Švédi chceli expandovať
Po skončení druhej svetovej vojny sa potrebovala Európa diplomaticky aj ekonomicky postaviť na nohy. V tomto smere sa celkom dobre darilo výrobcom automobilov, ktorí sa rýchlo dokázali preorientovať z armádnych vozidiel na komerčné.
Tak na tom bolo aj švédske Volvo, ktoré si dávalo za cieľ vyvážať čo najviac áut do zahraničia. Spoľahlivosť vozidiel značky sa postarala o to, že na švédskych autách sa vozili ľudia vo Veľkej Británii, Francúzsku, Portugalsku, USA, Kanade, Rusku či Japonsku.
A Švédi chceli expandovať aj do Severnej Kórey. Začiatkom 70. rokov preto exportné spoločnosti podpísali obrovské obchodné zmluvy a do krajiny dodali tony priemyselného vybavenia na čele s ťažkými banskými strojmi za vyše 70 miliónov dolárov.
„V tom čase na tom [Severná Kórea] nebola až tak zle,“ vysvetľuje Jonathan D. Pollack, vedúci pracovník Brookings Institution. „Po kórejskej vojne bola ich ekonomika prestavaná, stal sa z nej fungujúci priemyselný štát, stále veľmi závislý od pomoci - ale za daných okolností to nevyzeralo ako zlá stávka.“
Najlepšie diplomatické vzťahy
Z pohľadu exportérov sa v rozvíjajúcej severokórejskej ekonomike dali zarobiť peniaze. Švédi dokonca investovali toľko, že ministerstvo zahraničných vecí bolo povzbudené vyslať do krajiny diplomata. A tak sa v roku 1975 stalo Švédsko prvou západnou krajinou, ktorá zriadila v Pchjongjangu veľvyslanectvo.
Tu na scénu prichádza aj ďalšia osoba. „Spýtali sa ma, či by som nechcel otvoriť ambasádu v Severnej Kórei,“ hovorí Erik Cornell, skúsený švédsky diplomat. „A ja som povedal: Áno.“
Obchodné zmluvy podpísané pred otvorením veľvyslanectva okrem iného stanovovali aj nákup rovnej tisícky vozidiel Volvo 144. Severokórejci chceli pevný dizajn, európsky vzhľad a povestnú spoľahlivosť. Krabicové sedany vyrábané do roku 1974 všetko spĺňali.
Spoľahlivé auto
Pod názvom 144 sa skrývalo - 1. svojho druhu, 4-valcový motor a 4 dvere. Auto malo v 70. rokoch taký úspech, že sa nakoniec vyrábalo v Belgicku, Kanade, Austrálii, Malajzii aj Južnej Afrike. Automobilka v dobrej viere zákazku splnila a počas rokov 1972 a 73 aj dodala. Vtedy však ešte nikto netušil, že Severná Kórea nikdy nemala v pláne za autá skutočne zaplatiť.
Krajina bola v tom čase pod nadvládou Kim Il-songa a autá sa rozdali ľuďom, ktorí boli blízko k predstaviteľom krajiny. Svojim spôsobom sa stali znakom dobrého priateľstva s autoritármi. Boli výstavnou skriňou prázdnych ciest.
Krátko po tom, čo Cornell otvoril veľvyslanectvo v Pchjongjangu, sa obchod krajiny so Západom náhle zastavil. Severná Kórea neplatila za tovar, ktorý doviezla. Platobné termíny plynuli, dlhy a úroky narastali a bolo jasné, že Severná Kórea si nemôže dovoliť všetky svoje investície.
Krajina precenila svoje priemyselné kapacity, napísal Cornell vo svojich memoároch z roku 2002 Severná Kórea za komunizmu: Správa vyslanca do raja. Krajina bola presvedčená, že dobieha rozvinuté priemyselné krajiny. Podľa Cornella však Severná Kórea nevedela, ako podnikať mimo komunistického bloku. Jej ekonomika mala problémy.
Dlh dodnes rastie
Podľa neho bolo továrenské vybavenie ponechané zhrdzavieť v severokórejských skladoch. A to ani nehovoríme o tom, že ani polstoročia od dodania tisícky áut zostáva účet nezaplatený.
Švédsko a Volvo nikdy neočakávali, že Severná Kórea nesplní svoj sľub. Preto čakali na peniaze. Pôvodných 110 miliónov eur si začali pýtať až v roku 1976 a vážne to začali riešiť až o niekoľko rokov neskôr. Treba však povedať, že švédska vláda z verejných zdrojov uhradila aspoň sumu priamo pre automobilku Volvo.
Podľa Švédskej agentúry pre exportné úvery, ktorá platby poistila, dlh Severnej Kórey voči Švédsku v priebehu rokov narástol na masívnych 334 miliónov eur. Švédsko stále dvakrát ročne posiela Pchjongjangu upomienky, no Severná Kórea nikdy nepotvrdila svoju časť dohody.