Prejavom prvotného ošiaľu pri demontážach totalitných režimov je padanie sôch, akési symbolické stínanie hláv. Včera hádzali v Bagdade na padajúcu megasochu Saddáma Husajna topánky veseliaci sa obyvatelia metropoly, čo je vraj pre odchádzajúceho prezidenta najväčší prejav potupy. Iračania vítali vojakov mávaním ratolestí, čím sa splnil Američanom ich sen spred začiatku vojny, a všetko hovoriacim gestom vystretých pravíc s prstami do tvaru V (Victory -- víťazstvo). Včera v Bagdade o víťazstve už bolo možné hovoriť, ale neplatí to ešte o celej krajine. Nevie sa, či Husajn ešte žije, ak žije, tak sa nevie, kde sa skrýva. Tichou hrozbou zostávajú nenájdené (existujúce?) arzenály zbraní hromadného ničenia, bin ládinovci a všetky tie pasce, lekcie spojencom, o ktorých tak presvedčivo ešte včera ráno rozprával iracký minister informácií...