Už roky sa snažíte zmieriť Čechov a Nemcov. Prečo?
- Som typický Tepličan, narodil som sa v roku 1941 v Tepliciach. Matka bola Češka, otec Nemec. Otcova rodina žila v Děčíne, celých 600 rokov. Nebol teda ríšskym Nemcom, ale Nemcom z Čiech, tzv. Deutschböhme. Rád tento výraz používam - svedčí totiž o mnohoročnom spoločnom spolužití oboch národnostných skupín.

Takže nálepka "sudetský Nemec" sa vám veľmi nepáči....
- Pojem sudetský Nemec sa objavil až krátko pred prvou svetovou vojnou. Po druhej svetovej vojne sa z neho stal bojový výraz. Nemalú zásluhu na tom mal aj Eduard Beneš. Bez toho, aby Beneš chcel, výrazne prispel ku konsolidácii pojmu "sudetonemectvo". Až na základe odsunu si totiž mnohí českí Nemci uvedomili akúsi spolupatričnosť. Dovtedy nemal Nemec zo severu Čiech nič spoločného s Nemcom z Moravy.

Vašu rodinu z Teplíc po vojne odsunuli. Prečo ste sa vrátili do Prahy?
- Praha ma vždy lákala. Aj dnes si myslím, že je tým skutočným hlavným mestom Európy. Stačí sa pozrieť na spoločnú kultúru Nemcov, Čechov a Židov v Prahe. Práve toto spolužitie ma na nej vždy fascinovalo. Bohužiaľ, v roku 1938 sa rozbilo a po roku 1945 zmizlo úplne. Keď teda prišla od bývalého kancelára Helmuta Kohla ponuka presunúť sa do Prahy a pracovať tam na zmierení Čechov a Nemcov, neváhal som. Už preto, že som mal s Čechoslovákmi skúsenosti; od roku 1972 som bol aktívnym členom Ackermannovej obce.

Ackermannova obec je - rovnako ako sudetonemecký landsmanšaft - združením Nemcov po vojne odsunutých z Československa. Je medzi nimi nejaký rozdiel?
- Je, a veľký.

Čím sa od seba líšia?
- Sudetonemecké krajanské združenie alebo landsmanšaft je sudetonemecká organizácia, ktorá je oveľa najväčšia a má najviac členov. Keby som ju mal charakterizovať, povedal by som, že má problém vyrovnať sa s tým, že sa po roku 1990 veľa zmenilo. Má s tým problém aj napriek tomu, že ju riadi Bernd Posselt. Teda muž, ktorý v skutočnosti uvažuje najmä o budúcnosti a snaží sa, aby sa v landsmanšafte začalo na Čechov pozerať z iného uhla.
Jedným z bodov, o ktorom sa v landsmanšafte stále znova a znova diskutuje, je vrátenie sudetonemeckého majetku. A práve majetok je tým hlavným, v čom sa od seba Sutedotenemecké krajanské združenie a iní skupiny líšia.

Ackermannova obec, ktorej ste členom, nechce majetok späť?
- Nie. Ackermannova obec združuje hlavne katolíckych vyhnancov z Československa. Dnes sa k nej hlásia aj Nemci, ktorí s odsunom nemajú nič spoločné. Už za komunizmu sem pašovala informačné materiály, kopírky, to všetko pre československý samizdat.

Odsun však odsúdil tak spomínaný sudetonemecký landsmanšaft, ako aj Ackermannova obec...
- To je pravda. Ackermannova obec už v deväťdesiatych rokoch oficiálne vyhlásila, že otázku majetku nemienili otvárať. Od začiatku však požadovala, aby česká strana označila kolektívny odsun sudetských Nemcov za bezprávie.

Ale o bezpráví sa predsa hovorí už v Česko-nemeckej deklarácii.
- V deklarácii z roku 1997 stojí, že bolo po roku 1945 na mnohých Nemcoch spáchané bezprávie. To je však formulácia, ktorá Ackermannovej obci nestačí. A nie iba jej. Aj ja si myslím, že by český parlament urobil dobre, keby vypracoval vyhlásenie, v ktorom bude jasne povedané: Bolo to kolektívne vyhnanie, z dnešného hľadiska teda celkom jasné bezprávie. O tom, či bolo nevyhnutné alebo nebolo, sa môžu prieť historici. Parlament by tiež mohol povedať, že dnes nevidí žiadnu možnosť, ako poškodených odškodniť.

V Štrasburgu leží žaloba, ktorú na Česko podala skupina Nemcov zo Sudet. Čo si o nej myslíte?
- Podľa mňa nemá nádej na úspech. Povedal by som, že sudcovia v Štrasburgu žalujúcim odporučia, aby sa obrátili na súdy v Česku. Dokážu pochopiť, keď si jednotlivec myslí, že sa nemôže iba tak ľahko vzdávať toho, na čo má - aspoň podľa jeho názoru - právny nárok. Nakoniec: Česko je právny štát a ako taký musí ľuďom dovoliť, aby sa obrátili na súd. Či je to však tá správa cesta, o tom mám vážne pochybnosti. Tieto procesy sú dobré iba na to, aby narušili proces zbližovania Čechov a Nemcov, proces česko-nemeckého zmierovania.