Originálne ubytovanie Deep Sleep sa skladá zo štyroch súkromných dvojposteľových kajút a „romantickej“ jaskynnej miestnosti s manželskou posteľou, jedálenským kútom a kúpeľnou. Hotel prevádzkuje spoločnosť pre outdoorové aktivity Go Below a je otvorený iba jednu noc v týždni – v sobotu večer. Zážitok začína v sobotu o piatej večer na základni Go Below neďaleko mesta Blaenau Ffestiniog, kde sa stretneš so sprievodcami, ktorí ťa dovedú do hotela.

Zostup do hotela trvá približne hodinu 

Najskôr musíš zvládnuť 45 minútový horský výstup s krásnymi výhľadmi. Následne sa zastavíš na chate, aby si sa "vybavil" na zostup do podsvetia prilbou, svetlom, postrojom a špeciálnymi topánkami. „Potom je čas rozlúčiť sa s vonkajším svetom a vydať sa do hlbín najväčšej a najhlbšej opustenej bridlicovej bane na svete,“ uvádza sa na webe hotela.

Na náročnej trase v bani, v ktorej sa pracovalo približne od roku 1810 do roku 1939, prekonáš staré banícke schody či rozpadajúce sa mosty. Sprievodca ti k tomu poskytne množstvo historických informácií o živote baníkov, pričom zostup do hotela trvá približne hodinu.

Po príchode do Deep Sleep ťa privíta teplý nápoj a na hotelovom piknikovom stole si môžu vychutnať bezplatné jedlo v štýle „expedície“. „Potom sa môžeš uchýliť do postele a užiť si hlboký spánok,“ poznamenáva hotel.

Wi-Fi a tečúca voda z prameňa

Počas celého roka sa v hoteli nachádza teplota 10 stupňov Celzia, ale kajuty sú „celkom útulné“ vďaka hrubej izolácii, ktorá lemuje ich steny. Celé elektrické osvetlenie je nízkonapäťové a napájané 12V batériami. Prekvapivo má hotel aj Wi-Fi, poskytované cez jeden kilometer dlhý ethernetový kábel zo 4G antény na povrchu. V bani je dokonca tečúca voda z prameňa. 

Lacné letenky nie sú všetko: Toto sú ceny v destináciách, do ktorých môžete letieť z Bratislavy. Tieto sa vôbec neoplatia

Sprievodca a člen technického personálu v hoteli nocujú tiež. Po ľahkých raňajkách a čaji o 8:00 ráno je čas vystúpiť na povrch bane a opäť zbadať denné svetlo.

Približne v 70. rokoch minulého storočia na tomto mieste stála malá drevená rozhľadňa a často sem chodili rodiny s deťmi. Medzi drevenou a modernou vyhliadkou však existovalo temné obdobie, kedy sa k vrcholu mohol priblížiť len málokto. V ďalšej časti našej série o objavovaní opustených miest sa pozrieme na vojenskú základňu, ktorá na tomto mieste stála.

Devínska Kobyla

Wikipedia/svetovid/

V rámci našej urbex série sme ti už prieniesli: 

• Takto vyzerá opustená Kočnerova bytovka. Zlodeji ukradli, čo sa dalo, jeden vchod obýval drogovo závislý
• Takto vyzerá opustený liečebný dom v Trenčianskych Tepliciach. Z klenotu sú kulisy pre hororový film

Obľúbené miesto uzavrela armáda

Devínska Kobyla mala na svojom vrchole rovnú plochu. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo bol v 80. rokoch kopec uzatvorený pre verejnosť, píše web Kam na Výlety. Následne na mieste vybudovala Československá ľudová armáda plot, za ktorým začali rásť prvé stavby a budovy. Netrvalo dlho a na vrchole kopca začal vyčnievať radar.

Na mieste vznikla raketová základňa, ktorá vďaka dobrému umiestneniu mohla posielať rakety na všetky svetové strany. Armáda sem nainštalovala najmodernejšiu bojovú techniku, aká v tom čase na Slovensku bola. Malo ísť o šestnásť protilietadlových rakiet systému zem – vzduch S 125 Neva, označované tiež ako SA-3 GOA.

Takto vyzerá opustená Kočnerova bytovka. Zlodeji ukradli, čo sa dalo, jeden vchod obýval drogovo závislý

Súčasťou obrany proti NATO

Tie boli na štyroch odpaľovacích rampách - tri boli nonstop nabité a pripravené k boju, jedna slúžila na výcvik. Na základni bolo dvadsať objektov vrátane bunkrov a v čase aktívneho využívania tu slúžilo približne 140 vojakov 186. raketovej brigády Československej ľudovej armády, ktorej úlohou bola ochrana vzdušného priestoru nad Bratislavou.

Brigáda bola súčasťou obrany štátov Varšavskej zmluvy proti letectvu a raketám NATO. Základňa po zmene režimu postupne stratila svoj význam a začala chátrať. Rakety S-125 vydržali na vrchole Devínskej Kobyly do mája 1997, potom sa vrátili do vojenského útvaru v Moste pri Bratislave, ktorý zrušili v roku 2003.

Základňa na Devínskej Kobyle

Wikipedia/lukáč Peter/

Ľudia zobrali všetko, čo sa dalo

Areál bol spočiatku chránený, dnes sa do neho dostane ktokoľvek. Okrem areálu, ktorý láka fanúšikov airsoftu, graffiti a vandalov, sa tu totiž nachádza nová rozhľadňa, ktorá nahradila starú. Tá bola vyrobená z bývalej rakety. Zatiaľ čo sa teda ľudia chodia pokochať výhľadom, areál sa postupne mení na opustenú ruinu.

„Celý areál desiatky rokov chátra. Nikto ho nestráži, nikoho nezaujíma. Niet divu, že sa z interiéru prakticky nič nezachovalo. Areál nad Bratislavou zostal napospas zlodejom a vandalov. V celej budove chýba väčšina dvier a o sklenenej výplni ani nehovorím. Po rozvádzačoch zostali v stenách už len diery,” hovorí o mieste urbexer Ivan.

„Za veľkým hangárom je ukrytá spleť chodieb. Celá stavba je poprepájaná - je to vlastne jeden veľký bunker. V chodbách je niekoľko menších miestností. Technológia je samozrejme preč. Po stenách visia zvyšky starých káblov,” dodáva.

Areál sa už zachrániť nedá

Spolu s ďalším urbexerom, ktorý sa na YouTube prezentuje ako Frenkie, si všimli, že na jednom mieste sa nachádza piecka, ktorá však s výbavou základne rozhodne nemá nič spoločné. Zrejme si ju tu postavili ľudia, ktorí sem chodia prespávať a počas chladných nocí sa potrebovali zohriať.

Dnes je už jasné, že areál sa nedá zachrániť. Väčšina zdevastovaných budov je zarastená stromami, odpaľovacie rampy zmizli pod bujnou vegetáciou a čo nezničil čas, o to sa postarali vandali a hráči airsoftu. Tí si totiž do stien urobili diery, aby si zatraktívnili hru.

Raketová základňa na Devínskej Kobyle

Youtube/frenkie/

Všetky priestory sú voľne dostupné, pri ich objavovaní však treba myslieť na to, že stále ide o schátraný bývalý areál raketovej základne, kde sa dá ľahko zraniť. Aj preto by si ho nemal navštíviť sám, ale minimálne vo dvojici.

Upozorniť na problém chcel pomocou kontrastu medzi tradičnými stravovacími návykmi v rozvojových krajinách s tými vyspelými. „Hľadal som regióny a komunity, kde tradičné jedlo nikdy nenahradí fast food a kde domáce jedlá sú základom rodiny a kultúry,“ upresnil fotograf.

Umelec prerazil vďaka odpadkovej móde. Kostýmy afrických street art umelcov ti vyrazia dych

V rámci projektu žiadal od detí, aby si zapisovali každé jedlo, čo v priebehu týždňa zjedli. Po týždni následne zvečnil na originálnych záberoch deti s ich jedálničkami.

Comic-con či falošné cukríky

Comic-con je podujatie pre milovníkov komiksov a je populárne po celom svete. Obyvateľ San Diega radí: „Ak sa sem chystáte v lete, vyhnite sa týždňu okolo Comic-conu. Teda, ak sa sem nechystáte práve preto. V centre mesta a v Coronade je šialene plno a ceny sú neskutočne vysoké.“ Preto ak vyhľadávaš skôr pokojnejšiu dovolenku, v období tohto podujatia sa Coronadu vyhni. 

Londýn patrí tiež medzi obľúbené destinácie, ktoré ľudia radi navštevujú. Ale aj tu si treba dávať pozor, aby vás domáci nepreklínali pohľadmi. „Nestojte na ľavej strane eskalátorov. Odstrčia vás a budú na vás nadávať. Taktiež si dávajte pozor na cestovanie počas dopravnej špičky, viacerí z nás sa snažia dostať do alebo z kancelárie a presne vieme, kam ideme a kde stojíme. Vyhýbajte sa obchodom s ‚americkými cukrovinkami‘, ktoré sa v poslednom čase objavujú v centre. Väčšina cukríkov je buď falošná, kradnutá alebo stará. Nehovoriac o vysokých cenách,“ radí obyvateľ Londýna. 

Londýn

Marcin Nowak/Unsplash

Divoké kvety v Arizone a hurikány na Floride

Ak sa chystáš do Arizony, aj v tejto krajine si musíš dávať na isté veci pozor. Napríklad na polia divokých kvetov, ako radí obyvateľ Arizony, pretože sa tu nachádzajú jedovaté veci obľubujúce tieto kvety. „Ak ste ďaleko mimo údolia, je to dlhá cesta pre pomoc. Zbaľte si aj vodu. Čokoľvek si myslíte, že potrebujete, zdvojnásobte to, najmä ak idete pešo. V púšti nemáme tienisté stromy a nebude sa vám páčiť oprieť sa o kaktus. Držte sa chodníkov. Hory v údolí sú zradnejšie, ako si myslíte. Ľudia tam umierajú,“ hovorí Arizončan. 

Florida taktiež patrí medzi destinácie, ktoré turisti navštevujú. Obyvateľ žijúci na Floride, konkrétne na pobreží Mexického zálivu, hovorí, že tam turisti chodievajú väčšinou v júni alebo v septembri. Problém ale je, že v tom čase je na tomto mieste sezóna hurikánov. A, samozrejme, ľudia sa následne zvyknú sťažovať na každodenné prehánky alebo zostávajú zaskočení, keď im hurikán prekazí plány. Ďalší obyvateľ na juhovýchodnom pobreží Floridy upozorňuje, aby si turisti dávali pozor na výstražné vlajky na pláži. Vlny dokážu byť naozaj zradné a o niekoľko sekúnd sa môžeš objaviť ďaleko od brehu. A to asi zažiť nechceš. 

Florida

Ashley Satanovsky/Unsplash

Horúčavy a bicykle

Austrália sa tiež zaraďuje medzi destinácie, ktoré navštevuje množstvo turistov, alebo minimálne sa nachádza na ich „wish liste“. Dobrá rada je, aby ste krajinu nenavštevovali počas leta v období od polovice decembra do polovice marca. Horúčavy sú neznesiteľné. „Budete mať najhoršie spáleniny od slnka v živote, vždy niekde horí, vychádzajú hady a veľa ľudí a firiem je počas januára na dovolenke. Nie sme na tom najlepšie. Príďte mimo sezóny, vtedy vám narobíme krevety na grile,“ povedal Austrálčan. 

Amsterdam

Sabina Fratila/Unsplash

Ak sa chystáš do Amsterdamu, mesta bicyklov, obyvateľ odporúča najmä ľuďom, aby neskúšali jazdu na bicykli pokiaľ nie sú zoznámení s tým, ako v krajine funguje doprava. Môže to byť totiž nebezpečné. Ak sa predsa len na bicykel vydáš, nezabudni sledovať, ktoré cesty sú určené pre bicykel a drž sa na nich. V prípade, že si chodec, cyklistickým cestám sa radšej vyhni, pretože to môže byť tiež riskantné. 

Vzhľadom na rozširovanie areálu a samotnú lokalitu to čoraz viac začína vyzerať tak, že stromy sú naozaj len v okolí samotnej drevenej konštrukcie, po ktorej môžeš chodiť. Samozrejme, vynahradí ti to pohľad na Tatry, no pokiaľ máš rád prírodu, ťažko sa zbavuješ pocitu, že zásahov človeka v oblasti bolo už príliš. 

Chceš konečne zažiť niečo iné? Pozreli sme sa na päť nových atrakcií naprieč Slovenskom, ktoré musíš navštíviť

Česká alternatíva

Pokiaľ máš chuť zažiť „poriadny” chodník korunami stromov, nemusíš pritom ísť vôbec ďaleko. V Česku sa nachádza takzvaná Stezka korunami stromů Lipno. Ide o celorepublikový unikát, ktorý bol otvorený ešte v roku 2012. 

„Chodník je citlivo začlenený do krajiny v okolí lipenského jazera a je unikátnym doplnením Lipna. Uceluje tak ponuku športových, výchovných a zábavných aktivít,” píše sa na webe Lipno.info

Nižšia cena

Práve citlivé začlenenie do krajiny z neho robí v porovnaní s Bachledkou jasného favorita. Jednoducho tu máš pocit, že chodník je doplnením lesa a nie les doplnením chodníka. Cenovo sú obe atrakcie porovnateľné (15 a 14 eur), pri započítaní cesty lanovkou sa však rozdiel zvyšuje (Lipno je o štyri eurá lacnejšie ako Bachledka).

Pokiaľ máš teda chuť, v lete môžeš dať namiesto Bachledky šancu aj českej alternatíve, ktorú môžeš spojiť s viacdenným výletom u našich západných susedov.

• Na ostrove nemajú mobilný ani internetový signál.
• Zásoby im vozí trajekt len raz za týždeň.
• Ryby lovia harpúnou a pijú filtrovanú dažďovú vodu.
• Najväčšou nevýhodou života je osamelosť a počasie.

Nemajú žiadny signál, pijú filtrovanú dažďovú vodu a keď chcú niečo jesť, musia si to uloviť, vypestovať alebo nájsť v džungli. Mladý pár si však svoj život na opustenom ostrove pochvaľuje a ten pocit nezávislosti by už partneri nemenili. „Na živote tu najviac milujem pocit nezávislosti. Zabezpečujeme si tu vlastnú elektrinu, vlastnú vodu, vlastné jedlo a to je na tom to najlepšie,“ prezradila podľa Daily Mail Marjolein.

Neďaleko Slovenska je opustený ostrov, ktorý zažil zverstvá. Väzni sa mordovali v neľudských podmienkach, takto to tam vyzerá

Všetko si postavili sami

Pár sa zoznámil v surferskom rezorte na jednom z miestnych ostrovov. V snahe vyskúšať niečo nové v roku 2020 opustili svoje zamestnanie a kúpili si pozemok, kde momentálne žijú.

Našťastie, An je zručný staviteľ a postavil malý drevený domček, v ktorom momentálne bývajú. Pri stavbe na opustenom ostrove sa však museli vysporiadať z najväčšou nevýhodou tohto života, a to logistikou. „Všetky potrebné materiály na stavbu musia prísť z pevniny trajektom, ktorý prichádza raz týždenne,“ vysvetľuje Marjolein vo videu.

Predtým sa im však musí podariť danú objednávku vôbec odoslať. „Problém je v tom, že tu nemáme žiadny internetový ani mobilný signál. Aby sme si mohli objednať veci z pevniny, musíme vyraziť s našou malou loďou, nájsť lepší signál a poslať správu do obchodu na pevnine. Potom musíme dúfať, že sú online a čakať na odpoveď. Preto môže trvať aj niekoľko dní, kým si objednajú jednu maličkosť,“ vysvetľuje surfistka.

Na napájanie svojich nástrojov, ktoré potrebujú pri stavbe, majú manželia malý generátor a tiež malý solárny panel s batériou, ktorý využívajú väčšinou na osvetlenie.

Potraviny a voda

Pokiaľ ide o zásoby potravín, väčšinu z nich si kupujú z obchodu na neďalekom ostrove. Zvyšné sezónne ovocie a zeleninu ako banány, mango a durian. Im poskytne prales na ostrove kde žijú. Čo sa týka bielkovín, Marjolein hovorí, že sa veľmi spoliehajú na oceán.

„Na ryby chodíme asi dvakrát týždenne. Zvyčajne ich lovíme harpúnou ale máme aj malú rybársku sieť. Keďže nemáme chladničku, ryby zvyčajne údime v našej tradičnej mentawajskej kuchyni, ktorá je dôležitou súčasťou nášho života,“ vysvetľuje pár, ktorý za domom chová aj sliepky.

Na pitnú vodu manželia používajú filtrovanú dažďovú, zatiaľ čo na sprchovanie a umývanie riadu si na svojom pozemku vykopali studňu. 

Aby si život na ostrove spríjemnili, manželia momentálne stavajú väčší dom s terasou, kuchyňou, dvoma spálňami a kúpeľňou. „V súčasnosti dávame všetok svoj čas a úspory do tohto domu,“ priznala Marjolein.

Hoci Marjolein miluje ostrovný život, medzi najťažšie veci na ňom patrí nepredvídateľné počasie, hrozba uštipnutím jedovatým hadov a nedostatok ľudí. „Keďže žijeme tak ďaleko od civilizácie, občas je tento život trochu osamelý,“ prezrádza Belgičanka o jednej z najväčších výziev, ktorým musí na ostrove čeliť.

„Ľudia vlastnia zbrane, Američanky zvyčajne nechodia samy na prechádzky. Najväčšia hlúposť, ktorú som počula, je, že ľudia prídu do Los Angeles a stanú sa z nich hviezdy. Podarí sa to jednému z milióna. Presadiť sa v Amerike nie je vôbec jednoduché,“ hovorí pre Brainee Laila Hrindova. 

Študovala si v Texase a Georgii. Ako vyzerá študentský život v Amerike? 

Závisí to od odboru, ktorý študuješ, no univerzity sú v porovnaní s tými slovenskými viac praktické. Na bakalárskom stupni si štyri roky, pričom prvý rok si nemusíš vybrať špecializáciu. Štúdium je finančne náročné. 

Z čoho si študenti hradia školné? Berú si pôžičky? 

Každý študent má buď štipendium, alebo pôžičku. Keď ukončíš školu, začínaš s veľkým mínusom, s pôžičkou približne 150-tisíc dolárov. Američania to však berú ako bežnú súčasť ich života, nie je to pre nich stresujúce. 

Slovenka študuje v Číne: Len internáty nás stoja do 8-tisíc. Nie sú v najlepšom stave, no máš povinnosť na nich bývať

Ako sa študent dostane k štipendiu v Amerike? 

Napríklad ja som už v štrnástich rokoch začala hrať golf. Univerzity majú skautov, ktorí si ťa vyhliadnu. Približne v 17 rokoch sa mi ozvali s tým, že mi môžu poskytnúť štipendium.

Hoci to znie super, zaviažeš sa danej škole. Všetok tvoj čas je zároveň ich časom. Máš dlhé tréningy aj počas víkendov, priestor na osobný život nie je veľký.

Čo všetko ti hradí škola? 

Úplne všetko, výnimkou sú len letenky a vlastné auto. To však potrebuješ, pretože v oblasti, kde som študovala, nebola verejná doprava, len diaľnica, fast food a golfové ihrisko. 

V akom stave je ubytovanie určené pre študentov? 

V omnoho lepšom ako na Slovensku, no je potrebné povedať, že študenti si v Amerike platia za ubytovanie omnoho viac. Môžu bývať buď v kampuse, kde študujú, alebo mimo neho. 

Na mojej univerzite sme dostávali 800 dolárov mesačne na ubytovanie. Pokiaľ sme bývali v kampuse, platila nám ho univerzita.

Stretla si v priebehu rokov v Amerike nejakého Slováka? 

Bola som tam 4,5 roka, no spoznala som len dvoch Čechov. Omnoho častejšie som stretávala napríklad ľudí z Rumunska či Bulharska. 

Aj napriek tomu, že si kvôli golfu nemala príliš veľa času na voľnočasové aktivity, je bezpečné pre ženu, aby sa išla podvečer sama prejsť?

Ľudia tam zvyčajne chodia autom, mnohí na juhu sú obézni. Američania chodia do práce, následne do fitka, a domov, všade autom. Ja som ten typ človeka, ktorý sa rád prejde, no nebolo to úplne bezpečné. 

Na univerzite som mala veľmi dobrú kamarátku z Francúzska, po večeri sme sa rozhodli prejsť, no necítili sme sa komfortne. Američanky takto zvyčajne nechodia. Veľa ľudí vlastní zbrane, stretneš aj kovbojov. 

Dostala si sa aj do nejakých nebezpečných situácií? 

Chvalabohu, nie, ale keď som vycítila akékoľvek nebezpečenstvo, zmenila som smer. Napríklad na benzínke, ktorá bola od nášho kampusu 25 minút pešo, zabili pred dvomi rokmi študenta. 

Zažila si aj vďaka takýmto situáciám počas prvých mesiacov kultúrny šok? 

Samozrejme, no pocítila som ho aj prednedávnom. Mám priateľa, ktorý je černoch, a vzal ma na rande do miestneho parku. Keď sme sa prechádzali, začalo sa okolo nás pohybovať čoraz viac černochov. Priznám sa, ak by som tam bola sama, asi by som sa necítila úplne komfortne. 

Ako sa najčastejšie zoznamujú ľudia? Fičia v Amerike zoznamovacie aplikácie?

V Amerike je veľmi obľúbený Tinder, taktiež aj Bumble. Viaceré baby mi však povedali, že nemajú dobré skúsenosti s týmito aplikáciami.

Určite je to veľmi individuálne, ale spomedzi mladých ľudí, s ktorými si sa stretla, ako dlho žijú so svojimi rodičmi?  

Postupne sa to posúva. Myslím si však, že Američania odchádzajú z domu skôr, keďže mnohí nejdú na univerzitu a začínajú pracovať už v 18 rokoch. 

V čom sú podľa teba Slováci iní v porovnaní s Američanmi?

Amerika je obrovská a je vidieť značné rozdiely medzi severom a juhom. Napríklad na juhu je bežné, že muž príde za ženou prvý, no už sa to postupne mení. 

Mrzí ma však, že mnohí ľudia neberú vzťahy vážne. Rozumiem, sme ešte mladí, ale ak si chceš nájsť seriózneho partnera, je to pomerne ťažké.

Jediná Slovenka na Stanforde: Štúdium vyjde okolo 80-tisíc na rok. Pomáhame si, nikto ti tu nepovie nie

Randila si niekedy aj so Slovákom? 

Minulý rok, keď som nemala priateľa, som bola na troch stretnutiach na Slovensku. Jedno som mala so Slovákom, ďalšie s Poliakom a tretie s Američanom. Nedá sa to generalizovať, no najhoršie to dopadlo so Slovákom. Neurobil nič zlé, ale ničím ma nezaujal. Chýbali mi počas konverzácie vtipy, ktoré sú podľa mňa v komunikácii dôležité. 

Na Slovensko sa vraciaš vždy v lete. Čo je prvá vec, ktorú urobíš, keď sem prídeš? 

Dám si pivo. V Amerike majú zvyčajne len osladené pivá, bez peny. Na každom kroku odo mňa pýtajú občiansky, keďže alkohol je povolený až od 21 rokov. 

S akým najväčším stereotypom o živote v Amerike si sa stretla? 

Amerika nie je sen, ako si mnohí myslia. Ani zďaleka to tam nevyzerá tak, ako vo filmoch. Najväčšia hlúposť, ktorú som počula, je, že ľudia prídu do LA a stanú sa z nich hviezdy. Podarí sa to jednému z milióna. Presadiť sa v Amerike nie je vôbec jednoduché. 

Každý študent má buď štipendium, alebo pôžičku. Keď ukončíš školu, začínaš s veľkým mínusom, s pôžičkou približne 150-tisíc dolárov, hovorí Laila.

Archív Laily Hrindovej

„Chytila“ si v priebehu rokov nejaké zlozvyky od Američanov?

Keď Američania organizujú párty, očakávajú od teba, že si donesieš vlastné jedlo aj pitie. Vôbec im to nepríde divné, žijú takto celý život. To je vlastnosť, ktorú som od nich chytila. 

Na druhej strane, majú všetko, čo chcú. Neskutočne plytvajú jedlom, keď sa im nechce umývať riad, používajú plastové taniere. Ja to nedokážem pochopiť. 

Pozitívom však je, že každý ťa berie takého, aký si. Nikto nerieši farbu tvojej pleti, ľudia sú viac otvorení. 

Je bežné, že sa pri tebe niekto neznámy pristaví a pochváli ti napríklad outfit? 

Stáva sa, že sa ti niekto len tak prihovorí. Ja som napríklad prednedávnom pochválila Slovenky, ktoré boli krásne oblečené, a bolo vidieť, že boli zaskočené. V Európe sú ľudia chladnejší, možno to bude spôsobené aj počasím. 

Nikdy ťa nelákalo vrátiť sa natrvalo na Slovensko? 

Momentálne nie, no keď sa usadím, rada sa sem vrátim. Na Slovensku máme nádhernú prírodu, chcela by som si tu otvoriť fyzioterapeutickú kliniku. 

Čoraz viac ľudí má duševné ťažkosti, je pravda, že v Amerike nie je tabu mať vlastného terapeuta? 

Myslím si, že terapeuta si nemôže dovoliť každý, pretože je to pomerne nákladné, no dostaneš sa k nemu určite jednoduchšie ako na Slovensku. Takmer na každom kroku vidíš vety, že pokiaľ máš depresiu, mal by si navštíviť psychológa.  

Kvíz, na ktorom stroskotá aj najväčší milovník geografie. Čo všetko viete o európskych riekach?

Aj preto tu máme Crème de la Crème kvíz pre každého milovníka cestovania a geografie - najťažší kvíz s vlajkami štátov naprieč celým svetom. Myslíte si, že patríte k vyvoleným a zvládnete ho na výbornú?

• Na Filipínach sa nachádza unikátny ostrov ukrytý v jazere na ďalšom ostrove.
• Ide o jedno z najpodivnejších geografických miest na celej planéte.
• V strede oblasti leží aktívna sopka Taal, ktorá zabila tisíce ľudí.
• Po erupcii v roku 2020 je vstup na ostrov zakázaný.

Azda každý miluje zaujímavé prírodné úkazy, ktoré sa vymykajú akýmkoľvek logickým pravidlám. Na Slovensku sú to napríklad kamenné gule v Megoňkách. Na Filipínach existuje niečo, čo pripomína zápletku z filmu Počiatok.

Na filipínskom ostrove Luzon sa nachádza jazero Taal. V tomto jazere je sopka s jednoduchým názvom Taal Volcano. Na vrchole sopky, vyše 300 metrov nad morom, je panva, známa ako kaldera, vytesaná z hory pred stovkami tisíc rokov.

Najbizarnejšie miesto na svete? Toto územie patrí jednému štátu, no je obklopené iným štátom. Ktorý je obklopený ďalším štátom

Jazero na ostrove v jazere na ostrove...

Samotná kaldera je naplnená vodou a vytvára kráterové jazero - najväčšie kráterové jazero na svete. V strede kráterového jazera je malý ostrov Vulcan Point, ktorý je jedným z kužeľov sopky Taal.

Ide tak o najväčší ostrov tretieho rádu, čo podľa webu Atlas Obscura zjednodušene opisuje, že ide o ostrov v jazere, v rámci iného ostrova, v jazere na ostrove v rámci súostrovia v Pacifiku. Najlepšie ti to však asi vysvetlí nasledujúce video.

Aj keď miesto vyzerá doslova idylicky, pobyt tu si príliš neužiješ - a vlastne sa sem po novom ani nedostaneš. V strede ostrova sa nachádza aktívna sopka, ktorá si vyžiadala už tisíce životov.

Nedostaneš sa sem

K životu sa prebrala ešte v roku 1991 a s 33 zaznamenanými erupciami je druhou najaktívnejšou sopkou na Filipínach a súčasťou tichomorského „Ohnivého kruhu“, veľkej časti Tichého oceánu, ktorá je známa zemetraseniami a aktívnymi sopkami.

V minulosti sa cestovatelia mohli dosať na breh jazera Taal a odtiaľ loďou na sopečný ostrov, kde si mohli užívať túry či jazdu na koni. Keď však 12. januára 2020 sopka opäť vybuchla a nechala za sebou 39 obetí.

Aj preto je na ostrov momentálne vstup zakázaný. Niektoré zdroje pritom uvádzajú, že po výbuchu sa táto jedinečná forma vytratila, pretože jazero vyschlo, iné zase informujú o tom, že búrky sa postarali o to, že sa opäť naplnilo.

Jedia konzervy a priberajú

V roku 2001 sa Nauru stal utečeneckým detenčným centrom pre Austráliu, ktorá mu bola ochotná platiť za dočasný domov pre ľudí, ktorí v nej chceli získať azyl. Ako bolo neskôr zistené, podmienky v táboroch boli neznesiteľné. Ľudia na úteku a žiadatelia o azyl ich opísali ako „väzenie“.

Dnes je 70 percent územia ostrova neobývateľná. V dôsledku nedostatku pôdy sú ostrovania nútení jesť dovážané potraviny v konzervách, ktoré majú nízku kvalitu, čo má neblahé dôsledky na zdravie obyvateľov. Podľa BMI indexu sú obyvatelia Nauru najtučnejšími ľuďmi na svete. Nezamestnanosť dosahuje až 90 percent. Školstvo je na pokraji zrútenia. Na prvý pohľad pekné pláže Pacifiku lemujú škaredé ťažné mechanizmy a kovmi sfarbené pobrežie a ostrov neláka žiadnych turistov.

Podľa údajov WHO trpí tučnotou 61 percent obyvateľstva.

Lorrie Graham/ausaid/

Záchod pre vtákov

Dnes vyznieva ironicky, že prvý známy Európan, ktorý sa k ostrovu v roku 1776 priblížil, ho nazval „Príjemný ostrov“. Väčšina z jeho 11-tisíc obyvateľov žije na východnom pobreží. V strede ostrova sa rozprestiera obrovská plošina, ktorá pripomína mesačnú krajinu. Po niekdajšej panenskej prírode neostalo ani stopy.

Príbeh ostrova, ktorý pred najmenej 3000 rokmi osídlili Mikronézania a Polynézania, je plný zvratov. Pred tým slúžil vtákom ako toaleta. Čítate správne. Ich trus vytvoril rokmi obrovské zásoby fosfátu, ktoré pokrývali väčšinu ostrova.

Čo spustilo kolaps civilizácie starovekých Mayov? Nová štúdia znie ako varovanie pre ľudstvo

Kolonizácia Nemcov

Na to, že ostrov ukrýva veľké nerastné bohatstvo, prišli ako prví Nemci, ktorí ho v 19. storočí obsadili napriek tomu, že si na ňom v mieri spolunažívalo 12 domorodých kmeňov. Priniesli na ostrov alkohol a moderné zbrane, spolu s chorobami, na ktoré neboli ostrovania imúnni. Narušili harmóniu medzi kmeňmi. Ďalší okupanti – Japonci – riešili akékoľvek problémy ostrova radikálne – napríklad epidémiu lepry tak, že na lode natlačili chorých a loď potopili. Na konci vojny žilo na ostrove už len 600 ľudí.

Plnú samostatnosť obyvatelia ostrova získali v roku 1968. V tom čase boli vyťažené až dve tretiny zásob fosfátu. Napriek tomu začalo ostrovanom svitať na lepšie časy, začala sa písať „zlatá“ kapitola ostrova.

Dnes je 70 percent územia ostrova neobývateľná.

Tasr/ap/

Takmer ako arabskí šejkovia

Obyvatelia Nauru pokračovali v intenzívnej ťažbe. V 70. rokoch bol ostrov druhý najbohatší na svete – čo sa týka príjmu na obyvateľa. Hneď po Saudskej Arábii.

Občania mali počas najväčšieho rozmachu zabezpečenú bezplatnú lekársku starostlivosť či vzdelanie. Pracovný čas bol flexibilný a samotná práca často formálna. Ľudia si vo veľkom štýle nakupovali autá a stavali honosné domy. Nauru dokonca dostalo prezývku „Kuvajt Pacifiku“ pre ľahkovážny prístup k peniazom. Fosfátová horúčka pokračovala.

Štát vybudoval jeden z najluxusnejších hotelov na svete, golfové ihriská a letisko, aby mohli importovať jedlo zo západu. Vláda založila fond na reinvestovanie bohatstva, ale zlé spravovanie peňazí a korupcia spôsobil, že investície neskončili práve najlepšie. Pozri si vo videu, na aké zbytočnosti minuli svoje peniaze.

Potopili ich pôžičky

Vládni predstavitelia vo veľkom cestovali na luxusné dovolenky pod zámienkou služobnej cesty. Ako sa postupom času zásoby míňali a výdavky krajiny ostávali rovnaké, Nauru si začalo požičiavať peniaze od zvyšku sveta.

Asi najbizarnejšie vyznieva investícia do londýnskej popovej skupiny Unit 4+2. Skupina prestala hrať len niekoľko týždňov po tom, čo do nej Nauru investoval sedem miliónov dolárov. Medzinárodný veritelia zadržali všetok jeho nehnuteľný majetok vrátane aeroliniek. Nauru zbankrotovalo.

Hľadalo vlastné cestičky, ako si zabezpečiť príjem. Napríklad miestna vláda vyhlásila, že každému s 20-tisíc dolármi dá možnosť založiť si na ostrove banku. Ruská mafia v tom videla príležitosť a využila systém krajiny na to, aby preprala 70 miliárd dolárov. Okrem toho Nauru údajne za úplatok uznalo krajiny ako Kosovo a Abcházsko.  V tom čase Rusko poskytlo v rámci humanitárnej pomoci ostrovnému štátu 50 miliónov dolárov, ale ruská vláda vyhlásila, že medzi tým nie je žiadna spojitosť.

Po 100 rokoch od jeho tragickej smrti zverejnili digitalizované listy, ktoré vrhajú svetlo na Malloryho nádeje aj obavy z výstupu na Everest. Posledný Malloryho list odhaľuje, čo zažíval tesne pred svojím zmiznutím, keď smeroval k vrcholu najvyššej hory sveta, píše portál CNN.

Malá rekordérka uchvátila svet. Štvorročná Češka siahla na Everest, prepísala tak históriu

Posledná expedícia

Ráno 6. júna 1924 vyrazil George Mallory so svojím spoločníkom Andrewom Irvinom z tábora na svahoch Mount Everestu a zamieril na jeho vrchol. Bol jeden z najväčších svetových horolezcov. Najvyššiu horu sveta poznal lepšie ako ktorýkoľvek iný horolezec v tom čase. Pri predošlých dvoch expedíciách už zažil, aký je to pocit, keď človeku dýcha smrť na krk.

Dvojica horolezcov bola naposledy videná o dva dni neskôr tesne pred vrcholom Everestu. Noel Odell, člen expedície, ktorý zostal v tábore opísal, že spozoroval dve malé čierne pohyblivé bodky, ktoré sa vynorili pri veľkom skalnom schode. Zakrátko sa stratili v hmle, a to bolo poslednýkrát, čo ich niekto videl.

Zľava Andrew Irvine a George Mallory.

Royal Geographical Society/

Británia dúfala, že oslávi úspech expedície na Everest, ale namiesto toho ju pohltil smútok, keď domov dorazili správy o úmrtiach. Národný smútok vyvrcholil spomienkovou bohoslužbou v St Paul‘s, na ktorej sa zúčastnil kráľ Juraj V. Bol to prvý a jediný prípad v britskej histórii, kedy sa horolezcom dostala takáto pocta.

Irvinovo telo sa nikdy nenašlo, ale Malloryho pozostatky objavili v máji 1999, 75 rokov po jeho zmiznutí, vo výške 8138 metrov. Na žiadosť jeho rodiny však pozostatky pochovali na mieste, kde boli nájdené. Na mieste našli aj jeho okuliare, náramkové hodinky, výškomer, vreckovka s monogramom a tri listy. 

Nepálu došla trpezlivosť, ich hory doslova smrdia. Horolezci si budú musieť odnášať svoje výkaly z Everestu

Mizerné šance

Dodnes nie je známe, či sa dvojici horolezcov podarilo zdolať vrchol. No zdigitalizovaná zbierka listov, ktorú zverejnila univerzita Cambridge vrhá svetlo na posledné chvíle Malloryho života.

Listy z Everestu opisujú Malloryho starostlivé prípravy na výstup aj optimizmus ohľadom jeho vyhliadok. Odhaľujú však aj temnejšie chvíle, ktorými si prešiel. V listoch svojej manželke Ruth prehovoril o zdravotných problémoch, neúspechoch aj beznádeji.

Niekoľko dní pred svojím zmiznutím v poslednom liste z 27. mája napísal, že šance na úspech sú mizerné. „Je to 50 ku 1 proti nám,“ píše v liste. Napriek nie príliš pozitívnym vyhliadkam, mal stále nádej, že vrchol Everestu sa im tentoraz podarí zdolať. „Ešte sa potrápime a budeme na seba hrdí,“ pokračuje ďalej. 

Posledný Malloryho list.

X/marine Benoit/

Entuziazmus sa však u neho striedal s pocitmi beznádeje tak rýchlo ako sa mení počasie na Evereste. „Pozerám sa späť na obrovské úsilie, vyčerpanie a bezútešný pohľad z dverí stanu do sveta snehu a miznúcich nádejí,“ opisoval svoje pocity.

V liste opísal aj moment, keď mu smrť doslova dýchala na krk. Počas jedného výstupu sa zem pod jeho nohami zrútila a zostal zavesený nad roklinou „napoly slepý a bez dychu“. Smrti unikol len o vlások vďaka svojej duchaprítomnosti, keď svoju sekeru zakliesnil do trhliny a celá jeho váha spočinula na nej.

„Sviečka dohorí a musím skončiť. Miláčik, prajem ti to najlepšie, čo môžem – aby tvoja úzkosť skončila skôr, ako dostaneš tie najlepšie správy,“ rozlúčil sa naposledy so svojou drahou polovičkou.

Celkovo zbierka obsahuje okolo 840 listov z rokov 1914 až 1924. Väčšinu z nich však napísala Ruth svojmu manželovi. Jej listy poskytujú podrobný pohľad na každodenný život žien na začiatku 20. storočia.

Hora posiata mŕtvolami. Čo sa deje s tvojím telom tesne predtým, než umrieš na Mount Evereste?

Everest si zobral vyše 300 životov

Desaťročia po Malloryho smrti sa šerpa Tenzing Norgay a novozélandský horolezec Sir Edmund Hillary stali prvými, ktorí dosiahli vrchol Everestu, a to 29. mája 1953.

V nasledujúcich rokoch sa o výstup na Everest pokúsili tisíce ľudí, pričom jeho vrchol dosiahlo takmer 4-tisíc ľudí. Podľa himalájskej databázy, ktorá zhromažďuje záznamy o všetkých expedíciách, zomrelo v Himalájach viac ako 330 horolezcov odkedy sa vedú moderné záznamy. Niektoré z týchto tiel sa na Evereste nachádzajú dodnes a sú viditeľné pre horolezcov, ktorí ich míňajú.

• Varosha bola kedysi luxusným dovolenkovým rezortom na Cypre.
• Po tureckej invázii v roku 1974 zostalo mesto úplne opustené.
• Dnes sú v oblasti ruiny hotelov, obchodov aj zamínované pozemky.
• Časť mesta sa po desaťročiach otvorila turistom až v roku 2020.

Zabudnuté kostoly, autosalón, opustené butiky a kedysi luxusné hotely si dnes pomaličky ale isto berie príroda späť. Hovoríme o dovolenkovom plážovom rezorte Varosha na cyperskom ostrove. Varosha leží v nárazníkovej zóne OSN, ktorá oddeľuje Turkami okupovaný severný Cyprus a Cyperskú republiku a je pod kontrolou tureckej armády.

Aktivisti chceli nelegálnym spôsobom obnoviť historickú dedinu. Teraz im hrozí mastná pokuta

Mesto duchov sa z neho stalo až po útoku Turecka, ktorý z oblasti vyhnal takmer všetkých domácich Cyperčanov. Pred rokom 1974 bola Varosha modernou turistickou oblasťou mesta Famagusta.

Osídľovanie mesta duchov 

Postupné osídľovanie tejto časti mesta začalo až v roku 2017, kedy turecká armáda povolila vstup iba svojim členom a členom OSN. Pre širokú verejnosť sa Verosha otvorila až v roku 2020. Od vtedy sa postupne otvorilo 600 metrov pláže, a obnovila jedna ulica z hotelmi a službami a taktiež mešita.

Zapamätať, kým zmiznú nadobro

Jedným z turistov, ktorý mesto po sprístupnení navštívili bol aj francúzsky fotograf Dimitri Bourriau. „Človek je schopný stavať fascinujúce veci. Žiaľ, niektoré miesta upadajú do zabudnutia. Snažím sa preto zapamätať si miesta skôr, ako zmiznú nadobro,“ prezradil pre DailyMail.

Drvivá väčšina kedysi prosperujúceho rezortu však stále vyzerá ako z postapokalyptického filmu a niektoré pozemky sú dokonca stále zamínované.

Rybárska chata má počas leta miesto pre 16 hostí a 10 členov posádky, no v zime na ňu dohliada len jeden správca. Jessie, ktorá je pôvodom z Toronta, trávi zimy v Paname. 

Život v plávajúcej dedine

Jessie pre MailOnline hovorí, ako sa domy udržia nad vodou. „Plávajú na kmeňoch, ktoré sú zoradené a spojené dohromady,“ vysvetľuje. Ďalej opisuje ako a prečo sa celá dedina musí presúvať medzi zálivmi. „V zime na centrálnom pobreží Tichého oceánu môže byť počasie dosť drsné. Chaty sú preto ťahané do rôznych zátok, ktoré sú lepšie chránené pred prudkým vetrom, prílivmi a búrkami.“

Tieto domy, ktoré sa nachádzajú na území domorodého národa Wuikinuxov, sú najprv postavené na zemi, ale sú navrhnuté tak, aby boli schopné plávať, keď sú prenesené na vodu. Ukotviť plávajúce domy pomáhajú aj vybudované plávajúce chodníky.

Východňar vo švece: Ľudia v Kanade nie sú veľmi pozitívni, liter benzínu stále stojí okolo jedného eura

V priebehu času sa plávajúce drevencie môžu potopiť. Jessie však poznamenáva, že existuje niekoľko „riešení“, ako ich udržať na hladine dlhšie, ako je napríklad prikladanie ďalších kmeňov na spodnú stranu domov. Všetok odpad je spracovaný vo filtračnom systéme umiestnenom na jednej z plávajúcich palúb v obci a na výrobu elektriny sa používa generátor. 

Turizmus

Zátoka je v letných mesiacoch zvyčajne dosť preplnená turistami. Prezrádza Jessie, ktorá posledných pár rokov pracovala v rôznych chatách v tejto oblasti. 

Väčšina dobrodruhov chodí na ryby, kajak alebo člnkovanie. Počas svojho pobytu môžeš veľmi jednoducho spozorovať množstvo voľne žijúcich živočíchov, od medveďov grizly a keporkakov až po kosatky, orly a čierne medvede. „Krása miestnej prírody sa nepodobá ničomu inému. Sledovať príchod jari je náš obľúbený čas,“ opisuje Jessie najväčšie výhody života v plávajúcej dedine.

Má to aj svoje nevýhody

Jessie, ktorá žije vo Finn Bay Lodge so svojou partnerkou Jo a ich psom Canutom, poznamenáva, že k chate nie je prístup cez cestu, a hoci je tam Wi-Fi, balíky nedokáže doručiť ani Amazon. „Sme tu strašne izolovaní... nie je to miesto pre niekoho, kto má rád mestský životný štýl alebo spoločenský život,“ vysvetľuje Jessie.

Podobne je to aj z potravinami a základnými potrebami. Tie priváža čln z Central Coast Marine Services každé dva týždne. „Pri tomto systéme zásobovania a objednávania je kľúčové plánovanie,“ vysvetľuje Jessie. Väčšinu jedálnička miestnych však tvoria čerstvé ryby. „V oceáne je hojnosť jedla. Losos, halibut, krevety a kraby, aby sme vymenovali aspoň niektoré. Z týchto vecí žijeme. Je však dôležité, aby ste si z oceánu nikdy nebrali viac, ako potrebujete,“ vysvetľuje Jessie.

Ľudí to fascinuje

Odkedy začala zdieľať klipy Finn Bay Lodge na TikTok, odozva bola prevažne pozitívna. „Myslím si, že ľudia naozaj radi vidia rôzne spôsoby života. Veľa ľudí si myslí, že je to úžasné a radi by sa dostali preč z mesta, aby videli niečo také,“ prezrádza TikTokerka.

Ako dobre poznáš krajinu, ktorej hokejisti nás neraz potrápili? Pozor, tento kvíz zvládne málokto

Plávajúce dediny existujú aj v iných častiach sveta. Podobné komunity možno nájsť na jazere Tonle Sap v Kambodži, na peruánskom jazere Titicaca a vo vietnamskom Halong Bay. 

Čo ich sem láka, aké mali dojmy pri objavovaní našej krajiny, čo sa im (ne)páčilo a chceli by sa sem ešte vrátiť? Pozreli sme sa na ich reakcie na našu domovinu a musíme povedať, že niektoré nás poriadne prekvapili. „Slovensko je skvelé v tom, že sa drží blízko pri zemi, takže 99 % ľudí nemá žiadne očakávania a návšteva tejto krajiny tak nevedie k sklamaniu,” hovoria ľudia na portáli Quora.

Na Slovensku nájdete celý svet. Tieto slávne destinácie majú v našej krajine svoju dvojičku

Radšej Košice

„Väčšina európskych krajín je drahá, ale Slovensko ponúka fantastické jedlo, dopravu a hotely za veľmi prijateľné ceny. Nič na Slovensku nie je menej kvalitné ako v ktorejkoľvek inej krajine v Európe – je to jednoducho lacnejšie!” hovorí Dánka Miriam Risager, ktorá si píše cestovateľský blog a na Slovensku navštívila Košice, Vysoké Tatry či Spišský hrad.

„Košice sú východným mestom Slovenska, ktoré ľudia na výletoch po krajine často ignorujú. Určite však stojí za návštevu, s jeho hlbokou a bohatou históriou, ktorá siaha až do stredoveku, ako aj s neuveriteľnými gotickými kostolmi, ktorých krása sa vymyká predstavám,” pokračuje Miriam, ktorá považuje naše jedlo za veľmi ťažké.

Košice

Unsplash/Marek Bystričan/

„Súčasná slovenská kuchyňa čerpá inšpiráciu od svojich susedov a väčšina receptov je v rovnaká alebo veľmi podobná u Slovákov, Čechov, Maďarov, Rakúšanov a Poliakov. Moderné jedlá nie sú všetky nové, v skutočnosti sú mnohé jedlá tradičné, len boli upravené, takže chuť zostáva, ale vzhľad sa mení,” dodáva.

Podceňovaná destinácia s drahými hotelmi

Akonáhle príde na rad téma podceňovaných destinácií, Slovensko je často jedným z prvých miest, ktoré ľudia navrhujú, hovorí Austrálčan David, ktorý precestoval už 72 krajín. V našej krajine sa počas cestovania po Európe ocitol hneď niekoľkokrát, no priznáva, že ju ešte stále nespoznal tak, ako by chcel. 

Zháňaš tipy na brutálne destinácie a lacné letenky? Týchto slovenských influencerov potom musíš sledovať

„Slovensko je v prvom rade destináciou prírody a outdooru. Počas svojich ciest na Slovensko som opakovane navštívil iba mestá a obce. A hoci sú niektoré z nich celkom pekné, nie vždy tam bola taká hĺbka ako inde v Európe. Ale akékoľvek sklamanie je moja vlastná chyba, pretože som ignoroval najslávnejšie atrakcie krajiny – sú to hory.”

Podľa jeho slov návštevníci Slovenska často prepadnú zlozvyku, že výlet do hlavného mesta znamená, že videli celú krajinu. „Aj keď niet pochýb o tom, že Bratislava stojí za návštevu a je významnou slovenskou destináciou, je toho oveľa viac, čo môžete vidieť, ako len toto jediné mesto,” hovorí a odporúča Banskú Štiavnicu, Košice a Banskú Bystricu.

Ocenil aj množstvo hradov, no okrem lacných cien dopravy a jedla ho prekvapili účty za hotely. „Náklady na ubytovanie neboli také lacné, ako by som čakal. Bolo to pravdepodobne skôr s obmedzenou dostupnosťou v týchto menších destináciách, ako aj sezónnosťou cestovného ruchu tu,” dodal.

Štrbské pleso

Unsplash/Martin Katler

Čistý vzduch a mini Bratislava

Zirana Wanga z Tokia však na Slovensku počas jeho týždňovej pracovnej cesty prekvapilo niečo iné. „Vzduch je taký čistý. Závidím, že ľudia tam môžu jazdiť na bicykli a behať po meste bez obáv z rakoviny pľúc. V Pekingu alebo vo väčšine miest Číny trpíme znečistením ovzdušia,” hovorí.

Zároveň sa však Wang nevedel stotožniť s tým, že Bratislava je skutočné hlavné mesto. Jeho lokalita na hranici, žiadne metro, veľkosť taká malá, že sa dá kamkoľvek prejsť pešo a ambasády bez plotov a ozbrojených stráží mu vyrazili dych. Podobe ako krása Sloveniek. „Videl som veľa super pekných dievčat pracovať ako čašníčky v reštauráciách a hoteloch. Verím, že v Pekingu s tým pekným vzhľadom môžu byť modelky a herečky,” dodáva.

Eko Inak Podcast: Všetko, čo chceš a potrebuješ vedieť o udržateľnom cestovaní

Dodal však, že Slováci v sebe majú nejaký komplex. „Rozprával som sa s mnohými ľuďmi o mnohých veciach, histórii, politike, novinkách... a celkovo mám pocit, že máte v sebe hrdosť a zároveň menejcennosť.”

Rovno do Prievidze

Andrew Wallace, ktorý žije v Kapskom meste, má na Slovensko zase úplne iné spomienky. Prišiel sem v roku 2003 a namieril si to so svojou priateľkou rovno do Prievidze.

„Vypil som veľa slivovice (veľmi chutná) a borovičky (veľmi drsná). Na ceste domov z baru sme prešli okolo supermarketu Tesco a toto je prvýkrát, čo som na dverách obchodu videl nápis zákaz zbraní,” spomína. Priznal, že miluje langoše, no na domácu slivovicu si bude musieť dať väčší pozor. „Mal som jednu, omdlel som a o 3 hodiny som sa zobudil s bolesťou hlavy.”

Bojnický zámok

Unsplash/Mária Bajnárová

„Bratislava je zrejme najmenej preplnené hlavné mesto v Európe, v ktorom som bol. Stále je tu veľa života, ale nikdy to nebolo chaotické alebo preplnené. To môže znamenať naozaj príjemnú zmenu a zároveň zachovať atmosféru mesta,” hovorí Forrest Walker z amerického Portlandu.

John Roberts však má na naše hlavné mesto iný názor. „Priznám sa, že mesto sa mi zdalo trochu nudné - všetky miesta môžete vidieť za 1,5 dňa, takže nie je potrebný dlhý pobyt. Pre tých, ktorí ešte neboli v strednej Európe, by som oveľa viac odporučil najprv Prahu a Viedeň, Karlovy Vary, Český Krumlov, potom Ľubľanu a Budapešť. To všetko pred Bratislavou.”

Nudné a trochu ako Kentucky

„Zdalo sa mi to trochu nudné. Prišiel som v noci a bolo to super tienisté. Bol problém sa zorientovať, lebo ľudia nevedeli dobre po anglicky. Nevyzeralo to nijako zvlášť očarujúco. Skutočnosť, že som o Slovensku nič nevedel, bola veľká prekážka. Môj sprievodca v Prahe mi povedal, že to boli nacistickí kolaboranti,” spomína na našu krajinu Ahmed.

Najlacnejšie európske mestá, ktoré si môže dovoliť každý. Poznáme presné ceny aj tipy na ubytovanie

„Slovensko je krásna krajina plná dramatických kontrastov. Má Tatry, zmenšenú verziu Rocky Mountains. Južné Slovensko je ako Kentucky, západné a stredné Slovensko je kopcovité a divoké ako Tennessee. Celá krajina je plná krásnych miest a neuveriteľných hradov,” porovnáva Slovensko so svojou domovinou Brendan McNally z Dallasu.

Odštartoval to britský gej pár

Vďaka nárastu charterových letov koncom 50. rokov 20. storočia začalo čoraz kozmopolitnejšie a liberálnejšie mesto priťahovať umelcov, hudobníkov, spisovateľov a queer návštevníkov. Napriek tomu, že za Francovho režimu bola homosexualita stále považovaná za zločin, v roku 1962 si britský gej pár otvoril Tony‘s Bar v úzkej uličke v tvare písmena L Pasaje Begoña.

Vstup do Pasaje Begoña dnes. 

Twitter/argentosuiza/

„Hoci Tony‘s nemožno definovať ako ‘gej bar‘, ako ho chápeme dnes, bolo to miesto, kde majitelia boli gejovia a umožňovali klientele slobodu,“ povedal pre BBC Jorge Pérez, prezident združenia Pasaje Begoña, ktoré bolo založené v roku 2018 s cieľom „obnoviť spomienku na toto ikonické miesto a zachrániť túto zabudnutú kapitolu v dejinách Španielska“.

Centrum queer komunity

Tony‘s bol okamžitý trhák a v priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov inšpiroval množstvo ďalších zariadení, ktoré sa starali o gay komunitu. Kedysi ospalá rybárska dedinka sa čoskoro zmenila na queer centrum známe svojou inkluzívnosťou a hedonizmom. Medzi populárne podniky patrili La Sirena; Bar Tabarín, prvý hostil nahé prehliadky; Pourquoi Pas, prvý lesbický klub v meste (stále funguje ako LGBTQ+ bar); a jazzové miesto The Blue Note, ktoré vlastnila holandská lesbická speváčka Pia Beck.

Rušná scéna Torremolinos bola tiež domovom Manolity Chen, priekopníckej trans ženy, ktorá sa stala prvou Španielkou, ktorá legálne zmenila pohlavie a adoptovala deti.

Twitter/argentosuiza/

Rušná scéna Torremolinos bola tiež domovom Manolity Chen, priekopníckej trans ženy, ktorá sa stala prvou Španielkou, ktorá legálne zmenila pohlavie a adoptovala deti. „V tom čase, v rokoch 1962-63, som pracovala v reštaurácii na Calle San Miguel.“ povedala neskôr Chen. „Pasáž Begoña bola sloboda, bol to iný svet. Tie svetlá, pre nás to bolo, ako keby sme boli v New Yorku,“ prezradila.

Francova razia

V roku 1971 začala Francova vláda zasahovať proti prekvitajúcej gay scéne Torremolinos, ktorá sa sústreďovala okolo Pasaje Begoña. 24. júna toho roku polícia nemilosrdne vtrhla do oblasti, uzavrela a pokutovala miesta, pričom zatkla viac ako 100 ľudí, väčšinu turistov. „Pasaje Begoña ukázali svetu, že uprostred diktatúry existovali sexuálni disidenti - prenasledovaní, mučení, väznení. A predsa tu boli, LGBTI+ ľudia, ktorí ukázali, že majú právo byť šťastní,“ vysvetlil Pérez.

Trochu dúhy do šedých dní. Toto sú najväčšie výhry za práva LGBTI+ komunity vo svete za rok 2022

Oblasť sa po razii vyprázdnila a nasťahovali sa sem squatteri, prostitúcia a drogy – trend, ktorý sa rozšíril do mesta ako celku. Začiatkom 90. rokov sa Torremolinos stávalo čoraz viac synonymom nevkusných barov a lacného úniku pre opitých britských dovolenkárov. 

Program obnovy

Od roku 2018 však jeho centrálne námestia a stanica profitujú z päťročného programu regenerácie v hodnote 10 miliónov eur. Samotnú raziu teraz pripomína už iba ikonická nástenná maľba v Pasaje Begoña, ktorá vzdáva poctu svojim nebojácnym priekopníkom 60. rokov.

Samotnú raziu teraz pripomína už iba ikonická nástenná maľba v Pasaje Begoña, ktorá vzdáva poctu svojim nebojácnym priekopníkom 60. rokov.

Twitter/hacerle/

Dnes by títo priekopníci boli pravdepodobne nadšení, keby vedeli, že táto komunita so 68 000 ľuďmi je domovom desiatok prosperujúcich queer barov, klubov a podnikov. Marco America, zakladateľ Pinktorremolinos.com, vysvetlil, že za 13 rokov, odkedy sa sem presťahoval, videl, ako sa Torremolinos výrazne zmenil, a to najmä vďaka festivalu Pride, ktorý priťahuje 50 000 ľudí, ako aj ôsmim alebo deviatim ďalším každoročným LGBTQ+ festivalom.

U nás ich zastrelili, inde si ich vážia. Prinášame zoznam krajín, od ktorých si môžeme brať pri queer ľuďoch príklad

Torremolinos má za sebou bohatú kultúrnu cestu, no  jeho príbeh sa stále vyvíja. Podľa Péreza však dnes návštevníkom určite zarezonuje to, ako „všetci môžu naplno ukazovať svoju sexuálnu orientáciu alebo identitu bez toho, aby sa cítili diskriminovaní a to absolútnej slobode“.

• Trenčín je 5. najlacnejšie európske mesto na víkendový výlet v rebríčku na rok 2026.
• Najlacnejšie vyšlo Sarajevo s cenou 287 eur pre dvoch.
• Rebríček porovnával jedlo, dopravu, atrakcie aj dve noci v hoteli.
• Trenčín je momentálne Európskym hlavným mestom kultúry.

Keď sa dnes hovorí o lacnom cestovaní, často to znie ako spomienka na časy, keď sa víkend v Európe dal zvládnuť za pár desiatok eur. Nový rebríček City Costs Barometer od Post Office Travel Money však ukazuje, že dobré mestské úniky ešte nezmizli. Len sa treba pozerať trochu inam než na Barcelonu, Amsterdam či Benátky, píše portál Euronews.

PREHĽAD letných festivalov: Gorillaz v Trenčíne, Black Eyed Peas v Belej nad Cirochou a David Guetta v Bratislave

Najlacnejšia Európa je opäť na východe

Výskum porovnával 12 bežných turistických položiek pre dvoch ľudí v 50 európskych mestách. Rátal kávu, pivo, víno, večeru, dopravu, vstupy do atrakcií aj dve noci v trojhviezdičkovom hoteli. Správa upozorňuje, že poradie samo osebe „záleží menej než to, ako ceny pôsobia, keď už ste na mieste, a koľko plánujete minúť na konkrétne veci“.

Najlacnejším mestom pre city break v roku 2026 je Sarajevo, kde balík sledovaných výdavkov vyšiel na 287 eur. Za ním nasleduje Bukurešť za 299 eur, Tirana za 304,50 eura, Belehrad za 307 eur a potom prichádza slovenský moment - Trenčín s cenovkou 315 eur. Do prvej desiatky sa dostali aj Riga, Lille, Vilnius, Štrasburg a Podgorica.

Trenčín

Dreamstime

Podľa správy sú niektoré mestá „po príchode citeľne lacnejšie“ - jedlo vonku stojí menej, verejná doprava je dostupná a atrakcie vedia prekvapiť nízkou cenou. V praxi lacnejšie mesto neznamená len menší účet. Znamená aj menej stresu pri každom pohári vína, lístku do múzea či spontánnom rozhodnutí zostať vonku dlhšie.

Prečo Trenčín nie je len lacná položka v tabuľke

Trenčín v rebríčku funguje ako tichý kontrapunkt k veľkým metropolám. Správa ho opisuje ako „pokojnejšiu alternatívu“ pre ľudí, ktorí chcú pomalšie tempo, historické centrum, veľa chôdze a veľmi nízke každodenné ceny. To však neznie ako kompromis, skôr ako presne ten typ výletu, ktorý dáva ľuďom v roku 2026 zmysel.

Slovenské mestá za víkend - Trenčín. Tipy na výlety, ubytovanie, zaujímavosti aj skvelé jedlo

Nad mestom stojí Trenčiansky hrad, jeden z najvýraznejších hradov na Slovensku. V centre nájdeš Mierové námestie, staré uličky, kaviarne, výhľady aj rímsky nápis na hradnej skale, ktorý pripomína prítomnosť rímskych légií pri Laugaríciu (osade na mieste dnešného Trenčína). A potom je tu samozrejme ešte kultúrny dôvod navyše.

Trenčín je momentálne Európskym hlavným mestom kultúry 2026, takže nejde len o lacný víkend, ale o mesto, ktoré má tento rok väčšiu európsku pozornosť než obvykle. Pre cestovateľa to znamená jednoduchú rovnicu - nízke ceny, kompaktné centrum, história na dohľad a kultúrny program, ktorý z Trenčína robí viac než len peknú zastávku na Považí.

• V Poľsku dokončujú 55-metrovú sochu Panny Márie.
• Stáť bude v dedine Konotopie s približne 120 obyvateľmi.
• V korune sochy má byť vyhliadková terasa.
• Monument má byť posvätený 15. augusta.

V Poľsku vyrastá atrakcia, ktorá znie trochu ako mix pútnického miesta, vyhliadkovej veže a turistickej kuriozity. V malej dedine Konotopie v centre krajiny finišuje výstavba sochy Panny Márie, ktorá má byť po dokončení najvyššou klasickou sochou Panny Márie v Európe, píše portál TVP World.

Bratislavské metro v roku 2026. Takto si umelá inteligencia predstavuje, že by malo v našom hlavnom meste vyzerať

Malá dedina, obrovská socha

Dedina má len približne 120 obyvateľov, no už toto leto môže priťahovať ľudí, ktorí by o nej inak nikdy nepočuli. Monument má mať 55 metrov, čím prekoná aj slávnu sochu Krista Spasiteľa v Riu de Janeiro, vysokú 38,5 metra, aj poľského Krista Kráľa v Świebodzine, ktorý má spolu s násypom 52,5 metra.

Výstavba sa začala v marci minulého roka a teraz je vo finále. Žeriavy sú nad konštrukciou stále viditeľné a robotníci sa ponáhľajú, aby bol monument hotový pred 15. augustom, keď má byť posvätený. 

Koruna ako vyhliadka

Vyhliadková terasa sa bude nachádzať priamo v korune Panny Márie. Návštevníci sa z nej majú pozerať na okolité jazerá a lesy, takže nejde len o náboženský symbol, ale aj o nový turistický bod na mape Poľska. Za projektom stoja miestny podnikateľ Roman Karkosik a jeho manželka. Miestni dúfajú, že Konotopie sa zmení na pútnickú aj turistickú destináciu.

„Pred rokom, keď sa začala výstavba monumentu Panny Márie, to bolo pre nás obrovské prekvapenie,“ povedal Mieczysław Grębicki, starosta dediny Konotopie, ktorá leží približne 45 kilometrov východne od Toruňa. „Nikto o tom predtým nič nevedel, že u nás vyrastie taká veľká socha.“

Germania mala mať chrám taký veľký, že by mal vlastné počasie. Hitler chcel Berlín prebudovať na hlavné mesto sveta

Turistický hit alebo zbytočný monument?

Grębicki sa však nebojí, že by turisti zničili pokojné okolie. „Životné prostredie tu nie je znečistené. V blízkosti nie je žiadny priemysel,“ povedal. „Dá sa tu oddychovať, dýchať a kúpať sa v čistej vode v jazerách. Určite to bude veľká atrakcia pre turistov.“

Projekt má aj kritikov, ktorí sa pýtajú, či Poľsko potrebuje ďalší obrovský náboženský monument. Podpora v okolí však podľa miestnych vyzerá silno. „Pre obyvateľov, miestnych ľudí a všetkých veriacich je to určite veľmi pozitívna vec,“ povedal ďalší miestny.

• Atény vychádzajú najlepšie, najmä vďaka lacnej doprave a rozumnému ubytovaniu.
• Miláno a Rím lacnou letenkou len maskujú drahší pobyt.
• Barcelona je krásna, ale v sezóne vie ubytovanie zhltnúť rozpočet veľmi rýchlo.
• Berlín nie je najlacnejší na dopravu, no stále drží dobrý pomer medzi cenou a zážitkom.

Tridsať eur za spiatočnú letenku vie urobiť z človeka finančného optimistu. Na chvíľu máš pocit, že si oklamal systém, lenže skutočný účet príde až vtedy, keď chceš večerať, prespať inde než na kraji mesta a presunúť sa z letiska bez nervového kolapsu.

České dráhy spustili letný lístok. Za cenu večere v Bratislave môžeš precestovať celú krajinu

Preto sme sa pozreli na päť destinácií, ktoré Slovákov lákajú najmä tým, že do nich vedia uloviť lacný let - Miláno, Atény, Berlín, Barcelonu a Rím. Ceny jedla, piva a dopravy berieme z databázy Numbeo, ktoré ponúka priamo od ľudí, ktoréí v týchto miestach žili, respektíve v nich nedávno boli.

Ubytovanie sme rátali ako priemer pre víkendové cestovanie približne o mesiac (teda 27. až 29. júna) z webu Booking a dát o krátkodobých prenájmoch cez Airbnb. Nepočítali sme hostely, päťhviezdičkové hotely ani extrémne luxusné apartmány, zároveň ani jednohviezdičkové ubytká na okrajoch miest. Výsledok je orientačná cena za jednu noc pre dve osoby - pripomíname, že v tomto termíne už ide o hlavnú letnú turistickú sezónu.

Miláno - lacná letenka, drahší apetít

Miláno je pre Slovákov klasika na rýchly únik - móda, espresso, Duomo, Navigli a pocit, že aj obyčajná prechádzka na nás funguje lepšie ako v bratislavskom Starom Meste. Spiatočné letenky od 30 eur vyzerajú výborne, ale mesto hrá inú hru pri jedle.

Miláno

Unsplash/Mikita Yo

Lacné jedlo v jednoduchej reštaurácii vychádza na 20 eur, večera pre dvoch v strednej triede na 80 eur bez nápojov, pollitrové domáce čapované pivo na šesť eur a jednorazový lístok na mestskú dopravu na 2,20 eura. Náš ubytovací priemer vychádza približne na 182 eur za noc pre dve osoby. Miláno teda nie je problém kúpiť, ale ustáť.

Atény - najlepší pomer chaosu, histórie a cien

Atény majú niečo, čo mnohí z nás milujú - veľa slnka, skvelé jedlo, more na dosah a pocit, že mesto žije aj po polnoci. Letenky od 45 eur síce nie sú najnižšie v tomto výbere, no pobyt vie byť citeľne mäkší.

Lacné jedlo stojí 15 eur, večera pre dvoch v strednej triede 60 eur, pollitrové domáce čapované pivo päť eur a jednorazový lístok na dopravu len 1,20 eura. Ubytovanie sme odhadli na približne 120 eur za noc pre dve osoby. Atény sú tým pádom najlepší kandidát pre ľudí, ktorí nechcú riešiť každú položku v aplikácii banky.

Atény

Unsplash/Rafael Hoyos Weht

Berlín - lacný let, drahší lístok, stále veľa muziky

Berlín Slovákom sedí, keď chcú viac klub, galériu, park, kebab a historickú špinu než dokonalú pohľadnicu. Spiatočné letenky od 30 eur dávajú zmysel, len si treba všímať dopravu.

Lacné jedlo stojí 15 eur, večera pre dvoch v strednej triede 70 eur, polliter piva 4,65 eura a jednorazový lístok na mestskú dopravu štyri eurá. Ubytovací priemer vychádza približne na 128 eur za noc pre dve osoby. Berlín nie je vyslovene lacný, ale stále ponúka veľa zážitku za rozumný účet.

Berlín

Unsplash/Florian Wehde

Barcelona - keď lacná letenka narazí na turistickú realitu

Barcelona je pre Slovákov doslova magnetom - more, Gaudí, tapas, bary, pláže a mesto, ktoré sa dá predať už jednou fotkou z terasy. Letenky od 30 eur sú veľmi lákavé, no v sezóne je to destinácia, kde najviac bolí ubytovanie.

Lacné jedlo stojí 16 eur, večera pre dvoch v strednej triede 60 eur, vychladené pivko štyri eurá a jednorazový lístok na dopravu 2,65 eura. Náš priemer ubytovania vychádza približne na 208 eur za noc pre dve osoby. Barcelona je tak stále skvelá, ale nie je to mesto, do ktorého ideš s rozpočtom nastaveným iba podľa ceny letenky.

Barcelona

Unsplash/Logan Armstrong

Rím - romantika, ktorá si nechá zaplatiť posteľ

Koloseum, fontány, cestoviny, večerné uličky a pocit, že na každom rohu sa písali dejiny. Spiatočné letenky od 30 eur sú lákavé, no Rím vie rozpočet zjemniť iba na jedle, nie na ubytovaní.

Lacné jedlo stojí 15 eur, večera pre dvoch v strednej triede 60 eur, pivo päť eur a jednorazový lístok na dopravu 1,50 eura. Ubytovací priemer nám vyšiel približne na 180 eur za noc pre dve osoby. Ak chceš lacný Rím, vyhrávaš hlavne dobrým termínom a tým, že nebývaš priamo pri najväčších ikonách.

Rím

Unsplash/Spencer Davis

Jasný verdikt

Najvýhodnejšie z tejto pätice pôsobia Atény. Nie preto, že by boli najlacnejšie vo všetkom, ale preto, že lacná letenka sa tam nerozpadne na prvom účte za izbu a dopravu.

Miláno a Rím sú rýchle víkendové pokušenia, ktoré treba krotiť ubytovaním, Barcelona je síce nádherná, ale rozpočet tam treba plánovať skôr ako pri letnej dovolenke. Berlín zostáva dobrý kompromis - nie najlacnejší, no dosť pestrý na to, aby sa jeho účet dal obhájiť.

Slovensko malo mať prístup k moru, megalomanský plán Adriaport mohol zmeniť dejiny Československa

Samozrejme, bez problémov vieš tieto sumy podliezť, napríklad tým, že sa nebudeš stravovať v reštauráciách a ubytovanie si nájdeš niekde vo štvrti porovnateľnej s bratislavskou Vrakuňou. Našim cieľom nebolo znechutiť ti cestovanie, ale poukázať na to, že lacné letenky rozhodne nie sú všetko.

• Kedysi tu liečili cisára Františka Jozefa i Ľudovíta Štúra.
• Minerálka získala ocenenia na svetových výstavách.
• Po privatizácii a konkurze začalo chátranie.
• Dnes je Korytnica lákadlom len pre urbexerov a turistov po vodu.

Čo majú spoločné cisár František Jozef a Ľudovít Štúr? O oboch sa traduje, že sa liečili v kúpeľoch Korytnica. Ich história siaha až do 16. storočia a minerálna voda z nich si razila cestu do celého sveta. 

Získala dve zlaté a jednu striebornú medailu na svetovej výstave vo Viedni, neskôr ju ocenili v talianskom Trieste i Budapešti. V roku 1904 ako jediná európska minerálna voda dostala medailu aj na svetovej výstave v americkom St. Louis.

Takto vyzerá opustená Kočnerova bytovka. Zlodeji ukradli, čo sa dalo, jeden vchod obýval drogovo závislý

V kúpeľoch sa vystriedali viacerí majitelia, no v roku 1939 sa stali vlastníctvom štátu a ten ich dal do prenájmu Ústrednej sociálnej poisťovni v Bratislave. Korytnická minerálka priaznivo vplýva na choroby žalúdka, pečene, žlčového systému, poruchy látkovej výmeny i močového ústrojenstva. Odporúča sa aj pri liečení cukrovky alebo málokrvnosti.

Ako sa teda mohlo stať, že sa legendárne kúpele neďaleko Donovál premenili na smutnú ruinu, ktorá už pomaly prehráva svoj boj s časom? Ako je možné, že miesto, do ktorého sa hrnuli ľudia z celej krajiny, nechal niekto schátrať tak, že z pýchy sa stala hanba? 

V rámci našej urbex série sme ti už priniesli: 

• Takto vyzerá opustená Kočnerova bytovka. Zlodeji ukradli, čo sa dalo, jeden vchod obýval drogovo závislý
• Takto vyzerá opustený liečebný dom v Trenčianskych Tepliciach. Z klenotu sú kulisy pre hororový film
• Takto vyzerá opustená základňa nad Bratislavou. Nonstop nabité protilietadlové rakety vystriedal bordel a vandali
• Konzum nemá proti prírode šancu. Tento opustený obchodný dom vyzerá ako vystrihnutý z hry The Last of Us
• Mäsokombinát vo Zvolene patril k najväčším. Dnes je z gigantického areálu ruina, kde by pokojne mohli natáčať horor

Privatizácia, konkurz, Kočner

Úplná skaza Korytnice nastala presne pred dvadsiatimi rokmi. Keď sa kúpeľní hostia odhlasovali po skončení svojich pobytov, zrejme netušili, že budú úplne poslednými návštevníkmi tohto obľúbeného miesta.

Problém s kúpeľni však vznikol ešte omnoho skôr, presnejšie po zmene režimu v roku 1989. Do zatvorenia v roku 2003 si prešli privatizáciou za vlády Vladimíra Mečiara či konkurzom. Aj keď je pre mnohých koncom príbehu odchod posledného kúpeľného hosťa, ten bol len začiatkom omnoho temnejšej kapitoly.

Korytnica - zdevastované kúpele

Peter Mayer/

Kúpele ako magnet začali priťahovať rôzne kontroverzné firmy i pochybné indivíduá, ktoré si následne pozemky a na nich stojace liečebné domy rozparcelovali. Najznámejšou postavou z nich je bezpochyby Marian Kočner, ktorý dnes pozerá na svet spoza mreží.

Vlastnícke vzťahy však dosiaľ zostávajú nečitateľným prepletencom, ktorý ešte viac zamotáva séria súdnych sporov. Už takmer zľudovela legenda, že o krach Korytnice sa výrazne zasadil Kočner rôznymi machináciami. Okrem iného sa spojil s podnikateľom, ktorý voči kúpeľom evidoval pohľadávku, a tak nakoniec nezostávalo nič iné ako vypísať konkurz.

VIDEO Mäsokombinát vo Zvolene patril k najväčším. Dnes je z gigantického areálu ruina, kde by pokojne mohli natáčať horor

Žeby to bol práve Kočner, ktorý sa „zaslúžil“ o kontroverzné firmy, ktoré si brúsili zuby na atraktívnu lokalitu, vzdialenú od Donovalov, čo by kameňom dohodil?

Zdevastované priestory

Zašlú slávu chabo pripomínajú liečebné domy. Prichádzajú k nim len turisti, ktorí si väčšinou chodia nabrať minerálku zo štyroch zrekonštruovaných prameňov. Navštívili sme ich akurát cez pracovný deň na poludnie, takže sa k nim poberali len skupinky s neodmysliteľnou výbavou – plastovými fľaškami. Počas víkendov však parkovisko býva natrieskané do posledného miesta.

Devastácia kúpeľov vyskakuje pred očami až desivo a človek na ňu narazí na každom kroku. Plechové strechy liečebných domov sa trhajú nadol ako banánové šupky. Stropy sa prepadajú, a kto sa rozhodne vojsť do voľne prístupných objektov, musí sa pozorne pozerať pod nohy. Nechcel by v nich prespať ani posledný bezdomovec.

Beznádejne chátra aj jediná národná kultúrna pamiatka – liečebný dom Hygiea, v ktorom cez vojnu sídlila povstalecká nemocnica. K zemi sa porúčajú nielen jej steny. Padol už aj komín a minulý rok na jar tu vzbĺkol požiar, ktorý založili pravdepodobne deti.

Konzum nemá proti prírode šancu. Tento opustený obchodný dom vyzerá ako vystrihnutý z hry The Last of Us

Toto miesto je doslova svätým grálom pre urbexerov - ľudí, ktorí vyhľadávajú opustené miesta a objavujú ich zákutia. Niet sa čomu čudovať, veď Korytnica je taká rozsiahla, že jeden urbexer by mal problém navštíviť všetky jej zákutia za jeden deň. 

„Korytnica je výnimočná. Zažijete tu podobnú atmosféru, ako pri návšteve mesta duchov v ukrajinskej Pripjati,” hovorí Ivan Donoval, ktorý už roky navštevuje opstené miesta na Slovensku a okolitých krajinách. O kúpeľoch vytvoril dokument na YouTube, ktorý už videlo takmer 200-tisíc ľudí.

Ako hovorí, práve vzdialenosť Korytnice od najbližšieho mesta sa zrejme postarala o to, že ľudia priestory kompletne nevyrabovali. Areál viac ničí zub času ako samotní vandali. V niektorých budovách dokonca aj po rokoch nájdeš pomôcky na upratovanie, periny, gauče či závesy. „To sa na Slovensku môže vidieť len v Korytnici,” hovorí Donoval.

Hanba Slovenska

Pri jednom z prameňov si naberajú minerálku dve postaršie turistky z Martina. „Toto je hanba Slovenska! Tu si už naozaj nič nedokážeme vážiť,“ hovorí jedna z nich. Jej kamarátka poznamená: „Tu už zakape všetko. To by chcelo hrozne veľké investície, aby sa to dalo do poriadku.“

Pri prameni Žofia mudruje ďalší chlap, ktorý k nemu napriek zákazu vjazdu vošiel autom. Žilinčan s nami hodí reč o žalúdočných chorobách a v jej závere nám akurát tento prameň odporučí ako najlepší. Čo sa týka kúpeľov, odporúča ich vyvlastnenie. „Keď sa o ne niekto nevie postarať, nech ich vráti štátu. Malo by to aspoň jedného pána. Keby išlo o automobilku, už by tu dávno stála,“ rozhorčuje sa.

Stručná história hygienických návykov: Kto sa umýval, bol hriešny. Panovníci vykonávali potrebu aj za skriňami

Po liečivú vodu sa zastaví aj dôchodca Karol. Naberá ju z prameňa Vojtech. Ten si s teplotou 5,4 stupňa Celzia drží prvenstvo najchladnejšej minerálnej vody zo všetkých slovenský prameňov.

Senior si zlaté časy Korytnice veľmi dobre pamätá. „Vozieval som sem pivo do reštaurácií. Boli tu aj kaviarne a v sobotu veľké zábavy ako lusk. To sa tu žilo,“ povzdychne si. V minulosti boli kúpele akoby samostatným mestečkom. Bola tu škôlka, škola, pošta, kaderníctvo... Zostalo len zopár menších bytoviek.

Korytnica - zdevastované kúpele
liečebný dom Hygiea

Peter Mayer/

Smutný koniec

Ešte pred dvomi rokmi bola otvorená reštaurácia v penzióne Svätopluk. Dnes si v Korytnici nekúpiš ani len kofolu. Jediné, čo tu funguje, je malý kostolík, a to vďaka obetavosti hŕstky miestnych veriacich. Dokonca sa v ňom pravidelne konajú omše.

„Ja ani poriadne neviem, čo sa stalo, že fatranské kúpele došli do krachu. Veď sa tam do nich dosť investovalo, dajú sa tam objaviť napríklad ešte relatívne nové obklady,“ hovorí Róbert Kuzma, starosta obce Liptovská Osada, pod ktorú Korytnica oficiálne spadá. Oficiálne jej tam však patrí len cesta, zvyšok majú súkromníci.

Jedno z novších prieskumných videí z Korytnice, o ktoré sa postaral urbexer Marcelito Rečinský:

Za tie roky dverami jeho kancelárie prešlo viacero záujemcov o kúpele.  Kuzma sa nám priznáva: „Keby som mal veľa peňazí, sám by som Korytnicu kúpil. Mne sa zdá, že sa tam stále točia firmy hľadiace len na to, aby z nej niečo vybrali a cez niekoho to prehnali.“

Starosta však zostáva jedným z mála, ktorý dúfa, že kúpele raz vstanú z popola ako bájny vták fénix. Odôvodňuje to slovami: „Raz z toho predsa len niečo musí byť, hádam to nenechajú padnúť. Len treba natrafiť na ľudí, ktorí to s tým komplexom budú myslieť seriózne.“

Poznáme Čechov naozaj tak dobre, ako o sebe vyhlasujeme? Otestujte sa v kvíze, či sa môžete nazývať ich bratmi

Uprostred hokejovej horúčky sme si preto pre teba pripravili všeobecný kvíz o Švédsku - nádhernej severskej krajine s bohatou minulosťou a čarokrásnymi scenériami. Otestuj sa a ukáž tvojim známym, že za svoje vedomosti sa rozhodne musíš hanbiť!

Podľa výskumu Fraunhoferovho inštitútu pre Lufthansu, spoločnsoť Artemis Aerospace poznamenala, že v priemernej letovej nadmorskej výške vnímame soľ o 20 až 30 percent menej intenzívne a cukor o 15 až 20 percent menej. Je to spôsobené kombináciou faktorov vrátane úrovne decibelov hluku motora a menej ako 12-percentnej vlhkosti, ktorá konkuruje púštnemu prostrediu. „Ako by to nestačilo, nízky tlak v kabíne tiež znižuje hladinu kyslíka v krvi, čo znamená, že vaše čuchové receptory, ktoré zohrávajú rozhodujúcu úlohu pri vnímaní pachov, sú menej citlivé,“ doplnila spoločnosť Artemis.

Štúdia vysvetľuje, že približne 85 percent toho, čo považujeme za „chuť“, je v skutočnosti spôsobených čuchom. „Takže keď ľudia obviňujú jedlo leteckých spoločností z nevýraznej chuti, nemusí to byť celkom spravodlivé hodnotenie,“ vysvetľuje v správe výskumná letecká spoločnosť.

Ideálne letecký jedálniček

Profesor Charles Spence z Crossmodal Research Laboratory na Oxfordskej univerzite úzko spolupracoval s leteckým priemyslom na jedlách, ktoré fungujú a nefungujú vo vysokej nadmorskej výške. Pre MailOnline Travel povedal, že ideálne sú „potraviny s výraznou chuťou umami.“ Ide o jedlá, ktoré obsahujú vysokú hladinu kyseliny glutámovej ako napríklad ryby, huby, vyzreté syry, paradajky, či špenát.

VIDEO Muž počas letu otvoril núdzové dvere lietadla. Dusil som sa, obhajoval sa pred úradmi

Podľa nemeckej dopravnej spoločnosti Lufthansy sú najideálnejšie všetky dusené jedlá a kari. „Koreniny ako napríklad zázvor, rasca, škorica, chilli, paprika či kardamon zostávajú „chuťovo stabilné“ aj pri nízkom tlaku. Nie je teda potrebné zvyšovať ich množstvo v bežnom recepte,“ vysvetľuje pre Dialy Mail letecká spoločnosť.

Súkromná letecká spoločnosť VistaJet súhlasí a za ďalšie veľmi vďačné jedlo spomína klasické cestoviny.

Unsplash/ Elena-leya/

Súkromná letecká spoločnosť VistaJet súhlasí a za ďalšie veľmi vďačné jedlo spomína klasické cestoviny. „Špagety alebo cestoviny vo všeobecnosti sú dobrou variantou v lietadle, najmä ak sú správne zohriate. Napríklad vo VistaJet ohrievame cestoviny v rúre na 300 stupňov v alobale do takej miery, že dbáme na to, aby sme „len prihrievali“, nie prevarili,“ vysvetľuje podnik.

Letuška prezradila, ako si cestujúci zničia zážitok z lietania. Robíš niektorú z týchto vecí aj ty?

Pokiaľ ide o nápoje, profesor Spence doporučuje Bloody Mary, remeselné pivá či vysokohorské vína. „Ideálne je, ak fľaša pochádza z vinohradu vo vysokej nadmorskej výške, ako je to napríklad pri mnohých čilských vínach. Tieto vína sú totiž vyrobené pri podobnom atmosférickom tlaku, aký sa nachádza v typickej kabíne leteckej spoločnosti.“

Toto si v lietadle určite nedávaj

Naopak tradičné tanínové vína, ktoré na zemi môžu chutiť úžasne, v kabíne lietadla strácajú svoje kúzlo. Z jedál by profesor Spence určite nedoporučoval parmezán. „Tento syr môže v nadmorskej výške pripomínať vôňu spotených ponožiek,“ prezradil profesor.

VistaJet zase neodporúča ustrice a kačacie prsia.

Pixabay/siala/

Lufthansa označila za nevodné rizotá, pričom uviedla skutočnosť, že „pri ohrievaní sú suché a lepkavé“. Nemecká spoločnosť je tiež opatrná v súvislosti s niektorými druhmi zeleniny. „Ružičkový kel, karfiol a kyslá kapusta by sa mali používať len s mierou z dôvodu silného zápachu,“ vysvetľujú. Navyše tiež ťažšie stráviteľné ako iná zelenina.

Čaká ťa tento rok dlhý let? Odborník objasňuje, čo sa s tvojim telom počas toho deje

VistaJet zase neodporúča ustrice a kačacie prsia. „Ustrice sú skutočnou chuťou mora, ale zo zdravotných a bezpečnostných dôvodov ich na palube nepodávame, pretože nie je možné zaručiť správnu teplotu od kuchyne až po podávanie,“ objasňuje spoločnosť. Kačacie prsia sú síce klasickou pochúťkou, vo vzduch sa však nedajú rovnako pripraviť. „V nadmorskej výške sa prsia rýchlo vysušujú, koža nie je taká chrumkavá a môže chutiť zatuchlo,“ dopĺňa VistaJet na záver. 

V našom rozhovore sa dozvieš:

• na čo si Andrea na Sicílii najťažšie zvyká
• či sa v Trapani cíti ako žena bezpečne
• prečo Slováci kupujú nehnuteľnosti na ostrove
• aká je sicílska mentalita v porovnaní so slovenskou
• čo by mal človek na Sicílii ochutnať a zažiť

Ako vyzerá bežný deň v Trapani – čím je život tam najviac odlišný od toho na Slovensku?

Keďže Trapančania ráno veľa športujú, už skoro ráno vidíš popri mori ľudí behať alebo chodiť na dlhé prechádzky. Ich ráno potom pokračuje v najbližšom bare, kam mieria na raňajky, teda croissant a kávu na bare, a potom začína ich pracovný deň. Keďže tu na juhu stále dodržujú hodiny poobednej siesty, okolo 13:00 sa na tri hodinky zavrú obchody, úrady aj kancelárie a pokračujú potom v práci približne do 20:00.

Cez víkendy samozrejme všetci vyrážajú na večere do reštaurácií, kde sa stretávajú so známymi, vychutnávajú si jedlo do neskorých hodín a zabávajú sa. Život je kompletne odlišný presne v tomto – iné zvyky, iné časové nastavenia a najmä iná mentalita.

Prečo práve Sicília? Bola to láska na prvý pohľad? A čo ti na živote u nás nevyhovovalo, že si sa rozhodla odísť tak ďaleko?

Sicília bola náhoda, ale po rokoch vidím, že to tak asi naozaj malo byť. Láska na prvý pohľad úplne nie, keďže prvýkrát som Sicíliu navštívila ešte ako študentka a letuška a ocitla som sa na opačnej strane pod Etnou. Naša západná časť ale bola láska, najmä keď som prvýkrát prišla na ostrov Favignana, ucítila všetky vône kvitnúcich citrusov a jazmínu a videla to dokonalé more.

K druhej časti otázky poviem len to, že ďaleko určite pre mňa toto miesto od Slovenska nie je, najmä keď máme týždenne 11 letov, preletím si domov kedykoľvek. A tiež nemôžem povedať, že by mi niečo nevyhovovalo na Slovensku, ale moja práca aj zázemie sú momentálne tu.

Sicília bola pre Andreu náhoda.

Ig/@andrea.abu/

Pamätáš si, čo ťa po príchode na Sicíliu prekvapilo najviac – pozitívne alebo negatívne?

Najviac ma negatívne prekvapilo a stále prekvapuje, akí dokážu byť bordelári. Dennodenne sa tomu neprestávam čudovať a neskutočne ma to rozčuľuje. Pozitívne naopak to, akí sú Sicílčania priateľskí a často nápomocní. Veľmi veľa z nich žije jednoducho, ale sú spokojní a menej negatívni ako sme my.

Majitelia Depo Café v Telgárte: Otvorení sme 365 dní v roku, kávu berieme z bystrickej pražiarne. Ľudia sú z vagóna ohúrení

Je niečo, na čo sa na Sicílii ťažšie zvyká – napríklad mentalita ľudí, tempo života, byrokracia, služby?

Byrokracia je číslo jedna vždy a navždy. Nejde to a bodka. Alebo ideš od okienka číslo 1, odkiaľ ťa pošlú na číslo 15 a odtiaľ na 47, kde už už by sa mohlo niečo pozitívne udiať, a nakoniec aj tak stále skončíš na tom prvom s odpoveďou „nie“. Na toto sa naozaj nedá zvyknúť.

Na ostatné veci si človek časom zvykne, či už je to odlišné tempo života, mentalita alebo zvyky. Je pekné naučiť sa spojiť dve kultúry a využiť to najlepšie z oboch.

Sicília je často spájaná s rôznymi stereotypmi. Keď tam človek žije, cíti vôbec niečo z tejto povesti, alebo je to skôr obraz, ktorý si vytvorili ľudia zvonku?

Ja stereotyp nezažívam vôbec, keďže cez sezónu nemám čas niekedy ani na pokojný obed, ale je pravda, že v zime je tu život úplne iný ako v lete a domáci z domu nevychádzajú, akonáhle fúka studený vietor od mora alebo teplota klesne pod 15 stupňov. Sedia doma pozakrývaní, hrajú karty a pozerajú televíziu.

Napríklad, keď som bola na Sicílii, konkrétne v Catanii, mala som skúsenosť s ubytovaním v ulici, ktorá nepôsobila úplne bezpečne – boli tam napríklad aj eskortné služby a podobné veci, čo ma prekvapilo. Je to podľa teba niečo, čo je typické skôr pre Cataniu, alebo sa s takýmito štvrťami dá stretnúť po celej Sicílii?

Čo sa týka Catanie alebo Palerma, sú to veľké mestá, chaotické, s množstvom turistov, a tak je jasné, že sa stretneš s kadečím. Catania sa ani mne osobne nepáči a musím povedať, že aj keď Palermo je podstatne väčšie, má oveľa krajšiu architektúru, veľa histórie a aj napriek chaosu a odpadu si stále poviem, že je to jedno krásne mesto.

V menších mestách ako je napríklad Trapani je oveľa väčší pokoj, centrum prejdeš v pohode pešo a na každom rohu stretneš známeho, či už zeleninára alebo cukrára, a tým pádom absolútne nemáš pocit nejakého strachu.

Cítiš sa teda ty v Trapani bezpečne ako žena?

Ja sa cítim bezpečne od prvého dňa, nikdy som nemala negatívnu skúsenosť, ale je to asi dané aj tým, že aj neskoro večer je stále v uliciach veľa ľudí, takže sa človek nebojí tak, ako keď v zime na Slovensku ideš o šiestej večer von a nestretneš nikoho.

Je život na Sicílii drahý? Na čom sa dá oproti Slovensku ušetriť a čo je naopak drahšie?

Podľa mňa celkovo život drahý nie je. Sicília bola vždy najchudobnejšou časťou Talianska a preto si ľudia zvykli žiť jednoduchšie. V kuchyniach vždy využívali každú jednu surovinu, aby sa nič nevyhadzovalo.

Cena potravín je obdobná tým u nás, kvalita je však oveľa vyššia. Ľudia nakupujú viac v menších obchodíkoch, na trhoch čerstvú zeleninu a ovocie, a tak nikdy nevidíš nekonečné rady v supermarketoch.

Často sa aj naši hostia čudujú, ako lacno a kvalitne si nakúpili. Veľa Slovákov tu napríklad v tomto období kupuje nehnuteľnosti, keďže sa stále pohybujú v sumách, za ktoré u nás už nekúpiš takmer ani garsónku. Aj dnes som bola pre slovenských klientov na dvoch obhliadkach apartmánov, takže sa tu naša komunita opäť rozrastie.

Na sicílsku byrokraciu si nikdy nezvykne.

Ig/@andrea.abu/

Dá sa tam žiť pohodlne aj s bežným rozpočtom alebo je život pri mori drahší, než si ľudia myslia?

Treba si definovať, čo je pre koho bežný rozpočet, ale samozrejme, že každý žije život podľa svojich možností a konkrétne u nás v Trapani určite životné náklady nie sú také vysoké ako možno na východnej strane Sicílie.

Čomu sa momentálne na Sicílii venuješ?

Moje aktivity prioritne súvisia s turizmom a gastrom, keďže s mojím mužom máme reštauráciu pri mori, organizujeme rôzne zážitkové kurzy varenia s naším šéfkuchárom, sprostredkovávame ubytovanie pre turistov, organizujeme svadby a momentálne pomáhame aj s kúpou nehnuteľností a ich rekonštrukciou.

Ako je to na Sicílii s bývaním – keby sa tam napríklad rozhodol presťahovať Slovák, je jednoduché nájsť si ubytovanie a zariadiť si život, alebo je to skôr komplikovanejšie, než sa zdá?

Ako som už čiastočne naznačila, ubytovanie nie je problém nájsť, zariadiť si život tiež nie. Pokiaľ si šikovný, vždy sa všetko dá. Samozrejme na juhu ponuka práce nie je veľká a mladí ľudia odchádzajú pracovať na sever, takže pokiaľ si neprinesieš na juh svoj biznis, nájsť si tu prácu jednoduché nie je.

Akí sú podľa teba Sicílčania v porovnaní so Slovákmi? V čom je ich mentalita úplne iná?

Sme dve absolútne odlišné mentality. My sme viac uzavretí, máme radšej to svoje súkromie a istoty. Sicílčania sú oveľa viac otvorení, debatujú na každom rohu s každým, vždy sa všetko nejako vyrieši, tak sa predsa nebudú stresovať, a ich časové horizonty a presnosť sú na míle vzdialené tým našim.

Ja som Slovenka, naučená chodiť všade načas, a na toto si tu asi nikdy nezvyknem, pretože na Sicílii je čas relatívny pojem. Taktiež som extrémne pragmatický typ a čo sa dá vyriešiť za päť minút, to tak spravím. Tu však všetko trvá pol dňa, predavačka sa pri pokladni počas blokovania ešte ďalších desať minút rozpráva s pani, ktorá už má dávno nakúpené a zaplatené… veď kam by sa ponáhľali.

A fun fact je, že tu všetci radi preháňajú a zveličujú. Môjho muža už niekedy volám drama king, lebo kým vyrozpráva jednu vec, pridá k nej všetky ďalšie existujúce zápletky, gestá, prevracanie očí a rozuzlí sa koniec, to je niekedy príbeh na polhodinu. (smiech)

V Trapani sa cíti bezpečne od prvého dňa.

Ig/@andrea.abu/

Stretávaš sa na Sicílii s tým, že Taliani sú dosť otvorení, galantní a flirtujúci, a zvykla si si na to už, alebo ťa to ešte stále niekedy prekvapí?

Toto je večný problém nás slovanských žien. Taliani vidia, že sme iné, máme svetlú pokožku, odlišné črty, sme oveľa jemnejšie a aj naše vystupovanie a správanie je úplne odlišné. Preto sa naše ženy Talianom páčia.

Sicílčania sú iní ako Taliani zo severu, predsa len majú v sebe niečo z arabskej nátury, sú viac priami a nemajú problém s ich večným pokrikovaním. Neprekvapuje ma to, lebo naše ženy sú naozaj pekné a často sa mi stane, že aj Sicílčanky na nás pozerajú a potom pochvália.

A ako fungujú vzťahy medzi ľuďmi – sú rodiny naozaj tak silno prepojené, ako sa hovorí?

Rodina na Sicílii je na prvom mieste. Deti stoja na neuveriteľnom piedestále, rodičia im dovolia takmer všetko a keď oslavujú 18 rokov, chystajú im oslavu ako svadbu. Dokonca niektorí rodičia si na takúto oslavu požičiavajú peniaze z banky.

Veľmi tu cítiť silné postavenie matky a deti často pokračujú v rodinných biznisoch s rodičmi, potom so svojimi deťmi a takto to funguje aj v nasledujúcich generáciách. Rodinné väzby sú silné a naozaj často spolu trávia čas veľké skupiny príbuzných.

Na letisku často vidím, že keď sa vracajú deti, ktoré napríklad študujú alebo pracujú na severe, tak ich čaká minimálne štvorčlenné rodinné zastúpenie.

Ktoré miesta v Trapani alebo okolí by si odporučila navštíviť a pritom nie sú úplne preplnené turistami?

Trapani má veľmi pekné centrum, takže jeden deň si treba užiť autentickú atmosféru v meste a určite moje najobľúbenejšie miesto je ostrov Levanzo a mestečko Scopello, ktoré je vyhľadávaným spotom pre filmárov.

Život na Sicílii podľa Andrei drahý nie je.

Ig/@andrea.abu/

Čo by mal človek na Sicílii určite ochutnať alebo zažiť, aby spoznal skutočnú atmosféru ostrova?

Čaro Sicílie je v jej autentickosti, bohatej histórii a mixe kultúr, ktoré sa preniesli aj do sicílskej kuchyne. Vždy odporúčam mojim hosťom, aby nehľadali taliansku turistickú klasiku, ale aby ochutnali čaro miestnej kuchyne, čerstvosť rýb a úžasnú chuť zeleniny a ovocia.

Lokálne suroviny a ich kvalita dajú každému jedlu nové vône. Určite treba ochutnať pistáciovú kávu, sicílske arancini, ryžové gule plnené ragú, cestoviny s trapanským pestom, arabský kuskus, ktorý je národným jedlom, a samozrejme ricottové cannoli.

Chýba ti niekedy Slovensko – alebo máš pocit, že už si si našla svoje miesto inde?

Slovensko mi nechýba, keďže v zime trávime veľa času práve tam a ak sa mi dá, aj cez sezónu si tam priletím na deň či dva. Moja rodina zase často chodí sem na Sicíliu a tak mi vždy v kufri prinesú čokoľvek slovenské, čo mi tu chýba.

Aj keď mojím domovom je momentálne Sicília, som Slovenka, vždy ňou aj ostanem a budem pyšná na naše tradície a našu krásnu krajinu.

Gabika stopovala z Česka do Afriky. Divný vodič nás naháňal a takmer prosil na kolenách, aby sme k nemu nastúpili

Blízko slovenských hraníc sa nachádza klenot. Európske Maldivy priťahujú turistov ako magnet

Svetový unikát

Jazero Hevíz je ideálnym miestom na oddych. Ide o najväčšie biologicky aktívne prírodné jazero s liečivou termálnou vodou na svete. Výhodou je, že sa v ňom môžeš okúpať počas celého roka. Teplota vody totiž neklesá pod 20 stupňov Celzia. V lete dosahuje teplotu 33 až 35 stupňov, v zime 26 až 28 stupňov.

Ak máš strach z hĺbky, radšej sem nechoď. Dno jazera siaha do hĺbky 38 metrov. Vodou ho zásobujú pramene, ktoré vyvierajú v podzemnej jaskyni v hĺbke 40 metrov. Do jazera každú sekundu prúdi 410 litrov vody, vďaka čomu ostáva stále čistá.

Liečivé účinky

Voda je bohatá na síru, horčík, vápnik a kyselinu uhličitú. Obsahuje aj mierne rádioaktívne látky, ktoré však nie sú nebezpečné. Práve naopak. Majú blahodárne účinky.

Vysoká koncentrácia minerálnych látok pomáha pri liečbe chorôb pohybového aparátu. Okrem toho pomáha aj pri liečbe zápalov a gynekologických problémov.

Prameň vyplavuje aj iné vzácne zlúčeniny. Bahno na báze rašeliny je podobne ako samotné jazero svetovým unikátom. Má ešte intenzívnejšie liečivé účinky ako termálny prameň. Obsah rádia zmierňuje bolesť, upokojuje nervovú sústavu a podporuje regeneráciu buniek. Je známe aj vďaka svojim omladzujúcim účinkom.

Od tých jednoduchých trás aj pre začiatočníkov, až po náročnejšie stúpania. Toto sú najkrajšie cyklotrasy na Slovensku

Pasívny aj aktívny oddych

Areál je pre verejnosť otvorený celoročne. Otváracie hodiny sa menia v závislosti od aktuálnej sezóny. Trojhodinový lístok stojí v prepočte približne 12 eur. Vstupné na celý deň je necelých 20 eur.

Ak ťa pasívny oddych v termálnom jazere omrzí, v okolí Hevízu sa nachádzajú rozsiahle cyklotrasy a turistické chodníčky, kde si po zaslúženom relaxe môžeš dopriať dávku endorfínov.

Leonard odôvodnil svoje odtrhnutie na základe svojej osobnej interpretácie nejasných archaických anglických zákonov a medzinárodných zákonov, o ktorých veril, že mu umožnili vytvoriť to, čo nazval nezávislou „vládou sebazáchovy“. Čoskoro sa navrhol ako Jeho kráľovská výsosť princ Leonard I. z Huttu a rozdával kráľovské tituly svojej rodine a priaznivcom, pričom vzdorovito pokračoval v predaji pšenice cez ich novozaložené medzinárodné hranice s Austráliou.

Kniežatstvo Hutt River malo všetky náležitosti, ktoré by si od suverénneho národa očakával.

Wikipedia/bäras/

Kniežatstvo Hutt River malo všetky náležitosti, ktoré by si od suverénneho národa očakával. Mali štátnu vlajku a hymnu, poštové známky a národnú menu. Návštevníci mohli stráviť deň prehliadkou múzea, kaplnky a záhrad kniežatstva a potom stráviť noc pod hviezdami v kempingu hlavného mesta Nain. „Máme veľa turistov z Taiwanu a Hongkongu; Myslím, že rozumejú tomu, o čo sa tu snažíme,“ prezradil princ Richard pre BBC.

Väčšie ako Monako alebo San Maríno

Hlavné mesto nazývané Nain, podľa mesta v Galilei, je malou zbierkou prašných, ale dobre udržiavaných budov, ktoré sú obklopené osamelým rozľahlým poľnohospodárskym územím. Na ploche 75 kilometrov štvorcových „hranice“ kniežatstva zahŕňajú celú súkromnú farmu Casleyovcov. Ak by tento mikronárod mal formálne uznanie, bol by mnohonásobne väčší ako Vatikán, Monako alebo San Maríno.

Dominantou mesta bola obrovská socha hlavy princa Leonarda, či posvätná vzdelávaciu svätyňu princeznej Shirley, ktorá bola postavená na počesť jeho manželky Shirley Casley, ktorá zomrela v roku 2013. Napriek bohatému cestovnému ruchu, ktorý hral hlavnú úlohu v ekonomike mikronároda, je história kniežatstva pevne zakorenená v poľnohospodárstve.

Vojna s Austráliou

2. decembra 1977 princ Leonard vyhlásil vojnu Austrálii, krátko po tom, čo prehral súdny spor týkajúci sa daní, ktorý vyvolal Najvyšší súd Západnej Austrálie. O dva dni neskôr vyhlásil vojnu za ukončenú. „Vojna bola vyhlásená, ale nie na účely vojny,“ vysvetlil pre BBC princ Richard. Bol to ďalší politický krok, ktorý však nevyšiel.

Uprostred púšte leží samozvaná republika. Má svoje vlastné peniaze, štyroch psov a 40 rokov je vo vojne s Nemeckom

Princ Richard vysvetlil, že keďže rieka Hutt vyšla z vojny neporazená, Austrália mala vstúpiť do diplomatických vzťahov s mikronárodom, čím by uznala suverenitu národa. To sa však nestalo a Austrália nikdy neuznala nezávislosť Hutt River.

Dlžoba tri milióny na daniach

Posledné desaťročie bolo však ku kniežatstvu veľmi kruté. V roku 2017, štyri roky po smútku nad stratou matky národa, princeznej Shirley, mikronárod prehral svoju poslednú bitku na Najvyššom súde Západnej Austrálie a následne mu Austrálsky daňový úrad odovzdal účet vo výške 3 milióny austrálskych dolárov, čo je v prepočte približne 1,8 milióna eur.

Dominantou mesta bola obrovská socha hlavy princa Leonarda, či posvätná vzdelávaciu svätyňu princeznej Shirley, ktorá bola postavená na počesť jeho manželky Shirley Casley, ktorá zomrela v roku 2013.

Wikipedia/chris Fithall/

Tento posledný súdny prípad úplne objasnil pozíciu austrálskej vlády, keď sudca Rene Le Miere rozhodol, že „každý sa môže vyhlásiť za suverénneho vo svojom vlastnom dome, ale nemôže ignorovať zákony Austrálie alebo neplatiť dane“, ako uvádza WA Today.

Zmena panovníka

Princ Leonard zomrel 13. februára 2019 vo veku 93 rokov. Vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav už vo februári 2017 abdikoval a vybral svojho najmladšieho syna Graeme Casleyho, aby zdedil trón.

Prekvapení zostali aj vedci. Pri Austrálii sa nachádza ďalší malý kontinent, stáročia sa im ukrýval priamo pred očami

Jeho kráľovská výsosť princ Graeme prevzal plášť panovníka a hlavy štátu, okrem toho je držiteľom množstva výstredne očarujúcich kráľovských a ministerských titulov, vrátane vojvodu z Gilboy a veľmajstra Rádu múdrosti a učenia. Jeho brat, princ Richard, medzitým zastával posty ministra poštových služieb a veľmajstra Slávneho rádu za zásluhy.

Dobehla ich krutá realita

Napriek smrti princa Leonarda pokračovala jeho rodina v udržovaní Hutt River až do 31. januára 2020, keď sa vonkajší tlak na hranice a financie rieky Hutt napokon ukázal ako neprekonateľný. Kniežatstvo najprv oznámilo, že hranica bude uzavretá a vládne operácie budú prerušené. Pokles príjmov z poľnohospodárstva a cestovného ruchu spolu s vysokými nákladmi na chod krajiny boli uvedené ako hlavné dôvody tohto uzavretia hraníc.

GALÉRIA Svojich domov a pozemkov sa nevzdali. Takto to vyzerá, keď ľudia nepodľahnú developerom

Potom, v polovici 50. výročia a pod hroziacimi hrozbami celosvetovej pandémie a neustále rastúceho daňového zákona, princ Graeme ustúpil. 3. augusta 2020 bolo oznámené, že kniežatstvo Hutt River bude spadať opäť pod Austráliu a rodinná farma Casley bude predaná na zaplatenie dlhov.

Pri tejto príležitosti sme si pre teba pripavili všeobecný kvíz o Kanade, ktorý poriadne preverí, čo všetko o tejto výnimočnej krajine vieš. A nebuď si taký istý - množstvo otázok ťa pravdepodobne poriadne prekvapí.

Aj preto len niekoľko tisíc ľudí môže povedať, že žili na Antarktíde. A aj napriek tomu, že nocuješ s cudzími ľuďmi, 90-sekundovými sprchami a nulovým súkromím, niektorí neohrození cestovatelia veria, že všetky tieto výzvy stoja za to.

Gabika stopovala z Česka do Afriky. Divný vodič nás naháňal a takmer prosil na kolenách, aby sme k nemu nastúpili

Jednou z nich je aj Keri Nelson. Rodáčka z Minnesoty na kontinent prvýkrát prišla ešte v roku 2007, keď pracovala ako správkyňa na McMurdo, jednej z troch tamojších amerických základní. Nakoniec na Antarktíde strávila 16 sezón a absolvovala stáž na všetkých troch základniach.

Veľký ruch

„Ak by som to mal opísať v hudobnej forme, povedal by som, že McMurdo bol ako drsný, špinavý bluegrass a južný pól bol ako symfonická hudba a Palmer je ako skutočne banálna, zábavná popová hudba,” hovorí. V letných mesiacoch môže byť na McMurdo až tisíc ľudí, od vedcov cez tesárov až po umývačom riadu - mnohí pritom majú viacero zamestnaní.

„Je to celé mesto. Celý čas je to len ruch, ruch, ruch.“ Je to kvôli veľkosti základne, ale aj kvôli rotácii personálu, keďže ľudia sa budú počas sezóny presúvať medzi inými stanicami alebo vychádzať na expedície a výskumné cesty.

Nechýba tu miestnosť na sledovanie filmov, dielňa či telocvičňa, je to práve klubovňa, ktorá ponúka príležitosti na socializáciu. Nelson organizovala módne prehliadky a hrala v „ľadových kapelách“, ktoré sa tvoria počas sezóny.

Tri kilometre od nej sa nachádza novozélandská základňa Scott Base, pričom jej zamestnanci občas podniknú cestu cez Rossov ostrov, aby navštívili amerických kolegov. Pridávajú sa k nim na hudobné jamovanie, stretnutia knižných klubov či filmové maratóny. 

„Veci, ktoré som sa naučil na Antarktíde, boli hip-hopový tanec a thajské masáže,“ hovorí Chris Long. Ten pochádza z Nového Zélandu a už ako 19-ročný pracoval v kuchyni ruského ľadoborca, ktorý smeroval na Antarktídu. Na kontinente mal potom na starosti prácu riadenia logistiky pre vedcov a teraz pracuje ako pomocný personál pre cestujúcich, ktorí navštívia Antarktídu.

Osamelá hora Erebor z Hobita skutočne existuje. Najvyššia sopka Antarktídy doslova chrlí zlato, denne ho vypľuje za tisíce eur

Druhá strana ľadu

Laura Bullesbach v príbehoch módnych prehliadok a knižných klubov nevidí nič z vlastnej skúsenosti. Jej vlastná antarktická sezóna, ktorá sa skončila v marci 2024, bola pokojnejšia. Bola jednou z pol tucta zamestnancov najjužnejšej pošty sveta v Port Lockroy.

„Ostrov má veľkosť futbalového ihriska, takže je malý. A žijete spolu v chatrči, kde sú v podstate dve izby,“ hovorí. „Nemáme žiadnu tečúcu vodu, a teda ani sprchy, ani poriadne splachovacie záchody. Vždy ste natlačený jeden na druhého.“

„Keď som sa na letisku lúčil s jedným kolegom, od konca októbra sme bez seba neboli dlhšie, než azda na to, aby sme sa osprchovali na lodi. Ste blízki priatelia a ste spolubývajúci a ste kolegovia a to všetko naraz.“

Jednou z bežných mylných predstáv podľa Bullesbach je, že život na vzdialenom kontinente je nudný. V Port Lockroy boli každodenné úlohy, vďaka ktorým bol každý zaneprázdnený, od základných, ako je striedanie sa pri varení jedál, až po vážnejšie úlohy, ako je prieskum vody, či sa tam nenašli nejaké plasty, a sledovanie kolónie tučniakov na ostrove.

Navyše je tu vzdelávacia zložka. Keď súkromné, vedecké alebo komerčné lode navštívili Port Lockroy, čo je prvá vedecká základňa založená Spojeným kráľovstvom v Antarktíde, Bullesbach a ďalší členovia tímu išli na palubu, aby viedli vzdelávacie rozhovory, predávali suveníry a vyzdvihovali poštu.

Boli tu však výhody – často mohli využívať palubné sprchy a niekedy mali čerstvé ovocie a zeleninu, ktoré si mohli vziať späť na ostrov, aby si doplnili zásoby konzervovaných a sušených potravín.

VIDEO Takto by vyzerala Zem, keby sa všetok pevninský ľad roztopil. Zmizli by najväčšie metropoly aj celé štáty

Ťažká cesta

Ak nie si vedcom vo veľmi špecializovanej oblasti, najlepším riešením pre život v Antarktíde je uchádzať sa o podpornú úlohu na jednej zo staníc. Jedna z otázok na pohovore napríklad bola - „akú najšpinavšiu vec ste kedy upratali?“

Ale získať prácu v Antarktíde nie je len o tom mať správny životopis. Dlhotrvajúce bývanie v tesnej blízkosti si vyžaduje určitý druh osobnosti. „Môžete byť úžasný inžinier alebo vedec, ale ak nemôžete žiť v malej chatrči alebo na malej stanici s tromi ďalšími ľuďmi alebo na veľkej stanici so 40 ďalšími ľuďmi, potom nie ste vhodný pre prácu,“ hovorí Long.

Nezáleží na tom, aký dobrý si v práci. Vedieť zapadnúť do kolektívu je najdôležitejšie. V takomto prostredí si nechcete robiť nepriateľov. Keď sa Laura dostala do posledného kola pohovorov na prácu v Port Lockroy, spolu s ďalšími kandidátmi odišla do vidieckej oblasti, kde sa nazývala „výberový tábor“.

Tam boli uchádzači zaradení do rôznych tímov a dostali úlohy, ako napríklad postaviť stan so zaviazanými očami. Účel bol dvojaký: zmerať praktické zručnosti a schopnosti každého a zároveň posúdiť, ako dobre dokáže riešiť problémy a spolupracovať s ostatnými.

Ďalším faktorom pri práci „na ľade“ je, z akej krajiny pochádzaš a či má tvoja krajina základňu v Antarktíde. Bullesbach je Nemka, ale má právo pracovať v Spojenom kráľovstve, vďaka čomu mala nárok na prácu v Port Lockroy. Takto sa sem v podstate vedia dostať aj Slováci.

• Česko má najhlbšiu zatopenú priepasť sveta a jej dno stále nikto nenašiel.
• Slovo dolár vzniklo z názvu českých mincí razených v Jáchymove.
• Praha mala vlastnú potrubnú poštu, ktorá fungovala ako mechanický internet.
• Vltavín je prírodné sklo vytvorené po dopade meteoritu pred približne 14,75 milióna rokmi.

Česi, naši západní bratia, sa dnes stanú našimi úhlavnými nepriateľmi. Na tohtoročných Majstrovstvách sveta v hokeji máme po štyroch zápasoch 11 bodov, takže ak si chceme uchmatnúť postup do štvrťfinále, ideálne musíme ešte bodovať. Zápas sa hrá o 16:20, a tak pre vás máme ideálny spôsob, ako si skrátiť čakanie.

Česko totiž poznáme až príliš dobre na to, aby nás ohúrili staré známe miesta a zaujímavosti. Aj preto sme zalovili v hlbinách internetu a priniesli pre vás výber zaujímavostí, ktoré sa neobjavujú v školských prezentáciách ani v lacných zoznamoch typu „vedel si, že majú radi pivo?“.

Najhlbšia zatopená priepasť sveta

Hranická propast pri Tepliciach nad Bečvou nevyzerá na prvý pohľad ako miesto, ktoré by malo lámať svetové rekordy. Lenže pod hladinou sa skrýva jedno z najväčších geologických prekvapení v Európe.

V roku 2022 tam robot dosiahol hĺbku 519,5 metra, no dno sa stále nenašlo. Odborníci dokonca odhadujú, že priepasť môže siahať až okolo jedného kilometra do hĺbky. Zaujímavé je aj to, že nevznikala klasicky zhora nadol, ale vodou a plynmi, ktoré rozpúšťali horninu smerom zdola.

Hranická priepasť

Wikipedia

Názov dolár má stopu v českom Jáchymove

Dolár znie ako čisto americká vec, no jeho jazykový predok vedie do Krušných hôr. V Jáchymove sa v 16. storočí razili strieborné mince známe ako joachimsthaler, neskôr skrátene thaler alebo tolar.

Práve z tohto pomenovania sa postupne vyvinulo slovo dollar. Názov jednej z najvplyvnejších mien sveta tak má korene v malom českom banskom meste. To je detail, ktorý mení Jáchymov z kúpeľného mesta (a bývalého pekla s uránovými baňami) aj na tiché miesto svetovej finančnej histórie.

Dolár

Reuters

Kocka cukru vznikla na Morave

Kocka cukru pôsobí tak obyčajne, že by človeku ani nenapadlo pýtať sa, kto ju vymyslel. Pred jej vznikom sa cukor predával vo veľkých tvrdých homoliach, ktoré bolo treba sekať alebo odlamovať. V Dačiciach na Morave prišiel Jakub Kryštof Rad s nápadom lisovať cukor do malých praktických kociek.

Podľa miestneho zdroja vznikla prvá kocka cukru v roku 1841. Dnes tam majú aj pamätník - nečakaj však hrdinu na koni, ale veľkú žulovú kocku cukru.

Mäkké kontaktné šošovky vznikli doma na detskej stavebnici

Otto Wichterle nevymyslel mäkké kontaktné šošovky v sterilnom futuristickom laboratóriu, ale na domácom zariadení poskladanom aj z detskej stavebnice Merkur. V decembri 1961 sa mu podarilo vyrobiť prvé hydrogélové šošovky, teda šošovky z materiálu, ktorý viaže vodu a je príjemnejší pre oko.

Práve hydrogel bol zásadný, pretože staršie tvrdé šošovky boli oveľa menej pohodlné. Národné technické múzeum uvádza Wichterleho ako vynálezcu materiálu vhodného pre výrobu mäkkých kontaktných šošoviek aj metódy ich výroby. Je to jeden z tých príbehov, kde sa svetová medicínska pomôcka narodila pri kuchynskom stole.

Najstaršia keramická soška sveta pochádza z Moravy

Věstonická venuša je malá, no významovo obrovská. Pochádza z obdobia približne 29-tisíc až 25-tisíc rokov pred naším letopočtom a označuje sa za najstaršiu známu keramickú sošku na svete. Objav z Dolních Věstonic ukázal, že ľudia vedeli pracovať s vypaľovaným materiálom oveľa skôr, než sa dlho predpokladalo. 

Věstonická venuša

Wikipedia/Petr Novák

Praha mala pod zemou vlastný internet pred internetom

Pražská potrubná pošta bola sieť kovových rúrok, ktorými sa pomocou tlaku vzduchu posielali kapsuly so správami a dokumentmi. Fungovala od roku 1889 a používali ju úrady, banky aj médiá.

Sieť mala približne 55 kilometrov a pod centrom Prahy tvorila zvláštnu mechanickú komunikačnú vrstvu. Systém definitívne poškodili povodne v roku 2002. Pre zaujímavosť, zásielka sa z hlavnej pošty na Pražský hrad vedela dostať za osem minút.

Pri Plzni je červené jazero s vodou ako slabá kyselina

Hromnické jezírko sa nazýva aj Červené jezírko a rozhodne to nie je poetická prezývka. Voda sa vie sfarbiť dočervena vďaka zlúčeninám železa. Je zároveň extrémne kyslá, s hodnotou kyslosti približne 2,6 až 2,8, čo z nej robí slabý roztok kyseliny sírovej.

Vzniklo po ťažbe pyritických bridlíc, ktoré sa využívali pri výrobe kyseliny sírovej. Je to zvláštny prípad, keď priemyselná rana v krajine vytvorila miesto, ktoré vyzerá ako záber zo sci-fi filmu.

Malý Yellowstone s bublajúcim bahnom

Národná prírodná rezervácia Soos pri Františkových Lázňach vyzerá ako krajina, ktorá sa ešte úplne nerozhodla, či je rašelinisko, soľná pláň alebo miniatúrna sopka.

Zo zeme tam uniká oxid uhličitý a vznikajú mofety, teda miesta, kde zo zeme uniká plyn, často cez vodu alebo bahno, takže to buble, syčí a vyzerá trochu podozrivo. Niektoré útvary sa opisujú ako bahenné sopky, hoci nejde o lávu. Na malej ploche tam vidíš prírodnú chémiu v priamom prenose.

Český vltavín je sklo po dávnom meteorickom náraze

Vltavín vyzerá ako zvláštny zelený drahokam, ale jeho pôvod je oveľa dramatickejší. Patrí medzi tektity, teda prírodné sklá vzniknuté pri extrémnom náraze meteoritu.

Podľa Geologického ústavu Akadémie vied Českej republiky sa vltavíny vytvorili pri dopade obrovského meteoritu v oblasti Ries v dnešnom Nemecku približne pred 14,75 milióna rokmi. Materiál z nárazu sa potom rozletel aj do oblasti dnešného Česka. Keď teda niekto nosí vltavín na krku, technicky má na sebe sklenenú spomienku na kozmickú katastrofu.

Vltavín

Wikipedia/H. Raab

Znojmo má pod historickým centrom 27-kilometrový labyrint

Podzemie Znojma nie je len pár pivníc pre turistov. Ide o rozsiahlu sieť chodieb pod historickým jadrom mesta, ktorej dĺžka sa odhaduje na 27 kilometrov. Miestami má až 4 poschodia pod zemou. Chodby vznikali už od 14. storočia a slúžili na skladovanie, úkryt aj obranu. Nad tebou pokojné moravské mesto, pod tebou stredoveký systém prežitia.

Nie každý má však toľko šťastia, a niektorí sú ochotní precestovať tisíce kilometrov, aby zažili jedinečné genius loci tohto miesta. Turisti z Číny si ju však obľúbili natoľko, že sa rozhodli postaviť si vlastnú repliku Hallstattu.

FOTO V tejto dedine nezablúdiš. Blízko Slovenska sa nachádza obec, v ktorej žije 6-tisíc ľudí na jedinej ulici

Jej krása ju dostala do UNESCO

Dedinka Hallstatt, ktorá sa nachádza v úpätí hory Dachstein a jazera Hallstätter See je jedným z najkrajších miest v Rakúsku.

Kedysi to bolo pokojné miesto pod Alpami, avšak v posledných rokoch sa stáva viac a viac populárnym a prúdia sem davy turistov z celého sveta. Ročne túto malebnú dedinku navštívi až 800-tisíc turistov, čo z nej robí najnavštevovanejšiu obec v Rakúsku.

Okrem výnimočnej architektúry a jedinečného horského prostredia láka turistov aj jej bohatá história. Dedinka Hallstatt je stará vyše 7-tisíc rokov. Po stáročia je známa najmä vďaka ťažbe soli, pričom jej soľná baňa patrí k tým najstarším na svete. Vďaka tomu sa Hallstatt spolu s pohorím Dachstein a s krajinnou a historickou kultúrnou oblasťou Inneres Sallzkammergut dostal na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Chceš konečne navštíviť miesto, ktoré na teba nevyskakuje z každého instagramového profilu? Prinášame netradičné tipy

Nenahraditeľná atmosféra

Malebná dedinka ponúka pohľad na jedinečnú scenériu rakúskych Álp, ktorú si turisti vychutnávajú počas plavby na Hallsttatskom jazere. Na jeho krištáľovo čistej hladine sa zrkadlia domčeky, ktoré stoja v strmom svahu okolitých kopcov. Pomedzi ne si razí cestu vodopád, ktorý je dielom matky prírody. 

Hoci je atmosféra a jedinečný prírodný terén Hallstattu nenahraditeľný, Čína sa rozhodla vytvoriť repliku tohto svetového unikátu.

Skopírovali celú dedinku

Už v minulosti si v Číne vytvorili repliky známych svetových pamiatok, ako napríklad zmenšené kópie Sfingy, Eifelovej veže či benátskych kanálov. Tentoraz však zašli ešte ďalej a vytvorili vernú kópiu rakúskej dedinky. I keď pri pohľade na fotografie skôr možno hovoriť iba o snahe. 

Čínska kópia Hallstattu vznikla v roku 2012 v meste Huizhou v čínskej provincii Guangdong. Jej výstavba stála v prepočte viac ako 800 miliónov eur.

Takto vyzerá námestie Hallstattu. Je tam podoba?

Chinesse Hallstatt/

Ide o presnú repliku rakúskej dedinky v životnej veľkosti. Na niektorých detailoch si dali skutočne záležať. V čínskom Hallstatte nechýba verná kópia miestneho kostola, obchody s rakúskymi výrobkami, promenáda či na vlas rovnaké námestie s fontánou.

Hoci sa spoločnosti China Minmetals Ltd., ktorá stojí za výstavbou čínskeho Hallstattu podarilo niektoré detaily napodobniť verne, niektoré veci sa jednoducho skopírovať nedajú.

Repliku rakúskej dedinky postavili v okolí jazera, ktoré sa však ani z diaľky nepodobá na to pôvodné. Rovnako v jeho okolí nenájdeš ani vysoké pohoria rakúskych Álp, a tak pôsobí skôr ako paródia na slávnu rakúsku obec.

Pobúrili miestnych

Projekt čínskych developerov bol najskôr zahalený rúškom tajomstva. Hoci si od starostu rakúskeho Hallstattu ešte skôr pýtali rady ohľadom výstavby budov, tvrdili, že sa chcú miestnym štýlom len inšpirovať. 

Neskôr vysvitlo, že chcú postaviť vernú kópiu rakúskej obce. Stalo sa to ale úplnou náhodou, keď sa jeden z pracovníkov počas návštevy pravého Hallstattu preriekol a majiteľke hotela prezradil, na akom projekte pracuje.

Obyvatelia Hallstattu s výstavbou repliky svojej domoviny nesúhlasili a prekážalo im, že niekto plánuje postaviť verné kópie ich domov. Aj napriek počiatočnému pobúreniu bol starosta Hallstattu hrdý, že niekde vo svete majú záujem o malú rakúsku dedinku. Koniec koncov táto replika spopularizovala aj samotný rakúsky Hallstatt, a aj vďaka tomu do neho z roka na rok cestuje čoraz viac návštevníkov.

• Sedem dní neobmedzeného cestovania stojí od 695 korún (28,50 eura).
• Lístok platí počas júla a augusta po celej Českej republike.
• Môžeš spontánne vystúpiť kdekoľvek a pokračovať ďalším vlakom.
• Niektoré rýchlovlaky si stále vyžadujú rezerváciu miesta.

Existujú dva typy ľudí - tí, ktorí si dovolenku plánujú tri mesiace dopredu v tabuľkách, a tí, ktorí sa ráno zobudia s nápadom, že dnes chcú skončiť v Brne, Ostrave alebo niekde pri rybníku v južných Čechách. Presne na druhý typ cestovateľov cieli Jízdenka na léto od Českých dráh.

Bizár na železnici. Študent zastavil vlaky pomocou notebooku a vysielačky, krajina rieši obrovský bezpečnostný problém

Neobmedzené cestovanie

Jej princíp je jednoduchý - kúpiš si časový lístok a počas jeho platnosti môžeš neobmedzene cestovať vlakmi Českých dráh po celej krajine. Bez kupovania nového lístka pri každom prestupe, bez sledovania kilometrov a bez toho, aby si po troch výletoch zistil, že si minul polovicu rozpočtu len na dopravu.

A práve v tom je čaro celej veci. České leto zrazu nevyzerá ako séria drahých výletov do miest, ale ako videohra s otvorenou mapou. Jeden deň môžeš raňajkovať v Prahe, poobede skončiť v Olomouci a večer sa ocitnúť v malom meste, o ktorom si predtým ani netušil, že existuje.

Vlak Českých dráh

TASR/Barbora Vizváryová

Sloboda na koľajniciach má svoju cenu

Základná sedemdňová verzia stojí 1 390 korún (56,99 eura), dvojtýždňová 1 990 korún (81,59 eura). Ak máš In Kartu, teda zákaznícku kartu Českých dráh na zľavy, cena klesne na 1 190 korún (48,79 eura) za sedem dní alebo 1 690 korún (69,29 eura) za štrnásť dní. Študenti, deti a seniori sa dostanú ešte nižšie - 695 korún (28,50 eura) alebo 995 korún (40,80 eura).

Jeden spiatočný lístok medzi väčšími mestami vie počas leta stáť pokojne desiatky eur. Ak plánuješ viac presunov, táto ponuka sa dokáže zaplatiť možno už po pár dňoch. Navyše odpadá ten zvláštny stres, keď pri každom spontánnom nápade automaticky počítaš, koľko ťa bude stáť cesta.

Čo sa deje, keď vlak zrazí človeka? Vlakvedúci môže byť na celý vlak sám, informovanie cestujúcich nie je prvoradé, hovorí Oliver

Nie je to úplne bez pravidiel

Aj tu však existuje malý háčik. Niektoré rýchlovlaky alebo diaľkové spoje si stále vyžadujú rezerváciu miesta. To znamená, že si musíš kúpiť miestenku. Je to drobnosť, ktorá rozhoduje o tom, či tri hodiny sedíš pri okne s kávou, alebo stojíš medzi bicyklami a kuframi.

České dráhy samy hovoria: „Za skvelú cenu ponúka možnosť precestovať celú republiku vlakom bez nutnosti riešiť, koľkokrát za deň prestúpite a ako ďaleko pôjdete.“ Nie, nie je to luxusná dovolenka, ale to skôr pocit, že môžeš nasadnúť do vlaku a na chvíľu nemať úplne presný plán. A v roku 2026 je to možno väčší luxus než all inclusive hotel.

• Sanatórium na Borovej hore zatvorili v roku 1999.
• Kedysi sa tu liečila tuberkulóza a choroby pľúc.
• Dnes je areál plný grafitov, rozbitých izieb a zabudnutých dokumentov.
• Urbexer Ivan Donoval ho označil za jedno z najfotogenickejších chátrajúcich miest regiónu.

Na Slovensku nájdeme množstvo opustených priestorov, ktoré majú až desivo mrazivú atmosféru. Spomedzi nich vytŕča opustené sanatórium na Borovej hore, ktoré nájdeš vo Zvolene. Láka totiž nielen urbexerov, ale prekvapivo aj rodiny s deťmi, čo je paradoxné vzhľadom na to, že všetci chcú vidieť jazierko, ktorého voda je rádioaktívna.

Talianske Las Vegas, ktoré zožrala príroda. Consonno je jedným z najbizarnejších miest Európy, láka milovníkov chaosu

Sanatórium dnes pripomína skôr kulisu z videohry než bývalé zdravotnícke zariadenie. Pri vstupe ležia rozbité dvere, staré vane, káble zo 60. rokov a odpadky, ukazuje vo svojom videu slovenský urbexer Ivan Donoval. V jednej z budov našiel detský koberec aj zárubňu bez dverí. Miesto pôsobí zvláštne hlavne preto, že príroda okolo je až absurdne pokojná.

Len pár metrov od rozpadajúcich sa stien je travertínové jazierko s minerálnou vodou. Podľa miestnych v zime nezamŕza. „V konečnom dôsledku je to pekné miesto na poobednú sobotnú prechádzku,“ opisuje urbexer kontrast medzi chátrajúcim areálom a pokojnou prírodou.

Pre pacientov s respiračnými chorobami

Borová hora bola známa už v 19. storočí ako kúpeľná lokalita s minerálnymi prameňmi. Po roku 1948 tam začali stavať moderný liečebný pavilón. Sanatórium sa špecializovalo hlavne na tuberkulózu a respiračné choroby. V časoch, keď mestá dusili fabriky a uhlie, boli podobné zariadenia extrémne dôležité. 

Pacienti tu trávili mesiace. Neskôr pribudol aj röntgen, čo vtedy nebola samozrejmosť. „Nebola doba ako teraz, keď každý druhý zubár má vlastný,“ hovorí ironicky Donoval. Lenže po roku 1989 prišiel úpadok. Zdravotníctvo prešlo reorganizáciou a sanatórium na konci roku 1999 zatvorili. Odvtedy sa budova pomaly dostala do štádia rozkladu v priamom prenose.

Graffity, zdravotné karty a zvláštny pokoj

Vo vnútri dnes zostali len mokré steny, rozbité izby a graffity. Podľa Donovala budova už neláka ani bezdomovcov. Väčšina kovu, elektroinštalácie a vybavenia dávno zmizla v zberných surovinách. Ostali len detaily, ktoré pôsobia ešte desivejšie. Jedným z nich sú zdravotné dokumenty pacientov pohodené na zemi.

Mená ľudí, ktorí sa tu liečili pred desiatkami rokov, dnes ležia medzi prachom a rozbitým sklom. „Možno to bolo poslednýkrát, keď ich meno bolo vyslovené v súvislosti s ich osobou,“ hovorí vo videu. To robí z Borovej hory viac než len ďalší rozpadnutý objekt. Schátraná budova je totiž zároveň miestom, kde zostali kúsky cudzích životov.

VIDEO Takto vyzerá 50 rokov nedotknutá opustená osada v slovenských kopcoch. V domoch ostali kabáty, postele aj mená ľudí

Večné nápady

Za posledné roky sa objavili desiatky plánov, čo s areálom spraviť - domov dôchodcov, ateliéry, exteriérové športoviská či kultúrne centrum. Nič z toho sa však nikdy nestalo. „Každý rok nový výmysel,“ komentuje Donoval. Podľa neho areál čaká len ďalšie chátranie a občasné kosenie trávy.

Aj preto miesto priťahuje urbex komunitu - budova totiž stále nepôsobí úplne mŕtvo. Les okolo rastie ďalej, stromy prerážajú chodníky a voda steká cez deravú strechu do bývalých izieb pacientov. Donoval ho dokonca označil za „druhé najfotogenickejšie chátrajúce miesto po Zvolenskom hrade v celom regióne“.

• Košice majú gastro podniky, ktoré kvalitou konkurujú Bratislave.
• Do výberu sa dostali len podniky s minimálne 300 recenziami.
• Dominujú moderné burgre, streetfood aj poctivá slovenská kuchyňa.
• Najvyššie hodnotenie získalo Fancy Nancy Bistro s hodnotením 4,9.

Aj keď sú niektorí politici presvedčení, že na východe Slovenska nič nie je, my veľmi dobre vieme, že tam môžeme nájsť vynikajúce gastro, ktoré sa často cenami kvalitou bez problémov vyrovnajú aj Bratislave. A keďže už nejaký ten čas môžeme do Košíc na fajnové jedlo zájsť aj letecky na otočku, nie je o čom.

Dokonalý web pre cestovateľov? Táto stránka ti ukáže, kam sa do ôsmich hodín dostaneš vlakom z akejkoľvek stanice v Európe

Pozreli sme sa na najobľúbenejšie a najlepšie hodnotené podniky v rámci metropoly východu. Vychádzali sme z recenzií na Googli - teda hodnotenia priamo od ľudí. Podmienkou bolo, aby mal podnik najmenej 300 rôznych recenzií. Toto je nás výber.

Fancy Nancy Bistro (hodnotenie 4,9 - 335 recenzií)

Toto bistro patrí medzi nové podniky v Košiciach a nachádza sa na Komenského ulici neďaleko centra. Bistro sa špecializuje najmä na smash burgre z vyzretého hovädzieho mäsa, domáce hranolky a loaded fries s trhaným mäsom či halloumi syrom. Podnik stavia na kvalitných surovinách a komunikuje, že všetky jedlá pripravujú bez polotovarov a s dôrazom na ručnú výrobu.

Fancy Nancy cieli hlavne na mladšie publikum a fanúšikov moderného streetfoodu, pričom výraznú rolu hrá aj vizuál jedál a komunikácia na sociálnych sieťach. Medzi zákazníkmi si podnik získal popularitu najmä kvôli poctivým porciám, výrazným chutiam a prémiovejšiemu burger konceptu.

CHAOS (hodnotenie 4,8 - 659 recenzií)

CHAOS patrí medzi výraznejšie streetfoodové podniky v centre Košíc a nachádza sa priamo na Kováčskej ulici. Reštaurácia sa zameriava najmä na moderné burgre, wrapy, loaded hranolky či sladké churros a snaží sa zaujať zaujímavými kombináciami chutí aj vizuálom jedál.

Takto vyzerajú najdrahšie prenájmy v Košiciach a Prešove. Pri niektorých ponukách a sumách zabehne aj Bratislavčanom

CHAOS cieli hlavne na mladšie publikum a ľudí, ktorí vyhľadávajú moderný streetfoodový koncept. Výhodou je poloha priamo v historickom centre mesta, kde sa sústreďuje večerný život aj gastro scéna Košíc. Medzi zákazníkmi boduje najmä vďaka silným chutiam a neformálnej atmosfére.

La Hacienda (hodnotenie 4,8 - 2 182 recenzií)

La Hacienda patrí medzi najznámejšie tematické reštaurácie v Košiciach a nachádza sa na Mäsiarskej ulici v historickom centre mesta. Podnik sa špecializuje na autentickú mexickú kuchyňu a stavia najmä na jedlách ako tacos, burritá, quesadilly či fajitas. Interiér aj atmosféra sú výrazne inšpirované Mexikom, čo z reštaurácie robí zážitkový podnik.

Podnik je známy aj širokou ponukou tequila drinkov a mexických koktailov, ktoré patria medzi hlavné lákadlá večerného života v centre Košíc. Medzi zákazníkmi si podnik získal popularitu najmä vďaka výrazným chutiam, veľkým porciám a autentickému konceptu. Výhodou je aj poloha len pár minút od Hlavnej ulice, v oblasti s vysokou koncentráciou barov a gastro podnikov.

IRON CLUB (hodnotenie 4,7 - 1 898 recenzií)

Zoznam dlhodobo obľúbených reštaurácií v metropole východu dopĺňa IRON Club na Rastislavovej ulici neďaleko centra mesta. Podnik stavia najmä na klasickej európskej kuchyni, grilovaných špecialitách, pizzách a veľkých porciách za dostupné ceny. Reštaurácia je známa aj pestrým denným menu.

Zlatí šéfovia za tisíce eur. Členovia správnej rady vysokej školy v Košiciach si dali postaviť sochy s vlastnou podobizňou

IRON CLUB cieli na široké publikum - od rodín s deťmi až po partie či firemných zákazníkov, čomu zodpovedá aj veľký priestor a neformálna atmosféra. Ľudia v jeho prípade oceňujú najmä stabilnú kvalitu jedál, veľký výber a priateľskú atmosféru.

Villa Regia (hodnotenie 4,7 - 1 156 recenzií)

Villa Regia roky kraľuje tradičným reštauráciám v historickom centre. Podnik je známy najmä domácou slovenskou a regionálnou kuchyňou v modernejšom prevedení, pričom v menu dominujú jedlá ako halušky, pirohy, kačacie špeciality či tradičné polievky. Interiér je ladený v rustikálnom štýle a stavia na atmosfére pripomínajúcej staré meštianske hostince.

Dominujú tu tradičné chute a pokojnejšia domáca atmosféra. Podnik pravidelne ponúka aj sezónne a víkendové špeciality a obľúbený je nielen medzi domácimi, ale aj turistami hľadajúcimi autentickejší gastronomický zážitok v centre mesta. Súčasťou objektu je aj menší hotelový penzión.

Stará sýpka (hodnotenie 4,6 - 1 185 recenzií)

Nachádza sa vo Fejovej ulici neďaleko Námestia osloboditeľov a cieli najmä na tradičnejší koncept, rustikálny interiér a kombináciu slovenskej aj klasickej európskej kuchyne. V menu dominujú steaky, grilované jedlá, ryby, domáce polievky či slovenské špeciality.

Paríž menší ako Kolárovo, Košice väčšie ako Brusel. Porovnali sme rozlohy európskych metropol so slovenskými mestami, výsledok ťa šokuje

Stará sýpka funguje od roku 2005 a medzi zákazníkmi si získala popularitu najmä kvôli pokojnejšej atmosfére a veľkej letnej záhrade ukrytej vo vnútrobloku. Súčasťou podniku je aj piváreň a kaviarenská časť, pričom počas letnej sezóny tu pravidelne prebiehajú spoločenské akcie či živá hudba.

Rosto Steak House (hodnotenie 4,6 - 1 662 recenzií)

Jedna z najznámejších steakových reštaurácií na východe sídli na Orlej ulici priamo v centre mesta. Podnik sa špecializuje najmä na prémiové hovädzie mäso, dry aged steaky a grilované špeciality pripravované na lávovom grile. V menu dominujú klasické kúsky ako ribeye, tomahawk či roastbeef, no reštaurácia ponúka aj burgre, medzinárodnú kuchyňu aj obedové menu.

Ľudia oceňujú najmä dôraz na kvalitu mäsa, štýlový interiér a modernú steakhouse atmosféru. Súčasťou podniku je aj letná terasa a salónik, vďaka čomu patrí medzi obľúbené miesta na večere, firemné stretnutia aj víkendové posedenia v centre Košíc.

• Historický park v Stupave prešiel najväčšou obnovou za desaťročia.
• Pribudli nové chodníky, osvetlenie aj drevený most cez mokraď.
• Park má opäť pôvodný „anglický“ vzhľad z 19. storočia.
• Súčasťou priestoru je aj Ekocentrum s aktivitami a podujatiami.

Veľká časť mestských parkov na Slovensku vyzerá rovnako - pár lavičiek, detské ihrisko, ktoré má najlepšie roky za sebou a stromy, ktoré vyzerajú, akoby ich niekto vysadil len preto, že musel. Stupava teraz ukazuje, že verejný priestor môže vyzerať úplne inak.

Talianske Las Vegas, ktoré zožrala príroda. Consonno je jedným z najbizarnejších miest Európy, láka milovníkov chaosu

Stáročný park

Historický kaštieľsky park pri stupavskom kaštieli prešiel obrovskou rekonštrukciou a po rokoch chátrania opäť otvoril svoje brány. Bratislavský samosprávny kraj do obnovy vstúpil ešte v roku 2022 a cieľ bol jasný - zachrániť miesto, ktoré malo kedysi obrovský význam pre celé mesto.

Park totiž vznikol už v 18. storočí a bol spojený s rodom Pálfiovcov. Fungoval ako takzvaný anglický park, takže nepôsobil dokonale geometricky ako francúzske záhrady, ale skôr prirodzene, romanticky a divokejšie. Presne tento štýl sa snažili počas rekonštrukcie obnoviť aj dnes, čo je dôvod, prečo park nepôsobí sterilne ani umelo.

„Stupavský park dnes nie je len obnovenou historickou pamiatkou. Je to živý verejný priestor, ktorý spája krásu, oddych aj rešpekt k prírode,“ uviedol predseda Bratislavského samosprávneho kraja Juraj Droba.

Unikátny chodník cez mokraď

Rekonštrukcia nebola iba o výmene lavičiek. V parku obnovili historické chodníky, vodné prvky aj staré priehľady na kaštieľ a jazierko. Pribudol aj drevený chodník cez mokraď, ktorá zadržiava vodu, ochladzuje okolie a pomáha rastlinám aj živočíchom - v časoch extrémnych horúčav ide o čoraz dôležitejšiu vec.

Veľkou témou boli aj stromy. Niektoré museli odstrániť, pretože boli choré alebo nebezpečné. Na druhej strane zvýraznili vzácne historické platany, ktoré dnes patria medzi najväčšie atrakcie parku. Zároveň vysadili desiatky nových stromov.

Na svetovej úrovni

Celý priestor dnes pôsobí viac ako park zo zahraničia než klasický mestský areál. Nájdeš tu osvetlenie, nové mostíky, kamerový systém aj oddychové zóny. Hneď vedľa funguje Ekocentrum Stupava, ktoré organizuje workshopy, diskusie či environmentálne aktivity pre verejnosť.

Stupava tak momentálne nemá len „opravený park“. Má priestor, ktorý ukazuje, že aj verejné miesta na Slovensku môžu vyzerať moderne, prirodzene a zároveň rešpektovať históriu. Park je v letnej sezóne (apríl až október) otvorený od 6-tej do 22-hej, v zimnej od 6-tej do 20-tej.

Keď ho vrátite, dostanete späť dva franky. Ak ich odpočítate z celkovej ceny, vyjde vás pivo v prepočte zhruba na 7,38 eura. Mimochodom, toľko zaň nezaplatíte ani na Staromestskom námestí v Prahe. Ale nezdá sa, že by tisíce hokejových nadšencov vysoké ceny nejako odradili. „Ja to neriešim. Vonia pekne,“ povie spokojný návštevník František z Krnova.

Toto ste o Slovinsku netušili. Skráťte si čakanie na hokejový zápas zaujímavosťami o našom dnešnom súperovi

Švajčiarske ceny

Názory na chuť sa už líšia. Niektorí po prehltnutí krčia tváre, ďalší skladajú kelímky na seba do kývajúcej sa veže v takom tempe, že ich ani nestíhajú vracať. Novinku pre mnohých predstavuje zálohovaný riad. Klobásu nedostanete na papierovej tácke, obsluha vám prinesie tvrdý plastový.

Ak sa do Fribourgu chystáte, radšej si peňaženku poriadne naplňte. Alebo plaťte kartou, to aspoň pocitovo toľko nebolí. Pre predstavu:

• Klobása – 8,61 eura.
• Párok v rožku – 8,61 eura.
• Kurací burger – 16,40 eura.
• Máte chuť na niečo sladké? Napríklad palacinka s džemom – 7,79 eura.

Slovenskí fanúšikovia hrajú hokej vo fanzóne pred zápasom základnej B-skupiny Slovensko - Nórsko

TASR/Veronika Mihaliková

Tip priamo z miesta

A hlavne vyrazte v predstihu. Už viac ako hodinu pred zápasom sa fanzóna začína rýchlo plniť, pri stánkoch sa tvoria rady, do toho hrá hlasná hudba, tancuje sa a spieva. Alebo si pokojne počkajte. Odporúčanie reportérov na mieste? Ak máte vstupenku len na večerný duel, počas toho popoludňajšieho sa priestory pred BCF Arenou úplne vyprázdnia.

Môžete sa pohodlne najesť, bez väčšieho humbuku posedieť a pokecať alebo navštíviť obchod so suvenírmi, v ktorom sa zrazu pohybuje len pár jednotlivcov. Ale ak vám napadne vyraziť do fanshopu chvíľu pred zápasom, máte problém... Teda ak chcete stihnúť úvodné vhadzovanie.

Ľudský had sa kľukatí, natiahne sa až na niekoľko desiatok metrov. „Jó, ten ti sadne!“ hovorí mamička svojmu malému synovi, keď si skúša fešný klobúčik so šnúrkou. Len škoda, že ho predávajú iba s vlajkou usporiadateľskej krajiny alebo s oficiálnym logom šampionátu.

Gabriela žije vo Švajčiarsku: V gastre sa dá zarobiť aj 5 000 eur. Svadby tu končia pred polnocou

Dresy za vyše stovku

Cena dresov? 108,65 eura. Za tričko alebo šiltovku vo farbách národného tímu zaplatíte 38,13 eura, rovnako aj za plyšového maskota Coolyho, švajčiarsku kravu, ktorá sa v životnej veľkosti stará o zábavu počas zápasov.

Už ste najedení? Máte nakúpené? Tak hurá dovnútra! Kto zohnal vstupenky do spodného poschodia, musí si pripadať, že má hokejistov na dosah ruky. Ale cez prestávky hlavne pozor na poriadne strmé schody! Len ľahké zakopnutie by mohlo poriadne zabolieť. A ešte by sa vám pri páde mohlo rozliať pivo. Čo si nikto nepraje, zvlášť keď nebolo práve najlacnejšie!

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Consonno bolo kedysi obyčajnou dedinou, ktorú miliardár nechal takmer celú zbúrať.
• Vznikol zábavný park s minaretom, hotelmi a bizarnou architektúrou.
• Po zosuvoch pôdy sa miesto odrezalo od sveta a začalo chátrať.
• Dnes patrí medzi najslávnejšie urbex lokality v Taliansku.

Ak by si dnes prišiel do Consonna, všetko na teba pôsobí a ko chyba v realite. Medzi talianskymi lesmi totiž zrazu stojí gigantický orientálny minaret, rozpadnuté tanečné sály, graffiti a prázdne budovy, ktoré vyzerajú, akoby ich niekto opustil uprostred večierka.

VIDEO Takto vyzerá 50 rokov nedotknutá opustená osada v slovenských kopcoch. V domoch ostali kabáty, postele aj mená ľudí

Ticho prerušuje len vietor a občas tiché kroky urbexerov - ľudí, ktorí vyhľadávajú a navštevujú opustené miesta. Consonno pritom nebolo starobylé mesto zničené vojnou ani katastrofou. Zničila ho ľudská megalománia. A potom príroda dokončila zvyšok. Poďme však postupne.

Dedina, ktorú vymazali z mapy

Ešte v 50. rokoch minulého storočia bolo Consonno obyčajnou horskou dedinou v Lombardii neďaleko Milána. Žilo tam približne 300 ľudí, pestovali gaštany, zeler či pór a fungovalo to tam pomaly, tradične a bez veľkých ambícií. Potom však prišiel podnikateľ Mario Bagno.

Bagno zbohatol počas talianskeho ekonomického boomu. Staval cesty, letiská a veril, že z Consonna dokáže spraviť obrovské zábavné centrum pre ľudí z Milána. Podľa viacerých zdrojov chcel vytvoriť „Las Vegas Brianzy“, teda luxusné miesto plné atrakcií, hotelov a večierkov.

Miestnym vraj najprv sľuboval rozvoj turizmu bez ničenia dediny, no potom prišli na scénu buldozéry. Niektorí obyvatelia neskôr spomínali, že bagre búrali domy, kým v nich ešte boli ľudia alebo zvieratá. „Museli ste rýchlo utekať von,“ opísali bývalí obyvatelia podľa archívov o Consonne. Takmer celá dedina zmizla. Prežila len malá cirkevná stavba San Maurizio a cintorín.

Nezmyselný taliansky Disneyland

Na mieste dediny začalo vyrastať niečo absurdné. Bagno miešal architektúru bez akejkoľvek logiky, čo vo výsledku spôsobilo, že staval orientálne minarety, stredoveké hrady, čínske pagody aj luxusné hotely. Miesto malo pôsobiť exoticky a futuristicky zároveň.

Vznikli reštaurácie, tanečné sály, obchodné pasáže aj turistický vláčik. Dokonca sa plánovali športoviská, zoologická záhrada či pretekársky okruh. Na cestách viseli slogany ako: „V Consonne je obloha modrejšia“ alebo „Consonno je najmenšie, ale najkrajšie mesto na svete.“ A  prekvapivo to fungovalo. Koncom 60. rokov sem chodili tisíce návštevníkov.

VIDEO Zabudnutá štôlňa pri Pezinku láka len najodvážnejších. Opustené bane skrývajú jedovatý vzduch aj stopy po trhavinách

Vystupovali tu talianske celebrity, hudobníci aj televízni moderátori. Pre mnohých ľudí bolo Consonno symbolom novej éry - optimistického Talianska posadnutého luxusom, autami a nekonečnou zábavou. Lenže celé miesto malo jeden zásadný problém - postavené bolo skôr ako sen miliardára než normálne fungujúce mesto.

Keď sa o slovo prihlási príroda

V rokoch 1976 a 1977 zasiahli oblasť silné dažde a zosuvy pôdy, ktoré zničili hlavnú prístupovú cestu do dediny. A keďže sa sem nedalo pohodlne dostať autom, všetko sa začalo rozpadať ako domček z karát. Turisti prestali chodiť, podniky zatvárali a obrovský projekt začal chátrať.

Bagno sa však ešte pokúšal miesto zachrániť. Hotel prerobil na domov dôchodcov a plánoval ďalšie opravy, no Consonno už nikdy neobnovilo svoju pôvodnú slávu. Po Bagnoovej smrti v 1995 zostalo miesto prakticky bez budúcnosti. Definitívny úder potom prišiel v 2007, keď sa tam konal masívny rave. Po niekoľkých dňoch zostali budovy ešte viac zničené a pokryté graffitmi.

Magnet pre urbex

Internet po rokoch objavil Consonno znovu. Tentoraz nie ako luxusné letovisko, ale ako raj pre urbex komunitu. Mnohých fascinujú lokality, kde sa zastavil čas - a Consonno je v tomto extrém. Fotografi tam zachytávajú rozpadajúce sa tanečné sály, prázdne schodiská a ikonický minaret, ktorý dnes vyzerá ako kulisa z dystopického filmu.

Niektoré budovy pohlcuje vegetácia, inde ostali len betónové kostry. Práve kontrast robí Consonno takým zvláštnym. Na jednej strane nádherné talianske hory a pokojné lesy, na druhej ruiny projektu, ktorý mal symbolizovať budúcnosť.

Mnohí hovoria, že miesto pôsobí ako sen niekoho, kto mal príliš veľa peňazí a žiadne hranice. A možno práve preto dnes Consonno fascinuje viac než v časoch svojej najväčšej slávy.

Aby sme ti skrátili čakanie na večer, pripravili sme si pre teba 10 zaujímavostí, ktoré si o tejto krajine zrejme nepoznal.

Toto ste o Taliansku netušili. Skráťte si čakanie na hokejový zápas zaujímavosťami o našom dnešnom súperovi

Slovinsko dalo svetu slovo kras

Keď sa povie kras, väčšina ľudí si predstaví jaskyne, podzemné rieky a zvláštne skalné tvary. Menej známe je, že vedecký názov pre tento typ krajiny súvisí práve so Slovinskom. Plošina Kras pri hranici s Talianskom dala meno celému typu krajiny, ktorá vzniká najmä v rozpustných horninách, ako je vápenec.

Jednoducho povedané, voda tu pomaly rozpúšťa skalu a vytvára jaskyne, závrty, priepasti či miznúce rieky. Slovinsko tak nie je len krajina, kde kras nájdeš, ale jedno z miest, podľa ktorých sa tento jav začal vo vede pomenúvať.

Slovinsko

Unsplash/Miha Rekar

Jazero, ktoré sa objaví a potom zmizne

Cerkniško nefunguje ako bežné jazero, ktoré si celý rok pokojne sedí na mape. Je prerušované, čo znamená, že sa počas roka naplní vodou a v suchšom období sa môže výrazne stratiť. Voda odteká cez podzemné jaskyne a ponory, teda otvory, ktorými sa prepadáva do krasového podzemia.

Keď je jazero plné, môže sa tam člnkovať alebo rybárčiť, no v inom období sa na tom istom mieste dá chodiť po lúke. Na malej ploche tu vidíš, ako krajina doslova prepína medzi vodným svetom a suchou planinou.

V jaskyniach žije tvor, ktorého volali dračie mláďa

Slovinské podzemie má vlastnú celebritu - jaskynného obojživelníka menom olm, po slovensky macarát jaskynný. V Slovinsku ho prezývajú aj ľudská ryba, pretože má bledú kožu a žije v úplnej tme. Ide o živočícha prispôsobeného podzemnému svetu, kde nepotrebuje zrak tak ako zvieratá na povrchu.

Slovinci ho opisujú ako jediného stavovca v Európe, ktorý žije úplne v jaskyniach. Na turistickej úrovni znie ako rozprávka o drakoch, ale v skutočnosti je to extrémne citlivý indikátor čistoty podzemných vôd.

Olm

Wikipedia/Bautsch

Včely sú tu národná vec

Slovinsko má silný vzťah k včelám. Dôležitá je najmä kranjská včela, pôvodné slovinské plemeno známe pokojnou povahou, pracovitosťou a dobrou orientáciou. 

Slovinsko ju chráni aj právne a podľa vládneho zdroja je tam včelárenie povolené len s touto pôvodnou kranjskou včelou. V praxi je to pekný príklad krajiny, ktorá z včely nespravila len symbol, ale aj predmet legislatívnej ochrany.

Včely sa naučili Morseovku. Sú inteligentnejšie, ako sme si doteraz mysleli, tvrdia vedci

Pri Ľubľane našli koleso staré 5 200 rokov

V Ľubľanských barinách sa našlo drevené koleso s osou, ktoré patrí medzi najstaršie známe nálezy svojho druhu na svete. Nejde o abstraktný archeologický detail, ale o predmet, ktorý spája pravek s úplne modernou predstavou mobility. Koleso objavili v mokraďovej oblasti, kde kedysi stáli kolové obydlia, teda domy postavené na drevených pilieroch v blízkosti vody alebo v podmáčanom teréne.

Práve takéto vlhké prostredie dokáže niektoré organické materiály uchovať lepšie než suchá pôda. Keď si uvedomíš, že tento kus dreva je starší než mnohé civilizačné symboly, Ľubľana zrazu nepôsobí len ako príjemné hlavné mesto, ale ako miesto s hlbokou predhistóriou.

Koleso staré 5 200 rokov

Wikipedia/Petar Milošević

Niektoré časti krajiny sú úradne dvojjazyčné

Slovinsko nie je jazykovo také jednoliate, ako sa môže zdať pri pohľade zvonka. Slovinčina je síce oficiálny jazyk krajiny, no v oblastiach, kde žijú talianska alebo maďarská menšina, má úradné postavenie aj taliančina alebo maďarčina.

To znamená, že nejde len o kultúrnu zdvorilosť na tabuliach, ale o uznaný právny status. V praxi sa to týka najmä častí pri pobreží a regiónov na východe krajiny. Situácia je podobná s maďarskou menšinou na juhu našej krajiny.

Skvelá správa pre Slovensko! Náš pas je piaty najsilnejší na svete, predbehol Česko, Veľkú Britániu aj USA

Kamenný rekordér

Solkanský most pri rieke Soča vyzerá na prvý pohľad ako elegantný kus starej infraštruktúry. V skutočnosti sa často uvádza ako najdlhší kamenný oblúkový železničný most na svete. Jeho hlavný oblúk má rozpätie 85 metrov, čo je pri kamennej konštrukcii brutálne technicky náročné.

Kamenný oblúk funguje inak než moderný betónový most - musí prenášať tlak tak presne, aby celá konštrukcia držala bez toho, že by sa rozpadla vlastnou váhou. Keď cezeň prejde vlak, nepozeráš sa len na romantickú scénu nad tyrkysovou riekou, ale na starú inžiniersku drzosť, ktorá aj po rokoch drží pokope.

Solkanský most

Unsplash/Patrycja Chociej

Idrija vyrástla na tekutom kove

Idrija nie je len pekné historické mesto, ale miesto, ktoré sa stáročia točilo okolo ortuti. Ortuť je zvláštny kov, pretože je pri bežnej teplote tekutá, čo z nej kedysi robilo mimoriadne cennú, no zároveň nebezpečnú surovinu. V Idriji ju podľa miestneho zdroja objavili v roku 1490 a mesto sa neskôr stalo jedným z najvýznamnejších centier jej ťažby.

Tamojšia baňa sa označuje za druhú najväčšiu ortuťovú baňu na svete a jej najstarší zachovaný vstup, Antonijev rov, bol vyrazený už v roku 1500. Je to príklad mesta, ktorého identitu nevytvoril hrad ani pláž, ale podzemie, práca a toxický lesk kovu.

V rokline fungovala tajná nemocnica

Partizánska nemocnica Franja patrí medzi miesta, kde história nepôsobí ako učebnicová kapitola, ale ako survival príbeh. Počas 2. svetovej vojny ju ukryli v úzkej a ťažko prístupnej rokline Pasica. Komplex tvorilo 13 drevených budov a ďalšie pomocné objekty, ktoré vznikali medzi rokmi 1943 a 1945.

Liečili sa tam ranení bez ohľadu na národnosť, čo z nej spravilo nielen vojenské, ale aj humanitárne miesto. Roklina jej dávala ochranu, no zároveň ukazuje, aká logisticky šialená musela byť každá dodávka liekov, jedla alebo vybavenia.

V Maribore rastie vinič, ktorý je starší než mnohé štáty

V centre Mariboru rastie Stara trta, teda starý vinič, ktorý sa uvádza ako najstarší vinič na svete stále rodiaci hrozno. Guinnessova kniha rekordov píše, že vedecké meranie v roku 1972 určilo jeho vek už vtedy najmenej na 350 rokov a možno až na 400 rokov. Nejde pritom o zabudnutý koreň niekde na kopci, ale o rastlinu priamo pri dome v starej časti mesta Lent, kde ju ľudia každoročne slávnostne oberajú.

Hrozno patrí k odrode Žametovka alebo Modra kavčina a víno z neho nie je bežný produkt do supermarketu, skôr vzácny symbolický dar. Najlepšie na tom je, že táto rastlina prežila požiare, vojny, zmeny režimov aj modernizáciu mesta, zatiaľ čo ďalej robí to isté - drží sa múru a rodí hrozno.

• Krakov skončil v rebríčku Time Out ako 10. najlepšie kultúrne mesto sveta.
• Magazín vyzdvihol historické centrum, židovskú štvrť aj moderné umelecké zóny.
• Mesto je len kúsok od Slovenska a patrí medzi najnavštevovanejšie v Poľsku.
• Popularita Krakova už spôsobuje aj problémy s masovým turizmom.

Keď sa povie „európske mesto za víkend“, väčšine ľudí napadne Paríž, Rím alebo Barcelona. Lenže jedno z najlepších kultúrnych miest sveta máme prakticky za rohom. Poľský Krakov sa podľa magazínu Time Out dostal na 10. miesto rebríčka najlepších miest pre umenie a kultúru na svete. Predbehol pritom aj mestá ako Madrid či Berlín.

Dokonalý web pre cestovateľov? Táto stránka ti ukáže, kam sa do ôsmich hodín dostaneš vlakom z akejkoľvek stanice v Európe

Kultúrne srdce Poľska

Rebríček vznikol na základe prieskumu medzi obyvateľmi 150 miest po celom svete. Prvé miesto obsadil Londýn, za ním skončili Paríž a New York. Krakov však zaujal niečím, čo veľa veľkomiest postupne stráca - kombináciou histórie, živého kultúrneho života a štvrtí, ktoré sa neustále menia.

Magazín Time Out označil Krakov za „kultúrne srdce Poľska“. Vyzdvihol najmä historické centrum mesta plné renesančných, gotických a barokových palácov.  Veľkou témou je aj Kazimierz, bývalá židovská štvrť. Dnes patrí medzi najživšie časti mesta. Nájdeš tam malé galérie, koncerty, bary aj každoročný Festival židovskej kultúry, ktorý sa v Krakove organizuje už od roku 1988.

„Krakov je mesto, ktoré ťa núti objavovať ďalšie a ďalšie miesta,“ napísal Time Out. Magazín vyzdvihol aj štvrť Zabłocie, bývalú industriálnu zónu plnú fabrík. Dnes sa z nej stalo centrum moderného umenia, kaviarní a kreatívnych priestorov. Time Out ju minulý rok zaradil medzi najštýlovejšie štvrte sveta.

Krakow

Unsplash

Práve tam sa nachádza aj múzeum MOCAK, teda Múzeum súčasného umenia, a bývalá továreň Oskara Schindlera. Tá dnes funguje ako múzeum venované nacistickej okupácii Krakova počas druhej svetovej vojny.

Najlepšie miesto na krátky výlet

Turistov podľa webu Notes from Poland láka aj Wawelský hrad, bývalé sídlo poľských kráľov, či obrovské historické námestie v centre mesta. Krakovské Staré Mesto patrí do zoznamu UNESCO už od roku 1978. Krakov dnes nie je len historická atrakcia. Je to aj univerzitné mesto plné mladých ľudí, hudobných podujatí a nových kultúrnych projektov.

Britský magazín Which? ho nedávno už piatykrát označil za najlepšie mesto v Európe na krátky výlet. Popularita však prináša aj problémy. Minulý rok prišlo do Krakova takmer osem miliónov turistov. Miestni sa čoraz viac sťažujú na drahé bývanie, hluk a preplnené centrum.

Bizár v poľskom Krakove. Na 40 metrov vysokom moste sa objavila elektrická kolobežka, nikto nechápe, ako sa tam dostala

Mesto preto dokonca zaviedlo pozíciu takzvaného nočného primátora, ktorý rieši konflikty medzi obyvateľmi, turistami a podnikmi. Aj napriek tomu však Krakov ostáva jedným z najzaujímavejších miest, ktoré máme zo Slovenska doslova na dosah.

• Taliansko nie je len dovolenková krajina, ale aj plné geografických, jazykových a kultúrnych zvláštností.
• Má exklávu uprostred Švajčiarska, bezcolnú zónu v Alpách aj albánske dediny na juhu.
• Sardínia ukrýva ligúrsky dialekt aj jednu z najznámejších svetových oblastí dlhovekosti.
• Medzi najväčšie kuriozity patria bahenné sopky, vzácny marsický medveď a najstaršia banka sveta v Siene.

Už dnes sa Slováci predstavia vo svojom druhom zápase na hokejových majstrovstvách sveta vo Švajčiarsku. O 12:20 vyzveme súperov z Talianska. Práve preto sme si pre teba pripravili 10 neznámych zaujímavostí o tejto krajine, ktorú vnímame skôr ako dovolenkovú destináciu.

Máš rád samotu? Máme pre teba zoznam zabudnutých európskych ostrovov, kde zažiješ slobodu ako nikde inde

A z tohto uhla pohľadu má Taliansko problém - vyzerá až príliš dobre. Keď krajinu zredukuješ na aperol, cestoviny a zábery z Ríma, ľahko prehliadneš jej divnejšiu, tvrdšiu a oveľa zaujímavejšiu vrstvu. Toto je Taliansko mimo pohľadníc - s jazykmi z iných storočí, studenými bahennými sopkami a bankou, ktorá prežila viac politických režimov než väčšina štátov.

Má taliansku obec uväznenú vo Švajčiarsku

Campione d’Italia je jedno z tých miest, pri ktorých si človek uvedomí, že mapa Európy nie je vždy logická. Formálne patrí Taliansku, ale keď sa pozrieš okolo seba, zo všetkých strán ťa obklopuje Švajčiarsko. Takýmto územiam sa hovorí exkláva, čo znamená, že časť jedného štátu je úplne oddelená od jeho zvyšku.

Campione leží pri Luganskom jazere, v švajčiarskom kantóne Ticino, takže miestni žijú v zvláštnom priestore medzi dvoma krajinami. Dlho sa tam miešali talianske zákony, švajčiarska každodennosť a trochu pocit, že bývaš v geografickej chybe, ktorú nikto nechce opraviť.

Campione d‘Italia

Wikipedia/Kelisi

Livigno je daňová zvláštnosť uprostred Álp

Livigno nefunguje len ako pekné lyžiarske stredisko, kam ideš na sneh, wellness a horské výhľady. Je to aj bezcolná zóna, čiže miesto so špeciálnymi daňovými pravidlami, ktoré z neho spravili nákupnú anomáliu uprostred Álp. V praxi to znamenalo, že sa tam tradične oplatilo kupovať veci ako benzín, alkohol, parfumy či elektroniku.

Dôvod nie je v tom, že by si Taliani povedali, že horám doprajú lacnejší shopping, ale v izolovanej polohe Livigna, ktoré bolo historicky ťažko dostupné. Výsledok je zvláštny mix - vyzerá to ako alpská idylka, ale zároveň tam cítiš atmosféru miesta, ktoré žije podľa trochu iných ekonomických pravidiel než zvyšok krajiny.

Livigno

Unsplash/Manu Landim

Na Sardínii sa hovorí ligúrskym dialektom

Na Sardínii by si čakal sardínčinu, taliančinu, možno nejaké stopy španielskej minulosti, ale ligúrsky dialekt pôsobí ako jazyková chyba. Tabarchino sa používa najmä na ostrovoch San Pietro a Sant’Antioco a jeho príbeh vedie cez Ligúriu, Tunisko aj Sardíniu.

Nie je to len „nejaký prízvuk“, ale živá stopa komunít, ktoré sa presúvali, obchodovali a prežili dejiny v pohybe. V jazyku sa miešajú vplyvy arabčiny, sicílčiny, francúzštiny aj sardínčiny, takže znie ako malý archív Stredomoria.

Južné Taliansko má albánske dediny

V niektorých častiach južného Talianska narazíš na komunity Arbëreshë, ktoré si dodnes udržiavajú albánsky jazyk, tradície a špecifickú identitu. Ich predkovia prišli najmä v čase, keď sa Balkán dostával pod tlak Osmanskej ríše a mnohí hľadali bezpečnejšie miesto na život.

V niektorých dedinách dodnes nájdeš vlastné obrady, piesne, kroje aj jazyk, ktorý znie inak než moderná albánčina. Je to pripomienka, že Taliansko nie je kultúrne jednoliata krajina, ale skôr vrstvený koláč malých historických svetov.

Janov mal luxusný štátny Airbnb ešte pred internetom

Palazzi dei Rolli v Janove sú dôkaz, že bohaté mestá vedeli robiť reprezentáciu vo veľkom štýle už dávno pred hotelmi s piatimi hviezdičkami. Išlo o súkromné paláce najvplyvnejších rodín, ktoré boli zapísané v oficiálnych zoznamoch, takzvaných rolli. Keď do Janovskej republiky prišiel významný hosť, štát ho jednoducho pridelil do niektorého z týchto palácov.

Nebolo to ubytovanie v hotelovom štýle, ale premyslený systém moci, prestíže a diplomacie. V praxi to znamenalo, že šľachtic alebo vyslanec mohol pristáť v meste a skončiť v paláci, ktorý mu mal okamžite ukázať, že Janov hrá vo vysokej lige.

Janov

Unsplash/Aleksandr Popov

Cinque Terre držia pokope múriky bez malty

Cinque Terre dnes vyzerá ako miesto vytvorené pre Instagram, ale jeho krása stojí na tvrdej fyzickej práci generácií. Terasy na strmých svahoch nevznikli preto, aby turisti mali pekné fotky, ale aby sa tam vôbec dalo pestovať hrozno a ďalšie plodiny.

Kamenné múriky sú stavané nasucho, teda bez malty či iného spojiva, len z presne ukladaných kameňov. Takéto stavby musia odolávať dažďu, gravitácii aj času, čo z nich robí nenápadný technický zázrak. Keď sa teda pozeráš na farebné domčeky nad morom, v skutočnosti vidíš krajinu, ktorú ľudia doslova vybojovali z kopcov.

Cinque Terre

Unsplash/Sung Jin Cho

V Emilii-Romagni bublajú studené sopky

Salse di Nirano vyzerajú na prvý pohľad ako malé sopky, lenže namiesto lávy z nich vychádza bahno. Ide o zvláštny prírodný jav, pri ktorom voda a plyny, najmä metán, vytláčajú na povrch slané bahno. Hovorí sa im bahenné sopky, hoci nie sú horúce a nemajú nič spoločné s klasickou erupciou, akú si spájame s Etnou alebo Vezuvom.

Pôsobia skôr ako krajina z inej planéty - sivé kužele, bubliny, praskanie a ticho, ktoré je zvláštne znepokojujúce. Je to jeden z tých talianskych prírodných detailov, ktoré nie sú okázalé, ale keď ich pochopíš, zrazu ti prídu fascinujúcejšie než ďalšia vyhliadka na more.

V Apeninách žije extrémne vzácny medveď

Medveď hnedý marsický je jedným z najvzácnejších cicavcov v Európe a žije len v malej časti stredného Talianska. Je endemit, čo znamená, že je prirodzene viazaný na konkrétne územie a inde ho nenájdeš. Jeho domovom je najmä oblasť Národného parku Abruzzo, Lazio a Molise, kde sa snažia chrániť posledné desiatky jedincov.

Tento medveď je symbolom divokého Talianska, ktoré si veľa ľudí vôbec nespája s krajinou plnou miest, pláží a viníc. Jeho príbeh je však aj dosť krehký, pretože pri takom malom počte zvierat môže byť problémom každá nehoda, strata biotopu alebo stret s človekom.

Sardínia je laboratórium dlhovekosti

Sardínia patrí medzi takzvané modré zóny, teda oblasti sveta, kde sa ľudia nezvyčajne často dožívajú veľmi vysokého veku. Zaujímavé je najmä to, že tu výnimočne silno vystupuje dlhovekosť mužov, čo nie je všade samozrejmé. Vedcov láka kombinácia genetiky, stravy, pohybu, rodinných väzieb a spôsobu života v menších komunitách.

Nejde o žiadny magický návod typu „daj si olivový olej a budeš žiť 100 rokov“, skôr o súhru detailov, ktoré sa dlhodobo ukladajú do každodennosti. Sardínia tak nie je len dovolenkový ostrov, ale aj živé laboratórium otázky, prečo niektorí ľudia starnú pomalšie a pokojnejšie než iní.

Ľudia na Sardínii

Unsplash/Jacco Rienks

Najstaršia banka sveta v Siene

Monte dei Paschi di Siena vznikla v roku 1472, teda v čase, keď Európa vyzerala úplne inak než dnes. Pôvodne fungovala ako Monte Pio, verejná záložňa, ktorá mala pomáhať najmä chudobnejším ľuďom dostať sa k peniazom za prijateľnejších podmienok.

Monte dei Paschi di Siena

Wikipedia/Ray in Manila

To je na banku celkom prekvapivý začiatok, pretože si tieto inštitúcie skôr spájame s mocou než so sociálnou pomocou. Jej sídlo v Siene pripomína, že bankovníctvo nebolo vždy len v sklenených budovách, ale súčasť mestského života už v renesancii. Fakt, že táto banka dodnes existuje, z nej robí zvláštny most medzi stredovekým Toskánskom a dnešným finančným svetom.

Hoci má stanica výťah, ktorý dokáže cestujúcich do podzemia prepraviť v priebehu niekoľkých sekúnd, neraz sa rozhodnú radšej použiť eskalátory, aj napriek tomu, že im cesta trvá dlhšie. Rýchle klesanie do veľkej hĺbky totiž u nich vyvoláva pocit, ako pri ceste lietadlom, píše portál Oddity Central.

Najdlhšia rovná cesta na svete pretína púšť bez jedinej zákruty. Je taká nudná a dlhá, že vodiči počas jazdy zaspávajú

Vstup na vrchole hory

Čínska metropola Čchung-čching je známa svojou kopcovitou krajinou s kľukatými cestami a prudkými svahmi posiatymi budovami. Práve jej nezvyčajný terén umožnil výstavbu najhlbšej stanice metra na svete.

Vstup do stanice Hongyancun sa nachádza na vrchole jednej z mnohých hôr v čínskej samospráve. Jej najhlbší bod sa nachádza 116 metrov pod zemou. Kvôli svojej extrémnej hĺbke sa stanica Hongyancun rýchlo stala turistickou atrakciou.

Jej výstavba však nebola jednoduchá. Stavebné práce začali v auguste 2017. Pracovníci museli najskôr pomocou ťažkej techniky do hory vyvŕtať niekoľko vertikálnych šácht. Následne pri prácach v podzemí každý deň prekonávali stovky schodov. Cesta na povrch im podľa čínskych médií trvala 38 minút. Po piatich rokoch vyčerpávajúcich prác stanicu otvorili.

Vďaka svojej hĺbke 116 metrov prekonala rekord, ktorý do roku 2022 držala stanica kyjevského metra Arsenalna s hĺbkou 105,5 metra.

Najpodivnejšie miesto na Zemi? Tento ostrov sa nachádza v jazere, ktoré sa nachádza na ostrove v jazere, ktoré je na ostrove

Ako pri ceste lietadlom

Aj napriek tomu, že cestujúci sa do útrob stanice môžu dostať výťahom len za 53 sekúnd, väčšina ľudí využíva eskalátory. Na to, aby sa dostali k perónu ich musia zdolať až osem, čo trvá približne desať minút. 

Dôvod je jednoduchý. Rýchla cesta výťahom do veľkej hĺbky totiž spôsobuje barotraumu ucha. Tento stav vzniká, keď tlak vzduchu v strednom uchu a tlak vzduchu v prostredí nie sú v rovnováhe. Tento stav sa zvykne označovať aj ako "letecké ucho", a to kvôli tomu, že ho ľudia zažívajú najmä pri vzlete alebo pristávaní lietadla.

Samozrejme to neznamená, že sú odsúdení na večný život. Podivný zákon, ktorý vstúpil do platnosti v 50. rokoch minulého storočia hovorí o zákaze umierania a pohrebu na území mesta. Čo teda čaká miestnych, keď cítia, že majú pred sebou posledné chvíle života?

Dokonalé miesto na život? V tejto štvrti nezvýšili nájom viac než 500 rokov. Obyvatelia zaplatia ročne menej než euro

Silné mrazy

Hoci sa môže zdať, že ide o bizarný výstreloch nórskych zákonodarcov, toto pravidlo má svoje opodstatnenie. Mestečko Longyearbyen, ktoré má len niečo vyše dvetisíc obyvateľov sa totiž nachádza hlboko za polárnym kruhom a radí sa medzi najchladnejšie miesta na Zemi.

Miestni poznajú len tri ročné obdobia, a to polárne leto, zimu polárnych žiar a slnečnú zimu. V zime tam teploty klesajú až na -20 stupňov. Najnižšia zaznamenaná teplota dosiahla úroveň -46,3 stupňa. Ani v letných mesiacoch teploty nevyskakujú príliš vysoko, dosahujú úroveň približne tri až sedem stupňov Celzia. A práve silné mrazy stoja za podivným zákazom.

Marína žila na Aljaške: Mali sme aj -45 stupňov, deň trval iba 3 a pol hodiny. Zimu neznášam

Telá sa v zemi nerozkladajú

Mrazivé podnebie spôsobuje, že telá sa v zemi nedokážu rozložiť. Do roku 1950 bolo v Longyearbyen v prevádzke pohrebisko, kde bolo pochovaných 44 ľudí.

Keď však vedci zistili, že telá zostali po desiatkach rokoch úplne zachované a objavili v nich živé vzorky vírusu španielskej chrípky, zákonodarcovia pre obavu zo šírenia nebezpečných patogénov v roku 1950 prijali zákon o zákaze umierania a pohreboch v Longyearbyene. Pohrebisko zrušili a telá boli prevezené na nórsku pevninu. 

Čo teda čaká obyvateľov, ktorí majú pred sebou posledné dni života? Úrady miestnym ponúkajú možnosť prevozu na nórsku pevninu. Musia tak absolvovať cestu dlhú vyše 2-tisíc kilometrov.

Najpodivnejšie miesto na Zemi? Tento ostrov sa nachádza v jazere, ktoré sa nachádza na ostrove v jazere, ktoré je na ostrove

Žiadne pôrody 

Zákaz umierania nie je jediným bizarným pravidlom, ktorý musia miestni dodržiavať. Obyvatelia nemôžu mať mačky. Tieto zvieratá majú vstup na ostrov prísne zakázaný. Dôvodom je ochrana vzácnych druhov vtákov.

V meste sa nevykonávajú ani žiadne pôrody. Nie sú síce zakázané, ale v meste sa nenachádza žiadna pôrodnica. Úrady tehotným ženám odporúčajú mesiac pred termínom pôrodu opustiť mesto a presunúť sa na pevninu.

Je v nej tak ticho, že môžeš počuť, ako ti preteká krv žilami. V najtichšej miestnosti na svete nikto nevydržal dlhšie ako 45 minút

Môže tu žiť ktokoľvek

Netradičné zákony však neprinášajú len zákazy. Na ostrove Svalbard sa môže usadiť ktokoľvek bez povolenia. Už od roku 1925 je bezvízovou zónou. Prisťahovalci však musia rátať s veľmi nehostinnou klímou a úplne iným režimom. 

V zimných mesiacoch tu totiž nevychádza slnko, naopak od apríla do augusta svieti 24 hodín denne. Jednoznačným lákadlom je však polárna žiara, ktorú v zimných mesiacoch možno pozorovať aj počas dňa.

V našom rozhovore sa dozvieš ako je pri stopovaní možné predísť nebezpečenstvu, čo si myslela Gabrielina rodina o jej dobrodružnom nápade či aké typy ľudí majú tendenciu stopárom najčastejšie zastaviť.

Minulé leto ste s kamarátkou tvorili kontent z vašej cesty stopom z Česka do Afriky. Ako vznikol tento nápad? Vyžadoval si veľa plánovania a prípravy?

Povedala by som, že som veľká studňa nápadov na nevšedné zážitky. Presný okamih, kedy som prišla s nápadom na cestu do Afriky, si nepamätám, no trvalo zhruba pol roka, kým sa táto akcia uskutočnila. Preferujem cestovať vo dvojici, a tak som oslovila svoju kamarátku, aby sa k tomuto dobrodružstvu pripojila.

Žiaden plán sme si nepripravili, je to tak väčšia sranda! Vedeli sme, že chceme ísť do Maroka a ako sa tam stopom dostaneme, nám bolo jedno.

Aká bola reakcia okolia a rodiny, keď ste im oznámili, že do niečoho takého idete?

V našich rodinách sme sa stretli s negatívnou reakciou, ktorú však chápeme, pretože cestovať stopom je nepredvídateľné, človek nikdy nevie na koho narazí a môže sa stať čokoľvek, dobré aj zlé. Niektoré reakcie blízkych nás ale veľmi sklamali. Prirovnávali nás napríklad k ľahkým ženám, ktoré postávajú pri ceste. Nebolo to myslené ako vtip, skôr naopak.

Gabriela sa na svojich cestách spriatelila s ľuďmi z rôznych kútov sveta.

@gabi_wsj19/instagram/

Ako vyzeral celý proces realizácie? Koľko z celej cesty bola improvizácia a také – idem s flowom?

Pobalili sme sa tak, aby sme mohli prespať prakticky kdekoľvek a neboli viazané na ubytovanie. Na našej ceste sme chceli čo najväčšiu voľnosť, a tak sme spali pri benzínkach, v lese alebo u milej rodiny na juhu Francúzska. Zoznámili sa aj s českou študentkou, ktorá bola na Erasme v Španielsku a poskytla nám nocľah.

Zhrnula by som to tak, že bola naša výprava do Afriky založená na improvizácii, spontánnosti a rozhodovaní sa v danom momente.

Martin z projektu Kam po Slovensku: Počas stanovačky v lese okolo nás pobehovala žena, ktorá utiekla z blázinca

Ide o low cost cestovanie – ale nie je práve pri takej nenaplánovanej ceste problém to, že môžu zrazu vyskočiť nejaké neočakávané výdavky, ktoré spravia škrt cez rozpočet?

V našom prípade bola táto šanca veľmi malá, spali sme vonku, jedli jednoduché jedlá a jazdili stopom, takže pri našom lifestyle boli najväčšie výdavky spojené s jedlom a pitím. Nečakane veľa som však míňala na chladenú vodu, ktorú som si kupovala oveľa častejšie, ako by som predpokladala.

Výpravu smer Afrika sme zahájili v jednom z najteplejších týždňoch v Európe a niekedy sa mi z vysokých teplôt, ktoré presahovali 30°C, robilo nevoľno. Jedinou záchranou bolo v tom prípade na seba vyliať vychladenú vodu zo supermarketu.

Ktoré zážitky vám tak najviac zarezonovali v pamäti? Či už bizarné alebo negatívne...

Bizarných zážitkov bolo veľa, od potkanov, ktoré nám takmer vliezli do spacáku na severe Španielska, až po podozrivého chlapíka, ktorý nás až príliš prehováral nech s ním ideme autom.

Počas stopovania sa riadime niekoľkými nepísanými pravidlami a jedným z nich je, že sa vopred pýtame na cieľovú destináciu vodiča a až potom prezradíme, kam sa chystáme my. Väčšinu času sme stopovali bez cedule, iba so zdvihnutým palcom a českou vlajočkou. Chlapík nám povedal, že cestuje z Nemecka do talianskeho Milána, ale hneď po tom, čo sme mu oznámili, že smerujeme do Francúzska, sa začal vyhovárať, že si mesto Miláno pomýlil práve s našou destináciou. Tomu sme sa mohli jedine zasmiať a zdvorilo sme odmietli nastúpiť.

Pán nás ale začal naháňať po mieste, kde sme stopovali a vyslovene nás prosil, nech ideme s ním. Absolútny bizár! Poslednou kvapkou bolo, keď sme zahliadli na pár sekúnd konverzáciu v jeho telefóne s fotkami malých detí. Nechceme pána z ničoho obviniť, ale jeho vystupovanie bolo viac než podozrivé.

Trasa, ktorú si Gabriela vybrala na cestu stopom z Česka do Afriky.

@gabi_wsj19/instagram/

A naopak niečo pozitívne?

Krásnym zážitkom bolo pre mňa, keď sme sa ocitli v Barcelone práve na kamarátkine narodeniny. Dali sme si oddych od stopovania a jej sviatok patrične oslávili.

S úsmevom na tvári spomínam i na jednu milú pani a jej rodinu, u ktorej sme strávili noc v nádhernom francúzskom mestečku Lalinde. Celkovo som si veľmi užívala interakciu s väčšinou ľudí, ktorí nám zastavili. S niektorými som v kontakte dodnes.

Boli momenty, kedy ste cítili strach?

Vyslovene strach som nemala, skôr rešpekt k stopovaniu. Uvedomujem si, o ako veľmi riskantnú aktivitu ide. Človek musí byť opatrný a veriť svojej intuícií. Keď sa nám niekto nezdal, jednoducho sme nenastúpili.

Vždy sme si fotili ŠPZky áut, ktorými sme cestovali a následne ich posielali do chatu, kde nás „strážili“ priatelia, ktorí mali zároveň aj našu presnú lokáciu. Tieto opatrenia nám nezaručovali stopercentné bezpečie, bola to skôr prevencia pred prípadnými problémami či cesta k ich jednoduchšiemu vyriešeniu.

Nejaký vodič by si mohol to, že k nemu odmietnete nastúpiť zobrať osobne…

Vnímam to ako súčasť stopovania, jazdu sme odmietli niekoľkokrát a rovnako tak, ako sa vodič dobrovoľne rozhodne, či nás vezme alebo nie, máme my právo odmietnuť a nie je na tom nič zlé. Všetko sa ale snažíme komunikovať milo a vážime si každého človeka, ktorý nám ponúkne spolujazdu.

Pri stopovaní vždy verí svojej intuícií.

@gabi_wsj19/instagram/

Veľa ste stopovali. Akých ľudí ste spoznali?

Všeobecne sme sa zoznámili so všemožnými ľuďmi a rodinami. Niekto išiel z práce domov, niekto na pracovnú cestu, dovolenku alebo nakúpiť...a po ceste nabrali dve dievčatá z Česka.

Influencerka Karolína Shawty: Ľudia o mne nevedia, že dokážem uloviť rybu či založiť oheň

Aké typy ľudí majú tendenciu najčastejšie zastaviť stopárom?

Väčšinou nám zastavovali ľudia, ktorí mali sami priamu skúsenosť s autostopom alebo sa iba nudili pri dlhej jazde a ocenili spoločnosť a naše rozprávanie o zážitkoch z ciest. Veľmi ma prekvapilo, že nám často zastavovali majetní ľudia v drahších autách, nedokážem však vysvetliť prečo, samú by ma to zaujímalo.

Stopári vybavujú rannú hygienu na benzínke či prespávajú na letisku, u cudzích ľudí ba dokonca vonku. Asi to nie je úplne cestovanie pre všetkých... komu by si to odporučila? A komu nie?

Odporučila by som to komukoľvek, pre niekoho to môže byť skvelý výstup z komfortnej zóny. Dobré je zvoliť si svoje vlastné tempo a objaviť, či človeka autostop baví alebo nie. Ak však cestuješ často, máš rád dobrodružstvo, adrenalín a si spoločenský, tak je stopovanie presne pre teba!

Dievčatá spali na svojej ceste v rôznych podmienkách.

@gabi_wsj19/instagram/

Všimli sme si, že sa v Česku – najmä na sociálnych sieťach – rozmáha tento trend. Stopom do Afriky, do Afganistanu, bicyklom do ďalekých krajín... Na Slovensku to veľmi netrenduje, je aj málo ľudí, ktorí by sa tomu venovali. Prečo myslíš že práve v Česku si to našlo svoje publikum?

Fú, to nemám potuchy, z vlastnej skúsenosti však môžem potvrdiť, že mi na Instagram píšu ohľadom low cost cestovania aj Slováci a Slovenky.

Čo je tvojím cestovateľským snom?

Veľmi rada by som navštívila Kozmodróm Bajkonur v Kazachstane. Fascinujú ma veľké stroje a primárne rakety. Navyše je Kazachstan na mojom bucket liste už pekne dlho.

Ak by si si predsa len mala/mohla vybrať nejakú naozaj luxusnú dovolenku alebo výlet, čo by to bolo?

Jednoznačne Antarktída, Nepál alebo výlet na Medzinárodnú vesmírnu stanicu!

Návštevníci tak môžu počuť vlastné žmurkanie, tlkot svojho srdca či dokonca zvuk krvi, ktorá im preteká žilami. Strašidelné zvuky vlastného tela sú natoľko nepríjemné, že v miestnosti nikto nevydržal dlhšie ako 45 minút.

Najdlhšia rovná cesta na svete pretína púšť bez jedinej zákruty. Je taká nudná a dlhá, že vodiči počas jazdy zaspávajú

Nulová ozvena

Anechoická komora je upravená tak, že v nej nedochádza k žiadnej ozvene. Postupom rokov ju upravili takým spôsobom, že miestnosť v súčasnosti dokáže absorbovať až 99,99 percent zvuku. 

Vnútri miestnosti je také ticho, že úroveň hluku sa meria v záporných decibeloch. V roku 2004 v nej namerali hodnotu -9,4 decibelov. O osem rokov neskôr po viacerých úpravách priestoru už dosahovala úroveň hluku -13 decibelov. V roku 2021 však prekonala všetky rekordy a s úrovňou -24,9 decibelov sa zapísala do Guinessovej knihy rekordov. Pre porovnanie typická tichá miestnosť v noci dosahuje úroveň hluku 30 decibelov.

Toto unikátne laboratórium slúži na testovanie a vývoj produktov, no je otvorené aj pre verejnosť. Návštevníci majú povolený pobyt v miestnosti len na krátky čas a z bezpečnostných dôvodov musia byť pod dohľadom zamestnancov. Jedine novinári môžu zostať v komore dlhší čas osamote. 

Podľa oficiálnej stránky Laboratória Orfield, najdlhší pobyt človeka v komore trval 45 minút. Podľa zakladateľa laboratória Steva Orfielda väčšina ľudí z miestnosti zuteká už po dvadsiatich minútach. Dôvodom sú strašidelné zvuky, ktoré vydáva v absolútnom tichu ich vlastné telo. „V anechoickej komore sa stávate zvukom vy sami,“ ​hovorí Orfield.

REPORTÁŽ V tme a tichu som strávil 6 nocí. Ako vyzerali moje halucinácie, čo som jedol a ako som sa sprchoval

Miesto, kde sa zrodili hity

Paradoxom je, že miesto, kde sídli najtichšia miestnosť sveta bolo kedysi kolískou najväčších hudobných hitov.

Budova, v ktorej sa nachádza Laboratórium Orfield slúžila v minulosti na celkom iný účel. Sídlilo v nej nahrávacie štúdio s názvom Sound 80. Hosťovali v ňom hudobníci ako Bob Dylan či Prince.

„Prince tu začal svoju kariéru. Úplne prvá séria nahrávok, ktorú kedy urobil, bola nahraná tu,“ ​priblížil Orfield pre portál CBS News. 

Najpodivnejšie miesto na Zemi? Tento ostrov sa nachádza v jazere, ktoré sa nachádza na ostrove v jazere, ktoré je na ostrove

Ako to je možné

Bezodrazová komora je navrhnutá tak, aby umožňovala presné merania hladín zvuku produkovaných rôznymi testovanými predmetmi.

Pozostáva z veľkej murovanej a betónovej komory, ktorá je obložená oceľovými platňami s hrúbkou 10,5 centimetrov. V nej sa nachádza ďalšia menšia oceľová komora podopretá pružinami, ktoré absorbujú vibrácie. Jej vnútro je vystlané akustickými klinmi zo sklolaminátu, ktoré vyčnievajú do priestoru. 

Vďaka úplnej absencii vonkajšieho hluku odvážni návštevníci počujú len zvuky, ktoré vydáva ich vlastné telo. Niektorí hovoria, že prvýkrát v živote počuli zvuk vlastného žmurkania. Ďalší zase tvrdia, že počuli dokonca zvuk krvi, ktorá im prúdi v žilách.

Jaskyňa s najväčšími kryštálmi na svete vyzerá ako z inej planéty. Pre človeka je však smrteľne nebezpečná

„Čím je miestnosť tichšia, tým viac vecí počujete. Budete počuť tlkot svojho srdca, niekedy môžete počuť svoje pľúca alebo hlasné zvuky vášho žalúdka,“ uviedol Orfield pre portál DailyMail. Absolútne ticho má vplyv na orientáciu človeka v priestore. Aj to je dôvodom, prečo ľudia v anechoickej komore nevydržia dlhý čas.

„Bežne sa v priestore orientujete prostredníctvom zvukov, ktoré počujete, keď kráčate. V anechnoickej komore nemáte žiadne náznaky. Odoberáte podnety vnímania, ktoré vám umožňujú udržiavať rovnováhu a manévrovať,“ vysvetľuje Orfield. Jediným spôsobom ako v nej vydržať aspoň pol hodinu je sadnúť si.

V našom rozhovore sa dozvieš o Maríninom najkrajšom zážitku s africkými Masajmi, o nebezpečnom stretnutí zoči voči samici losa v aljašskom lese, či o jej občasných pochybnostiach spojených s túlaním sa po svete. 

Povedzme si narovinu – máš celkom iný život ako tvoji rovesníci. Kým ostatní začali po skončení strednej školy pracovať či chodiť na výšku, ty si odštartovala svoje túlanie sa svetom. Necítiš občas neistotu alebo strach z budúcnosti? 

Áno, strach z toho čo bude, je niečo, s čím často bojujem a myslím si, že nie som jediná. Pamätám si, ako som na strednej škole plakala, keď sa mi nesplnil môj sen odísť na vysokú školu do Ameriky. V tom čase som nevedela, čo so sebou a keď sa na to pozriem spätne, bolo to to najlepšie, čo sa mi mohlo v živote stať. Na svojich cestách často stretávam ľudí, ktorí žijú zo dňa na deň, v prítomnom momente a neplánujú si, čo bude ďalej.

Často sa to naplánovať ani nedá a ja osobne verím, že to, čo máme my ľudia v rukách je limitované. Strach z budúcnosti jednoducho patrí k životu a je úžasný pocit ho prekonávať a cítiť pri tom obrovskú slobodu. 

Aké krajiny si doteraz stihla navštíviť a v ktorej si sa cítila najviac doma? 

Ako hovorí moja prababka, „túlavé boty” som zdedila po svojom otcovi, ktorý býval rovnako rozlietaný po svete, ako ja a odmala ma viedol k cestovaniu. Na svojom konte mám dvadsaťdva navštívených krajín, najviac doma sa však budem navždy cítiť v Novej Dubnici, kde mám svoje korene a tie jednoducho nejde zaprieť. Najviac času ale trávim v Amerike, cítim, že tam naozaj patrím a mám v nej budovať svoj život. 

Marína na výlete v Národnom parku Denali.

Archív Maríny Levickej/

Nie každý by sa rozhodol pre život v Afrike či na Aljaške. Čím ťa lákajú krajiny s úplne odlišnými podmienkami a spôsobom života, ako sme na Slovensku zvyknutí? 

Láka ma práve tá odlišnosť v myslení a konaní, z ktorej si vždy najviac odnesiem a otvorí mi oči. Keď človek príde na úplne iné miesto, ako je zvyknutý, je ako ryba na suchu a neostáva mu nič iné, iba sa aklimatizovať. 

Veľa vecí, na ktoré som si v týchto krajinách zvykla, mi teraz prídu prirodzené. V Afrike robia napríklad takmer všetky činnosti vonku, od umývania riadu až po sprchovanie sa. Milujem ich záchody, ktoré sú vlastne iba dierou v zemi nad ktorou človek kvočí a som presvedčená o tom, že jeden raz budem mať vo svojom vlastnom dome! (smiech)

Stalo sa ti už, že si mala na svojich cestách second thoughts, kedy si si hovorila, že toto som čo spravila…

Áno, vždy keď sedím lietadle! (smiech). Vtedy cítim, že už nie je veľmi cesty späť a pýtam sa samej seba, či robím správnu vec. Je to jednoducho pokus-omyl a nie vždy všetko vyjde podľa mojich predstáv. Keď som išla robiť lyžiarsku inštruktorku do Colorada, po prvom dni zaúčania a trénovania som si povedala, že toto nie a zmenila som pozíciu. 

Minulé leto som robila v Georgii raftovú sprievodkyňu na divokej vode, po týždni zaúčania som sa rozhodla, že to vlastne nechcem robiť a po mesiaci som odtiaľ odišla. Jednoducho skúšam a zisťujem, čo je moje a čo nie. 

Stopuje z Česka do Nepálu: Skončil som v iránskej cele. Miestna polícia ma mala za špióna, hovorí Štěpán

Keď sa povie Aljaška mnohí si predstavia ukrutnú zimu a holú ľadovú plochu s nulovou civilizáciou. Ako vyzerá ozajstný život v najsevernejšom štáte Ameriky?

Moja prvá práca na Aljaške bola počas leta, ktoré bolo skvelé. Veľa ľudí žije vo väčších mestách, mimo nich však môže človek šoférovať aj dve hodiny a nestretne jedinú ľudskú bytosť. K niektorým obývaným miestam cesta ani nevedie a dá sa na ne dostať jedine loďou, alebo lietadlom. 

Túto zimu som na Aljaške pracovala v rezorte, kde sa chodili ľudia pozerať na polárnu žiaru a ja som im robila program na snežných skútroch. Bol to úplne iný zážitok, ako v lete. Na mieste, kde som žila klesla na dva týždne teplota až na –45°C a najkratší deň, kedy bolo svetlo trval 3,5 hodiny, inak bola stále tma alebo šero. 

Marína pracuje v rezorte, kde návštevníci prespávajú v iglu a kochajú sa polárnou žiarou.

Archív Maríny Levickej/

Jej symbolom je krásna, no divoká príroda. Aké možnosti ponúka? 

Neskutočne veľa možností, od lezenia po ľadovcoch, cez šnorchlovanie s kosatkami, kajakovanie, raftovanie, turistiky v horách až po psie záprahy. 

Lezenie po aljašskom ľadovci.

Archív Maríny Levickej/

Stretla si sa počas svojho pobytu zoči voči nebezpečnej zveri? 

Príroda je veľmi divoká a človek sa na ňu musí správne pripraviť. Pri prechádzke lesom som natrafila na samicu losa s mláďatami, ktorá sa po mne rozbehla a ja som sa obránila sprejom na medvede. Našťastie utiekla preč, no mne sa všetok sprej dostal do očí a seriózne som si v tej chvíli myslela, že oslepnem. Losy patria na Aljaške k najnebezpečnejšej zveri a zabijú viac ľudí ako medvede. 

Aljašku si navštívila opakovane a na druhý raz si si z nej odniesla lásku…

Áno, našla som si priateľa pôvodom z Texasu, Američania sa mi vždy páčili najviac. Musím povedať, že najmä vďaka nemu som zvládla prežiť zimu na Aljaške. Momentálne som ho zobrala so sebou na Slovensko a veľmi si to tu pochvaľuje. 

Marína nosila na Aljaške aj osem vrstiev oblečenia.

Archív Maríny Levickej/

Ako iba 19 ročné dievča si bola dobrovoľničiť v Tanzánií, kde si pomáhala miestnemu veterinárovi a neskôr sa starala o mentálne postihnuté detičky v domove. Ako dlho ti trvalo zvyknúť si na skromné podmienky a spôsob života v chudobnej krajine? 

Mne osobne skromné podmienky vyhovujú, páči sa mi keď je nejaká krajina „pozadu” a robia sa v nej veci po starom a aj pri činnostiach, ktoré sú v našich očiach samozrejmosťou musí človek dopredu vynaložiť nejaké úsilie. 

Keď som prvýkrát prišla do Afriky, pri prehliadke mesta sme navštívili lokálnu tržnicu, kde každý vykrikoval, naokolo hučali autá, v tesnej blízkosti fičali motorky a vládol tam neskutočný chaos. Bola som zhrozená. Po šiestich mesiacoch v Tanzánií som navštívila najväčší miestny trh bez problémov úplne sama a vtedy som si uvedomila, že je to všetko sila zvyku. 

Z Afriky si si odniesla kopu zážitkov. Na aký nikdy nezabudneš? 

S kamarátom z Izraelu sme strávili jednu noc v africkom kmeni, u masajskej rodiny, ktorá nám navarila ryžu a poskytla nocľah v chatke, ktorá sa vyrába z kravských lájn, bola to úplna divočina.

Ráno sme cestou späť videli vyobliekaných Masajov predvádzať v strede pola tanec na privolanie dažďa. Najkrajšia bola autenticita, nerobili ho totiž pre turistov, ale z vlastných zvykov.  

Zo svojho TO DO listu si môžeš odškrtnúť týždňový výstup na Kilimandžáro. Stál výhľad z vrcholu za všetkú tú námahu? 

Spočiatku som mala veľké obavy, že to nedám, prvé dni, kedy človek iba šlape sú v pohode, no so stúpajúcou nadmorskou výškou je to náročnejšie. Brala som špeciálne lieky na výškovú chorobu a pred výstupom patrične trénovala. Zdolanie Kilimandžára bolo jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Bol to štart do úplne iného života, akého som bola doposiaľ zvyknutá. Stálo to za všetku námahu i peniaze. 

Akú radu by si venovala niekomu, kto by chcel taktiež okúsiť Kilimandžáro? Na čo sa treba poriadne pripraviť?

Dať si predpísať lieky na výškovú chorobu a potom ísť do toho! Treba sa pripraviť na týždeň bez sprchy, úžasné varené jedlo a pomalé kráčanie smerom na vrchol. 

Marína na vrchole Kilimadžára.

Archív Maríny Levickej/

Akurát si sa vrátila z Jordánska, z ktorého si mala podľa tvojich slov veľké obavy. Prečo? Ako vo finále hodnotíš výlet do „skrytej perly Blízkeho východu”? 

Bála som sa, pretože ma všetci v mojom okolí pred Jordánskom strašili. Nakoniec to bol úžasný výlet do krajiny s milými ľuďmi, krásnymi horami a výborným jedlom. Dokonca som sa prvýkrát potápala! 

O dcére Valihoru a Orviskej píše aj Vogue: V New Yorku si ideme rýchly život, neuzatvárame sa však do bublín, hovorí Viktoria

Kde na svoje dobrodružstvá berieš peniaze? 

Makám ako fretka! (smiech). Do zahraničia chodím za prácou, ktorá nie je vždy fyzicky jednoduchá. Z toho čo si zarobím investujem ďalej do cestovania. Obrovská vďaka však patrí aj mojim rodičom, ktorí mi umožnili hneď po strednej škole odísť do Afriky a zaplatili mi veľkú časť cesty. 

Prijala tvoja rodina skutočnosť, že nikdy nie si doma? 

Lúčenie je vždy veľmi smutné, no keď som preč, stále si telefonujeme, aby sme aspoň pomyselne zmenšili vzdialenosť, ktorá medzi nami je. Moja prababka sa kvôli mne naučila používať dotykový mobil, takže si často videochatujeme. 

Na Aljaške chovajú soby.

Archív Maríny Levickej/

Čo je podľa teba najkrajšie na tomto túlavom živote, ktorého súčasťou nie je žiadne striktné plánovanie, ale naopak voľnosť? Aké vlastnosti musí človek mať, aby ho dokázal viesť? 

Určite to, koľko ľudí človek spozná a aké plnohodnotné veci sa naučí. Keď to niekoho láka, nech ide do toho, ak nie, nech nejde, nemuselo by to byť preňho koniec koncov až také prínosné. Netreba vynikať nejakými špecifickými vlastnosťami, človek sa všetko naučí a prispôsobí sa. Predtým, ako som odišla na Aljašku som neznášala zimu, stále ju nemusím, no zvládam ju oveľa lepšie.

Marína si na svojich cestách vyskúšala rôzne vonkajšie aktivity.

Archív Maríny Levickej/

Aký crazy nápad je najbližšie na tvojom bucket liste? 

Najbližšie sa chystám naspäť na Aljašku, kde sa tentoraz budem starať o sobov a vyzerá to tak, že tam začnem chodiť aj do školy…možno sa pomaly niekde usadím! (smiech). Zároveň však chcem byť aj so svojou rodinou a splniť mamine sen, aby sme išli spolu všetci do New Yorku. Uvidíme, či sa to podarí.

VIDEO Kto sa chce dostať na jej vrchol, musí zdolať vyše 6-tisíc schodov. Na posvätnú horu Tchaj-šan sa ľudia plazia štvornožky

Máš ju len na skok

Toto čarovné miesto sa nachádza len dve hodiny cesty autom od slovenských hraníc. Hoci v nádrži nie je povolené kúpanie, zdá sa, že návštevníkov to neodrádza.

Z dreveného móla, ktoré vedie ponad nádrž možno pozorovať vodné živočíchy a užívať si krásu okolitej prírody. Neďaleké cyklotrasy majú čo ponúknuť aj športovcom. Vstup do celého parku je voľný a otvorený je 24 hodín denne počas celého roka. 

Park Gródek vznikol revitalizáciou zaniknutého kameňolomu. Napriek svojmu postindustriálnemu pôvodu táto oblasť ukrýva výnimočnú prírodu. Nachádza sa tu jedinečná mozaika prírodných biotopov - teplomilné trávne porasty, lúky, skalné biotopy, mokrade, vodné nádrže a lesy. 

Za zmienku určite stojí aj vodná nádrž Gródek, ktorá je rajom pre milovníkov potápania. V hĺbke 18 metrov ukrýva bagre, ktoré v tejto oblasti ostali ako pozostatok z jej industriálnej éry.

• Ryanair a easyJet hovoria, že paliva majú dosť.
• Globálne bolo na máj zrušených približne 13-tisíc letov.
• Najviac trpia menšie a nízkonákladové aerolinky.
• Nie každá krachujúca aerolinka padla pre palivo, no kríza zhoršila tlak.

Lietanie malo byť po pandemických rokoch konečne zasa nudné. Klikneš na letenku, zbalíš príručnú batožinu, skontroluješ, či máš powerbanku, a riešiš už len to, či si na letisku kúpiš predraženú kávu. Lenže leto 2026 prichádza s novou premennou - palivom, píše portál LADBible.

Zrušený let či drahšia dovolenka? Ako vojna USA s Iránom tlačí hore ceny leteniek a čo to znamená pre tvoje cestovanie

Nie benzínom do auta, ale leteckým petrolejom, teda palivom, ktoré spaľujú prúdové lietadlá. Keď jeho cena vystrelí, aerolinky to pocítia okamžite, pretože ide o jednu z ich najväčších položiek. Napätie okolo Iránu a blokáda Hormuzského prielivu, cez ktorý prechádza veľká časť ropy a palív, rozhýbali ceny tak prudko, že cestovanie začalo pripomínať finančný stres test.

Podľa The Independent bolo len na máj globálne zrušených približne 13-tisíc letov, čo znamená asi o dva milióny menej dostupných sedadiel. Pre slovenského cestujúceho to nemusí automaticky znamenať, že mu zajtra zrušia let z Viedne, Budapešti alebo Prahy. Znamená to však, že lacné lietanie je zrazu oveľa krehkejšie, než vyzeralo pri cene 29 eur za letenku.

Ryanair a easyJet sa snažia mierniť paniku

Veľkí hráči sa preto snažia hasiť paniku skôr, než ľudia prestanú bookovať dovolenky. Ryanair tvrdí, že výpadok paliva zatiaľ nečaká. Jeho šéf Michael O’Leary pre Reuters povedal: „Myslíme si, že riziko výpadku dodávok ustupuje.“ Dodal, že dodávatelia paliva nevidia riziko prerušenia zásobovania do konca júna.

Letná dovolenková sezóna v ohrození

Piroschka Van De Wouw/Reuters

Dôležité je aj slovo hedging. Znamená to, že si firma dopredu zafixuje cenu paliva, aby ju neskôr neprekvapil brutálny nárast. Ryanair je v tomto silný, a preto si môže dovoliť viac pokoja než menší súperi. Podobne sa tvári aj easyJet. Jeho dovolenková divízia sľubuje, že zákazníkom po potvrdení rezervácie nepribudnú palivové príplatky.

Garry Wilson zo spoločnosti povedal: „Dávame zákazníkom absolútny pokoj, že k ich letom ani dovolenkovým balíkom nepribudnú žiadne príplatky.“ To je presne veta, ktorú chceš počuť, keď už máš zaplatený hotel, požičané auto a štyri dni dovolenky v kalendári.

Upokojuje aj skupina IAG, pod ktorú patrí British Airways. Vo výsledkoch za prvý štvrťrok uviedla, že vo svojich hlavných trhoch momentálne nevidí problém s dostupnosťou paliva. Zároveň však priznala, že vyššie ceny paliva tento rok znížia zisk. Lietadlá tak síce majú čím letieť, ale účty budú bolieť. A keď bolia účty aerolinky, skôr či neskôr to často zacíti aj cestujúci.

Kvôli cenám ropy si nepriplatíme len za tankovanie. Už čoskoro môžu vystreliť ceny oblečenia či donášok jedla

Menší hráči už padajú

Kým veľké značky hovoria o kontrole situácie, menšie aerolinky už počítajú škody. Britská Ascend Airways, ktorá prenajímala lietadlá aj pre TUI, skončila v insolvenčnom konaní a zrušila lety. Spirit Airlines v Spojených štátoch ukončili prevádzku po 34 rokoch; podľa Reuters ich položila kombinácia drahého paliva, miezd a leasingu lietadiel.

Pri nízkonákladových aerolinkách je problém jednoduchý - keď predávaš lacné letenky, nemáš veľký priestor absorbovať náklady. Pár zlých mesiacov môže spáliť model, ktorý predtým vyzeral nezničiteľne. Nie všetko však možno zvaliť iba na palivo. EcoJet, škótsky projekt, ktorý chcel byť prvou elektrickou aerolinkou, skrachoval ešte pred prvým komerčným letom.

Lufthansa CityLine mizne z programu Lufthansy najmä pre stratovosť a drahú prevádzku regionálnych lietadiel. Air Antilles skončila v likvidácii po dlhších problémoch. StarFlite Aviation v Houstone prišla o certifikát po obvineniach amerického úradu FAA z falšovania záznamov o výcviku pilotov. Slovinská charterová AlpAvia skončila pre finančné problémy.

Letná dovolenková sezóna v ohrození

TASR/Pavel Neubauer

Leto 2026 nebude úplne bez stresu

Spoločný menovateľ je skôr neistota. Palivo je drahšie, cestujúci váhajú, letné plány sa prepočítavajú a aerolinky, ktoré boli už predtým slabé, majú menej kyslíka. Šéf AirAsia Tony Fernandes to pre Financial Times zhrnul tvrdo: „Myslel som si, že po covide som už videl všetko, ale keď som videl, ako letecké palivo narástlo takmer trojnásobne, toto je oveľa horšie.“

Dobrá správa? Ryanair, easyJet ani British Airways zatiaľ nehovoria o masovom rušení dovolenkových letov. Zlá správa? Leto 2026 nebude obdobím úplnej istoty. Ak máš letenku, sleduj aplikáciu aerolinky, neignoruj e-maily a pri prestupe si nechaj väčšiu rezervu. Lacné lietanie nekončí, ale práve dostalo pripomienku, že aj obloha má svoje účty.

REPORTÁŽ V tme a tichu som strávil 6 nocí. Ako vyzerali moje halucinácie, čo som jedol a ako som sa sprchoval

Vyzerá to ako dej nejakého postapokalyptického románu, ale pre tisíce ľudí bez domova v New Yorku to bola každodenná realita. A prekvapivo na ňu spomínali často oveľa lepšie ako na svoj život na povrchu.

Bezdomovectvo bolo a stále zostáva jedným z pálčivých problémov všetkých metropol v Spojených štátoch amerických. Len ťažko môžete prehliadnuť fakt, že ešte dnes približne každý stodvadsiaty obyvateľ uponáhľaného New Yorku žije na ulici. Navyše každý tretí až štvrtý bezdomovec je dieťaťom.

Ľudia bez domova sa v newyorkskom metre v hojnom počte vyskytujú aj teraz.

Čtk/

S čestnou výnimkou charít a dobrovoľníckych komunitných spolkov mali v minulosti bežní Newyorčania tendenciu týchto ľudí skôr ignorovať. Do stredu záujmu a pozornosti ich dostala až séria investigatívnych článkov, publikovaných na konci osemdesiatych rokov.

Máš len 60 eur a chceš ísť do Viedne? Strávili sme tam noc, boli v queer baroch a zisťovali, či sa zmestíme do budgetu

Netušená senzácia

Po nezvyčajne mrazivej zime v roku 1979 sa newyorskí novinári začali viac zaujímať o clivé osudy bezdomovcov. Napríklad o to, prečo im dvere niektorých útulkov zostali zatvorené, a kde teda trávia noc, keď je v New Yorku práve zima.

Asi desatina spovedaných vtedy opatrne pripustila, že oveľa bezpečnejšie a pokojnejšie než na uliciach a v nocľahárňach to je pre nich v podzemí. Ich „strechou nad hlavou“ sú opustené aj funkčné tunely metra, kolektory, suché povodňové kanalizácie a veľké výpuste v dokoch.

Bolo to úplne fascinujúce zistenie. Tá informácia Newyorčanov zaujala viac ako štandardné správy o voľbách alebo príbehy o korupcii na radnici. Svet v temnotách, labyrinty chodieb, tajomná ríša fungujúca v utajení pod nohami nevedúcich? To skrátka prebúdzalo predstavivosť. Bola to nová a nevšedná téma.

Poznáš srdce Transylvánie? Predstavujeme legendami opradené Sibiu, mesto, ktorého domy nikdy nespia

Aj napriek tomu, že ľudia bez domova v New Yorku rozhodne neboli žiadnou novinkou. Už pri rozširovaní siete newyorských parovodov v dvadsiatych rokoch sa ukázalo, že časť nevyužívaných staníc a servisných tunelov metra vybudovaného v roku 1904 slúžila ako núdzové obydlie pre desiatky osôb. Ľudia v podzemí teda neboli súčasťou opakujúcich sa kapitol histórie, ale skôr minulosti, ktorá ešte stále neskončila. Len ju teraz niekto vyniesol na svetlo.

Podzemný labyrint metropoly

Čo sa metropol sveta týka, New York disponuje jedným z najrozsiahlejších podzemí vôbec. Napríklad kanalizačný systém, ktorý sa tu utváral postupne s rastom jednotlivých štvrtí, zahŕňa 139 nezávisle budovaných a na seba napojených sietí.

S budovaním oddenkov tu začali v roku 1869. A hoci dnes majú trate dvadsiatich ôsmich liniek metra v súčte 1 115 kilometrov, je tu ďalších 1 070 kilometrov nevyužívaných a servisných tratí. A tie sa často krížia s ďalšími desiatkami kilometrov železničných tratí vedenými v tuneloch.

Travel blogeri pre Brainee: Aké miesta doma i v zahraničí odporúča Milan bez mapy, Janka Travelhacker či Martin Navrátil?

Depá, kolektory, podzemné preložky sietí, kanalizačné rieky a zvody drenáží, budované snáď ešte za čias holandskej nadvlády... Mapy jednotlivých súčastí tohto obrieho bludiska sú bezpečne založené v archívoch mapových podkladov, utopené v administratívnom chaose jednotlivých odborov mestskej správy.

Vyžiadať a nechať si ich sprístupniť všetky na preštudovanie, to je práca na roky. Aj keď je teda newyorské podzemie ohromným komplexom, bežný obyvateľ mesta jednoducho nemá šancu obzrieť si ho v celej jeho veľkosti. Zrejme preto boli správy o neznámych ľuďoch, ktorí sa v tomto nesmierne spletitom podzemnom systéme dokonale orientujú, prijímané s takýmto senzačným ohlasom.

Pri troche premýšľania každému dôjde, že „svet tam dole“ je z mnohých ohľadov vlastne celkom múdrou voľbou. Nikdy tam neprší a nesneží. Panuje tam viac-menej stála teplota okolo 8 – 12 stupňov Celzia a aj za najtuhšej zimy neklesá pod bod mrazu. A pri vedení parovodov alebo teplovodného potrubia môže byť teplota priam izbová a komfortná. Navyše priestory v podzemí sú rozľahlé, a tak si každý mohol zvoliť, či bude preferovať samotu a odlúčenie, alebo spoločnosť ďalších ľudí.

Si s rodinou dva dni a už ti lezú na nervy? Prinášame tipy na super výlety len hodinu od Bratislavy

Na love senzácie

Ale čo tá večná tma? Žijú tam ľudia trvalo bez toho, aby roky uzreli denné svetlo? A v akých spoločenstvách vlastne tí ľudia žijú? Majú svojho vodcu, nejakého Kráľa podzemia? Kam chodia na toaletu, ako sa umývajú? A čo potkany, myši – alebo snáď krokodíly? Alebo je to celé len ďalšia mestská legenda, vymyslená báchorka?

Tých otázok, vážnych aj v nadsádzke mienených, bol dlhý rad. Väčšinou také zvedavé otázky prezrádzali najviac o tých, ktorí ich sami kládli. Newyorčania po roky ľudí bez domova s nezáujmom až nechuťou prehliadali, a teraz ich razom túžili skúmať, ako nejaký exotický druh podzemných ľudí.

Však sa im tiež, v narážke na šestákovej sci-fi romány, začalo hovoriť Mole People - Krtí ľudia.

Ako jedna z prvých sa ponúkanej príležitosti chopila novinárka Jennifer Tothová. Vydala sa do tunelov newyorského metra. Dokázala sa vraj spriateliť s niekoľkými miestnymi obyvateľmi, a zo svojich dobrodružných expedícií priniesla naozaj senzačné svedectvo. Najprv vo forme článku, potom akési popisné štúdie a nakoniec knihy, The Mole People: Ľudia z tunelov pod New Yorkom.

Omrzelo ťa platenie nájomného a hypotéka nehrozí? Presťahuj sa na miesta, kde ti budú platiť za to, že tam budeš bývať

V tejto knihe nechýba snáď žiadna spisovateľská ingrediencia – láska, vášeň, sex, násilie, drogy. Príbehy založený na jej očitom svedectve a rozprávaní ľudí, čo tam žijú ako opisujú napríklad samozvaného Pána tunelov, akéhosi Bernarda. Alebo gang nájomných zabijakov, žijúcich v temnotách a realizujúcich svoje vražedné zákazky len za dvadsať dolárov. Spomína aj svojrázneho umelca, ktorý investuje tisíce dolárov do graffiti, ktorými zdobia podzemné galérie tunelov a nikto iný ako Krtí ľudia ich nikdy neuvidia.

Prakticky všetci, ktorí o newyorskom podzemí niečo vedeli, označili pravdivosť knihy za prinajmenšom pochybnú. Bol to zrejme celkom vymyslený príbeh, ale to nič nemenilo na tom, že sa z diela stal bestseller preložený do tucta jazykov, ktorý autorku nesmierne preslávil. Rovnako ako fenomén Krtích ľudí.

Exkurzia do tmy

Do newyorského podzemia sa potom hrnuli div nie zástupy novinárov, snažiacich sa vyspovedať prvého bezdomovca s čelovkou, aby ulovili nejaký ten pohnutý príbeh zo života v hlbinách. Čoskoro dorazili aj filmové štáby. Za senzáciami sem prilietali žurnalisti až z Európy.

Ich reportáže zasvätene popisovali príbehy plné zúfalstva, svetielka nádeje v temnotách, príklady divokosti a bezuzdného násilia, kapitoly zo života celých klanov a improvizovaných rodín. Boli to všetko strhujúce obrazy zo života v podzemí, avšak overiteľných faktov ponúkali pramálo.

Odtrhnutý región desí NATO aj Európu. Príbeh multikultúrneho Kaliningradu, ktorý Stalin etnicky vyčistil

Spoločným rysom väčšiny správ bolo, že zlatá éra bývania pod zemou bola už preč. Vraj ešte v 70. rokoch žilo len pod Manhattanom niečo cez sedem tisíc ľudí. Ale väčšinu z nich vypudila stupňujúca sa agresia pouličných gangov alebo opakované policajné razie. V deväťdesiatych ich zostalo v menej prístupných častiach podzemia len asi polovicu.

Na bývanie v labyrintoch koridorov a tunelov si každopádne všetci pochvaľovali ticho, pokoj a relatívne bezpečie. Život bez daní a nájmu. Slobodu a voľnosť, bez odsúdenia spoločnosti. A z praktického hľadiska treba dodať aj to, že na rozdiel od najrôznejších charitatívnych útulkov a nocľahární, tu so sebou mohli mať aj svojich zvieracích miláčikov.

Dve strany mince

Na jednej strane séria filmových dokumentov aj kniha Tothovej vyvolala skutočnú lavínu ochoty pomáhať ľuďom bez domova.

Kritika viedla k regulácii a vyššiemu dozoru nad biznisom ubytovní. Mestské charity sa mohli na čas tešiť z nebývalého nárastu príspevkov a darov. Začali vznikať solídne ubytovacie zariadenia aj pre osoby so špecifickými potrebami. Newyorský odbor Služieb pre osoby bez domova sa stal rešpektovanou inštitúciou, ktorá pomáha nielen nájsť prístrešie na jednu noc, ale ponúka aj skutočnú cestu späť do bežného života.

Kde je hranica medzi Európou a Áziou? Sklameme ťa, nikdy to nezistíš. Tu sú dôvody prečo

Lenže záujem médií a zvedavých Newyorčanov bol až nepríjemne dvojsečnou zbraňou. Podzemné slumy a chyže v tuneloch sa rušili. Ľudia z podzemia boli zo zákona vykazovaní na povrch.

V roku 1997 bolo rozbúrané aj posledné veľké podzemné mesto vo vlakovom tuneli spoločnosti Amtrak, nachádzajúce sa niekde pod parkom Riverside. Oficiálne kvôli chystanému obnoveniu prevádzky na trati. Išlo o miesto, ktoré Tothová svojou knihou preslávila, aby sa z neho stal akýsi skanzen pre adrenalínových turistov. Kým sa o ňom nevedelo, v rámci svojich obmedzených možností prosperovalo, ohlas verejnosti mu privodil skazu.

S novým miléniom už téma stratila punc nepopísanej exotiky a z médií vyprchala. Záujem Newyorčanov o ľudí bez domova zase zvoľna opadal a stali sa opäť prehliadanými. Aj dnes títo ľudia žijú v šachtách, koridoroch a tuneloch newyorského podzemia - vraj asi dve až tri tisícky. Len už sa s tým nikomu z povrchu nechvália. Pre istotu.

Výnosný obchod s biedou

Keď v roku 1979 zaviedol Najvyšší súd štátu New York do praxe tzv. Právo na prístrešie, ktoré legislatívne potvrdzovalo každému oprávnenému obyvateľovi mesta nárok na strechu nad hlavou, rozbehol sa v meste zárobkový biznis s „ubytovávaním“ bezdomovcov.

Lacná dovolenka aj s drahšími letenkami? Pozreli sme sa na ceny v destináciách, do ktorých môžete letieť z Bratislavy

Išlo o charitatívny program, ktorý stál daňových poplatníkov milióny dolárov, a hockto si na ňom namastil vrecká, ale k riešeniu problémov bezdomovectva veľmi neprispieval.

Zďaleka nie každý človek bez domova na uliciach New Yorku bol totiž miestnym občanom mesta s právom na prístrešie, a tak toto systémové opatrenie neslúžilo nikomu na úžitok.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Po stopách megatvorov. Je potvrdené, že územia týchto slovenských miest kedysi brázdili dinosaury

Baníci objavili jaskyňu kryštálov náhodou v roku 2000 pri vŕtaní bočného tunela, ktorý pomáhal vetraniu v bani. Keď vstúpili dovnútra, objavili komoru plnú obrovských bielych kryštálov, pričom najväčší meral cez 11 metrov na dĺžku a meter na šírku.

Človek tam nevydrží ani desať minúť

Ťažobné operácie v Naica sa začali v roku 1974 a odvtedy bolo objavených niekoľko jaskýň naplnených kryštálmi – vrátane Jaskyne mečov, ktorá je od podlahy po strop posiata kryštálmi podobnými dýke. Cueva de los Cristales, ako ju miestny nazývajú, je však z nich najväčšia, je dlhá 110 metrov s maximálnym objemom 6-tisíc kubických metrov, čo viac ako dvojnásobok veľkosti olympijského bazéna. Má tvar podkovy a je vytesaná z vápencovej skaly. 

Jaskyňa leží na zlomovej línii a nad úložiskom magmy pochovanej 3 až 5 kilometrov pod baňou. Zhruba pred 26 miliónmi rokov magma vystúpila na povrch a vytlačila vody bohaté na minerály nahor cez trhliny v skale. Vriaca voda otvorila jaskyne vo vápenci a vytvorila usadeniny, ktoré kryštalizovali po tisíce rokov. Teploty sa neskôr ustálili na približne 58 stupňov Celzia, čím sa vytvorili ideálne podmienky na to, aby kryštály vyrástli do mamutích rozmerov z minerálu zvaného anhydrit. 

Podmienky v jaskyni sú pre kryštály síce ideálne, no pre ľudí sú smrteľné.

X/Ahchihuahua/

Podmienky v jaskyni sú pre kryštály síce ideálne, no pre ľudí sú smrteľné. Po vypustení vody zostali teploty rovnaké, ale vlhkosť presiahla 90 percent. Pri tejto úrovni vlhkosti nemá potenie žiadny chladiaci účinok. V dôsledku toho ľudia potrebujú náležitú ochranu, aby mohli zostať v jaskyni dlhšie ako 10 minút.

Nebezpečná je aj samotná chôdza medzi kryštálmi. Tie sú totiž extrémne hladké, ostré a mimoriadne klzké a aj ten najmenší zlý pohyb by ťa mohol stáť život.

Saudská Arábia je držiteľom rekordu najdlhšieho úseku cesty bez jedinej zákruty. 240-kilometrový úsek diaľnice číslo 10 vedie cez vyprahnutú púšť, v ktorej niet žiadneho života. Šoféri majú čo robiť, aby počas jazdy nezaspali.

Najpodivnejšie miesto na Zemi? Tento ostrov sa nachádza v jazere, ktoré sa nachádza na ostrove v jazere, ktoré je na ostrove

Kráľovská cesta

Saudskoarabská diaľnica číslo 10 je v skutočnosti oveľa dlhšia ako úsek, ktorý jej vyslúžil svetovú pozornosť. Celkovo dosahuje dĺžku 1 474 kilometrov a spája mesto Al Darb na juhozápade s mestom Al Batha na východe krajiny. Ide o pomerne rušnú cestu, po ktorej väčšinou prechádzajú kamióny prepravujúce tovar z jednej strany krajiny na druhú.

Najdlhšia rovná cesta má 240 kilometrov.

Google Maps/

Najznámejší je jej 240-kilometrový úsek, ktorý pretína púšť Rub-al-Khali. Táto konkrétna časť infraštruktúry bola pôvodne postavená ako súkromná cesta pre kráľa Fahda, no časom sa z nej stala verejná cesta, ktorá slúži na prepravu tovaru.

Úsek, ktorý prepája mesto Al Batha a Haradh sa zapísal do Guinessovej knihy rekordov. Prekonal tak aj austrálsku cestu Eyre Highway. So svojimi 145,6 kilometrami však stále ostáva najdlhšou rovnou cestou Austrálie.

V oceáne objavili najväčšiu modrú dieru na planéte. Vedci nemôžu dosiahnuť na jej dno. Čo môže ukrývať?

Vedie cez pustinu

Úsek diaľnice 10 spájajúcej diaľnicu 75 v oblasti Haradh s diaľnicou 95 na západe Saudskej Arábie pretína púšť v úplne rovnej línii. Cesta nemá ani žiadne výrazné stúpanie. Až tesne pred mestom Al Batha sa nachádza prudká zákruta, ktorá vodičov neraz prekvapí.

V jej okolí sa nenachádza žiaden styčný bod, no na rovnej diaľnici nie je možné zablúdiť. Vodiči sa pasujú s iným problémom. Okrem titulu najdlhšej rovnej cesty je totiž známa aj ako "najnudnejšia cesta sveta". Počas viac než dvojhodinovej trasy majú problém, aby sa im nezatvárali oči.

Hampstead

Na 320 hektároch sa tu rozkladá Hampstead Head, ktorý sa pýši jedným z najúžasnejších výhľadov na mesto. Do parku, ktorý inšpiroval spisovateľa C. S. Lewisa k napísaniu Kroniky Narnie, prichádzajú už počas dvoch storočí Londýnčania všetkých vrstiev, aby unikli ruchu veľkomesta. Pokiaľ počasie dovolí, je takmer povinnosťou každého návštevníka stráviť nedeľné popoludnie potulovaním sa po zelených pláňach zakončených orosenou pintou v niektorom z tradičných pubov.

V lete si môžeš pobyt spestriť kúpaním sa v jazierkach. Nájdeš tu aj oddelené jazierka pre pánov a dámy, čo je pre Britov s ich povestnou hanblivosťou typické. Pri potulkách luxusnou štvrťou Hampstead, ktorá dala parku meno, možno stretneš Tima Burtona alebo Gillian Andersonovú, ktorí tu vlastnia sídla, ktorých hodnota dosahuje, rovnako ako u ostatných domov v tejto štvrti, astronomické výšky.

Skladba z nového albumu Taylor Swift spôsobila ošiaľ. Objavil sa v nej názov londýnskeho baru, teraz praská vo švíkoch

Camden

Až ti bude chýbať ruch veľkomesta, nie je nič jednoduchšie, ako prejsť okolo luxusných butikov do jednej z najživších londýnskych štvrtí. Bez preháňania sa dá povedať, že Camden Town nikdy nespí a nič tu nie je nemožné. Na rozdiel od centra tu ale nenájdeš davy turistov so selfie tyčami, ale milovníkov undergroundu, ktorí tu často verejne vyjadrujú svoje názory rovnako ako hovorca v neďalekom Speaker’s Corner.

Na tunajších trhoch sa dá nakúpiť všetko od lacných vecí až po starožitnosti, originálne kúsky oblečenia z druhej ruky alebo umelecké predmety z celého sveta. pokiaľ túžič po nákupe suvenírov a zároveň unikátnom zážitku z nakupovania, nemôže ti ujsť obchod Cyberdog. V psychedelickej atmosfére tu zoženieš všetko od originálneho oblečenia až po futuristické doplnky. Dievčatá zvíjajúce sa pri vstupe na tyči majú žlté kontaktné šošovky a predvádzajú divoké tanečné kreácie, takže máš pocit, že si sa uprostred dňa ocitol v nočnom klube.

Camden Town

Wikipedia/Grim23

V Camdene si okrem nákupov môžeš užiť aj skvelý street food, ktorý tu patrí k najlepším v meste. Tradícia trhoviska tu začala už v 70. rokoch minulého storočia. Vtedy bol Camden Town miestom, kde sa stretávali priaznivci najrôznejších subkultúr, ako punkeri alebo rastafariáni, ktorí v stánkoch predávali vlastné ručne vyrábané výrobky alebo použité oblečenie či riad. Aj napriek väčšej komerčnosti si stále uchováva svoj genius loci a zostáva ako jedno z posledných miest v Londýne verný svojej pôvodnej podobe.

Park Primrose Hill

Necelý kilometer od Camdenu sa nachádza park Primrose Hill, ktorý si okrem miestnych obľúbili tiež spisovatelia a filmový tvorcovia. V pôvodnom románe H. G. Wellse Vojna svetov si mimozemšťania vytvorili svoju základňu práve na Primrose Hill, neskôr tu boli natočené scény z oboch Denníkov Bridget Jonesovej, film Penelope alebo snímok o slávnom medvedíkovi Paddingtonovi. Pri ceste za unikátnym výhľadom na mesto minieš Shakesperaov strom, ktorý tu bol v roku 1864 zasadený pri príležitosti 300. výročia spisovateľovho narodenia. O sto rokov neskôr bol nahradený novým stromom, ktorý tu stojí dodnes.

Z Camdenu sa metrom bez prestupu dostaneš priamo do centra Londýna. Nedá sa nevšímnút si, že samotný stred mesta prešiel po Brexite zničujúcimi zmenami. Mnohé malé podniky neprežili a nahradili ich všadeprítomné reťazce.

Primrose Hill

Wikipedia /Louise Ireland

Bezdomovci na uliciach a prázdne výklady pripomínajú nielen Londýnčanom dôsledky rozhodnutí, ktoré pred ôsmimi rokmi urobil zvyšok krajiny. Londýn bol ako jeden z mála regiónov proti odchodu z EÚ a zároveň podľa štatistík na jeho dôsledky najviac doplatil. Aj cez smutné kulisy si centrum Londýna zachováva lesk, ktorými dodnes ohromuje okolo 300 miliónov turistov ročne. Pre porovnanie, Prahu každý rok navštívi približne šesť miliónov zahraničných návštevníkov.

Londýn z vtáčej perspektívy

Po dlhej dobe si návštevníci môžu vychutnať pohľad na slávny Big Ben v celej svojej kráse. Zvony Big Benu zvonia už viac ako 160 rokov, a to napriek bombardovaniu počas druhej svetovej vojny, výkyvom počasia aj znečistenia.

V rokoch 2017 až 2022 zakrývalo symbol Británie lešenie od pozláteného kríža na špičke až po spodné schodisko s 334 schodmi. Išlo o najväčší a najzložitejší konzervačný projekt v histórii veže. Od roku 2023 sa veža po šiestich rokoch znovu otvorila návštevníkom.

Od Big Benu sa príjemnou prechádzkou pozdĺž Temže dostaneš okolo Katedrály svätého Pavla až do bankovej štvrte City. Tu určite stojí za návštevu jedna z najkrajších výhliadok v Londýne. V troch najvyšších poschodiach mrakodrapu, ktorý sa nazýva „Walkie-Talkie“, alebo „vysielačka“, bola v roku 2015 otvorená Sky Garden. S trochou preháňania sa dá priestor nazvať skleníkovou botanickou záhradou, skrz ktorú je možné voľne prechádzať a z výšku 140 metrov obdivovať výhľad na všetky strany.

Sky Garden ponúka okrem vyhliadkových chodníkov a vonkajšej terasy množstvo reštaurácií, barov a kaviarní. A teraz to najlepšie – vstup do Sky Garden je celkom zadarmo. samozrejme, je potrebné rezervovať si lístok dopredu, pretože kapacity bývajú plné až na 14 dní dopredu.

Sky Garden

Facebook/Sky Garden

Nevýhodou je, že v centre môže byť nadľudskou úlohou nájsť nielen voľné miesto v reštaurácii, ale tiež toalety.

Divoká príroda kúsok od centra

Na juhozápade Londýna, menej než 30 minút od centra, sa nachádza ďalší klenot, ktorý rozhodne stojí za videnie. Záhrady Kew Gardens turisti míňajú aj počas návštev Londýna. Ide pritom o najväčšie a najrozmanitejšie botanické a mykologické zbierky na svete.

Areál, ktorý bol založený už v roku 1759, pozostáva z 132 hektárov záhrad, botanických skleníkov a 36 pamiatkových chránených stavieb citlivo zasadených do okolitej krajiny. Pri prechádzaní rozľahlými skleníkmi sa určite zastav v slávnom Palm House, práve tam sa totiž nachádza najstaršia rastlina zasadená v kvetináči na svete.

Z Kew Gardens sa dostaneš príjemnou prechádzkou do najväčšieho kráľovského parku Londýna Richmond, ktorý je preslávený predovšetkým voľne sa pasúcimi jeleňmi. Je ich tu nad 650. Po dni strávenom v meste tu nájdeš zaslúžený pokoj a hlavne dotyk divokej prírody.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Experimenty a hromadné úmrtia zvierat. Tajomný britský ostrov smrti bol 50 rokov kvôli kontaminácii uzavretý

Začiatkom 20. storočia bol Hashima osídlený spoločnosťou Mitsubishi Corporation, ktorá zistila, že ostrov leží na bohatom podmorskom ložisku uhlia. Takmer ďalších sto rokov sa baňa prehlbovala pod morským dnom, aby zbierala uhlie, ktoré poháňalo japonskú priemyselnú expanziu. V roku 1941 ostrov s rozlohou menej ako jeden štvorcový kilometer produkoval 400-tisíc ton uhlia ročne.

Pekelný ostrov

Takéto množstvo uhlia však musel niekto v ťažkých podmienkach aj vyťažiť. Japonsko malo na tento účel využívať hlavne odvedených vojnových zajatcov z Kórei či z Číny.

V otrockých podmienkach museli tisíce robotníkov denne pracovať až 900 metrov pod zemou v takmer 40 stupňových banských horúčavách.

Ruiny ostrova Hashima.

Wikimedia//

Hovorí sa, že od hladu, vyčerpania, podvýživy a ťažkým pracovným podmienkam v bani zomrelo približne 1300 robotníkov.

Jedinečná infraštruktúra

Ešte zaujímavejšie ako bane, bola aj architektúra na ostrove. Spoločnosť Mitsubishi totiž musela pre tisíce pracovníkov vybudovať celé mesto.

Na malom kamennom šesť hektárovom ostrove tak vyrástli desaťposchodové bytové komplexy. Výškové bludisko spojené nádvoriami, chodbami a schodiskami na vrchole svojej slávy, v roku 1959, údajne obývalo viac ako 5 200 ľudí. To z neho v tom čase robilo najviac zaľudnené miesto na svete.

Ešte zaujímavejšie ako bane, bola aj architektúra na ostrove. Spoločnosť Mitsubishi totiž musela pre tisíce pracovníkov vybudovať celé mesto.

Wikimedia/

Masívna betónová výstavba zapríčinila, že z ostrova zmizla všetká príroda. Nezostal na ňom ani jediný krík či strom. Stal sa  známym ako „Midori nashi Shima“, ostrov bez zelene. 

Uhlie sa minulo

Následne sa však zásoby uhlia minuli. Mitsubishi zatvorilo baňu, všetci odišli a toto ostrovné mesto ostalo opustené a ponechané späť k prírode. Byty sa začali rúcať a na pustých dvoroch prvýkrát začali rásť kríky.

Od roku 1974 do roku 2009 bol ostrov oficiálne uzavretý pre všetkých návštevníkov. Jeho apokalyptický opustený nádych však začal stále viac lákať odvážnych turistov ale aj filmárov. Medzi múrmi betónovej ostrovnej pevnosti sa točil James Bond: Skyfall z roku 2012. Neskôr, 5. júla 2015 bol ostrov zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO.