám, ľuďom trpiacim klaustrofóbiou, epilepsiou alebo ľuďom so srdcovým ochorením. Následne si tvoju totožnosť overia telefonicky a pred samotným vstupom ti ešte povinne pustia dvojhodinové video minulých účastníkov, ktorí rozprávajú svoje skúsenosti, ktoré v dome hrôzy zažili.

Až potom ti dajú podpísať spomínaný dokument, v ktorom súhlasíš napríklad aj s vytrhávaním zubov, otravou oxidom uhličitým, vykĺbením či zlomením končatín, popálením, tržnými ranami či dokonca pochovaním zaživa. V správe sa však dodáva, že zamestnanci návštevníkom v skutočnosti neubližujú, len sa k nim správajú „drsnejšie“. „Účastník súhlasí a chápe, že váš život v skutočnosti nie je ohrozený a toto je len hra,“ píše sa v dokumente. Každý návštevník však môže hoci kedy svoj pobyt záchranným slovom ukončiť a odísť.

Jeden človek prežil infarkt

Podľa zakladateľa Russa McKameyho to však nie je také zlé, ako sa zdá. „Nikdy nebol nikto vážne zranený. Žiadny účastník nás nežaloval. Ak si dobre pamätám, tak sme raz museli riešiť infarkt, ale ten človek je už v poriadku. Ľudia môžu odísť s modrinami, vyvrtnutiami a reznými ranami. Ale skôr zomriete v Disneylande aku u nás,“ prezradil Russ v rozhovore pre Nashville Scene.

Celý zážitok má trvať desať hodín, no podľa Russa ho nikto ešte nedokázal absolvovať do konca.

X/Terroradiccion/

Celý zážitok má trvať desať hodín, no podľa Russa ho nikto ešte nedokázal absolvovať do konca. Posledné roky dokonca ponúka 20-tisíc dolárov (18-tisíc eur), pre odvážlivca, ktorý prekoná všetky nástrahy.

Väčšina doterajších záujemcov však neprišla kvôli peňažnej výhre. Často sú medzi nimi vojnový veteráni alebo ľudia, ktorých ťaží nejaká vina. „Všetci to boli ľudia, ktorí sa len pokúšali vyliečiť zo svojich minulých tráum. Považovali to za isté vykúpenie alebo spôsob ako poraziť strach, ktorý ich zožieral veľkú časť ich životov,“ povedal Russ pre The Hollywood Reporter.

Internetový tvorca Ian Roosma však celý koncept posunul na ďalšiu úroveň tým, že z Lega vytvára presné kópie slávnych virtuálnych svetov. Už jeho prvý výtvor, mapa sveta Hyrule z The Legend of Zelda, si s takmer 25-tisíc použitými dielikmi vyslúžil zápis do Guinnessovej knihy rekordov ako „najväčšia mapa z videohry vytvorená z Lega“. Jeho nové dielo ju však pri najbližšej príležitosti z tejto pozície zosadí.

Lego + Skyrim = najväčšia videohra v kockách, akú ste kedy videli

Mapa z dnes už bez debaty kultového RPG The Elder Scrolls V: Skyrim je totiž takmer trikrát väčšia. Ian na jej výrobu potreboval presne 73 761 dielikov a približne 2,5 metra široká a viac než 1,8 metra dlhá stavba mu zabrala dva a pol roka. Samozrejme, čo sa detailov týka, mapa je dosť úsporná, no nechýba žiadna z dôležitých oblastí, ktoré hráči tak dobre poznajú.

Milan vymýšľa modely pre Lego: Posuniete súčiastku a pre druhú už nie je miesto, návrh Lego Technic trvá aj roky

Celú mapu si môžete pozrieť v peknom videu, ktoré zbiera lajky ako na bežiacom páse. Ani to však autora nevyzvalo k ďalšej podobnej činnosti – v rozhovore pre magazín GameSpot priznal, že si od Lega dáva prestávku a úplne sa ponorí do sveta remasterovaného Oblivionu. Jeho mapa je mimochodom približne o tretinu väčšia než tá u Skyrimu, takže sa Guinnessov rekord možno v budúcnosti opäť posunie.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Každý deň si vyčleň iba 15 minút na rýchle upratovanie.
• Pracuj po zónach alebo povrchoch, nie celý byt naraz.
• Decluttering = menej vecí, menej chaosu.
• Zapoj rodinu či spolubývajúcich do minisystému.

Predstav si, že sobota ráno už nepatrí vysávaniu a drhnutiu kúpeľne. Namiesto toho si môžeš dopriať kávu, brunch alebo spontánny výlet.

To, čo ti berie víkend, je nahromadený chaos, ktorý sa dá poraziť jednoduchým pravidlom: 15 minút denne. Nie je to náhoda, že tento prístup odporúčajú aj profesionálni organizátori a systémy ako FlyLady či Mount Vernon Method.

Ako často preriete uteráky? Vedkyňa prezradila, kedy sa z nich stáva hygienická hrozba

Malé kroky namiesto veľkých maratónov

Organizačná koučka Rachel Rosenthal tvrdí, že najdôležitejšie je začať s niečím malým - pokojne aj so zásuvkou, ktorú otváraš každý deň. Uprataný „junk drawer“ podľa nej dokáže spustiť lavínu ďalšej motivácie. Keď si nastavíš časovač na 15 minút a zameriaš sa len na jednu oblasť, zistíš, že byt sa postupne mení bez toho, aby si mal pocit nekonečnej driny.

FlyLady systém to nazýva „babysteps“. Začína sa symbolickým krokom - lesklým drezom. Prečo práve ten? Lebo čistý drez je vizuálnym signálom, že domácnosť sa dá zvládnuť, aj keď je ešte plná bordelu. Odtiaľ už pokračuješ ďalej, nie maratónom, ale krátkymi, zvládnuteľnými úsekmi.

Mount Vernon Method ide podobnou cestou - namiesto skákania z miesta na miesto začneš v jednom rohu a postupuješ systematicky po miestnosti. Výsledok? Žiadne roztrieštenie pozornosti, ale jasný pocit progresu.

Ako mať upratané za 15 minút?

Shutterstock

Menej vecí = menej chaosu

Minimalizmus tu nie je buzzword, ale praktická zbraň proti bordelu. Čím menej vecí vlastníš, tým menej musíš upratovať. Odborníčka Marta Parfan radí techniku „košíka“ - všetky pohodené drobnosti pozbieraj a až potom sa rozhodni, čo kam patrí. Funguje to rýchlejšie, než behať s každou ponožkou zvlášť.

Decluttering sa dá navyše premeniť na hru - vyhoď alebo daruj jednu vec denne, ktoré nepoužívaš. V priebehu mesiaca zmizne tridsať zbytočností a tvoj byt začne pôsobiť vzdušnejšie.

Nie si na to sám

Ak bývaš s partnerom, rodinou alebo spolubývajúcimi, nemusí to byť one-man show. The Washington Post odporúča rozdeľovať malé úlohy medzi všetkých obyvateľov domácnosti - tým pádom nikto nemá pocit, že nesie celý byt na pleciach.

Žuješ plast a ani o tom nevieš: Pravda o žuvačkách, ktorá ťa prinúti prehodnotiť svoj zvyk

Glamour dokonca spomína tip, ktorý funguje aj na deti: urob z upratovania rýchlu výzvu, napríklad „nájdi 10 vecí, ktoré treba vyhodiť“ alebo „odlož 10 vecí na správne miesto“.

Praktický plán na každý deň

• Ráno: rýchly reset - postlanie postele, zber riadu, lesklý drez.
• Večer: 15 minútová zóna (pondelok obývačka, utorok kúpeľňa, streda spálňa, ...).
• Raz týždenne: mini-declutter - zbav sa niekoľkých nepotrebných vecí.
• Zapojenie domácnosti: každý dostane drobnú úlohu.

Výsledok? Byt, ktorý vyzerá upratane aj počas pracovného týždňa, a víkend, ktorý patrí len tebe. Žiadne obetovanie soboty za čistú kúpeľňu - len 15 minút denne, ktoré ti vrátia čas aj energiu.