Komentár HN: Ústne podanie nestačí

Slovensko je pre Maďarov, Poliakov, Rakúšanov, Ukrajincov a Čechov známym pojmom. Menej známe je však pre ostatných členov únie a ešte menej pre zvyšok sveta.
Hovorí o tom aj štruktúra priamych zahraničných investícií. Medzi frekventovaných partnerov mimoeurópske krajiny - s výnimkou obrovskej investície Kia a U.S. Steel - nepatria.
V zahraničí nás podnikatelia nepoznajú. Ak sa aj ocitnú na investičných fórach či konferenciách organizovaných slovenskými inštitúciami, efekt je skôr opačný. Zatiaľ sme nepochopili, že na bezchybnej angličtine, protokolárnom vystupovaní či presnom časovaní výstupov naozaj záleží. Neraz sa stáva, že príliš pozitívne príhovory bez toho, aby sa celkom úprimne načrtli aj prípadné problémy, môžu potenciálnych investorov, ktorí nespadli z jahody, znechutiť.
Inzercia v zahraničných ekonomických médiách je drahá. Umiestnenie na spravodajskej strane sa dokonca môže počítať v desiatkach tisíc eur. Treba však zvážiť, aký má efekt. Medzinárodné ekonomické noviny sa dostanú na stôl ľuďom zodpovedným za obrovské zdroje a plánovanie s ich nakladaním. Pravdepodobnosť, že by neobišli Slovensko, by sa zvýšila.
Rezorty sa nevedia dohodnúť, akým smerom by sa jednotná politika propagácie Slovenska mala uberať. Jadro problému nie je v tom, že by sa rezorty v prospech spoločného plánu mali vzdať časti svojej práce, alebo, naopak, pribrať aktivity navyše. Problémom je, že kvôli tomu nevieme vyčísliť vývoj kumulatívnych výdavkov do všetkých sfér propagácie a vyhodnotiť efekty. Systémové riešenie sa potom hľadá ťažko..
Vyzerá to tak, že okrem športovcov Slovensko najlepšie propagujú už etablovaní investori. Napríklad automobilky Kia a PSA pri výbere miesta na svoje výrobné závody zohľadňovali referencie už prítomného Volkswagenu. Johnson Controls monitoroval už zabehnutý Samsung a výnimkou nie sú ani iní investori.
Ústne podanie je veľmi silný impulz, ak sa však na takúto propagáciu Slovenska pozeráme z hľadiska štátnej stratégie, zďaleka nestačí.