Roztvárajúce sa príjmové nerovnosti medzi bohatými a chudobnými sú podľa Svetového ekonomického fóra jedným z najväčších celosvetových rizík v nasledujúcich rokoch. Kritika takéhoto vývoja je často adresovaná kapitalizmu a voľnému trhu. V skutočnosti za to môžu predovšetkým kroky politikov, regulácie a štátne zásahy. Snaha o zníženie príjmových nerovností cez viac prerozdeľovania je deštruktívna.
Je všeobecne známe, že príjmová a majetková nerovnosť vo väčšine sveta rapídne rastie. Tento trend sa zrýchľoval podľa OECD na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia. Za ostatnú dekádu sa rozťahovali nožnice dokonca aj v tradične rovnostárskejších štátoch ako Švédsko či Dánsko. Štatistiky Svetovej banky za obdobie rokov 1988 – 2008 hovoria, že kým jedno percento najbohatších zvýšilo svoj príjem o 60 percent, u „dolných“ piatich percent nerástol vôbec. Zdvihnutým ukazovákom je fakt, najväčšia ekonomika sveta, USA, za ostatných 40 rokov narástla štvornásobne, no profitovala z toho len úzka skupina najbohatších. Priemerný príjem v krajine po očistení o infláciu vôbec nerástol, práve naopak. Typický Američan so strednou školou zarába podľa nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglitza až o 40 percent menej ako pred štyrmi dekádami. Podobné štatistky by sa dali nájsť v mnohých iných vyspelých krajinách.
Vyvolených 85 boháčov
Štúdia organizácie Oxfam nedávno odhalila, že 85 najväčších boháčov vlastní taký majetok ako 3,5 miliardy najchudobnejších, čo je polovica svetovej populácie. Jedno percento najbohatších ľudí má spolu majetok v hodnote 110 biliónov dolárov, čo je asi 65-krát viac, ako vlastní chudobnejšia polovica ľudstva. Nerovnomerné rozdelenie bohatstva podčiarkujú čísla z Global Wealth Report 2013 Credit Suisse. Ukázali, že 3,2 miliardy najchudobnejších dospelých ľudí vlastní len tri percentná svetového bohatstva. A viac ako štyri z každých 10 dolárov celosvetových aktív kontroluje 32-miliónová skupina najmajetnejších, hoci sa na dospelej populácii sveta podieľa len 0,7 percenta. Podľa Wealth- X and UBS Billionare Census 2013 sa počet dolárových miliardárov od roku 2009 zvýšil o 60 percent na 2 170 pri zdvojnásobení ich majetku. Chudobní a stredná trieda spoločnosti sa nemôžu takýmto zbohatnutím ani zďaleka pochváliť.
Kapitalizmus za to nemôže
Za takýto vývoj je často vinený v západnom svete dominujúci ekonomický systém označovaný ako kapitalizmus, deregulácia a priveľa slobody. Ide o neférovú kritiku. Problémom kapitalizmu 21. storočia je totiž príliš málo slobody, nie príliš veľa. V dnešných časoch štátne chápadlá čoraz viac zasahujú do mnohých oblastí bežného života vrátane ekonomiky. Masívne a rastúce prerozdeľovanie zdrojov, regulácia obmedzujúca konkurenciu pre stanovovanie bariér vstupu na trhy či úradnícka byrokracia a presun daňovej záťaže na strednú vrstvu sú brzdou rozvoja. Umelo sú nad vodou udržiavané neživotaschopné biznisy, ktoré by neprežili bez príživníctva na štátnych peniazoch a pomoci od tlačenia peňazí centrálnymi bankami. Spôsobuje to neefektívnu alokáciu zdrojov, ktoré následne chýbajú v produktívnejších oblastiach.
Trh deformujú spriaznení politici
Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Edmund Phelps tvrdí, že z toho profitujú najmä tí, ktorí stoja na „správnej strane“ barikády a dostávajú štátnu pomoc vo „verejnom záujme“ na úkor všetkých ostatných. Ide najmä o najbohatších, ktorí majú najväčší vplyv na politikov, čo podkopávajú demokratické procesy. Prostredníctvom nich si vybavili legislatívu, ktorá im vyhovuje, no spoločnosti ako celku škodí. Takýto hospodársky poriadok, vzdialený od pravej podstaty kapitalizmu, je dôvodom spomaľovania ekonomického rastu, prerozdeľovania bohatstva a rastu nerovností, ktoré môžu mať devastujúce makroekonomické a sociologické dosahy. Preto sa im venuje čoraz väčšia pozornosť a boli aj jednou z ústredných tém tohtoročného výročného zasadnutia Svetového ekonomického fóra v Davose. Riešiť túto otázku vyzýva tiež pápež František.
Rovnosť spoločnosť zdeformuje
Častými návrhmi sú netrhové kroky v podobe rastu prerozdeľovania a rastu zdanenia bohatých. Vytvárať rovnostársku spoločnosť je však deštruktívne. To, čo nadobudne jeden človek bez práce, musí odpracovať niekto iný, ktorého odmena by tak bola krátená. Teda jednému sa môže pridať len vtedy, keď sa druhému zoberie. Je to neférové. Motivovalo by to k tomu, aby časť spoločnosti nerobila nič alebo robila výrazne pod svoje možnosti, lebo vie, že sa o ňu ostatní postarajú. Po tom, čo by tí usilovnejší a schopnejší zistili, že pracujú vo veľkej miere na ostatných, zostali by demotivovaní. Pochopili by, že pracovať sa neoplatí, čo je začiatok konca takejto spoločnosti. Alfou a omegou je preto vytvorenie rovnosti príležitostí a skutočného slobodného trhu cez obmedzenie štátnych zásahov dirigovaných najbohatšou elitou. Takéto nastavenie v histórii vždy najviac znížilo chudobu a nerovnosti.