• Pohoda oslávi 30. ročník s Gorillaz, The Cure a The Prodigy.
• Grape má najmladší vibe sezóny s Jorjou Smith, Yung Lean & Bladee a Parcels.
• Lovestream prinesie Robbieho Williamsa, Davida Guettu, Bebe Rexhu aj Shaggyho.
• Rap, rock a nostalgia budú stáť na Hip Hop Žije, Rocku pod Kameňom, Cibula Feste a Big Summer Feste.

Na slovenských festivaloch sa toto leto nehrá len o to, kto prinesie najväčšie meno na plagát. Rok 2026 vyzerá ako sezóna, v ktorej sa festivalová mapa rozdelila na niekoľko svetov - veľké globálne headliny, rapové bloky, tvrdší rock, reggae únik, retro eufóriu a klubovú nostalgiu.

Gretka Pavlovova o Atmosfére: Festival stojí státisíce, prvý ročník som zorganizovala v kultúrnom dome na dedine

Jedna známa zastávka však v kalendári chýba. Festival Atmosféra si na rok 2026 zobral pauzu, takže časť publika, ktorá chodila za menším, komunitnejším letom, bude tento rok prirodzene hľadať náhradu inde. Dobrá správa je, že výber je široký a niektoré festivaly majú line-up, ktorý by ešte pred pár rokmi znel na slovenské pomery až príliš optimisticky.

Ak chceš zažiť leto cez jeden veľký festivalový filter, toto je osem akcií, ktoré sa oplatí sledovať najviac. Niektoré sú obrovské, niektoré žánrovo presné, iné idú po hitoch, ktoré pozná každý z auta, TikToku, rodičovskej oslavy alebo vlastného playlistu z puberty.

Pohoda (8. - 11. júl, v predaji už len 4-dňové lístky za 278 eur)

Pohoda 2026 bude mať na trenčianskom letisku špeciálnu váhu. Ide o jubilejný 30. ročník, čo z nej automaticky robí viac než len ďalší víkend s koncertmi. V slovenskom kontexte je Pohoda stále festivalom, ktorý sa nepredáva iba cez mená, ale aj cez celú kultúrnu vrstvu okolo hudby, debát, vizuálneho umenia a pocitu, že si na pár dní vystúpil z bežného režimu.

Headlinersky je tento ročník veľmi silný. V line-upe sú Gorillaz, The Cure, The Prodigy, Lykke Li, Denzel Curry, Oliver Tree, IDLES či Apashe & Brass Orchestra. K tomu sa pridávajú Action Bronson, Emilíana Torrini, Aldous Harding, Baxter Dury, Hildur Guðnadóttir, Lúčnica, Para, Gleb, Kae Tempest, Hex a ďalšie mená, ktoré z Pohody nerobia len festival pre fanúšikov jedného žánru.

Najväčší ťah Pohody je v tom, že dokáže dať vedľa seba štadiónový sentiment, klubovú energiu, rap, alternatívu aj domáce mená bez toho, aby to pôsobilo ako náhodný playlist. Pre mladšie publikum je to možno najlepší festival na objavovanie - prídeš kvôli The Cure alebo Gorillaz a odídeš s menom, ktoré si predtým nepoznal, ale po festivale ho budeš posielať kamarátom.

Grape (14. - 15. august, vstupenka za 129 eur)

Grape opäť mieri na publikum, ktoré chce festival viac ako estetiku, nie ako dedinskú zábavu pod iným názvom. Je to mestský, vizuálne premyslený a hudobne aktuálny festival, ktorý si dlhodobo drží povesť miesta, kde sa stretáva indie, elektronika, pop, rapové publikum aj ľudia, ktorí riešia outfit skoro tak vážne ako line-up.

Najväčšie mená ročníka sú Jorja Smith, Yung Lean & Bladee, Parcels, ARTBAT, Brutalismus 3000, Tash Sultana, CMAT, Overmono a The Wombats. To je zostava, ktorá dobre ukazuje, kam Grape smeruje - menej klasických gitarových legiend, viac živej súčasnosti, elektroniky, severského smútku, britského popu, austrálskej energie a klubového tlaku.

Organizátori festivalu Grape: Tento športový ročník bude výnimočný. Trenčín funguje výborne, no riešime aj iné miesto

Grape je festival pre ľudí, ktorí nechcú len nostalgicky odškrtávať kapely z minulosti. Najlepšie funguje, keď ho berieš ako víkendový moodboard - trochu fashion week, trochu nočný klub, trochu indie rádio a trochu partia, ktorá sa tvári, že nejde riešiť fotky, ale aj tak ich bude riešiť. 

LOVESTREAM (7. - 9. august, jednodňové lístky od 79 eur, celofestivalová od 159 eur)

Festival sa aj tento rok koná na starom letisku vo Vajnoroch a v roku 2026 hrá najmä na mená, ktoré netreba dlho predstavovať ani ľuďom, ktorí festivalové plagáty bežne nesledujú. Je to formát pre rádiové publikum, ktoré chce veľkú show, svetlá, silný refrén a pocit koncertu, ktorý sa viac podobá zahraničnej aréne než lokálnemu open-airu.

Program je rozdelený do troch dní. V piatok sú medzi menami Bebe Rexha, Nico Santos, Loi a KOROLOVA, sobota patrí Robbiemu Williamsovi, Sophie Ellis-Bextor, Leony a Ofenbachu a nedeľa stavia na Davidovi Guettovi, Shaggym, Elle Eyre, ESKEI83 a Dimension. Z tejto zostavy je jasné, že LOVESTREAM cieli na pop, tanečnú hudbu a festivalové momenty, pri ktorých publikum nemusí hľadať refrén na internete.

Rock pod Kameňom (25. - 27. jún, jednodňové lístky od 84 eur, celofestivalová za 139 eur)

Rock pod Kameňom bude v Areáli Topovné v Belej nad Cirochou a tento rok pôsobí ako festival, ktorý sa rozhodol vystreliť vyššie, než sa od neho možno kedy čakalo. Východ Slovenska dostane line-up, ktorý nejde len po lokálnej rockovej istote, ale mieša metalové legendy, tvrdšiu gitarovú scénu aj prekvapivo veľké popovo-rapové meno.

Na plagáte sú Europe, Helloween, Black Eyed Peas a Within Temptation, pričom program dopĺňajú aj ďalšie silné mená ako Pendulum, Mastodon či Steel Panther. Už samotná kombinácia Helloween, Black Eyed Peas a Within Temptation naznačuje, že dramaturgia sa nebojí stretu svetov, ktoré by inak skončili na úplne odlišných festivaloch.

Práve to z Rocku pod Kameňom robí jeden z najzaujímavejších prípadov sezóny. Nie je to len festival pre ortodoxných fanúšikov tvrdšej hudby, hoci aj tí si prídu na svoje. Je to aj akcia, ktorá môže pritiahnuť ľudí z okolia, zvedavcov aj publikum, ktoré by na klasický metalový festival možno nešlo, ale Black Eyed Peas alebo Europe ich donútia kliknúť na lístok.

Uprising (28. - 29. august, lístky od 89 eur)

Uprising zostáva letným únikom na Zlatých pieskoch v Bratislave. Ide už o 19. ročník a jeho sila je v tom, že na Slovensku dlhodobo drží priestor pre reggae, dancehall, dub, drum and bass, jungle a hip-hop bez toho, aby pôsobil ako žánrová vitrína pre pár zasvätených.

Medzi hlavné mená patria Gogol Bordello, Protoje & The InnDiggNation, Tiken Jah Fakoly, Dub Inc, Andy C, Bou, Hempress Sativa & The Unconquerebels, Skarra Mucci x Manudigital, Congo Natty ft. Blackout JA, Masta Ace & Marco Polo, Medial Banana a Gleb. Uprising tak opäť mieša globálne reggae mená, klubový tlak aj domácu scénu.

Ak Pohoda reprezentuje kultúrnu šírku a Lovestream čistý popový ťah, Uprising je festival s najjasnejšou identitou. Vieš, kam ideš, prečo tam ideš a akú energiu čakáš. Funguje pre ľudí, ktorí chcú viac než len koncerty - chcú plážový areál, basy, neskoré noci a publikum, ktoré si svoje žánre nenechalo zobrať algoritmom.

Cibula Fest (23. - 25. júl, denné vstupenky od 50 eur, celofestivalové od 95 eur)

Cibula Fest sa koná na letisku v Holíči a zo všetkých veľkých festivalov má najvýraznejší česko-slovenský mainstreamový rukopis. Nie je to festival, ktorý sa bude tváriť, že objavil budúcnosť hudby. Jeho pointa je inde - postaviť program tak, aby sa v ňom našli fanúšikovia rádiových hitov, českej a slovenskej pop-rockovej scény, stand-upu aj retro tanečnej nostalgie.

Štvrtok je postavený na oldies vlne, kde sú Holki, Lunetic, Loona, East 17, Bad Boys Blue, Fun Factory, Boney M a Verona. V piatok hrá napríklad Lukáš Adamec, No Name, Ewa Farna, Dymytry a Traktor, sobota prináša Moniku Bagárovú, Bystríka, Petra Nagya, Marka Ztraceného, Rybičky 48 a Desmod. Headlinerov tu treba čítať skôr ako viacero silných blokov než jedno dominantné meno.

Cibula Fest je festival pre publikum, ktoré chce spievať, nie analyzovať dramaturgiu. A práve preto môže fungovať veľmi dobre - nesnaží sa byť cool za každú cenu, ale stavia na istote refrénov, rodinnejšom zábere a programe, ktorý dokáže spojiť viac generácií.

Hip Hop Žije (26. - 27. jún, lístky od 59 eur)

Hip Hop Žije je najpriamejšia adresa pre rapové publikum. Koná sa na Zlatých pieskoch a v prehľade letných festivalov má svoje jasné miesto. Line-up stavia na menách, ktoré definujú domácu scénu naprieč generáciami. V programe sú Separ, Kontrafakt, Yzomandias, Luca Brassi10X, Sara Rikas, Pil C, Nik Tendo, Raphael, PTK, Majk Spirit, Tina, Nerieš, Alan Murin, Porsche Boy & Wen, Saul, H16, Moja Reč, Kali, Shimmi, Hard Rico, Dame & Smart a ďalší.

Tento festival najlepšie ukazuje, ako veľmi sa za posledné roky zmenil mainstream. Pre staršie publikum je rap možno stále žáner, ktorý treba vysvetľovať, pre mladších je to prirodzený jazyk klubov, áut, stories, vzťahov aj frustrácie. Preto táto akcia nepôsobí ako doplnok sezóny, ale ako jej samostatná kapitola.

Big Summer Fest (30. júl - 1. august, jednodňová vstupenka od 55 eur, celofestivalová od 139,90 eura)

Big Summer Fest sa koná v areáli Zelená Voda v Novom Meste nad Váhom a ide po úplne inom type festivalovej túžby. Kým Grape predáva súčasnosť a Pohoda kultúrny presah, Big Summer ponúka refrény, ktoré si pamätáš aj vtedy, keď netušíš, kedy si ich naposledy vlastne počul.

Line-up je zostavený ako veľká retro tanečná akcia. V programe sú Scooter, Inna, Kate Ryan, Italobrothers, A*Teens, Arash, Safri Duo, Basshunter, DJ Antoine, Eiffel 65, Lou Bega, Culture Beat, Jenny from Ace of Base, Corona, Peter Andre, Atomic Kitten‘s Liz, Rednex, Whigfield, Global Deejays, Brooklyn Bounce, Cappella, Solid Base a ďalšie mená z klubovej a rádiovej minulosti.

Big Summer Fest môže byť najľahšie zosmiešniteľný festival sezóny, ale práve to by bola chyba. Nostalgia je dnes seriózna popkultúrna mena a deväťdesiate roky s nultými rokmi sa vrátili cez módu, TikTok aj klubové edity. Tento festival na to nejde ironicky, ale cez hity, ktoré fungujú okamžite, bez vysvetľovania a bez hanby.

Honorable mentions: Gothoom, Viva Musica! a Slížovica

Mimo hlavného zoznamu sa oplatí sledovať aj ďalšie festivaly - my sme pre teba vybrali nasledujúce tri. Gothoom je tvrdý extrém pre metalové publikum, v line-upe má Deicide, Decapitated, Atrox Trauma, Clouds, Doomas, Hypnos, Mephorash, Panzerfaust, Schammasch či Stillbirth.

Viva Musica! je mestská alternatíva pre ľudí, ktorí chcú klasiku a presahy bez festivalového bahna. Tento ročník púta napríklad koncertnou verziou diela Einstein on the Beach od Philipa Glassa v Starej tržnici, kde sa ako rozprávačka objaví Suzanne Vega.

Slížovica je zase narodeninová oslava Horkýže Slíže v Nitre, kde sa popri domácich menách objavia Soulfly, Korpiklaani, Ivan Mládek, Vidiek, SPS, Slobodná Európa, Polemic, Catastrofy a ďalší. Nie je to univerzálny festival pre každého, ale ako bodka za letom má veľmi jasný charakter.

Jedna z najväčších kapitol jeho života sú obvinenia zo sexuálneho zneužívania maloletých detí. Prvýkrát sa to riešilo už v roku 1993, keď rodina jedného chlapca tvrdila, že sa Jackson dopustil nevhodného správania. Celý prípad nakoniec skončil mimosúdnym vyrovnaním, čo samo o sebe vyvolalo množstvo otázok.

Kráľ popu Michael Jackson zomrel na akútnu intoxikáciu propofolom a benzodiazepínmi vo svojom dome na North Carolwood Drive v štvrti Holmby Hills v Los Angeles v Kalifornii. 

Twitter/the Mjcast - A Michael Jackson Podcast/

Ďalší veľký prípad prišiel o niekoľko rokov neskôr. Jackson skončil na súde a čelil niekoľkým obvineniam. Proces sledoval celý svet a médiá išli prakticky nonstop. Nakoniec bol v roku 2005 zbavený viny, ale aj tak to na jeho povesti zanechalo obrovskú stopu. Veľa ľudí mu verilo, iní mali pocit, že na tom niečo je.

K tomu všetkému sa pridával aj jeho zvláštny životný štýl. Jackson žil v obrovskom sídle Neverland, kde mal zábavný park, zoo a trávil veľa času s deťmi. On sám tvrdil, že si tým nahrádza detstvo, ktoré nikdy nemal, pretože od malička vystupoval. Pre mnoho ľudí to ale bolo minimálne podivné.

Veľa sa riešil aj jeho vzhľad. V rozmedzí niekoľkých rokov sa výrazne zmenil a špekulovalo sa o plastických operáciách aj zdravotných problémoch. Jackson hovoril o kožnej chorobe vitiligo, ktorá ovplyvnila farbu jeho kože, ale aj tak sa okolo toho točilo množstvo teórií a špekulácií.

Ďalší problém boli peniaze. Aj keď zarobil obrovské čiastky, postupne sa ukázalo, že má veľké dlhy. Udržiavanie Neverlandu, luxusný život a rôzne investície ho stáli neskutočné peniaze. Na konci života už jeho finančná situácia nebola zďaleka tak ružová, ako by si ľudia mysleli.

Do toho všetkého prišli aj problémy s liekmi. Jackson bol závislý na silných sedatívoch a liekoch na spanie. Práve kombinácia týchto látok nakoniec viedla k jeho smrti v roku 2009. Jeho osobný lekár bol neskôr odsúdený za neúmyselné zabitie a dostal štvorročný trest odňatia slobody. Po dvoch rokoch bol ale prepustený za dobré správanie.

Po Jacksonovej smrti sa celá debata znovu otvorila. Dokumenty, výpovede a nové pohľady na staré prípady znovu rozdelili verejnosť. Pre jedných zostáva Jackson hudobný génius, pre iných človek, okolo ktorého je až veľa otáznikov. A aj keď jeho hudba žije ďalej, jeho život zostáva dodnes veľmi kontroverznou témou.

V našom rozhovore sa dozvieš:

• čo považuje za najväčší wau moment, ktorý sa podľa neho už nikomu nepodarí
• prečo si po prvom hraní so Separom myslel, že je namyslený
• aké situácie už musel ako DJ zachraňovať
• čo považuje za svoje najbizarnejšie DJ zážitky
• čo ho pri hraní na ľuďoch najviac irituje

Čo bolo doteraz tvoje najväčšie „wow, toto sa fakt deje“ v kariére? 

Po Separovom štadióne som hral afterku a môj set bol vlastne showcase, kde vystúpila takmer celá scéna a rapovali tam Separ, Dame, Yzo, Raphael, Luca, Hard Rico, Shimmi, Zayo a podobne. To bol pre mňa asi najväčší wow moment, ktorý sa podľa mňa už nikomu nikdy nepodarí zopakovať. Aj keď som tam spravil jednu chybu a dostal som to pocítiť (smiech), bol to neskutočný zážitok.

Ako si sa vôbec dostal k DJingu – teda kedy vznikol Triple P?

Niekedy, keď som mal 16, tuším to bol február. Teda asi pred trinástimi rokmi…strach. DJ-ské meno mi dal jeden kamoš hneď po prvej akcii. Tam vznikol Triple P.

Podľa Jakuba sa vedia Slováci najlepšie zabávať.

Ig/@djtriple_p/

Pred pár rokmi ťa v rozhovoroch označovali za najvyťaženejšieho hip hop DJa na Slovensku – ako to vnímaš dnes? Zmenilo sa odvtedy niečo v tvojom tempe alebo kariére?

Bolo to najvybookovanejší DJ, čo vymyslel Osťo, keď sme vymýšľali názov. Najviac mi v tom pomohol a nikdy na to nezabudnem.

V tempe ani nie, stále idem bomby už asi štyri roky, ale neviem, či toho mám viac ako iní DJs. Už sa na to tak nepozerám a sledujem len seba a ľudí, s ktorými spolupracujem. Ale vtedy to bolo o dosť ľahšie. Cena za môj set bola nižšia ako teraz a mám pocit, že vtedy mi ľudia z hudobného priemyslu chceli viac pomôcť a potiahnuť ma ako teraz.

Pamätáš si ešte na svoje prvé hranie po boku Separa? Aké to bolo – skôr stres alebo čistý hype?

Áno, bolo to v Prievidzi v Jantári. Vtedy som si veril ako technický DJ s gramofónmi a myslel som si, že to Separ určite ocení. On však len prišiel a povedal, že čo to hrám za blbosti (smiech).

Urazil som sa a všade som rozprával, aký je namyslený. Až neskôr som si uvedomil, že on mal okolo seba množstvo kvalitných DJ-ov a moje šaškovanie tam nikoho nezaujímalo. Mal som jednoducho hrať dobrú party. Vtedy som sa ešte ako DJ trochu hľadal.

Pred sociálkou sme sa schovávali pod posteľ. Oxana z detského domova začala nový život v Austrálii vďaka svojej mentorke Janke

Aký je váš vzťah mimo pódia? Je to skôr čisto profesionálna spolupráca alebo ste si sadli aj ľudsky a dnes ste už kamoši?

Sme kamoši. Mimo eventov sa nestretávame, ale v práci sa vidíme celkom často. Ja mám rád ten typ ľudí, humoru a zábavy. Vždy sa teším na spoločné eventy a myslím si, že aj on je rád, keď tam hrám ja. Hlavne si cením, že keď som párkrát niečo potreboval, vždy to pre mňa urobil.

Aký je rozdiel medzi hraním v klube a hraním po boku interpreta na veľkom pódiu?

Tak ja nie som úplne koncertný DJ, ale skôr ten support, čo hrá pred alebo po. Rozdiel tam nejaký je, ale veľmi to neporovnávam. Aj malý klub, aj veľký festival dokážu byť super.

So Separom sú mimo pódia kamoši.

Ig/@djtriple_p/

Zažil si niekedy situáciu na stagei, ktorú si musel zachrániť?

Jasné. Ja som už podľa mňa zachránil asi polku scény, keď sa diali nejaké problémy s technikou. Dokonca som na festivale Rubicon požičal USB kábel DJ-ovi od Quava z Migos, ktorý si ho samozrejme nechal, a ja som potom musel zháňať nejaký náhradný (smiech).

Spomenieš si aj na nejaký najbizarnejší moment, ktorý si ako DJ zažil?

Áno, mám ich celkom dosť. Napríklad to, čo som spomínal vyššie, je podľa mňa celkom bizár. V prešovskom klube Encore som sa opil tak, že som neodohral afterku, v Dolnom Kubíne mi v plnom klube trikrát vypadla hudba a ľudia na mňa kričali „fuuuj“, a raz dávno som zobral na party dievča, ktoré sa predo mnou, keď som hral, bozkávalo s náhodným chlapcom. Mám milión takýchto príbehov.

Prišla ti niekedy fakt zvláštna požiadavka od publika alebo organizátora?

Od organizátora asi nie. Fakt len v prípade, keď niekto bookuje DJ-a podľa toho, kde hrával, a ani nevie, kto to je. Napríklad keď sa ma opýtajú, čo vlastne hrám. To mi príde zvláštne – keď si bookuješ interpreta a nevieš ani, čo vlastne bookuješ. Od publika prídu zvláštne požiadavky tak trikrát do týždňa.

K DJingu sa dostal pred trinástimi rokmi.

Ig/@djtriple_p/

Dá sa dnes na Slovensku podľa teba reálne uživiť iba DJingom alebo to väčšinou musí byť kombinácia viacerých vecí? Čo robíš, keď práve nehráš?

Pri troche šťastia sa to dá. Keď nehrám, snažím sa cvičiť, hrávam basketbal a robím veci spojené s hudbou. Ja to žijem 24/7 365 dní v roku.

Dá sa pri tomto životnom štýle vôbec oddýchnuť?

Jasné, úplne v pohode. Keď si dokážu oddýchnuť ľudia, ktorí robia manuálne päťkrát do týždňa, ja si nemôžem sťažovať.

Ako zvládaš nočný život – alkohol, spánok, energia? Nepodpíšu sa na tebe občas prebdené noci?

V pohode, som zvyknutý. Ako som už hovoril, ja sa z toho teším. Stále mám veľa hraní, kde býva plno, a asi by som bez toho nevedel byť.

Čo sa týka alkoholu, v tomto veku to už cítiť a musím si vyberať, kedy pijem. Snažil som sa to v poslednej dobe obmedziť, aj keď to tak možno nevyzerá. Myslím, že kvôli sociálnym sieťam mám už nálepku, že pijem veľa, ale za to si môžem sám. Ono to však naozaj nie je tak, že by som pil na každej party.

Mám taký pocit, že byť DJom sa dnes stáva stále väčším trendom a chce ním byť každý tretí človek. Čo si ty osobne o tomto myslíš?

Ani nie. Myslím si, že je to už dlhší čas stále rovnaké. Pár tanečníkov alebo influencerov to robí, ale ja to nejako neriešim. Podľa mňa to nie je úplne trend.

Najväčší mýtus je, že majú DJs na každej akcii iné dievča.

Ig/@djtriple_p/

Čo momentálne najviac funguje na Slovensku – čo chcú ľudia počuť?

Slovenský rap a white girls music, respektíve popové hity okolo roku 2010.

Je niečo, čo ľudia na koncertoch alebo v kluboch robia a ako DJa ťa to vie úprimne vytočiť?

Mne okolie hovorí, že ma vytáča všetko, keď hrám (smiech). Takže áno – vytáča ma, keď mi niekto dookola ukazuje na telefóne, čo mám zahrať, vytáča ma fráza „zahraj niečo tanečné“ a vytáčajú ma ľudia, ktorí sa nasilu musia predvádzať na stagei. Ospravedlňujem sa.

Ale najviac ma vytáča, keď za mnou príde niekto opitý a povie mi vetu: „Zahraj niečo poriadne.“

Aký je podľa teba najväčší mýtus o DJoch, ktorému ľudia stále veria?

Že na akcii máme vždy iné dievča. Halo, ja tam prídem väčšinou o ôsmej, nevyspatý a unavený, a odchádzam o tretej–štvrtej, keď už sú tie najkrajšie s niekým iným alebo doma. Ja primárne chcem ísť domov.

Je niečo, v čom je slovenské publikum možno špecifické – v dobrom alebo zlom?

Slováci sa vedia najlepšie zabávať a vo veľa mestách sa chcú pofotiť, pokecať, pozvať ma na poldeci. Myslím si, aj keď to možno bude znieť prekvapivo, že Slováci, ktorých ja v kluboch stretávam, sú vo väčšine prípadov super.

Je nejaké pódium, festival alebo moment, o ktorom snívaš, že si ho raz zažiješ?

Už ani nie. Mám všetko, o čom som sníval. Vlastne o dosť viac.

Kupovať letné dovolenky už teraz a aké budú ceny letov o pár mesiacov? Odpovedajú Milan Bez Mapy a Janka Travelhacker

GALÉRIA AI vytvorila detské fotografie slávnych celebrít. Pozri, ako podľa nej vyzerali Taylor Swift, The Rock či Ed Sheeran

Fanúšikovia na sociálnych sieťach reagovali okamžite. „Panebože, mamine gény sú naozaj neuveriteľne silné,“ píše jeden z nich na sieti X. Ďalší sledovateľ ukážku okomentoval: „Vyzerá úplne presne ako jej mama Angelina v deväťdesiatkach, to snáď ani nie je možné! Angie jednoducho dala copy & paste.“ Mnohí v Shiloh naopak vidia jej otca Brada Pitta a porovnávajú jeho detské fotografie.

Napriek mnohým špekuláciám o protekcii nemá podľa autorov nového videoklipu obsadenie Shiloh nič spoločné s jej pôvodom. Podľa spoločnosti Starship Entertainment, pod ktorú k-popová speváčka Dayoung patrí, získala dcéra Jolie a Pitta rolu počas otvoreného kastingu v USA, kde súťažila s ďalšími performermi.

Zástupca spoločnosti uviedol, že prešla niekoľkými kolami výberu a uspela až vo finálnej fáze. Produkčný tím podľa jeho slov počas kastingu ani po nakrúcaní netušil, kto sú jej rodičia, a prišli na to až dodatočne a náhodou.

V zákulisí na sebe Shiloh, pokiaľ ide o tanec, pracuje už roky. „Je tomu veľmi oddaná, miluje to a baví ju to. Robí ju to naozaj šťastnou,“ uviedol tanečník a choreograf Kolanie Marks, ktorý s dcérou bývalého hollywoodskeho páru spolupracuje už niekoľko rokov. „Môj štýl výučby je veľmi náročný, ale Shiloh je veľmi odhodlaná a chce sa raz tancu venovať profesionálne. Držím jej palce,“ dodal.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

V našom rozhovore sa dozvieš:

• prečo by v súčasnosti už nenapísala skladby ako Dnes sa mi nechce nič alebo Nekráčaj predo mnou
• či aktuálna situácia v slovenskej kultúre ovplyvnila jej tvorbu
• ako dlho jej trvalo ilustrovanie detskej knižky
• či si myslí, že si dnes ľudia ešte vážia poctivú ručnú prácu
• ako sa jej zmenil pohľad na život po tom, čo podľa jej slov pocítila pach smrti
• či nemá strach, že by sa jej tieto stavy mohli vrátiť

Často hovoríš, že svoje staršie hity ako Dnes sa mi nechce nič alebo Nekráčaj predo mnou by si dnes už nenapísala. Aký je najväčší rozdiel medzi tvojím „dievčenským písaním“ a tým „ženským“?

To je pravda, pretože dnes by už boli pre mňa príliš jednoduché. V čase, keď som ich napísala, som bola ešte dievča, mala som asi 24 rokov, žila som inak ako dnes a hlavou mi išli úplne iné veci. Bavilo ma písať hravo a jednoducho.

Dnes mám 41 a svoje prežívanie opisujem hĺbavejšie, do piesní dávam viac zažitej emócie a potrebujem sa vypísať čo najautentickejšie. Je to prirodzený vývoj, no nikdy nechcem popierať svoju minulosť. Tie pesničky mali veľký úspech a aj vďaka nim som tam, kde som dnes. Ľudia si ich na koncertoch stále radi zaspievajú.

Existuje téma, ktorú si si kedysi nedovolila spracovať – a dnes už áno?

Menej som v minulosti zvykla písať o láske, mala som pocit, že už všetko bolo povedané, no dnes prichádzam na to, že jej viem dať môj pohľad, moju emóciu, a preto sa tejto téme dnes už nebránim.

Keď sa dnes pozrieš na tie ikonické skladby z tvojich dvacín, máš skôr pocit nostalgie alebo odstupu od tej osoby, ktorá ich napísala?

Pozerám sa na ne ako na minulosť. Skôr sa pousmejem a mám radosť z toho, že boli vo svojom období veľa hrané a stali sa z nich hity. Mnohí ľudia si ma dodnes spájajú najmä s touto tvorbou a tá „nová“, no dnes už staršia Zuzana ich možno prekvapuje tým, že jej aktuálna tvorba je vyzretejšia. Som v prvom rade pesničkárka, mám rada príbehy vo svojej tvorbe a už pár rokov sa o ne delím s mojimi fanúšikmi.

Po dvoch psychicky náročných rokoch sa Zuzana už vnútorne nebičuje za to, keď sa jej niečo nepodarí.

Lukáš Kimlička/

Ako sa dnes cítiš v rámci slovenskej kultúrnej scény a ovplyvnila aktuálna situácia v brandži tvoju tvorbu?

Moju tvorbu ovplyvňuje najmä môj vlastný, osobný život – to, čo žijem a čím si prechádzam, či už vo vzťahoch, alebo sama v sebe. Kultúra na Slovensku má momentálne neľahké obdobie, najmä tá štátom zriaďovaná. Je mi to ľúto a súcitím s kolegami, keďže sa aktuálne rušia mnohé významné festivaly a podujatia.

Nezriaďovanej kultúry, do ktorej patrím aj ja, sa tieto zmeny nedotýkajú, keďže nie sme závislí od Fondu na podporu umenia.

Denis cestuje po krajinách tretieho sveta: Slováci by sa mali usmievať ako Pakistanci, kačacie embryo mi chutilo

Okrem hudby sa venuješ aj ilustrácii a svoju kreativitu si pretavila aj do vlastnej detskej knihy Búdkovo, ktorú si celú sama ilustrovala – čo ťa priviedlo k tomu vyjadriť sa aj touto umeleckou formou?

Po dvoch úspešných knihách v spolupráci s Petrom Nagyom som si povedala, že mi v hlave leží vlastný príbeh, ktorý by som rada napísala a nakreslila. Bol to opäť úplne prirodzený krok, vedela som, že k nemu raz dôjde, pretože kreslením žijem už od svojich troch rokov. Viem si predstaviť, že na dôchodku budem už len ilustrátorka, ak mi budú stále slúžiť oči a ruky.

Ako dlho trval celý ten proces od prvého náčrtu po finálnu podobu?

Text som napísala zhruba za dva až tri týždne. Samotné ilustrovanie mi trvalo pol roka. Je to mravenčia práca, za stolom od rána do neskorej noci. Všetko si to vyžiadalo aj svoju daň, boľavý chrbát, oči, aj ruka…no na konci celého procesu ma zalialo obrovské šťastie. Keď som dostala do rúk hotovú knižku, je to úplne iný pocit, ako keď mám v rukách nový album. Bola som hrdá a dojatá.

Keďže ide o tenké linky a precíznu prácu, stane sa ti, že sa ilustrácia niekedy nepodarí? Čo robíš v takom momente – ideš odznova alebo sa ju snažíš zachrániť?

Priznávam, nestáva sa mi to často. Všetko si najprv precízne nakreslím ceruzkou, ktorá sa dá gumovať. Ak sa náhodou stane, že mi niekde omylom kvapne farba, viem to ešte rýchlo zachrániť rôznymi spôsobmi, alebo sa z toho snažím hravo vynájsť.

Dnes sa veľa vecí – vrátane ilustrácií – dá vytvoriť pomerne rýchlo cez rôzne nástroje alebo umelú inteligenciu. Máš pocit, že ľudia dnes ešte vedia oceniť, keď je za niečím „ručná práca“ a niekoho čas?

Dúfam, že áno. Nie som fanúšik umelej inteligencie v umení. Funguje ako zlodej nápadov, ľudia si neuvedomujú čo je duševné vlastníctvo autora a ako ho AI zneužíva. O hudobnom biznise ani nehovorím. Malo by sa to legislatívne ošetriť. Na konci dňa tá ľudská, poctivá práca aj tak vyhrá, pretože je v nej emócia, aj krásna nedokonalosť a tým je jedinečná.

Po tvojich dvoch psychicky náročných rokoch hovoríš, že už poznáš „pach smrti“. Ako sa človeku zmení vnímanie bežného dňa po takejto skúsenosti?

Zrazu si uvedomujem krehkosť života. Koľko stačilo na to, aby som sa dotkla úplného dna a ako dlho som sa z neho hrabala späť. Dnes sa oveľa viac radujem z bežných vecí, tá skúsenosť mi dodala do života oveľa väčší pokoj, viem rozlíšiť podstatné od nepodstatného. Viem porovnať to, aká som silná dnes a aká krehká duša som bola na dne. Preto často hovorím ľuďom, aby sa nevzdávali a aby o seba zabojovali. V prvom rade s tým nesmú zostať sami, musia požiadať o pomoc.

Zmenilo ťa vyhorenie viac ako človeka alebo viac ako umelkyňu?

Umelkyňu zo seba nevyrežem, neviem sa oddeliť, preto ma to zmenilo komplexne. Láska k sebe ovplyvnila aj moju prácu. Otvorilo sa mi srdce nielen pre seba, ale aj pre ľudí, oveľa viac sa hrám, všímam si, zapisujem, kreslím, využívam tvorivosť naplno. Predtým to v takom rozmere nebolo.

A napokon sa už vnútorne nebičujem za to, keď sa mi niečo nepodarí. Dokážem sa na to pozrieť ako na proces. To, čo dnes nevyšlo, skúsim zajtra urobiť inak. V prvom rade som človek, ktorý si dovolí urobiť chybu – a práve toto je jedna zo zásadných, pozitívnych zmien, ktoré vo mne nastali.

Spomínala si, že si v rokoch 2018 – 2020 prechádzala obdobím, keď si mávala aj niekoľko panických atakov denne – ako to vyzeralo v bežnom dni? Vedela si fungovať, alebo ťa to úplne paralyzovalo?

Moje dni sa zmenili na súvislé trápenie. Ak som mala na chvíľu pocit, že som v poriadku, vzápätí sa to zmenilo a zalial ma desivý atak. Boli to šialené dni – extrémne ma to vyčerpávalo, chradla som, nedokázala som ísť medzi ľudí, rozprávať sa, ani ísť hrať svoj vlastný koncert. Všetko sa otočilo o 180 stupňov. Našťastie som veľmi rýchlo pochopila, že sa musím oprieť o odborníka. Objednala som sa rovno k psychiatričke a od toho momentu sa začal dlhý proces liečby.

Depersonalizácia je pre veľa ľudí nepredstaviteľná – ako si ju prežívala ty?

Je to stav, keď má človek pocit, akoby sa rozdvojil a nevie, ktorá z tých dvoch verzií je skutočne on. Je to veľmi strašidelné. Trvá to možno len pár minút a vie sa to vrátiť, no ide už o fázu, keď je nervová sústava tak extrémne vyčerpaná, že nedokáže normálne reagovať.

Ilustrovanie knihy Búdkovo jej trvalo pol roka.

Lukáš Kimlička/

Keď si mala počas ťažkého obdobia koncerty a snažila sa tváriť, že je všetko v poriadku – všimli si fanúšikovia, že je niečo inak?

Koncerty sme výrazne zredukovali – z desiatich na jeden, maximálne dva. Pre mňa bolo v tom čase veľmi ťažké vyjsť na pódium s pohodou a radosťou, pretože nič také vo mne neexistovalo. Bol tam len strach, silná úzkosť, panika a túžba ukryť sa doma.

Paradoxne som však práve na pódiu zažívala momenty, keď sa mi radosť vedela na pár minút vrátiť. Spôsobovali to ľudia, na ktorých som pozerala – usmievali sa a ja som im úsmev vracala. Mozog na to reaguje a človek sa aspoň na chvíľu dostane do väčšej pohody. Po koncerte som bola opäť tam, kde predtým, no tie krátke chvíle na pódiu mi dávali nádej, že raz bude zase dobre.

Pamätáš si moment, kedy si si prvýkrát povedala, že „teraz to už bude lepšie“? Čo sa vtedy zmenilo?

Začala som brať lieky. Bola to fáza, v ktorej by som sa bez nich už na nohy nepostavila. Keď približne po dvoch mesiacoch začali účinkovať, prvýkrát som zacítila, že existuje šanca a nádej uzdraviť sa. Popritom som chodila na pravidelné terapie – to bola druhá barlička, ktorá ma viedla za svetlom.

Zostáva v tebe aj dnes pri bežných stresových situáciách nejaký strach, že by sa tie stavy mohli vrátiť?

Nie, nebojím sa. Zo dňa na deň sa to totiž nestane. U mňa to prišlo v dôsledku dlhodobého vyčerpávania tela, a dnes si na to už dávam pozor. Ak sa mi v živote stane niečo, čo mi emočne podlomí kolená, stále viem, čo mám robiť. Už to poznám – viem, že sa opäť ozvem odborníkom a znovu bude dobre.

Keďže máš osobnú skúsenosť s tým, aké je to dlhodobo nebyť psychicky v poriadku – myslíš si, že je dnes na Slovensku terapia a liečba duševného zdravia pre ľudí reálne dostupná?

Nie je dostatočne dostupná. Ľudia veľmi dlho čakajú, kým sa dostanú k odborníkom, prípadne je to drahé a nemôžu si to dovoliť. Slovenské zdravotníctvo by konečne malo pochopiť, že duševné zdravie je rovnako dôležité ako to fyzické a venovať mu dostatočnú pozornosť a dostupnosť.

Je niečo, čo o tebe ľudia predpokladajú – a úplne sa mýlia?

Určite áno, ale je mi to jedno. Nech si myslia čo chcú, nezaoberám sa tým.

Keď práve nekreslíš, nespievaš ani nepíšeš texty, čo najradšej robíš vo svojom voľnom čase?

Najradšej trávim čas na prechádzkach s mojím psom. Túlame sa po lesoch, po lúkach, čistím si hlavu, nachádzam tam svoj vnútorný pokoj. A ešte rada lúštim krížovky a čítam pred spaním knihy.

Po všetkých týchto projektoch a skúsenostiach – čo ťa ešte najbližšie čaká? Máš nejaký malý alebo veľký sen, ktorý by si si chcela splniť?

Prednedávnom som doilustrovala knižku Bambuľkine dobrodružstvá, ktorá vyjde v lete a teším sa, keď ju ľudia uvidia. Popritom si „do šuplíka“ pripravujem nové pesničky a v lete budem veľa hrať.

Nela o živote a práci na Novom Zélande: Za dva mesiace som zarobila 6000 eur a minula 1200. Na ľadovec môžeš letieť helikoptérou

• Konflikt medzi Rytmusom a Separom opäť ožil cez Instagramové storky.
• Rytmus reagoval na otázky fanúšikov o štadiónoch a naznačil, že ostatní ho len kopírujú.
• Separ mu následne odpovedal dlhým príspevkom a vysvetľoval aj kontroverziu okolo „plachiet“ na koncerte.
• Fanúšikovia rapovej scény sledujú ďalšie kolo generačného súboja.

Na slovenskej rapovej scéne sa znova rozbieha konflikt medzi Rytmusom a Separom. Tento raz ho však nespustila nová skladba ani rozhovor, ale séria instagramových storiek.

Z Rytmusa sa všetci smejú: Priznal, že refrény mu píšu iní, peniaze sú pred rodinou a mal problém pochopiť jednoduché otázky

Rytmus počas víkendovej série otázok od fanúšikov reagoval na viacero tém - od koncertov až po údajné kopírovanie trendov. V jednom z príspevkov napríklad naznačil, že niektorí interpreti len nasledujú to, čo už pred rokmi urobil on.

„Toto zažíva každý líder, ktorý začne všetko prvý. Aj keď sme dali klip Dá­va mi do telky, tak scéna odsudzovala a po pol roku normálna vec,“ napísal Rytmus v storke.

Podľa neho sa rovnaký scenár opakuje stále: najprv kritika, neskôr napodobňovanie. „Aj keď som začal používať komerčnejšie zvuky, tak scéna odsudzovala a po pol roku normálna vec. Aj keď som začal spievať, tak scéna odsudzovala a po rokoch normálna vec.“

Narážka na štadióny a veľké koncerty

Jednou z najvýraznejších tém bolo koncertovanie na veľkých miestach, najmä v arénach a na štadiónoch. Fanúšik sa Rytmusa spýtal, ako je možné, že práve on podľa mnohých priniesol éru veľkých koncertov, ktoré dnes robia aj ďalší interpreti.

Rytmus reagoval pomerne sebavedomo: „My sme tí, čo nemuseli nikdy nikoho dobiehať, alebo ísť cez niekoho chrbát hore ako je beef a podobne. Od začiatku sme určovali posuny rapovej kultúry, líderstvo a riskovali pre mladšie generácie, že je to možné.“

V ďalšej storke zase reagoval na otázku o koncerte v košickej Steel Aréne, kde sa objavili kritické komentáre o zakrytých častiach hľadiska. „Videl si, že plešoun mal plachty v Košiciach v Steelke? Hlavná vec, že vypredané,“ citoval otázku fanúšika na nedávny Separov koncert v Košiciach.

Dušan je Separov osobný bodyguard: Schytal by som za neho aj guľku, mám armádny výcvik aj previerku Interpolu

Sám pritom dodal zmierlivejší tón: „Mne je to jedno. Nech sa darí každému. Robím to pre vás a pre mladšie generácie raperov. Je ťažké držať štadiónovú latku za sebou.“

Plachty na koncertoch sú bežná vec

Separ na tieto storky reagoval pomerne rýchlo. Na Instagrame zverejnil dlhý text, v ktorom vysvetľoval, že používanie takzvaných geotextílií na koncertoch je štandardná prax. „To že sa ma zas verejne snažíš spochybniť a zaobaľuješ to tým, že tebe je to jedno (není lebo inak by si to neprezdieľal) je po tej dobe už fakt neuveriteľné,” ​píše.

„Po tvojich nekonečných skúsenostiach a zadefinovaní všetkého v šoubiznise by si mohol vedieť, že geotextília, teda plachty, sa používajú na eventoch na miesta, ktoré odrážajú zvuk a skresľujú ho,“ napísal Separ.

Rytmus a Separ si opäť vymieňajú odkazy

Instagram/Rytmus

Rytmus a Separ si opäť vymieňajú odkazy

Instagram/Separ

Podľa neho takýto krok nesúvisí s predajom lístkov, ale s technickým riešením priestoru. „​To je ale tebe jedno podľa toho čo ste mali v O2 a na Nepelu, kde hralo jak z ri*i. To, čo sme my v rohoch vystlali geotextíliou, sme vďaka upraveniu plochy a povoleniu od arény navýšili na vstupenkách na státie, dokonca sme na konci dňa prevýšili oficiálnu kapacitu. Každopádne, keď si mi napísal, že som GOAT, myslel som, že ťa toto všetko už prešlo.“

Pridal aj screenshot súkromnej správy od Rytmusa, v ktorej mu gratuloval ku koncertu na štadióne so slovami: „Bratranec, cez všetky tie kyslosti, čo máme medzi sebou, ti musím napísať, že štadión si vážne zavraždil. Viem, aké motanice sú okolo toho a koľko roboty za tým je. Rešpekt GOAT.“

Separ zároveň satiricky odkázal, že aj keď Rytmus definoval veľké koncerty v regióne, podobné veci robia dnes aj ďalší interpreti. „Nevadí, keďže si celosvetovo zadefinoval veľkú ledku (aj O2 arénu) a nikoho pred tebou to nenapadlo, máš to odpustené a fúknem ti aspoň trochu vetra do tých schátraných plachiet.​“​

Stručná história diss trackov. Od Beatles, Queen, amerických raperiek až po Rytmusa a Rakbyho

Starší konflikt, ktorý sa na stále vracia

Súčasná výmena odkazov pritom nie je prvý raz, keď sa tieto dve mená dostali do napätia. Už v minulosti sa medzi Rytmusom a Separom objavovali menšie slovné prestrelky, najmä keď sa začala čoraz viac porovnávať popularita Kontrafaktu a DMS.

Témy ako streamy, predaje albumov alebo veľkosť koncertov sa postupne stali symbolom generačného súboja medzi staršou a mladšou rapovou vlnou. Napätie výraznejšie eskalovalo okolo roku 2022, keď si obaja interpreti začali v rozhovoroch a na sociálnych sieťach vymieňať ostré poznámky.

Rytmus vtedy kritizoval prístup mladšej scény, zatiaľ čo Separ naznačoval, že niektorí veteráni majú problém prijať, že sa rapový mainstream mení. Aj preto fanúšikovia dnes sledujú každú novú storku - pretože vedia, že tento beef má už dlhú históriu a vždy sa môže rozhorieť znova.

Výmena na Instagrame tak opäť pripomenula, že rivalita medzi Rytmusom a Separom nikdy úplne nezmizla. Ide o konflikt medzi dvoma generáciami slovenského rapu - Kontrafakt, ktorý dominoval scéne na začiatku tisícročia, a DMS, ktoré reprezentuje novšiu vlnu.

• Katy Perry prehrala ďalšie veľké kolo sporu s austrálskou návrhárkou Katie Perry.
• Súd rozhodol, že zákazníci si ich značky oblečenia nepomýlia.
• Katie Perry tvrdí, že bojovala aj za ochranu malých biznisov.
• Prípad sa ťahá od 2008 a stále má ešte právnu dohru.

Mať rovnaké meno ako svetová popstar znie najprv ako náhoda, možno aj ako celkom vtipná story na večierok. Pre austrálsku dizajnérku Katie Perry sa z toho však stala 16-ročná právna vojna, ktorá jej zobrala kus života. Na jej konci teraz stojí verdikt, ktorý nehrá do karát Katy Perry, píše portál Unilad.

Si pokrytec. Hovoríš o záchrane planéty a zvierat, a potom minieš milión na let do vesmíru, reagujú na Katy Perry celebrity

Spor medzi speváčkou a austrálskou návrhárkou sa začal dávno predtým, než sa z neho stala veľká mediálna vec. Katie Taylor zo Sydney, ktorej rodné priezvisko bolo Perry, si zaregistrovala obchodné meno Katie Perry už v 2007 a požiadala aj o ochrannú známku.

Keďže ju pôvodne podala v nesprávnej kategórii a nezaplatila poplatok, známku pre oblečenie získala až 29. septembra 2008. Medzitým predávala oblečenie na lokálnych marketoch, mala vlastný web aj účty na sociálnych sieťach pod značkou Katie Perry. A presne v tom istom období vystrelila do sveta aj Katy Perry. Jej veľký hit I Kissed a Girl vyšiel 28. apríla 2008 a jej meno zrazu poznal takmer každý.

Od fanúšičky k súperke

Na celom príbehu je najbizarnejšie to, že Katie Taylor si dokonca kúpila túto skladbu na iTunes, pretože chcela podporiť umelkyňu s rovnakým menom. Netušila, že už o pár mesiacov dostane list, ktorý všetko rozbehne.

V 2009 ju kontaktovali právnici Katy Perry. Pre CNN neskôr opísala, ako ten moment vyzeral: „Pamätám si len to, že som sa pozerala na papier, na ktorom stálo cease and desist. Prestaňte predávať svoje oblečenie, zastavte webstránku a stopnite všetky reklamné materiály.“

Dodala aj to, čo nasledovalo hneď potom: „Pamätám si, že som sa rozplakala a premýšľala som, o čo vlastne ide. Neurobila som nič zlé.“ To je presne moment, keď sa z malého lokálneho podnikania stal stret s veľkým menom, právnikmi a mašinériou okolo celebrity.

Súkromné správy ukázali aj druhú stranu

Do súdnych dokumentov sa neskôr dostali aj e-maily Katy Perry z 2009. Tie ukázali, že mediálna pozornosť okolo prípadu ju poriadne vytáčala. Jej manažér Steven Jensen tvrdil, že celá vec bola „zbytočne nafúknutá“ a že speváčka sa nesnažila Taylor zabrániť obchodovať pod jej menom ani ju nežalovala za porušenie ochrannej známky.

Najznámejšie konflikty medzi osobnosťami. Na meno si nevie prísť Katy Perry s Taylor Swift, ale aj The Rock a Vin Diesel

Keď Jensen navrhol zverejniť stanovisko v mene speváčky, Katy Perry bola proti a chcela, aby vydali vyjadrenie manažmentu s faktami. V jednom z e-mailov však podľa súdnych dokumentov napísala aj oveľa ostrejšie slová: „Hlúpe ku*vy. Keby sa tohto nezmyslu nechopila MTV, vôbec by som to neriešila. Sprostá ku*va! Rawr!“

Prečo teraz vyhrala Katie Perry

Tím Katy Perry tvrdil, že návrhárke ponúkol dohodu o spolunažívaní oboch značiek, no tým sa konflikt neskončil. V 2019 Katie Taylor zažalovala speváčku za porušenie ochrannej známky po tom, čo počas turné v 2014 predávala bundy, mikiny, tričká aj tepláky.

Nasledovala séria obratov. V 2023 Taylor vyhrala, v 2024 sa rozhodnutie po odvolaní speváčky otočilo, no 11. marca 2026 austrálsky najvyšší súd rozhodol, že Katie Perry nepoškodila reputáciu americkej hviezdy a ani nespôsobila zmätok medzi zákazníkmi.

Sudca Simon Steward podľa ABC News pripomenul, že Jensen „na súde vypovedal, že odvtedy nezaznamenal žiadne prípady zámeny“. Zároveň odmietol argument právnikov Katy Perry, že speváčka mala už v 2008 v Austrálii takú silnú reputáciu, že by sa automaticky vzťahovala aj na oblečenie. Tím speváčky dokonca opísal ako „vytrvalého alebo veľmi usilovného porušovateľa“ platne registrovanej známky Katie Perry.

Pre dizajnérku to nebolo len o mene

Po verdikte Katie Perry povedala: „Bola to neuveriteľne dlhá a náročná cesta. Ale dnešok potvrdzuje to, čomu som vždy verila, že ochranné známky by mali chrániť firmy všetkých veľkostí.“

A pridala aj vetu, ktorá celému prípadu dáva širší rozmer: „Tento prípad nikdy nebol len o mene. Bol o ochrane malých firiem v Austrálii, o tom postaviť sa za to, čo je správne, a ukázať, že na všetkých záleží.“

Zverejnili rebríček najlepšie zarábajúcich celebrít na Instagrame. Za jeden príspevok si pýtajú milióny

Pre A Current Affair ešte dodala: „Zobralo mi to obrovskú časť života a nemôžem uveriť, že som vyhrala.“ Zástupca Katy Perry následne pre LADbible Group odkázal, že speváčka sa nikdy nesnažila ukončiť biznis Katie Taylor ani jej zakázať predávať oblečenie pod jej značkou. Prípad sa však ešte vracia na súd na ďalšie posúdenie v niektorých bodoch.

V našom rozhovore sa dozvieš:

• prečo bol prvý song kapely podfuk,
• čím je charakteristická ich estetika,
• ktorá krajina je absolútne post-sovietske dobrodružstvo,
• čo Bilba najviac štve,
• a prečo sa z pumpy v Lučenci odchádza s existenciálnou krízou.

Knihy najprv predávali na ulici. Majitelia kníhkupectva Pod Vŕškom o požiari, punkových koncertoch a 35 rokoch existencie

Antipunk, substrát, rukojemnícka dráma s pokročilým stockholmským syndrómom... Kto v skutočnosti sú kapela Marhule?

Marhule sú oživší substrát z dna smetného koša, ktorý nabral kognitívnu subjektivitu a identifikuje sa ako kapela. Vysvetlím v ďalšej otázke, lebo som si pozrel otázky dopredu. Po hudobnej stránke ide o DIY multižánrovú punkovú kapelu. Áno, to som presne napísal. Sme traja a zároveň nie sme. Ako matematická funkcia surfujúca 0,0001m nad nulou. Držia nás pokope obsesia, vzájomne prepojená rukojemnícka dráma a sebaidentifikácia s trýzniteľom. Ale zas, môže človek trpiaci pokročilým štokholmským syndrómom vôbec tvrdiť čokoľvek objektívne?

Máš za sebou bohatšiu hudobnú minulosť. Čo predchádzalo Marhuliam? A prečo vlastne vznikli?

O minulosti sa radšej nechcem baviť, je to tak lepšie pre všetkých. Marhule vznikli ako stredisko odpadu materiálu, ktorý sa nehodil do iných projektov. Mal to byť ten smetný kôš, ktorý sa bude pomaly kopiť a raz ho pôjdeš vyhodiť. V istom momente však substrát prehovoril, z konceptu sa stal subjekt a vyžiadal si ľudské práva.

Spomínaš si na váš prvý song?

Bohužiaľ, áno. Vznikol ako narodeninový darček a volal sa Na**baní Pankáči. Daroval som ho kamarátovi na narodeniny, čo je od*b par excellance lebo tá pesnička oficiálne patrí jemu, a zároveň nepatrí nikomu, lebo je to pesnička, komu už len môže patriť? On z nej už teraz nemá nič a nám chodia peniaze za streamy. Perfektná ilúzia dobrého skutku a pritom len klamstvo ako sv*ňa, ako hnedá zaoblená rúrka ušúľaná z drveného linolea s ceduľou „97% párok“.

Áno športu.

Archív Kapely Marhule/

Váš prvý koncert bol v Nitre v roku 2017. Opíš tento zážitok.

Na začiatku tohto zážitku bol chybný úsudok. Pozvali nás hrať do istej nitrianskej krčmy s kapelami odsúdenými na skorú smrť. Schindlerov zoznam sme sa teda rozhodli obohatiť o ďalší projekt – kapelu Marhule, ktorá dokázala zahrať presne 5 pesničiek. Najväčšiu chybu som urobil ja – domnieval som sa, že budem môcť odohrať koncert na elektrickej gitare. Tá naivita, tá hrôza! Bolo to jedinýkrát, čo musel kvôli môjmu sebaklamu Ondro hrať na base. Bolo to desivé a najhoršie na tom je, že z toho večera máme záznam, dokonca aj na sociálnych sieťach. Bolo to niečo ako deň D, ale to D bolo naopak, čosi ako C| alebo tak nejak.

Kedy si si povedal, že práve s touto kapelou prerazíš dno dien?

To sa nedá, takto si to povedať. Marhule iba rozširovali svoj repertoár, čím napĺňali rolu archívneho panoptika. Kľúčovým momentom bol asi rozpad mojej prvej kapely, vďaka ktorému sa mi uvoľnila kapacita venovať sa Marhuliam naplno. Marhule zvíťazili v evolučnom boji vďaka tomu, že si vďaka DIY prístupu vyžadujú oveľa menej energie a výsledok je dokonca lepší, ako keď sme sa snažili. Celkovo platí, že čím viac sa snažíme, tým je to len horšie.

Novinku Byty byty bolo počuť aj v spravodajstve komerčnej televízie. O čom tento song je?

O tom, ako si si mala v siedmych rokoch odoprieť hlúposti ako žuvačky alebo gumičky do vlasov a vďaka zloženému úrokovaniu si už dávno mohla mať armádu nevoľníkov platiacich nájom v tvojom bytovom impériu. Pobehuje tu ešte nejaký id*ot ktorý tvrdí, že feudalizmus skončil v 19. storočí?

Reflektujú na vás slovenské médiá často, alebo si vás nevšímajú?

Nevšímajú si nás, podobne ako si nevšímajú nikoho pod hladinou. Undergroundová žurnalistika je v tejto Karpatskej Viac-Menej Demokratickej Republike - Západ takmer neexistujúca. Musíš urobiť tanečný track a feat s Vladimírom Mečiarom aby si ťa niekto všimol. Viacerým našim kolegom sa stalo, že zahraničné médiá ich zaznamenali skôr ako domáce. Nám pred vydaním tracku BYTY BYTY vyšiel na Slovensku tuším iba jeden rozhovor – pre undergroundovú platformu Jablká ďaleko od stromu. V Česku sme ich mali doposiaľ dva, a to nás tam dokopy nikto nepozná.

Vaša najznámejšia skladba je Šír lásku... Čo podľa teba stojí za jej úspechom a čo to vypovedá o dnešnej dobe?

Šír lásku sme vypustili v decembri 2020, teda v čase, keď väčšinu obyvateľov zamestnával smrteľný súboj: jeden tábor tvrdil,  že covid patrí medzi prvky objektívnej reality ako napríklad papuča, a druhý tábor tvrdil, že patrí medzi prvky subjektívnej reality, ako napríklad požiarna smernica. Do tohto rozkolu prišla pesnička, ktorá hlásala, že nemusíš hneď vytiahnuť bazuku na niekoho, kto si myslí, že Boh alebo Slovenská republika je výmysel. Mnohým to prišlo ako zjavenie: objímajúca pesnička s klipom natočeným v posledný teplý deň toho roka.

Dlhý čas bol tvárou Marhúľ na sociálnych sieťach gitarista Ondro. Prečo práve on... a kto to vlastne je?

Ondro má objektívne najväčší rizz a preto bol v konkurze vybratý ako vizuálna tvár kapely. Treba povedať, že konkurencia bola mizivá, ja som to foldol ešte pred turnajom a náš bubeník doteraz nevieme ani ako sa volá. Ondro má dlhé ryšavé vlasy a napriek tomu má stredne veľký počet kamarátov. Prezentujeme ho ako paródiu na mačo-gitaristu z 80.rokov, pritom sám Ondro je mĺkvy introvert a vystupovanie na pódiu vníma ako nehumánnu formu pokánia, ktorú by si snáď nezaslúžil ani Epstein.

Ondro

Archív Kapely Marhule/

Mávaš pocit, že vás ľudia celkom nechápu?

Podarilo sa nám vypustiť nejaké virálne videá, ktoré dokázali pozbierať feedback na našu činnosť aj od ľudí, ktorí, jemne povedané, nie sú naša primárna cieľovka. Vtedy som pochopil, že peklo existuje – je to tvoj sused v komentovej sekcii.

Čítaš komentáre a reakcie, alebo ich radšej ignoruješ?

Čítam, ako každý umelecký egomaniak, aj ja potrebujem vedieť, čo si o mojej tvorbe ľudia myslia. Radšej byť opovrhovaný ako nepovšimnutý – to vedel aj Breivik. Na menej toxických platformách ako Instagram či Youtube máme v absolútnej väčšine komentáre od ľudí, ktorí nás „pochopili“ a fandia nám. Čítať si ich je ako prechádzka Edenom. Armageddon nás vždy čaká na Facebooku, kde sú ľudia ochotní napísať, že by ťa mal niekto obesiť za to, že si povedal nejaké slovo, ktoré ich pobúrilo. Najväčší shitstorm sme zažili keď o nás napísal istý dezinformačný web.

Marhule sú špecifické nielen po hudobnej, ale aj vizuálnej stránke. Ako by si opísal vašu estetiku?

Naša vizuálna stránka by sa dala snáď charakterizovať ako surreal post-internet art. Mojou špecialitou je koláž nesúvisiacich prvkov. Ako napríklad v klipe na pesničku LOĎ DPČ CHOĎ vystupujem ja, postavičky z Toy Story, Pepek Námorník, Meliško a Prince of Persia, a na záver klipu náš tradičný hlavný hrdina Ondro za*trelí Putina, hrajúceho sa ruskú verziu konzoly „Zintendo“, cez obrazovku televízora. V poslednom klipe vystupujú Stalin, Mečiar a John Lennon ako realitní magnáti. Mám rád polámané farby, chaos, miernu kontroverziu a taký trochu antidivácky prístup. Na posledný klip na pesničku BYTY BYTY sme dostali interný feedback, že je to konečne klip, „na ktorý sa príjemne pozerá“.

kapela Marhule

Archív Kapely Marhule/

Nerobíte úplne mainstreamovú hudbu... pre koho ju teda robíte?

Ja sa domnievam, že tvoríme hudbu takmer pre všetkých. Kedysi sme robili viacmenej gitarovú hudbu a punk, ale postupne vznikla prístupná žánrová zmes od punku cez elektro po akustické veci. Jasné, že isté bariéry zostali, ako napríklad kvalita produkcie či vulgarizmy v textoch. Napriek tomu si myslím, že viaceré naše skladby sú pomerne univerzálne.

Svojimi textami často reagujete na aktuálnu spoločenskú situáciu. Keby si máš vybrať, čo ťa dnes najviac štve?

Kontrarevolúcia anti-intelektuálnosti, vzbura hrubosti a arogancie za potlesku nemalej časti populácie. A to na lokálnej i globálnej úrovni. Miesto toho, aby sme riešili skutočné problémy a pokrokové témy, mrháme energiu na diskusiu o absolútnych banalitách a dávno vyriešených veciach. Miesto nesmiernej energetickej náročnosti AI riešime, či USA napadnú Grónsko. Na Slovensku dostane bezvýznamný lekár státisíce eur na pseudovýskum, ktorý neznamená nič. Pripomína mi to dobu, keď v ranom stredoveku prežívala islamská veda zlatý vek v odvetviach ako astronómia či matematika, a v rovnakom čase bola veľká časť Európy dostatočne zamestnaná otázkou, či sa urieknutím môže striga v noci premeniť na mačku.

Ako vyzerajú vaše skúšky? Je pravda, že najnižší členovia kapely bývajú tí najnervóznejší?

Skúšky sú pre tých, čo si nevedia zapamätať vlastné pesničky. Naša posledná bola tak dávno, že si už ani nepamätáme kedy bola. 2024? Čo ja viem. Mali sme menej skúšok ako rokov fungovania kapely. Odhadovaný pomer je 1:2. Na Marhuliach je super práve to, že v istom zmysle sme úplní profesionáli – môžeme hrať aj bez skúšok, za čo najviac vďačíme nášmu bubeníkovi (už si fakt musím pozrieť ako sa volá). Už sme párkrát niečo zahrali aj bez toho, aby sme si to predtým naskúšali. Veď napokon ani nebývame v rovnakom meste. Snažíme sa mať kapelu tak, aby nás príliš neobťažovala.

Koláž z Košíc

Archív Kapely Marhule/

Čo je na fungovaní kapely najťažšie?

Márnosť robenia undegroundovej hudby (alebo kultúry ako takej) v severnom Uhorsku, celkovo negatívne vyhliadky a z toho vyplývajúca drvivá existenciálna kríza zakaždým, keď si cestou z koncertu kupuješ na pumpe v Lučenci sójový suk a máš pocit, že si sa zbláznil. Vtedy netúžiš po ničom inom iba zobrať palivovú pištoľ, zapáliť si poslednú cigaretu, horiacim špakom sa podpáliť ako budhistický mních na proteste proti japonskej okupácii, zavrieť oči a dúfať, že keď stlačíš „Continue“ na Game Over obrazovke, načíta sa ti nejaká iná hra.

Prečo by mali ľudia vôbec chodiť na vaše koncerty?

Aby zažili, aký je to pocit, keď vás niekto celý večer v podstate uráža, ale aj tak akosi odchádzate šťastní a plní katarzie, zároveň o 80 eur ľahší lebo ten arogantný hobit vám po koncerte ešte aj vnútil nejaký merch.

Marhule nie sú jediné. Ktoré hudobné projekty máš ešte rozbehnuté?

Okrem Marhulí (takto sa to správne skloňuje) mám postavičku menom Matej Tále, s ktorým tvorím sociálny folk. Je to obsahovo najvýživnejší projekt, venujem sa v ňom angažovaným spoločenským témam, ako dedičstvo slovenského štátu či nostalgia za ruským bratom. Rád by som mu dal inú, kvalitnejšiu formu ako to jedno low-cost akustické demíčko na streamoch. Ďalej: Noeho Kanoe je ekumenický pop, vyvracač mýtov a nesprávnych úvah, ktorý nahliada na vybrané udalosti v Biblii a histórii cirkvi cez sarkastický kaleidoskop, čomu svedčí aj názov. No a najnovší projekt sa volá Maroš Bentli, najväčší bonviván v okrese Lučenec, milovník vodných bicyklov, šunkových rolád a všetkých lowcostových radostí života, ktoré zbiera po cestách na Škode Fabia, rok výroby 2004.

Bilbo, Matej, Tomáš... ako sa žije s toľkými osobnosťami?

Občas ťažko. Rád by som bol zjednotený pod jedným projektom, bohužiaľ, každý si vyžaduje samostatný priečinok – vlastnú estetiku, výrazové prostriedky, bio, a tak ďalej. Je v tom aj osobná pohnútka: ľudia ťa začnú súdiť a vnímať cez prizmu toho najznámejšieho projektu, čo je, žiaľbohu, momentálne kapela Marhule. Preto som nadobudol potrebu odkrývať aj iné sektory svojho vnútorného prežívania. Je pravdepodobné, že tento panteón identít sa bude časom zväčšovať – ak sa na hudbu nevykašlem úplne, čo je strašné vôbec vysloviť – byť hudobníkom je výsada na úrovni kráľovského mesta. Občas sa ale cítim osamotený na hudobnej scéne, napriek tomu, že mám a máme naozaj skvelých fanúšikov, čo je fakt vzácnosť a privilégium. Je totiž veľký rozdiel medzi fanúšikmi a poslucháčmi; neraz sme zažili koncert interpreta ktorý „má čísla, nemá fanbase“. Stále však pociťujem akúsi samotu, čo je zrejme aj dôsledkom nezaraditeľnosti Marhulí. Chýba mi niečo ako crew po vzore raperov, v rámci ktorej by sme sa mohli navzájom podporovať a budovať komunitu.

Spev, písanie textov, basgitara – čo z toho ti ide najhoršie?

Určite basgitara. V každej kapele som bol najhorší inštrumentalista a tak to bude navždy. Nemám povahu na to, aby som sa vedome sústredil na nástrojovú virtuozitu; zlepšujem sa, ale viac-menej mimovoľne. Spev sa dá trénovať aj nechtiac, pri nástrojoch musíš chcieť. Som typický „jack of all trades“, moja konkurenčná výhoda spočíva v synergickom efekte znalosti viacerých odborov než profesionalita v jednom. Napokon, väčšinu procesov okolo kapely – kompozícia, texty, vizuály, PR – mám na starosti ja.

Festival Skaly 2025

Mirko Pažičan/

Najbizarnejší „hudobný nástroj“, na ktorom si kedy hral?

Banjolele. To je kombo ukulele a banja. To si kúpiš vtedy, keď chceš nástroj ktorý znie ako banjo, ale sa ti nechce cvičiť na novom nástroji, čo je snáď jasné z predošlého odseku.

Máš toho veľa precestované. Ktorú krajinu, ktorá na prvý pohľad pôsobí nevľúdne, by si paradoxne najviac odporučil?

Tadžikistan, konkrétne jeho východnú časť - Autonómnu oblasť Horský Badachšán. Celá oblasť leží na náhornej plošine vo výške 2000 metrov a viac, zahŕňa najvyššie pamírske štíty a prechádza ňou takzvaná Pamir Highway, ktorú sme za týždeň prešli na džípe. Dedina vo výške 4000 metrov nad morom na brehu slaného jazera, korupčné schémy kirgizských colníkov, krásne údolia, Taliban na druhej strane rieky. Absolútne post-sovietske dobrodružstvo.

Tvoj odkaz pre Generáciu Z ?

Majte veľa šťastia. Nemyslím – šťastie ako emócia, ale to šťastie, ktoré spôsobí, že ti padnú tri citróniky alebo že na poslednú chvíľu nenastúpiš na neskôr horiaci vlak. To je základ života. Robte tak, aby ste sa narodili krásni a zdraví, do vyspelej krajiny bohatým rodičom, mali šťastie na super kamošov, ktorí vám dohodia kšefty, budú vám nezištne závidieť a tak. Ak vám to nevyšlo, robte tak, aby vám to začalo vychádzať. Priaznivá pravdepodobnosť je absolútny fundament životného úspechu. Veď každý má v okolí aspoň jeden príklad človeka, ktorý neurobil nikdy nič dobre, nikdy sa o nič nezaslúžil, je úplná sv*ňa; ale má sa oveľa lepšie ako vy. Častokrát sa vám smeje do ksichtu z éteru politickej relácie v nedeľu na obed. A tak hľadajte štvorlístky, noste so sebou zajačiu labku, chodievajte do kasína alebo aspoň hrávajte karty. Ešte raz: čo nemáš - maj; a čo nemôžeš – môž.

Koniec jednej éry alebo finančná stabilita? Britney Spears predala práva na svoju hudbu

Trinásť detí pred tridsiatkou

Novonarodené dievčatko je tretím spoločným dieťaťom páru. Celkovo však ide už o trinásteho potomka dvadsaťšesťročného rappera, ktorý má deti z viacerých predchádzajúcich vzťahov. Prvé dieťa sa mu narodilo ešte ako tínedžerovi a trinásť detí pred tridsiatkou z neho robí jedného z najplodnejších rapperov súčasnosti.

V minulosti pritom opakovane hovoril, že chce byť lepším otcom, než akého mal sám, a že rodina je pre neho prioritou. Vďaka miliardám streamov a silnej fanúšikovskej základni patrí medzi komerčne najúspešnejšie mená svojej generácie, čo časť fanúšikov používa ako argument, že si to môže dovoliť. Kritici naopak upozorňujú, že vysoký počet detí automaticky neznamená stabilné rodinné zázemie.

Pod príspevkami sa strieda kritika s obdivom. „Týpek skladá futbalový mančaft. Klapzubova jedenástka. Boris Kollár 2.0. Bro robí side questy. Nick Cannon má konkurenciu. To je š*kač. Trinásť? To je už celý basketbalový tím. Toto by malo byť nelegálne. Má 26 a trinásť detí? Kto sa o všetky postará? Keď na to má peniaze, prečo nie. Boh povedal ploďte a množte sa. Rešpekt, to je legacy,“ píšu ľudia pod príspevkami.

                               Portál Antiyoutuber patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Aj preto je rozhovor s frontmanom kapely Jurajom Benetinom menej o legendách a viac o viere: v hudbu, v proces, v rovnováhu medzi egom a pochybnosťou, aj v to, že dobré veci vznikajú vtedy, keď sa nerátajú algoritmy, ale ľudia.

Spevák Lasky: Urobiť album stojí 60-tisíc, to sa nám nikdy nevráti. Árie by som nespieval, ani keby som prestal fajčiť

Pri príležitosti nového albumu Čomu uveríš sme sa rozprávali o tom, prečo sa niektoré pesničky rodia z úplne osobných otázok, ako sa hrá rock bez alkoholu, prečo sa architektúra a hudba v skutočnosti až podozrivo podobajú – a prečo je láska stále najradikálnejšia myšlienka, akú môžeš dostať na pódium.

Videl si film Piaty element? Pýtam sa samozrejme preto, že meno hlavnej postavy je zároveň názvom vašej kapely.

Videl som ho aj predtým, ako sme sa tak nazvali, ale nevoláme sa tak kvôli filmu. Raz sme našli papierik s týmto menom na WC jednej krčmy za zrkadlom a mne sa tie dve slová zapáčili. Boli sme frustrovaní z hľadania názvu – to nám robí problém vždy aj pri albume a pesničkách. Prvý nápad na názov bol Hijó, tam vidieť tú kvalitu, kde sme sa motali. (smiech)

Lístok tam nechalo dievča, ktoré išlo za potenciálnym frajerom, ktorý mal na Pokeci nick Korben Dallas. Bála sa ho osloviť, a tak mu nechala lístok za zrkadlom… asi sme pokazili príbeh jednej lásky. Po piatich rokoch od fungovania kapely sa nám ozvala a priznala sa. Dokonca prišla aj na koncert.

Koncert Korben Dallas

Tomáš Čertík

Čím ťa to meno tak oslovilo?

Vôbec neviem. Bol to nejaký zásah zhora. Hovoril som si, prečo je tam taký veľký, krásne napísaný papierik, čo na mňa čaká – to musí byť isto znamenie. Potom sme si vygooglili, že je to postava z Piateho elementu. Nejaký špeciálny vzťah k tomu filmu nemám, aj keď minule som si ho s deckami pozrel a bolo to fajn.

Čomu uveríš je váš desiaty štúdiový album a Korben Dallas je na scéne už vyše pätnásť rokov. Čo dnes robíte inak ako v začiatkoch a čo zostáva nemenné?

Povedal by som, že väčšina vecí zostáva nemenná. Radi robíme pesničky a potom ich hráme naživo – veľmi sofistikovaná odpoveď. (smiech) Po turné – kluboch a festivaloch, kde je po nás dopyt – netrvá dlho a už začíname robiť nový album, lebo nevydržíme. Ak rátam aj nevydané pesničky, tak určite máme cez 200 skladieb za 15 rokov. Máme permanentnú chuť robiť jednu za druhou, pretože ten proces je strašne fajn.

Mení sa možno to, aký som ja dnes. Keď sme po vydaní albumu Karnevalová vrana, kde bolo viacero hitov vrátane skladby Otec, ktorá pre nás znamenala zlom, vystrelili, holdoval som rokenrolovému životu. Ale to už dnes neplatí.

Brazílčanka žila v Trenčíne: Po slovensky som sa naučila za tri mesiace, doma mi chýba Kofola

Videoklip ku skladbe Daj si pozor, čomu uveríš vám točil Peter Bebjak. Bol to revanš za seriál Za sklom, ktorý dostal názov podľa vašej skladby?

Nieee. (smiech) Možno veľa ľudí nevie, ale Tomáš Sloboda, ktorý s nami hráva, je vyštudovaný herec a kariéru začínal rovno v národnom divadle. Tam sa v nejakej inscenácii stretli s Peťom (Bebjakom) ako hercom a veľmi dobre sa poznajú. Ozo (Guttler) sa s ním pozná z rôznych iných zdrojov, my zase z projektu Za sklom. S malou dušičkou sme ho oslovili, že či by nám neurobil klip, a úplnou náhodou sme sa trafili do medzery medzi jeho obrovské filmovo-seriálové projekty.

Spôsob, akým to spravil, bol neuveriteľný – celé to vymyslel. Vybrali sme námet, on všetko zorganizoval tak, že sme o ničom nevedeli, len sme zrazu prišli do Novej Tržnice a tam čakal štáb ako na točenie filmu – s komparzom to bolo cez 100 ľudí. Je krásne, keď niekto robí to, čo vie, a pozerať sa pri tom naňho.

V rozhovoroch si spomínal, že si v kapele prešiel momentom, keď si veril vo svoje vlastné hviezdne ja. Veríš, že ego môže byť kreatívny nástroj, alebo je skôr pascou?

Stopercentne oboje, ako to už v živote býva. A teraz je to o hľadaní rovnováhy – pre mňa bolo a je dôležité s egom pracovať, pretože sa hovorí, že ego architekta zomiera 24 hodín po jeho klinickej smrti. Obrovské ego majú architekti aj frontmani a aj ja som ho vždy mal. Nemôžem povedať, že by mi nepomáhalo tvoriť a ambícia s ním spojená ma neposúvala dopredu.

Už približne osem rokov sa venujem meditácii, a je to perfektný nástroj, aby človek cúvol z tej pasce v relatívne správnom momente a vedel to správne vybalansovať. Okrem toho je super mať okolo seba ľudí, ktorí majú iné nazeranie na úspech. To bol napríklad Ľubo Petruška (bývalý člen skupiny) alebo teraz Tomáš Sloboda – aj keď ich nechcem spájať do jedného, ale majú v sebe niečo mystickejšie ako ja. Jednoduchá odpoveď na to, čo je úspech, je stále si pripomínať, čo to nie je.

Už tam nie je ambícia byť svetovou kapelou, ako keď sme mali 16. Páči sa mi, ako dnes funguje a najviac ma zaujíma udržateľnosť toho, čo máme. A veľmi sa mi páči, že asi na rozdiel od Separa alebo Rytmusa môžem ísť do verejnej sauny alebo nakupovať do obchodu. Nemám žiadne životné obmedzenia, no zároveň nás pozná dosť ľudí na to, aby sme mohli chodiť do všetkých kútov Slovenska a vyjde nám to finančne.

Kapela Korben Dallas

Tomáš Čertík

Kapela je roky fungujúci organizmus. Čo sa v ňom zmení, keď doň vstúpi nový človek, v tomto prípade Tomáš Sloboda – aj keď je to niekto, koho poznáte dlho?

Bolo to mäkké a plynulé, až ani nemám pocit, že sa niečo zásadné zmenilo. Ale prináša do kapely vec, ktorú sme veľmi chceli, a to je fakt, že je bezprostredný improvizačný typ a zároveň veľmi hudobne zdatný. Môžeme si nahovárať, že máme hudobný talent, ale keď raz nie si profesionálny hudobník, tak tie medzery tam máš a treba to uznať. A on presne tieto medzery vypĺňa.

Aj na koncertoch je to menej tvrdé a prichádza priestor na muzikálnosť. Je najsilnejší v momentovej improvizácii. Možno to o ňom veľa ľudí nevie, ale je fantastický multiinštrumentalista, producent, má všetko napočúvané a tiež názor na to, ako majú veci znieť. Na novom albume nám zmenil a zadefinoval zvuk. Hrám veľa na španielke, je to viacej surový folk, alebo aj taký nickcavevovský prejav na pódiu.

Názov Čomu uveríš znie ako otázka na poslucháča. Ale komu ju vlastne kladiete – svetu, sebe, alebo jednej konkrétnej osobe?

V prvom rade sebe – a akonáhle to dáme von, tak aj ostatným. Medzi nami sme si ju položili vo forme textu a pesničky niekedy pred rokom. Keď sme ju písali, bola to čisto osobná vec. Aj témy, ktoré na albume vyzerajú veľmi spoločensky, začínajú vyslovene ako interný dialóg.

Denisa objavuje kuriozity na Slovensku: Pomník starých mládencov či kopec naopak. Všetko zahraničné sa dá v nejakej verzii nájsť aj u nás

Ktorý váš text ľudia podľa vás najčastejšie chápu úplne zle?

Nikdy ho nechápu zle – pesnička je umelecké dielo, ktoré je najlepšie, keď má voľnú interpretáciu a pochopia ju presne tak, ako chcú. Ty nevieš spolu so skladbou vydať slohovú prácu alebo esej. Niektoré frázy majú 90 percent váhy a zvyšok textu 10. „Chcel by som byť lepší otec“ je silná fráza, a potom si všetci myslia, že celá pesnička je o tom.

Ale čo sa týka skladieb, o ktorých viem, ako vznikli, o čom sú a ako ich vnímajú ľudia, tak sú to Spovede. Vznikla o niečom úplne inom a potom ju vo veľkom hralo rádio Lumen. Teraz je to pesnička, kde si rypneme do Martiny Šimkovičovej.

V čase, keď sa každý obáva polarizácie, cítiš politickú angažovanosť v hudbe ako niečo nevyhnutné, alebo ako tenký ľad, po ktorom treba kráčať opatrne?

Nikto z nás to nevníma ako tenký ľad. Máme podobné spoločenské postoje, ktoré máme vžité od detstva, ako orientáciu na západ, k demokracii, mieru, bezpečnosti, slobode – v podnikaní, v hudbe, v médiách, kde chalani pracujú. Všetci štyria sme takto nastavení, takže nemáme problém o tom hovoriť aj v rámci hudby, koncertov či rozhovorov.

Máme nejaké mantinely – radi sa zapojíme do občianskych iniciatív, ale nehrali by sme na politickej kampani žiadnej strany. To, že politika do hudby nepatrí, zvyčajne hovoria tí, ktorí ju tam nechcú vidieť, lebo sa im nepáči, čo sa v nej hovorí. To isté platí o športe, pritom je úplne presiaknutý politikou.

Máš pocit, že streaming vychováva ľudí k tomu, aby preskakovali aj emócie – že pieseň musí „chytiť“ do pár sekúnd, inak neexistuje?

Keď počúvaš hudbu cez Spotify, čo je 99 percent našich poslucháčov, tak máš otvorený katalóg všetkého a si na dva kliky vzdialený od čohokoľvek, takže efekt rýchleho dopamínu a prepnutia tam je. My pri tvorbe ale veľmi nerozmýšľame o tom, ako sa streamingom prispôsobiť, skôr zvažujeme, ako to budeme vedieť zahrať naživo, pretože to je náš primárny spôsob komunikácie s ľuďmi. A vlastne aj primárny zdroj finančného života kapely.

Spomínam si, že keď vyšiel Otec, tak to tuším bola nejaký čas najhranejšia slovenská pesnička v začiatkoch Spotify, predbehla aj všetkých raperov. Za mesiac nám za ňu prišlo asi 5,70, čiže čo s tým? Nedá sa tomu prispôsobovať, lebo z toho nežijeme. Ľudia hudbu počúvajú rôzne, niektorí aj tak, ako my chceme – že si vypočujú celý album od začiatku do konca. Nebude ich veľa, ale aj takí sú, a z takých sa tešíme.

Vnímaš iný prístup k hudbe od mladších generácií oproti svojej fanúšikovsej základni? Snažíte sa pri tvorbe albumu myslieť na to, ako zaujať mladú generáciu?

Tým, že mám netere a synovcov v tínedžerskom veku, hoci moje vlastné deti v ňom ešte nie sú, aj v ateliéri máme internistov, a z tejto generácie mám veľmi dobrý pocit. Často si veci sami regulujú a vnímajú, že chcú autenticitu, že veci majú byť ukotvené v ozajstnom živote. Na naše koncerty chodia mladé decká, ktoré vyhľadávajú autenticitu, surovosť, živosť a úprimnosť, ktorú im vieme dať. Jasné, nerobíme to špeciálne pre nich, ale určite by som ich nepodceňoval.

Gretka Pavlovova o Atmosfére: Festival stojí státisíce, prvý ročník som zorganizovala v kultúrnom dome na dedine

Čo je dnes najdrahšia položka na tom, že chcete byť „dobrá kapela“ a nie len „kapela, čo vydáva hudbu“?

Keď sa bavíme o ekonomickom živote kapely, tak ten je celý závislý na koncertoch. Vidím, že mnohé mladé kapely a interpreti si urobia ďalší zdroj na sociálnych sieťach, kde je to o reklamných kampaniach, merchi a naháňaní followerov, ale to je niečo, čo my vôbec nepestujeme.

My žijeme z koncertov a obrat za rok potrebuješ mať taký, aby si kapelu vedel prevádzkovať, vrátane dobrého zvukára či svetiel. Lebo keď vyjdeš z Bratislavy na koncert, tak si ešte len na prvej pumpe a už si minul 1 500 eur na všetkých, ktorí sa toho musia zúčastniť. A musí to vyjsť na to, aby si mal dosť ľudí, ktorí sú ochotní zaplatiť 20 eur za lístok, no zároveň im musíš aj niečo dávať.

Je nový album pre vás finančne investícia, ktorá sa má vrátiť, alebo kultúrny výdavok, ktorý si obhájite tým, že to jednoducho muselo vzniknúť?

Určite to prvé. Funguje nám, že každý rok a pol fanúšikom dáme ďalších 10–12 pesničiek a zahráme ich na koncerte, kde si nájdu nejakú svoju novú obľúbenú, prípadne my nájdeme nových fanúšikov. Pre nás ako kapelu by bolo neprirodzené čakať 6–7 rokov na nový album a urobiť si polročnú prestávku v hraní – to by na kapelu nemalo dobrý dopad.

Zároveň náklady na prevádzku kvalitného koncertu pre stovky ľudí strašne rastú. Aj keď sme diétna kapela, čo sa týka veľkosti tímu – naša bežná výprava je šesť ľudí vrátane kapely – ale tých šesť ľudí musí byť super kvalitných, aby to fungovalo.

Kapela Korben Dallas v klipe Daj si pozor, čomu uveríš

Tomáš Čertík

Máš pocit, že dnešné publikum chodí na koncerty viac „konzumovať zážitok“, než ho spolu s vami vytvárať?

Pracujem aj v architektúre, kde sme blízko väčších projektov pre kultúrne stavby, a nedávno sme sa bavili so zástupcami Live Nation (nadnárodná spoločnosť, pod ktorú patrí aj Ticketmaster). Je zaujímavé, že v celkovom úhrne sa objem a návštevnosť živej hudby dramaticky zvyšuje. Je to veľký biznis, ale zároveň sú to roztvorené nožničky. 20 koncertov Coldplay sa vypredá za sedem minút a jazzoví hudobníci v Amerike za 50 eur prejazdia 200 kilometrov s vlastným aparátom, aby niekde zahrali.

Ale ľudia hľadajú zážitok. Ono sa deje to, že akonáhle väčší koncert presiahne hranicu celkovej pozornosti, tak tam zrazu chce byť každý. Videli sme to, keď sme hrali s Billy Barman v Starej tržnici, kde zrazu bolo 2-tisíc ľudí a chcel tam byť každý. Ľudia chcú byť spolu, byť tam, kde sa niečo deje, a vôbec to nie je tak, že by nemali záujem o kultúru.

V marci vyrážate s albumom na turné. Čo je na ňom najťažšie – telo, hlava, alebo to, že sa musíte každý večer tváriť, že práve dnes to celé dáva zmysel?

To posledné je najľahšie, nemám problém sa tváriť, že to celé dáva zmysel, lebo to milujem. Telo a hlava sú veľmi prepojené – keď som unavený, tak som unavený, nepozerám sa na to, či psychicky, alebo fyzicky. Pri turné, ktoré ide nahusto, sa samozrejme ukáže, že máš dve kariéry, ktoré sú rovnako veľké a náročné. To platí pre všetkých chalanov, že doobeda robíš niečo veľmi dôležité, zásadné a náročné, a o 2-hej dobehneš do auta a ideš hrať do Košíc.

Adelinda sprevádza turistov po Bratislave: Austrálčan sa ma po dvoch hodinách opýtal, v ktorom meste sa nachádza

V minulosti si priznal problémy s alkoholom. Čo ti dával – odvahu, vypnutie hlavy, alebo ilúziu, že všetko je jednoduchšie?

Dobre si to trafil. Najviac som videl rozdiel medzi koncertom s alkoholom a bez neho. S alkoholom obsahoval presne tú ilúziu toho, že všetko fičí úžasným spôsobom a som perfektný, pritom som nedovidel ani do prvej rady.

Koncert bez alkoholu môže byť rovnako plný, až meditatívny zážitok. Miera kontroly funguje niekedy až tak, že mám pocit, akoby som na chvíľu odstúpil od seba samého. V istom bode koncertu som schopný hrať niečo relatívne náročné na gitare, spievať, sústrediť sa na to, ako to celé vyzerá, a zároveň kontrolovať, čo robia ľudia, chalani, technika a aký máme čas. To by som v opitom stave nedokázal ani náhodou.

Muselo byť ťažké potom prvýkrát hrať triezvy.

Ja som to volal čudnosť. Trvalo rok, kedy sa alkohol pýtal späť cez taký splín, melanchóliu a cudzosť – pocit cudzosti voči samému sebe. Takže aj pri zbavovaní sa závislosti od prehnaného pitia to bolo o trpezlivosti. Prečkať ten čas, kedy sa to všetko pýtalo späť, to je dôležité.

Čo je ťažšie – byť na Slovensku populárnym spevákom alebo úspešným architektom?

Už v otázke sú dve definície, kde je veľmi otázne, či platia. To, že som spevák, nemá žiaden vplyv na môj život – naozaj môžem ísť kamkoľvek, kedykoľvek, aj keď vidím, že ma ľudia spoznajú, tak sú na mňa milí a usmejú sa z diaľky.

Juraj Benetin

Tomáš Čertík

80 percent svojho času venujem architektúre, to je moje povolanie. Najťažšie z toho všetkého je manažovať, lebo ani v jednom, ani v druhom odbore som neštudoval manažment, prácu s tímami, organizáciu, štruktúru… Povedal by som, že najťažšie pre mňa je byť manažujúcim architektom.

Architektúra je o poriadku, normách a reguláciách. Hudba je o porušovaní pravidiel. Nemáš niekedy pocit, že tieto dve polohy sa v tebe bijú, alebo o to vlastne ide?

Je to tak. Sloboda, ktorá je v hudbe, je fantastickým oddychom od toho, čo nemáš úplne pod kontrolou. Keď robíš architektúru, tak máš len ilúziu kontroly, pretože nakoniec sa na jednom projekte podieľa 3-tisíc ľudí aj s tými, čo stavajú, a inštitúciami, ktoré o tom rozhodujú. A potom prídeme do štúdia, kde je na nás štyroch, ako sa dohodneme.

Ako architekt si navrhoval aj veľké bratislavské projekty – máš pocit, že hudobné albumy môžu fungovať ako sídlisko ideí?

Povedzme, že hudba má mať rytmus, melódiu, harmóniu – zložky, nad ktorými premýšľaš samostatne a dokopy musia tvoriť celok. Akokoľvek rozmýšľaš nad hudbou, nijako to nevymeníš. Teraz napríklad robíme projekt, na ktorý sa pozerám rovnako. Rytmus je akoby geometria tohto projektu, to, čo ho drží pokope na základe noriem a toho pevného. Harmónia je o vzťahoch medzi jednotlivými prvkami a melódiu vnímam ako prežívanie a pohyb. Krásne mi to pri navrhovaní funguje.

Kyjev v Bratislave a Bratislava v Kyjeve. Príbeh dvoch hotelov, jedného žijúceho a druhého zabudnutého

Keby mal byť album Čomu uveríš budovou, bol by to dom, ktorý dáva pocit bezpečia, alebo dom, ktorý človeka núti byť nepokojný?

Bol by otvorený v tom zmysle, že sa všade dostaneš. Z každého uhla vyzerá trošku inak, prekvapí ťa. A keď zájdeš za roh, tak sa buď zľakneš, alebo sa začneš smiať – ale v dobrom, nie preto, že sú to debiliny alebo tak. (smiech)

Aké sú tvoje obľúbené slovenské kapely? Sleduješ aktuálnu young scénu? Kto v nej vyčnieva?

Hudba, ktorú počúvaš v tínedžerskom veku, ťa formuje na celý život. Pre mňa to bol Jaro Filip, Free Faces – a Andrej Šeban, Oskar Rózsa či Marcel Buntaj boli vtedy polobohovia. Dodnes milujem album Bolo nás jedenásť, o to silnejšie, že som si ho neskôr mohol spoluzaspievať aj s Milanom Lasicom.

K tomu sa časom pridávajú nové veci. Medzi moje najobľúbenejšie kapely dnes patria Billy Barman – ich pesničky som si doslova nažil naživo. Na grapeáckej vatre ma úplne dostala Kriss Krimm, obrovský talent, s ktorým sme neskôr urobili Čiernu nevestu na nový album.

Baví ma aj Sara Rikas, znie svetovo. Sledujem aj hiphopovú scénu, dosť ma to inšpiruje, hlavne z hľadiska pesničkovej tvorby a toho, ako spievaš a frázuješ. Nechcem zostať zaseknutý v nejakom rockovom prejave a mám rád aj alternatívne spôsoby vokálneho prejavu. Človek, ktorého fakt uznávam skoro vo všetkom, čo urobí, je Pišta Kráľovič (FVLCRVM). Ale určite som na niekoho zabudol, komu sa ospravedlňujem.

Pre koho vlastne tvoríte? Pre ľudí, pre seba, alebo pre niečo, čo ešte nemá meno?

Tvorili by sme aj iba pre seba, pretože sme to tak robili veľmi dlho s tým, že šanca, že to bude počuť viac ľudí, ako je členov kapely, bola relatívne malá. (smiech)

Ale je krásne, keď máš spätnú väzbu. Ovplyvňuje to, ako rozmýšľaš, čo si vieš dovoliť, aký si odvážny, ako sa rozprávaš s poslucháčmi a ako rozprávaš cez hudbu. Je to spätná väzba, je to rozhovor, je to dialóg a potom je to úplne iné a je to krásne.

Na záver sa vrátim k filmu Piaty element. Ten je akčným sci-fi, ale zároveň rozprávkou o láske, viere v ľudstvo a myšlienke, že najväčšou silou vo vesmíre nie je technológia ani zbraň, ale schopnosť cítiť a chrániť iných. Nie je to svojím spôsobom aj to, čo chcete svojou hudbou posunúť ďalej?

Áno, máme tam pesničku, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá a uvidíme, aký bude jej život. Volá sa Hovoríš a keď mi ju Lukáš poslal, tak mi to prišlo ako silný love song. Dominantnou frázou celej skladby je, že hovoríš, že zmyslom všetkého je láska. A je to tak, my tomu veríme. Aj Tomáš prišiel do kapely s presne istým pocitom, že to tak je, aj keď je to otrepané, ale vôbec to nevadí. Je to zmysel všetkého.

Hudbu k rytmickému tancu s pomocou AI vytvoril tréner českého súrodeneckého páru Matteo Zanni. Išlo o remix piesne Thunderstruck od rockovej kapely AC/DC. Verzia, ktorú českí reprezentanti použili, bola doplnená o ďalšie rockové prvky, tlieskanie a iné zvukové efekty.

Tento jeden olympijský šport je pre ženy stále tabu. Na zimných hrách ho smú jazdiť len muži, prečo je to tak?

Umenie alebo podvod?

A hoci Mrázkovci so skóre 72,09 zostali ďaleko od najvyšších priečok, fanúšikovia (najmä zo zahraničia) české duo skritizovali.

Jedným z najväčších kritikov bol Mitch Goldich, redaktor časopisu Sports Illustrated. „Krasokorčuľovanie je šport, ktorý je z deväťdesiatich percent o umení a ľudskej kreativite. Preto mi to príde hlúpe, najmä keď je v tomto športe toľko ľudí, ktorí venujú naozaj veľké úsilie výberu hudby,“ uviedol Goldich.

„Mali by ma nechať byť rozhodcom. Odpočítal by som im body!“ napísal následne na sociálnej sieti X. Ďalší kritici sa potom objavili pod príspevkom Českého krasokorčuliarskeho zväzu na Instagrame.

Mrázkovci ani ich tréner sa k situácii nevyjadrili. Pre stredajší voľný tanec si však už zvolili skladbu Malagueña od Ernesta Lecuonu.

S hudbou k svojim programom nemá česká dvojica problém po prvý raz. Vlani jazdili na skladby amerického skladateľa Kerryho Muzzeyho a hoci splnili všetky povinnosti z hľadiska autorských práv, ozval sa im samotný autor a požadoval ďalšie peniaze. V opačnom prípade hrozil právnymi krokmi.

Možno si teda Mrázkovci pred začiatkom olympijskej sezóny povedali, že pri hudbe vytvorenej AI takýto problém riešiť nebudú.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Britney Spears na seba upozornila na prelome deväťdesiatych a nultých rokov. Medzi tínedžermi uspela hitmi ako ...Baby One More Time, Oops!... I Did It Again, Lucky a ďalšími. Vynikala chytľavou imidžom nezbednej, zvodnej, no zároveň cudnej školáčky. S jej osobným životom, sprevádzaným škandálmi, to síce malo len málo spoločné, no ako „obchodná značka“ to svojho času fungovalo výborne.

Najväčší víťazi, rekordy a prekvapenia večera: Takto vyzerali Grammy 2026 a tieto mená ovládli hudbu

Je to návrat alebo definitívna bodka?

Ako Britney a jej publikum dospievali, menila sa aj jej hudba, ktorá nadobúdala dospelejší a serióznejší nádych. Zatiaľ posledný album s názvom Glory vydala speváčka v roku 2016. Fanúšikovské špekulácie o tom, či sa ešte niekedy vráti do štúdia alebo na koncertné pódiá, aktuálne rozvírila práve jej obchodná transakcia s Primary Wave. Zdá sa, že predajom svojho hudobného katalógu chce Britney Spears predovšetkým získať finančnú stabilitu a nezávislosť.

Jej doterajšia diskografia zahŕňa deväť štúdiových albumov, z ktorých sa celosvetovo predalo viac než 150 miliónov kusov, a jej skladby stále generujú vysoké počty prehratí na streamovacích službách. Na Spotify si jej hudbu mesačne pustí viac než 44 miliónov poslucháčov a napríklad hit Toxic má viac než miliardu prehratí.

Singer Britney Spears na MTV Video Music Awards 2016.

Eduardo Munoz/Reuters

V januári tohto roka prostredníctvom príspevku na Instagrame oznámila, že „z veľmi citlivých dôvodov“ už nikdy nebude koncertovať v USA. „Dúfam však, že budem veľmi skoro sedieť na stoličke s červenou ružou vo vlasoch a vystupovať so svojím synom. Vo Veľkej Británii a Austrálii,“ napísala.

Britney Spears nie je jedinou osobnosťou z hudobnej branže, ktorá predala svoj katalóg. V apríli 2024 predala americká hardrocková kapela Kiss práva na svoju hudbu švédskej spoločnosti Pophouse Entertainment Group. Išlo o transakciu v hodnote 300 miliónov dolárov. Svoj hudobný katalóg predal v roku 2021 aj Bruce Springsteen – odhadom za 550 miliónov dolárov. Novým vlastníkom sa stala spoločnosť Sony Music Group. Podobný obchod v minulosti uzavreli aj Neil Young, Bob Dylan, Justin Bieber a ďalší.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Lístky na turné Harryho Stylesa stoja desiatky až tisíce dolárov.
• Fanúšikovia hovoria, že koncerty sa stávajú nedostupným luxusom.
• Časť viny hádžu priamo na Harryho a jeho tím.
• Inšpiráciou sa stáva speváčka Olivia Dean, ktorá proti cenám otvorene bojovala.

Keď Harry Styles oznámil návrat na pódiá s turné Together, Together, fanúšikovia oslavovali. Po troch rokoch bez koncertov mal jeden z najväčších popových mien planéty opäť vyraziť na cestu. Lenže eufória netrvala dlho. Hneď po spustení predpredaja sa z nadšenia stala frustrácia - a z frustrácie hnev, píše portál Yahoo.

Toto sú najhranejšie piesne na Valentína. Romantické texty plné lásky však nečakaj, ľudia si púšťajú niečo úplne iné

Styles odohrá 50 koncertov v iba siedmich mestách. V Londýne ho čaká šesť večerov na Wembley, v New Yorku až 30 koncertov v Madison Square Garden. Pre fanúšikov ide o obrovskú udalosť: naposledy koncertoval v roku 2023, keď jeho Love On Tour zarobilo viac než 600-miliónov dolárov.

Mnohí boli ochotní cestovať cez pol sveta, len aby ho videli naživo. No po spustení predaja na Ticketmasteri prišiel studený šok.

Hodiny v rade a ceny ako mesačný nájom

Dostať sa k lístkom pripomínalo lotériu. Fanúšikovia čakali v digitálnom rade desiatky minút, často viac než hodinu. Keď sa konečne dostali k výberu miest, čakali ich ceny, ktoré mnohým vyrazili dych.

Oficiálne sa pohybovali od 50 do 1 182,40 dolára (od 41 do 990 eur) vrátane poplatkov. Na resale platformách ako StubHub však lístok do zóny Disco, teda priamo pod pódiom, stojí aj okolo 3 500 dolárov (2 930 eur).

„Dostáva sa to do bodu, keď mám pocit, že som nútená vyrásť z koncertov, pretože sú jednoducho nedostupné,“ napísala jedna fanúšička na sociálnej sieti X. „Každý umelec má predpredaj s viac než 100-tisíc ľuďmi v rade a ‚ceny‘ sú ako mesačný nájom. Lístky sú preč za dve sekundy a resale je trikrát drahší. Už mám toho dosť.“

Ďalšia dodala: „Ako dieťa som vynechala množstvo koncertov, lebo si ich rodina nemohla dovoliť. Teraz som dospelá, mám vlastné peniaze - a aj tak si to nemôžem dovoliť.“

Fenomén menom Harry Styles: Myslím si, že každý, vrátane mňa, má vlastnú cestu, ako prísť k svojej sexualite

Nie je to len Ticketmaster?

Časť fanúšikov prestala viniť iba Ticketmaster. Hnev sa začal obracať priamo na Stylesa a jeho tím. Používateľka s prezývkou @lightsupolusola tvrdila, že jej zástupcovia Ticketmasteru povedali, že „ceny na turné Together, Together boli nastavené vopred Harrym a jeho tímom. Povedali, že chápu, že lístky sú extrémne drahé, ale žiadne zmeny sa nechystajú, pretože cenu určil Harryho tím.“

Ticketmaster pre Yahoo reagoval, že „neurčuje ceny“ a „nepoužíva dynamické algoritmy na ich úpravu“. Tvrdí, že fanúšikov v rade informoval o cenovom rozpätí už pri spustení predaja.

Fanúšikovia však vytiahli aj staré Harryho tweety. Jeden z nich reagoval na jeho príspevok z roku 2011, kde citoval text piesne Price Tag od Jessie J: „It’s not about the money, money, money/ we don’t need your money, money, money/ we just wanna make the world dance/ forget about the price tag.”(„Nie je to o peniazoch, peniazoch, peniazoch/Nepotrebujeme tvoje peniaze, peniaze, peniaze/Len chceme rozhýbať svet/Zabudni na cenovku.“) 

Iní si robili sarkastické vtipy: „Queue All The Time. Tickets, Occasionally,“ parafrázujúc názov jeho nového albumu Kiss All the Time. Disco, Occasionally. Jeden fanúšik dokonca napísal: „Mamdani by mal zakázať Harrymu vstup do New Yorku, kým tie ceny na MSG neklesnú.“

Olivia Dean ako kontrast

S rastúcim sklamaním sa začalo Harryho meno porovnávať s inými umelcami. Najčastejšie padá meno britskej speváčky Olivie Dean. Keď sa minulý rok začali predávať lístky na jej turné The Art of Loving Live, otvorene kritizovala Ticketmaster, Live Nation a AEG Presents za to, že umožňujú priekupníkom predávať lístky za násobky pôvodnej ceny.

„Poskytujete odpornú službu,“ napísala na Instagrame. „Ceny, za ktoré umožňujete ďalší predaj lístkov, sú nechutné a úplne proti našim želaniam. Živá hudba má byť dostupná. Musíme nájsť nový spôsob, ako to dosiahnuť. Buďte lepší.“

Známa univerzita prichádza s prelomovou novinkou. Zavádzajú študijný predmet Harry Styles

Jej tím následne vybavil čiastočné refundácie pre fanúšikov a Ticketmaster súhlasil, že ďalší predaj obmedzí na pôvodnú cenu. V decembri to Olivia Dean zhrnula v rozhovore s Gayle King: „Tento album bol pokusom spojiť ľudí a hovoriť o láske. Myslím si, že lístky na koncerty sú predražené. Ľudia by mali mať možnosť prísť na koncert bez toho, aby ich to stálo ruku a nohu.“

Harry Styles sa tak zaradil do dlhého zoznamu mien ako Taylor Swift, BTS či Sabrina Carpenter - hviezd, ktorých koncerty sa pre mnohých fanúšikov stávajú snom, nie realitou. A otázka, ktorá visí vo vzduchu, znie čoraz hlasnejšie: má byť hudba luxusným tovarom, alebo zážitkom pre všetkých?

Výskumy ukazujú, že hudba za volantom nie je len nevinné pozadie. Môže zlepšiť náladu a krátkodobo zvýšiť bdelosť, no zároveň si potichu berie časť našej pozornosti. Mozog totiž musí spracúvať ďalší podnet, a to sa môže prejaviť horšou kontrolou rýchlosti, nestabilným odstupom od ostatných áut či vyšším rizikom chýb.

Máme pre teba výber najlepších road movies. Po ich sledovaní budeš mať hneď chuť na dobrodružnú jazdu

Zaujímavé je, že jazda v tichu často vychádza v testoch bezpečnejšie než jazda s hudbou. Najmä v simuláciách, kde sa sledujú detaily ako reakčný čas, brzdenie či počet chýb, má hudba tendenciu mierne zhoršovať výkon.

Hudba nás nakopne... ale len na chvíľu

Ak si unavený a čaká ťa dlhá monotónna cesta, hudba ti môže pomôcť. Zvýši bdelosť, zrýchli tep a dodá pocit energie. Tento efekt však nie je dlhodobý: po približne 15 až 25 minútach vyprchá.

Hudba ťa teda môže krátkodobo „prebudiť“, no zároveň zvyšuje mentálnu záťaž. A mozog, ktorý má priveľa úloh naraz, robí viac chýb.

Záleží na hlasitosti aj výbere

Nie je hudba ako hudba. Hlasitosť zohráva väčšiu úlohu, než sa zdá. Čím hlasnejšie hrá rádio, tým väčšia je tendencia jazdiť rýchlejšie. Tichšia hudba naopak prirodzene spomaľuje tempo jazdy.

Tempo skladieb má povesť hlavného vinníka, no realita je o niečo zložitejšia. Rýchla hudba automaticky neznamená nebezpečnú jazdu - oveľa viac záleží na tom, či ti je hudba príjemná a známa.

Skladby, ktoré si vyberáš sám, bývajú menej rušivé než tie, ktoré ti niekto „nanúti“. Obľúbená hudba dokáže stabilizovať náladu a znížiť stres bez toho, aby výrazne preťažovala pozornosť.

Naopak, agresívne, hlučné alebo neznáme skladby majú väčšiu šancu rozptyľovať a podporovať riskantnejšie správanie.

Hlasitosť zohráva väčšiu úlohu, než sa zdá.

Pexels/Breakingpic/

Prečo by si mali dať pozor najmä mladí vodiči

Najcitlivejšou skupinou sú neskúsení vodiči. U nich hudba výraznejšie zvyšuje mentálnu záťaž a znižuje schopnosť včas reagovať na nebezpečné situácie.

Výskumy ukazujú, že pri energickej hudbe majú mladí vodiči väčší sklon prekračovať rýchlosť, prehliadať dopravné značky a reagovať pomalšie. Skúsenejší vodiči tieto vplyvy zvládajú lepšie, prax im jednoducho pomáha filtrovať rušivé podnety.

Zaujímavé je, že pomalšia a pokojnejšia hudba môže začiatočníkom skôr pomôcť než uškodiť.

Naši policajti hlásia bizarný rekord. V jednej škodovke na východe Slovenska sa viezlo až 18 ľudí, šofér nemal vodičák

Ako si nastaviť playlist bezpečne

Ak chceš, aby hudba v aute pracovala pre teba, nie proti tebe, platí niekoľko jednoduchých pravidiel:

• vyberaj si známu a príjemnú hudbu,
• drž hlasitosť v rozumnej miere,
• vyhýbaj sa extrémne agresívnym skladbám,
• v náročných podmienkach (dážď, hustá premávka, únava) pokojne hudbu stíš alebo vypni.

Najmä ak si za volantom nováčik, ticho môže byť niekedy tvojím najlepším spolujazdcom. Hudba robí jazdu príjemnejšou, o tom niet pochýb. No nie je len kulisou a otázkou vkusu, ale aj bezpečnosti.

Bieber opisuje, že vyrastal v systéme, ktorý oceňoval jeho talent, no nechránil jeho vnútorný svet. Priznáva pocity zneužitia, neustáleho zhonu a zranení, ktoré si niesol celé roky. Zároveň však zdôrazňuje, že dnes už nehovorí ako niekto zlomený. Tvrdí, že viera mu pomohla znovu nájsť identitu mimo očakávaní priemyslu a mimo slávy.

Nie je to jej veľký moment, ale náš spoločný triumf. Psychológ vysvetľuje našu parasociálnu posadnutosť láskou k celebritám

Otvorene o tlaku slávy, strate identity a viere

Silno zarezonovala jeho veta, že nie je produkt, ale syn. Práve tento citát ľudia v komentároch považujú za kľúčový. „I’m not a product, I’m a son,“ sa opakuje pod príspevkom tisíckrát. Pre časť fanúšikov je to dôkaz, že Bieber dospel a dokáže o svojej minulosti hovoriť s odstupom a bez zatrpknutosti.

Veľká časť fanúšikov ho podporuje. Oceňujú, že známa osobnosť sa nebojí hovoriť o veciach, ktoré sa bežne skrývajú. „Zaslúžil si viac. Všetky detské hviezdy si zaslúžili viac,“ píšu v komentároch. Často zaznieva aj názor, že Hollywood je pre mladé talenty deštruktívnym prostredím a že Bieber je len jedným z mnohých príkladov.

Popri podpore sa však objavuje aj výrazná skepsa. Niektorí ľudia majú pocit, že podobné vyznania od Biebera počujú opakovane. „Ako dlho sa ešte bude plakať? Sú ľudia, ktorí si prešli horšími vecami bez miliónov dolárov,“ píšu kritici. Iní spochybňujú úlohu viery a tvrdia, že náboženstvo samo o sebe traumu nerieši.

Zaujímavé je, že Bieber sa vo svojom texte vyhýba obviňovaniu. Nevolá po pomste ani po zničení hudobného priemyslu. Hovorí skôr o tom, že by si želal jeho premenu smerom k väčšej ľudskosti a bezpečiu pre mladých umelcov. Odpustenie podľa neho nie je ospravedlnením krívd, ale spôsobom, ako zabrániť tomu, aby sa bolesť ďalej prenášala.

Vianočný príspevok tak opäť otvoril debatu o cene slávy a o tom, čo znamená vyrastať pod dohľadom miliónov ľudí. Z reakcií je zrejmé, že zatiaľ čo časť publika vníma Bieberove slová ako úprimné uzavretie jednej etapy, iní v nich vidia len ďalšie klišé, ktoré opakuje stále dokola.

Portál iDnes píše, že rodáčka z New Yorku v posledných rokoch priťahuje pozornosť médií práve vďaka výraznej zmene vzhľadu a úbytku hmotnosti o 23 kilogramov. Fanúšikovia opakovane špekulovali, či pri chudnutí využila liek Ozempic, speváčka to však nikdy nepotvrdila.

Vedel si, že za hviezdu na hollywoodskom chodníku slávy si musia celebrity platiť sami? Toto je jej cenovka

Premena pod drobnohľadom

Lieky zo skupiny GLP-1 potláčajú chuť do jedla a bežne ich užívajú pacienti s cukrovkou. V posledných rokoch sa však rozšírili aj medzi celebritami, ako sú Oprah Winfrey, Amy Schumer či Serena Williamsová.

Držiteľka ceny Grammy sa v minulosti vyjadrila najmä k tomu, ako internet fascinuje jej premena, a jasne dala najavo, že kritiku nerieši. „Keď si tínedžer, máš úplne iné telo než v dvadsiatke,“ povedala v rozhovore pre magazín Glamour v auguste 2024.

„Začala som sa zaokrúhľovať a zrazu to bolo neprijateľné, pretože niektorí ľudia hovorili: Bože, ona priberá. Iní z brandže zas vraveli: Páčila sa nám tvoja postava, keď si bola chudá tínedžerka. Som natoľko dospelá, že mi je váš názor úplne ukradnutý. Nebudem sa tým zaoberať. Čo si o mne myslia ostatní, je mi jedno, každý nech sa stará sám o seba, tak ako to robím ja,“ zdôraznila autorka hitu Beautiful.

Speváčka Christina Aguilera povedala, že sa vo svojej koži cíti sebavedomo.

Wikipédia/

Váš názor mi je ukradnutý

Ľudia riešili jej postavu už v roku 2011, čo si Aguilera podľa vlastných slov ani nevšímala. V tom období prechádzala rozvodom s manželom Jordanom Bratmanom (48), s ktorým má syna Maxa (17).

„Zažila som vzostupy aj pády. Bola som príliš chudá. Bola som tučná. Kritizovali ma za to, že som bola na oboch stranách váhy. Tieto hlasy automaticky blokujem. Môj syn je zdravý a šťastný, a to je pre mňa najdôležitejšie,“ povedala pre magazín Marie Claire.

„Milujem svoje telo… Mám určité fyzické črty, ktoré mám radšej než iné. Všetci máme svoje prednosti. To, čo vyzerá dobre na jednom človeku, nemusí vyzerať dobre na inom type postavy,“ dodala s tým, že sa vo svojej koži cíti sebavedomo. „Chvíľu trvá, kým sa k tomu dopracuješ, ale ide hlavne o to prijať samého seba a svoje telo.“

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Spotify testuje funkciu Prompted Playlist, kde si playlist „nadiktuješ“ textom.
• Algoritmus pracuje s celou tvojou históriou počúvania, od prvého dňa.
• Každá skladba má vysvetlenie, prečo sa v playliste objavila.
• Zatiaľ len v angličtine a pre beta používateľov na Novom Zélande.

Spotify sa dlhé roky tvárilo, že presne vie, čo chceš počúvať. Stačilo pár lajkov, zopár preskočených skladieb a algoritmus sa údajne „naučil“ tvoj vkus. Lenže realita bola často iná - rovnaké pesničky dokola, podivné odporúčania a pocit, že aplikácia ti vnucuje skôr to, čo potrebuje ona, nie ty. Teraz prichádza pokus otočiť to, píše portál Engadget.

VIDEO Toto sú najvyhľadávanejšie filmy roka podľa Googlu. Vieme, kde si môžeš všetky pozrieť

Playlist, ktorý si napíšeš sám

Nová funkcia sa volá Prompted Playlist a funguje prekvapivo jednoducho. Namiesto toho, aby si sa prehrabával hotovými playlistmi, napíšeš Spotify vetu. Napríklad náladu, situáciu, štýl alebo konkrétnu predstavu. Algoritmus potom vezme tvoj text a skombinuje ho s tvojou kompletnou históriou počúvania.

Spotify tvrdí, že nejde len o posledné mesiace, ale o „celú históriu počúvania, až späť k prvému dňu“. Inými slovami: aj tie trápne fázy, keď si mal v rotácii songy z roku 2012, sú zrazu znovu v hre.

Čím sa to líši od starých AI playlistov

Spotify už v minulosti skúšalo playlisty generované umelou inteligenciou, no rozdiel je v miere kontroly. Tentoraz nejde len o tiché dolaďovanie vkusu na pozadí. Ty aktívne povieš, čo chceš počuť, a algoritmus sa má prispôsobiť.

Spotify

Reuters/Fredrik Sandberg

Prompt môže byť veľmi všeobecný aj extrémne konkrétny. Ak nevieš, čo napísať, pomôže záložka Ideas, ktorá ponúkne inšpiráciu. Playlist si navyše môžeš nastaviť tak, aby sa automaticky aktualizoval o nové skladby v pravidelných intervaloch.

Zaujímavý detail: pri každej skladbe sa zobrazí krátke vysvetlenie, prečo ju algoritmus vybral. To ti umožní lepšie pochopiť, ako Spotify „uvažuje“ - a časom ho ešte presnejšie navádzať.

Reakcia na únavu používateľov

Na prvý pohľad je to paradox. Algoritmické feedy mali fungovať tak, že sa o všetko postarajú samy. Teraz sa zrazu prezentuje „promptovanie“ ako nová funkcia, nie ako zbytočná námaha navyše.

Spotify Wrapped 2025: Prečo ti tvrdí, že máš poslucháčsky vek dôchodcu? Vieme, ako to aplikácia vypočítala

Spotify v tom však nie je samo. Meta testuje možnosti úprav algoritmu na Instagrame a Threads, TikTok umožňuje kompletný reset stránky For You. Veľké platformy očividne reagujú na únavu používateľov z netransparentných odporúčaní.

Prompted Playlist je zatiaľ dostupný len v angličtine a iba pre beta používateľov na Novom Zélande od 11. decembra. Spotify však otvorene hovorí, že ide o začiatok a funkcia sa bude ďalej rozširovať a vyvíjať. Otázka už neznie, či nám algoritmy budú odporúčať obsah. Skôr to, kto bude mať posledné slovo.

V našom rozhovore sa dozvieš:

• ako sa Rebis vyrastalo v rodine muzikantov
• v čom by chcela byť rovnaká ako jej otec a v čom ako jej dedo
• či by niekedy chcela vydať skladbu aj v tradičnom rómskom žánri ako Kmeťoband
• čo ju najviac inšpiruje pri vlastnej tvorbe
• ako podľa nej vnímajú mladí Slováci štýl R&B

Ako veľmi ťa formovalo to, že si vyrastala v rodine muzikantov?

Je to veľmi dôležitý aspekt môjho života, nakoľko spojitosť mojej rodiny s hudbou je dosť intenzívna. Táto téma sa u nás doma rieši už od môjho narodenia, keďže je to priorita môjho otca aj deda. Ich hudobné znalosti mi dali veľký prehľad o tom, ako funguje hudobný priemysel na Slovensku a ukázali mi hlavne, aký celý proces sa skrýva za tvorbou hudobných a audiovizuálnych projektov.

Z mojej strany bolo úplne prirodzené, že som do toho „spadla“, keďže hudba bola u nás na dennom poriadku. Od skorého veku som začala hrať na hudobné nástroje – najskôr klavír, potom bicie a neskôr som to kombinovala so spevom. Vôbec to však nebolo v štýle „Rebi, musíš!“. Táto cesta sa mi otvorila úplne prirodzene.

Vieš opísať nejaký konkrétny okamih z detstva, keď si si uvedomila, že hudba je pre teba viac než len rodinné pozadie, že je to tvoj svet?

Pamätám si na jeden silný moment, keď som si uvedomila, že hudba je niečo, čím sa chcem prezentovať a zároveň spôsob, ktorý mi umožňuje komunikovať. Bolo to v čase, keď si pri našom dome otec vytvoril malé nahrávacie štúdio – jedno z jeho prvých profesionálnych. Práve tam vznikali jedny z najväčších slovenských skladieb, aké momentálne poznáme a ja si dodnes veľmi uvedomujem, aký veľký vplyv to na mňa malo.

Keď ma mama zobrala do štúdia za otcom, vždy sa tam niečo dialo. Niekto práve nahrával, tvoril, spieval … A ja som sa pri pohľade na ľudí za mikrofónom v duchu uisťovala: „Toto je to, čo chcem raz robiť aj ja.“ Chcem sa vyjadrovať cez hudbu a skladby. Som veľmi vďačná svojmu otcovi, že mi umožnil uvedomiť si, že hudba je aj moja cesta.

Momentálne žije a študuje v Holandsku.

Ig/@rebiiiiss/

Aký vplyv mal na tvoju tvorbu otec Igor Kmeťo ml.? Si v hudbe pokračovateľkou žánru, ktorý reprezentuje on sám?

Môj otec je známy predovšetkým vďaka svojej prezentácii vo funkovom hudobnom žánri. Okrem toho však pôsobí aj ako hudobný producent a stojí za produkciou pre celý Kmeťoband, ktorý sa venuje tradičnému rómskemu žánru, kde sa prepájajú rôzne kultúrne prvky. Jeho tvorba je celkovo veľmi pestrá a žánrovo miešaná, čo ma inšpiruje už od detstva.

Ja momentálne tvorím najmä v R&B štýle, no keďže na mňa mala rodina vždy veľký vplyv a vyrastala som na rómskej hudbe, veľmi si uvedomujem, že aj táto zložka je veľkou súčasťou mojej hudobnej identity. Raz by som ju chcela výraznejšie dostať aj do svojej vlastnej tvorby. Otec mi dal veľa po stránke hudobného prehľadu a jeho vplyv výrazne formoval to, ako dnes hudbu vnímam.

Andrej pomáha vrátiť sa k prirodzenému pohybu: Držanie tela je zrkadlom mysle. Hneď po zobudení sa pozri do slnka

Takže si vieš predstaviť, že by si si niekedy zaspievala na pódiu po boku svojho deda so skupinou Kmeťoband a prepla do ich tradičného štýlu?

Ako som už spomínala, na tejto hudbe som vyrastala a stále je môjmu srdcu veľmi blízka. Je temperamentná, emocionálna a silno odráža to, ako sa naša komunita cíti. Aj preto by som raz chcela vytvoriť projekt práve v tomto tradičnom rómskom žánri. Viem si predstaviť, že by som na ňom pracovala po boku môjho deda, ktorý sa taktiež výrazne zaslúžil o to, ako dnes vnímam hudobný svet.

Máš doma rovno dvoch hudobných profíkov — čo sú tie vlastnosti, alebo schopnosti tvojho otca a deda, pri ktorých si hovoríš: „toto raz musím vedieť tak ako oni“?

Môj otec a dedo sú dve diametrálne odlišné osoby a dva úplne iné svety. Môjho otca vnímam ako komplexného umelca — sám si dokáže vytvoriť hudobnú produkciu, spraviť zvuk, napísať texty, odspievať ich a jednoducho zvládnuť celý proces od začiatku až do konca. Presne toto by som raz chcela vedieť aj ja.

Dedo je na druhej strane veľký šouman. Vie, ako komunikovať s ľuďmi, ako im spraviť radosť a svojou energiou či humorom im zlepšiť celý deň.

Keď píšeš texty, odkiaľ čerpáš inšpiráciu – sú to osobné zážitky, emócie alebo niečo, čo pozoruješ navonok?

Hlavnou inšpiráciou sú pre mňa moje vlastné emócie a osobné zážitky. Snažím sa cez hudbu vyjadriť to, ako sa práve cítim, povedať svoje názory a vypovedať veci, na ktoré mi niekedy v bežnej komunikácii chýbajú správne slová. Hudba je pre mňa spôsobom, ako sa vyjadriť tam, kde by som inak mlčala. V mojej tvorbe sa vždy odráža môj život.

Pri tvojich piesňach je cítiť tanečný element aj choreografiu — ako veľmi ti je dôležité, že hudba je aj vizuálnym a pohybovým zážitkom?

Pre mňa je tanec veľkou súčasťou mojej osobnosti. Dokonca bol v určitom období ešte dôležitejší než samotná hudba, pretože bol mojou hlavnou umeleckou prioritou. Tým, že je to tak výrazná súčasť môjho života, chcem ho prirodzene prepájať aj s hudobnou tvorbou – vyjadrovať sa cez pohyb tak, ako sa vyjadrujem cez melódie a texty.

Keby si si mohla vybrať akéhokoľvek umelca na svete na spoločný song alebo projekt — kto by to bol a prečo?

Toto je pre mňa veľmi jednoduchá otázka, pretože existuje umelec, s ktorého tvorbou sa stotožňujem na sto percent. Jeho štýl je drzý, hudobne prepracovaný a jeho prejav je pre mňa úplný strop. Volá sa Leon Thomas – R&B spevák, ktorého práca ma neuveriteľne baví. Spolupráca s ním by pre mňa bola splneným snom.

V istom období bol pre ňu tanec dôležitejší než hudba.

Ig/@rebiiiiss/

Vidíš svoju budúcnosť najmä na slovenskej hudobnej scéne, alebo máš ambíciu uchytiť sa aj v zahraničí? 

Momentálne žijem v Holandsku a väčšina mojich projektov vzniká práve tu. Nechcem sa však viazať na konkrétne miesto, kde by som sa chcela presadiť. Mojím cieľom je zostať úprimná sama k sebe — a ak si moja hudba nájde svojich poslucháčov v Holandsku, Amerike, na Slovensku či kdekoľvek inde na svete, budem len rada. Uvidíme, ako to ľudia prijmú, ale som otvorená všetkému, čo príde.

R&B a moderný soul sú na Slovensku ešte stále menej mainstreamové žánre. Mávaš pocit, že mladé publikum im rozumie a ocení ich tak, ako by si chcela?

Myslím si, že sa to zlepšuje. Vďaka sociálnym sieťam má mladé publikum prístup aj k zahraničnej tvorbe a vidíme, že mnohí popoví či mainstreamoví interpreti vo svete čoraz viac využívajú R&B prvky. Keď sa s tým mladí dokážu stotožniť, pochopia, že takáto hudba vzniká aj na Slovensku.

Nemyslím si, že ide len o žáner. Oveľa dôležitejšie je to, čo chce interpret hudbou povedať. Ak sa v tom poslucháči spoznajú, spätná väzba môže byť veľmi napĺňajúca. Verím, že ľudia budú stále otvorenejší aj iným žánrom než je u nás najčastejšie hip-hop a rap.

Je hudba zatiaľ len tvoje hobby? Ak áno, čomu sa okrem nej venuješ?

Hudbu nevnímam ako obyčajné hobby, pretože neprejde deň, kedy by som nepísala skladbu alebo nehrala na klavír. Pre niekoho to môže byť hobby, keď sa tým neživím, no pre mňa je to obrovská súčasť života, v ktorej sa neustále snažím vzdelávať a rozvíjať ju.

Okrem hudby sa venujem tancu, tvorbe audiovizuálnych projektov a organizácii eventov. Študujem kreatívny biznis, ktorý spája tvorbu rôznych projektov – je to akási kombinácia umenia a podnikania. Môj život sa jednoducho točí okolo umenia a vyjadrovania sa cez neho.

Téma hudby sa u Rebis doma rieši už od jej narodenia.

Ig/@rebiiiiss/

Keď práve nespievaš, čo ťa najviac nabíja? Si skôr spoločenský človek alebo potrebuješ svoj pokoj?

Ak práve nespievam alebo netvorím hudbu, veľmi rada chodím na rôzne kultúrne podujatia — koncerty, výstavy, kde pozorujem iných umelcov a načerpávam inšpiráciu.

Keď trávim veľa času s ľuďmi, často potrebujem chvíľu pre seba so svojimi myšlienkami. Je to veľmi obdobné a záleží na situácii.

Keďže prichádzajú Vianoce — máte v rodine nejaké špeciálne tradície? Je hudba súčasťou sviatočnej atmosféry aj doma, napríklad že si spolu zaspievate?

Každý rok na Štedrý deň k nám prichádza dedo so strýkami a vždy sa u nás hrá na hudobné nástroje a spieva. Hudba tak neodmysliteľne patrí aj k našim Vianociam.

Čo sa týka tradícií, pre mňa je to hlavne byť s rodinou a byť v prítomnom okamihu. Asi to ani nie je úplne tradícia, skôr také uvedomenie si, že aj napriek hektickému a uponáhľanému roku sme aspoň jeden deň všetci spolu a rodina je základom. Tento deň je príležitosťou na vypnutie a užívanie si spoločného času.

Čo si želáš pre svoju kariéru, ale aj pre seba ako človeka v najbližších mesiacoch?

Určite si želám zostať zdravá, lebo bez zdravia sa človek nikam neposunie. Tiež si prajem zostať vďačná za to všetko, čo mám aj nemám, a uvedomovať si svoje hodnoty a čo všetko sa dá robiť so svojimi znalosťami. Proste by som povedala, že chcem zostať vytrvalá, stále pokračovať, aj keď to nie je vždy ľahké. Momentálne mám tiché obdobie, kedy nevydávam skladby a tvorím najmä pre seba, aby som filtrovala vlastné emócie. Takže verím v proces.

Klaudia prespáva sama v lese: Stretnúť medveďa som si želala, raz som spala v epicentre mikroskopických roztočov

Tvorca hitu All I Want for Christmas kritizuje Mariah Carey: O jej vzniku klame, veď ani nevie hrať na klavíri

Príjmy, z ktorých sa zatočí hlava

Podľa New York Post Mariah každoročne zarobí neuveriteľné 3 milióny dolárov, čo od roku 2021 predstavovalo viac než 60 miliónov. A teraz pozor: znamená to, že len vďaka tejto jednej piesni jej na účet pribudne približne 316 dolárov za hodinu. Takže aj keď spíš, aj keď varíš, aj keď zdobíš stromček, Mariah proste zarába.

A keďže je prezývaná „Kráľovná Vianoc“, sviatočnú sezónu si užíva naplno. Každý rok vyráža do svojho milovaného Aspenu, kde ju čaká rozprávkový sneh, jazdy na saniach, veľké rodinné stretnutia, živé soby a údajne aj osobná návšteva Santa Clausa. „Viem, že to znie vymyslene, ale je to pravda. Poznám ho osobne, je to môj kamoš,“ povedala s humorom.

Samotná Mariah priznala, že nikdy nečakala, že sa jej vianočná pesnička stane celosvetovým fenoménom. „Ako som to mohla tušiť? Bola som ešte len na začiatku svojej kariéry a mladí umelci vtedy vianočné piesne veľmi nerobili,“ prezradila pre Billboard.

A tak každý rok s prvým decembrovým dňom prichádza nielen sezóna svetielok, punču a darčekov, ale aj návrat najväčšieho vianočného earwormu všetkých čias. A spolu s ním aj nepretržitý prílev dolárov pre Mariah.

Na sociálnych sieťach pôsobí takmer ako duch – na Instagrame má len štyri príspevky a na pódiu vystupuje zásadne v bandane (tmavej šatke). Mystéria: level expert.

A práve jeho anonymita dala fanúšikom dôvod na špekulácie, píše portál indy100.

Timothée Chalamet prišiel na premiéru filmu na zdieľanom bicykli. Následne dostal mastnú pokutu za jeho zlé odparkovanie

Ako sa do toho priplietol Chalamet?

Celá teória sa rozbehla po virálnom videu od tvorcu KJ Freeman (@gothauntie0). V štvor­minútovom „odbornom“ rozbore vysvetlila, prečo si myslí, že EsDeeKid a Chalamet môžu byť tá istá osoba.

„Moje pavúčie zmysly sa ozývajú,“ priznala sa na TikToku. „Nemám žiadne tvrdé dôkazy, je to len čistá špekulácia.“

A aké sú jej argumenty?

• Podobné oči,
• Chalamet bol minulý rok v Londýne na koncerte rapera Fakeminka, ktorý je údajne EsDeeKidov kamarát.

A to TikToku úplne stačilo.

Zrazu feedy zaplavili porovnania fotiek, videá „nezvratných dôkazov“ a špekulácie, či by Chalamet ako profesionálny herec zvládol autentický liverpoolsky prízvuk. Mnohý fanúšikovia bez váhania odpovedajú: a prečo nie?

Bandana a ďalšie „dôkazy“

Ďalším populárnym bodom konšpirácie je fakt, že Chalamet aj EsDeeKid nosia veľmi podobné bandany. Navyše po internete už roky kolujú videá zo začiatkov kariéry, na ktorých mladý Timothée energicky rapuje – a ide mu to celkom slušne. Internetu viac zrejme netreba.

Raper Esdeekid.

Instagram/Culturemedia/

A aj keď je celá táto teória zjavne hravá, bizarná a úplne nepotvrdená, perfektne zapadla do trendu, kde Gen Z (a úprimne, aj všetky ostatné generácie) milujú hľadať „tajné identity“ a dopĺňať celebritám bohatý vedľajší život.

A čo na to Chalamet? Zatiaľ nič. Portál indy100 herca kontaktoval, no odpoveď zatiaľ neprišla.

Kým sa tak stane, TikTok bude naďalej špekulovať, a možno práve preto nás táto teória tak baví. Presne z toho dnes žijú internetové mýty: z humoru, popkultúrnych referencií, tajomna a trochu absurdity.

Charli pritom prezradila, že jej bola inšpiráciou Caleova myšlienka, že hudba má byť „elegantná aj brutálna zároveň“. A presne to House je: gotická, priemyselná, trochu strašidelná a totálne návyková!

Kto je to „performative male“? Tento hit TikToku ukazuje, ako spoločnosť vníma niektorých mužov (a internet sa baví)

Zimná tma lezie na nervy

TikTokerka @digitalbrianna zachytila presnú náladu aktuálnej sezóny: sedí v byte, celý deň nevystrčila nos z domu a o 16:30 už vládne vonku tma. Vo videu drží sviečku ako v nejakom modernom gotickom rituáli. Dostala takmer milión videní a repost od samotnej Charli.

Komentáre pod videom sa len tak sypali:

„Toto mi pripomenulo, že musím brať vitamín D.“

„Mám pocit, že som uväznený v podzemnej kobke.“

„Skvelé využitie tejto pesničky!“

Dráma bez snackov

TikToker @kaineruddach priniesol úplne iný (a celkom komický) typ hrôzy: tú, keď si naschvál nekúpiš žiadne maškrty... a potom večer príde hlad. Jeho zúfalý pohľad do priestoru pobavil už viac než 2 milióny ľudí.

A čo na to komentárová sekcia?

„V takej chvíli začnem jesť čokoľvek.“

„Zjedla som vitamínové gumíky...“

„Tak si len odlamujem kúsky syra.“

Taký klasický piatok...

TikToker @kingof_nothing tiež zachytil dokonalý moment, s ktorým sa vie stotožniť veľa ľudí: si na žúre, cítiš, že si to naozaj prehnal… a v tom prichádza Uber. Video má stovky tisíc videní a komentáre pripomínajú skupinovú terapiu.

„Buď najlepšia, alebo najhoršia noc tvojho života.“

„A šofér Uberu nevie prestať rozprávať… klasika.“

„Raz som sa tak opil, že som si šiel zdriemnuť a zobudil sa až ráno. Nikdy som na ten žúr ani neodišiel.“

Proste legendárne.

Dospelosť v detskej izbe

A nakoniec je tu @trippybryce a jeho realita dvadsiatnikov, ktorí ešte žijú u rodičov. Pri Charliinom texte „I think I‘m gonna die in this house“ video trafilo citlivé miesto minimálne tisícov divákov.

Reakcie sú presným súhrnom dospelého života doma s rodičmi:

„Nájom platím vlastným mentálnym zdravím.“

„Detská izba = minulosť, prítomnosť aj budúcnosť naraz.“

„Milujem svoju rodinu, ale O BOŽE!“

Tak čo, už máš premyslené, s akým (bizarným) strachom by si sa na TikToku podelil ty? 

Ale čo bude s jej hudobnou kariérou?

Epický koniec Čarodejky sa blíži. Ariana Grande bojuje o záchranu krajiny Oz, TRAILER odhaľuje dychberúce finále

Ariana prekvapila úprimným priznaním

Na nové albumy a svetové turné si budeme musieť počkať. V podcaste Good Hang s Amy Poehlerovou Ariana priznala, že séria vystúpení, ktorá ju čaká, bude pravdepodobne na veľmi dlho tá posledná.

„Teším sa na toto malé turné, ale môže trvať naozaj dlho, kým sa niečo podobné zopakuje,“ prezradila. „Chcem do toho dať všetko. Bude to naozaj krásne. Je to také moje posledné hurá, aspoň zatiaľ.“

Turné The Eternal Sunshine Tour ju v júni zavedie do USA a Kanady a následne aj na desaťdňovú rezidenciu v londýnskej O2 Arene.

Fanúšikovia sa však nemusia úplne lúčiť. Ariana nehovorí o definitívnom konci, skôr o dlhšom odpočinku a nových prioritách „Nikdy nehovor nikdy,“ pripomenula Poehlerová, s čím Ariana súhlasila.

Ariana Grande attends the premiere of the film "Wicked: For Good" in New York City, U.S., November 17, 2025. REUTERS/Kylie Cooper

Kylie Cooper/Reuters

Na internete sa napriek tomu spustila vlna emotívnych reakcií:

„To ma tak veľmi bolí… posledné turné od milovanej Ariany na dlhý čas,“ píše jeden fanúšik na X.

Ďalší dodáva: „Toto je jasné, varovanie, že si od nej nemáme pýtať ďalšie turné.“

A do tretice: „Buď ju uvidíte teraz, alebo plačte navždy!“

Takže tí šťastlivci, ktorí majú lístky, sa môžu tešiť na veľkolepú šou. A tí, ktorí to nestihnú, nemusia zúfať, šanca tu ešte stále je. Len si treba chvíľu počkať.

Seriál má ukázať intímny pohľad na Taylor v období najúspešnejšej koncertnej šnúry všetkých čias. Podľa Disney ponúkne zábery, ktoré fanúšikovia nikdy nevideli – od plánovania setlistu, cez emotívne momenty s rodinou až po situácie tesne pred nástupom na pódium. Objavia sa v ňom aj Gracie Abrams, Sabrina Carpenter, Travis Kelce, Ed Sheeran či Florence Welch.

Ikona tejto éry pod drobnohľadom. Čo zistili vedci z rozhovorov Taylor Swift?

Zákulisie, ktoré fanúšikovia ešte nevideli

Najväčšiu pozornosť vzbudila scéna, v ktorej Swift hovorí: „Milujem dobré tajomstvo.“ Fanúšikovia to okamžite začali riešiť v komentároch a hľadať skryté narážky. Iní sa rozplývajú nad zábermi s jej mamou Andreou alebo telefonátom s Travisom Kelcem tesne pred vystúpením.

Pod trailerom sa objavili emotívne reakcie aj humor. „Už plačem len z traileru. Andrea na konci je presne ja na hodine matematiky. Moja Eras Tour. Nikdy som ju nevidela naživo, toto je moja šanca.“ Ďalšie komentáre chvália jej vzťah k fanúšikom, pracovnú morálku alebo zábery z vozíka pod pódiom, ktoré Swifties dlho považovali za mýtus.

Objavujú sa aj kritické hlasy, podľa ktorých Disney preháňa, keď dokument označuje za „bezprecedentný“. Podľa nich ide o „najviac precedenčný žáner vôbec“, no zároveň priznávajú, že pri Taylor funguje aj obsah, ktorý by u iných pôsobil priemerne.

Pre fanúšikov však detailný pohľad do zákulisia jednej z najväčších hudobných udalostí znamená viac než len ďalší dokument. Mnohí píšu, že The End of an Era budú brať ako oficiálne uzavretie etapy, ktorá definovala životy miliónov ľudí po celom svete. „Držte si spomienky, ony si udržia vás,“ stojí v jednom z komentárov, ktorý vystihol náladu Swiftie komunity. V decembri tak neprebehne len premiéra seriálu, ale aj symbolická bodka za fenoménom, ktorý prepísal hudobnú históriu.

Svet sa konečne mení a ja sa cítim slobodnejší, hovorí Rytmus. Hovorí o cenzúre. Sám maže komentáre, ktoré sa mu nehodia

Hneď v úvode má Rytmus problém pochopiť jednoduché otázky. Keď sa rieši spokojnosť s orientáciou alebo postavou, zamotáva sa v odpovediach, a potom to hádže na poruchu učenia. Diváci to odmietajú. „Nedokáže pochopiť jednoduché otázky a chce ísť do politiky. Je extrémne dutý,” píšu.

Z legendy dezolát

Značnú kontroverziu vyvolali odpovede na otázky o peniazoch a rodine. Na otázku, či je pre neho rodina dôležitejšia ako hudba, sa zapletie v prehadzovaní formulácií a pôsobí, že rodinu stavia až na druhé miesto. Reakcia divákov zhŕňa komentár: „Stokrát povedal, že peniaze sú pre neho prvé.“

Najväčšia kritika sa týka politických vstupov. Rytmus delí voličov na skupiny podľa toho, kto je podľa neho „pre buz...“ alebo kto podporuje Ukrajinu. Diváci reagujú podráždene. Jeden z komentujúcich podrobne popisuje realitu bežných slovenských rodín, dopady vládnych rozhodnutí a odmieta spájanie politických názorov so sexualitou. Objavujú sa vety ako „zapojiť sa do politiky je jeho najväčšia chyba, vtedy legenda a dnes dezolát.“

V hudobnej časti priznáva, že by zaplatil playlisting, že vystúpi aj na akcii politickej strany za vyšší honorár a že si necháva písať refrény bez dôrazu na kredity. Diváci to komentujú slovami: „porovnáva sa s Eminemom, ale necháva si písať texty,“ a „hudbu cením, inak je to zemák.“

Rytmus úplme mimo rytmu

Pod videom sa nakoniec formuje jasná prevaha kritických názorov. Ľudia píšu, že pôsobí nekompetentne, zmätene a často arogantne. Objavujú sa reakcie typu: „Väčšieho primitíva som nevidel, je úplne mimo realitu.“ Menšia časť divákov ho bráni s tým, že si len robí srandu a je autentický.

Epizóda tak namiesto humoru vyvolala ostrú debatu o tom, ako Rytmus pôsobí, ako hovorí o politike a ako pracuje s vlastným imidžom. Formát detektora lži mu tentoraz skôr uškodil ako pomohol.

Portál Antiyoutuber patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

„Začala som o sebe pochybovať, prestala som sa mať rada a keď som to nechala zájsť tak ďaleko, už som ani nevedela posúdiť, čo vlastne v zrkadle vidím. Som tučná? Chudá? Neviem. Stratíte akýkoľvek zmysel pre realitu,“ priznáva bývalá speváčka skupiny Spice Girls, kde vystupovala pod prezývkou Posh Spice. „Bola som na seba veľmi kritická. Znepáčilo sa mi, čo som videla. Niekedy som bola ‚Porky Posh‘, inokedy ‚Skinny Posh‘ – jednoducho vždy niečo. A to nebolo ľahké. S poruchou príjmu potravy bojujem celý život.“

Čo prinesie október na Netflixe: Nový Witcher, šialený vrah aj romantika bez klišé

Tvrdá kritika už od mladosti

Svojimi problémami sa nezdôverila ani otcovi Tonymu, ani mame Jackie. „Nedokázala som ovplyvniť, čo sa o mne píše, aké moje fotky kde kto urobil, a zrejme som tú kontrolu chcela aspoň nejako prevziať. Mohla som mať kontrolu nad svojím oblečením, mohla som mať kontrolu nad svojou váhou. A tú som si kontrolovala strašne nezdravo. Keď máte poruchu príjmu potravy, naučíte sa skvele klamať. Úprimná som nebola ani k rodičom,“ priznáva. „Nikdy som o tom verejne nehovorila – ale naozaj vás to poznačí. To, keď vám niekto neustále naznačuje, že nespĺňate očakávania. Myslím, že ma to sprevádza celý život.“

Victoria, ktorá sa ako členka Spice Girls preslávila už v polovici 90. rokov, spomína aj na okamih, keď ju herec Chris Evans – priamo v živom vysielaní relácie TFI Friday na stanici Channel 4 – postavil na váhu. Malo sa tým overiť, či po narodení prvého syna Brooklyna v roku 1999 znovu schudla na svoju predtehotenskú váhu.

Aj keď sa pred kamerami usmievala, dnes opisuje, že jej ako vtedy 25-ročnej čerstvej mame vôbec nebolo do smiechu. „Zvážili ma v národnej televízii,“ hovorí. „‚Postav sa na váhu, tak čo, už si schudla?‘ Smiali sme sa, robili sme si žarty, ale ja som bola naozaj, naozaj mladá. A to bolelo.“

Dnes 51-ročný David Beckham v dokumente vystupuje tiež.

Dreamstime/

Strata kariéry a pocit osamelosti

Prvé posmešky zažila už ako tínedžerka, keď získala miesto na divadelnej škole Laine Theatre v meste Epsom na juhu Anglicka. Ukázalo sa, že aby jej rodičia mohli štúdium zaplatiť, museli založiť svoj dom v Hertfordshire. Snažila sa teda zo všetkých síl, no v speve ani v tanci nevynikala. Namiesto toho jej spolužiaci naznačovali, že sa odlišuje svojím vzhľadom.

„Nevyzerala som ako ostatné dievčatá. V tom čase som prvýkrát zažila ostrú kritiku vzhľadu a váhy,“ spomína Victoria. „Pamätám si, ako mi riaditeľ školy povedal, že na konci predstavenia máme na pódium ‚len tak vletieť‘. A to znamenalo, že tie dievčatá, ktoré neboli tak pekné, mali radšej prísť zozadu.“

Ako potvrdila jej mama Jackie, Victoria vtedy jednoducho čelila poznámkam o nadváhe a musela zostať v zadných radoch. „Určite sa jej to dotklo,“ hovorí v dokumente. „Také veci sa predsa ľuďom nepovedia do očí – že sú tuční.“

RECENZIA Ako jeden hviezdny pár zmenil kultúru futbalu. Beckham od Netflixu odhaľuje milionárske „problémy“ života s Posh Spice

Hľadanie nového smeru a módny priemysel

Dievčenská skupina Spice Girls sa rozpadla v roku 2000 po odchode speváčky a textárky Geri Halliwellovej. Victoria, vtedy novomanželka svetovo úspešného futbalistu Davida Beckhama a čerstvá mama, tak prišla o kariéru a musela sa rozhodnúť, čo ďalej.

„Bol to extrém. V jednu chvíľu šírim posolstvo ‚girl power‘ a zrazu som zo dňa na deň iba niečia manželka s bytom v Manchestri, prakticky bez priateľov a ďaleko od rodiny,“ približuje Beckhamová. „Manželstvo s Davidom bolo úžasné a dieťa tiež, ale všetko sa zrazu spomalilo a ja som sa cítila opustená. Nevedela som, čo bude so mnou, čo si počnem.“

V nasledujúcich rokoch sa pokúšala o sólovú kariéru, no nápad naplno sa vrhnúť do sveta módy prišiel až v roku 2006. Počas vtedajších majstrovstiev sveta vo futbale pobývali manželky anglických futbalistov v kúpeľnom meste Baden Baden v Nemecku a kým muži hrali, ony chodili na nákupy. Práve vtedy si Victoria uvedomila, že ak potrebuje nový smer v živote, mal by to byť módny priemysel. „Vážila som si to, čo mám, ale potrebovala som niečo, za čím pôjdem,“ povedala. „Pamätám si, že môj postoj bol – keď nájdem ďalšiu príležitosť, nenechám si ju ujsť.“

Značka VB sa istý čas ocitla v miliónových stratách a nebyť manžela, pravdepodobne by úplne skrachovala.

X/

Premena z rozbláznenej Spice Girl na uznávanú módnu návrhárku však nebola jednoduchá. Vybudovať úspešný biznis nie je ľahké a okolnosti často hrali proti nej. Jej značka VB sa istý čas ocitla v miliónových stratách a nebyť manžela, ktorý ju neraz finančne zachránil, pravdepodobne by úplne skrachovala. Pre jej ambície aj reputáciu to bola ťažká rana.

„Ten podnik je pre mňa všetkým, ale nebola to vždy prechádzka ružovou záhradou. Takmer som prišla o všetko, a to boli naozaj temné časy,“ spomína. „Každý deň som chodila do práce s plačom, cítila som sa, akoby som stále hasila požiar. Desaťmiliónové červené čísla… A potom som prišla domov – nielen za manželom, ale zároveň aj za obchodným partnerom. Aj on mal v tom svoje peniaze a pre mňa to bolo peklo. Totálne peklo.“

Dnes 51-ročný David Beckham v dokumente tiež vystupuje: „Obaja sme to mali neustále pred očami. Kedykoľvek prišla reč na biznis, Victoria bola hrozne zlomená, pretože je hrdá žena. Keď sme sa zoznámili, ona bola tou bohatou – ona nám kúpila náš prvý dom v Hertfordshire, ktorému sa začalo hovoriť Beckingham Palace,“ vysvetľuje. „Takže to, že teraz musela chodiť za mnou a prosiť o peniaze na svoj biznis, bolo ťažké pre oboch. A napokon už ani ja som nemal čo viac dať.“

„Celá domácnosť sa rúcala, v podnikaní som prehrávala. Potrebovala som ďalších investorov, zúfalo som sa snažila to zachrániť, aj keď mi už bolo trápne. Ako keby som sa prepadala do pohyblivého piesku – bola som naozaj, naozaj zúfalá,“ opisuje návrhárka. Situácia sa obrátila k lepšiemu až v roku 2017, keď tretinu jej firmy odkúpil finančník David Belhassen. S jeho 30-miliónovou investíciou sa Victoria dokázala postaviť na vlastné nohy.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Separ po vypredanom koncerte zamieril do Himalájí, kde absolvuje výstup do base campu Mount Everestu.
• Počas cesty zverejnil video, ako nasprejoval graffiti na stenu v jednej z dedín, čo vyvolalo vlnu kritiky.
• Raper reagoval vyjadrením, že sa najprv opýtal miestnych a tí sa z maľby tešili, čím kritikov označil za „úbožiakov“.
• Napriek kontroverzii sa zdá, že výprava pokračuje úspešne a Separ je blízko cieľa.

Separ má za sebou mimoriadne plodné obdobie. Pred dvomi týždňami sa mu úspešne podarilo vypredať Národný futbalový štadión a o rovnaký kúsok sa pokúsi 28. februára budúceho roku v košickej Steel Aréne. Po hudobných vrcholoch si to namieril na ten horský.

Najhorúcejšia púšť sveta, Mount Everest či Hadí ostrov. Toto sú najnebezpečnejšie destinácie pre najodvážnejších cestovateľov

Extrémna výzva

Pred niekoľkými dňami začal výstup do base campu Mount Everestu. „Mám extrémne rád prírodu aj hory, len nemám úplne rád to kráčanie, ktoré k turistike patrí. Každopádne som mal vymyslieť výzvu v rámci projektu a neviem si predstaviť väčšie vyjdenie z komfortnej zóny, ako sadnúť po vrcholných prípravách a odohrať môj giga koncert, odletieť do Himalájí a 11 dní kráčať do base campu najvyššej hory sveta.“

Ide o kampaň v rámci propagácie energetického nápoja a spolu s ním vyrazil aj moderátor a hypeman Osťo, ktorý však už pre problémy s výškovou chorobou nie je súčasťou výpravy. Cieľom je základný tábor v nadmorskej výške 5364 metrov a všetko vyzerá tak, že sa mu ho podarí zdolať.

Aj tak sa však na internete nevyhol kontroverzii. Pred niekoľkými hodinami pridal na svojom Instagrame príspevok, v ktorom je vidieť veľké graffiti na stene budovy jednej z dedín po ceste na vrchol hory.

Tvrdý odkaz

„No, keďže som writer, všade dávam tagy. Tak v 5-tisíc metroch som sa rozhodol, že tie spreje, ktoré som sem vliekol, nezostanú v batohu. Nice one,” povedal v príbehu na sociálnej sieti. Na internete sa však strhla búrlivá diskusia, kde ľudia komentovali, že je to neúctivé až škandalózne. Separ však celú situáciu vysvetlil, a to bez servítky.

Nepálu došla trpezlivosť, ich hory doslova smrdia. Horolezci si budú musieť odnášať svoje výkaly z Everestu

„No videl som zas nejaké články, bože môj, že jak som mohol maľovať graffiti v Himalájach a že nech ma j*bne na tej hore a tak ďalej. Tak vy ko*otkovia po*ebaní, chcel by som vám povedať toľko, že samozrejme som sa najprv opýtal. Druhá vec je, že tam stála polka dediny a tešila sa z toho jak malé deti, lebo v živote nič také nevideli. A keby som mal viac sprejov, tak polovica tej dediny chce, aby som im pomaľoval baráky. Toľko k tomu, vy úbožiaci, že vám to vadí a domáci sa z toho tešia. Tak toľko k tomu. Z pohodlia vášho domova pi*ovať na všetko, to je celé vaše. Choďte do p*če už fakt.”

Kritika na sociálnych sieťach je teda značne neoprávnená. Ono to samo o sebe ani nedáva zmysel, aby Separ páchal trestnú činnosť v Himalájach a verejne sa tým chválil na svojich sociálnych sieťach počas výstupu v spolupráci s reklamným partnerom. Či je však reakcia primeraná, to už necháme na tvojom posúdení.

• Melódia piesne Slovensko moje, otčina moja pochádza z piesne Vårvindar friska. 
• Text napísali Ján Rataj a Ján Machajdík v roku 1942-43.
• Pieseň sa označuje ako slovenská ľudová a tradičná, hoci ide o kombináciu slovenskej lyriky a severskej melódie.
• Tento príbeh otvára otázku, čo robí pieseň „našou“ - text, melódia, kultúra alebo len to, že si ju spievame?

Staršia švédska pieseň Vårvindar friska, doslova „svieži jarný vietor“, je súčasťou škandinávskej folklórnej tradície, spievaná pri jarných oslavách, napríklad pri Valpurgina noc (Pálenie čarodejníc). Jej text napísala Julia Nyberg a publikovaný bol už v roku 1828.

VIDEO Mäso, pol ryža, pol hranolky. Takto vyzeral vrchol slovenského gastra v roku 1993

Melódia sa neskôr udomácnila aj v iných severských krajinách, zachytená bola v rôznych verziách, no stále s tým istým základom. Drvivá väčšina Slovákov ju však pozná úplne inak.

Ako vznikol slovenský text

Slovenský text piesne Slovensko moje, otčina moja, je dielom Jána Rataja a Jána Machajdíka z roku 1943, publikovaný v spevníku Nová pieseň č. 107. Autori hudbu nenapísali, ale použili práve už existujúcu melódiu Vårvindar friska.

Na Slovensku sa táto pieseň často označuje ako tradičná či ľudová, čo však nie je úplne presné. Ako uvádza portál Noviny, „to, že by išlo o slovenskú ľudovú alebo tradičnú pieseň je nepravda. Zľudovenie sa uvádza vtedy, ak vieme dopátrať pôvodného autora, ale dielo ľud už berie za svoje.“

Harmonikár Filip Stranavcin na svojom Instagrame nedávno upozornil, že počas vystúpenia v Edinburghu za ním prišiel starší švédsky pár z publika, ktorý melódiu rozoznal melódiu. „Hrávam najkrajšie slovenské piesne.. oni mi povedali, že ju poznajú ako tradičnú švédsku pieseň.“

Čo je vlastne naše?

Ukazuje sa, že „národné“ kultúrne diela môžu mať hlbší alebo zmiešaný pôvod, ako napríklad mix slovenského textu a severskej melódie. Otvára sa teda otázka, čo robí pieseň „národnou“? Je to text, melódia, spôsob prijatia spoločnosťou, či niečo iné?

VIDEO Ivan Tásler tak, ako ho nepoznáte. Video z roku 1995 ukazuje, ako veľmi sa zmenila kapela IMT Smile

Pre tých, ktorí vnímajú piesne ako symbol identity, je dôležité rozlišovať medzi historickým pôvodom a kultúrnou prítomnosťou. Aj preto je prekvapivé, že pod príspevkom na Instagrame sa aj tak začali objavovať komentáre, že švédsky pôvod nemôže byť pravdivý.

Aby sme však ukázali aj opačný príklad, tu je skladba od Zhou Chuan Xiong s HaSaYaKi, ktorá je prerobenou slovenskou skladbou Tota Heľpa.

Z príbehu piesne Slovensko moje, otčina moja vyplýva jedno jednoduché, ale často opomínané - hudba nepozná hranice. Texty, ktoré spievame ako svoje, môžu mať korene v iných krajinách – no to im neuberá hodnotu, skôr ich obohacuje. A zároveň nám ponúka možnosť zamyslieť sa nad tým, čo vlastne znamená „naše“.

• Objavilo sa video z roku 1995, v ktorom 16-ročný Ivan Tásler vystupuje s kapelou IMT Smile na Rock FM feste.
• V zostave kapely vtedy pôsobil aj Peter Bič, neskorší zakladateľ Peter Bič Projektu.
• IMT Smile predtým fungovali pod názvami Ruka a Epitath a hľadali svoj štýl medzi rockom, punkom a reggae.
• V roku 1996 vydali prvé úspešné single Nepoznám a Balada, ktoré im priniesli ocenenie Objav roka 1997.

Na Slovensku sa nájde len málokto, kto by nepoznal aspoň jednu skladbu od kapely IMT Smile. A rovnako je to aj s jej frontmanom Ivanom Táslerom. O to viac možno niekoho prekvapí video z roku 1995, ktoré kapelu a jej speváka ukazuje úplne inak, ako ich poznáme dnes. 

16-ročný Ivan Tásler

Video uverejnila na svojom facebookovom profile STVR s popisom: „V roku 1995 sa v Banskej Bystrici konal 4. ročník Rock FM festu. Išlo o autorskú súťaž hudobných skupín. Vy sa pozeráte na kapelu IMT SMILE z Prešova.”

„Skladbu s názvom Poslali ma fundeluka zložili bratia Táslerovci. A na festivale vystúpili Ivan a Miro Táslerovci, Martin Migaš, Peter Bič, Martin Tkáčik, Miro Borik, Marcela Kvašňáková, Jana Bednarčíková a Viera Kollárová,” pokračuje príspevok.

Mnohí zrejme ani nevedeli, že v začiatkoch kapely v nej hrával aj Peter Bič, ktorý má dnes vlastné zoskupenie Peter Bič Projekt. Ivan Tásler má vo videu 16 rokov, je chudý a má kučeravé čierne vlasy. Z videa nie je isté, či sa už kapela volala IMT Smile, alebo používala ešte starý názov Ruka.

Začiatky kapely

Názov kapely je mimochodom zložený z iniciálok Táslerovcov. Kapelu založili v roku 1992, no po niekoľkých prvotných koncertoch a nahratých skladbách sa skupina rozpadla. Svoje prvé demo nahrali Ivan s Mirom v roku 1993. Boli to nahrávky zhudobnených humorných textov Ľubomíra Feldeka. Na nahrávaní s Táslerovcami spolupracoval bubeník Martin Migaš.

Spevák Lasky: Urobiť album stojí 60-tisíc, to sa nám nikdy nevráti. Árie by som nespieval, ani keby som prestal fajčiť

Niekoľko mesiacov nato sa Miro Tásler s Petrom Bičom znovu pokúsili o nahrávky dvoch Ivanom naspievaných skladieb. V roku 1994 organizoval Robo Grigorov súťaž s názvom RG tip, v ktorej skupina IMT Smile s piesňami Pán v saku a Spím zvíťazila.

V nasledujúcich mesiacoch kapela hľadala svoj štýl, hrala skladby v rôznych hudobných žánroch cez rock, punk, ale aj reggae, skupina menila svoj názov raz boli Epitath, neskôr Ruka, v lete roku 1995 hrali na open festivale Marakaňa v Prešove dvakrát - raz ako Ruka a druhýkrát ako IMT Smile.

Prvé kroky k sláve

V januári 1996 dostala kapela od vydavateľstva Škvrna Records ponuku na nahranie albumu. V tomto období so skupinou začala spievať ďalšia Prešovčanka, Katka Knechtová. V júni kapela podpísala zmluvu a v štúdiu Relax nahrala skladby Nepoznám a Balada. Pri nahrávaní s nimi spolupracoval Laco Lučenič.

Pieseň Nepoznám sa stala hlavným singlom pripravovaného albumu, dobre bodovala v hitparádach a stala sa v svojom období v slovenských rádiách jednou z najhranejších. Za tento rok skupina IMT Smile prevzala vo februári roku 1997 od Zväzu autorov a interpretov cenu Objav roka. A zvyšok je už história.

• Taylor Swift vydala 12. album The Life of a Showgirl a opäť lámala rekordy.
• Kritici sa nezhodli, Pitchfork mu napríklad dal 5,9/10, Rolling Stone zase plných 5 hviezd.
• Swift tvrdí, že „vítanie chaosu“ je súčasťou jej kariéry aj tvorby.
• Album predal 2,7 milióna kópií za jediný deň, ide o druhý najväčší release od roku 1991.

V novom rozhovore pre Apple Music’s The Zane Lowe Show Taylor Swift reagovala na zmiešané recenzie svojho najnovšieho albumu The Life of a Showgirl. A namiesto obrany zvolila úplne opačný prístup: prijatie.

Nie je to jej veľký moment, ale náš spoločný triumf. Psychológ vysvetľuje našu parasociálnu posadnutosť láskou k celebritám

„Vítam chaos,“ povedala 35-ročná speváčka so smiechom. „Pravidlo šoubiznisu je jednoduché - ak prvý týždeň po vydaní môjho albumu vyslovíš moje meno alebo názov albumu, pomáhaš mi.“

Pre Swift je dôležité, že ľudia o hudbe diskutujú, aj keď sa nezhodnú. „Mám veľký rešpekt k subjektívnym názorom na umenie. Nie som policajtka umenia. Každý má právo cítiť, čo chce,“ dodala.

Hudba ako zrkadlo

Taylor vysvetlila, že hudba pre ňu nikdy nebola o tom, aby sa páčila každému. „Cieľom umelcov je byť zrkadlom,“ povedala. „Album je divoký spôsob, ako sa pozrieť na samého seba. To, čím si práve prechádzaš, ovplyvňuje, či sa v mojej hudbe nájdeš.“

Ako príklad uviedla reakcie fanúšikov, ktoré sa menia s časom. „Ľudia mi často píšu: ‚Kedysi som nerozumela Reputation, ale po tom, čím som si prešla, je to môj najobľúbenejší album.‘ Alebo: ‚Bola som Fearless dievča, teraz som posadnutá Evermore.‘“

Nudia ťa slovenské vysokoškolské odbory? V zahraničí môžeš študovať Harryho Pottera, Taylor Swift či elfov

Rekordy, ktoré lámu rekordy

The Life of a Showgirl vyšiel 3. októbra a okamžite rozbil všetky tabuľky. Podľa Associated Press a dát spoločnosti Luminate predal album 2,7 milióna kópií už v prvý deň.

Tým prekonal aj jej vlastný rekord z minuloročného albumu The Tortured Poets Department, ktorý dosiahol 2,61 milióna predaných kusov za celý prvý týždeň. Od roku 1991, odkedy Luminate sleduje dáta, má Swift druhý najväčší predajný týždeň v histórii, hneď po Adele a jej albume 25 z roku 2015.

Kritici sa nezhodli

Napriek rekordom však reakcie neboli jednoznačné. Pitchfork dal albumu hodnotenie 5,9 z 10, zatiaľ čo Rolling Stone nešetril chválou a udelil mu plných päť hviezd. Aj preto Taylor reagovala s pokojom: „Viem, čo som vytvorila. Milujem to. A v rámci témy Showgirl - toto všetko je jej súčasť.“

Faktom však je, že ani mnohí fanúšikovia speváčky nie sú s albumom spokojní. Textová stránka je vraj horšia ako hudobná, no aj na toto majú ľudia odpoveď - Taylor sa minimálne inšpirovala niektorými staršími hudobnými hitmi, takže vďaka tomu je aspoň hudba chytľavá. Mnohí sa pýtajú, či bolo naozaj potrebné vydať nový album len rok po predošlom.

Swift zdôraznila, že pri tvorbe albumu myslí aj na to, čo po nej zostane. „Robíme to navždy. Pozerám sa na to, aké dedičstvo po sebe zanechám. A The Life of a Showgirl je jeho veľkou kapitolou,“ uzavrela.

• Spotify vymazalo 75 miliónov AI skladieb.
• Dôvodom je ochrana pred podvodníkmi.
• Nové opatrenia zahŕňajú spam filtre, AI označenia a prísnejšie pravidlá.
• Cieľom je chrániť skutočných umelcov a ich príjmy.

Keď streamovacia služba odstráni obrovskú časť knižnice, zvyčajne to smrdí peniazmi. Tentoraz však nejde o typické škrtanie katalógov, ale o niečo oveľa zásadnejšie, píše portál Nerdist.

Spotify zásadne zdražuje už aj na Slovensku. Vieme, koľko zaplatíš po novom

Spotify priznalo, že z platformy zmizlo 75 miliónov skladieb, pretože nepochádzali od ľudí. Hudobný gigant sa rozhodol bojovať proti generatívnej AI, ktorá do systému tlačí lacné a často zavádzajúce nahrávky.

Dvojsečná zbraň

Spotify vo svojom vyhlásení priznalo, že AI hudba môže byť dvojsečná zbraň. Na jednej strane otvára tvorcom nové možnosti, na druhej strane slúži „content farmám“ a podvodníkom.

„V najlepšom prípade AI odomyká nové spôsoby, ako môžu umelci tvoriť hudbu a poslucháči ju objavovať. V tom najhoršom ju však zneužívajú zlí hráči na šírenie odpadu, ktorý narúša kariéru autentických umelcov, degraduje poslucháčsky zážitok a odkláňa tantiémy k podvodníkom,“ vyjadrila sa platforma.

Spotify

Unsplash

Pre poslucháčov to znamenalo, že namiesto hudby od skutočných interpretov sa im mohli podsúvať generické skladby, vytvorené len na to, aby zarobili.

Ako chce Spotify chrániť umelcov

Aj keď pôsobí trochu ironicky, že Spotify sa náhle stavia do roly ochrancu príjmov hudobníkov, faktom je, že podniká konkrétne kroky. Firma zavádza tri zásadné opatrenia:

• Prísnejšie postihy za napodobňovanie - teda za skladby, ktoré sa snažia vydávať za iných umelcov.
• Nový spam filter - systém na odhaľovanie masovo generovaného obsahu.
• AI označenia - hudba vytvorená pomocou umelej inteligencie bude musieť mať jasne uvedené kredity podľa štandardov hudobného priemyslu.

Generácia Z „objavila“ chôdzu bez slúchadiel. Ako funguje silent walking?

Spotify tvrdí, že tieto kroky majú „agresívne chrániť“ umelcov aj producentov pred najhoršími dopadmi generatívnej AI.

Bude to stačiť?

Zatiaľ čo jedni Spotify chvália za to, že si uvedomilo problém skôr, než sa platforma stala skladiskom AI obsahu, iní ostávajú skeptickí. Ochrana príjmov hudobníkov bola vždy Achillovou pätou streamovacích služieb a je otázne, či tentoraz nejde len o marketing.

Jedno je však jasné, Spotify urobilo radikálny rez a nastavilo tón pre celý hudobný priemysel. Otázkou zostáva, koľko AI hudby ešte prežije, kým si to všimnú aj ďalšie platformy?

Mŕtva bola identifikovaná ako pätnásťročná Celeste Rivas Hernandez z Lake Elsinore. Dievča zmizlo už v apríli 2024, keď malo len trinásť rokov. Až o viac než rok neskôr sa našli jej pozostatky – v aute, ktoré stálo neďaleko prenajatého domu, kde mal D4vd bývať. V čase objavu tela bol spevák na pódiách amerických miest a pripravoval sa na európsku časť Withered World Tour.

Vyšetrovatelia z Los Angeles Police Department skúmajú jej možné väzby na speváka.

Tiktok/@whatsbeenhappeningpage/

Záhadné okolnosti

Lekár okresu Los Angeles, ktorý skúmal pozostatky tela potvrdil, že Celeste mala na sebe tube top, čierne legíny, náramok z kovu a náušnice. Na prste tetovanie „Shhh…“ – detail, ktorý okamžite podnietil fanúšikovské špekulácie, pretože rovnaké tetovanie údajne nosí aj samotný D4vd. Telo bolo v takom štádiu rozkladu, že bolo zrejmé, že v aute ležalo dlhší čas.

Jozef žije rok na izolovanej stanici v Antarktíde: Zažil som tu mínus 50 stupňov, ale aj dva úpaly. Nikdy nemáme voľno

Polícia medzičasom prehľadala spevákov prenajatý dom v Hollywood Hills a zaistila počítače i elektroniku. Nie je však ani jasné, aký vzťah – ak vôbec nejaký – mal spevák k dievčaťu. Vyšetrovatelia z Los Angeles Police Department skúmajú fotografie a pohyb Celeste pred jej smrťou, konkrétne jej možné väzby na speváka. Momentálne však neexistujú žiadne osoby podozrivé, pretože jej smrť ešte nebola oficiálne klasifikovaná ako vražda.

Fanúšikovské teórie: od tetovania po morbídne texty

Aj keď vyšetrovatelia zostávajú zdržanliví, fanúšikovia na internete sa pustili do vlastného pátrania. Niektorí tvrdia, že na starších snímkach možno Celeste spoznať po boku speváka, iní spochybňujú jeho texty a vizuály, ktoré často balansujú na hranici morbídnosti. V klipe One More Dance je napríklad spevák so zakrytými očami v krvavej košeli, zatiaľ čo dvaja ľudia ukladajú telo do kufra auta.

Najnovšie sa objavili aj dohady o údajne nevydanej piesni s názvom „Celeste”. Časť fanúšikov sa domnieva, že mohla byť inšpirovaná práve Celeste Rivas, hoci dôkazy o tom neexistujú. V spojení s tetovaním a temnými motívmi v hudbe sa táto teória rýchlo rozšírila sociálnymi sieťami.

Celeste zmizla už v apríli minulého roku.

Tiktok/@whatsbeenhappeningpage/

Smútok a otázniky

Medzitým sa rodina pripravuje na pohreb, ktorý podporila komunita cez online zbierku presahujúcu 24 000 dolárov. V Lake Elsinore sa konal emotívny sviečkový pochod – miesto spomienok, ale aj frustrácie, pretože odpovede na zásadné otázky stále chýbajú.

Kto bol pre Celeste D4vd? A prečo sa jej telo našlo práve v jeho aute? To sú otázky, na ktoré zatiaľ nie je známa odpoveď – no špekulácie a internetové teórie z tohto prípadu už urobili jednu z najväčších hudobných a spoločenských záhad roka.

Spolužiaci už teraz stresujú, ako splatia pôžičky. Rýchla chôdza je ťažšia, ako beh, hovorí Tomáš, ktorý cez športové štipko študuje v Kentucky

• Taylor Swift a Travis Kelce sa zasnúbili a fanúšikovia to berú ako vlastnú výhru.
• Parasociálne vzťahy vysvetľujú, prečo nás láska celebrít tak veľmi fascinuje.
• Vidíme v nich vlastné sny, máme ilúziu intimity a často cítime nárok komentovať ich život.
• Pravda je však jednoduchá - ich láska nie je naša, najdôležitejšie sú vzťahy v realite.

Fotky s prsteňom, emotikony, komentáre celebrít, lajky od miliónov fanúšikov - z obyčajnej (hoci luxusnej) zásnubnej fotky sa stal globálny sviatok. „Tvoja učiteľka angličtiny a tvoj učiteľ telocviku sa berú,“ napísala speváčka k fotografiám, na ktorých hviezda Kansas City Chiefs žiada speváčku o ruku.

Tieto celebrity v roku 2024 najviac využívali súkromné lietadlá. Taylor Swift sa prekvapivo do top 10 vôbec nedostala

Na fotografiách sa dvojica objíma a drží sa za ruky, pričom ona ukazuje diamantový zásnubný prsteň (menší ako dal Ronaldo Georgine, nezabudol dodať internet. Príspevok má nielen 27 miliónov lajkov, čím sa šplhá k top 20 najlajkovanejším príspevkom na sociálnej sieti Instagram, ale okrem toho ukazuje aj silu parasociálnych vzťahov.

Celebrity ako naše zrkadlo

Ako píše Forbes, vzťahy celebrít v skutočnosti fungujú ako projekčné plátno našich vlastných snov a obáv. Keď sa Zendaya a Tom Holland po rokoch špekulácií zasnúbili, fanúšikovia to oslavovali, akoby šlo o ich vlastný pár. Podobne teraz, keď Taylor Swift ukázala prsteň od Travisa Kelceho, ľudia sa tešia, lebo im to potvrdzuje vieru v „rozprávkovú lásku”.

Ale platí to aj opačne. Keď sa zdanlivo dokonalé páry rozídu, zabolí to. Ak ani oni „nedali love”, čo to hovorí o nás? Psychologické výskumy ukazujú, že ľudia s úzkostnou pripútanosťou sa so vzťahmi celebrít stotožňujú ešte intenzívnejšie a ich úspech berú ako dôkaz, že láska funguje, ich krach zase ako osobnú ranu.

Swiftonomika nie je skutočná. Vplyv koncertov Taylor Swift na ekonomiku miest je neviditeľný, tvrdia odborníci

Ilúzia intimity

Taylor na Instagrame napísala vyššie spomínanú vetu „Your English teacher and your gym teacher are getting married.” A bum, vyzerá to, akoby nám posielala správu do skupinového chatu. Keď k tomu pridala fotky a do stories svoju pieseň So High School, fanúšikovia nadobudli pocit, že sú priamo súčasťou jej súkromia.

A to je presne sila parasociálnych vzťahov - každé zákulisné video, každý „spontánny” moment na sociálnych sieťach vytvára ilúziu, že hviezdu poznáme osobne. Pre niektorých je Taylor Swift viac než speváčka, je to dôverníčka, staršia sestra alebo dokonca morálny kompas. Preto, keď ju niekto kritizuje alebo keď začne nový vzťah, fanúšikovia reagujú tak, akoby šlo o ich vlastnú rodinu.

Travis Kelce a speváčka Taylor Swift

TASR/AP Photo/Charlie Riedel

Keď sa fandom zmení na pocit vlastníctva

Čím viac celebrity zbožňujeme, tým viac máme pocit, že máme právo rozhodovať o ich živote. S kým by mali randiť? Kedy sa majú rozísť? S kým je to „správne” a kto sa k nim „nehodí”? Justin Bieber by vedel rozprávať. Pri Taylor Swift je to úplne jasné, jej fanúšikovia na internete často analyzujú každý detail a tvária sa, že vedia, čo je pre ňu lepšie než ona sama.

Lenže tu je problém: všetko, čo vidíme, sú len fragmenty - paparazzi fotky, starostlivo vybrané príspevky na Instagrame, editované rozhovory. Žiadne lajky a komentáre nedokážu zachytiť skutočnú komplexnosť vzťahov. Realita je vždy chaotickejšia než rozprávka, ktorú si na nich premietame.

Taylor Swift má údajne kráľovské korene. Jej rodokmeň má siahať až k francúzskemu trónu a jednému s najslávnejších panovníkov

Všetko má svoje hranice

Na príbehoch celebrít nie je nič zlé. Je fajn držať im palce, zdieľať radosť alebo aj trochu sa zasnívať. Problém nastáva v momente, keď sa parasociálne vzťahy zmenia na pocit, že „my vieme lepšie”. Lebo aj keď sa ich príbehy dotýkajú miliónov fanúšikov, v skutočnosti patria len im.

Najdôležitejšie je uvedomiť si, že energia, ktorú dávame do celebrít, sa dá nasmerovať aj do vlastných vzťahov. Tie sú menej nablýskané, bez paparazzov a tituliek, no aspoň sú skutočné.

• V auguste 2026 sa festivaly Grape a Lovestream uskutočnia v ten istý víkend.
• Grape tvrdí, že o dátume informoval konkurenciu vopred.
• Organizátori vysvetľujú, že posúvanie termínov je v Európe bežná prax.
• Fanúšikov čaká ťažká voľba, alebo rozdelenie síl medzi oba festivaly.

Slovenská hudobná scéna zažije nečakanú kolíziu. V tom istom augustovom víkende sa uskutoční Grape Festival (14. – 15. 8. 2026, letisko Trenčín) aj Lovestream Festival (14. – 16. 8. 2026, Vajnory). Znamená to, že tisíce fanúšikov budú musieť voliť, kde strávia svoj festivalový víkend.

Oznámili sme im dátum rok vopred, ohradil sa Grape

Organizátori Grape Festivalu tvrdia, že urobili všetko pre to, aby sa konfliktu dátumov predišlo. „O termíne konania nášho festivalu sme mailom informovali produkciu Lovestreamu 21. 8. 2024, čiže tesne po skončení predošlého ročníka a ešte pred podpisom novej zmluvy s letiskom Trenčín, aby sme predišli prípadným nedorozumeniam. Prišla nám odpoveď, že Lovestream ešte nerieši dátum na rok 2026,“ uviedli organizátori v príspevku na sociálnej sieti Facebook.

Podľa Grapu ide o štandardný proces: „Je to úplne bežná vec pri všetkých európskych festivaloch, že sa periodicky posúvajú. Ak by to tak nebolo, tak by sa Grape teraz konal v júli. Nejde teda o nejaké nečakané posunutie, ale o bežnú vec. Spolu s nami sa posúva aj festival Sziget, s ktorým sme od začiatku v ten istý dátum,“ vysvetlili organizátori.

Takéto „presuny“ nie sú ničím výnimočným ani pri iných známych európskych festivaloch.

Kto nakoniec ustúpi?

Aj keď Grape oznámil dátum vopred, Lovestream sa rozhodol pre rovnaký víkend. Organizátori Grapu preto dodávajú: „Veľmi nás mrzí vzniknutá situácia, za ktorú, žiaľ, nemôžeme. Veríme, že Lovestream ešte prehodnotí svoje rozhodnutie.“

Či sa tak naozaj stane, zatiaľ nie je jasné. Ak nie, slovenských fanúšikov čaká náročná voľba - Grape alebo Lovestream? Alebo odvážny pokus o stihnutie oboch?

• Spotify zvyšuje ceny v Európe vrátane Slovenska.
• Individual zdražie na 6,99 eura, Duo na 9,99 eura.
• Rodinné predplatné má po novom dve verzie: 11,99 eura (4 osoby) a 12,99 eura (6 osôb).
• Nové ceny už platia pre nových zákazníkov, ostatní dostanú upozornenie emailom.

Ako informuje portál TouchIT, Spotify pravidelne upravuje svoje ceny v rôznych regiónoch. Po minuloročnom zdražovaní v USA teraz prichádza na rad Európa, Blízky východ, Afrika, Latinská Amerika, Ázia a Tichomorie.

Kto zdedí tvoje účty na sociálnych sieťach, keď zomrieš? Téma digitálneho posmrtného života je vážnejšia, než si myslíš

Keďže do tohto kola patrí aj Slovensko, nové ceny sa nás týkajú priamo. Zvýšenie je od 50 centov do 2 eur, podľa toho, aký typ predplatného máš:

• Individuálne: zo 6,49 eura na 6,99 eura
• Duo (pre dvoch): z 8,99 eura na 9,99 eura
• Rodinné: pôvodne 10,99 eura, teraz dve verzie - 11,99 eura (4 osoby) a 12,99 eura (6 osôb)

Logo Spotify

Reuters/Brendan Mcdermid

Inovácie a zlepšovanie služieb

Ak si mal rodinné predplatné pre šiestich za 10,99 €, po novom ťa to bude stáť o 2 € viac. Nové ceny už platia pre nových zákazníkov. Existujúci používatelia dostanú email o zdražení v priebehu najbližších dní či týždňov.

Spoločnosť tvrdí, že chce „naďalej poskytovať používateľom čo najlepší zážitok“. Podľa oficiálneho vyjadrenia je zvyšovanie cien nevyhnutné pre financovanie inovácií a zlepšovania služieb. A áno, možno sa konečne dočkáme Spotify HiFi, potvrdené však nateraz nie je nič.

• Justin Timberlake priznal, že má lymskú boreliózu.
• Choroba ho roky trápila únavou, bolesťami a nervovými problémami.
• Liečba je založená na antibiotikách, ale nie vždy vedie k úplnému uzdraveniu.
• Rovnakú diagnózu majú aj Bella Hadid, Avril Lavigne či Justin Bieber.

Keď Justin Timberlake počas svojho svetového turné pôsobil unavene a miestami „len tak prežíval“, internet mal jasno a kritika bola neúprosná. No ako píše portál LadBible, len čo skončil posledný koncert, spevák prekvapil fanúšikov otvoreným priznaním, že už roky bojuje s lymskou boreliózou, chorobou, ktorá môže potrápiť viac, než by si čakal.

Kauza v Hollywoode. Justina Timberlakea zadržali za šoférovanie pod vplyvom, rozpil sa po knihe Britney Spears

Neľutujte ma, odkázal

44-ročný Timberlake na Instagrame napísal, že si svoje súkromie stráži, ale po skončení The Forget Tomorrow World Tour sa rozhodol zdieľať, čím si prechádzal. „Nechcem, aby ste ma ľutovali, ale chcem ukázať, čo bolo za tým,“ vysvetlil.

Spevák popísal, že jeho symptómy boli miestami neznesiteľné - od masívnej nervovej bolesti až po obrovskú únavu. „Život s tým môže byť psychicky aj fyzicky vyčerpávajúci,“ priznal.

Čo je lymská borelióza?

Podľa britskej NHS ide o bakteriálnu infekciu, ktorú prenášajú kliešte, najmä v lesoch a krovinách. Aj keď typickým príznakom bývajú červené „terčové“ vyrážky na koži, nie vždy sa objavia. Ďalšie príznaky zahŕňajú:

• horúčky, únavu, bolesti svalov
• bolesti kĺbov
• problémy s pamäťou a sústredením
• nervové a srdcové komplikácie
• zápaly

Vedci informujú o záhadnom víruse. Prenáša sa kliešťami a je možné, že sa vyskytuje už aj v Európe

Liečba spočíva v podaní antibiotík. Rýchlosť diagnostiky a začatie liečby však ovplyvňujú, či sa pacient úplne zotaví. Niektorí majú aj po rokoch takzvaný Post-Treatment Lyme Disease Syndrome, a teda pretrvávajúcu únavu či dokonca chronické bolesti.

Nie je v tom sám

Timberlake patrí medzi viaceré celebrity, ktoré sa s touto chorobou stretli. Rovnakú diagnózu majú napríklad Bella Hadid, Avril Lavigne, Ben Stiller, Amy Schumer, Alec Baldwin či Justin Bieber.

Kliešť

Pexels/Erik Karits

Ich príbehy ukazujú, že aj na prvý pohľad „neviditeľná“ choroba môže výrazne zmeniť život, a to ako na pódiu, tak aj mimo neho. Lymská borelióza sa vyskytuje aj na Slovensku. „Za posledných 5 rokov (k 31.12.2023) evidujeme od 628 do 2024 prípadov ročne (priemerne 1 171 ročne),” uvádza sa na webe Úradu verejného zdravotníctva SR.

V rozhovore okrem iného hovoria o tom, ako po rokoch vnímajú na presunutie festivalu do Trenčína, na aké hudobné a audiovizuálne pecky sa môžeš tešiť na tohtoročnom Grape, ako vznikol nápad na športovú tému a spoluprácu s olympionikmi, a čo všetko je vlastne potrebné urobiť predtým, aby sme sa na pár dní odpojili od reality a zažili niečo, čo nenájdeš nikde inde.

Festival Atmosféra nechce rásť, ale zjemniť svet. Každý, kto príde, si domov odnesie trochu svetla, hovorí Gretka Pavlovová

Zavolali by ste Kanyeho Westa na Grape?

Ján: (smiech). Určite nie. Nevieme, čo sa odohráva v jeho hlave, ale myslím, že ani predtým, ako ukázal svoju fašistickú tvár, by sme ho na festival nevolali. Hip-hop u nás síce máme, ale on musel byť drahý aj predtým, takže to by sme určite nezaplatili. Ale nikdy nám to ani nenapadlo a teraz už vôbec nie.

Ako ste sa vy dvaja spoznali a kedy vznikol nápad urobiť festival s medzinárodným line-upom?

Ján: S Jurajom sme sa spoznali v roku 2004, on mal vtedy 20 rokov. Potom som v roku 2009 začal manažovať kapelu Billy Barman a keďže sme boli spolu častejšie, Juraj nadhodil otázku, či by sme nerobili festival. Pôvodne sme boli trošku skromnejší a nemysleli si, že hneď na prvom ročníku budeme mať Röyksopp, čo bolo už v tej dobe obrovské meno - to sa nám tak trochu pozitívne vymklo z rúk. Pôvodne sme rozmýšľali nad lacnejšími a menšími menami.

Festival Grape

Jozef Buhaj

Ako sa po troch rokoch pozeráte na rozhodnutie presunúť festival do Trenčína? Mali ste vytipované aj iné miesta?

Ján: V podstate sme nemali inú možnosť, napriek tomu, že sme navštívili šesť – sedem rôznych priestorov. Najbližšie sme boli pri dohode s letiskom Žilina, no samotný priestor bol malý a nepodarilo sa nám prenajať pozemky okolo, ktoré by nám pomohli kapacitu navýšiť. 30-tisícový formát, ktorý sme dosiahli v roku 2019, tak bolo možné presťahovať jedine do Trenčína. S odstupom času si myslíme, že to nie je až taký problém ako sa hovorilo. Dva festivaly tam vedia nažívať zatiaľ bez problémov podľa nášho názoru. 

Boli sme milo prekvapení, ako nás tam prijali, lebo sme nevedeli do čoho vlastne ideme. S letiskom máme dobré vzťahy, povedal by som až nadštandardné. V každom prípade stále je otvorená verzia presťahovania sa do Trnavy, je to živé, aj teraz na jeseň sme sedeli s predstaviteľmi kraja. Hýbe sa to ale veľmi pomaly.

Festival Grape

Grape

Ako je to so zmluvou? Nebojíte sa, že letisko príde o festivaly?

Ján: Uvidíme, stále počúvame o tom, že by sa mali na letisku začať opravovať stíhačky, čiže činnosť Lotn (Letecké opravovne Trenčín, pozn.) bude asi rozšírená, ale viac do toho nevidíme. To automaticky ale nemusí znamenať, že to ovplyvní festivaly. Aj v zahraničí sú niektoré na letiskách a na konanie majú výnimku. Všetko je to otázka budúcnosti, ale zatiaľ žiadny tlak necítime.

Po covide sa zmenilo všetko – prístup ľudí, narástli ceny a honoráre. Vtedy ste hovorili, že ľudia sa musia znovu naučiť chodiť na festivaly. Je to už v tomto bode?

Ján: Situácia je trošku lepšia. Súviselo to s mnohými vecami – dvojročný výpadok mohol poznačiť mladších, 16-18-ročných, ktorí konečne mohli ísť na festivaly a zrazu žiadne neboli. Práve toto je pritom cieľovka, ktorú sa snažíme osloviť. Okrem toho všetko zdraželo, takže ľudia si namiesto dvoch-troch festivalov vyberú jeden, aby si ho užili naplno. Ale návyk chodiť na akcie sa už mení, vidíme to hlavne pri sólo koncertoch – veľa tých veľkých je vypredaných, či už v Prahe alebo Viedni, ale aj na Slovensku bolo plno napríklad na koncertoch Imagine Dragons, AC/DC alebo na Rammsteine, ktorý sa tiež konal na letisku v Trenčíne. Ľudia sa vracajú naspäť.

Festival Grape

Grape

Viackrát ste spomínali, že máte okolo seba tím ľudí, vďaka ktorým nie je organizovanie festivalov taký horor, ako tomu bolo pred desiatimi rokmi. Čo vám zostalo na starosti dnes?

Ján: Rozhovory (smiech). Neviem, ako sú na tom iné festivaly, ale my počas roka máme len jedného-dvoch zamestnancov. Takže samotná príprava, booking, oslovovanie partnerov, vymyslenie v podstate celé ročníka, zmeny v areáli a jeho rozmiestnenie, to všetko robíme počas roka, samozrejme za pomoci našich architektov a šéfa produkcie. Som ale veľmi rád, že na mieste už potom máme skvelý produkčný tím, ktorý nás odbremení. Keď sme to robili sami s Jurajom, bolo to psychicky aj fyzicky náročné. To mi vôbec nechýba.

Prečo je koncept trojdňového festivalu finančný nezmysel?

Ján: Aj keď veľa festivalov má tri dni, nám to ekonomicky stále nedáva moc zmysel. Areál síce vieme postaviť aj o deň skôr, ale znamenalo by to platiť ďalších zahraničných interpretov, energie, služby a personál, pričom cenu lístka nemôžeme neobmedzene zvyšovať, to by asi nebol dobrý model. Robíme preto aspoň Vatru – štvrtkový warm up pre asi 3-tisíc ľudí. Je to komornejšie, v menšej časti areálu a pár barmi, a funguje to skvele. Kto príde, sa väčšinou vracia aj ďalší rok. Regulérny tretí deň ale robiť nechceme.

Spevák Lasky: Urobiť album stojí 60-tisíc, to sa nám nikdy nevráti. Árie by som nespieval, ani keby som prestal fajčiť

Koľko vás stál najdrahší headliner?

Ján: Sumy nemôžeme komunikovať, sme viazaní zmluvami, ale bavíme sa o státisícoch. Počas prvých ročníkov stál najdrahší headliner tuším 60-tisíc eur. Teraz je to už nad 200-tisíc. Ceny išli niekam úplne inam, dnes za 60-tisíc kapelu na hlavný stage pomaličky ani nezoženieš, skôr sú to už interpreti na „dvojku“ stage.

Aký najväčší prúser vás naučil, že niečo jednoducho nemusíte mať pod kontrolou?

Ján: Najnebezpečnejšie je vždy počasie – môžeš byť pripravený na 100 percent, ale nie všetko sa dá ovplyvniť. Už na prvom ročníku sme mali silnú búrku a museli festival prerušiť, čo nás preverilo. Odvtedy každý rok zlepšujeme bezpečnostné opatrenia a musím povedať, že na letisku v Piešťanoch sme boli skúšaní skoro každý rok. Počasie nevie nikto ovplyvniť, ale vieme sa pripraviť tak, aby škody boli minimálne.

Festival Grape

Grape

Na tomto ročníku nebudete mať profesionálneho meteorológa z SHMÚ. Ako ste sa s týmto problémom popasovali?

Ján: Meteorológa SHMÚ sme využívali už v Piešťanoch, kde bola aj ich meteostanica, takže to bolo najjednoduchšie riešenie. Tento rok nám však bez vysvetlenia oznámili, že už nebudú robiť túto službu na festivaloch. Presný dôvod nepoznáme, ale existujú aj iné možnosti, takže profesionála na festivale určite mať budeme – len to nebude SHMÚ. Bez meteorológa si to nevieme už predstaviť, je to výrazná pomoc, ak ho máte priamo na letisku.

Tohtoročným dresscodom je „go go go“. Čo vás k tomu viedlo a čo má symbolizovať?

Ján: Každý rok máme nejakú tému, ale tentoraz to vzniklo trochu opačne – najprv sme povedali, že by bolo super mať športový dresscode, a až potom sme k tomu doladili zvyšok. Nemusí to byť len futbalový alebo hokejový dres, pokojne aj golfové či tenisové oblečenie – čokoľvek, čo má športového ducha.

S nápadom nám pomohla grafická agentúra Büro Milk, ktorá nás posunula k tomu, aby sme tému uchopili ešte hravejšie. Zároveň sme sa spojili so Slovenským olympijským a športovým výborom, ktorí nám pomáhajú dotiahnuť známych športovcov a vymyslieť aktivity, aby sa priamo zapojili do festivalu. Budú medzi nimi aj olympijskí medailisti či hokejisti a chceme ich trochu prepojiť aj s hudbou. Celkovo to celé symbolizuje energiu, pohyb a tú živú atmosféru, ktorú chceme na festivale vytvoriť.

Zámerom dresscodov je, aby ste viedli scénu, alebo aby sa každý cítil spoluvytváračom festivalu?

Ján: Správne je B. Podľa mňa je super, že festival si tú komunitu vytvára už len tým, že ľudia prídu, sú spolu pár dní na jednom mieste a zažívajú niečo spoločné. Dresscode je nadstavba tejto spolupatričnosti. Je fajn, že sa ľudia netešia len na program, ale aj na to, čo si oblečú. Nie je to len o tom, že sa ráno zbalíš a ideš, ale už mesiac vopred premýšľaš, v čom pôjdeš a ako sa naladíš na atmosféru.

Tento ročník je silne previazaný so športom. Nadviazali ste spoluprácu so Slovenským olympijským a športovým výborom, vstupná brána bude v štýle štadióna, bude sa zapaľovať festivalový olympijský oheň. Prečo ste sa rozhodli takto silne inšpirovať športovým motívom?

Ján: Časť z toho vznikla náhodou, keď sme rozmýšľali nad témou a dresscodom. Ale keď sa na to pozriem z osobnejšieho hľadiska, tak mám k športu veľmi blízko – od detstva som robil viacero športov, závodne som lyžoval a k tomu som sa pred pár rokmi aj vrátil.  Dnes súťažím v kategórii Masters v rámci svetového pohára a popri tom závodne plávam, tiež medzi „vyslúžilými športovcami“. Takže je v tom aj osobný vzťah a radosť zo športu, a preto mi to celé dáva zmysel – prepojiť festival s týmto motívom.

Aké novinky, či už hudobné, programové alebo architektonické, plánujete pre tento ročník?

Juraj: Keďže máme tento rok športovú tému, novinky budú práve športové. Prvýkrát postavíme štadión pre asi 600 ľudí len na tieto dva dni. Návštevníci si tam budú môcť nielen vyskúšať rôzne atrakcie, ale aj fandiť – nielen kapelám, ale aj športovým výkonom. Chceme vytvoriť športové mestečko, kde sa spojí pohyb, energia a festivalová atmosféra. A to je zároveň odpoveď aj na otázku o architektúre – štadión nám navrhuje ateliér Martina Skočeka, takže si myslím, že sa bude na čo pozerať.

Ján: Okrem toho bude v areáli opäť viacero nových stavieb. Snažíme sa, aby návštevníci každý rok objavili niečo nové a nemali pocit, že už všetko poznajú. Niekedy je príjemné mať známe miesta, ale my chceme vždy priniesť aspoň dve zásadné novinky – a tento rok toho bude ešte viac.

Juraj: S ďalším audiovizuálnym umelcom Lousym Auberom robíme Kariéra Tower, čo bude 20-metrová kontajnerová veža, ktorá bude pripomínať Times Square v New Yorku. Budeš si môcť zosnímať tvár a LED-ky na veži budú tie fotografie premietať.

Ako ste na tom momentálne s predajom lístkov na 14. ročník?

Ján: Predávame zhruba rovnako ako minulý rok, s predajom sme spokojní, ale samozrejme čím viac ľudí, tým lepšie. Každý festival potrebuje čo najviac návštevníkov, aby to v tejto ťažkej dobe mohol finančne ustáť. A ak ešte nie ste rozhodnutí, tak určite príďte – takýto ročník sa už opakovať nebude, bude zase iná téma, iný areál.

Festival Grape

Tomáš Kuša

Čo zostane z festivalu, keď vypneš hudbu?

Juraj: Vrčia ti agregáty (smiech). Za seba poviem, že mi zostane veľa nových známostí a priateľstiev, lebo každý rok nabaľujeme nový okruh ľudí. Teraz budem mať v mobile asi najviac čísiel športovcov (smiech). Ale aj pre bežného návštevníka je to o tom, aby si spoznal nových ľudí – je tam 30-tisíc návštevníkov, ktorí by mali byť podobne naladení ako ty, takže určite si odtiaľ odnesieš nové známosti, a to je podľa mňa super.

Ján: Zaujímavé je aj to, čo zostane z Grapu po nedeli. Ono to super vyzerá vo štvrtok, v nedeľu už trošku „vyžito“ a v pondelok tam už nevidíš skoro žiadnu veľkú stavbu. Areál síce staviaš dva týždne, ale po troch dňoch ti zostane len trávnik a posledné metre plotov a toi toi búdok.

Je v poriadku, že niektoré veci na festivale zlyhajú – alebo je zlyhanie súčasť zážitku?

Juraj: Treba s tým rátať.

Ján: V poriadku to nie je, ale je jasné, že nie vždy sa všetko podarí. Nikto nemôže povedať, že urobí dokonalú vec, vždy sa učíme. Aj festivaly, ktoré sú tu 30 rokov, sa učia, lebo veľa vecí sa mení. My nikdy nehovoríme, že sme mali najlepší ročník v tom a tom roku, ale myslím, že minulý rok sme ani nemali zásadné problémy, všetko sadlo tak, ako sme si to predstavovali.

Festival Grape

Grape

Čo je pre vás sloboda na festivale – a čo je už anarchia?

Ján: Keď som bol mladší a chodil som na festivaly ako návštevník, sloboda začínala v momente, keď som prekročil bránu a dostal pásku. Vtedy som mal pocit absolútnej voľnosti – až tak, že som ani nevolal domov a úplne som vypol, ako keby som na tie dva dni nemal žiadne starosti. Je to taká myšlienková sloboda, ktorú, verím, že zažíva na festivale každý. Na druhej strane to ale nemôže skĺznuť do anarchie, kde si každý robí, čo chce. Dnes je publikum oveľa kultivovanejšie než pred 15 rokmi, keď sme robili prvé ročníky – a to je dobre.

Juraj: Anarchiu definujú mantinely, ktoré sú dané organizátorom a SBSkou. Takže to, čo sa prekročí, to už je anarchia a to nie je pre nikoho dobré – na druhý deň ani pre toho, kto to páchal (smiech).

Ako vnímate súčasný stav kultúry pod vedením ministerky Martiny Šimkovičovej?

Ján: My sme vlastne radi, že s ministerstvom nemáme veľa spoločného, lebo sme podnikateľský subjekt a musíme si na seba zarobiť sami. Dotácie sme nikdy nedostávali, jediná výnimka bola menšia podpora po covide na projekt pre mladé slovenské kapely. Samozrejme sledujeme, čo sa deje na ministerstve a tá nekultúrnosť, arogancia a hlúposť je naozaj neuveriteľná. Keď sa bavíme s našimi českými kolegami, tak sa veľmi hanbíme. Človek by si ani nepomyslel pred nedávnom, že niečo také je vôbec možné, ale na Slovensku si, žiaľ, na takéto veci asi už zvykáme.

Juraj: Tam je vyslovene anarchia, teraz by som to slovo použil.

Ján: Celkovo je to čo sa na Slovensku deje obrovský krok späť a netýka sa to iba kultúry. Ale teraz ma napadlo, že sme ešte za predošlej vlády mali stretnutia na Ministerstve kultúry, snažili sme sa vtedy o zníženie DPH na vstupenky. To by kultúre veľmi pomohlo, najmä po covide, lebo mnohé festivaly a promotéri sa z kríz stále nedostali. Aj my sme stále v strate. Je škoda, že na kultúru sa v tomto smere vôbec nemyslí, lebo festivaly ako Grape, Pohoda či Uprising sú kvalitné a majú presah aj do Európy, sú teda prínosom pre turizmus na Slovensku. Nižšia DPH by festivalom a promotérom veľmi pomohla, mohli by sme priniesť väčšie mená a robiť festival ešte kvalitnejší a byť konkurencie schopnejší voči iným európskym festivalom. Ale je to naopak neustály boj o prežitie.

Festival Grape

Tomáš Kuša

Je možné v roku 2025 organizovať niečo bez sponzorov? Alebo je to už len romantická ilúzia?

Ján: Bez sponzorov by sme neurobili ani prvý ročník, takže je to úplne vylúčené. V zahraničí je to trochu iné, ceny vstupeniek sú tam vyššie a DPH na kultúru býva len okolo piatich až desiatich percent, takže im zostane viac peňazí a možno si môžu dovoliť mať menej partnerov. U nás to tak nefunguje, takže každý rok musíme bojovať o čo najviac partnerov, aby sme festival finančne ustáli.

Juraj: V tomto rozsahu je to naozaj len romantická predstava. Ale musím povedať, že partneri už dnes tvoria súčasť festivalového tímu. Nielenže prinesú financie, ale často vytvárajú zaujímavé zóny a obsah priamo pre návštevníkov, takže vlastne prispievajú aj k samotnej atmosfére festivalu. Čiže v podstate tvoria festival spolu s nami.

Ktorý z minulých ročníkov bol podľa vás najsilnejší?

Ján: Určite rok 2019, posledný v Piešťanoch. Mali sme najväčšiu návštevnosť, tri týždne pred festivalom bolo vypredané a myslím, že by sa tam už nezmestilo ani desať ľudí navyše. Program bol super a celé to dopadlo výborne. A pritom sme ani netušili, že to bude naša rozlúčka s Piešťanmi.

Juraj: Z vizuálneho pohľadu bol za mňa najkrajší biely ročník 2016. Konečne sme dokázali festival zladiť do jednotného konceptu, všetci prijali dresscode, prišli v bielom a areál vyzeral úžasne. Celé to pôsobilo, že sme veľmi koncepčne premyslený festival.

Ako ste na tom po finančnej stránke? Je pred vami ešte dlhá cesta?

Juraj: Dúfajme, že dlhá nie, ale cesta je (smiech).

Ján: Po covide sme naozaj padli ako sa hovorí doslova na hubu. Predtým, okolo rokov 2015–2016, sa nám konečne podarilo dostať z dlhov, ale po covide sme sa ocitli v ešte väčších dlhoch, aké sme kedy mali. Je veľmi ťažké to stiahnuť dole, takže stále sme v mínuse a boli by sme radi, keby sa to podarilo zmazať aspoň za dva-tri roky. Je to ťažká situácia – roky niečo buduješ, potom príde covid a zrazí ťa späť na začiatok. A celé to musíš ťahať znova.

Často počúvame otázky, prečo to robíme, keď sme v strate, alebo že určite v strate nie sme – ale festival nie je obrovský biznis, z ktorého by sme zarábali. Robíme to preto, že nás to baví, je za tým tím ľudí a stále veríme, že sa to raz otočí.

Festival Grape

Grape

Aké máte vzťahy s organizátormi Pohody?

Juraj: To je skôr otázka na organizátorov Pohody. (smiech) Máme pragmatické vzťahy.

Ján: Na niečom sa snažíme spolupracovať, čo sa týka dodávateľov – napríklad aby ploty, toiky, prípadne kontajnery ostali na letisku počas oboch festivalov a následne si podelíme náklady na prívoz a odvoz z letiska. My si aj prenajímame od „pohoďákov“ niektoré potrebné veci, aby sa nemuseli opätovne kupovať, za čo im ďakujeme. Radi sme aj za prenájom studní, bez ktorých by sme mali väčší problém s vodou.

Ktorý koncert z tohtoročného line-upu si nenecháte ujsť?

Ján: Ja som veľmi zvedavý na Justice, máme kvôli nim novú strechu na hlavnom pódiu, lebo ich svetelná show bude veľkolepá a tá naša pôvodná už nemala potrebné parametre. Pozrel by som si aj Two Feet, Snow Strippers – to bude pekná show. A taktiež Caribou, bude to live act a veľmi pekný záver festivalu.

Juraj: Dali sme priestor mladšej krvi – Saulovi a Fallgrappu, ktorí zahrajú na hlavnom pódiu. Som veľmi zvedavý, ako to uchopia, lebo chystajú aj novú scénografiu a keďže hrajú cez deň, nebude to len o svetlách a LEDkách, ale musí to byť aj vizuálne a fyzicky zaujímavé. Veríme, že to zvládnu, ale práve oni dostali ten priestor, pretože vieme, že to dajú.

Doplnil by som ešte šialené zoskupenie Berlin Manson a Fvck_Kvlt, ktorých sme presvedčili, aby zahrali spolu. Mali spoločný projekt Kill Your Rap Idols a teraz dostali až 90-minútový slot. Na jednom pódiu tak vystúpia oni, Temný Rudo, Dušan Vlk, EDÚV SYN a ďalší – s bubnami a živou kapelou. Myslím, že to bude mať veľký tlak a energiu.

Čo je pre vás dnes dôkaz, že Grape má zmysel? Je to jeden moment? Človek? Správa? Zvuk?

Ján: Nemyslím si, že je to jeden konkrétny moment. Robíme festival pre ľudí, to je celé. Ale myslím si, že sú to už možno dve generácie mladých ľudí, ktorí na Grape vyrastali a pre mnohých sme dôležití, čo ma naozaj teší.

Juraj: Nechceme z toho robiť kult, ale veľa ľudí príde aj bez toho, aby riešili, kto hrá. Prídu, lebo je to Grape.

Ján: A to je ten dôkaz – že niektorí ani nepozerajú na to, kto hrá, a aj tak prídu. Keď vieme, že to takto funguje, dáva nám to zmysel.

Festival Grape

Grape

Z čoho máte väčší strach – že Grape raz zomrie, alebo že prežije, no stratí dušu?

Ján: Verím, že dušu nestratíme, pokiaľ to budeme stále robiť my. Vždy sme chceli robiť festival tak, ako by sme ho chceli zažiť aj my ako návštevníci. Kým nám „neprepne“ alebo nezačneme riešiť iné veci, malo by to byť v poriadku. Ale úprimne, neviem, čo bude, keď budeme starí dedkovia. Ale asi budeme chcieť byť stále pri tom.

Juraj: Myslím si, že ak sa vyhrabeme z finančných problémov, a jedného dňa nás to prestane celé baviť, tak festival radšej odovzdáme do mladších rúk, ktorým budeme dôverovať a my ostaneme v pozadí. Tým pádom tú dušu nestratí – lebo kým to robíme my, a má to pre nás význam, tak sa to nestane.

• Ozzy odhryzol netopierovi hlavu a takmer na to zomrel.
• Kedysi sa snažil zabiť vlastnú ženu Sharon.
• Trpí Parkinsonovou chorobou, ale stále tvorí.
• Patria mu nesmrteľné hity, ktoré zmenili metal.

Legenda britského heavy metalu a bývalý frontman skupiny Black Sabbath Ozzy Osbourne zomrel vo veku 76 rokov. S odvolaním sa na rodinu hudobníka to uvádzajú britské médiá. Osbourne sa s fanúšikmi rozlúčil veľkým koncertom na začiatku mesiaca v Birminghame.

VIDEO Netflix má nový megahit. Animák valcuje filmové aj hudobné rebríčky, má už desiatky miliónov pozretí

„S väčším zármutkom, ako môžu vyjadriť iba slová, musíme oznámiť, že náš milovaný Ozzy Osbourne dnes ráno zomrel,” uviedla vo vyhlásení rodina, ktorá požiadala o rešpektovanie súkromia. O príčine spevákovej smrti vyhlásenie neinformuje, Osbourne ale už niekoľko rokov trpel Parkinsonovou chorobou.

Je nutné povedať, že Ozzy Osbourne nebol nikdy len obyčajným spevákom. Bol to muž, ktorý odhryzol netopierovi hlavu, prežil toľko alkoholu a drog, že by to zabilo malú dedinu, a stále dokázal napísať skladby, ktoré zmenili dejiny hudby.

Skladba Crazy Train (1980) - Prvý veľký sólový hit po odchode z Black Sabbath. Hymna, ktorá ukázala, že Ozzy môže byť úspešný aj bez svojej starej kapely.

Stala sa z neho legenda, ktorá fascinuje novú generáciu – nielen kvôli šialeným príhodám, ale aj hudbe, ktorú by mu závideli aj triezvejší kolegovia. Pripravili sme si pre teba zaujímavosti a bizarnosti z neho života plného škandálov aj humoru.

Netopier na koncerte

Áno, toto je jedna z najskloňovanejších udalostí, o ktorej vie aj ten, kto jeho hudbu nepočúval. Ozzy počas koncertu v roku 1982 odhryzol hlavu netopierovi, ktorého na pódium hodil fanúšik. Myslel si, že je gumový, ale bol skutočný. Skončil v nemocnici a museli mu pichnúť vakcínu proti besnote.

Skladba Paranoid (1970, s Black Sabbath) - Kultový riff a surová energia zmenili dejiny rocku a spravili z Black Sabbath pionierov heavy metalu.

Holub v kancelárii vydavateľa

Počas pracovného stretnutia s vydavateľstvom CBS v roku 1981 odhryzol hlavu dvom živým holubom, aby „pritiahol pozornosť“. Fungovalo to – do novín sa dostal okamžite.

Pokúsil sa zabiť Sharon

V roku 1989, pod vplyvom drog a alkoholu, takmer uškrtil svoju manželku Sharon. Skončil vo väzení a na protialkoholickom liečení. Sharon ho však neopustila a zostala pri ňom až do posledného výdychu.

Skladba Mr. Crowley (1980) - Temná a mystická skladba o slávnom okultistovi Aleisterovi Crowleym. Dokonalá ukážka Ozzyho fascinácie temnotou.

Skoro ho zabila štvorkolka

V roku 2003 mal Ozzy ťažkú nehodu na štvorkolke, počas ktorej si zlomil niekoľko rebier, kľúčnu kosť a utrpel vážne poranenie krku.

Parkinsonova choroba

V roku 2020 priznal, že trpí Parkinsonovou chorobou. Napriek tomu pokračoval v nahrávaní a koncertovaní. Posledný koncert, ktorým sa rozlúčil so svojou kariérou, ale aj fanúšikmi, odohral len pred dvomi týždňami v rodnom Birminghame.

Skladba No More Tears (1991) - Majstrovská kombinácia tvrdého riffu a chytľavého refrénu. Dokazuje, že Ozzy aj po rokoch dokázal tvoriť hity.

Reality šou The Osbournes

Na začiatku 2000-tych rokov ukázal Ozzy svoj domáci chaos v reality šou, ktorá odhalila jeho neuveriteľný humor a chaotickú, ale milujúcu rodinu plnú domácich zvierat, ktorých bolo toľko, že si Ozzy ani nedokázal zapamätáš všetky ich mená.

Veci, ktoré ňom možno nevieš

• Ozzy vyrastal v chudobnej rodine v Birminghame a pred kapelou pracoval ako mäsiarsky učeň či na stavbe.
• Bol dyslektik, takže sa celý život pasoval s písaním a čítaním textov.
• Aj keď bol symbolom temnoty, Ozzy bol v súkromí citlivý, miloval svoje deti a bol vegetarián.
• Na tele mal viac než desať tetovaní, prvé (O-Z-Z-Y na prstoch) si urobil sám ihlou a špendlíkom.
• Napriek tomu, že pôsobil ako chaotik, mal obrovský zmysel pre detail v štúdiu a vždy presne vedel, ako má jeho hlas znieť.

Skladba Mama, I’m Coming Home (1991) - Jemnejšia balada, v ktorej Ozzy ukázal, že má aj citlivú stránku. Dodnes patrí k jeho najhranejším skladbám. Zároveň ide o poslednú skladbu, ktorú odspieval naživo pred dvomi týždňami, čím sa stala definitívnou bodkou za jeho kariérou a životom.

• Film KPop Demon Hunters láme rekordy s viac ako 80 miliónmi pozretiami.
• Ide o príbeh dievčenského k-pop bandu HUNTRIX bojujúceho proti démonom, ktorí si založia skupinu Saja Boys.
• Pesnička Golden od HUNTRIX vedie Billboard Global Chart, predbehla aj BTS a BLACKPINK.
• Kritici chvália humor, vizuál a to, že film funguje aj na emočnej úrovni.

Myslíš si, že animované filmy sú len pre deti? Tento ťa asi vyvedie z omylu. Netflix so svojím novým filmom KPop Demon Hunters rozbil všetky očakávania – a internet z neho nemôže spustiť oči ani uši, píše portál Unilad.

Áno, čítaš správne. Netflix uviedol animák s názvom KPop Demon Hunters, kde k-pop skupina HUNTRIX bojuje proti démonom, ktorí sa rozhodnú zareagovať tým, že si založia vlastný konkurenčný boyband Saja Boys. Znie to šialene? Možno. Ale zdá sa, že presne to ľudia chceli vidieť.

Hudba, ktorá valcuje rebríčky

Film sa stal hitom nielen vďaka vizuálu, ale hlavne vďaka chytľavej hudbe. Skladba Golden od HUNTRIX kraľuje na prvom mieste Billboard Global Chart – čo sa zatiaľ nepodarilo ani gigantom ako BTS či BLACKPINK. A Saja Boys nezaostávajú: ich song Your Idol je na treťom mieste.

VIDEO Stranger Things prestavuje svoju finálnu sériu. Temnota prichádza do nášho sveta, séria bude mať tri časti

„Je to nečakane zábavná kombinácia dvoch úplne odlišných žánrov – a funguje to, pretože je farebný, vtipný, kreatívny a hlavne úprimný,“ napísal jeden z recenzentov na Rotten Tomatoes, kde má film hodnotenie 96 percent.

„Je ľahké pochopiť, prečo sa z toho stal globálny fenomén – tie pesničky sú brutálne návykové,“ dodal ďalší. A podľa iných film skvele vystihol nielen estetiku k-popu, ale aj emócie, ktoré za ním stoja.

Netflix verzus Disney, Pixar a DreamWorks

Streamovacia platforma Netflix už dlhšie ukazuje, že animácia nemusí byť len ich slabšou stránkou. Po filmoch ako The Mitchells vs. The Machines či Klaus prichádza ďalší dôkaz, že to vedia.

A ak to takto pôjde ďalej, KPop Demon Hunters pravdepodobne prekoná aj doterajšieho rekordéra, film LEO z roku 2023. Tak čo, ideš si animák pustiť?

Lístky budú v predaji cez sieť Ticketportal už 22. júna. 

Kanye West bol v posledných rokoch opakovane kritizovaný za antisemitské a extrémistické výroky. V roku 2022 verejne prehlasoval, že „má rád Hitlera“, a sám seba opakovane označil za „nacistu“ a „antisemitu“. V dôsledku týchto vyjadrení s ním ukončili spoluprácu viaceré značky vrátane firmy Adidas.

Predal dušu škandálom, ale jeho hudba ostáva: 13 ikonických skladieb Kanyeho Westa

Kontroverzie pokračovali aj v roku 2024. Počas februárového Superbowlu sa na lokálnych televíznych staniciach v Los Angeles objavila reklama na jeho značku Yeezy, v ktorej sa objavili tričká so symbolom hákového kríža.

Westovi vyšiel nový album Bully, na ktorom spolupracoval napríklad s vlastnou dcérou, ktorú má so známou celebriutou Kim Kardashian. Aj tá sa poslednú dobu práve kvôli jeho zmúteným vyjadreniam dištancuje. Sociálne siete Yeemu často blokujú obsah a obmedzujú účty. Pred pár hodinami vyšla v bulvári informácia, že Ye sa aj so svojou manželkou Biancou Censori nachádzajú v liečebni mentálneho zdravia. 

• Will Smith navštívil Poľsko, stretol sa s exprezidentom a zažil verziu Men in Black v podaní folklórneho súboru.
• Na Instagrame sa podelil o momenty z Varšavy a s humorom priznal, že stretol osobnosť z učebníc.
• V Sliezsku pôsobil ako turista, bavil sa s hudobníkmi a ocenil miestnu kultúru.

Hollywoodska hviezda Will Smith sa počas svojej cesty po Poľsku zastavil len pár hodín jazdy od slovenských hraníc - a zažil tam všetko, čo by si nečakal. Ako píše portál MSN, stihol stretnutie s bývalým prezidentom Lechom Wałęsom aj neplánovaný koncert svojej vlastnej pesničky Men in Black v podaní poľského folklórneho súboru.

Spojenie tradičného s moderným

Áno, čítaš správne, Will Smith počúval svoj hit v gajdo-ľudovej verzii uprostred Sliezska. A vyzeralo to skutočne dobre! Ako sám dodal, tento súbor si so sebou najbližšie zoberie na turné.

Herec sa zúčastnil prestížnej charitatívnej večere vo Varšave a počas pobytu si stihol aj oddýchnuť. Na Instagrame sa pochválil zábermi z historického stretnutia s Wałęsom, pri ktorom zavtipkoval, že ide o prvýkrát, čo sa stretol s niekým, o kom sa učil v škole.

Bavil sa aj mimo kamier

V hlavnom meste býval v ikonickom hoteli Raffles Europejski a pôsobil ako turista, ktorý sa naozaj baví, vrátane momentov s ľudovou hudbou a relaxom mimo kamier. „Je pre nás cťou osobne sa s tebou stretnúť a predviesť tvoju pesničku. Dúfam, že sa ti naša verzia páčila! Prajeme ti úspešný pobyt v našej krásnej krajine,“ napísali folkloristi.

FOTO Mike Tyson v poľskej dedine? To nie je žiadny vtip, slávny boxer priletel kvôli milovanej záľube

Smith sa poľskej kultúre nevyhýbal, práve naopak. Jeho výlet ukazuje, že aj globálne hviezdy dokážu oceniť folklór, históriu a spontánne momenty ďaleko od červeného koberca. A pre nás je tu jeden jasný fakt - Will Smith bol len na skok od Slovenska a úplne si to užíval.

Viete, ako sa volajú slovenské mestá po maďarsky? Tento kvíz vám poriadne domotá jazyk aj hlavu

A je pritom úplne jedno, či sa do kvízu pustíte spolu s priateľmi, alebo si svoje znalosti aktuálnych udalostí otestujete sami počas prestávky na záchode. Základ je jasný - získať čo najviac bodov a zistiť, či vám za posledný týždeň neušlo niečo zásadné. Podarí sa vám odpovedať správne na všetky naše otázky?

Truck Country na svojom webe oznámil posledné dve mená. Na pódiu v roku 2025 vystúpi v piatkovom programe 20. júna legendárna svetová disco kapela Boney M. a domáca obľúbená kapela Heľenine Oči odohrá svoj živý koncert v sobotu 21. júna na Zelenej Vode pri Novom Meste nad Váhom.

Truck country festival

Archív Festivalu/

Svetoznáma skupina Boney M. reloaded odohrá discokoncert jednej z najpopulárnejších skupín 70´a 80´ rokov. Už teraz sa môžete tešiť na piesne ako Daddy cool, Rasputin, Rivers of Babylon a iné.

Heľenine Oči v súčasnosti sa kapela radí k najúspešnejším slovenským hudobným zoskupeniam, vyhýbajú sa pritom žánrovému zaškatuľkovaniu už od roku 1999. Sú energetickou kombináciou prvkov rocku, ska, reggae, folku a metalu.

Organizátor verí, že koncerty Boney M. a Heľenine Oči budú na Truck Country 2025 patriť k najpamätnejším vystúpeniam v histórii festivalu. Ako uvádzajú, už sa ich nevedia dočkať, navyše keď podujatie s 22 ročnou históriou spojilo svoje sily s Tancom Slnka, ktoré má za sebou 20 ročníkov. Tešiť sa tak môžete na poriadnu hudobnú a motoristickú nádielku. 

„Som rád, že poslednými zverejnenými veľkými menami sú práve Boney M. a Heľenine Oči. Kapela Heľenine Oči sa určite radí medzi špičku súčasnej slovenskej hudobnej scény a Boney M. je legendárnou svetovou disco skupinou, ktorá má na svojom konte hit za hitom. Verím, že si práve z hudobných ponúk vyberiete stráviť júnový víkend na Zelenej Vode na Truck Country,“ povedal o posledných dvoch potvrdených interpretoch podujatia Truck Country 2025 organizátor festivalu. 

Truck country festival

Archív Festivalu/

VSTUPENKY v limitovaných sériách, ktorých cena sa postupne zvyšuje, návštevníci kúpia v sieti Ticketportal.

Počas víkendu je okrem Boney M. a Heľeniných Očí vystúpia aj tieto kapely:

Alan Murin, Emma Drobná, CicoBand & Rene Rendy, Jose Garcia Dance Company, Jazzero, Palo Drapák, Nová Stopa, Lucie revival Praha, NEZNÁMI, Denny Veselý, Alternativa Old, Gipsy Čáve a druhé pódium pri pláži.

Nebudú chýbať súťaže, aj sprievodné atrakcie pre dospelých, ale samozrejme aj pre deti, kolotoče, rodinné a adrenalínové atrakcie, siláci - Slovakstrongman, RC modely truckov, moderátor Janko Kulich, hostesky, maskoti, rekreačný areál s piesočnatou plážou, stánky so suvenírmi, občerstvením. Jednoducho všetko, čo môžete od rodinného festivalu očakávať!

Registrácia truck, valník, dodávka.

Info pre motocykle.

• Česká Superstar v kapele Ghost? Fanúšikovia si myslia, že áno.
• Metalová kapela Ghost má nového tajomného člena. A ľudia sú presvedčení, že ide o Gabrielu Gunčíkovú.
• V klipe Satanized sa vraj mihla ako mníška.
• Oficiálne to potvrdené nie je, ale indície sa kopia.

Ghost je maskovaná metalová kapela, ktorá sa preslávila temným imidžom, okultnými kostýmami a zvukom, čo mieša metal s popovým cítením. Ich identita bola roky zahalená rúškom tajomstva – doslova, píše český portál Headliner.

Spevák Lasky: Urobiť album stojí 60-tisíc, to sa nám nikdy nevráti. Árie by som nespieval, ani keby som prestal fajčiť

Členovia vystupujú v maskách a hovoria si „bezmenní ghúli“. Jediný, kto svoju identitu neskrýva, je Tobias Forge, frontman a tvorca projektu, ktorý sa počas rokov „reinkarnoval“ do viacerých podôb satanského pápeža. Najnovšie ho poznáme ako Papa V Perpetua.

Náznaky sa množia

Práve teraz je Ghost na turné a 11. mája sa predstavili aj v pražskej O2 aréne. A práve v čase ich návratu na scénu sa začali množiť špekulácie: jedna z mníšok v klipe k novému singlu Satanized nápadne pripomína Gabrielu Gunčíkovú.

Fanúšikovia porovnali videá, screenshoty aj online prepojenia - Gunčíková na Instagrame sleduje členov kapely, manažérku Ghost a oni sledujú ju. Spevák Dino Jelusick, jej kolega zo skupiny Trans-Siberian Orchestra, jej dokonca verejne zablahoželal k vstupu do Ghost. Náhoda?

Speváčka to potvrdiť nemôže

Gabriela Gunčíková, ktorá dnes vystupuje pod menom Gabriela Gun, sa preslávila ešte v Česko Slovenskej SuperStar v roku 2011. Neskôr sa prepracovala k medzinárodnej kariére - spolupracovala s americkým speváckym koučom Kenom Tamplinom, spievala s Trans-Siberian Orchestra aj na Rock Meets Classic. V roku 2016 reprezentovala Česko na Eurovízii s piesňou I Stand.

Na spoluprácu s Ghost zatiaľ nereagovala a podľa fanúšikov ani nemôže - členovia kapely podpisujú tvrdé zmluvy o mlčanlivosti. A tak sa môžeme len dohadovať. No ak sa pod maskou ghúlov naozaj ukrýva česká speváčka, išlo by o mimoriadne zaujímavý ťah - nielen pre Gunčíkovú, ale aj pre celú českú metalovú scénu.

O tom, že doba ide neuveriteľne dopredu, svedčí aj reportáž Českej televízie o veľkom tanečnom maratóne v Prahe. Ten sa konal 2. mája 1992 v Radiopaláci. Samotné podujatie oficiálne začalo už prvého mája - išlo totiž o jedinečnú súťaž.

Najpodivnejší mor celej histórie. Stovky ľudí nekontrolovane tancovali dva mesiace a nemohli prestať

Brutálna výhra

Česká televízia reportáž nakrúcala po tom, čo mali súťažiaci odtancovaných už takmer tridsaťdva hodín. O výhru však na parkete stále súťažila viac ako tretina ľudí. „Usporiadatelia zrýchľujú hudbu a sprísňujú pravidlá,” hovorí v príspevku redaktorka.

Súťaž nebola časovo nijako obmedzená a každý dúfal, že vydrží najdlhšie. A dávalo to zmysel - cena pre víťaza bola 100-tisíc korún. Medzi ďalšími cenami bola dovolenka v Grécku a Španielsku, fotoaparáty či spoločenské šaty.

Všetci súťažiaci boli pod stálym dohľadom porotcov, ktorí dávali pozor na to, aby sa nikto len tak neflákal. Aj keď samotná reportáž a tanečné pohyby boli poriadne bizarné, v komentároch nakoniec celý príbeh pokračoval.

Tancovala viac ako 100 hodín

„Tento diskomaratón vyhrala moja mamka, nič sa nedelilo, bol to dosť veľký záhul, klobúk dole pred ňou,” napísala jedna komentujúca, ktorá následne ochotne odpovedala na otázky ľudí.

V Bratislave učí tanec, ktorý vznikol v New Yorku v LGBT komunite. Vďaka nemu zvládam svoje ego, hovorí Monika

Jej mama vydržala tancovať neuveriteľných 100 hodín a osem minút, pričom pauzy mali iba vtedy, ak chceli ísť na toaletu, napiť sa alebo niečo rýchlo zjesť. Veľmi dobre si ju pamätám. „Bola neskutočná. Ja som tam bola, nešlo ich unaviť. Zostalo nás už len pár, a keď ma po 53. hodine odviezli rovno na sálu s kolenom, tak si pamätám, že som sa po operácii prebudila a oni stále tancovali. Vtedy som si hovorila, tak to už to musí vyhrať,” komentovala ďalšia žena.

Ďalšia dodala: „Bolo to naozaj dávno, Mala som pätnásť a bola som sa tam s mamkou ako divák pozrieť. Teraz sa tomu smejeme, ale v tom čase to bol zážitok, plný emócií a eufórie.” Len dodáme, že za výhru 100-tisíc korún človek v tom čase mohol kúpiť byt - a pokiaľ nerátame Prahu, tak by mu zrejme vydalo aj na dva.

Pri tejto príležitosti sme Laskyho vyspovedali nielen o jeho začiatkoch v kapele, ale aj pozadí vzniku novej hudby, voľnom čase, prerábaní starých hitov či súčasnom stave slovenskej kultúry, ku ktorej sa spevák vyjadril aj na nedávnom zisku českej ceny Anděl za najlepší slovenský album.

„Nikdy sme sa netajili, že z toho nežijeme, ale vždy to chceme mať dobre. Vydanie posledného albumu, ak počítam aj klipy, stálo cez 60-tisíc eur a to sa nikdy nevráti.”

Má štrnásť rokov a rozbehnutú spevácku kariéru v USA. Na Grammy si nás fotila Billie Eilish, hovorí Sarah C

Ja viem, ako vznikla prezývka Lasky, no možno si to isté nemôže povedať každý, kto tento rozhovor bude čítať …

Keď som v piatej triede prišiel z inej školy, jeden spolužiak mal zvláštnu danosť, že každému vymýšľal divné prezývky. Mne vymyslel Lasky, lebo deň predtým videl film Senzi finta so Jeanom-Paulom Belmondom, kde bol Lasky dvojmetrový, 150-kilový kamionista. Myslel som, že do tých výšok a šírok vyrastiem, no nie úplne v každom smere sa to podarilo.

Lasky v roku 2003

Archív kapely Para

Tvoja hudobná kariéra začala v show Slávici na ulici, potom ťa oslovila kapela Gle-Glo a následne Para, ktorá fungovala už tri roky. Bol si v nej štvrtý spevák v poradí – čím si si chalanov získal natoľko, že si zostal?

Hlavne veľkým autom, to bola najpodstatnejšia vec (smiech). Ale videli ma aj na koncerte, že robím relatívne dobrú šou, neutekám do úplne falošných tónov, ale najdôležitejšie bolo to veľké auto, aby sme mohli chodiť jedným, maximálne dvomi. Vtedy sme boli piati a bol tam ešte priestor aj na rozrastanie väčších aparátov a podobne.

Viackrát si v rozhovoroch spomínal chatu pri Krupine, kde sa ako kapela zatvoríte a tvoríte spolu nový materiál. Ako vyzerá váš tvorivý proces?

Ja neviem, ja spím (smiech). Je to usadlosť na samote, kde nič nie je, maximálne nás tam chodia pozrieť srnky. Zo stodoly sa urobila skúšobňa, sme týždeň zatvorení na chalupe a je to tak, že sa ide vždy niečo zjesť, chvíľu je voľno, ideme sa okúpať, potom niekto donesie svoje hudobné nápady a rozvíjajú sa, že kam až to môže zájsť.

Foto z prvého albumu v roku 1999

Archív kapely Para

Prípadne niekto príde s hotovou pesničkou a už len s kapelou testujeme, či to funguje ako celok. Takže prídeme na tú chalupu, vymyslia sa dve tri pesničky, niekedy viac, niekedy menej. No a potom s tými nápadmi ideme do štúdia, kde sa dotvorí so všelijakými zvukmi, alebo sa dorábajú vokály.

Máte na chate rozdelené úlohy? Kto skladá hity a kto nikoho iného nepustí do kuchyne?

Kuchyňu má vždy na starosti Oliver (Sadovský, mimo kapely pôsobí ako architekt, pozn.), ja mám na starosti spánok a občas nakupovanie, ostatní zvyčajne jamujú, prípadne si rozdelíme umývanie riadov, to je normálna vec na chalupách, ale inak robíme veci spoločne - je to skupinová práca. Ale na upratovanie veľmi nie som, aj keby ma určili, tak sa tomu pokúsim nejako vyhnúť.

Spomínal si, že texty netvoríš ...

Ja som kedysi robieval texty, posledný bol v roku 2007. Neviem, čo sa stalo, ale odvtedy mám autocenzúru, že aj keď niečo napíšem alebo urobím, tak podľahnem tomu, že to je strašná blbosť. Aj keď potom veľa pindám na Matúšove (Vallo, primátor hlavného mesta, pozn.) texty a musím si ich upravovať, lebo veľakrát používa slová, ktoré ja nie a nahrádzam ich, aby mi to sedelo do huby.

Nemal si za tie roky nutkanie dostať zo seba nejaké emócie alebo sa k niečomu vyjadriť?

Jasné, že občas mám nutkanie, ale niekedy sa pesnička stihne urobiť tak rýchlo, že ani nestihnem niečo vymyslieť. Ja som presne ten, že keď mi aj niečo napadne, tak si to zabudnem zapísať. V dnešnej dobe mobilov by to bolo najjednoduchšie, ale ja som taký antitechnický typ, že mi ani nenapadne si to niekde nahrať.

Ako vypúšťa paru spevák skupiny Para?

Mával som rôzne koníčky, hral som petang, chodenie na všelijaké futbalové zápasy. Ale naším hlavným koníčkom je teraz hlavne hudba, keďže my máme inú robotu cez týždeň a cez víkend sú koncerty.

Petang už dnes neviem poriadne hrávať, lebo v sobotu bývali turnaje. A ty si buď v piatok niekde na koncerte a prídeš v noci, alebo sa mi v sobotu stalo, že sme postúpili a ja som povedal „prepáčte, musím ísť na koncert”. Oni to museli dohrať bezo mňa, a to spoluhráčom robiť nechcem.

Lasky

Viktor Cicko

Nie je tajomstvom, že si tuhý fajčiar. Speváci si zvyčajne na svoj „nástroj“ dávajú pozor. Nemáš pocit, že ťa to obmedzuje? Keby prestaneš, tak by si možno zvládol ťahať aj árie.

Fajčím už vyše 30 rokov a je to taká súčasť mňa, že som prestal premýšľať nad tým, čo by bolo keby. A árie by som asi ani nechcel spievať. Ale určite by sa ten hlas nejakým spôsobom zmenil. Keď som začínal v kapele, tak ma všetci varovali, že nemám žiadnu techniku a počúval som, že „ty do dvoch rokov nebudeš mať hlas, nebudeš vedieť spievať”. Prešlo 27 rokov a som stále tu.

Para tento rok oslavuje 30 rokov na scéne. To je viac, ako vydržia niektoré manželstvá. Aká emócia v tebe rezonuje, keď sa obhliadneš za všetkým, čo sa vám za ten čas podarilo?

Kapela je také manželstvo a rodina, ale tak ty si vyberáš ľudí, s ktorými chceš byť. Sú to mnohé roky prežité na cestách, v dobrom i zlom, za spoločným cieľom... nechcem úplne hovoriť, že za niečím „vyšším”. Máme spoločný koníček, spoločnú vec, za ktorou si ideme. No a ono to nejakým spôsobom prerástlo do niečoho, čo pre nás veľa znamená.

Možno ani nie či si to čakal, ale či si chcel, aby to prerástlo do takých rozmerov?

Človek môže mať nejaké vnímanie, nejaké sny a očakávania, ale nikdy nevieš presne, kam to zájde. Jasné, zaznelo, že “ááá, budeme radi, keď budeme mať plné sály, ľudia nás budú vnímať a budeme ‘niečo’”. Myslím, že tým, ako dlho pôsobíme, sa to postupne rozrastá a dostáva to smer, že toto sme my a toto je náš postup života a vnímania a budeme radi, keď ho budete vnímať spolu s nami.

Niekedy stačia dvaja na to, aby sa na niečom pohádali, nieto ešte šiesti. Na čom sa najčastejšie zvyknete pochytiť?

Ja chcem oveľa viac koncertov a skupina menej. Potom na pesničkách a textoch, že či budú rýchlejšie alebo pomalšie. Alebo ako skoro ísť na koncert, aby sme stíhali, lebo určite bude niekde zápcha a my nebudeme stíhať. Vieme sa povadiť na úplných blbostiach, ale to je v kreatívnom kolektíve úplne bežné.

29. novembra chystáte veľkú oslavu 30. narodenín kapely v bratislavskej Peugeot aréne. Na čo všetko sa môžeme tešiť?

Viem, ale nepoviem. (smiech) Neviem prezradiť hostí, keďže je to až o sedem mesiacov, nevieme, kto bude mať voľno. Máme predstavu, ale ešte nikoho definitívne potvrdeného.

Určite bude zaujímavý stage, svetelná šou, bude to najväčší koncert v našej histórii. Nemáme ešte vystavaný setlist, ale nebude to taký ten „spomienkový”, že máme 30 rokov a ideme chronologicky, to určite nie. Bude to prierez za celé obdobie, ale ešte sme to nedali dokopy. Ale myslím si, že naši fanúšikovia sa nechajú radi prekvapiť, keď niekto zrazu príde na stage.

Para chystá najväčší koncert vo svojej histórii

Para

Lístky na narodeninový koncert kúpiš v sieti Ticketportal.

Para v priebehu rokov spolupracovala s Janou Kirschner, ale aj Mojou rečou a Sendreiovcami. Je žáner, do ktorého by si sa nikdy nepustil?

Ja sa práveže, naopak, veľmi rád púšťam do všetkých žánrov, aj takých, čo by človek možno vôbec nepovedal. Ja mám rád aj tie „pokleslé” žánre, ako napríklad euroband, ale predpokladám, že kapela týmto smerom nepôjde.

Ale ja si to rád dávam, aj chodím na také tie 90s festivaly v rámci vtipných retro spomienok. V tomto som veľmi open mind, nemám problém s metalovým festivalom, najtvrdšou hardcorovou muzikou i dychovkovým senzi senzusom.

Za tie roky ste odohrali stovky koncertov. Je nejaký, ku ktorému sa v spomienkach pravidelne vraciaš?

Mám veľmi rád koncerty v štýle „veľa zážitkov, málo spomienok”, ale z týchto legendárnych bol vždy Hruštín, náš obľúbený koncertný flek, kde mali dievčatá v prednom rade pravidelný zvyk strhávať mi nohavice.

Prvýkrát som si ich držal, takže mi roztrhli jednu „gaťu”, druhýkrát som si ich držal, tak mi natrhli druhú „gaťu” a tretíkrát som zabudol, tak mi ich stiahli na pol žrde. Stál som tam na Adama a kapela si užila chvíľkový pohľad na moje holé pozadie.

Nie je to tak dávno, čo kapela získala českú cenu Anděl za najlepší slovenský album. Je to iné, získať hudobné ocenenie v zahraničí?

Ono je to relatívne, o tej cene rozhoduje slovenská časť poroty. Ale je super, že český Anděl robí aj túto kategóriu, lebo my okrem menšinového Radio Head Awards nemáme reálne ocenenie a slovenská hudobná scéna by možno na oživenie ceny potrebovala.

Aj keď ja som nikdy nebol zástancom oceňovaní, je to veľmi subjektívne rozhodovanie, ale je skvelé, že to je a zároveň sa medzi sebou tie kapely spoznávajú. Mnohé som nepoznal, a keď vidím nejakú pre mňa novú rockovú alebo alternatívnu, hip-hopovú kapelu, tak si to idem pustiť na Spotify, YouTube, hocikde. Som za to rád.

Lasky a kapela Billy Barman

Archív Mareka Kučeru

Pri preberaní ceny si okrem iného vyjadril podporu ľuďom pracujúcich v kultúre s tým, že teraz to majú na Slovensku ťažké. Ako ten súčasný stav vnímaš ty?

Na ministerské a riadiace pozície sa dostali ľudia, ktorí o tom nemajú ani šajnu, prípadne majú úplne inú predstavu o fungovaní niečoho, čo sa volá kultúra. Ľudia boli dlhodobo zvyknutí, že veci nejako fungujú a zrazu to proste nefunguje. Ľudia pracujúci v kultúre sa teraz majú čo obracať, aby dlhodobé veci, ako napríklad festivaly, prežili. Bude veľmi náročné dávať to po týchto ľuďoch zase znovu dokopy.

Para tento rok získala cenu Anděl za najlepší slovenský album roka

Archív Mareka Kučeru

Bol by si lepší minister kultúry ako Martina Šimkovičová?

Vôbec netuším. Musel by som sa obklopiť adekvátnymi ľuďmi a myslím, že to by som dokázal. Ja som nikdy nebažil po manažérskych funkciách, ale nemyslím si, že daná osoba má čo robiť na svojom poste. Okej, je to politická nominácia, asi tam vládna koalícia potrebovala mať takéhoto človeka, sú tam určite nejaké dohody, ale ten človek tam nemá čo robiť.

Myslíš si, že sme už dosiahli dno, od ktorého sa dá len odraziť, alebo je pred nami ešte dlhá cesta?

Tak Republika nám stúpa v preferenciách, takže môžeme dokázať ešte všeličo. Vidíme to teraz aj na príklade Ameriky, kým a akými nezmyslami sa obklopuje Trump - z jeho ministra zdravotníctva mi ide hlava explodovať.

V Idiokracii (film z roku 2006, pozn.) sa to ukázalo, takže možnosti sú neobmedzené. Pevne verím, že toto je dno, od ktorého sa odrazíme, ale vidíš to aj na tom, že predtým „Jóbova správa” došla raz za tri týždne, dnes nie je dňa, kedy by neprišlo niečo, niekedy aj dva-trikrát za deň, a človek len čumí.

Ale aj napriek tomu všetkému sa snažíme byť pozitívni a myslieť na to, že toto celé musí nejako prejsť, a robiť si svoju hudbu, obklopovať sa dobrou bublinou a to je asi aj recept prežitia tohto obdobia.

Nie každý si môže povedať, že hral na Pohode so zlomenými rebrami. Čo pre teba v živote znamená hudba?

Hudba je jeden z najväčších koníčkov, aké človek vôbec môže mať - tým, že žije v nejakej kapele, čase a priestore. Získal som veľa kamarátov, postretával veľa zaujímavých ľudí. U nás to nie je nejaký zásadný biznis, takže tie kamarátstva sú naozajstné - žiadne falošné a biznisové.

Máte za sebou turné po menších slovenských mestách s akustickým setom. Ako vznikol tento nápad?

Má to niekoľko rovín. Produkcia koncertu je drahá - nevieme ho urobiť v klube pod 200-300 ľudí tak, aby sme neboli v mínuse, lebo so sebou ťaháme svetlá, zvuk, okolo toho sú ľudia, ktorí potrebujú niekde prespať. Okrem toho sme chceli tie pesničky urobiť inak, lebo keď ich hráš 20 rokov rovnako, tak ti začnú liezť na nervy a potrebuješ novú verziu, aby ťa to bavilo.

Zároveň sme chceli ísť podporiť kluby v menších mestách, lebo robiť kultúru v Revúcej asi nie je úplne najjednoduchšia záležitosť. Možno si viac ľudí povie, že okej, hrala tam väčšia kapela, páčil sa nám priestor, robia tam nejaké kultúrne veci, tak ich budeme podporovať. No a okrem toho mám veľmi rád priestory, kde mám ľudí natlačených na ksichte, vidím im do tváre, ako si spievajú pesničky, takže pre mňa je to super.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa PARA (@parabrutalnazostava)

Nechcem jatriť rany, ale v priebehu troch rokov si prišiel o mamu, otca aj brata. Čo ti pomohlo neuzavrieť sa do seba a prekonať toto obdobie?

Ja som mal vždy to, že keď som sám so sebou, tak som introvert, a keď sa treba predvádzať, tak som extrovert. Na tomto sa v zásade nič nezmenilo - keď je koncert, tak sa treba vyblázniť a popredvádzať, doma si môžem trúchliť, koľko chcem.

Pamätáš si všetky texty, alebo si ich občas musíš pripomínať?

Drvivú väčšinu si pamätám, ale občas mám nejaké dva napísané na zemi. Väčšina spevákov si pomáha čítačkou, lebo keď si dlhé roky v kapele, tak máš veľa pesničiek a nie je šanca si to zapamätať. Najväčší problém paradoxne skôr robia novšie texty. Tie staré už vieš od predu-od zadu - to už je taký folder v hlave, že otvoríš, naskočí ti prvé slovo a ideš.

Niekedy to vypadne, ale musím si zaklopať, že drvivú väčšinu si pamätám, ešte mi pamäť slúži. A keď už sa to stane, tak buď napovie spoluhráč, alebo vynecháš slohu a pôjdeš na refrén. A ďalšia výhoda starších skupín je, že ľudia si zvyknú spievať s tebou, takže si ich zaspievajú aj sami. (smiech)

Na novom turné sa stalo, že ľudia si spievali nové pesničky hneď s vami.

Výhoda dnešného internetu je, že to máš hneď. Kedysi sme to robili tak, že na jar sme vydali album a na koncertnú šnúru sme išli až na jeseň, keď si to ľudia napočúvali.

Teraz sa posledný album vydal na konci februára, po mesiaci a pol už ľudia texty vedeli a na krste si najmenej polka sály spievala, čo je úžasné. Pokrok technológií nezastavíš a všetko ide rýchlejšie. Skvelé je, že sa to tým pádom ľuďom páči, keď sa to hneď naučili a napočúvali - a to je najdôležitejšie. Bez toho by to nešlo.

Ako to teraz je z ekonomického hľadiska? Lebo CD-čka sú dnes na ústupe a keď Spotify zverejňuje sumy, ktoré idú interpretom, tak to nie je moc ružové.

Nikdy sme sa netajili, že z toho nežijeme, ale vždycky to chceme mať dobre. Trebárs vydanie tohto posledného albumu, ak počítam aj klipy, stálo cez 60-tisíc eur a to sa nikdy nevráti.

Jedine na koncertoch to môžeš za nejaký čas dohnať. My máme nejakú relatívnu povesť koncertnej kapely, takže si vieme za koncerty vypýtať a spraviť to naspäť, ale je to drahý koníček a vždy ideš do rizika.

Skupina Para

Branislav Šimončík

Medzi poslednými albumami bola šesťročná medzera. Stane sa to štandardom?

Nás nič nenaháňa. Keď budú nové pesničky, tak budú, možno to bude o 10 rokov a možno budúci. Je to len o materiáli a chuti niečo vyrábať. Teraz ideme na chatu, vyrobíme dve pesničky, ktoré budú na jeseň a povieme si okej, toto je smerovanie nového albumu, môžeme ísť budúce leto na chalupu, urobíme ďalších päť pesničiek a na jeseň 2026 tu máme nový album.

Ale rovnako sa môže stať, že to nebude až také dobré a bude to trvať opäť šesť alebo osem rokov. Nie sme v tomto striktní, lebo kedysi sme mali, že každé tri roky nový album, ale netreba to takto riešiť. Keď to má byť, tak to bude. Je fajn mať nejaký termín pre seba, lebo ty chceš donekonečna meniť tie pesničky. Málokedy si spokojný s výslednou vecou, koľkokrát aj keď sa odovzdá master, tak si povieme, že toto sme ešte mohli urobiť inak, ale v nejakom bode sa to musí utnúť.

Vy ste niektoré pesničky na koncertoch ale už prekopali.

Tak samozrejme ťa to nebaví hrať donekonečna, takže niektoré majú aj 12.-15. verziu, lebo niekedy ten riff je dobrý, ale basáka nebaví hrať to dokolečka, bubeník si tam môže vložiť nejaký iný rytmus, klávesový zvuk už je zastaralý, tak dáme iný zvuk …

Speváčka Call Dominika: Na pódiu som ako ryba vo vode. Môj sen? Spolupráca s Lanou del Rey

Máš rád všetky skladby, ktoré hráte, alebo by si niektoré najradšej na koncertoch vynechal?

Niektoré komplet neznášam. Ale to máme všetci. Niekto príde a povie, že toto už nehrajme, lebo mi to lezie na nervy. Ale máme to demokratické, niekto viac zatlačí, že hrajme túto pesničku, túto nehrajme. Je to normálna vec.

Máte nejakú skladbu, ktorá nebaví ani jedného z vás, ale ľudia chcú, aby zaznela?

Keď ťa stretnem, určite. Tú nehráme. Teda občas dáme refrén v akustickej verzii, ale podoba pesničky z roku 2004 sa nám nepáči. A to je jeden z našich najväčších hitov.

Ako sme mohli vidieť v klipe ku skladbe Čas, pracuješ v rodinnej firme, ktorá sa zaoberá dovozom a predajom sadeníc a substrátov. Vieš si predstaviť, že by ťa živila už iba hudba?

Dlhodobo to v skupine prednavrhujem, ale každý má svoju zavedenú vec, ktorú robia, už sú tam aj deti. Stále to bolo o tom, že máš svoju robotu, tak nemôžeš myslieť na to, že čo to spôsobí, keď by hudba bola hlavný príjem. Zároveň keď ťa to živí, tak musíš myslieť na to, že to treba robiť tak, aby sa to ľuďom páčilo. Aj tak si ale myslím, že by sme to vedeli urobiť.

A keby sa to otočilo a mala by ťa živiť iba firma?

To si neviem veľmi predstaviť. Myslím si, že v nejakej podobe sa kapele budeme venovať, až kým sa budeme vládať vytrepať nejako na pódium. (smiech). Vidím aj rôzne príklady, keď som videl Paľa Hammela na Anděloch, aj na koncerte pred rokom - má 76 a je úžasné, že vie takto fungovať. To isté The Rolling Stones.

Ako sa pozeráš na budúcnosť kapely? Ak sa bude dať, bude Para na pódiách oslavovať aj 50-tku či 60-tku, alebo to skôr vidíš na jednu veľkú záverečnú šou, po ktorej pôjde každý vlastnou cestou?

Myslím, že to budeme ťahať, pokým sa bude dať. Ono samozrejme záleží, koľko sa dožijeme (smiech). Je to pre nás veľká zábava, koníček, baví nás vyrábať nové veci, robiť šouky pre ľudí a cítiť tú medziľudskú energiu. Budeme to ťahať, kým z nás nezostane iba para.

West sa s Biancou oženil v decembri 2022, predtým bola jeho manželkou televízna hviezda a podnikateľka Kim Kardashian. Podľa zdrojov z okolia páru Biancu už raperovo kontroverzné správanie zrejme unavilo.

Kto je Bianca Censori a prinútil ju manžel vyzliecť sa pred celým svetom? Možno si cez ňu Kanye len promuje nový album

Priznanie v skladbe

Ye sa vo svete už roky stretáva s vlnou kritiky, definitívou pre neho boli posledné antisemitské príspevky na sociálnych sieťach, ktoré nakoniec viedli k deaktivácii jeho účtu na platforme X. Zatiaľ čo zástupca dvojice celebrít už predtým poprel, že by sa Censori a West odcudzili, zdá sa, že text jednej z raperových nových skladieb naznačuje niečo iné.

Album má názov WW3 a na obale je červená svastika. V jednej piesni s názvom BIANCA West zdanlivo hovorí o svojej manželke: „Moja láska ušla. Ale najprv sa ma pokúsila dať zatvoriť. Nejdem do nemocnice, lebo nie som chorý, len tomu nerozumiem. Má panický záchvat a nepáči sa jej, ako som tweetoval/Kým sa Bianca nevráti, budem bdieť celú noc, nepôjdem spať/Naozaj netuším, kde teraz je.“

West tiež naráža na „sledovanie“ polohy Censori prostredníctvom aplikácie. Aj keď sa predpokladá, že jeho nový album vyšiel 3. apríla, WW3 momentálne nie je k dispozícii na platformách streamovania hudby, ako sú Spotify a Apple Music.

Kontroverzie neutíchali

Bianca Censori naposledy šokovala na Grammy 2025, keď sa objavila v priehľadných minišatách. Tento kontroverzný krok, pravdepodobne inšpirovaný Kanyeho radami, paradoxne upevnil jej pozíciu v mediálnej sfére. Jej meno bolo totiž po akte vyhľadávané na Googli viac, ako samotní víťazi Grammy.

Predal dušu škandálom, ale jeho hudba ostáva: 13 ikonických skladieb Kanyeho Westa

Už dlhé mesiace sa hovorilo o tom, že Ye sa zrejme pokúša o to, aby mal svoju manželku plne pod svojou kontrolou, o čom svedčili aj vyjadrenia jej rodiny, ktorá sa o ňu bála a niekoľkokrát sa ju pokúšala presvedčiť, aby rapera opustila. A teraz to vyzerá tak, že konečne nabrala odvahu a urobila toto náročné, no zásadné rozhodnutie.

Pravidelné vysielanie tejto melódie sa začalo v roku 2008, keď začala znieť z reproduktorov na Pchjongjangskej železničnej stanici. Odvtedy sa stala každodennou súčasťou ranného života miestnych obyvateľov.

Desivá atmosféra dystópie

Hudba sa dostala aj do zahraničných mediálnych reportáží. Napríklad britský herec Michael Palin ju popísal vo svojom dokumente o Severnej Kórei ako „najpodivnejší budíček, aký si vieš predstaviť”.

Keď sa zvuk začal šíriť na sociálnych sieťach, mnohí používatelia opisovali jeho vplyv ako hypnotizujúci a znepokojujúci. Jeden z nich napísal: „Myslel som si, že to je len hudba pridaná v postprodukcii. Ale keď si uvedomíš, že to naozaj denne znie v celom meste, naberie to desivý rozmer.” 

Ďalší komentoval: „Je to ako soundtrack k dystopickému filmu - táto hudba dotvára atmosféru krajiny, kde vládne totalita.” Iný zase dodal: „Predstav si, že máš práve spánkovú paralýzu a do toho sa v miestnosti ozýva tento zvuk.”

Prečo sa hrá každé ráno?

Aj keď presný dôvod pravidelného vysielania tejto skladby nie je oficiálne potvrdený, mnohí odborníci sa domnievajú, že ide o spôsob propagandy a budovania kultu osobnosti. Hudba má pravdepodobne navodiť pocit oddanosti a povinnosti voči vodcovi už od ranných hodín.

Tento budík sa tak radí medzi najbizarnejšie a najdesivejšie spôsoby, ako začať deň. Pokiaľ si chceš vytvoriť vlastný názor, stačí si vyhľadať aj iné nahrávky tejto skladby na internete – ale pozor, možno ti zostane v hlave na dlhšie, ako by si chcel.

Rozhodne. Martinove knižky žeriem úplne od jeho prvotiny. Pamätám si presne, že to bolo obdobie v Londýne, kde som študoval, také osamelé obdobie, pretože predsa len som v meste nikoho nepoznal, tak som si jeho knižky vždy čítal po škole, respektíve knihu Robím si to sám.

Aké je potom vidieť sa tvárou v tvár s autorom?

Veľakrát som videl meme ‚Don‘t meet your idols,‘ v preklade: ‚Nechcite sa stretnúť so svojimi idolmi,‘ ale to rozhodne nie je prípad Martina. Mali sme príležitosť robiť niekoľko spoločných rozhovorov cez niekoľko platforiem a vždy to boli strašne krásne stretnutia, krásne rozhovory a obohacujúce konverzácie, takže môžem asi povedať, že sme kamaráti, z čoho mám obrovskú radosť. Martin Váša je pre mňa majstrom slova, čo sa týka toho písaného.

Na Eurovízii spievali o oceľových srdciach a vôli. Rusi im za odplatu zbombardovali rodné mesto

Vy budete môcť dokázať, že ste majstrom spevu, pretože pred sebou máte Eurovíziu. Je to ťarcha zodpovednosti?

Vnímam Eurovíziu ako takú hudobnú olympiádu. Niečo, čo má človek príležitosť zažiť iba raz a málokedy sa niečo také opakuje. Sám sebe som sľúbil, že sa pokúsim si celé to obdobie užiť. Čo najmenej sa stresovať, aby som sa potom 18. mája neprebudil s tým, že som vlastne túto cestu prešiel iba pod stresom. A je tam obrovská ambícia. Obrovskú ambíciu pociťujem práve aj od ľudí a zároveň to vnímam ako obrovskú podporu.

Veríte si?

Táto súťaž je hrozne nevyspytateľná. Môže ísť akýmkoľvek smerom. Môže sa skutočne stať, že sa človek ani nekvalifikuje do finále. Verím, že to nebude náš prípad, verím, že sa tam naozaj dostaneme a že ten výsledok bude čo najlepší a pokiaľ by sa skutočne podarilo priviezť zatiaľ najlepší historický výsledok pre Českú republiku, tak budeme všetci skákať desať až sto metrov do výšky.

My pre vás vlastne tu z Čiech hlasovať nemôžeme. Akú cestu budete voliť, aby ste si podmanili európskych fanúšikov?

Áno, je to tak, Česko samo pre seba hlasovať nemôže. Stratégia je dostať sa do čo najväčšieho povedomia v zahraničných krajinách, hlavne v krajinách, ktoré sú s nami v semifinále, pretože len tie za nás môžu hlasovať. To už sa nám čiastočne podarilo premiérou akustickej verzie našej skladby na Malte. Maltská víťazka zase príde do Čiech.

Teraz nás čaká obchádzanie najväčších európskych miest ako Amsterdam, Madrid, Londýn, Barcelona, ​​Oslo, v ktorých sa tiež budeme snažiť dostať do povedomia. Takže nejaké ranné a večerné televízne show, potom koncert. Možno je tá stratégia dostať sa čo najhlbšie a najbližšie zahraničnému divákovi.

Už vieme, že tam bude vizuálna podobnosť s pár interpretmi. Ako s týmto pracovať, aby to nežiadostivo nemiešalo s kartami?

Smejem sa, pretože tento ročník každým dňom pribúdajú chlapci s fúzikmi a s mulletom, takže už mám asi štyroch dvojníkov. Ale myslím, že nie je potrebné nič meniť na silu a máme tam dve semifinále, takže sa to možno málinko preriedi a dúfam, že sonicky sú tie skladby úplne inde, tak to problém nebude.

Čo robia výhercovia predchádzajúcich sérií Česko Slovenskej Superstar? Hudba ich stále živí, sláva zostala len niekomu

Vždy k tomu vizuálu musí byť pridaná aj osobnosť, charakter a ten to trošičku vyčlení. Ale ja sa strašne teším a beriem to ako vtip, že nás tam je toľko a musíme sa spoločne odfotiť. Mám ale taký pocit, že tento rok je tam skutočne chlapčenská prevaha, čo nie je úplne výhoda.

Musíte sa starať o seba tak, aby to bolo čo najkrajšie pre diváka, pretože to tiež predáva. Je nočnou morou, že sa vykľujú na pleti nedostatky práve na živé vysielanie?

To sú tie memečka, ako pupienky sú pod plachtou a čakajú, kedy máš niečo dôležité, aby sa prišli predstaviť a pozrieť. Verím, že okolo seba budem mať skvelý make-up tím, keď sa niečo podobné stane, že to zakryjeme. Ale myslím, že je dôležité staranie sa o seba v zmysle: dostatočný spánok, žiadny alkohol, cvičenie a podobne. To prispieva aj po tej mentálnej stránke a tá sa potom vykreslí aj na tej fyzickej. Takže sa snažím vyspať.

ADONXS bude na Eurovízii reprezentovať Česko

YouTube/Eurovision Song Contest

Čo bude potom súčasťou hry? Nakontaktovať sa na zahraničných producentov a urobiť si tam kamarátov?

Rozhodne. Ja sa teším práve, že to nebudú len nejaké osobné kamarátstvá, ale možno aj profesijné. Môj cieľ je samozrejmé zabezpečiť si nejakú európsku šnúru. To by bol úplný ideál. Možno nejaké prepojenie cez zahraničné vydavateľstvo. Prvotný cieľ je skutočne premeniť tých priamych európskych fanúšikov na svojich super fanúšikov, takže čím viac sa nám ich podarí získať, tým etablovanejšie sa potom môžem v Európe cítiť.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Štoselová pochádza zo Slovenska a vo svojej hudobnej tvorbe kombinuje melodický rap, R&B a moderný trapový zvuk. Rapu sa venovala pri štúdiu, ale nakoniec sa rozhodla opustiť školu a vrhnúť sa do rapovej scény po hlave, čo sa jej nakoniec vyplatilo.

Má štrnásť rokov a rozbehnutú spevácku kariéru v USA. Na Grammy si nás fotila Billie Eilish, hovorí Sarah C

Od debutu až na Times Square

V roku 2024 sa Štoselová pripojila k labelu Milion Plus ako jeho prvá ženská interpretka, čím sa okamžite dostala do centra pozornosti českej aj slovenskej rapovej scény. V rovnakom roku vydala svoj debutový singel „Všade Vidíš Mňa“, na ktorom sa podieľal aj raper Nik Tendo.

Práve vďaka Nik Tendovi si Štoselová získala prvých fanúšikov a po ďalšej tvorbe už o nej vedelo naozaj veľa ľudí. Teraz sa objavila na billboarde na Times Square v New Yorku, pretože sa stala súčasťou kampane Spotify Equal. Kampaň podporuje a zviditeľňuje hudobníkov a ich tvorbu a vďaka skvelému štartu bola do kampane nominovaná aj Štoselová.

Státisíce zhliadnutí

Tej sa v poslednej dobe naozaj darí. Nielen, že vydáva vlastné úspešné single, ale podieľala sa aj na skladbách raperov Yzomandiasa, PTK a spolupracovala dokonca aj s Viktorom Sheenom. Niektoré jej skladby majú na YouTube státisíce zhliadnutí a label Milión Plus si Štoselovú nemôže vynachváliť.

Aj fanúšikovia rapu sú očividne radi, že majú možnosť počúvať tvorbu Štoselovej, ktorá labelu Milion Plus svojim ojedinelým štýlom dodala úplne iný nádych. Práve preto ľudia na sociálnych sieťach mladých raperov gratulujú k tomu, že sa práve ona stala súčasťou kampane Spotify Equal. 

Fanúšikovia nešetria chválou

„Tak to mega gratulácia, to je úlet! Myslím si, že Sára tam je viac ako zaslúžene. Dotiahla to ďaleko. Zaslúžene, momentálne top na českej aj slovenskej scéne. Sára je kráľovná, talentom aj osobnosťou. Gratulujem, veľký pokrok,“ chvália Štoselovú ľudia na Instagrame.

Na tejto platforme sleduje mladú raperku už 32 tisíc sledujúcich a je jasné, že pokiaľ bude v tvorbe pokračovať, získa si ešte mnoho ďalších fanúšikov.

Portál Antiyoutuber patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.