Keď sme sa zoznámili, bývala som s mamou a dvomi mladšími súrodencami, Julo zase v dome s rodičmi a babkou, ktorá zriedka vychádzala von, takže o nejakom spoločnom súkromí nemohlo byť ani reči. Aj preto Julo navrhol týždenný výlet na južnú Moravu. Izbu sme mali rezervovanú do šiestej večer a obaja sme sa veľmi tešili na prvú spoločnú noc. Julo si požičal od otca auto a ráno sme vyštartovali. Jazda do Bratislavy, ktorá bola po ceste, bola pokojná, a tak sme si tam urobili pauzu a trochu sa prešli. Keď sme však pokračovali ďalej, zasekli sme sa v nekonečnom rade áut. Na ceste sa pracovalo, takže doprava bola niekoľkokrát odklonená a ďalšie meškanie sme nabrali pre hromadnú dopravnú nehodu. Do Mikulova sme prišli až pred siedmou večer. Do penziónu sme nemali ako zavolať, mobil sme nemali, vtedy to nebola lacná záležitosť. „Bohužiaľ, rezervácia platila len do šiestej, ubytovali sme iných hostí,“ vyhlásil recepčný, keď sme konečne dorazili. Ako na potvoru sme ani v ďalších ubytovacích zariadeniach nezohnali nič v našich finančných možnostiach. „Nezostáva iné, len prespať v aute,“ vyhlásil neromanticky Julo a mne bolo do plaču. Takto som si teda našu prvú noc nepredstavovala. „Neboj sa, zajtra určite niečo nájdeme,“ utešoval ma.
Vyzeralo to na ďalšiu noc v aute
Od rána sme obchádzali okolité mestečká a dediny, no dostupný nocľah sme hľadali márne. Namiesto voľnej postele sme dostali niekoľko nevyžiadaných rád. Vraj sa v dovolenkovej sezóne nemáme čudovať a nabudúce na ubytovanie myslieť dopredu. Skrátka, vyzeralo to na ďalšiu noc v aute. Tu už však nešlo ani o romantiku, ale o zdravie. Cítila som každú kosť v tele a prievan v uchu. V jednom mestečku sme si teda zašli zlepšiť náladu do reštaurácie a Julo sa len tak medzi rečou spýtal čašníka, či nevie o nejakom voľnom nocľahu. „Čoby nie... Viem,“ vyhŕklo z neho a ja som na moment uverila, že sa konečne začne náš romantický výlet, tak ako sme si ho naplánovali. „Braček robí správcu ubytovne pre športovcov, konajú sa tu rôzne športové sústredenia. Spýtam sa, či má ešte voľné lôžka,“ pokračoval. Neznelo to úplne romanticky, ale v duchu som aj zajasala. Už len vidina noci strávenej v posteli mi zlepšila náladu. „Máte šťastie, brat vás ubytuje,“ oznámil nám skôr, než sme stihli dojesť. Rýchlo sme zaplatili a hnali sa tam, kam nás poslal. Toto ubytovanie nám skrátka už nikto nevyfúkne pred nosom.
Romantika ako zo zlej komédie
Správca nás už čakal. „Nie je to síce nijaký komfort, ale vždy lepšie, než nocovať v aute,“ privítal nás a ukázal, kam máme ísť. Mal pravdu. Ku komfortu to malo ďaleko, navyše uprostred dlhej chodby visela ceduľka so šípkami. Ženy vpravo, muži vľavo. Takže oddelené spanie... Vidina vášnivej noci sa zasa vyparila. Spala som na poschodovej posteli v izbe s troma dievčatami, Julo so štyrmi chlapcami na rozkladacom ležadle... Skrátka romantika ako zo zlej komédie. „To hádam ani nie je možné,“ jedoval sa už aj Julo a namiesto na ochutnávku do vínnej pivničky, ktorú sme mali v pláne, ma ťahal hľadať novú strechu nad hlavou na ďalšiu noc. Nakoniec sa nám nečakane podarilo nemožné. Dostali sme izbu. Spoločnú a bez ďalších spolunocľažníkov. Že by sme predsa len konečne prešli od bozkov ďalej... Zrejme to tak mal Julo aj v pláne, ale ešte predtým ma chcel prekvapiť.
Zistili sme, koľko toho náš vzťah vydrží
„Mám pre teba darček, miláčik,“ vyhlásil blažene v aute. „Uvidíš!“ naštartoval a zamieril von z mesta. Nechápala som, keď sme však zastali pri obrovskej lúke, na ktorej stálo malé lietadlo, začala som tušiť. „Nie, ja nechcem, toto nie!“ kričala som, akoby sa ma chystal z toho lietadla vyhodiť bez padáka. Mám však hrozný strach z výšok. Pred Julom som o tom nikdy nehovorila, nebol na to dôvod, a tak si myslel, že ma príjemne prekvapí. Nakoniec som sa teda predsa len dala prehovoriť a do lietadla neochotne vliezla, veď to určite nebola lacná záležitosť. Od strachu som však krásny výhľad nevnímala. Žalúdok som mala ako na vode, zle mi z toho stresového zážitku bolo ešte aj v noci. Takže sa nijaká vášeň zase nekonala. „Ak aj na dnešok plánuješ nejaký adrenalín, tak sme spolu skončili!“ pohrozila som Julovi pri raňajkách. Nič také sa však už nestalo. Ešte pár dní sme si užívali krásny kút susednej krajiny a zistili, koľko toho náš vzťah vydrží. Takže sme si spokojne mohli o nejaký čas sľúbiť lásku v dobrom aj v zlom. A tento rok oslávime už dvadsaťpäť rokov pekného manželstva.
ZLATA, 46 ROKOV