Z nacistického koncentráku na komunistickú lavicu obžalovaných

Dokumentaristka Helena Třeštíková o nej s použitím dobových záberov nakrútila film Hitler, Stalin a já, ktorý pomenoval dvoch mužov stojacich za vojnovou likvidáciou židov a povojnovými politickými procesmi. Osudy Hedy Margoliovej-Kovályovej sú strhujúcim obrazom 20. storočia. Heda, rodená Blochová, sa narodila v židovskej rodine spoluzakladateľa známej pražskej firmy Koh-i-noor. Jej budúci manžel, právnik Rudolf Margolius, ju po prvýkrát stretol ako dvanásťročnú, keď si išla kúpiť guľôčky na hranie. Už vtedy sa rozhodol, že si počká, kým toto dievčatko dorastie a vezme si ju za manželku. Krátko po svadbe ich oboch aj s celou Hedinou rodinou, z ktorej vojnu nik neprežil, odviezli do geta v Lodži. Prežili tam niekoľko rokov, keď naposledy sa videli v Osvienčime.
O svojich osudoch napísala Heda Margoliová-Kovályová v emigrácii pozoruhodnú knihu Na vlastní kůži, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1973 v Toronte a krátko po revolúcii aj v Československu. Jej prepracované tretie vydanie prinieslo vlani nakladateľstvo Academia. Hede sa podarilo ujsť z pochodu smrti a do Prahy sa dostala vo februári 1945, kde sa musela skrývať. Pomoc jej vtedy odmietlo aj niekoľko najbližších ľudí, ktorí sa o seba báli viac než o čokoľvek iné. Margoliovej spomienky nie sú napísané so žiadnou láskavosťou, jej životné osudy boli na to príliš kruté. Opisuje, ako roztrpčene mnohí reagovali na návrat ľudí z koncentračných táborov, zvyčajne najmä preto, že už spokojne užívali ich majetok a nikoho nenapadlo im čokoľvek vracať. Hovorili im, že k nim si oni veru nič do úschovy nedali, ak boli takí milostiví a pozvali ich aspoň na čaj, "posadili koncentráčnika do izby, kde na zemi ležal jeho koberec, naliali mu bylinkový čaj do krásnych šálok po jeho babičke a človek ďakoval a pil a pozeral sa na stenu, kde visel jeho obraz, a hovoril si, no čo, hlavne, že sme živí..."
Krátko po vojne Margoliová spolu s manželom vstúpili do komunistickej strany. Pochybnosti mala skôr ona, pre pochopenie tohto činu zdôrazňuje, aby ho každý vnímal v kontexte doby. "Často som si myslela, že mnoho našich ľudí sa obrátilo ku komunizmu ani nie tak z odporu k vtedajšiemu spoločenskému zriadeniu, ako skôr zo zúfalstva nad ľudskou povahou, ktorá sa po vojne prejavila v najhoršom svetle," píše Margoliová. "A pretože človeku je ťažko lámať palicu nad človekom, radšej zatracuje usporiadanie sveta." K rozhodnutiu vstúpiť do strany prispeli aj oslavné reči ľudí, ktorí strávili vojnu v Sovietskom zväze. Až po desiatich rokoch sa priznali, že to boli samé lži a vojnu zväčša prežili v pracovných táboroch či kdesi na Sibíri.
Krátko po komunistickom prevrate manžela Rudolfa strana nečakane poverila zodpovednou úlohou, a tak sa napriek počiatočnému odporu stal námestníkom ministra zahraničného obchodu. Na svojom mieste pracoval do úplného vyčerpania, čo bola podľa Margoliovej vynikajúca metóda, ako ľudí zbaviť obozretnosti a nadhľadu, okrem iného dohodol dôležitú obchodnú zmluvu s Veľkou Britániou. To už však bol začiatok blížiaceho sa konca, socialistické Československo sa neuberalo svojou osobitou cestou, ako mnohí očakávali, ale veľmi rýchlo nabehlo na sovietsky model, ku ktorému patrili aj politické procesy. Rudolf Margolius patril medzi štrnásť obvinených -- z toho jedenásť so židovským pôvodom, ako sa vtedy rado zdôrazňovalo -- v tzv. Slánskeho procese a bol v decembri 1952 popravený. Heda so svojím malým synom potom musela dlho znášať príkoria režimu a ľudskú nevraživosť (už po koľkýkrát), prežili len vďaka pomoci priateľov. Rudolfa Margolia spolu s ostatnými v plnej miere rehabilitovali až v 60. rokoch. Na žiadosť odoslanú generálnemu prokurátorovi, aby boli vyvodené trestné dôsledky proti všetkým, ktorí zavinili smrť, nikto nereagoval. Pozostalí dostali len nepatrné finančné odškodné. Heda Margoliová pred komisiou prejednávajúcou jej nároky predniesla svoj asi desaťbodový zoznam strát, kde na prvom mieste uviedla stratu otca, nasledovala strata manžela, strata cti, strata zdravia, strata zamestnania a možnosti dokončiť štúdium, strata viery v stranu a spravodlivosť, a až na poslednom mieste bola uvedené strata majetku. Po okupácii krajiny v roku 1968 emigrovala, domov sa vrátila až v roku 1989. Jej syn žije v Londýne a je úspešným architektom.