Krajec chleba padne na zem vždy natretou stranou. Keď máte so sebou dáždnik, nikdy neprší. Lano sa vždy zauzlí samo. Podobné situácie a ich vtipné opisy označujeme ako Murphyho zákony. Je však možné, že tieto normy skutočne platia?

Murphyho zákony pripomínajú skôr zbierku viac či menej vydarených bonmotov. Občas sa nad nimi zamyslia vedecké mozgy a zistia, že niektoré z nich majú racionálne jadro. Princípy zákonov sa tentoraz pokúsil odhaliť britský matematik Robert Matthews z Aston University v Birminghame.

Padajúci chlieb
Keď držíme natretý krajec chleba zhruba vo výške 1,5 metra, než dopadne na zem, stihne chlieb len pol otočky. Je to dané silou zemskej gravitácie a proporciami krajca, uviedol matematik Matthews na stranách vedeckého časopisu European Journal of Physics. Pokiaľ chceme neúprosný Murphyho zákon "obísť", najlepšie urobíme, ak budeme jesť krajec na rebríku vo výške asi troch metrov nad zemou. Tak stihne počas pádu kompletnú otočku a pristane "maslom navrch".
Iným riešením je držať krajec natretou stranou dole. Robert Matthews tiež radí priviazať krajec na chrbát mačky, ktorá, ako vieme, vždy dopadne na všetky štyri. Z hygienického hľadiska je to však problematické riešenie. Výhodnejšie je rozdeliť krajec na malé kúsky, ktoré pri páde viac rotujú a majú šancu dopadnúť natretou stranou hore.

Zákon o zástupoch
Spomínaný vedec zverejnil okrem iných tiež štúdiu, v ktorej matematicky dokazuje, že sa laná, záhradné hadice, káble elektrických spotrebičov alebo šnúrky topánok, skutočne pri náhodných pohyboch zauzlia samy od seba. Pritom je ich stupeň zauzlenia priamo úmerný ich dĺžke. Dokázal tak platnosť Murphyho zákona, podľa ktorého sa lano zauzlí vždy, keď sa môže zauzliť .
Logicky vysvetľuje Matthews i zákon o radoch: Iný rad je vždy rýchlejší než ten, v ktorom momentálne stojíme. Tento zákon vôbec neplatí len v prípadoch, keď sa postavíme za po slovensky nehovoriaceho cudzinca, kupujúceho si lístok na vlak. Presadí sa i v prípade štandardných radov -- teda tých, v ktorých stojí rovnaký počet ľudí s presne vypočítanými peniazmi na lístok i cestujúcich, ktorým budú pracovníčky pri priehradke vydávať z päťtisíckorunovej bankovky.
Najrýchlejšie môže postupovať len jeden rad a cestujúceho nezaujíma, či sa ocitol v druhom najrýchlejšom rade alebo v tom úplne najpomalšom. Pre výsledný pocit je rozhodujúce, že aspoň jeden z radov postupuje rýchlejšie než ten jeho. Pokiaľ teda ľudia čakajú v desiatich radoch, potvrdí sa Murphyho zákon deviatim desatinám čakajúcich. Len jedna desatina (stojaca v najrýchlejšom rade) prežije na vlastnej koži slastný pocit z výnimky zo zákona o radoch.

Stratená ponožka
Pokiaľ sa môže vyskytnúť nepárna ponožka, tak sa vyskytne, tvrdí jedna z perál Murphyho zákonov. V dôsledku tohto zákona sa nám v zásuvke pomaly, ale iste, množia ponožky "sólistky", ku ktorým márne hľadáme druhú do páru. Je to výsledok objektívne pôsobiacich síl, ktorých beh nie sme schopní ovplyvniť. Predpokladajme, že v zásuvke máme desať párov (teda dvadsať kusov ponožiek) a že sa nám jedna z nich stratí. Pri ďalšej strate ponožky sa pravdepodobnosť straty "osirelej" ponožky rovná jednej devätnástine. Nádej na stratu ďalšej ponožky z ďalšieho úplného páru je ale 18/19. Z toho je zrejmé, že na to, aby sa nám hromadili nepárne ponožky, nemusíme mať v pračke alebo v zásuvke bermudský trojuholník.

Nie je zákon ako zákon
Na svete azda neexistuje ľudská činnosť, ktorá by sa neriadila Murphyho zákonmi. I keď si vedu zvykneme spájať s podloženými a dokázanými vedeckými zákonmi, nevyhýbajú sa jej ani tie Murphyho. Hovorí sa, napríklad, že žiaden pokus nie je zbytočný, pretože môže vždy slúžiť aspoň ako odstrašujúci príklad. Správy o výskume početností a závažnosti poranení hlavy, spôsobených spadnutým kokosovým orechom alebo o skúmaní dynamiky poklesu pivnej peny, s ktorými sa v médiách občas stretávame, jasne dokazujú, že Murphyho zákony nestrácajú nič zo svojej sily ani na vedeckej pôde.
"Pokusy musia byť reprodukovateľné -- to znamená, že musia zlyhávať stále tým istým spôsobom." O platnosti tohto zákona sa v roku 1965 na vlastnej koži presvedčili dvaja mladí astronómovia, ktorí premeriavali rádiové žiarenie prichádzajúce z vesmíru. Obaja vedci, Arno Penzias a Robert Wilson, pracovali síce len na polovičný úväzok, pretože Bellove laboratóriá v americkom New Jersey nehodlali plytvať peniazmi na ich bádanie, ale rozhodne svoju úlohu brali vážne.
O to viac ich hneval "šum", ktorý sa im miešal do merania. Najskôr si mysleli, že ide o rádiové echo nejakého pozemského zdroja, a tak natáčali anténu rôznymi smermi. Lenže záhadný šum pretrvával. Neskôr zapálení astronómovia usúdili, že problém je v anténe a začali vymieňať všetky možné súčiastky meracej aparatúry. Výsledky merania však stále potvrdzovali Murphyho zákon o reprodukovateľných výsledkoch.
Neskôr obom vedcom svitla nádej, že sa šumu zbavia. Vyšplhali sa na konštrukciu rádioteleskopu, a tam ich čakala spúšť. V konštrukcii sa uhniezdili holuby a znečistili aparatúru trusom. Lenže ani vyčistená aparatúra neprestala šumieť. Nakoniec astronómom nezostalo nič iné, len pripustiť, že onen šum prichádza z vesmíru.
Správa o "šumiacom kozme" vyvolala senzáciu. Teoretickí fyzici, premýšľajúci nad vznikom vesmíru, už dlho koketovali s myšlienkou veľkého tresku. Chýbali však dôkazy existencie zvyškového tepla, ktoré sa uvoľnilo po veľkom tresku. Dôkaz priniesol až záhadný rádiový šum, ktorý Penziasa a Wilsona tak potrápil. Teória veľkého tresku sa tak dočkala prvého solídneho dôkazu o svojej správnosti. Na svoje si prišli aj spomínaní fyzici. V roku 1978 boli za svoj objav reliktného žiarenia odmenení Nobelovou cenou.