"Už nás nenávidí nielen väčšina gadžov. Už sa okolo mňa nezhrčí polovica osady, keď prídem. Musíme byť tvrdé, a to sa Rómom nepáči. Sme tam predsa na to, aby sme pomáhali a dávali. Keď chcem dlh naspäť, tak je z toho problém... Náš kamarát Lieskovský má dnes novú kuchynskú linku a je takým istým úžerníkom ako všetci ostatní. Predáva alkohol, jedlo, požičiava za úrok aj vlastnej sestre. Ani ten ma už nemá veľmi rád." Poznanie, ku ktorému dospela Ingrid Antalová takmer po dvojročnom intenzívnom spoznávaní Rómov vo východoslovenskej osade, je veľmi odlišné od prvých dojmov a takmer rojčivých predstáv, s ktorými medzi nich v roku 2000 prichádzala. V jednom zo súčasných slovenských get chcela pomáhať predovšetkým deťom vidieť, že ich život môže vyzerať aj inak, aký ho majú ich rodičia, čítať im z knižiek, utierať nosy, spievať s nimi a tancovať. Ako sama autorka priznáva, dnes život v osade vidí úplne inak, stratila odstup, je nemilosrdnejšia, tvrdšia a už nemá toľko sily ako na začiatku.
Ako sa z človeka stáva "tvrďas" -- asi takto by sa dal nazvať tento druh dnes rozšírenej autobiografickej literatúry založenej na zverejňovaní listov z cudzieho sveta. Doteraz vychádzali predovšetkým zobrané e-mailové spisy mladých ambicióznych dobrodruhov, ktorí za rodičovské peniaze dobýjali Ameriku. V prípade zápiskov Ingrid Antalovej, ktoré jej v knižnej podobe vydalo pražské vydavateľstvo Fedora Gála G plus G pod názvom Chaos totalos -- Správa z geta, ide o niečo diametrálne odlišné. Autoterapeutické denníkové výpovede nie sú z exotických krajín, ale zo slovenského východu. No predovšetkým kvalita knižky stojí na síce laickom, no pozornom antropologickom videní autorky, doplnenom jej vnútorným, takmer spasiteľským presvedčením o poslaní sprostredkúvať náš svet svetu tých druhých, ktorých by sme radšej nevideli, a naopak. Je to nepochybne veľmi zaujímavá knižka. Nadšenie a vnútorné presvedčenie autorky o správnosti svojej práce, kombinované so zapálenou a zápalnou nerozumnosťou. A všadeprítomná tvrdohlavosť nepoučiť sa z chýb druhých, ale učiť sa na vlastných chybách. Tak, ako to robíme všetci, no na rozdiel od Ingrid Antalovej si to zvyčajne odmietame pripustiť alebo o tom radšej zaryto mlčíme. Hádam to je na knižke najpríťažlivejšie -- vidieť premenu trocha zaslepenej manažérky z veľkomesta, presvedčenej o nevinnosti vykorenených Rómov, na citlivú a tolerantnú ženu, ktorá spasiteľské ambície postupne nahrádza obyčajnou láskou k človeku v jeho ľudskej nedokonalosti. Veľké plány a romantizujúce predstavy o Rómoch sa u nej nakoniec premenia na nie takú príťažlivú, ale reálnejšiu vôľu masarykovskými malými krokmi prebúdzať v ľuďoch toleranciu voči odlišným ľuďom a kultivovať vnímavosť verejnosti voči biede, v ktorej druhí ľudia nedobrovoľne žijú.
Hoci knižka vyzerá ako správa o pobyte v osade, zároveň je aj obrazom súčasného Slovenska, neschopného vyrovnať sa s neustále sa rozmáhajúcou biedou, frustráciou a rastúcim analfabetizmom. Nie je to iba čítanie denníka komunitnej aktivistky, ktorú od jej poslania neodradí ani žltačka, ani vši a blchy. Je to aj o zlom mene mimovládneho sektora, aké za sebou aj medzi Rómami zanecháva množstvo nadácií, ktoré chamtivosťou a prílišnou profesionalitou svojich zamestnancov zvyšujú nedôveru voči hŕstke "bláznov", ktorí sa rozhodnú byť skutočným mostom medzi vzájomne odcudzenými skupinami. Hoci si autorka nedávala iné ambície ako informovať o svojich dojmoch a subjektívnom pohľade na jednu rómsku osadu, podarilo sa jej načrtnúť diagnózu súčasnej slovenskej spoločnosti. Neustále rastúcu všeobecnú dezilúziu, apatiu a posadnutosť peniazmi. Ale aj stále pretrvávajúce ostrovy tých, ktorí na to, aby pomáhali iným, nepotrebujú peniaze, ale "dobrú vôľu a otvorené srdce".
StoryEditor