Hranicu medzi Európou a Áziou sme hľadali v zemepise, politickej geografii, kultúrnej histórii, pozerali sme sa na ňu očami nestranného cestovateľa i prírodovedca. Chceli sme nájsť odpovede na nejasnosti, ktoré sa objavujú v mapách, atlasoch a encyklopédiách.
No, nebudeme zdržiavať, žiadnu presnú hranicu sme nenašli. Zato sme objavili snáď sto dôvodov, prečo túto hranicu nájsť nemôžeme, píše Jakub Hloušek pre portál iDnes.
Kontinent, alebo svetadiel?
Hneď prvý zádrhel spočíva v geografii. Európa je kontinent. Aby bežné texty pekne vyzerali, používa sa občas atraktívnejšie synonymum kontinent. Ale pozor! Naša geografická škola kontinent a svetadiel rozlišuje. Oba pojmy sa pýšia výkladom v zemepisnom slovníku. Kontinent je „rozľahlá a súvislá časť súše obklopená svetovým oceánom“.
Zato svetadiel predstavuje „oblasť so samostatným historicko-geografickým vývojom“. Pre nasledujúce riadky sú tieto definície dosť kľúčové. Mimochodom – počty kontinentov podľa rôznych výkladov oscilujú od troch do ôsmich.
Naša geografická škola ich uvádza päť, zlúčila nás totiž do Eurázie, ktorá sa rozprestiera od Atlantiku po Pacifik. Naopak svetadielov stanovila sedem a v tejto definícii už prislúchame k Európe. Avšak mnohí odborníci pojem svetadiel aktuálne považujú za archaizmus.
Ďalšiu nejasnosť vnáša historický vývoj. Hranice Európy a Ázie sa v priebehu dejín mnohokrát menili. Ako prví ju vytýčili antickí zemepisci. Starí Gréci ju viedli stredom Stredozemného mora. Následne sa presúvala ďalej k východu a hraničnými čiarami sa postupne stal Kerčský prieliv aj rieka Don.
V staroveku sa objavila tiež kaukazská línia pri rieke Rioni v Gruzínsku. Michail Lomonosov zase viedol hranicu od juhu po Done, ďalej po Volge a vysoko na severe po Pečore. Do dohadov potom zasiahli politické záujmy, rozdielne geografické školy a podrobné prieskumy v teréne.
Najčastejšie býva akceptovaná tzv. Strahlenbergova hranica z roku 1730, ktorú tiež schválila Medzinárodná geografická únia (IGU). Avšak okolo tejto hranice sa točí množstvo výnimiek, rozporov, nejasností, skorších reliktov a pokusov o jej revíziu.
Intuícia klame
Skúsme si prejsť pomedzí Európy a Ázie pekne od severu. Presne stanoviť bod so severným začiatkom pevninského rozhrania oboch svetadielov je lotéria, v ktorej si nanajvýš môžeme hodiť korunou.
Hneď dve, respektíve tri možnosti poskytuje pobrežie Karského mora. Štvrtá sa predtým uvádzala nepatrne západnejšie - pri susednom Pečorskom mori. V Karskom mori najčastejšie vedie Bajdarackým zálivom. Nad ním sa vypína pohorie Ural.
Intuitívne by hranica mala viesť po hlavnom hrebeni Uralu. Áno, dlho to tak bolo. Potom hranica plynule pokračovala korytom rovnomennej rieky až do Kaspického mora. Tento variant sa príležitostne uznáva, najmä línia na rieke Ural.
Moderná geografia, vrátane IGU, ju však dosť absurdne vedie po východnom úpätí pohoria. Zdanlivá absurdita má však svoje opodstatnenie: Ural vznikol pri náraze prakontinentov, geomorfologicky ide o jeden celok, a preto by nemal byť v rámci fyzického zemepisu rozdelený. Celé horstvo Uralu teda patrí Európe.
Medzinárodná geografická únia následne smeruje hranicu východnejšie k rieke Embe do Kazachstanu. A po nej ku Kaspickému moru. Posledné podrobné výskumy sa tam v teréne odohrali roku 2010, obe predošlé pomedzia na riekach Ural aj Emba spochybnili a ruskí vedci navrhli za hranicu svetadielov východný okraj Kaspickej nížiny. Ale IGU tieto výsledky zatiaľ nezohľadnila.
Európa verzus Spojené štáty
Poďme na juh. Okolie delty Volgy s nesmierne fotogenickou prírodou je jasné a podľa všetkých možností nespochybniteľne patrí do Európy. Ale keď sa priblížime ku Kaukazu, vypukne totálny zmätok. Tu nájdeme hneď niekoľko verzií geografickej hranice a ani jedna nemá žiadne uspokojivé riešenie, ktoré by uznal celý svet.
O hlavný rozpor, ktorý najviac rezonuje a premieta sa ďaleko mimo zemepis, sa zaslúžila americká geografická škola, ktorá považuje Kaukaz za čisto európske pohorie. Kaukaz je zložitou horskou sústavou a americká teória primárne vychádzala z názoru, že biela a kaukazská rasa tvorí kolísku európskej civilizácie.
Naopak európska škola radí Kaukaz kompletne do Ázie. A rovnaký názor zdieľajú ruskí geografi. Ešte dosť ďaleko od vysokej brázdy Kaukazu hranice podľa IGU odbočia po rieke Kume k severozápadu, potom sa zníženinou dostane k Donu a cez Azovské more vyústi do Kerčského prielivu na východe Krymu. Na obrázku túto hranicu vidíš ako variantu A.
Avšak na juh od tejto hranice vypukne geografické peklo. Ďalších šesť čiar v mape kaukazského regiónu zakresľuje tú „zaručene pravú“ hranicu. Časť ich rozdielnymi cestami tiež smeruje ku Kerčskému prielivu, iné končia rôzne na východnom čiernomorskom brehu.
Maximalistický variant Európy tu kopíruje politickú hranicu bývalého ZSSR. Tú pre zmenu zase preferuje časť britských geografov. Brodím sa mnohými odkazmi aj prameňmi. A zúfalo sa snažím nájsť príčiny, prečo má byť správna verzia X a nie verzia Y. A prečo je tých liniek v mape toľko?
Čím hlbšie sa ponáram do témy, tým viac objavujem rozpory bez podrobného a zrozumiteľného objasnenia. Väčšina podkladov vágne informuje o nejasnostiach, prípadne pretína hranicu IGU s mnohými „ale“ – od hocikedy diskutabilnej Wikipédie cez rozhovory s geografmi až po odbornejšie články. Rozdielne polohy hranice sa vlečú školskými atlasmi sveta naprieč zemeguľou aj časovými epochami.
Celkovo sa do hry o hranici premieta viacero faktorov. IGU vychádza z polohy dávneho prielivu medzi Čiernym a Kaspickým morom. Čo je podobný prípad ako Ural. Američania operujú s rozvodím na hrebeni Veľkého Kaukazu. Z minulosti vystupuje staroveké pomedzie pri gruzínskej rieke Rioni, kam umiestnil hranicu oboch svetadielov „otec histórie a geografia“ Hérodotos. Za jeho čias sa však dotyčná rieka volala Fasis.
Chaos, peniaze, politika
Zemepisný zmätok Kaukazu sa nekontrolovane prelieva do ostatných sfér a postupne graduje. A zrazu sa vynoril na scénu vyšší level hranice Európy s Áziou – politická geografia. Rozpor, ktorý na Kaukaze vzniká, sa všetci zainteresovaní snažia maximálne využiť vo svoj prospech – od kaukazských štátov až po veľmoci.
Päť rozdielnych variantov hranice sa týka Gruzínska (počítané vrátane Abcházska) a rovnako tak Azerbajdžanu (aj s enklávou Nachičevanom). Ďalšie dve hraničné čiary sa týkajú Arménska.
Športové kluby z kaukazských štátov sa zúčastňujú európskych súťaží, azerbajdžanská metropola Baku roku 2012 hostila finále speváckej Eurovízie. Do nej sa Azerbajdžan zapojil v roku 2008. Ale podľa zemepisnej hranice IGU nemá Baku s Európou nič spoločné.
Americký pohľad šalamúnsky prezentujú stránky Svetovej faktografie CIA (The World Factbook). Tie síce navonok radí Gruzínsko aj Azerbajdžan do Ázie, avšak zdôrazňujú, že malé časti oboch krajín geograficky patria do Európy. A CIA napriek všetkým možným kontroverziám nie je krčmovým spolkom pivných zemepiscov z krčmy na periférii.
Aj mimo Kaukazu sa s nejednoznačnou hranicou Európy a Ázie účelovo žongluje. Najmä v prípade krajín, ktoré sa ocitli na území oboch svetadielov. Dlhá časť pomedzí Európy a Ázie prechádza Ruskom. Tam to navonok nie je také dramatické.
Problémy môžu nastať pre našich cestovateľov v prípade poistenia liečebných nákladov, pretože poisťovne striktne odlišujú európsku a ázijskú časť Ruska. Ide o to, kadiaľ ju ich likvidátori presne vedú.
Oveľa zaujímavejšia situácia vyvstala v Kazachstane. Dva varianty línie, vrátane tej IGU, prechádzajú jeho západným územím. Tretí kopíruje politickú hranicu na západe krajiny a Kazachstan kompletne presúva do Ázie. Kazachstan bol najprv členom Ázijskej futbalovej konfederácie, neskôr vstúpil do našej UEFA.
Ďalšiu krajinu rozloženú na oboch svetadieloch tvorí Turecko. Kus Európy mu bezpochyby patrí, teda je sčasti európskou krajinou. Tamojšie futbalové tímy kopú európske poháre. Turecko dlho usilovalo o vstup do EÚ. Avšak ako európsky štát sa veľmi neberie.
Sporný výklad hranice prirobí vrásky na čele aj úplne apolitickým cestovateľom a opäť tu hrá prím Kaukaz. Táto téma stále zostáva horúca a plní stránky diskusií. Vďaka rozporom o primát najvyššieho vrcholu Európy súperí Mont Blanc na pomedzí Francúzska s Talianskom (vrchol si prisvojuje čisto Francúzsko) a Elbrus v Ruskej federácii.
A aj pri Elbruse vidíme rozpor medzi európskymi a americkými zemepiscami. Lebo americká spoločnosť National Geographic Society suverénne pripisuje prvenstvo Elbrusu. Čierne na bielom to uvidíte tu.
Samozrejme, že vlastníctvo územia s najvyšším bodom svetadielu posilňuje úlohu Francúzska. A dodáva jej dôležitý pocit, keď jej význam na medzinárodnom poli počas druhej polovice minulého storočia veľmi zvädol. Francúzi si teda nenechajú svoj najvyšší vrchol Európy ľahko zobrať.
Hra o vrcholy sa však prenáša do ostatných sfér. Predtým som sa aktívne venoval horskej turistike. „Vieš, prečo Francúzi nikdy neuznajú Elbrus?“ opýtal sa ma pri ohni parťák, ktorý zbožňoval Kaukaz. Netušil som. „Pretože by im tam klesli príjmy z cestovného ruchu,“ odpovedal. Dáva to zmysel.
Lákadlá pre turistov
Bicykle turistického biznisu neroztáčajú len Mont Blanc. Turizmus sa menej zreteľne priživuje po celom rozhraní Európy a Ázie. Ruku na srdce, kto z cestovateľov nikdy nezatúžil po atraktívnej snímke, ako stojí jednou nohou v Európe a druhou v Ázii?
Z výnimočnej pozície na pomedzí dvoch svetadielov sa snaží vyťažiť hneď niekoľko miest. Špeciálny most pre peších medzi Európou a Áziou prekonáva rieku Ural v Orenburgu na území Ruskej federácie. Vedľa cesty pri Perviuralsku sa týči na hranici svetadielov monumentálny obelisk.
Podobných pamätníkov je možné navštíviť viac. Nielen v Rusku, ale aj na teritóriu Kazachstanu, napríklad v meste Atyrau, kadiaľ tiež preteká rieka Ural. Po nej ale podľa IGU hranica už nevedie. Treba podotknúť, že mnoho týchto pamätníkov mohlo vzniknúť v čase, keď sa rieka Ural za hraničnú čiaru ešte brala.
Avšak miestny marketing cestovného ruchu zmeny nepripustil. Ostatne, prečo by to robil? A koľko turistov sa v Istanbule nechalo previezť na východný breh Bosporu len preto, aby si odškrtli, že navštívili Áziu? Určite dosť.
Končí Európa za Jihlavou?
Politická geografia má svoje úskalia. Do máp sa veľmi často premietajú pletichy, lavírovanie, manipulácia i strety záujmov, ktoré hocikedy úplne popierajú realitu. Občas sa s nadsadením a škodoradosťou tvrdí, že Európa končí za Berlínom, Prahou, Jihlavou, Brnom… (Nehodiace sa prečiarknite a hranicu si flexibilne upravte podľa vášho bydliska i názoru.)
Pred tridsiatimi tromi rokmi som s väčšinou národa veril pofidérnym sloganom typu „späť do Európy“. Nejako mi nedochádzalo, že v Európe sme boli vždy a zrejme ešte dlho budeme.
Teraz sa často pojem Európa v podobnom manipulatívnom slovníku vzťahuje čisto k Európskej únii, kde všetci radostne, jednotne, svorne a nekompromisne zdieľame „európske“ hodnoty. Až na drobný renonc, pretože náš európsky únijný brat Cyprus nespochybniteľne leží v Ázii. A sporná zostáva tiež pozícia gréckych ostrovov pri maloázijskom pobreží Turecka.
Primárna hranica Európy s Áziou prebieha stredom Egejského mora. To by však Grécko ležalo na území dvoch svetadielov. A Grécku sa veľmi do náručia Ázie asi nechce... Tým pádom tu tlačia na zhodu zemepisné hranice Európy s jeho politickou hranicou. Tej sa drží mnoho informačných zdrojov, ale rozhodne nie všetky.
Absolútne rozostrená kultúrna hranica
Blížime sa do finále a otvárame Pandorinu skrinku. Prosím, vráť sa k výkladu pojmu kontinent, ktorý hovorí, že kontinent je oblasť so samostatným historicko-geografickým vývojom. Turecko teda podvedome radíme do Ázie. Ale jeho predchodca Osmanská ríša - po dlhé stáročia zaberala celú juhovýchodnú Európu. A juhovýchodná Európa sa s ňou svojim historickým vývojom plne prepojila.
Sotva šesťsto kilometrov od Břeclavi leží bosniansky Cazin, kde sa medzi pozostatkami starobylého hradu týči minaret s mešitou, ktorej história sa datuje do roku 1576. Mešita je stále funkčná a slúži miestnym Bosniakom, ktorí tu žili dávno pred Osmanmi. Len počas ich nadvlády postupne a väčšinou dobrovoľne konvertovali na islam.
Tu nejde o súčasnú migráciu, o ktorej môžeme sprisahanecky debatovať, či je skutočne spontánna v dôsledku vojen, alebo odniekiaľ z diaľky úplne zámerne riadená. Obyvateľstvo bosnianskeho Cazinu je pôvodné.
Vôbec celý región Balkánu svojou históriou, kultúrou i atmosférou odporuje štandardným predstavám Európy. A je jedno, či sa túlaš v macedónskom Skopje, albánskom Berate, srbskom Niši alebo bulharskom Šumeni. Tam už naozaj zaklopal na dvere Orient.
Začína snáď naozaj kultúrno-náboženská hranica oboch svetadielov pred Brnom alebo hneď za ním? Protipólom z druhej strany je zase čisto ázijský Izrael, ktorý sa prevažne radí k európskej civilizácii.
Avšak absolútny kultúrny úlet predstavuje Kalmycká republika, ktorá sa nachádza blízko delty Volga. Túto republiku všetky verzie hranice geograficky umiestnili do Európy. Avšak náboženstvom Kalmykov, ktorí sem pred pár storočiami prišli z oblasti Číny, a teda ich už považujem za starousadlíkov, je tibetský budhizmus!
A etnicky zmiešané mestečko Liman v susednej Astrachanskej oblasti Ruskej federácie sa pýši absurdným mixom svätyní: pravoslávnym kostolom novobyzantského strihu, budhistickým chrámom v štýle ďalekého východu a mešitou, akých sú pod Kaukazom rozosiate stovky.
Prírodovedecké okienko
Politické aj kultúrne mapy narysoval človek. Ako sa k otázke hranice oboch svetadielov stavia príroda? Tu sa oba svetadiely prelínajú: svorne sa delíme o tundru, tajgu, lesy mierneho pásu aj Stredomoria. Podnebie, vegetáciu i živočíšstvo západnej Európy viac ovplyvňuje oceán, smerom k východu sa potom hlási kontinentálna klíma. Kedysi kompaktný pruh stepí, než sa mnohokrát premenil na obilnice, začína v Budžaku pri delte Dunaja a končí v Kazachstane.
Dajme teraz slovo pamätiam prírodovedca. Docent Julius Komárek bádal pred prvou svetovou vojnou pri gréckom mestečku Sufli blízko Egejského mora. A svoje výskumy doplnil poznámkami: „…tie všetky mnohé iné zvieratá boli pre nás novinkami juhu a pripomínali nám, že len ľudským omylom je tento kraj pokladaný za Európu, zatiaľ čo v skutočnosti je Čam-köi monastyr a miesto, na ktorom sedíme, súčasťou Malej Ázie, ktorú Dardanely a Bosporus oddeľujú len formálne od pravej vlasti.“
A svoju úvahu uzavrel nasledovne: „Európa severná je vlastne len veľkým polostrovom ázijskej pevniny a v Európe južnej, menovite na východnom Balkáne, začína už suchá a teplá Malá Ázia s kontinentálnym podnebím.“
Takže kde presne tá hranica medzi Európou a Áziou je?
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
