Sociálny štát, niekedy nazývaný aj štátom blahobytu, nemusí vyhovovať každému, dôkazom čoho je príbeh Pera Šmidla pochádzajúceho zo zmiešanej česko-dánskej rodiny, ktorý zverejnil vo svojej knižnej eseji s názvom Obeť blahobytu. Keďže sa rozhodol žiť veľmi skromne a zároveň neparazitovať na štáte, dal prednosť písaniu románov a na živobytie si pár dní do mesiaca zarábal učením alebo taxikárčením. Táto dobrovoľná skromnosť sa mu však v dánskom štáte príliš neoplatila. Dokázal si na seba zarobiť toľko, aby nebol štátnym financiám na ťarchu. Aj keď mohol pokojne poberať od štátu podporu v tej najnižšej triede, odmietol. Podľa názorov svojich známych bol hlúpejší, než zákon káže...
Zatiaľ čo komunistický štát nás nútil pracovať, dánsky štát nás núti doložiť určitý minimálny príjem, konštatuje Šmidl. Tento doklad je podmienkou na to, aby nás systém nechal na pokoji. Táto povinnosť doložiť príjmy však nepočíta s ľuďmi, ktorí -- tak ako Šmidl so svojimi nízkymi príjmami nedosahujúcimi ani hranicu životného minima -- odmietajú byť súčasťou systému. Človeka ako on úrady nútia, aby buď požiadal o podporu, alebo aby zvýšil svoje pracovné nasadenie a dosiahol tak štátom predpísané existenčné minimum. "Uvedomil som si, že človek či chce alebo nie, nakoniec nutne spadne do šikovne upletenej siete sociálnej podpory." Po dlhom naťahovaní s úradmi Šmidl dospel ku konečnému záveru a písomne oznámil riaditeľstvu finančného úradu v Kodani svoje stanovisko. Napísal v ňom: "Vzhľadom na to, že sa ja, Per Šmidl, domnievam, že štát, v ktorom sa jedinec nemôže slobodne a bez miešania sa úradov do veci rozhodnúť, či si praje pracovať, zarábať peniaze a potom -- ako dôsledok -- platiť dane z toho, čo mu zostane, a keďže som presvedčený, že takýto štát nie je slobodný inde než na papieri, ruším k dnešnému dátumu všetky styky s dánskym štátom a jeho daňovým systémom." Toto gesto neurobilo na dánske úrady veľký dojem, spor pokračoval ďalším naťahovaním, až sa nakoniec Šmidl prenasledovaný pokutami z daňového úradu vysťahoval v polovici 90. rokov do Prahy.
Dánsky štát stelesnený finančným úradom je podľa neho len pokryteckým žobrákom a vypočítavým lakomcom, alebo, lepšie povedané, mocným zlodejom a obchodníkom prezlečeným za žobráka. Autor dospieva k záveru, že medzi štátom a ním nebola nikdy uzavretá žiadna záväzná a platná zmluva. V eseji vyhlásil, že dnes neuznáva legitimitu dánskeho štátu. Šmidlove myšlienky majú blízko k anarchizmu, od väčšiny sa však odlišuje tým, že ich nielen hlása, ale sa aj podľa nich riadi. Dánsky sociálny štát porovnáva s talianskou mafiou, ktorá sa podľa neho aspoň na nič nehrá, aj keď robí v podstate to isté -- za zaplatenie istej sumy sľubuje ochranu a pokoj. Mafia sa však podľa neho líši v tom, že dá pokoj aspoň tým najchudobnejším.