Hudba, ktorá nás dnes obklopuje, predstavuje z väčšej časti smog. "Vďaka" rádiám a televízii sme prestali vnímať hudbu ako slávnostnú, ako chvíľkové prerušenie ticha, ale stala sa kulisou nášho života. Ako hovorí aforizmus: kedysi sme sa holili, keď sme išli počúvať Mozarta, dnes počúvame Mozarta, keď sa ideme holiť. Dnes vojdete do obchodu, úradu, kaviarne, všade sa na vás valí rytmizovaný zvuk zdobený melódiou a občas prerušovaný hysterickým bľabotom uchichotaných moderátorov. Bojíme sa byť ticho. Hudobný smog je však nebezpečným nivelizátorom kultúrnych hodnôt. Jednofarebné rádiá nám nútia istý model zvuku, ktorý vnímame podvedome, ale pritom určuje to, čo chápeme ako známe, teda prijateľné. Veľa ľudí z nás nevníma hudbu programovo, nevie povedať, čo sa im páči a čo nie, a ak aj povie interpreta či žáner, nevie presne povedať, prečo. Ale zareagujeme pozitívne, keď počuje "známe" veci, a odmietavo, keď sa dostane do kontaktu s "neznámymi". Pre nás, Európanov, sú exotické hudobné formy čínskej tradície také iné, že ich nedokážeme prijímať ako kulisu, pozadie, pretože nás svojou inakosťou rušia. To, že je vystavaná na iných pravidlách, že ne...
Zostáva vám 85% na dočítanie.