Od bismarckovskej tradície k atentátu na Hitlera

Nemecký cisár Wilhelm II. sa práve plavil v Severnom mori, keď ho zastihla správa o Bismarckovej smrti. Kvôli pohrebu sa poponáhľal s návratom. Bola to preňho nepríjemná záležitosť, pretože Bismarck odmietol štátny pohreb. Cisár a jeho nablýskaní dvorania stáli na jednej strane hrobu a celá pozostalá rodina sa v obnovenej nenávisti mračila na druhej. Ani z jednej strany nepadlo slovo na uzmierenie.
Wilhelm dokonca ani nevstúpil do domu. Prvé výstrely v Bismarckovom posmrtnom ťažení boli vypálené. Jeho rodina odmietala publikovať tzv. tretí zväzok kancelárových pamätí - nechceli oslabiť cisárov majestát a hodlali počkať s vydaním po Wilhelmovej smrti. Zrejme sa oprávnene obávali žaloby a cisárovej ráznej reakcie.

Zabudnutý
Bismarckov syn Herbert sa snažil niesť otcovu zástavu a vstúpil do Ríšskeho snemu. V sneme však, podľa jeho očakávania, žiadna bismarckovská strana nevznikla. Keď Herbert v roku 1904 zomrel, stali sa mladší členovia rodiny nenáročnými štátnymi úradníkmi a meno Bismarck prestalo mať v nemeckom verejnom živote svoju váhu. Aj keď však neexistovala žiadna bismarckovská strana, jeho priaznivci aj naďalej žili. Bismarck sa stal hrdinom pre všetkých, pre ktorých bolo zjednotenie Nemecka v roku 1871 nielen najväčším, ale zároveň aj posledným historickým krokom.
Junkeri sa o Bismarcka nezaujímali vôbec. Neznášali nemecký nacionalizmus a snažili sa, aby predovšetkým obhájili svoje agrárne záujmy. Nová generácia diplomatov nechávala bismarckovskú tradíciu bez povšimnutia. Museli robiť "svetovú politiku" a kancelárova obozretnosť sa im zdala nepatričná a bezvýznamná. Masy nemeckých pracujúcich sa dožadovali sociálnych reforiem a väčšieho Nemecka, ktoré by priviedlo späť Nemcov žijúcich v Rakúsko-Uhorsku.

Od vojny k vojne
Jediní bismarckovci, aj keď nie príliš početní, zostávali niekdajší národní liberáli. Malí svojím počtom, ale mohutní vo svojom intelektuálnom vplyve. Z ich radov vychádzali sudcovia, univerzitní profesori, vážení bankári - pevní a vyrovnaní muži. Chceli národnostný štát, konštitučnú monarchiu a právne istoty. Obdivovali Bismarcka, pretože on im to všetko poskytoval bez revolúcie a bez toho, aby ich nútil na spojenie s radikálmi. Verili, že Bismarckova ríša ostane navždy konzervatívna a mierumilovná. Prvá svetová vojna ich vyviedla z omylu. Mala pôvod v nemeckej "svetovej politike", v rozhodnutí vyzvať nielen Rusko, Veľkú Britániu, ale aj ostatné svetové veľmoci. Ale táto vojna bola nemeckému národu predostretá ako obranná a toto zdôvodnenie prijali nielen sociálni demokrati, ale aj bismarckovci. Jednoduchý nemecký občan strednej alebo nižšej triedy premýšľal o obhájení ríše z roku 1871. A spoločným symbolom tohto boja sa stal Bismarck. Oslava stého výročia jeho narodenia v roku 1915 vyznela ako oslava národného hrdinu, väčšieho než skutočne bol. Iróniou bolo, že sa tieto oslavy konali uprostred vojny, ktorú rozpútal Wilhelm II.

Osobnosť
Porážka Nemecka a pád monarchie uvrhli Bismarckových obdivovateľov do zmätku. Čo vlastne zaniklo - hohenzollernovská dynastia alebo celé Bismarckovo dielo? Niekoľko málo niekdajších bismarckovcov odpovedalo neústupne: len dynastia. Napríklad neskorší nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Thomas Mann bol bismarckovcom až do špiku kostí. Trval na tom, že vysoká nemecká buržoázia, ako vlastná trieda, by mala spolupracovať so sociálnymi demokratmi, aby zjednotili republiku. Keď túto doktrínu prednášal v roku 1923 na berlínskej univerzite, bol s posmechom vypískaný. Neskôr o zjednotiteľovi Nemecka napísal: "Čo Nietzsche, ktorý sa sám nazval posledným nepolitickým Nemcom, u Bismarcka nenávidel, určite nebolo to, že bol velikánom, urážlivým pre priemer, že bol pánom a mužom moci. Nenávidel ho a pochyboval o jeho veľkosti, aj keď nie o jeho sile, pretože videl, ako pracuje na premene duchovnej štruktúry Nemecka - a tým na jeho demokratizácii a zhlúpnutí v zmysle homogénnej civilizácie... Je pravda, že ľudia ako ja nikdy nechovali voči Bismarckovi nenávisť, zdalo sa mi však zvláštne nepoznávať jedného v druhom, videl som v Bismarckovi mohutný výraz nemeckej podstaty, druhého Luthera, určite veľkú udalosť v nemeckých dejinách, obrovskú nemeckú skutočnosť, vzdorovito postavenú proti európskemu odporu. Tento súhlas sa však týkal osobnosti; proti dielu, respektíve jeho duchu, alebo aspoň proti prevládnutiu tohto ducha v oblastiach, kam podľa mojej mienky nepatril, som oponoval aj ja - smiem azda ako príklad uviesť kritiku poprušteného a dehumanizovaného novonemeckého gymnázia."

Viera v monarchiu
Veľká väčšina bismarckovcov, na čele s univerzitnými profesormi, ostávala verná monarchii. Svoje uniformy záložníkov, rovnaké aké nosil Bismarck, naďalej s pýchou nosili a jeho meno používali ako palicu k útokom na republiku. Nemecké univerzity sa stali školami nacionalizmu. Súhlasili s tajným vyzbrojovaním a ani slovkom neodsúdili úkladné politické vraždy, ktoré boli v tých časoch na dennom poriadku a dostalo sa im zadosťučinenia - v roku 1933 zvrhol Hitler republiku. Versaillské okovy boli rozlámané, reparácie, ktoré malo Nemecko platiť do roku 1986, skončili a bola vzkriesená veľká nemecká armáda. Vzápätí však na svoje zdesenie zistili, že sa im síce dostalo všetkého, čo požadovali, ale zároveň stratili všetko, čo si cenili. "Rechtstaat", vláda zákona, sa rozplynul. Nacisti ovládli krajinu a bismarckovci boli bezmocní. Nikdy nevedeli, ako ísť do opozície. Väčšina z nich sa pokorila a primkla sa k oficiálnym miestam. Snažili sa síce obmedzovať zlo, ale väčšinou sa len rezignovane prizerali a postupne odpadávali z verejného života. Stali sa Hitlerovými nástrojmi. A v tejto kverulantskej službe by pokračovali, keby Hitler víťazil. Vernosť Bismarckovi bola ich gestom a tiež sebaúctou, akýmsi gestom, že oni vlastne slúžili inému Nemecku, než hitlerovskému. V roku 1944 ich Hitlerove vojenské neúspechy vohnali do odboja. Bol však neskorý, váhavý a úplne neúčinný. Vonkajší svet bol zmätený a krútil hlavou nad pochybnou účelovosťou tejto nemeckej "rezistencie". Odpoveď však bola jednoduchá. Chceli späť Bismarckovu ríšu. Nemali nijaký kontakt s ľudom, žiadnu vieru v demokraciu. Stále ešte chceli spojiť militarizmus s vládou zákona, tak či onak nájsť nejakú autoritu, ktorú by všetci prijímali. Teror, ktorý nacisti rozpútali po 20. júli 1944, dopadol v prvom rade na bismarckovcov. Len málo z nich sa dožilo konca vojny.
Západnú časť povojnového Nemecka ovládli katolíci a sociálni demokrati a východnú - komunisti. Bismarckovská tradícia sa ocitla v troskách. On sám by však asi bol spokojný - jeho meno je v politike ešte stále mementom a on sám je dodnes predmetom vedeckých polemík.