Martina Straková
Byť klasikom je možno príjemná, ale aj riskantná pozícia. Okrem toho, že vás všetci poznajú bez toho, že by vás čítali, hrozia aj horšie veci. Napríklad zjednodušenie, akého sa dočkal Oscar Wilde a mnohí ďalší. Preložená prvá veta jeho románu Portrét Doriana Graya z vydania určeného pre študentov angličtiny znie: "Izba bola naplnená vôňou ruží." (The room was filled with the smell of roses.) V pôvodnej verzii táto veta v skutočnosti v slovenskom preklade Tatiany Ruppeldtovej znie: "Ateliér bol presýtený vôňou ruží, a keď ľahký letný vetrík zašelestil lístím stromov v záhrade, vnikla cez otvorené dvere ťažká vôňa orgovánu alebo jemnejšia vôňa ružovo kvitnúceho hlohu." Táto malá ukážka azda dostatočne obhájila čítanie klasikov v neskresanej podobe. Ich vydávaniu sa začalo u nás v poslednej dobe systematickejšie venovať hneď niekoľko vydavateľov, v prípade reedície Portrétu Doriana Graya je to vydavateľstvo Ikar. Oscar Wilde bol pôvodne Írom, ktorý svojím životom i dielom okúzľoval i šokoval londýnsku spoločnosť na konci 19. storočia ako typický predstaviteľ doby dekadencie. V jeho najznámejšom (aj kvôli tomu, že jedinom) románe Portrét Doriana Graya vrcholí jeho záľuba v symboloch a fantázii. Hlavný motív románu je dobre známy, osobnosť titulnej postavy sa štiepi na nemenného a nestarnúceho hrdinu a jeho obraz, na ktorom sa odráža celý jeho zločinný a nerestný život. Román je kritickým pohľadom na spoločnosť viktoriánskej epochy, Dorian stelesňuje jej necnosti a končí tragicky. Jeho túžba po večnej mladosti však nie je iba relikviou predminulého storočia, prekvapivo je to aj jedno zo základných znamení aj našej doby. Práve v tom je sila klasikov; v úplne inej dobe postihnú ľudské vnútro spôsobom, ktorý nestarne.
StoryEditor