V našom rozhovore sa dozvieš:

• prečo Emília natrvalo odišla zo Slovenska
• čo ju naučil život v tichu odstrihnutý od civilizácie
• prečo to podľa nej v Nórsku s financiami nie je až také rozprávkové
• ako vyzerá život a tréning jedenástich husky
• v čom jej povestná chladnosť miestnych vyhovuje

Pamätáš si presný moment, keď si si povedala: odchádzam? Čo ho spustilo?

Bolo to počas obdobia covidu a silných myšlienok o tom, že nechcem prežiť svoj život obmedzovaná spoločnosťou. Keď som ešte žila na Slovensku, mali sme s mamou salón, ktorý dodnes funguje. V tom období sme však museli byť zatvorené, finančne to vôbec nevyzeralo dobre a ja som si nedokázala predstaviť svoju budúcnosť. Nenapĺňalo ma to tak, ako by som chcela.

Prvýkrát si do Nórska prišla ako turistka, druhýkrát už ako niekto, kto tam má začať nový život. Ako prebiehala adaptácia na úplne iné prostredie, fungovanie a mentalitu – a čo ťa na nej najviac potrápilo?

Už pri príchode ako turistka som vedela, že sa sem vrátim – a to nastálo. Cítila som, že sem patrím. Pocit slobody a najmä to, že človek môže robiť čo ho naozaj baví, a zároveň byť za to férovo platený.

Netrvalo dlho, možno mesiac – a sťahovala som sa na sever, pobalená v starom bavoráku, s ktorým som do Nórska prišla. Zvykla som si veľmi rýchlo. Skôr mi nikdy nevyhovovala mentalita väčšiny Slovákov. Až po piatich rokoch ma začína mierne trápiť mentalita Nórov, odkedy ich poznám osobnejšie. Ale povedzme si úprimne – dedina je dedina. Čím menšia spoločnosť, tým viac rečí. To je všade rovnaké.

Napriek tomu sa mi páči, že si tu ľudia hľadia svoje a riešia hlavne seba a vlastný život. Preto ich mnohí považujú za chladných, mne to však dokonale vyhovuje.

Pod svojimi krídlami má jedenásť huskáčov.

Ig/@emmieeeh/

Keby si mala opísať Emíliu z Nitry troma slovami a Emíliu z nórskeho Dividalenu troma inými – v čom sú rozdielne?

Tá z Nitry bola stratená v dave. Nútená zapadnúť, no vždy vyčnievala – a bola za to šikanovaná. Tá z Dividalenu je odvážna. Pracuje na sebe napriek chybám, ktoré máme všetci. Nasleduje svoje srdce a pocity, robí to, čo ju napĺňa, a ide si za tým bezhlavo. Keď sa jej niečo nepodarí, vstane a skúša znova – až kým to nedosiahne.

Vždy som bola tvrdohlavá, ale práve táto vlastnosť ma dostala tam, kde som dnes. A za to som jej, koniec koncov, vďačná.

Sabina žije v Luxembursku: Minimálna mzda je tu 2740 eur. Človek však z toho dôstojne nevyžije

V Nórsku bývaš celkom odstrihnutá od civilizácie. Čo sa o sebe človek dozvie, keď žije ďaleko od ľudí a hluku?

Človek sa vtedy nájde. Zistí o sebe všetko, čo predtým nevedel – kto naozaj je. V tichu a samote sa ľudia často boja žiť, no keď objavia ich čaro, sú schopní doslova čohokoľvek. Stanú sa nezastaviteľnými. Mne bývanie na samote vyhovuje.

Keď si sa rozhodla v Nórsku zostať, musela si si tam rýchlo nájsť prácu. Ako vyzerali tvoje úplné začiatky – čo bola tvoja prvá práca a ako si sa k nej dostala?

Začínala som ako sprievodkyňa psích záprahov. Chcela by som však podotknúť, že hoci sa tento typ práce stal trendom, v turizme je veľa miest, kde sa nesprávajú dobre ani k psom, ani k ľuďom. Je dôležité si všetko overiť, pýtať sa a získať informácie od ľudí, ktorí tam pracovali alebo žijú v okolí.

Ja som mala šťastie – kontakt na malú psiu farmu mi dal jeden follower. Pracujem tam dodnes a dnes sú mi títo ľudia skôr ako nevlastná rodina. Neskôr som sa osamostatnila, spoznala som svojho priateľa, presťahovali sme sa a začala som vlastný biznis.

A ako bolo tvoje prvé zamestnanie v Nórsku finančne ohodnotené? Bol to pre teba šok v porovnaní so Slovenskom?

Pracovne je to tu určite lepšie ohodnotené než na Slovensku. Nie je to však rozprávka, ako sa často prezentuje. V turizme pracuje málo Nórov, pretože nie je tak dobre platený ako špecializované odbory – na tie je však potrebná znalosť jazyka. Život aj služby sú tu zároveň oveľa drahšie.

Dnes máš v Nórsku vlastnú živnosť – robíš manikúru a popri tom trénuješ psy. Dá sa z takýchto služieb v Nórsku reálne uživiť a žiť bez stresu z peňazí?

Mám tri práce, ktoré striedam podľa sezóny. Keď sa chce, dá sa všetko, no jednoduché to určite nie je. Mať toľko psov je skôr životný štýl. Väčšina toho, čo zarobím, ide späť do psov – do ich starostlivosti, výbavy, domu alebo kennelu.

To, že sú Nóri chladní jej vyhovuje.

Ig/@emmieeeh/

Máš na krku jedenásť husky – prečo práve toto nemalé číslo a akú zodpovednosť to so sebou nesie?

Je to veľmi náročné – finančne aj časovo. Som však nesmierne vďačná za podporu sponzorov, rodiny a blízkych. Práve vďaka nim môžem trénovať, zúčastňovať sa pretekov a ísť si za snami.

Moje psy sú moja psychohygiena, moji terapeuti. Sú to moje deti, najlepší kamaráti a rodina. Odmalička som mala bližšie k zvieratám než k ľuďom.

Ktorý moment či zážitok so psami bol pre teba osobne najsilnejší?

Povedala by som, že najsilnejším momentom bolo dokončenie našich prvých pretekov, no trocha by som klamala. Pre mňa osobne bol tým skutočne zásadným a veľmi silným momentom okamih, keď som mohla všetkých psíkov okolo seba pustiť na voľno. Vedela som, že medzi nami konečne vzniklo jedinečné puto a že odo mňa nikam neodídu.

Každým tréningom a každým dňom stráveným s nimi rastiem nielen ja, ale aj oni. Práve to ma najviac fascinuje a poháňa vpred. Vybudovať si takéto puto netrvá krátko a pre mňa znamenajú oveľa viac než len tréningy či preteky.

Nerobím to pre slávu ani pre ostatných. Robím to pre seba a pre výzvy, ktoré nás robia pevnejšími, odolnejšími, múdrejšími a pokojnejšími. S nimi mám pocit, že dokážem zvládnuť čokoľvek.

Život na samote jej vyhovuje.

Ig/@emmieeeh/

Keď sa povie psí záprah, veľa ľudí si predstaví turistickú atrakciu. Robíš aj dnes záprahy pre turistov, alebo sa so svojimi psami venuješ niečomu úplne inému?

Stále občas vypomáham s turistami, no prioritne sa venujem tréningu psov na preteky na dlhé vzdialenosti. Aktuálne sa pripravujeme na Finnmarksløpet – najväčšie preteky v Európe s dĺžkou 600 km v kategórii ôsmich psov. Štartujú už o mesiac.

Popri tom ponúkam aj súkromné tripy u nás doma, no v obmedzených termínoch. Skôr ich beriem ako podporu na pokrytie nákladov na preteky.

Hovorí sa, že životné náklady v Škandinávii sú veľmi vysoké. Ako zvládaš financie, keď máš toľko psov a vlastný salón?

Áno, sú vyššie než na Slovensku, no nie všetko. Keď sa chce, dá sa všetko. Ja nepotrebujem cestovať po svete – moja zodpovednosť sú teraz psy. Na Slovensko chodím raz do roka za rodičmi a toto leto plánujem prísť aj so psami. Trvá to nejaký čas usadiť sa, naučiť sa jazyk a zistiť si zákony a povinnosti, no kto chce zvládne to ľavou zadnou.

Emília hneď po príchode do Nórska cítila, že tam patrí.

Ig/@emmieeeh/

Žiješ v byte, dome, alebo chate? A aké sú tu bežné možnosti bývania pre ľudí v takýchto odľahlých oblastiach?

Žijeme s mojím priateľom v dome na farme, hlbšie v údolí, úplne bez susedov. V tomto smere asi veľmi neporadím, ako sa tu dá bývanie zohnať, keďže po čase som si tu vybudovala množstvo známostí a práve vďaka nim tu dnes bývame.

Väčšina mojich blízkych sú Nóri alebo Švédi, len málo z nich sú cudzinci. V takto odľahlých oblastiach ľudia žijú výlučne v domoch – miestni chodia na chaty skôr víkendovo alebo príležitostne. Sezónni pracovníci bývajú počas práce ubytovaní priamo v chatách, niektorým to vyhovuje natoľko, že tam ostávajú aj dlhšie. Byty sú typické skôr pre mestá.

Žiješ v krajine, kde sú ľudia rezervovaní, no vzťahy pôsobia stabilne. Čo robia inak?

Ako som už spomínala, o Severanoch sa často hovorí, že sú chladní. Je to najmä tým, že si hľadia svoje a neriešia životy iných. Mne to vyhovuje – našla som sa tu a cítim sa tu oveľa viac doma než na Slovensku.

Napriek tomu sú veľmi nápomocní. Napríklad keď kdekoľvek ostanete s autom alebo zapadnete do priekopy, vždy vám niekto zastaví a ponúkne pomoc. Vzťahy tu nesilia – aj keď majú napríklad tri deti a prestane to medzi nimi fungovať, nebudú to nasilu udržiavať. Dokážu ísť od seba bez zbytočných konfliktov a nerobia si naprieky.

Samozrejme, aj oni majú svoje muchy – často sa sťažujú na to, čo všetko je zle. No žiadny národ nie je dokonalý. Dôležité je nájsť si prostredie a ľudí, ktorým daný spôsob života vyhovuje, a žiť podľa toho, čo chceme my sami, nie podľa očakávaní ostatných.

Svoje psy pripravuje na preteky.

Ig/@emmieeeh/

O Severanoch sa často hovorí ako o chladnejších ľuďoch. Tvoj priateľ je Nór – musela si sa vo vzťahu na niečo vedome prispôsobiť práve kvôli tejto mentalite?

Môj priateľ je síce Nór, no vo vzťahu som tou chladnejšou skôr ja. Často mu prekáža, že pre mňa sú prioritou psy, a ja sa mu snažím vysvetliť, že to pre mňa neznamená len vášeň, ale obrovskú zodpovednosť. Napriek tomu sa navzájom dopĺňame.

Úprimne si priznávam, že som si kedysi nevedela predstaviť žiť s niekým, zdieľať spoločný priestor a cítiť sa pritom naozaj doma. Dnes to však s ním cítim presne tak. Vyhovuje to nám obom a navzájom si pomáhame rásť a byť lepšími ľuďmi.

Celkovo, čo ťa na živote v Nórsku a miestnych najviac prekvapilo?

V milom zmysle ma prekvapilo to, že tu na severe, ďalej od civilizácie, ľudia neriešia zamykanie domov ani áut a nemajú strach z krádeží. Nehovorím, že sa to nemôže stať, no všetci sa tu navzájom poznajú, takže by sa na to okamžite prišlo.

V zime si dokonca nechávame naštartované auto pred obchodom.

Je nejaký zvyk alebo pravidlo, podľa ktorého sa tam ľudia riadia, čo ťa zaujalo alebo čo sa ti na ich spôsobe života naozaj zapáčilo?

Tradície a zvyky spojené s prírodou. Ľudia tu trávia obrovské množstvo času vonku – v horách, v lesoch, na chatách. Počas jarných prázdnin idú takmer všetci do hôr, na túry, lyže či bežky a užívajú si slnečné dni po dlhej, tmavej a chladnej zime.

Veľmi sa mi páči ich vďačnosť za jednoduché veci – za slnko, ticho, krásne výhľady a obyčajné chvíle v prírode.

Psíky sú jej prioritou a všetko podriaďuje im.

Ig/@emmieeeh/

Chýba ti tam občas aj niečo naše slovenské?

Jedlo. (smiech) Nórska kuchyňa je svojská – dokonca aj môj priateľ uznal, že slovenské tradičné jedlá sú výborné.

Našla si si v Nórsku svoj domov, kde by si chcela dlhodobo ostať, usadiť sa, možno založiť rodinu, alebo je pre teba stále Slovensko tým pravým miestom na takéto životné rozhodnutia?

Práve tu, kde dnes žijeme, je môj domov. Je to prvýkrát v živote, čo som pocítila, že som na mieste, kde chcem zostať, usadiť sa a raz aj zostarnúť. Neplánujem sa vrátiť žiť na Slovensko – toto rozhodnutie vo mne dozrievalo už od momentu, keď som sa zo Slovenska odsťahovala.

Tu mám lepšie možnosti pre život, osobný rast aj posúvanie sa vpred. Cítim, že sa tu môžem rozvíjať nielen ako človek, ale aj vo vzdelaní a v práci, a práve to je pre mňa dnes najdôležitejšie.

Martina o roadtripe v USA: Odkedy máme deti, cestujeme viac. Najdrahšia položka bol prenájom karavanu

V našom rozhovore sa dozvieš:

• ako sa Robo zo dňa na deň dostal k duchovnému majstrovi do Indie
• ako vyzeral jeho bežný deň v chráme
• aké bolo jeho stretnutie s Aghori mníchmi, ktorí jedia ľudské mäso
• ktorého rituálu v domorodom kmeni sa najprv zľakol
• prečo ho jeho tetovania v Peru zachránili pred odkradnutím

Keď ti zazvonil mobil s otázkou, či by si na druhý deň nemohol prísť do Indie urobiť dredy jednému duchovnému majstrovi do kláštora – aké boli tvoje úplne prvé myšlienky?

Keď sa ku mne dostala otázka, či by som neprišiel do Indie robiť dredy duchovnému majstrovi, moja prvá reakcia bola „wau“. O tomto majstrovi som už nejaký rok vedel, takže ma to veľmi nadchlo. Samozrejme, objavili sa aj obavy – nikdy predtým som takto necestoval a nevedel som, ako to celé bude prebiehať. Nadšenie však prevládalo a vďaka tomu, že mi so všetkými obavami vedeli pomôcť, bolo rozhodovanie pomerne jednoduché a  nakoniec som do toho išiel.

Do Indie si pôvodne odišiel kvôli dredom. Kedy si si uvedomil, že z pracovnej cesty sa stáva niečo omnoho hlbšie?

Keď som išiel do Indie, nebral som to len ako prácu, že tam idem robiť dredy. Už vopred som vedel, že budem konfrontovaný s duchovným poznaním, ktoré ma zaujímalo už niekoľko rokov. Mal som o tejto téme veľa naštudované, takže som prirodzene očakával, že to pre mňa bude aj vnútorná cesta.

Prvý výrazný zlom nastal asi na štvrtý deň môjho pobytu, keď som sa s týmto majstrom osobne stretol. Zažil som tam silnú skúsenosť – na chvíľu ma akoby „vyhodilo“ z tela, ocitol som sa približne tri metre nad ním a vnímal som priestor okolo seba v 360 stupňoch. Krátko nato ma to okamžite vrátilo späť. Zmätene som sa naňho pozrel a on ma miernym úsmevom úplne uzemnil – dal mi najavo, že vie, čo sa stalo, a rozumie tomu. V tom momente sa mi nejako potvrdilo, že ma tam čaká niečo dôležité.

Približne po mesiaci, počas veľkého festivalu, prišla ďalšia silná situácia. Na moju žiadosť ten majster na diaľku vyliečil môjho otca, akoby prostredníctvom energie. Vtedy som ho definitívne prijal za svojho majstra a počas troch rokov, ktoré som tam strávil, som si k nemu vytvoril hlboký priestor dôvery.

Práca s dredmi ho dostala až do Indie.

Ig/@_robert_tuma_/

Tri roky si žil v kláštore s mníchmi. Ako vyzeral tvoj bežný deň?

Vstávali sme o pol štvrtej ráno. Prvou vecou po zobudení bola v rámci dennej rutiny studená sprcha. Často netiekla voda, takže sme si ju nosili v kadiach. Nasledoval klystír, výplach dutín slanou vodou a výplach očí.

Potom sme išli na približne hodinovú jogu, po ktorej nasledovala pätnásťminútová meditácia. Presunuli sme sa do chrámu pod banyánový strom, kde sme opäť meditovali a robili dychové cvičenia. Následne sme sa vrátili do haly, kde prebiehal hinduistický rituál – dalo by sa to prirovnať k takej malej omši.

Potom sme sa opäť presunuli do chrámu, kde sa už zhromaždili všetci členovia komunity – žilo nás tam približne 700. Nasledovala väčšia „omša” a po nej hodina, počas ktorej majster hovoril do mikrofónu a odovzdával svoje učenie.

Až potom prišli na rad raňajky. Toto všetko sme každý deň stihli do deviatej ráno.

Zvyšok dňa bol flexibilnejší – každý mal v rámci komunity svoju úlohu. Spoločne sme sa však stretávali na obed a večeru, prehlbovali sme svoje schopnosti a väčšinou sme už okolo polnoci spali. Takto vyzeral každý náš deň.

Japonec Yama: Túžim žiť v Česku. Moja rodina miluje, keď navarím cesnačku

Stretol si sa aj s mníchmi Aghori a Naga Sadhu, o ktorých sa v Európe často hovorí s rešpektom, ale aj strachom. Aký bol tvoj prvý pocit pri stretnutí s nimi?

Môj prvý pocit bol veľmi dobrý, pretože to bolo opäť niečo, o čom som roky čítal, pozeral dokumenty a intenzívne sa o to zaujímal. Keď som to všetko konečne videl naživo, bol som z toho nadšený – čakal som na to približne desať rokov a väčšinu toho času som ani netušil, že sa mi niečo také vôbec môže stať.

Praktiky Aghori mníchov sú pre západný svet extrémne a ťažko pochopiteľné. Čo si sa od nich naučil o strachu, smrti a hraniciach ega?

Naučil som sa, že nič v živote nie je večné a že všetko sa neustále premieňa. Vďaka tomu u mňa postupne ustúpila prehnaná dôležitosť udalostí a vecí. Naučil som sa žiť ľahšie, s väčšou pokorou a s dôverou v život.

Prečo vlastne meditujú na mŕtvolách a konzumujú ľudské mäso? Ako si to vysvetľujú?

Nie je to tak, že by boli kanibalmi v zmysle zabíjania ľudí a využívania ich tiel ako obživy. Konzumácia ľudského mäsa u Aghori súvisí s miestami, kde sa spaľujú mŕtvoly – ghátmi –, ku ktorým majú voľný prístup. V rámci hinduistickej tradície sa hovorí, že aghori stojí „viac než boh“, teda mimo bežných kategórií dobra a zla.

Ak z tela, ktoré na gháte dohorieva, zjedia malú časť, vnímajú to ako veľkú službu zosnulému aj jeho rodine. Veria, že tým berú jeho karmu, hriechy a zároveň očisťujú karmu rodiny.

Meditácie na mŕtvolách majú zase svoju filozofiu – verí sa, že keď z tela odíde duch, brány do posmrtných stavov a priestorov zostávajú istý čas otvorené. Práve vtedy je podľa nich jednoduchšie dostať sa k týmto úrovniam vedomia.

Robo bol veľakrát svedkom aj aktérom vecí, ktoré nejde racionálne vysvetliť.

Ig/@_robert_tuma_/

Podľa tvojich slov, už v detstve si si čítal o mystikoch, ktorí chodia po vode, ohni, meditujú na hranici bolesti či robia zdanlivo nemožné veci. Bol si svedkom niečoho, čo si dodnes nevieš racionálne vysvetliť?

Áno, a veľmi veľakrát. Nebol som len svedkom, ale aj aktérom, pretože v chráme nás majster učil pracovať s tým, čo nazýval nadprirodzenými schopnosťami. Mal som tak možnosť získať vlastnú skúsenosť a postupne aj určité pochopenie.

Veľkou otázkou však zostáva, čo vlastne znamená racionálny pohľad na veci. To, čo považujeme za racionálne u nás, môže byť úplne odlišné od toho, ako sa na realitu pozerajú napríklad v Indii.

Nejaký čas si prežil aj v džungli s domorodým kmeňom v Ekvádore. Ako sa človek k takejto príležitosti vôbec dostane? 

Áno, mal som možnosť navštíviť domorodé kmene – nielen v Ekvádore, ale aj v Peru a Kolumbii. Dostal som sa k tomu postupne cez kontakty, celé sa to vyskladalo vďaka dobrým vzťahom, známostiam a prepojeniam cez veľké množstvo ľudí. Napokon som dostal pozvanie prísť do Ekvádoru, kde som opäť stretol ďalších ľudí, ktorí ma zaviedli ešte hlbšie.

Pri návšteve domorodých kmeňov sa nestretol so žiadnym neprijatím.

Ig/@_robert_tuma_/

Strávil si čas aj v kontaktovaných, aj v minimálne či takmer nekontaktovaných kmeňoch. Aké sú podľa teba tie najväčšie rozdiely medzi nimi – v správaní, myslení alebo vzťahu k cudzincom?

Pri nekontaktovaných kmeňoch som nebol – tie k sebe nikoho nepúšťajú a pri pokusoch o vstup môže dôjsť až k usmrteniu. Ja som sa dostal k polo-kontaktovaným kmeňom. Ide o komunity, ktoré približne posledných šesť až sedem rokov akceptujú existenciu civilizácie. Majú už napríklad hrnce či tričká, niečo vyrobia alebo nazbierajú, prinesú to do mesta a získajú za to peniaze, no zároveň si stále udržiavajú tradičný život v džungli.

Rozdiel medzi jednotlivými typmi kmeňov je najmä v miere kontaktu a adaptácie. Polo-kontaktované kmene nemajú technologickú vyspelosť ani gramotnosť a kontakt s cudzincami vnímajú veľmi opatrne. Na rozdiel od plne kontaktovaných kmeňov, ktoré cudzincov často vítajú a naučili sa z návštevníkov žiť, si polo-kontaktované komunity ešte plne neuvedomujú tento model. Vzťahy s nimi musia byť vždy sprostredkované treťou osobou – nemôže tam prísť hocikto bez predchádzajúceho potvrdenia dôvery.

Keď si bol medzi kmeňmi, ktoré mali s vonkajším svetom minimálny alebo žiadny kontakt – zaujímalo ich vôbec, čo existuje mimo ich kmeňa? Alebo svet za hranicami ich reality pre nich jednoducho neexistuje?

Nie je to tak, že by vonkajší svet pre nich neexistoval. Keďže medzi nami bola jazyková bariéra, komunikácia prebiehala skôr na úrovni toho, čo sa dialo v danom momente. Nebolo to o rozoberaní názorov ani filozofických tém, ale o prítomnosti a bezprostrednom prežívaní situácie.

Reakcie na svoj výzor už nevníma.

Ig/@_robert_tuma_/

Aký zvyk alebo rituál ťa v niektorom z kmeňov úplne najviac prekvapil alebo zaskočil?

Jediná vec, do ktorej som nešiel hneď na prvýkrát, bolo požívanie rastliny „šišaha”, ktorá rastie v endemitnej oblasti v Kolumbii. Potreboval som určitý čas, aby som sa na to odhodlal. Účinok tejto rastliny je mimoriadne silný a hlboko očistný. Môže vyvolávať intenzívne, až dvojdňové vízie, ale aj veľmi náročné fyzické čistenie – silné vracanie, hnačky, potenie, tras, návaly zimy.

Zároveň dochádza k liečeniu nervovej sústavy. Napríklad pri liečení zraku môže človek na približne dvadsať minút oslepnúť, prípadne dočasne prísť o niektoré zmysly. Ide o extrémne intenzívne prežitky a v momente, keď sa dejú, človek často nevie, či sa napríklad zrak opäť vráti.

Počas tohto procesu je nevyhnutná starostlivosť viacerých ľudí, ktorí sa o človeka neustále starajú. Rastlina sa väčšinou podáva ľuďom, ktorí sú na hranici smrti alebo trpia nevyliečiteľnými autoimunitnými ochoreniami, reumatickými chorobami a inými vážnymi diagnózami, najmä v prípadoch, keď už zlyhali všetky ostatné formy liečby. Hovorí sa o nej, že dokáže ľudí doslova zdvihnúť zo smrteľnej postele a dať im ďalších desať až pätnásť rokov života.

Máš výrazne potetovanú tvár, čo v našich končinách stále nie je úplne bežné. Ako na tvoj výzor reagujú ľudia v rôznych častiach sveta?

Ja som si na to už zvykol, takže tie reakcie nevnímam nejako výrazne. Samozrejme, ľudia reagujú rôzne a niekedy je to viditeľné. Väčšinou sú však reakcie pozitívne – skôr otvárajú priestor na komunikáciu a vzbudzujú záujem.

O hinduizmus sa zaujímal už pred vycestovaním do Indie.

Ig/@_robert_tuma_/

Tvrdíš, že ti tvoj výzor raz zachránil krk. Čo sa stalo?

Áno, v Peru sa ma pokúsili okradnúť, no keď som sa otočil a všimli si, že mám potetovanú tvár, rozutekali sa. Zrejme si ma pomýlili s členom lokálnej mafie.

Zažil si toho na cestách naozaj veľa – od Indie, cez kláštory až po amazonské kmene. Aký iný cestovateľský zážitok považuješ za jeden z najunikátnejších v tvojom živote?

Za jeden z najintenzívnejších zážitkov považujem aj návštevu havajského ostrova Maui. Je to miesto, na ktoré mám veľmi pekné spomienky a ku ktorému by som sa sa určite chcel ešte niekedy vrátiť.

Aj napriek niekoľkým dlhým pobytom v zahraničí, za svoj domov považuje stále Slovensko.

Ig/@_robert_tuma_/

Navštívil si 33 krajín. Po všetkých skúsenostiach – čo pre teba dnes znamená „domov“?

Za svoj domov považujem Slovensko. Nepociťujem, že by som chcel žiť v inej krajine. Domov je pre mňa miesto, kde mám svojich blízkych – ľudí, ktorých ľúbim, s ktorými trávim čas a pri ktorých sa cítim dobre.

Sabina žije v Luxembursku: Minimálna mzda je tu 2740 eur. Človek však z toho dôstojne nevyžije

„Turistky z Južnej Kórey boli nadšené z výhľadu na Petržalku, pretože im pripomínala Soul,” spomína v rozhovore, ktorý vychádza na Medzinárodný deň turistických sprievodcov. V ňom sa dočítaš o jej začiatkoch, skúsenostiach, bizarných otázkach turistov i pandemickom období. 

Ako dlho sa už venujete práci sprievodkyne?

Od roku 1998, kedy som ukončila kurz vlastivedného sprievodcu po Bratislave, ale so štvorročnou prestávkou, čiže dá sa povedať, že ako sprievodkyňa pracujem už takmer dvadsať rokov.

Raňajky si viete dať vo Viedni, obedovať môžete v Bratislave a večerať v Budapešti. Za jeden deň to stihnete a ani neviete ako, hovorí bratislavská turistická sprievodkyňa.

Brainee/miroslav Kamody/

Vždy ste sa chceli stať sprievodkyňou?

Nie, nebol to môj pôvodný zámer (smiech). Ako sprievodkyňa som sa rozhodla pracovať až v roku 1998, kedy sme sa kvôli manželovej práci presťahovali do Bratislavy. Na jeseň som sa prihlásila do kurzu vlastivedných sprievodcov, ktorý vtedy organizovalo informačné a kultúrne stredisko.

Koľko vám trvalo učenie sa a príprava na to, aby ste mohli robiť sprievodkyňu po Bratislave? Treba sa vzdelávať sústavne?

V tom čase trval kurz od septembra a začiatkom apríla sme mali záverečné skúšky, čiže sedem mesiacov. Určite sa treba stále vzdelávať. Jednak rozprávať stále len to isté začne byť nudné nielen pre vašich klientov, ale hlavne pre samotného sprievodcu.

Zvládli by ste najnovšie testy v autoškole? Tento kvíz ukáže, či si ešte vôbec môžete sadnúť za volant

Akonáhle vyjde nejaká nová kniha, ktorá sa venuje Bratislave, či už je to história celého mesta alebo určitej časti, historického obdobia či architektúre, okamžite si ju kúpim a snažím sa z nej naučiť čo najviac. Aj keď sa nie vždy všetko dá použiť, ale čím viacej viete, tým je to pre vašu prácu prospešnejšie. Je to určite celoživotné vzdelávanie.

​Čo zvyčajne najviac uchváti turistov v meste?

Zvyčajne je to kompaktnosť historického centra. Niektorí povedia, že je také milé a malé, ľudia nemusia chodiť dlhé vzdialenosti. V angličtine je pre to dobrý výraz - „cozy” (útulné, vľúdne, pozn.). Historické centrum ponúka pre nich úplne všetko - históriu, krásne budovy. Dá sa povedať, že každá z nich je z iného architektonického obdobia, čiže majú taký ucelený obraz o histórii Bratislavy.

No a samozrejme, alebo teda pred pandémiou, bola na každom rohu kaviarnička, kde si mohli sadnúť a oddýchnuť. Teraz je to trošku horšie, ale snáď sa to tento rok pomaličky vráti do koľají, ktoré boli pred rokom 2020. Vtedy centrum ponúkalo priateľské prostredie, ktoré u nás turisti naozaj obdivujú.

Veľmi sa im páči, že aj ľudia sú priateľskí, snažia sa s nimi rozprávať napriek tomu, že hovoria cudzím jazykom. Turisti oceňujú, že teda najmä mladí ľudia im rozumejú a vedia im aj odpovedať a dať nejaké informácie.

Centrum Bratislavy

Pixabay/18427938/

​Stále platí to, že do mesta chodí hlavne tá staršia cieľovka?

Pokiaľ sa jedná o turistov, ktorí k nám chodia na lodiach na organizované zájazdy, tak tam to gro je zväčša medzi anglicky hovoriacimi staršie, hlavne čo sa týka turistov zo Spojených štátov. Oni majú počas produktívneho veku iba dva týždne dovolenky ročne, takže cestujú až na dôchodku.

Ale stále viac sem chodí aj veľa mladých ľudí, a nielen z Írska a z Veľkej Británie, aby tu oslavovali svoje rozlúčky so slobodou. Niektorí chcú spoznať naše hlavné mesto a potom napríklad cestujú do Vysokých Tatier, Spiš, východ Slovenska. Naposledy som sprevádzala päť vysokoškoláčok, štyri zo Spojených štátov a jednu Kanaďanku, ktoré cestujú po Európe. Prišli k nám z Ukrajiny, stihli to predtým, ako sa to tam začalo vyostrovať.

Bratislava sa už tento víkend stane opäť Prešporkom. Užite si Korunovačné dni s celou rodinou

Akú najbizarnejšiu otázku ste dostali od turistov? Pýtajú sa vás aj hlúposti?

Nechcem teraz turistov nejako znevažovať, ale bol to pán v strednom veku z Austrálie, ktorý sa ma po dvojhodinovej prechádzke po historickom centre Bratislavy spýtal, že „Prosím vás, a v ktorom meste teda sme?“ (smiech) Slovo Bratislava človek počas tej prehliadky zopakuje hádam aj stokrát, takže ma to vtedy trošku aj zarazilo.

Niekedy tí ľudia nepočúvajú, majú slúchadlá a tým, že nemusia stáť a počúvať vás, aspoň nie pri každej skupine. Takže im to ide jedným uchom dnu, druhým von. Sú schopní sa potom, čo im vysvetľujete o Rolandovej fontáne, že je to renesančná stavba z roku 1571,opýtať, že „prosím vás, a o akej renesančnej budove teraz hovoríte?“ (smiech).

Človek ale musí zachovať dobrú náladu, trpezlivosť, úsmev a zopakovať všetko odznova. Nielen na začiatku, ale až do konca, aby tí ľudia mali dobrý pocit, že teda sme tu, prišli sme, zaplatili sme si nejaký pobyt, ubytovanie, ľudia k nám boli priateľskí a určite sa ešte chceme do Bratislavy niekedy vrátiť, cítili sme sa dobre. Aj o tom je práca sprievodcu.

​Poznajú Bratislavčania a celkovo Slováci svoje hlavné mesto?

No (smiech), to je ťažšia otázka. Neviem, do akej miery, pretože turistov zo Slovenska nemávam často. A mnohokrát aj keď prídu, tak možno nemajú záujem o nejaké prehliadky. Zrejme teda o histórii Bratislavy až tak nevedia. Mnohí, aspoň ja sa domnievam, ani nevedia, že Bratislava bola hlavným mestom uhorského kráľovstva a že sme boli aj korunovačným mestom uhorských kráľov.

Niečo sa síce ľudia naučia počas hodín dejepisu, ale veľmi rýchlo zabudnú. Keď sa náhodou potom zúčastnia nejakej prehliadky, pretože často totiž mávam firemné akcie a sú tam nejakí slovenskí sprievodcovia tých zahraničných klientov alebo spolupracovníkov, tak mi povedia, že „ja som síce Bratislavčan, ale toto som ja o nej nevedel“ alebo „nevedel som, že Bratislava bola hlavným mestom a že sme tu mali 19 korunovácií“.

To že prvá písomná zmienka o nej je z roku 907, tak to už nevedia vôbec. Ale keď sa prehliadky zúčastnia, tak sú veľmi radi. Stalo sa mi dokonca, že som mala takúto firemnú akciu, kde boli aj ľudia zo Slovenska a potom si ma ešte tí Slováci objednali, že sa chcú ešte viac dozvedieť o meste. Nemôžem teda povedať, že by nemali záujem. Zrejme asi nemajú čas, hovoria si, že to ani nepotrebujú a potom, keď sa niečoho takéhoto zúčastnia, tak sú milo prekvapení a spokojní.

Bratislava

Pixabay/ajale/

Ako Bratislavčania reagovali na projekt Turistom vo vlastnom meste?

Myslím, že mnohým sa tento projekt veľmi páčil a aspoň čo viem, aj od kolegov, tak veľa ľudí sa aj napriek pandémii zúčastnili. Sama som robila prehliadku po Ružinove, keďže žijem v tejto mestskej časti. Veľa ľudí si povie, že tam sú len sídliská zo 60. rokov a čo sa tam už len dá vidieť. Boli by ste prekvapení, ale najstaršia budova v Ružinove je z druhej polovice 18. storočia. Je to starý Pálffyovský poľovnícky zámoček, no dnes tam sídli súkromná firma, čiže už sa k tomu človek veľmi nedostane.

Čo považujete za najväčší klenot Bratislavy?

Najviac sa mi páči nádvorie Starej radnice v decembri o piatej popoludní. Vtedy je to krásne vysvietené, je tam časť vianočných trhov a tá časť Bratislavy vyzerá naozaj malebne. Veľmi rada tam v tom čase vodím turistov. Stánkari predávajú len lokálne výrobky, čiže môžu vidieť, čo je pre nás typické. Odtiaľ sa potom krásne dostanú pred Primaciálny palác, ktorý je skvostom klasicistickej architektúry.

​Ktoré miesta v Bratislave máte vy osobne najradšej?

Vo voľnom čase veľmi rada bicyklujem, takže hrádze popri Dunaji. Veľmi rada mám aj okolie bratislavského hradu. Tam, keď sa prejdete po tých uličkách, sú tam rôzne vily, nájdete tam dokonca aj vily od Dušana Jurkoviča. Aj tieto časti Bratislavy sú mi veľmi blízke.

Ako vyzerala pandémia z pohľadu turistických sprievodcov?

Turistických sprievodcov to naozaj zasiahlo, pretože nám zo dňa na deň povedali, že nič a zrušili sa všetky termíny. Ja sama si pamätám, že poslednú skupinu som mala 8. marca a o pár dní na to už bol vyhlásený lockdown. Celý rok 2020 to bolo veľmi ťažké, tam naozaj v lete akurát boli tie prehliadky – Turistom vo vlastnom meste – Bratislavský hrad, Primaciálny palác, korunovačné slávnosti.

Ale všetko bolo oklieštené a anglicky hovoriacich turistov bolo málo, neviem, či som mala dve skupiny. Nemecky hovoriacich bolo viac, pretože v rámci Európskej únie sa dalo omnoho ľahšie cestovať, no anglicky hovoriaci turisti sú hlavne mimo nej. 

Mnoho mojich kolegov sa snažilo nájsť si prácu, pretože ich tlačila hypotéka, mladé rodiny, malé deti a podobne. Mnohí z nich sa zamestnali a uvidíme, koľkí z nich sa ešte vrátia. Mnohí si povedali, že teraz majú isté peniaze. Práca sprievodcu je iná, závisí, koľko turistov príde, komu dá cestovná kancelária prednosť, či to budem ja, alebo to bude niekto druhý. Tento rok to však vyzerá veľmi sľubne. Teším sa.

Bratislavský hrad

Unsplash/martin Katler/

Na čo ste využili obdobie, kedy nebolo možné robiť prehliadky po meste?

Nakúpila som si knihy o histórii a architektúre a snažila som si všetko doštudovať. Ešte stále mám mnoho kníh nedočítaných. Okrem toho som robila cyklistické prehliadky pre domácich, Bratislavský hrad, Primaciálny palác. Keď to robíte ako samotnú prehliadku, musíte sa na to pripraviť a veľa vecí si doštudovať. Myslím, že samoštúdiu sa venovalo veľa mojich kolegov.

Čo podľa vás z hľadiska cestovného ruchu Bratislave najviac chýba?

Na čo sa mnohí kolegovia sťažujú, tak je to parkovanie na Bratislavskom hrade. To isté pri Moste SNP, veľakrát sa tam stane, že príde autobus s turistami, do toho MHD-čka, iné autobusy a už je problém. Chýbajú tu miesta, kde by tí turisti mohli vystupovať a nastupovať, aby to nebolo také hrr.

Ďalšia vec sú verejné toalety. Pred pandémiou sa to zlepšilo, pretože otvorili verejné toalety v hoteli Blue Danube, ale stále ich je málo. Tu pred redutou sú ďalšie, ale je to ďaleko od miest, kde ľudia vystupujú.

Inak musím povedať, že mi nič také ani nenapadá. Lavičky tu máme, kaviarní pred pandémiou tiež bolo dosť, i keď uvidíme, koľkí ju úspešne prečkali. Napríklad aj naša kultová Café Mayer je bohužiaľ zavretá. Je to veľká škoda, pretože to bola najstaršia bratislavská kaviareň. Uvidíme, aké problémy nám prinesie tento rok, možno to bude niečo, s čím sme sa doteraz nestretli.

Historické centrum Bratislavy

Unsplash/victor Malyushev/

A v čom boduje?

Je to určite lokalita. Sme blízko Viedne a nie ďaleko od Budapešti. Dá sa povedať, že raňajky si viete dať do Viedni, obedovať môžete v Bratislave a večerať v Budapešti. Za jeden deň to stihnete a ani neviete ako.

Máme tu samozrejme Dunaj, no okrem neho aj Malé Karpaty, čiže okrem prechádzky po historickom centre vieme ponúknuť aj hory. Nie sú vysoké, ale keď tam máte šliapať na bicykli alebo ísť na turistiku, tak je to dosť. Máme naozaj krásnu prírodu, čo iné mestá nemôžu ponúknuť. 40 % Bratislavy sú zelené plochy, čo je na veľkomesto naozaj veľmi pekné číslo. Už len, aby sme si ich zachovali.

Výhodou je aj to, že z toho historického centra to naozaj nemáme ďaleko do supermodernej časti. Kúsok sa prejdete popri Dunaji a ste pri Eurovei. Odtiaľ je to na skok na Nivy a novú autobusovú stanicu, takže milovníci modernej architektúry si v priebehu jednej hodiny prídu na svoje. Napríklad meno Zaha Hadid (iracko-britská architektka, ktorá navrhla komplex Sky Park, pozn.) pozná v zahraničí takmer každý, takže potom sú unesení celou tou novou časťou mesta.

Moderné s historickým je veľmi dobre prepojené. Nemusíte tráviť hodiny tým, že sa vozíte mestskou hromadnou dopravou, aby ste niečo videli.

V našom rozhovore sa dozvieš:

• ako sa Andrejovi podarilo získať víza, ktoré sa obsadia do pár minút
• čo bolo jeho náplňou práce na kiwi sade
• koľko si dokázal zarobiť za sedem týždňov
• prečo sa rozhodol na Novom Zélande bývať v aute
• ktoré miesta ho najviac ohúrili

Nový Zéland je pre Slovákov dosť „nedostupná“ destinácia – ročne je len 100 miest v kvóte a tie sa obsadia za pár minút. Ako sa to podarilo tebe?

Bol to asi jeden z najviac stresujúcich momentov v mojom živote. Po minulé roky sa kvóta vypredala do desiatich minút, takže som sa snažil zariadiť všetko tak, aby som sa do toho časového limitu zmestil. Podarilo sa mi žiadosť vyplniť a odoslať za štyri minúty, no banka sa rozhodla zamietnuť platbu – rovno trikrát. Nezaplatené víza sú automaticky neplatné, takže som si myslel, že je po všetkom. Nakoniec sa však platba podarila až po dvadsiatich minútach. Bol som presvedčený, že šancu som premrhal, no o pár dní mi prišiel e-mail, v ktorom stálo, že víza mi udelili a môžem vycestovať.

Aké dokumenty alebo podmienky si musel splniť, aby si sa do kvóty vôbec dostal?

Základom je registrácia na imigračnom úrade Nového Zélandu. V sekcii Working Holiday Visa si treba vyhľadať Slovensko, otvoriť kvótu a čakať. Kvóta sa zvyčajne otvára o polnoci slovenského času v jeden z prvých májových dní. Samozrejme, je nutné mať naskenovaný pas a pripravené všetky údaje, aby ste žiadosť vyplnili čo najrýchlejšie. Víza minulý rok zdraželi – ja som platil 415 €, čo je približne 830 NZD.

Podľa Andreja je na Islande všetko nádherné.

Ig/@schreki/

Po tom, ako si získal víza a vybavil všetky dokumenty – ako prišiel prvý reálny krok k práci? Našiel si ju cez agentúru alebo po vlastnej osi?

Všetko som si riešil sám – od leteniek, cez poistenie až po hľadanie práce. Na Novom Zélande má obrovskú silu Facebook a práve cez rôzne facebookové skupiny som si prácu našiel. Podarilo sa mi ju zabezpečiť ešte zo Slovenska, takže som mal aspoň rámcový plán, ako bude moja cesta po prílete vyzerať. Fungujú tu aj portály ako BackpackerBoard alebo PickNZ, ktorý zastrešuje najmä poľnohospodárske práce.

Islandofili Kristína a Juraj: V práci kvôli polárnej žiare hostí budíme. Cesty sa tu vyhrievajú geotermálnou energiou, alkohol len tak nekúpiš

Pracoval si na kiwi sade – znie to exoticky, ale aká je realita? Čo presne si robil počas bežného pracovného dňa?

Išlo o veľmi monotónnu prácu, pri ktorej by mi bez hudby asi „preplo“. Riedili sme ešte nerozkvitnuté kiwi púčiky, ktoré rastú v trojiciach – vždy sme museli nechať len ten stredný, tzv. king flower alebo king bud. Celý deň ruky nad hlavou, státie alebo len minimálny pohyb. Nie je to práca snov, ale dala mi čas rozhliadnuť sa, adaptovať sa a pochopiť, čo sa okolo mňa deje.

Koľko hodín denne si pracoval a bola to skôr fyzická makačka alebo niečo, čo sa dalo zvládnuť aj bez extra kondičky?

Pracovalo sa desať hodín denne, šesť dní v týždni. Nedele sme mali voľné, keďže majiteľ je silno veriaci – chvalabohu (smiech). Prvé tri týždne som robil riedenie púčikov, ktoré zvládne naozaj každý. Prvý týždeň vás síce bude bolieť celé telo, najmä ak nie ste zvyknutí dlho stáť a pracovať s rukami nad hlavou. Po troch týždňoch ma však supervisor preradil do tímu, ktorý strihal samčie kiwi stromy. To už bola fyzicky náročnejšia práca, keďže sa celý deň pracuje s nožnicami. Neodporúčam ľuďom s nábehom na karpálny tunel – prídete o ruku (smiech). Na druhej strane to bolo omnoho záživnejšie než pretrhávanie púčikov.

Práca na kiwi sade bola podľa mladého Slováka veľmi monotónna.

Ig/@schreki/

Čo ťa na tejto práci najviac prekvapilo – v dobrom aj v zlom?

V dobrom určite môj supervisor – bol normálny, pokojný a všetko vedel vysvetliť bez stresu. Ku koncu nám ako partii strihačov natoľko dôveroval, že si riešil svoje veci a len občas prišiel skontrolovať, či máme všetky prsty. A možno ešte to, že sme občas dostali na obed od majiteľa kolu a koláče.

V zlom asi nemám čo vytknúť. Bola to konkrétna práca, s ktorou ste sa buď stotožnili alebo nie – a nikto vám nebránil odísť.

Spomínal si, že si mal ubytovanie zadarmo, pretože ste bývali v autách a mali k dispozícii kúpeľňu aj kuchyňu. Je to bežné alebo vedomé rozhodnutie ušetriť?

Áno, pri takýchto prácach a backpackingu je to pomerne bežné. Veľa závisí od zamestnávateľa a pri výbere práce treba na tieto veci myslieť. Kúpeľňa a kuchyňa sú možno silné slová – mali sme jednu elektrickú dvojplatničku, jednu plynovú vonkajšiu, dve chladničky a jeden drez. Kúpeľňa mala sprchový kút a toaletu.

Fungovali sme na dažďovej vode, ktorá bola filtrovaná, takže keď dlhšie nepršalo, museli sme natiahnuť asi 300-metrovú hadicu z druhého kempu, aby sme mali aspoň nejakú vodu. Bývalo nás tam 18 až 20, takže to bol občas boj. Ale ako sa hovorí – dobrých ľudí sa veľa zmestí (smiech). Myslím si, že za to, že si majiteľ nepýtal žiadne peniaze, to bolo úplne férové. Počul som aj o horších kempoch, kde sa ešte aj platilo.

Koľko si si dokázal na kiwi sade počas siedmich týždňov reálne zarobiť?

Reálne to vyšlo na približne 7 800 NZD v čistom, čo je pri prepočte zhruba 3 900 €. Taký slušný bratislavský plat, z ktorého vie jednotlivec bez problémov fungovať.

Počas práce na kiwi sade býval Andrej v aute.

Ig/@schreki/

Koľko z týchto peňazí pokrylo náklady a koľko si si vedel odložiť na cestovanie?

Rozdelil som si to tak, že prvý týždeň práce mi pokryl všetky mesačné náklady. Zvyšok som si dokázal odložiť. Samozrejme, musel som investovať do auta a nakúpiť veci, ktoré som potreboval. Z práce som odchádzal s približne 3 000 € (asi 6 000 NZD), pokiaľ si správne pamätám.

Akí sú ľudia na Novom Zélande? Je niečo, v čom by sa Slováci mohli učiť?

Jednoznačne otvorenosť a ochota pomôcť. Mal som množstvo veľmi príjemných interakcií a zo začiatku som ani nevedel, ako na ne reagovať – ten mentálny „switch“ je veľký nezvyk. Nový Zéland na tom momentálne nie je politicky ani ekonomicky ideálne, no napriek tomu z ľudí, ktorých som stretol, nevyžaruje frustrácia zo života. Spoločnosť tu nie je tak polarizovaná a riešia sa najmä reálne problémy.

Momentálne sa na Novom Zélande venuje už ďalšej sezónnej práci.

Ig/@schreki/

Je nejaké miesto, ktoré ťa úplne dostalo a nečakal si to?

Určite Tongariro Crossing. Ide o sopku uprostred Severného ostrova, kde sa natáčali scény z Pána prsteňov – konkrétne Mordor. Máte pocit, akoby ste kráčali po úplne inej planéte. Odporúčam každému, kto je aspoň trochu fyzicky zdatný.

Keby si mal odporučiť miesta, ktoré musí človek na Novom Zélande vidieť – ktoré by to boli?

Všetko. Prejdite si celé oba ostrovy. Ja som začal v Aucklande a precestoval až úplný juh, kde sa momentálne nachádzam. Severný ostrov je viac tropický a zelený, Južný ostrov zas známy horami, riekami a ľadovcami. Ak by som však mal vybrať jedno miesto na severe, tak Putaruru Blue Springs – ide o jednu z najčistejších vôd na svete a celé prostredie pôsobí ako z Jurského parku. Na juhu odporúčam Glacier Country s ľadovcami Franz Josef a Fox Glacier. A hlavne – užívajte si cestu a pozerajte sa okolo seba. Všetko je tu nádherné.

Hobbiton.

Ig/@schreki/

Navštívil si aj Hobbiton. Aký to bol pocit a je to miesto len pre fanúšikov? Koľko to stojí?

Veľmi surreálny zážitok, ktorý sa ťažko opisuje. Nie som veľký fanúšik filmov ani kníh – Hobita aj Pána prsteňov som videl len raz – a aj tak som si to neskutočne užil. Na začiatku vás podľa času priradia do skupiny a dostanete sprievodcu, ktorý vám vysvetlí naozaj všetko. Celé je to spravené na veľmi profesionálnej úrovni a zážitok si užije aj človek, ktorý netuší, kto je Gandalf alebo Frodo. Výlet stojí približne 60 € (120 NZD). Na konci je obchod so suvenírmi, kde môžete minúť, koľko len chcete.

Na Novom Zélande si na rok. Máš plán na zvyšok času alebo ideš spontánne?

Momentálne som už v ďalšej práci – zber čerešní. Precestoval som asi 2 000 kilometrov a videl miesta, na ktoré nikdy nezabudnem. Presunul som sa na Južný ostrov a mám pocit, akoby som bol v úplne inej krajine. Po sezóne čerešní si chcem dať minimálne mesiac voľno a popritom hľadať ďalšiu sezónnu prácu. Rád by som pracoval so zvieratami – či už s ovcami, kravami, koňmi alebo čímkoľvek, čo sa naskytne. Času je málo, tak ho chcem využiť naplno. V zime by som sa rád zamestnal v lyžiarskom stredisku. Treba žiť a spoznávať!

Naty pracuje v kaviarni na Lofotách: Mám 18 eur na hodinu, zákazníci vás tu často ani nepozdravia. Na mesiac tmy si zvykneš

V našom rozhovore sa dozvieš:

• čo viedlo Niki k opusteniu pražského bytu a presťahovania do dodávky
• ako prebiehala prerábka auta a koľko ju vyšla
• či sa pri cestách drží plánu alebo ide tam, kde ju napadne
• ako reagovala, keď jej dodávku vykradli
• či by si takto na kolesách vedela predstaviť žiť už natrvalo

Čo ťa viedlo k tomu, aby si opustila byt v Prahe a vydala sa úplne inou cestou – za životom v dodávke? Bol to dlhodobý sen alebo impulzívne rozhodnutie?

Žiť a cestovať v dodávke bol môj dlhoročný sen. Pôvodne som to plánovala v rámci programu work & holiday na Novom Zélande, no vtedy som sa nezmestila do kvóty a neskôr som si zaobstarala psa, takže Nový Zéland už neprichádzal do úvahy. Mnohí mi navyše hovorili, že tým, že som si zadovážila psa, sa moje cestovanie skončilo…a na to som mala len jednu odpoveď: „Watch me!“

Trvalo mi síce, kým som si mohla dodávku dovoliť, ale hneď ako som ju mala, bolo mi jasné, že v Čechách sa dlho neohrejem.

Ako reagovalo tvoje okolie na takúto zásadnú a zároveň trošku bláznivú životnú zmenu?

Je to trochu bláznivé, však? (smiech) Ale moji najbližší priatelia a rodina sú na to už zvyknutí. Mám jeden bláznivý nápad za druhým, takže ich to vôbec neprekvapilo. Vždy ma v mojich snoch podporovali a ani v tomto prípade to nebolo inak.

Presťahovala sa na full-time do dodávky.

Ig/@niki_kabatova/

Ako prebiehal proces prerábky dodávky na obytný priestor? Čo bolo najväčšou výzvou pri zariaďovaní a koľko taká prerábka vyšla?

Mala som výhodu v tom, že som dodávku kúpila už od úžasného človeka, ktorý v nej cestoval. Bola teda pomerne dobre zariadená a keby som si ju nechcela prispôsobiť podľa vlastného gusta, bola by hneď „ready“ na cestu. Už pred kúpou som však vedela, že budem musieť zaobstarať novú nástavbovú batériu a dať dokopy elektriku, aby som v aute mohla fungovať na sto percent.

Povedala som si, že základom bude elektrina a potom spravím len pár menších úprav, no nakoniec mi to nedalo a pustila som sa aj do prerábky postele a ďalších vecí. Posteľ bola asi najväčšou výzvou, pretože som do pôvodnej konštrukcie chcela zakomponovať vlastné nápady. Našťastie som mala skvelých pomocníkov a teraz, po nejakom čase používania, môžem povedať, že sa to naozaj podarilo a všetko funguje tak, ako má.

Úprimne, doteraz som si ešte presne nerátala, koľko celý makeover stál. Najdrahšia bola, samozrejme, elektrika. Presnú sumu neviem povedať, ale odhadom to bolo niekde okolo 100 tisíc korún (4120 eur).

Islandofili Kristína a Juraj: V práci kvôli polárnej žiare hostí budíme. Cesty sa tu vyhrievajú geotermálnou energiou, alkohol len tak nekúpiš

Aké vybavenie a technológie považuješ za nevyhnutné, aby si mohla žiť pohodlný full-time dodávkový život?

Určite v prvom rade kvalitný elektrický systém – to je úplný základ. Bez neho ti nefunguje chladnička, svetlá, nič si nenabiješ a podobne. Potom určite naftové kúrenie. Človeku sa to nemusí zdať ako nevyhnutnosť, ale keď sme spali pri –3 stupňoch, kúrenie bolo doslova „life saver“.

A rozhodne chladnička! Ja som neskutočne rada, že mám v aute kúpeľňu a kuchynku. Pôvodne som plánovala sprchovať sa vonku, mať len solárnu sprchu a vonkajší varič. No dnes napríklad celý deň prší a môžem povedať, že ten luxus uvariť si v suchu a potom si dať sprchu, pri ktorej na teba nefúka, je na nezaplatenie.

To ma privádza k ďalšej veci, ktorú považujem za veľký luxus – bojler na vodu. Ten môj síce žije vlastným životom a väčšinou mi stačí sprchovať sa v studenej alebo vlažnej vode, ale už len tá možnosť zohriať si vodu a dopriať si horúcu sprchu je dokonalosť sama o sebe.

Predtým, než si vôbec vyrazila na cesty, ti vykradli dodávku. Ako si sa s touto situáciou vyrovnala – nezačala si na chvíľu prehodnocovať, či to bol správny krok? 

No, bola to naozaj veľmi nepríjemná skúsenosť…Musím však pochváliť políciu vo Vrchlabí aj kriminálku v Trutnove za ich skvelú prácu, boli naozaj výborní. Ani na chvíľu mi však nenapadlo pochybovať o tom, či bolo kúpenie dodávky správnym krokom. Práve naopak – táto situácia ma ešte viac motivovala dokončiť prestavbu čo najskôr, aby som už konečne mohla vyraziť na cesty.

Možno to bude znieť šialene, ale brala som to aj pozitívne – ten zlodej mi vlastne ukázal, kam sa v dodávke pozerá, kam lezie a kam sa naopak vôbec nepozrel. Vďaka tomu som zistila, ktoré miesta v aute sú najbezpečnejšie a môžu slúžiť ako úkryt na cennosti.

Tvoja prvá cesta viedla cez Nemecko, Francúzsko až do Španielska, kde si zostala týždeň. Držíš sa plánu alebo ideš, kam ti proste napadne?

Áno, a stále som ešte v Španielsku! Plánu sa držím len tak napoly. Viem, že chcem precestovať Španielsko a Portugalsko, ale kam presne pôjdem a ako dlho sa na jednotlivých miestach zdržím, riešim čisto intuitívne. Keď sa mi niekde páči, pokojne tam zostanem aj týždeň. A naopak – ak mi niečo nesadne, aj keď to bolo na mojom pomyselnom „bucket liste“, nemám problém sa zbaliť a po troch hodinách odísť.

Minulý rok si sa zúčastnila reality show Survivor, kde súťažiaci preukazujú svoje schopnosti prežitia v extrémnych podmienkach. Pomáhajú ti tieto skúsenosti aj pri živote na cestách?

Asi áno. Človek si tam uvedomí, že k spokojnému životu toho naozaj veľa nepotrebuje a dokáže si vystačiť s málom. Že diskomfort je len stav mysle – alebo to aspoň takto vnímam ja. Mám menej vecí, než som kedy mala, a nikdy som sa necítila šťastnejšia.

Nie si úplne sólo cestovateľka, máš totiž svojho psieho spoločníka. Stalo sa ti však, že ti v nejakých momentoch chýbal ľudský kontakt?

Mollynka, moja labradorka, je ten najlepší parťák, akého som si mohla priať a baví ma, že s ňou môžem zažívať tieto momenty. Ľudský kontakt, najmä s mojimi najbližšími mi samozrejme chýba, ale nie je to pre mňa prvýkrát, čo som od nich odlúčená. Okrem Survivoru som totiž žila aj dva roky vo Vietname, takže som na to tak trochu zvyknutá. Vynahrádzame si to dlhými telefonátmi a sme spolu neustále v kontakte.

A Vietnam ma naučil jednu vec – že na cestách nikdy nie si sama. Vždy, keď chceš, môžeš sa dať do reči s inými cestovateľmi aj s miestnymi. Dokonca som v jednej facebookovej skupine, kde sa tu v Španielsku organizujú rôzne stretnutia, momentálne napríklad na Vianoce a na Nový rok, takže keď na mňa príde splín, môžem sa takto aj socializovať.

Najväčšími výdavkami na cestách je jedlo a nafta.

Ig/@niki_kabatova/

Aké boli najväčšie výzvy, ktoré si zatiaľ na tejto ceste zažila? A naopak, čo ťa na tomto živote najviac teší?

Najväčšie výzvy? Jednu mám, ale tú prezradím až vo svojom YouTube videu. Inak toho asi veľa nie je, ak nepočítam parkovanie, z toho som vždycky v strese (smiech).

Zatiaľ je to presne také, aké som si predstavovala, ba dokonca aj lepšie. Najviac ma teší ten pocit slobody a fakt, že som oveľa viac v prírode, než keby som žila v Prahe.

Všimla som si, že pracuješ na diaľku, čo ti asi umožňuje takýto flexibilný životný štýl. Ako si to zariadila – musela si si na cestu aj niečo našetriť alebo ti práca na diaľku umožňuje priebežne financovať svoje cesty?

Som naozaj vďačná, že mám prácu, ktorú môžem robiť na diaľku, a vďaka tomu takto cestovať. Určite mi to umožňuje financovať moje cesty, no vždy je dobré mať nejaké peniaze bokom, pretože nikdy nevieš, čo príde.

Cestovanie v dodávke však so sebou nesie aj náklady – palivo, diaľničné poplatky, jedlo a podobne. Máš nejaký odhad, koľko približne minieš týždenne na tento lifestyle?

Jedlo a nafta sú asi najväčšie položky, ale ja si varím sama, takže to vychádza asi na rovnakú sumu, akú by som minula doma v Česku. Cestujem tiež pomaly a mimo platené diaľnice (okrem tej francúzskej), lebo sa nikam neponáhľam. Takže to nie je až také veľké zaťaženie a nafta tu stojí okolo 1,3 eura za liter – záleží od regiónu.

Navyše ušetrím na nájme, pretože ak nie som v kempe, čo som zatiaľ bola len týždeň, parkujem na miestach, kde je to zadarmo. Samozrejme, platím poistenie a ďalšie poplatky, ale keďže takto žijem zatiaľ len krátko, asi teraz neviem povedať presnú sumu.

Niki plánuje takto cestovať celú zimu.

Ig/@niki_kabatova/

Aké máš teraz najbližšie plány – plánuješ pokračovať v cestovaní celú zimu? Aké miesta by si určite chcela vidieť?

Áno, plánujem cestovať celú zimu, prejsť Španielsko a Portugalsko a potom sa uvidí. Vo Španielsku určite musím zájsť na Gibraltar a do Tarify. A čo sa týka Portugalska, toho je tam naozaj veľa. Neviem, či stihnem sezónu veľkých vĺn, ale rozhodne by som sa chcela pozrieť do Nazaré, ktoré je známe najväčšími vlnami na svete.

Hoci si van life skúšaš zatiaľ len krátko, myslíš si, že by si dokázala žiť takto aj niekoľko rokov? Alebo vnímaš tento štýl života skôr ako dočasnú etapu?

Úprimne si myslím, že áno. Milujem to, nič mi nechýba, mám tu všetko čo potrebujem a som šťastnejšia než za posledné dva roky. Najväčšou otázkou bolo, či si na to zvykne moj pes Molly a zatiaľ je, našťastie, tiež spokojná.

Kňaz Marek študuje v USA: Na omšiach sa tlieska a tancuje. Ty a kňaz? No way! Reagujú na mňa americkí študenti

Ešte predtým, ako na toto miesto dorazil, pred ním stálo 1 100 kilometrov bieleho pekla. Tie prešiel za necelé dva mesiace. Počas celej cesty trojčlenná medzinárodná skupina (Nórka, Angličan a Slovák) spala v stane, vodu pila zo snehu, ktorý si roztopili a jedla väčšinou dehydrovanú stravu. 

S chalanmi z Travelistanu sme sa rozprávali aj v našom podcaste Not Sorry to Think. Epizódu si môžeš vypočuť nižšie, prípadne na Apple Podcasts či Podmaze.

Nie všetko však išlo podľa predstáv a Angličan Rob musel byť evakuovaný. „Niekedy som si pripadal ako v počítačovej hre, kde musím rýchlo reagovať na vzniknutú situáciu. Ak by som sa však pomýlil, namiesto počítačovej straty života som v realite mohol vyfasovať omrzlinu,” hovorí Martin.

Z čoho si mal pred expedíciou najväčší strach?

Skôr som mal obavu z takzvaného bieleho pekla. Je to stav, kedy sa na Antarktíde všetko zahalí do hmly a človek nič nevidí. Dôvod? Nielen, že je biela hmla, ale biela je umocnená aj tým, že prostredie je biele, obloha je biela, horizont je... biely. Človek nevie či ide hore, dole a lyže slúžia ako slepecké palice.

Pred samotnou expedíciou si absolvoval fyzickú, psychickú aj materiálnu prípravu. Prišlo počas tej cesty niečo, na čo si sa pripraviť nedokázal?

Mojou veľkou výhodou je, že takéto expedície som už neraz zažil a viem, ako na nich pracuje moja hlava. Ak by sem niekto prišiel z našej civilizácie len tak, po chvíli sa zblázni. Dôvod? Vysvetlím na situácii, ktorú sme zažili len prednedávnom na Slovensku.

Keď udrela korona v plnej sile a my sme museli ostať zavretí doma, prvý týždeň sme sa možno tešili. Lenže po pár dňoch nám chýbali všetky tie krásne činnosti, na ktoré sme boli zvyknutí. Nejeden z nás sa začal nudiť a nevedel, čo so sebou. Začali sme frflať, sťažovať sa, obviňovali sme všetkých a všetko.

Martin Navrátil a jeho cesta na južný pól

Martin Navrátil

A teraz si predstavte, že by ste nemali ani mobil, knihu, Netflix či televíziu. Boli by ste len vy a vaša hlava. Presne to som zažil pred pár rokmi počas dvojmesačnej plavby cez Atlantik popri Antarktíde. Musel som sa naučiť narábať so svojimi pocitmi. Vtedy mi pomohli príbehy od prvých polárnikov, ktorí dobýjali tento biely kontinent. Boli pár rokov mimo domova a nemali správy od svojich blízkych.

Práve Nóri prišli na to, že treba nejakú pravidelnosť, že treba zamestnať hlavu. Preto som si počas korony vytvoril presný harmonogram činností, ktoré som dodržiaval. Neváľal som sa len tak na gauči. A niečo podobné som spravil aj počas expedície. A odpoveď na otázku je, že našťastie neprišlo nič, čo by ma prekvapilo.

Východňar vo švece: Ľudia v Kanade nie sú veľmi pozitívni, liter benzínu stále stojí okolo jedného eura

Vo viacerých rozhovoroch si spomínal, že základom bolo myslieť pozitívne. Dostal si sa do stavu, že si nevedel, ako ďalej?

Takýto stav som chvalabohu nezažil aj vďaka veľmi dobrej príprave. Priznám sa hneď na začiatku, že v prvých dňoch som mal v hlave pretlak myšlienok, ktoré bojovali o moju pozornosť. Nevedel som sa sústrediť na jednu vec. Bol som z toho unavený. Dokonca som zúril sám na seba, prečo som si nezobral hudbu. V tie dni sa mi aj horšie šliapalo.

Našťastie som to na siedmy či desiaty deň prekonal a už som sa sústreďoval nielen na výkon, ale aj na tému, ktorú som si vybral na konkrétny deň. Postupne som preberal v hlave všetky otázky, ktoré som mal pred cestou ohľadom vzťahov, biznisu, kamarátov a podobne. Sem-tam som to prekryl peknými spomienkami z bývalých ciest, na rodinu a podobne.

Martin Navrátil a jeho cesta na južný pól

Martin Navrátil

Od tohto momentu, keď bola hlava zamestnaná jasnou témou, sa mi išlo skvele. Vôbec som nemyslel na to, že už chcem byť na póle, zakázal som si premýšľať nad ďalšími cestami. Veď to poznáte. Sme niekde na ceste a už plánujeme ďalšie. Lenže ja som tu a potrebujem sa sústrediť na výkon, ktorý je predo mnou.

Celá výprava ťa stála 90-tisíc. Ktorá položka ťa stála najviac peňazí?

Letenky. Tu nie sú klasické letiská a jedine, ako sa viete sem dostať, je letieť cez súkromné spoločnosti. Jedna letová hodina stojí až 15-tisíc dolárov. 

Výpravu si si platil z vlastného vrecka, alebo si mal nejakých sponzorov?

Všetko som si platil z vlastného vrecka a aj z dôvodu, aby som mal čistú hlavu.

Neokukané destinácie, brutálne fotky a praktické tipy. Týchto slovenských travel blogerov musíš sledovať

Dá sa vôbec pri takejto výprave na niečom šetriť?

Nie. Výpravy do polárnych oblastí si vyžadujú veľmi dôkladnú prípravu nielen po fyzickej a psychickej stránke. Musíte sa zamerať aj na kvalitné odevy. Tu nejde len o poriadnu páperovú bundu či rukavice. Počas cesty musíte veľmi pozorne sledovať počasie a rýchlo pridávať či uberať vrstvy oblečenia. To, čo platilo včera, dnes nemusí platiť a zajtra to bude určite inak.

Nikdy si nemôžete povedať, že sa v tom už vyznáte a nič vás neprekvapí. Niekoľkokrát za deň sa nám stalo, že vietor, ktorý do nás udieral z ľavoboku, sa obrátil proti našim chrbtom. Musel som teda zmeniť taktiku vrstvenia odevu. Nikdy som nečakal na prestávku, radšej som si ihneď vymenil veci.

Martin Navrátil a jeho cesta na južný pól

Martin Navrátil

Niekedy som si pripadal ako v počítačovej hre, kde musím rýchlo reagovať na vzniknutú situáciu. Ak by som sa však pomýlil, namiesto počítačovej straty života som v realite mohol vyfasovať omrzlinu. A verte, že omrzliny tu hrozili každý deň. Zlé bolo, že sa neohlasovali nejakou bolesťou. Prosto prišli – a ťažko sa liečili.

Ovsenú kašu vraj po tejto výprave nemôžeš ani cítiť. Ako okrem nej vyzerala vaša strava?

Počas dňa sme sa zastavovali v hodinových intervaloch a jedli – čokoládu, sušené ovocie, rôzne výživové tyčinky a podobne, čo nám dodávalo energiu. Večera – dehydrovaná strava, ktorú sme zaliali vriacou vodou a instantná polievka. K tomu syr a saláma.

Martin Navrátil a jeho cesta na južný pól

Martin Navrátil

V týchto podmienkach je náročné ísť aj na záchod. Na veľkú potrebu ste mali jamu, močili ste do fliaš. V jednom rozhovore si spomenul, že od stupňa 89 sme už vykonávali veľkú potrebu do vrecúšok, pretože je to všeobecné nariadenie. Prečo?

Tam, kde sme zakempovali, sme si vykopali jamu a vykonali všetko potrebné. V noci sme všetci mali fľaše, do ktorých sme sa vycikali. V polárnej noci sa ti vážne nechce ísť na záchod. Od stupňa 89° sme už vykonávali veľkú potrebu do vrecúšok – je to všeobecné nariadenie.

Samozrejme, sprcha tam nebola, a preto sme mali hygienické vreckovky, ktoré sme roztopili a ako-tak sa poutierali. Základom je podpazušie, nohy, rozkrok a sem-tam tvár. A jasné, mal som pocit, že už smrdím ako opičí pavilón v pekinskej zoo. A prečo sme kadili do sáčkov od 89°? Lebo svetové spoločenstvo chce z Antarktídy najčistejšiu zónu na svete.

Martin Navrátil a jeho cesta na južný pól

Martin Navrátil

Z pobrežia ste vyrazili ako trojčlenná skupina. Južný pól ste však dosiahli len dvaja. Čo sa počas cesty stalo?

Rob dostal silný vnútroočný tlak a musel byť evakuovaný. Prostredie na Antarktíde je nesmierne agresívne. To je vysvetlenie, že prečo tu nikto nežije - nedá sa to.

Máš pocit, že na južnom póle po takej namáhavej ceste zostal aj kúsok teba?

Tak na túto otázku budem vedieť odpovedať neskôr. Teraz neviem.

Ako vyzerala tvoja adaptácia po návrate domov? Predsa len, po dvoch mesiacoch a teplotách pod -40 stupňov muselo telo reagovať inak.

Je mi extrémne teplo. Chodím v krátkych nohaviciach, tričku a v Tatrách pri víchrici som nemal rukavice a všetci si mysleli, že som sa zbláznil. Len mi je proste teplo.

Považujete sa za svetobežníka? Tieto frázy v rôznych cudzích jazykoch by vám tým pádom nemali robiť problém

Doniesol si si z južného pólu aj nejaký suvenír? Teda ak nerátam ťažkú kožnú chorobu.

Dostal som len omrzlinu, nie chorobu. Ale už som v poriadku a na južnom póle nie je žiaden suvenírový obchod. Nie je tam NIČ.

Si autorom viacerých kníh o cestovateľských zážitkoch a chystáš sa napísať aj o svojej expedícii na južný pól. Píše sa ti lepšie, keď máš všetko v čerstvej pamäti, alebo keď necháš najprv veci uležať?

Je to ťažšie, lebo myšlienky a spomienky sa bijú o svoju pozornosť a musím ísť na to postupne.

Ako to momentálne vyzerá s tebou a cestovaním? Budeš oddychovať, alebo už začínaš mať túlavé topánky?

Už plánujem cesty. Budem mesiac doma, budem robiť premietania po Slovensku a budem sa venovať priateľke a potom šup do sveta.

Myšlienka o dobytí južného pólu sa podľa tvojich slov začala rodiť už niekedy v roku 1998, keď si videl dokument 118 dní v zajatí ľadu o Petrovi Valušiakovi od režiséra Pavla Barabáša. Máš ešte nejakú podobnú extrémnu destináciu, ktorú by si chcel podobným spôsobom navštíviť?

Mám, ale to si nechám zatiaľ pre seba. Dôvod? Som jemne poverčivý.

Ako ste sa dostali k profesií kapitána na lodi? 

Už ako malý chlapec som bol vášnivým čitateľom dobrodružných kníh o námorníkoch. V škôlke, kým ostatní snívali o tradičných povolaniach, ja som už vedel, že moje miesto je na palube lode. Námorník – to bolo jediné, čím som chcel byť, a tento sen ma poháňal vpred, bez ohľadu na to, čo si o tom mysleli ostatní. V časoch komunizmu, keď sme v škole vypĺňali dotazníky o našej budúcnosti, som bol akosi „mimo“. Spolužiaci sa pripravovali na prácu v baniach či koželužniach. Učitelia mi radili, aby som si to rozmyslel, aby som zvolil povolanie vhodnejšie pre režim, no moje srdce už bolo dávno rozhodnuté. V roku 1978 som sa zapísal na školu na Šifelovej, kde som študoval lodnú dopravu. 

Potraviny sú vzdialené 212 km. Na soby sa ľudí nepýtajte, je to ako spýtať sa na peniaze na účte, hovorí Marcel, ktorý žije v Laponsku

Po ukončení školy ma čakala vojenská služba, a keď som sa v roku 1986 vrátil, môj sen sa začal napĺňať – stal som sa lodníkom. O sedem rokov neskôr som sa stál kapitánom. Najprv na nákladnej lodi a neskôr som sa stal kapitánom aj výletnej lode, a od tej chvíle som neprestával plávať. 

V čom je rozdiel byť kapitánom na nákladnej lodi a na výletnej? 

Rozdiel medzi nákladnou a výletnou loďou je výrazný, najmä v oblasti zodpovednosti. Na výletnej lodi mám teraz na starosti 250 cestujúcich, zatiaľ čo pri nákladnej lodi som prepravoval tisíce ton uhlia. Nákladná loď má jednoduchší režim – posádka môže nosiť civilné oblečenie, kým na výletnej lodi je poriadok prísnejší, skoro polovojenský. Uniforma je povinná a všetko musí spĺňať prísne štandardy. Na nákladných lodiach sme boli prevažne Slováci, no teraz na výletnej lodi spolupracujem s ľuďmi z celej Európy.  

Kapitán Peter na svojej lodi v Bratislave.

Brainee/Sarah Dobiašová/

Skúste popísať váš pracovný deň. 

Sám seba nazývam „nočný jazdec“ – vstávam o polnoci a pracujem do 6. rána. Potom mám 6 hodín voľna, ktoré využívam na spánok, a od 12:00 do 18:00 večer opäť pracujem. Po večeroch si rád prečítam dobrú knihu alebo trávim čas v spoločnosti kolegov. Prichádzam do styku aj s cestujúcimi, ale to hlavne na začiatku plavby pri uvítaní, alebo na konci. Striedame sa dvaja kapitáni, každý z nás má 6-hodinové zmeny, aby sme sa vyhli únave. Naším komunikačným jazykom je angličtina, ale na Dunaji je úradným jazykom nemčina, čo nám umožňuje spojiť sa s komorami, zavolať pomoc alebo komunikovať s políciou. 

Prečo ste sa nakoniec nestali kapitánom na zaoceánskej lodi ako ste najprv chceli? 

V našich podmienkach neexistovala škola zameraná na toto povolanie. Našťastie bývalá Československá plavba Dunajská mala divíziu riečnej a námornej dopravy. Po maturite som stál pred voľbou, do ktorej divízie sa vydať. Pôvodne som uvažoval o námornej doprave, ale nakoniec rozhodli dve veci: pracovný čas, pretože námorníci pracujú 6 mesiacov a 6 mesiacov sú doma, a vyššie platy na Dunaji, ktoré boli až trikrát vyššie ako na mori. Tieto faktory ma priviedli k rozhodnutiu pre riečnu plavbu, aj keď som si sľuboval, že sa k námornej doprave raz vrátim. Potom však prišla revolúcia a všetko sa zmenilo. 

Ak by niekto mal víziu, že sa chce stať kapitánom, tak čo by ste mu odporučili ako na to?  

Aby sa človek stal kapitánom, musí začať ako plavčík. Po čase dostane lodnícku knižku, do ktorej sa mu zapisujú každodenné plavby. Na postup potrebuje odplávať 540 dní počas troch rokov. Celý proces trvá minimálne 6 rokov, aby sa dostal k kapitánskym skúškam, a potom ešte 2-3 roky praxe s ostrieľanými kapitánmi. Celkovo môže cesta k pozícii kapitána trvať 9 rokov. Vyžaduje to vytrvalosť a schopnosť zvládať zodpovednosť aj psychický tlak, pretože táto práca nie je jednoduchá. 

Nikto neveril, že ho ešte nájdu. Po 67 dňoch našli v mori strateného námorníka, schudol neuveriteľných 50 kíl

S akými najväčšími výzvami sa počas plavby stretávate? 

Pri vysokej hladine vody sa loď nezmestí pod niektoré mosty, takže musíme celú hornú palubu zložiť, aby sme získali potrebný priestor. Je to napínavá situácia, pretože musím presne odhadnúť výšku a často prechádzame s rezervou len 30 cm. Ak je tá rezerva menšia, plavbu musíme zastaviť. Naopak, pri nízkom stave vody sa stáva, že dno lode niekedy narazí na riečne dno, čo je tiež veľmi nepríjemné. Taktiež musíme byť neustále sústredení, pretože pri plavbe lodí neplatí pravidlo pravej strany ako na cestách – lode sa musia vzájomne dohodnúť podľa svojho úseku a aktuálnej situácie.

Výhľad z mostíka.

Archív Petra Dobiaša/

Za tie roky ste určite zažili množstvo nezabudnuteľných zážitkov, či už pozitívnych, alebo negatívnych. Ktoré z nich vo vás zanechali najhlbší dojem? 

Na lodi sú dobré zážitky, najmä vďaka skvelej partii a organizovaným nautickým párty. Avšak za roky sa mi viac vryli do pamäti tragické chvíle. Jedna z najhorších udalostí, ktorých som sa nezúčastnil, sa stala na plavidle Freudenau, kde sa počas povodní potopil remorkér Ďumbier s deviatimi členmi posádky, ktorých som poznal. Silný prúd v priepustí loď stiahol do vody. Iba jeden člen sa zachránil, ostatní bohužiaľ zahynuli. Najsmutnejšie bolo, že som sa s kapitánom rozprával len tri hodiny pred nehodou. Havária sa stala kvôli nedostatku informácií o plavebnej komore, ktorá bola nová a ešte nebola odskúšaná. Odvtedy sa už takéto situácie nevyskytujú, pretože pri vysokých hladinách vody sú stanovené jasné pravidlá pre plavbu. 

Havária remorkéra Ďumbier. Rok 1996.

ORF

Potom určite smrť blízkeho kamaráta a spolužiaka, ktorý sa v noci vybral na palubu nášho nákladného člnu a odvtedy bol nezvestný. Jeho telo sa našlo až po týždňoch. Nezistilo sa či spadol alebo mu niekto pomohol, ale uzatvorilo sa to ako nešťastná náhoda. 

Zažili ste aj vy na vlastnej koži niečo, na čo len tak nezabudnete? 

Myslím, že to bolo niekedy medzi rokmi 1986 a 1990, keď sme plávali z Dolného Dunaja. Za zlých podmienok sme sa nedokázali trafiť do plavebnej dráhy a narazili sme na zatopený ostrov, ktorý nebolo vidieť. Naša loď sa poškodila a vznikla 6,5 metrová diera, takže začala okamžite klesať. Našťastie sa loď usadila asi pol metra nad vodou, a tak sme tam čakali asi mesiac, kým prišla pomoc a evakuovali nás do lodenice v Komárne. 

Mám aj ďalší zážitok z výstupu z plavebnej komory v Pasove, kde sme sa kvôli zlému vzájomnému porozumeniu takmer čelne zrazili s inou loďou. Našťastie som v tej chvíli nebol na službe. Pri náraze ma hodilo o stenu nadstavby lode, mal som len modriny a tržné rany. Šok z tejto skúsenosti ostal, najmä preto, že sa to stalo nečakane v tme. 

Môžu neskúsení kapitáni prispieť k týmto nehodám? 

Je to o skúsenostiach, ale aj tak sa stále dejú nehody. Nedávno mladý kapitán narazil v Komárne do piliera mosta, čo viedlo k zničeniu prednej časti lode a niekoľkým zraneniam. Nehody sa stávajú pravidelne, a hoci sa to môže zdať, za 30 rokov sa počet lodí výrazne zvýšil, pričom havárie ostávajú na podobnej úrovni. Na flotilu okolo 6-7 tisíc lodí v Európe sú incidenty skôr výnimočné. Mladší a menej skúsení kapitáni môžu byť náchylnejší na chyby, ale zas starší ľudia môžu byť menej koncentrovaní. Je to veľmi individuálne. V roku 2019 sa stala vážna havária v Budapešti, pri ktorej zahynulo 28 ľudí. Jeden starší kapitán narazil do malej lode kvôli zlej viditeľnosti a kombinácii faktorov ako tma, hustý dážď a vysoká voda. 

Malá loď sa za 7 sekúnd potopila a kapitán, ktorý mal čoskoro odchádzať do dôchodku, sa od tej doby nachádza v domácom väzení, pretože havária nie je stále doriešená a nikto nechce prevziať zodpovednosť. 

Havária v Budapešti. Rok 2019.

ATV.hu/

Čo sa týka všeobecne havárií lodi, veľa ľudí pozná práve haváriu lode Titanic. Je zrejme, že okolo Titanicu je veľa záhad, ktoré nie sú vysvetlené, ako to vy vnímate? 

Havária Titanicu je známa, ale nie je najhoršia. Mnoho ľudí si ju spája s rôznymi teóriami, pričom zodpovednosť leží na kapitánovi aj spoločnosti, ktorá ho tlačila na kratšiu trasu cez ľadovce. Na konci druhej svetovej vojny sa však stala tragédia s loďou Wilhelm Gustloff. Na palube bolo 10 600 ľudí, hoci loď mala kapacitu len 6 000. Po vyplávaní z Dánska ich zasiahol útok ruskej ponorky, ktorá odpálila tri torpéda. Loď sa potopila za necelú hodinu, pričom takmer 9 600 osôb, vrátane 5 000 detí, zahynulo. Kapitán ruskej ponorky, Aleksander Marinesko, dostal vyznamenanie za tento zásah, hoci obete boli väčšinou civilisti. 

Loď Wilhelm Gustloff. Rok 1937.

Wikipédia/

Aké sú najväčšie pozitíva či negatíva tejto výnimočnej profesie? 

Práca kapitána na lodi je veľmi rešpektovaná a zaujímavá. Pre mňa je najdôležitejším aspektom momentálny pracovný čas, čo mi umožňuje plánovať si voľno a tráviť čas s rodinou. Samozrejme, táto práca so sebou nesie značnú zodpovednosť a stres, a dlhé obdobia bez blízkych môžu byť náročné. Preto je dôležité zvážiť, či ste ochotní tomu opätovať čas. Ja som sa snažil naplno využiť ten čas, ktorý mám s rodinou, a venoval som sa im, aby som si užil každý moment.  

Aj keď cieľ bol jasný, tisíce kilometrov po európskych krajinách jej dali nielen množstvo spomienok, neobyčajných výhľadov a nakoniec aj Splnený sen, ale aj budúceho manžela. O tom, čím všetkým si musela prejsť, sa dozvieš v nasledujúcom rozhovore.

Pracoval aj 14 hodín denne, raz podpálil kuchyňu: Daniel začínal u Jamieho Oliviera, po prvom dni dostal zaujímavú prezývku

Kedy v tvojej hlave skrsol nápad na otvorenie vlastnej čajovne?

Už od svojich 19-tich rokov sa venujem zbieraniu a pestovaniu byliniek. Čaje sú chutné a veľmi zdravé pre organizmus človeka a odkedy ich pijem, cítim sa lepšie a mám silnejšiu imunitu. Chcela som do nášho mesta priniesť niečo prospešné aj pre ostatných ľudí a ukázať im spôsob, ako si zlepšiť zdravie aj prírodnou cestou.

Ďalšia vec je, že čajovne sú pokojné. Je to miesto, kde si človek môže oddýchnuť, zrelaxovať, stretnúť sa so svojimi priateľmi alebo rodinou v príjemnom prostredí. Preto práve čajovňa.

Majka jazdila na kamióne, aby si našetrila na vlastnú čajovňu

Archív Majky Patakovej

Prečo si sa rozhodla ísť práve cestou jazdenia na kamióne?

Vždy som vedela, že chcem mať vlastné podnikanie, ale všetci dobre vieme, že na začiatok sú podstatné peniaze. Chcela som čajovňu, ale nemala som žiadne našetrené peniaze a ísť do banky a zadĺžiť sa na pol života mi prišlo veľmi riskantné. Na kamióne sa tie peniaze dali zarobiť, keďže som nemala žiadne veľké výdavky. Jednoducho sa mi naskytla možnosť ísť jazdiť kamiónom a tak som ju využila.

Na vodičský preukaz, ktorý v tom čase stál približne 2500 eur, ti požičal otec. Ako rodina a okolie reagovalo na rozhodnutie vyraziť do Európy na kamióne?

Moji rodičia vždy stáli pri mne a podporovali ma v tom čo som chcela robiť. Vedeli, že to bude dobrý štart do budúcnosti, aj keď mali veľký strach. Každý deň som im písala, že som v poriadku, s rodinou som bola v pravidelnom kontakte. Na začiatku to trošku ťažšie znášal braček, ktorý je ťažko postihnutý.

Bol zvyknutý, že som každý deň doma a zrazu som bola preč. Tešil sa, keď som prišla domov, a bol smutný keď som odchádzala, ale nakoniec si aj on zvykol. Po dvoch rokoch sa už na mňa ani nepýtal. Vedel, že som na kamióne a že mu z ciest prinesiem nejakú dobrú čokoládu (smiech).

Majka jazdila na kamióne, aby si našetrila na vlastnú čajovňu

Archív Majky Patakovej

Koľko si si takto dokázala mesačne zarobiť?

Na kamióne sa dá celkom dobre zarobiť, ale záleží od toho, v akej firme pracuješ. U mňa sa to pohybovalo od tých 1 800 do 2100 eur. Ale plat záleží od viacerých faktorov. A samozrejme od toho, koľko dní si na cestách. Stalo sa nám, že sme boli za mesiac doma len dva dni. Výplata krásna, ale osobný život nič moc. Bolo to veľmi pohyblivé.

Jazdiť si začínala so strýkom, potom ho vystriedal kamarát Václav, s ktorým si sa neskôr zasnúbila. Ako vyzeral váš bežný deň na cestách?

Každý deň bol iný a niečím výnimočný, ale vstávali sme približne ráno o 3:00 aby sme stihli prísť na 7:00 do práce. Cestovali sme z Krtíša do Nitry, takže nám chvíľu trvalo, kým sme sa dostali len do práce. Pobalili sme si veci do kamiónu, prebrali s dispečerom prácu a plán cesty, vykládky, nakládky, založili sme tachografové karty a vyrazili sme.

Balíš kufre? Najlepšie krajiny, do ktorých sa oplatí presťahovať v roku 2023. Do väčšiny z nich môžeš odletieť ešte dnes

21 hodín bola naša pracovná doba. Odjazdiť sme mohli maximálne 18 hodín. Čiže keď sme začali jazdiť napríklad o 10:00 koniec práce bol na druhý deň o 7:00 ráno. Nasledovala 9-hodinová pauza na jedlo, spánok alebo hygienu. Ľahšie to bolo už keď sme sa dostali do cieľa. Niekedy sme čakali na nakládky alebo vykládky niekoľko hodín, niekedy aj dní. 

Vtedy sme buď zobrali bicykle a šli do nejakého pekného mesta, alebo sme sa prechádzali niekde na pláži pri oceáne. Týchto dní bolo veľmi málo, ale za to boli úžasné a mám na ne krásne spomienky.

Mnohí si pri slove kamionista predstavia urasteného chlapa, ktorý bez zaváhania vyrieši problém pokojne aj ručne-stručne. Nemala si strach vstúpiť do tohto sveta?

Vôbec nie (smiech). skôr som to brala ako výzvu či to zvládnem. A keďže som na kamióne nikdy nebola sama, bola som si istejšia. Myšlienka na čajovňu bola vždy silnejšia ako akýkoľvek strach alebo únava. Keď boli vypäté situácie, plné nervov a stresu, vždy som si povedala „robíš to kvôli čajovni“ a bolo. Vždy sa všetko vyriešilo.

Majka jazdila na kamióne, aby si našetrila na vlastnú čajovňu

Archív Majky Patakovej

Čo bolo pre teba v začiatkoch najťažšie?

Najťažšie bolo asi úplne všetko. V podstate som presadla z osobného auta rovno do kamiónu a v autoškole sú tie autá trošku iné. Tam sa učíš s manuálnou prevodovkou. V kamióne je automatická. Prišlo mi to na začiatku akoby som pilotovala lietadlo, bolo tam milión gombíkov a každý slúžil na niečo iné (smiech).

Asi mesiac mi trvalo, kým som si všetky zapamätala na čo slúžia. A samozrejme, cúvanie s kamiónom bol neustáli boj. Vedela som, že nie som odkázaná na to, aby som sa to naučila, keďže som nikdy nebola sama, takže do toho cúvania sa mi dvakrát nechcelo.

To som sa naučila asi po troch rokoch. Ťažké bolo zvyknúť si na nepravidelný spánok, nepravidelnú stravu. Chvíľu trvalo aj to, že musím odjazdiť naraz štyri hodiny. A po štyroch hodinách znova. 

Majka jazdila na kamióne, aby si našetrila na vlastnú čajovňu

Archív Majky Patakovej

Precestovala si Španielsko, Taliansko, Francúzsko, Portugalsko či Balkán. Ktorá z krajín ti učarovala najviac?

Pre mňa osobne je najkrajšou krajinou Portugalsko. Nádherná príroda, veľmi milí ľudia a celkovo som sa v tej krajine nikdy nenudila ani počas jazdy. Diaľnice na severe krajiny poloprázdne a ja som si mohla užívať krásy prírody, aj keď väčšinou spoza volantu, ale aj tak to stálo za to.

A kde sú najhorší vodiči?

Paradoxne v Portugalsku (smiech). V strede kruhového objazdu odstavené auto som zažila len tam. Ale zlých vodičov máš všade. Všade sú aj dobrí aj zlí vodiči a v každej krajine som sa stretla s oboma prípadmi, takže ťažko povedať, kde nevedia jazdiť.

Nič bizarnejšie už dnes neuvidíš. Poliak napchal 23 ľudí do jedného auta, prešli takto najmenej 1200 kilometrov

Dostali ste sa s Václavom niekedy do situácie, kedy ste sa báli o život?

S Vaškom sme spolu jazdili dva a pol roka. Za tú dobu sa nám nestalo nič také zlé. Boli nepríjemné situácie, ako prostitúti na parkovisku a raz sme na diaľnici dostali defekt na prednú pneumatiku. Vtedy je ťažké udržať kamión na ceste, ale stáli pri nás asi všetci anjeli, lebo práve v tej chvíli sme prechádzali popri parkovisku a mali sme možnosť bezpečne zastať. Mali sme šťastie, že sme nezažili nič strašné. Sú kamionisti, ktorí si toto povedať nemôžu.

A teraz opačne – na ktorú príhodu z ciest najradšej spomínate?

Nemáme len jednu. Je ich veľa, ale ak to mám zhrnúť, pre nás boli najkrajšie práve tie chvíle, keď sme mali dlhú pauzu alebo sme čakali, kým nás naložia alebo vyložia. Mali sme možnosť vidieť plno krásnych miest, na ktoré by sme sa inak nedostali.

Veľakrát sme parkovali blízko oceánu alebo pri krásnych mestách a vždy sme využili možnosť sa ísť niekam prejsť. Takéto dni boli najkrajšie. Práca kamionistu je veľmi náročná a každý deň prináša veľa stresových a nervových situácií. Takže, keď sme mali možnosť prechádzať sa po pláži alebo vidieť nejaké zaujímavé mesto, to bolo na tom najkrajšie. A hlavne to, že sme boli spolu.

Majka jazdila na kamióne, aby si našetrila na vlastnú čajovňu

Archív Majky Patakovej

Nakoniec sa ti podarilo otvoriť čajovňu s príznačným názvom Splnený sen. Stačili ti ušetrené peniaze na jej rozbeh?

Bolo to len tak tak, ale stačili. Čajovňu som zariaďovala svojpomocne s ocinom a Vaškom a pomáhali nám kamaráti a každý kto mohol.

Ako sa čajovni momentálne darí? Čo všetko si v nej ľudia môžu dať?

Myslím, že sa jej darí dobre. Ale stále som len na začiatku a stále je čo sa učiť a zdokonaľovať. Snažím sa zákazníkom prinášať pravidelne čajové novinky a nie len to. V našom meste je čajová kultúra ešte dosť zaostalá a preto sú v čajovni aj iné nápoje, ako je napríklad káva alebo limonády.

Ponuka nápojov sa však mení v závislosti od ročného obdobia. V zime máme skvelú horúcu čokoládu a v lete ľadové osviežujúce limonády alebo alkoholické drinky. No a okrem nápojov sa dajú v čajovni kúpiť zaujímavé dekoračné alebo darčekové predmety a aj handmade výrobky.

Majka jazdila na kamióne, aby si našetrila na vlastnú čajovňu

Archív Majky Patakovej

Jeden regál som vyčlenila na výstavu umeleckých výrobkov od tvorcov z okresu Veľký Krtíš. Zákazníci si tak môžu odpísať kontakt na výrobcu a podporiť ho kúpou nejakých výrobkov. Aj steny čajovne sú vyzdobené obrazmi tunajších umelcov. Snažím sa, aby bola čajovňa pestrá nie len nápojmi, ale aj výrobkami.

Vieš si predstaviť, že by si ešte niekedy opäť sadla do kamiónu a vydala sa do sveta?

Nie (smiech). Neviem si predstaviť, že by som robila tú prácu znova. Neľutujem ani minútu strávenú na kamióne. Samozrejme, chýba mi kamión, ale len to jazdenie. Nechýba mi všetka tá práca okolo toho. A čajovňa bol cieľ.

Tú pokladám za svoj vlastný životný projekt, ktorý som splnila, priznám sa, skôr, ako som čakala. Už chcem len zveľaďovať čajovňu, byť v blízkosti svojej rodiny a keďže na rok 2023 je naplánovaná svadba, tak možno už aj založiť vlastnú rodinu a usadiť sa.

Bol to február 2012. Prvé, čo som zistila bolo, že je tu strašná zima. Február je v Mongolsku najchladnejší mesiac vôbec.

Pamätám si, že som mala oblečenú bundu, v ktorej mi bola zima aj na Slovensku. Keď som sem dorazila, chlad som v priebehu niekoľkých minút cítila v hĺbke kostí.

Prečo Mongolsko? Slovák ho ťažko nájde vôbec na mape ...

Aj ja som mala zo začiatku trocha problém (smiech). Dôvody boli dva. V prvom rade som si tu našla priateľa. V druhom rade tým, že som študovala medzinárodné vzťahy a jazyky, tréning v iných krajinách je pre diplomata veľmi dôležitý. Pamätám si, že všetci spolužiaci si vyberali krajiny ako Belgicko, Nemecko či iné štáty Európskej únie.

Mne prišli nezaujímavé. Povedala som si, že to vyskúšam niekde inde. Najprv som uvažovala o Blízkom východe, potom o ázijských krajinách. Prvé z toho vzišlo Mongolsko, kde som počas magisterského štúdia v Dánsku absolvovala stáž.

Kde si stretla terajšieho manžela?

Na Aljaške počas Work and Travel programu.

Vrátim sa k zime. Spomínala si, že si prišla vo februári, vieš si spomenúť na najchladnejšiu zimu?

Čo je zaujímavé, v Mongolsku sa nepočíta, ako dlho ste tu na základe mesiacov či rokov, ale miestni sa vás spýtajú, koľko zím ste v Mongolsku prežili. Myslím, že je to aj kvôli tomu, že v lete sem chodia turisti, ktorí si užijú leto a vrátia sa naspäť domov. Cudzinci, ktorí sú tu dlhodobejšie, tu žijú aj v zime.

Úhlavný nepriateľ všetkých žiakov - ypsilon. Otestujte sa, či dokážete v týchto slovách správne určiť, či sa píšu s i alebo y

Najchladnejšie zimy, aké som tu prežila, boli v rokoch 2013-14. Potom som sa vrátila domov na Slovensko a prišla som naspäť v roku 2018. Musím povedať, že odvtedy sú tu zimy miernejšie. Je to aj kvôli klimatickým zmenám. V Mongolsku sa štatisticky zvýšila teplota (za 60 rokov) o dva stupne. Je to cítiť. Tým, že mnohí ľudia ešte stále žijú nomádskym spôsobom života, je veľa z nich od prírody závislých. Má to veľký vplyv na to, kde sa budú pohybovať a žiť.

​Je podľa teba nomádsky spôsob života Mongolov udržateľný?

V rámci nejakých formálnych politík a vízií sa o tomto spôsobe života, ktorý je súčasťou mongolskej kultúry, hovorí dosť málo. Mladí ľudia sa väčšinou sťahujú do miest a nechcú žiť spôsobom života, ktorí viedli ich rodičia. Žiť nomádsky a najmä v zime je veľmi náročné. Ani v lete to nie je najjednoduchšie, lebo je strašne horúco. Človek musí skoro vstať, postarať sa o zvieratá, o teplo v jurte, muži chodia so zvieratami von, ženy celý deň varia a pripravujú deti do školy, lebo nie všetci sa nachádzajú v blízkosti školy. Je to celodenná práca, nie osemhodinová. Čo je zaujímavé, keď sa v septembri začne nový školský rok, väčšinou sa ženy s deťmi sťahujú do miest, aby mohli chodiť do školy.

 

 

 

 

 

Zobrazit příspěvek na Instagramu

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Příspěvek sdílený Jana Zilkova (@janazilkova)

Napriek tomu, že do hlavného mesta prišli ľudia z vidieka, keď už sú tu, musia sa usadiť. Žijú v jurtách, majú to povolené aj v meste. Alebo bývajú aj v jednoduchších domoch, ale nemajú už zvieratá. Tým, že je tu chladnejšie a život nie úplne jednoduchý, ľudia sú tuhší a odolnejší nielen voči zmenám v počasí, ale aj v živote.

VIDEO Vedci odhalili, ako vyzeralo najväčšie jazero našej planéty. Zasahovalo až na Slovensko, ťažili sme z toho celé desaťročia

Sú zvyknutí aj na smrť zvierat. Keď je zima veľmi chladná, objavuje sa prírodný úkaz, ktorý sa volá „dzud“, kedy naraz zahynú tisíce zvierat. Mne je smutno sa na tie štatistiky pozerať, ale tunajší ľudia sú na to zvyknutí. Mongoli rozlišujú rôzne typy dzudu - buď sa zvieratá nevedia dostať k tráve alebo k vode, všetko závisí od prírody. Tým, že dochádza k zmenám vo frekvencii požiarov či potôp, tým je ťažšie uchovať si nomádsky spôsob života.

​Aké teploty vládnu v zime?

Najnižšie teploty mimo mesta tu môžu dosiahnuť -45 °C. V meste je o čosi teplejšie. Ja som zažila nejakých -35 °C. Bola som len pár minút vonku a nebolo mi všetko jedno, ale uvedomila som si, že nie je rozdiel medzi -15 a -30 °C.

Je to proste strašná zima. Je tu suchá, keďže Mongolsko je vnútrozemská krajina medzi Ruskom a Čínou.

Rozprávala som sa napríklad s Japoncami, tí mi hovorili, že vlhká zima, ktorú majú oni, je oveľa horšia. Ale potvrdili, že aj tá mongolská je dosť zlá.

Myslíte si, že poznáte dobre Česko? Skúste na slepej mape určiť, kde sa nachádzajú Praha, Brno či Opava. Je to ťažšie, ako si myslíte

Ako sa dýcha v nízkych teplotách, navyše keď má hlavné mesto problém so znečistením?

Nie je to nič komfortné. Teraz chodíme von všetci s respirátormi, máme šály a bundy, aby sme si zakrývali polovicu tváre, aby sme si ochránili dýchacie cesty. Najzlatší je pohľad na malé deti, ktoré vyzerajú ako také snehuliačiky, lebo majú strašne veľa vrstiev a rodičia im dávajú okolo hlavy šály a vidno im iba oči. Čo sa týka Ulanbátaru, tak okrem toho, že je to najchladnejšie hlavné mesto na svete, tak je aj jedno z najznečistenejších, čo sa týka kvality vzduchu.

Čím to je spôsobené?

Najčastejšie používané štatistiky hovoria, že 80 percent znečistenia pochádza z vykurovania jurtových štvrtí, nazývaných „ger distrikty“. Ger znamená v mongolčine jurta. V jurtách a domoch nemajú prístup k infraštruktúre – vodovodom, sanitácii, kanalizácii, elektrine, plynu. Stále kúria uhlím, napriek tomu, že od roku 2019 je kúrenie surovým uhlím zakázané. Začali vyrábať rafinované uhlie, je to dosť špinavý biznis. Rafinované uhlie má vydržať dlhšie, ale má nižšiu výhrevnosť.

Hoci oficiálne štatistiky vlády hovoria, že kvalita vzduchu sa zlepšila, veľa ľudí ilegálne kúri obyčajným uhlím, lebo si to rafinované nemôžu dovoliť. Ľudia taktiež kúria tým, čo nájdu.

 

 

 

 

 

Zobrazit příspěvek na Instagramu

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Příspěvek sdílený Jana Zilkova (@janazilkova)

V zimnom čase, kedy je kvalita vzduchu najhoršia, teda najmä ráno, chodíme v respirátoroch. Ráno ľudia vstanú, zakúria si a chodia do práce autami. Okolo 10 percent znečisteného vzduchu je v dôsledku starých aut, ktoré sa sem dostanú z Japonska, Južnej Kórei či Európy, lebo čo sa týka emisných pravidiel, nie sú nejaké striktné. Navyše sem prúdi nekvalitný benzín z Ruska.

Kúri sa aj jačím trusom?

Na vidieku áno, je to dobrý príklad cirkulárnej ekonomiky. V meste sa to už nedeje, lebo tu nie je ten trus.

Nevplýva na kvalitu ovzdušia aj ťažba čierneho uhlia?

Mongolsko leží na približne 10 percentách svetových zásob čierneho uhlia. Je to krajina, ktorá má veľa nerastných surovín. Bane na čierne uhlie sa nachádzajú aj v blízkosti Ulanbátaru. Sú snahy, aby tam ľudia nechodili a nebrali si uhlie, ale niektorí to robia ilegálne. Uhlie tu je všade, je to nerastná surovina, ktorá sa dá kúpiť lacno. Kedy sa zakáže uhlie v akejkoľvek forme sa nevie, a ani sa o tom nerozpráva. Ťažobný priemysel je v Mongolsku hlavný zdroj príjmu a ekonomika je nediverzifikovaná a hrozne zraniteľná, ukázal to aj covid.

Aké majú aktivity ľudia v meste počas zimy?

Tí, ktorí sú odolnejší, chodia von na dlhšie. Ľudia sa stretávajú v reštauráciách, baroch ...

Aj sa korčuľujú?

Kedysi sa korčuľovalo vonku na jazerách, riekach, ale minulú zimu sa postavil prvý ľadový štadión v spolupráci s Kanaďanmi. Ja by som to neriskovala ísť na rieku alebo jazero. Nikdy neviete, aký hlboký je ten ľad. Veľa Mongolov nevie plávať, v lete sa tu veľa ľudí utopí.

Na čo by človek nemal zabudnúť, keď príde do Mongolska v zime, čo by si mal priniesť?

Po tých rokoch som zistila, že si netreba nosiť nič. V podstate nič nestačí. Ja som si kúpila pred štyrmi rokmi v Nemecku strašne drahú bundu, o ktorej mi tvrdili, že je najteplejšia, akú majú. Teraz mám vlastne zimné oblečenie iba lokálne. Z kašmíru, z vlny, hrubé, niekoľkovrstvové. Mám bundu, ktorá vyzerá ako „deel“, čo je tradičné oblečenie, ktoré nosia Mongoli. Pri hlave má veľa výplní a siaha až po členky, je veľmi teplá. Snažím sa podporovať lokálnych výrobcov, bola vyrobená tu.

​Aké snehové podmienky vládnu v Mongolsku?

Na juhu je púšť, väčšinu povrchu však pokrývajú stepi, osem percent z celkového územia sú lesy, ktoré sú prevažne na severe, najmä tam je viac snehu. V meste sa ho veľa neuchová.

V Ulanbátare nehrozia snehové prázdniny?

Tu majú prázdniny kvôli vzduchu. Teraz sa začínajú od 18. decembra do 2. februára. Je to aj preto, že je tu v zime strašne veľa detí chorých (aj pred covidom), sú to akési chrípkové a vzdušné prázdniny. Kvôli covidu tu však školy boli zatvorené skoro nonstop dva roky.

 

 

 

 

 

Zobrazit příspěvek na Instagramu

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Příspěvek sdílený Jana Zilkova (@janazilkova)

Keby sme porovnali mongolskú a slovenskú zimu?

S rodičmi sme často chodievali do Tatier. Mongolská zima mi pripomína našu horskú zimu. Vzduch je štipľavý, niekedy to bolí, keď ho dýchate. Mimo mesta je čerstvý dobrý vzduch. Neoslavujú tu však Vianoce. To mi najviac chýba, aj keď my si vyzdobíme svoj príbytok.

Čo hovorí manžel na Vianoce?

Veľmi by chcel ísť na vianočné trhy, tie sa mu páčili najviac, tak ako asi každému (smiech). Keď bol malý, mali stromček, ale ten dôvod Vianoc mu uniká tak, ako ostatným. Hoci ani jeho rodina nie je kresťanská, majú stromček - ako ostatní nekresťania. Je to veľmi zaujímavé, myslím, že to je veľmi častý jav v rozvojových krajinách.

Nemyslím to zle, ale veľa ľudí v týchto krajinách chce implementovať to, čo sa robí v USA, vo Veľkej Británii, čo sa robí u nás v Európe.

Tento rok som prvýkrát zažila na Deň vďakyvzdania, že si miestni začali objednávať morky. Na niektorých stránkach reštaurácií som videla, že ich už nemajú, boli vypredané. Z ničoho nič tu začali oslavovať aj Halloween.

Deti sa prezliekli do kostýmov a klopali na dvere, aby sme im dali sladkosti. My doma veľmi nemáme sladkosti, bola som v šoku. Mikuláša tu zas majú ruského v modrom odeve. V meste vidno mix tradičnej kultúry a toho, čo sem prišlo s cudzincami a miestnymi, ktorí sa vrátili po pobyte v zahraničí.

Momentálna situácia s koronavírusom?

Teraz nám počet prípadov dosť klesol. Avšak pred dvoma mesiacmi sme mali veľa prípadov. Je tu vysoká zaočkovanosť. 80 percent ľudí, ktorí sa mohli dať zaočkovať, sú už zaočkovaní. Situácia je stabilná. Hranice sa kvôli novému variantu teraz pre cudzincov zatvorili, no už vyše mesiaca sú zatvorené hranice s Čínou, čo má obrovský ekonomický dopad na Mongolsko. Väčšina importu a exportu sa týka Číny. Mnoho malých podnikateľov iba prežíva.

Čo ťa na Mongolsku najviac fascinuje?

Sú to ľudia, každodenné príbehy aj pozitívne aj negatívne. Každý deň je výzva.​

V našom rozhovore sa dozvieš, ktorá krajina odštartovala Jankin blog, čo jej prekáža u iných tvorcov na sociálnych sieťach, ako sa pri toľkom cestovaní vyrovnáva s vyčerpaním či prečo predávajú letecké spoločnosti viac leteniek ako je miest na sedenie.

Už vo viacerých rozhovoroch a aj u seba na webe si hovorila o tom, prečo si sa rozhodla pre „cestovateľskú kariéru“ s dôrazom na vyhľadávanie dostupného cestovania pre všetkých. Spomínaš si však na konkrétnu krajinu/zážitok, ktoré v tebe vyvolali finálny impulz, že máš ísť do toho?

Celé to začalo úplne náhodným článkom o Seychely, súostroví kde som strávila mesiac, zistila, že to tam vôbec nie je také drahé a túžila som ho predstaviť ostatným. Nikdy som neplánovala byť blogerkou, študovala som právo a rozmýšľala nad kariérou sudkyne alebo advokátky, zrazu však prišlo cestovanie a mňa sa to veľmi chytilo.

Prirodzene milujem ľuďom venovať rady a môj prvý článok o Seychely získal extrémne veľa prečítaní. Na základe tohto feedbacku som potom založila blog. Takže sa dá povedať, že za to môže spomínané súostrovie, konkrétne chvíľa, keď k nám v mori priprávali maličké korytnačky. Bol to zážitok na nezaplatenie pri ktorom som si povedala, že chcem vidieť viac a túžim to dopriať aj ostatným.

Som študent, môj mesačný budget na všetko je 300 eur. Môžem cestovať? Aj inde ako do Brna na víkend?

Jasná vec, samozrejme z toho ale nebudú na mesiac Seychely (smiech). Ak sa však peniaze správne rozložia, cestovať sa dá aj s 300 eurami! Letenka sa dá zohnať aj za 20 eur, stačí si nastaviť price alerty a ona jednoducho niekde vyskočí. Treba si vybrať destináciu, kde nezaplatíš za prepravu z letiska viac jak za samotnú letenku.

Záleží tiež, čo chceš na svojom výlete vidieť, ja mám najradšej prechádzanie sa, poznávanie a túlanie po meste a to je zadarmo. Môžeš ísť na free walking tour, čiže sa zoznámiš aj s lokálnymi ľuďmi a spoznáš dané miesto z ich pohľadu. Samozrejme treba niekde jesť či spať, to sa dá však vyriešiť Couchsurfingom a jedlom z potravín. Vždy všetkým odporúčam, nech idú aj napriek nízkemu budgetu, vtedy vznikajú najlepšie spomienky.

Seychely odštartovali Jankinu vášeň pre zdieľanie svojich zážitkov z ciest.

Archív Janky Travelhacker/

Prejdem rovno k otázke, ktorú momentálne rieši mnoho Slovákov – čo je cestovateľský trend toto leto? Podľa teba.

Nedá sa povedať jeden, pretože veľmi záleží, čo ľudia chcú, no ako veľmi pozitívny trend vnímam, že čoraz viac ľudí chápe, že júl a august sú veľmi zlé mesiace na cestovanie a odkladajú si dovolenku na jeseň alebo ju absolvovali už v strede júna. Celkovo sa mi páči zahodenie konceptu letnej dovolenky a vyhľadávanie tepla a slnka za hranicami, keď je u nás na Slovensku už chladno.

Koľko času ti denne zaberie práca na sociálnych sieťach? Predsa len – spolu s predajmi kníh a spoluprácami ťa to živí.

Koľko času do toho venujem, toľko mi môj blog vezme. Posledný rok som pracovala veľmi veľa, priemerne 12 hodín denne, aj cez víkendy. Samozrejme, popri cestovaní pracujem menej, tam toho času až tak veľa nie je. Musím však priznať, že v tom období som začínala byť trošku vyhorená, takže som to v poslednej dobe skresala a povedala som si, že v prvom rade potrebujem prioritizovať seba a až keď budem naozaj spokojná, potom prichádza práca. Primárne je teraz pre mňa cvičenie, meditácia, rodina, kamaráti a do zvyšného času sa snažím vložiť svoju prácu, čo vychádza na pár hodín denne.

Cestovateľka Nina: Na Azoroch sme sa prebúdzali medzi hortenziami pri kravách, v Bosne nás vystrašili Turci, ktorí pri šoférovaní pili

Sociálne siete vyžadujú pomerne veľa extrovertizmu. Je niečo, čo sa ti nepáči, keď robia iní cestovatelia a ty by si to napríklad nikdy nespravila?

Ja som extrovert prirodzene, takže z tohto pohľadu to mám jednoduché (smiech). Každý influencer robí obsah, ktorý je mu istým spôsobom blízky, u mňa sú to praktické tipy. Myslím si, že tvorím hodnotný obsah, no to už dnes povie každý aj napriek tomu, že sa vytŕča v bikinách a hovorí o tom, koľko nového botoxu má v perách. 

Ako influencer rešpektujem tvorbu každého influencera – každý má svoje silné stránky. Ako bežný používateľ však vnímam, že na sociálnych sieťach je čoraz viac "virálneho odpadu", ktorý tvorí úplne mylný pohľad na svet. Ja osobne ako používateľ sa sociálnym sieťam čo najviac vyhýbam, pretože sú ako čierna diera, ktorá dokáže zožrať hodiny času.

Občas mám pocit, že po trojdňovom tripe niekde v európskom meste som viac unavená ako po mesiaci v práci. Máš obdobia, kedy sa cítiš že vyčerpaná? Ako s tým vtedy pracuješ?

Táto téma je pre mňa momentálne aktuálna, pretože tento rok cestujem veľmi veľa, vychádza to myslím až na osem mesiacov z dvanástich, čo som mimo Slovenska. Je to náročné, no mne cestovanie a zdieľanie tipov prináša toľko radosti, že sa to vždy nejako vybalansuje. Mám to inak ako bežní ľudia, pre mňa je cestovanie prácou a môj pobyt doma je ako dovolenka. Keď potrebujem trošku vypnúť, jednoducho sa nevydávam na cesty a užívam si pocit domova.

Portugalsko.

Archív Janky Travelhacker/

Napriek tomu, že si videla desiatky krajín, miluješ cestovanie, iné kultúry, stále sa vraciaš na Slovensko, máš tu základňu. Nemala si nikdy také nutkanie, že odídeš?

Nutkanie odísť zo Slovenska som nikdy nemala, nech si vraví ktokoľvek čokoľvek, naša krajina je stále na tom super, bez ohľadu na našu vládu. Samozrejme závisí s kým sa porovnávame, no ak to zoberieme v globálnom merítku, tak sme na tom sakra dobre.

Ktorá krajina je podľa teba cestovateľsky najviac nedocenená? A ktorá preceňovaná?

Ako nedocenené vnímam Gruzínsko, kam chodí veľmi málo ľudí a pritom je to naozaj autentická krajina s úžasným jedlom a skvelými obyvateľmi. Jeho hlavné mesto je jedno z najkrajších miest na svete. Preceňované asi nie je nič, pretože všetko, čo je obľúbené je tak z nejakého dôvodu. Ten dôvod však potom prekrýva či priam maže extrémny turizmus a to sa deje veľmi turistickým destináciám ako sú letné Santorini, Mallorca či Ibiza.

Podstatnú časť svojich tripov plánuješ, ale aké miesto a rolu v nich zohráva spontánnosť?

Spontánnosť je pre mňa o uvoľnení sa a cítení sa dostatočne slobodne na to, aby som bezhlavo nenasledovala naplánovaný itinerár. Je to môj večný boj. Tým, že si robím prehľad o krajinách kam sa chystám, zistím čo sa dá vidieť a naplánujem si to, sa chcem toho potom aj prirodzene držať. Spontánnosť je v tomto trochu nepriateľ, lebo nemusíš stihnúť vidieť všetky tie miesta, no ak ju ja sama občas dokážem aplikovať, navštívené miesta si užívam oveľa viac.

Janka na Zakynthose.

Archív Janky Travelhacker/

Poslednú dobu na TikToku čoraz viac vyskakujú videá o tom, ako letecká spoločnosť predala viac leteniek jak sedadiel a cestujúci sa do preplneného lietadla aj napriek zakúpenej letenke nedostali. Ako je to vôbec možné?

Každá letecká spoločnosť predá viac miest ako je v lietadle dostupných, pretože je nejaké štandardné percento ľudí, ktorí neprídu aj napriek zakúpenej letenke. Ak však prídu všetci, nastáva overbooking a niektorí ľudia sa do lietadla nedostanú. Je to ale úplne v poriadku, pretože takýto ľudia majú nárok na odškodnenie a na náhradný let alebo vrátenie peňazí. Zabrániť tomu aby ste sa stretli s overbookingom je urobiť si online check in a ideálne čo najskôr.

Pozrela si sa naozaj do rôznych kútov sveta, ktorá lokálna kuchyňa ťa najviac oslovila?

Gruzínska, mexická, talianska a grécka!

Dobrodruh Martin z projektu Kam po Slovensku: Počas stanovačky v lese okolo nás pobehovala žena, ktorá utiekla z blázinca

Čo hovoríš na low cost cestovanie v pravom slova zmysle, kedy ľudia prespávajú vonku a stopujú si odvoz? Máš skúsenosť aj s niečím takýmto?

Kedysi som tak cestovala, napríklad aj teraz na svojom tripe v Nemecku prespávam v stane, takže mi to je veľmi blízke. Myslím si, že je to skvelý spôsob cestovanie pre ľudí, ktorí nemajú vysoké financie a napriek tomu chcú vidieť svet a zároveň si myslím, že im to dokáže otvoriť ešte viac obzorov a ukázať svet autentickejšie ako keď má niekto na cestovanie veľa peňazí.

Čo sú podľa teba najčastejšie chyby, ktoré robia začínajúci cestovatelia?

Odkladajú cestovanie, kým budú mať viac peňazí, času, kamarátov či frajerku. V rámci praktických chýb kupujú letenku príliš skoro alebo neskoro, nevedia čo je dobrá cena, nevyužívajú zľavové kupóny na ubytovanie, cestujú radšej menej a míňajú viac peňazí.

Mesto Batumi v Gruzínsku. Lokálna kuchyňa patrí k Jankiným najobľúbenejším.

Archív Janky Travelhacker/

Aký tip by si venovala tým, ktorí by chceli začať s objavovaním sveta, no nevedia ako a kde?

Nech čítajú môj blog, spýtajú sa kamarátov, ktorí takto cestujú alebo ak majú viac peňazí, nech idú na prvý výlet s jednou z dobrodružných cestoviek so sprievodcom a menšou skupinkou. Tam okúsia cestovanie a potom si už možno trúfnu odísť preč aj sami.

Keď si spomenieš na Janku pred pravidelným cestovaním a porovnáš ju s dnešnou Jankou – v čom ťa svetobežníctvo najviac zmenilo?

Janka sa mení každú minútu, pretože každá interakcia a pohľad môže zmeniť, ako vnímam veci. Myslím si, že vďaka cestovaniu vnímam oveľa menej skutočností ako jasne stanovených, oveľa viac chápem, že sa veci menia a keď vidím rôzne kultúry, geografické či životné podmienky v iných krajinách, vnímam, že sme veľmi prispôsobivé bytosti a dokážeme sa adaptovať na čokoľvek, čo príde.

Určite máš aj ty nesplnené cestovateľské sny – aké?

Áno, môj wishlist je stále plný. Je na ňom Venezuela či Barma, kde však momentálna situácia nie je veľmi priaznivá. Ďalej sú na ňom miesta, ktoré sú uskutočniteľné, no zatiaľ som nestíhala, napríklad Veľkonočné ostrovy, pobehať si Argentínu, ísť ľoďou po Francúzskej Polynézií či Zélande. Bližšími cieľmi sú Kazachstan, možno Mongolsko, Ladakh v Indii, juh Talianska či Korzika.

Pamätníky venované tomuto legendárnemu britskému hudobníkovi nájdeme v New Yorku, Havane či napríklad v Prahe. A pravdaže aj na Slovensku v Bardejove.

Dom, galéria, parčík a ulička

Keď prejdeš v Bardejove od Baziliky Minor sv. Egídia do Parku Emila Korbu, objavíš niečo nevídané. Len sto metrov od kostola nájdeš dom venovaný kapele The Beatles. Dom, galéria, parčík, ale aj ulička. To všetko vytvoril Pavol Zajac svojou tvrdou prácou a presvedčením.

Imagine - Predstav si

Archív/

Ako nám povedal, všetko to začalo mottom „Imagine“ – „Predstav si“. Nie je to len názov známej skladby Johna Lennona, ale aj celá myšlienka tohto netradičného komplexu. „Toto je základná vec a od nej sa to všetko odvíja. Toto je moja predstava,“ vysvetlil Pavol Zajac.

Pamätník začal budovať v osemdesiatych rokoch, no s touto myšlienkou sa pohrával už dlhšie. Ako prvý vznikol parčík. „Na začiatku tu boli len štyri kamene, ako aj členovia kapely sú štyria,“ objasnil. Nájdeš tam aj názvy kmeňových LP albumov, ale aj odkaz na dvorného fotografa skupiny, a to Čechoslováka Deža Hoffmana či Briana Epsteina.

Parčík Johna Lennona.

Archív/

Kamene však Pavol Zajac nevyberal náhodne. Snažil sa, aby v istom zmysle vystihovali osobnosť hudobníkov. Napríklad ten s menom Johna Lennona je viac hranatý, pretože spevák mal trošku výraznejší nos. Kameň Paula McCartneyho má pre zmenu obrátené „P“ v jeho mene, keďže hudobník bol ľavák.

To nie je všetko. V Parčíku sa nachádza aj jabloň, ako odkaz na spoločnosť Apple Corps Limited, ktorá nahradila skoršiu spoločnosť kapely Beatles Ltd. Jej hlavnou časťou bolo Apple Records, nahrávacia spoločnosť, ktorú hudobníci založili.

Generácia Beatles

Pri parčíku to neostalo. Pavol Zajac sa rozhodol svoje zanietenie pre umenie kapely a ich odkaz pre spoločnosť zobraziť aj na svojom dome. Od kameňov prešiel k plastikám na dome. „Bola tu na zemi taká železná tabuľa, na ktorej boli vyvarené mená členov kapely,“ začal vysvetľovať. Svojský Bardejovčan si už nepamätá presne prečo, no musel ju premiestniť. Vtedy prišiel nápad dať ju na fasádu domu.

Nebolo to však všetko naraz. Tabuľami po celej spodnej časti fasády domu majú tiež špeciálny význam. „Toto tu všetko je generácia The Beatles,“ povedal na margo kovových plastík na stenách. Kapely, ktoré sú tam nevyberal náhodne a spĺňajú isté kritéria. Všetky museli vzniknúť medzi rokmi 1960 až 1970. Avšak sú tam aj výnimky, ako napríklad Karel Gott či Meky Žbirka. „Gott, to je osobnosť. Oni dokonca aj v jednej firme nahrávali,“ ukazuje na plastiku s menom legendárneho speváka.

Pavol Zajac je určite jednou z ikonických osobností Bardejova. Vďaka svojej typickej montérkovej blúze, fúzom, šiltovke a bicyklu ho spozná každý.

Archív/

Nájdeš tam kapely z celého sveta. Ukrajiny, Poľska, Maďarska, ale aj napríklad z Japonska či Izraela. „Dlho som hľadal ruskú kapelu,“ hovorí najväčší fanúšik „Chrobákov“. Návrhy na plastiky vymýšľal sám a podieľal sa na ich výrobe. Celá táto fasáda je výsledkom jeho tvrdej práce a množstva mozoľov na rukách.

Osobnosť Johna Lennona

Pri plastikách na spodnej časti fasády domu neostal. Stena, ktorú môžeme vidieť z parku za Bazilikou, je venovaná osobnosti frontmana kapely. Nájdeme tam portrét samotného Johna Lennona, kapely The Beatles a železnú plastiku s jeho družkou Yoko Ono. Pri tvorbe plastiky mal Pavol Zajac obavy. Chcel, aby bolo vidieť, že Yoko je aziatka. „Mal som obavy, ale podľa mňa to vyšlo,“ povedal.

Plastika Johna Lennona a jeho partnerky Yoko Ono.

Archív/

Zároveň je tam aj dátum a miesto narodenia legendárneho hudobníka, deň jeho úmrtia a motto „Imagine“. Pavol Zajac si dal dokonca aj vyrobiť tabuľku s názvom ulice. Aj keď oficiálne sa si na Kláštorskej ulici, tak Bardejovčania to tu poznajú ako Uličku Johna Lennona. „Ja som si pomenoval túto ulicu,“ hovorí Zajac. Ako vysvetlil, tak si v Skalici dal vyrobiť tabuľu. Teda pre istotu štyri, ak by mu ju niekto ukradol.

„Mesto nerobilo problémy,“ odpovedal na otázku, že či mal s touto svojou iniciatívou nejaké ťažkosti. Jediné boli za čias komunizmu, keď mu jednu tabuľu s originálnym názvom ulice dali odstrániť. A prečo práve Ulička Johna Lennona a nie celej kapely? Ako nám vysvetlil Pavol Zajac, tak John Lennon bol vedúcou osobnosťou, a práve preto sa rozhodol mu vzdať takýmto spôsobom poctu.

Flower Power

Priečelie domu zasvätil „najkrajším a najmilším“ 60. rokom minulého storočia a hippies. Nájdeš tam dve kovové plastiky s notovými taktami jeho obľúbených skladieb, ale aj odkaz na „deti kvetov“.

Flower Power.

Archív/

Pravdaže nechýba ani skladba All You Need Is Love. Tá podľa najväčšieho fanúšika kapely vystihuje toto obdobie. Avšak ani budovanie tejto pocty obdobiu hippies sa nezaobišlo bez komplikácii. „Najprv sme urobili noty ploché,“ vysvetlil a pokračoval, že to sa mu nepáčilo. Chcel dosiahnuť, aby boli vypuklé „jak bandurky“. To znamenalo ďalšie hodiny práce, no jeho predstava sa mu naplnila.

Zlý vtip? Postavy na Pražskom orloji sa po rekonštrukcii podobajú na kamarátov reštaurátora

Beatles toaleta

Avšak pri vonkajšej fasáde domu a parčíku to nekončí. Pavol Zajac svoj suterén premenil na galériu. Keď tam vojdeš, uvidíš všade naokolo fotografie kapely. Niečo má z Anglicka, niečo z Kanady. Po ľavej strane je „nárazníková zóna“. Sú tam zavesené gitary. Všetky československej výroby. A prečo nárazníková zóna? Pretože, ako povedal Pavol Zajac, každý kto tam príde do nich vrazí.

Beatles záchod.

Archív/

Ak si myslíš, že je tých unikátov už dosť, tak máme pre teba ešte jeden. Beatles záchod. Áno, čítaš dobre, záchod. Okachličkovaná toaleta s pisoárom so stenami zaplnenými plagátmi a fotkami legendárnej kapely.

Spomienkový koncert

Pavol Zajac pri svojej vášni neostal iba pri pamätníku. Už osemnásť rokov organizuje pravidelne spomienkový koncert v deň smrti Johna Lennona. Spoločne aj s inými fanúšikmi zapália sviečky a zahrajú si známe skladby.

Aj napriek tomu, že po minulé roky týmto zhromaždeniam bránila pandémia, tak ľudia na legendárneho hudobníka nezabudli. Pod nápisom „Imagine – Predstav si“ blikotali aj vtedy horiace sviece na pamiatku tejto legendy.

Ulička, parčík a galéria sú výsledkom tvrdej práce zanieteného fanúšika. Mesto, ktoré je známe svojím historickým centrom, má ďalší unikát. Pavol Zajac zasa naplnenú svoju víziu. Ako povedal, všetko je to jeden celok: „Všetko to nadväzuje. Ten kto to prežil a zažil, tak na to príde.“

Chuť učiť sa

Na druhej strane tvrdí, že má veľké šťastie na ľudí. Už na základnej škole jeho chuť učiť sa podchytila bývala triedna učiteľka, za čo je jej veľmi vďačný. Aj vďaka nej sa dostal na osemročné gymnázium vo Vranove nad Topľou.

Rozvíjať a vzdelávať sa sa mu darilo aj vďaka organizácii Divé maky, ktorá pomáha talentovaným Rómom na Slovensku. „Som v organizácii Divé maky, ktorá pomáha Rómom na Slovensku, ktorí majú nejaký talent. Oslovili ma s tým, že organizácia GBE Foundation prostredníctvom svojho programu posiela troch študentov gymnázií zo Slovenska do Ameriky. Napísal som esej, spravil som interview a vzali ma,“ ozrejmuje, ako sa začali črtať jeho prvé kroky, ktoré ho priviedla do USA, kde študuje strednú školu na Santa Cruz High School.

Daniel študuje v USA.

Tomas Lakostik/Tomas Lakostik

Keď mu oznámili, že získal stáž, mal zmiešané emócie. Hoci sa tešil, mal aj obavy. Bolo to prvýkrát, čo mal vycestovať od rodiny, a to rovno tak ďaleko. „Mal som stres z toho, či sa dobre adaptujem. Prvý deň v USA som bol nervózny.  Hosťovská rodina ma vyzdvihla z letiska. Potom sme odbočili z cesty a prvýkrát som videl oceán. Povedal som si 'dobre, že som prišiel',“ spomína. Veľké obavy mala oňho aj mama, ktorá mu však nakoniec cestu za vzdelaním povolila.

Jeho obavy boli zbytočné, kamarátov si našiel oveľa skôr, než dúfal.

Priznáva, že zo začiatku bola jeho slovná výbava veľmi formálna. „Frázy ako 'How Are you?'“ decká veľmi nepoužívajú. Naučil som sa preto rozprávať viac neformálne.“

Mýlia si ho s Mexičanom

Na gympli na Slovensku je jediný Róm v triede. „So spolužiakmi sme spolu kvázi od piateho ročníka, na začiatku tam boli deti, ktoré mi dali pocítiť, že som Róm. Boli to práve tie deti, ktoré sa neučili a buď prestúpili alebo sa nedostali ďalej,“ tvrdí.

V USA sa s rasizmom nestretol. „Nikto tu nerieši farbu mojej pleti, ale len to, aký som človek,“ hovorí a so smiechom dodáva, že si všetci myslia, že pochádza z Mexika. „Vravím im, že som z Európy.“ Nešpecifikuje, že je Róm, „pretože vidia Gypsies inak – ako čarodejníkov. Nechce sa mi veľmi vysvetľovať, ako to je.“ 

So slovenským veľvyslancom v USA

Archív/daniel Mucha/

Učitelia sú v mnešom strese

V čom vidí rozdiel medzi výučbou na Slovensku a v USA? „Hodiny sú oveľa dlhšie. Na Slovensku máme 45 minútové hodiny. Tu máme hodinu a pol a potom 40 minútovú prestávku. Porozprávaš sa s kamarátmi a si oddýchnutý,“ popisuje štúdium.

Mladý Róm si pochvaľuje uvoľnenejšiu atmosféru, ktorú si vysvetľuje menším tlakom na splnenie osnov. „Učitelia sú tu menej v strese. Na Slovensku stále prízvukujú, že meškáme. Tlačia na nich a potom tlačia na nás a každý je v strese.“

Na hodinách, na ktorých to je možné, veľa diskutujú. Dôležité sú vraj domáce úlohy a projekty, ktoré musia odovzdať „Je to založené na tom, že musíš odovzdávať úlohy, nemusíš byť ani múdry, ale musíš odovzdať zadania,“ozrejmuje. 

Zahral si v školskom muzikáli

Archív/daniel Mucha/

Dostal aj pracovnú ponuku

Školský rok je rozdelený na dva semestre. Každý si volia štyri alebo tri predmety. Prvý semester mal Daniel kreatívnejšie hodiny - Fotografiu, matematiku, anglickú literatúru a videoprodukciu. „Učili sme sa ako robiť videá, ako narábať s 3D grafikou, dosť veľa som sa tam naučil. Dokonca som dostal príležitosť robiť 3D grafiku vo firme Space tech, keď budem straší,“ hovorí. 

Daniel má aj umelecký talent. Na Slovensku sa venoval herectvu, ktoré 10 rokov študoval na základnej umeleckej škole. V USA svoje hobby nezavesil na klinec. „Vyskúšal som si vystupovať v školskom muzikáli. Hral som otca Ariel v predstavení Malá morská víla.“

Chce pomáhať 

Hoci ho to tiahne k divadlu, chce predovšetkým pomáhať Rómom a svoju budúcnosť vidí zatiaľ inde. „Pomohlo mi veľmi veľa ľudí, chcel by som to vrátiť späť,“ priznáva. „Rád by som založil firmu, ktorá by Rómom sprostredkovala prácu. Môj ultimátny plán je znížiť nezamestnanosť.“

Mali ste čas prichystať sa na tvrdý lockdown?

Záleží na tom, v ktorej časti mesta. Najprv bola zatvorená východná časť, tam mali na to, aby sa pripravili, iba necelý deň. My bývame v západnej časti mesta, na prípravu sme mali päť dní. Stihli sme sa teda zásobiť, hoci hovorili, že lockdown bude trvať štyri dni, že všetko pretestujú a štvrte, kde nebudú ohniská, budú otvárať. My sme tomu od začiatku neverili a pripravili sa na mesačný lockdown. Ukázalo sa to ako správne rozhodnutie. Ohniská boli totiž všade.

Svet obleteli fotky klietok pri vchodoch či úradníci v skafandroch, ktorí bili ľudí. Bolo to naozaj tak kruté?

Boli to incidenty. Nebolo to tak, že zamestnanci bili ľudí, ale zamestnanci sa pobili s ľuďmi po tom, ako vznikol konflikt. Nebolo to na príkaz. O chod prevencie a celého systému sa stará „hocikto“, lebo tých zamestnancov je potrebné veľké množstvo. Napríklad strážnici na bráne, ľudia, ktorí odpratávajú odpadky, dobrovoľníci. Nie sú to iba úradníci alebo ľudia zvyknutí zaobchádzať s ľuďmi. Občas sa stane, že sa pohádajú kvôli nejakému nezmyslu a občas sa stane, že sa pobijú.

Čo sa týka plotov či klietok ide o tzv. zatváranie vchodov na tvrdo. Išlo tiež skôr o incidenty. Sú časti mesta, kde sa vírus nedarí dostať pod kontrolu. Miestna správa, ktorá to tam riadi, panikári. V štvrtiach, kde zaviedli tento tvrdý lockdown, sa to stretlo s veľkým odporom obyvateľov, niektorí ľudia zátarasy búrali. Nakoniec jeden z vysokopostavených politikov centralizovanej vlády to odsúdil a povedal, že je to nelegálne a nesmie sa to diať.

Prečo boli miestne správy v panike?

Lebo sa im stále šíria prípady a majú obrovskú zodpovednosť. V Číne to funguje tak, že správa krajiny je postavená na prenášaní zodpovednosti. Najmenšia správa je správa nášho compoundu, po našom sídliska.

Predstavte si to ako niekoľko blokov, ktoré sú ohradené plotom. Máme tu strážnika a pouličný výbor – úrad, ktorý sa stará o chod sídliska. Nad nim sú správy jednotlivých ulíc, ktoré podliehajú správe dištriktu (ako u nás mestské časti Petržalka, Staré mesto). Tie sa zodpovedajú správe mesta, správa mesta sa zodpovedá správe provincii, ale Šanghaj je autonómne mesto, tým pádom správa mesta zodpovedá priamo centrálnej vláde v Pekingu.

Každá jednotka má zodpovednosť za svoju zónu – teraz to znamená, že musí dostať vírus na nulu. Keď sa to nejakej štvrti neustále nedarí, tak sa boja, že keď to nezvládnu, tak sem príde nejaký vyšší nadriadený, ktorý im to prevezme z rúk a buď môžu skončiť odstavení alebo prísť o prácu či byť potrestaní. Napríklad im to môže ovplyvniť aj budúci kariérny postup. Všetci sa snažia dosiahnuť nulu, tí, ktorým sa to nedarí, niekedy robia extrémne veci.

Pokiaľ proti tomu nikto neprotestuje a nedostane sa to na povrch, nikto to nerieši. V momente, keď vznikne spoločenská odozva, začne sa vyšetrovanie z vyššej úrovne a vyvodí sa zodpovednosť. Prenášanie zodpovednosti je nastavené schválne, aby zodpovednosť neniesla centrálna vláda.

Šanghajčania boli doposiaľ ticho. Čo sa zmenilo, že začali byť hlasnejší?

Akumulovalo sa to. Šanghaj sa dlho snažil, aby nebol lockdown a aby sa lokalizovali ohniská, čo sa im aj darilo. Už to, že sa zaviedol lockdown, aj napriek tomu, že ich uisťovali, že nebude, ich nahnevalo. Ľudí najviac hnevá, že nefunguje zdravotná starostlivosť, lebo chorí ľudia sa nemôžu dostať do nemocnice. Zdravotníctvo sa stará iba o covidových ľudí, nedá sa ani povedať, že o pacientov, lebo pozitívni ľudia často nemajú príznaky. Ďalej ľudí štve zásobovanie mesta, keďže odrovnali celú logistiku.

Nedalo sa nič kúpiť. To, čo štát alebo mesto donášali, bolo nevyhovujúce či už kvalitou alebo množstvom. Svoju rolu zohrali aj extrémne praktiky ako zatváranie chodov na tvrdo, odvážanie negatívnych ľudí do karantén alebo aj to, že sa úplne zanedbali domáce zvieratá. Takisto ich nahnevalo, že štát neinformuje o tom, čo sa tu deje transparente a buduje sa imidž toho, že všetko funguje, aj keď nefunguje. Napríklad sa vysielali zavádzajúce reportáže z okrajových častí Šanghaja kde nastalo čiastočné uvoľnenie a prezentovalo sa to ako realita celého mesta.

Na internete sa objavilo video, v ktorom si Šanghajčania riešili svoju „frustráciu.“ Neskôr dostalo názov Šanghaj 404, lebo bolo neustále vymazávané. Ešte koluje?

Dva dni to bolo naozaj masové. Ľuďom praskli nervy, celý internet žil týmto jediným videom, ale ďalší deň, ako sa ľudia vyspali, už z toho nebola taká masovka. Mazané bolo cenzurátom, zrejme lokálnym. Ľudí to nahnevalo. Na začiatku nešlo o žiadnu formu protestu, bolo to miesto, kde si ľudia chceli vyliať smútok, boli tam zostrihané tragédie, ktoré sa tu stali. Vzišla z toho hra na mačku a myš - keď to zmazali, ľudia si našli spôsoby, ako to znova zdieľať.

Mali ste počas 26 dní v lockdowne krízový deň?

Dosť ťažké dva dni boli práve vtedy, keď sa šírilo spomínané video, lebo sa objavila správa, že do karantény začínajú brať aj negatívnych. To nás dosť vystrašilo, pretože sa poctivo snažíme nenakaziť sa a hrozilo, že aj tak budeme musieť ísť do karantény, čo je pre nás problém, hlavne kvôli psovi, o ktorého by sme sa nemali ako postarať. Do toho prišli klietky a tvrdo zatváranie vchodov v súvislosti s tým, že vypukol požiar vo vzdialenejšej časti mesta a hasiči sa nemohli dostať dnu. Našťastie nikto nezahynul a nebol zranený.

Je to už so zásobovaním lepšie?

Prvý týždeň sa nedalo nič kúpiť, druhý týždeň s veľkými problémami a tretí to už začalo celkom fungovať. V centre mesta to je už bez väčších problémov. Ľudia, ktorí sa zásobili iba na päť dní, však mali problém. Vláda poslala zatiaľ našej štvrti jedlo štyrikrát. Niektoré štvrte poslali veľmi bohaté donášky, iné veľmi úbohé. So zásobovaním mali najväčší problém okrajové štvrte Šanghaja, kde bývajú ľudia, ktorí sem migrujú za prácou alebo sú chudobní, tam sa naozaj vyskytli prípady, že ľudia nemali niekoľko dní jedlo.

Vysťahovali z týchto štvrtí ľudí pre dezinfekciu?

V Šanghaji sú v centre mesta aj na okraji štvrte, ktoré sú staré. Postupne sa demolujú, čo je aj škoda, lebo zachovávali historický charakter mesta. Na druhej strane, sú vo veľmi zlom stave, často majú spoločné hygienické zariadenia pre niekoľko bytov. Platí to aj pre kuchyne, ktoré sú veľakrát na ulici. V niektorých týchto štvrtiach vysťahovali všetkých pozitívnych ľudí, ktorí išli do karantény pre pozitívnych, ale aj negatívnych, ktorí išli do karantény pre negatívnych. Následne dezinfikovali celé štvrte.

​Ako vyzerajú karanténne centrá?

Dnes sú už desiatky, či skôr stovky, niektoré sú nemocnice, niektoré hotely, niektoré výstaviská, kancelárske budovy... Postavilo sa aj veľa kontajnerových mestečiek. Jeden kontajner je väčšinou pre tri až štyri postele. Páry v nich väčšinou bývajú vo dvojiciach, keď to nie sú páry väčšinou sa býva po troch.

Do Šanghaja dorazila krízová vláda z Pekingu, ako ju prijali ľudia?

Správu nad mestom prebrala vicepremiérka z Pekingu. Ľudia ju nemajú veľmi radi, ona je tvár problémov, ktoré sa tu dejú. Šanghajčania nemajú radi, keď im tu niekto cudzí príde zasahovať, majú radi svojich politikov, ktorým dôverujú. Tí nechceli lockdow a tvrdili, že nebude. Potom prišla ona a povedala, že bude, lebo sa tomu nedá vyhnúť.

Zdá sa, že sa bude musieť vrátiť do Pekingu, kde začali v posledných dňoch vo veľkom testovať ľudí. Ľudia z Pekingu sa vraj obávajú šanghajského scenára…Aká je situácia v jednotlivých častiach Číny?

V Pekingu sa dnes (26) spustilo celoplošné testovanie v najväčšom dištrikte. Vláda tvrdí, že lockdown nebude, ale to isté tvrdila aj v Šanghaji, čiže ľudia tomu neveria a začali sa vo veľkom zásobovať. Najhorúcejšia komodita sú tu teraz momentálne mrazničky a chladničky, aby mali kam dávať zásoby. Dnes sú desiatky miest, kde sú nejaké formy lockdownu. Vláda to už prestala označovať ako lockdown, ale hovorí tomu statický manažment mesta. Sú desiatky miest, ktoré sú oficiálne uzavreté, ale sú tu aj mestá ktoré tvrdia, že sú v poriadku, realita je taká, že nepremáva MHD, a nefungujú ani nemocnice, do obchodov treba PCR. Veľmi ťažko sa tak dá odhadnúť, koľko miest je zavretých, ale je ich veľa a stále pribúdajú. Množstvo miest taktiež teraz spúšťa celoplošné testovania. Stáva sa, že aj kvôli jednému prípadu.

Pavel Dvořák s manželkou v Šanghaji. Pavel Dvořák ml.

​Aký je momentálny stav v Šanghaji čo sa počtu prípadov týka?

Jednu dobu mali klesajúcu tendenciu. Ale zase sa vyšplhali k nejakým 20-tisíc prípadom denne. Niektoré časti vyzerajú, že už sú na tom dobre a po dvoch týždňoch im tam zase vyskočia nové prípady a zase musia zatvoriť.

Testovanie v našej štvrti prebieha skoro každý deň. Máme špeciálne PCR QR kódy v mobile, ktoré majú platnosť mesiac a s nimi sa legitimujeme na testoch. Následne vidím celú históriu mojich testov v aplikácii. Samozrejme, majú prehľad, kto ide a nejde. Teoreticky sú povinné, ale prakticky sa na to nedohliada. Keď niekto nechce ísť, tak štvrte povedia, aby poslali aspoň antigén. Raz za čas sa robí veľký skríning celého Šanghaja, to oznamujú dopredu.

Keď chcem zo štvrte A prejsť do štvrte B, kde je lockdown, môžem tak urobiť?

Lockdowny sú na úrovni sídlisk. Uvoľnenie je dvojfázové. My sme momentálne v najtvrdšom lockdowne a nemôžeme vychádzať ani z bytovky. Pokiaľ budeme mať celý týždeň nula prípadov, budeme môcť vychádzať z bytovky a pohybovať sa po našom sídlisku. Keď budeme mať 14 dní nulu, tak môžeme vychádzať už pomimo a pohybovať sa po celej západnej časti mesta. Aj keďneplatí to úplne, sú štvrte, ktoré majú dlhšie nulu a stále ľuďom nedovolili vyjsť, ale je veľa aj tých, kde môžu.

Pracuje väčšina Šanghajčanov z domu?

Momentálne sú dva spôsoby, ako ľudia môžu pracovať. Jeden je, že pracujú z domu. Vo väčšine prípadov im znížili platy väčšinou na polovicu. Druhý spôsob je, že bývajú v zamestnaní. Týka sa to najmä kľúčových pracovníkov.

Máme známu, ktorej manžel je policajt, a už 25 dní nie je doma. Máme aj veterinárnu nemocnicu, ktorá stále operuje a ľudia tam bývajú už mesiac. Je však veľa ľudí, ktorí prišlo o prácu.

Čím argumentujú, že aj keď ľudia nemajú ťažký priebeh covidu, opatrenia sú tak striktné?

Vravia, že úmrtnosť na omikron sa výrazne zvyšuje, keď sa prekročí nejaký pomer nakazenia populácie. To sa stalo v Hongkongu, kde nezaviedli žiaden lockdown, lebo hovorili, že omikron nie je nebezpečný. Lenže sa im strašne rozšíril a úmrtnosť vyskočila na najvyššie čísla na celom svete za celý čas pandémie. Má okolo 15 percent.

Zároveň argumentujú, že vírus bude ešte ďalej mutovať a môže sa znova objaviť aj veľmi nebezpečný variant. Preto tu nechcú mať žiadny vírus. A posledným dôvodom je aj to, že dlhodobé následky po nakazení koronavírusom dodnes nie sú úplne známe.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Varíme, to nám zaberá veľa času, lebo sa snažíme aspoň zdravo jesť. Starám sa aj o vydanie novej knihy a kampaň. Tiež natáčam videozápisky, kde hovorím, čo je nové, čo sa udialo. Chodíme von so psom raz denne na 5 minút, aj keď je to zakázané. Aj náš pes chápe, že situácia je nejaká zvláštna a tak sa von ani veľmi "neťahá".

Miesta nedotknuté konzumom

Slovenský fotograf sa snaží hľadať miesta na Zemi, ktoré nie sú poznačené konzumným životom. „Snažím sa hľadať miesta, kde sa nehovorí anglicky a nenájdem tam automat na coca colu,“ smeje sa.

Kočovní Nenci žijú so svojimi sobmi v nehostinnej tundre v takzvanom „bezdoroží“, predstavujú jedno z takýchto posledných miest v dnešnom globalizovanom svete. „V lete sa tam nedá dostať vôbec, iba po rieke a v zime iba na snežných skútroch alebo na saniach. Keď sa vám tam niečo stane, návšteva lekára sa ráta v dňoch.“

Marcel Rebro

​Kto sú vlastne Nenci?

K neneckej národnosti sa v Rusku hlási okolo 50-tisíc ľudí, ale podľa Marcela ich už iba stovka žije klasickým spôsobom života. Obývajú severozápad Sibíri – Yamalo – Nenecký okruh a severovýchod Ruska od polostrova Jamal po polostrov Tajmyr.

Nenci, s ktorými žil, v lete obývajú sever polostrova Kanin pri Bielom mori. V zime sa sťahujú a kočujú na juh, do oblasti pri meste Mezeň alebo dedinky Kariepoľje. „To je cesta dlhá asi 600 km. Začína v októbri. Tri mesiace cestujú na juh, potom sú tam až do apríla a tri mesiace putujú späť na sever.“

​Niektorí Nenci žijú v dedinách a vôbec nechovajú soby. Iní zas chovajú soby ako bačovia. Stádo je dva tri dni od dediny, kde bývajú. Chlapi tam idú na mesiac a po mesiaci sa vystriedajú. Kočovníci, s ktorými žije Marcel, žijú v tundre aj s celými rodinami.

Z Bangladéša do tundry

K pastierom sobov žijúcim v nehostinnej mrazivej krajine ho zavialo úplne z iného kúta sveta. Z horúceho Bangladéša, kde fotil v slume s kamarátom. Pred ním tam boli čínski fotografi, s ktorými si ho miestni pomýlili, a chceli od neho sprepitné, rovnako ako od nich.

„Povedal som kamarátovi, že musíme nájsť také miesto, kde nenájdeme žiadnych Číňanov. Povedal mi, že pred dvoma rokmi bol na severe Ruska a žijú tam Nenci. Povedal som mu, že čo trepe, aký Nenci. Hovoril, že chovajú soby. Tak som mu povedal výborne, ideme tam! Vybavil kamarátku Táňu z Archangeľska, ktorá ma cestovnú kanceláriu. Táňa ma sestru Marínu, ktorá žije v Mezeni na severe Ruska. Marína má kamaráta Alexandra, ten už žije v Kariepoľje, kde sú aj Nenci,“ opisuje spleť okolností a vzťahov, ako sa k pastierom sobov dostal.

Momentálne je tam šesť kaninských brigád, ktoré majú 10-12 členov. „Na celom Kanine žije asi 60 ľudí. Len pre zaujímavosť, Kanin je veľký ako celé Slovensko.“

​Na čele stojí brigadír

Pomenovanie brigády im ostalo ešte od sovietskych čias. „Sovieti premenili tábory na brigády. Ale predstavte si to ako jeden indiánsky kmeň, ktorý má svojho náčelníka, ktorý sa nazýva brigadír.“ Ten podľa Marcela rozhoduje, čo sa v daný deň bude robiť, kam sa pôjde.

Nakoľko sú Nenci autonómni? „O nich nikto nič nevie, ani sa nestará. Všetko je v ich kompetencii, dokonca majú vlastného „mera“. Neneckého zástupcu v štruktúrach v autoritách, ktoré o niečom rozhodujú.“

Vstup do Neneckej autonómnej oblasti je podľa fotografa prísne regulovaný. „Sú tam vojenské oblasti, raketový polygón. Nepriznávam sa im, že som dokumentarista,“ smeje sa.

Sobie mäso

Nenci nevstávajú pred 9 ráno lebo je tma a zima a nie je čo robiť. „Všetci ležíme v stane a držíme močový mechúr, lebo ten, kto prvý vstane, musí zakúriť. Kúri sa tak do 11 večer. Do rána teplota klesne niekedy aj na mínus 12 stupňov,“ hovorí s tým, že človeku je relatívne teplo, lebo je zababušený pod kožami a spacákom.

Marcel Rebro

​Ten, kto ide zo stanu prvý, okrem toho, že musí zakúriť, prinesie do stanu sneh, ktorý je v hrnci, a dá ho na pec a začne sa variť voda. „Z nej sa urobí čaj na raňajky a zároveň sa do druhého hrnca hodí kus sobieho mäsa. Neriešia, či stehno, krkovička, proste kus. Posolí sa to. Uvarí sa z toho vývar, ktorý sa volá kaša. Pred tým, než je to hotové, dajú tam kúsok rezancov, ktoré sa kupujú tak dvakrát do roka, keď idú cez mesto Nes,“ opisuje a dodáva, že jedia okolo 11:00. Predtým, keď nepoznali čaj, ich jediná teplá tekutina bol práve bujón z toho vývaru.

90 percent jedálnička Nencov tvorí sobie mäso. Soby, ktoré konzumujú, sú už doslúžilé ťažné zvieratá, ktoré majú aj 13 rokov. Roky ťahali sane. „Také mäso je strašne tvrdé,“ tvrdí s tým, že mladé mäso predávajú.

„Tým, že ja som o hlavu vyšší a ťažší o desať kíl, hovoria, že som zbytočne veľa narástol a smejú sa mi, že veľa jem. Je to „darwinovčina“. Majú menšiu spotrebu, menej jedia a menej chodia na veľkú potrebu. Sú totálne úsporne nastavení,“ hovorí a so smiechom zdôrazňuje, že si vždy rýchlo musí jedlo „nažgrlošiť a zjesť," aby vydržal do piatej večera, kedy opäť jedia. Medzi 11:00 a 17:00 sa podľa fotografa buď ide na presun, za stádom alebo sa niečo opravuje.

Zdroj vitamínov

Druhé jedlo je niečo ako sobí guľáš. Dáva sa doň iba soľ. Buď sa varí trochu ryže alebo sa je s chlebom alebo sa troška zašpiní rezancami. „Výnimkou je, keď sa zabíjajú soby, je sa čerstvé surové mäso - surová pečeň a surový pankreas,“ vysvetľuje, že to má svoj význam.

​ Marcel Rebro

​Soby vyberajú spod snehu machy a lišajníky. Vedia sa nimi uživiť aj keď je mínus 50 stupňov. V pečeni sa z nich zachytávajú stopové prvky vitamínov. Tým pádom majú kočovníci prístup k vitamínu C.

„Keď mi to jeden z Nencov prvýkrát vysvetľoval, povedal mi: „Musíš zjesť surovú pečeň, lebo ti vypadnú zuby. Nevedel, že je to kvôli vitamínu C, len proste vedel, že to musí zjesť,“ spomína Marcel. Ak by ste neustále jedli iba mäso, prekyslí sa vám organizmus. „Pankreas je zásaditý a získavajú z neho zásadu. Zo stehenných kostí vyberajú špik a získavajú z neho minerály. Voda, ktorú pijú, je z roztopeného snehu, je v podstate demineralizovaná. Hovoria, že keď nebudeš jesť špikovú kosť, tak ťa budú bolieť obličky a bolesti budeš mať aj pri močení,“ vysvetľuje.

Všetci jedia z jedného hrnca. „Každý si zoberie svoju lyžičku. Keď sa doje, oblíže sa a vráti sa späť do lyžičkárne. Pri ďalšom jedle si zas nejakú lyžičku vyberiete, nemáte ju označenú. Saponát nemajú a hrnce sa umývajú až keď sú veľmi špinavé,“ približuje.

Pri presune, keď nie je čas na varenie, sa konzumujea takzvaná stroganina – čo je surové zmrazené mäso. „Keď na vás dôjde hlad, oškrabkáte si z toho mäsa. Je to taký nanukotatarák.“ Sušené mäso jedia v lete, keď sa nedá zamraziť. Je narezané na tenké plátky, ktoré si dávajú pod bundu. Zvyšných desať percent ich stravy tvoria ryby.

V stopách vlkov

Lovia aj losy, medvede a v zime predovšetkým vlky. „Vlk je predátor, ktorý likviduje ich soby,“ hovorí. Na lov vlkov majú špeciálnu techniku. „Vlk sa loví tak, ako loví vlk. Jeden lovec ide v strede a ženie zviera takým tempom, aby neutekalo rýchlo ale zároveň, aby neušlo ďaleko. Dvaja idú po stranách. A držia ho v koridore. Ženú ho tak dlho, až sa to zviera unaví tak, že nemusia strieľať na veľkú diaľku a šetria nábojmi,“ hovorí s tým, že keď je veľmi uštvané, neštítia sa ho prejsť na skútri a potom ho ľahko dorazia.

Tento rok jeden vlk Marcela skoro „zožral“ a raz oklamal. „Prvýkrát ma dostal tak, že som šiel v strede po jeho stope,“ hovorí. Keď zbadal lesík, obišiel ho. Za lesíkom ešte stopa pokračovala, no zrazu skončila. „Vlk sa vyparil, bolo to dosť zvláštne, začal som kričať. Povedali mi, že nezmizol, ale oklamal ma. Otočil sa a po vlastných stopách sa vrátil do lesíka, ktorý som obchádzal, počkal tam, kým prejdú boční a potom išiel na kraj. V ten deň sme ho už nenaháňali,“ spomína.

​Vlastnia iba nevyhnutné

Nenci podľa fotografa nemajú nič, čo je zbytočné, lebo všetko musia každý druhý deň zabaliť a naložiť na sane, presunúť a zase rozbaliť. Podľa neho to dobre ilustrujú dva príbehy: „Keď som sa v roku 2019 Lúčil s Igorim, chcel som mu dať na pamiatku svoj nôž. Povedal mi: „Ďakujem, ja už jeden mám. Druhý príbeh je, keď si najstarší člen brigády dal dole kožuch, a mal pod ním oblekové sako, strašne zodraté. Keď sa ho opýtate, prečo ho nosí, odpovie: „Lebo som si ho kúpil v roku 1988.“ Má to sako, tak ho nosí.“

Jediné, čo majú a čo nepotrebujú, sú jeho knihy. „Hovorím to s hrdosťou v hlase. Keď som prišiel druhýkrát a priniesol som knihy, začali sa o ne “biť“." Podľa Marcela hovorili jeden druhému „pozri, aký si smiešny“. „V mojom fotografickom živote je to najväčšia satisfakcia a nie žiadne medzinárodné ocenenia,“ priznáva.

Marcel Rebro

​Kedysi mali Nenci stany zo sobích koží. „Zle sa skladali a bola v nich zima. Teraz majú stany vlastnej konštrukcie - celtové stany. Kým rozložia všetky veci, celé to trvá tak polhodinu.“ Stan má päť krát oäť metrov. „Bývali sme v ňom siedmi, výhoda je, že sa rýchlo vykúri,“ tvrdí.

Spoliehajú sa na seba

Hoci etnológovia tvrdia, že sú šamanisti, Marcel si to nemyslí. Vraj neriešia nič, čo priamo nesúvisí s ich životom a prežitím. „K ničomu sa nemodlia, nie sú veriaci. Berú veci, také, aké sú. Vedia, že to, čo majú, nemôžu poškodzovať. Majú niečo ako bezodpadové hospodárstvo,“ približuje a dodáva, že keď sa zdvihnú z miesta, kde táboria, neostane po nich nič. „Možno štyri nedohorené polienka. Ešte aj zbytky, ktoré im ostanú, spália. Keď dôjdete o tri dni na miesto, kde táborili Nenci, nezistíte, že tam boli.“

Keď sa bavili o Bohu, pýtali sa ho: „A čo, nejaký Boh za mňa zabije vlka?“ Musíš sa spoľahnúť sám na seba a v prvom rade si ty.“

„Ich spôsob života sa mi páči, ale je veľmi ťažký. Hovoria mi, áno páči sa ti tu, ty však odídeš, kedy chceš, ale my nemôžeme, my sme tu natrvalo.“

Miznúci život

Demografia hovorí v neprospech Nencov. Marcel si myslí, že tí, ktorí žijú kočovným životom, vymiznú už za 10 rokov. Ubúdajú každým rokom, aj preto chce ich život zdokumentovať. Nedávno bolo ešte 12 brigád, dnes je ich 6. Tento rok už podľa jeho slov jednu brigádu rozpustili a zabili 3 500 sobov.

„Keď majú deti, tak sú už zmiešané, lebo je málo Nencov, ktorí žijú kočovným spôsobom života, aby ich mali medzi sebou, aby to neboli príbuzenské vzťahy,“ vysvetľuje a dodáva: „Keď prídete k Nencom a ste muž, pozvú vás prespať, tak to je all inclusive, nehovorí sa, že nie, lebo oni vedia, že to tak má byť. Vedia, že potrebujú iné gény. To je záruka zachovania. Keď je niekto medzi nimi biely, nikto sa nad tým nepozastavuje.  Vedia, kto je jeho otec, ale splodil ho niekto iný, to nič na tom nemení.“

Navyše, keď majú sedem rokov, musia ísť do internátnej školy v Nese. Hovorí sa tam iba po rusky. „Nenčina je tam zakázaná,“ tvrdí fotograf. Študujú tam do 14 rokov. „V ruskej televízii sú propagandistické zábery, ako nenecké deti vozia helikoptérami z tundry do školy. To je holý nezmysel,“ hovorí a dodáva, že sa to deje dvakrát do roka, keď ich dovezú na letné prázdniny a keď ich v septembri berú do školy. „Deti žijú bez rodičov, učia sa len po rusky a celkom úspešne im z hlavy vytĺkajú všetku ich kultúru.“

​Podľa cestovateľa je ďalším problém to, že keď opustia školu, nechcú sa vrátiť do tundry, „lebo zistia, že existuje záchod v dome, že keď otočíte kohútikom, tečie z neho voda, že existuje posteľ.“

„Nevedia už po nenecky,“ tvrdí. Zaujímavosťou podľa neho je, že tí čo vedia, sa celkom dobre dorozumejú so Sámami, Komami, Chantami. „Sú tam spoločné slová, ako máme my a Rusi.“

Deň oleňa

Ako si Nenci užívajú intímne chvíle, keď je vonku zima? Nepraje im ani stan plný príbuzných. „Väčšina mojich neneckých priateľov sa narodila niekedy od marca do apríla. Ak si odpočítate mínus 9, tak zistíte, že boli počatí v lete, keď sú na Kanine.“

Na sviatok oleňa v auguste sa stretávajú všetky brigády z Kaninu. „Keď sa zoznámi chlapec a dievča, „hupsnú“ na to. Keď sa im zadarí a čakajú dieťa, tak sa žena presťahuje k mužovej rodine.“

Na oleňa sú jediné dva dni, kedy je v Rusku povolené predávať Nencom alkohol. „Je im zakázané predávať alkohol, citujem, lebo sú „chránený druh“. Je za to pokuta. Nencom totiž chýba alkoholdehydrogenéza a veľmi sa opijú. „Napriek tomu to niektorí skúšajú a končia veľmi zle.“

Pôvodné národy severu majú niektoré úľavy, platí to aj pre Nencov. Do dôchodku odchádzajú ako 50-roční, neplatia dane a môžu vlastniť zbrane. „V Rusku sa chodí normálne do dôchodku v 65 rokoch. Priemerná dĺžka života v Rusku je 64 rokov 7 mesiacov. Číslo nie je iným spôsobom vymyslené ako ekonomickým, to povedal aj Putin, keď to zavádzal.“

Putinové soby a meniaca sa klíma

Hoci neplatia dane ako ostatní, platia iným spôsobom. Sobie mäso predávajú cez občinu (niečo ako družstvo) a dostávajú iba časť sumy za predaj. Väčšinu si necháva štát. „Koniec koncov soby, ktoré majú, volajú Putinove soby, lebo patria Putinovi,“ približuje cestovateľ.

Každá brigáda má podľa neho okolo 300 vlastných sobov, ktoré majú skrotené a používajú ich na ťahanie. Potom majú asi 2-tisíc sobov, ktoré žijú vo veľkom stáde nadivoko.

Nenci čelia aj klimatickým zmenám. Keďže žijú v súlade s prírodou, výrazne ich ovplyvňujú. Dobre to ilustruje nasledujúci príbeh. Marcel sa s Nencami dohodol, kde a medzi ktorými dňami sa opäť stretnú pri jeho ďalšej výprave. Keď tam Marcel dorazil, nebolo ich.

Neskôr sa dozvedel, že museli odísť skôr. Napadol sneh, potom prišlo prudké oteplenie, všetko sa začalo topiť, sneh sadol a prišli mrazy. Vznikla desať centimetrová vrstva ľadu, na ktorú znovu napadol sneh. Soby sa nevedeli dostať k potrave, veľa ich na ceste na juh uhynulo. Rozutekali sa v menších skupinkách do lesíkov, aby obhrýzali konáriky. „Brigády putovali rýchlo. Väčšina bola už na pastvinách. Prišli o tretinu stáda,“ hovorí.

Marcel Rebro

​Člen rodiny

Marcel Rebro je zrejme jediný „biely Nenec“, cíti sa byť členom rodiny Kanykovcov „Cítiť, že je tam rozdiel, ako sa správali, keď som tam bol prvýkrát a naposledy. Pred dvomi rokmi brali ešte na mňa ohľad. Napríklad, keď sme išli jesť, dali mi moju misku. Teraz jeme zo spoločnej misy.“

Fotograf sa už teší, kedy opäť vyrazí za kočovnými pastiermi sobov. Keďže ešte nebol s Nencami v lete, chystá sa tak urobiť toto leto. Chce spočítať členov brigád na Deň oleňa. „Putin však moje plány prekazil, je potrebné počkať.“

„Turistky z Južnej Kórey boli nadšené z výhľadu na Petržalku, pretože im pripomínala Soul,” spomína v rozhovore, ktorý vychádza na Medzinárodný deň turistických sprievodcov. V ňom sa dočítaš o jej začiatkoch, skúsenostiach, bizarných otázkach turistov i pandemickom období. 

Ako dlho sa už venujete práci sprievodkyne?

Od roku 1998, kedy som ukončila kurz vlastivedného sprievodcu po Bratislave, ale so štvorročnou prestávkou, čiže dá sa povedať, že ako sprievodkyňa pracujem už takmer dvadsať rokov.

Brainee/Miroslav Kamody

​Vždy ste sa chceli stať sprievodkyňou?

Nie, nebol to môj pôvodný zámer (smiech). Ako sprievodkyňa som sa rozhodla pracovať až v roku 1998, kedy sme sa kvôli manželovej práci presťahovali do Bratislavy. Na jeseň som sa prihlásila do kurzu vlastivedných sprievodcov, ktorý vtedy organizovalo informačné a kultúrne stredisko.

Koľko vám trvalo učenie sa a príprava na to, aby ste mohli robiť sprievodkyňu po Bratislave? Treba sa vzdelávať sústavne?

V tom čase trval kurz od septembra a začiatkom apríla sme mali záverečné skúšky, čiže sedem mesiacov. Určite sa treba stále vzdelávať. Jednak rozprávať stále len to isté začne byť nudné nielen pre vašich klientov, ale hlavne pre samotného sprievodcu.

Akonáhle vyjde nejaká nová kniha, ktorá sa venuje Bratislave, či už je to história celého mesta alebo určitej časti, historického obdobia či architektúre, okamžite si ju kúpim a snažím sa z nej naučiť čo najviac. Aj keď sa nie vždy všetko dá použiť, ale čím viacej viete, tým je to pre vašu prácu prospešnejšie. Je to určite celoživotné vzdelávanie.

​Čo zvyčajne najviac uchváti turistov v meste?

Zvyčajne je to kompaktnosť historického centra. Niektorí povedia, že je také milé a malé, ľudia nemusia chodiť dlhé vzdialenosti. V angličtine je pre to dobrý výraz - „cozy” (útulné, vľúdne, pozn.). Historické centrum ponúka pre nich úplne všetko - históriu, krásne budovy. Dá sa povedať, že každá z nich je z iného architektonického obdobia, čiže majú taký ucelený obraz o histórii Bratislavy.

No a samozrejme, alebo teda pred pandémiou, bola na každom rohu kaviarnička, kde si mohli sadnúť a oddýchnuť. Teraz je to trošku horšie, ale snáď sa to tento rok pomaličky vráti do koľají, ktoré boli pred rokom 2020. Vtedy centrum ponúkalo priateľské prostredie, ktoré u nás turisti naozaj obdivujú.

Veľmi sa im páči, že aj ľudia sú priateľskí, snažia sa s nimi rozprávať napriek tomu, že hovoria cudzím jazykom. Turisti oceňujú, že teda najmä mladí ľudia im rozumejú a vedia im aj odpovedať a dať nejaké informácie.

Pixabay/18427938

​Stále platí to, že do mesta chodí hlavne tá staršia cieľovka?

Pokiaľ sa jedná o turistov, ktorí k nám chodia na lodiach na organizované zájazdy, tak tam to gro je zväčša medzi anglicky hovoriacimi staršie, hlavne čo sa týka turistov zo Spojených štátov. Oni majú počas produktívneho veku iba dva týždne dovolenky ročne, takže cestujú až na dôchodku.

Ale stále viac sem chodí aj veľa mladých ľudí, a nielen z Írska a z Veľkej Británie, aby tu oslavovali svoje rozlúčky so slobodou. Niektorí chcú spoznať naše hlavné mesto a potom napríklad cestujú do Vysokých Tatier, Spiš, východ Slovenska. Naposledy som sprevádzala päť vysokoškoláčok, štyri zo Spojených štátov a jednu Kanaďanku, ktoré cestujú po Európe. Prišli k nám z Ukrajiny, stihli to predtým, ako sa to tam začalo vyostrovať.

Akú najbizarnejšiu otázku ste dostali od turistov? Pýtajú sa vás aj hlúposti?

Nechcem teraz turistov nejako znevažovať, ale bol to pán v strednom veku z Austrálie, ktorý sa ma po dvojhodinovej prechádzke po historickom centre Bratislavy spýtal, že „Prosím vás, a v ktorom meste teda sme?“ (smiech) Slovo Bratislava človek počas tej prehliadky zopakuje hádam aj stokrát, takže ma to vtedy trošku aj zarazilo.

Niekedy tí ľudia nepočúvajú, majú slúchadlá a tým, že nemusia stáť a počúvať vás, aspoň nie pri každej skupine. Takže im to ide jedným uchom dnu, druhým von. Sú schopní sa potom, čo im vysvetľujete o Rolandovej fontáne, že je to renesančná stavba z roku 1571,opýtať, že „prosím vás, a o akej renesančnej budove teraz hovoríte?“ (smiech).

Človek ale musí zachovať dobrú náladu, trpezlivosť, úsmev a zopakovať všetko odznova. Nielen na začiatku, ale až do konca, aby tí ľudia mali dobrý pocit, že teda sme tu, prišli sme, zaplatili sme si nejaký pobyt, ubytovanie, ľudia k nám boli priateľskí a určite sa ešte chceme do Bratislavy niekedy vrátiť, cítili sme sa dobre. Aj o tom je práca sprievodcu.

​Poznajú Bratislavčania a celkovo Slováci svoje hlavné mesto?

No (smiech), to je ťažšia otázka. Neviem, do akej miery, pretože turistov zo Slovenska nemávam často. A mnohokrát aj keď prídu, tak možno nemajú záujem o nejaké prehliadky. Zrejme teda o histórii Bratislavy až tak nevedia. Mnohí, aspoň ja sa domnievam, ani nevedia, že Bratislava bola hlavným mestom uhorského kráľovstva a že sme boli aj korunovačným mestom uhorských kráľov.

Niečo sa síce ľudia naučia počas hodín dejepisu, ale veľmi rýchlo zabudnú. Keď sa náhodou potom zúčastnia nejakej prehliadky, pretože často totiž mávam firemné akcie a sú tam nejakí slovenskí sprievodcovia tých zahraničných klientov alebo spolupracovníkov, tak mi povedia, že „ja som síce Bratislavčan, ale toto som ja o nej nevedel“ alebo „nevedel som, že Bratislava bola hlavným mestom a že sme tu mali 19 korunovácií“.

To že prvá písomná zmienka o nej je z roku 907, tak to už nevedia vôbec. Ale keď sa prehliadky zúčastnia, tak sú veľmi radi. Stalo sa mi dokonca, že som mala takúto firemnú akciu, kde boli aj ľudia zo Slovenska a potom si ma ešte tí Slováci objednali, že sa chcú ešte viac dozvedieť o meste. Nemôžem teda povedať, že by nemali záujem. Zrejme asi nemajú čas, hovoria si, že to ani nepotrebujú a potom, keď sa niečoho takéhoto zúčastnia, tak sú milo prekvapení a spokojní.

Pixabay/Ajale

​Ako Bratislavčania reagovali na projekt Turistom vo vlastnom meste?

Myslím, že mnohým sa tento projekt veľmi páčil a aspoň čo viem, aj od kolegov, tak veľa ľudí sa aj napriek pandémii zúčastnili. Sama som robila prehliadku po Ružinove, keďže žijem v tejto mestskej časti. Veľa ľudí si povie, že tam sú len sídliská zo 60. rokov a čo sa tam už len dá vidieť. Boli by ste prekvapení, ale najstaršia budova v Ružinove je z druhej polovice 18. storočia. Je to starý Pálffyovský poľovnícky zámoček, no dnes tam sídli súkromná firma, čiže už sa k tomu človek veľmi nedostane.

Čo považujete za najväčší klenot Bratislavy?

Najviac sa mi páči nádvorie Starej radnice v decembri o piatej popoludní. Vtedy je to krásne vysvietené, je tam časť vianočných trhov a tá časť Bratislavy vyzerá naozaj malebne. Veľmi rada tam v tom čase vodím turistov. Stánkari predávajú len lokálne výrobky, čiže môžu vidieť, čo je pre nás typické. Odtiaľ sa potom krásne dostanú pred Primaciálny palác, ktorý je skvostom klasicistickej architektúry.

​Ktoré miesta v Bratislave máte vy osobne najradšej?

Vo voľnom čase veľmi rada bicyklujem, takže hrádze popri Dunaji. Veľmi rada mám aj okolie bratislavského hradu. Tam, keď sa prejdete po tých uličkách, sú tam rôzne vily, nájdete tam dokonca aj vily od Dušana Jurkoviča. Aj tieto časti Bratislavy sú mi veľmi blízke.

Ako vyzerala pandémia z pohľadu turistických sprievodcov?

Turistických sprievodcov to naozaj zasiahlo, pretože nám zo dňa na deň povedali, že nič a zrušili sa všetky termíny. Ja sama si pamätám, že poslednú skupinu som mala 8. marca a o pár dní na to už bol vyhlásený lockdown. Celý rok 2020 to bolo veľmi ťažké, tam naozaj v lete akurát boli tie prehliadky – Turistom vo vlastnom meste – Bratislavský hrad, Primaciálny palác, korunovačné slávnosti.

Ale všetko bolo oklieštené a anglicky hovoriacich turistov bolo málo, neviem, či som mala dve skupiny. Nemecky hovoriacich bolo viac, pretože v rámci Európskej únie sa dalo omnoho ľahšie cestovať, no anglicky hovoriaci turisti sú hlavne mimo nej. 

Mnoho mojich kolegov sa snažilo nájsť si prácu, pretože ich tlačila hypotéka, mladé rodiny, malé deti a podobne. Mnohí z nich sa zamestnali a uvidíme, koľkí z nich sa ešte vrátia. Mnohí si povedali, že teraz majú isté peniaze. Práca sprievodcu je iná, závisí, koľko turistov príde, komu dá cestovná kancelária prednosť, či to budem ja, alebo to bude niekto druhý. Tento rok to však vyzerá veľmi sľubne. Teším sa.

Unsplash/Martin Katler

​Na čo ste využili obdobie, kedy nebolo možné robiť prehliadky po meste?

Nakúpila som si knihy o histórii a architektúre a snažila som si všetko doštudovať. Ešte stále mám mnoho kníh nedočítaných. Okrem toho som robila cyklistické prehliadky pre domácich, Bratislavský hrad, Primaciálny palác. Keď to robíte ako samotnú prehliadku, musíte sa na to pripraviť a veľa vecí si doštudovať. Myslím, že samoštúdiu sa venovalo veľa mojich kolegov.

Čo podľa vás z hľadiska cestovného ruchu Bratislave najviac chýba?

Na čo sa mnohí kolegovia sťažujú, tak je to parkovanie na Bratislavskom hrade. To isté pri Moste SNP, veľakrát sa tam stane, že príde autobus s turistami, do toho MHD-čka, iné autobusy a už je problém. Chýbajú tu miesta, kde by tí turisti mohli vystupovať a nastupovať, aby to nebolo také hrr.

Ďalšia vec sú verejné toalety. Pred pandémiou sa to zlepšilo, pretože otvorili verejné toalety v hoteli Blue Danube, ale stále ich je málo. Tu pred redutou sú ďalšie, ale je to ďaleko od miest, kde ľudia vystupujú.

Inak musím povedať, že mi nič také ani nenapadá. Lavičky tu máme, kaviarní pred pandémiou tiež bolo dosť, i keď uvidíme, koľkí ju úspešne prečkali. Napríklad aj naša kultová Café Mayer je bohužiaľ zavretá. Je to veľká škoda, pretože to bola najstaršia bratislavská kaviareň. Uvidíme, aké problémy nám prinesie tento rok, možno to bude niečo, s čím sme sa doteraz nestretli.

Unsplash/Victor Malyushev

​A v čom boduje?

Je to určite lokalita. Sme blízko Viedne a nie ďaleko od Budapešti. Dá sa povedať, že raňajky si viete dať do Viedni, obedovať môžete v Bratislave a večerať v Budapešti. Za jeden deň to stihnete a ani neviete ako.

Máme tu samozrejme Dunaj, no okrem neho aj Malé Karpaty, čiže okrem prechádzky po historickom centre vieme ponúknuť aj hory. Nie sú vysoké, ale keď tam máte šliapať na bicykli alebo ísť na turistiku, tak je to dosť. Máme naozaj krásnu prírodu, čo iné mestá nemôžu ponúknuť. 40 % Bratislavy sú zelené plochy, čo je na veľkomesto naozaj veľmi pekné číslo. Už len, aby sme si ich zachovali.

Výhodou je aj to, že z toho historického centra to naozaj nemáme ďaleko do supermodernej časti. Kúsok sa prejdete popri Dunaji a ste pri Eurovei. Odtiaľ je to na skok na Nivy a novú autobusovú stanicu, takže milovníci modernej architektúry si v priebehu jednej hodiny prídu na svoje. Napríklad meno Zaha Hadid (iracko-britská architektka, ktorá navrhla komplex Sky Park, pozn.) pozná v zahraničí takmer každý, takže potom sú unesení celou tou novou časťou mesta.

Moderné s historickým je veľmi dobre prepojené. Nemusíte tráviť hodiny tým, že sa vozíte mestskou hromadnou dopravou, aby ste niečo videli.

Letenky či ubytovanie si vybavovala sama, taktiež aj stáž. Andrea Škvareninová prehovorila o skúsenostiach, ktoré získala v zahraničí, cestovaní, ale aj mentalite miestnych.

„Myslím si, že na Réunione som mala šťastie na ľudí, prekvapil ma prístup mnohých. Keď jedna pani videla, že stojím pred obchodom a hľadám rúško, poskytla mi ho,“ hovorí pre brainee.hnonline.sk Andrea Škvareninová.

Vycestovala si na Réunion sama?

Predtým, než som vycestovala na stáž, som dvakrát videla na kamere budúcich kolegov. Vedela som ešte o panej, u ktorej som si bookla ubytovanie.

Rada cestujem sama, najmä keď idem do novej krajiny. Je to výzva odísť od všetkého a všetkých, no na druhej strane, nie je problém spoznať nových ľudí, či už cestovateľov, študentov v zahraničí, pracujúcich freelancerov, alebo digitálnych nomádov. 

​Často sa polemizuje, či je bezpečné, aby ženy cestovali samy. Ako to vnímaš? 

Pokiaľ ženy cestujú samy, no pravidelne sa ozývajú svojim najbližším, myslím si, že to nie je problém. Najmä v dnešnej dobe.

Jediným mojím problémom na cestách je cukrovka, no čo sa týka bezpečnosti, vždy dám niekomu z rodiny alebo kamarátov prístup k Apple ID, aby vedeli, kde sa nachádzam.

Je niečo, čo ťa na Réunione prekvapilo?

Nevedela som, čo čakať, čiže po príchode som nezažila nejaké zásadné prekvapenie. Réunion je tropický, a zároveň európsky ostrov. Príroda je taktiež nádherná.

​Ako si vo všeobecnosti vnímala miestnych obyvateľov?

Uvedomila som si, že sú neskutočne otvorení akýmkoľvek národnostiam. Nikto nerieši tvoju farbu pleti. Viacerí ma však upozornili na to, že na ostrove Martinik by som sa ako blond dievča až tak dobre necítila, zatiaľ čo na Mayotte to tiež nie je ružové, keďže ide o chudobnejší ostrov, ktorý sa považuje za menej bezpečný.

Myslím si však, že na Réunione som mala šťastie na ľudí, prekvapil ma prístup mnohých. Keď jedna pani videla, že stojím pred obchodom a hľadám rúško, poskytla mi ho.

Aj napriek tomu, že to nebolo povinné, ľudia nosili rúška z vlastnej vôle. Ak mali iný názor na pandémiu či očkovanie, rešpektovali aj ten tvoj. 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Andrea Škvareninová (@sadka23)

Do akej miery ťa ovplyvnila pandémia?

Prvé dva týždne tam prebiehal lockdown, všetko bolo zatvorené od šiestej večer. Následne boli čiastočné obmedzenia.

Páčilo sa mi však, že skenovanie QR kódov nebolo len „strojené“. Napríklad čašník v reštaurácii naskenoval QR kód, a následne usadil ľudí. Bolo to milé a príjemné. 

​Obľúbila si si aj nejaké miestne jedlo?

Mala som veľmi rada praženú ryžu s čímkoľvek. Teraz mám problém jesť na Slovensku ázijskú kuchyňu, pretože je príliš ochutená. Na Réunione som cítila chuť opraženej ryže, kuraťa, brokolice či mrkvy. Reštaurácie však boli pre študenta pomerne drahé, väčšinou som si varila sama.

Andrea Škvareninová

​Mala si počas stáže priestor vidieť niečo z ostrova, precestovať ho?

Išla som tam primárne pracovať. Vo firme, kde som stážovala, som sa začiatkom novembra opýtala, či by som si mohla vziať týždeň voľno. Samozrejme, nemali s tým problém. 

Taktiež som mala voľné víkendy, čiže za štyri mesiace som stihla vidieť väčšinu ostrova, a zároveň som mala priestor pochopiť každodenný život obyvateľov. 

​Keďže si tam išla primárne za prácou a skúsenosťami, oplatilo sa stážovať v zahraničí z finančného hľadiska? 

Keďže išlo o Erasmus stáž, dostala som grant. Vo firme, kde som stážovala, mi vypočítali mzdu. Dostala som aj nejaké bonusy za fotenia.

Letenky som si však hradila sama, a keďže som chcela aj čo-to vidieť, väčšinu peňazí som tam minula. Nemusela som ale míňať zo svojich úspor. 

Stáž si si teda hľadala sama?

Áno. Rozdiel medzi Erasmus stážou a mobilitou je v tom, že v rámci mobility žiješ na internáte a vedieš akoby klasický študentský život v zahraničí.

V prípade stáže si riešiš všetko sám. Od leteniek, cez ubytovanie, až po samotnú stáž. Poslala som si životopisy do približne šiestich firiem, kde nehľadali novú posilu. Robím to tak vždy. Jedna z nich sa mi ozvala na druhý deň s tým, ako by som si to predstavovala. Zaujímavosťou však bolo, že keď som tam pracovala ako junior art director, denne im zvonil telefón, no stážistov nebrali. 

​Nepresviedčali ťa po skončení stáže, aby si u nich ostala pracovať?

Ponúkli mi junior pozíciu, nad ktorou som premýšľala, no problémom je diaľka. Odhliadnuc od ceny letenky, cesta tam trvá okolo 24 hodín a je pravdepodobné, že väčšina kamošov by za mnou neprišla. Je pre mňa jednoduchšie usadiť sa v rámci Európy, pretože sa v priebehu pár hodín vieš dostať domov.

Získala si v zahraničí nejakú skúsenosť, ktorú využívaš dodnes a nezaobišla by si sa bez nej?

Uvedomila som si, že najmä pri tvorbe vianočných reklám v tropickej krajine je ťažké nájsť vhodný vizuál vo fotobankách. Keďže vo firme vedeli, že viem po francúzsky, snažili sa ma pritlačiť k tomu, aby som využívala jazyk. Copywriting by som však nemohla robiť, keďže niektoré slovné spojenia alebo výrazy nepoznám.

Pre prácu v zahraničí je taktiež výzvou pochopenie miestnych preferencií a prepojenie ich kultúrnych a spoločenských tém s reklamou. Na Slovensku to niekedy vnímame ako samozrejmosť a nezamýšľame sa nad tým. 

​Je podľa teba dôležité, aby si študenti počas vysokej školy vyskúšali stáž v zahraničí?

Je to geniálna skúsenosť, keďže pracuješ v inom jazyku. Vystúpiš z komfortnej zóny, si sám za seba. Aj na Slovensku riešim veľa vecí sama, no v cudzej krajine sa musíš zamýšľať nad mnohými vecami a musíš byť samostatný.

Musím však dodať, že prvú stáž som absolvovala vo Viedni. Je fajn ísť prvýkrát niekam, odkiaľ sa vieš pomerne rýchlo vrátiť domov.   

Vítajú slovenskí zamestnávatelia stáž v zahraničí?

Na základe mojej skúsenosti, jazyk je veľkým plusom. Dá sa povedať, že si prínosom pre firmu, pretože nemáš problém zvyknúť si na inú kultúru či štýl komunikácie. Taktiež zo zahraničia prinesieš nový pohľad na vec, nové nápady.

Na stáž si vycestovala počas zimného semestra. Ako si riešila skúšky či absencie na hodinách? 

Závisí to predovšetkým od toho, či máš part-time alebo full-time stáž. Vyučujúci boli radi, že získam skúsenosti, snažili sa mi vyhovieť, no stáž sa dá uznať iba ako jeden predmet. Seminárne práce som musela odovzdať, taktiež som musela urobiť aj všetky skúšky.

Do istej miery mi dopomohla pandémia, keďže sme mali online skúšky. Pred dvomi rokmi by to bolo možno náročnejšie.

Matka ako základ

Diana si všimla, že neprimeranosť ich správania vyplýva z národných zvyklostí a tradícií im vlastným. Je to iné v porovnaní so Slovenskom, kde sú tieto prejavy už dávnejšie v úzadí. ,,V Turecku sa objavujú tradície z minulosti, nie je to o tom, že by si ženy nevážili. Lebo matka, ktorá porodí dieťa, je základ rodiny a je najvýznamnejšou súčasťou, ktorú si vážia. V minulosti tam bola žena vnímaná ako tá, ktorá má sedieť len doma a starať sa o rodinu. Ten klasický model ako na Slovensku. Treba si spomenúť ako to kedysi fungovalo u nás,“ hovorí Diana.

Vojna a láska

Turci sú národovci dušou aj telom. Sú veľmi hrdí na svoju krajinu, históriu a možnosť reprezentovať ju, pre nich znamená obrovskú poctu. V súčasnosti majú povinnú polročnú vojenskú službu, počas ktorej na nich ženy čakajú. Absolvovať by ju mali do 30-teho roku života, najlepšie hneď po strednej škole. Pokiaľ chcú ísť na univerzitu, môžu si ju posunúť.

​,,Moja budúca švagriná je už vydatá s dieťatkom, no teraz čaká na muža, kým sa vráti. Kedysi chodili na dva roky, potom na osemnásť mesiacov, neskôr na rok a teraz už len na polroka. Môj priateľ išiel tiež, aktuálne je pri Čiernom mori.“

Prirodzenosť víťazí

Hoci na celom svete mnohí muži hovoria, že si radšej vyberajú prirodzene pekné ženy, občas zakotvia radšej s tými „umelými“. Diana bola milo z názorov Turkov milo prekvapená. „Sme iné ako Turkyne a to im príde na nás exotické,“ vysvetľuje. Turkyne sú podľa domácich strašne namyslené, často majú predĺžené vlasy, umelé nechty, dorobené mihalnice. Slovenky sa im naopak zdajú veľmi prirodzené. „Môjmu priateľovi sa vždy páčim, keď som úplne nenamaľovaná, na Turkyniach im vadí, že im kontrolujú telefóny, riešia, kam sa pozerajú. Európanky im dávajú väčšiu slobodu, lebo ich neobmedzujú,“ hovorí Diana.

Archív/Diana

​​Tureckí muži

Dve rôzne náboženstvá, dve iné kultúry, dva diametrálne odlišné jazyky a úplne iné zmýšľania. Temperamentná, podobajúca sa občas talianskym manželstvám, keď sú ľudia raz hore a raz dole. Presne taká je podľa Diany láska s Turkom. „Človek na lásku s Turkom musí byť povahovo stvorený. Ja by som ju nemenila za nič na svete, i keď je to niečo medzi sci-fi a realitou, ľudia v nej musia hľadať stred vo všetkom, v čom vyrastali. Je ťažké sa rozprávať s niekým, koho učili, že cukor je čierny, keď ja viem, že je biely.“ Turci sú od prírody dominantní a zvyknutí rozhodovať vo všetkom.

„Názor si poviem, on si ho aj vypočuje, no urobiť kompromis je občas veľmi ťažké. Sú určite tvrdohlavejší a sú veľkí žiarlivci,“ hovorí Diana. V Turecku treba odlišovať slovenskú žiarlivosť od tureckej. „Turci nezvyknú žiarliť na svoju ženu, ale na mužov, ktorí sa na ženy pozerajú pohľadmi, ktoré sa mužom už nepáčia,“ dodáva Diana. Keďže miluje slnko, more a teplo, vie si predstaviť život na juhu Turecka, v Istanbule by pre jeho ľudnatosť žiť nechcela. „Môžem žiť v Turecku aj 10 rokov alebo celý život, vedieť turečtinu, no vždy budem len cudzinka. Turci chcú veľmi spoznávať aj Európu a zažiť niečo iné.“

Archív/Diana

Bájkari Turci

Rodina je v Turecku na prvom mieste. Sú súdržné, veľké a tradičné. Práve jej členovia sa ku vzťahom radi vyjadrujú. Najmä pokiaľ ide o bohatšie vrstvy, rodina mladým zasahuje do vzťahov. „Turci si nemôžu vziať len tak hocaké dievča, preto majú tie telenovely taký nádych,“ hovorí Diana. Na druhej strane sú vzťahy Turkov s cudzinkami odlišné a viac dynamické. „Romantickí sú do tej doby, kým ťa dostanú, no v určitom slova zmysle sú ,,kalerábisti“, ktoré radi ,,natlačia do hlavy“ mladým dievčatám z rôznych európskych krajín. Turci sú samozrejme veľkí fešáci s charizmou a šarmom, tým dievčatám to vtedy príde, že sú romantickí, no ono je to taká rozprávka na úvod a realita príde potom. Nie je to zlá realita, len je iná,“ odhaľuje tajomstvá Diana.

Islam a kresťanstvo

Vždy je to o rodine a dodržiavaní tradícií. Hoci Diana s tým nikdy nemala problém a úžasne vychádza s celou jeho rodinou, pozná kamarátky, ktoré sa rozhodli na islam konvertovať. ,,Odo mňa to nikdy nikto nevyžadoval. Keď som tam, akceptujem ich tradície, viem, že ak budem chcieť ja niečo na Slovensku, nepovedal by nie.“

Archív/Diana

​

Kde presne sa vo Fínsku nachádzaš?

Nachádzam sa na severe Fínska. Žijem a pracujem v jednom turistickom rezorte 60 kilometrov južne od mesta Ivalo. Do najbližšieho obchodu to mám 50 kilometrov. Bez auta sa tu človek nezaobíde. Človek však musí jazdiť opatrne, všade sú soby.

Ako si sa dostal k psím záprahom?

Dostal som sa k tomu v podstate náhodou cez kamaráta, ktorý tu je už päť rokov. Pred troma rokmi sme boli spolu na pive. V tom čase som prišiel o prácu, a keď padla ponuka, či sem chcem ísť pracovať, dlho som neváhal. Teraz je to moja druhá sezóna. Kvôli korone som musel jednu vynechať. Po prvej sezóne som vedel, že sa sem chcem vrátiť ešte aspoň raz, aj keď to je veľmi namáhavá robota vzhľadom na podmienky - fyzickú/psychickú prácu.

​Pracujú s vami aj Fíni?

Tento rok sme tu šiesti Slováci. Predtým tu boli Fíni a Holanďania.

V čom spočíva tvoja práca?

Momentálne máme 150 psov plus asi 15 šteniat. Moja náplň práce je v prvom rade starostlivosť o ne. Ráno im dávame „polievku“ z masa, hlavne, aby pili vodu. Väčšina z nich ale aj tak uprednostňuje jedenie snehu. Potom sa vytvoria tímy, podľa toho, koľko ľudí príde. Keď ideme sánkovať my mašéri, väčšinou si berieme 12 psov, ale skúšali sme aj viac samozrejme. Pre zákazníkov dávame 6-8 psov do jedného záprahu, záleží od „veľkosti“ posádky a absolvujeme s nimi 10-20 km okruh, ktorý trvá približne od polhodiny do hodiny.

Keď sú tímy pripravené, sadnem na skúter a ideme na túru, počas ktorej kontrolujem, či sú psy v poriadku či mám všetkých ľudí a či všetci idú tou istou trasou. Tých kratších túr môžeme spraviť za deň aj päť, hlavne cez Vianoce a Silvester je toho asi najviac, je to najrušnejšia časť sezóny. Pomedzi túry sa čistia klietky, seká sa mäso na ďalší deň a dáva sa rozmraziť. Po túrach idú psy domov a nakŕmia sa.

Beriete skupinu turistov aj na dlhšie „výpravy“?

Robievali sa aj viacdňové expedície, ale, našťastie, ja som to už nezažil, pretože väčšinu našich zákazníkov tvoria ľudia z východnej Ázie. Je dosť ťažké s nimi pracovať, jednak kvôli rečovej bariére, ale aj povedzme to tak, že nie sú najšikovnejší. Takže som rád, ak sa mi vrátia z polhodinovej túry bez toho, aby vypadli zo sánok, stratili sa alebo narazili do stromu.

Niektorí turisti sem chodia v rifliach a teniskách a je im zima už pri - 5 stupňoch (aj keď ich oblečieme). Starať sa o nich a psov tri dni uprostred ničoho si neviem reálne predstaviť.

Kedy je tam najchladnejší mesiac?

Február je väčšinou najchladnejší mesiac, ale nie je to pravidlo, napríklad začiatkom decembra 2021 bolo týždeň každý jeden deň - 30 až - 35. Nikdy nevieš, či naštartuješ auto. Ľudia tu bežne nezamykajú domy ani autá.

Niektorí, keď je zima a idú do obchodu. ani nevypnú motor, nechajú naštartované. Zo mňa sa smejú, keď si auto zamknem. Zaujímavosťou je, že Fíni máju pneumatiky s hrotmi, lebo kvôli jazerám a podzemným vodám nemôžu soliť cesty.

Akú najväčšiu zimu si zažil ty?

Najchladnejšie, čo som zažil, bola teplota - 40. Do istej miery sa vaše telo prispôsobí na zimu, hlavne, ak pracujete vonku skoro každý deň 10-15 hodín. 

Koľko hodín denne máte svetlo v týchto dňoch?

Momentálne je tu svitá okolo 10 ráno a tma znova nastáva o cca tretej. Týchto päť hodín je šero, keďže Slnko tu nevychádza cca 2 mesiace. Horšie to je, keď začne polárny deň a celú noc je tu šero respektíve v lete je v noci vidno.

​Máš nejakú špeciálnu výstroj?

Mne osobne do tých - 20 veľmi nie je zima. Od -15 si okrem trička a bundy obliekam aj mikinu. Špeciálne veci veľmi nemám, možno len merino tričká a tento rok som si kúpil topánky do mínus 60. Samozrejme mi v nich nie je teplo, keď je - 30, ale je to o čosi znesiteľnejšie. Myslím, že pri - 25 je už zima každému, bez ohľadu na to, ako je oblečený. Ešte horšie je, keď zafúka.

150 psov, to je ohromné množstvo. Je medzi nimi hierarchia?

Istá hierarchia väčšinou medzi psami v kotercoch je. Každý má svojho alfu, ktorý si diktuje podmienky. Človek musí poznať osobnosť psov naozaj dobre, aby ich mohol dať spolu buď do záprahu alebo do klietky.

Archív/Martin Droppa

​Sú náchylné na omrzliny?

My máme 90 percent sibírskych huskych. Majú naozaj dobrú srsť, ktorá ich chráni pred mrazom, takže žiadne omrzliny im nehrozia, každý z nich má svoju búdu, do ktorej sa môže schovať, ale aj pri nízkych teplotách niektoré spia vonku na zemi. Zvyšné psy sú aljašský husky. To sú v podstate sibírske husky krížené s inými druhmi psov, väčšinou s loveckými a veľmi energickými druhmi.

Je to výnosná práca?

Tým, že to robíme „masovo“ a máme skupiny aj po 30 ľudí, tak sa u nás dá zarobiť. Ale človek si to musí odmakať.

V iných keneloch, kde majú 20-30 psov, ľudia robia za ubytovanie a stravu.

Týpí, ktoré im pomohli postaviť Saamovia. Archív/Martin Droppa

​V Laponsku žijú Saamovovia, máš známych Saamov?

Saamovia k cudzincom nie sú veľmi priateľskí. Väčšinou sú to chovatelia sobov a sú hrdí na svoju kultúru. Nie sú veľmi nadšení z turistov. Je tu dedinka s asi 100 obyvateľmi. Bývajú tam Saamovia, ale aj oni už žijú „normálny“ moderný život. Väčšinou ich stretnete v bare, keďže tu veľa možnosti, ako sa vyžiť, nie je.

Vraciaš sa v lete naspäť na Slovensko?

Áno. Cez leto je tu aj 20 až 30 stupňov a nie je tu žiaden sneh. A ani psy nemôžu behať, keďže im je veľmi teplo, začať môžu, keď je menej ako 10 stupňov. Pred dvoma rokmi som tu bol do apríla, pokazila mi to korona. Tento rok ostanem asi do mája. Po sezóne je človek rád, že má trošku kľud od brechania psov. (úsmev)

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Michal Nedbal (@zprahydopragy)

Našli ju na Slovensku

Prebehli si niekoľko inzerátov na Praga V3S, hovorovo známu vétriesku. Kto by si nepamätal veľký zelený stroj s vlečkou, na ktorej jazdili silní muži z dedín na polia či do lesov pomáhať s drevom? Symbol prázdnin u babky sa vryl do pamäti nejednému z nás. Taký jeden skvost našiel mladý pár práve na Slovensku. Rozhodli sa, že si ponuku pôjdu obhliadnuť. Bola to láska na prvý pohľad. „Keď som vstúpila do toho priestoru, dýchlo to na mňa energiou a pokojom,“ spomína Kateřina na prvý dojem z auta.

Ide o model z roku 1969, ktorý slúžil ako poľná obväzovňa. „Nemáme úplne zmapované, kde všade bola. Slúžila armáde. Je na nej slovenská vlajka, ktorá sa už lúpe a spod nej vykúka už Česká,“ opisuje. „Nadstavieb na vétriesky bolo viac ako sto typov. Vyrábali svetlomety, kino, robili mäsokombinát, veterinárnu stanicu. Naša bola konštruovaná ako P.O.P - poľná obväzovňa mobilná,“ hovorí Michal s tým, že jej poslednými užívateľmi boli poľovníci, ktorým slúžila ako posed.

Pôvodne boli v tomto modeli skrinky s rôznym zdravotníckym materiálom, polohovateľné lôžko a autokláv na dezinfekciu chirurgických nástrojov. Výbava zahŕňala aj vozík a na ňom stan, ktorý mal slúžiť ako lôžková časť. „Ten sme už nedostali, aj keď sme jej majiteľov presviedčali,“ vysvetľuje. Preto stále taký náves zháňajú.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Michal Nedbal (@zprahydopragy)

​

Dokonale navrhnutá

Hoci vétrieska bola v dobrom stave, zostali v nej len skrinky, ktoré sú podľa dvojice veľmi kvalitné. „Je to legenda, je to stroj, ktorý pozná každý, aspoň to platí o starších ľuďoch. My sme ju kúpili, keď mala najazdených 1700 kilometrov. Hoci je z roku 1969, všetko funguje,“ hovorí Michal a Kateřina ho dopĺňa, že nákladiak ešte dnes stále vonia bukom.

Od jari minulého roka ju zveľaďujú na záhrade u prarodičov na Vysočine. Michal sa o ňu stará po technickej stránke a Kateřina ju zútulňuje. „Snažím sa z toho spraviť útulné miesto a vypiplať to cez záclonky či pekný riad. Zároveň sa snažíme čo najviac zanechať pôvodný stav, ale kombinuje staré prvky s modernými.“

Kuchyňa. Archív/Michal Nedbal

​Domácnosť 21. storočia

Nejde o žiadnu tmavú búdu. Vo vnútri je veľa svetla, má 9 okien. Na svoju mobilnú chatu nainštalovali solárne panely, či vykurovanie na sim kartu. „Máme domácnosť 21. storočia,“ tvrdí Michal. Stačí, keď pred tým, ako idú z Prahy do Pragy odstavenej na Vysočine, prezvonia a nákladiak sa automaticky vykúri. Na druhej strane, ponechali si aj pôvodnú pec, do ktorej za prikladá z vonka. Pozornému oku isto neunikne, že z Pragy vyčnieva komín.

Na streche zas Michal zhotovil terasu. „Zdvihol som to tak o 15 centimetrov.“

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Michal Nedbal (@zprahydopragy)

Spotreba

Spotreba vozidla podľa Michala nie je tak závratná, ako by sa mohlo zdať. „Sledujeme veľa cestovateľov, veľa z nich napríklad v Nemecku prestavuje osem kolesové MAN-y, ktoré majú 50 -60 litrovú spotrebu na 100 km,“ hovorí a dodáva: „Vétrieska má papierovo spotrebu 22 litrov. V reály si myslím, že sme schopní jazdiť 100 km na 25/26 litrov.“ Auto má dojazd 1000 km. Je konštruovaná pre maximálnu rýchlosť 60 km za hodinu a má výnimočné vlastnosti v teréne.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Michal Nedbal (@zprahydopragy)

Cestovateľské plány

Ak by im situácia, čo sa týka koronavírusu dovoľovala, radi by sa vydali s Pragou na dlhú cestu. „Povedali sme si, že do piatich rokov by sme s ňou chceli ísť niekam na východ aspoň na rok. Do Indie a Nepálu...“

Zatiaľ najdlhšia trasa, ktorú s ňou absolvovali, bola 600 km. Všetky záclonky zostali na mieste a vétrieska perfektne fungovala, tvrdí pár.

Katarína tvrdí, že Praga je pre ňu výstupom z komfortnej zóny. Prečo? Introvertná žena si musí zvykať na pozornosť, ktorú auto vzbudzuje. „Keď sme minulý rok v lete vyrazili na cestu pochopila som, čo je to mať vétriesku. Starší ľudia nám mávali, ukazovali palec hore,“ hovorí a dodáva, že keď raz zastavili v menšom meste, mali zrazu v aute štyri malé deti, ktoré si skúšali volant. Stalo sa aj to, že im ľudia ochotne pomáhali, keď potrebovali pomoc, samozrejme, na oplátku návštevy vétriesky.

„Mne sa páči spojenie nového a starého. Hoci tá spotreba je strašná a spytujem si svedomie, dbáme na ekológiu. Vyriešili sme to tak, že máme víkendové bývanie, do budúcna možno aj viac ako víkendové a nespotrebovali sme žiaden nový materiál. Má to pre mňa zvláštnu atmosféru, príbeh,“ hovorí na záver Kateřina, ktorá sa rovnako ako Michal nevie dočkať, kedy opäť vyrazia na cesty. Možno aj s partiou ďalších nadšencov československého konštruktérskeho skvostu.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Michal Nedbal (@zprahydopragy)

Bol to február 2012. Prvé, čo som zistila bolo, že je tu strašná zima. Február je v Mongolsku najchladnejší mesiac vôbec.

Pamätám si, že som mala oblečenú bundu, v ktorej mi bola zima aj na Slovensku. Keď som sem dorazila, chlad som v priebehu niekoľkých minút cítila v hĺbke kostí.

Prečo Mongolsko? Slovák ho ťažko nájde vôbec na mape ...

Aj ja som mala zo začiatku trocha problém (smiech). Dôvody boli dva. V prvom rade som si tu našla priateľa. V druhom rade tým, že som študovala medzinárodné vzťahy a jazyky, tréning v iných krajinách je pre diplomata veľmi dôležitý. Pamätám si, že všetci spolužiaci si vyberali krajiny ako Belgicko, Nemecko či iné štáty Európskej únie.

Mne prišli nezaujímavé. Povedala som si, že to vyskúšam niekde inde. Najprv som uvažovala o Blízkom východe, potom o ázijských krajinách. Prvé z toho vzišlo Mongolsko, kde som počas magisterského štúdia v Dánsku absolvovala stáž.

Kde si stretla terajšieho manžela?

Na Aljaške počas Work and Travel programu.

Vrátim sa k zime. Spomínala si, že si prišla vo februári, vieš si spomenúť na najchladnejšiu zimu?

Čo je zaujímavé, v Mongolsku sa nepočíta, ako dlho ste tu na základe mesiacov či rokov, ale miestni sa vás spýtajú, koľko zím ste v Mongolsku prežili. Myslím, že je to aj kvôli tomu, že v lete sem chodia turisti, ktorí si užijú leto a vrátia sa naspäť domov. Cudzinci, ktorí sú tu dlhodobejšie, tu žijú aj v zime.

Najchladnejšie zimy, aké som tu prežila, boli v rokoch 2013-14. Potom som sa vrátila domov na Slovensko a prišla som naspäť v roku 2018. Musím povedať, že odvtedy sú tu zimy miernejšie. Je to aj kvôli klimatickým zmenám. V Mongolsku sa štatisticky zvýšila teplota (za 60 rokov) o dva stupne. Je to cítiť. Tým, že mnohí ľudia ešte stále žijú nomádskym spôsobom života, je veľa z nich od prírody závislých. Má to veľký vplyv na to, kde sa budú pohybovať a žiť.

Archív/Jana Žilková

​Je podľa teba nomádsky spôsob života Mongolov udržateľný?

V rámci nejakých formálnych politík a vízií sa o tomto spôsobe života, ktorý je súčasťou mongolskej kultúry, hovorí dosť málo. Mladí ľudia sa väčšinou sťahujú do miest a nechcú žiť spôsobom života, ktorí viedli ich rodičia. Žiť nomádsky a najmä v zime je veľmi náročné. Ani v lete to nie je najjednoduchšie, lebo je strašne horúco. Človek musí skoro vstať, postarať sa o zvieratá, o teplo v jurte, muži chodia so zvieratami von, ženy celý deň varia a pripravujú deti do školy, lebo nie všetci sa nachádzajú v blízkosti školy. Je to celodenná práca, nie osemhodinová. Čo je zaujímavé, keď sa v septembri začne nový školský rok, väčšinou sa ženy s deťmi sťahujú do miest, aby mohli chodiť do školy.

Napriek tomu, že do hlavného mesta prišli ľudia z vidieka, keď už sú tu, musia sa usadiť. Žijú v jurtách, majú to povolené aj v meste. Alebo bývajú aj v jednoduchších domoch, ale nemajú už zvieratá. Tým, že je tu chladnejšie a život nie úplne jednoduchý, ľudia sú tuhší a odolnejší nielen voči zmenám v počasí, ale aj v živote.

Sú zvyknutí aj na smrť zvierat. Keď je zima veľmi chladná, objavuje sa prírodný úkaz, ktorý sa volá „dzud“, kedy naraz zahynú tisíce zvierat. Mne je smutno sa na tie štatistiky pozerať, ale tunajší ľudia sú na to zvyknutí. Mongoli rozlišujú rôzne typy dzudu - buď sa zvieratá nevedia dostať k tráve alebo k vode, všetko závisí od prírody. Tým, že dochádza k zmenám vo frekvencii požiarov či potôp, tým je ťažšie uchovať si nomádsky spôsob života.

​Aké teploty vládnu v zime?

Najnižšie teploty mimo mesta tu môžu dosiahnuť -45 °C. V meste je o čosi teplejšie. Ja som zažila nejakých -35 °C . Bola som len pár minút vonku a nebolo mi všetko jedno, ale uvedomila som si, že nie je rozdiel medzi -15 a -30 °C.

Je to proste strašná zima. Je tu suchá, keďže Mongolsko je vnútrozemská krajina medzi Ruskom a Čínou.

Rozprávala som sa napríklad s Japoncami, tí mi hovorili, že vlhká zima, ktorú majú oni, je oveľa horšia. Ale potvrdili, že aj tá mongolská je dosť zlá.

Ako sa dýcha v nízkych teplotách, navyše keď má hlavné mesto problém so znečistením?

Nie je to nič komfortné. Teraz chodíme von všetci s respirátormi, máme šály a bundy, aby sme si zakrývali polovicu tváre, aby sme si ochránili dýchacie cesty. Najzlatší je pohľad na malé deti, ktoré vyzerajú ako také snehuliačiky, lebo majú strašne veľa vrstiev a rodičia im dávajú okolo hlavy šály a vidno im iba oči. Čo sa týka Ulanbátaru, tak okrem toho, že je to najchladnejšie hlavné mesto na svete, tak je aj jedno z najznečistenejších, čo sa týka kvality vzduchu.

Čím to je spôsobené?

Najčastejšie používané štatistiky hovoria, že 80 percent znečistenia pochádza z vykurovania jurtových štvrtí, nazývaných „ger distrikty“. Ger znamená v mongolčine jurta. V jurtách a domoch nemajú prístup k infraštruktúre – vodovodom, sanitácii, kanalizácii, elektrine, plynu. Stále kúria uhlím, napriek tomu, že od roku 2019 je kúrenie surovým uhlím zakázané. Začali vyrábať rafinované uhlie, je to dosť špinavý biznis. Rafinované uhlie má vydržať dlhšie, ale má nižšiu výhrevnosť.

Hoci oficiálne štatistiky vlády hovoria, že kvalita vzduchu sa zlepšila, veľa ľudí ilegálne kúri obyčajným uhlím, lebo si to rafinované nemôžu dovoliť. Ľudia taktiež kúria tým, čo nájdu.

V zimnom čase, kedy je kvalita vzduchu najhoršia, teda najmä ráno, chodíme v respirátoroch. Ráno ľudia vstanú, zakúria si a chodia do práce autami. Okolo 10 percent znečisteného vzduchu je v dôsledku starých aut, ktoré sa sem dostanú z Japonska, Južnej Kórei či Európy, lebo čo sa týka emisných pravidiel, nie sú nejaké striktné. Navyše sem prúdi nekvalitný benzín z Ruska.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Jana Zilkova (@janazilkova)

Kúri sa aj jačím trusom?

Na vidieku áno, je to dobrý príklad cirkulárnej ekonomiky. V meste sa to už nedeje, lebo tu nie je ten trus.

Nevplýva na kvalitu ovzdušia aj ťažba čierneho uhlia?

Mongolsko leží na približne 10 percentách svetových zásob čierneho uhlia. Je to krajina, ktorá má veľa nerastných surovín. Bane na čierne uhlie sa nachádzajú aj v blízkosti Ulanbátaru. Sú snahy, aby tam ľudia nechodili a nebrali si uhlie, ale niektorí to robia ilegálne. Uhlie tu je všade, je to nerastná surovina, ktorá sa dá kúpiť lacno. Kedy sa zakáže uhlie v akejkoľvek forme sa nevie, a ani sa o tom nerozpráva. Ťažobný priemysel je v Mongolsku hlavný zdroj príjmu a ekonomika je nediverzifikovaná a hrozne zraniteľná, ukázal to aj covid.

Aké majú aktivity ľudia v meste počas zimy?

Tí, ktorí sú odolnejší, chodia von na dlhšie. Ľudia sa stretávajú v reštauráciách, baroch ...

Aj sa korčuľujú?

Kedysi sa korčuľovalo vonku na jazerách, riekach, ale minulú zimu sa postavil prvý ľadový štadión v spolupráci s Kanaďanmi. Ja by som to neriskovala ísť na rieku alebo jazero. Nikdy neviete, aký hlboký je ten ľad. Veľa Mongolov nevie plávať, v lete sa tu veľa ľudí utopí.

Na čo by človek nemal zabudnúť, keď príde do Mongolska v zime, čo by si mal priniesť?

Po tých rokoch som zistila, že si netreba nosiť nič. V podstate nič nestačí. Ja som si kúpila pred štyrmi rokmi v Nemecku strašne drahú bundu, o ktorej mi tvrdili, že je najteplejšia, akú majú. Teraz mám vlastne zimné oblečenie iba lokálne. Z kašmíru, z vlny, hrubé, niekoľkovrstvové. Mám bundu, ktorá vyzerá ako „deel“, čo je tradičné oblečenie, ktoré nosia Mongoli. Pri hlave má veľa výplní a siaha až po členky, je veľmi teplá. Snažím sa podporovať lokálnych výrobcov, bola vyrobená tu.

Bunda,, ktorá pripomína tradičný odev - deel Archív/Jana Žilková

​Aké snehové podmienky vládnu v Mongolsku?

Na juhu je púšť, väčšinu povrchu však pokrývajú stepi, osem percent z celkového územia sú lesy, ktoré sú prevažne na severe, najmä tam je viac snehu. V meste sa ho veľa neuchová.

V Ulanbátare nehrozia snehové prázdniny?

Tu majú prázdniny kvôli vzduchu. Teraz sa začínajú od 18. decembra do 2. februára. Je to aj preto, že je tu v zime strašne veľa detí chorých (aj pred covidom), sú to akési chrípkové a vzdušné prázdniny. Kvôli covidu tu však školy boli zatvorené skoro nonstop dva roky.

Keby sme porovnali mongolskú a slovenskú zimu?

S rodičmi sme často chodievali do Tatier. Mongolská zima mi pripomína našu horskú zimu. Vzduch je štipľavý, niekedy to bolí, keď ho dýchate. Mimo mesta je čerstvý dobrý vzduch. Neoslavujú tu však Vianoce. To mi najviac chýba, aj keď my si vyzdobíme svoj príbytok.

Čo hovorí manžel na Vianoce?

Veľmi by chcel ísť na vianočné trhy, tie sa mu páčili najviac, tak ako asi každému (smiech). Keď bol malý, mali stromček, ale ten dôvod Vianoc mu uniká tak, ako ostatným. Hoci ani jeho rodina nie je kresťanská, majú stromček - ako ostatní nekresťania. Je to veľmi zaujímavé, myslím, že to je veľmi častý jav v rozvojových krajinách.

Nemyslím to zle, ale veľa ľudí v týchto krajinách chce implementovať to, čo sa robí v USA, vo Veľkej Británii, čo sa robí u nás v Európe.

Tento rok som prvýkrát zažila na Deň vďakyvzdania, že si miestni začali objednávať morky. Na niektorých stránkach reštaurácií som videla, že ich už nemajú, boli vypredané. Z ničoho nič tu začali oslavovať aj Halloween.

Deti sa prezliekli do kostýmov a klopali na dvere, aby sme im dali sladkosti. My doma veľmi nemáme sladkosti, bola som v šoku. Mikuláša tu zas majú ruského v modrom odeve. V meste vidno mix tradičnej kultúry a toho, čo sem prišlo s cudzincami a miestnymi, ktorí sa vrátili po pobyte v zahraničí.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Jana Zilkova (@janazilkova)

Momentálna situácia s koronavírusom?

Teraz nám počet prípadov dosť klesol. Avšak pred dvoma mesiacmi sme mali veľa prípadov. Je tu vysoká zaočkovanosť. 80 percent ľudí, ktorí sa mohli dať zaočkovať, sú už zaočkovaní. Situácia je stabilná. Hranice sa kvôli novému variantu teraz pre cudzincov zatvorili, no už vyše mesiaca sú zatvorené hranice s Čínou, čo má obrovský ekonomický dopad na Mongolsko. Väčšina importu a exportu sa týka Číny. Mnoho malých podnikateľov iba prežíva.

Čo ťa na Mongolsku najviac fascinuje?

Sú to ľudia, každodenné príbehy aj pozitívne aj negatívne. Každý deň je výzva.​

Na Instagrame sa z neho stal travel blogger, ktorého hlavnou myšlienkou však nie je cestovanie. Plyšák sa touto cestou snaží poukázať na závažný problém, ktorý spočíva v postupnom vymeraní tohto druhu na planéte. 

Ak keď je tento rozhovor primárne o Miškovi, začnem s otázkou, kto za touto milou iniciatívou stojí? Môžeš sa nám predstaviť?

Originál od roku 1989 a 803 plyšových tučniakov neskôr, som zakotvila v Bratislave, ale pochádzam z malej dediny na východe Slovenska menom Chmeľnica. Cestovala som odkedy si pamätám a keď nie som na cestách, mám hlavu ponorenú v knihách. Venujem sa hlavne blogovaniu a freelance tvorbe obsahu, ale mám rozbehnuté aj mnohé ďalšie projekty.

Instagram/misko_the_penguin

​Plyšový tučniak Miško cestuje po Slovensku aj zvyšku sveta. Ako vznikol tento nápad?

Tučniakmi som bola stále obklopená a na cestách ma sprevádzali v minulosti rôzne, až kým som v 2016 nenašla Miška v Bulharsku, ktorý ma v sebe určitý charakter a ako sa hovorí, bola to láska na prvý pohľad. Sprevádzal ma na každom výlete po Bulharsku a potom som s ním jednoducho pokračovala na ďalších cestovateľských dobrodružstvách. Taktiež bolo na čase vybrať si jedného tučniaka, ktorý bude tzv. cestovateľský. Aj keď každý kto ho stretne je prekvapený, nakoľko to nie je zrovna cestovateľská veľkosť.

Prečo práve meno Miško?

Bola to náhoda a pomenoval ho náhodný okoloidúci taktiež zo Slovenska, ktorého sme stretli v Bulharsku hneď v prvý večer, ako sme Miška získali. Zastavil sa pri našom stole práve kvôli nemu, keďže ho zaujal a pohľad na neho potešil. Človek často nevidí dvoch ľudí a jedného tučniaka na terase na pivku.

Instagram/misko_the_penguin

​Kam najďalej sa Miško už dostal?

Precestoval toho pomerne veľa, hlavne po Európe, no v roku 2019 sa dostal do Japonska, kde sme strávili čas hlavne v Tokiu a Kjóte. Naplánovanú máme cestu smerom na južnú pologuľu k tučniakom, no pandémia nás trochu pribrzdila. Na druhej strane, nás pandémia prinútila objavovať krásy Malých Karpát okolo Bratislavy a samozrejme Miško na túrach nesmie chýbať.

Cestuje po svete vždy len jeden plyšák, alebo ich je viac?

V minulosti ich bolo viac, no teraz je to už iba Miško. Väčšinou cestujem všade s príručnou batožinou kvôli praktickosti, tak viac tučniakov by sa ani nezmestilo a taktiež, treba si nechať miesto na nového tučniaka, ktorého si z krajiny stále donesiem.

Instagram/misko_the_penguin

​Plyšový tučniak však nie je len insta-travel-bloggerom. Prezradíš čitateľom, čo je jeho hlavnou myšlienkou?

Samozrejme, primárne sa sústredím na cestovanie a cestovateľské tipy a triky, ale minulý rok sme konečne spustili projekt From North To South, kde sa snažím zvýšiť povedomie o tučniakoch a to, že sú taktiež jeden z mnohých ohrozených druhov. Pre väčšinu ľudí sú to rozkošné vtáky vo frakoch, ktoré sa objavujú hlavne okolo vianočného obdobia, no mnohí si neuvedomujú, že 10 z 18 druhov je ohrozených a niektoré druhy do roku 2050 môžu aj vymrieť.

Tučniak Miško nielen cestuje a upozorňuje na svoj ohrozený druh, dokonca má aj svoj vlastný merch. Plánuješ do budúcna túto iniciatívu rozbehnúť aj nejakými ďalšími smermi?

Merch vznikol len nedávno a plánujeme zisky, ktoré z neho prídu, venovať organizáciám, ktoré sa o tučniakov starajú, či už to bude darovaním peňazí alebo adopciou tučniaka. Čo sa týka ďalších iniciatív, tak v rámci spomínaného projektu pripravujem knihu o tučniakoch a ako im pomôcť. V procese prípravy je aj NFT kolekcia na OpenSea, kde opäť výnosy pôjdu na záchranu tučniakov.

Instagram/misko_the_penguin

​Ako ty osobne vnímaš klimatickú zmenu a napríklad aj riešenia, ktoré priniesol posledný klimatický summit v Glasgowe. Si spokojná s tým, čo sa na ňom prijalo?

Klimatická zmena je jedna z najväčších hrozieb pre tučniaky, ktorá okrem iného spôsobuje roztápanie ľadovcov. Veľa ľudí ani len netuší aké dôležité sú tučniaky. Keďže sa pohybujú, ako vo vode, tak aj na súši, dávajú nám dôležité informácie o zmenách v ekosystéme. Zdravie tučniakov sa rovná zdraviu oceánov.

Klimatické summity, ako bol ten v Glasgowe, sú dôležité a opäť sa mnoho diskutovalo a prijali sa aj opatrenia, avšak dôležitejšie ako dohody budú konečné akcie. Je to ale hlavne o ľuďoch. A nielen tých, ktorí vedia spraviť väčšie zmeny ako svetoví lídri v Glasgowe, ale aj o každom z nás. Práve malými zmenami vieme dosiahnuť veľké veci. Na klimatické zmeny poukazujem prostredníctvom tučniakov, ale konečný výsledok má vplyv na celú Zem.

Pokiaľ sa nemýlim, ty máš doma obrovskú zbierku tučniakov. Neplánuješ trhnúť aj nejaký rekord?

Áno, zbierka tučniakov je veľká, ale ešte by som mala čo doháňať na svetový rekord, ktorý momentálne drží Nemka Birgit Berends. Nie je mojím cieľom prekonať ju, no môj osobný cieľ je dosiahnuť 1 000 plyšových tučniakov. Chýba mi ale ešte 197.

Instagram/misko_the_penguin

​Vieme aj my nejakým spôsobom prispieť k záchrane ohrozených tučniakov?

Určite áno, každý vie pomôcť a stačia na to malé každodenné kroky. V prvom rade každý z nás vie šíriť osvetu a povedomie. Veľa tučniakov napríklad hynie, lebo sa zamotá do každodenných plastov, ktoré my ľudia používame, vieme pomôcť napríklad redukovaním používania plastov a recyklovaním. Vieme si taktiež tučniaka adoptovať alebo darovať peniaze organizáciám, ktoré sa o tučniaky starajú. Je mnoho ďalších krokov, ktorými vie každý prispieť k zmene.

Je niečo, čo by chcel Miško osobne odkázať našim čitateľom?

Malými zmenami sa dosahujú veľké veci, a ak vie malý plyšový tučniak pomôcť, určite vie ktokoľvek iný.

Igor: Vášeň pre autá mám už od malička a svoju prvú dodávku - Aviu - som si prerobil na obytné auto pred štyridsiatimi rokmi. Dá sa teda povedať, že vášeň pre autá a aj prerábanie na obytné autá sa prejavila už veľmi dávno.

Broňa: Náš prvý spoločný van, ktorý sme úplne od základu spolu s otcom prerobili bol v zime 2020/2021. Dovtedy som ocinovi pomáhala len veľmi zriedka keď som bola doma. Ja som mala radšej chodenie na spoločné výlety a k prerábke som privoňala až tohto roku a musím povedať, že ma to baví.

Karavan_za je rodinný projekt, za ktorým stojí otec a dcéra, predpokladám, že spolu máte dobrý vzťah. Bolo to tak vždy? Viete sa na niečom pohádať?

Broňa: S ocinom sme mali vždy dobrý vzťah. Je pre mňa ako mentor, ktorý ma vedie životom. Aj osobnom aj pracovnom. Ocino ma vždy podporil pri každej mojej aktivite a nápade.

To znie krásne, takže predpokladám, že nejaké hádky ,,dcéra vs. otec“ u vás rolu nehrajú...

Broňa: Hádať sa spolu nehádame. Ocino je veľmi pozitívne naladený človek a aj v akomkoľvek probléme vie nájsť niečo, z čoho sa poučíme alebo dokážeme niečo zlepšiť. Držíme sa pravidla - všetko zlé je na niečo dobré a situácie neprichádzajú len tak náhodne, ale aby sme sa z nich poučili.

karaVAN.za

​Úlohy máte rozdelené ako?

Igor: Pri prenajímaní áut máme rozdelené úlohy tak, že ja sa starám hlavne o technickú časť vanov. Odovzdanie a prevzatie áut sa snažíme robiť spoločne. Niekedy sa však stane, že sa s výletníkmi stretnem len ja alebo Broňa.

Pri prerábaní vanov mám tiež za úlohu technické prevedenie zariadenia auta. Spoločne špekulujeme, ako by sa dalo auto čo najpraktickejšie prerobiť a potom sa to snažíme pretvoriť do reality.

Broňa: Ja sa starám o náš online svet, rezervácie a komunikujem s výletníkmi. Autá čistíme a umývame po každom výletníkovi a to tak, že ja robím interiér a ocino exteriér vanu. Keď máme aj iné pracovné aktivity, tak celé čistenie robí jeden z nás.

karaVAN.za

​Broňa, takže asi môžem predpokladať, že máš nejaký vzťah k mechanike aj ty, či?

Určitým spôsobom áno. Za tie roky čo sme vanom precestovali, sa nám stalo kadečo. Pri každom probléme sa naučím čo a prečo sa pokazilo, alebo nefunguje a keď sa nám niečo podobné stane opäť, tak už viem približne vyhodnotiť kde sa stala chyba. Knihy o motoroch žiadne neštudujem, ale učím sa za pochodu.

​Koľko vanov ste už prerobili ako dlho taká prerábka približne trvá?

Igor: Momentálne máme 4 vany a všetky sme prerobili u nás v garáži. Ten úplne najstarší sme si dali prerobiť pred vyše 10-timi rokmi mojim kamarátom. Tento rok v zime sme ho ale nanovo komplet zrekonštruovali. Vybrali sme z neho komplet interiér, nanovo vyvarili hrdzavé časti a celé auto sme dali nastriekať novým lakom. Interiér sme potom nanovo zateplili, obložili dreveným obkladom a vyrobili si drevený nábytok. Vodu si vo vane viem spraviť sám, s elektrikou a kúrením nám pomáha náš kamoš Ľubo.

Na prelome minulého a tohto roka sa nám spoločne podarilo prerobiť aj náš najnovší van. Ostatné dva som si robil sám pred pár rokmi, počas toho ako bola Broňa v zahraničí.

Časové obdobie je veľmi individuálne, ale také auto sme schopní do 3 mesiacov prerobiť. Pokiaľ by sa mala robiť kópia áut, podľa tých, ktoré sme už prerobili, tak to môže trvať aj kratšie.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa karaVAN.za (@karavan.za)

​Koľko taká rekonštrukcia stojí?

Broňa: Toto je tiež veľmi individuálne, lebo vany sa dajú prerobiť v rôznych štandartoch. To je ako keď si kupujute auto v základnej alebo plnej výbave. Vybavenie našich áut sa pohybuje cez 10 000 € bez našej práce. Je to čisto len použitý materiál a komponenty.

Ako vyzerá Váš bežný pracovný deň?

Broňa: Keďže vany nie sú naša jediná aktivita a obaja máme aj iné pracovné povinnosti, naše dni sú veľmi rôznorodé.

Ale taký bežný vanový deň vyzerá tak, že ako prvé vždy ráno odovzdáme vany výletíkom. Prísť pre van si môžu prísť od 8:00, vždy sa však dopredu dohodneme na presnej hodine. Odovzdanie vanu trvá približne hodinu. Potom ide ocino do práce a ja zas za počítač alebo do mesta niečo vybavovať. Vany sa vracajú najneskôr do 19:00, niekedy prídu skôr. Pokecáme s výletníkmi, ako sa mali a podelia sa s nami o svoje zážitky. Potom nastupuje rýchla čata a začíname s upratovaním vanu. To nám trvá keď je všetko v poriadku cca 2 hodinky. Občas sa nám stane, že v jeden deň sa nám vracajú 3 autá a tie aj na druhý deň odchádzajú, tak vtedy to máme perné (úsmev). 

​Aké miesta najradšej navštevujete?

Igor: Ja najradšej chodím k jazerám alebo k moru. Každý rok chodíme na pár dní na Balaton a do Chorvátska. Keď ideme na výlet s Broňou, tak je to kombinácia hôr a jazier. Broňa pracovala dlho v Alpách, tak posledné roky sme pocestovali hlavne tam. Vždy chodí s nami náš pes Jimmy, ktorému naše výlety prispôsobujeme.

Broňa: Ja najradšej chodím do rakúskych Álp, kde skombinujeme turistiku a aj kúpanie v krásnych jazerách. A samozrejme k moru, pokiaľ sa jedná o viactýždňový výlet tak Francúzsko alebo Španielsko sú super. Rada by som vyrazila aj na pár týždňov do Grécka.

Čo by mali ľudia vedieť pred svojim prvým ,,vanovaním”?

Broňa: Je to iný druh dovolenky, ako keď sa idete ubytovať niekam na hotel alebo penzión. Tu si veziete svoj vlastný domček všade so sebou. Pokiaľ nejdete do kempov a rozhodli ste sa vanovať na divoko, tak sa občas stane, že nie vždy si nájdete super miesto na spanie a musíte ostať spať niekde na parkovisku na benzínke alebo pri ceste. Nie vždy vyjde dobré počasie. Treba sa vedieť prispôsobiť situácii, biť flexibilný  a nedržať sa striktne naplánovaného plánu.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa karaVAN.za (@karavan.za)

Živí vás táto práca, alebo ide skôr o hobby?

Igor: Začali sme s tým ako naše hobby. S vidinou zárobku sme to nezačali robiť a momentálne nás to ani neživí. Veríme však, že sa to jedného dňa otočí. Servis vanov je celkom finančne náročný a keďže si to ľudia prenajímajú, nie každý sa k nim správa ako k svojim, čo sa potom odzrkadlí aj na častejších servisoch. Sme radi, že si autá na seba zarobia a náš čas do toho zatiaľ nepočítame.

Broňa: My vanovaním žijeme už niekoľko rokov, nezačali sme s tým teraz, keď je taký veľký boom a trend. Nás baví ten lifestyle a aj stretnutia s ľuďmi, čo si k nám chodia pre autá. Spoznali sme mnoho zaujímavých ľudí. Zhrnula by som to tak že, je to v prvom rade naše hobby, ktoré robíme vo voľnom čase, pretože máme ešte aj ďalšie pracovné aktivity.

Nerozmýšľali ste, že by ste do tímu pridali ešte ďalších rodinných príslušníkov?

Igor: Pomáha nám môj syn Marek, ktorého najväčším hobby sú tiež autá. Sám si prerába od základu starý VW golf. Je veľmi zručný a vie pekne zvárať. On nám pomáha pri rôznych detailných prácach, keď nám dochádza trpezlivosť tak na rad prichádza Marek a ten sa o to postará (úsmev).

Broňa: Marek má tiež svoju prácu a takto nám chodí vypomáhať cez víkendy, keď má čas. Vtedy máme v garáži veľmi veselo a je sranda.

Ďakujeme veľmi pekne za milý rozhovor a budeme sa tešiť, keď sa niekto z čitateľov rozhodne od nás prenajať van a vyraziť niekam na výlet.

Absolvovali ste náročnú cestu SNP s bábätkom. Prečo? Ako vznikol tento nápad? 

Na prapôvod nášho rozhodnutia si už nespomenieme. Vznikalo to zrejme postupne a dlho, niekde sme niečo začuli, videli sme nejaké videá a dokumenty o zdolávaní dlhých trás pešo a napokon v nás začala rásť zvedavosť a túžba vyskúšať to. Cesta hrdinov SNP nás zaujala najmä tým, že vedie cez časti Slovenska, ktoré sme ešte nikdy nenavštívili. Mohol to byť pre nás teda skôr poznávací výlet ako športový výkon. Keď sa nám po narodení dcéry Hany naskytla možnosť spoločnej rodičovskej dovolenky, vedeli sme, že je na to ideálna príležitosť a brali sme za úplne samozrejmé, že sa na cestu vydáme v trojici. Chceli sme tento čas stráviť spoločne, aktívne a mimo zabehnutých koľají. Budovať u Hany pozitívny vzťah k ľuďom i prírode je jedna z našich priorít a myslíme si, že s tým netreba čakať kým trošku vyrastie. Pešia turistika sa nám javí ako ideálna činnosť na rozvoj týchto vlastností.

Predpokladám, že ste sa stretli s udivenými otázkami a pohľadmi, prečo sa do niečoho takého púšťate... zamrzelo vás to? Museli ste veľa ľuďom vysvetľovať, prečo ste šli na Cestu hrdinov s batoľaťom? 

Skoro všetci nad našimi plánmi dvíhali obočie a len málokto ich považoval za uskutočniteľné. Otvorene nás síce nikto neodrádzal, jemný apel na ohľaduplnosť voči malej však bolo cítiť. Viackrát sme sa preto sami seba pýtali, či vo svojej naivite prehliadame niečo očividné. Keďže sme však na nič neprišli, rozhodli sme sa to otestovať na vlastnej koži s tým, že v prípade komplikácii nebudeme tvrdohlaví a cestu predčasne ukončíme.

Milovníkmi prírody ste boli odvždy, alebo sa to vyvíjalo?

Vzťah k prírode sme si začali intenzívnejšie budovať až v poslednej dobe. Určite je to do istej miery reakcia na to, že žijeme v pomerne rušnom prostredí a je pre nás ťažké nebyť aj počas oddychu neustále zavalení množstvom podnetov. Pred pár rokmi sme teda začali s pravidelnými víkendovými únikmi do prírody. Postupne sme v tom našli záľubu a začali sme týmto smerom orientovať i dlhšie dovolenky.

Pravda je, že počas pandémie začali ľudia viac turistikovať, chodiť do lesa... Stretli ste počas cesty veľa spolupútnikov?

Z každej strany počúvame, ako sa turistika poslednú dobu spopularizovala, ba že sa samotná Cesta hrdinov SNP stala masovou atrakciou. V porovnaní s predošlými rokmi badať istotne nárast turistov, to však platí najmä pre všeobecne známe a turisticky atraktívne lokality. Počas cesty sme síce turistov stretávali, ale určite nie v miere, ktorá by bola akokoľvek obmedzujúca či nepríjemná. Boli úseky, kedy sme nestretli nikoho aj za celý deň. So spolupútnikmi sme sa kvôli rozdielnemu tempu zväčša iba krátko pozdravili a vymenili si postrehy z cesty. Dlhodobo sme s nikým cestu nezdieľali.

Keby ste išli opäť, urobili by ste niečo inak? A vlastne - išli by ste opäť? 

Určite by sme šli znova a ešte viac by sme sa na cestu tešili. Možno by sme aj o čosi častejšie prespávali v stane, pretože sme stanovali až ku koncu našej cesty a celkom sa nám to zapáčilo. Inak by sme nezmenili asi nič.  

​Kto je z vás dvoch praktickejší?

Každý z nás je praktický v inom smere. Katka je skvelá v organizácii a v krízovom manažmente. Najmä vďaka nej bolo o Hanku stále skvele postarané a vždy sme vedeli, kde sa ktoré veci nachádzajú. Ja som zasa technický typ, zabezpečoval som navigáciu, veci okolo táborenia a plánovanie. Spolu teda tvoríme pomerne funkčný celok.

Okrem toho, že ste práve teraz na materskej dovolenke s Hankou, aké sú vaše povolania?

Katka pracuje ako lekárka – anesteziologička a ja som art director v oblasti brandingu.

Čo vás počas cesty najviac prekvapilo? 

Najväčším prekvapením pre nás bolo, ako dobre sa nám išlo a ako neuveriteľne nám vychádzalo počasie. Čítali sme množstvo článkov o turistoch, ktorých počas pochodu stále trápili nejaké bolesti alebo sa potýkali so všemožnými vrtochmi prírody. V napätí sme teda čakali, kedy sa to všetko pokazí, kedy nám už konečne odídu kolená, kedy už nebudeme vládať niesť ruksak a kedy prídu daždivé dni, ktoré nás úplne položia. Nič z toho sa však za celú cestu neudialo. Mali sme určite obrovský kus šťastia, hlavne čo sa týka počasia, no myslíme si, že sme na cestu boli aj dobre pripravení a mali sme správne mentálne nastavenie.

Stretli ste medveďa? 

Chvalabohu nie! Medvede sú moja nočná mora. Boli sme vybavení aj anti-medvedím sprejom. Či by sme ho v prípade potreby aj reálne vedeli a stihli použiť, je druhá vec. Viackrát sme videli čerstvé stopy a stretli sme turistov, ktorí medveďa videli, no nám našťastie cestu neskrížil.

Boli momenty, kedy ste ľutovali, že ste sa na to dali? 

Nie. Bolo samozrejme pár ťažších chvíľ, kedy sme boli vyčerpaní a v niektorých diskomfortných momentoch sme si nevedeli predstaviť, že takto máme fungovať ešte dva-tri týždne. Stačilo si však na chvíľu sadnúť a niečo zajesť a bolo po kríze. Ani raz sme neľutovali, že sme sa na cestu vydali a takmer každý večer sme sa ukladali s pocitom, že dnes to bol ešte krajší deň ako včera.

Aj keď ste putovali trojčlenná rodinka, cítili ste sa niekedy počas cesty osamelo? Alebo spýtam sa inak – užili ste si aj pokoj a samotu?

Naša pôvodná predstava bola, že celú cestu predebatujeme a preberieme všetko, na čo nie je počas všedných dní čas či chuť. Pravda je taká, že sme väčšinu času prekráčali bez slova. Malo to viaceré dôvody – buď sme boli každý zabratý do vlastných myšlienok alebo sme nechceli rušiť spiacu Hanku, poprípade sme sami ledva lapali po dychu. Napriek tomu sme sa však necítili osamelo, stále sme boli spolu a vnímali sme vzájomnú prítomnosť i bez slov.

archív

​Mali ste aj krízy?

Jedinú významú krízu sme mali, keď sme na hoteli Kráľova studňa vo Veľkej Fatre dostali brušnú virózu. Nemohli sme nič jesť ani piť, mali sme teploty a úplne sme zoslabli. Problémy neobišli ani Hanku, a tak sme reálne zvažovali či cestu ukončiť. Na tretí deň sa nám ale polepšilo, a tak sme sa napokon rozhodli, že sa poberieme pomaly ďalej a uvidíme. Postupne sa nám vracala sila i chuť pokračovať a keď bolo jasné, že aj Hanka je už v poriadku, nebol viac dôvod zabaliť to.

Dve noci ste strávili u náhodných hostiteľov. Akých ľudí ste počas putovania stretli? Zmenili ste možno pohľad na Slovákov ako takých?

Náhodné stretnutia s neznámymi patria jednoznačne k highlightom našej cesty. Prakticky všetky do jedného boli extrémne pozitívne a obohacujúce. Zažili sme veľa spontánnej pohostinnosti i nezištnej pomoci, a to často v regiónoch, o ktorých sa bežne hovorí s dešpektom. Určite nás to núti upraviť si mienku o nás, Slovákoch a dúfame, že aj my budeme vedieť šíriť dobro ďalej podobným spôsobom.

​Zbalili ste si niečo, čo ste napokon vôbec nepotrebovali? Respektíve, postrádali ste niečo naozaj nevyhnutne a nemali ste to v tej chvíli?

Myslíme si, že sme boli zbalení excelentne. Strávili sme veľa času rešeršovaním vhodnej výbavy, o to viac, že sme išli s Hankou a nechceli sme nič podceniť. Bolo treba investovať do kvalitného ultraľahkého vybavenia, aby sme boli pripravení na všetky pravdepodobné scenáre a zároveň neprekročili celkový kritický objem a hmotnosť. Na ceste sme využili prakticky všetky veci až na pár kusov oblečenia, ktoré nebolo treba vzhľadom na stabilne pekné, teplé počasie. Situácia, kedy by nám niečo chýbalo, nenastala. 

Ako to celé zvládala Hanka? 

Drvivú väčšinu času sa tvárila maximálne spokojne. Oprávnene sa teda domnievame, že si cestu užívala spolu s nami. Prvé dni sme sa snažili odpozorovať, aký rytmus jej bude vyhovovať a podľa toho sme plánovali nasledujúce etapy. Ukázalo sa, že sa jej v nosiči dobre spí. Tento čas sme teda využívali výlučne na chôdzu, pričom sme sa snažili ísť čo najrýchlejšie. Keď sa následne zobudila, spravili sme si dlhú pauzu, počas ktorej sme sa najedli a Hanka mohla dosýta loziť a objavovať kadejaké lesné tajomstvá. Najneskôr o 19 hodine sme sa snažili byť v cieli dennej etapy aby sme mali ešte dosť času niečo navariť, poprať a pripraviť sa na noc. Zaspávali sme spoločne, po západe slnka. 

archív

​Takéto putovanie má často terapeutické účinky. Naučili ste sa niečo o sebe navzájom? Alebo ste spoznali v sebe doteraz neodhalenú vlastnosť?

Opäť sme sa utvrdili v tom, že sa vzájomne potrebujeme a že spolu zvládneme všetko, na čom nám záleží. Tiež sme zakúsili, ako málo človek potrebuje k tomu aby prežil plnohodnotný deň. Bolo to pre nás veľmi oslobodzujúce.

 Posilnilo to váš vzťah?

Asi áno, ako každá výzva, ktorej musia partneri čeliť spoločne. Určite to ale význame pomohlo budovať si pevné puto s Hankou. Boli sme spolu 30 dní, 24 hodín denne, takmer nikým a ničím nerušení. To je niečo, čo by sa nám v domácom prostredí nikdy nepodarilo a sme za to extrémne vďační.

Plánujete nejaký ďalší turistický výlet? 

Od našej cesty už ubehlo pár týždňov, počas ktorých sme stihli ešte pár pekných jednodenných výletov. Teraz sa však pomaly vraciame do pracovnej rutiny a na ďalšiu významnejšiu túru si určite budeme musieť dlhšie počkať. Zároveň je nám jasné, že naša Cesta hrdinov SNP prebehla z každého uhlu pohľadu v ideálnej konštalácii a zopakovať niečo podobné bude takmer nemožné.

Ázia je o vyjednávaní 

V čase, keď boli v Indonézii, svet zasiahla prvá vlna pandémie. Vtedy im prišlo nezodpovedné a riskantné presúvať sa cez polovicu zemegule na Slovensko. Rozhodli sa, že ostanú v Ázii, kde nakoniec strávili desať mesiacov.

Zatiaľ čo mnohí by boli pravdepodobne v strese, cestovateľská rodina si užívala prázdne pláže bez turistov a tropickú pláž v Lomboku. „Najmä Bali, ktoré žije z turizmu, dodnes znáša túto situáciu veľmi zle. Ľudia sú tam však aj napriek nepriaznivej situácii stále pokojní, prijali podmienky s pokorou a nikdy tam nepanovala taká zlá nálada, ako napríklad na Slovensku,“ uviedla pre Brainee Daniela Micová.  

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa UŽ SME TAM ? | TRAVEL FAMILY?? (@uzsmetam)

Náklady na ubytovanie sa im podarilo skresať vďaka situácii a tomu, že ostali dlhšie na jednom mieste. Ubytovanie na Bali bolo podľa Daniely o viac ako 50 % lacnejšie, a tak si mohli dovoliť aj krásnu vilku, na ktorú by za bežných okolností nemali financie. Ich celkové mesačné náklady sa pohybovali okolo 1500 eur.

Cestovanie po Ázii však podľa „travel family“ nie je finančne náročné. „Samozrejme, treba mať nejaké cestovateľské skúsenosti a ovládať jazyk, aby ste sa nenechali chytiť do turistických pascí a vedeli zjednávať ceny. Ázia je o vyjednávaní, to však každému nevyhovuje,“ prezradila Daniela. 

​S negatívnymi komentármi sa nestretli

O cestách po Ázii, a následne pobyte na Tenerife komunikovali aj na sociálnych sieťach. Účet Už sme tam? si spočiatku založili len preto, aby mohli s rodinou a známymi zdieľať cestovateľské zážitky. Doposiaľ sa však nestretli s nenávistnými komentármi ľudí na sociálnych sieťach. „Možno aj preto, že tí, ktorí nás sledujú, vedia, že neutekáme za rýchlou dovolenkou, ale žijeme cestovaním v ‚slow travel‘ móde,“ skonštatovala Daniela.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa UŽ SME TAM ? | TRAVEL FAMILY?? (@uzsmetam)

Počas prvej, ale aj druhej vlny pandémie však denne čítali mnoho negatívnych komentárov na sociálnych sieťach iných cestovateľov. Rodina chápe frustráciu ľudí, no verí, že situácia už nebude trvať dlho a k ukončeniu pandémie prispeje pragmatický prístup, zdravý rozum a očkovanie.

​„Travel family“ sa momentálne nachádza na Slovensku. Doposiaľ precestovali väčšiu časť rodnej krajiny, no stále im ostáva veľa miest, ktoré by chceli ukázať päťročnému synovi. V lete ich to ťahá najmä do Albánska, ktoré ponúka ich obľúbenú kombináciu - krásne pláže a divokú prírodu v horách.

Cestujú s ruksakmi 

So Samuelom vyrazili na prvú zahraničnú cestu v čase, keď mal 2,5 roka. Doposiaľ precestovali dvanásť krajín, z toho osem v Ázii. „Celkovo ich bolo viac, ale cestovanie nie je o počte krajín, ktorými človek prejde, ale o množstve zážitkov a dobrodružstiev, ktoré zažije na cestách,“ pripomenula Daniela.

Letenky si vyberajú také, aby sa čo najrýchlejšie dostali do danej destinácie. Pozerajú pritom na to, aby sa najmä Samuelovi cestovalo pohodlne. Takmer vždy si ich bookujú cez danú leteckú spoločnosť, nie cez sprostredkovateľa.

Ideálnym spôsobom, ako hľadať ubytovanie podľa polohových kritérií, je podľa Daniely Google Maps. Pri dlhšom prenájme sa im osvedčilo priamo kontaktovať ubytovanie a dohodnúť si výhodnejšiu cenu. 

Do zahraničia zväčša vycestujú len s ruksakmi. Je to pre nich praktickejšie, pretože majú voľné ruky, čo je pri cestovaní s dieťaťom priam nevyhnutné.

​Pobyt v malom dome mimo civilizácie 

Cestovateľská rodina si užíva dlhodobé pobyty v zahraničí, no občas sa nevyhne ani ponorkovej chorobe. „Cestovanie nás naučilo väčšej tolerancii, schopnosti prispôsobiť sa danej situácii a podmienkam. Ak ste v malom dome na kopci mimo civilizácie, nemáte možnosť len tak zabuchnúť dvere a ísť na pivo s kamošmi,“ objasnila mama 5-ročného Samuela.

Dlhodobé cestovanie, vďaka ktorému majú ľudia možnosť spoznať krajiny do hĺbky, nazývajú worldschoolingom. Ide o spôsob získavania vedomostí či zručností interakciou so skutočným svetom počas cestovania. „Čo môže byť pre dieťa viac stimulačné ako vlastnými rukami ohmatať čierny vulkanický piesok, ktorý je magnetický či plávať v mori plnom rýb a korytnačiek? Čo je pre detský mozog viac stimulujúce ako explózia vôní a chutí práve rozseknutého kokosového orechu na trhu?“ pýta sa Daniela.

Päťročný Samuel si aj vďaka cestovaniu prirodzene osvojil angličtinu. Taktiež sa naučil plávať či potápať. Rodina by práve preto chcela aj naďalej cestovať. „Zatiaľ však vôbec netušíme, ako sa cestovanie bude dať skĺbiť so Samuelovou školou. Keďže si na cestách osvojil angličtinu, rozmýšľali sme aj o tom, že ho dáme do školy v zahraničí a bude spoznávať krajinu, v ktorej bude aj navštevovať školu,“ uzavrela Daniela Micová.

Keďže sa chcel vyhnúť dlhému pobytu v lietadle, letel viacerými nízkonákladovkami na krátke vzdialenosti. Z Budapešti  mal namierené do Atén vychutnať si antické Grécko a odtiaľ letel do Singapuru, ktorý ho uchvátil svojou modernosťou a množstvom zelene.

V Austrálii najskôr zakotvil na šesť mesiacov na ostrove, ktorý sa nachádza za najsevernejším bodom červeného kontinentu, kde si okúsil život po boku domorodcov. Neskôr ho pandémia na niekoľko mesiacov „prikovala“ na farme v štáte Queensland. Momentálne žije v dodávke vo vyľudnenej západnej časti Austrálie.

Viktor Kravjanský

Máš prejdený značný kus Austrálie, kde bola tvoja prvá zástavka?

Keďže ma lákajú hlavne odľahlé a zachovalé miesta, mojou prvou destináciou bolo mesto Darwin v severnom teritóriu. Na letisku ma vyzdvihla moja „hosťujúca“, ktorá ma hneď pozvala na BBQ party. Austrálčania zvyknú mať BBQ skoro pri každej príležitosti, preto nebolo prekvapujúce, že som sa ho zúčastnil hneď v prvý deň. Darwin ma veľmi zaujal svojou jedinečnosťou. Odľahlé piesočnaté pláže, kde je človek často iba sám, početná skupina pôvodných obyvateľov Austrálie Aborigénov a fauna a flóra, pred ktorou treba mať rešpekt.

Miesto je domovom morských krokodílov a najjedovatejších medúz sveta. Potom som sa presunul do mesta Cairns na východnom pobreží, jednej z top turistických destinácií v Austrálii. Mesto je jedinečné svojou polohou. Na východ od neho sa nachádza Veľký bariérový útes, na západ najstaršie dažďové pralesy sveta, ktoré sú v zozname UNESCO a na juh nekonečná diaľnica s nespočetne veľa možnosťami na spoznávanie úžasov krajiny protinožcov. No moje cesty viedli na sever. Presnejšie až za najsevernejší bod celého kontinentu. Na miesto, o ktorom som ani nevedel, že existuje - tropický ostrov ležiaci neďaleko Papua Novej Guiney Thursday Island (Štvrtkový ostrov).

Máš víza work and holiday. Našiel si si aj prácu?

Po zhruba troch týždňoch hľadania práce v Cairns sa mi podarilo nájsť si prácu na Thursday Island. Predstava života na odľahlom tropickom ostrove obklopenom Veľkým bariérovým útesom ma veľmi lákala. Pri prvej príležitosti som nasadol na menšie lietadlo, ktoré premáva medzi Cairns a Horn Island. Odtiaľ som sa trajektom dostal na ostrov, ktorý mi bol domovom na nasledujúcich šesť mesiacov. A veru, dodnes si uvedomujem, že lepší začiatok v Austrálii som si ani nemohol predstaviť.

Viktor Kravjanský

Mal si kontakt aj s pôvodnými obyvateľmi?

Práve na Štvrtkovom ostrove som zažil fascinujúcu ostrovnú kultúru miestnych obyvateľov živiciach sa po desiatky-tisíc rokov tradičným rybolovnom. Mal som s nimi možnosť ísť na otvorené more na lov rýb. V Austrálii sú dve skupiny pôvodných obyvateľov: Aboridžinci (kontinent Austrálie) a Torres Strait Islanders (ostrovania).

Za šesť mesiacov som zažil dva festivaly na oslavu kultúry pôvodných obyvateľov Austrálie. Festival je natoľko populárny, že sem cestujú Aboridžinci dokonca z tak vzdialenej západnej a centrálnej Austrálie. Mal som to šťastie vyskúšať si život po boku pôvodných obyvateľov pri viacerých príležitostiach.

Čo ťa na červenom kontinente najviac fascinuje?

Unikátnosť miesta. Fascinujúca pôvodná kultúra Aborigincov a Torres Strait ostrovanov. Ale aj novodobá história Austrálie. Napriek kolonizácii a stovkám rokov utláčania pôvodného obyvateľstva to smeruje k harmónii a lepšej budúcnosti pre všetkých.

Postupne navracajú niektoré územia pôvodným obyvateľom. Taktiež jedinečnosť fauny a flóry. Zvieratá ako kengury, koaly, a hlavne cassowary, ktorí vyzerajú ako dinosaury. Rozsiahle zachovalé územia, ktoré sú ukážkovými národnými parkmi, na rozdiel od tých našich.

Viktor Kravjanský

V čom sa líšia?

Národné parky v Austrálii slúžia na rekreáciu. Sú rozsiahlymi chránenými územiami, kde sa neťaží, nepoľuje, nijako nezasahuje. Človek pri prechádzke do lesa nenatrafí na žiadne holoruby, nepočuje žiadne výstrely, motorové píly. Tak, ako by to malo byť všade. Ľudia navštevujú tieto miesta z celého sveta pre ich unikátnosť. Prosperujú z toho cele regióny.

Hlavný rozdiel je v tom, že národne parky tu spravuje ministerstvo životného prostredia za účelom ochrany a rozvoja turizmu v regióne. Nie pôdohospodárstvo, ktorého hlavným cieľom je zisk (ako u nás). Na to sú tu vyhradené územia na výsadbu a následnú ťažbu. Tieto územia sú presne definované. Ten rozdiel si človek ľahko všimne, stačí sa len prejsť po danom mieste a pocítiť tu prirodzenosť, evolúciu v priamom prenose.

V čom sú Austrálčania iní ako my?

Austrálčania žijú ležérnym štýlom života. Dalo by sa povedať, že menej sa starajú a viac žijú. Sú veľmi priateľskí, nápomocní a pohostinní. Uvediem príklad. Hneď od začiatku pandémie vládli prísne opatrenia. Boli ráznou stopkou na mojich potulkách Austráliou. Neostávalo nič iné, len sa na istý čas usadiť. Podarilo sa mi nájsť si ubytovanie na farme s cukrovou trstinou  výmenou za výpomoc na pozemku v blízkosti mesta Mackay v štáte Queensland.

Poskytli mi tam domov na pár mesiacov počas vrcholu pandémie. Jediné, o čo ma poprosili, bolo, aby som sem-tam pokosil a postaral sa o piatich psov a jednu mačku, čo som robieval rád. Nič si za to odo mňa nepýtali. Bolo to pre mňa príjemné prekvapenie. Nestáva sa totiž často, že by si niekto zavolal cudzinca k sebe počas celosvetovej pandémie a nechal ho parkovať na svojom pozemku v dodávke.

Prečo práve bývanie v dodávke?

Život na cestách v karavanoch, campervanoch a v dodávkach je tu veľmi populárny. Keď som sem prišiel, premýšľal som, ako čo najlepšie využiť čas u protinožcov, aby som toho pochodil čo najviac. Nechal som sa práve inšpirovať týmto životným štýlom. Bez vlastného auta sa v Austrálii aj tak ďaleko nedostaneš.

Medzimestské spoje sú tu kvôli veľkým vzdialenostiam veľmi obmedzené. Ďalším podstatným motívom bolo to, že ubytovanie je v Austrálii dosť drahé. Život v dodávke mi vlastne nielenže umožní pochodiť viac miest, ale i zabezpečí viac času, keďže s menšími nákladmi na život si môžem dovoliť stráviť dlhší čas na cestách.

Viktor Kravjanský

Aký je život v dodávke?

Zo začiatku ma život v malej dodávke (Ford Transit) trocha desil, nevedel som, ako budem fungovať na tak malom priestore viac ako rok. Po pár dňoch sa mi to začalo neskutočne páčiť – tá harmónia s prírodou, tá sloboda, že si môžem ísť, kam sa mi zachce, stačí ukázať prstom na mape, naštartovať a ide sa. Doslova.

Je naozaj všetko také ideálne?

Samozrejme, má to aj svoje nevýhody. Každodenná sprcha bola raritou, človek si myslí, že Austrália je obklopená oceánmi, a že možnosti na okúpanie  sú veľké, no netreba zabúdať na tie najväčšie krokodíly sveta v moriach a ústiach riek a takisto extrémne jedovaté medúzy. Navyše v štáte Queensland je zakázané prespávanie v aute mimo zón, na to učených, za ktoré si účtujú riadne „pálky“. Väčšinou som parkoval inkognito na ulici medzi ostatnými autami. Moja dodávka našťastie nevyzerala tak, že v nej vôbec niekto prespáva.

Za rok a pol som v dodávke prešiel 25-tisíc km, najprv pozdĺž celého východného pobrežia Austrálie. Potom cez Austrálske Alpy do Melbourne, následne trajektom do Tasmánie, kde som strávil necelé dva mesiace a nakoniec pozdĺž pobrežia Južnej Austrálie až na hranicu so Západnou Austráliou, kde momentálne pracujem. Posledný úsek bol najdlhší v krátkom časovom horizonte, keďže som si musel vybavovať výnimku na prechod cez hranice a následne ísť priamo do karantény so zástavkami jedine na benzín a jedlo.

Prečo tak narýchlo?

Ono všetko sa to odohralo dosť nečakane. Mal som perfektnú pracovnú ponuku v jednom motoreste pri diaľnici v oblasti Nullarbor v Južnej Austrálii. Práve, keď som dával auto dohromady a pripravoval sa na dlhú cestu, prepukla v Melbourne pandémia. A ako to už býva zvykom, akonáhle prepukne v nejakom štáte pandémia, ostatné štáty zatvoria hranice s daným štátom, aby zabránili voľnému pohybu ľudí. A tak som kvôli jednému dňu ostal vymknutý pred hranicami. Pustil som sa teda do vybavovačiek s úradmi a políciou.

Nechcel som, aby mi prácu niekto vyfúkol a tak som tri dni od rána do večera strávil na telefóne a skúšal si vybaviť výnimku. Keďže som mal dohodnutú dlhodobú prácu a môj budúci zamestnávateľ bol natoľko ochotný, že mi pomohol s potrebnými dokladmi, tak mi Južná Austrália udelila po troch dňoch výnimku na presun cez hranice, ako osobe premiestňujúcej sa za prácou. Dokonca sa mi podarilo vybaviť karanténu na mieste, kde momentálne pracujem, čo znamená, že som nemusel ísť do extrémne drahej štátnej karantény. Koniec dobrý, všetko dobré. Nakoniec mi tie dva týždne na izbe po stovkách, možno i tisícke nachodených kilometrov po Tasmánii a juhovýchodnej Austrálii padli vhod.

Viktor Kravjanský

Je oblasť, kde sa momentálne nachádzaš, naozaj tak vyľudnená, nechýbajú ti ľudia?

Pre predstavu o odľahlosti tohto miesta - koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov tu Britská vláda testovala nukleárne bomby po dohode s austrálskou vládou. Ak tu človek stojí na morských útesoch, je to ako keby sa ocitol na konci sveta.

Stovky kilometrov veľkých morských útesov tiahnucich sa po pobreží a vyprahnutá púšť pokiaľ len ľudské oko dovidí bez akýchkoľvek kopcov. Nie je to síce miesto, kde by som chcel stráviť celý život, no momentálne mi to vyhovuje, nakoľko vo voľnom čase môžem pracovať na svojich videách a zarábať dobré peniaze.

Zatiaľ si tam krátko, čím je východné pobrežie iné ako západné?

Tu, kde som momentálne, mi to príde viac ako taká „pravá Austrália'', respektíve bližšie k predstave väčšiny ľudí o Austrálii s typickou austrálskou faunou a flórou, vrátane hadov a pavúkov.

Keď sme pri tej prírode, ako zvládaš škorpióny a nebezpečné zvieratá?

O škorpiónoch budem zrejme vedieť povedať viac o pár mesiacov (smiech). Keďže som nachodil tisícky kilometrov po najrôznejších terénoch Austrálie, nezaobíde sa to bez množstva zaujímavých stretnutí. Z tých „šokujúcich“ mám živo v pamäti iba jeden: Išiel som cez tropický dažďový prales smerom k odľahlým vodopádom Windin Falls v štáte Queensland, keď sa zrazu po pravej strane vedľa mňa niečo väčšie pohlo.

Otočil som hlavu a vedľa mňa bol obrovský čierny had, vyzerajúci ako kobra. Bol to obrovsky šok, nakoľko som si ho vôbec nevšimol a vôbec netušil o akého hada ide, našťastie si išiel svojim smerom. Neskôr som si zistil, že ide o veľmi jedovatého hada, ktorý je však veľmi plachý. Inak som videl tucty hadov. Napríklad také stretnutie s 3 metrovým pytónom bolo pre mňa jedinečným zážitkom. A z kategórie pavúkov som raz mal v dodávke aj „redback spidera“ známeho ako austrálska čierna vdova. Zaliezla za listy a od vtedy som ju nevidel, je možné, že ešte doteraz žije v dodávke, bonus pre kohokoľvek bude po mne vlastniť dodávku. (smiech)

Viktor Kravjanský

Viktor Kravjanský

Pred časom boli v Austrálii veľké požiare, ako sa spamätáva príroda?

Austrália je plná extrémov. Minuloročne požiare patrili k najväčším v histórii Austrálie, túto sezónu zase mali jedny z najväčších záplav za posledné storočie. Ja som sa nejakým zázrakom vyhol všetkým týmto „nástrahám“. Počas požiarov som bol v tropických častiach ďaleko na severe.

Keď Sydney a východne pobrežie postihli obrovské záplavy, bol som už zopár týždňov preč. Požiare patria k Austrálii. Sú stromy, ktoré ich dokonca potrebujú k prežitiu. Samozrejme tie nedávne boli z kategórie extrémov, ale príroda a život si vždy nájdu cestu.

Naučil si sa už surfovať?

Naučil to nie, iba vyskúšal, aj to bolo väčšinou viac o padaní ako surfovaní. Je to o dosť ťažšie, než to vyzerá.

„Mnohí ľudia na Slovensku sa nakazili aj bez toho, aby vycestovali. Neviem, či je správne ukazovať prstom na dovolenkárov,“ hovorí pre Brainee zakladateľ najväčšej cestovateľskej skupiny na Slovensku.

Cestuješ po svete, do akej miery máš precestované Slovensko? 

Som zástancom toho, že každý cestovateľ by mal najprv spoznať svoj „vlastný dvor“.  Predtým, než som sa dostal k cestovaniu, som veľmi rád spoznával Slovensko. Keď som pracoval pre divadelný priemysel, vždy som si našiel čas na kratšiu alebo dlhšiu túru v okolí. Taktiež mi nedá nespomenúť Vysoké Tatry, pretože vždy, keď som na Slovensku, hoci iba na pár týždňov, výstup na jeden z vrcholov je mojou povinnosťou.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa ? Východňar vo Švece ? (@vychodnar_vo_svece)

V čom vidíš najväčšie nedostatky slovenského cestovného ruchu?

Túto problematiku by som rozdelil na dva sektory – cestovné agentúry a reštaurácie (a s nimi súvisiaci gastro servis). Česť patrí výnimkám, ale mnohé reštaurácie sa snažia prezentovať ako niečo extra, nastavia tak aj ceny, pričom servis ani obsluha tomu až tak nezodpovedajú. Slovensko je prezentované ako pohostinná krajina, a preto malý pohárik tradičného slovenského alkoholu alebo niečo drobné po jedle na účet podniku by potešilo a urobilo celkový dojem o čosi lepší.

Na druhej strane, mám pocit, že agentúry robia akoby len súhrn toho, čo sa v danej oblasti nachádza. Aj my, jednotlivci, by sme sa mohli stať malými cestovnými agentúrami a lákať cudzincov do našich hôr, lesov, na hrady, jazerá, jedlá či pivo. Keď sme v zahraničí a niekto sa nás opýta, aké je to na Slovensku, prestaňme začínať vetou – nič tam nie je. Ruku na srdce, koľkí sme takto negatívne reagovali? Priznávam, aj ja.

Cestuješ po svete sám?

Vždy sa mi lepšie cestuje s niekým. Praktickými výhodami cestovania v skupine je zdieľanie zážitkov, zabávanie či rozprávanie sa, ubytovanie je taktiež lacnejšie, na benzín sa zložíte viacerí.

Ak by som však vždy chcel cestovať s niekým, veľa by som toho neprecestoval, pretože moje cestovateľské plány sa neraz nedajú spojiť s inými ľuďmi či už časovo, výberom destinácií, alebo spôsobom cestovania.

Na základe čoho si hľadáš letenky? 

Letenky som zvykol kupovať podľa toho, kde bola akcia a nízko nákladové spoločnosti lietali za nízku sumu. Takýmto spôsobom som sa dostal aj k cestovaniu. Ušetrené peniaze som potom mohol investovať do atrakcií v meste či okolí.

S odstupom času, najmä keď som chcel cestovať na dlhšiu vzdialenosť, peniaze navyše som rád obetoval na jedlo, vodu či pivo na palube lietadla, väčšiu batožinu alebo lepšie sedadlá. Mám však svoj limit a nebudem za každú cenu platiť viac, keď nemusím.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa ? Východňar vo Švece ? (@vychodnar_vo_svece)

A čo ubytovanie?

Veľa času trávim prezeraním rôznych leteniek a ubytovania, až dôjdem ku kompromisu kvality a ceny. Napríklad v Austrálii striedam rôzne ubytovania – od auta vybaveným posteľou a malou kuchyňou, cez hostel, až po roztiahnutie stanu v národných parkoch na kempovacích priestranstvách s toaletami, sprchami či verejnými grilmi.

Doposiaľ som si však vybral aj izbu s ďalšími 30 ľuďmi, izbu, kde boli malé jašteričky a šváby, ale aj päťhviezdičkový hotel v Abu Dhabi – cenovo ma to vyšlo približne 50 eur za noc, ale umocnilo to atmosféru zážitku z mesta. 

Je cestovanie finančne náročné? Musíš popri ňom aj pracovať? 

Klamal by som, ak by som odpovedal nie. V začiatkoch sa stalo, že som mal na účte desať eur a dve zakúpené letenky. O to viac som sa snažil zarobiť si po nociach popri štúdiu na vysokej škole. 

Najdlhšie zahraničné pobyty som absolvoval v USA, Kazachstane či v Austrálii. Vo všetkých prípadoch som pracoval a popritom som spoznával zákutia daných krajín.

Ako je to s vízami?

Ak máš menej ako 30 či 35 rokov, môžeš získať dlhšie víza napríklad do Kanady, USA, Nového Zélandu či Austrálie. V takýchto krajinách si potom môžeš nájsť napríklad krátkodobú brigádu, a zarobené peniaze môžeš minúť na cestovanie. To je môj štýl.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa ? Východňar vo Švece ? (@vychodnar_vo_svece)

Za akú najlacnejšiu cenu sa ti podarilo vycestovať?

Podarilo sa mi získať spiatočné letenky z Viedne do Marseille za štyri eurá, no nakoniec som ich nevyužil. Spiatočný let z Bratislavy do Bulharska za deväť eur sa však nedal odmietnuť.

​Už dlhší čas si v Austrálii. Do akej miery ti požiare a pandémia zmenili plány?

Začalo to požiarmi, keď sme sa budili do zadymeného rána a pobyt vonku bol neznesiteľný. Moje plány sa neuskutočnili v takom rozsahu, ako sme chceli. Náš roadtrip sme museli skrátiť, pretože oblasti, kde sme chceli prespať, boli pod rúškom dymu či popola. Potom prišla pandémia, ktorá nás „priklincovala“ do izieb. Zatvorili mi školu, musel som si nájsť ďalšiu a predĺžiť svoje víza. Keďže pracujem pre sťahovaciu firmu, zákazky sa nakopili a svoj pobyt som si predĺžil. Sníval som o tom, že sa opatrenia uvoľnia a budem môcť aj cestovať a spoznávať krajinu. Dnes cestujem v mojom aute, ktoré som prerobil na pojazdný domov.  

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa ? Východňar vo Švece ? (@vychodnar_vo_svece)

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa ? Východňar vo Švece ? (@vychodnar_vo_svece)

Stretávaš sa počas pandémie aj s nenávistnými komentármi ľudí na sociálnych sieťach, prečo cestuješ a nesedíš doma? 

S takýmito komentármi priamo na moju osobu som sa doposiaľ nestretol. Snažím sa dodržiavať všetky opatrenia, ktoré sú prezentované austrálskou vládou. Sú naozaj prísne a platia bez nejakých výnimiek. Hoci testovanie nie je povinné, dodržiava sa a ľudia naň chodia dobrovoľne. To, že sa momentálne nachádzam na cestách, je výsledkom vynikajúcej práce vládnych orgánov, prísnych opatrení, ale najmä zodpovedného prístupu obyvateľov krajiny.

Niektoré vety k príspevkom píšeš východoslovenským nárečím. Neuvažoval si, že budeš písať takým štýlom celé popisy? 

Ta znace, keby som šicko tak pisal po našim, ta še stavim, že mi polovička ľudzi nebudze bars rozumic. Samozrejme, že som o tom uvažoval. Spočiatku som všetky príspevky na Facebooku písal v našom nárečí, no niekedy mi to trvalo dlhšie ako v spisovnej slovenčine, a následne som dostával otázky, čo ktoré slovo znamená.

S odstupom času som zistil, že mi celkom sedí zaradiť do spisovnej slovenčiny aj východniarske slovíčka tak, aby boli zrozumiteľné. Môj cestovateľský profil je však iba mojím koníčkom, sústreďujem sa viac na spoznávanie prírody a sveta ako na systematickú tvorbu príspevkov.

Ak sa niekto rozhodne cestovať, na čo by si mal dávať pozor? 

Na všetko, ale netreba to preháňať. Je potrebné vždy vyhodnotiť situáciu a byť tri alebo aj štyri kroky vpred, a myslieť na to, čo sa môže stať. Ten, kto ma pozná, vie, že často rozmýšľam nad krajnými situáciami dopredu. Pozvánka na čaj s miestnymi môže byť síce super zážitok a veľakrát sa nič nestane, ale ak si sólo cestovateľ alebo cestovateľka a dotyčný ťa vedie k jeho domu už príliš dlho a nebodaj sú tam viacerí, osobne by som sa tomu vyvaroval. Je to však môj názor a nemusíš mať podobný. 

Na ulici len tak niekto za tebou nepríde. Myslím si, že Japonka by sa takého niečoho zľakla. Väčšinou sa ide na skupinové rande. Robí sa to tak, že si idú napríklad tri slobodné ženy a traja slobodní chlapi z rovnakej firmy alebo triedy niekam sadnúť a zoznámiť sa. Japonci pre to majú špecifický názov – „gokon“. Vždy ide o rovnaký počet mužov a žien, aby mal každý partnera na rozprávanie.

Ak nemám záujem o skupinové rande, môžem sa priamo spýtať kamaráta, či pôjde von?

Väčšinou sa nespýtajú priamo. Opäť skôr povedia napríklad nejakému kamarátovi tvojej kamošky a niečo si dohodnete.

​Kedy príde ten čas, že sú na rande len dvaja?

Je tam stupeň, ktorý sa volá „kokuhaku“ – vyznanie. Predtým, než začnú spolu chodiť, povedia si, že sa jeden druhému páčia. Prvý to väčšinou povie chalan, aby s ním dievčina chodila. Teraz je už v móde prísť za chlapcom svojho srdca a vyznať mu lásku. Je to super, človek vie, na čom je. Ale nejde o žiadne hlboké vyznanie lásky. Po vyznaní už dvaja chodia sami a za ručičky.

Prejavujú si náklonnosť na verejnosti?

Japonci majú v sebe zabudovaný akýsi kódex slušnosti, také anténky, či niekomu to, čo robím, nespôsobuje nejaké ťažkosti alebo nepríjemné pocity. Prejavovanie náklonnosti na verejnosti, nie je veľmi zaužívané, jednoducho sa nedávajú najavo emócie, akékoľvek. Zažila som aj situáciu, keď sa párik tváril, že sa nepoznajú a to sme boli na párty medzi známymi ľuďmi. Až keď sme prišli ku nim domov, zistili sme, že spolu chodia. Môžete sa na verejnosti chytiť za ruky alebo chalan nesie babe tašku. Ale pusy nie sú slušné.

Najčastejšie miesta, kam chodia na rande?

Klasicky ako u nás nejaká kaviareň, obľúbené je karaoke a zábavné parky alebo game centrá, kde sú automaty s hrami. Diskotéky veľmi neobľubujú. Japonci nemajú vo zvyku tancovať. Obyčajný človek v Japonsku nepôjde na diskotéku, tam chodia ľudia, ktorí sa vymykajú normálu. Na diskotékach som stretla napríklad Japoncov, ktorí študovali v zahraničí, umelcov, ľudí na voľnej nohe, proste také profesie, ktoré nie sú v bežnej škatuľke.

Jokohama. Unsplah/ Chase Eggenberger

O Japoncoch je známe, že extrémne veľa pracujú. Majú popritom čas na hľadanie si partnera?

Pri tej všetkej práci nemajú ani čas zoznámiť sa. Pravda je, že ich populácia drasticky starne. Rodí sa tam málo detí. Založili dokonca aj ministerstvo pre samotu. Niektorí ľudia, ktorí si nevedia nájsť partnera to riešia tak, že si kúpia spoločníka. Existujú tam aj bary, do ktorých ideš, a prisadne si k tebe hosteska, alebo hostesák. Potom si dáte drink a rozprávate sa. Väčšinou to skončí pri tom. Ak obaja chcú, môže byť aj „niečo viac“, ale nie je to legálne.

Skoro ráno pred prácou organizujú zoznamky - opäť skupinové. Potom idú do práce a večer z práce piť. Japonci pijú dosť veľa. Je to spôsob, ako sa po všetkej tej práci uvoľniť. Idú na karaoke, spievajú a pritom sa samozrejme, aj pije.

Anna Majerechová

Je tlmočníčka, prekladateľka a lektorka japonského jazyka a milovníčka japonskej kultúry. Počas vysokej školy absolvovala jeden rok štúdia na prestížnej japonskej univerzite Ferris v Jokohame. Po ukončení štúdia začala pracovať na Veľvyslanectve Japonska v Bratislave, kde nazbierala veľa skúseností pri práci s Japoncami na rôznych medzinárodných projektoch. Neskôr pôsobila ako tlmočníčka a prekladateľka vo viacerých japonských firmách.

Anna počas tlmočenia na konferencii. Archív/Anna Majerechová

Ako to je v Japonsku s kamarátmi opačného pohlavia?

Takých prípadov je asi tam málo. Môžem vychádzať len zo svojej osobnej skúsenosti. Študovala som na dievčenskej škole, kde som sa naučila užiť si svoju ženskosť, vyobliekať sa. Môj ex-priateľ mal najlepšieho kamaráta a ten sa so mnou nechcel rozprávať. Bála som sa, či ma nenávidí. Vtedajší priateľ Japonec mi povedal, že to tak nie je. Tvrdil, že jeho kamarát sa so mnou nechcel baviť, lebo som jeho frajerka. Bral by to ako zradu svojho najlepšieho kamaráta. To bol však iba jeden človek, ostatní tento problém nemali.

​Aké je pre cudzincov nájsť si partnera?

Podľa toho, odkiaľ je. Letia tam bieli muži a biele ženy. No, dá sa všeobecne povedať, že všetci so svetlým tónom pleti aj čo sa týka Aziatov. Frajera sa pýtali, či som nejaká modelka, aj keď si myslím, že tak nevyzerám (smiech). Bolo to vtipné. Mať cudzinca je super vec, keď sa chceš naučiť cudzí jazyk. Japonci majú na to výraz – v preklade chodiaci slovník.

Anna s Japoncami. Archív/Anna Majerechová

​Ideál krásy?

Je pekné, keď má žena krivé zuby. Je to pre nich „kawaii“- zlaté. Ideálna žena je roztomilá. Hovorí sa, že nemajú radi inteligentné a sebavedomé ženy, lebo sa pri nich cítia neistí. Trendy je štíhlosť, ale až extrémna. Muži, ktorí sú tam žiadaní, by boli pre nás zženštilí, majú dlhé upravené nechty a pekne sa obliekajú. Potrpia si na seba.

Čo teba osobne pri randení v Japonsku najviac šokovalo?

Najviac ma prekvapilo, že sa ex neustále pýtal, či mi netreba na záchod. Bola som z toho v šoku, či si myslí, že mám päť rokov. Vyplýva to z toho, že Japonky sú veľmi „hazukaší“ (hanbia sa) a hanbia sa povedať, že im treba „cikať“. Ja som to brala tak, že si myslí, že som nedospelá, nahnevala som sa naňho. On nechápal, že prečo.

A čo manželstvo? Má väčšiu hodnotu v spoločnosti?

Téma manželstva sa vo vzťahu rieši skôr. Mňa sa pýtal bývalý priateľ po troch týždňoch, čo si o nás myslím. Povedala som mu, že „neviem, ešte ťa tak nepoznám.“ Ale to ešte nič nemusí znamenať. V Japonsku by sa žena mala vydať do 30-tky, lebo inak je stará na vydaj. Je tam tlak aj na chalanov. Na druhej strane, tým, že veľa pracujú, veľa ľudí sa zoberie až po štyridsiatke. Čo sa týka sobášov, majú sobáše v tradičnom aj európskom štýle. Zaujímavosťou sú „falošné kostoly“. Môj učiteľ angličtiny mal ako druhé povolanie sobášenie v takýchto kostoloch. Japonci to vidia vo filme a tak si to vysnívajú. Tradičná japonská svadba je drahšia.

Japonská svadba. Unsplash/Yoav Aziz

Keby si si mala vybrať - Japonca alebo Slováka?

Keď sa zamilujem, asi to bude jedno. Hoci som predtým hovorila, že nikdy by som nechcela Japonca. (smiech)

Do Kanady som išla pôvodne za štúdiom, college mi zaplatili rodičia, no odcestovala som tam len s pár korunami. Prvé mesiace som si prenajímala skromnú izbičku za v prepočte 420 eur mesačne, šetrila som, kde sa len dalo. Kráčala som každý deň o piatej ráno v mínus 30-tich stupňoch hodinu do práce, odtiaľ do školy a hodinu v noci naspäť domov, aby som nemusela platiť metro, ktoré mesačne vyšlo v prepočte 140 eur. Náklady na život sú tu oveľa vyššie ako na Slovensku, ale dá sa tu aj viac zarobiť. Je to na tvojej šikovnosti. Prvé mesiace boli náročné, často som si poplakala, potom to bolo už len lepšie a lepšie.

Trénerský kurz si si spravila už na Slovensku. Mohla si na rovnakej pozícii pracovať aj v Toronte?

Mala som veľké šťastie, že už po troch dňoch som si ako trénerka našla prácu vo fitku. 99 percent fitiek tu vyžaduje kanadské alebo americké trénerské kurzy alebo diplomy. Hoci ma zamestnali len so slovenským, spravila som si aj trénerský a nutričný certifikát v Národnej asociácii športovej medicíny. Vždy som bola veľmi iniciatívna, vedela som, že chcem byť sama sebe paňou, postupne som si budovala vlastnú klientelu. Po roku som mohla dať výpoveď a venovať sa vlastným klientom.

Profesionálne si začala cvičiť už v 13-tich a svoju prvú bikini fitness súťaž si absolvovala na Slovensku o tri roky na to. Čo hovoríš na súťaženie v mladom veku s odstupom času?

Zo zdravotného hľadiska je bikini fitness extrémne namáhavé. Súťaž by som druhýkrát v šestnástich prehodnotila. Na druhej strane – nič neľutujem. Môžem povedať, že súťaženie ma naučilo neskutočnej sebakontrole, napredovaniu, nevzdávaniu sa, radosti z jedla, ktoré väčšina ľudí berie ako samozrejmosť. No bikini fitness a celkovo kulturistika je v Kanade na vysokej úrovni. Jedného dňa by som sa tu opäť chcela postaviť na pódium.

Archív/Alica

​Kanada pre Európanov znamená hory a šport. Hokej, basketbal, lakros a curling sú pre nich srdcovky. Znamená tam slovo šport niečo iné ako u nás?

Toronto je rôznorodé a rôzne časti mesta majú inú kultúru a architektúru. Je tu Chinatown, Little Italy, Koreatowt alebo Greektown. Každá národnosť prináša niečo iné a práve to robí Toronto výnimočným. Kanaďania alebo aj cudzinci sú tu veľmi aktívni. Takmer každý človek sa venuje športu alebo minimálne chodí do posilňovne.

Pandémia skomplikovala život aj fitness centrám a trénerom. Na Slovensku boli fitness centrá skoro rok zatvorené a tréneri sú finančne zúfalí. Aká je situácia v Kanade?

Trénerský život v Kanade je trochu rozdielny. Získať certifikát trvá mesiace až rok a zvyšuje úroveň trénerov. Na Slovensku ho máš ,,zvládnutý” za pár dní. Na druhej strane, fitness trh je v Kanade presýtený a presadiť sa je náročné. Mnohí tréneri ako zamestnanci fitiek zarábajú 20 eur na hodinu, ak si dokážeš vybudovať vlastnú klientelu, účtuješ si na hodinu aj 70-100 eur. S priateľom sme obaja tréneri. Zatvorené fitká kvôli covidu-19 nás vďaka vlastným klientom až tak neobmedzili. Väčšina z nich s nami zostala a trénujeme ich online, v ich domácich fitkách alebo v parkoch, ktoré sú v Toronte naozaj krásne. Každopádne, trénerstvo je tu nepredvídateľné a to sme pocítili a videli predovšetkým teraz počas pandémie. Veľa sa toho zmenilo, mnoho posilňovní skrachovalo a tréneri zostali bez práce, treba si preto vážiť každý jeden deň a všetko, čo máme.

Pár týždňov si študovala žurnalistiku v Bratislave. Zistila si, že má od praktického štúdia ďaleko. V Toronte si sa dala na marketing. Ako tam prebieha výučba?

Kanadské štúdium je odlišné hlavne v tom, že predmety sú praktické, z reálneho života, bez zbytočného memorovania sa. Štúdium je tu kvalitnejšie aj preto, že profesori sú ľudia, ktorí nemajú vysokoškolský titul učiteľa, ale titul a prax v obore, ktorý učia. Napríklad moji profesori marketingu boli riaditelia marketingových firiem.

Do Kanady si išla so Slovákom a teraz si nevieš predstaviť život bez Kanaďana s africkými koreňmi. Vraví sa, že protiklady sa priťahujú. Slovenky majú predstavu o kanadskom rande asi takú, že namiesto do reštaurácie ťa frajer zoberie na prechádzku do hôr k medveďom. Aké je to žiť s Kanaďanom?

Možno sa zdá, že sme protiklady, no jediný rozdiel je národnosť a farba pleti. Okrem toho sme úplne rovnakí. Máme rovnaké záľuby, víziu do života a nastavenie mysle, čo je vo vzťahu to najpodstatnejšie. Rande s Kanaďanom, aspoň z mojej skúsenosti, nie je hory a ani medvede. Naše prvé rande bolo v posilňovni, takže nie úplne tradičné. Zacvičili sme si a potom ma zobral na večeru. Odvtedy sme trávili spolu takmer každý jeden deň a po pol roku sme začali spolu bývať. Pravdou však je, že Kanaďania milujú hory a jazerá, čo je úplne prirodzené, nakoľko kanadská príroda je prekrásna, úprimne, veľmi podobná našej slovenskej.

Archív/Alica

​

S priateľom si si založila online platformu a značku v oblasti cvičenia. Je ťažké založiť si vlastný biznis v Kanade?

Ako som spomínala, obaja sme tréneri a hoci nám počas pandémie zostalo mnoho klientov, uvedomovali sme si, čo sa vo fitness svete deje. Rozhodli sme sa, že je správny čas založiť si vlastnú firmu, po ktorej sme obaja túžili. Založiť si tu biznis nie je náročné, ťažké je rozbehnúť ho a byť v ňom úspešný. No myslím si, že keď tomu naozaj venuješ všetok svoj čas a energiu, tak sa presadíš. Úprimne, pracujeme osemnásť hodín denne, každý deň. Pomohla aj vysoká škola marketingu, ktorá ma mnoho naučila.Všetko ostatné je len o tom, že skúsiš a popáliš sa. No tiež o vášni a láske k tomu, čo robíš. Najväčší dopyt po našich produktoch je v Spojených štátoch a Kanade, ide o veľký trh, ktorý nám otvára kvantum možností. Už teraz spolupracujeme so známymi influencermi, za čo sme vďační a pyšní.

Sociálne siete a influenceri posledné roky vládnu svetu. Najmä na svojom Instagramovom profile si dáš záležať. Ako je toto všetko vnímané v Kanade?

Takmer každý človek je dnes na sociálnych sieťach, kde trávi hodiny denne. Zo začiatku som tam zdieľala svoju cestu vo fitness, jedlo, tréningy a súťaže. Neskôr, ako som sa viac a viac vzdelávala v stravovaní, anatómii a zdraví, začala som pridávať rôzne stravovacie či tréningové typy. Postupne ma začali oslovovať rôzne firmy so záujmom o platenú spoluprácu. Instagram je pre mňa teda súčasne ďalším zdrojom príjmu. Bežne si to ľudia veľmi neuvedomujú, ale influenceri sú jedným z hlavných marketingových stratégií, ktorú využívame aj s priateľom. Už teraz máme spolupráce napríklad s trénerkami Emma Troupe a Michie Peachie.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Alica Heverová | Fitness (@alicahev)

Aké cestovateľské možnosti ti dal život v Kanade?

Letenky do Spojených štátov alebo do Mexika sa pohybujú okolo 150 až 250 eur. Do New Yorku to máme hodinu, na Miami tri a do Mexika štyri. Ísť do Miami z Toronta je ako cestovať z Bratislavy do Tatier. Ľudia to tu tak berú a často tam chodia na víkendy.

Aké tri veci by si z Kanady priniesla na Slovensko?

Z materiálnych vecí mi okrem javorového sirupu nič nenapadá, povedala by som, že každý človek by si mal z Kanady priniesť slušnosť a zdvorilosť. Kanaďania sú ochotní ti pomôcť kedykoľvek, na čo som zo Slovenska nebola zvyknutá. Prepáč a ďakujem sú zrejme najpoužívanejšími výrazmi v komunikácii. Tiež si nesmierne vážim, že tu nikto nerobí rozdiely medzi národnosťami. Je úplne jedno, odkiaľ si, akého pohlavia, farby pleti, vierovyznania či orientácie. Všetci sú si tu rovní, práve preto sa tu cítim ako doma už po veľmi krátkom čase.

Archív/Alica

Americkí muži nemajú problém prihovoriť sa ti hocikde, aj keď sedíš niekde s kamarátkou. Pozdravia sa ti a hneď sa spýtajú, či nemáš Snapchat alebo či by si nezašla na kávu. Sú dosť bezprostrední. Dá sa tam ľahko zoznámiť aj cez kamarátov.

Ja som však zo začiatku bola v USA sama, išla som robiť au pair. Rozmýšľala som, ako sa mám vlastne socializovať. Myslela som si, že je to ako vo filmoch. Žena alebo muž príde do baru, sadne si tam, začne sa rozprávať s barmanom a ľuďmi okolo. Išla som teda sama do baru.

Ako to dopadlo?

Neskôr som zistila, že to nie je veľmi dobrý nápad. Vyšlo to tak, že aj ja som sa do hodinky rozprávala s ľuďmi, čo sedeli pri bare. Do dvoch hodín došli nejakí chalani, či si nejdem zahrať biliard. Nakoniec som však zistila, že samé chodia do baru iba ženy, ktoré vyhľadávajú sex. Chalani boli prekvapení, keď som im povedala, že som hľadala iba kamarátov, lebo som tam nikoho nepoznala. Okrem toho v USA veľmi fičia zoznamovacie aplikácie, najmä Tinder.

Je prvé rande také, aké vidíme na striebornom plátne - chalan príde pre babu pred dom s autom, idú na romantickú večeru, potom ju odvezie a pred prahom dverí sa uvidí, čo ďalej?

Raz jeden chlapec prišiel po mňa na corvette. Išli sme popri útese, západ slnka, ťažká romantika. V tom momente som si hovorila, že je to ako z filmu. Ale bolo to skôr kamarátske stretnutie. V USA je však všetko od seba strašne ďaleko. Randila som s chalanom, ktorý žil hodinu odo mňa. To je úplne bežné. Skôr to prebieha tak, že sa dohodnete, že sa stretnete na kávu či večeru niekde v strede. Potom si zas každý ide vlastnou cestou.

Kde si vlastne bývala?

Žila som tri mesiace v Seattli, deväť mesiacov v Bostone a šesť mesiacov v San Franciscu.

V San Franciscu. Archív/Lula Matúšková

V USA vraj majú nejaké fázy randenia, je to tak?

Je to veľmi vtipné, randiť v USA je dosť o „držku“. Nikdy nevieš, či sa ten chlap stretáva iba s tebou. Prvou fázou je randenie, druhou exkluzívne randenie, čo by človek povedal, že je vzťah, ale nie je. Je to až tretie štádium – exkluzívny vzťah. Pokiaľ váš vzťah nie je na Facebooku, nevieš, či sa ten človek stretáva iba s tebou. Je to taká pečiatka, že ste v exkluzívnom vzťahu.

Mne osobne sa stala taká vec, že som sa stretávala s jedným chlapcom. Jedného dňa mi povedal, že sa mu páčim, aj ja som mu odpovedala, že sa mi páči. Bavili sme sa o tom, či sa dáme do vzťahu. Dohodli sme sa, že to môžeme vyskúšať. O dva dni nato som šla na výlet do San Francisca. Tam sa mi začalo všetko kaziť, zrušili mi let, peniaze mi zrazu zmizli z karty. Do San Francisca som prišla vo veľmi zlej nálade a zrazu mi na Facebooku bliklo, že som vo vzťahu. Bolo to dosť nečakané, neprospievalo tomu ani moje rozpoloženie.

Aký je rozdiel medzi exkluzívnym randením a exkluzívnym vzťahom?

Vysvetľovala mi to jedna kamarátka a ja to chápem tak, že kým to nemáš na Facebooku, nie si v exkluzívnom vzťahu.

V USA. Archív/Lula Matúšková

​

V čom sú americkí muži a ženy iní?

Slovenskí muži toho viac znesú, keď sa niečo deje, tak slovenský chlap sa lepšie popasuje s problémami. V USA je veľmi rozšíreným fenoménom „ghosting“. Stretávaš sa s chlapcom a on z jedného dňa na druhý doslova zmizne aj po niekoľkých mesiacoch stretávania sa. Všimla som si tiež, že nie sú zvyknutí na odmietnutie.

​Americkí muži mi hovorili, že som oproti Američankám v pohode. Vraj Americké ženy sú viac hysterické „drama queens“. Okrem toho sa nehanbia dať si na seba hocičo, aj keď im to práve nemusí najlepšie seknúť. Sú odvážnejšie. Na Slovensku by som si nedala crop top, tam mi povedali nech si ho dám, že sa mi hodí. Nabrala som pri nich trocha viac sebavedomia.

Vyskúšala si aj rande cez appky? Neobávala si sa stretnúť sa s neznámymi ľuďmi v cudzej krajine?

Párkrát áno. Potom mi prišlo, že viem robiť v piatok večer užitočnejšie veci, ako ísť na rande. Z prvého rande cez aplikáciu som mala menšie obavy ako moje okolie. Keď som kamarátke v Bostone povedala, že si píšem s jedným chlapcom už mesiac a plánujeme sa stretnúť, tak mi dala kaser. Spýtala som sa jej, na čo mi to je. Povedala mi, že na moju bezpečnosť. Potom som došla domov a povedala som domácim, u ktorých som bývala, že idem večer na rande, tak a oni mi dali poľovnícky nôž. Išla som teda na rande vyzbrojená kaserom a nožom. S tým nožom mám aj jednu príhodu. Zabudla som si ho vybrať z bundy. Nosila som ho tak asi mesiac. Keď sme išli s kamoškou na NHL, meškali sme, neprekontrolovali nás a na zápas som nechtiac prepašovala veľký poľovnícky nôž.

Prečo si myslíš, že sú takíto nedôverčiví?

Ak sa nemýlim, USA je jediný štát na svete, kde je viac zbraní, ako ľudí. Veľa chlapov drží zbraň. S chalanom, čo som išla na prvé rande cez appku, sme sa niekoľko mesiacov stretávali. Jedného dňa som bola uňho a všimla som si, že má na stole pri sebe položenú pištoľ. Ja osobne som nikdy tak blízko pištole nebola. 

On že áno a zobral ju do ruky, aby mi ju ukázal. Potom som sa ho opýtala, či je nabitá  a keď videl, že som celá „pokakaná“ a uvedomil si evidentný kultúrny rozdiel, tak sa mi ospravedlnil, vybral z nej náboje a schoval ju do trezora a vysvetlil mi, že predchádzajúcu noc bol na byte sám a kvôli bezpečnosti, keby sa mu tam niekto vlámal, mal pri sebe zbraň. Pýtala som sa ho, či je nabitá, on odpovedal, že áno.

Už som sa videla niekde v hrobe v Amerike. Všimol si, že som sa zľakla. Ospravedlnil sa mi, že si neuvedomil, že nie som zvyknutá na zbrane. Vybral všetky náboje, dal ich do trezoru. Potom som o tom povedala rodine, u ktorej som bývala a v ten týždeň má pán domáci naučil strieľať.

Dnes môžeš vidieť v USA, že sa strieľa hlava-nehlava. Keď sme boli s kamarátmi vonku na festivale v Providence, zrazu sa z jednej ulice smerom k nám hrnuli stovky ľudí. My piati sme im išli zo zvedavosti naproti a zrazu na nás začal kričať jeden policajt: „Vy piati, zastavte, tadiaľ nemôžete ísť. Tam sa strieľalo.“ S bezpečnosťou to tam nie je najlepšie.

Lula v USA. Archív/Lula Matúšková

​Máš nejaké rady pre randenie v USA?

Nemala by si ísť na odľahlé miesta, ideálne je ísť niekam do kaviarne, kde je veľa ľudí. A nenechať chalana s tvojím drinkom o samote. Fičia tam tie drogy, čo sa vysypú do nápoja. Hoci sú všetci priateľskí, v skutočnosti nevieš o čom im ide, iná krajina, iný mrav.

Čo ťa na randení v USA najviac prekvapilo?

Že nepoznali Slovensko (smiech). Robila som si z nich často srandu, že som špiónka, a oni tomu naozaj verili. A ešte jedna vec. Muži sa tam neholia pod pazuchami. Keď som si im povedala, že Slováci sa holia pod pazuchami, mysleli si, že si robím srandu. Ale tie chlpaté pazuchy si môžeš všimnúť aj v amerických filmoch.

Väčšina ľudí si ťa pamätá ako študentku, ktorá cestovala za lacno. Práve vtedy si založila aj svoj blog Travelhacker, na ktorom si ponúkala rôzne praktické tipy a triky. Keby si sa mohla vrátiť v čase, čo by si odkázala svojmu študentskému ja?

Nech nesedí na prednáškach, ktoré jej nič nedávajú a robí to, čo ju baví a zaujíma. Ja som to do veľkej miery robila. Pamätám si, ako som mala letenku na Maldivy s odletom 8. januára. Dovtedy som musela stihnúť všetky skúšky, čo mi prišlo takmer nemožné. Správna motivácia ale dokáže hory prenášať. Každopádne, pamätám si, že spolužiaci na mňa pozerali, akoby som si zo školy spravila blázinec, rodičia tiež neboli nadšení, že nesedím v škole ale chodím po svete a záujmy mám úplne inde ako v práve, ktoré som študovala. Ja som to tak ale cítila a spätne chápem, že práve to, že som nezapadla v školských laviciach, mi dovolilo mať takýto uletený job a život, na ktorý sa teším každé ráno, keď sa zobudím.

​Kedysi bolo cestovanie považované za luxus, avšak dnes sa premenilo na voľnočasovú aktivitu. Prečo si myslíš, že sektor cestovného ruchu prešiel takou výraznou zmenou?

Lebo môžeme cestovať. Lebo je to trendy, je to cool, je to niečo, kde si spravíš super fotky na Instagram, ktoré ti potom kamoši lajkujú. Lebo vidíš nové veci, spoznávaš nových ľudí, cítiš sa voľná a slobodná. Uvedomíš si veľa vecí. Máš čas zrelaxovať. Vypadneš zo svojej reality. Cestovanie dáva našej mysli spokojnosť a radosť a prinesie nové vnemy, pri ktorých zabudneš na akékoľvek problémy. Dočasne.

Zobrazit příspěvek na Instagramu

Příspěvek sdílený Janka_Travelhacker (@janka_travelhacker)

Ktoré destinácie boli podľa teba v minulosti nedostupné, no dnes si do nich môže dovoliť vycestovať aj študent?

Záleží, o akej minulosti sa bavíme. Počas komunizmu bolo nedostupné takmer všetko - aspoň pre väčšinový plebs, ktorý nemal výnimku od režimu. Ako sa cestovanie otvorilo, vycestovať hlavne mimo Európu bolo šialene drahé. A práve to sa zmenilo. Vďaka lacným letom je dnes možné ísť viac-menej kamkoľvek – Európa, USA, Ázia, Južná Amerika.

Ten, kto chce cestovať, si na to v dnešnej dobe dokáže zarobiť pomerne jednoducho. Keď sa bavíme o študentskom budgete, napríklad taký mesiac vo Vietname, na Filipínach, v Kolumbii či Mexiku vyjde na 1000€-1500€ už aj s letenkou a rezervou. Kto je ochotný cestovať naozaj lowcost, zvládne to aj za menej.

Skús nám to trochu priblížiť…

Pre študentov je super cestovanie po Európe – je lacné, bezpečné. V celej Európe máme volania zadarmo, platí nám Európske cestovné poistenie, máme tu jasné práva pasažierov. Ako výborná destinácia pre študentov mi príde napríklad Portugalsko – pretože je cenovo lacnejšie ako napríklad Taliansko a Španielsko a má nádherné miesta aj nočný život. Z exotiky treba rozlišovať náklady na cestovanie a fungovanie v krajine.

Napríklad na taký Hawaii sa dajú kúpiť spiatočné letenky za 350 eur, no ceny za ubytovanie, dopravu a jedlo sú astronomické – kto zvládne prežiť s budgetom 50-70 eur na deň je ultra backpacker. Medzi najlacnejšie krajiny na cestovanie radím Filipíny, Vietnam, Malajziu, Indonéziu (Bali je pomerne drahé, pozor), Sri Lanku, Barmu, Indiu, Nepál. Z Južnej a Strednej Ameriky je to zas Kolumbia, Mexiko, Argentína, Bolívia.

Odporúčala by si do týchto destinácií vycestovať aj v aktuálnom pandemickom období?

Áno aj nie. Je to ťažká otázka. Z pohľadu toho, či predstavuje cestovanie riziko by som povedala, že nič hrozné to nie je. Jasné, covid musel na Slovensko niekto priniesť, čiže ak by sa necestovalo, nedostal by sa k nám. Lenže my žijeme v globálnom svete a užívame jednak jeho výhody, jednak nevýhody.

Myslím, že z cestovania si skôr politici spravili obetného baránka a lacné PR ako by bolo naozaj nebezpečné. A keď dotyčný po príchode z dovolenky zostane doma, šance, že niekoho nakazí, sú veľmi malé. Z pohľadu komplikovanosti a neustálych zmien vo svete je však cestovanie oveľa zložitejšie ako predtým. V 2019 mi na cestu do Barcelony stačilo zbaliť si kreditku, telefón, plavky a booknuť letenky.

Zobrazit příspěvek na Instagramu

Příspěvek sdílený Janka_Travelhacker (@janka_travelhacker)

Dnes musíš pozerať, aké sú podmienky na odchod zo Slovenska, na transfer na letisko Schwechat, na odlet z Rakúska, na prílet do Španielska a tiež aké má podmienky letecká spoločnosť. Potrebuješ testy, musíš riešiť ako a kde ich dostať… Kto nemá vyslovene potrebu ísť teraz do zahraničia, nech nejde. Cestovanie teraz nie je tak easy a pohodové, ako bolo. Koho to však láka na cesty a má „itchy feet”, nech ide. Len nech sa pripraví.

Viem, že niektorí mladí ľudia nie sú takí odvážni odísť do sveta, pričom im možno chýba partner na cestovanie, majú strach ísť sami alebo jednoducho nevedia jazyk. Čo by mali podľa teba robiť v takomto prípade?

Prestať sa vyhovárať, že im niečo chýba a buď to vyriešiť alebo ísť solo/bez cudzieho jazyka/so strachom. Iná cesta nie je, toto sú len výhovorky a každý to v hĺbke duše vie (úsmev).

Zobrazit příspěvek na Instagramu

Příspěvek sdílený Janka_Travelhacker (@janka_travelhacker)

Viackrát si sa zmienila o tom, že exotické destinácie sú rovnako drahé ako tie európske. Ako je to vôbec možné?

Naprieč Európou sú lacné letenky, no drahé je všetko ostatné - strava, hotely, doprava… Do exotiky je drahá letenka, no zvyšok je lacný, a tak sa to spriemeruje.

Dajú sa podľa teba zladiť dva protichodné výrazy – vycestovať za lacno a zároveň si aj trochu dopriať?

Záleží, čo je pre teba to, čím si dopraješ. Ak je to luxusná večera s krásnym výhľadom každý večer na tripe, tak to nejde. Inak povedané, ak má človek v hlave, že “užiť si” a “dopriať si” je spojené s míňaním peňazí, potom automaticky platí, že čím viac minie, tým viac si užije. S takýmto mindsetom cestovanie za lacno veľmi nefunguje. Ak je človek nastavený tak, že tie najlepšie zážitky sú zadarmo, vie si užiť oveľa viac pivo z fľašky z obchodu za euro v parku pri západe slnka ako v luxusnej reštike, kde nechá 50 eur za večeru.

Najlepšou investíciou sú zážitky

Študovala na Univerzite v Nanjingu, na Univerzite Shandong aj na Univerzite Zhejiang v meste Haining. Titul získala na Masarykovej univerzite v Česku v odbore kultúrnych štúdií Číny. Ovláda angličtinu, čínštinu a základy turečtiny. Multilingvistka 26-ročná Viky sa riadi heslom, že najlepšou investíciou sú zážitky, ktoré mladým ľuďom nikto nevezme.

Rok a pol a si v suchu

Na otázku, prečo si vybrala práve štúdium o čínskej kultúre, má jednoduchú odpoveď – po množstve zdravotných problémov navštívila pani, ktorá sa špecializovala na tradičnú čínsku medicínu a tá jej začala o Číne rozprávať v superlatívoch. „Máme to trochu aj v rodine. Teta sa venuje umeniu fengšuej ,tatino liečebnej metóde reiki. Vždy ma asi sprevádzali východné filozofie,“ hovorí. Čínština má približne sto tisíc znakov, z toho v bežnej reči ľudia využívajú približne šesť tisíc. Naučiť sa tieto znaky je podľa Viky naozaj náročné, no časom, ak nejaký z nich nepoznáš, môžeš si domyslieť, čo znamená a ako sa má čítať. Všetko, aj vzdelávanie sa v oblasti čínskych znakov, chce svoj čas. „Stále sa učím. Aby však človek aspoň niečo napísal, potrebuje na to aspoň rok a pol,“ hovorí.

Čínski spachtoši a ich bifľovačky

Štúdium v Číne ju naučilo veľa. Okrem vedomostí si však z tejto krajiny vzala aj množstvo nezabudnuteľných zážitkov. „Číňania veľmi radi spia. Je zvykom mať vyučovanie aj do 19-tej. Študenti počas páuz často spia na laviciach.“ Viky bola v Číne milo prekvapená aj prístupom pedagógov k cudzincom. Vysoká škola sa jej tam občas zdala kvôli prehnanej pozornosti a zodpovednosti učiteľov ako prvý stupeň na základnej škole. Na druhej strane, tamojšie univerzity zahraničným študentom zabezpečili napríklad oddelené ubytovanie od domácich študentov a robili všetko pre to, aby sa im v škole darilo. „Učitelia chcú, aby si predmetom prešiel. Prepadnúť znamená, že zlyhal profesor, a nie ty,“ pokračuje. Zaujímavosťou je, že záľubou Číňanov je napríklad učiť sa všetko naspamäť a potom excelovať pred spolužiakmi. Číňania si myslia, že ak sa študent niečo nabifľuje, oveľa lepšie tomu porozumie.

Archív/Viktória

Krajina s tajným tromfom pre Slovákov

Viky nie je len milovníčka Číny a cudzích jazykov, ale aj samotného cestovania. Za jej pečiatky v pase by sa nehanbil nikto z nás – Čína, Austrália, Japonsko, Južná Kórea, Taiwan, Thajsko, Omán, Izrael a ďalšie iné krajiny. Pri otázke, ktorá z navštívených krajín jej najviac prirástla k srdcu, neváhala ani sekundu. „Čína bude navždy moja srdcovka a verím, že tam budem chodiť často. No zaľúbila som sa aj do Austrálie a Taiwanu. Austrália bol môj životný sen,“ hovorí Viky, podľa ktorej dobrou cestovateľskou destináciou je aj Taiwan. Tento malebný ostrov mnohí považujú za súčasť Číny. Výhodou pre Slovákov je fakt, že na tento ostrov nepotrebujú 90-dňové víza ako do Číny a že nie je taký známy ako ostatné dovolenkové destinácie.

O fejkových cestovateľoch

Svoje si myslí aj o ľuďoch, ktorí gro času stráveného v cudzej krajine strávia tvorením navonok dokonalých príspevkov a hľadaním fotogenických miest. Aj keby Viktória mohla mať jeden z na fotky najbohatších Instagramových profilov, na niečo podobné si nepotrpí.

​„Prišlo by mi hlúpe, keby som si založila vlog a ukazovala ľuďom kam ísť a čo robiť. Je doslova „ridiculous“, že ľudia za to získavajú peniaze. Ide o strašný trend dnešnej doby, no keď sa raz dostane človek do takéhoto niečoho, je ťažké z toho odísť,“ zamýšľa sa a poukazuje na pozlátko a instagramovú fatamorgánu. „Ich fotky vyzerajú super, no vždy sa zamyslím, či si ten človek skutočne momenty užíva alebo je to len o tom spraviť ,,cool“ fotku a postnúť ju. Keď som ja niekde, pošlem fotky kamarátkam alebo rodine. Je mi proti srsti, aby tisícky ľudí vedeli, čo, kedy, kde robím, lebo je v súčasnosti aj veľa zlých a hlúpych ľudí,“ nedáva si servítku pred ústa mladá cestovateľka.

Zážitky sú viac než čokoľvek

„Nesúhlasím s tým, že cestovanie je otázkou peňazí. Človek určite potrebuje nejaký kapitál, ale ten potrebuje aj na bežný život,“ reaguje Viky na spoločenský názor, že cestovanie je drahou záležitosťou. Dodáva, že ak chce človek žiť v päťhviezdičkovom hoteli a lietať drahými leteckými spoločnosťami, tak áno, cestovanie je drahé. No ona je zástancom „lowcostu“ –lacného cestovania, ktoré majú v obľube najmä mladí ľudia.

​„Nenastúpim na letisku do prvého taxíka, ale pozriem si metro alebo autobusy. Bývanie v hosteloch je úžasné a lacné. Stretneš tam veľa zaujímavých ľudí,“ dodáva Viky, ktorá má pre cestovateľov aj cennú radu - pred odletom si vždy naštudovať množstvo informácií o dovolenkovej destinácii a hlavne – v živote máme robiť veci, po ktorých túžime my a nie tie, ktoré od nás vyžadujú iní.

Archív/Viktória

Život ide ďalej aj cez pandémiu

Hoci Slovensko miluje, vietor ju naposledy zavial do Luxemburska, kde aktuálne absolvuje päť mesačnú stáž v Európskom parlamente. „Ja a ešte jedna Slovenka pracujeme na Generálnom riaditeľstve pre slovenské preklady, za normálnych okolností by sme chodili do Európskeho parlamentu alebo na misie do Bruselu a do Štrasburgu, no kvôli pandémii je to obmedzené.“ Vytvára preklady z uskutočnených zápisníc a naplánovaných schôdzí, keďže všetko, čo sa komunikuje v parlamente, musí byť dostupné v každom jazyku Európskej únie.

Archív/Viktória

Ako si sa dostala k house sittingu a čo to vlastne je?

Dozvedela som sa o ňom od kamarátov ešte v roku 2014. Tiež pracovali na cestách online a zdržiavali sa v krajinách dlhodobo práve vďaka house sittingu. Zaujalo ma to, hoci na prvé počutie mi to prišlo bizarné. Bývať u niekoho, kým je ten človek preč? Rozpačitý pocit sa rozplynul na prvej zákazke v Brightone, kde som si tento spôsob cestovania zamilovala. Veľa urobili priateľskí majitelia.

Celý koncept spočíva v tom, že sa staráte o niečí dom, byt, záhradu, ale predovšetkým domácich miláčikov počas neprítomnosti majiteľov. Sú buď na dovolenke, služobnej ceste, v nemocnici a nechcú nechať zvieratká v psích hoteloch. Jednak je to výhodnejšie z finančných dôvodov, ale house sitterov si volajú hlavne preto, aby nenarušili rutinu zvierat a nechali ich v prostredí, ktoré im je blízke.

Dá sa house sittingom aj zarábať? Existujú profesionálny housesitteri?

Dá, hoci house sitting nie je o zárobku, skôr o pomoci a objavení nových krajín iným spôsobom. Zarobiť si house sittingom sa dá v Singapure, USA, Austrálii… Tam, kde sú na tom majitelia finančne dobre. Avšak tým, že väčšina house sitterov ponúka služby bez poplatkov, uchádzači, ktorí by si za to chceli nechať zaplatiť, sa tým len ukrátia o možnosť house sittovať.

Čo je najčastejšia mylná domnienka o tom, ako house sitting funguje?

Že ide o ubytovanie zadarmo. Mnohí si predstavujú, že hneď, ako majiteľ zabuchne za sebou dvere, majú vilu pre seba a dovolenka môže začať. Veľký omyl. Síce vám nechajú kľúče, ale s nimi aj kopec zodpovednosti, hlavne o zvieratá. House sitting sa často prezentuje ako ubytovanie vo svete zadarmo. Nuž, úplne zadarmo to nie je. Za dobré webstránky, kde sa môžete zaregistrovať a nájsť ponuky house sittingu, sa platí ročný poplatok. Za letenku, cestovný lístok do destinácie si tiež platíte sami. V prípade dlhodobých house sittov (2 a viac mesiacov) sa stane, hoci zriedka, že z vlastného vrecka musíte pokryť elektrinu, vodu, internet za obdobie, ktoré dom strážite.

​Preferuješ skromnejšie obydlia či luxusné byty?

House sittingy si hľadám podľa lokality, nie podľa toho, ako vyzerá dom. Mám radšej vidiecke nehnueľnosti, kde sa dá ísť v prípade starostlivosti o psíka na prechádzku do voľnej prírody. Ak ide o kratšie stráženie, mestá sú fajn, ale na 1-3 mesačné zákazky preferujem vidiek, hoc aj so skromným domčekom. Treba myslieť na to, že čím luxusnejší dom, tým viac povinností – nastavenie alarmu, kontrola okien, brány, starostlivosť o čistotu, opatrnosť pri používaní drahších spotrebičov, aby človek nezavadil o starožitnosti.
 
Okrem miesta si vyberám house sitting aj podľa počtu a druhu zvierat, ako ďaleko je miesto od zastávky na autobus, do obchodu pokiaľ je to v odľahlej časti, no a ako dlho mi v krajine dovolia ostať víza.

Kde všade Ivana bývala?

Spojené kráľovstvo - Brighton / 5 týždňov, Vietnam - Hanoj / 2x2 mesiace, 1x2 týždne
Ho Či Minhovo Mesto / 3 dni , Singapur / 2 týždne, Turecko - 2x Selimiye / spolu 6 mesiacov, USA - New York / 5 dní, New Orleans / 2,5 mesiaca, Portugalsko - dedinka pri meste Marvao / 2 mesiace, Belgicko - Obec pri Ghente / 2 týždne, Francúzsko - Accolay / 1 týždeň, Taliansko - Miláno / 2 týždne, Apúlia­ / 3 týždne, Kolumbia - hory za Medellínom / 2,5 týždňa, Mexico - 2x malé dedinky (vyše mesiaca).

V čom sú ľudia, ktorí takto ponúkajú svoj príbytok špecifickí. Spája ich niečo?

Je to zaujímavé, ale v 19-tich z 20-tich house sittingov, ktoré som absolvovala, boli zvieratá zachránené z ulice. Majitelia boli „expati“, ktorí neraz vzali zvieratko z útulku ešte u seba doma a priviezli ich so sebou po tom, čo sa presťahovali do zahraničia.

Ďalšia spoločná vlastnosť majiteľov je tá, že všetci chcú, aby ste sa u nich cítili ako doma. Často je to tak, že sú v tých krajinách cudzinci, preto veľmi dobre vedia, čo to znamená byť v novej krajine. Zoznámia vás so susedmi, kamarátmi, aby ste sa necítili sami, prípadne ak budete potrebovať pomoc.

Môže si človek aj niekde vyjsť, keď sa stará o dom aj s „rastlinstvom a živočíšstvom“, či je uväznený v dome?

Toto je jedna z častých obáv, ale neopodstatnená. House sitting nie je o nonstop upratovaní, cvičení či česaní psíkov. Majitelia sa zväčša sami snažia dať house sitterom tipy čo si pozrieť, kde sa dobre najesť v miestnych podnikoch. Samozrejme, počítajú s tým, že budete venovať ich miláčikom značnú pozornosť, ale je to všetko o dohode. Závisí to aj od samotných zvierat. V Turecku som sa starala o kocúra, ktorého si majitelia adoptovali z ulice. Prespával na streche. Pani domu mi sama navrhla, aby som šla s ich dobrým kamarátom na otočku do Grécka, dali nám k dispozícii loď a kocúrovi som mala dať dve misky jedla navyše. Naopak, v Hanoji som mohla nechať mačky samé doma maximum dve-tri hodiny, inak začali trpieť úzkosťou.

O aké zvieratá si sa starala?

Najčastejšie mačičky, psy, ale boli aj sliepky, ryby v rybníku, akváriu a papagáje.

​Nemali si s nimi nejaký urgentný prípad, že ste museli utekať k veterinárovi?

Raz, počas house sittingu v malej rybárskej dedinke v Turecku. Kocúr dostal parazity a najbližší veterinár bol dve hodiny autom. Pomohla mi suseda, ktorá mala vyše desať mačiek a dosť liekov aj pre celú dedinu.

Komu by si odporučila house sitting a komu nie?

Hodí sa pre ľudí, ktorí majú radi zvieratká a zmysel pre zodpovednosť. Je to tiež ideál pre tých, ktorí pracujú online. Poriadne by to mohli zvážiť cestovatelia, ktorí si chcú skôr užiť pamiatky.

Aké tri rady by si odporučila začínajúcim house sitterom?

Byť úprimný sám k sebe prečo chcem s house sittingom začať. Nezatajovať informácie pred majiteľom (alergia na zviera, rozbité veci počas ich neprítomnosti, keď sa má zvieratko zle a pod.). No a vybrať si prvý house sitting niekde v Európe a necestovať na opačný koniec sveta len preto, že si chceme vyskúšať poliať cudziu záhradu.

Kedy začínajú Číňania s randením? Je bežné na ulici vidieť 13-14 - ročné páriky?

Nie, s randením začínajú dosť neskoro, až na vysokej škole. Školy sú tu oveľa časovo náročnejšie a namáhavejšie a deti v nich trávia viac času. Navyše rodičia aj učiteľa sú proti vzťahom v mladom veku. Manželka mi vravela historku o tom, ako keď mala na strednej frajera, rodičia si ju postavili na koberček a povedali jej, že „tak to teda nie, na toto si ešte mladá. Až na vysokej škole môžeš mať frajera.“ Samozrejme, Číňania majú partnerské vzťahy aj skôr, ale povedal by som, že je to výrazne neskôr ako u nás.

Ako sa dávajú ľudia dokopy? Kedy je ten čas, že už spolu chodia?

Proces dvorenia je tu v podstatne dlhší. Muž ženu dlho naháňa, nosí jej darčeky, pozýva ju von, stretáva sa s ňou. Trvá to aj mesiac – dva, kým ho žena akceptuje. Dnes sa to mení najmä v mestách, ide skôr o tradičné hodnoty tradičných ľudí. Niektoré oblasti sú známe tým, že sú veľmi uzatvorené. Tamojší ľudia so vzťahmi neexperimentujú, ale sú aj oblasti, kde sú tie vzťahy a randenie oveľa nezávislejšie a otvorenejšie. Zaujímavé je, že v južných a stredných oblastiach, kde sa kedysi pestovala ryža a muži so ženami spolu trávili veľa času, je spoločnosť vo vzťahoch otvorenejšia ako na severe Číny, kde sa pestovali obilniny a je tam zima. Ľudia nemohli byť neustále vonku a muži a ženy netrávili spolu toľko času. Tamojšia spoločnosť je vo vzťahoch rezervovanejšia.

Youtuber, tlmočník a sinológ Pavel Dvořák ml. Archív/Pavel Dvořák ml

Kam chodia ľudia v Číne na rande?

Väčšinou chodia do reštaurácie, ale dávajú si pozor, aby nešli na niečo, čo má výraznú chuť alebo zápach. Cukrárne tu nie sú, maximálne kaviarne. Sú tu bary a diskotéky, ale tam skôr chodia západne orientovaní Číňania, ktorí napríklad študovali na západe. Radšej majú karaoke, ale nie je to miesto, kde by sa dali spoznať ľudia, lebo každý má svoju miestnosť so svojou partiou. Rozmohli sa tu aj zoznamovacie aplikácie. Je citeľné experimentovanie a vzťahy sa postupne stávajú voľnejšími.

​Vo všeobecnosti panuje stereotyp, že aziatky sú k západniarom povolenejšie? Čo si o tom myslíte?

Je to trochu aj pravda, západní ľudia majú v Ázii povesť, že sú v sexe viac otvorení, viac experimentujú. Niekedy to prerastá až do negatívnych konotácií, aby si aziatky dávali pozor na západných mužov, lebo sú veľmi zhýralí. Na druhej strane v čínskej spoločnosť je sexuálny a citový vzťah stavaný na vedľajšiu koľaj. Vo veľa vzťahoch ide najmä o ekonomické zväzky. Dbá sa viac na to, či si sedia ekonomicky, než či im to klape v posteli. Tým pádom je veľa Číňaniek zvedavých. A zo zvedavosti sú ochotné povoliť sa západným mužom ľahšie, než čínskym. Čo sa však týka dlhodobých vzťahov preferujú Číňanov.

Ilustračné foto. Pavel Dvořák ml.

​Ako dlho zvyčajne spolu ľudia randia, kým sa zoberú?

Niečo také, že ľudia chodia spolu 10 rokov a nie sú zobratí je zriedkavé. Väčšinou býva svadba do troch rokov. Nepoznám nikoho, kto by tu chodil spolu dlhšie. My sme sa vzali po dva a pol roku. Do tých dvoch rokov väčšinou príde rozhodnutie, či sa chcú brať alebo nie. Ak nie, rozídu sa. Vzťahy sa tu zbytočne nenaťahujú. Manželstvo je vnímané ako niečo, čo musí byť. Žiť nezosobášení a mať deti, to Číňania nevedia úplne pochopiť. Nebyť zosobášený je problematické aj legislatívne, nie je to zakázané, ale odporúča sa deti vychovávať v manželstve. Pokiaľ človek nie je vo zväzku, môže mať napríklad problém vybaviť niektoré doklady pre deti.

Je sex pred svadbou tabu?

Je to bežná vec. Nie je tu kresťanská spoločnosť, neriešia to. Čína bola tradične sexuálne veľmi otvorená, ale trošku sa to zmenilo za poslednej Mandžuskej dynastie. Manžouvia boli skôr rigidná spoločnosť. Podobne to bolo za Mao Ce-Tunga. Mao zakazoval manželom tráviť väčšinu roka spolu, mali sa stretávať raz-dvakrát do roka, splodiť potomstvo a potom byť zvlášť. Aj keď on sám nebol príkladom toho, čo hlásal. Dnes sú Číňania skôr otvorenejší. Majú málo sexuálnych partnerov za život, ale nejdú do takých extrémov, že majú sex až po svadbe.

A čo prejavovanie si náklonnosti na verejnosti?

Nie je to bežné. Na to, keď niekto ide za ruky, nenazerajú negatívne, ale väčšina ľudí v Číne nemá takú tendenciu. Vášnivé bozkávanie na verejnosti tu človek nevidí. Je to vulgárne, taký pár by niekto upozornil.

Aké majú vo vzťahu dvoch ľudí postavenie ich rodičia?

V Číne je stále tradícia dohadzovania. Ľudia sú často pracovne vyťažení. Rodičia im dohodnú prvé rande, ale potom sa ďalej nestarajú. Samozrejme, pokiaľ tí ľudia nie sú vyslovene mladí alebo je medzi veľký ekonomický nepomer, to už môže byť problém.

Čo hľadajú Číňanky v mužoch a naopak?

Rodina je v Číne stále veľmi dôležitá a schopnosť budovania zázemia je primárna. Často si hľadajú niekoho, s kým budú môcť vybudovať život. Nejde tak o to, či ste zamilovaní, ale o to, či ste spolu schopní vychovať deti, kúpiť byt, zaplatiť školu a podobne. Ženy stále hľadajú v mužovi živiteľa.

Pavel s manželkou. Pavel Dvořák mladší.

Čo je príťažlivé na vonkajšej fyzickej úrovni, aký ideál krásy?

Nemyslím si, že sa až tak veľmi dbá na krásu, ako u nás. V Číne sú často ochotní upustiť od požiadaviek na výzor, pokiaľ spolu vedia budovať rodinu. Naopak, špeciálne pri ženách mužom hovoria, že nájsť si príliš krásnu môže byť riskantné. Keď je veľmi sexi a vyslovene vyzývavá, vníma sa až negatívne, taká žena nie je ideálna partnerka. Páčia sa im skôr milé rozkošné ženy, ideálne s peknou pokožkou, dlhými hustými čiernymi vlasmi. Na vlasy sa dbá aj mužov, ale je to veľmi individuálne. Číňania majú radi štandardizovanejšiu krásu, nemajú radi výraznejšie črty tváre.

Čo Vás najviac osobne prekvapilo na randení v Číne?

Dĺžka dvorenia. Nebol som na to úplne zvyknutý (smiech). V Európe si dá človek pusu aj na prvom druhom rande, tu na dvadsiatom.

Pavel s manželkou. Pavel Dvořák ml.