Jedia konzervy a priberajú

V roku 2001 sa Nauru stal utečeneckým detenčným centrom pre Austráliu, ktorá mu bola ochotná platiť za dočasný domov pre ľudí, ktorí v nej chceli získať azyl. Ako bolo neskôr zistené, podmienky v táboroch boli neznesiteľné. Ľudia na úteku a žiadatelia o azyl ich opísali ako „väzenie“.

Dnes je 70 percent územia ostrova neobývateľná. V dôsledku nedostatku pôdy sú ostrovania nútení jesť dovážané potraviny v konzervách, ktoré majú nízku kvalitu, čo má neblahé dôsledky na zdravie obyvateľov. Podľa BMI indexu sú obyvatelia Nauru najtučnejšími ľuďmi na svete. Nezamestnanosť dosahuje až 90 percent. Školstvo je na pokraji zrútenia. Na prvý pohľad pekné pláže Pacifiku lemujú škaredé ťažné mechanizmy a kovmi sfarbené pobrežie a ostrov neláka žiadnych turistov.

Podľa údajov WHO trpí tučnotou 61 percent obyvateľstva.

Lorrie Graham/ausaid/

Záchod pre vtákov

Dnes vyznieva ironicky, že prvý známy Európan, ktorý sa k ostrovu v roku 1776 priblížil, ho nazval „Príjemný ostrov“. Väčšina z jeho 11-tisíc obyvateľov žije na východnom pobreží. V strede ostrova sa rozprestiera obrovská plošina, ktorá pripomína mesačnú krajinu. Po niekdajšej panenskej prírode neostalo ani stopy.

Príbeh ostrova, ktorý pred najmenej 3000 rokmi osídlili Mikronézania a Polynézania, je plný zvratov. Pred tým slúžil vtákom ako toaleta. Čítate správne. Ich trus vytvoril rokmi obrovské zásoby fosfátu, ktoré pokrývali väčšinu ostrova.

Čo spustilo kolaps civilizácie starovekých Mayov? Nová štúdia znie ako varovanie pre ľudstvo

Kolonizácia Nemcov

Na to, že ostrov ukrýva veľké nerastné bohatstvo, prišli ako prví Nemci, ktorí ho v 19. storočí obsadili napriek tomu, že si na ňom v mieri spolunažívalo 12 domorodých kmeňov. Priniesli na ostrov alkohol a moderné zbrane, spolu s chorobami, na ktoré neboli ostrovania imúnni. Narušili harmóniu medzi kmeňmi. Ďalší okupanti – Japonci – riešili akékoľvek problémy ostrova radikálne – napríklad epidémiu lepry tak, že na lode natlačili chorých a loď potopili. Na konci vojny žilo na ostrove už len 600 ľudí.

Plnú samostatnosť obyvatelia ostrova získali v roku 1968. V tom čase boli vyťažené až dve tretiny zásob fosfátu. Napriek tomu začalo ostrovanom svitať na lepšie časy, začala sa písať „zlatá“ kapitola ostrova.

Dnes je 70 percent územia ostrova neobývateľná.

Tasr/ap/

Takmer ako arabskí šejkovia

Obyvatelia Nauru pokračovali v intenzívnej ťažbe. V 70. rokoch bol ostrov druhý najbohatší na svete – čo sa týka príjmu na obyvateľa. Hneď po Saudskej Arábii.

Občania mali počas najväčšieho rozmachu zabezpečenú bezplatnú lekársku starostlivosť či vzdelanie. Pracovný čas bol flexibilný a samotná práca často formálna. Ľudia si vo veľkom štýle nakupovali autá a stavali honosné domy. Nauru dokonca dostalo prezývku „Kuvajt Pacifiku“ pre ľahkovážny prístup k peniazom. Fosfátová horúčka pokračovala.

Štát vybudoval jeden z najluxusnejších hotelov na svete, golfové ihriská a letisko, aby mohli importovať jedlo zo západu. Vláda založila fond na reinvestovanie bohatstva, ale zlé spravovanie peňazí a korupcia spôsobil, že investície neskončili práve najlepšie. Pozri si vo videu, na aké zbytočnosti minuli svoje peniaze.

Potopili ich pôžičky

Vládni predstavitelia vo veľkom cestovali na luxusné dovolenky pod zámienkou služobnej cesty. Ako sa postupom času zásoby míňali a výdavky krajiny ostávali rovnaké, Nauru si začalo požičiavať peniaze od zvyšku sveta.

Asi najbizarnejšie vyznieva investícia do londýnskej popovej skupiny Unit 4+2. Skupina prestala hrať len niekoľko týždňov po tom, čo do nej Nauru investoval sedem miliónov dolárov. Medzinárodný veritelia zadržali všetok jeho nehnuteľný majetok vrátane aeroliniek. Nauru zbankrotovalo.

Hľadalo vlastné cestičky, ako si zabezpečiť príjem. Napríklad miestna vláda vyhlásila, že každému s 20-tisíc dolármi dá možnosť založiť si na ostrove banku. Ruská mafia v tom videla príležitosť a využila systém krajiny na to, aby preprala 70 miliárd dolárov. Okrem toho Nauru údajne za úplatok uznalo krajiny ako Kosovo a Abcházsko.  V tom čase Rusko poskytlo v rámci humanitárnej pomoci ostrovnému štátu 50 miliónov dolárov, ale ruská vláda vyhlásila, že medzi tým nie je žiadna spojitosť.

Čo ich sem láka, aké mali dojmy pri objavovaní našej krajiny, čo sa im (ne)páčilo a chceli by sa sem ešte vrátiť? Pozreli sme sa na ich reakcie na našu domovinu a musíme povedať, že niektoré nás poriadne prekvapili. „Slovensko je skvelé v tom, že sa drží blízko pri zemi, takže 99 % ľudí nemá žiadne očakávania a návšteva tejto krajiny tak nevedie k sklamaniu,” hovoria ľudia na portáli Quora.

Na Slovensku nájdete celý svet. Tieto slávne destinácie majú v našej krajine svoju dvojičku

Radšej Košice

„Väčšina európskych krajín je drahá, ale Slovensko ponúka fantastické jedlo, dopravu a hotely za veľmi prijateľné ceny. Nič na Slovensku nie je menej kvalitné ako v ktorejkoľvek inej krajine v Európe – je to jednoducho lacnejšie!” hovorí Dánka Miriam Risager, ktorá si píše cestovateľský blog a na Slovensku navštívila Košice, Vysoké Tatry či Spišský hrad.

„Košice sú východným mestom Slovenska, ktoré ľudia na výletoch po krajine často ignorujú. Určite však stojí za návštevu, s jeho hlbokou a bohatou históriou, ktorá siaha až do stredoveku, ako aj s neuveriteľnými gotickými kostolmi, ktorých krása sa vymyká predstavám,” pokračuje Miriam, ktorá považuje naše jedlo za veľmi ťažké.

Košice

Unsplash/Marek Bystričan/

„Súčasná slovenská kuchyňa čerpá inšpiráciu od svojich susedov a väčšina receptov je v rovnaká alebo veľmi podobná u Slovákov, Čechov, Maďarov, Rakúšanov a Poliakov. Moderné jedlá nie sú všetky nové, v skutočnosti sú mnohé jedlá tradičné, len boli upravené, takže chuť zostáva, ale vzhľad sa mení,” dodáva.

Podceňovaná destinácia s drahými hotelmi

Akonáhle príde na rad téma podceňovaných destinácií, Slovensko je často jedným z prvých miest, ktoré ľudia navrhujú, hovorí Austrálčan David, ktorý precestoval už 72 krajín. V našej krajine sa počas cestovania po Európe ocitol hneď niekoľkokrát, no priznáva, že ju ešte stále nespoznal tak, ako by chcel. 

Zháňaš tipy na brutálne destinácie a lacné letenky? Týchto slovenských influencerov potom musíš sledovať

„Slovensko je v prvom rade destináciou prírody a outdooru. Počas svojich ciest na Slovensko som opakovane navštívil iba mestá a obce. A hoci sú niektoré z nich celkom pekné, nie vždy tam bola taká hĺbka ako inde v Európe. Ale akékoľvek sklamanie je moja vlastná chyba, pretože som ignoroval najslávnejšie atrakcie krajiny – sú to hory.”

Podľa jeho slov návštevníci Slovenska často prepadnú zlozvyku, že výlet do hlavného mesta znamená, že videli celú krajinu. „Aj keď niet pochýb o tom, že Bratislava stojí za návštevu a je významnou slovenskou destináciou, je toho oveľa viac, čo môžete vidieť, ako len toto jediné mesto,” hovorí a odporúča Banskú Štiavnicu, Košice a Banskú Bystricu.

Ocenil aj množstvo hradov, no okrem lacných cien dopravy a jedla ho prekvapili účty za hotely. „Náklady na ubytovanie neboli také lacné, ako by som čakal. Bolo to pravdepodobne skôr s obmedzenou dostupnosťou v týchto menších destináciách, ako aj sezónnosťou cestovného ruchu tu,” dodal.

Štrbské pleso

Unsplash/Martin Katler

Čistý vzduch a mini Bratislava

Zirana Wanga z Tokia však na Slovensku počas jeho týždňovej pracovnej cesty prekvapilo niečo iné. „Vzduch je taký čistý. Závidím, že ľudia tam môžu jazdiť na bicykli a behať po meste bez obáv z rakoviny pľúc. V Pekingu alebo vo väčšine miest Číny trpíme znečistením ovzdušia,” hovorí.

Zároveň sa však Wang nevedel stotožniť s tým, že Bratislava je skutočné hlavné mesto. Jeho lokalita na hranici, žiadne metro, veľkosť taká malá, že sa dá kamkoľvek prejsť pešo a ambasády bez plotov a ozbrojených stráží mu vyrazili dych. Podobe ako krása Sloveniek. „Videl som veľa super pekných dievčat pracovať ako čašníčky v reštauráciách a hoteloch. Verím, že v Pekingu s tým pekným vzhľadom môžu byť modelky a herečky,” dodáva.

Eko Inak Podcast: Všetko, čo chceš a potrebuješ vedieť o udržateľnom cestovaní

Dodal však, že Slováci v sebe majú nejaký komplex. „Rozprával som sa s mnohými ľuďmi o mnohých veciach, histórii, politike, novinkách... a celkovo mám pocit, že máte v sebe hrdosť a zároveň menejcennosť.”

Rovno do Prievidze

Andrew Wallace, ktorý žije v Kapskom meste, má na Slovensko zase úplne iné spomienky. Prišiel sem v roku 2003 a namieril si to so svojou priateľkou rovno do Prievidze.

„Vypil som veľa slivovice (veľmi chutná) a borovičky (veľmi drsná). Na ceste domov z baru sme prešli okolo supermarketu Tesco a toto je prvýkrát, čo som na dverách obchodu videl nápis zákaz zbraní,” spomína. Priznal, že miluje langoše, no na domácu slivovicu si bude musieť dať väčší pozor. „Mal som jednu, omdlel som a o 3 hodiny som sa zobudil s bolesťou hlavy.”

Bojnický zámok

Unsplash/Mária Bajnárová

„Bratislava je zrejme najmenej preplnené hlavné mesto v Európe, v ktorom som bol. Stále je tu veľa života, ale nikdy to nebolo chaotické alebo preplnené. To môže znamenať naozaj príjemnú zmenu a zároveň zachovať atmosféru mesta,” hovorí Forrest Walker z amerického Portlandu.

John Roberts však má na naše hlavné mesto iný názor. „Priznám sa, že mesto sa mi zdalo trochu nudné - všetky miesta môžete vidieť za 1,5 dňa, takže nie je potrebný dlhý pobyt. Pre tých, ktorí ešte neboli v strednej Európe, by som oveľa viac odporučil najprv Prahu a Viedeň, Karlovy Vary, Český Krumlov, potom Ľubľanu a Budapešť. To všetko pred Bratislavou.”

Nudné a trochu ako Kentucky

„Zdalo sa mi to trochu nudné. Prišiel som v noci a bolo to super tienisté. Bol problém sa zorientovať, lebo ľudia nevedeli dobre po anglicky. Nevyzeralo to nijako zvlášť očarujúco. Skutočnosť, že som o Slovensku nič nevedel, bola veľká prekážka. Môj sprievodca v Prahe mi povedal, že to boli nacistickí kolaboranti,” spomína na našu krajinu Ahmed.

Najlacnejšie európske mestá, ktoré si môže dovoliť každý. Poznáme presné ceny aj tipy na ubytovanie

„Slovensko je krásna krajina plná dramatických kontrastov. Má Tatry, zmenšenú verziu Rocky Mountains. Južné Slovensko je ako Kentucky, západné a stredné Slovensko je kopcovité a divoké ako Tennessee. Celá krajina je plná krásnych miest a neuveriteľných hradov,” porovnáva Slovensko so svojou domovinou Brendan McNally z Dallasu.

REPORTÁŽ V tme a tichu som strávil 6 nocí. Ako vyzerali moje halucinácie, čo som jedol a ako som sa sprchoval

Vyzerá to ako dej nejakého postapokalyptického románu, ale pre tisíce ľudí bez domova v New Yorku to bola každodenná realita. A prekvapivo na ňu spomínali často oveľa lepšie ako na svoj život na povrchu.

Bezdomovectvo bolo a stále zostáva jedným z pálčivých problémov všetkých metropol v Spojených štátoch amerických. Len ťažko môžete prehliadnuť fakt, že ešte dnes približne každý stodvadsiaty obyvateľ uponáhľaného New Yorku žije na ulici. Navyše každý tretí až štvrtý bezdomovec je dieťaťom.

Ľudia bez domova sa v newyorkskom metre v hojnom počte vyskytujú aj teraz.

Čtk/

S čestnou výnimkou charít a dobrovoľníckych komunitných spolkov mali v minulosti bežní Newyorčania tendenciu týchto ľudí skôr ignorovať. Do stredu záujmu a pozornosti ich dostala až séria investigatívnych článkov, publikovaných na konci osemdesiatych rokov.

Máš len 60 eur a chceš ísť do Viedne? Strávili sme tam noc, boli v queer baroch a zisťovali, či sa zmestíme do budgetu

Netušená senzácia

Po nezvyčajne mrazivej zime v roku 1979 sa newyorskí novinári začali viac zaujímať o clivé osudy bezdomovcov. Napríklad o to, prečo im dvere niektorých útulkov zostali zatvorené, a kde teda trávia noc, keď je v New Yorku práve zima.

Asi desatina spovedaných vtedy opatrne pripustila, že oveľa bezpečnejšie a pokojnejšie než na uliciach a v nocľahárňach to je pre nich v podzemí. Ich „strechou nad hlavou“ sú opustené aj funkčné tunely metra, kolektory, suché povodňové kanalizácie a veľké výpuste v dokoch.

Bolo to úplne fascinujúce zistenie. Tá informácia Newyorčanov zaujala viac ako štandardné správy o voľbách alebo príbehy o korupcii na radnici. Svet v temnotách, labyrinty chodieb, tajomná ríša fungujúca v utajení pod nohami nevedúcich? To skrátka prebúdzalo predstavivosť. Bola to nová a nevšedná téma.

Poznáš srdce Transylvánie? Predstavujeme legendami opradené Sibiu, mesto, ktorého domy nikdy nespia

Aj napriek tomu, že ľudia bez domova v New Yorku rozhodne neboli žiadnou novinkou. Už pri rozširovaní siete newyorských parovodov v dvadsiatych rokoch sa ukázalo, že časť nevyužívaných staníc a servisných tunelov metra vybudovaného v roku 1904 slúžila ako núdzové obydlie pre desiatky osôb. Ľudia v podzemí teda neboli súčasťou opakujúcich sa kapitol histórie, ale skôr minulosti, ktorá ešte stále neskončila. Len ju teraz niekto vyniesol na svetlo.

Podzemný labyrint metropoly

Čo sa metropol sveta týka, New York disponuje jedným z najrozsiahlejších podzemí vôbec. Napríklad kanalizačný systém, ktorý sa tu utváral postupne s rastom jednotlivých štvrtí, zahŕňa 139 nezávisle budovaných a na seba napojených sietí.

S budovaním oddenkov tu začali v roku 1869. A hoci dnes majú trate dvadsiatich ôsmich liniek metra v súčte 1 115 kilometrov, je tu ďalších 1 070 kilometrov nevyužívaných a servisných tratí. A tie sa často krížia s ďalšími desiatkami kilometrov železničných tratí vedenými v tuneloch.

Travel blogeri pre Brainee: Aké miesta doma i v zahraničí odporúča Milan bez mapy, Janka Travelhacker či Martin Navrátil?

Depá, kolektory, podzemné preložky sietí, kanalizačné rieky a zvody drenáží, budované snáď ešte za čias holandskej nadvlády... Mapy jednotlivých súčastí tohto obrieho bludiska sú bezpečne založené v archívoch mapových podkladov, utopené v administratívnom chaose jednotlivých odborov mestskej správy.

Vyžiadať a nechať si ich sprístupniť všetky na preštudovanie, to je práca na roky. Aj keď je teda newyorské podzemie ohromným komplexom, bežný obyvateľ mesta jednoducho nemá šancu obzrieť si ho v celej jeho veľkosti. Zrejme preto boli správy o neznámych ľuďoch, ktorí sa v tomto nesmierne spletitom podzemnom systéme dokonale orientujú, prijímané s takýmto senzačným ohlasom.

Pri troche premýšľania každému dôjde, že „svet tam dole“ je z mnohých ohľadov vlastne celkom múdrou voľbou. Nikdy tam neprší a nesneží. Panuje tam viac-menej stála teplota okolo 8 – 12 stupňov Celzia a aj za najtuhšej zimy neklesá pod bod mrazu. A pri vedení parovodov alebo teplovodného potrubia môže byť teplota priam izbová a komfortná. Navyše priestory v podzemí sú rozľahlé, a tak si každý mohol zvoliť, či bude preferovať samotu a odlúčenie, alebo spoločnosť ďalších ľudí.

Si s rodinou dva dni a už ti lezú na nervy? Prinášame tipy na super výlety len hodinu od Bratislavy

Na love senzácie

Ale čo tá večná tma? Žijú tam ľudia trvalo bez toho, aby roky uzreli denné svetlo? A v akých spoločenstvách vlastne tí ľudia žijú? Majú svojho vodcu, nejakého Kráľa podzemia? Kam chodia na toaletu, ako sa umývajú? A čo potkany, myši – alebo snáď krokodíly? Alebo je to celé len ďalšia mestská legenda, vymyslená báchorka?

Tých otázok, vážnych aj v nadsádzke mienených, bol dlhý rad. Väčšinou také zvedavé otázky prezrádzali najviac o tých, ktorí ich sami kládli. Newyorčania po roky ľudí bez domova s nezáujmom až nechuťou prehliadali, a teraz ich razom túžili skúmať, ako nejaký exotický druh podzemných ľudí.

Však sa im tiež, v narážke na šestákovej sci-fi romány, začalo hovoriť Mole People - Krtí ľudia.

Ako jedna z prvých sa ponúkanej príležitosti chopila novinárka Jennifer Tothová. Vydala sa do tunelov newyorského metra. Dokázala sa vraj spriateliť s niekoľkými miestnymi obyvateľmi, a zo svojich dobrodružných expedícií priniesla naozaj senzačné svedectvo. Najprv vo forme článku, potom akési popisné štúdie a nakoniec knihy, The Mole People: Ľudia z tunelov pod New Yorkom.

Omrzelo ťa platenie nájomného a hypotéka nehrozí? Presťahuj sa na miesta, kde ti budú platiť za to, že tam budeš bývať

V tejto knihe nechýba snáď žiadna spisovateľská ingrediencia – láska, vášeň, sex, násilie, drogy. Príbehy založený na jej očitom svedectve a rozprávaní ľudí, čo tam žijú ako opisujú napríklad samozvaného Pána tunelov, akéhosi Bernarda. Alebo gang nájomných zabijakov, žijúcich v temnotách a realizujúcich svoje vražedné zákazky len za dvadsať dolárov. Spomína aj svojrázneho umelca, ktorý investuje tisíce dolárov do graffiti, ktorými zdobia podzemné galérie tunelov a nikto iný ako Krtí ľudia ich nikdy neuvidia.

Prakticky všetci, ktorí o newyorskom podzemí niečo vedeli, označili pravdivosť knihy za prinajmenšom pochybnú. Bol to zrejme celkom vymyslený príbeh, ale to nič nemenilo na tom, že sa z diela stal bestseller preložený do tucta jazykov, ktorý autorku nesmierne preslávil. Rovnako ako fenomén Krtích ľudí.

Exkurzia do tmy

Do newyorského podzemia sa potom hrnuli div nie zástupy novinárov, snažiacich sa vyspovedať prvého bezdomovca s čelovkou, aby ulovili nejaký ten pohnutý príbeh zo života v hlbinách. Čoskoro dorazili aj filmové štáby. Za senzáciami sem prilietali žurnalisti až z Európy.

Ich reportáže zasvätene popisovali príbehy plné zúfalstva, svetielka nádeje v temnotách, príklady divokosti a bezuzdného násilia, kapitoly zo života celých klanov a improvizovaných rodín. Boli to všetko strhujúce obrazy zo života v podzemí, avšak overiteľných faktov ponúkali pramálo.

Odtrhnutý región desí NATO aj Európu. Príbeh multikultúrneho Kaliningradu, ktorý Stalin etnicky vyčistil

Spoločným rysom väčšiny správ bolo, že zlatá éra bývania pod zemou bola už preč. Vraj ešte v 70. rokoch žilo len pod Manhattanom niečo cez sedem tisíc ľudí. Ale väčšinu z nich vypudila stupňujúca sa agresia pouličných gangov alebo opakované policajné razie. V deväťdesiatych ich zostalo v menej prístupných častiach podzemia len asi polovicu.

Na bývanie v labyrintoch koridorov a tunelov si každopádne všetci pochvaľovali ticho, pokoj a relatívne bezpečie. Život bez daní a nájmu. Slobodu a voľnosť, bez odsúdenia spoločnosti. A z praktického hľadiska treba dodať aj to, že na rozdiel od najrôznejších charitatívnych útulkov a nocľahární, tu so sebou mohli mať aj svojich zvieracích miláčikov.

Dve strany mince

Na jednej strane séria filmových dokumentov aj kniha Tothovej vyvolala skutočnú lavínu ochoty pomáhať ľuďom bez domova.

Kritika viedla k regulácii a vyššiemu dozoru nad biznisom ubytovní. Mestské charity sa mohli na čas tešiť z nebývalého nárastu príspevkov a darov. Začali vznikať solídne ubytovacie zariadenia aj pre osoby so špecifickými potrebami. Newyorský odbor Služieb pre osoby bez domova sa stal rešpektovanou inštitúciou, ktorá pomáha nielen nájsť prístrešie na jednu noc, ale ponúka aj skutočnú cestu späť do bežného života.

Kde je hranica medzi Európou a Áziou? Sklameme ťa, nikdy to nezistíš. Tu sú dôvody prečo

Lenže záujem médií a zvedavých Newyorčanov bol až nepríjemne dvojsečnou zbraňou. Podzemné slumy a chyže v tuneloch sa rušili. Ľudia z podzemia boli zo zákona vykazovaní na povrch.

V roku 1997 bolo rozbúrané aj posledné veľké podzemné mesto vo vlakovom tuneli spoločnosti Amtrak, nachádzajúce sa niekde pod parkom Riverside. Oficiálne kvôli chystanému obnoveniu prevádzky na trati. Išlo o miesto, ktoré Tothová svojou knihou preslávila, aby sa z neho stal akýsi skanzen pre adrenalínových turistov. Kým sa o ňom nevedelo, v rámci svojich obmedzených možností prosperovalo, ohlas verejnosti mu privodil skazu.

S novým miléniom už téma stratila punc nepopísanej exotiky a z médií vyprchala. Záujem Newyorčanov o ľudí bez domova zase zvoľna opadal a stali sa opäť prehliadanými. Aj dnes títo ľudia žijú v šachtách, koridoroch a tuneloch newyorského podzemia - vraj asi dve až tri tisícky. Len už sa s tým nikomu z povrchu nechvália. Pre istotu.

Výnosný obchod s biedou

Keď v roku 1979 zaviedol Najvyšší súd štátu New York do praxe tzv. Právo na prístrešie, ktoré legislatívne potvrdzovalo každému oprávnenému obyvateľovi mesta nárok na strechu nad hlavou, rozbehol sa v meste zárobkový biznis s „ubytovávaním“ bezdomovcov.

Lacná dovolenka aj s drahšími letenkami? Pozreli sme sa na ceny v destináciách, do ktorých môžete letieť z Bratislavy

Išlo o charitatívny program, ktorý stál daňových poplatníkov milióny dolárov, a hockto si na ňom namastil vrecká, ale k riešeniu problémov bezdomovectva veľmi neprispieval.

Zďaleka nie každý človek bez domova na uliciach New Yorku bol totiž miestnym občanom mesta s právom na prístrešie, a tak toto systémové opatrenie neslúžilo nikomu na úžitok.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Dostať sa z Lučenca do Prahy trvá necelých šesť hodín. Alebo 17 minút, záleží od toho, koho sa opýtaš a do ktorej Prahy máš namierené. My sme sa vybrali do tej slovenskej. Oproti tej českej je o 1 275 332 obyvateľov a 486,71 kilometrov štvorcových menšia.

Žiadna šesťprúdovka - takto vyzerá cesta do slovenskej Prahy

Brainee/Miroslav Kamody

Les a ticho

Do obce nevedie žiadna šesťprúdovka, ako do hlavného mesta našich západných susedov, ale zaplátaná lesná cesta v dezolátnom stave, ktorá niekoľko desiatok metrov pred samotnou obcou dostala minulý rok nový povrch.

Vstup do Prahy

Brainee/Miroslav Kamody

„Ale ešte dva kilometre zostávajú, čo by bolo potrebné spraviť, aby bola v takom stave, aby si ľudia neničili autá. Aj cyklisti a motorkári si sťažujú, že to je otras ísť po takej ceste,” hovorí nám starosta Prahy Erik Marčok.

Prichádzame do stredu obce a fascinuje nás absolútne ticho, ktoré tu je. V podstate sme dobrých 45 minút nestretli ani jednu živú dušu, ak nerátame sliepky, ktoré sa prechádzali po hlavnej ceste.

Prvá živá bytosť, ktorú sme v Prahe videli

Brainee/Miroslav Kamody

Ľuďom najviac chýba obchod

Vedľa obecného úradu vidíme na dome nápis Rozličný tovar. V minulosti sa v druhej časti domu dokonca nachádzala krčma. Ani jedno z nich však už desiatky rokov nefunguje. Keď sa totiž v polovici 90. rokoch rozpadlo družstvo, postupne skončili aj prevádzky. Práve obchod ľuďom v Prahe chýba najviac, iné prevádzky tu ľudia nepotrebujú.

Obchod nefunguje už celé roky, krčma ešte dlhšie

Brainee/Miroslav Kamody

„Chodieva ku nám dvakrát do týždňa pojazdná predajňa, ale je to také, že keď vám niečo pochybí, tak si to nemáte kde kúpiť. Človek musí len počkať, tu nič nezoženie bez toho, aby musel ísť do Lučenca alebo Haliče,” vysvetľuje starosta, ktorý v Prahe pracuje len na polovičný úväzok.

Prečo sa vlastne Praha volá Praha?

Nikto nevie presne, no existuje niekoľko verzií vzniku názvu. Pôvod môže súvisieť s vypaľovaním krovín na pasienky, čím vznikali tzv. „pražoviská“.

Podľa iných legiend stoja za jej vznikom husiti respektíve bratríci v súvislosti s Bitkou pri Lučenci v roku 1451 a prenasledovaním v Čechách a názov nesie odkaz na hlavné mesto českého kráľovstva.

Spomienky na minulosť

V minulosti tu pritom bolo všetko - ľudia, práca aj zábava. „Ešte za mojich rodičov tu bolo vari aj 300 - 400 ľudí,” hovorí nám Marian, jeden z pôvodných Pražanov. Na otázku, či by menil život v Prahe za iné miesto, odpovedá s úsmevom, že nie.

Obecný úrad

Brainee/Miroslav Kamody

„My čo sme stáli pôvodní Pražania, tak nás je už málo. Na jednej ruke nás spočítate. Aj tento rok už dvaja zomreli.” Rozvoj Prahy zastavili komunisti, ktorí v obci zaviedli stavebnú uzáveru. „Tí čo chceli stavať, si postavili domy v okolitých dedinách a kto nechcel, ten išiel do činžiaku. Mladí odišli, starí zostali doma,” opisuje Marian minulé časy.

Obec Praha

Brainee/Miroslav Kamody

Ešte predtým sa však do Prahy nasťahovalo mnoho ľudí v 50. - 80. rokoch. Pritiahla ich sem práca v poľnohospodárstve, ale aj rozhodnutia, ktoré sa urobili 15 kilometrov vzdušnou čiarou od obce. Tam sa nachádza vojenské výcvikové stredisko Lešť.

„Ľudia prišli sem, lebo tam vysťahovali dve dediny. Aj švagrinej mama prišla z Turieho Poľa,” spomína Marian. Turie Pole bola do zriadenia vojenského obvodu obec pri Hornom Tisovníku, kde ešte v roku 1921 v nej žilo 976 obyvateľov v 210 domoch.

Evanjelický kostol, ktorý bol vysvätený na Petra a Pavla. V minulosti sa v Prahe pri tejto príležitosti konala aj veľká petropavlovská hostina.

Brainee/Miroslav Kamody

Podobnosti s hlavným mestom

Aj napriek tomu, že slovenská Praha chradne, viaceré domy sú po rekonštrukcii. Niektorí zostávajú žiť, iní si z domov urobili víkendové chalupy. Ak však má niečo obec spoločné s miliónovým hlavným mestom Českej republiky, je to rozhodne dostupnosť bývania.

„Sú veľké dopyty po domoch a chalupách, ale u nás bohužiaľ nič nie je voľné. Možno jeden-dva domy, ale tie je ľahké predať, lebo tam máme spoločné dvory buď vedľa seba alebo za sebou. Nie je to veľmi atraktívne pre ľudí,” vysvetľuje starosta Marčok.

Niektoré domy majú svoje najlepšie časy dávno za sebou

Brainee/Miroslav Kamody

Na otázku, či sú ľudia, na rozdiel od českej Prahy, spolupatričnejší a nápomocnejší, dostávame prekvapivú odpoveď. „Sme malá dedina, každý s každým sa pozná. Vo veľkej Prahe to tak funguje, že ľudia zavrú za sebou dvere a nestarajú sa o susedov. Ale povedal by som, že v dnešnej dobe je to už podobné aj u nás. Dnes sa už sused veľmi nezaujíma o ďalšieho suseda, tá spolupatričnosť z minulosti už nefunguje.”

Obyčajný život v Prahe

Brainee/Miroslav Kamody

Turisti chodia, no nezostávajú

Aj napriek všetkému však samotný názov láka mnohých turistov. „Chodia sa fotiť pri značku. Aj Pražáci chodia, keď sú niekde naokolo. Ale to je to, že tu sa nedá nič robiť, peňazí na obecnom úrade je málo,” hovorí Pražan Marian.

Jeho slová potvrdzuje aj starosta, podľa ktorého Prahe chýba propagácia, ktorú si ako obec nemôžu dovoliť. „Keď prídu turisti, pofotia si značku, obec, ale potom odchádzajú, lebo u nás nie je nič také zaujímavé, čo by ich tu udržalo.”

Pražský hrad

Brainee/Miroslav Kamody

To by však chcel v budúcnosti zmeniť. V Prahe by v budúcnosti mohlo vzniknúť husitské múzeum a oddychová zóna za obecným úradom a kultúrnym domom. Jej súčasťou by mal byť aj altánok, kde by si turisti mohli oddýchnuť či niečo ugrilovať.

„No a potom do budúcna už uvidíme, či nejaký ten súkromník ponúkne prenocovanie, lebo nemáme nič také, čo by toho turistu zdržalo,” dodáva starosta.

Čo ukázať v Bratislave turistovi? Milan Bez Mapy pripravil ultimátny zoznam miest, ktoré naozaj stoja za to

Biela noc

Biela noc v Bratislave - Emma Zahradníková & Martin Gabčo ╲ TASTE OF LIGHTS

Instagram/Bielanoc/

Ulice hlavného mesta sa po zotmení rozžiaria desiatkami svetelných inštalácií, videomappingov a interaktívnych objektov. Biela noc prinesie od 3. do 5. októbra do Bratislavy viac ako 200 domácich aj zahraničných umelcov.

Festival otvorí dvere nielen do historického centra, ale aj do nových lokalít – od Eurovey cez Vydricu až po zákutia Starého a Nového Mesta. Exteriérové inštalácie sú zdarma, pre vstupy do vybraných priestorov si stačí zakúpiť festivalový pass. Ak máš rád nočné prechádzky mestom v úplne inom svetle, Biela noc je už tradične skvelá voľba.

Ozveny: Folklór inak

Barcelona Gipsy balKan Orchestra

Xavier-a/

Ak si milovník tradícií a folklóru, ale chceš ich zažiť v modernej podobe, nenechaj si ujsť festival Ozveny: Folklór inak. V sobotu 4. októbra o 19:00 sa vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu stretnú hudobníci, ktorí kombinujú ľudové motívy s jazzom, elektronikou či world music.

Na pódiu zaznejú Barcelona Gipsy Balkan Orchestra, Folk&Bass Orchestra, vokálne Ženy z Muzičky či špeciálne zostavený ansámbel Ozveny. Uvidíš, že folklór nemusí byť len o krojoch, ale aj o súčasnom zvuku.

Jablkové hodovanie

Jablkové hodovanie sa rozšíri do 18 miest a obcí – od Modry, cez Pezinok, Svätý Jur až po Ivanku pri Dunaji.

Instagram/Malokarpatskemuzeum/

Jablká vo všetkých podobách ovládnu 4. októbra Bratislavský kraj. Jablkové hodovanie sa rozšíri do 18 miest a obcí – od Modry, cez Svätý Jur až po Ivanku pri Dunaji.

Ochutnať budeš môcť koláče, mušt, cider, sušené jablká či domáce špeciality, ktoré spájajú lokálnu gastronómiu s jesennou úrodou. Okrem jedla sa môžeš tešiť aj na sprievodný program – folklórne vystúpenia, koncerty, remeselné trhy a detské atrakcie.Je to ideálna voľba na výlet alebo jesenné stretnutie s priateľmi. Ak ťa nejaké podujatie naladí na atmosféru babieho leta, tak je to práve toto.

Dni zelá v Stupave

Dni zelá sú najväčší jesenný festival na Záhorí.

Instagram/Mestostupava/

Len na skok od Bratislavy, v Stupave, sa od 3. do 5. októbra konajú tradičné Dni zelá – najväčší jesenný festival na Záhorí.

Čaká ťa remeselný jarmok, súťaž vo varení kapustnice „My varíme ze zelá“, folklór, koncerty (napríklad Maduar v piatok večer), kolotoče aj ochutnávky miestnych špecialít. Vstup je voľný, atmosféra je skutočne veľkolepá a festival tradične vyvrcholí v nedeľu večerným ohňostrojom. Ak si ešte nikdy nezažil, ako dokáže malé mestečko žiť veľkým festivalom, Stupava ťa určite prekvapí.

Populárny drink obsadil aj Bratislavu. Toto sú podniky, kde si dáš najlepšie pumpkin spice latté

Ak si nevieš vybrať, odporúčame to skombinovať – večer sa nechať uniesť Bielou nocou, v sobotu cez deň ochutnať jablkové dobroty a v nedeľu vyraziť do Stupavy na kapustnicu.

Ostrov smrti

Prezývajú ho tiež Ostrov smrti či Ostrov duchov. Poveglia leží neďaleko Benátok v Benátskom zálive, len niekoľko minút cesty od námestia svätého Marka. Prvé zmienky o ostrove pochádzajú z roku 421 a vtedy si tu obyvatelia ešte nažívali v pokoji, píše web All That‘s Interesting.

V 14. storočí však počas vojny medzi Benátkami a Janovom došlo k výraznej demolácii ostrova, a jeho obyvateľstvo bolo postupne vysídlené. Neskôr s príchodom morovej epidémie sa malý ostrov doslova premenil na miesto hrôzy.

Odborníci sú zúfalí, nepoznajú dôvod. V záhadnom Krivom lese v Poľsku rastú stromy do tvaru písmena J

V 18. storočí sa totiž stal karanténnym miestom pre nakazených morom, cholerou alebo ďalšími infekčnými chorobami, a len málokto sa z neho vrátil živý. Ľudia, ktorí vykazovali čo i len najmenšie známky nákazy boli na ostrov násilím odvlečení.

Napriek tomu, že Poveglia je rozlohou maličký ostrov, v masových hroboch tu zahynulo údajne 160 000 ľudí. Väčšina tiel bola spopolnená. Popol mŕtvych pokrýva viac ako polovicu pôdy ostrova.

Psychiatrická liečebňa hrôzy

To však nie je všetko. Počas 20. storočia tu vznikla liečebňa pre psychicky chorých. O tých sa podľa dobových zdrojov „staral“ krutý lekár, ktorý na nich vykonával experimenty s lobotómiou, píše portál iDNES.cz. Na tieto zákroky používal vŕtačky, kladivá či sekáčiky. Šialený doktor neskôr spáchal samovraždu skokom z miestnej zvonice.

Minulosť plná násilia a smrti dala vzniknúť celému radu legiend o zástupe duchov, ktorí ani po smrti nenašli pokoj a teraz blúdia po ostrove. Najčastejšie spomínaným duchom je Malá Mária, jedna z obetí morovej rany z 18. storočia. Podľa povestí stojí každú noc malá plačúca postava na pobreží ostrova a hľadí v ústrety svojmu domovu na pevnine.

V roku 1968 bola liečebňa zatvorená a odvtedy ostrov pustne. Kvôli svojej temnej minulosti však priťahuje pozornosť záhadológov z celého sveta, avšak prístup naň je prísne zakázaný. 

Sovietsky zväz bol známy svojou „gigantomániou,“ teda posadnutosťou nadbytočnými a veľkými stavbami. Tieto obrovské projekty zvykli dokazovať nadradenosť socializmu nad kapitalizmom. Vodná elektráreň Kremenčuk bola jednou z nich a presne ako aj iné projekty sovietskej gigantománie, aj ona mala katastrofálne dôsledky.

Andriy Maistrenko bol taktiež jednou z obetí tejto bezohľadnej stavby. „Postavíme vodnú elektráreň a vysťahujeme vás, pretože toto územie bude zaplavené,“ oznámili. „Taktiež nám povedali, že to tu máme opustiť a zanechať iba domové konštrukcie,“ dodáva Andriy. Viac ako 200 dedín a tisíce hektárov pôvodných lesov museli byť ponorené pod vodu, aby sa tu mohla postaviť elektráreň.

Sovietsky zväz bol známy svojou „gigantomániou,“ teda posadnutosťou nadbytočnými a veľkými stavbami.

Flickr/ihor Hlukhoi/

„Autority nám moc dobre nevysvetlili, prečo musia byť všetci ľudia presťahovaní. Povedali iba jedno – je to dôležité pre rozvoj ekonomiky. Rok pred ponorením začali do dedín prichádzať aktivisti, ktorí ľudí informovali o presídlení a zároveň si robili majetkové záznamy. Štát následne poškodeným obyvateľom poskytol určitú finančnú kompenzáciu – za staré domy zaplatili ľuďom viac peňazí, no naopak, za tie nové zasa menej, pretože podľa ich teórie materiál z nových domov si mohli ľudia zobrať so sebou a použiť ho na výstavbu nových domov,“ hovorí Svitlana pre BBC.

Každý dom autority označili konečným dátumom vysťahovania. Ak niekto odmietol odísť do stanoveného dátumu, prišli buldozéry a dom im zrovnali so zemou. Všetky konštrukcie domov, ktoré mali byť zničené, sa napokon ocitli pod vodou. „Miestnym obyvateľom dali možnosť vykopať cintoríny a zobrať si so sebou svojich pozostalých,“ pokračuje Svitlana. „Ak to neboli schopní urobiť, boli požiadaní, aby aspoň odstránili z hrobov kríže. Hroby taktiež museli byť zrovnané so zemou a chceli sa vyhnúť tomu, aby kríže nezostali plávať na hladine.“

Autority pridelili ľuďom nákladné autá, ktoré im mali pomôcť previesť si svoj majetok. Ak si však chceli zobrať aj svoj dobytok, museli s ním prejsť dlhých 120 kilometrov. Andriy vysvetľuje, že jeho žena vtedy pracovala ako dojička. „Ona a ďalšie štyri dojičky pomohli takýmto spôsobom premiestniť až 40 kôz.“

Dokopy bolo presídlených viac ako 130 000 ľudí. Dôkazy nasvedčujú, že desiatky z nich sa počas likvidácie utopili. Boli to tí obyvatelia, ktorí sa odmietli vysťahovať.

Sovietsky zväz bol známy svojou „gigantomániou,“ teda posadnutosťou nadbytočnými a veľkými stavbami.

Flickr/ihor Hlukhoi/

„Rieka Dneper je na jednej strane, rieka Sula na druhej. My sme boli presne na rohu. Boli tam močariská, ľudia tam zvykli často rybárčiť. Keď sme sa presťahovali, predovšetkým starším mužom naša stará dedina chýbala najviac. Veľmi si na tú oblasť zvykli,“ vysvetľuje Andriy. Dedina a jej okolie mali obrovskú historickú hodnotu. Ľudia na brehu rieky žili tisícky rokov. Vodná elektráreň Kremenčuk bola oficiálne otvorená v roku 1960. Územie, ktoré bolo trikrát väčšie ako americké Chicago, zostalo pod hladinou vody. Inauguráciu elektrárne sprevádzali oslavy plné natešených ľudí. Verejnosti bola táto stavba predstavená ako „úspech, ktorý pokoril prírodu.“

Svitlana kráča po ulici a vysvetľuje, že to je ulica imigrantov. „Teraz tu žijú ich deti a vnúčatá.“ Presídlení obyvatelia si tu totiž vytvorili svoju vlastnú novú komunitu. „Moja mama mala 16 rokov, keď sa sem presťahovala s mojou starou mamou. Kým mama pracovala na farme, starý otec staval dom a pomáhal ostatným v susedstve.“

Andriy konštatuje, že v novej dedine si všetci pomáhali. „Volal som ľudí, aby mi prišli pomôcť so stavbou hlineného domu. Tí na pomoc s radosťou prichádzali, veď prečo nie? Potom ma na oplátku požiadali, aby som im so stavbou pomohol ja. Prišli pomôcť bež akýchkoľvek otázok. Za deň si takto stihlo postaviť dom 50 ľudí.“

Miestni obyvatelia majú výročie, na ktorom si každoročne pripomínajú, ako boli ich domy a bohatá história mihnutím okna zničené. Životy týchto ľudí dnes predstavujú príklady, vďaka ktorým môžeme vidieť, že ľudskosť a dobrota naozaj existujú. Mali by sme si z nich zobrať príklad a na túto udalosť, ktorá im zmenila životy, nikdy nezabudnúť.

Prechádzame okolo krčmy, o takomto čase ešte zíva prázdnotou, a popod gigantický železničný most. Spoločnosť nám robí potok tečúci rovnakým smerom, ktorým kráčame. Pred nami sa objavuje trojica budov, do ktorej sa schádzajú deti z celého okolia.

V tom momente sa preberám a oči otváram do čierno-čiernej temnoty. Krčma ani škôlka už dávno nestojí a ja mám o 23 rokov viac. Ak správne počítam, v absolútnej tme bez komunikácie s okolitým svetom som už celé tri dni. A moje sny prelínajúce sa so spomienkami sú čoraz silnejšie...

Najväčšia výzva

Ak patríš k pravidelným sledovateľom nášho webu, tak už veľmi dobre vieš, že v priebehu posledných mesiacov som si vyskúšal mesiac žiť podľa rád greenfluencerov, počas ktorého som sa dokonca presťahoval či mesiac chodiť za každých okolností výlučne iba po schodoch.

REPORTÁŽ Na jedlo som mesačne minul len 60 eur. Čo som kupoval, ako som si varil a schudol som?

Okrem toho som vymenil svoj smartfón za hlúpy telefón a v priebehu minulého roka som otestoval aj život z minimálnej mzdy. Aby toho nebolo málo, naposledy som si mesiac vyskúšal prestravovať sa z 15 eur na týždeň.

Tentokrát však predo mnou bola zrejme najbizarnejšia výzva, na ktorú som v rámci Brainee kývol. Na týždeň som sa totiž nechal zatvoriť do absolútnej tmy. Bez telefónu, cigariet či komunikácie s vonkajším svetom. V čiernočiernej tme len ja a moje myšlienky.

(Ne)príprava

Terapia tmou pritom nie je žiadny nový výmysel. Jej história sa tiahne až do Tibetu, kde takto mnísi dlhé týždne meditovali v jaskyniach. Dnes ich ľudia využívajú nielen na oddych, ale aj na vysporiadanie sa so svojimi vnútornými démonmi. V podstate na čokoľvek, čo si len vieš predstaviť, respektíve čo ťa trápi.

Domčeky na terapiu tmou

Brainee/Miroslav Kamody

Úprimne, netušil som, ako sa na takýto zážitok pripraviť. Ponuka pobytov na terapiu tmou je na Slovensku prekvapivo široká, takže bolo z čoho vyberať. Našiel som miesto, spojil sa s človekom, ktorý ho má na starosti, dohodol termín a už nebolo cesty späť.

Ako sa blížil termín terapie, mal som čoraz väčšie stresy. Ako zvládnem týždeň bez fajčenia, keď (a teraz mami prosím ťa nečítaj) bežne vyfajčím aj viac ako krabičku denne? Vydržím odlúčenie od mojej manželky, s ktorou sa rozprávam nepretržite už od roku 2018? A koniec koncov, ako vlastne budem fungovať v totálnej tme sedem dní?

Niekoľko dní pred príchodom som požiadal o konkrétnejšie informácie a tipy na to, ako sa vlastne pripraviť na to, čo ma čaká. Okrem toho, že sa nemám stresovať a prísť bez myšlienok na prácu, som sa mal počas prípravy na tmu pri stravovaní zamerať na ovocie a zeleninu a zároveň sa otužovať. Hovorím si - oukej, „zrejme tam nie je teplá voda”.

Vitaj v tme

Stravu som mal dostávať raz denne, aj keď si vraj množstvo ľudí počas pobytu v tme vyberie pôst. Pokiaľ si niekedy videl, ako vyzerám, asi ti bolo hneď jasné, že takéto niečo sa mi zdalo nepredstaviteľné. Aj preto som si zabalil pár balíkov orieškov, ktoré mali slúžiť ako posledná záchrana.

Desivý ruský experiment. Ľudia si po ňom vytrhávali kusy vlastného mäsa

V deň začiatku pobytu som sa snažil čo najviac upokojiť tonu myšlienok, z ktorej som mal hlavu ťažšiu ako kedykoľvek predtým. Pri kráčaní do mierneho kopca zahasím cigaretu. Postupne sa ku mne približujú dva domčeky. Viem, že jeden z nich sa na sedem dní stane mojim novým domovom.

Domček, v ktorom som strávil sedem dní

Brainee/Miroslav Kamody

Víta ma môj sprievodca - človek, ktorý mi každý deň prinesie jedlo a zároveň bude sledovať, či som v poriadku. Zamierime k vzdialenejšiemu domčeku. Je novší, o niečo väčší a pred vstupom má veľkú zimnú záhradu. Otvára dvere, rozsvecuje baterku a ja robím to isté na svojom mobile. Začíname s rýchlou exkurziou.

Pri vchode je sprchový kút, vedľa neho umývadlo a suchý záchod, ku ktorému dostávam inštrukcie na zasypávanie lístím, „aby sa vyvážil pomer dusíka (môjho biologického odpadu) s uhlíkom. Malo by to byť jedna ku trom, aby sa naštartoval kompostovací proces, druhá vec je zápach. Aspoň niečo tu po mne očividne navždy zostane.”

Okrem toho mám v izbe posteľ z paliet, niekoľko hudobných nástrojov, hrazdu na cvičenie, tulivak, nočný stolík či podložku na cvičenie jogy. Na parapete dokonale zatemneného okna je miska s ovocím, notes a niekoľko pier.

Na parapete som jedával a pokúšal sa aj písať

Brainee/Miroslav Kamody

Posledná cigareta

Očividne na mne bolo vidieť nervozitu, a tak sa ma môj sprievodca snažil aspoň trochu upokojiť. „Ja sám som tu bol už desiatky krát,” hovorí mi. „Tma ti dáva priestor, ktorý inak v živote nemáš. V tme nemusíš nič a môžeš všetko. Skrotíš myšlienky a dostaneš plátno, na ktoré môžeš nekonečne maľovať.”

Pomaly odchádza a hovorí mi, že si mám vybaliť, zvyknúť si na priestor a potom vypnúť mobil. Hovorím mu, že si chcem dať rituálne poslednú cigaretu a potom prestať. „Ak chceš prestať, tak si už nezapáľ, už to ber tak, že si si poslednú dal,” odpovie mi a zatvára za mnou dvere.

Na rýchlo sa snažím dať všetkému správne miesto tak, aby som v tme nezakopol. Počítam, koľko krokov je to na záchod, koľko do chodbičky, koľko v veciam. Manželke píšem poslednú SMS-ku a dúfam, že ju skrz slabý signál dostane. Zhlboka sa nadýchnem, vypínam mobil a ocitám sa v čierno-čiernej tme.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane.

Nebudem ti klamať, bolo po poriadne desivé a vzrušujúce zároveň. Overil som si, či dokážem skutočne prejsť do každého kútu bez toho, aby som si rozbil nos a prekvapivo všetko fungovalo. 

Tma však bola pohlcujúca. Po niekoľkých desiatkach minút sa začal mozog brániť, bojoval s tým, že po zatvorení aj otvorení očí bola rovnaká tma. Tá najhlbšia, v akej som kedy bol.

Bol si niekedy v jaskyni a sprievodca na malý okamih vypol svetlo? Presne v takej tme som strávil týždeň. Žiadny lúč svetla, žiadne umelé osvetlenie, jednoducho vôbec nič. Aj preto sa mi zvýšil tep a ťažko som dýchal.

Po rokoch sa mi podarilo prestať fajčiť: Ako vyzerali moje absťáky a čo mi najviac pomohlo?

Snažil som sa upokojiť, veď som tu koniec koncov dobrovoľne. A čo je najdôležitejšie - chatka nie je zamknutá, takže pokiaľ by som mal na mále, kedykoľvek môžem odísť.

Nepoznáš rozdiel

Ľahol som si na posteľ a snažil sa myslieť na niečo pozitívne. Pomaly som sa upokojil. Začal som si vybavovať svadobný deň spred pol roka a po chvíli sa pristihol pritom, že si ním prechádzam postupne presne tak, ako sa stal. Pri polnočnom tanci so svojou ženou som sa pomaly prepadol do spánku.

Otváram oči do tmy. Neviem, či som niekedy zažil niečo desivejšie. Chvíľku totiž trvalo, kým som si uvedomil, kde vlastne som. Keď prišiel môj sprievodca, povedal mi, že už je pomaly večer. Spať som musel najmenej dobrých pätnásť hodín, dlhšie ako kedykoľvek v priebehu niekoľkých posledných rokov.

Dobrú chuť

Vnútornú dolnú stranu dlaní som si vtlačil do očí, aby som nevidel ani kúsok svetla. Sprievodca mi v dóze od mrazenej zmrzliny doniesol šalát a smoothie vo fľaši. Všetko mám uložené v prenosnej chladničke pod umývadlom, no keď idem jesť, vezmem celú chladničku, sadnem si na tulivak a jedlo rozložím na parapet.

Prenosná chladnička, kde som mal jedlo a smoothie (nenechaj sa oklamať fľašou od vína)

Brainee/Miroslav Kamody

„Raz denne preto, aby boli ľudia čo najmenej rušení. Ďalšia vec je, aby si si uvedomil, že jedlo je návyk. Stres a problémy často zajedáme, lebo to vnímame ako niečo, čo ťa upokojí, keď ťa svet týra,” vysvetľuje mi sprievodca.

Zoznámil som sa s hudobnými nástrojmi, no bavil ma len tongue drum a rytmické paličky, ktoré som celý týždeň striedal. 

Chodiť na záchod sa ukázalo byť hotovým umením. Samozrejme, musel som stále len sedieť, lebo čúr*ť postojačky len tak do neznáma znamenalo stopercentnú istotu, že netrafím. Zvykol som si aj na zasypávanie lístím, no nedokázal som sa prinútiť osprchovať sa v totálne ľadovej vode.

Smerom dovnútra

Čím dlhšie som bol v temnom priestore len sám so sebou, tým viac sa moje myšlienky sústredili priamo na mňa. Začal som spomínať na svoj život a zrazu sa mi začali vynárať všetky spomienky. Je jedno, či boli dobré alebo zlé, všetky sa mi premietali pred očami a ja som si v podstate spomenul na každú jednu spomienku od svojich troch rokov.

Posteľ, na ktorej som týždeň spával

Brainee/Miroslav Kamody

Vynárali sa mi ľudia, mená, bežné momenty aj silné emotívne momenty. Nebudem ťa zaťažovať detailami, lebo nepredpokladám, že by ťa ohromila spomienka z obdobia, keď som mal štyri rokmi, no bol som naozaj v šoku z toho, čo všetko dokázal môj mozog vyloviť z pamäte.

V istom momente sa predo mnou zjavilo niečo ako fotografia, v ktorej strede som bola ja sám. Postupne sa zväčšovala a vypĺňali ju ľudia, ktorí v mojom živote zanechali nejakú stopu. Rástla do gigantických rozmerov a postupne sa vyplnili aj miesta, ktoré som považoval za dávno zabudnuté. 

Vstúp do svojich najkrajších spomienok. S touto aplikáciou znovu prežiješ vo virtuálnej realite všetky nezabudnuteľné zážitky

Patálie so sprchou

„Teplá sprcha ťa oťapuje a utlmuje. Je dobrá vtedy, keď potrebuješ napätie uvoľniť. Studená voda resetuje nervovú sústavu a ty už len tým, že si to prežil, sa tešíš do života,” hovorí mi ďalší deň so smiechom sprievodca. 

Ja mu medzitým opisujem sen, ktorý sa mi sníval. Prechádzal som sa z jednej strany izby na druhú v historickom dome v štýle amerických 80. rokov 19. storočia. Na ornamentami zdobených kreslách sedeli neznámi muži a ja som sa ich snažil presvedčiť, že dokážem vidieť aj so zatvorenými očami - vyzerá to tak, že môj mozog silou mocou túži po svetle.

Po mixe spomínania, hrania na hudobných nástrojoch, driemania a pokusov o základné cvičenie som sa definitívne odhodlal absolvovať sprchu. Púšťam ľadovú vodu a moje nadávky a zrýchlený dych sa ozývajú temnotou.

Tongue drum, na ktorý som hrával

Brainee/Miroslav Kamody

Celý sa trasiem a pomaly sa dostávam k hlave, keď začnem cítiť, ako si telo na studenú vodu zvyká. „Vyhral som! Zvládol som to!” hovorím si v hlave, keď sa mi voda začína zdať ako teplá... Počkať, ona je naozaj teplá?!

Nakoniec sa ukázalo, že v domčeku skutočne tečie teplá voda, len treba počkať, kým „odtečie”. Cítil som sa trápne? Samozrejme. Cítil som sa zle? Rozhodne nie. Vedomosť, že sa viem otužovať a zároveň prípadne osprchovať teplou vodou, ma omnoho viac osmelila a následne som ich v priebehu zvyšku pobytu striedal.

Stratený sám so sebou

Z ďalšieho sna sa prebúdzam s krikom. Opäť som sa vrátil do historického domu, no tentokrát som mlčal. Sledoval som vychudnutého muža, ktorého pokrýval gigantický pásový opar. Ten pohľad by sa ešte dal zvládnuť, no v jednom momente sa každá jedna naliata bublinka na jeho tele premenila na oko. Tisíce očných búľv ma prebodávalo pohľadom, na čo som sa strhol.

Pohľad od postele

Brainee/Miroslav Kamody

Prvýkrát som si uvedomil, že neviem, či je deň alebo noc. Absolútne ticho po chvíli prerušil štebot vtákov. Musí svitať, hovorím si naivne, no vzápätí mi dôjde, že vták mohol priletieť na strom vedľa domčeka pokojne aj o pol tretej poobede.

Definitívne som stratil pojem o čase. Mohol som spať sedem hodín, ale aj 45 minút. Snažím sa spočítať, koľkokrát mi môj sprievodca doniesol jedlo. Potom však prichádzajú pochybnosti - čo ak dnes neprišiel, lebo mi chcel dopriať čas na rozjímanie? Prešli už dva alebo tri dni?

Som stratený. Prestáva mi chutiť jesť, vôbec necítim žiadny hlad. Už rozumiem, prečo toľko ľudí na terapii tmou drží dobrovoľne pôst. Jednoducho nepotrebujú jesť.

Takto to vyzerá v slovenskej Prahe: Obchod privezú dvakrát do týždňa, v krčme ti nenalejú – majú na to jeden dôvod

Rozlúčka s fajčením

Snažím sa písať na papier, no výsledky mojich zápisov uvidím až za niekoľko dní. Premýšľam nad tým, ako dlho som už nefajčil a pristihnem sa pri tom, že mi to vlastne vôbec nechýba. Viem, že chcem prestať, no nemám motiváciu. Po dlhom rozjímaní pri hre na tongue drum som si uvedomil, že to nemôže byť kvôli mne.

V tme píšem na papier jednoduchú vetu: „Moja žena je mojou alfou a omegou”. Áno, ja viem, znie to klišé, ale je to tak. A ver mi, mal som desiatky hodín na premýšľanie len sám so sebou, aby som sa v tom utvrdil. A pokiaľ tu s ňou zostanem dlhšie len preto, že nebudem fajčiť, tak je to dobrý deal.

Ďalšie dni/hodiny (?) sa mi striedajú pozitívne a negatívne sny. V jednom plávam v mliečkom jazierku pri bielej oblohe a spenenej vode, scenériu rozbíjajú len červené listy javora (mozgu zrejme opäť chýba svetlo).

Výsledky písania v tme

Brainee/Miroslav Kamody

Následne sedím s tuctom vojakov v nákladom aute a sledujeme, ako za nami zostáva mesačná krajina. Z diaľky sa ozýva streľba, na čo sa prebúdzam. Jej ozvena mi znie v ušiach a ja premýšľam, či ju počujem naozaj, alebo sa mi to iba zdá. Domček na terapiu tmou sa totiž nachádza len niekoľko stoviek metrov vzdušnou čiarou od výcvikového strediska Lešť.

Keď prichádza môj sprievodca, vraciam mu takmer všetko jedlo s tým, že som nebol hladný. Hovorí, že je to úplne v poriadku. Dohodneme sa, že poslednú noc po dňa príde s tým, že ma vyvedie von a ukáže mi nočnú oblohu.

Záver môjho pobytu spolu s vozením sa na gigantickej gumovej kačičke nájdeš na ďalšej strane.

Dovtedy sa utápam v melódiách hudobných nástrojov, zblúdených myšlienkach a spomienkach. Premýšľam aj nad budúcnosťou - mozog mi ju však neukazuje tak, ako by som chcel. Na druhú stranu musím povedať, že je pozitívna.

Vidím svet skrz chrbát šteniatka, ktoré sa snažím chytiť na záhrade domu so svojou rodinou. Túto príjemnú myšlienku strieda sen, na ktorom stojím pred vysokou horou, spoza ktorej začína vychádzať Slnko.

Zimy som sa bát nemusel, domček bol vyhrievaný

Brainee/Miroslav Kamody

Postupne sa však začne ukazovať, že žltá guľa je v skutočnou hlavou gigantickej gumenej kačičky, na ktorej lietam ponad krajinu. Následne sa prebúdzam a všimnem si, že pred očami vidím biele vlny, v pravidelnom rytme ako stroboskop mi plávajú pred sebou. Neviem ich chytiť, no cítim sa, akoby som sa vznášal.

Môj sprievodca mi neskôr vysvetlil, že sa mi začalo otvárať tretie oko a zažil som vnem mimo fyzického vnímania. Aj keď by som radšej prijal lekársky názor, rešpektujem jeho vysvetlenie.

Kosti prerastajúce telo či pivovar v žalúdku, kvôli ktorému si stále opitý. Tieto choroby by zmiatli aj doktora Housea

Prvý kontakt so svetlom

Poslednú noc som sa po šiestich dňoch konečne dostal von. Nočnú oblohu som nevidel, lebo bolo zamračené, no všimol som si, že mám niekoľkonásobne lepší zrak, zároveň som sa však cítil ako opitý. Po niekoľkých dňoch v tme som mal kompletne rozbitý gyroskop.

Začala ma však napĺňať radosť. Vedel som, že od spojenia s mojimi blízkymi ma delí už len niekoľko hodín. Neprišiel som sem totiž so žiadnym konkrétnym problémom alebo pretlakom myšlienok ako mnohí iní. Chcel som len vedieť, aký účinok na mňa terapia bude mať. 

Ráno mi slnko takmer vypálilo dieru do hlavy, ale bolo neskutočne príjemné vidieť svetlo. Pocitovo som bol v tme jedenásť dní, čo je podľa môjho sprievodcu bežné - niektorí sa naopak cítia, že sú tam len dva.

Halucinácie a mimotelové zážitky sa však nedostavili - na to by som údajne musel v domčeku stráviť prinajlepšom dvanásť až štrnásť dní. To pritom ani zďaleka nie je rekord. Jedno dievča tu strávilo 31 dní, v lete má dokonca prísť pán, ktorý je pripravený v tme stráviť sedem týždňov.

Pohľad od vchodu

Brainee/Miroslav Kamody

Od cesty k sebe po cestu domov

Ostrý zrak mi vydržal ešte niekoľko hodín, okrem toho som si všimol, že mám omnoho lepší sluch. Terapia tmou mi dala priestor stráviť čas sám so sebou a mojimi myšlienkami a utvrdila ma, že môj život je nastavený na správny smer.

Aj tak sa neviem zbaviť pocitu, že by sa terapia dala posunúť na vyššiu úroveň. Ja som sa síce nepotreboval vysporiadať so žiadnymi veľkými problémami či traumami, no chodia sem aj ľudia, ktorí ich majú. V tomto prípade by bolo lepšie, keby sa počas ich spracovávania mohli napríklad porozprávať s profesionálom, ktorý by im mohol pomôcť ten tlak lepšie zvládať.

Biznis prebral po náhlej smrti otca. Milujem luxusné športiaky a proti označeniu milionár z Lučenca už ani nebojujem, hovorí Marián

Aj bez toho bol môj týždňový pobyt v tme obohacujúci. Občas sa pristihnem pri tom, ako sa tam myšlienkami vraciam. Po príchode „do civilizácie” som sa ozval niektorým ľuďom, ktorí sa mi počas môjho zážitku vynorili. A čo je najdôležitejšie, odkedy som pobyt ukončil, žijem úplne bez nikotínu. A budem rád, ak to tak aj zostane.

Takže, mal by si terapiu tmou absolvovať aj ty? To je len a len na tebe. Podľa mňa sú ľudia, ktorým to môže v mnohých ohľadoch pomôcť. Treba však spomenúť aj to, že mnohým to môže reálne uškodiť. Nevyskúšaš - nevieš. Ale rozhodne sa nepreceňuj. 

Vráťme sa však do minulosti. Za prvých známych influencerov môžeme považovať kráľovnú a pápeža, ktorí obhajovali používanie liekov obyčajnými ľuďmi. Známym príkladom je aj Josiah Wedgwood, ktorý v 60. rokoch 18. storočia získal súhlas od anglického kráľa Juraja III. na predaj keramiky, ktorý využil na propagáciu a predaj svojich výrobkov.

Za ikonickými žltými taxíkmi stojí Slovák. Toto je príbeh Johna Hertza, ktorý písal americké dejiny

Kto bol však prvým slovenským influencerom? Bol to zrejme Daniel Šustek, ktorý vďaka svojim cestopisným textom prilákal do Ameriky stovky Slovákov. 

Tovarišská vandrovka

Šustek sa narodil 27. januára 1846 v Slovenskej Ľupči. Vyštudoval nižšie evanjelické gymnázium v Banskej Bystrici a neskôr sa v rodnej obci vyučil za stolára. Svoje zručnosti zúročil v Banskej Bystrici, kde však ako stolár pracoval iba jeden rok. Rozhodol sa totiž vybrať na tovarišskú vandrovku.

Najprv si to namieril do Budapešti, no 18-ročný mladík túžil vidieť zo sveta viac. Navštívil nielen Merano, ale aj Carihrad (dnešný Istanbul), Palestínu, Egypt či Sýriu. Ako píše Forbes, Šustek si zrejme pamätal bratove pútavé rozprávanie o svojich dobrodružných cestách, a tak sa počas pobytu v Paríži rozhodol, že chce ostatných informovať o tom, čo vo svete videl.

Prisťahovalci v New Yorku

Wikipedia/us Library Of Congress/

Cestovateľská spolupráca

Spojil sa preto s Danielom Lichardom, ktorý vydával Obzor - noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život. Práve v tejto tlači Šustek podrobne opísal svoje cestovateľské dobrodružstvá či odchod a život v Amerike, ktoré neskôr mnohých nalákali na začatie nového života. Jeho cestopisy sú voľne dostupné skrz Zlatý fond.

„Všetkých cestujúcich nás bolo 350, a to zo všetkých končín sveta. Čo do ich rokov boli tu zastúpené všetky obdobia ľudského veku: od dojčiat až po skľúčenú babičku a zhrbeného starčeka. Jeden cestoval iba z dobrej vôle, druhý za vedeckým cieľom, tretí vidieť „kus sveta“, štvrtého hnali obchodné záležitosti, piaty šiel za remeselníckym zárobkom atď,“ píše Šustek.

A prečo sa rozhodol cestovať tam práve on? „Na túto otázku mohol by som vám odpovedať, drahí rodáci, že preto, pre čo temer všetci ostatní spolu, ale „po gavaliersky“ odpoviem, že z pasie, vidieť svety a nových ľudí.“ Cestoval z Liverpoolu spolu s Karolom Hermannom na lodi City of New York.

Syn slovenských migrantov zmenil svet. Ivan Getting vymyslel GPS, bez neho dodnes používame papierové mapy

Príchod do nového sveta

Tá bola Šusteka vraj taká obrovská, „že by sa v jej vnútri dala umiestiť malá dedinka s domkami aj s jej obyvateľmi.“ Počas cesty zažili aj pohreb mladej Angličanky, ktorá zomrela po rýchlej chorobe, nehovoriac o nepríjemnom zážitku so spolucestujúcim, ktorý spal na prični nad ním a dostal morskú chorobu. „Vystrčil som hlavu trochu dopredu, aby som sa naňho pozrel, a tu máš! Iste uhádnete, aký nemilý kúpeľ som dostal práve do tváre.“

Do New Yorku loď dorazila 29. decembra 1872. Ak si automaticky predstavuješ, že ich vítala Socha slobody, si na veľkom omyle. Postavili ju totiž až o 14 rokov neskôr. V prosperujúcom New Yorku veľmi rýchlo prišiel na to, že robotníkov je tam príliš veľa, a preto sa rozhodol odísť do Chicaga, ktoré zažívalo rozmach po zničujúcom požiari.

Požiar Chicaga

Wikipedia/john R. Chapin/

O všetkom pravidelne písal do Obzoru, no treba zdôrazniť, že nemal ružové okuliare. Kritizoval veľké triedne rozdiely, slabé stavby (na rozdiel od slovenských dreveníc!) a nízke platy pre ľudí, ktorí pracovali v baniach. Za jedným si však pevne stál - žilo sa tam lepšie ako doma. 

Podporovateľ Slovákov v Amerike

V Chicagu pracoval ako umelecký stolár a návrhár a po piatich rokoch sa rozhodol kúpiť farmárske pozemky v Iowe. Od železničnej spoločnosti si so švagrom kúpili vyše 10-tisíc štvorcových metrov s myšlienkou založiť slovenskú osadu pre ľudí, ktorí by do Ameriky prišli. To sa im však napokon nepodarilo.

Vrátil sa do Chicaga, kde sa z neho stal úspešný podnikateľ, mecén hospodárskych a politických akcií Slovákov, dozorca hlavného odboru Národného slovenského spolku a spoluzakladateľ Matice slovenskej v USA.

Mapa Chicaga

Wikipedia/rufus Blanchard/

Jeho príbehy v slovenských novinách mnohých presvedčili o tom, aby opustili rodnú zem a vydali sa na strastiplnú cestu do Spojených štátov. Jeho slová plné osobných skúseností a príležitostného humoru mali na ľudí veľký vplyv, nehovoriac o vidine lepších zajtrajškov. Aj preto môžeme Šusteka, po ktorom je pomenovaná aj ulica v bratislavskej Petržalke, považovať za vôbec prvého slovenského influencera.

Nachádza sa v regióne Západné Pomoransko a stromy v ňom rastú do tvaru písmena J, všetky sa pritom otáčajú na sever v deväťdesiatstupňovom uhle. Rozhodne pritom nejde o zopár stromov, takýchto borovíc je v lese štyristo. Domáci ho preto nazývajú Krivý les.

Krivý les

Nikto pritom presne nevie, ako a prečo stromy nadobudli takýto jedinečný tvar, teórií je však viacero.

Odhaduje sa, že stromy v tejto lokalite sú staré asi 90 rokov a boli teda vysadené niekedy okolo roku 1930. Niektorí ľudia si myslia, že mladé stromy ohlo množstvo snehu, ktoré sa v danej dobe na mieste mohlo vyskytovať, píše web ScienceAlert. Táto teória sa však nejaví ako pravdepodobná, pretože v okolí Krivého lesa rastú ďalšie borovice, ktoré majú úplne normálny tvar.

K moru za pár eur? Zabudni. Ochvíľu to bude minulosť, hovorí šéf Ryanairu

Iná hypotéza hovorí o kolísavej gravitácii, avšak to sa nedá nijako preukázať, a gravitačná sila ťahá veci k zemi, nie do strán.

Môžu za to nemecké vojská?

Vzhľadom na to, že stromy boli vysadené v 30. rokoch, existuje aj teória, že za ich zvláštny vzhľad môžu nemecké vojská, ktoré na toto územie vpadli v roku 1939. Nemeckí vojaci mali mladé stromy poničiť natoľko, až vyrástli do súčasnej podoby. Lenže tu sa opäť ponúka otázka, prečo by sa tak stalo iba v jednej časti lesa?

Ohľadom záhadného tvaru stromov kolujú aj divoké špekulácie, ktoré hovoria, že za ich podivným tvarom je pristátie UFO, energetické polia či čarodejníctvo.

Vysvetlenie je možno prozaickejšie

Najlogickejším vysvetlením sa však javí byť, že stromy cielene ohýbali miestni lesníci, takéto drevo by potom mohli použiť na stavbu drevených lodí, alebo výrobu ohýbaného nábytku. Ani to však nikto zatiaľ nepotvrdil.

„Zatiaľ neexistuje žiadne konečné vysvetlenie," hovorí pre ScienceAlert Kilian Schoönberger, fotograf, ktorý oblasť zdokumentoval.

„Videl som veľa divokých a zvláštnych lesov v celej Európe, ale tento je jedinečný,“ tvrdí fotograf.

Krivý les patrí v Poľsku k obľúbeným turistickým destináciám, a je aj chránenou prírodnou pamiatkou. Ak by si sa rozhodol vydať sa na výlet či dovolenku k našim severným susedom, určite patrí k must see veciam.

My sme naňho zabudli, v Šanghaji ho mali za boha. Ladislav Hudec je autorom ikonických budov a prvého mrakodrapu Ázie

Cable News Network alebo aj CNN je americkým nadnárodným spravodajským kanálom fungujúcim už od roku 1980. A so svojím 24 hodinovým spravodajstvom istý čas patril k jediným televíziám, ktoré takéto vysielanie poskytovali.

Najväčší dojem na Američana spravil práve kontrast nášho hlavného mesta. Odkaz habsburskej éry v podobe palácov a historických domov je totiž v tesnom susedstve s typickými sovietskymi architektonickými experimentmi. A nad týmto všetkým dominujú novo vystavané výškove budovy s modernistickým rázom. 

„Architektonická extravagancia“

Miquela pohľad na našu obrátenú pyramídu prikoval k zemi. V článku s obdivom opisoval jej vzhľad, avšak zároveň nezabudol opomenúť aj jej aktuálny stav, čo sa týka hrdze, ktorá budovu rozhlasu pomaly rozožiera a nedá sa nevšimnúť. 

Zlyhaj, zlyhaj znova a zlyhaj lepšie, znie motto mladých, ktorí v bratislavských uliciach čítajú svoje básne

Táto budova je pritom kontroverzná nie len v našej krajine - kde sa ešte stále dokážu viesť debaty o tom, či je naším kultúrnym dedičstvom alebo skôr pripomienkou temných časov bývalého režimu. Miquel v článku spomenul, že denník Daily Telegraph budovu zaradil do svojho zoznamu najškaredších budov sveta, čím len podčiarkol jej svetovosť.

„Nadpozemská estetika“

Takéto oslovenie si vyslúžilo UFO strážiace Most SNP. Reportér ho opísal ako „lietajúci tanier na úrovni zeme, ako keby havaroval pri prílete z vesmíru.“ Motív UFA autora článku zjavne veľmi zaujal - sústredil sa aj na iné budovy, na ktorých sa stvárňuje mimozemská tematika. Patrí medzi ne Slovenská poľnohospodárska budova, ktorej hlavný vstup nápadne pripomína lietajúci tanier. 

Na potulkách mestom Miquel narazil aj na fontánu Družba na Námestí slobody. Aj keď bolo by čudné, ak by sa mu nepritrafila do cesty, keďže ide vôbec o najväčšiu fontánu v našej krajine. Jej kovová konštrukcia má pripomínať lipový kvet a práve z neho Miquel chytal „silné sci-fi vibrácie“.

Nad Bratislavou sa nachádza opustená vojnová základňa. Nonstop nabité protilietadlové rakety vystriedal bordel a vandali

Reinterpretovaný brutalizmus 

V roku 2018 sa Bratislave odohrával Sreet Art Festival v rámci ktorého sa do hlavného mesta dostalo viacej farby. Mimo iné to „schytal“ aj Hotel Kyjev. Umelci ho celý prefarbili, používali na to len bielu a hnedú farbu, pričom vyfarbovali jednotlivé okná ako políčka. Vznikla z toho neprehliadnuteľná a pútavá atrakcia pre oči. Reportér CNN, samozrejme, nemohol vynechať ani túto budovu. 

Medzi zástupcov modernej architektúry Miquel zaradil sídlo rakúskej stavebnej firmy Strabag, ktorého súčasťou je dom, ktorý vytŕča z jeho oceľovo-sklenenej fasády. Zaujali ho aj tri veže od renomovanej architektonickej spoločnosti Zaha Hadid v Sky Parku či zrekonštruovaná Jurkovičová tepláreň.

Sandy Hazelip, lekárka a lektorka, a jej najlepšia priateľka Ellie Hamby, dokumentárna fotografka, započali svoju cestu 11. januára, pričom o všetkom informovali na svojom vlastnom blogu s názvom Around the World at 80 (Okolo sveta v 80-tke).

Travel blogeri pre Brainee: Aké miesta doma i v zahraničí odporúča Milan bez mapy, Janka Travelhacker či Martin Navrátil?

Začali na Antarktíde

A že to zobrali poriadne poctivo. Ich prvou destináciou bola Antarktída, takže museli na lodi preplávať Drakovým prielivom medzi najjužnejším cípom Južnej Ameriky a Južnými Shetlandskými ostrovmi v Antarktíde.

V blogovom príspevku napísanom z ich prvej destinácie si priateľky, ktoré žijú v Texase, pripomenuli, ako ich výlet vyvolala „prechodná poznámka od Sandy k Ellie pred piatimi rokmi“.

„Raz neskoro v noci sme sedeli okolo stola, pracovali sme a Sandy úplne z ničoho nič povedala: ‚Ellie, čo keby sme sa nevydali na cestu okolo sveta o 80 dní, keď máme 80?‘,“ spomenula si dvojica.

Po Antarktíde Hazelip a Hamby cestovali na Veľkonočný ostrov, čilské územie známe svojimi archeologickými náleziskami, a potom do Argentíny. Podľa blogu dvojice ich februárová návšteva Argentíny nahradila ich predtým plánovanú destináciu Peru.

FOTO Tyrkysová voda a dychberúce výhľady. Toto sú podľa turistov najkrajšie pláže sveta

Jazda na koni aj ťavách

„Pre politické násilie v Peru a najmä v oblasti Machu Picchu sme museli túto časť našej cesty zrušiť.“ Rozhodne však neľutovali a v Argentíne si užili tanec aj jazdu na koni.

Odtiaľ priateľky navštívili Fínsko a Severný pól, ako aj Koloseum v Ríme. Po výlete do Londýna odcestovali do Zanzibaru, Zambie a Egypta, kde videli pyramídy a jazdili na ťavách.

Po viac ako 40 dňoch cestovania navštívili Indiu a potom Nepál, následne si to namierili do Japonska a Bali. Stále však nešlo o ich konečnú destináciu. Tou sa stala až Austrália, kam dorazili v apríli.

Na takúto cestu by sa zrejme neodvážili ani mnohí mladší ľudia. Babičky však jasne ukázali, že sú mladé duchom. Celú svoju cestu poriadne zdokumentovali nielen na svojom blogu, ale aj na sociálnych sieťach. Na Instagrame nazbierali cez 20-tisíc sledovateľov, na TikToku dokonca vyše 50-tisíc.

Priatelia po celom svete

Celkovo navštívili 18 krajín na všetkých siedmich kontinentoch. A aby toho nebolo málo, počas cesty často nosili rovnaké tričká so svojou podobizňou. A čo bola podľa nich najlepšia časť cesty?

Pre CNN Ellie povedala, že to boli ľudia, ktorých počas svojej cesty stretli. „Milujeme všetky pamiatky, ktoré sme videli, ale najviac si pamätáme ľudí, ktorých sme stretli,“ povedala. „Stretli sme niektorých z najúžasnejších, najláskavejších a najpriateľskejších ľudí na svete. Teraz máme priateľov po celom svete, ktorých nadovšetko milujeme.“

Východňar vo švece: Ľudia v Kanade nie sú veľmi pozitívni, liter benzínu stále stojí okolo jedného eura

Okrem toho zdôraznila, že nešlo o dovolenku, ale skôr dobrodružstvo. „Vždy hovoríme, že keď sme s tým začínali, neplánovali sme dovolenku,“ vysvetlila. „Plánovali sme dobrodružstvo. A každý jeden deň bol dobrodružstvom.“

Dlho doma nezostanú

Pri úvahách o jednej veci, ktorá im pomohla komunikovať v každej krajine, ženy pre CNN povedali, že to boli ich úsmevy.

„Viete, ľudia sa nás často pýtajú na jazyk, ako ho zvládame,“ povedala. „So Sandy hovoríme, že existuje jeden jazyk a tým je úsmev. A zistili sme, že to robí zázraky, pretože sme si často uvedomovali, že sa tam nehovorí po anglicky. Ale úsmev pokrýva všetky jazyky.“

Aj keď sa dvojica nerozlučných kamarátok medzičasom vrátila domov, aby si užili oddych, dlho zrejme nečinné nebudú. Stihli sa totiž vyjadriť, že už plánujú ďalšie dobrodružstvo. Ktovie, možno sa po ceste zastavia aj na Slovensku.

O tomto výnimočnom úspechu informoval na sociálnych sieťach Peter Hliničan, ktorý sa spolu už roky venujú cestovaniu pod projektom Travelistan. Južný pól dosiahol včera večer o 20:16 nášho času.

Patrik Paulínyi: Viac ako Big Ben ma dokáže nadchnúť 500-ročný dub, fotiť vydry som chodil mesiac v -15 stupňoch

Stovky kilometrov v ukrutných mrazoch

Ešte predtým, ako na toto miesto dorazil, pred ním stálo 1100 kilometrov bieleho pekla. Tie prešiel za necelé dva mesiace. „V pláne je 20 až 25 kilometrov denne. Všetko závisí od počasia a poveternostných podmienok. Celú vzdialenosť ideme na lyžiach bez psov a ťaháme si 80 až 100-kilové sane,” napísal Martin na svojom blogu pred cestou.

A rozhodne to nebola žiadna prechádzka rozprávkovo zasneženou krajinou. Na pobreží teplota klesá na približne mínus 20 °C. „Čím budeme bližšie k pólu, tým bude chladnejšie – teplota bude atakovať aj 50 °C. Avšak pocitová teplota bude niekde pri mínus 60 °C. Táto zima je suchšia, pretože budeme vo vnútrozemí, ale pocit chladu bude silnejší.”

Počas celej cesty trojčlenná medzinárodná skupina (Nórka, Angličan a Slovák) spala v stane, vodu pila zo snehu, ktorý si roztopili a jedla väčšinou dehydrovanú stravu. „Každý z nás musel preukázať nielen svoje schopnosti, ale aj mať skúsenosti s polárnymi oblasťami. Je to podobné, akoby niekto chcel ísť komerčne na Everest a organizátori sa ho spýtajú, či už bol na sedemtisícovke. Ľudí bez skúseností prosto neberú a musia sa za vás zaručiť ľudia, ktorí s vami boli.”

Cestovali ako tovar

Letel trasou Viedeň – Barcelona – Santiago de Chile – Punta Arenas. V poslednej menovanej destinácii si zbalili sane a odleteli zásobovacím lietadlom na okraj Antarktídy. „Treba povedať, že tu neexistujú žiadne mestá, kde by pristávali klasické linky. Len veľké zásobovacie lietadlá, ktoré dovážajú tovar k základniam. My vlastne pocestujeme ako tovar,” napísal na blogu.

Kam letieť priamo z Bratislavy? Do týchto miest môžeš letieť za pár drobných a nemusíš cestovať na Schwechat

A čoho sa najviac obával? „Bieleho pekla. Len si predstavte: nikde nič, len biela farba. Obzor biely, zem biela, obloha biela a 24-hodinové svetlo, lebo ideme vtedy, keď je polárny deň, resp. leto.”

Jeho kolega Peter na Instagrame napísal, že posledný deň, tesne pred dosiahnutím Južného pólu, sa mu spravila omrzlina na tvári, no znel nesmierne šťastne. Okrem toho ho čakala zrejme posledná noc v stane.

S chalanmi z Travelistanu sme sa rozprávali aj v našom podcaste Not Sorry to Think. Epizódu si môžeš vypočuť nižšie, prípadne na Apple Podcasts či Podmaze.

Psie záprahy sú zromantizovaná predstava

Je nutné dodať, že na Južnom póle bolo už množstvo Slovákov. Všetci, s výnimkou Martina Navrátila a Petra Valušiaka, však využívajú možnosť leteckej prepravy, kedy sa dá tento bod dosiahnuť za približne tri dni.

Možno sa sám seba pýtaš, prečo pri výprave naprieč Antarktídou nevyužila skupina snežné psy. Aj na to má Martin odpoveď: „Takéto expedície sa už dlho nerobia aj preto, že psy potrebujú obrovské množstvo jedla, a to je, samozrejme, nejaká váha. O tom sa veľa nehovorí, ale psy sa na dávnych cestách jedli. Tým sa znižovala záťaž. Slabšie kusy zastrelili a predhodili ostatným psom. Psie záprahy na pól, to je už viac-menej zromantizovaná predstava.”

Bájna krajina

Krajinu plnú bohatstva a zlata, ktorého hodnotu domorodé obyvateľstvo nevie doceniť. Je ešte bohatšia, než ríša, ktorú pred desiatimi rokmi dobyl Cortés. civilizovaného, teda nášho sveta, sa tam síce ešte nikto nedostal, ale on už vie, kde má túto krajinu hľadať a chce ju získať pre španielsku korunu. 

Kráľovi Karolovi I. pri týchto slovách viac netreba. Dáva mužovi dekrét a poveruje ho obsadením celého územia, ktoré ponesie názov Nová Kastília. Keď sa mu to podarí, automaticky sa stane jeho guvernérom.

Exotika, domorodé tance a biele pláže. Tieto ostrovy sú posledným miestom na Zemi, ktorý môžeme nazývať rajom

Mužom, ktorému sa vydaním spomínaného dekrétu splnil dávny sen, je Francisco Pizzaro. Má síce už 58 rokov, no cíti sa plný síl a vidina nesmierneho bohatstva, spojená s predstavou, že práve on bude kdesi ďaleko zástupcom španielskeho kráľa, mu vlieva nové. Až sa mu nechce veriť, že to všetko môže byť onedlho pravda.

Nový život v Novom svete

V detstve a v mladosti by si na také čosi ani len netrúfol pomyslieť. Narodil sa ako nemanželský syn chudobnej vidieckej ženy a vojaka, bol prostým pastierom ošípaných a nikdy sa nenaučil čítať ani písať. V podstate teda nemal žiadne predpoklady na to, aby sa stal významným mužom, ktorý by sa mohol zapísať do histórie.

Dobrodružná povaha sa však ukázala dôležitejšia než stavovská príslušnosť, a doba, v ktorej Pizarro žil, práve takýmto ľuďom priala. A kde inde by sa dalo začiatkom 16. storočia zažiť väčšie dobrodružstvo, získať sláva a možno aj nejaký majetok, ako za oceánom, v nedávno objavenom Novom svete. Putovali tam mnohí, tak prečo by nemohol aj on?

Opustil teda rodné Trujillo a odišiel do Sevilly. Vo februári 1502 z tamojšieho prístavu vyplávalo tridsať lodí, na palubách ktorých sa do Nového sveta viezli španielski kolonisti. Bola to najväčšia flotila, aká tam dovtedy zamierila. Viedol ju Nicolás de Ovando y Cáceres, nový guvernér ostrova Hispaniola, kam spolu s ním smerovalo 2 500 osadníkov.

Francisco Pizarro.

Wikipedia/Amable-Paul Coutan

Francisco Pizarro bol jedným z nich a v novom pôsobisku sa mu aj celkom darilo. Sprvu sa síce iba ako vojak zúčastňoval dobyvačných výprav, časom sa ale dokázal osamostatniť a založil si vlastnú plantáž. Pracovali mu na nej otroci, ktorých získaval tak, ako to u kolonistov bolo bežné. Jednoducho si ich „ulovil“ medzi domorodcami.

Do Nového sveta ale neprišiel, aby sa stal majiteľom plantáže. Dobrodružstvo a najmä vidina zlata, ktorým mal novoobjavený kontinent oplývať, boli lákavé a conquistadori, čiže španielski dobyvatelia, kvôli nemu prenikali čoraz hlbšie do vnútrozemia. Pizarro sa teda v roku 1513 pridal k výprave Vasca Núñeza de Balbou, ktorá mala preskúmať územie dnešnej Panamy.

Prešli ho naprieč, až dorazili na pobrežie Tichého oceánu. Počas výpravy sa však dozvedeli, že na juhu leží bohatá ríša, v ktorej je neuveriteľné množstvo zlata. Dá sa povedať, že od tej chvíle nemyslel Pizarro na nič iné, len ako túto krajinu nájsť, dobyť ju a získať bohatstvo, ktorým oplýva. 

Tak predsa existuje!

Prešlo však ešte dlhých šesť rokov, kým sa k tomu dostal. Medzitým obchodoval s domorodcami, alebo bojoval v lokálnych vojnách s miestnymi kmeňmi. Práve tam spoznal Diega de Almagru, rovnakého dobrodruha ako bol on.

Tiež chcel objaviť bohatú ríšu a zlato, takže veľmi rýchlo našli spoločnú reč. Ich chuť ešte vzrástla, keď sa dozvedeli, že Hernando Cortés (inak Pizarrov vzdialený príbuzný) dobyl ríšu Aztékov, kde objavil nepredstaviteľné množstvo zlata.

V roku 1524 sa vydali na prvú výpravu, skončila sa však fiaskom. Nielenže nič neobjavili, ale pri konfliktoch s domorodcami takmer prišli o život. Tak sa vrátili do Panamy, ale svojho plánu sa vzdať nechceli. Dva roky po neúspešnej ceste sa vydali na novú.

Sprvu to vyzeralo, že aj táto výprava skončí nezdarom, potom ale stretli loď, naloženú množstvom pokladov. Bolo to inkské plavidlo. Španieli sa od jeho posádky dozvedeli nielen to, že vyplávalo z mesta Tumbes, z krajiny nazývanej Pirú, ale tiež, že táto ríša je veľmi bohatá a aj steny v chrámoch sú tam obložené zlatom.

To dobyvateľov len utvrdilo v ich odhodlaní. Narazili však na problém, panamský guvernér už nechcel ďalšie ich cesty podporovať.

Pizzaro sa teda vrátil do Španielska, vymohol si audienciu u panovníka a povedal mu, že ríša, ktorú chce dobyť je ešte bohatšia než aztécka, ktorú ovládol Cortés. Karol I. jeho výpravu schválil. Dekrét, podľa ktorého sa mal stať guvernérom dobytých území, však medzi Pizarrom a Almagrom spôsobil roztržku. Utíchla, až keď svojho druha ubezpečil, že zo získanej koristi ho odškodní. 

Skreslené predstavy dobyvateľov

Ríša Inkov, ktorí si hovorili synovia Slnka, bola v tom čase veľká a bohatá. V období najväčšieho rozmachu, čo bolo ešte aj niekoľko rokov pred príchodom Španielov, sa rozprestierala pozdĺž západného pobrežia kontinentu na územiach dnešného Peru, Ekvádoru, Bolívie, Čile, Argentíny a čiastočne aj Kolumbie.

V posledných rokoch ju však veľmi oslabil boj o trón medzi synmi predchádzajúceho panovníka, v ktorom napokon porazil Atahualpa svojho nevlastného brata Huáscara a vydobyl si tak titul inku, teda absolútneho vládcu, považovaného priam za boha.

Machu Picchu.

Unsplash/Willian Justen De Vasconcellos

Predstava o domorodcoch žijúcich v divočine, s akou sem dobyvatelia prichádzali, však bola mylná. Inkovia boli vyspelým národom. Stavali cesty, dokonca aj naprieč močiarmi a pralesmi, budovali visuté mosty i dômyselné zavlažovacie systémy.

V hlavnom meste Cuzcu napríklad ústili všetky ulice do dvoch hlavných námestí, stáli tam prepychové chrámy a paláce, tie najhonosnejšie boli pokryté zlatom. Stredom ulíc viedli kamenné rúry, ktorými tiekla voda, na ktorej čistotu kládli veľký dôraz. Asi 80 kilometrov severozápadne od metropoly zase ležalo kultové mesto Machu Picchu.

Masaker v Cajamarce

Dobyť túto ríšu sa Francisco Pizarro vydal v januári 1531. So svojimi mužmi sa vylodil v Tumbese, kde počkal na posily, a potom zamierili do vnútrozemia. Vládcu ríše našli v meste Cajamarca, kde sa liečil zo zranení, píše HN.

Španieli tam dorazili po vyčerpávajúcom pochode a zdalo sa, že plány na pokorenie bohatej ríše budú musieť prehodnotiť. V meste a jeho okolí totiž táborili tisícky inkových vojakov, kým dobyvateľská „armáda“ pozostávala z asi 130 pešiakov a 40 jazdcov.

Atahualpa si bol vedomý svojej presily, a tak sa ničoho neobával. Keď mu dobrodruh navrhol stretnutie na námestí v Cajamarce, súhlasil. Prišiel v sprievode stráží, ani tie však nezabránili Pizarrovým mužom, aby inku zajali. Vzápätí sa rozpútalo peklo. Španieli zaútočili na domorodcov a doslova ich zmasakrovali. Celé to vraj netrvalo dlhšie ako pol hodiny a na mieste zostalo vyše 5-tisíc mŕtvych.

V Cajamarce Španieli zmasakrovali viac než 5-tisíc domorodcov.

Wikipedia/Girolamo Benzoni

Ako je možné, že dobyvatelia uspeli proti niekoľkonásobnej presile? Ich výhodou boli jednak jazdci, pretože takýto spôsob boja Inkovia nepoznali, a takisto strelné zbrane, ktoré im naháňali hrôzu. Španielov vďaka ich brneniam navyše považovali za nezraniteľných.

V inkovi získal Pizarro prominentného rukojemníka, prostredníctvom ktorého chcel ovládnuť celú ríšu. Atahualpa mu však odmietol akokoľvek pomáhať a ponúkol za seba výkupné. Jeho ľudia zakrátko zaplnili zlatom miestnosť s rozlohou 34 štvorcových metrov, a to až do výšky dvoch metrov! Potom už len čakali, kedy Španieli ich vládcu prepustia. Nedočkali sa, hoci to Pizarro sľúbil a výkupné si zobral. Atahualpu dal totiž ešte predtým popraviť.

Bohatstvo a moc si dlho neužil

Domorodci boli počínaním Španielov šokovaní a poprava panovníka ich natoľko ochromila, že dobyvateľom, ktorí postupovali na hlavné mesto, nekládli prakticky žiadny odpor. Pizarro a jeho muži tak mohli pokojne drancovať. Cuzco, do ktorého vstúpili 15. novembra 1533, vyplienili za niekoľko dní, ulúpené poklady si rozdelili medzi sebou a negramotný dobyvateľ si mohol konečne uplatniť guvernérsky dekrét, ktorý mu dal španielsky kráľ.

Formálne síce dosadil na trón nového inku, v skutočnosti ale vládol on so svojimi bratmi. Juanovi a Gonzalovi nakoniec v roku 1535 prenechal moc v Cuzcu a odišiel, aby založil nové hlavné mesto ríše a sídlo španielskeho miestokráľa Ciudad de los Reyes, dnešnú Limu.

Už onedlho ale čelil problémom. Najprv proti nemu povstal nový inka a vzoprel sa mu aj dlhoročný spolubojovník Diego de Almagro. Pizarrova vierolomnosť sa totiž neprejavila iba pri zajatí a poprave Atahualpu, ale aj vo chvíli, keď mal splniť sľub, že sa so svojím druhom rozdelí o korisť. Spor vyústil až do ozbrojenej konfrontácie. Pizarro poslal proti Almagrovi a jeho stúpencom vojsko, porazil ho, zajal a v júli 1538 dal za zradu popraviť.

Tým však spečatil aj svoj osud. Jeho sok mal totiž veľa prívržencov, ktorí čakali na vhodnú príležitosť, kedy sa budú môcť Pizarra zbaviť. Pomsta prišla v júni 1541. Osemnásti po zuby ozbrojení muži, vedení Almagrovým synom, vnikli do guvernérskeho paláca, Pizarra, ktorý práve večeral obstúpili a dobodali mečmi. Zomieral pomaly, smrteľnú ranu, ktorou by sa jeho trápenie skončilo, mu nedal nikto. Jeho palác potom votrelci vylúpili, a to tak dôkladne, že v ňom zostali iba holé steny.

Pozdĺž tejto dopravnej tepny sa hrdo vypínajú dva supermarkety, pár obchodov so všetkým možným a niekoľko klenotníctiev s exotickými čiernymi perlami z odľahlého ostrova Manihiki, píše portál iDNES.cz. Tak takto podľa obyvateľov polynézskych Cookových ostrovov vyzerá mesto…

Povedz Kia Orana

Dedina, pardon, mesto Avarua je metropolou celého ostrovného štátu a leží na ostrove Rarotonga, kde žijú celé tri štvrtiny všetkých obyvateľov – teda nejakých trinásť tisíc duší. Omamná atmosféra tropického raja ťa obklopí hneď, ako vyjdeš z malého letiska. Než stačíš povedať Kia Orana, máš na privítanie okolo krku veniec lei zo sladko voňajúcich kvetov.

Pozdrav Kia Orana je tým najdôležitejším, čo je dobré si zapamätať z miestnej maorčiny. Ľudia sa ním častujú od rána do večera. Keby ti náhodou vypadol z hlavy, stačí sa pozrieť na ešpézetku na najbližšom aute. Je totiž oficiálnou súčasťou ostrovných registračných značiek.

V záhadnom Krivom lese v Poľsku rastú stromy do tvaru písmena J, odborníci to nevedia vysvetliť

Pridaj podľa vzoru miestnych k pozdravu ešte odzbrojujúci úsmev, strč si kvet za ucho a zaručene splynieš s davom. 

Bubny a liečba liana

Na úpätí vnútrozemských hôr Rarotonga je dedina Highland Paradise. Tam, na posvätnej plošine „marae“, vystavanej z machom obrastených balvanov, si môžeš za tmy vypočuť príbeh dávnej bitky, v ktorej miestny kmeň porazil obyvateľov susednej dediny.

Cookove ostrovy: Posledný raj na zemi

Twitter/Flowx

Dávne príbehy rozprávajú aj domorodé tance sprevádzané diabolsky rýchlym bubnovaním na drevený bubon „päté“. Sporo odeté tanečnice zvodne pohybujú bedrami do splašeného rytmu a ich svalnatí partneri zase nohami.

Ak sa ti z krás a vôní Rarotongy či z tropických koktailov príliš zatočí hlava, je poruke pomoc v maorskom štýle. Miestny liečiteľ Pa Teruaa ponúka všemožné bylinky vrátane papájí, chilli papričiek alebo burinových lián, ktoré rastú v okolí.

Bylinnou liečbou dokáže – aspoň podľa svojich vlastných slov – vyliečiť všetko od „opice“ po rakovinu. Len dúfaj, že ti nepredpíše šťavu z plodov noni s jablčným octom. Zázračný plod vyzerá ako žltobiely vred, páchne po zhnitom mäse a chutí zhruba podobne.

Trojuholník slasti

Bora-Bora už je obohraný a Havaj je zase úplne americký. To ale vôbec nevadí, pretože na zozname najkrajších ostrovov sveta a zároveň na tichomorskom tropickom slnku sa vyhrieva ešte jeden klenot.

Ostrov Aitutaki je niečo ako koralový ostrov v štádiu zrodu. Jeho lagúna hrá všetkými mysliteľnými odtieňmi na modro, má tvar takmer dokonalého rovnoramenného trojuholníka, ale skutočnými víťazmi v jeho nadšenom obdivovaní sú milovníci všetkého živého.

Plytké vody lagúny sa hemžia pestrofarebnými rybkami. Najväčším zážitkom však je, keď sa v zornom poli objaví dvojmetrový tmavý tieň. To sa vyrastený samec vráskavca hrboľatého priplával pozrieť, či mu kapitán člna nehodí do vody niečo pod zub.

Vtáky aj osobité omše

Lagúnový trojuholník lemuje pätnásť neobývaných ostrovčekov zvaných „motu“. Každý z nich priťahuje tropickými lesmi a po obvode biele ľudoprázdne pláže. Žijú na nich morskí vtáci, ktorí sa ešte nenaučili báť ľudí.

Zaujímavosťou je, že na ostrovčeku zvanom One Foot Island funguje asi najmenšia poštová pobočka sveta. 

Najrušnejšie je na ľavej strane „trojuholníka“. Tam erózia akoby pozabudla na kúsok zeme dlhý asi osem kilometrov, kde žijú necelé dve tisícky obyvateľov.

Ako druhý najnavštevovanejší z Cookových ostrovov má Aitutaki asfaltovú cestu dookola, hŕstku obchodíkov, bankomat a ešte niečo – najstarší kostol celého súostrovia. Kresťanstvo tam dorazilo roku 1821 s anglickými misionármi. Gospely pri nedeľnej omši vo veľkej budove z koralových blokov pripomínajú koncert miestnych „hitmakerov“. Hneď po lagúne a plážach je tento kostol najväčšou atrakciou ostrova.

Portál iDnes.cz patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee. 

Počas hlavnej sezóny cyklisti usilovne šliapu do pedálov po diaľkovej európskej trase, ktorá sleduje mohutný tok Dunaja. V úseku medzi Komárnom a Štúrovom obídu najjužnejší bod Slovenska a za krátku chvíľu presvištia okolo domčekov dediny Žitavy, teraz časti obce Radvaň nad Dunajom. Tam môžu uvidieť kovové monštrum pamätníka, na ktorého špici sa nápadne vyníma polmesiac. A pripomína jednu veľmi zaujímavú historickú udalosť, píše Jakub Hloušek z iDnes.cz

Písala sa jeseň roku 1606. Vtedy ešte neprebehli regulácie vodných tokov a blízko dnešnej dediny sa do Dunaja vlievala rovnomenná rieka. Pri pôvodnom sútoku, ktorý dnes pripomína už iba názov dediny, sa vtedy potvrdila výnimočná dohoda, ktorá ukončila dlhých pätnásť rokov vojny medzi Habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou.

Na tento ostrov sa turisti nedostanú. V druhej svetovej vojne zohral zásadnú úlohu, dnes tu žije len 40 ľudí

Žitavský mier znamenal mimoriadny politický zlom. Habsburská ríša uznala všetky turecké teritoriálne zisky a zaplatila jednorazový poplatok. Avšak od tejto chvíle prestal cisár odvádzať sultánovi pravidelný ročný tribút. A predovšetkým vyjednávači oboch krajín prvýkrát vzájomne konali ako rovnocenní partneri. Habsburská strana konečne opustila doteraz podriadenú úlohu.

Mierová dohoda sa uzavrela na dvadsať rokov, čo znamenalo, že osmanská moc zakolísala. Žitavský mier súčasne ukončil povstanie sedmohradského vojvodu, tureckého spojenca a posmrtne aj maďarského národného hrdinu Štefana Bočkaja.

Pri pamätníku sa nachádza panel so základnými informáciami. Bohužiaľ je ale umiestnený na strane k ceste a nie k cyklotrase.

iDnes/Jakub Hloušek

Pamätník Žitavského mieru ozdobil dedinu pri príležitosti výročia štyroch stoviek rokov, ktoré uplynuli od uzavretia dohody. V okolí však nájdeš aj ďalšiu zaujímavosť, ktorá pripomína krátke panovanie Turkov. Za východným okrajom obce Iža, zhruba 400 metrov juhovýchodne od vyhliadkovej veže pri cyklotrase, sa v zátopovej nive Dunaja ukrýva Turecký most (Török híd). Hoci presné dáta chýbajú a jeho sloh odporuje tradičnej osmanskej architektúre, medzi miestnymi sa hovorí, že pochádza z tureckých čias.

Pozostatky Tureckého mosta pri obci Iža

iDnes/Jakub Hloušek

Dedina Iža sa pýši ešte ďalším unikátom – troskami rímskeho tábora Kelemantia, ktorý tvoril súčasť hraničnej línie pevností (Dunajský limes). Kelemantia nedávno obohatila Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Sedem striel pri Leviciach

Žiadny mier netrvá večne. Ostatne aj ten „žitavský“ bol porušený. Preto sa teraz od maďarských hraníc prenesieme hlbšie do vnútra Slovenska. Okresné mesto Levice predstavuje peknú poldennú zastávku počas dlhšej cesty. Tamojšiemu centru dominujú masívne zvyšky mohutného hradu, ktoré poskytujú dôstojné zázemie expozíciám regionálneho Tekovského múzea.

Turci ťahali na Levice viackrát. A roku 1663 mesto obsadili. V hradnej bašte, kde sa pôvodne nachádzala kaplnka, si zriadili svoju modlitebňu. Budove sa dodnes hovorí „mešita“. O osem mesiacov neskôr sa karta obrátila a cisárskí získali mesto späť. Osmani sa však skonsolidovali a 19. júla 1664 sa obe vojská stretli v legendárnej bitke pri Leviciach.

Panel podrobne zobrazuje slávnu bitku pri Leviciach.

iDnes/Jakub Hloušek

Proti sebe vtedy stálo až 50-tisíc bojovníkov. Turecké vojsko predstavovalo zaujímavý koktail, bitky sa zúčastnili paramilitárne jednotky Krymských Tatárov aj kresťanskí Rumuni z Valašska a Moldavska. Habsburským silám velil mýtický Raduit de Souches, ktorý predtým zachránil Brno pred Švédmi. Tam je tiež vo vnútri kostola svätého Jakuba pochovaný.

Šťastie sa nakoniec priklonilo k cisárskym. A neskôr sa ukázalo, že tým začal koniec slávy osmanského impéria. Na bojovom poli zostalo okolo osem tisíc Turkov, zato straty cisárskych boli minimálne. Brutálnu bitku však neprežil hlavný kapitán slovenských horných miest Štefan I. Koháry.

História hradu v Leviciach začala koncom 13. storočia.

iDnes/Jakub Hloušek

Na samej periférii Levíc sa v malom parčíku ukrýva malá kaplnka. Pietne upravené okolie svätyne dopĺňajú infopanely venované bitke. Tu vraj Štefana Koháryho zasiahlo magických sedem striel. Podľa povesti sa jeho telo padlo z jazdeckého sedla, avšak noha srdnatého kapitána zostala pevne uväznená v strmeni, kôň sa splašil a jazdca zabil.

Slovensko je rajom jaskýň. Ktoré môžeš navštíviť, aká doslova mizne a prečo je jedna svetovým unikátom?

Mŕtveho kapitána našli medzi poľami západne od dediny Hronskej Kosihy a práve tu sa uprostred lánov nachádza Koháryho kaplnka. Vydali sme sa k nej od zastávky Hronských Kľačanov. Výpravu som schválne nasmeroval do obdobia, kedy pole nebolo zarastené, pretože ku kaplnke nevedie žiadny chodník. Zničená opustená svätyňa vyžarovala aj napriek schátranosti tajuplné kúzlo.

Koháryho kaplnka

iDnes/Jakub Hloušek

Pamätný park krvavého masakru

Zatiaľ čo Levice symbolizujú predzvesť úpadku Osmanskej ríše, obec Plášťovce podáva svedectvo o jej expanzii. Plášťovce ležia vo vnútri východného cípu okresu Levice a výletníkov prekvapia neobvyklým pamätným areálom, ktorý zatiaľ v rade máp chýba.

Na juhozápad od obce, približne 600 metrov od križovatky, sa vedľa cesty smerom na Šaľu týči malá dedinská svätyňa. Nazýva sa Turecká kaplnka a pripomína udalosť, kedy sa tu v auguste roku 1552 stretli uhorské vojská s Osmanmi. Boja sa okrem domácich zúčastnili Moravania, ďalej nemeckí pešiaci aj žoldnieri z Talianska.

Pamätný park v Plášťovciach

iDnes/Jakub Hloušek

Početne boli sily vyrovnané, obe strany nasadili zhruba desaťtisíc mužov. Išlo o prvú veľkú bitku s tureckými vojskami na území Slovenska. Kresťanská armáda tu v krvavej režbe utrpela totálnu porážku. Najdrsnejšie dopadol rakúsky veliteľ spojeneckých vojsk, Turci ho odviezli do Istanbulu, narazili na kôl a zašitého vo vreci utopili.

Pamätný park, ktorý sa rozprestiera priamo oproti kaplnke, nemožno prehliadnuť. Za smerovníkom a malým parkoviskom sa uprostred rozľahlej lúky týčia vysoké stožiare. Na nich sa vo vetre vlní vlajka Uhorska aj turecký prápor. A k oblohe čnie kríž a polmesiac. Stranou sa potom trepotá zástava Moravy, neďaleko sa nachádza drevený sikulský stĺp.

Pamätný park v Plášťovciach

iDnes/Jakub Hloušek

Pamätný park pri pohľade od cesty pôsobí veľmi sugestívne. Park štýlovo dopĺňa model kanónu a bohatá plejáda infopanelov. Text obsahuje slovenskú a maďarskú mutáciu, narazil som však aj na nemeckú a tureckú verziu. Z amatérskeho prevedenia infopanelov je vidieť, že park vybudovali nadšenci, bez vysokých investícií, zato s elánom!

Zázemie parku tvorí jednoduchá útulňa a za smerovkou k WC sa v lese ukrýva drevená kadibudka. Obsah textu je však plne profesionálny. Zaujala ma šípka, ktorá smerovala k rozhľadni. Tá je súčasťou náučného chodníka zasväteného známemu protitureckému bojovníkovi Jiřímu Thurymu.

Pamätný park v Plášťovciach

iDnes/Jakub Hloušek

Škrabem sa hore do svahu a zrazu sa na temene návršia predo mnou objavil klasický poľovnícky posed. Celkom som sa pobavil. A z výhľadu sme boli nadšení. Za opustenými sadmi žiarili Plášťovce a nad nimi sa vypínali južné stráne Krupinskej planiny.

Cestovateľom, ktorí prídu na severovýchodné pobrežie ostrova, sa naskytne unikátny pohľad na starobylú indiánsku civilizáciu. Nájdu tam veľkolepé chrámy, svätyne, ale aj námestia či oltáre, spojené s prastarými rituálmi miestnych. Nachádza sa tam aj pieskovcová doska Titikala, o ktorej sa hovorí, že  z nej andský boh tvorca Viracocha vytvoril Slnko a Mesiac.

Mesto Inkov Flickr/Corina Medrano

Prevratný poľnohospodársky nápad

​Návštevníci, uchvátení historickými miestami a nádherným výhľadom na pohorie Cordillera Real, si niekedy ani nevšimnú terasovité polia, ktoré sa vinú po úbočiach ostrova. To je však chyba, pretože zdanlivo jednoduché útvary poľnohospodárskeho inžinierstva pomohli Inkom vybudovať najväčšiu ríšu v histórii Južnej Ameriky. Píše BBC.

Tieto terasovité polia, známe ako andény sú roztrúsené po centrálnych Andách. Prvýkrát boli skonštruované asi pred 4 500 rokmi starovekými kultúrami v celom regióne a zdokonalili ich Inkovia, ktorí sa objavili v 12. storočí a boli majstrami v osvojovaní a prispôsobovaní techník, stratégií a systémov z iných spoločností.

​„Andény boli kreatívnym spôsobom, ako sa postaviť proti terénu a možnosťou, ako efektívne pestovať plodiny, " hovorí Cecilia Pardo Grau, kurátorka súčasnej výstavy Britského múzea v Peru.

Machu Picchu Unsplash/Jeremiah Berman

Terasovité polia ​umožnili andským komunitám prekonať náročné prostredie so strmými svahmi, tenkou pôdou, extrémnymi a prudko kolísajúcimi teplotami a mizivými alebo sezónnymi zrážkami. Andény napájané umelými bazénmi a prepracovanými zavlažovacími systémami výrazne rozšírili plochu obrábanej pôdy. Šetrili tiež vodu, znížili eróziu pôdy a vďaka kamenným múrom, ktoré cez deň absorbovali teplo a v noci ho uvoľnili, chránili rastliny pred silnými mrazmi.

To umožnilo farmárom pestovať desiatky rôznych plodín, od kukurice a zemiakov až po quinou a koku, z ktorých mnohé by inak v regióne neprežili. Výsledkom bol obrovský nárast celkového množstva vyrobených potravín.

kukurica v Peru Unsplash/Alexander Schimmeck

Prírodný amfiteáter

​Okrem ich praktických výhod majú andény aj umelecké kvality a tvoria obrovské geometrické vzory na krajine. Niektoré vyzerajú ako majestátne zelené schodiská vytesané do úbočia hôr, zatiaľ čo iné sú tvorené súbormi sústredných kruhov, ktoré upútajú pozornosť ako optická ilúzia.

Jednou z najpôsobivejších je peruánska archeologická lokalita Moray, ktorá pripomína prírodný amfiteáter. Nachádza sa asi 50 km severne od bývalého hlavného mesta Inkov Cuzco, vo výške 3 500 m nad morom a ukazuje, ako sa andény používali na vytváranie rôznych mikroklím.

​Vďaka rôznym dizajnom, veľkostiam, hĺbkam a orientáciám terás je totiž teplotný rozdiel medzi najvyššou a najnižšou asi 15°C. Moray sa označuje ako „poľnohospodárska výskumná stanica“: boli tu objavené vzorky pôdy z celej ríše a výskumníci tvrdia, že Inkovia mohli túto lokalitu použiť na experimentovanie s postupmi, ako je striedanie plodín, domestikácia a hybridizácia.

Staroveké poľnohospodárstvo v Peru Unsplash/Willian Justen de Vasconcellos

Expanzia Inkov

​Sofistikované poľnohospodárske techniky, ako sú andény, zohrali zásadnú úlohu pri expanzii ríše Inkov, ktorá bola známa ako Tawantinsuyu a pokrývala veľkú časť dnešného Peru, západnej Bolívie, juhozápadného Ekvádoru, juhozápadnej Kolumbie, severozápadnej Argentíny a na vrchole severného Čile.

Jedna z najstarších dochovaných správ o ich použití pochádza od Garcila de la Vega (1539-1616), syna inckej šľachtičnej a španielskeho dobyvateľa. Po zaujatí nového územia začali Inkovia rozširovať množstvo poľnohospodárskej pôdy privádzaním skúsených inžinierov, ako poznamenal de la Vega vo svojej knihe Kráľovské komentáre Inkov. 

„Po vykopaní zavlažovacích kanálov vyrovnali polia a urovnali ich, aby sa zavlažovacia voda mohla primerane distribuovať,“ napísal. „Postavili terasy na horách a svahoch, všade tam, kde bola dobrá pôda... Takto sa celý kopec postupne obrábal, plošiny sa sploštili ako schody na schodisku a využívala sa všetka obrábateľná a zavlažovateľná pôda. "

Tento prístup k poľnohospodárstvu, umožnil Inkom zhromaždiť veľké prebytky potravín na použitie počas období sucha, záplav, konfliktov a iných ťažkých období.

Váránasí leží na brehoch rieky Gangy v severnej časti Indie a už od samého začiatku bolo pútnickým miestom. Starobylé mesto je hlavným náboženským centrom hinduistov, ktorých je na svete približne 1, 2 miliardy a zohralo aj kľúčovú úlohu pri rozvoji budhizmu. Predpokladá sa totiž, že práve tu založil Budha svoje náboženstvo v roku 528 pred Kristom.

Hinduisti veria, že Váránasí je tým najlepším miestom na spokojnú smrť, pretože tu môžu dosiahnuť mókší (oslobodenie z kolobehu života). Naše kroky sem však neviedla cesta za očistením duše, skôr nám išlo o naše brucho. Prišli sme sem totiž ochutnať miestne vegetariánske špeciality. Píše BBC.

Raj vegetariánov

V Indii 80% ľudí vyznáva hinduizmus a 20% celkovej populácie sú vegetariáni. Bezmäsité jedlá tam preto môžeš nájsť na každom kroku. 

„Moja rodina a ja sme boli čistými vegetariánmi po celé generácie. Odmietame čo i len piť vodu v domácnosti, kde sa konzumuje mäso," hovorí Rakesh Giri, miestny šofér.

Rovnako ako väčšina obyvateľov Váránasí, Giri je horlivý šivaista (uctievač boha Šivu). A keďže stúpenci Šivu veria, že je vegetariánskym bohom, on a väčšina ostatných obyvateľov Váránasí dodržiavajú prísnu sattvickú („čistú vegetariánsku“) stravu.

guru Unsplash/Frank Holleman

​Sattvická strava sa spája s cvičením jogy a Ajurvédou. Ide o potraviny, ktoré by mali ľuďom pomáhať nájsť harmóniu a kľud v živote. Patrí sem napríklad čerstvá zelenina a ovocie, klíčky, obilniny, oriešky, mungo fazuľky, ryža basmati, med, koriander, bazalka a ďalšie potraviny. 

Vegetariánska strava obyvateľov Váránasí je silno ovplyvnená tunajším zmyslom pre spiritualitu.

Sattvické menu je založené na ajurvédskych princípoch a dodržiava najprísnejšie štandardy vegetariánstva predpísané Sanatana dharmou, absolútnou formou hinduizmu. Tá napríklad zakazuje pri varení používať cibuľu a cesnak, pretože údajne rozvíjajú hnev, agresivitu a úzkosť.

zena Unsplash/Evgeny Nelmin

​Zákaz mäsa

Kedysi sa v mnohých reštauráciách vo Váránasí podávalo mäso pre západných turistov a nevegetariánskych hinduistických pútnikov. Miestna sattvická kuchyňa sa jedla predovšetkým doma, no v roku 2019 hinduisticko-nacionalistická vláda BJP zakázala predaj a konzumáciu mäsa v okruhu 250 metrov od všetkých chrámov a pamiatok v meste.

To povzbudilo reštaurácie, aby začali ponúkať miestne vegetariánske a sattvické recepty, ktoré sa v miestnych domácnostiach odovzdávali po generácie, ale pre návštevníkov predtým neboli dostupné. 

jedlo Flickr/Chang Ju Wu

​Vegetariánsky trend

Miestna kuchyňa sa stáva čoraz populárnejšou a vynachváliť si ju nevie ani šéfkuchár Vikas Khanna, ocenený Michelinskou hviezdou. 

„Zbožňujem pohánkové palacinky, ktoré sa podávajú v chráme vo Váránasí. Predstavil som ich hosťom vo svojej kuchyni na Manhattene, " vysvetľuje slávny kuchár.

Ďalší michelinský kuchár Atul Kochhar zase pomenoval svoju indickú reštauráciu v Londýne Benares, čo bol názov Váránasí počas britskej nadvlády. Šéfkuchár dokonca napísal kuchársku knihu, ktorá vychádza z miestnej stravy a predstavuje vegetariánske fusion recepty, ako sú cícerové palacinky či tradičný paradajkový šalát.

V období prohibície mal pôvodný majiteľ hotela WB Skirvin románik s komornou Effie, ktorý skončil nechceným tehotenstvom. Aby sa vyhol škandálom a zachoval si svoju povesť, rozhodol sa slúžku zamknúť v hotelovej izbe na 10. poschodí. Tam strávila tehotenstvo, ani po pôrode ju však Skirvin nechcel púšťať von a Effie upadla do depresie. Nakoniec vyskočila von z okna aj so svojím novorodeniatkom. Obaja zahynuli bez toho, aby si to všimli napríklad médiá. 

Effie bola považovaná za ženu „ľahších mravov“ a odvtedy sa množia svedectvá mužov, ktorí boli v hoteli ubytovaní a údajne počuli ducha ženy, ktorý s nimi chcel súložiť, keď boli sami v izbách.

Iní zase hovoria, že pri sprchovaní videli postavu nahej ženy. Jeden bývalý návštevník opísal, že bol počas svojho pobytu sexuálne napadnutý neviditeľnou entitou. Zamestnanci tvrdia, že počas rokov videli, ako sa predmety pohybujú samé od seba a v noci nie sú ničím výnimočným zvláštne zvuky, ozývajúce sa z izieb i na chodbách hotela. 

hotel Facebook/Flintco

​Effie a jej dieťa nie sú jedinými ľuďmi, ktorých v hoteli Skirvin stretla tragédia. Prvý manažér tohto hotela sa zastrelil v roku 1913. Napriek tomu, alebo možno aj vďaka strašidelným legendám, si do hotela našli cestu mnohé slávne osobnosti. Napríklad americkí prezidenti Ronald Reagan a Harry Truman, či umelci ako Elvis Presley a Paul McCartney, píše BBC.

Pomôž mi

„Ľudia nám hovoria, že svetlá v izbe v noci blikajú alebo sa nečakane zabuchnú dvere na skrini,“ hovorí Don Jacskon, marketingový riaditeľ hotela.

„Niektorí hostia tvrdili, že na zahmlenom zrkadle v ich kúpeľni sa objavili slová „pomôž mi“, o hoteli kolujú viaceré strašidelné historky, ale radšej sa od nich držíme ďalej, pretože sa nepreukázali ako skutočné,“ uzatvára Jackson.

Hotel svojou strašidelnou povesťou láka mnohých ľudí. Napríklad aj youtuberka Literally Lizzi sa rozhodla vyskúšať si noc v ňom na vlastnej koži.

Vystrašení basketbalisti NBA

V roku 2010 boli v hoteli ubytovaní basketbalisti tímu New York Knicks. Počas noci vraj viacerí mali desivé paranormálne zážitky, a to údajne ovplyvnilo ich zápas proti Oklahoma City Thunder, v ktorom prehrali. 

Neskôr niečo podobné hovorili aj Chicago Bulls, ktorí sa sťažovali na dvere, ktoré sa samy zabuchovali a vydávali zvláštne zvuky.

Myslíš si, že v hoteli Skirvin naozaj straší? 

Hormuz leží v severnej časti Hormuzského prielivu, medzi Ománskym a Perzským zálivom, 8 km od iránskeho brehu. K svojej prezývke prišiel vďaka spektru chromatických odtieňov, ktoré vyžaruje. Netypický ostrov má oválny tvar a rozprestiera sa na  ploche 42 km².

Patrí k mnohým prírodným divom Iránu a nájdeš na ňom pestrofarebné skaly tvorené rôznymi horninami, sureálne skalné mestá, rozsiahle systémy soľných jaskýň či nádherné piesočnaté pláže.

Napriek svojim atribútom Hormuz určite nie je miestom masového turizmu a skôr ho vyhľadávajú cestovatelia, ktorí hľadajú neopozeranú prírodnú krásu a dobrodružstvo.

ostrov Facebook/BBC News

Jedlá hora

​Veľa miest na tomto magickom ostrove odkazuje na to, ako vlastne vznikol. Ide najmä o pozoruhodné soľné formácie, ktoré vznikli pretláčaním soli na zemský povrch. Kvôli nedostatku zrážok je pôda a voda zasolená, preto na väčšine povrchu ostrova chýba rastlinstvo. Nájdeš tu však viac ako 70 rôznych typov minerálov.

hora Unsplash/Shadi Rahmati

​„Mali by ste ochutnať túto pôdu,“ hovorí miestny sprievodca Farzad Kay pre BBC. Červenkastú okrovú pôdu totiž miestni využívajú na kulinárske i umelecké účely. Používajú ju ako korenie, ktoré dodáva kari zemitú chuť a perfektne sa hodí k miestnemu chlebu nazývanému tomshi.

hora Facebook/Traveltalkwithtania

​ „Pred stovkami miliónov rokov vytvorili plytké moria hrubé vrstvy soli okolo okrajov Perzského zálivu. Tieto vrstvy sa tu postupne zrážali a vrstvili so sopečným sedimentom bohatým na minerály, čo spôsobilo tvorbu farebnej pevniny, " hovorí doktorka Kathryn Goodenough, hlavná geologička Britského geologického prieskumu. 

more Facebook/Traveltalkwithtania

​„Za posledných 500 miliónov rokov boli soľné vrstvy hlboko pochované mladšími vrstvami sopečného sedimentu. Keďže soľ je vznášajúca sa, postupom času sa zdvihla trhlinami v nadložných horninách, dostala sa na povrch a vytvorila soľné kupoly," objasňuje doktorka Goodenough. 

Bohatá história

Ostrov poznali už starovekí Gréci a volali ho Organa, neskôr získal svoje meno Hormuz podľa dôležitého prístavného mesta s rovnakým názvom. Okolo roku 1920 ho navštívil aj slávny moreplavec Marco Polo na svojej ceste okolo sveta.

Ostrov Hormuz v minulosti fungoval najmä ako obchodný prístav. Počas rokov sa tu stretli rôzne kultúry. V roku 1507 ho obsadil portugalský vojvoda Afonso de Albuquerque a Hormuz sa tak stal na viac ako 100 rokov súčasťou portugalskej koloniálnej ríše. Neskôr ostrov dobylo perzské vojsko s podporou anglického loďstva.

ostrov Facebook/Unlimited Services Tour &amp

​Ostrov mladých

Možno ťa to prekvapí, ale na ostrove platia trochu iné pravidlá ako vo vnútrozemí Iránu. Pre mladých ľudí predstavuje oázou slobody. Nenosia sa tu hidžáby, bežne sa tu pije alkohol a fajčí tráva. Mladí sa tu slobodne môžu bozkávať a držať za ruky. Svoju úlohu na tom hrá určite aj pomerne ťažká dostupnosť miesta.

Údaje iránskej námornej organizácie hovoria, že napriek atraktivite tohto ostrova sem zavítalo v roku 2019 iba 18 000 návštevníkov. Dúhový ostrov preto stále zostáva neobjaveným rajom cestovateľov.

Kde začať? Asi pri dvoch duchovných velikánoch, na ktorých formujúci odkaz budete narážať na každom kroku naprieč celým Auroville. U muža, ktorý zasvätil svoj život hinduistickej mystike a nenásilnému boju za nezávislosť Bengálska. Nie, nebol to tentoraz Gándhí. Volal sa Aurobindo Ghose, pamätníci ho nazývajú Šrí Aurobindo.

Kto to bol? Básnik a literát z Puttučéri, priekopník metód integrálnej jogy, človek údajne znalý tajomstiev ľudského vedomia. Mnohí z nasledovníkov ho dodnes považujú za svätca alebo aspoň za významného mudrca.

​Posolstvom, ktoré až do svojho skonu v roku 1950 prinášal svetu, sa potom mocne nechala inšpirovať jeho nasledovníčka a blízka spolupracovníčka Mirra Alfassa, zvaná Matka. Ona je tou druhou, pre vznik Auroville zásadnou figúrou. Spirituálna vodkyňa, guru okultných spolkov, zaoberajúcich sa vnútorným uvedomením. Túto ezoterickú nadstavbu si nebudeme kaziť tým, že pôvodne pochádzala z Francúzska a až do svojich štyridsiatich dvoch rokov sa volala Mirra Blanche-Rachel. 

matka Facebook/Auroville

​Zrodenie Mesta úsvitu

Podstatné je, že aby mohol odkaz Šrí Aurobinda žiť ďalej, vytvorila mu oddaná študentka Matka najprv Asra, meditačnú školu. A potom sa, na základe vlastných intenzívnych duchovných vízií, zasadila v roku 1964 o založenie nového mesta. Pomenovala ho vznešene Auroville, teda Mesto úsvitu. A to sa malo stať univerzálnym príkladom ľudského spoločenstva, ktoré nebude slúžiť jednotlivcom, ale celej spoločnosti.

Čo by ste o tomto mieste mali vedieť? Trebárs že: "Auroville nepatrí nikomu. Patrí ľudstvu ako celku. Pre život v Auroville musí byť človek ochotný stať sa služobníkom božského vedomia. Bude miestom nekonečného vzdelania, neustáleho pokroku a nikdy nekončiacej mladosti, chce byť mostom medzi minulosťou a budúcnosťou. S využitím všetkých objavov zvonku aj zvnútra bude odvážne hľadieť do budúcnosti. " Tak to aspoň vyhlásila sama Matka o štyri roky neskôr, pri slávnostnom otvorení tejto experimentálnej dediny, ktorú voľne smerovala k jej nadpozemskému cieľu.

A teraz z duchovných sfér späť na zem. Ešte v šesťdesiatych rokoch územie, ktoré sa dnes hrdo nazýva Mestom úsvitu, bolo len dvadsiatimi kilometrami štvorcovými vyprahnutej pustatiny.

Piesočnatá neúrodná pôda, riedko porastená kríkmi a stromami, nelákala k obrábaniu miestnych obyvateľov ani skoršie francúzskych kolonistov z Puttučéri či ich britských nasledovníkov. Získať túto plochu od indickej vlády pre bohumilý zámer teda nebolo nijako zložité.

Svoju úlohu pritom pochopiteľne zohrala váha mena a reputácia Šrí Aurobinda a nemalá výrečnosť Matky, ktorá bola priateľkou Indiry Gándhíovej, neskoršej indickej premiérky. Zámer vytvoriť tú pomník veľkému duchovnému vodcovi a skúsiť tu netradičnou cestou oživiť kus pôdy, o ktorú rovnako nemá nikto záujem, sa javil po všetkých stránkach dobrým nápadom.

Projekt navyše získaval silnú podporu zo zahraničia. Zvlášť zo Západu, ktorý sa v tej dobe nechal unášať na vlne ezoteriky, exotických východných filozofií a prebúdzajúceho sa hnutia hippies.

auroville Facebook/Beauty of India

​Sloboda a nezávislosť

Tvár Auroville spoluvytvoril francúzsky architekt Roger Anger, ktorý tu vo voľných líniách a krivkách pripomínajúcich galaxiu načrtol moderné mesto pre päťdesiat tisíc obyvateľov. Počítalo sa so zeleňou, parkmi, obnoviteľnými zdrojmi energie, školami, nemocnicami. Rozdelené to bolo do štyroch zón - rezidenčná, priemyselná, kultúrno-vzdelávacia a voľne prístupná „medzinárodná".

V strede tohto malého vesmíru potom stála zlatisto žiariaca kupola, tzv. Matrimandir. Meditačné srdce, „symbol božskej odpovede na ľudské usilovanie o dokonalosť".

veža Facebook/TriYoga Chicago-Hyde Park

​To všetko prepojené chodníkmi a cestami, po ktorých by nejazdili autá. K dokonalosti takto vypracovanému návrhu chýbalo len jediné - ľudia. 

Z tých päť tisíc nadšencov, ktorí sem zavítali zo všetkých kútov sveta na slávnostné otvorenie, ich totiž na mieste zotrvala len desatina. K naplneniu sna o meste globálnej jednoty bolo totiž potrebné omnoho viac než len duchovná práca.

Ako sa totiž ukázalo, zúrodniť nehostinnú polopúšť bolo aj napriek počiatočného štedrého financovania indickej vlády a príspevkov od UNESCO dosť ťažké. Zvlášť keď novopečení obyvatelia Auroville nechceli opakovať chyby iných ľudských spoločenstiev. Nechali za sebou svoje pôvodné náboženstvo, národnosti a aj márny zhon po majetku. 

Kým ešte bola na žive Matka, malo vytváranie pozemského raja jasne daný koncept. Po jej smrti, v roku 1978 sa však predstava o tom, ako tu budú príslušníci celkom 124 rôznych štátov spoločne žiť v súlade s prírodou, povznesení nad osobné názory, vieru a politiku, začala rozpadávať. 

Facebook/Auroville

​Záhada ekonomiky bez financií

Prvú ranu anarchistickým ideám zasadila sama indická vláda - keď už do projektu zainvestovala nemalé peniaze, čiastočne nad ním prevzala kontrolu. 

Od roku 1973 je Mesto úsvitu navonok úplne nezávislé, ale v skutočnosti je spravované výborom Spoločnosti Šrí Aurobindo, ktorá je koordinovaná trojčlennou radou, volenou medzinárodnými zástupcami a tá koná v súlade so záujmami Aurovillskej nadácie, ktorá je parlamentom schválenou podskupinu indického ministerstva rozvoja ľudských zdrojov.

Chaotické? Rozhodne. Vnútri Auroville ale tieto vonkajšie vplyvy nepocítite. Každý detail všedného žitia tu totiž riadia rády, spolky, združenia vychádzajúce priamo z členov komunity obyvateľov. 

ludia Facebook/Auroville Today

​Čo to obnáša? Žijete tu síce sami a nezávisle, ale spoločenstvo, ktorého ste tu neoddeliteľnou súčasťou, vás vedie a smeruje. O tom, čo budete nad rámec vlastnej spotreby pestovať, či budete niečo vyrábať a v akom množstve to budete predávať, totiž rozhoduje hlasovaním celá komunita.

Než sa stanete jej plnohodnotným členom, musíte tu nejaký čas žiť. Na skúšku. Čo je praktické, pretože zďaleka nie každý adept úskalia nezávislosti ustojí. Skúšobná lehota je dva roky, ale niektorí ľudia čakajú na "občianstvo" aj sedem rokov. Po túto dobu je im garantovaná strecha nad hlavou a strava, úmerná ich zásluhám pre komunitu. Zadarmo. Nič ale nevlastníte, nemáte majetok. Všetko patrí všetkým.

​Financie tu totiž, aspoň oficiálne, neexistujú. Namiesto papierových peňazí a mincí má každý obyvateľ kreditnú kartu - Aurocard, nabitú bodmi. Za prácu, činnosť v prospech verejnosti či predaj výrobkov potom tieto body získava. 

Každý tu má dosť na to, aby netrpel hladom ani nepohodlím. Ale v zásade nikto tu nemá viac než ostatní. Teda, teoreticky. Alternatívna mena a fungovanie tunajšie komunitné ekonomiky je totiž jednou z veľkých záhad, o ktorej sa miestni len veľmi neradi bavia.

auroville Facebook/Auroville Retreat

​Dovolenka v Raji

Auroville dokáže pokryť svoje vlastné náklady na prevádzku a spotrebu potravín menej ako z jednej tretiny. Čo nie je práve naplnená vízia o sebestačnosti. Aj keď na utópiu prispieva indická vláda a UNESCO, bez prísunu vonkajších peňazí, napospol formou darov a príspevkov od adeptov na občianstvo, by komunita neprežila.

Ako si môžu miestni zarábať, keď tu o peniaze nejde? Výrobou papiera, kováčstvom, stavbou obydlí, farbením látok, pečením chleba, usporadúvaním workshopov, hrnčiarstvom a recykláciou. Miestne výrobky potom môžete nakupovať online z pohodlia domova alebo v zahraničných obchodoch s exotickým tovarom.

butik Facebook/Naturally Auroville Boutique

​Najväčším impulzom pre miestnu ekonomiku sú turisti, ktorí sa sem vydajú osobne. Hľadajú tu iný pohľad na svet. Prídu, ubytujú sa, nadobudnú tú inšpiráciu a duchovné zážitky a niečo samozrejme minú. Ročne ich je mnoho desiatok tisíc, takže značne prekonávajú 2 814 stálych obyvateľov.

​Aj preto Auroville v kritických očiach pripomína skôr podivný ezoterický skanzen. Ktorý nie je pre každého. Ak sa tu chcete natrvalo zabývať, musíte komunite venovať nemalý dar a tým sa zaslúžiť o verejné blaho. Ako inak než peniazmi, zmenenými na body.

Na peniaze sa radšej nepýtajte

„Ekonomika Auroville je záhadou, ale otázkou nad všetky je, koho sa na ňu pýtať," hovorí Maddy Crowellová, reportérka, ktorá tu strávila niekoľko týždňov. 

„Keď si to spočítate, do Auroville prúdia skutočne nemalé peniaze. Na poplatkoch, príspevkoch, daroch, vstupnom.Nedozviete sa ale, koľko ich vlastne je a kto je kontroluje. "

Funguje tu veľké množstvo rád, výborov a skupín, ktoré v rámci komunity zaisťujú bývanie, výstavbu, údržbu, a nad nimi fungujú ďalšie systematické jednotky. Všade sa debatuje a hlasuje, ale dohromady nikto netuší, čo sa deje mimo ním spravovaný úsek.

Príbeh o úspechu. A tiež aj o násilí a kriminalite

Auroville dnes, pol storočia od svojho vzniku, už v ničom nepripomína prašnú pláň. Sú tu stromy, záhrady, obrábané polia. V praxi sa tu skúšajú najrôznejšie techniky trvalo udržateľného poľnohospodárstva. Bez hnojív a postrekov, s kompostovaním, v bio a organickej kvalite.

Je tu radnica, ktorá slúži ako administratívne zázemie. Hlavne pre online prezentáciu a propagáciu Auroville v zahraničí. Fungujú tu reštaurácie, čajovne, kaviarne. Alkohol tu ale nepodávajú, po ten musíte mimo mesto. Neuvidíte tu kostoly ani mešity či iné svätostánky. A nenarazíte tu ani na policajné stanice alebo súd. Nie sú vraj potrebné, pretože zákonné medze tú vytyčujú len osobné vzťahy medzi Aurovillanmi.

Čo ale nie je úplne pravda. Niektoré okrajové oblasti Mesta úsvitu sú veľmi nebezpečné. Dochádza tu k prepadnutiam, znásilneniam a aj vraždám. Minulý rok tu niekto zavraždil štvorčlennú rodinu. Vyšetrovanie však k ničomu zatiaľ neprišlo, pretože štátom presadzovaný zákon a poriadok tú nemá miesto.

To, že tu ku krádežiam nedochádza, je dané len tým, že tu nič nevlastníte. Ťažko ale niečo urobíte s tým, keď si nenávratne vašu motorku požičia niekto iný. Hoci ste jej naplnili nádrž za svoje body. Môžete to tak akurát predniesť na ďalšej komunitnej rade. 

Brainee patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj iDnes.cz.

Od malička hltal mapy, geografiu, dejiny a dobrodružné knihy. Čítať sa naučil už vo svojich štyroch rokoch. „Cestovanie ma vždy zaujímalo. Narodil som sa v dobe, kedy sa u nás veľmi čítali diela Karla Maya. Už ako štvorročný som sa naučil čítať a prakticky od tohto času som hltal knižky o Winnetuovi,“ vyznal sa v jednom z rozhovorov.

Podľa spomienok samotného Stingla bol ako drobný, okuliarnatý chlapec častým terčom posmechu a šikanovania starších a silnejších chalanov. Snáď práve z tohto dôvodu venoval veľa času knihám a snívaniu o tom, čo všetko dosiahne, až raz vyrastie.

Cesta za neobjaveným

Otec v ňom videl baníka, on mal však od detstva iné sny. Chcel cestovať a písať a aj preto sa okrem štúdia na gymnáziu v Karlových Varoch venoval jazykom. Stingl hovoril sedemnástimi jazykmi a dialektami. Asi najexotickejší z nich bol jazyk papuánského kmeňa Kumov.

Počas svojho života zažil naozaj veľa. V Latinskej Amerike objavil ruiny mayských miest, v Arktíde rodil eskimácke deti či zažil blokádu Kuby a rozprával sa ako jediný Čechoslovák s Fidelom Castrom počas karibskej krízy. Ku Kube sa viaže aj jeho najväčší vedecký úspech, keď v roku 1965 zorganizoval výskumnú expedíciu, ktorej sa podarilo objaviť, zmapovať a popísať neznámy indiánsky kmeň Yateras.

Screenshot YouTube video

​Hoci sa nim komunisti chválili, ďaleké cesty si platil sám

Niet divu, že komunistický režim sa nim rád chválil. „Vtedajší režim sa so mnou tak trochu chválil: Pozrite, naši ľudia vedia toľko a toľko jazykov, dostávajú profesúru v Amerike a môžu cestovať po celom svete, hoci sú z komunistického štátu. Bol som teda vývesný štít režimu a za to som mohol cestovať,“ povedal pre českú Pamět Národa.

V niekoľkých rozhovoroch spomenul, že po otcovi zdedil pracovitosť a po mame rozprávačský talent. Až do svojej smrti (minulý rok v máji) dokázal o svojich cestách a zážitkoch neuveriteľne zaujímavo a zábavne rozprávať. Je najpredávanejším českým autorom, za svoj život napísal  41 kníh, ktoré vyšli vo 239 vydaniach v úhrnnom náklade 16 miliónov 919-tisíc výtlačkov. 

Za takým veľkým počtom kníh je jednak obrovská Stinglova pracovitosť a vedecký zápal, ale aj motivácia v podobe peňazí.

Všetky náklady aj na najvzdialenejšie krajiny si financoval sám, a to vďaka knihám, ktoré vychádzali u nás aj v zahraničí už od jeho 20-tich rokov.

Na československé pomery vysoký príjem bol práve tým, čo ho chránilo pred komunistickým režimom. Pravidelný prísun dolárov, mariek alebo frankov stačili na to, aby komunisti po Stinglovi nevyžadovali členstvo v strane alebo tajnú spoluprácu. Stačili im peniaze.

​Prvá nepodarená cesta

Prvýkrát narazil a pochopil, čo je to komunistický režim ešte v roku 1948 ako študent, keď so spolužiakmi vydávali protištátne letáky. „Vtedy som mal ešte len sedemnásť rokov. Súdený som bol teda až v mojej plnoletosti. Jeden spolužiak z našej skupiny našťastie emigroval do Austrálie a to nás zachránilo, pretože sme všetko zvalili na neho. Bolo nám jasné, že do Austrálie za ním nepôjdu. Dostal som podmienku,“ spomínal.

Horší trest prišiel, keď mal vycestovať do Francúzka v rámci výmenného pobytu, kedy Komunistický zväz mládeže vo Francúzsku vyslal do ČSR 40 svojich členov, za ktoré mohol odísť rovnaký počet slovenských študentov do Paríža na francúzsku Riviéru a Korziku. Miloslav sa na pobyt veľmi tešil. Keď sa konečne dočkal dňa vytúženej cesty, povedali mu, že ide každý, „ale súdruh Stingl musí ostať doma.“ Napriek tomu ukázal, že aj v dobách neslobody sa dá nájsť cesta ako si plniť sny. Po štúdiu medzinárodného práva sa dal na štipendium etnografie, čo mu umožnilo vycestovať, aby skúmal najrôznejšie etniká sveta.

Jeho prvá zahraničná cesta bola namierená do Tuniska. Po celý život konal rozsiahle cesty a expedície, počas ktorých navštívil 152 krajín na všetkých kontinentoch. Napríklad ostrov Nová Guinea precestoval v čase, keď medzi tunajšími kmeňmi sa ešte praktizoval kanibalizmus a rituálny lov lebiek. On sám bol medzi Papuánci na Novej Guinei svedkom kanibalskej hostiny. O Guinei prehlásil: „Bol som tam už desaťkrát... Nachádza sa tam 839 kmeňov, niektoré ešte žijú v dobe kamennej, každá z dedín je úplne iná a hovoria iným jazykom.“

? Na kontě má 152 navštívených zemí, 14 cest kolem světa a 17 milionů prodaných knih. Cestovatel, spisovatel a indiánský náčelník Miloslav Stingl ve čtvrtek oslavil 89. narozeniny. O jeho příběhu teď vzniká dokument. pic.twitter.com/9jwmmPDJpr

— CT24zive (@CT24zive) December 21, 2019

Viera v ľudskosť

K indiánskym etnikám nikdy nepristupoval ako nadradený „biely“ pozorovateľ, ale vždy sa snažil čo najviac zapadnúť do štýlu ich života, jedol to, čo oni, spal v ich chatrčiach, hral sa s ich deťmi. Keď už sa vyskytlo niečo, čo naozaj musel odmietnuť (ako napr. ponúkanú dvanásťročnú nevestu či účasť pri obradoch aktívne praktizujúcich rituálny kanibalizmus), snažil sa to urobiť čo najtaktnejšie - väčšinou výhovorkou, že niečo také mu zakazuje jeho viera.

To nábožensky tolerantný domorodci väčšinou chápali. On sám bol od detstva vedený ku kresťanskej viere. Myslel si, že duchovno je neoddeliteľnou súčasťou života a má ho v sebe každý. „Aj tí najdávnejší predkovia nejakým spôsobom na niečo verili. A na čo verím ja? Bude to znieť literárno, ale verím na dobro, na lásku a na čestného človeka. Mám ešte jedno príslovie, ktoré som si požičal od pôvodných Havajčanov a to znie: Nad všetky národy je ľudskosť. Verím teda na ľudskosť.“

Náčelník

Veľkú pomoc u neho našli aj Indiáni oklahomského kmeňa Kikapú, ktorí sa práve počas jeho návštevy ocitli v nebezpečenstve, že prídu o kmeňové pozemky, svoj jediný majetok. Cestovateľ preto využil svoje kontakty a ako znalec medzinárodného práva sa za vec svojich priateľov rozhodne postavil a Kikapovia spor vyhrali. Neskôr sa mu za to odvďačili tým, že ho zvolili za náčelníka. Keď v roku 1971 zomrel ich náčelník, rozhodli sa bielemu priateľovi udeliť – ako dôkaz hlbokého rešpektu – náčelnícku čelenku. V tom čase bol už cestovateľ v Prahe. Vo vtedajšom československom aparáte takáto pocta pre Stingla vyvolala rozruch. To, či môže niesť „titul“ náčelníka, muselo schváliť ministerstvo zahraničných vecí

Nasledoval rad telefonátov. Nakoniec sa vedenie rozhodlo, že sa môže stáť náčelníkom. Keď sa ich spýtal, čo ich k tomu viedlo, v slúchadle sa ozvalo rázne: „Pretože sú to naši červení bratia.“ Príše Forbes.cz.

Cez osobitného posla potom Okima (indiánske meno Stingla, znamenajúce „Ten, ktorý vedie“), dostal náčelnícku čelenku z orlích pier vyhotovenú podľa starého zvyku na ručne vyšitú byvoliu kožu.

Stal sa tak pravdepodobne jediným indiánskym náčelníkom v strednej (a možno aj celej) Európe. Veľmi si to cenil, hoci by z dôvodu svojej „funkcie“ mohol mať rovno 4 manželky, Stingl nikdy túto výhodu nevyužil a so svojou jedinou ženou má 3, dnes už dospelé, deti.

TASR

​Nevybalené kufre

Po návrate z ciest domov si nikdy nevybaľoval kufre. Radšej si kúpil nový kufor a nové oblečenie. Dvestoosemdesiat kufrov, ktoré skladoval, bez toho, aby sa do nich niekedy pozrel, otvoril až pred pár rokmi historik Adam Chroust. Stingl mu nielen dovolil prejsť obsah svojej batožiny, ale aj spísať jeho prvý autorizovaný životopis.

Kufre obsahujúce kus Stinglovho života sa objavia aj v novom dokumente názvom Stingl – veľký malý Okima, ktorý mal 3. septembra 2021 premiéru. „Celú dobu je zatĺkal, hovoril, že nič nemá. Našli sa v nich doslova poklady, boli v nich rukopisy, oblečenie, “ spresnil pre Česku Televizi  režisér dokumentárneho filmu o legendárnom cestovateľovu Steve Lichtag. „Náš filmový portrét je postavený na jeho genialite aj úplnej nepraktickosti. Hlavne však na jeho obrovskej ľudskosti, zmysle pre humor a ochote komunikovať s každým, či to bol Papuánec alebo Rus,“ uzavrel.

​

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa جزيرة سقطرى? socotra island (@friendsofsocotra)

Sokotra je súčasťou súostrovia s rovnomenným názvom. Hoci patrí politicky nestabilnému Jemenu ležiacemu na arabskom polostrove, ktorý sa už niekoľko rokov zmieta vo vojne, geologicky nadväzuje na Africký roh, ktorý je tiež jeho najbližšou väčšou pevninou, a je teda z fyzickogeografického pohľadu považovaný za súčasť Afriky.

Pri pohľade na nádherné fotky ostrova sa asi nebudeš čudovať, že mnohí turisti, ktorí ostrov navštívili, tvrdia, že miestami mali pocit, že niekde spoza kríkov vyskočí dinosaurus. Môže za to už spomínaná fauna a flóra, ktorá sa tu po stáročia vyvíjala samostatne.

Raj pre botanikov

Uprostred karmínovo červených pláží a krištáľovo bielych piesočných dún sa na spálenom skalnatom povrchu ostrova rozprestiera nádherná príroda, pre ktorú sú typické mnohé endemity, či už z rastlinnej, alebo živočíšnej ríše.

37 percent druhov rastlín Sokotry, 90 percent druhov plazov a 95 percent druhov suchozemských mäkkýšov sa nevyskytuje nikde inde na svete.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa جزيرة سقطرى? socotra island (@friendsofsocotra)

Niektoré zo starobylých rastlín majú aj 20 miliónov rokov a dávajú ostrovu sureálny vzhľad. Najznámejší z nich, dračinec rumelkový, má pomerne zvláštny vzhľad s hríbovou korunou. Domorodci ho pre farbu miazgy a živice nazývajú „dračí strom“. Je popretkávaný mnohými legendami. Jedna z nich hovorí, že dračince vznikli po smrti draka menom Ladon. Z jeho prebodnutého tela sa dostalo na zem niekoľko kvapiek a na tých miestach vyrástli nové stromy, ktoré dovtedy nikto nevidel.

Súostrovie štyroch väčších ostrovov a niekoľkých skalnatých ostrovčekov v Indickom oceáne vyzerá trochu ako zo sci-fi filmu. Má jedinečnú rastlinnú biodiverzitu, vyskytujú sa tam rastliny a stromy, ktoré nenájdete nikde inde na svete. Obzvlášť bizarné sú starobylé stromy s dračou krvou a obézne stromy, ktoré pripomínajú fľašu. Flickr/Rod Waddington

​Živicu stromu domorodci pre jej liečebné a dezinfekčné účinky používajú už od staroveku ako stimulant a abortívum. Korene stromu obsahujú živicu, ktorá sa používa na prípravu kloktadla. Jeho korene sa používajú pri reumatizme, listy slúžia ako liečivo znižujúce plynatosť.

Dračia krv sa už od staroveku používa aj ako farbivo. Boli ňou nafarbené napríklad slávne Stradivariho husle. Dodnes sa používa v alternatívnej medicíne.

Ostrov zdobia aj extrémne vzácne sukulenty Dorstenia gigas, často nazývané Sokotrské figy, ktoré vyzerajú ako miniatúrne baobaby, rovnako ako Adenium Obesum - púštne ruže s krásnymi ružovými kvetmi.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa جزيرة سقطرى? socotra island (@friendsofsocotra)

Sokotru ohrozuje globálne otepľovanie

Ostrov dlhý len 132 km a široký 50 km je domovom viac ako 50-tisíc obyvateľov. Zostal relatívne nedotknutý krviprelievaním občianskej vojny, ktorá zúri na pevnine. V roku 2008 ho UNESCO vymenovalo za miesto svetového dedičstva a označilo za jednu z „najbohatších a najrozmanitejších“ biodiverzít na svete. 

Jeho obyvatelia sú s prírodou odjakživa prepojení. Ctia si všetky dary, ktoré im dáva a často sa venujú bylinkárstvu a výrobe liekov alebo kozmetiky z miestnych zdrojov.

Adnan Ahmed, učiteľ matematiky a sprievodca, ktorého vášňou je slávna flóra a fauna Sokotry, pre France 24 povedal, že stromy nerúbu pre palivo, pretože im prinášajú pravidelné zrážky, ale aj preto, že ich krvavo červená šťava je liečivá. Od stromov sú doslova závislí.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa جزيرة سقطرى? socotra island (@friendsofsocotra)

Vedci a ostrovania však varujú, že stromy do niekoľkých desaťročí zmiznú z povrchu. Dračince, vlajkové lode miestnej biodiverzity, sú decimované stále intenzívnejšími búrkami, ktoré prichádzajú s globálnym otepľovaním, zatiaľ čo nové stromčeky sú rýchlo spasené zväčšujúcimi sa stádami kôz.

„Kozy jedia sadenice, takže mladé stromy sa nachádzajú iba na tvárach útesov na tých najnepristúpenejších miestach,“ povedal Ahmed. Problémom je, že ich reprodukčné obdobie je neuveriteľných 50 rokov.

Ostatné miestne druhy sú rovnako intenzívne zasiahnuté búrkami a nadmerným spásaním, vrátane desiatich endemických druhov kadidlovníka.

Jedna štúdia zistila, že v rokoch 1956 až 2017 klesol počet týchto stromov v tejto oblasti o 78 percent. Veľké zosuvy pôdy spôsobené stratou vegetácie sú dnes preto bežným javom.

Nádejná budúcnosť

Miestni obvyklejšie, ale aj vedci sú rozhodnutí, že ostrov sa nestane len ďalšou prípadovou štúdiou, ako sme prišli o vzácnu prírodu. „Ako ľudia máme šancu to nepokaziť, inak sme sa z iných príkladov obrovského vyhynutia na iných ostrovoch nič nepoučili,“ myslí si belgický biológ Kay Va Van Damme.

„Sokotra je jediným ostrovom na celom svete, kde za posledných 100 rokov nevyhynul žiadny plaz, rastlina ani vták, o ktorom sme vedeli, že bol v ohrození,“ uzatvára.

Lorrie Graham/AusAID

Jedia konzervy a priberajú

V roku 2001 sa Nauru stal utečeneckým detenčným centrom pre Austráliu, ktorá mu bola ochotná platiť za dočasný domov pre ľudí, ktorí v nej chceli získať azyl. Ako bolo neskôr zistené, podmienky v táboroch boli neznesiteľné. Ľudia na úteku a žiadatelia o azyl ich opísali ako „väzenie“.

Dnes je 70 percent územia ostrova neobývateľná. V dôsledku nedostatku pôdy sú ostrovania nútení jesť dovážané potraviny v konzervách, ktoré majú nízku kvalitu, čo má neblahé dôsledky na zdravie obyvateľov. Podľa BMI indexu sú obyvatelia Nauru najtučnejšími ľuďmi na svete. Nezamestnanosť dosahuje až 90 percent. Školstvo je na pokraji zrútenia. Na prvý pohľad pekné pláže Pacifiku lemujú škaredé ťažné mechanizmy a kovmi sfarbené pobrežie a ostrov neláka žiadnych turistov.

TASR/AP

Záchod pre vtákov

Dnes vyznieva ironicky, že prvý známy Európan, ktorý sa k ostrovu v roku 1776 priblížil, ho nazval „Príjemný ostrov“. Väčšina z jeho 11-tisíc obyvateľov žije na východnom pobreží. V strede ostrova sa rozprestiera obrovská plošina, ktorá pripomína mesačnú krajinu. Po niekdajšej panenskej prírode neostalo ani stopy.

Príbeh ostrova, ktorý pred najmenej 3000 rokmi osídlili Mikronézania a Polynézania, je plný zvratov. Pred tým slúžil vtákom ako toaleta. Čítate správne. Ich trus vytvoril rokmi obrovské zásoby fosfátu, ktoré pokrývali väčšinu ostrova.

Kolonizácia Nemcov

Na to, že ostrov ukrýva veľké nerastné bohatstvo, prišli ako prví Nemci, ktorí ho v 19. storočí obsadili napriek tomu, že si na ňom v mieri spolunažívalo 12 domorodých kmeňov. Priniesli na ostrov alkohol a moderné zbrane, spolu s chorobami, na ktoré neboli ostrovania imúnni. Narušili harmóniu medzi kmeňmi. Ďalší okupanti – Japonci – riešili akékoľvek problémy ostrova radikálne – napríklad epidémiu lepry tak, že na lode natlačili chorých a loď potopili. Na konci vojny žilo na ostrove už len 600 ľudí.

Plnú samostatnosť obyvatelia ostrova získali v roku 1968. V tom čase boli vyťažené až dve tretiny zásob fosfátu. Napriek tomu začalo ostrovanom svitať na lepšie časy, začala sa písať „zlatá“ kapitola ostrova.

Takmer ako arabskí šejkovia

Obyvatelia Nauru pokračovali v intenzívnej ťažbe. V 70. rokoch bol ostrov druhý najbohatší na svete – čo sa týka príjmu na obyvateľa. Hneď po Saudskej Arábii.

Občania mali počas najväčšieho rozmachu zabezpečenú bezplatnú lekársku starostlivosť či vzdelanie. Pracovný čas bol flexibilný a samotná práca často formálna. Ľudia si vo veľkom štýle nakupovali autá a stavali honosné domy. Nauru dokonca dostalo prezývku „Kuvajt Pacifiku“ pre ľahkovážny prístup k peniazom. Fosfátová horúčka pokračovala.

Štát vybudoval jeden z najluxusnejších hotelov na svete, golfové ihriská a letisko, aby mohli importovať jedlo zo západu. Vláda založila fond na reinvestovanie bohatstva, ale zlé spravovanie peňazí a korupcia spôsobil, že investície neskončili práve najlepšie. Pozri si vo videu, na aké zbytočnosti minuli svoje peniaze.

Potopili ich pôžičky

Vládni predstavitelia vo veľkom cestovali na luxusné dovolenky pod zámienkou služobnej cesty. Ako sa postupom času zásoby míňali a výdavky krajiny ostávali rovnaké, Nauru si začalo požičiavať peniaze od zvyšku sveta.

Asi najbizarnejšie vyznieva investícia do londýnskej popovej skupiny Unit 4+2. Skupina prestala hrať len niekoľko týždňov po tom, čo do nej Nauru investoval sedem miliónov dolárov. Medzinárodný veritelia zadržali všetok jeho nehnuteľný majetok vrátane aeroliniek. Nauru zbankrotovalo.

Hľadalo vlastné cestičky, ako si zabezpečiť príjem. Napríklad miestna vláda vyhlásila, že každému s 20-tisíc dolármi dá možnosť založiť si na ostrove banku. Ruská mafia v tom videla príležitosť a využila systém krajiny na to, aby preprala 70 miliárd dolárov. Okrem toho Nauru údajne za úplatok uznalo krajiny ako Kosovo a Abcházsko.  V tom čase Rusko poskytlo v rámci humanitárnej pomoci ostrovnému štátu 50 miliónov dolárov, ale ruská vláda vyhlásila, že medzi tým nie je žiadna spojitosť.

​

Michal túži spoznávať najpôvodnejšiu kultúru. Tou sú práve podľa jeho slov izolovaní Indiáni. „Keby človek porovnal ich a náš život, uznal by, že žijú primitívne. Aspoň to tak na oko vyzerá. Ale keď ide človek do hĺbky, zistí, že sú veľmi inteligentní. Hovoria niekoľkými indiánskymi jazykmi, dokážu úplne ovládnuť prales, usporadúvajú rôzne rituály a ceremónie. Všetko čo potrebujú, získavajú z pralesa. Bez neho by väčšina neprežila, civilizácii by sa prispôsobili možno len niektorí z nich,“ vysvetľuje. Mladý cestovateľ v Ekvádore navštívil tri indiánske kmene žijúce v blízkosti pralesa. Waorani sú však iní - žijú v samotných útrobách lesa.

Ženy z kmeňa z kmeňa Waorani. Michal Hertlík

​Víťazstvo, ktoré nemá obdobu

„Väčšina amazonských indiánskych kmeňov žije roztrúsene, nie na jednom mieste,“ vysvetľuje Michal s tým, že výnimkou nie sú ani Waorani. Dnes ich žije na území troch ekvádorských provincií okolo 5-tisíc. Hoci Waorani prežili dobyvateľskú éru, dnes sú pre nich najväčšími ohrozovateľmi ropné a drevárske spoločnosti. Waorani sa však nevzdávajú. Svetovými médiami v roku 2019 prebehla správa, že práve tento kmeň vyhral súdny spor s ekvádorskou vládou o územie, na ktorom žijú. Štát tam mal v pláne ťažiť ropu. Kmeň zmobilizovala Nemonte Nenquimo, ktorá sa ako prvá žena zároveň stala vodkyňou kmeňa.

Jeden z nich

„Hoci som navštívil viaceré kmene, nikdy som nebol ich súčasťou, bolo to mojim snom. Tu sa mi to podarilo – aspoň na chvíľu,“ rozpráva Michal o úžasnom momente, kedy ho Indiánky začali maľovať na tvári a po tele červenou farbou. „Farba pochádza z plodov polokra achiote, ktoré sú v tvare gaštana. Keď ich otvoríte, vo vnútri nájdete bobule pripomínajúce ríbezle. Máčajú do nich prsty, je to hotová farba,“ vysvetľuje. Okrem toho mu dali oštep a dlhé listy okolo pása. Ako správny muž z kmeňa Waorani si okolo pása musel motúzikom priviazať svoj penis. „Miestny muž mi povedal aj ukázal, ako sa to robí,“ hovorí cestovateľ a s úsmevom dodáva: „Oni mali zábavu zo mňa a ja z nich.“

Aj oblečenie miestnych žien je samozrejme udržateľné a čisto ekologické. Zo stromov a tráv si podľa Michala vyrábajú rôzne sukne. „Vrch tela majú úplne nahý alebo na prsiach nosia priehľadnú látku v tvare „x“, čo platí pre ženy. Na hlavách nosia jednoduché rastlinné čelenky. Ženy máju pretrhnuté laloky, ktoré im ovísajú,“ opisuje tamojší spôsob odievania sa.

​Mal šťastie, staršie ženy ho so sebou vzali do pralesa. „Museli sme sa hustým porastom predierať mačetami,“ hovorí. Po chvíli sa jedna z nich zastavila pri strome. „Niečo spravila a začal sa z kôry na list sypať čierny prášok. Tvrdila, že ide o prášok, ktorý dokáže zabiť aj leoparda,“ pokračuje v rozprávaní cestovateľ. Indiáni využívajú jed do „fukačiek.“ „Podobne ako vo filme Apocalypto, kde sa Indiáni medzi sebou zabíjali strieľaním jedovatých šípov,“ hovorí cestovateľ s tým, že keď zastali po druhýkrát, začali si „mumlať“ nejakú pesničku a z okolitých tráv mu vyrobili originálny ruksak.

Neporazili ich Inkovia ani kolonizátori

Nielen Waorani odolali dobyvačným Európanom, ale aj ďalší kmeň Šuarov. „Sú známi svojou bojovou povahou. Je to jediný kmeň na celom kontinente, ktorý nikdy nebol dobytý ani Inkami ani Španielmi či Portugalcami. Vždy odrazili útoky,“ začal s rozprávaním o ďalšom ekvádorskom indiánskom kmeni. „Sú pre nich typické masívne oštepy ozdobené rôznymi elementami, majú drevený štít a indiánske sekery,“ ozrejmuje. Michalovi sa podarilo prespať priamo u náčelníka, ktorý ho privítal uňho doma. Pohostili ho tradičným jedlom ayampaco. Ide o varené mäso naložené s cibuľou, jukou a zeleninou zabalené v banánovom liste. Na rozdiel od svojich protivníkov boli na Slováka z Handlovej veľmi priateľskí.

Michal Hertlík

Amulet z kože protivníka

„Keď v minulosti bojovali a vyhrali, porazený kmeň si podmanili a zotročili alebo rovno zabili. Hlavnému náčelníkovi sťali hlavu, z ktorej mu stiahli kožu. Tú potom varili týždeň - dva, z čoho následne vznikol amulet v tvare ľudskej päste. Rituálu aj amuletu sa hovorí tzantza. Je to mumifikovaná hlava, ktorú si vešali na krk a nosili ako víťaznú trofej,“ približuje zaujímavosti o kmeni s tým, že legendy hovoria, že tento rituál už nerobia niekoľko desiatok rokov. Síce náčelník nemal amulety tzantza v dome, na stene sa mu vynímali trofeje z rôznych zverí aj z veľkej mačkovitej šelmy. „Neviem, či to bol gepard alebo jaguár, na stene mal celú srsť, ako taký gobelín.“

Náčelník žil doma so ženou a deťmi. „Dnes sa v kmeni praktizuje v drvivej väčšine monogamia. Na polygamiu majú stále nárok, ale len najstarší členovia kmeňa,“ dodal.

Ľubomíra Somodiová

​Ostáva optimistický

Michal navštívil väčšinu štátov Latinskej Ameriky. Zážitok s kmeňom Waorani patrí k jeho násilnejším z ciest po kontinente. Čo sa týka krehkej budúcnosti Indiánov žijúcich tradičným životom, ostáva optimistický. „Keď prežili tú celú dobyvačnú éru európskych kolonizátorov i rôzne choroby a nevymreli, prežijú aj politický boj, ktorý dnes vedú,“ s nádejou uzatvára svoje rozprávanie o zážitkoch, ktorými sa môže popýšiť len nepatrný zlomok ľudí na svete.

Je zvláštny úplne vo všetkom. Obyvatelia hovoria veľmi špecifickou angličtinou, koluje tam len deväť priezvisk a čo je najdôležitejšie, je to najodľahlejšie obývané miesto na planéte Zem. Od ostrova Svätá Helena je vzdialený 2173 kilometrov. Najbližším miestom na nejakom kontinente sú brehy Afriky, od ostrova ich delí 2400 kilometrová vzdialenosť.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Tristan da Cunha (@tdcpt)

Jedine loďou

Keďže ide stále o činnú sopku, tvoria ho nesmierne príkre svahy pokryté bujnou zelenou trávou. Okrem sídelného ostrova tvorí súostrovie Tristan da Cunha niekoľko ďalších. Na jednom z nich s názvom Gough Island vzdialenom asi 300 kilometrov majú svoje základne meteorológovia a vedeckí výskumníci.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Tristan da Cunha (@tdcpt)

​Život tu plynie pomaly a pokojne. Ponáhľať sa nie je kde a prečo. Nebýva tu ani veľmi teplo, ani príliš zima - v priemere medzi desiatimi až dvadsiatimi stupňami nad nulou.

Ako sa na ostrov dostať? Jedine loďou, nie je tam postavené žiadne letisko. Tristan da Cunhu je tak závislý na zásobovaní loďami. Aj keď to zabezpečuje britské námorníctvo, je to veľmi nákladne. Cesta z Afriky môže lodnou dopravou trvať aj celý týždeň. Cez ostrov s dĺžkou 11 km vedie jediná cesta, po ktorej raz denne premáva autobus.

Welcome to the Tristan da Cunha marine protection zone (MPZ), a UK overseas territory which became part of the governments Blue Belt Programme in 2020 ??

This #WorldOceansDay we want to share more of the national and international ocean conservation we do - starting here ? pic.twitter.com/gXfBxFUsh9

— RSPB (@Natures_Voice) June 8, 2021

Príbuzní

Väčšina obyvateľov žije v hlavnom meste Edinburgh of the Seven Seas. Na ostrove býva celkovo len okolo 80 rodín a väčšina obyvateľov je geneticky spríbuznená. Používa sa tam iba deväť priezvisk - Collins, Glass, Green (tých je najviac, 68 osôb), Hagan, Lavarello, Repetto, Rogers, Squibb a Swain. Článok z britských novín The Daily Telegraph z roku 1936 napríklad uvádza, že na ostrove vtedy žilo 167 ľudí, 185 kráv a 42 koní. Prevažná väčšina tunajších ľudí má 15 predkov (osem mužov a sedem žien), ktorí prišli na ostrov medzi rokmi 1816 až 1908.

Bez mobilov a so slabým internetom

Po mnoho rokov bolo rádio hlavným komunikačným prostriedkom s vonkajším svetom. Dnes zostáva rovnako dôležité, v neposlednom rade pre komunikáciu lode s pevninou. Až v roku 2003 bolo postavené prvé satelitné zariadenie, ktoré umožňuje každému domu mať telefón, ktorý bol pred rokom 2007 pre každodenné použitie príliš nákladný. Na ostrove stále nemajú mobily. Hoci majú internet, pokrytie je veľmi slabé. Preto musia obyvatelia obmedziť sledovanie videí a veľké e-mailové prílohy.

Pôda je spoločným vlastníctvom. Majú tam malú školu, jedného doktora v zdravotnom stredisku, kaviarničku a obchod. Zdrojom príjmov je predaj morských rakov a poštových známok.

British Bird List 271: GREAT SHEARWATER Puffinus gravis. Much bigger than Manx Shearwater. Breeds Tristan da Cunha in S Atlantic. Spends summer off New England and E Canada returning south via the E Atlantic. Spotted here off SW England coasts July-September. @Derbyshirebirds pic.twitter.com/VVbXUIlWWT

— Gwilty@padfield (@gwilty200) June 8, 2021

​