Cesty k zmierneniu ťažkých dosahov nezamestnanosti sa veľmi intenzívne hľadali aj v období veľkej hospodárskej krízy na začiatku 30. rokov minulého storočia. Národohospodár A. Urban uvádzal roku 1933 v časopise Slovenský remeselník a obchodník nasledujúce opatrenia a návrhy na odstránenie nezamestnanosti medzi živnostníkmi:
"(...) Preto čím ďalej, tým viac uplatňujú sa snahy po udeľovaní produktívnych podpôr, t. j. nedávať nezamestnaným almužnu, ale poskytnúť im zárobok. Isté je, že touto cestou vykonané bolo na mnohých miestach veľmi mnoho cennej práce, na ktorú v normálnych časoch bolo by sotva možno pomýšľať, a tak dnešné zlé časy ukázali v tomto smere aspoň čiastočne i svoju dobrú stránku. Pri všetkých týchto prácach, zvaných núdzovými, ide hlavne a skoro bezvýhradne o práce nádennícke (stavba ciest, regulácia riek, odvodňovanie pozemkov ap.), pričom nezamestnaní odborní pracovníci nemôžu nijakým spôsobom uplatniť svoje zvláštne znalosti a duševné schopnosti a musia rovnako s druhými pracovať len fyzicky a mechanicky, aby dosiahli zárobku na uhájenie holej existencie potrebného (...) Takými pracovníkmi sú bezsporne príslušníci všetkých odvetví živnostenskej výroby. Postupom času strácajú vypestovanú zručnosť, strácajú vedomosť svojho odboru, nehľadiac na to, že nové spôsoby pracovné, uplatňované v čase ich nezamestnanosti, sú im cudzie a oni tak stávajú sa pre prácu v svojom odbore menejcennými.
Útek od remesla
Pri dnešnom stave nezamestnanosti v živnostiach prichádzame ešte k inému vážnemu nebezpečenstvu, na ktoré chcem poukázať nasledujúcim prípadom, ktorý iste nie je ojedinelý (...) stretol som sa s hrnčiarom, ktorý si veľmi sťažoval na dnešné hospodárske pomery (...) Jeho syn, tiež hrnčiar, ktorý otcovi predtým pomáhal, stal sa mu pre nedostatok práce v remesle zbytočným, chytil sa teda núdzovej práce. Rozhodol sa, že sa viac k remeslu nevráti, že živnosť po otcovi neprevezme a prišiel k názoru, že je výhodnejšie dnes byť nádenníkom než remeselníkom. Ak dostane ako robotník "na ruku" 20 Kč denne, je presvedčený o tom, že tieto peniaze sú jeho peniazmi, (...) kdežto jeho otec ako utŕži ako živnostník 20 Kč denne, nemôže tvrdiť to isté. Nevie vôbec, aká čiastka z utŕžených peňazí je jeho, či je vôbec z nich niečo jeho, lebo musí počítať s určitou výrobnou réžiou, poplatkami, daňami, stratami vo výrobe a koľko teda ostane na neho čistý zisk ? Ostane vôbec niečo?
Taký útek od remesiel, keby bol odôvodnený úpadkom určitého remeselníckeho odvetvia (obuvníctva, kolárstva, tkáčstva) a stal sa trvalým, zjednodušil by situáciu v mnohých remeslách a mohol by byť teda do istej miery vítaný. Ak však nastane v remesle konjunktúra a poptávka po práci, ťažko sa bude vracať výrobe odvyknutému remeselníkovi k opustenému pracovnému stolu a odnesie to zas úroveň remesla, čo zvlášť u nás na Slovensku, v konkurencii s vyspelejšími zemami republiky, môže mať nemilé následky. Bolo by potrebné uvažovať o tom, ako úkazy tieto paralyzovať.
Odborné kurzy
Nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že náklad na nezamestnaných približuje sa v našej republike za rok k jednej miliarde korún, a tu azda by bolo dobré a ľahko možné z tejto ohromnej sumy určiť niekoľko miliónov na akciu v prospech nezamestnaného živnostníctva a živnostenského pomocníctva a umožniť mu na určitý čas v roku návštevu odborných kurzov, usporiadaných Štátnym ústavom na zveľaďovanie živností v T. Sv. Martine. Kurzy tie pripravované sú technickými referentmi (inžiniermi) veľmi svedomite. Oboznamujú sa v nich účastníci so všetkými novodobými poznatkami výrobnými agilnými inštruktormi z praxe, ktorí ovládajú dokonale svoj odbor a vlastným pričinením dostali sa na vysokú odbornú úroveň. Moderné teoretické poznatky sledované sú referentmi ústavu, ktorí ich preskúšajú v pracovniach ústavu pomocou dokonalých pracovných pomôcok a vhodné spôsoby pracovné odporúčajú v kurzoch na vykonávanie (...) ústav mohol by organizovať kurzy i vo väčších okresných mestách a uľahčiť tak návštevu živnostníctvu v jeho hospodárskych strediskách. Náklad na jedného účastníka kurzu činí asi 15 Kč denne s ubytovaním a stravou. Ak trvá kurz štyri týždne, vyžiadala by si návšteva kurzu jedným účastníkom 450 Kč. Za necelého pol milióna korún mohlo by absolvovať tisíc nezamestnaných živnostníkov rozdielne kurzy živnostenské.
Keby tak v roku prešlo odbornými kurzmi niekoľko tisíc živnostníkov, aké hodnoty hospodárske dali by sa tým nepriamo získať. Tak z terajšej hospodárskej krízy, na ktorú dlho bude živnostníctvo smutne spomínať, odnieslo by si aspoň jeden prospech: trochu odborného vzdelania, ktorého mu najmä na Slovensku najviac treba.
Ing. Albert Urban: Nezamestnaní príslušníci živnostenského stavu. Slovenský remeselník a obchodník, roč. 15, 26. január 1933, č. 2, s. 5.