Už len samotná návšteva thajského trhu je zážitok sám o sebe. Uvidíš tam to, čo si v živote nevidel, a ochutnáš veci, ktoré už asi viackrát do úst nevložíš. Na niektoré potraviny je potrebné dávať si pozor, či už si v Európe alebo na mieste, kde líšky dávajú dobrú noc. Mohlo by ísť o tvoju poslednú večeru, píše Markéta Foktová na iDnes.cz.
Žaby nejedia len Francúzi
Žabie stehienka sú od nepamäti delikatesou francúzskej kuchyne. Aj chorvátska delta Neretvy je ale vyhlásená žabími špecialitami. Z jedálneho lístka si už len vyberieš, či si dáš dekapitovanú žabku v slaninovom kabáte, smaženú alebo v rajčinovej omáčke. Tunajšie špeciality sa v porovnaní s africkou ponukou stále nedajú považovať za extrémnu kuchyňu. V Namíbii sa stretneš s úplne iným príbehom.
Hrabatka drsná, pôvodným názvom skokan volský, by rozhodne nezískala Nobelovu cenu za mier, a to v žiadnom ohľade. Je známe pre svoj nezdolateľný apetít. Pokojne sa vysporiada aj s jedovatým hadom či stonožkou. V Afrike sú títo tvorovia považovaní za pochúťku. Ich konzumáciou ale riskuješ dočasné zlyhanie obličiek alebo aspoň nepríjemné pálenie v močovej trubici. Najbezpečnejšie je údajne ochutnať ich v období párenia.
Žralok grónsky
Nemusíš lietať cez celú zemeguľu, aby si zažil extrémnu kuchyňu. Tej je plná napríklad krajina polárnej žiary Island. Na tanieri ti tu môže pristáť skutočne čokoľvek. Napríklad taký Hákarl, pre ktorého je charakteristický zápach moču. To by, samozrejme, na pod zemou fermentovanom mäse žraloka grónskeho, ktoré sa následne suší, nebolo to najhoršie. Pred fermentáciou je jeho mäso totiž toxické kvôli vysokému obsahu trimetylamínu.
Je to preto, že žralok nemá močové cesty. To znamená, že sa všetky odpadové látky dostávajú do jeho mäsa. Práve proces nakladania a údenia je nevyhnutný na neutralizáciu vysokého obsahu močoviny a oxidu trimetylamínu.
Túto telesnú zvláštnosť nemajú žraloci pre nič za nič. Chemické látky z moču im slúžia ako nemrznúca zmes v studených vodách. Keby si, samozrejme, chcel nejaký nedočkavec pochutiť na žraločom mäse hneď, vyvolalo by to u neho príznaky veľmi silnej intoxikácie. Neodporúča sa ani konzumácia väčšieho množstva tejto čiastočne upravenej pochúťky. Príliš veľký apetít by mohol viesť k neurologickým ťažkostiam, kŕčom či dokonca k smrti.
Maniok
Každý, kto navštívil nejakú exotickú krajinu, sa určite stretol s maniokom jedlým. Názov tejto tradičnej tropickej plodiny sa chvíľami môže zdať až absurdný. Jedlý je, ale veľmi ľahko sa môže stať, že len raz. Jeho listy a korene môžu produkovať smrtiaci kyanid. Maniok, alebo cassava, je skutočne zákerná rastlina. Delí sa totiž na dva druhy: sladký a horký.
Sladký maniok obsahuje oveľa menšie množstvo kyanogénnych glykosidov než horký a na neutralizáciu jedu vyžaduje len tepelnú úpravu. Aby si pripravil horký maniok na netoxickú úroveň, musíš ho pred konzumáciou najskôr nastrúhať, namočiť a až potom uvariť.
Ľudia žijúci na brehoch rieky Amazonky v Južnej Amerike túto koreňovú zeleninu konzumovali stovky rokov predtým, než sa tam prvýkrát vydal Kryštof Kolumbus. Dnes sa maniok jedáva na rôzne spôsoby v rôznych častiach sveta. Niekde z neho robia hranolky, čipsy, múku, kašu alebo koláč. Zapíš si skratka za uši, že maniok musíš pred konzumáciou olúpať a nikdy ho nejesť surový.
Poddužák lahodný
Je tropické ovocie známe ako ackee. Bežne sa s ním stretneš v Karibiku. Na prvý pohľad vyzerá skutočne exoticky, priamo na zahryznutie. Lenže keby si bol nedočkavý a zahryzol si sa do neho ešte predtým, než je úplne zrelé, mohlo by to byť tvoje posledné sústo. Musíš počkať, až plod sčervená a na strome sám praskne. Zvracanie, bolesti brucha, strata vedomia, kŕče či prípadná smrť za netrpezlivosť nestoja.
Rebarbora
Len málokto si vie predstaviť leto bez rebarborového koláča a jej nezameniteľnej kyslej chuti. Dokáže však nastaviť aj svoju nepriateľskú tvár. Jej listy obsahujú veľké množstvo kyseliny šťaveľovej, ktorá má negatívny dopad na ľudské obličky. Je dobré mať túto informáciu na pamäti, ale zase sa ňou nemusíš toľko stresovať. Nikto nezje na posedenie niekoľko kilogramov tejto trvalky, aby do tela dostal približne dvadsať gramov čistej kyseliny, ktorá je pre organizmus smrteľná.
Mušle
Máš rád mušle všetkého druhu? Potom si daj pozor na návku zrnitú alebo krvavú mušľu. Vyskytuje sa v Mexickom zálive, Atlantiku a juhovýchodnej Ázii, najmä v Číne. Väčšine mušlí chýba v krvi hemoglobín. Krvavej mušle, samozrejme, nie, čo im dodáva ich špecifickú červenú farbu. Toto ich špecifikum je príčinou toho, že sú náchylné na rovnaké krvné ochorenia ako ľudia. Patrí sem predovšetkým hepatitída A, týfus alebo úplavica (akútne infekčné hnačkové ochorenie, pozn. red.).
Na samotných mušliach nie je nič zlé. Možný problém pramení z prostredia, v ktorom vyrastajú – teda v hygiene. Mušle najviac infikované toxickými látkami a vírusmi bývajú tie čínske. Tým, čím sa nakazili mušle, sa následne nakazí ten, kto si na nich chcel pochutiť.
Fugu
Jedným z japonských jedál, ktoré sú životu potenciálne nebezpečné, je štvorzubec fugu. Pokiaľ je táto ryba nesprávne pripravená, je prudko jedovatá. Preto ju môžu pripravovať len registrovaní kuchári so špeciálnou licenciou. Nebezpečenstvo, že konzumácia skončí smrťou, je také vysoké, že ryba bola dokonca v 16. storočí zakázaná. Predovšetkým pečeň a koža obsahuje smrteľné množstvo tetrodoxínu.
Po konzumácii obeti ochrnú svaly, zatiaľ čo zostane pri vedomí, a nakoniec zomrie udusením, pretože nemôže dýchať. Bohužiaľ, na túto otravu zatiaľ neexistuje žiadny protijed. Najbežnejším spôsobom konzumácie fugu je nakrájať ho na veľmi tenké plátky, obaliť jarnou cibuľkou a namáčať ho do octu a sójovej omáčky. Centrom prípravy fugu je mesto Šimonoseki.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
