O mobilizácii
Zažil som obidve mobilizácie, májovú i septembrovú, v Prahe. Mesto bolo zatemnené, očakával sa nemecký nálet. Na krku sa nám kolísali plynové masky, aké sme doteraz poznali len z filmov a z protivojnových karikatúr. Každú chvíľu sme pozerali na oblohu a čakali, kedy sa tam objavia nemecké bombardéry. Armáda bola v pevnostiach, obidve mobilizácie prebehli dobre, ja - doteraz nevojak - som sa viezol na motocykli komunistu a básnika Františka Halasa, ktorý sa už nemohol dočkať, kým dôjdeme na nádražie a on nastúpi k obrane vlasti. Tým chcem povedať, že tak zo života, ako i z kníh vyplýva, že sme ohrozenú republiku chceli brániť, s možnosťou vojny sme rátali a boli sme na ňu pripravení. Iné riešenie krízy sme nevideli, dokonca by som povedal, že sme o ňom ani neuvažovali. Pravda, to sme boli "my", podľa všetkého väčšina Čechov, určite oveľa menej Slovákov a sotva už takto cítili a uvažovali všetci československí Nemci, Maďari i poľská menšina. A boli tu i neveľmi početní, ale vo verejnom živote nezanedbateľní kritici a odporcovia Benešovej politiky, ktorá podľa nich národ a štát doviedla do tejto bezvýchodiskovej situácie. A keď sa už tak stalo, nemalo sa kapitulovať.
Kapesní průvodce inteligentní ženy po vlastním osudu (1988)
O Slovensku
Hneď na začiatku sa chcem priznať k istej neznalosti a nedbanlivosti, ktorou som sa previnil: ako politický novinár som nevenoval dosť pozornosti slovenským veciam, otázku česko-slovenského spolužitia som ako Pražan prehliadal a v čase mnohých pre štát naliehavejších problémov považoval za podradnú. O slovenský kultúrny život som sa neveľmi zaujímal a osobné styky so slovenskými priateľmi trestuhodne zanedbal. Hovorím to preto, aby bolo jasné, že cítim v tomto smere vinu a že som si až v Bratislave uvedomil, ako tento povýšenecký postoj, ktorý má veľa verejne činných ľudí v historických krajinách voči Slovákom, uráža a roztrpčuje slovenskú verejnosť. A stačilo by veľmi málo, trocha osobných stykov, častejšie návštevy, viac vzájomnej dôvery v živote i politike - a už by sme išli správnou a schodnou cestou k československej vzájomnosti. Doteraz sa česko-slovenské styky obmedzujú na oficiálne prejavy a oslavy, občas i neúspešné, ktoré zostávajú úplne mimo slovenského verejného života.
Lidová demokracie (1947)
O Dubčekovi
Možno nebude na škodu povedať si čosi o tom Sašovi, ktorého fotografia ako skáče do vody sa vám veľmi páčila. Mňa totiž rovnako zaujal, a tak som sa o ňom rozpísal. Asi v tom zmysle, že Dubček - na rozdiel od mnohých oportunistov, ktorí ho obklopovali - bol mužom veriacim: veril, že marxizmus-leninizmus je najpokrokovejšou náukou na svete a komunizmus najspravodlivejšou formou spoločenského usporiadania. A ak v mene komunizmu došlo k neúspechom, chybám, neprávostiam, stalo sa to práve preto, že čistá hviezda komunizmu prestala byť ukazovateľom, že sa niekedy vybočilo, že sa zradili pôvodné ideály. Tak sa to učil, a tak tomu veril Alexander Dubček. A keď sa ten oceľovo lesklý stroj komunizmu pokazil, nefungoval alebo dokonca začal okolo seba udierať, potom to bolo preto, že necitlivé, akokoľvek súdružské ruky v ňom poplietli drôty, prepálili ich alebo zle zapojili: stačilo dať všetko zasa na správne miesto, drôty opäť správne spojiť a on, Saša Dubček, sa skromne hlási do radov týchto jemných mechanikov, hľadiacich v ústrety budúcnosti. K tejto viere sa pridal akýsi až detsky naivný, nevinný optimizmus, a preto mali ľudia Dubčeka radi. Bola tu však i jeho váhavosť, nerozhodnosť, v politike sa tomu hovorí slabosť.
Kapesní průvodce inteligentní ženy po vlastním osudu (1988)
O nostalgii
Ľuďom, ktorí volili komunistov, ale ako sa hovorí i ľuďom inak celkom rozumným, je stále ľúto za tým, čomu sa hovorilo vymoženosti socializmu, jeho výdobytky. Od narodenia až do smrti zabezpečené živobytie, akokoľvek biedne. Právo na prácu, hoci ponižujúcu a v nedôstojných podmienkach, prácu prikázanú, ošvindľovávanú, nezaujímavú. Právo na bezplatnú lekársku starostlivosť, i keby to bola poukážka do hrobu, ale predsa poukážka. Právo na bývanie, nevyhovujúce, ale právo. Na štátom kontrolované ceny potravín, ktoré sa takmer nedali jesť alebo vôbec neboli, ale predsa len právo. A, prirodzene, právo na ľahký, hromadne organizovaný prístup ku kultúre, už vopred preverenej, pokiaľ možno trochu humornej, často degenerovanej, ale skoro vždy bezplatnej.
Nostalgia komunistických voličov za týmito i ďalšími právami a istotami má však ešte jednu podstatnú chybu: nesie so sebou zárodok nedobrého konca. Ako každá utópia i ona je neuskutočniteľná a pokus o jej realizáciu v akejkoľvek podobe sa skôr či neskôr nutne skončí krachom. Takže, ak sa to domyslí do konca, ten, kto volí komunistov, pripravuje ich, ale najmä vlastnú skazu. Takíto českí voliči sú navyše aj veľkými gurmánmi, teda fajnšmekrami, sú - dá sa povedať - obojakí: chceli by mať všetky výhody opatrovateľského štátu a zároveň využívať všetky dobroty a lahôdky kapitalizmu. Ibaže nemožno mať oboje.
Český rozhlas (1999)