Pred šiestimi mesiacmi som zistila, že som tehotná. Nečakane. Priznám sa, že namiesto radosti som sa zľakla. Náš vzťah bol totiž ešte len na začiatku. Viac sme sa spoznávali, ako milovali. Napriek tomu budúci otec na tú správu reagoval ako z romantického filmu – požiadal ma o ruku. Rozplakala som sa, prikývla, ale úprimne, nebolo to len dojatím. Je síce úžasný a romantický partner, ale bojím sa, či dokáže byť dobrým otcom. Jedno dieťa už totiž má, ale vída ho minimálne. Oženil sa krátko po vysokej škole, manželku spoznal na praxi v nemocnici, kde nastúpil ako budúci lekár a ona ako onkologická pacientka, ktorá bojovala o život a vybojovala si ho. Vždy bol romantik, takže keď jej oznámili, že je zdravá, zasnúbili sa, zobrali a vzápätí čakali svoju prvú ratolesť. Lenže s tehotenstvom začal rásť aj nový nádor v jej tele. Rozhodla sa dieťa donosiť, a hoci sa potom pustila zo všetkých síl do boja s chorobou, ich syn mal presne dva roky, keď ho prehrala. O malého sa v podstate celý ten čas starali svokrovci, aby on mohol byť s ich dcérou. A on to z bolesti po jej smrti nechal tak. Zahrabal sa do roboty a najskôr bol víkendovým otcom, a potom ani tým. Svokrovci sa aj s vnukom odsťahovali do Čiech, odkiaľ svokor pochádzal, a jediný kontakt, ktorý mu so synom zostal, sú teda alimenty. Keď som sa ho pýtala, ako sa mohol vzdať dieťaťa, vyhŕkli mu slzy, ale namiesto odpovede len mávol rukou: „Neviem, či sa to dá vysvetliť...“
Neviem, či dokáže byť otcom
Je to už pätnásť rokov... Viem, že je to zodpovedný chlap, veď aj teraz urobil, čo sa patrí. Ani sekundu neváhal, či budeme rodina. Zariadil hypotéku, predáva svoj staromládenecký byt a kupuje dom. Chce, aby sme mali pohodlie. Ale stále sa to týka len nás dvoch. Ukazuje mi plány, kde nechá urobiť saunu a kde sa zmestí bazén, ale ešte ani raz nespomenul, kde bude detská izba... Je to preňho citlivá téma? Bolí ho rozmýšľať nad otcovstvom, alebo to nedokáže? Vlastne ani neviem povedať, či sa na naše dieťa teší. Aj keď so mnou bol na ultrazvuku, nevšimla som si žiadnu emóciu, ak nerátam, že ma nakoniec pohladkal po ruke a spokojne skonštatoval, že „fetus“ sa vyvíja ukážkovo. Nemám sedemnásť, dokázala by som to brať ako profesionálnu deformáciu lekára. Dokonca každú vec súvisiacu s jeho otcovstvom by som dokázala možno aj pochopiť. Keby bola jediná. Ale všetky dokopy ma ničia. Upokojujem sa tým, že nemá význam báť sa dopredu a môj muž sa zmení, keď náš malý príde na svet. Ale keď ho vidím – bojím sa tomu veriť...
Odborníčka radí:
Manžel potrebuje pochopenie
Aj keď sa tehotenstva zľakla, jej muž urobil všetko, aby sa báť nemusela. Od prvej chvíle jej dával najavo, že naň nebude sama. Je podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej naozaj problém, že to nerobí s takými emóciami, ako čakala?
Veronika porovnáva neporovnateľné situácie. Jej muž prešiel v prvom manželstve veľkou záťažou. Záležitosti vyriešil svojím spôsobom, aby našiel silu žiť, dokonca budovať nový vzťah. Svojím málo emočným správaním prejavuje, že sa s osobnými stratami z minulosti ešte stále vyrovnáva. Akoby sa učil nanovo žiť. Rodičovstvo je preňho citlivá téma. Aktuálna realita, skutočnosť, že bude otcom, ho núti konfrontovať sa so sebou samým. Zachováva si odstup, je možné, že sa postupne pripravuje na úlohu otca a aj sa s ňou zžije. Je dôležité, aby Veronika nepodľahla domnienkam, že manžel nebude dobrý otec. Naopak, mala by sa pokúsiť budovať spoločné rodičovské postoje. Povzbudiť, samozrejme, bez kritiky a výčitiek.