Seychelská korytnačka

Určite vieš, že korytnačky sú celkovo známe svojou dlhovekosťou. Najstarším suchozemským živočíchom je seychelská korytnačka obrovská, ktorá má 190 rokov a volá sa Jonathan. Žije na ostrove Svätá Helena v južnom Atlantickom oceáne, kde ju priviezli ľudia zo Seychel v roku 1882. Jeho vek je síce len odhad, ale fotografie z rokov 1882 a 1886 dokazujú, že koncom 19. storočia bol už plne dospelý – mal najmenej 50 rokov. 

Seychelská korytnačka obrovská

Massimo/Twitter

Jonathan sa zapísal aj do Guinnessovej knihy rekordov, ktorá ho uznala za najstaršiu korytnačku. „Je miestnou ikonou, ktorá symbolizuje vytrvalosť tvárou v tvár zmenám,“ povedal pre Guinessovú knihu rekordov Joe Hollins, veterinár Jonathana. 

Vo všeobecnosti, korytnačky obrovské musia žiť dlho, aby sa dokázali opakovane rozmnožovať a produkovať viac vajec, pretože mnohé z nich padnú za obeť predátorom. Dlhovekosť im zabezpečuje schopnosť zabíjať poškodené bunky, ktoré sa prirodzene vekom. Schopnosť im tak môže pomôcť, aby dokázali žiť tak dlho. 

Červení morskí ježkovia

Sú to vlastne malé okrúhle bezstavovce, ktoré sú pokryté ostňami. Na základe údajov Oregonskej štátnej univerzity sa vyskytujú v plytkých pobrežných vodách Severnej Ameriky, konkrétne od Kalifornie po Aljašku. Živia sa morskými rastlinami. Vedci sa pôvodne domnievali, že tieto bezstavovce sa nedožijú dlho a dávali im desať rokov. Keď ale podrobnejšie tento druh skúmali, prišli na to, že na niektorých miestach dokážu prežiť celé stáročia, ak sa, samozrejme, vyhnú predátorom, chorobám a rybárom. 

Červený morský ježko

Alison Young/Twitter

O červených morských ježkoch sa vykonala aj štúdia, ktorá bola v roku 2003 uverejnená v časopise Fishery Bulletin. Ježkovia vyskytujúci sa pri pobreží Washingtonu a Aljašky sa môžu pravdepodobne dožiť viac ako sto rokov. Najdlhšie žijúce jedince žijúce jedince v Britskej Kolumbii v Kanade môžu mať okolo 200 rokov. 

Veľryba grónska

Veľryby grónske sú najdlhšie žijúce cicavce, pričom ich presná dĺžka života nie je známa. Kamenné hroty harpún, ktoré sa našli u niektorých ulovených jedincov dokazujú, že sa môžu dožívať viac ako sto rokov a podľa Národného úradu pre oceány a atmosféru môžu žiť aj viac ako 200 rokov. 

Mutácie v géne sa podieľajú na oprave poškodenej DNA, čo môže napomôcť k ochrane veľrýb pred rakovinou, čo je potencionálna príčina smrti. Okrem toho sa v géne PCNA nachádza aj zdvojená časť a podieľa sa na raste a oprave buniek. Táto duplikácia pravdepodobne spomaľuje starnutie. 

Veľryba grónska

The Canadian Border/Twitter

Štúdium dlhovekosti veľrýb by sa podľa vedcov mohlo využiť na poskytnutie odpovede, ako predĺžiť ľudský život. „Môj vlastný názor je, že rôzne dlhoveké druhy používajú rôzne triky na dosiahnutie dlhej dĺžky života a nemajú veľa spoločných génov,“ vyjadril sa expert na vedu o starnutí João Pedro de Magalhães, pôsobiaci na Birminghamskej univerzite. 

Rougheye Rockfish

Na základe údajov ministerstva pre ryby a voľne žijúce živočíchy je tento druh skalníka jednou z najdlhšie žijúcich rýb a dosahuje dĺžku života najmenej 205 rokov. Bývajú väčšinou hnedo alebo ružovo sfarbené a žijú v Tichom oceáne od Kalifornie po Japonsko. Výbor pre stav ohrozených voľne žijúcich živočíchov v Kanade tento druh rýb označil, že je ohrozený vyhynutím. 

Ryba z druhov skalníkov

Tibor M. Kalman/Twitter

V roku 2021 sa o ňom vykonala štúdia, v ktorej sa skúmali gény tejto ryby. Našli sa genetické predpoklady na dlhovekosť, vrátane DNA, ktorá môže pomôcť odvrátiť rakovinu. A keďže sa dokáže dožiť dlho, umožňuje mu to rásť do väčších rozmerov a produkovať viac mláďat. 

Žralok gŕonsky

Žije hlboko v Arktickom a severnom Atlantickom oceáne a podľa kanadského observatória žralokov môžu dosahovať dĺžku 7,3 metrov. Štúdia očného tkaniva žralokov odhaduje, že sa môžu dožiť až 272 rokov. Podľa odhadov mal najdlhšie žijúci žralok približne 392 rokov a vedci sa domnievajú, že by sa mohli dožívať až 512 rokov. Odhady sú, samozrejme, neisté, ale o niečo presnejší odhad na 272 rokov z týchto živočíchov stále robí najdlhšie žijúcich jedincov. 

Žralok grónsky

Sharkies Otd/Twitter

Oceánska mušľa Quahog

Nachádza sa v severnej časti Atlantického oceánu. Národné múzeum vo Walese tvrdí, že jeden oceánsky lastúrnik Quahog, ktorého našli na pobreží Islandu v roku 2006, mal až 507 rokov. Dostal prezývku Ming, pretože sa narodil v Číne v roku 1499 v čase, keď na území vládla dynastia Ming. 

Oceánska mušľa Quahog

Flora & Fauna/Twitter

„V chladnejších vodách okolo Islandu má pomalší metabolizmus, a tak rastie pomaly a môže žiť aj dlhšie ako 507 rokov. Vedci ale zatiaľ nenašli staršieho jedinca,“ povedala Anna Holmes, kurátorka biodiverzity bezstavovcov v múzeu. 

Čierny koral

Koraly vyzerajú ako farebné podvodné skaly či rastliny, ale v skutočnosti ich tvoria bezstavovce, ktoré sú nazývané polypy. Neustále sa množia a nahrádzajú sa vytváraním geneticky identických kópií, vďaka čomu sa zväčšujú. Koraly sa teda skladajú z viacerých identických organizmov, čiže životnosť koralov je skôr tímovou prácou. Hlboko morské čierne koraly patria medzi najdlhšie žijúce. Vzorky, ktoré sa našli pri pobreží Havajských ostrovov mali približne 4 265 rokov. 

Turritopsis dohrnii

Nazýva sa aj nesmrteľnou medúzou, pretože má potenciál žiť večne. Medúzy svoj život začínajú ako larvy, následne sa usadia na morskom dne a premenia sa na polypy. Z nich následne vznikajú plávajúce medúzy. Zvláštnosť týchto jedincov je, že ak sú fyzicky poškodené alebo hladujú, dokážu sa premeniť späť na polypy a neskôr sa vrátiť do svojej podoby medúzy. 

Turritopsis dohrnii

John Wolfe/Twitter

Na základe informácií Prírodovedného múzea v Londýne, medúzy dokážu opakovane meniť svoj životný cyklus, vďaka čomu za vhodných podmienok nemusia nikdy zomrieť na starobu. Sú to malé jedince, ktoré majú priemer len 4,5 milimetrov. Konzumujú ich ryby či zomierajú iným spôsobom, ale ak sa im pri troche šťastia podarí vyhnúť sa všetkým nástrahám, môžu skutočne dosiahnuť nesmrteľnosť. 

Hydra

Awa Karis/Twitter

Hydra

Ďalší jedinec, ktorý sa považuje za potencionálne nesmrteľného, je Hydra. Je to skupina malých bezstavovcov s mäkkým telom, ktoré sa trochu podobajú medúzam. Tvoria ich kmeňové bunky, ktoré sa neustále regenerujú prostredníctvom duplikácie. Samozrejme, v prirodzených podmienkach umierajú kvôli číhajúcim hrozbám, ako sú predátori či choroby, ale ak by sa tomu dokázali vyhnúť, mohli by sa regenerovať večne a dosiahnuť nesmrteľnosť. „Zdá sa, že nestarnú, takže sú potenciálne nesmrteľné,“ povedal Daniel Martínez, profesor biológie na Pomona College v Claremonte, v Kalifornii. 

Objavil mesto, keď hľadal sliepky

Zabudnuté starobylé mesto malo názov Derinkuyu a celé desaťročia bolo opustené. Objavil ho miestny muž až v 60. rokoch 20. storočia, keď si všimol, že jeho sliepky miznú cez priepasť v pivnici. Diera sa mala otvoriť počas rekonštrukcie. Rozhodol sa stenu napokon zbúrať, aby svoje zatúlané sliepky našiel, ale objavil aj niečo iné – tunel a čistou náhodou aj rozľahlé podzemné mesto. 

Derinkuyu

Anis.synbio/Twitter

V súčasnosti je Derinkuyu súčasťou svetového dedičstva UNESCO a okrem toho je prístupné aj návštevníkom, ktorí si z neho môžu pozrieť osem poschodí z celkových 18. Krajina, v ktorej sa mesto nachádza, Kapadócia, bola vždy vhodná na stavbu takýchto podzemných obydlí, pretože je tvorená vulkanickým popolčekom, ktorý je suchý a poddajný, preto sa dá ľahko vytesávať pomocou jednoduchých nástrojov. 

Od momentu, čo muž v roku 1963 našiel starobylé, zabudnuté a opustené mesto sa celkovo našlo viac ako 600 vchodov do tohto mesta v ďalších domoch. Na základe informácií tureckého ministerstva kultúry ho postavili Frýgovia v ôsmom až siedmom storočí pred naším letopočtom. Úplne prvá zmienka o ňom sa datuje do roku 370 pred naším letopočtom. 

Rôzne priestory

Používalo sa niekoľko tisíc rokov, najskôr slúžilo na skladovanie a neskôr ako miesto, kde sa ľudia mohli ukrývať pred nájazdmi a konfliktmi. Ľudia v podzemí dokázali prežiť aj niekoľko mesiacov a v čase jeho najväčšieho rozmachu tam žilo 20 tisíc ľudí. 

Starobylé podzemné mesto.

Anis.synbio/Twitter

Opusteným sa stalo v 20. rokoch 20. storočia, kedy z neho kapadócki Gréci odišli. Príčinou ich odchodu bola grécko-turecká vojna. Keď mesto znovu objavili, pri vykopávkach sa našli priestory, ktoré slúžili na rôzne účely, vrátane skladovania potravín, výroby vína, lisovania oleja či stolovania. Okrem toho objavili aj kaplnku či náboženskú školu. 

Počas toho, keď bolo mesto obývané, choval sa dobytok na poschodiach bližšie k povrchu, aby jeho pachy či plyny neovplyvňovali nižšie poschodia. K dispozícii bola aj studňa, ktorá poskytovala čistú vodu a vetracie šachty umožňovali cirkuláciu čerstvého vzduchu. Pred nepozvanými hosťami obyvateľov chránili veľké kamenné dvere na každom poschodí. „Obyvatelia si uľavovali v zapečatených hlinených nádobách, žili pri svetle fakieľ a mŕtvych tiel sa zbavovali na určených miestach,“ opísal jeden zo sprievodcov. 

Bola židovkou

Gisella Perl pochádzala z Maďarska. Už v mladom veku sa javila ako nadaná študentka, ktorá v 16-tich rokoch ako jediná Židovka ukončila strednú školu. Oplývala veľkými akademickými cieľmi a so svojím snom študovať medicínu sa obrátila na svojho otca. Ten na začiatku váhal, pretože sa obával, že Gisella opustí judaizmus. Bola ale neoblomná.

Príbeh ako z filmu. Poliak celý život zasvätil lovu nacistov, vypátral a zatkol ich celé stovky

Na dôkaz toho, že to myslí vážne a snažiac sa zahnať otcove obavy, prišla po niekoľkých mesiacoch za ním s modlitebnou knižkou, ktorú od neho dostala. „Prisahám na túto knižku, že nech ma život zavedie kamkoľvek, za akýchkoľvek okolností, vždy budem dobrou pravou Židovkou,“ povedala mu, píše sa na portáli History.

Jej otec napokon súhlasil s tým, aby išla študovať medicínu a po rokoch u nej zaplatil prvý pacient. Z peňazí, ktoré si zarobila, kúpila otcovi novú modlitebnú knižku, na ktorej bolo vyryté jeho meno. 

V roku 1944 pracovala ako gynekologička, vydala sa za chirurga, ktorý žil v Židovskom gete s jej rodinou v Maďarsku. V marci 1944 bola Gisella s manželom, synom, rodičmi a ďalšou rodinou poslaná do Osvienčimu, kde ju od rodiny rozdelili. Gisella ale mala ešte jednu dcéru, tá však bola ukrytá v nežidovskej rodine. V Osvienčime pracovala ako gynekologička v nemocnici, kde ju pridelil doktor Mengele. 

Gisella Perl

Adam/Twitter

Zo začiatku boli zákroky bežné

Keď začínala pracovať ako doktorka v Osvienčime, jej zákroky boli bežného charakteru. „Musela som obväzovať zakrvavené rany, ošetrovať zlomené rebrá a čistiť rany,“ opisovala. To ale netrvalo dlho a jej úlohy sa pomaly sťažili. Jej úlohou bolo totiž informovať doktora Mengeleho, ktorého prezývali aj ako Anjel smrti, o všetkých ženách, ktoré boli tehotné.

Narozprával jej, že tieto ženy budú poslané do iného tábora, kde im poskytne lepšiu výživu. „Ženy začali bežať priamo k nemu a hovorili mu, že sú tehotné,“ hovorila Gisella. 

Lenže žiadna lepšia výživa ani starostlivosť tehotné ženy nečakala, a túto krutú pravdu si uvedomila aj samotná Gisella. „Tieto ženy boli odvedené do výskumného bloku, aby ich použili ako pokusných králikov, a potom dva životy hodili do krematória,“ opísala.

97-ročná sekretárka z kanibalského koncentračného tábora sa postavila pred súd. Hrozia jej dva roky väzenia

V tom momente sa rozhodla, že ženám bude pomáhať, hoci tým riskovala aj vlastný život. Bolo to pre ňu skutočne náročné, a to nie len kvôli tomu, že nemala žiadne lieky či nástroje, nebola pripravená ani morálne. 

Niektoré otehotneli priamo v Osvienčime

Samozrejme, nepredstavuj si žiadne romániky, ktoré by skončili tehotenstvom. Ženy v Osvienčime boli brané čisto ako sexuálne objekty, ktoré dôstojníci zneužívali pre svoje vlastné pohnútky. Našli sa ženy, ktoré už tehotné do tábora prišli, ale väčšina otehotnela práve preto, že boli znásilnené.

Dokonca mali vyhradený priestor, kde muži znásilňovali a obťažovali ženy, a to aj napriek nariadeniu, ktoré zakazovalo sexuálne aktivity so židovskými ženami. Dôstojníci si práve pre ich pôvod dovoľovali a boli k ženám násilní. Neskôr ženy obvinili zo zvádzania dôstojníkov.

Osvienčim v roku 1940

Stephen Uzzel/Twitter

„Bola som s mamou a videli sme tieto ženy v pruhovaných uniformách so svetlými vlasmi, niektoré ich mali dlhšie ako iné. A ja si pamätám, ako som sa matky pýtala, prečo ony môžu mať vlasy a my nie. Matka mi povedala, že preto, lebo sa tak esesákom páčili. Nikdy som nevedela, čo to vtedy znamenalo,“ povedala jedna preživšia. 

V niektorých prípadoch sa ale sex používal aj ako výmenný obchod. Príkladom je žena, ktorá potrebovala šnúrku a vedela o mužskom väzňovi, ktorý ju mal. Snažila sa ho presvedčiť tým, že mu dá svoj prídel jedla, ale on mal záujem o jej telo. Preto niektoré ženy, aj napriek tomu, že boli znechutené, ponúkli svoje telo výmenou za to, čo potrebovali. A práve niektoré takéto výmeny skončili aj neželaným tehotenstvom. 

Gisella Perl potraty vykonávala uprostred noci a tehotenstvo ukončovala holými rukami, bez nástrojov, anestézie, obväzov či antibiotík. Okrem toho vykonávala aj pôrody, ak žena bola v neskorom štádiu. Prebiehali v tichosti a v určitých prípadoch, na požiadanie, musela novorodencov zadusiť, aby zachránila život matky.

Liečiteľ a vodca sekty si želal, aby ho zabili. Po vražde tyrana a manipulátora Češky čakali, kým jeho telo zmizne

Gisella sa venovala aj ošetrovaniu rán, ktoré spôsobili esesáci ženám na prsiach bitím a bičovaním. „Liečila pacientky svojím hlasom, rozprávala im krásne príbehy, hovorila im, že jedného dňa budeme mať opäť narodeniny, že jedného dňa budeme opäť spievať,“ písalo sa v knihách venovaným práve životu Giselly. 

Tábory zatvorili

Koncentračné tábory či plynové komory boli Nemci nútení zatvoriť v roku 1945, keď sa blížili ruské vojská. Presne v tomto roku, ako sa píše na stránke BBC, Gisella pomohla na svet plačúcemu a kričiacemu bábätku. Rozdiel bol v tom, že toto dieťa mohlo žiť. Dieťa priviedla na svet matka Marusa, ktorej stav sa po pôrode začal zhoršovať.

Gisella vedela, že musí ženu operovať, ale nemala žiadne nástroje. Preto vyšla von a narazila tam na britského vojaka, ktorého poprosila o dezinfekciu a vodu. „O pol hodiny neskôr som mala vodu, dezinfekčný prostriedok, mohla som si umyť ruky a vykonať operáciu, nie ako bezmocný väzeň, ale ako lekárka,“ spomínala vo svojich memoároch z roku 1948. 

Gisella Perl

Afshine Emrani Md Facc/Twitter

Gisellu následne presunuli do tábora pri Hamburgu a o dva mesiace neskôr do Bergenu-Berslenu. Po skončení vojny a oslobodení ľudí z tábora Gisella začala hľadať svoju rodinu. Zistila však, že bola jediná preživšia. Napokon sa predsa len našla jej dcéra, ktorá bola živá. V roku 1947 ju celá tá ťarcha zo všetkých činov prinútila pokúsiť sa o samovraždu.

Po tomto neúspešnom pokuse sa presťahovala  do Spojených štátov, kde prednášala lekárom či iným odborníkom ako veľvyslankyňa šiestich miliónov ľudí, ktorí boli zabití počas holokaustu. A napokon v roku 1951 získala americké občianstvo, presťahovala sa do New Yorku a začala pracovať v nemocnici Mount Sinai, kde sa špecializovala na neplodnosť. 

O nejaký čas si otvorila vlastnú ordináciu na Park Avenue a jej poslaním sa stalo prinášať na svet nový život. Svoju prax vykonávala celkovo 43 rokov a pomohla pri pôrodoch 3-tisíc zdravých detí. Napokon sa v roku 1979 presťahovala do Izraela, aby bola so svojou dcérou a vnukom. Zomrela 16. decembra 1988 vo veku 81 rokov. 

Dnes to už také jednoduché nie je a prasiatko doma už asi nemáš. Na TikToku ale nájdeme mnoho trendov či rôznych výziev, pričom do popredia sa dostávajú najmä tie nebezpečné. Našťastie sú influenceri, ktorí nemajú potrebu začínať riskantné výzvy, ale naopak také, ktoré dokážu pomôcť. My ti v článku predstavíme trendy, ktoré ti môžu pomôcť so šetrením. To, či skutočne u teba zafungujú, musíš skúsiť jedine ty. 

„Cash-stuffing“

V tejto výzve pôjde predovšetkým o papierové bankovky, čiže žiadny účet ani karta. V podstate ide o rozdeľovanie si svojho príjmu do rôznych kategórií. To znamená, že ak ti na účte cinkne výplata, sumu si z neho vytiahneš. Všeobecným pravidlom v tomto prípade je, že 50 percent ide na potreby, 30 percent na tvoje želania a 20 percent na úspory, píše sa na portáli Vice.

@cashstuffingfix #cashstuffing #cashenvelopes #cashstuffingtok #adhdtok #adultadhd ♬ original sound - CashStuffingFix

Peniaze si budeš ukladať do obálok, na ktoré si môžeš napísať konkrétne výdavky. Nazvať si ich môžeš podľa toho, čo hradíš najčastejšie, napríklad na nájomné, zdravotnú starostlivosť či potraviny. Samozrejme, mysli aj na nejaké peniaze, ktoré si určíš na zábavu či posedenia s priateľmi. Cieľom tohto spôsobu šetrenia je lepší prehľad o tom, kam tvoje peniaze smerujú a akú sumu máš pre seba na míňanie, píše sa na portáli Insider.

Výzva 100 obálok

Úzko súvisí s predchádzajúcou výzvou, ale zatiaľ čo v nej si si ukladal peniaze podľa určeného pravidla, v tomto prípade si pripravíš sto obálok, ktoré si následne môžeš zamiešať. Samozrejme, je odporúčanie vyťahovať obálky dvakrát týždenne, ale komu tak často chodí výplata, všakže. To znamená, že akonáhle do rúk dostaneš voňavé bankovky, zo sto obálok náhodne vyberieš jednu a podľa čísla na obálke do nej vložíš rovnakú sumu peňazí. Tie, ktoré ti zostanú, môžeš použiť na svoju vlastnú potrebu, a tie ktoré odložíš, budú slúžiť ako tvoje úspory na horšie časy. 

Je mnoho návodov, ako šetriť. Vyskúšaj ich aj ty.

Alexander Grey/Unsplash

Zaokrúhľovanie

Túto službu ponúkajú aj banky na Slovensku. V podstate ide o to, že si vo svojej bankovej aplikácii nastavíš, aby ti sumy zaokrúhľovali, a sumu, ktorá ti prostredníctvom zaokrúhlenia zostane, ti vrátia späť. Niektoré banky práve na takto ušetrené peniaze ponúkajú aj ročný úrok. V podstate je táto služba výhodná najmä pre tých, ktorí nechcú mať doma obálky či bankovky, alebo chcú šetriť a príliš sa pri tom nenarobiť. 

Výzva nemíňať

Je to doslova výzva. Samozrejme, z niečoho žiť musíš, preto sa výdavky na bývanie, potraviny či nevyhnutné veci odpúšťajú. Taktiež to neznamená, že budeš musieť celý čas sedieť doma a nevystrčiť nos. Pokojne sa môžeš ísť s kamarátmi prejsť, predsa len je prechádzka zadarmo. Okrem toho sa určite v tvojom okolí môžu nájsť podujatia, ktoré majú vstupné zadarmo. 

Prípadnou alternatívou je aj odloženie si určitej sumy peňazí, ktorú za žiadnych okolností nemôžeš minúť a jednoducho si k nej každý mesiac prihoď nejakú tú sumu. Odporúča sa, že každý mesiac si máš odložiť desať eur. Výšku si ale môžeš nastaviť podľa seba. 

Prečo to však ešte nikto od nás neurobil? Portál Business Insider oslovil ženu, ktorá sa rozhodla, že túto ponuku reálne využije. Keď sa Rubia Daniels prvýkrát dopočula o lacných talianskych domoch, bolo jej jasné, že sa na ne musí ísť pozrieť osobne.

Chudoba ako najväčšia turistická atrakcia. Údajne najľudnatejší ostrov sveta bol postavený na odpadkoch

Stačila jedna návšteva a zamilovala sa

„Bola som taká ohromená. Bola to jedna z vecí, ktoré musíte vidieť, aby ste sa uistili, že je to pravda,” povedala pre Insider. „Urobila som si prieskum a do troch dní som mala letenku, prenajaté auto, hotel a vyrazila som.”

Na konci svojho 10-dňového výletu do Mussomeli, malého mesta na Sicílii, v júli 2019, bola hrdou majiteľkou troch schátraných domov, ktoré ju vyšli dokopy tri eurá. Zaplatila tak len euro za každý.

Kvíz, v ktorom by mali aj deti tromfnúť dospelých. Trúfate si na otázky zo všeobecného prehľadu?

Predaj potvrdil aj zástupca organizácie Case 1 Euro, ktorá je zodpovedá za celý projekt opätovného zaľudnenia Mussomeli. Daniels, ktorá sa pred 30 rokmi presťahovala z predmestia brazílskeho hlavného mesta, povedala, že bola talianskych mestečkom očarená aj preto, že jej pripomínalo domov z detstva.

Každý dom je pre ňu samostatný projekt

„Ľudia boli super ústretoví a každý chcel ísť so mnou na kávu. Realitní makléri ma objali ako sestru - boli so mnou každý deň, kým som tam bola,” rozrozprávala sa o svojej prvej návšteve.

Okrem obyvateľov ju čarila aj bohatá história mesta a myšlienka obnovy opustených domov. „Je to environmentálny koncept,” dodala Daniels, ktorá pracuje v solárnom priemysle. „Musíme prestať stavať a začať prerábať existujúce veci, ktoré máme.”

A že to so svojimi tromi domami myslí naozaj vážne potvrdzuje aj fakt, že pre každý z nich má iné plány. 

„Ten, na ktorom teraz pracujem, plánujem premeniť na umeleckú galériu. Jeden zostane pre mňa. A tretí dom, ktorý bude mojím najväčším projektom, chcem prerobiť na wellness centrum a vrátiť ho komunite,“ dodala.

Chcete sa cítiť ako zemepáni? Po celom Slovensku sa predávajú kaštiele, niektoré kúpite za cenu trojizbáku v Bratislave

Pendluje medzi USA a Talianskom

49-ročná žena koncom roka 2019 začala s obnovou nehnuteľnosti, no kvôli pandémii musela projekty pozastaviť. „Prišiel COVID-19 a nebolo nám dovolené vrátiť sa späť, takže som minulý rok opäť začala s renováciou,“ povedala.

Svoj čas momentálne rozdeľuje medzi San Francisco a Mussomeli, no zakaždým v druhom talianskom domove strávi aspoň mesiac. Zatiaľ dokončila exteriéry dvoch domov, no do posledného domu sa ešte pustiť nestihla.

Rubia však nie je jediným človekom, ktorý podal pomocnú ruku Taliansku a jeho zúfalej potrebe znovu zaľudniť svoje prázdne a ospalé mestečká. Pred dvomi rokmi napríklad deväť dedín na juhu krajiny ponúklo mileniálom 30-tisíc eur, aby sa sem presťahovali.

Zúfala snaha dedín nevymrieť

Dediny v regióne Kalábria zdôrazňovali, že sumu pre ľudí menej ako 40 rokov vyplatia v hotovosti. A nešlo pritom o žiadne nedostupné miesta - ľudia si mohli vybrať dedinu Civita na malebnom útese, prípadne pobrežné plážové mesto Aieta.

Jednu vec mali tieto riedko obývaní oblasti spoločné - menej ako 2-tisíc obyvateľov a boli len niekoľko rokov od toho, aby sa premenili na mestá duchov. Aj dedina Cinquefrondi napríklad ponúkla v lete 2020 dvanásť domov po jednom eure.

Na záver však treba dodať, že kúpa domu za euro nie je žiadna maličkosť. Takýto úlovok zvyčajne zahŕňa nákladnú rekonštrukciu nehnuteľnosti, ktorá môže byť v úplne havarijnom stave a vyžaduje si renovácie, aby mohla byť obývateľná.

Dve kategórie cestovateľov

Anglicko bolo v 19. storočí súčasťou Britského impéria. Cestovalo sa už v tom období, a to nielen pre potešenie, ale aj s cieľom dobýjania či objavovania. Koloniálne cestovanie bolo výlučne určené mužom, keďže mali aktívnejšiu úlohu pri šírení impéria, čiže museli bojovať alebo sa zúčastňovať na diplomatických misiách v zahraničí, píše sa na portáli The Conversation.

Faktom, na ktorý často zabúdame je, že rozhodujúcu úlohu pri túžbe dobývania zohrávali aj britské ženy, ktoré často cestovali so svojimi manželmi, otcami či bratmi. A niektoré z týchto žien pocítili túžbu podeliť sa o svoje zážitky z ciest, a preto začali písať rôzne spisy. Tie sa pre veľký záujem začali uverejňovať aj v novinách či časopisoch. 

Francúzska spisovateľka, ktorá vyčnievala z radu a patrila k najlepším. Používala však mužský pseudonym aj oblečenie

V knihe „Celebrated Women Travelers of the Ninetheen Century“ z roku 1882, spisovateľ William H. D. Adams, rozdelil cestovateľov do dvoch kategórií – objaviteľov a pozorovateľov. Úloha objaviteľov podľa Adamsa je vstupovať do oblastí doteraz civilizácii nepoznanej, a pridávať na mapy nové krajiny. Druhá skupina, pozorovatelia, naopak len kráčajú po stopách odvážnych predchodcov a zhromažďujú presnejšie informácie. Ženské cestovateľky v tom čase Adams zaradil práve do tej druhej skupiny, pretože bol toho názoru, že sa nemohli rovnať veľkým objaviteľským menám, ako bol napríklad David Livingstone, Heinrich Barth, John Franklin a Charles Sturt. Tento dojem ukazuje len tendenciu zavrhovať diela napísané ženskými spisovateľkami v 19. storočí. 

Ťažký prístup k vzdelaniu

Ženy v minulosti nemali jednoduchý život, pretože rodová ideológia v tom čase zaraďovala ženy do súkromnej sféry a mali veľmi ťažký prístup k vedeckým, politickým či ekonomickým otázkam. Preto všetko, čo vytvorili ženy, sa v tom období nepovažovalo za príliš seriózne. Nesmieme ale zabúdať aj na fakt, že nie všetky ženy sa predsa len dostali k „elitnej kultúre“ a nie všetky mali možnosť získať vzdelanie a chýbal aj čas a prostriedky, aby mohli rozvíjať svoje záujmy o oblasti, ako napríklad vedu. 

Ženská skromnosť

V úvodoch textov sa objavujú frázy, ktoré vyjadrujú ženskú skromnosť alebo ospravedlnenie za to, že sa „odvážili“ miešať sa do mužských tém. Okrem toho sa mnohé z nich snažili čitateľovi pripomenúť, že sú „len“ ženy. Koniec koncov to bol len prostriedok, aby sa vyhli odsúdeniu zo strany ich súčasníkov. 

Mary Kingsley

Wikipedia/

Príkladom je Mary Kingsleyová, ktorá sa v jednom zo svojich listov opísala s dávkou humoru: „Som len jedna žena a my, hoci sme skvelé v detailoch a konkrétnych predstavách, nikdy nie sme schopné cítiť oddanosť k veciam, ktoré poznám dosť dobre na to, aby boli skvelé, teda k abstraktným veciam.“ Bola to anglická cestovateľka, ktorá nedbala na dobové konvencie a precestovala západnú a rovníkovú Afriku. Zároveň ako prvá Európanka vstúpila do niektorých častí Gabonu, uvádza sa na portáli Britannica.

Podobne sa aj škótska prírodovedkyňa, cestovateľka a spisovateľka, Anna Forbes skrýva za svoju ženskosť, aby ju ostatní nekritizovali za to, že sa venuje písaniu. Vo svojich listoch s názvom Neprekonané stopy na ostrovoch Ďalekého východu sa opisuje ako „malá a veľmi ženská žena“, čím čitateľovi pripomína svoj status váženej osoby. 

Isabelle Bird

G.p. Putnam‘s Sons/Wikipedia

Niektoré si získali uznanie

Niektorým ženským cestovateľkám sa predsa len podarilo získať si rešpekt svojich krajanov, síce to bolo veľmi náročné. Najznámejším príkladom je Isabella Birdová. Ako prvá žena v roku 1891 bola prijatá do prestížnej Kráľovskej geografickej spoločnosti v Londýne. Jej úprimné a opisné písanie ale v čitateľoch vzbudilo podozrenie, že je často príliš otvorené. V jej dielach sa totiž často komentovalo množstvo sexuálnych dvojzmyslov. Trpela zdravotnými problémami a lekári jej preto odporučili plavbu na mori. Preto sa v roku 1854 vydala ako 23-ročná na svoju prvú medzinárodnú cestu, ktorá smerovala do Ameriky. Cestu zdokumentovala v prvej knihe, ktorej dala názov „The Englishwoman in America“. Napísala niekoľko ďalších kníh a všetky boli napísané zábavným spôsobom. Mnohým ľuďom tak dávala možnosť spoznať svet aj mimo svojho domova, uvádza sa na portáli My Leraning.

Isabella cestovala osamote, ale často ju mala k dispozícii miestnych sprievodcov, mužov, ktorí poznali terén, ktorý skúmala. Okrem písania sa venovala aj fotografovaniu ľudí, ktorých stretla na svojich cestách v Perzii, Japonsku, Kórei, a Mandžusku. Okrem toho precestovala aj Austráliu, Hawaii, Indiu či Irán. 

Hudba

Mnohí opísali, že pri počúvaní jej skladieb sa cítili ako na malom člne hojdajúcom sa na mori bez rovnováhy. Melódia, ktorú tvorila, odrážala jej radosti a trápenia. Bola síce vyškolená v západnej klasickej hudbe, ale okrem toho sa venovala aj tradičným pravoslávnym kresťanským spevom či melódiám. 

Francúzska spisovateľka, ktorá vyčnievala z radu a patrila k najlepším. Používala však mužský pseudonym aj oblečenie

Zaujala mnohých najmä vďaka svojim jedinečným hudobným kompozíciám, ktoré ju preslávili. Tie dokonca viedli aj kritičku Kate Molleson k tvrdeniu, že Emahoy mala byť zaradená medzi veľkých skladateľov 20. storočia. 

Jej kompozičné štýly v hudbe sa odlišovali od ostatných. Spojenie, ktoré mala s klavírom, bolo magické. Akonáhle sa venovala svojmu hudobnému nástroju, bola len ona a klavír, s ktorým vytvorila akúsi intímnu, meditatívnu melanchóliu, ktorá bola zrkadlom všetkého, čo sa v jej živote udialo. Neboli to len významné radostné situácie, ale v jej tvorbe sa odrzkadlila aj bolesť a tragédia, ktorá sa stala a o ktorej si prečítaš nižšie. 

Jej mladosť

Klavíristka sa narodila v Addis Ababa v decembri 1923 v prominentnej aristokratickej rodine. Jej otec bol starostom v historickom meste Gondar, ktoré sa nachádzalo na severe krajiny. Emahoy sa pôvodne volala Yewubdar, v preklade „najkrajšia.“ Meno používala do svojich 21 rokov, pretože potom ju vysvätili za mníšku. 

Spolu so sestrou, ako deti, odcestovali do Švajčiarska, pričom boli úplne prvé etiópske dievčatá, ktoré boli v tom období poslané do zahraničia. Nastúpila na interntátnu školu, kde prvýkrát zakúsila príchuť západnej klasickej hudby. Ako osemročná sa začala učiť hrať na husle a klavír. V Európe sa ale vôbec necítila dobre. Cítila sa osamelá a odcudzená, keďže v krajine nikoho nepoznala a nebola zvyknutá. „Osamelosť so mnou rástla ako kamarátka z detstva,“ opísala v knihe, ktorá sa venovala životu jej otca. Jej autorom bol jej brat Dawit Gebru. Našťastie mala hudbu, ktorá jej robila spoločnosť a necítila sa vďaka nej taká osamelá. 

Do Etiópie sa vrátila, keď mala 11 rokov, ale nebola už tým dievčaťom, akým bola pred odchodom. Vrátila sa spoločenská žena, ktorá mala záujem o módu. Taká tá radosť netrvala dlho, keďže prišla vojna a s ňou aj tragédia, ktorá poznačila nielen jej život, ale aj jej tvorbu. Počas nej boli totiž zabití traja členovia jej rodiny a napokon sama musela z krajiny odísť. Samozrejme, smrť jej príbuzných v nej zanechala hlboké rany a ovplyvnilo ju to aj v hudbe. Na základe tejto tragickej udalosti zložila skladbu „The Ballad of the Spirits“ na ich pamiatku.

Po okupácii

Domov sa vrátila o päť rokov, keď skončila okupácia a začala pracovať na ministerstve zahraničných vecí, pričom bola prvou ženou, ktorá obsadila pozíciu sekretárky. Ďalšou raritou, ktorá sa spája s Emahoy bola, že šoférovala auto, pričom ostatní využívali najmä kone a koče. Už v tej dobe nevnímala rozdiel medzi pohlaviami. „Dokonca aj v mojich tínedžerských rokoch som sa pýtala, aký je rozdiel medzi chlapcami a dievčatami? Sme si rovní,“ povedala hudobnému novinárovi Mollesonovi v roku 2017 v dokumentárnom filme o jej živote. 

O rok neskôr sa ale opäť vydala na cestu. Tentokrát si to namierila do egyptského hlavného mesta Cairo, kde študovala hudbu pod dohľadom violončelistu z Poľska Alexandrom Kontorowiczom. Trénovala deväť hodín denne. Keďže ale nezvládala vysoké horúčavy, vrátila sa späť do rodného mesta spolu s jej učiteľom. Napokon dostala možnosť pokračovať v štúdiu na Royal Academy of Music v Londýne, ale nebolo jej dovolené vycestovať. Podľa jej rodiny za to mohli vysokí úradníci. 

Emahoy Tsegué-Maryam Guèbrou:

Bbc News Africa/Twitter

Fakt, že nemohla vycestovať a študovať hudbu v Londýne ju tak zarmútil a zlomil srdce, že ochorela a skončila v nemocnici. Po tejto udalosti sa dala na náboženstvo, opustila hudbu, mesto a utiahla sa v kláštore v odľahlej časti severnej Etiópie. Stala sa mníškou, oholila si hlavu a prestala napokon nosiť aj topánky. 

Nevydržala bez hudby

K hudbe sa predsa len opäť vrátila, ale zdržiavala sa mimo reflektorov. Jej tvorbe to len prospelo, pretože práve v tomto období sa jej skladby začali rozvíjať. V jej kompozíciách boli cítiť udalosti z jej života. Skladby, ako napríklad „The Homeless Wanderer“ alebo „Mother’s Love and Homesickness“ napovedajú, čo jej práve behalo v hlave. Obe skladby pravdepodobne súviseli s jej domovom, príbuznými, ktorých stratila vo vojne. 

Napokon jej v roku 2006 vyšla zbierka jej skladieb. Napokon ju v jej krajine začali nazývať ako kráľovnú klavíru, jej skladby sa hrali počas viacerých udalostí a používali sa dokonca aj ako podklad v audioknihách. 

Majú spolupráce so svetovými značkami a milióny followerov. Infuencerov, ktorých vytvorila umelá inteligencia, pribúda

Pozrieť sa totiž na logo a okamžite vedieť, o akú spoločnosť ide, to sa podarilo len tým najlepším. Ako však tieto názvy vznikli? Pozreli sa na niektoré najslávnejšie firmy a príbehy, ktoré im dali meno. Nájdeš ich v našej galérii nižšie.

Príkladom je aj bufetový stôl na inauguračnom plese Abrahama Lincolna, ktorý mal údajne viac ako 76 metrov. Jedálny lístok bol naozaj honosný, nachádzali sa v ňom jedlá ako dusené ustrice, teľacie stehno, divina, prepelica či šesť druhov zmrzliny, píše sa na portáli The Guardian. Mnohým z nás sa možno práve teraz aj sliny pustili. 

Príbehy známych jedál: Donuty nevznikli v Amerike, existovali už v starovekom Ríme. Počas vojny ich jedli vojaci v zákopoch

Výstava jedálnych lístkov

Presúvame sa ale teraz o šesť týždňov do hotela v Springfielde v štáte Massachusetts, kde bol jedálny lístok už o niečo ponurejší. Obsahoval moriaka s brusnicovou omáčkou a studeného homára so šalátom. Pravdepodobne za to mohol fakt, že sa písal 16. apríl, čo bol deň po zavraždení Lincolna. 

Oba jedálne lístky sú vystavené v Grolier Clube, v ktorom sa okrem iného nachádza množstvo vzácnych kníh na Upper East Side v New Yorku. Jedálne lístky sú momentálne súčasťou novej expozície s názvom Storočie stolovania: The American Story in Menus v rokoch 1841 až 1941.  

Na výstave sa ľudia môžu pozrieť na viac ako 200 jedálnych lístkov, ktoré sledujú kultúrne zmeny a normy v Spojených štátoch. Kúsky pochádzajú z väčšej zbierky, ktorú vlastní Henry Voigt, kurátor z Wilmingtonu v štáte Delaware. Ten začal kupovať jedálne lístky v 90. rokoch 20. storočia na rôznych internetových aukciách alebo od individuálnych zberateľov. Dnes sa pýši zbierkou viac ako 10-tisíc jedálnych lístkov pochádzajúcich z histórie. 

„Tieto jedálne lístky boli veľkolepé dokumenty, ktoré propagovali podnik,“ povedal Voigt. Prvé podniky podávajúce rôzne pokrmy jeden britský návštevník bostonského spoločenského klubu nazval ako „francúzsky upravená anglická kuchyňa.“ Podávala sa divina, prepracované dezerty či zeleninové prílohy. Jedlá sa ale regionálne príliš nelíšili a ľudia, ktorí sa vybrali von, presne vedeli, čo dostanú. 

Voigtova zbierka sa začína v roku 1841, keď menu prvýkrát prišlo do Ameriky. Myšlienka vznikla pôvodne v Paríži koncom 18. storočia, ale v Spojených štátoch sa ujala až v polovici 19. storočia. „Jedálny lístok odrážal to, čo v tom čase znamenalo byť civilizovanou spoločnosťou. Bez ohľadu na to, kam išli, Američania vedeli, čo môžu očakávať, keď si sadnú k jedlu,“ vysvetľoval Voigt. 

Spoločné posedenia a salóny pre ženy

Spočiatku sa Američania stravovali na spoločných sedeniach a navyše v presne stanovenom čase. Na jedálnych lístkoch bolo vždy uvedené, kedy sa podávajú raňajky, obed alebo večera.

Kvíz, po ktorom vám poriadne vyhladne. Spoznáte jedlá len na základe jedinej fotografie?

„Hotely alebo reštaurácie búchali na gong alebo zvonili na zvonček, aby zvolali ľudí do jedálne,“ povedal Voigt. To znamená, že neexistovali žiadne súkromné stoly, menu, z ktorých si mohli vyberať, ako to robíme dnes alebo nemohli prísť do reštaurácie kedykoľvek. Tieto novinky do Spojených štátov prišli z Európy až na prelome storočí. 

Navyše, muži sa starali o svoje spoločenské kluby a ženy, ktoré sa chceli stravovať bez svojich mužov, mali menej miesta. Najozdobnejší a najznámejší bol Taylor’s Saloon v New Yorku, ktorý sa pýšil 56-stranovým lístkom vykladaným perleťovými kúskami.

Vzhľadovo pripomínal skôr knihu na kávový stolík než jedálny lístok. Po otvorení v ňom ženy mali možnosť vidieť aj reklamy na zaujímavé miesta, ako napríklad Tiffany’s a Barnumovo múzeum, a taktiež aj zoznam, čo budú večer jesť a piť – ustrice, vajcia, zmrzlinu, víno a pivo. 

„V tom čase chceli mať oddelený priestor, ktorý by bol vhodný len pre dámy. Myšlienkou bolo, že to bude veľkolepé a plne zariadené miesto. Hlavná jedáleň Taylor’s mala veľmi vysoké stropy s freskami a korintské stĺpy natreté na červeno so zlatým lemovaním. Boli tam bublajúce fontány, veľké zrkadlá a stoly z čierneho orecha,“ opisuje Voigt. 

Občianska vojna spôsobila nedostatok

Oveľa menej bohaté boli jedálne lístky Konfederácie. Juh totiž čelil počas občianskej vojny veľkému nedostatku potravín a podľa Voigta tento nedostatok pocítili všetci, vrátane vyššej triedy. „Dominantným tónom menu Konfederácie bol hlad,“ povedal Voigt.

V tom čase jeden hotel v Richmonde vo Virgínii ponúkal chudobný výber pečenej zeleniny, rýb a kukuričného hovädzieho mäsa. Neboli na výber žiadne dezerty či nápoje. Okrem toho šalát so šunkou obsahoval „pokeweed“, čo bola toxická rastlina, ktorá sa musela trikrát prevariť, aby bola vhodná na konzumáciu. Čiže okrem hladu tam bolo ešte aj riziko otravy. 

Otrava alkoholom, cirhóza, samovražda. Zmobilizovaní Rusi nestíhajú ísť na front

Podľa Voigta historické jedálne lístky ukazujú, ako sa ľudia dokázali spojiť aj za tých najnepravdepodobnejších okolností. Príkladom je jedna z osláv lunárneho nového roka, ktoré sa konali vo väznici San Quentin v roku 1932.

Ukazuje, ako spolu dozorcovia komunikovali, keď boli mimo služby – v ten večer jedli polievku z jesetera, vajíčko „foo young“ a pečené bravčové mäso s jablkovou omáčkou. 

Prisťahovalecká kuchyňa

Voigt tvrdí, že návštevníkov expozície najviac zaujal jedálny lístok z „jedálne prisťahovalcov“ na ostrove Ellis Island. Európski prisťahovalci, ktorí prišli do Spojených štátov, dostávali jedlo zadarmo. 5. júna 1923 sa na raňajky podávala varená ryža s mliekom, dusené broskyne a káva.

V 19. storočí naverboval Daniel Šustek stovky Slovákov do USA. Lákal ich podobne ako terajší influenceri

Na obed sa podávala polievka z korytnačky, ragú z baraniny a dezert s názvom „puding slobody.“ Na večeru sa podávala hovädzia pečienka, zelená paprika a jablková omáčka. Okrem toho, ženy a deti dostávali navyše pohár mlieka. 

„Keď čítate svedectvá ľudí, ktorí prišli na Ellis Island, hovoria, že mali pocit, akoby ich Amerika vítala jedlom. Bol to jeden z prvých spôsobov, ako sa dozvedeli, že budú v poriadku,“ uzatvára Voigt. 

Nakoniec sa objavila vhodná komodita – možno zlato alebo striebro – ako prijateľný prostriedok výmeny na uskutočňovanie obchodu a vhodná zúčtovacia jednotka na vyjadrenie hodnoty. Neskôr sa začali vydávať mince – nakoniec ich monopolizovali vlády – a neskôr stále papierové peniaze, úvery a bankové systémy.

Študentke na účet omylom poslali 700-tisíc eur. Peniaze míňala na veľké párty či nový iPhone, nakoniec skončila v putách

Neexistujú žiadne dôkazy

Ako však vysvetľuje Steven Hail, docent na Torrens University Australia, problémom tohto príbehu je, že neexistujú žiadne historické dôkazy, ktoré by ho podporovali.

To potvrdzuje aj významná antropologička Caroline Humphreys: „Žiadny príklad výmennej ekonomiky, čistý a jednoduchý, nebol nikdy opísaný, nehovoriac o tom, že z nej vznikli peniaze... všetka dostupná etnografia naznačuje, že niečo také nikdy nebolo.” Odkiaľ sa teda presne vzali peniaze? 

Hail sa opiera o dva slávne články o peniazoch od britského ekonóma Alfreda Mitchella-Innesa, ktoré majú už viac ako 100 rokov. „Pravdou je, že peniaze predchádzajú trhy. Vlády vynašli peniaze – nevznikli nezávisle od už existujúcich výmenných systémov.”

Peniaze

Dreamstime

Začalo to na Blízkom východe

Trhové ekonomiky sa podľa neho jednoducho nemohli rozvíjať, kým neexistovali peniaze. Počas veľkej časti histórie existovali menové žetóny, ktoré ľudia považovali za peniaze, malú alebo žiadnu vnútornú hodnotu a mali formu hlinených tabuliek, paličiek z lieskového dreva, základných kovov, mušlí alebo papiera.

„Najstaršie formy toho, čo poznáme ako moderné peniaze – na odlíšenie od darčekových žetónov používaných na obradné účely v komunálnych skupinách – siahajú k počiatkom zdaňovania, účtovníctva a dokonca aj gramotnosti a matematickej gramotnosti. Tieto skoré meny boli zúčtovacími jednotkami používanými na hodnotenie daní, ktoré bolo potrebné zaplatiť prvým vládnym inštitúciám na Blízkom východe.”

Objavila sa ponuka na prácu snov. Na cestovanie po svete dostaneš 10-tisíc eur, zapojiť sa môže každý Slovák

Slovo šekel sa stále používa ako menová jednotka, ale pochádza zo starovekého Babylonu a vzniku samotných peňazí, teda pred viac ako 5-tisíc rokmi. „Myšlienka, že potreba platiť dane je to, čo vytvára dopyt po mene, bola dobre pochopená koloniálnymi vládami. Vedeli, ako zaviesť svoje meny do krajín, ktoré napadli. Aby prinútili miestnych obyvateľov dodávať prácu alebo tovar vláde, uvalili daňovú povinnosť – často daň z chatrče. Túto daň bolo možné zaplatiť iba pomocou meny kolónie.”

Nemali na výber

Miestni obyvatelia museli buď pracovať pre koloniálnu vládu, alebo dodávať tovar iným, ktorí tak robili, inak by nemali špecifickú menu potrebnú na platenie daní. Vznikol tak dopyt po mene koloniálnej mocnosti, ktorú potom vláda mohla minúť.

Ak by takáto vláda celkovo minula viac, ako vybrala na zdanenie (čo dnes poznáme pod pojmom hospodárenie s rozpočtovým deficitom) komunita by mohla pridať zvyšnú menu k svojim úsporám. Zdaňovanie a právny systém vytvorili dopyt po vládnych peniazoch a poskytli impulz pre rozvoj peňažnej ekonomiky.

Peniaze

Dreamstime

„Dokonca aj dnes je to daňový systém, ktorý poháňa peňažný systém. Dopyt po vládnych peniazoch je zaručený, pretože ľudia ich potrebujú na zaplatenie federálnych daní,” hovorí Hail.

Skutočná fyzická hotovosť tvorí malú časť peňazí v obehu. Väčšina z toho, čo považujeme za peniaze, sa nachádza v našich bankových vkladoch, v skutočnosti je to veľa čísel v účtovnej knihe. Väčšinu týchto bankových vkladov vytvárajú banky, keď nám poskytujú pôžičky, a nejde vôbec o štátne peniaze – sú to súkromné peniaze, ktoré vytvárajú samotné banky.

Mena a jej hodnota

Keď ti banka poskytne pôžičku, táto pôžička sa stane pre banku aktívom, pretože ju musíš vrátiť aj s úrokmi. Úver sa však zároveň javí ako vklad finančných prostriedkov na tvoj účet, ktorý je pre banku záväzkom. Technicky povedané, obaja si navzájom dlžíte.

Žena naletela deepfake videu, v ktorom jej Elon Musk vyznal lásku. Podvodník ju obral o takmer 50-tisíc eur

Na papieri to znamená, že teraz sú v systéme peniaze, ktoré tam predtým neboli. „Mena vydaná vládou bude mať vždy hodnotu, pretože je to účtovná jednotka potrebná na vymeranie a platenie našich daní. Akú hodnotu má mena, závisí od toho, koľko ekonomika vyprodukuje, aké ťažké je získať menu a koľko daní musíme zaplatiť.”

Ako dodáva Heil, „teória, že peniaze sa prirodzene objavili v súkromnom sektore, povzbudzuje ľudí, aby verili, že voľné trhy sú prirodzené systémy, do ktorých vlády iba zasahujú. Ale v skutočnosti prvé vlády vynašli samotné inštitúcie peňazí a trhov a regulačné rámce, ktoré určovali, ako tieto trhy fungujú av koho záujme.”

Bozk so šéfom či prichytenie pri čine

Používateľka sa podelila o príbeh so svojím šéfom. Poznali sa dlhšie a boli blízki priatelia. Opísala, že sa vždy zaujímal o jej rast a niekoľkokrát ju aj povýšil. „Bol ženatý a čakal svoje prvé dieťa. Začalo sa to kedykoľvek, keď sme spolu cestovali a popíjali a odvtedy sa to len stupňovalo. Jedného večera sme s ním pili a potulovali sa po meste. Objímali sme sa na lavičke a zhodli sme sa, že bude najlepšie, ak sa nepohneme ďalej. Ďalšiu noc sme sa ale na tej lavičke bozkávali,“ opísala. Samozrejme, návrat do kancelárie nebol úplne príjemný a pozrieť sa do očí svojim partnerom tiež nebýva príjemné.

Nemusí to byť tak, ako si myslíš. Podarilo sa identifikovať bežné vzorce, ktoré vedú k podvádzaniu vo vzťahoch

Je ale rozdiel byť v afére hlavnou postavou a prichytiť niekoho. To sa stalo ďalej používateľke, ktorá opísala, že prichytila svojho šéfa, ako mal priamo v práci sex s neznámou ženou. „Nevšimli si ma, tak som sa potichu vytratila. Nanešťastie, neskôr na nich niekto narazil a dozvedela sa to celá kancelária. Ukázalo sa, že to nebola žena, s ktorou si to môj šéf rozdával, ale manžel jeho sesternice, ktorého obliekol ako svoju asistentku,“ vysvetlila.

Ďalší pracuje na základnej škole. Opísal, že niekto prichytil učiteľku v materskej škole, kým mala pohlavný styk s riaditeľom, kým deti boli na krúžkoch. „Riaditeľ sa na ňu vrhol zozadu. Dvere boli zatvorené, ale žalúzie boli pootvorené a človek ich zachytil. Nevedeli, že ich niekto videl, až kým sa do toho nezapojil okres. Šokujúce je, že nikto neprišiel o prácu,“ vysvetlil.

Aféra na pracovisku

Brainee X Canva/

Aj v škole sa dejú veci

Škola býva niekedy dejiskom aj takýchto afér. Dôkazom je príbeh používateľky. Vysvetlila, že poradca sa zasnúbil so ženou z administratívy, pričom to trvalo štyri roky. Muž v tom čase sa údajne vyspal s učiteľkou prírodovedných predmetov v kabinete na strednej škole. Jeho tajomstvo sa udržalo až dovtedy, kým spolu s jeho kamarátmi a zároveň kolegami nešli na drink. „Opil sa a priznal sa k tomu recepčnej za barom. Recepčná netušila, čo má robiť a nemala čas to spracovať, pretože učiteľka prírodovedných predmetov vstala, aby si zahrala karaoke, vyznala lásku na pódiu a začala vzlykať. Jeho snúbenica sa to dozvedela cez SMS,“ píše sa.

Posledný príbeh hovorí o spolupracovníkoch, o ktorých hovorí používateľ. Muž bol ženatý. „Vedel som o tom a poradil som im, aby to držali mimo kancelárie. Ani jeden z nich to totiž nevedel, dobre skrývať. Po šiestich mesiacoch to už všetci vedia, ale obviňujú mňa, že som to prezradila. Ja som to neurobila, ale ona mi robí zo života peklo. Šéf a vedenie sa to dozvedeli, keď sa stali terčom vtipov,“ uzatvára.

• Mike Black sa dobrovoľne stal bezdomovcom, aby dokázal, že vie zarobiť milión od nuly.
• Projekt ukončil skôr kvôli vážnym zdravotným problémom a rodinnej situácii.
• Aj tak zarobil približne 64-tisíc dolárov a rozbehol nové podnikanie.
• Nakoniec priznal, že najdôležitejšie nie sú peniaze, ale zdravie a čas s blízkymi.

V roku 2020, keď svet zastavil pandémia, sa Mike Black rozhodol pre radikálny experiment. Opustil svoje firmy, vzdal sa sedemciferného majetku a začal od nuly, píše portál LADBible.

Muž vyhral Euromilióny a rozdelil národ. Míňal 100-tisíc týždenne, pre niektorých bol modlou, iní ho nenávideli

Vyčistil bankový účet, rozlúčil sa s rodinou a „ustlal” si na lavičkách. Cieľ bol jasný - dokázať, že každý človek vie vybudovať miliónové impérium aj bez peňazí, kontaktov a zázemia. Projekt nazval Million Dollar Comeback, lenže teória a realita sú dve úplne odlišné veci.

Začať zarábať bez peňazí

Prvé dni boli o prežití. Nájsť miesto na spanie, jedlo a aspoň minimálnu stabilitu. Black však rýchlo zapol podnikateľský mód. Začal predávať veci z Craigslistu, konkrétne tie, ktoré ľudia ponúkali zadarmo. Tie potom prehodil na Facebook Marketplace a predával so ziskom.

„Jedna z najlepších vecí na predaj sú stoly,“ vysvetlil. „Vyberal som inzeráty z bezplatnej sekcie, dával ich na Facebook a predával so ziskom. Fungoval som ako prostredník, riešil som celú logistiku medzi kupujúcim a predávajúcim.“

Popritom robil aj drobné brigády, ako telemarketing či rozvoz jedla. Postupne rozbehol aj značku kávy, z ktorej časť zisku išla na záchranu zvierat. Na prvý pohľad to vyzeralo, že jeho plán funguje.

Keď telo povie stop

Potom prišiel zlom. Blackovi diagnostikovali autoimunitné ochorenie, teda stav, keď imunitný systém útočí na vlastné telo. Výsledkom sú bolesti kĺbov, slabosť svalov a chronické zápaly. Za krátky čas absolvoval viac ako 50 vyšetrení u 17 lekárov a minul približne 20-tisíc dolárov na liečbu.

Do toho prišla ďalšia rana - jeho otcovi diagnostikovali rakovinu v štvrtom štádiu. „Oficiálne som sa rozhodol projekt ukončiť skôr... riešil som veľa osobných vecí... moje zdravie sa zhoršilo natoľko, že sa oň musím začať starať,“ priznal. A dodal vetu, ktorá mení celý význam jeho experimentu: „Veľa vecí mi ukázalo, čo je naozaj dôležité - zdravie a vďačnosť.“

Táňa z profilu Dve korunky: Má zmysel odkladať si aj 10 eur. Investujem polovicu príjmu, pri tomto tempe by som bola milionárka po 40-ke

Aj napriek tomu, že projekt nedotiahol do konca, výsledok nebol nulový. Počas experimentu zarobil približne 64-tisíc dolárov (takmer 55-tisíc eur). Na milión to síce ani zďaleka nestačilo, ale ukázal, že aj bez štartu sa dá niečo vybudovať. Otázka však je, za akú cenu.

Staronový štart

Po experimente sa Black vrátil k podnikaniu. Založil náborovú agentúru Talent Stream a podľa vlastných slov sa mu darí. „Spustil som nový biznis a do troch mesiacov sme robili 100-tisíc dolárov mesačne, takmer celý zisk. Veci idú naozaj dobre,“ povedal v roku 2023. Zároveň však priznal, že jeho osobný život taký pozitívny nebol.

Jeho otec nakoniec zomrel. „Vedeli sme, že to má vysokú pravdepodobnosť... preto som s ním trávil veľa času. Posledné mesiace som sa k rodičom presťahoval a staral sa oňho naplno,“ povedal. A pridal silnú myšlienku: „Nikdy sa neobzrieš späť a nepovieš si: želal by som si, aby som s tým človekom strávil menej času. Vždy si želáš opak.“

To, čo malo byť dôkazom, že „každý môže byť milionár“, sa nakoniec zmenilo na niečo úplne iné. Skôr než príbeh o peniazoch je to príbeh o limitoch tela, nečakaných životných zvratoch a prioritách, ktoré si človek často uvedomí až v krízových momentoch. A možno práve to je jeho najcennejší výsledok.

• Reštaurácia McDonald’s v Kalifornii je otvorená od 1978, no nikdy neobslúžila zákazníka.
• Slúži ako špeciálne filmové štúdio pre reklamy a natáčanie.
• Interiér je upravený tak, aby sa dal ľahko prispôsobiť filmovej produkcii.
• McDonald’s ho postavil, aby nemusel zatvárať reálne pobočky počas natáčania reklám.

Predstav si, že zastavíš autom pri McDrive, hladný po burgeri a hranolkách. Všetko vyzerá normálne - logo, menu, parkovisko. Lenže nikto nepríde k okienku. A nepríde ani do kuchyne. Presne takto to vyzerá v jednej pobočke McDonald’s v južnej Kalifornii. Reštaurácia stojí v oblasti San Gabriel Valley už od konca 70. rokov, píše portál Unilad.

Vo svete ju milujú, na Slovensku ani v Európe jej prevádzky nenájdeš. Vieme, prečo u nás Wendy’s nemôže otvoriť reštaurácie

Firma do nej investovala približne jeden milión dolárov. Napriek tomu za viac než 50 rokov nezarobila ani cent. Celosvetovo pritom McDonald’s patrí medzi najväčšie reťazce rýchleho občerstvenia. Podľa odhadov generuje približne 72 až 75 miliónov dolárov denne zo svojich viac než 40-tisíc reštaurácií vo vyše 100 krajinách. Táto pobočka je však výnimka.

Nie je to reštaurácia

Budova v skutočnosti nikdy nebola určená pre zákazníkov. McDonald’s ju postavil ako špeciálne filmové štúdio pre reklamy a marketingové projekty. V brandži sa jej hovorí McStudio.

Dôvod bol jednoduchý. Pred rokom 1978 musela firma natáčať reklamy v reálnych pobočkách a majiteľom franšíz platiť kompenzáciu za stratený zisk. Tá bola približne 5-tisíc dolárov za deň. Vlastná filmová pobočka bola teda dlhodobo lacnejšie riešenie.

Vyzerá reálne, ale je pripravený na nakrúcanie

Na prvý pohľad ide o presnú kópiu bežnej reštaurácie. Vnútri však nájdeš detaily, ktoré by si v klasickom McDonalde nevidel. Stropy sú napríklad o niečo vyššie. Dôvodom je miesto pre veľké filmové svetlá používané pri natáčaní.

Na prízemí sa nachádza šatňa pre hercov a účinkujúcich. Stromy pred budovou sú dokonca presúvateľné, aby filmári mohli meniť scénu. Na menu nad pokladňami navyše nenájdeš ceny. Produkcia ich môže meniť podľa aktuálnych kampaní.

Kuchyňa, ktorá varí len pre kamery

Aj keď sa tam bežne nevarí pre zákazníkov, kuchyňa je plne funkčná. V štúdiu sú dokonca dve. Jedna obsahuje klasické vybavenie McDonald’s, ako koše na hranolky či grily. Druhá je určená pre takzvaných food stylistov. To sú odborníci, ktorí pripravujú jedlo tak, aby na kamere vyzeralo dokonale.

Údajne vôbec necvičí a pravidelne si dáva Big Mac. Takto sa stravuje 79-ročný Donald Trump

Používajú napríklad suchý ľad na efekty pary alebo sezamové semienka, ktoré upravujú pinzetou. Linda Magruder-Briggs, ktorá v 80. rokoch viedla reklamnú produkciu firmy, povedala pre Los Angeles Times: „Keby sme chceli, mohli by sme zajtra normálne otvoriť pre zákazníkov.“

Miesto nie je náhodné. Reštaurácia stojí relatívne blízko Hollywoodu, takže herci aj štáby sa tam dostanú rýchlo. Už v roku 1988 sa tam natočilo približne tisíc reklám. A tak existuje McDonald’s, kde sa burger pripravuje len pre kameru, nie pre hladných ľudí.

Úmrtie na hoteli či sledovanie hostí

Pracovník kasína prerozprával príbeh svojho kolegu, ktorý pracuje ako manažér hotela Rio v Las Vegas. Ten opísal príbeh jedného páru, ktorý si chcel v hoteli rezervovať izbu, ale bol úplne vypredaný. „Krátko na to mu zavolali z hotelovej služby, že v izbe našli starší pár, ktorý nereagoval a pravdepodobne zomrel. Zavolali políciu a úrady telá odstránili. Krátko na to upratovačky izbu vyčistili. Manažér teda zavolal tomu páru a ponúkol im tú izbu. Boli nadšení a vzali si ju, pričom netušili, čo sa tam práve stalo. Manažér im dal zľavu,“ opísal používateľ, píše sa na portáli Yahoo.

V Grécku sa nachádza skryté mesto. Ponúka bohatú históriu, stáva sa populárnym aj u turistov

Ďalší používateľ hovorí, že známa sieť luxusných hotelov a rezortov, ktorých názov nespomína, si o hosťoch vedie databázu. Tvrdí, že získavajú fotografie z internetu a v podstate návštevníkov „sledujú“, aby si vytvorili profil. V databáze zachytávajú všetko – čo si hostia objednali na jedenie, koľko uterákov spotrebovali, aký nápoj im chutil, mená a narodeniny detí, tiež adresy a telefónne čísla. „Každý, kto pracuje v hoteli, má prístup do tejto databázy a môže vidieť vaše informácie. Nie tú to všetko dobré veci. Vieme, že ‚počas pobytu v Londýne ste sa k Jen správali ako k hovädu‘, vysvetľuje.

V niektorých hoteloch sú časté aj samovraždy. Pracovník v luxusnom hoteli opísal, že niektorí ľudia sa ubytovali, objednali si izbovú službu, využili všetky možnosti a potom spáchali samovraždu. „Došlo to až tak ďaleko, že zamestnanci mali zavedený systém, ktorý označoval ľudí na základe možnosti, že sa to stane a veľmi často ich kontrolovali. Keď človek s kreditnou kartou s nízkym limitom všetko vyčerpá na izbový servis a vybavenie, údajne to vyvolá poplach,“ opisuje.

Zákulisné informácie upratovačiek

Vedenie hotela by určite nebolo veľmi nadšené, keby sa ľudia dozvedeli, že niekedy upratovačky nestíhajú a tak sa stane, že niektoré obliečky nevyperú. Stať sa to môže napríklad v prípade, ak je hosť ubytovaný na jednu noc a obliečky pôsobia čisto a voňajú. „Vedenie niekedy dá pokyn upratovačkám, aby pranie vynechali, ak sa im zdá zbytočné. Takže tá čerstvá posteľná bielizeň, do ktorej ste sa zababušili? Možno v nej spal predchádzajúci hosť,“ hovorí používateľ.

Hotely často bývajú tiež strediskom, kde sa odohrávajú kongresy. Tie sa časti dokážu vymknúť spod kontroly, a tak si určili, že sa môžu konať jedine za účasti súkromnej bezpečnostnej služby. „Nie je orgánom činným v trestnom konaní ani nemá licenciu, robí takmer všetko, čo je potrebné, aby sa problémy nedostali na verejnosť. Väčšinou zatvárajú ľudí na izbách alebo ich eskortujú z mesta, ale niekedy vedia byť aj drsní. Nikto z účastníkov kongresu však nevie, že tam sú, a personál hotela sa tvári, že ich nevidí,“ opisuje na Reddite.

Ďalší používateľ opísal, že počas práce v jednom hoteli, absolvoval školenie, ktoré hovorilo o afére (kódexe správania). „Nikdy sa nezmieňujte o osobe, ktorá je stálym hosťom, a nehovorte nič o jeho spoločnosti, s ktorou príde do hotela. To sa stalo pravidlom po tom, čo nejaký komorník v podstate odštartoval veľmi nepríjemný rozvod bohatého hosťa,“ vysvetlil.

V jednom hoteli sa museli pracovníci parkoviska starať aj o cennosti v autách. Používateľ opísal, že aby sa predišlo krádežiam a vlámaniam, museli prehľadávať hosťom autá, keď využili ich služby. „Prechádzali sme ich autá a vyberali sme z nich všetko cenné. Ukryli sme to v našej konferenčnej miestnosti. Potom sme to všetko vrátili späť, než sme auto priviezli,“ opísal. Ďalší používateľ opísal, že ľudia pracujúci na recepcii, poznajú všetky sexuálne pracovníčky. „Dávame im vodu pri odchode a niekedy im zavoláme taxík. Vedeniu sa to nepáči, ale dávajú nám dobré prepitné,“ uzatvára.

Spojenci v tej dome čím ďalej viac uťahujú slučku a koniec vojny, aspoň v Európe, je už za rohom. Pred pár hodinami v Taliansku dokonca popravili fašistického vodcu Benita Mussoliniho. A aj vďaka Brighamovi sa celý svet čoskoro dozvie, s akou hanbou diktátor, ktorý si od začiatku budoval kult osobnosti a imdiž charizmatického chlapa, nakoniec dopadol, píše sa na portáli iDnes.cz.

Smrť Mussoliniho

Aj s milenkou Clarettou Petacciovou a ďalšími členmi jeho suity ho zastrelili a zavesili za nohy pre benzínovou pumpou na námestí v Miláne. V tej chvíli už by ho skutočne nespoznala ani vlastná matka. Radu vystavených tiel niekto odfotil. Kto, to sa dodnes nevie. Dotyčný ale poznal Brighama a negatívy snímkov sa mu rozhodol poslať.

Aby sa zásielka k novinárovi do Bernu vôbec dostala, musel sa autor fotografií vybrať k taliansko-švajčiarskym hraniciam, „posadiť“ balíček na vlak a dúfať, že dorazí do cieľa. Mal šťastie. Na Brighamovi potom bolo, aby uprostred noci zobudil armádneho cenzora, požiadal ho o povolenia a ešte pred svitaním sa počas snehovej víchrice vydal na približne 200-kilometrovú cestu do Ženevy.

Snímka medzi životom a smrťou. Fotograf zvečnil popravu v Iráne, jeho identitu zistili až o niekoľko rokov neskôr

Jedine odtiaľ totiž bolo možné, prostredníctvom služby Press Wireless, fotografie dostať za oceán. V newyorskej redakcii obrázky prijali o polnoci tunajšieho času, akurát včas pred uzávierkou. Balíček obsahoval dva negatívy: vodcu na hromade mŕtvol a vodcu visiaceho spolu s ostatnými hlavou dole.

Slúžiaci nočný editor Raymon H. McCaw okamžite začal meniť podobu titulnej strany. Zo získaných záberov vybral ten s hromadou tiel. „Myslím si, že je to druhá najlepšia fotografia tohto roka, hneď po vztyčovaní vlajky na Iwodžime,“ vysvetľoval. „Mussoliniho zabili. Neslávny koniec diktátora. Niekdajší premiér prosil o život,“ čítali si potom Američania na prvej strane svojich obľúbených novín, zatiaľ čo skúmali, či je muž vyfotený z profilo skutočne taliansky vodca.

Fašistov na lešení McCaw nakoniec nevyužil, o deň neskôr sa ale objavili napríklad v britských denníkoch a dnes sú jedným zo symbolov jeho ponižujúceho pádu. Síce trvalo viac než dvadsať rokov, než k nemu došlo, ale akonáhle už začal, udalosti nabrali rýchly a divoký spád.

Zmlátený, opľutý, pomočený, zavesený

Zakladateľ fašizmu, vyhodený socialista, novinár a dávny obdivovateľ Mistra Jana Husa má v tej chvíli 61 rokov. Záletník s typicky vyholenou hlavou, ostrými rysmi a gestami už má to najlepšie za sebou.  Ani Hitlerova bábková Republika Saló na severe Talianska Mussolinimu, ktorý až v tejto dobe zavádza skutočnú krutovládu a na smrť okrem iného posiela aj svojho zaťa, negarantuje ochranu.

A keď sa dozvie, že nacisti začínajú vyjednávať o kapitulácii, rozrušený vybehne z jednania s partizánmi v milánskom paláci. Nasadne do športiaku Alfa Romeo, ktorý kúpil pre svoju 33 ročnú milenku Clarettu, a aj s ňou sa pokúsi utiecť. Cieľom je jazero Como a potom švajčiarske hranice.

Sprevádza ho pri tom skupina nemeckých vojakov a keď ich zastaví 52. partizánska brigáda Luigi Clerici, aj on sa vydáva za Nemca. Na sebe má uniformu jednoduchého vojaka. Ale koho tým chce oklamať? Veď jeho tvár pozná každý roľník, každé dieťa. Sám Mussolini na tom usilovne pracoval už od chvíle, keď sa dostal k moci. A teraz mu úspešne vytvorený kult osobnosti láme väzy.

Pri kontrole ho odhalí partizán prezývaný Bill a okamžite ho zadrží. Je 27. apríl 1945 a jemu zostáva len pár hodín života. Prekvapení Taliani najskôr nevedia, čo s ním, navyše sa obávajú, že o svoju trofej zase prídu. Tak ako o dva roky predtým, keď nacisti Mussolininho vytiahli zo zajatia v horách. Na noc preto vodcu ukryjú na odľahlom statku a ráno ho potom aj s Petacciovou prevezú do dedinky Giulino di Mezzegra. Tam obom prikážu, aby sa postavili ku kamennej stene pri vile Belmonte, a o pár chvíľ neskôr ich zastrelia.

Strelcom bol pravdepodobne partizánsky veliteľ a komunista Walter Audisio, známy tiež ako plukovník Valerio. Dodnes okolo identity Mussoliniho kata kolujú dohady – hlavne v Taliansku, kde sa s historkou o tom, ako zabili obávaného vládcu krajiny, prihlásili desiatky ďalších ľudí. Tiež údajné Mussoliniho posledné slová majú najmenej päť verzií, pričom podľa jednej z nich žobral o milosť a sľuboval celú ríšu. Ale to je asi len rozprávka. Sám Audisio rozprával, že mu zlyhali samopal aj zbrane, a tak zobral zbraň najbližšiemu spolubojovníkovi, aby mohol konečne strieľať. Mladá Claretta vraj vykríkla: „On nesmie zomrieť!“

Plukovník Valerio jej prosbu nebral do úvahy, pretože ako predtým deklaroval, „bol poverený vykonať spravodlivosť pre taliansky ľud.“ Zvrhnutý diktátor padol na kolená, brada mu spadla na hrudník a jeho telo sa zosunulo na zem. Audisio mal podľa svojich slov pocit, že nezabíja človeka, ale „podradnú bytosť“. Na miesto zomrela aj jeho milenka. V nasledujúcich hodinách obe mŕtvoly hodili na korbu dodávky, rovnako ako tucet mŕtvych fašistov, a odvezú ich späť do Milána.

Rozzúrený dav

A to na výsostne symbolické námestie Piazzele Loreto, kde fašisti o osem mesiacov predtým pred očami verejnosti zavesili telá 15 zabitých bojovníkovi proti režimu. Nenávisť voči Mussolinimu bola obrovská a teraz mohla konečne poriadne vyjsť na povrch. Doteraz ľudia mrzačili jeho tvár na plagátoch a fotografiách v novinách. Teraz to mohli urobiť skutočne, na námestí. Partizáni privezené telá vysypú na zem a nechajú rozzúrený dav, aby dal priechod svojmu hnevu.

VIDEO V Ríme sa hailovalo ako za Mussoliniho. Stovky prívržencov extrémistickej pravice si pripomenuli fašistickú minulosť

Ľudia Mussolinimu nadávajú, hádžu po ňom zeleninu, kopú ho do hlavy aj inde. Mnohí po ňom pľuli, niektorí sa na muža bezvládne ležiaceho na hromade mŕtvol aj vymočia. Jedna z miestnych žien potom vytiahne pištoľ a postará sa o to, že pokiaľ nebol dovtedy mŕtvy, teraz už bude. „Päť rán za mojich piatich zavraždených synov!“ zavolá, keď prestane strieľať. Partizáni v tej chvíli zasiahnu. Znetvorených fašistov zavesia za nohy pred pumpou Standard Esso na rohu námestia a ulice Buenos Aires. Tam už na nich dav nemôže.

Fotografia

Na nej visí fašistický poslanec Nicola Bombacci, generál Giuseppe Gelormini, Benito Mussolini a milenka a neúspešná herečka Claretta Petacciová, tajomník Národnej fašistickej strany Alessandro Pavolini a predseda talianskeho olympijského výboru Achille Starace, ale výpočet obesencov nekončí. Telá ležia aj na zemi pod nimi.

Keď Mussoliniho na príkaz americkej armády konečne zvesili, tvár mal až neľudsky napuchnutú. V márnici ho aj armádny fotograf ešte naaranžoval do celkom romantickej polohy, ako leží v objatí s jeho milenkou. Potom oboch pochovali do neoznačeného hrobu na cintoríne v Miláne. Miesto ich posledného odpočinku sa ale utajiť nepodarilo, a tak mu hrob pravidelne ničili antifašisti.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Pri cestovaní potrebujú dva pasy, ale stačí im jedna letenka, keďže zaberú len jedno miesto. Avšak pri učení sa šoférovať museli obe absolvovať písomnú aj praktickú časť skúšky, píše sa na portáli LadBible.

Majú dve hlavy, ale jedného chlapa. Lekári zrasteným dvojičkám nedávali šancu na prežitie, jedna dvojička sa vydala

Ľudia majú veľa otázok na život zrastených dvojčiat. Zatiaľ čo niektoré sa týkajú ich bežného života a aktivít, našli sa aj ľudia, ktorých zaujímali oveľa strašidelnejšie otázky.

Príkladom je, keď chceli vedieť, čo sa stane so zrasteným dvojčaťom, ak druhé zomrie. Viacero ľudí ale skôr zaujímalo, čo by sa stalo, keby jedno zo zrastených dvojčiat spáchalo zločin, pričom to druhé je nevinné.

Filozofická otázka

V tomto prípade nemôžeš zatvoriť do väzenia jedného bez toho, aby si potrestali aj toho druhého. Otázka sa už rieši od roku 2009, keď sa prvýkrát objavila v časopise The Explainer. Stále sa na ňu nepodarilo nájsť jednoznačnú odpoveď.

Problémom je, že na svete nie je veľa zrastených dvojčiat a tým pádom ani prípadov, keď by takéto dvojčatá zločiny spáchali. Hľadanie príkladov je preto zložitejšie.

Časopis ale uviedol príklad známych dvojčiat Changa a Eng Bunkera, ktorí sa pobili s lekárom, ale nikdy neboli stíhaní. Medzitým sa bratia oženili každý s inou ženou, ale nikdy neboli obvinení z bigamie (dvojženstvo, pozn. red.), takže sa zdá, že v očiach zákona sú to dvaja odlišní ľudia.

The Explainer ale poznamenal, že väzenie by bolo náročné, pretože by museli uväzniť aj nevinnú stranu. Zatiaľ sa teda jednoznačná odpoveď nepodarila nájsť, no človek nikdy nevie.

„Prvé dva dni si ma nikto ani nevšimol, potom prišla pani, vôbec som nevedela, kto je, a začala mi dávať úlohy, úplné banality. Kvôli tomuto som študovala?‘ pýtala som sa samej seba, keď som celé popoludnie zdvíhala telefóny a aktualizovala tabuľku s firemnými kontaktmi. Po pár dňoch som to vzdala a pochybujem, že som tam niekomu chýbala,“ hovorí absolventka ekonomicky zameranej vysokej školy.

Čaká ťa pohovor a nechceš pohorieť? ChatGPT môže byť veľkým pomocníkom. Poradí ti, ako sa najlepšie pripraviť

„V spoločnosti s vybudovanou firemnou kultúrou by sa vám nič podobné stať nemalo. Pretože pokiaľ vás niekto zamestnal, očakáva čo najrýchlejšie zapracovanie a podanie výkonu,“ krúti hlavou Milan Rataj, HR stratég personálneho startupu Sloneek. S tým, že správny onboarding naozaj vyzerá inak. Na čo sa teda pripraviť a ako reagovať, keď tvoja práca začne podobnou skúsenosťou, akú má Marta?

Nikto sa mi nevenuje, vôbec neviem, čo mám vlastne robiť

Bezradné pozeranie do monitoru počítača, surfovanie po sociálnych sieťach na mobile, štvrtá návšteva kaviarne. Nudiť by si sa prvé dni v zamestnaní naozaj nemal. Naopak, mal by si vstrebávať množstvo nových informácií. 

„Pokiaľ nedostaneš prideleného kolegu, ktorý ťa ma zaučiť, neboj sa ísť za zástupcom či pravou rukou manažéra. Väčšinou má dobrý prehľad o náplni práce oddelenia a býva časovo dosiahnuteľnejší než šéf. Alebo skús osloviť kolegu, o ktorom vieš, že nastúpil pred tebou,“ radí Radana Hartošová, recruiterka z HR oddelenia českej poradenskej spoločnosti RSM. 

Daniel začínal pri vyprážaní hranolčekov. Poctivou prácou sa vypracoval na šéfa prevádzok v polovici Európy

Zákazníci sú na mňa zlí, pretože som pomalý a nejde mi to

Nováčikovia pri sebe mávajú učiteľa či mentora, ktorý na nich dohliada a pomáha im. Alebo dostávajú aspoň ceduľku, že sú v zácviku. Pokiaľ ťa vo firme ničím takým nevybavili, ospravedlň sa klientom, vysvetli im svoju situáciu a popros ich o trpezlivosť. Sľúb, že až prídu nabudúce, uvidia v tvojej práci veľké pokroky. 

„Pokiaľ by ale situácia eskalovala, neváhaj sa obrátiť na skúsenejšieho kolegu alebo nadriadeného,“ dodáva Radana Hartošová. 

Kolegovia ma ignorujú, väčšina ani nevie, kto som

Pravdepodobne s tebou nadriadený alebo personalista neprešiel oddelenia, ani ťa nepredstavil na porade. Čo rozhodne mal urobiť. Ak ťa „hodili do vody“, začni so zoznamovaním sám. 

„Predstav sa kolegom, neschovávaj sa, neuhýbaj očami. Využi small talk pri krátkom rannom stretnutí v kuchynke, bež s tímom na pivo, aj keď si tam napríklad dáš len limonádu. Ukáž svoj záujem o ostatných, ich prácu a koníčky,“ odporúča Radana s tým, že doba, za ktorú skupina nového člena príjme, závisí na veľkosti tímu, jeho dynamike a na tom, ako sa nováčik snaží zapojiť. 

Muži prezradili, čo im na ženách vadí. Ak nemáš koníčky a správaš sa drzo k čašníkom, vzťah z toho asi nebude

Všetci očakávajú, že viem robiť s počítačom, ale dosť v tom plávam

Znalosť základných počítačových programov personalisti od uchádzačov očakávajú. Býva to tiež jedna z prvých požiadaviek v pracovných ponukách. Ak si svojimi schopnosťami nie si istý, skús sa ich doučiť doma pomocou internetových návodov a tutoriálov. Alebo požiadaj o pomoc skúsenejšieho kamaráta. Pri odborných programoch, ktoré bývajú v náborových inzerátoch označené slovami „znalosť výhodou“, zamestnávatelia počítajú s tým, že ťa postupne sami zaučia. 

„Kedykoľvek si nebudeš vedieť dať rady, vyžiadaj si rýchlu pomoc svojho vedúceho alebo personalistov. Je výrazne lepšie priznať si nedostatok a mať chuť situáciu riešiť, ako sa pokúšať predstierať, že sa nič nedeje,“ dodáva Milan Rataj. 

Vyžadujú presné príchody a odchody, musím hlásiť, kam idem

Flexibilná pracovná doba a možnosť home office sú dnes v mnohých firmách, kde to povaha práce umožňuje, bežné. Ako ale upozorňuje Radana Hartošová, nováčik si ich spravidla musí zaslúžiť: „Nepočítaj s týmito benefitmi hneď, čas na nich prichádza zvyčajne až po skúšobnej dobe a vo chvíli, keď dokážeš, že svoju prácu zvládneš.“

Prvé dni v práci môžu byť náročné

Pixabay

A ako podotýka Milan Rataj, sú pracoviská, kde to jednoducho inak než s pípaním nejde. „Presná evidencia môže byť vyžadovaná napríklad z bezpečnostného hľadiska. Alebo si ju žiada povaha pracovného priestoru. Tiež nezabúdaj, že má firma informačnú a výkazovú povinnosť voči štátu.“

Nepamätám si mená, neviem, kto je to, vznikajú trapasy

To je normálne, nestresuj sa. Kolegovia to mali úplne rovnako, keď nastupovali. „Ber to s nadhľadom. Nikto nie je dokonalý, za pár dní sa to zlepší. Určite pomôže prehodiť pár slov pri káve alebo pri obede. Lepšie si potom spojíš tváre s menami,“ upokojuje Milan.

Pomôcť by mohol aj malý „ťahák“ s menami a funkciami najbližších spolupracovníkov. Firmy tiež mávajú elektronický zoznam s kontaktmi zamestnancov, v ktorom nechýbajú portrétne fotografie. 

FOTO Nikto jej neveril. Prestavbu dodávky zvládla úplne sama a má vysnívaný domov, po ktorom túžia aj mnohí Slováci

Kolegovia a šéfovia ma kritizujú, nechápu, že sa len učím

Nebuď precitlivený a neber to príliš osobne. „Kolegovia nekritizujú teba, majú výhrady k tvojej práci. Nebuď na seba príliš prísny, k spolupracovníkom zostaň zdvorilý, zamysli sa, čo môžeš robiť lepšie. Ber kritiku ako impulz k zdokonaleniu,“ odporúča Radana Hartošová. Pokiaľ by sa ale situácia nezlepšila, mal by si začať premýšľať o zmene. 

Rady ako zvládnuť prvý deň

Brainee x Canva

„Ak sa budeš v práci trápiť, nikdy ju nebudeš môcť robiť naplno a s radosťou. A o to ide predsa nakoniec všetkým,“ súhlasí Milan Rataj. 

Termíny, ktoré musím plniť, sú neúprosné, nestíham

Pokiaľ tušíš, že je splnenie úlohy v termíne nad tvoje sily, neprijmi ju. Tým na teba šéf nebude predčasne klásť vysoké požiadavky. Ak v priebehu plnenia zadania zistíš, že ho nezvládneš, včas to oznám vedúcemu: „Nestíham, moje tempo je zatiaľ pomalšie.“

Prvé dni v práci sa môžeš cítiť unavený a pod tlakom

Shutterstock

„Over si, že nevykonávaš niektorú prácu zbytočne zdĺhavo alebo nerobíš ručne niečo, čo sa dá zautomatizovať. Skús zájsť za skúsenejším kolegom a pozrieť sa mu pod ruku,“ hovorí Radana. „Rozhodne sa nepokúšaj prokrastinovať, pretože tým problém len odďaľuješ, ale neriešiš,“ pridáva varovanie Milan Rataj. 

Vôbec nezapadám do tímu, nemám si s kolegami čo povedať

Po pár dňoch v zamestnaní je na podrobné hodnotenie priskoro, daj tomu ešte šancu. Napríklad sa kolektív časom obmení a budete si rozumieť lepšie. Ak máš introvertnú povahu, môžeš tiež požiadať zamestnávateľa o home office. 

„Pokiaľ ale pocit pretrváva po mesiaci alebo dvoch, je čas si priznať, že nie si na správnom mieste. A začať hľadať novú príležitosť. Dlhodobo ti taký stav nič dobré neprinesie,“ myslí si Milan Rataj. 

Oživovať človeka v idúcej sanitke? Problém sú arogantní slovenskí šoféri, hovorí záchranár Adrián

Pracovné podmienky sú iné, než som si predstavoval, a to ohľadne vybavenia, peňazí, benefitov

Samozrejme, niektoré pracovné podmienky spoznáš až po nástupe, ale viaceré bývajú súčasťou pracovnej zmluvy a ďalších dokumentov, ktoré s personalistami podpisuješ. Nezodpovedá niečo dohode? Hlás to okamžite nadriadenému. Pri ostatných podmienkach zváž, ako moc sú pre teba dôležité. 

„A podľa toho sa rozhodni, či odídeš alebo zmeníš pohľad na firmu, prehodnotíš svoje požiadavky a potreby. Získaš tak istý nadhľad,“ uzatvára Rataj. 

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Pohodlnosť je prednejšia

O niekoľko mesiacov neskôr zdieľala svoju fotografiu na sieti Siao-chung-šu, činskej napodobenine Instagramu, kde už podobné snímky s označením „nechutné outfity v práci“ zverejňovali desiatky tisíc mladých zamestnancovi. „Chcem jednoducho nosiť, čo sa mi zachce. Nemyslím si, že má cenu míňať peniaze za oblečenie do práce, keď tam len sedím,“ vysvetlila 30-ročná Luová, ktorá pracuje ako interiérová dizajnérka vo Wu-chane.

Naozaj si vyhorel, alebo sa len v práci nudíš? Odborníci prezradili jednoduchý spôsob, ako zistíš definitívnu odpoveď

Neochota plniť očakávania ohľadom vhodného vzhľadu v práci odráža podľa amerického denníka rastúcu nechuť mladých Číňanov usilovať sa o život plný ambícií a snaženia sa, ktorý bol typický v predchádzajúcich rokoch. Na pozadí toho, ako spomaľuje hospodársky rast a sľubných príležitostí je menej, mladých to ťahá k trendu, ktorý sa nazýva „ľahnúť si na chrbát“. Usiluje sa o pohodový životný štýl bez zbytočných komplikácií.

Trend a diskusie

Z nosenia čo najležérnejšieho oblečenia do kancelárie sa stal trend na čínskych sociálnych sieťach, keď používateľka s prezývkou Kendou S- zverejnila video na platforme Tou-jin (podobné TikToku), v ktorom ukázala, v čom chodí do práce.

Papuče sú tiež súčasťou outfitov

X/Christy Isham

Mala na sebe hnedý chlpatý sveter po kolená, kockované pyžamové nohavice, ružovú prešívanú bundu a huňaté hnedé papuče. Vo videu sa jeho autorka zverila, že ju kvôli jej outfitu niekoľkokrát napomenul nadriadený a jej vzhľad označil za nechutný. Video získalo vyše 735 tisíc lajkov a vyše milión používateľov ho zdieľalo.

Označenie „nechutné outfity v práci“ sa potom rozšírilo na niekoľkých činských sociálnych sieťach. Používatelia sa začali predbiehať, kto si oblečie najodpudivejšie oblečenie. Na sociálnej sieti Weibo súvisiaci obsah videli stovky miliónov ľudí a vznikli tam diskusie, prečo sa mladí ľudia nechcú v dnešnej dobe špeciálne obliekať do práce.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Dokonalé džínsy sú zriedkavé, pretože musia sedieť telu, štýlu aj identite človeka.
• Výroba jedných džínsov spotrebuje približne 7 500 litrov vody.
• Lacná móda podporuje nadmerné nakupovanie a kratšiu životnosť oblečenia.
• Technológie ako virtuálne skúšanie by mohli v budúcnosti pomôcť nájsť lepší strih.

Existuje len málo kusov oblečenia, ktoré nosia takmer všetci - bez ohľadu na vek, krajinu či sociálnu skupinu. Džínsy medzi ne však patria. Nájdeš ich v šatníku tínedžerov, manažérov aj ľudí, ktorí sa o módu vôbec nezaujímajú, píše portál The Conversation.

Zvláštne však je, že hoci ich nosíme celé desaťročia, množstvo ľudí stále tvrdí to isté - dokonalý pár džínsov ešte nenašli. Je to paradox. Ide o jedno z najrozšírenejších oblečení na planéte, no zároveň o jedno z najťažších, ktoré sa dá kúpiť tak, aby naozaj sedelo. Aby sme pochopili prečo, treba sa pozrieť späť do histórie.

Stručná história minisukní. Na pultoch sa nikdy príliš neohriali, v módnom svete pôsobili hotový ošiaľ

V rámci série Stručná história sme ti už priniesli:

• Stručná história pátrania po nesmrteľnosti: Gilgameš, kameň mudrcov a injekcie zo psích semenníkov
• Stručná história hygienických návykov: Kto sa umýval, bol hriešny. Panovníci vykonávali potrebu aj za skriňami
• Stručná história salemských procesov s čarodejnicami. Desiatky ľudí zomreli len kvôli poverčivosti
• Stručná história útokov radikálov na LGBTQ komunitu. Juraj nebol jediný, zbytočná nenávisť sa šíri celým svetom
• Stručná história obchodných centier, alebo ako sa veľkolepá vízia stala nudnou nákupnou realitou
• Stručná história času. Kto sa postaral o to, že dnes kedykoľvek vieme, koľko je hodín?
• Stručná história života najchudobnejších ľudí. Trest smrti, predaj detí za dva doláre či chudobince plné násilia
• Stručná história Black Friday: Jeho história siaha do roku 1869, pôvodne sa ho ľudia aj obchodníci báli
• Stručná história menštruačných pomôcok. Ženy to v minulosti mali omnoho ťažšie, z historických praktík sa ti zdvihne žalúdok
• Stručná história vysokých podpätkov. Pôvodne boli znamením mužnosti, až neskôr si ich prevzali ženy
• Stručná história modrej tabletky. Viagru objavili náhodou, dnes ju užívajú desiatky miliónov mužov po celom svete
• Stručná história postelí: Ľudia spali v skriniach aj na lístí, na pohodlný spánok sme si museli počkať celé stáročia
• Stručná história Santovho obleku: Nestojí za ním slávna limonáda, pôvodne bol hnedý a otrhaný
• Stručná história cukru: Ako sa z bieleho zlata stala najväčšia závislosť celého ľudstva

Vznik počas zlatej horúčky

Denim, teda pevná bavlnená látka, z ktorej sa džínsy vyrábajú, existuje už od 16. storočia. No skutočnú slávu získal až o stovky rokov neskôr. V 1850. rokoch počas kalifornskej zlatej horúčky prichádzali do USA tisíce ľudí hľadať zlato.

Medzi nimi bol aj podnikateľ Levi Strauss, prisťahovalec z Bavorska, ktorý si v Kalifornii otvoril obchod so suchým tovarom, teda obchod s látkami, oblečením a domácimi potrebami. Jedným z jeho zákazníkov bol krajčír Jacob Davis. Ten prišiel s jednoduchým, ale revolučným nápadom - na najviac namáhané miesta nohavíc pridal kovové nity.

Tento detail výrazne zvýšil odolnosť nohavíc. Strauss a Davis si tento nápad spoločne patentovali a vznikla značka Levi’s, dnes pravdepodobne najznámejšia denimová značka na svete.

Príbeh loga s koňmi

Jedným z najznámejších symbolov značky Levi’s je logo s dvoma koňmi, ktoré ťahajú džínsy každý na opačnú stranu. Vzniklo ešte v roku 1886 a malo zákazníkom jednoducho vysvetliť, aké odolné tieto nohavice sú.

Obchodníci vtedy zákazníkom ukazovali obrázok dvoch koní, ktorí sa snažia nohavice roztrhnúť, no nedokážu to. Myšlienka bola jasná: džínsy sú také pevné, že ich neroztrhnú ani kone. Logo zároveň pomáhalo ľuďom značku rozpoznať aj v čase, keď mnohí zákazníci nevedeli čítať.

Od robotníkov k rebelom

Prvé džínsy boli pracovné oblečenie. Nosili ich baníci, farmári a kovboji, pretože boli extrémne odolné. V polovici 20. storočia sa však stalo niečo zaujímavé. Hollywood z nich urobil symbol rebelstva. Hviezdy ako Marlon Brando a James Dean v 50. rokoch popularizovali kombináciu džínsov a trička. Ich postavy predstavovali mladých mužov, ktorí odmietali spoločenské pravidlá.

Džínsy sa tak z pracovného oblečenia premenili na symbol mladosti, slobody a vzdoru. Odvtedy sa ich význam ešte viac rozšíril a dnes ich nosia ľudia všetkých vekov, štýlov aj profesií.

Džínsy a životné prostredie

Džínsy však majú aj menej romantickú stránku. Výroba denimu patrí medzi environmentálne náročné procesy. Bavlna, ktorá je hlavnou surovinou pri výrobe džínsov, potrebuje obrovské množstvo vody. Na výrobu jedného páru džínsov sa spotrebuje približne 7 500 litrov vody. Pre lepšiu predstavu, priemerný Slovák minie približne 100 litrov vody denne.

A výrobný proces ide často cez niekoľko rôznych krajín. Látka môže byť vyrobená v jednej krajine, bavlna v druhej, niť v tretej a gombíky v štvrtej. Tento globálny výrobný reťazec zvyšuje ekologické náklady výroby. Problémom je aj recyklácia. Džínsy totiž často nie sú vyrobené z jedného vlákna, ale zo zmesi materiálov. To znamená, že sa oveľa ťažšie recyklujú.

V jedenástich rokoch oblieka Hollywood. Dylan zbiera hviezdne mená aj módne uznanie

Prečo je dokonalý pár taký vzácny

Výskumy sa dlhé roky zameriavali najmä na ženy a ich problém nájsť džínsy, ktoré dobre sedia a lichotia postave. Najnovší výskum však ukazuje, že ide o problém všetkých pohlaví. Ľudia často kupujú viacero párov džínsov len preto, že žiadne nesedia úplne dobre. Výsledkom je nadmerné nakupovanie, hovorí Rose Marroncelli z Nottingham Trent University.

„Muži, s ktorými som hovorila v rámci výskumu, často spomínali, že nechcú platiť vyššie ceny za značky ako Levi’s, a preto radšej kupujú lacnejšie alternatívy z obchodných reťazcov. Krátkodobo ušetria peniaze, no lacné výrobky majú často nižšiu kvalitu a rýchlejšie sa opotrebujú,” hovorí.

Vzniká tak začarovaný kruh fast fashion - teda rýchlej módy, ktorá stojí na lacnej výrobe, krátkej životnosti oblečenia a neustálom nakupovaní.

Môžu pomôcť nové technológie?

Jednou z možných budúcich odpovedí je technológia. Vývoj systémov na trojrozmerné rozpoznávanie tvaru ľudského tela umožňuje vytvárať virtuálne skúšobné kabínky. Ide o digitálne nástroje, ktoré dokážu vytvoriť presný model tvojej postavy a simulovať, ako by na tebe oblečenie sedelo.

To by mohlo výrazne pomôcť najmä pri online nákupoch. Technológia je však zatiaľ len na začiatku a veľké módne značky ju zatiaľ vo veľkom nepoužívajú. Okrem toho virtuálne skúšanie nedokáže úplne nahradiť skutočný pocit látky na pokožke. Džínsy môžu sedieť perfektne na obrazovke, no v realite nemusia byť pohodlné.

Viac než len nohavice

Hľadanie dokonalých džínsov je teda oveľa komplikovanejšie, než sa zdá. Nejde len o veľkosť alebo cenu. Džínsy musia sedieť telu, vyhovovať osobnému štýlu, odrážať identitu nositeľa a zároveň byť pohodlné.

Práve preto zostáva „dokonalý pár“ taký vzácny. A zároveň to ukazuje, že móda budúcnosti bude musieť byť nielen štýlová, ale aj udržateľnejšia a lepšie prispôsobená ľuďom, ktorí ju nosia.

Na prvý pohľad trúfalosť, aby poddaný takto oslovil panovníka, ktorý vládol impériu rozprestierajúcemu sa nielen na väčšej časti strednej a západnej Európy, ale aj nad novoobjavenými územiami na americkom kontinente. Tento muž si to ale mohol dovoliť, a nielen preto, že by si ťažko vo vtedajšom svete hľadal niekoho bohatšieho.

Bol to totiž práve on, kto štedro financoval predstaviteľov svetskej i cirkevnej moci, cisárov a pápežov nevynímajúc, a tí sa, pochopiteľne, snažili s ním vychádzať po dobrom.

Brazílčanka žila v Trenčíne: Po slovensky som sa naučila za tri mesiace, doma mi chýba Kofola

Americký analytik a publicista Greg Steinmetz vyčíslil v knihe Najbohatší muž, ktorý kedy žil Fuggerov majetok na 2,1 milióna zlatých, čo by pri dnešnej kúpnej sile znamenalo asi 400 miliárd dolárov. Pre porovnanie, hodnota majetku najbohatšieho súčasníka Bernarda Arnaulta a jeho rodiny je približne 206 miliárd dolárov.

Fugger by mal väčší majetok aj vtedy, aj by svoje peniaze dali dokopy Jeff Bezos a Elon Musk - 393 miliárd dolárov. Kto vlastne bol Jakob Fugger a ako sa v ére nastupujúceho novoveku stal z tohto potomka vidieckeho tkáča nielen najbohatší, ale aj jeden z najvplyvnejších mužov Európy?

Začal to chudobný tkáč

Odpoveď treba hľadať na juhozápade Bavorska, v Augsburgu, jednom z najstarších a na sklonku stredoveku aj najväčších nemeckých miest. Aj tu prekvitali remeslá a spomedzi nich najmä výroba tkanín. V meste teda hľadali šťastie viacerí vidiecki tkáči a jedným z nich bol Hans Fugger z dedinky Graben, ktorý sa tu usadil v roku 1367.

Veduta Augsburgu z 15. storočia. V tomto období patril k najväčším nemeckým mestám.

Fugger.de

Oženil sa s dcérou cechmajstra, vďaka čomu získal status mešťana a zaradil sa tak do vyššej sociálnej vrstvy. Darilo sa mu aj v remesle, časom si kúpil dom v najlepšej časti mesta a vypracoval sa až na cechmajstra. Kedysi chudobného vidieckeho tkáča tak v roku 1396 evidovali v desaťtisícovom Augsburgu ako 40. najväčšieho platiteľa daní.

Rozbehnutý biznis úspešne rozvíjala po jeho smrti manželka a po nej syn Jakob. Najlepšie to opäť dokazuje pohľad do Steuerbuch, čiže mestskej daňovej knihy, podľa ktorej mu v roku 1466 s majetkom 7 350 zlatých patrila v hierarchii platiteľov daní siedma priečka. Tri roky predtým ale Jakob Fugger, ktorému neskôr kronikári pridali k menu prívlastok starší, aby ho odlíšili od úspešného syna, urobil dôležité rozhodnutie. Opustil tkáčsky cech a vstúpil do kupeckého.

Tento krok, spolu rastom majetku potvrdzuje, že práve obchod mal byť v ďalšom období pre Fuggerovcov prioritou. Ako nemenej dôležité sa ukázalo aj rozhodnutie, aby sa rodinný majetok v budúcnosti nedelil. Keď teda o tri roky na to umiera, podniku sa ujíma najstarší syn Ulrich Fugger s bratmi. Mal ich v tom čase štyroch (ďalší dvaja zomreli ešte v detstve), no najmladší Jakob sa podľa plánov rodičov nemal venovať obchodu. Určili mu cirkevnú kariéru.

Dosť bolo chudoby. Rodina holandských miliardárov splatí dlhy tisícke domácností v núdzi

Lenže ako to v podobných prípadoch neraz býva, plány rodičov sú jedna vec a realita druhá. Jakob skutočne začal študovať teológiu, lenže po smrti jedného zo starších bratov rodina rozhodla, že zaujme jeho miesto vo firme. Odišiel teda do Benátok, aby tam študoval za kupca.

Talentovaný obchodník

Už vtedy prejavoval obchodný talent a vytváral si aj dôležité kontakty. Vrchnému veliteľovi benátskeho vojska napríklad pomohol úradne zlegitimizovať nemanželskú dcéru, za čo ho neminula slušná odmena. Vlastným biznisom si tak zarábal na štúdium a nebol príliš odkázaný na to, aby mu ho financovala rodina.

Do jej podnikania sa ale tiež čoraz viac zapájal a aj jeho pričinením získali Fuggerovci priestor v benátskom paláci Fondaco dei Tedeschi, ktorý bol centrom nemeckých kupcov. Ulrich mu neskôr zveril takzvanú južnú obchodnú trasu, ktorá viedla cez Tirolsko do Benátok.

Obchodník a bankár Jakob Fugger na portréte od Albrechta Dürera.

Fugger.de

Jakob sa v obchodovaní a zarábaní peňazí skutočne našiel a stalo sa preňho priam alfou a omegou života. „Chcem zarábať tak dlho, ako mi to sily dovolia,“ vyhlásil vraj ešte v mladosti. Že nehovoril do vetra potvrdzuje záznam v augsburskej daňovej knihe. Jeho meno sa tam prvýkrát objavuje v roku 1492, keď priznal majetok vo výške 11 971 zlatých.

Vráťme sa ale do Tirolska, kde Jakob získal cenné skúsenosti ako faktor, čo bolo v stredoveku pomenovanie obchodného sprostredkovateľa. Práve v tomto období sa začal meniť aj charakter fuggerovského podnikania. Okrem obchodovania s bežným tovarom a komoditami firma pomaly prechádzala aj do sféry bankového a ťažobného biznisu. Najprv poskytovala pôžičky malým podnikateľom, no a tí, keď neboli schopní záväzky splácať, prevádzali na ňu svoje strieborné a zlaté bane.

Medzi jej dlžníkmi sa ocitol dokonca aj tirolský arcivojvoda Žigmund Habsburský, ktorému Fuggerovci postupne požičali takmer 300-tisíc zlatých. A výsledok? Po niekoľkých rokoch od neho získali práva na ťažbu nerastov v celom Tirolsku.

Ostrov a útočisko najbohatšieho piráta je na predaj. Záujemcovia si budú musieť siahnuť hlboko do vrecka

Po uši zadlžený Žigmund sa napokon musel vzdať vlády a na trón nastúpil jeho strýko, cisár Maximilián I. Pre Jakoba to bol doslova dar z nebies, najmä po tom, keď nový panovník uznal záväzky svojho predchodcu. Fuggerovci tak získali jednak dlžníka zvučného mena, a tiež silného ochrancu. Obzvlášť, keď sa ukázalo, že Maximiliánove finančné nároky sú čoraz vyššie a uspokojiť ich dokážu iba oni.

Státisícmi zlatých financovali nielen chod jeho dvora, ale aj vojnové ťaženia a niektorí historici sú presvedčení, že to bol práve Jakob Fugger, kto zariadil panovníkov sobáš s milánskou princeznou Biancou Máriou Sforzovou, ktorá so sebou priniesla tučné veno. Vzájomný vzťah s cisárom zašiel dokonca tak ďaleko, že sa v augsburskom sídle Fuggerovcov často zdržiaval.

Zbohatol na bystrickej medi

Ako vlastne fuggerovská rodinná firma fungovala? Oficiálne sa síce volala Ulrich Fugger a bratia z Augsburgu, no podľa zmluvy, ktorú v roku 1494 spísali, sa všetci traja, teda Ulrich, Georg a Jakob, na jej správe podieľali rovnako. Zároveň sa zaviazali, že ani jeden z nich nebude podnikať na vlastnú päsť. Viacerí historici ale zdôrazňujú, že hoci firmu navonok reprezentoval predovšetkým Ulrich, najväčší rozmach dosahovala zásluhou Jakoba, ktorý sa však dlho držal v ústraní.

Palác Fuggerovcov v Augsburgu.

Wikipedia

V roku 1502 bratia zmluvu obnovili a okrem iného v nej pribudlo ustanovenie, týkajúce sa nástupníctva. V prípade smrti jedného z nich mali zvyšní dvaja vybrať na jeho miesto schopného nástupcu spomedzi potomkov, v prípade úmrtia dvoch bratov mal posledný získať neobmedzené dispozičné právo na celú firmu.

S tým do istej miery súvisela aj ďalšia záležitosť, a tou bola sobášna politika. Zákonnými partnermi Fuggerovcov sa mohli stať iba príslušníci bohatých a vplyvných rodín. Keď hovoríme o Jakobovi, jeho manželkou sa v roku 1498 stala o takmer 20 rokov mladšia Sibyla Arztová, neter augsburského starostu. Prežili spolu 27 rokov, potomkov sa však nedočkali.

Ťažba vzácnych kovov v Tirolsku bola však iba začiatkom. Jakob Fugger mal väčšie ambície, v jeho hľadáčiku sa ocitli výdatné zdroje medenej rudy s obsahom striebra na dnešnom Slovensku.

Skontaktoval sa preto s Jánom Turzom, ktorý mal nielen ťažobné práva pre Uhorsko a Poľsko, ale aj potrebné politické kontakty a navyše bol odborníkom v oblasti banského hospodárstva. Uzavreli obchodnú zmluvu a vznikol spoločný podnik, prostredníctvom ktorého sa Fuggerovci dostali k bohatým náleziskám v okolí Banskej Bystrice.

Slovenské mestá za víkend - Banská Bystrica. Tipy na výlety, ubytovanie, zaujímavosti aj skvelé jedlo

Odkedy tieto nerastné zdroje ovládli, stala sa meď zo stredného Slovenska, ktorej prevažnú časť spracúvali v novopostavenej huti v Moštenici, na dlhé obdobie významným činiteľom na svetových trhoch a tvorila aj základ mincovníctva v Kremnici. Tunajšia výroba tvorila až 40 percent európskeho objemu.

Turzovsko-fuggerovský podnik nemal obdobu v celej Európe a na banskobystrických vzácnych kovoch, ktoré vyvážal do celého sveta, napokon zarobil viac než dva milióny zlatých. Jakob sa ale o zisk veľmi nechcel deliť, a tak sa po čase obchodným trikom svojho uhorského spoločníka zbavil a získal na tomto trhu monopol.

Výnosné obchody s cirkvou

Obchodovanie bolo jedným, nie však jediným zdrojom príjmov Fuggerovcov. Už v druhej polovici sedemdesiatych rokov 15. storočia, keď sa začali venovať finančným operáciám, ktorými položili základ svojej banky, sa čoraz intenzívnejšie zaujímali aj o možnosť spolupráce s pápežskou kúriou. Prevod poplatkov a odvodov z úradov, cirkevných daní a v neposlednom rade aj z predaja odpustkov, ktoré Rím inkasoval, zabezpečovali talianski bankári, ako napríklad Mediciovci, Grimaldiovci, Strozziovci a ďalší.

S neterou augsburského starostu Sibylou Arztovou sa oženil v roku 1498. Takto vyzerá ich spoločný portrét v rodinnej Ehrenbuch, teda Knihe cti.

Fugger.de

Augsburská rodina sa do tejto spoločnosti dostala prvýkrát vďaka jednému zo synov Jakoba Fuggera staršieho. Markus, ktorý sa vydal na dráhu duchovného, sa stal sekretárom pápežskej kancelárie a podarilo sa mu zariadiť, aby niektoré poplatky išli do Ríma práve cez jeho rodinu.

Po jeho predčasnej smrti hrozilo, že Fuggerovci o tento nemalý finančný potenciál prídu. Keďže ich firma už mala po celej Európe množstvo pobočiek, začali ich prostredníctvom nadväzovať kontakty s jednotlivými biskupstvami. A oplatilo sa to. Počet oblastí, z ktorých do Ríma prevádzali peniaze sa postupne rozširoval a okrem nemeckého a švédskeho regiónu sa im podarilo zabezpečiť takto aj Sliezsko, časť Poľska, Uhorska, Francúzska, Švajčiarska a dokonca aj Talianska.

Provízie z prevodov síce neboli veľké, ročne išlo rádovo o pár tisíc zlatých, oveľa dôležitejšie však bolo, že vďaka týmto kontaktom získala fuggerovská banka množstvo klientov. Keďže cirkevní predstavitelia nesmeli oficiálne vlastniť žiadny majetok, svoje tajné vklady si ukladali práve u nej, a tam už išlo o zaujímavejšie transakcie.

Facebook oslavuje 20 rokov. Toto je príbeh najväčšej sociálnej siete na planéte, ktorá vznikla v izbe na Harvarde

Asi najvýznamnejším klientom bol v tomto smere biskup a neskôr kardinál Melchior z Meckau, ktorého vklady dosahovali podľa rôznych zdrojov výšku 150- až 300-tisíc zlatých. Jakob Fugger ale chcel ešte užší kontakt s Rímom, a napokon sa mu podarilo dostať sa priamo do blízkosti hlavy katolíckej cirkvi.

Pôžičky, určené nielen na chod pápežského dvora, dostával od neho Alexander VI., po ňom aj Július II. a Lev X.. Okrem toho dodával Rímu drahé kovy určené na razenie pápežských mincí a keď rímsky biskup vypísal odpustky na stavbu Chrámu sv. Petra, netreba ani hádať, kto zabezpečoval ich prevod.

Panovníka určil on

Za to, že prežívala doslova zlaté obdobie, vďačila rodinná firma Fuggerovcov predovšetkým Jakobovmu obchodnému nadaniu, jeho obratnosti a ctižiadostivosti. Po tom, ako v roku 1506 zomrel Georg a o štyri roky neskôr Ulrich, stal sa napokon jej jediným majiteľom. Podľa zmluvy, ktorú s bratmi kedysi spísali, vyplatil najprv ich dcéry a za spoločníkov si vybral synovcov Raymunda, Ulricha mladšieho, Hieronyma a Antona.

Jakob Fugger so svojím účtovníkom.

Wikipedia

Po novom sa firma volala Jakob Fugger a synovia jeho bratov a v zmluve, ktorú uzavreli sa dohodli, že v prípade jeho smrti povedú podnik Ulrich mladší a Raymund.

Obchody naďalej prekvitali, fuggerovská spoločnosť inkasovala vďaka svojim rozsiahlym aktivitám závratné sumy, náhle však prišiel nečakaný úder. V januári 1519 zomrel cisár Maximilián I. a celý biznis augsburskej rodiny, nad ktorým panovník, vďaka tomu, že bol jej veľkým dlžníkom držal ochrannú ruku, sa ocitol v nebezpečenstve.

O ríšsku korunu sa síce uchádzal Maximilánov vnuk, španielsky kráľ Karol I., ktorý mohol zaistiť kontinuitu habsburgovskej vlády, a tým aj Jakobovho biznisu, narážal však na veľmi silnú opozíciu. Väčšine kurfirstov, ktorí boli oprávnení voliť rímskeho kráľa, sa práve pokračovanie habsburgovskej vlády nad Svätou ríšou rímskou nepozdávalo a prikláňali sa skôr k jeho protikandidátovi, francúzskemu panovníkovi Františkovi I. z rodu Valois. Jeho problémom však bolo, že voliteľom nedokázal zaplatiť. Lenže, ako sa ukázalo, rovnaké starosti mal aj španielsky uchádzač o trón.

V tejto situácii vstúpil do hry práve Jakob Fugger a nie je snáď treba pripomínať, koho bol pri voľbe ochotný podporiť. V Karolov prospech hralo niekoľko faktorov. Jednak už spomínaná kontinuita vlády jeho klientov Habsburgovcov a najmä ďalšia platnosť zmeniek, ktoré Maximilián podpísal, nehovoriac o tom, že by mohol prísť o ťažobné kontrakty. Navyše, Pyrenejský polostrov, ktorý španielsky kráľ ovládal, oplýval nerastným bohatstvom a umožnil by mu ďalšiu expanziu v banskom biznise.

Najbohatší Róm Británie prelomil mlčanie. Narodil sa v karavane, dnes má miliardové impérium a žije v sídle v Monaku

Nad ponukou o podpore však Karol váhal. Fuggerovo postavenie sa mu zdalo až príliš silné a pokúšal sa získať peniaze potrebné na zaplatenie kurfirstov inde. Neuspel a bolo mu čím ďalej tým jasnejšie, že bez fuggerovskej podpory korunu nezíska.

Na konci júna 1519 bol napokon 19-ročný španielsky kráľ Karol I. vo Frankfurte nad Mohanom hlasmi takmer všetkých kurfirstov (okrem jedného) zvolený za rímskeho kráľa Karola V. Jakoba Fuggera za to voliteľom zaplatil dovedna 852-tisíc zlatých.

Cisár ho poslúchol

 „Vaša cisárska milosť si zaiste dobre pamätá, ako sme, môj synovec a ja, verne slúžili k prospechu a vzostupu Rakúskeho domu. Zhromaždili sme a požičali Vám veľa peňazí na rokovania, pričom som si dokonca, nedbajúc na vlastnú ujmu, musel požičať od priateľov a iných dobrých ľudí, a to len pre slávu Vašej cisárskej milosti. Je zrejmé, že Vaša cisárska milosť by bez mojej pomoci nikdy nedostala rímsku korunu. Mohol som podporovať Francúzsko, za čo mi ponúkali veľa majetkov a statkov. Aké nepríjemnosti mohli v takom prípade vzniknúť Vašej milosti a Rakúskemu domu, to nech Vaša milosť zváži sama. Mala by teda pomyslieť neodkladné vrátenie peňazí, ktoré som vynaložil.“

Tento list napísal Jakob Fugger cisárovi Karolovi V. v roku 1523, teda štyri roky po jeho zvolení. Za celý ten čas sa totiž panovník nemal k tomu, aby svoje záväzky začal uhrádzať, nehovoriac o tom, že fuggerovská banka mu poskytovala ďalšie peniaze. Nedá sa ale povedať, že investované prostriedky by práve v tomto momente Fuggerovcom chýbali. Problém bol v niečom inom.

Sociálne domy v Augsburgu, ktoré dal v roku 1516 vybudovať Jakob Fugger.

Fugger.de

Ríšsky snem sa snažil obmedziť moc veľkých obchodných spoločností a chcel zabrániť ich monopolnému podnikaniu. Jakob teda potreboval zasiahnuť a kto iný by to mal urobiť, ako cisár. Podporil ho aj pápež Hadrián VI., ktorý bol kedysi Karolovým vychovávateľom. Aj vzhľadom na tieto vzťahy napokon zvíťazil. Cisár proti ríšskym stavom zasiahol a monopoly podporil. Vážnosť Jakoba Fuggera v očiach ostatných obchodníkov po tomto ešte viac narástla.

Z tisícov urobil milióny

Najmajetnejší muž Európy a vlastne celého vtedajšieho sveta zomiera dva dni pred koncom roka 1525 ako 66-ročný. Podľa dobových záznamov ho v posledných mesiacoch života čoraz viac sužovala choroba. Hodnota jeho majetku v tom čase prevyšovala dva milióny zlatých. 

Keďže nemal deti, podľa závetu mal na jeho miesto miesto v rodinnej spoločnosti zaujať synovec. Ulrich mladší, pôvodne ustanovený nástupca však zomrel ešte pred ním a Raymunda napokon z z nového testamentu vyškrtol, pretože sa mu nezdal príliš silný na to, aby podnik viedol. Celá firma tak pripadla Antonovi Fuggerovi.

Haščákova rodina ovládla rebríček najbohatších Slovákov. Forbes zverejnil zoznam najmajetnejších ľudí sveta

Ten v politike svojho strýka pokračoval nielen v obchodovaní, ale aj pri podpore Habsburgovcov a majetok ešte viac zveľadil. A takisto investoval aj na našom území. Nielen do ťažby rúd a výroby medi. V roku 1535 kúpil hrad Červený Kameň, ktorý plánoval využiť ako bezpečný sklad pre tovar, s ktorým obchodoval.

Ďalšie generácie Fuggerovcov však už na obchodné aktivity Jakoba a Antona nenadviazali a firma postupne upadala. Z prostriedkov, ktoré im zanechali, však stále dokázali honosne žiť.

Tu sa bližšie pozrieme na superjachty, ktoré vlastnia najbohatší ľudia, od farmaceutického magnáta Ernesta Bertarelliho po zakladateľa DreamWorks Pictures Davida Geffena a Jerryho Jonesa, majiteľa Dallas Cowboys NFL. 

Mal si už párty 60 metrov pod morom? Vďaka tejto luxusnej ponorke si to budeš môcť vyskúšať

Tieto plavidlá disponujú mimoriadne luxusnými funkciami, ako sú bazény, basketbalové ihriská, vínne pivnice a palubné kiná a samozrejme sa štandardne dodávajú s lákavými cenovkami.

• Poľsko patrí medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky Európskej únie a rýchlo dobieha životnú úroveň Západu.
• Rastúce mzdy a nižšie životné náklady spôsobujú, že sa tisíce Poliakov vracajú zo zahraničia domov.
• Mestá ako Katovice, Wrocław či Gdańsk sa menia na technologické a podnikateľské centrá.
• Napriek ekonomickému boomu krajinu čakajú aj výzvy, napríklad demografický pokles.

Keď Poľsko vstúpilo v roku 2004 do Európskej únie, mnohí mladí Poliaci si zbalili kufre a odišli za lepším životom na Západ. Londýn, Dublin či Berlín sa stali novými domovmi pre milióny ľudí, ktorí verili, že doma nemajú perspektívu. Vtedy to vyzeralo ako klasický príbeh postsocialistickej krajiny - lacná pracovná sila, pomalá transformácia a neustály odliv talentu.

Krakov vyráža do boja s holubmi. Vtákom nasadí antikoncepciu

O dve desaťročia neskôr sa tento príbeh začína obracať. Poľsko sa dnes často spomína ako jeden z najväčších ekonomických úspechov Európy. Analýzy hovoria o krajine, ktorá rýchlo dobieha západnú životnú úroveň, priťahuje investície a postupne mení aj migráciu - namiesto odchodov sa čoraz viac ľudí vracia.

Podľa analýz ekonomických think-tankov patrí Poľsko medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky Európskej únie. Od roku 2005 do roku 2024 rástlo jeho reálne hrubé domáce bohatstvo v priemere približne o 3,7 percenta ročne, čo je výrazne viac než európsky priemer.

Samozrejme, neznamená to, že ostatné západoeurópske ekonomiky nerastú. Ide o to, že Poľsko rastie rýchlejšie ako ony. A takéto čísla sa postupne premietajú aj do každodenného života.

Z Poľska stáva nová európska veľmoc

Unsplash/freestocks

Platový rozdiel sa rýchlo zmenšuje

Jedným z najviditeľnejších trendov posledných rokov je rast miezd. Poľské platy síce stále nedosahujú úroveň najbohatších krajín Európy, ale rozdiel sa rýchlo zmenšuje.

Podľa ekonomických údajov sa hrubé domáce bohatstvo na obyvateľa zvýšilo z približne 45 percent britskej úrovne v roku 2004 na približne 80 percent v roku 2022. Tento skok je jedným z najrýchlejších v Európe.

Rast miezd podporuje aj silný pracovný trh. Poľsko má jednu z najnižších nezamestnaností v Európskej únii a firmy často hlásia nedostatok pracovníkov. Podľa analýz IREF Europe patrí nezamestnanosť v krajine dlhodobo medzi najnižšie v regióne. To vytvára zaujímavý paradox - krajina, z ktorej kedysi ľudia odchádzali za prácou, dnes sama hľadá pracovníkov.

Poliaci nechcú nechať nič na náhodu. Spúšťajú najväčší vojenský výcvik od druhej svetovej vojny, pripravia až 400-tisíc ľudí

Fenomén návratu emigrantov

Ekonomická transformácia Poľska má ešte jeden zaujímavý dôsledok - mení sa migrácia. Po roku 2004 odišli do zahraničia milióny Poliakov. Najviac ich smerovalo do Spojeného kráľovstva, Nemecka a Írska. Dnes sa však čoraz viac z nich vracia späť.

Podľa údajov portálu Notes from Poland sa migrácia Poliakov z Nemecka späť do Poľska po prvý raz dostala nad úroveň odchodov. Inými slovami, viac ľudí sa vracia, než odchádza.

Ekonomický analytik Paweł Dobrzański z Wrocław University of Economics vysvetľuje trend jednoducho: „Mnohí Poliaci zistili, že doma môžu dosiahnuť podobnú životnú úroveň ako na Západe, ale s nižšími životnými nákladmi.“ 

Z Poľska stáva nová európska veľmoc

Unsplash/Ostap Senyuk

Nižšie náklady na život ako veľká výhoda

Aj keď platy rastú, Poľsko stále patrí medzi lacnejšie krajiny Európskej únie. To vytvára zaujímavú kombináciu - rastúce príjmy a relatívne dostupné bývanie či služby. Pre ľudí, ktorí sa vracajú zo západnej Európy, to môže znamenať výrazne lepší životný štandard.

Niektorí z nich si môžu dovoliť väčší byt alebo dom, prípadne začať podnikať. Podľa ekonomických analýz sú práve nižšie životné náklady jedným z hlavných dôvodov, prečo sa časť emigrantov rozhoduje pre návrat.

Podnikateľský boom

Poľská ekonomika nestojí len na zahraničných investíciách. Veľkú úlohu zohráva aj domáce podnikanie. Podľa údajov Business Insider vzniklo v roku 2024 viac než 353-tisíc nových firiem. Ekonomika je dnes kombináciou exportu, domácej spotreby a investícií z európskych fondov.

Rýchlovlaky do roku 2040? Európa sľubuje revolúciu na koľajniciach, ale my stále čakáme na nástupišti

Startupová scéna rastie najmä vo veľkých mestách, kde vznikajú technologické firmy, logistické centrá a finančné služby. Niektorí analytici preto hovoria o Poľsku ako o novej ekonomickej sile regiónu.

Mestá ako laboratórium transformácie

Ekonomická transformácia Poľska sa najlepšie ukazuje v jeho mestách. Niektoré z nich prešli za posledných tridsať rokov radikálnou premenou. Nasledujúcich päť miest patrí medzi najzaujímavejšie príklady.

My sme k nim pridali ešte údaje z webu Numbeo, ktorý združuje aktualizované údaje priamo od ľudí, ktorí v mestách žijú a následne ich spriemeruje. Doplnili sme ich aj o index životných nákladov v porovnaní s Bratislavou, ktorý sa pozerá na výdavky bez započítania nájmu.

Varšava - symbol ekonomického vzostupu

Varšava

Unsplash/Iwona Castiello d‘Antonio

• Prenájom 1-izbového bytu v centre mesta - 1 023,58 eura

• Cena za meter štvorcový na kúpu bytu v centre mesta - 5 399,42 eura

• Jedlo pre dvoch v reštaurácii strednej triedy (trojchodové menu, bez nápojov) - 47,74 eura

• Varšava je o 7,2 percenta lacnejšia ako Bratislava.

Varšava je dnes moderná metropola plná mrakodrapov, technologických kancelárií a finančných spoločností. Mesto sa postupne stalo ekonomickým centrom celej strednej Európy. Pre zahraničné firmy je atraktívne najmä preto, že ponúka kombináciu kvalifikovanej pracovnej sily, relatívne nižších nákladov a veľkého trhu.

Varšava je zároveň symbolom historickej transformácie Poľska. Mesto bolo počas druhej svetovej vojny takmer úplne zničené, no dnes patrí medzi najmodernejšie metropoly regiónu.

Katowice - mesto, ktoré sa reinventovalo

Katowice

Unsplash/Armin Hupka

• Prenájom 1-izbového bytu v centre mesta - 591,14 eura

• Cena za meter štvorcový na kúpu bytu v centre mesta - 2 624,66 eura

• Jedlo pre dvoch v reštaurácii strednej triedy (trojchodové menu, bez nápojov) - 34,93 eura

• Katowice sú o 21,8 percenta lacnejšie ako Bratislava.

Katowice boli kedysi synonymom ťažkého priemyslu a uhlia. Sliezsky región bol jedným z najväčších priemyselných centier Európy. Dnes však mesto prechádza výraznou premenou. Na mieste bývalých baní vznikli moderné kultúrne a technologické projekty.

Najznámejším príkladom je takzvaná Culture Zone - oblasť s koncertnou halou, kongresovým centrom a ikonickou arénou Spodek. Katowice sa postupne menia na centrum služieb, IT a kultúry.

Wrocław - technologické centrum

Wrocław

Unsplash/Anastasia Saldatava

• Prenájom 1-izbového bytu v centre mesta - 782,56 eura

• Cena za meter štvorcový na kúpu bytu v centre mesta - 4 049,45 eura

• Jedlo pre dvoch v reštaurácii strednej triedy (trojchodové menu, bez nápojov) - 51,23 eura

• Wrocław je o 11,1 percenta lacnejší ako Bratislava.

Wrocław patrí medzi najdynamickejšie mestá v Poľsku. Mesto má silnú univerzitnú základňu a veľkú komunitu študentov. Práve to prilákalo technologické firmy ako Google, IBM či Intel, ktoré tu otvorili vývojové centrá.

Wrocław je dnes často označovaný za jedno z hlavných technologických centier strednej Európy. Kombinácia historického mesta, univerzít a moderných firiem vytvára prostredie, ktoré láka mladých profesionálov.

Gdańsk - história a globálny obchod

Gdańsk

Unsplash/Sebastian Huber

• Prenájom 1-izbového bytu v centre mesta - 822,90 eura

• Cena za meter štvorcový na kúpu bytu v centre mesta - 4 934,16 eura

• Jedlo pre dvoch v reštaurácii strednej triedy (trojchodové menu, bez nápojov) - 46,57 eura

• Gdańsk je o 12,3 percenta lacnejší ako Bratislava.

Gdańsk zohral dôležitú úlohu v moderných dejinách Európy. Práve tu vzniklo hnutie Solidarita, ktoré prispelo k pádu komunizmu. Dnes je mesto významným logistickým a obchodným centrom na pobreží Baltského mora.

Spolu s mestami Gdynia a Sopot tvorí metropolitnú oblasť Trojmiesto, ktorá patrí medzi najbohatšie regióny Poľska. Okrem prístavu sa tu rozvíja aj IT sektor a finančné služby.

Łódź - návrat života do starých fabrík

Łódź

Unsplash/Thib Ault

• Prenájom 1-izbového bytu v centre mesta - 529,59 eura

• Cena za meter štvorcový na kúpu bytu v centre mesta - 2 723,77 eura

• Jedlo pre dvoch v reštaurácii strednej triedy (trojchodové menu, bez nápojov) - 45,53 eura

• Lodž je o 15,1 percenta lacnejšia ako Bratislava.

Łódź bola kedysi textilným srdcom východnej Európy. Po páde komunizmu však mnoho tovární zatvorilo a mesto prešlo hospodárskou krízou.

Dnes sa staré industriálne budovy menia na galérie, kancelárie a loftové byty. Jedným z najznámejších projektov je komplex Manufaktura, ktorý patrí medzi najväčšie revitalizácie priemyselnej architektúry v Európe. Łódź je príkladom mesta, ktoré sa snaží nájsť novú identitu v postindustriálnom svete.

Revolučná novinka v Tatrách. Národný park rozdáva turistom vrecká na svoje vlastné výkaly, čoskoro môžu byť povinné

Ukrajinskí migranti a nová pracovná sila

Poľská ekonomika rástla aj vďaka príchodu pracovníkov zo zahraničia. Najväčšiu skupinu tvoria Ukrajinci. Podľa analýzy citovanej agentúrou Reuters zvýšila ich prítomnosť poľské hrubé domáce bohatstvo približne o 2,7 percenta v roku 2024. Migranti pomohli zaplniť pracovné miesta v priemysle, stavebníctve aj službách, ktoré by inak zostali prázdne.

Mnohí analytici dnes hovoria o Poľsku ako o jednej z najdynamickejších ekonomík Európy. Business Insider napríklad označil krajinu za „novú ekonomickú silu v Európe“, ktorá postupne posilňuje svoju pozíciu v regióne. Poľsko má dnes najväčšiu ekonomiku v strednej a východnej Európe a čoraz silnejšie technologické a priemyselné sektory.

Temnejšia stránka úspechu

Napriek pozitívnemu vývoju čelí krajina aj vážnym problémom. Jedným z najväčších je demografia. Poľsko má jednu z najnižších pôrodností v Európe a populácia postupne starne. Analýza denníka Le Monde upozorňuje, že niektoré regióny zaznamenávajú dramatický pokles počtu narodených detí.

Z Poľska stáva nová európska veľmoc

Unsplash/Jacek Dylag

Kritici tiež upozorňujú na byrokraciu alebo regionálne rozdiely v ekonomickom rozvoji. Nie všetky časti krajiny profitujú z transformácie rovnako. Aj preto sa niektorí analytici snažia tlmiť príliš optimistické predstavy o „ekonomickom zázraku“.

Krajina, ktorá mení svoj príbeh

Napriek týmto problémom je však jasné, že Poľsko prešlo za posledné dve desaťročia mimoriadnou transformáciou. Ekonomika rastie, mestá sa modernizujú a čoraz viac ľudí sa vracia domov.

Ak by sme mali tento príbeh zhrnúť do jednej vety, mohla by znieť takto: Poľsko sa z krajiny, z ktorej ľudia odchádzali za lepším životom, postupne mení na krajinu, kde ho začínajú nachádzať.

• Ryanair roky testuje, kam až dokáže zájsť v šetrení.
• Niektoré nápady nikdy neprešli, iné sa reálne zaviedli.
• Riaditeľ Michael O’Leary sa netají tým, že komfort nie je jeho priorita.
• Cieľ je vždy rovnaký - čo najlacnejšia letenka.

Ryanair má povesť aerolinky, ktorá dokáže ušetriť prakticky na všetkom. Od priestoru na nohy až po tón komunikácie so zákazníkmi. No niektoré nápady, s ktorými prišlo vedenie spoločnosti v priebehu rokov, pôsobia skôr ako satira než seriózny biznis plán, píše portál LADBible.

Milan bez mapy hodnotí Ryanair. Desiatky letov bez ilúzií o tom, čo je lacné lietanie

Za väčšinou z nich stojí generálny riaditeľ Ryanair Michael O’Leary, muž, ktorý si vybudoval značku na provokácii, lacných letoch a ochote povedať nahlas aj to, čo iní manažéri radšej len potichu napíšu do interného dokumentu. Niektoré jeho nápady zostali len pri vyjadreniach pre médiá. Iné sa, v miernejšej forme, skutočne pretavili do reality.

Státie v lietadle ako nový štandard

Jedným z najznámejších návrhov bol plán zaviesť do lietadiel stojace miesta. O’Leary tvrdil, že by to zvýšilo kapacitu o dvadsať percent a umožnilo ešte lacnejšie letenky.

V roku 2011 zašiel ešte ďalej a navrhol, aby lietadlá Boeing 737 mali desať radov takzvaných stojacich boxov a len pätnásť klasických radov sedadiel. Našťastie pre cestujúcich, tento plán nikdy neopustil fázu verejného uvažovania.

Menej pilotov, viac dôvery v počítače

V roku 2010 O’Leary pri rozhovore pre Bloomberg prišiel s ďalším šokujúcim návrhom: znížiť počet pilotov v kokpite z dvoch na jedného. „Prečo má každé lietadlo dvoch pilotov?“ pýtal sa. „Zrušme druhého pilota. Nech sakra lieta ten počítač.“

Dokonca naznačil, že v prípade zdravotných problémov by mohol zasiahnuť člen palubného personálu. Tento nápad však okamžite narazil na realitu leteckých predpisov, bezpečnostných štandardov a zdravého rozumu.

Takzvaná daň za nadváhu

Asi najkontroverznejší návrh prišiel v roku 2009, keď Ryanair otvorene hovoril o zavedení takzvanej „fat tax“ pre cestujúcich s nadváhou. „Táto daň by sa týkala len veľmi veľkých pasažierov, ktorí zasahujú do priestoru cestujúcich vedľa seba,“ uviedol vtedy hovorca spoločnosti.

„Idiot proti idiotovi“: Ryanair a Musk rozpútali verejnú vojnu na X

Podľa Ryanairu by to mohlo fungovať aj ako motivácia. „Tieto poplatky by mohli niektorých našich veľmi veľkých cestujúcich motivovať schudnúť a cítiť sa ľahšie a zdravšie.“ Nápad sa nikdy nezrealizoval, najmä pre obrovský verejný odpor a právne riziká.

Záchod na mince a menej toaliet

V tom istom roku O’Leary pre BBC vyhlásil, že zvažuje osadiť lietadlové toalety mincovníkmi. Použitie by stálo jednu libru, podobne ako na niektorých autobusových či železničných staniciach.

Vtedajší šéf PR Ryanairu Steven McNamara však rýchlo krotil očakávania. „Nemyslím si, že sa to stane v dohľadnej budúcnosti. Keď Michael niečo rieši, vždy je to otvorené diskusii.“

Letecká spoločnosť Ryanair

TASR/Roman Hanc

Neskôr O’Leary priznal, že by to odporovalo reguláciám Európskej únie. Namiesto toho prišiel s myšlienkou odstrániť dve z troch toaliet a nahradiť ich sedadlami, čo by podľa neho zlacnelo letenky o dve libry (niečo vyše dvoch eur)

Lietanie bez opierok rúk

V roku 2012 Ryanair zvažoval odstránenie opierok na ruky, aby sa znížila hmotnosť lietadla. Spolu s tým padli aj návrhy obmedziť ľad na palube a zmenšiť jedinú formu palubnej zábavy - magazín Ryanairu. Aj tento plán nakoniec skončil v šuplíku.

Hazard a pornografia počas letu

V roku 2011 O’Leary tvrdil, že Ryanair pracuje na palubnej aplikácii s plateným obsahom, ktorý by zahŕňal hazard aj pornografiu.

„Bolo by to na mobilných zariadeniach. Hotely to majú po celom svete, tak prečo nie my?“ povedal vtedy pre The Sun. Nie, ani toto sa nikdy nestalo realitou.

Rekordná ponuka letov z Bratislavy: Tieto destinácie budú hitom roku 2026. ZOZNAM miest, do ktorých môžeš letieť

Čo sa naozaj zaviedlo?

Nie všetky nápady Ryanairu však ostali len mediálnymi výstrelkami. Jedným z reálne zavedených konceptov bola služba Business Plus, ktorá ponúkala rýchlejší nástup, väčšiu batožinu a lepšie miesto na sedenie. Bez salónikov, bez oddelenej kabíny, bez šampanského. Dnes ju poznáme jednoducho ako možnosť Plus.

Ďalším príkladom sú finančné odmeny pre letiskový personál za odhalenie batožiny, ktorá nespĺňa rozmery. Zamestnanci dnes dostávajú bonus 2,50 eura za každý nevyhovujúci kus.

„Zvýšime to z 1,50 na 2,50 eura,“ oznámil O’Leary v roku 2025. „A vôbec sa za to neospravedlňujem.“ Ako dodál: „Chceme ľudí motivovať. Chcem, aby naši pracovníci chytali tých, ktorí sa snažia systém obchádzať.“

„Túto prácu naozaj milujeme, inak by sme už dávno skončili,“ uviedla pre Bloomberg Martina Simeonová, ktorá vedie tím obchodovania s dlhopismi. „Nie je jednoduché presadiť sa na nasýtenom trhu,“ dodala.

Banku so sídlom v Neapole založil v roku 1980 podnikateľ Ugo Malasomma. Spočiatku fungovala ako malá firma zameraná na podnikové a štátne dlhopisy. V 90. rokoch expandovala do zahraničia a v roku 2004 získala plnú bankovú licenciu.

Skutočné riziko umelej inteligencie nie je masová nezamestnanosť. Je to niečo oveľa tichšie, varujú odborníci

Ako vznikol výnimočný ženský tím

V súčasnosti má banka tridsať zamestnancov, z toho devätnásť žien. Podľa generálnej riaditeľky Tiziany Caranovej však pohlavie v náborovom procese nikdy nehralo rolu.

„Keď bolo potrebné obsadiť nejakú pozíciu, boli to ženy, ktoré boli lepšie pripravené, motivovanejšie a odhodlanejšie,“ uviedla riaditeľka, ktorá sa do vedenia banky dostala v roku 2005. „Paradoxne je naša silná rodová diverzita výsledkom toho, že sa pohlaviu nevenuje pozornosť,“ dodala.

Ani výber tímu pre oddelenie obchodovania s dlhopismi nebol výsledkom cielenej politiky. Toto oddelenie vzniklo koncom 90. rokov a v minulosti v ňom pôsobili muži aj ženy. V roku 2013 sa polovica tímu rozhodla odísť. Pre banku to nebola jednoduchá situácia, keďže zamestnanci si so sebou odniesli kontakty aj obchodné príležitosti. „Vyhrnuli sme si rukávy a s odhodlaním sme sa pustili do práce,“ uviedla členka tímu Nunzia Carranová, ktorá vo firme pracuje približne dve desaťročia.

„Ženy sa ukázali ako mimoriadne odolné a súdržné,“ povedala Dionisia Galantová, ktorá nastúpila do banky Promos v roku 2013, tesne pred výrazným odchodom zamestnancov z oddelenia obchodovania s dlhopismi.

„Pracujeme tu ako tím s duchom, aký som vo svojej predchádzajúcej práci nezažila,“ uviedla Michela Di Maro, špecialistka na turecké, španielske a rozvíjajúce sa trhy.

Podľa generálnej riaditeľky sa každá členka tímu špecializuje na konkrétnu geografickú oblasť. V tíme sú rodené hovorkyne nemčiny, francúzštiny, španielčiny aj angličtiny. Sama Caranová okrem rodnej taliančiny hovorí po rumunsky a venuje sa tomuto trhu spolu so škandinávskym regiónom.

„Klientom ponúkame pozornosť a starostlivosť, ktorú si veľké investičné domy nemôžu dovoliť,“ uviedla Tiziana Caranová. „Zahraničné banky, fondy a poisťovne si vyberajú Promos, pretože vedia, že sa okamžite neobraciame na market makera. Najskôr kontaktujeme našich klientov, aby sme zistili, či dokážeme ponuku a dopyt pokryť interne,“ dodala.

Tím obchodovania sprostredkoval v roku 2024 transakcie v hodnote približne 15,5 miliardy eur. Ich približne 400 klientov zahŕňa penzijné fondy, správcov aktív, poisťovne a malé banky. Podľa údajov na webovej stránke banky vzrástli príjmy z obchodovania o viac než sedem percent na približne tri milióny eur.

Andrej pracuje na Novom Zélande: Prvý týždeň práce mi pokryl všetky mesačné náklady. Bez hudby by mi na kiwi sade asi preplo

Banka sa v súčasnosti nachádza na križovatke. Talianske médiá nedávno informovali, že spoločnosť Adler Group, vedená podnikateľom Paolom Scudierim, patrí medzi potenciálnych záujemcov o kúpu banky Promos. Tiziana Caranová uviedla, že banka hľadá strategického partnera, no stav rokovaní odmietla komentovať.

                                    Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Princ William zarobil za rok takmer 23 miliónov libier.
• Peniaze pochádzajú zo správy obrovského panstva Duchy of Cornwall.
• Z príjmu sa financuje celý jeho rodinný aj pracovný život.
• Kráľovská rodina má viacero zdrojov príjmov, nielen štátne peniaze.

Na prvý pohľad to môže znieť ako rozprávka. Si následníkom trónu, nosíš dokonale ušité obleky a svet rieši každý tvoj krok. No za titulom princa z Walesu sa skrýva aj veľmi konkrétna finančná realita - a tá je teraz oficiálne vonku, píše portál LADBible.

Princ William otvorene: Keď budem kráľ, zmením monarchiu

Nie klasický plat, ale miliardové panstvo

Princ William nepoberá mzdu v tradičnom zmysle slova. Ako dedič trónu má na starosti správu rozsiahleho panstva Duchy of Cornwall, ktoré vzniklo už v roku 1337 za vlády kráľa Eduarda III. Jeho cieľ bol jednoduchý - zabezpečiť finančnú nezávislosť následníka trónu. Dnes má toto panstvo hodnotu približne 1,26 miliardy libier.

Rozprestiera sa na 135-tisíc akroch pôdy (takmer 55-tisíc hektárov) v 23 grófstvach na juhozápade Anglicka a zahŕňa farmy, pozemky, nehnuteľnosti aj celé komunity. Keď sa po smrti kráľovnej Alžbety II. stal kráľom Karol III., William automaticky zdedil titul aj zodpovednosť, a s nimi aj príjem zo správy celého majetku.

Takže koľko si vlastne zarobil?

Podľa oficiálnej správy, ktorú Duchy of Cornwall zverejnilo začiatkom roka, princ William počas obdobia 2024 - 2025 zarobil celkovo 22,9 milióna libier (26,2 milióna eur). Ide o mierny pokles oproti predchádzajúcemu roku, keď suma dosiahla 23,6 milióna (27 miliónov eur).

Koľko zarába budúci kráľ?

Kin Cheung/Via Reuters

Tieto peniaze však nepokrývajú len jeho osobné výdavky. Slúžia na financovanie všetkých „oficiálnych, charitatívnych aj súkromných aktivít“ celej rodiny, vrátane Kate Middleton a ich troch detí, princa Georgea, princeznej Charlotte a princa Louisa. Hoci presná suma daní nebola zverejnená, je známe, že William zo svojich príjmov platí daň z príjmu.

Čo vlastne robí vojvoda z Cornwallu?

Byť hlavou panstva neznamená len inkasovať peniaze. William má dohliadať na efektívne hospodárenie s pozemkami, majetkom a zároveň podporovať ľudí, ktorí na území panstva žijú.

V praxi to znamená množstvo pracovných návštev, rozvojových projektov aj charitatívnych iniciatív. Princ sa napríklad osobne angažuje v boji proti bezdomovectvu v meste Newquay a zároveň presadzuje cieľ, aby celé panstvo dosiahlo uhlíkovú neutralitu do roku 2032.

Karol III. chce znížiť emisie kráľovskej rodiny. Jeho vozidlá Bentley budú po novom jazdiť na biopalivá

Príjem v tieni kráľovských škandálov

Zverejnenie financií prichádza po mimoriadne turbulentnom roku pre britskú monarchiu. Verejnosť znovu riešila prípad princovho strýka Andrewa Mountbatten-Windsora, ktorého pripravili o tituly aj kráľovské privilégiá pre jeho prepojenie na zosnulého finančníka a odsúdeného sexuálneho delikventa Jeffreyho Epsteina.

Andrew čelil obvineniam zo sexuálneho napadnutia zo strany Virginie Giuffre, ktoré opakovane popieral. V roku 2022 sa s ňou mimosúdne vyrovnal. Jej neskoršia smrť a vydanie posmrtnej autobiografie však celý prípad opäť vrátili do centra pozornosti - až do bodu, keď bol samotný kráľ verejne vypískaný pre správanie svojho brata.

Odkiaľ berie peniaze celá kráľovská rodina?

Financovanie britskej monarchie je zmesou verejných aj súkromných zdrojov. Základom je Sovereign Grant - štátny príspevok financovaný z výnosov Crown Estate. V období 2024-2025 dosiahol 86,3 milióna libier (99 miliónov eur) a pokrýva údržbu kráľovských nehnuteľností aj platy zamestnancov.

Koľko zarába budúci kráľ?

Aaron Chown/Via Reuters

Z týchto peňazí sa financujú aj oficiálne povinnosti pracujúcich členov rodiny, ako sú princezná Anne či princ Edward. Samotný kráľ Karol má navyše k dispozícii súkromné prostriedky z Privy Purse, ktorý je súčasťou panstva Duchy of Lancaster. To má hodnotu približne 654 miliónov libier (749 miliónov eur) a slúži na osobné výdavky panovníka a kráľovnej.

Okrem toho má rodina aj súkromný majetok v podobe investícií a trustov. Nepracujúci členovia monarchie, napríklad princ Harry, princezná Beatrice či Zara Tindall, si zarábajú vlastnými kariérami.

• Vianočné výdavky často presahujú rozpočet a ľudí tlačia k dlhom.
• Služby typu „kúp teraz, zaplať neskôr“ znižujú pocit, že míňame reálne peniaze.
• Problém nie je v matematike, ale v správaní a emóciách pri nákupe.
• Finančná gramotnosť je skôr o rozhodovaní než o číslach.

Vianočné obdobie má byť časom radosti, darčekov a oddychu. Pre mnohých ľudí sa však čoraz viac spája s finančným tlakom, píše portál The Conversation. Obchody dnes vedia presne, kedy a ako nás osloviť - výpredaje, časovo obmedzené ponuky a neustále notifikácie vytvárajú dojem, že ak nenakúpime hneď, prídeme o niečo dôležité.

Ako nakupovať na Vianoce čo najlacnejšie? Máme pre teba návod, ktorý nezruinuje tvoju peňaženku

Vianoce ako finančný stres-test

Skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že domácnosti počas decembra míňajú výrazne viac než počas zvyšku roka. Výdavky, ktoré sa „nejako zvládnu“ pred sviatkami, sa však často zmenia na problém v januári, keď príde realita bežných účtov. Tento tlak mnohých ľudí posúva k úverom, kreditným kartám alebo službám typu buy now, pay later (kúp teraz, zaplať neskôr).

Práve tieto odložené platby pôsobia nevinne. Pri nákupe nevidíš okamžitý úbytok peňazí, a tak máš pocit, že si si vlastne nič „neodtrhol od úst“. Problém nastane o pár týždňov, keď sa začnú kopiť splátky, poplatky či pokuty za meškanie.

Prečo odložená platba tak láka

Jedným z vysvetlení je koncept mentálneho účtovníctva, s ktorým pracuje behaviorálna ekonómia. Ľudia si peniaze v hlave rozdeľujú do rôznych „škatuliek“, napríklad bežné výdavky, dovolenka alebo Vianoce. Ak niečo spadá do kategórie sviatkov, ľahšie si to ospravedlníme, aj keď by sme si to inokedy nekúpili.

Kupuj teraz, ľutuj neskôr?

Adobestock

Ďalším faktorom je takzvané oddelenie platby od nákupu. Keď medzi kliknutím na „kúpiť“ a skutočnou platbou prejde čas, bolesť z míňania je slabšia. Mozog miluje okamžitú odmenu a nerád rieši budúce následky. Odložené platby tento mechanizmus ešte posilňujú.

Lacné riešenie, ktoré sa predraží

Výskum zo Stanfordovej univerzity, ktorý sledoval správanie státisícov ľudí, ukázal, že používatelia služieb typu „kúp teraz, zaplať neskôr“ v konečnom dôsledku zaplatili viac. Nie priamo za produkt, ale na poplatkoch, úrokoch a pokutách za oneskorené splátky. Tieto náklady sa často ukážu až po sviatkoch, keď je už neskoro cúvnuť.

Mnohí si myslia, že finančná gramotnosť znamená vedieť počítať úroky alebo rozumieť zmluvám. V skutočnosti ide najmä o správanie a schopnosť robiť rozhodnutia pod tlakom. Aj ľudia, ktorí majú o peniazoch prehľad, dokážu podľahnúť emóciám, reklame či pocitu naliehavosti.

Stručná história Black Friday: Jeho začiatok siaha do roku 1869, pôvodne sa ho ľudia aj obchodníci báli

Podľa OECD finančná gramotnosť zahŕňa nielen vedomosti, ale aj postoje, správanie a rozhodovanie. Mnohí tento rozpor poznajú: vieme, čo je rozumné, no aj tak urobíme opak.

Peniaze ako tabu doma aj v škole

Problémom je aj to, že o peniazoch sa často málo hovorí, doma aj v škole. Učitelia sa neraz necítia pripravení vysvetľovať témy ako dlh, úver či dlhodobé plánovanie. Deti sa tak učia najmä pozorovaním dospelých. Ak sú rodičia a učitelia neistí, mladí ľudia dostávajú zmiešané signály.

Zaujímavé však je, že keď mladí dostanú priestor, o peniazoch hovoriť chcú. Pýtajú sa na riziká, emócie pri míňaní a zmysel dlhov. Práve to ukazuje, že finančná gramotnosť by nemala byť bifľovanie poučiek, ale otvorená diskusia o reálnych situáciách.

Kupuj teraz, ľutuj neskôr?

Dreamstime

Najcennejší darček? Pauza pred kliknutím

Finančná gramotnosť neznamená stať sa účtovníkom. Ide o pochopenie vlastného správania a o schopnosť zastaviť sa v momente, keď emócie preberú kontrolu. Najmä počas sviatkov, keď je tlak míňať obrovský.

Tieto Vianoce tak možno nie je najväčším darčekom nový mobil či drahý parfém, ale schopnosť povedať si: počkám. A nevstúpim do nového roka v režime „kúp teraz, panikár neskôr“.

• Spoločnosť Columbia spúšťa súťaž, v ktorej vyznávači plochej Zeme musia priniesť fotku okraja sveta.
• CEO Tim Boyle ich vyzýva otvoreným listom zverejnenom v The New York Times.
• Ide o súčasť novej odvážnej kampane Engineered for Whatever od agentúry Adam&eveDDB.

Marketingový svet miluje odvahu, ale Columbia sa rozhodla posunúť to na úroveň, kde sa prelína humor, trolling a kultúrna vojna o tvar našej planéty. Jej nová kampaň Expedition Impossible cieli priamo na ľudí, ktorí veria, že Zem je plochá, a zároveň ich stavia pred výzvu, ktorej sa nedá odolať ani vysmiať, píše portál Marketing Dive.

Naozaj sme boli na Mesiaci? A je bermudský trojuholník naozaj fejk? Český YouTuber už roky vyvracia klamstvá a nezmysly

V centre diania stojí otvorený list CEO Tima Boyla uverejnený v The New York Times. Boyle sa prihovára vyznávačom plochej Zeme tónom, ktorý je presne na hrane medzi ironickým rešpektom a marketingovou provokáciou. „Toto je odkaz pre vyznávačov plochej Zeme. Čítal som vaše manifesty, obdivoval vaše diagramy, sledoval som, ako hrdo stojíte na vašej, nuž, plochej zemi. Takže tu je dohoda: je načase predložiť dôkazy tam, kde máte ústa.“

A potom pridáva výzvu, ktorá tvorí srdce celej kampane: „Naše vybavenie je stavané tak, aby zvládlo čokoľvek. Preto vás pozývam urobiť niečo, čo v histórii nedokázal nikto: nájdite okraj Zeme.“

Ako funguje Expedition Impossible

Pravidlá sú jednoduché, aspoň teda na papieri. Účastníci musia nájsť skutočný koniec sveta. Nie metaforický útes, nie dramatickú skalu na lokálnej túre. Columbia explicitne uvádza, že musí ísť o doslovný pád do nekonečného prázdna. Áno, taký, aký si predstavujú niektorí vyznávači plochej Zeme.

Ako píše portál Daily Mail, Boyle, ktorého majetok sa odhaduje na 1,6 miliardy dolárov, povedal, že odmenou za ich objav, ktorý zmení svet, bude kontrola nad jeho rodinným podnikom v hodnote 3 miliárd dolárov, ktorý bol založený v roku 1938.

Takže nie len outdoorová výbava, ale aj kancelárske rastliny, figuríny a ďalšie absurdné rekvizity, ktoré Boyle v kampani hrdo ukazuje na sociálnych sieťach. Nechýbajú ani videá, kde mu firemný právnik musí opakovane pripomínať, ako vlastne funguje odovzdanie ceny, a zamestnanci, ktorí len neveriacky sledujú, čo všetko CEO balí do „pokladu“.

Trollovanie na Reddite aj v komentároch

Columbia nekončí pri veľkých mediálnych výstupoch. Pôjde priamo tam, kde sa diskusie o tvare Zeme živia najlepšie - na Reddit, do YouTube komentárov a ďalších internetových komunít plných konšpiračných teórií. Cieľ? Pichnúť do osieho hniezda, ale zároveň využiť virálny potenciál, ktorý z takejto provokácie prirodzene vzniká.

Zámer je jasný: ukázať „odvážnu, svojráznu energiu značky“, ako to Boyle komentuje. A zároveň oživiť pozornosť okolo značky v období, keď trh outdooru bojuje so štandardizovanými, uhladenými vizuálmi konkurentov.

Prečo niektorí ľudia veria, že Zem je plochá? Vedci tvrdia, že takí ľudia môžu byť zlomyseľní a závistliví

Veľký rebranding

Expedition Impossible je súčasťou väčšieho rebrandu, ktorý Columbia spustila v auguste. Nová platforma Engineered for Whatever je postavená na drsnom, niekedy až prehnanom humore, ktorý má pripomenúť odolnosť ich produktov.

Agentúra Adam&eveDDB, globálny partner značky, upriamila pozornosť na to, že väčšina outdoorového marketingu je až príliš čistučká, idylická a sterilná. Columbia chce ísť opačnou cestou - menej dokonalých scenérií, viac nadsázky, viac energie a viac tém, ktoré dokážu rozpútať debatu.

Značky vs. konšpirácie

Kampaň zároveň ukazuje, ako hlboko prenikli konšpirácie do mainstreamovej kultúry. Napriek tomu, že vedecké a fotografické dôkazy o guľatosti Zeme sú dostupné celé stáročia, komunity vyznávačov plochej Zeme na sociálnych sieťach prežívajú svoj moderný renesančný boom, často podporený influencer­mi a celebritami.

Značka Columbia trolluje vyznávačov plochej Zeme

Claus Lunau/Science Photo Library/

Columbia tento fenomén neberie vážne, ale berie ho ako príležitosť. Výhodu „ošetruje“ humorom a sebairóniou, no zároveň riskuje, že si do komentárov pritiahne najhlasnejších členov podivných komunít. V kontexte dnešného internetu však zrejme platí, že kto neprovokuje, neexistuje.

Expedition Impossible spája odvážny koncept, štipku trollingu a sebavedomie značky, ktorá sa po rokoch rozhodla vystúpiť z tieňa konzervatívneho outdoor marketingu. A pokiaľ niekto ten legendárny okraj sveta predsa len objaví, Columbia bude prvá, ktorá o tom bude vedieť.

• Výherca Euromiliónov Colin Weir minul 38 miliónov libier za osem rokov.
• Financoval luxus, kone, futbalový klub, komunity aj politiku.
• Zakladal charity, splácal dlhy druhým, podporoval talenty.
• Zomrel v roku 2019, no jeho odkaz stále polarizuje.

Keď Colin Weir v roku 2011 vyhral jackpot v hre Euromilióny, bolo to ako scéna z filmu, kde sa obyčajnému človeku náhle otvorí portál do sveta, ktorý doteraz videl len cez výklad. Výhra mala hodnotu 161 miliónov libier (183,5 milióna eur). A to je suma, ktorá zmení štvrť, nie jedného človeka, píše portál LADBible.

Dá sa lotéria oklamať obyčajnou matematikou? Muž, ktorý vyhral 14-krát, prezradil vzorec, podľa ktorého tipoval

A Colin Weir túto šancu zobral s plnou vervou. Dnes sa o ňom hovorí ako o najštedrejšom, najextravagantnejšom aj najkontroverznejšom výhercovi v dejinách britských lotérií. Prečo? Lebo za menej než desať rokov minul takmer 40 miliónov libier. Tempo, ktoré zvládneš len vtedy, ak si to naozaj dáš ako životný projekt.

100-tisíc týždenne

Weir bol pôvodne technik v škótskej televízii STV. Tichý, nekonfliktný chlapík z Largs v North Ayrshire. Po výhre však prestal byť „tým nenápadným susedom“ a stal sa výraznou postavou vo verejnom živote. Bankové záznamy po jeho smrti ukázali, že míňal v priemere 100-tisíc libier (114-tisíc eur) týždenne. Na čo?

• Luxusné autá.
• Viacero domov.
• Dlhé dovolenky a starostlivo vyberané destinácie.
• Splácanie dlhov známych aj vzdialenej rodiny.
• Generózna pomoc komukoľvek, kto to podľa neho potreboval.

To však bol len začiatok. Colin Weir sa totiž nezmenil na stereotypného milionára, ktorý si na dvore postaví zlatú fontánu. On sa rozhodol, že bude investovať aj tam, kde to veľké peniaze zvyčajne nezavítajú.

Futbalový klub ako dar pre komunitu

Podľa IGV kúpil Weir 55 percent Partick Thistle FC, tradičného klubu, ktorý síce nemal slávu Celticu či Rangers, ale mal verné fanúšikovské jadro. Weir chcel klub „vrátiť komunite“, a pre mnohých bol jeho krok dôkazom, že nezištnosť aj po veľkej výhre existuje.

To sa však dialo súbežne s jeho stále rýchlejším míňaním. Jeho život sa roztočil na plné obrátky a časť Škótov ho sledovala s rešpektom aj údivom.

Chyba v lotérii spôsobila, že desiatky tisíc ľudí sa stali milionármi. Pepsi sa postarala o chaos, pri ktorom umierali ľudia

Ako informoval The Independent, Weir si kúpil tri pretekárske kone: írsku kobylu If You Say Run a dvoch valachov Knighted a Felony. Nebolo to o prestíži, skôr o vášni. Pretekárske kone sú drahá zábava, ale Weir mal peniaze a chuť skúšať nové svety, ktoré mu predtým boli nedostupné.

Filantrop, ktorý videl za roh

Weir však nebol len mužom, ktorý spaľoval bohatstvo. Jeho charitatívna stopa je rozsiahla a dodnes viditeľná. Založil Weir Charitable Trust, ktorý podľa oficiálneho opisu „podporuje škótske komunitné skupiny a malé charity poskytujúce služby naprieč Škótskom“.

Podľa The Sun venovali s manželkou Christine 800-tisíc libier (912-tisíc eur) miestnemu klubu Largs Thistle. Podporili aj mladého tenisového talentu Rossa Wilsona sumou 50-tisíc libier (57-tisíc eur), aby mohol trénovať v akadémii, kde rástol Andy Murray.

A potom tu bol príbeh Kierana Maxwella, 13-ročného chlapca, ktorý potreboval novú protetickú nohu. Rodina sa snažila vyzbierať peniaze, Weirovci sa o tom dopočuli a jednoducho zaplatili celú sumu.

Weir vtedy povedal: „Keď sme počuli o Kieranovi a fantastickom úsilí jeho rodiny získať peniaze na novú protetickú nohu, museli sme pomôcť. Je pre nás privilégium podporiť ho.“ Táto veta sa stala ikonickou pre tých, ktorí Weira vnímali ako skutočného dobrodinca.

Peniaze aj pre politiku

Weir daroval výrazné sumy aj na podporu SNP (Škótska národná strana) a kampaní za škótsku nezávislosť. Bol jedným z najväčších individuálnych darcov v tejto oblasti.

Žena vyhrala v lotérii 1,3 milióna, okamžite sa rozviedla s manželom. Ten to zistil a daj ju na súd, pripravil ju o celú sumu

Po jeho smrti v roku 2019 o ňom vtedajšia prvá ministerka Nicola Sturgeon pre The National povedala: „Weirova odhodlanosť a štedrosť v prospech škótskej nezávislosti sú neprekonateľné a boli nesmierne ocenené. SNP a hnutie za nezávislosť dnes stratili skutočného priateľa a bude nám veľmi chýbať.“

Odkaz, ktorý nie je čiernobiely

Colin Weir zomrel necelý rok po rozvode. Jeho život bol intenzívny, veľkorysý, chaotický, fascinujúci a pre mnohých nepochopiteľný. Jedni ho považujú za človeka, ktorý si užíval bohatstvo naplno a nebál sa dávať. Iní tvrdia, že jeho míňanie nemalo brzdu. Ale možno práve preto jeho príbeh tak rezonuje. Nezapadá do šablóny.

Nie je to rozprávka o tom, ako výhra zachránila život. Je to príbeh o tom, ako výhra zmenila život a ukázala, čo všetko sa môže stať, keď má človek zrazu k dispozícii zdroje, ktoré prekonávajú všetky limity. A či bol Weir skôr hrdina, donor alebo extravagantný milionár s príliš veľkým apetítom? To už je otázka pre každého, kto jeho príbeh dočíta až do konca.

Heřman mal niekoľko súrodencov, a keď mal 11 rokov, matka ho spolu s bratom a sestrou poslala na pole so pšenicou, aby plašili vtákov. Tam ich nečakane obkľúčila skupina Apačov, ktorí po celých štátoch viedli s bledými boj. Sestra Caroline sa dala na útek, zaznel výstrel, po ktorom spadla na zem. Indiáni ale mierili do vzruchu a dievča len omdlelo od hrôzy. Heřman a o dva roky mladší Willi boli spútaní a unesení. Apači pri bojoch s belochmi utrpeli veľké straty, preto kradli deti a snažili sa ich prevychovať.

Z cudzincov bielej pleti sa v Amazónii stáva korisť domorodcov, opisuje cestovateľ. Chodí s nimi na lov, nakazil sa leishmaniózou

Lehmannovci okamžite zavolali vojakov. Tí indiánov dohnali, Williho zachránili, ale Heřmana sa im nájsť nepodarilo. V tej dobe už totiž mieril hlboko do indiánskych území. Pre Heřmana potom začalo obdobie prevýchovy. Indiáni chlapcovi povedali, že jeho rodičia sú mŕtvi, tým zlomili jeho vôľu k odporu a z chlapca sa najskôr na určitú dobu stal otrok. Adoptoval ho Apač menom Carnoviste a jeho manželka Smejúce sa oči. S nimi žil šesť rokov a dostal indiánske meno En Da, teda Biely chlapec.

Bojovník Apačov

Biely chlapec si už ako dieťa vydobyl v kmeni medzi ostatnými mladými postavenie malého náčelníka. Keď dospel, pridal sa k apačským bojovníkom. Zabil aj niekoľko belochov a Mexičanov.

Život mu zmenila jedna bitka medzi indiánmi, pri ktorej apačský medicinman zabil jeho adoptívneho otca. Keď šiel Heřman Carnovistea pomstiť, medicinman vystrelil. Netrafil, na čo ho mladík zabil dvoma šípmi. Ešte v ten istý deň utiekol a zo strachu z pomsty sa celý rok túlal texaskými prériami.

Neznesiteľná samota ho nakoniec zaviedla k táboru iného kmeňa – Komančov. Prvé stretnutie potom Heřman opísal pred 125 rokmi vo svojej knihe Deväť rokov medzi indiánmi, ktorú neskôr ako dospelý muž napísal. „Indiáni sedeli okolo ohňa, rozprávali a smiali sa. Vyzeralo to, že sú v dobrej nálade. Komančovia milujúci zábavu, zatiaľ čo Apači sú zachmúrení a smejú sa len vtedy, keď je niekto zranený alebo ho postihne katastrofa.“

Herman Lehmann

Traces Of Texas/X

Nový kmeň ho poveril skúškami, musel dokázať, že je naozaj indián. „Predniesol som veľkú reč, jedol surové mäso a pil teplú krv vlka, aby som mal jeho divokosť. Šípy som otrávil jedom, aby zabili nenávideného belocha. Moja reč ich potešila a v kruhu sme fajčili fajku mieru,“ opisoval „český indián“ prijatie medzi Komančov, kde dostal meno Neznámy.

Ľudská noha na ražni

Heřman sa čoskoro zúčastnil prvého vojenského ťaženia. Mierilo proti kmeni Tonkawayov, ktorí Komančov nenávideli, dokonca sa spojili s „bledými tvárami“ a slúžili im ako stopári. Okrem toho to bol jeden z mála kmeňov, ktorý sa oddával kanibalizmu. Jeho bojovníci verili, že jedením ľudského mäsa sa do nich vtelí sila mŕtvych nepriateľov a ostatní indiáni ich preto nenávideli. Útok na Tonkawayov neskôr opísal Heřman takto: „Zmocnili sme sa ich tábora. Na ohni sme našli celú nohu komančského bojovníka, nášho brata,“ opisoval s tým, že nepriateľských indiánov prenasledovali a nakoniec v rokline pobili.

Heřman strávil u Apačov a Komančov deväť rokov. Po celú tú dobu sa ho jeho pôvodná liberecká rodina snažila nájsť. Aj keď otec zomrel, matka nestratila nádej. Belošskí vojaci sa nakoniec o „bielom indiánovi“ dopočuli, vypátrali ho a donútili ho s nimi odísť. Keď sa matka pozrela do synových modrých očí, nespoznali sa. Pamäť sa vrátila, až keď sestra ukázala Heřmanovu jazvu na ruke, ktorú mal po detskej hre so sekerou.

Na oslavu návratu bola usporiadaná hostina, lenže Heřman odmietal jesť. Ako všetci indiáni neznášal bravčové mäso, ale ani spanie v posteli. Spal teda na zemi a rodinu nemal rád, boli to „bledé tváre“. Nakoniec sa ale prispôsobil, oženil sa a pre neveru manželky sa hneď rozviedol. Druhá manželka mu porodila päť detí. V roku 1900 opustil s rodinou Texas a presťahoval sa späť na indiánske územie, aby bol blízko priateľom z kmeňa Apačov a Komančov. Svoje príbehy opísal v dvoch knihách, zomrel v roku 1932.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Máme pre teba návod, ako sa pred sviatkami nezblázniť a nezruinovať celý svoj rozpočet. Budeš sa však musieť zmierniť s istými škrtmi.

Základom je rozpočet

Mame kúpim toto, sestre hento a otcovi zase tamto. A čo mi zostane, to miniem na jedlo. Takto sa vianočné darčeky rozhodne nekupujú. V prvom rade je dôležité stanoviť si rozpočet. Na základe peňazí, kto máš, si všetko dopredu zadeľ a podľa toho nakupuj.

Každoročný veľký vianočný súboj. Je ekologickejší umelý alebo živý stromček? Odpoveď vás poriadne prekvapí

Že ti z vyhradenej sumy nevyjde na nákup darčekov, ktoré si vybral pre svojich blízkych? Budeš sa hold musieť poobzerať po lacnejších alternatívach. Dôležité je si aj ujasniť, čo pre teba znamená dávanie darčekov - chceš ukázať, že máš peniaze, cítiš sa povinný niekomu niečo kúpiť alebo chceš proste potešiť niekoho tým, že na neho myslíš.

Predbežne sleduj svoje výdavky

December neznamená, že môžeš rozhádzať všetky svoje peniaze len tak s vedomím, že to bude problém „tvojho januárového ja”. Na internete nájdeš hneď niekoľko bezplatných aplikácií, ktoré ti uľahčia prehľad o tvojich financiách. 

Tie tak budeš môcť udržať na uzde. A samozrejme, pokiaľ ich budeš používať pravidelne, pred ďalšími Vianocami si už budeš môcť presne vypočítať, koľko peňazí ti „zhltnú” ostatné výdavky. Budeš tak pripravený neporovnateľne lepšie.

Vianoce

Archív HN

Nakupuj v predstihu

Pokiaľ nemáš nič nakúpené a čítaš tento bod, tak ti gratulujeme - robíš to zle. Je dôležité, aby si svoje nákupy na Vianoce rozdelil v čase, aby si nárazovo minul čo najmenej peňazí. Čakať na Black Friday sa skutočne neoplatí. 

Pokiaľ máš možnosť, kupuj niektoré z darčekov (či surovín na štedrovečernú večeru) skôr. Voňavka, sada na maľovanie či med sa ti nepokazia. Hlavne ale potom nezabudni, kde si darčeky schoval. Môže sa ti to vypomstiť, ver nám. 

Dávaj menej darčekov

Naozaj potrebuje úplne každý, koho poznáš, dostať nejaký malý darček? Zamysli sa nad tým, koho (a čím) chceš skutočne obdarovať. Ostatným, ktorí cez tvoje sito neprejdu, sa pripomeň inak.

Najlepšia vianočná tradícia? Prebehnúť cez všetkých 24 časových pásiem, hovorí Michelle, ktorá strávila rok na južnom póle

Ľudí rozhodne poteší aj to, že na nich myslíš. Namiesto ponožiek či hrnčeka preto radšej pošli pekný vinš, prípadne pohľadnicu, v ktorej popraješ pekné sviatky. Pre niektorých to bude viac ako drobnosť. A koniec koncov, kedy si ty naposledy dostal list či pohľadnicu?

Objednávaj online (no nie z prvého obchodu)

Nakupovanie darčekov a potravín v dostatočnom predstihu prináša množstvo výhod. Jednou z nich je, že nemusíš nabehnúť do prvého obchodu a vyhodiť svoje ťažko zarobené peniaze len tak. Na internete máš možnosť vyhľadávať rôzne druhy toho istého tovaru, a tak sa môže ľahko stať, že natrafíš na lacnejší. 

Skontroluj si preto poriadne ceny, prečítaj si recenzie od (ne)spokojných zákazníkov, no zároveň mysli na to, že dodanie môže trvať o čosi dlhšie. Kuriéri sa pred Vianocami idú doslova zblázniť, len aby všetko stihli doručiť. Pozor, aby si na to nedoplatil práve ty.

Vianoce

Dreamstime

Spoj svoje objednávky do jednej

Aj tvojej susede denne pred domom zastaví päť kuriérov s jednou krabicou? Je možné, že niekde robí chybu. Samozrejme, pokiaľ je doprava zadarmo, príliš sa nad tým nezamýšľame (a gratulujeme, zbytočne ničíš planétu). Ak však platíš, je rozumné spočítať si, čo sa oplatí viac.

Možno niekde nejaký tovar stojí o pár eur menej, no preplatíš na doprave. Skús sa preto pozrieť, či sa ti náhodou neoplatí nakúpiť viac vecí na jednom webe. Keď si k tomu prirátaš/odrátaš dopravu, možno zistíš, že sa ti oplatí kúpiť viac vecí v jednom obchode.

Ako ušetriť najviac?

Sem ti nazbierame hneď niekoľko tipov. Prvým z nich je zapojenie sa do skupinového darčeku. S rodinnými členmi sa môžeš dohodnúť, že sa na darček zložíte. Tvoja mama tak konečne bude mať tú vytúženú teplovzdušnú fritézu, ktorú by si si sám dovoliť nemohol.

FOTO Na Bratislavu stačí? Boli sme na vianočných trhoch a toto sú naše dojmy aj PREHĽAD cien

Okrem toho môžeš skúsiť darčeky vyrobiť. Vieme, môže to byť ošemetné, hlavne pokiaľ nemáš cit pre vyrábanie vecí. Ak patríš do tejto skupiny, môže vyskúšať takzvaný regift. Môže to byť ošemetné, no v podstate ide o znovudarovanie niečoho, čo si dostal. Netrafil sa tvoj známy s knihou či veľkosťou ponožiek? Posuň ich ďalej a urob niekomu naozaj radosť.

A ako získať viac peňazí?

V prvom rade môžeš vyskúšať predať niektoré zo svojich starých vecí. Máš prečítanú sériu kníh, ku ktorej sa už nevrátiš? Niekomu ešte urobí radosť, aj keď sú už ošúchané. Takto môžeš získať nejaké peniaze navyše a dopriať blízkym krajšie darčeky.

Aby toho nebolo málo, môžeš vyskúšať originálne balenie darčekov do starých novín namiesto predraženého papiera. A na záver rada, ktorá nie je príjemná, no keď sa nad ňou zamyslíš, dáš nám za pravdu - vzdaj sa niektorých vianočných tradícií. No a čo, že to tak robili aj tvoji starí rodičia, sú veci, ktoré sú dnes už zbytočne drahé a ty ich robíš len zo zotrvačnosti a často ťa ani nebavia. Zbav sa ich!

Portál ScienceAlert informuje, že najväčší benefit prináša hybridný model, teda kombinácia práce z domu a aspoň jedného či dvoch dní strávených v kancelárii. Zistenia prináša austrálska štúdia, ktorá analyzovala 20 rokov dát a zúčastnilo sa jej viac ako 16-tisíc zamestnaných ľudí. 

Práve spomínaný hybridný pracovný režim pomáha ženám cítiť sa pokojnejšie, menej prepracovane a aj psychicky vyrovnanejšie. U žien, ktoré sa už predtým cítili byť psychicky vyčerpané, sa dokonca ich duševná pohoda zlepšila porovnateľne s tým, ako keby sa im zvýšil rodinný príjem o 15 percent.

Mladá študentka si zarába objímaním. Koľko zarába profesionálna „cuddlerka“?

Mnohí považujú za najväčší prínos práce z domu práve to, že nemusia do práce dochádzať, denne cestovať a tým pádom je ich začiatok dňa menej hektickejší a menej uponáhľaný. Teraz sa však zdá, že nejde iba o ušetrené minúty v ranných zápchach (aj keď je to nespochybniteľná výhoda). Práca z domu znižuje stres a navyše umožňuje lepšie skĺbiť prácu s rodinou, a dáva tým pádom ženám väčšiu kontrolu nad vlastným časom (a nájsť si čas aj pre seba).

Veľké zmeny nastali najmä po pandémii, kedy sa miera ľudí pracujúcich z domu rapídne zvýšila. Mnoho zamestnávateľov si posledné roky uvedomuje silné pozitívne stránky, ako napríklad zvýšenú kreativitu, produktivitu a celkovú spokojnosť zamestnancov.

Pre ženy balzam, muži menej trpia dochádzaním.

Pexels/Sam Lion/

Muži reagujú inak

Zaujímavé je, že u mužov samotná práca z domu na psychiku až taký výrazný vplyv nemá, a to ani pozitívny, ani negatívny. To, čo na nich však významne pôsobí, je práve dlhé dochádzanie.

Muži, ktorí už majú krehkejšie duševné zdravie, znášajú dlhé presuny do práce oveľa horšie. Stačí, aby sa ich každodenná cesta predĺžila o pol hodiny, a ich psychická pohoda klesá podobne, ako keby prišli o niekoľko percent rodinného príjmu. Únava, stres a pocit strateného času sa jednoducho ovplyvňujú ich náladu, celkovú pohodu a množstvo stresu.

Občasná práca z domu (pár krát za mesiac) údajne nemá na psychiku žien výraznejší vplyv. A čo každodenný dlhodobý home office? Ten zatiaľ vedci nevedia jednoznačne zhodnotiť, pretože takto stále pracuje pomerne málo ľudí.

Ukazuje sa však, že kľúčom je rovnováha. Kombinácia domáceho ticha a kancelárskeho kontaktu funguje lepšie než extrémy na oboch stranách.

Krajina krásnych žien, no trápi ich málo mužov: Lotyšky si objednávajú „manželov na hodinu“

Výhoda pre tých, ktorí to najviac potrebujú

Najcitlivejší na stres z dochádzania a pracovného tlaku sú ľudia, ktorí majú slabšie duševné zdravie. Práve tí zároveň z práce z domu profitujú najviac. Ženám výrazne pomáha samotná možnosť pracovať z domu (s možnosťou korigovať si svoj pracovný čas bez rušivých elementov). Mužom pomáha najmä skrátenie každodennej cesty do práce.

Naopak, ľudia s dobrou psychickou kondíciou síce flexibilitu vítajú, no ich pohoda od spôsobu práce závisí podstatne menej.

Zdá sa, že univerzálny recept neexistuje. Každému z nás vyhovuje niečo iné: niekto potrebuje ruch kancelárie, socializáciu a kontakt s druhými, iný uprednostňuje ticho a pokoj domova.

Dochádzanie do práce ničí psychiku mužov viac, než si priznajú.

Pexels/Tima Miroshnichenko/

Ak cítiš, že si psychicky na hrane, skús si náročné úlohy plánovať na dni, keď pracuješ v tom prostredí, v ktorom sa cítiš najistejšie.

Zamestnávatelia by zas mali prestať tlačiť na návraty do kancelárií a radšej ponúknuť väčší priestor na flexibilitu. Najmä pre ženy to môže byť tichým, ale veľmi účinným pomocníkom k spokojnému životu. A mestá by mali viac investovať do zlepšenia dopravnej situácie (napríklad kapacít verejnej dopravy), pretože kratšia cesta do práce znamená aj pokojnejšiu psychiku.

• V Kemi je na predaj dom za približne 25-tisíc eur.
• Občania Európskej únie môžu vo Fínsku kúpiť dom, pozemok či byt úplne bez problémov a povolení.
• Kúpa nehnuteľnosti nezaručuje povolenie na pobyt, bývanie vo Fínsku si treba vybaviť samostatne. 

Na predaj sa objavil 2-izbový dom s rozlohou 63 metrov štvrocových s priestorným pozemkom v pokojnej štvrti Tervaharju v meste Kemi. Dom pochádza z roku 1935, prešiel viacerými obnovami, vrátane nových okien, vodovodných rozvodov a elektriny, a okrem obývačky, kuchyne, kúpeľne a dvoch spální má aj typickú fínska saunu. Cena? Približne 25-tisíc eur.

GALÉRIA Mladá rodina kúpila zničený kostol. Sami a s napätým rozpočtom ho prerábajú na bývanie

Dom sa nachádza približne 100 kilometrov od mesta Oulu, 200-tisícového najväčšieho mesta v severnom Fínsku. Od hlavného mesta Helsiniky je tak vzdialené až 700 kilometrov, čo predstavuje osemhodinovú cestu autom. Oulu a Helsinki sú však prepojené aj leteckými linkami.

Pre mnohých je to cena, ktorú bežne zaplatia za auto, ale tu dostávaš dom s históriou, pozemkom, potenciálom a priestorom pre vlastnú renováciu či minimalizmus uprostred severskej prírody. Ak ťa baví život v štýle „urob si sám”, máš možnosť prerobiť si dom podľa seba a pritom ušetriť výrazne oproti súčasným realitám v mestách.

Ako je to s kúpou domu vo Fínsku?

Štátne pravidlá pre zahraničných kupcov sú vcelku jednoznačné:

Ak si občanom krajiny patriacej do Európskej únie (čo sme aj my), môžeš vo Fínsku kúpiť dom, pozemok, chatu, les alebo firmu s nehnuteľnosťami bez špeciálnych obmedzení či povolení. Platia pre nás rovnaké podmienky ako pre domácich.

Na druhej strane, samotné vlastníctvo nehnuteľnosti ti nedáva automaticky nárok na víza či trvalý pobyt - nehnuteľnosť a imigrujúce práva sú od seba oddelené.

Prečo sú také domy lacné a komu dávajú najväčší zmysel

Vo Fínsku existuje množstvo lokalít mimo veľkých miest, kde je dopyt po klasických domoch nízky, a s tým klesá aj cena. Dom z Kemi je toho ideálnym príkladom - potrebuje síce renováciu, no za relatívne nízku vstupnú investíciu ponúka priestor, atmosféru, možnosť pokojného bývania alebo víkendovej chatky.

Kaštieľ pri Lučenci je na predaj celú večnosť. Opustený je už 14 rokov, teraz dokonca znížili jeho cenu

Takáto nehnuteľnosť môže byť zaujímavá najmä pre mladých ľudí, študentov, ľudí hľadajúcich lacné bývanie alebo tých, ktorí nevyžadujú mestský komfort, ale skôr pokoj, priestor a slušný pozemok.

Na čo si dať pozor pred podpisom zmluvy

Pred kúpou domu v takejto ponuke rozhodne premysli:

• Stav nehnuteľnosti - síce sú prvé rekonštrukcie urobené, ale viacero častí môže vyžadovať sanáciu. Náklady môžu rýchlo rásť.
• Financovanie - ak nemáš trvalý pobyt vo Fínsku alebo príjem z Fínska, hypotéka môže byť komplikovanejšia.

Dom v Kemi za 25-tisíc eur ukazuje, že vo Fínsku stále existuje priestor pre reálne lacné bývanie - či už ako víkendová chata, investícia, dom na prerábku alebo pokojné miesto mimo ruchu mesta. Ak si mladý, odvážny a ochotný do práce, môžeš získať viac než len strechu nad hlavou, ale aj priestor, pokoj, a možnosť vytvoriť si dom podľa seba.

Zmiznutý mozog

Pravdepodobne si počul o prípade zmiznutého mozgu bývalého prezidenta USA John F. Kennedyho. Zavraždený bol 22. novembra 1963. Počas pitvy mu bol odobratý mozog, ktorý následne umiestnili do Národného archívu. Odtiaľ ale zmizol. A nikto netuší, kde sa orgán podel. Samozrejme, tento prípad bol taký záhadný, že konšpirační teoretici sa ho hneď museli chytiť. Jedna z teórií hovorí, že Lee Harvey Oswald bývalého prezidenta nestrelil zozadu, ale spredu.

John F. Kennedy

Cecil Stoughton, White House/Wikipedia

Iné teórie hovoria, že mozog vlastní štát, ďalšie teórie uvádzajú, že bol zmrazený alebo predaný tomu, kto ponúkol viac. Najnovšia konšpiračná teória hovorí o tom, že mozog odcudzil jeho brat Robert, „možno aby zatajil dôkazy o skutočnom rozsahu chorôb prezidenta Kennedyho, alebo možno aby zatajil dôkazy o množstve liekov, ktoré prezident Kennedy užíval,“ myslí si autor James Swanson.

Ďalšia teória hovorí o členoch scientologickej cirkvi. Treba si však objasniť, čo scientologická cirkev vlastne je. Členovia veria, že človek je oveľa viac než len produkt vytvorený prostredím alebo génmi. Zaoberajú sa prevažne duchom. Okrem toho sa členovia infiltrovali do amerických vládnych agentúr s cieľom zničiť dokumenty a vyšetrovania, ktoré sú pre nich nepriaznivé.

Paranoja Ernesta Hemingwaya

Amerického spisovateľa asi netreba veľmi predstavovať, určite si sa s ním stretol minimálne na literatúre v škole. Jeho najznámejšie dielo je Starec a more. Počas svojho života trpel neustálou paranojou, že ho sleduje FBI. Práve táto skutočnosť sa považuje za dôvod, pre ktorý spáchal samovraždu. Väčšina to brala len ako prejav duševnej choroby a nebrali ho vážne. O desaťročia neskôr sa zverejnil jeho spis, ktorý dokázal, že ho vyšetrovali pre jeho väzby na Kubu. Jeho telefonáty boli tiež odpočúvané a jeho paranoja bola po celý ten čas na mieste.

Predpoveď smrti

Americký prezident Lyndon Johnson na jar v roku 1968 oznámil, že v ďalších voľbách kandidovať nebude. Neposkytol k tomu žiadne vysvetlenie, a preto viacerí začali špekulovať o možnom dôvode. V skutočnosti sa obával, že muži v jeho rodine často zomierali mladí. V 50-tich rokoch sotva prežil infarkt, a preto si v roku 1967 nechal vypracovať aktuársku štúdiu, ktorá mala predpovedať jeho pravdepodobnú dĺžku života. Aktuári zistili, že Johnson sa pravdepodobne nedožije 65 rokov.

Johnson si uvedomoval, že ak by v roku 1968 kandidoval a voľby by vyhral, čakal by ho veľmi krátky dôchodok, keďže na konci volebného obdobia by mal 64 rokov. To bol dôvod, prečo v nasledujúcich voľbách odmietol kandidovať. Výpočty boli pravdivé a Johnson zomrel, keď mal 64 rokov. Čo znamenalo, že keby odslúžil druhé celé obdobie, zomrel by necelých 24 hodín po tom, čo by mu funkčné obdobie skončilo.

Masaker na protestoch

Predtým, ako sa v Mexiku v roku 1968 mali konať olympijské hry, krajina bola pod náporom masových protestov. Počas jedného veľkého protestu umiestnili na niekoľko vysokých budov ostreľovačov. V momente, keď sa protestujúci dostali k línii policajtov stojacich blízko vládnej budovy, ostreľovači spustili paľbu na políciu tak, aby to vyzeralo, že strieľajú demonštranti. Policajti celú situáciu nenechali len tak a začali strieľať nespočetné množstvo protestujúcich v domnienke, že sa len bránia. Znie to skutočne neuveriteľne. Tí, čo streľbu prežili, z miesta utiekli. Vláda miesto hneď vyčistila a doteraz sa nevie presné číslo zabitých ľudí. Taktiež sa o tomto pláne s ostreľovačmi nevedelo niekoľko rokov. Odvtedy sa žiadne protesty nekonali.

Protest v Mexiku v roku 1968

Marcel·lí Perelló/Wikipedia

„Ochrana“ pred neželaným tehotenstvom

V 60. a 70. rokoch 20. storočia boli tisícky amerických žien sterilizovaných bez ich súhlasu. Išlo o prax sterilizácie chudobných žien a žien z menšín, ktorá mala „pomôcť ich finančnej situácii a kvalite života ich rodín“ tým, že sa zabránilo neželanému tehotenstvu v chudobných komunitách. Problémom bolo, že niektoré ženy o tom neboli vôbec informované. Iným sa dokonca vyhrážali, že ak sterilizáciu nepodstúpia, bude im odopretá zdravotná starostlivosť. Niektoré štúdie odhadujú, že v 70. rokoch 20. storočia sterilizovali až 25 – 50 percent indiánskych žien.

Projekt SUNSHINE

V rámci neho vláda USA po tom, čo zhodila atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, nariadila vykonanie rozsiahlej štúdie, ktorej cieľom bolo lepšie pochopiť účinky vystavenia radiácii a jadrového spádu na ľudský organizmus. Aby to dokázali zistiť, naverbovali medzinárodnú sieť agentov. Ich úlohou bolo nájsť nedávno zosnulé deti a ukradnúť im časti tela, aby ich mohli použiť na testovanie.

Jedna vražda

11. septembra 2001 bola v New Yorku zaznamenaná len jedna vražda. Nerátali sa pritom ľudia, ktorí v ten deň zomreli v dôsledku útokov. Obeťou tej jednej vraždy bol poľský prisťahovalec Henryk Siwiak. Zabili ho v brooklynskej štvrti Bedford Stuyvesant o 23.40.

COINTELPRO

Bol to program kontrarozviedky. V rokoch 1956 a 1976 ho viedol Federálny úrad pre vyšetrovanie (FBI). Spájalo sa v ňom úsilie FBI a miestnej polície. Ich cieľom bolo sledovať, prenasledovať, diskreditovať, infiltrovať a ničiť rôzne skupiny v Spojených štátoch. Zameriavali sa najmä na Komunistickú stranu, Socialistickú robotnícku stranu, americké indiánske hnutie a podobne. Táto organizácia mala poslať Martinovi Lutherovi Kingovi Jr. list, v ktorom mu písali, aby spáchal samovraždu.

Syry

Jmiquelwine/Twitter

Syr v bunkri

Niečo také bude znieť úplne šialene, ale je to skutočnosť. V USA sú rozmiestnené viaceré bunkre, v ktorých sa nachádza obrovské množstvo kilogramov syra. Vláda totiž nakupovala prebytočné mlieko s cieľom podporiť mliekarenský priemysel, vyrábala z neho syry a od konca prohibície až do Reaganovej vlády ho strkala do bunkrov pod zem.

Experimenty

V určitom období po druhej svetovej vojne sa v USA vykonávali divoké experimenty. Patrili medzi napríklad pokusy, či by dokázali naučiť delfíny hovoriť. Verili, že sa to dá naučiť úplným ponorením. Preto postavili dom, ktorý naplnili vodou a nechali výskumníka žiť s delfínom. Ktovie, či čakal, že sa zrazu zmení na papagája a skutočne sa naučí rozprávať.

Zákaz alkoholu

V roku 1919 bola zakázaná výroba, predaj či preprava alkoholu. Všetci očakávali, že predaj alkoholu poklesne, no opak bol pravdou. Stalo sa len to, že v niektorých štvrtiach ľudia pili ešte viac, ako pred zákazom. V roku 1926 dokonca úrady požiadali výrobcov, aby do alkoholu pridávali toxické látky. To spôsobilo, že v New Yorku sa otrávilo 1 200 ľudí užívajúcich alkohol, z čoho 400 z nich zomrelo. Vlna úmrtí sa prehnala celou krajinou. Toxické látky prestali do alkoholu primiešavať až v decembri 1933.

• Časový tlak znižuje množstvo informácií, ktoré mozog potrebuje na rozhodnutie.
• Signály „len pár kusov“ umelo zvyšujú hodnotu produktu.
• Black Friday využíva strach z premeškania, aby urýchlil impulzívne nákupy.
• Poznanie týchto trikov ti môže ušetriť peniaze aj nervy.

Každý november sa na nás valia obrovské zľavy, jedinečné akcie a výkriky o tom, že „dnes alebo nikdy“. Znie to ako oslava výhodných nákupov, ale pod povrchom ide o niečo takticky premyslené, píše portál The Conversation.

 

Zaujíma ťa svet okolo teba? Tu nájdeš celú našu sériu článkov VYSVETĽUJEME.

 

Black Friday už dávno nie je len „deň zliav“. Je to psychologické podujatie, ktoré pracuje s tým, ako mozog robí rozhodnutia, a najmä s tým, ako sa dajú tieto rozhodnutia zrýchliť. Vedci Tijl Grootswagers (Western Sydney University) a Daniel Feuerriegel (University of Melbourne) pripomínajú, že pochopenie toho, čo sa v nás deje, nám môže pomôcť uvedomiť si, kedy nás systém tlačí do nákupov, ktoré sme vôbec neplánovali.

Rýchlo, rýchlo, kým sa minie

Keď sa rozhoduješ, či kúpiť nový televízor, tvoj mozog prirodzene zbiera argumenty pre a proti - porovnáva ceny, parametre, recenzie aj vlastný rozpočet. Za normálnych okolností si dopraje čas. Čím dôležitejšie rozhodnutie, tým viac informácií chceš. Lenže Black Friday funguje inak.

Časový tlak znižuje prah toho, koľko informácií mozog potrebuje, aby rozhodol. Tým pádom rozhoduješ rýchlejšie, a často s oveľa menším množstvom údajov. Vedci to opisujú ako klasickú reakciu mozgu, že keď treba konať rýchlo (napríklad keď ti lezie pavúk po ruke), nie je priestor na komplexné uvažovanie. Problém je, že e-shopy dokážu tento reflex presne napodobniť.

Black Friday v obchodoch

Reuters/Benoit Tessier

Len 8 kusov skladom!

Okrem urgentnosti Black Friday využíva aj pocit nedostatku. Krátke trvanie akcie, vysoký záujem a upozornenia typu: „Len 8 kusov skladom“ alebo „12 ľudí má tento produkt práve v košíku“ vytvárajú pocit, že si v súboji o posledné kusy. V takom momente sa racionálne porovnávanie parametrov mení na pretek s časom.

Mozog má tendenciu pripisovať obmedzeným veciam väčšiu hodnotu - nie preto, že sú kvalitné, ale preto, že sú „takmer preč“. Pri zrýchlenom rozhodovaní sa spúšťa známy psychologický jav známy ako kompromis medzi rýchlosťou a presnosťou.

Mozog hľadá skratky, napríklad koľko ľudí sleduje rovnaký produkt, aj keď sú to nepodstatné informácie v porovnaní s kvalitou či zárukou. Navyše, pocit nedostatku odrádza od zbierania ďalších informácií. Prečo by si porovnával ceny, keď produkt môže zmiznúť kým dokončíš recenzie? Výsledkom je nákup niečoho, čo je „len o trochu lepšie“ než to, čo už doma máš.

Vrátil si oblečenie z online obchodu? Zrejme skončilo na skládke. Prečo je fast fashion hotové peklo?

Časomiery, záblesky „dnes naposledy“ či červené upozornenia o „posledných kusoch“ nie sú konštatovania, sú to nástroje na manipuláciu rozhodovania. Vedci vysvetľujú, že ide o umelú urgentnosť. Jej cieľom je vytlačiť racionálnu otázku „potrebujem to?“ a nahradiť ju panickým „čo ak to premeškám?“

Ako zostať pri zmysloch

Black Friday nemusí byť nepriateľ. Len je dobré vedieť, že počas neho nejde o „kombinovanie zliav“, ale o boj o tvoju pozornosť a racionálne myslenie. Aj preto tu pre teba máme štyri tipy, ako zostať v pohode:

• Plánuj vopred - zisti, čo skutočne potrebuješ ešte pred tým, než dôjde k nákupnému šialenstvu.
• Maj rozpočet na očiach - pripomína ti, že hranice existujú.
• Daj si pauzu pred zaplatením - minúta odstupu vráti mozgu kontrolu.
• Spýtaj sa samého seba: „Chcel by som to aj za plnú cenu?“ - získavaš reálny obraz hodnoty.

Black Friday v obchodoch

Reuters/Stephanie Lecocq

Black Friday môže byť zábava. Len je dobré vedieť, čo sa deje v mozgu a kto na tom skutočne profituje. Ak si to ujasníš, môže sa to pre teba skončiť dobre a bez prázdneho účtu.

Ráno alebo večer? Máme pre teba definitívnu odpoveď na otázku, kedy cvičiť, ak máš sedavú prácu a chceš schudnúť

Prenosná sauna: do vreca!

Zdravotné benefity saunovania boli známe dlho, moderná doba ale prišla aj na tomto poli s vylepšením. Vylepšenie malo prospešnú činnosť urobiť dostupnejšou, napríklad aj na cestách.

Reduc-o-matic prišiel na trh v 40. rokoch. V podstate to bolo veľké vrece, ktoré pohltilo telo až po hlavu a do neho sa vpúšťali horúci vzduch, aby vytvorili efekt sauny. A je to vynález, ktorý nevzal čas, prečkal dodnes.

Sauna

Historical Photographs/Facebook

Vibračné pásy: cvič bez pohybu

Prečo si drtiť telo či prelievať pot? Starej škole posilňovania odzvonili moderné časy, jej hranice padli. Teraz je vďaka ľudskému vedeniu, ľudskému apetítu po pokroku možné vyjsť v ústrety aj ľudskej pohodlnosti.

Svalovú kondíciu, krvný obeh, energiu, silu, štíhle telo malo zaistiť vibračné zariadenie viacerých druhov. Sľubovali fitness benefity, zatiaľ čo od užívateľov vyžadovali len minimálne úsilie. O zvyšok sa postarala technológia. Stačí 15 minút denne, zatiaľ čo si budeš čítať, pozerať televíziu alebo si dokonca pospíš, sľubovala podľa portálu Kansas Historical Society reklama z roku 1958.

Vibračné pomôcky zažili dva vrcholy, prvý prišiel v prvých 30. rokoch 20. storočia, druhý potom v 50. a 60. rokoch.

Vibračné pásy

Sanutarium Equipment Company/Wikipedia

Mechanický býk: extravagantné posilnenie stredu

Žena v sedle sa volá Aileen Allenová a bola nielen hviezdou nemého plátna, ale tiež americkou olympijskou reprezentantkou v potápaní a trénerkou atletického družstva. Prečo je na fotografii v sedle bizarného prístroja? Pretože toto mechanické rodeo sa používalo, snímok je z roku 1928 a vznikol v elitnom gymnáziu pre študentky bohatých rodín v Pasadene, pre cvičenie.

Ani dnes nie sú mechanické kone alebo býci len výzvou v amerických baroch. „Testujú rovnováhu a silu, vypracovávajú stred tela. Skutočne to funguje, čo sa týka vnútornej strany stehien, brušného svalstva a chrbta,“ opisoval v roku 2011 Jilian Lambert pre portál BBC, ktorý viedol lekcie Bull Fitness v americkom Austine.

Aileen Allenová na mechanickom býkovi

Bettmann Archive/

Pružiny: predpotopný nápad z 20. storočia

Niektoré fitness „vymoženosti“ síce prinieslo 20. storočia, pokroku a sofistikovaným technológiám ale príliš nezodpovedali. Tomuto „vynálezu“ stačil kus pružiny. Vyzerali podradne, ako by boli poskladané z nálezov zo smetiska. A jeho reklama ale sľubovala nemožné: mal ženám pomôcť vybrúsiť tie najpôvabnejšie nohy.

Svojrázny silový tréning mali dámy, prirodzene, s pripútanými nohami absolvovať v topánkach s vysokými podpätkami.

Draisina

Gun Powder Ma/Wikipedia

Draisina: nielen krkolomný dopravný prostriedok

Vynašiel ho nemecký lesník celým menom Karl Friedrich Christian Ludwig. Jeho draisina, neskôr velocipéd, reagovala na nedostatok koní ako dopravných prostriedkov, mala dať jazdcom šancu pohybovať sa vlastnou silou. S jej rozšírením ale vznikli veľké problémy, cesty boli v takom hroznom stave, že jazdci namiesto nich jazdili po chodníkoch. Následok? Množstvo nehôd a zrážok.

V Spojených štátoch ale mali velocipédy popularitu, samozrejme, nielen ako dopravný prostriedok. Športovci v nich objavili cvičebnú pomôcku. „Na cvičebný spôsob s tým fyziologicky skonštruovaným strojom nahliadam ako na jeden z najoslnivejších objavov 19. storočia,“ cituje Scientific American jedného z ľudí cvičiacich s draisinou.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Ako forma trestu vinných

V Európe sa táto metóda používala od staroveku až po stredovek ako istá forma trestu pre osoby, ktoré uznali vinnými zo závažných trestných činov, ako napríklad vražda či znásilnenie. Odsúdených priviazali na koleso, ktoré bolo zvyčajne presne také, aké sa používalo na drevených vozoch, ale so železnou obručou a obohatené aj perličkou navyše – rozširujúcou sa čepeľou. 

Mučili ho v bielej miestnosti a v absolútnom tichu. Nevedel som si spomenúť na tvár otca či mamy, hovorí muž

Koleso sa následne púšťalo na osobu znovu a znovu, od holení smerom nahor. Cieľom bolo spôsobiť čo najväčšie zmrzačenie, ale samozrejme bez toho, aby spôsobilo smrť. Ak ale náhodou predsa len niekto zomrel, telo sa zaplietlo do ďalšieho dreveného kolesa so špicami, ktoré sa následne postavilo podobne ako kríž pri ukrižovaní. No a ako čerešnička na torte sa pod kolesom zapálil oheň. 

Našťastie sa táto hrôzostrašná metóda začala postupne vytrácať. Posledné použitie kolesa sa datuje do roku 1788 vo Francúzsku, ale v iných častiach Európy a Južnej Ameriky pokračovalo až do 19. storočia. 

Popravné koleso

Nameless Individual/Twitter

Objavili kostru

Archeológovia pred niekoľkými rokmi objavili kostru, ktorá patrila stredovekému mužovi. Ten mal zomrieť práve týmto desivým spôsobom. Tím o svojich zisteniach diskutoval v časopise Journal of Archaelogical Science v roku 2019. Vysvetlil, že podľa ich názoru muž zomrel vo veku 17 až 20 rokov niekedy v 13. storočí. 

Muž bol pochovaný neďaleko katedrály v Miláne. Na jeho rukách a nohách boli symetricky rozmiestnené stopy po zraneniach. Archeológovia na základe nich uviedli, že bol mučený pomocou lámacieho kolesa. Síce sa používalo pre osoby, ktoré spáchali nejaký zločin, v severnom Taliansku sa koleso používalo na mučenie, ktoré bolo častejšie určené pre ľudí podozrivých z rozširovania moru. 

„Vtedajší ľudia mohli obeť kolesa považovať za odlišnú a táto diskriminácia mohla byť príčinou jeho konečného odsúdenia, keďže ho ako čudáka mohol obetovať rozzúrený dav ako šíriteľa moru,“ uviedli. Forenzná analýza kostry navyše odhalila aj nezvyčajné lineárne zlomeniny na lebečnej spodine mužovej lebky. Výskumníci predpokladajú, že išlo o dôsledok úrazu, ktorý spôsobila ostrá sila z ťažkej zbrane.

Zničené americké obchody po nájazdoch ľudí by vedeli rozprávať. Samozrejme, niekde sa to skutočne deje, no často sa môžeš stretnúť s minimálnymi zľavami, ktoré vyzerajú masívne len preto, že tovaru predtým umelo nafúkli ceny.

Vrátil si oblečenie z online obchodu? Zrejme skončilo na skládke. Prečo je fast fashion hotové peklo?

Tak či onak, dnešná otázka znie úplne inak - zamýšľal si sa niekedy nad tým, ako Black Friday vôbec vznikol?

V rámci série Stručná história sme ti už priniesli:

• Stručná história pátrania po nesmrteľnosti: Gilgameš, kameň mudrcov a injekcie zo psích semenníkov
• Stručná história hygienických návykov: Kto sa umýval, bol hriešny. Panovníci vykonávali potrebu aj za skriňami
• Stručná história salemských procesov s čarodejnicami. Desiatky ľudí zomreli len kvôli poverčivosti
• Stručná história útokov radikálov na LGBTQ komunitu. Juraj nebol jediný, zbytočná nenávisť sa šíri celým svetom
• Stručná história obchodných centier, alebo ako sa veľkolepá vízia stala nudnou nákupnou realitou
• Stručná história času. Kto sa postaral o to, že dnes kedykoľvek vieme, koľko je hodín?
• Stručná história života najchudobnejších ľudí. Trest smrti, predaj detí za dva doláre či chudobince plné násilia

Krach burzy

Prvé zaznamenané použitie výrazu „Black Friday“ nebolo podľa webu History aplikované na nákupy po sviatku po Dni vďakyvzdania, ale na finančnú krízu: konkrétne na krach amerického trhu so zlatom 24. septembra 1869.

Zlato

Reuters

Jay Gould a Jim Fisk, dvaja notoricky bezohľadní finančníci z Wall Street, sa spoločne rozhodli skúpiť čo najviac národného zlata s myšlienkou vyhnania ceny do nebies a následného predaja so ziskom. Nakoniec tým spôsobili pád burzy a bankrot všetkých od boháčov z Wall Street až po obyčajných farmárov.

Žiadni otroci

Posledné roky sa internetom zase začal šíriť mýtus, že Black Friday vznikol preto, že v 19. storočí si majitelia plantáží na juhu Spojených štátov mohli kupovať otrokov po Dni vďakyvzdania so zľavou.

Ľudia živení touto myšlienkou začali maloobchodný sviatok masívne bojkotovať. V skutočnosti však len podľahli mýtu, podobne ako ľudia stojaci hodiny pred obchodmi sľubujúcimi zľavy.

Všetci ju používame, brutálne znečisťuje planétu. Čo okrem kozmetiky najviac škodí Zemi?

Najčastejšie opakovaným príbehom o vzniku Black Friday je, že maloobchodníci po roku fungovania v strate potrebovali konečne zisk. Spoliehali sa preto na deň po Dni vďakyvzdania, pretože sviatoční nakupujúci utrácali svoje peniaze za zľavnený tovar vo veľkom.

Aj keď je pravda, že maloobchody zvykli pri účtovníctve zaznamenávať straty červenou farbou a zisky čiernou, podľa History je táto verzia pôvodu Black Friday síce oficiálnym, ale nepresným príbehom tejto tradície.

Počiatky vo Philadelphii

Skutočná história tohto „sviatku” v skutočnosti nie je taká príjemná, ako by sa mohlo zdať. Výraz Black Friday začala používať v 50. rokoch minulého storočia polícia v meste Philadelphia.

Black Friday

Wikipedia/Ildar Sagdejev

Označovali ním chaos, ktorý nastal po Dni vďakyvzdania, pretože mesto zaplavili davy ľudí z predmestia, ktorí si chceli nakúpiť pred veľkým sobotným futbalovým zápasom. V ňom sa každoročne stretávali tímy armády a námorníctva.

Policajtov namiesto dňa voľna čakali mimoriadne dlhé zmeny, počas ktorých sa museli vysporiadať nielen s kolabujúcou premávkou, ale aj zlodejmi v obchodoch. Tí si doslova užívali chaos a fakt, že polícia jednoducho nedokázala byť všade.

V roku 1961 už pomenovanie Black Friday poznal v meste úplne každý. Obchodníci sa preto (neúspešne) pokúsili zmeniť ho na Veľký piatok, aby odstránili negatívnu konotáciu a prilákali aj tých, ktorí sa mu rozhodli začať vyhýbať.

Black Friday

Wikipedia/Gridprop

Dlhá cesta na výslnie

Trvalo dlhé roky, kým sa tento názov dostal do zvyšku v krajiny. Dokonca ešte ani v roku 1985 sa vo väčšine Spojených štátov nepoužíval. Až koncom 80. rokov obchodníci našli spôsob, ako Black Friday vrátiť na výslnie.

A tu sa už dostávame k oficiálnemu príbehu jeho vzniku. Na temnejšie korene tohto termínu vo Philadelphii sa tak zabúda. Od celoštnátnej oslavy Čierneho piatku sa svet posunul na štvordňové zbesilé nakupovanie.

To začína Black Friday, pokračuje Small Business Saturday/Sunday a nasledovaný je Cyber Monday. Obchody sa v piatky otvárajú skôr, takže ak niekto túži po svojom lacnom televízore, musí sa pred obchod postaviť ešte uprostred noci.

Okrem toho si však treba povedať aj to, že najväčší hráči na maloobchodnom trhu rozhodne nepotrebujú Black Friday, aby boli ziskoví. Tí zarábajú peniaze v priebehu celého roka. Len si to predstav - myslíš, že Walmart alebo Amazon by mal úspech u investorov, keby trištvrte fiškálneho roka končí v strate a všetko sa snaží dohnať mesiac pred Vianocami?

Posunutý Deň vďakyvzdania

Ak si odmyslíme celý Black Friday, stále tu máme príbeh maloobchodníkov, ktorí sa s blížiacimi sa sviatkami pokúšali zarobiť čo najviac. Dokonca kvôli tomu oficiálne presunuli slávny Deň vďakyvzdania!

V roku 1939 totiž Retail Dry Goods Association varovala prezidenta Franklina Roosevelta, že ak dovolenková sezóna (a s ňou aj nákupná horúčka) začne až po Dni vďakyvzdania, ktorý vychádzal na posledný novembrový štvrtok, maloobchod pôjde do rezervy.

Black Friday

Wikipedia/Gridprop

Roosvelt prišiel s jasným, no pomerne bizarným riešením - konanie sviatku posnul o týždeň skôr na predposledný novembrový štvrtok. Prezident toto rozhodnutie ale oznámil až koncom októbra, čo rozhnevalo ľudí.

Mnohí mali už nahlásenú dovolenky, takže sa vzbúrili a sviatok oslavovali v pôvodný deň. Nový dátum posmešne označili „Franksgiving“. Štátne úrady nevedeli, ako sa zariadiť, a tak oslavovali po svojom - voľno si zobrali v oba dátumy.

V roku 1941 sa veci dali na pravú mieru po tom, čo Kongres oficiálne schválil zákon, podľa ktorého bol Deň vďakyvzdania ustanovený na štvrtý novembrový štvrtok, a to bez ohľadu na Black Friday, ktorý si vtedy ľudia ešte stále spájali „len“ s krachom burzy.

Gen Z v roku 2025: 12 dôvodov, prečo môže byť táto generácia najvplyvnejšia na svete (a to skôr, než by si čakal)

Mladí boháči

Účtovníctvo bolo v jednom prieskume citovanom portálom Deadline vraj označené za druhé najtypickejšie povolanie pre „nudných ľudí“. A kupodivu práve tam teraz mieri Generácia Z.

Baby boomeri idú do dôchodku a za sebou nechávajú tisíce voľných miest. V USA už viac než 300 000 účtovníkov  z profesie odišlo a v nasledujúcej dekáde sa očakáva odchod ďalších 75 %. To je masívny priestor pre mladých, ktorí si chcú vybudovať kariéru s finančnou stabilitou a istotou.

Rafael Efrat, riaditeľ školského programu VITA, k tomu dodáva, že účtovníctvo síce môže mať medzi mladými „imidž niečoho nezaujímavého“, ale keď ho zažijú v praxi, realita ich často úplne otočí. Zrazu vidia, ako to funguje v skutočnom biznise a menia svoj názor.

A nedeje sa to len v USA.

Hitom mladých ľudí vo svete je účtovníctvo.

Pexels/Cottonbro Studio/

Odrazový mostík k vlastnému biznisu

Nový výskum spoločnosti Intuit ukazuje, že tri štvrtiny mladých účtovníkov v Spojenom kráľovstve sníva o tom, že raz budú sami sebe pánmi. Z 500 opýtaných študentov až 73 % žien a až 71 % zahraničných študentov uviedlo, že sa chcú časom osamostatniť – či už formou butikových účtovníckych firiem, online poradenstva alebo strategického vedenia pre start-upy.

Pre túto generáciu už účtovníctvo nie je len o číslach. Je to štartovacia čiara k autonómii, inováciám a reálnemu vplyvu nielen na peniaze iných ľudí, ale aj tie vlastné.

Ceny menšieho bytu či troch áut. Koľko stáli a aké mali špecifikácie počítače v roku 1990? Dnes by ich zahanbil aj tvoj hriankovač

„Nudná“ robota s platom top manažéra

A potom je tu takzvaná druhá zlatá žila, a to luxusné opatrovanie detí. Táto kariéra patrí v Spojenom kráľovstve momentálne medzi najhorúcejšie voľby mladých profesionálov v strednej dvadsiatke.

Mnohí z nich zarábajú starostlivosťou o deti milionárov a miliardárov, pričom platy môžu podľa odhadov dosahovať až 150 000 libier ročne. A to je len základ.

K tomu často prichádzajú luxusné benefity (ktoré by človek skôr čakal skôr pri top exekutíve), ako napríklad:

• dôchodkový plán
• zdravotné poistenie
• jedlá od súkromného šéfkuchára
• platené voľno
• dokonca aj vlastný šatník na mieru

Presne takto žije napríklad 28-ročná Cassidy O’Hagan, ktorá prešla z ortopedického medicínskeho predaja k luxusnému opatrovaniu detí. Sama hovorí, že jej bývalá práca v medicínskom sales by sa s tým, čo má teraz, „nemohla nikdy porovnávať“.

Veľké zárobky vie priniesť práca opatrovateľky detí.

Pexels/Lina Kivaka/

Cieľom je milión ročne

V čase, keď sa mení tradičný korporátny svet, aj vysokoškolsky vzdelaní príslušníci Generácie Z hľadajú alternatívne cesty, ako sa dostať k peniazom a pocitu bezpečia.

Podľa prieskumu Bankrate Financial Freedom takmer jeden z piatich amerických respondentov z Gen Z uviedol, že aby sa cítil „bohatý alebo finančne slobodný“, potreboval by zarábať minimálne 1 milión dolárov ročne.

A hoci to znie extrémne, pre mnohých je práve luxusné opatrovanie detí alebo vlastná účtovnícka prax oveľa reálnejšou cestou k vysokej životnej úrovni ako napríklad klasická firemná kariéra.

Deti 21. storočia myslia inak. A škola sa mení s nimi

Život podľa vlastných pravidiel

V konečnom dôsledku tieto kariérne voľby hovoria menej o tom, aké sú samotné práce a viac o tom, čo Gen Z skutočne chce:

• stabilitu
• slobodu
• životný štýl, ktorý je príjemný, nie vyčerpávajúci

Mladí si skrátka vyberajú cesty, ktoré im umožňujú budovať život podľa vlastných podmienok.

V dobe ekonomickej neistoty sa práve tieto „nudné“ povolania ukazujú ako prekvapivo štýlová, pohodlná a občas aj luxusná skratka k pocitu istoty – a áno, aj k veľmi slušnému bankovému účtu.

Inšpiráciou bola manželská posteľ Tyssedal z bežnej ponuky, vlastne ide o jej roztomilú a vernú zmenšeninu. Výhodou je, že oproti predlohe je dodávaná vrátane matraca a posteľnej bielizne. Veľkostne táto postieľka presne zodpovedá jej poslaniu - slúži totiž na odloženie mobilného telefónu.

Gimli, Edoras, Esseboda. Viete odlíšiť názvy z Pána prsteňov od IKEA výrobkov? Urobte si kvíz, ktorý vás zaručene pobaví

Finančná odmena

Zaujímavosťou je, že je osadená NFC čipom, ktorý plní úlohu akéhosi strážneho psa. A aby plnila svoj účel naplno, tak je nevyhnutné ju prepojiť s mobilnou aplikáciou IKEA. Odosiela do nej totiž dáta. A to nie náhodne. Mnohé naznačuje aj slogan, ktorým spoločnosť nový produkt sprevádza: Stop scrolling. Start earning. Teda: Prestaňte scrollovať. Začnite zarábať.

Spája sa s ním totiž hravá sedemdňová výzva, ktorá môže užívateľovi vo výsledku vyniesť poukážku v hodnote 100 dirhamov, teda v prepočte vyše 23 eur. Splniť musí jediné: ponechať mobil v postieľke minimálne sedem hodín, a to sedem po sebe idúcich dní.

Pokiaľ telefón počas jej plnenia hoci raz zdvihne, potom dôjde k vyresetovaniu výzvy a musí ju začať znova. Teda samozrejme v prípade, že stojí o spomínanú finančnú poukážku. Páči sa vám táto myšlienka a radi by ste túto roztomilú postieľku svojmu mobilnému miláčikovi tiež zaobstarali? Bohužiaľ máte smolu.

U nás ju nezoženieš

Dostupná je totiž výhradne v obchodnej sieti IKEA v Spojených arabských emirátoch, a to navyše len pri útrate väčšej ako približne 165 eur. Či sa kolekcia Phone Sleep rozšíri aj do ďalších krajín, kde táto švédska spoločnosť pôsobí, nie je v súčasnosti známe.

Príbehy slávnych jedál: Švédske mäsové guľky vo svete preslávil nábytkársky gigant, ich pôvod však siaha do Osmanskej ríše

Pri pohľade na miniatúrnu posteľ si rovnako ako my možno niektorí z vás spomeniete na podobnú vychytávku, ktorá zažívala boom v prvom desaťročí nového tisícročia. Vtedy mnohí z nás svoje vtedajšie mobilné telefóny „usadzovali“ do miniatúrnych „plážových“ lehátok.

Tie sú na zohnanie aj v súčasnosti, ale veľký hit to už nebude. To skôr na čínskych obchodoch zoženiete rôzne držiaky, ktoré vám v posteli udržia mobil či tablet pred hlavou bez toho, aby ste ho museli držať.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Buď ich miluješ, alebo nenávidíš - nič medzi tým. Toto je história ikonických crocsov. Že sú škaredé, si mysleli aj ich tvorcovia

Všetko sa však začalo ešte pred druhou svetovou vojnou. Bratia Adolf a Rudolf Dasslerovci založili malú rodinnú dielňu na výrobu obuvi, ktorá spájala poctivé ručné remeslo s originálnym nápadom a konceptom. Veľký zlom nastal v roku 1936, keď bratia presvedčili amerického šprintéra Jesseho Owensa, aby na olympiáde v Berlíne použil ich ručne vyrobené športové topánky – tretry s hrotmi. Ich obuv si následne získala srdcia Američanov.

Napriek tomu, že sa bratia počas druhej svetovej vojny pridali k nacistickej strane, americkí vojaci obsadzujúci územie sa rozhodli nezničiť ich fabriku, pretože verili, že ich zámerom je len výroba športovej obuvi.

V roku 1949 sa Adolf a Rudolf rozdelili, či lepšie povedané definitívne rozhádali. Adolf sa rozhodol ísť vlastnou cestou a zaregistroval značku Adidas AG (názov vznikol zo skrátenia mena Adi Dassler). Tak sa zrodil Adidas. Zároveň sa tým zrodil aj jeho najväčší rival, keď brat Rudolf založil značku Puma.

Vďaka rozhádaným bratom Dasslerovcom vznikli svetoznáme značky.

Facebook/Adidas, Puma/

Tri pruhy, ktoré ovládli svet

V tom čase sa Adidas sústredil najmä na výrobu športovej obuvi, takže prvé logo zobrazovalo športovú topánku medzi dvoma predĺženými písmenami „d“ v názve Adidas, ktoré pripomínali futbalovú bránku.

Ale čo tie legendárne tri pruhy? Samozrejme, topánka z prvého loga už od začiatku niesla svoj charakteristický motív troch pruhov, ktorý sa stal povinnou súčasťou každej obuvi. Nebolo za tým žiadne tajomné číslo ani numerológia. Adi Dassler jednoducho testoval rôzne varianty a zistil, že práve tri pruhy na topánke najlepšie vyniknú na fotkách. A pre značku, ktorá chcela zaujať svet, to bol jackpot. Odvtedy sa tri pruhy stali neoddeliteľnou súčasťou každého páru tenisiek Adidas.

Adolf Dassler, prezývaný Adi

Facebook/Le Fotografie Che Hanno Fatto La Storia /

V 70. rokoch sa značka rozšírila aj do oblečenia a priniesla nové logo – ikonický Trefoil (trojlístok). Tri pruhy v ňom naďalej pokračujú, tentokrát rozložené cez tri listy. Odvtedy sa objavovali na všetkom, čo Adidas vydal – od športových kúskov až po streetwear. Dnes tento symbol nájdeš najmä v kolekcii Adidas Originals, ktorá vzdáva hold dedičstvu značky.

Adidas sa tak z malej rodinnej dielne stal globálnou ikonou, ktorá spája šport a módu. A tri pruhy? Tie sú dnes viac než len dizajn. Sú to DNA značky, ktorá píše svoju históriu už takmer 80 rokov.

Absolútne prvým produktom však samozrejme bola plastická trhavina z pardubickej firmy Explosia. Skutočnosť, že sa jej názvom inšpirovali aj výrobcovia úplne iných produktov a Semtex sa stal dokonca synonymom plastickej trhaviny, svedčí o popularite, akú si produkt v priebehu viac ako polstoročia existencie získal.

Semtex dnes neoznačuje len pôvodnú plastickú trhavinu, ale celý rad výrobkov. Zďaleka sa tiež nepoužíva len na deštrukčné práce, ale napríklad aj na výbuchové plátovanie a zváranie kovov. Deväťdesiat percent produkcie sa vyváža, výrobok z Pardubíc smeruje na trhy takmer celého sveta. Výnimkou sú iba embargované krajiny.

Ročne sa ho pritom vyrobia iba desiatky ton. Podľa obchodného riaditeľa Pavla Bulanta sa síce Semtex využíva aj v civilnom sektore, hlavným odberateľom sú však armády.

Semtex nad Lockerbie sa nikdy nepotvrdil

Názov Semtex je spojenie slov Semtín, kde sa trhavina vyrába, a Explosie. Sériovo sa začal produkovať po roku 1964 a vďaka svojim unikátnym vlastnostiam sa rýchlo preslávil po celom svete. Do roku 1989 sa trhaviny vyrobilo 1 800 ton, z čoho 690 išlo na export. „V novodobej histórii bolo do súčasnosti vyrobených v rôznych aplikáciách ďalších zhruba tisíc ton,“ počíta Bulant.

VIDEO Dokonalý ochranca pred zlodejmi? Tento robopes má na chrbte plameňomet, stojí len pár tisíc

Čísla o vývoze sú dôležité, 690 ton možno považovať za jediné potvrdené číslo. Často sa však objavujú správy o „tisícoch“ ton, ktorými komunistické Československo zásobovalo pochybné diktátorské režimy.

Nejasných informácií je však okolo Semtexu viac. Údajne sa objavil vo výzbroji Írskej republikánskej armády IRA či baskickej separatistickej organizácie ETA. Najčastejšie potom býva dávaný do súvislosti s pádom lietadla nad škótskym Lockerbie v roku 1988, pri ktorom zahynulo 270 ľudí. Útok nariadil líbyjský diktátor Muammar Kaddáfí.

Podľa obchodného riaditeľa Explosie je však povesť trhaviny nezaslúžená. „Explosia v pohnutých rokoch rozvinutého socializmu samozrejme do spriatelených krajín dodávala a nie je tajomstvo, že časť dodávky smerovala aj k plukovníkovi Kaddáfímu. Pravda je však taká, že Kaddáfí bol v tom čase zásobený aj trhavinou C4 z produkcie amerických firiem. Jediný výsledok, ktorý je overiteľný, je ten, že za tragédiu nad Lockerbie snáď môže plastická trhavina,“ hovorí Bulant.

Práve americká C4 býva označovaná ako najväčší konkurent českého Semtexu. Obe trhaviny majú podobné vlastnosti, podľa Bulanta však český produkt na rozdiel od amerického nestráca časom svoje vlastnosti. Podobnosť oboch výbušnín a skutočnosť, že doba ich zrodu sa zhoduje, vedie k ďalším teóriám, či tajná služba jednej z krajín v čase studenej vojny recept tajne neukradla.

Kto je otcom Semtexu?

Zmätené informácie sa v minulosti objavovali aj okolo vynálezcu Semtexu. V roku 1997 médiá hromadne informovali o samovražde „duchovného otca Semtexu“ Bohumila Šoleho v Jeseníku. Ten sám seba vyhodil do vzduchu na recepcii Priessnitzovho sanatória. Šole bol síce uznávaným odborníkom cez výbušniny, podľa skoršieho oznámenia Explosie sa však na vývoji Semtexu nepodieľal.

Toto Oppenheimer neprezradil. Jeho úplne prvá atómová bomba zabíjala ešte pred Hirošimou, v USA vraždí dodnes

Pri vzniku trhaviny v päťdesiatych rokoch stáli Stanislav Brebera a Radim Fukátko. Prvý z vynálezcov zomrel v roku 2012, druhý pomerne nedávno - v roku 2022. Fukátkovi sa však ocenenia za jeho prácu nedostalo.

Po roku 1968 bol v rámci normalizačných čistiek z Explosie vyhodený a živil sa manuálnou prácou. „Za všetku jeho usilovnosť bol riadne potrestaný. Bola mu odopretá rola výskumníka, musel sa živiť rukami dlhšiu dobu a to ťažko niesol. Živil sa po lomoch, ako stavbyvedúci a nakoniec aj ako vedúci trhacích prác,“ povedal jeho syn Boris Fukátko v roku 2016 ČT.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Starý iPhone z roku 2007 môže mať hodnotu až 50-tisíc dolárov.
• Nerozbalené kusy sa už predali za viac ako 190-tisíc dolárov.
• Cenné môžu byť aj Transformers hračky, Pokémon karty či prvé vydania kníh.
• Expert radí: veci najprv dajte oceniť, až potom predávajte.

Každý má doma tú jednu zásuvku, ktorá by si zaslúžila vlastný post na Instagrame - plná káblov, bateriek, letákov a technologických dinosaurov, píše portál Unilad. Ale čo ak sa medzi nimi skrýva niečo, čo ti zmení život?

Vrátil si oblečenie z online obchodu? Zrejme skončilo na skládke. Prečo je fast fashion hotové peklo?

Podľa Adama Kopruckého, zakladateľa Real World Investor, mnoho ľudí netuší, že „vyhadzujú veci, ktoré by im mohli zaplatiť dôchodok“. V rozhovore pre New York Post uviedol: „Niektoré bežné predmety vo vašom dome môžu mať do roku 2030 väčšiu hodnotu než vaše akcie.“ A hoci to znie ako internetový hoax, čísla hovoria jasne.

iPhone, ktorý dnes zarobí viac, ako ty za rok

Pamätáš si prvý iPhone z roku 2007? Stál 499 dolárov, no dnes, ak ho máš stále zabalený v pôvodnom obale, má hodnotu ako auto. „Zapečatené kúsky sa na aukciách predávajú za viac než 20-tisíc dolárov (17 230 eur). A do roku 2030 môžu presiahnuť 50-tisíc (43 240 eur),“ tvrdí Koprucki.

V roku 2023 sa dokonca prvý iPhone (8 GB, úplne neotvorený) predal za 63-tisíc dolárov (54 500 eur). Ešte vzácnejší model s 4 GB kapacitou sa vydražil za neuveriteľných 190 372 dolárov (164 630 eur).

Detstvo, ktoré sa zmenilo na kapitál

Ak si si myslel, že len iPhony majú hodnotu, mýliš sa. Aj tvoje hračky a staré hry môžu byť zlatou baňou. Koprucki uvádza, že Star Wars figúrky a Pokémon karty dnes financujú niektorým zberateľom celé byty.

Originálne Transformers z 80. rokov, v pôvodnom obale, sa predávajú za 20-tisíc dolárov. Prvé vydania Harryho Pottera, ktoré stáli pod 20 dolárov, majú dnes hodnotu aj 50-tisíc. A aby toho nebolo málo: Super Mario Bros. v originálnom balení sa v roku 2021 predal za 2 milióny dolárov (1 730-tisíc eur).

Neponáhľaj sa s predajom

Ak práve bežíš do pivnice skontrolovať svoje krabice, spomaľ. Odborníci odporúčajú nepredávať nič bez súkromného ohodnotenia. Inak sa môžeš pripraviť o tisíce. „Najprv si nechajte predmety oceniť, až potom skúste šťastie na aukcii,“ dodáva Koprucki.

Nápadník z Tinderu mi chcel na prvom rande predať poistenie. Slováci sa s nami podelili o redflagy, na ktoré si dávaj pozor

Takže nabudúce, keď sa pustíš do jarného upratovania, nevyhadzuj všetko bez rozmyslu. Možno práve v tej chaotickej zásuvke čaká tvoj malý dôchodkový fond.

Japonský trend, ktorý valcuje trh. Hračky už nepatria deťom, kupujú ich najmä dospelí

Výsledky tak potvrdzujú, že dnešné deti sú formované predovšetkým digitálnymi médiami, rýchlym občerstvením a dostupnými značkami, ktoré dokážu byť hravé aj konzistentné. Tradičné hračky ale miznú zo scény. Z celého rebríčka sa do top 50 dostali len štyri hračkárske značky, pričom LEGO ako jediná prenikla do prvej pätnástky.

Herný svet narastá

Jeho úspech sa pripisuje častým kolaboráciám s ďalšími ikonickými značkami - vrátane Fortnite, ktorý tento rok zaznamenal raketový rast o 26 miest a obsadil 35. priečku. Herný svet všeobecne v rebríčku posilňuje: medzi prvými 25 značkami sa objavili Nintendo, Roblox aj PlayStation.

Generácia Alpha v tom má jasno

Pixabay.com/

Podľa Helenor Gilmour, riaditeľky stratégie Beano Brain, sa mení samotná definícia detského „coolu“. „Hračky predtým dominovali detskej kultúre, ale dnešné deti už ich často vymenili za digitálne zážitky, jedlo a kozmetiku. Generácia Alpha je generáciou foodie - reaguje na nové chute, limitované edície a zberateľské momenty,” uviedla .

Prekvapením sú aj beauty značky, ktoré si našli cestu do detských wishlistov. Sephora obsadila 59. miesto (a 11. medzi dievčatami), v rebríčku sa objavili aj elf cosmetics, Drunk Elephant alebo Sol de Janeiro.

Byt v Bratislave alebo Labubu? Bizarná figúrka sa na aukcii predala za šialenú sumu

Barbie padá do zabudnutia

„Generácia Alpha má v obľube spoľahlivé, každodenné značky, ktoré ale dokážu byť zároveň hravé a vedia veci občas trochu premiešať,“ popísala Gilmour. „Jedlo, nákupy a kozmetika deťom dávajú niečo, čo môžu zdieľať, ukazovať a vymieňať - a práve to vytvára ich ranú kultúrnu lojalitu. Generácia Alpha oceňuje predovšetkým jasnosť, opakovateľnosť a zábavu - viac než čokoľvek iné.“

Na opačnom konci rebríčka skončili značky, ktoré stratili na popularite. Nápoj Prime Hydration sa prepadol o 30 miest na 109. pozícii a Barbie od Mattelu tento rok spadla o 26 miest na 110. priečku.

Portál Antiyoutuber patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Šetria viac, majú vedľajšie príjmy a kupujú, čo im povie TikTok. Takto žije Gen Z

Ako sa z matematiky stalo zlato

Jeho „tajomstvo“ bolo v skutočnosti geniálne jednoduché. Založil lotériový syndikát – skupinu ľudí, ktorí dali dokopy peniaze, aby kúpili tisíce tiketov. Čím viac tiketov, tým väčšia šanca. Výsledok bol úspešný. Prvá výhra priniesla 19 000 dolárov. Mandelovi z toho pripadli necelé 4 000, no stačilo to na to, aby sa s rodinou presťahoval z Rumunska do Austrálie a začal novú kapitolu života.

Tu sa však jeho príbeh nekončí. Pod hlavičkou International Lotto Fund (ILF) sa mu podarilo vyhrať lotériu spolu 14-krát – nie vždy jackpot, ale stále šlo o zaujímavé sumy.

Keď si všimne FBI, že vyhrávaš príliš často

Ako si vieš predstaviť, opakované výhry vzbudili podozrenie. Na Mandela a jeho syndikát si posvietili nielen miestne úrady, ale aj CIA a FBI. Hoci jeho systém nebol technicky nelegálny, vyšetrovania trvali roky. Nakoniec ho očistili, no súdne boje a napätie mu spôsobili obrovské finančné problémy.

A tu prichádza zvrat hodný filmu: Mandel v roku 1995 vyhlásil bankrot – len tri roky po tom, čo získal jackpot 27 miliónov dolárov.

Panikáriš, keď máš niečo vypočítať z hlavy? Možno máš matematickú traumu zo školských čias

Čísla, ktoré zmenili pravidlá hry

Mandelov algoritmus, ktorý nazval „kombinačná kondenzácia“, spočíval v tom, že kúpil dostatok tiketov, aby pokryl všetky možné kombinácie čísel. Fungovalo to tak dobre, že USA napokon zmenili pravidlá – zakázali hromadné nákupy tiketov aj počítačovo generované systémy.

Dnes už teda jeho metóda nefunguje. No jeho príbeh zostáva legendou: muž, ktorý dokázal premeniť matematiku na milióny, no nakoniec zistil, že ani výhra v lotérii negarantuje šťastný koniec.

A má to svoje dôvody. Dámy sú krehké a nenápadné, veľakrát ich ani nikto nepodozrieva. Navyše majú svoje tajné zbrane, vedia zapojiť šarm a prednosti, čo veľakrát funguje lepšie než hrubá sila. 

Belle Boydová, dcéra Konfederácie

Každá vojna má svojich špiónov, a inak tomu nebolo ani v tej, ktorá sa zapísala do dejín ako vojna Severu proti Juhu. Maria Isabelle Boydová mala vtedy len sedemnásť rokov, keď vojna začala, a aj tak sa v súvislosti s ňou zapísala do dejín ako tá najslávnejšia špiónka Konfederácie. 

Bitka o srdcia a mysle. Toto sú silné príbehy vojačiek poslaných na tajné bojové misie do Afganistanu

Belle Boydová, ako sa jej hovorilo, sa narodila v roku 1843 vo Virgínii v rodine bohatého obchodníka. Otcovi sa darilo, tak ju poslal do školy. Naučila sa cudzie jazyky a zdokonalila sa v jazde na koni, stále bola dušou rebelka. Po absolvovaní školy sa vrátila domov a neváhala drzo vyvesiť na dom vlajku na podporu Konfederácie, aj keď nepriateľ obsadil mesto. 

To rozčúlilo jedného vojaka Únie, ktorý k nim domov vtrhol a napadol Belleinu matku. Drsná Belle ale neváhala a začala sa brániť, vojaka smrteľne postrelila. Tým si síce poriadne zavarila, zároveň si ale získala priazeň Juhu. Akonáhle bola zbavená obvinenia z vraždy a dokázalo sa, že išlo o sebaobranu, začala pre Konfederáciu pôsobiť ako špiónka a kuriérka. 

Belle Boydová

Profimedia.cz/

Vojaci Únie naozaj neočakávali, že sa spravodajskou agentkou mohla stať žena. Predovšetkým v krehkom pohlaví nevideli absolútne žiadnu hrozbu. Keď tak na Belle občas niečo prasklo, len ju napomenuli ako neposlušnú školáčku, váhu jej činom jej najskôr nedávali. To až neskôr, keď sa ukázalo, že to dievča je naozaj schopné. Vo výsledku bola počas vojny niekoľkokrát zatknutá. Keď mala byť vyhostená, vojak Únie, ktorý ju prevážal, sa do nej zamiloval. Skončilo to spoločným útekom a svadbou. A to mala len 21 rokov. Po vojne napísala knihu a svoju vyzvedačskú kariéru stvárnila aj na javisku. 

Elsbeth Schragmûllerová, pani doktorka

Na začiatku prvej svetovej vojny sa britskí dôstojníci stretávali so zadržanými špiónmi, ktorí, keď sa rozhodli prehovoriť, ponúkali totožný príbeh. Niekto dotyčného vyzval, aby pracoval ako špión pre Nemcov. Nasledoval odvoz autom uprostred noci kamsi do Antverp a potom privítanie istou ženou. Vysoká svetlovlasá dáma s ľadovo modrými očami sa predstavila ako tá, čo vychováva špiónov. Nemala meno, oslovovať sa nechávala len ako pani doktorka, vynikala ale tvrdosťou. Tri mesiace budúceho špióna drala z kože, systematicky ho drvila zákazmi a príkazmi a neustálym krikom. Aj tí najstatočnejší regrúti z nej mali strach. 

Až dlho po vojne Briti zistili, o koho išlo. Volala sa Elsbeth Schrahmüllerov a aj keby sa nikdy nepreslávila v špionáži, aj tak by sa zapísala do dejín. Bola totiž jednou z prvých žien v Nemecku s vysokoškolským titulom. 

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa Elsbeth presťahovala do Nemeckom okupovaného Belgicka. Ako fanatická nemecká vlastenka sa chcela pôvodne pridať k pešiakom a ísť na front, ale nebolo jej to dovolené. Ale vedela štyri svetové jazyky, takže sa hodila inde. Úrad armádnej cenzúry v Bruseli sa stal jej novým pôsobiskom – a cenzurovanie pošty sa s jej prispením zmenilo na plodnú spravodajskú operáciu. Potom, čo vyvinula systém textovej analýzy, jej nadriadení pochopili, že to dievča má potenciál a splnili jej želanie. Chcela riadiť výcvikovú školu vojenskej rozviedky v Antverpách, a to sa aj stalo. 

Elsbeth Schragmüllerová

Earthstation1 Media Outlet/Twitter

Školu, ktorú považovala za absolútne nekvalitnú, prebudovala od základov. Celkom zmenila náplň štúdia a seba titulovala do role tej najdrsnejšej ženy pod slnkom. V uniforme, so zbraňou a bičom v ruke názorne predvádzala, ako môže vyzerať tvrdohlavá a dôsledná žena. Tigrie oči, to bola častá prezývka pani doktorky, pretože s ňou si nemohol nikto zahrávať. Jej výcvikové metódy ale mali značný úspech, jej služby vyhľadávali aj ďalšie strediská. Jednou z jej študentiek bola aj legendárna špiónka Mata Hari. O tej ale jej učiteľka vraj prehlásila, že bola obzvlášť tupá. Tiež dopomohla k tomu, že bola prezradená francúzskej kontrarozviedke. 

Po vojne sa Elsbeth vrátila do Nemecka a stiahla sa zo scény. Nepísala memoáre ani netúžila po sláve, namiesto toho sa starala o starnúcu matku. Pôsobila ako docentka ekonómie na univerzite a z jej maličkosti sa pomaly stávala mestská legenda. Toľko otáznikov a tak málo odpovedí! Elsbeth zomrela v tichosti v roku 1939 na tuberkulózu. Nemci boli najskôr smutní, Elsbeth by dokázala ešte veľa aj v druhej vojne. 

Nadežda Skoblinová, kurský slávik

Jej život spočiatku pripomínal rozprávku o chudobnom dievčati, ktoré prišlo ku šťastiu. Teda než sa všetka romantika vytratila a zostal len hlad po peniazoch. Ale pekne postupne. Nadežda sa narodila v januári 1884 do roľníckej rodiny v dedine Vinnikovo pri Kursku ako posledné dieťa v početnej rodine. Mama jej hovorila Dežka a milovala, ako krásne jej dcéra spieva. Noty dievča nepoznalo, školu jej mohli chudobní rodičia dopriať len na dva roky, ale ľudové pesničky vedelo interpretovať na výbornú. 

Keď ale zomrela hlava rodiny a doma zavládol hlad, prosila Nadežda matku, aby ju poslala do kláštora. Ťažko povedať, čo čakala, ale tvrdý život na dedine ju jednoducho nebavil. V kláštore síce mohla spievať v chrámovom zbore, ale zväzujúce pravidlá jej k srdcu neprirástli. Utiekla a pridala sa k cirkusu, ale keďže ešte nebola plnoletá, matka ju odtiaľ odviedla domov. Na dedine ale nemala dievča miesto a utiekla druhýkrát, tentokrát k príbuzným do Kyjeva, kde začala spievať v reštauráciách. 

Čoskoro sa zamilovala a vydala sa za bývalého sólistu Varšavského divadla Edmunda Plevického. Konečne ju počuli spievať tí správni ľudia a ona sa dostala do divadla. Jej manželstvo sa rozpadalo, ale jej spevácka kariéra rástla. Kurský slávik, tú prezývku jej dal cár Mikuláš II., ktorého Nadežda úplne okúzlila.

Spievala a hrala, a konečne mala dosť peňazí. Zohnala si vlastný byt, krásne šaty a šperky, zaistila matku aj súrodencov. Boľševická revolúcia išla mimo ňu, alebo si to aspoň myslela. Lenže sotva rok po fungovaní v novom poriadku nemala speváčka ani korunu. Celý jej nablýskaný život vzali za svoje, režim nejaký spev už nezaujímal. 

Ťažko povedať, ako k tomu došlo, ale niekoho pravdepodobne napadlo, že by sa Nadežda mohla červenej strane hodiť. Predsa len, ľahko sa dostávala medzi bielych, ktorým celú dobu spievala. A tak ju pravdepodobne zverbovala boľševická spravodajská služba. Nadežda obchádzala oblasti, ktoré držali bieli, a bavila mužov svojím spevom, pričom zbierala informácie.

Neváhala vraj použiť ani vlastné telo a skutočne sa jej darilo. Druhej strane ale začalo byť podozrivé, koľko katastrofických porážok po Nadeždiných návštevách utŕžila, takže sa začala zaujímať. Bola zachytená Nadeždina súrna správa pre boľševikov a čoskoro bola zatknutá aj sama spievajúca hrdinka. 

Nadežda mala ale v roku 1920 naozaj šťastie v nešťastí. Na poslednú chvíľu okúzlila neohrozeného dôstojníka kavalérie, ktorý jej zachránil život, a to doslova o päť minút dvanásť. Nikolaj Skoblin mal šľachtický pôvod a boľševikmi opovrhoval do špiku kostí. Počas prvej svetovej vojny slúžil u cárskej jazdy, a keď sa zmocnili vlády boľševici, v občianskej vojne sa postavil na stranu bielych. Mal povesť muža, ktorý s väzňami zachádza neľútostne a nekompromisne. V Nadeždinom prípade ale urobil výnimku. Hoci bola o trochu staršia ako on, stále to bola krásavica, a tak jednoducho neodolal. 

Nadežda Skoblinová

Wikipedia/

A nakoniec jej odpustil aj to, že je agentkou nenávidených boľševikov. Čo viac, pridal sa k nej! Teda nie, že by sa zriekol svojich postojov, ale sníval o „Svätej Rusi“, mýtickej krajine, ktorá tu mala byť ešte pred nástupom cárov. Sníval o tejto rozprávkovej krajine a o tom, že sa stane jej vodcom. 

Z Nadeždy sa stala pani Skoblinová a jej drahý skúsil preniknúť do exilového hnutia. Úspešne. Lenže potom, čo v Sovietskom zväze začali záhadne miznúť celé oddiely bojovníkov za slobodu, pochopili, že niečo nehrá. Podozrivé bolo ja to, ako si manželia žili na vysokej nohe. Ale presvedčivé dôkazy akosi chýbali, takže sa Skoblin pustil do životnej operácie s Reinhardom Heydrichom, čo v dôsledku viedlo k obrovskej vojenskej čistke – na hnev Stalina „zmizlo“ až 90 percent všetkých sovietskych generálov a vojská boli prakticky bez veliteľov. 

Väz manželom zlomilo až nariadenie, že musí byť zlikvidovaný generál Anton Miller, hlava vojenského krídla exilového hnutia. Skoblin ho v septembri 1937 pozval na obed s tým, že budú preberať novú stratégiu. Generál ale bol už trochu nedôverčivý a v pracovni zanechal odkaz s informáciou, kam a s kým sa chystá. Síce ho hneď spacifikovali agenti KGB, ale tým, že sa bránil, vyvolal rozruch, takže bol vyhlásený poplach, a hlavne objavený odkaz. 

Nadežda skončila vo väzení, kde si mala ako spolupáchateľka únosu generála Millera odsedieť 20 rokov, jej mužovi bola ponúknutá pomoc. KGB mu mala sprostredkovať útek do Sovietskeho zväzu. Skoblin naivne uveril, ale otrávený bol ihneď potom, čo vstúpil na palubu sovietskej lode. Nadežda zomrela dva roky po ňom, neslávne vo väzení, ale jej príbeh bol natoľko fascinujúci, že inšpiroval napríklad Vladimíra Nabokova, ktorý Nadežde venoval poviedku. 

Hu Simeng Gasde, Miss špiónka

Od roku 1966 sa pýšila diplomom z univerzity v Pekingu. A tiež tým, že na škole spoznala svoju životnú lásku. Horst Gasde, východonemecký študent, sa špecializoval na čínske dialekty, ona zase na západné jazyky, a tá posadnutosť lingvistikou ich spojila. Ona na neho hovorila nemecky a on jej odpovedal čínsky, bolo to také vzrušujúce! Čoskoro sa vzali a Hu nasledovala svojho muža do východného Nemecka, kde už mal sľúbené miesto profesora na univerzite. A tiež sa tak trochu angažoval u východonemeckej rozviedky. 

Pretože v tej dobe vzťahy SSSR a ČLR neboli práve dobré a KGB na východonemeckých špiónov dohliadala, vypočúvaní boli hlavne domorodí agenti pre Čínu. Gasde mal jasno a hneď ponúkol svoju manželku. V Nemecku boli nadšení, Hu totiž učila nemčinu v diplomatických kruhoch, kde bola ideálna príležitosť pre špionáž. Súdruhovia z Východu ale netušili, že Hu je už regrútom čínskej rozviedky.

Jej muž to vedel, ale nijak mu to nevadilo, najskôr tušil, že by to mohlo priniesť ovocie. A tiež prinieslo, veľa ovocia. Obe strany totiž dobre platili, navyše Hu sa snažila. Výsledkom bolo, že si manželia zohnali dom, auto a dokonca aj počítač. Doslova sa topili v luxuse, samozrejme v oblečení zo Západu, a Hu si užívala to, že mohla pravidelne jazdiť aj do Číny za rodinou, kde sa o ňu starali ako o kráľovnú. K tomu si mohla Hu kedykoľvek zájsť do Západného Berlína, napríklad na nákupy. 

Manželia vedeli, že sa im darí dobre, a pretože správne tušili, že by všetko mohlo mávnutím ruky skončiť, rozhodli sa, že tomu predídu. Obom stranám nahovorili, že o nich má tá druhá záujem. A obe súhlasili, aby sa u oponenta infiltrovali. Začalo to byť už veľmi prekombinované, ale Hu a jej muž si to užívali. Boli apolitickí, išlo im vyložene o obchod a morálne problémy z tejto činnosti rozhodne nemali. Následne prišla ďalšia neuveriteľná príležitosť. 

Slovenskú Mata Hari volali Trixi. Najmladšia špiónka Európy bola ledva dospelá, no nacistom zasadila tvrdý úder

Nemecká strana dopomohla Hu k tomu, aby sa nechala naverbovať k CIA. Ich stanicu v Berlíne dlhodobo sledovali a bolo známe, že hľadajú Číňanov pracujúcich v zahraničí, ktorých mali po vylepšení vzťahov USA a Číny zrazu málo. 

Hu ako volavku poslali agenti z Východu do trafiky v Západnom Berlíne. Chodila tam tak dlho listovať cudzími časopismi, až ju naozaj agent CIA lámanou nemčinou oslovil. Nakoniec bola na výplatnej listine CIA viac než desať rokov a zarábala v priemere okolo 350 dolárov mesačne za „predvarené“ správy o vývoji vo východnom Nemecku. Jej manžel, ktorého Hu čoskoro odporučila, pre CIA robil najmenej päť rokov, a to za podobnú odmenu. 

Inak povedané, zarábali neskutočné peniaze, ale na popis ich činnosti už by si nezasvätený človek musel vziať mapu. Hu pracovala pre Číňanov, ktorí netušili, že robí aj pre východných Nemcov, ktorí nemali poňatia o tom, že je čínskym agentom, ale vedeli, že pracuje pre CIA. Tam zase nikto netušil, že Hu robí pre Číňanov a východných Nemcov. Agenti CIA tiež nevedeli, že jej manžel robí pre východných Nemcov, ktorí mu dávajú informácie, ktorými ich má kŕmiť. Nemali tiež tušenie o tom, že ich agent všetko hovorí manželke, ktorá o tom informuje čínsku stranu, pričom to najskôr prefiltruje cez východných Nemcov. 

Takto dokázali Hu a jej manžel fungovať niekoľko rokov. Odhalil ich vlastne až pád Berlínskej steny, keď sa spravodajské zložky východonemeckých súdruhov dostali do rúk agentov na Západe.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Práca kriminalistov, ich veľké pátranie po vrahovi z lesa Belanglo, bola ukončená úspechom s horkou príchuťou. Neobjasnených vrážd, s takmer identickým spôsobom vykonania, bolo v austrálskych teritóriách za posledné dekády viac než dosť. Odohrali sa na miestach, ktoré usvedčený dobre poznal, ku ktorým mal vzťah, zodpovedal aj časový rámec zločinov. Problémom bolo, že už neexistovali potrebné dôkazy.

Sériový vrah Dennis Rader zabíjal v domoch obetí. Prišlo mu ľúto, keď polícia vyšetrovanie odložila, a tak sa radšej udal sám

Ivan Milat bol odsúdený za sedem beštiálnych vrážd a dostal sedem doživotí. Komisár Clive Small, vedúci tímu vyšetrovateľov, však nepochyboval o tom, že ich spáchal viac. „Chytili sme už hotového sériového vraha, ktorý svoje krvavé remeslo dokonalo ovládal. Nedokázali sme tie vraždy, na ktorých sa vyučil,“ zhrnul.

Rodinka na pohľadanie

Milatovci boli veľmi divná rodina. Alkoholizmus násilníckeho otca tu práve nevyvažovala prísna katolícka výchova matky a jej ničím neohraničená slepá láska k vlastným deťom. Ivan Robert Marko sa narodil ako piaty v poradí do rodiny, kde drobné krádeže vnímali ako problém len vtedy, keď sa pri nich deti nechali chytiť.

So svojimi súrodencami trávil detstvo hrou na lov a streľbou na živé zvieratá. V dospievaní sa k tomu pridali bitky, podpaľačstvo, krádeže áut, vlámania, lúpežné prepadnutia. So zákonom mali problémy všetci a neustále. V dvadsiatich rokoch mal za sebou Ivan Milat dva roky v polepšovni, rok v detenčnom stredisku (kombinácia psychiatrickej nemocnice a väznice, pozn. red.) a osemnásť mesiacov vo väzení.

Na slobode pobudne len krátko, za šoférovanie kradnutého auta bol odsúdený na dva roky nútenej práce a potom znovu, na tri roky väzenia za ďalšiu krádež. Psychologický profil ho charakterizuje ako agresívneho a výbušného psychopata s antisociálnym a predátorským správaním.

V 27 rokoch, vyzbrojený nožom, znásilnil a okradol dve stopárky. Na súd nečakal, fingoval samovraždu a utiekol na Nový Zéland. O návrat do krajiny sa pokúsil o tri roky neskôr. Vrátil sa, pretože mu zomierala matka. Z obvinenia ho vtedy vysekal právnik, ale s krádežami, prepadávaním a znásilňovaním stopárok neskončil ani potom.

Tridsiate narodeniny oslávil pokusom o znásilnenie a zavraždenie dvoch žien, ktoré cestovali stopom z Liverpoolu do Canberry. Prekvapivo za to nebol ani obvinený.

Nikto ho nevolal inak ako La Bestia. Luis Garavito má na rukách krv viac ako 200 ľudí, zameriaval sa hlavne na deti

Trestné činy páchal prakticky bez prestania, všade tam, kde sa vyskytoval. A vynikajúcu príležitosť mu k tomu dávalo aj jeho zamestnanie v Štátnej údržbe ciest. Migroval kvôli práci naprieč celou Austráliou, jeho pracoviskom boli cesty. Často na miestach, kde skôr či neskôr začnú miznúť stopári a stopárky.

Austrália? Už nikdy viac

24-ročný Paul Onions nešiel v ten deň v roku 1990 stopom prvýkrát. Z Anglicka sa vydal do Austrálie, aby cestoval, spoznával inú krajinu a zarábal si pritom na brigádach v ovocných sadoch. Aby ušetril a udržal kontakt s miestnymi, nechával sa viesť stopom. Bill, ako sa volal jeho aktuálny dobrodinec, mu sám ponúkol, že ho odvezie. V aute ale vyslal sériu otázok, ktoré Paula zneisteli: „Čaká ťa niekto v cieli? Hovoril si niekomu, že pôjdeš so mnou? A keď si bol v armáde, prešiel si tam nejakým špeciálnym výcvikom?“

Nasledovala zastávka, aby si vodič spod sedadla vytiahol laná a nôž. Na chvíľu, keď sa na neho Bill pri ďalšej zastávke na odpočívadle pokúsil vytiahnuť revolver, bol stopár pripravený. Vyskočil von, všetky svoje veci nechal vnútri a utekal k rušnej diaľnici Hume Highway. Kľučkoval, pretože na neho Bill začal strieľať. Paul Onions sa s neuveriteľným šťastím vyhol strelám a po chvíľke zmäteného pobehovania medzi šmýkajúcimi sa autami dokázal zastaviť prechádzajúce auto. Sedela v ňom vystrašená rodina Joanne Berryovej, a doslova sa vopchal dnu. Kričal pri tom: „Ten magor ma chce zabiť.“

Silno rozrušeného ho odviezli do Bowry, na policajnú stanicu, kde s ním spísali hlásenie. Nebolo sa čoho chytiť, a tak protokol z 25. januára 1990 čoskoro založili do archívu. Po adrenalínovom zážitku dal Onions zbohom stopovaniu aj Austrálii a prvým letom zamieril domov do Anglicka. O Austrálii už nechcel ani počuť. Aj napriek tomu sa v nej o tri roky neskôr preslávi.

Pátranie po sadistickej beštii

Sedem zavraždených. Stopárok či zahraničných turistov. Mladých ľudí, ktorí sa vydali na cestu za krásami Austrálie, aby tu našli smrť. Tých päť žien a dvoch mužov si niekto vyhliadol, aby ich okradol, znásilnil, mučil a zavraždil. A nakoniec ukryl v hroboch na opustených miestach štátneho lesa Belanglo.

Krvavý rébus začal v októbri 1993 riešiť komisár Clive Small a jeho Task Force Air. Tak si vtedy hovoril špeciálny tím 22 vyšetrovateľov, ktorí s ním na prípade pracovali. Výsledky ale mali veľmi malé. Podnebie a divoká austrálska fauna sa stačili postarať o to, že z pozostatkov tiel nájdených v lese už veľa nezostalo.

Nezáleží mi na tom, či si zaslúžia žiť alebo nie. Sériový vrah Yang Xinhai znásilňoval a lopatou zabíjal desiatky ľudí

O to desivejšie bolo vykreslenie ich smrti, ako ho opisovali patológovia. Hlboké zárezy na kostiach spôsobené nožom, početné smrtiace strelné poranenia, fraktúry lebečných kostí. Asi najhoršie na tom bolo poradie zranení. Zdá sa, že páchatelia najskôr niekoľkými rezmi veľkým nožom narušili obeti nervy na chrbtici. Tým ich úplne paralyzovali. A pri plnom vedomí, znehybnených, ich ďalej mučili. Hodiny znásilňovania, pomalé odrezávanie mäsa z končatín, škrtenie, bodanie, údery kameňom či palicou.

Záznamy číreho sadizmu umocňoval aj kontext miesta činu. Zdalo sa pravdepodobné, vo väčšine prípadov išlo totiž o dvojice, že páchatelia narušením chrbtice znehybnili len jednu z obetí. A nechali ich pozerať sa. Napríklad na to, ako si z druhej po brutálnom znásilnení urobili cvičný terč pre streľbu.

Lebka s desiatimi strelnými ranami alebo zvyšky pätnásť až viac bodných rán v hrudníku boli dôkazom úplne nevysvetliteľného násilia. Súdni znalci dodávali, že pre túto sadistickú tyraniu boli využité rôzne zbrane a nástroje. Všetky vraždy ale spájali paralyzujúce zárezy na chrbtici a charakter obetí. Boli nimi bezbranní cestovatelia prepravujúci sa stopom. Kauzy sa podobali aj oddeleným uložením pozostatkov a miestom činu, bol ním les Belanglo.

ivan Milat zomrel vo veku 74 rokov

Captain/X

Anglická stopa

Sériový vrah v regióne pôsobil najmenej tri roky. Nezanechával stopy ani svedkov. Len zmučené telá svojich obetí. A nezdalo sa, že by pátracia relácia v televízii alebo vyhlásenie odmeny vo výške pol milióna austrálskych dolárov niekam viedli. Počas vyšetrovania bola v Austrálii vôbec prvýkrát vo väčšej miere nasadená počítačová technika, ktorá na základe psychologických profilov zúžila okruh podozrivých z prvotných 2 800 na 230. Lenže prácu policajtov neuľahčovalo ani to, že nebolo celkom zrejmé, či sa hľadá jeden páchateľ alebo dvaja sadistickí vrahovia pracujúci spoločne.

Medzi stovkami telefonátov s tipmi, ktoré vtedy ľudia z Task Force Air prijali, nezapadol hovor z Anglicka. Mladík, ktorý pred tromi rokmi len o vlások unikol lúpežnému prepadnutiu a pravdepodobne aj smrti, Paul Onions, sledoval správy a o veľkom austrálskom pátraní sa dozvedel. Volal preto, že sa jeho zážitok s vodičom Billom odohral pri diaľnici práve necelý kilometer od spomínaného lesa. A túto stopu nenechal komisár Small vychladnúť.

Onions sa vtedy ešte raz, na náklady policajného zboru, do Austrálie vydal. A z katalógu fotografií 32 podozrivých tvárí neomylne identifikoval svojho vodiča Billa. Polícia ho pozná veľmi dobre, ale pod iným menom. 50-ročný plešatý muž s nezabudnuteľnými fúzmi je Ivan Robert Marko Milat.

Sériový vrah Pičuškin miloval šach, a tak chcel zabiť 64 ľudí. Do splnenia brutálneho plánu mu chýbali tri obete

Neuspokojujúce rozuzlenie

Svedectvo z Anglicka stačí na to, aby bol Milat zadržaný. Je to spojené s nemalými manévrami, pretože kriminálnik má niekoľko zbraní. Vďaka asistencii policajného vyjednávača to ale prebehne bez prestrelky. Prehliadka Milatovho domu, a následne obydlia jeho bratov a sestier, potom vydalo celý rad dôkazov. Drobností a osobných vecí zavraždených stopárok.

Zbrane, ktoré mal Milat vo vlastníctve, typovo zodpovedali tým, ktoré používal vrah z lesa. Svedkovia, na súde sa ich vystriedalo 145, potom detaily príbehu dokreslili. Videli napríklad Milata zachádzať autom do lesa spolu s nejakými pasažiermi. Išlo síce o nepriame dôkazy, ale bolo ich také množstvo, že to najvyššiemu súdu v Sydney stačilo. Milat dostal sedem doživotí, k tomu šesť rokov navyše za lúpežné prepadnutie Paula. Prípad bol uzavretý.

Komisára Smalla to ale neuspokojilo. Všetky otázniky pre neho rozsudok nevyriešil. Všetky zločiny nepotrestal. Zmiznutie ľudí sa evidovalo na mnohých iných miestach krajiny, telá boli nájdené pohodené v divočine, so stopami nožom prerušenej chrbtice. Často práve na miestach, kde práve usvedčený vrah pracoval na oprave ciest. Dôkazy, samozrejme, chýbali. A Ivan Milat, ktorý 27. októbra 2019 zomrel vo veku 74 rokov vo väzenskej nemocnici na rakovinu pažeráka, sa k žiadnemu zločinu nikdy nepriznal.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Patria mužovi, ktorý si necháva čistiť topánky, a človeku, ktorý ich čistí. Podľa niektorých teoretikov namiesto čističa topánok postával dotyčný pri pumpe. To ale vyvracia takmer identická fotografia, ktorú Daguerre zachytil neskôr v ten istý deň okolo poludnia. Sú na nej vidieť krabice na leštidlá. 

Niektoré štúdie tiež uvádzajú, že sa na fotografii objavujú ďalšie postavy. Dieťa so psom na opačnej strane ulice alebo osoba vykúkajúca z okna bielej budovy v popredí snímky. Ostatní, ktorí sa na ulici pohybovali, v histórii zmizli. Podobne ako v iných prípadoch ranej fotografie za to môže expozičný čas, ktorý sa v tomto prípade činil okolo desiatich minút. 

PRÍBEH Zachytila dramatickú záchranu vodiča havarovaného kamióna. Ako prvá žena získala Pulitzerovu cenu

Hoci v porovnaní s dneškom ide o nepredstaviteľne dlhú dobu, fotografia Pohľad z okna v Le Gras od Josepha Nièpca z roku 1826, považovaná za prvú histórii, sa exponovala približne osem hodín. Daguerre s Nièpcom spolupracoval a po jeho smrti v zdokonaľovaní fotografickej metódy pokračoval, pokým nevyvinul svoj vlastný proces. 

Zrkadlovo otočená a nie je možné ju klonovať

V tejto metóde sa obraz zaznamenával na vysoko leštenej doske zo striebra alebo silno postriebrenej medi. Doska s rozmermi približne 17 x 22 centimetrov sa vložila do zvláštnej skrinky nad misku s krištáľmi jódu. Tá postupne zožltla a nakoniec zmodrala. Dageurrotypista ju musel potme založiť do dreveného puzdra a v ňom zasunúť do camery obscury (temnej komory). 

Osvietenie trvalo podľa intenzity svetla od niekoľkých minút po niekoľko hodín. Exponovaná doska potom bola v temnote prenesená do ďalšej skrinky, kde ňu pôsobili ortuťové pary, ktoré na osvetlených miestach vytvorili so striebrom zliatinu mliečne bielej farby. Snímok vzniknutý expozíciou dosky bol veľmi chúlostivý a nebolo možné z neho vytvárať kópie. 

Dageurrov vynález vyvolal senzáciu a ihneď začali vznikať nové portrétne ateliéry, ktoré metódu obrázkov na kovovej podložke používali. Proces ale mal aj radu nevýhod. Bol drahý a náročný, pri výrobe navyše hrozila otrava ortuťovými parami. Obraz bol zrkadlovo prevrátený a dlhá doba expozície bola veľmi nepohodlná pre zobrazované postavy, ktoré sa po celú dobu expozície nemohli ani pohnúť. 

Výhody dageurretypie ilustruje fotografia parížskeho bulváru. Na snímke je vidieť oveľa viac detailov než na skorších fotografiách. Zreteľne sa ukazujú sklá v oknách a ostré rohy budov v prednej časti fotografie. Objekty už nie sú rozmazané, ale jasne definované a oddelené.

Boulevard du Temle bol v tej dobe známy ako „bulvár zločinu“ kvôli vraždám, ktoré sa po večeroch odohrávali v desiatkach divadiel. Sám autor fotografie v jednom z nich pracoval ako scénograf. Fotografiu zachytil zo svojho bytu, odkiaľ mal na rušnú ulicu skvelý výhľad. 

Daguerre bol vyučený maliar divadelných dekorácií. Najskôr asistoval parižskému maliarovi panorám a pracoval ako scénograf v parížskych divadlách. Zaujímal sa o kontrast svetla a tieňa, ktorý podrobne rozvinul vo svojich dielach. Dioramatá boli rafinované maľby na niekoľkých tenkých plátnach umiestnených za sebou. 

Louis Jacques Mandé Daguerre

Jean-baptiste Sabatier-blot/Wikipedia

Dar Francúzska svetu

Vynález daguerrotypie bol členom franúzskej Akadémie vied oficiálne predstavený v pondelok 19. augusta 1839. Tento deň sa slaví ako Svetový deň fotografie. Franúczska vláda vtedy všetky práva na fotografický proces od Daguerra odkúpila výmenou za doživotnú rentu pre neho a pre Nièpcovho syna a dala ich voľne k dispozícii ako dar Francúzska svetu. 

Daguerre bol za svoj úspech menovaný dôstojníkom Čestnej légie a sľúbil, že zverejní aj všetky budúce vylepšenia fotografickej metódy. Francúzsko fotografiou obdarovala celý svet okrem Veľkej Británie, kde si fotograf nechal v zastúpení svoj objav patentovať. Jediný, kto mohol v krajine metódu voľne používať, bol Daguerrov študent. 

Proces daguerrotypie sa vedec ešte pokúšal zdokonaliť, ale nebol schopný konkurovať rade vylepšení, ktoré vymysleli iní, ako napríklad britský fyzik William Henry Fox Talbot. V roku 1840 Daguerre opustil Paríž a usadil sa v neďalekej dedinke Bry-sur-Marne. Tam v experimentoch s fotografiou pokračoval. 

V dedine v júli 1851 Daguerre zomrel a nachádza sa tam jeho hrob. Jeden z priekopníkov a otcov fotografie je dnes jedným z 72 významných mužov, ktorých meno je zapísané na Eiffelovej veži v Paríži. 

Studňa, nebytový priestor či Pentagon. Pozreli sme sa na aktuálnu ponuku najlacnejších bytov v Bratislave

Dom má plochu 1 200 metrov štvorcových. V roku 2016 bola dokončená päťročná rekonštrukcia od francúzskej architektky Odile Decqovej. Dom ponúka okrem 29 izieb aj množstvo rôznych bazénikov a vodopádov v rozľahlom upravenom areáli.  Súčasťou je aj amfiteáter pod holým nebom s 500 miestami na sedenie.

Módne prehliadky aj večierky hviezd

Stavba paláca bola začatá v roku 1975, ale dokončená až v roku 1989. Obrovské sídlo s nádhernými výhľadmi na more bolo použité aj na natáčanie filmu Absolutely Fabulous: The Movie, ktorý mal premiéru v roku 2016. Najdrahšia nehnuteľnosť v Európe je známa organizovaním módnych prehliadok aj večierkov hviezd.

„Zabudnite na ostré uhly a rohy a predstavte si dom s prirodzenými oblými tvarmi,“ radil architekt Antti Lovag. V marci 2017 bola budova ponúknutá na predaj s požadovanou cenou 350 miliónov eur, ale vtedy nenašla kupca. A tak sa prenajímala za 33 200 dolárov na deň.

Všetko je zmyselné

Palác má 29 izieb, 11 kúpeľní a desať spální. Architekt Antti Lovag nenávidel rovné línie, označoval ich ako „agresiu proti prírode“. O oblých tvaroch domu aj vybavenia sa Pierre Cardin vyjadroval ako o „telesných krivkách ženy, všetko je zmyselné“.

Domy za euro už aj vo Francúzsku. Aj s rekonštrukciou ťa budú stáť menej ako garáž v Bratislave

Izby vyzdobila rada popredných umelcov. Cieľom architekta Antti Lovaga bolo zharmonizovať človeka s prírodou a architektúrou. Všetko od podlahy až po strop, z interiéru do exteriéru, tvoria okrúhle formy.

Ku komplexu patrí aj bazén a vodné nádrže s kaskádami. Palais Bulles v tvare ružových bublín je v Théoule-sur-Mer, na Azúrovom pobreží južného Francúzska neďaleko mesta Cannes.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

• Augustin Heřman bol prvý Čech trvalo usadený v Amerike.
• Zbohatol ako obchodník s tabakom, ale venoval sa aj pirátstvu.
• Spolupracoval s legendárnym Henrym Morganom.
• Nakreslil mapu Marylandu a Virgínie, ktorú používali 200 rokov.

V minulosti mnoho Slovákov a Čechov smerovalo za vidinou lepších zajtrajškov za veľkú mláku do Spojených štátov. Nový svet ponúkal množstvo príležitostí, a preto našu krajinu opúšťali hlavne drotári a baníci, ktorí sa vedeli v krajine rýchlo uplatiť aj bez toho, aby ovládali jazyk. 

Úplne prvým Slovákom, ktorý vstúpil na americký kontinent, bol podľa všetkého Štefan Parmenius Štítnický. Ten v roku 1583 odplával z Anglicka spolu s expedíciou Lorda Humphreya Gilberta, ktorá mala za úlohu objavovať nové svety pre kráľovnú. Jedným z najznámejších Slovákov v USA bol napríklad aj Samuel Figuli, rodák z Klenovca bojoval po boku Lincolna, mal tabakovú plantáž a cestoval na severný pól. 

Priťahoval dobrodruhov aj nacistov. Svätý grál je najhľadanejším artefaktom sveta, je však skutočný?

Ani naši západní bratia však nemajú núdzu o neuveriteľné príbehy ľudí, ktorí sa vydali do nového sveta a podarilo sa im tam uspieť. Augustin Heřman bol totiž pirátom, úspešným podnikateľom, otrokárom, vážnou osobnosťou a kartografom, ktorý sa výrazne zapísal do histórie New Yorku v časoch, keď mal ešte úplne iný názov. Poďme však postupne.

Útek do Holandska

Existuje hneď niekoľko verzií jeho pôvodu, no tou najpravdepodobnejšou je, že sa narodil pred rokom 1621 v Mšeně na Kokořínsku (približne 70 kilometrov od Prahy) ako syn evanjelického kňaza Abrahama Heřmana. Rodičia boli nútení opustiť zem po udalostiach na Bielej hore, kedy vstúpilo do platnosti naradenie o výlučnom katolíckom vyznaní.

Pamätná tabuľa v jeho rodnom meste

Wikipedia/barocco/

Nenamierili si to však do Spojených štátov, ale len do Holandska. V amsterdame sa Augustin vyučil za zememerača a kartografa. Historické záznamy neuvádzajú, kedy sa prvýkrát vydal na cestu cez veľkú mláku, no s istotou vieme, že v roku 1644 pôsobil ako agent obchodného domu v Novom Amsterdame, meste, ktoré sa neskôr premenovalo na New York. Keďže tu našiel trvalé útočisko, je preukázateľne prvým Čechom, ktorý sa na tomto kontinente usadil.

Kariéra v novom svete

Jeho podnikanie spočívalo v nákupe kožušín a tabaku. Nie vždy však všetko robil čestne. Dostal sa totiž pred súd, kde musel vysvetľovať zničené balíky bobrích koží, ale aj nezaplatené zásielky vína. Zrejme sa však poučil a postupne sa vypracoval na svojho času najväčšieho exportéra tabaku v Novom svete. Samozrejme, ak chcel tabak, potreboval plantáže a k nim aj otrokov, čo bolo v tom čase úplne bežné.

Stručná história salemských procesov s čarodejnicami. Desiatky ľudí zomreli len kvôli poverčivosti

V dnešnom New Yorku vlastnil až tri nehnuteľnosti a vypracoval sa na váženého biznismena. Dokonca sa stal členom najvyššej rady guvernéra, s ktorým obchodoval až do momentu, kým ich nerozhádali početné konflikty. Ani to mu nezabránilo expandovať a dovážať tovar až do Európy.

Pirát z Karibiku

Okrem obchodovania sa však dal aj na pirátstvo. V roku 1649 si kúpil veľmi populárnu loď La Grace a vydal sa prepadávať španielske lode v Karibiku. Jeho najväčším úspechom bolo bezpochyby prepadnutie pri brehoch Guatemaly, kde sa mu podarilo zajať dve plne naložené španielske lode.

Okrem iného sa plavil aj s legendárnym pirátom Henrym Morganom. Ten sa okrem lúpenia stal známy hlavne tým, že sa mu úspešne podarilo prepiť až na smrť. Že ti je jeho meno povedomé? Je to presne ten kapitán, ktorý na teba hľadí v uličke s alkoholom v každom obchode.

Augustin Heřman

Wikipedia/appletons‘ Cyclopædia Of American Biography/

Zbesilé brázdenie morí však trvalo iba do roku 1952, kedy vyhlásil úpadok a dostal sa aj do väzenia pre dlžníkov. Medzitým sa stihol ešte v roku 1952 oženiť s dcérou holandských prisťahovalcov Jannetje Máriou Varleth. S ňou mal päť detí (synov Ephraima, Caspera a dcéry Annu, Judith a Francinu). Manželka však v roku 1665 zomrela a on sa tak oženil s Mary Catherine Wardovou z Marylandu.

Kvalitná práca priniesla veľkú odmenu

Počas holandsko-anglickej vojny si vybral anglickú stranu, no ešte predtým musel utiecť z Nového Amsterdamu. Tam mu už stihli zabaviť niektoré nehnuteľnosti a pri zatýkaní predstieral šialenstvo, aby potom na koni preskočil hradby a vydal sa do bezpečia. V roku 1970 vytvoril pre Cecila Calverta, lorda z Baltimoru, prvú a mimoriadne kvalitnú mapu Virgínie a Marylandu. Na mapu dokreslil aj svoj portrét s menom „Augustine Herrman Bohemian“.

Mapa od Augustina Heřmana

Wikipedia/jarda 75/

Mapa bola taká presná, že sa používala dvesto rokov, pričom aj 70 rokov po prvom vytlačení bola považovaná za najdetailnejšiu mapu oblasti. Taká poctivá práca nezostala bez odmeny a Heřman sa mohol radovať s množstva pozemkov, ktoré nazval Bohemia Manor (České panstvo).

Pre zaujímavosť, keď v roku 1992 vo Viedni našli pracovníci Rakúskej národnej knižnice jedno z vôbec prvých zobrazení Nového Amsterdamu datované do roku 1650, hádaj kto bol jej autorom? Presne tak, Augustin Heřman, skutočný pirát z Karibiku, ktorému v žilách kolovala česká krv.