Transformačný proces -- metódou šoku alebo krok za krokom -- bola téma júlového diskusného fóra HNClubu. Prominentný hosťom bol Dr. h. c. Lothar Späth, nemecký podnikateľ, politik a publicista, bývalý predseda krajinskej vlády Bádenska-Württemberska, dnes predseda predstavenstva akciovej spoločnosti JenOptik Jena. Prinášame podstatnú časť jeho prednášky.
Ekonomické dôsledky politických rozhodnutí
V úvode Dr. Späth hovoril o dileme pri rozhodovaní pri zjednotení Nemecka: big bang alebo len postup step by step. V nemeckej situácii to bolo jednoduché: big bang. A šťastím bolo, že sa nevedelo, čo sa stane. To je niekedy celkom priaznivá východisková situácia, pretože ak by sa to vedelo, diskutovalo by sa o toľkých problémoch, že by sa práce začali príliš neskoro.
Transformácia má veľa aspektov. Dr. Späth podotkol, že chce začať s nemeckými aspektmi, pretože sa z nich dá veľa odvodiť, čo je dôležité pre SR. Uviedol, že v posledných rokoch veľa prednášal vo východoeurópskych krajinách, naposledy v Moskve, o problémoch transformácie. Minulý rok na veľkej konferencii v Číne hovoril o tom, čo sa dá z reštrukturalizačných a transformačných procesov v Nemecku uplatniť inde. Pri prenášaní výsledkov treba byť veľmi opatrný. V Nemecku sa postupovalo spôsobom big bang. Na začiatku stálo politické rozhodnutie, ktoré nebolo ekonomicky premyslené alebo nebolo z ekonomického hľadiska akceptovateľné, a predsa sa toto rozhodnutie z politického hľadiska muselo urobiť. A ak by mali urobiť rozhodnutie o menovom zjednotení dvoch národných hospodárstiev dnes, pasovali by marku v pomere 1:4 až 1:8. Zavedenie nemeckej marky do nových spolkových krajín bolo v podstate politickým rozhodnutím, ktoré sa neuskutočnilo na ekonomický popud, ale ktoré malo samozrejmé ekonomické dôsledky. Niektorí tvrdia, že rozhodnutie bolo ekonomicky podložené, ale kto poznal vtedajšiu politiku vie, že existovali len dve príčiny na práve takú transformáciu nemeckej marky. Jednou boli transparenty, ktoré nosili ľudia v Lipsku, s nápismi o tom, že ak príde nemecká marka, zostaneme, ak nepríde, tak pôjdeme my. A potom tu boli ľudia v starých spolkových krajinách, ktorí medzičasom zistili, čo to znamená, ak je v každej obci plná telocvičňa vysťahovalcov, ktorí sa vtedy k nám dostávali cez Česko alebo Maďarsko. Ak by sa uplatnil výmenný pomer napríklad 1:4, potom by ľudia mali príjem, ktorý by pri otvorených hraniciach, najmä mladých ľudí, nemotivoval neodchádzať na Západ a tam si nájsť pracovné miesto s trojnásobným platom, ako vo svojej domovine. Dôsledok by bol jasný. Boli obavy, že by v nových spolkových krajinách zostali len starí ľudia a celá dynamika by sa presunula na západ. V dlhodobom horizonte sme by mohlo dôjsť k tomu, k čomu došlo v Taliansku -- neuveriteľnému rozdielu medzi severom a juhom. Je takmer nezmeniteľný aj napriek európskej integrácii a mnohým programom Phare. Druhou príčinou bolo, že ľuďom bolo treba ukázať, kedy sa dostanú na približne západnú úroveň platov a príjmov.
Zlé predpoklady
Obe príčiny boli politicky možno vážne. Čo sa však totálne podhodnotilo, bol fakt, že to bude mať dôsledky v podobe totálneho krachu výrobného hospodárstva. To sa v takom rozsahu nepredpokladalo. Dr. Späth uviedol ako príklad svoju firmu: Prevzal som 27 000 ľudí s povinnosťou v priebehu štyroch mesiacov prepustiť z nich 16 000 -- čiže 65 percent celkového počtu. Hovoril som si: máš objednávky vo výške 600 miliónov DEM prevažne z bývalého Sovietskeho zväzu a môžeš ešte dosiahnuť stratu 250 miliónov. Po štyroch týždňoch som už vedel, že musím tieto dve čísla vymeniť a mal som stratu 600 miliónov. Predstava, že pripojíme veľký východný trh k západnému, sa ukázala ako ilúzia. Bývalé sovietske republiky celkom pochopiteľne predávali napríklad ropu na svetových trhoch za doláre a potom za svoje doláre kupovali to, čo chceli, a nie to, čo sme my z Nemecka na základe pokračovania starých dodávok z NDR mali dodávať. Bolo to samozrejmé trhové rozhodnutie. Východný trh sa zrazu stal západným trhom. Fungoval podľa rovnakých pravidiel hry, čiže začal optimalizovať kapitál získaný z exportu surovín, začal používať technológie podľa svojich predstáv.
Zaujímavý príklad je Lipský veľtrh. Nový veľtrh sa vybudoval so sloganom, že sa tam budú uskutočňovať veľtrhy východnej Európy. Ale dnes všetky špičkové východoeurópske firmy idú na veľtrhy do Hannoveru, Mníchova alebo Frankfurtu. A ak sú druhotriedne a išli by na veľtrh do Lipska, všetci by si kládli otázku, prečo do Lipska? Pravdepodobne nie sú dostatočne dobré na to, aby išli na najlepšie veľtrhy sveta. Podnikateľ nemôže nikdy priznať, že je druhá trieda a ako druhá trieda ide na veľtrh druhej triedy. Preto neexistuje žiadny veľtrh východný a západný, existujú len medzinárodné veľtrhy a všetky krajiny sveta nakupujú len na týchto medzinárodných veľtrhoch. Keďže sa nakupuje len za devízy, neexistujú už ani žiadne hospodárske zóny.
Globalizácia kompenzuje náklady
Odborníci hovorili, že ak západné Nemecko bude musieť transferovať do východného Nemecka sto alebo dvesto miliárd mariek, doplatí na to nestabilitou meny. Medzičasom plynulo zo západu na východ Nemecka 1,5 bilióna DEM, čiže takmer desaťnásobok, a marka je stále stabilná. V Nemecku je inflácia nízka, ako už dlhé roky nebola. To však nesúvisí s infláciou, ale s globalizáciou a s transparentnými svetovými trhmi. V dôsledku koncentrácie a konkurencie sú také tlaky na náklady, že z toho vznikajú výhody pre spotrebiteľa. Napríklad koncentrácia a konkurencia v leteckej doprave neprináša výhody leteckým spoločnostiam, ich zisky veľmi nestúpli, ale cestujúcim, najmä dovolenkovým. V dôsledku voľnej konkurencie v oblasti energie zrazu klesajú náklady na energiu. Vždy sa prerátavalo, koľko treba energie a koľko sa má postaviť energetických podnikov. V Európe sú dva poznatky: Po prvé, závislosť rastu hrubého sociálneho produktu od energie sa stále zmenšuje. Pred tridsiatimi rokmi sa vypočítavalo, koľko bude treba energetických podnikov, aby sa dosiahol daný rast -- vždy podľa rovnice, že ak je hospodársky rast tri percentá, rast energie sa musí zvýšiť o 2,4 percenta. Dnes sa hospodársky rast 2 až 2,5 percenta dá dosiahnuť bez rastu energie. V Nemecku sa veľa podnikov s vysokou spotrebou energie, napríklad oceliarne a bane, odstavuje a presúva do iných krajín. Tie isté hodnoty rastu možno pri iných výrobách dosiahnuť pri nižšej spotrebe energie.
Rast služieb, pád výroby
V zásade sa vďaka transformačným výkonom, a tu je rozdiel oproti východoeurópskym krajinám, veľmi rýchlo vybudoval sektor služieb, čiže nákupné zariadenia, hotely, byty. Všetky tovary sa neriadia tým, čím sa riadi medzinárodný konkurenčný boj. Nikto z Jeny určite nebude cestovať do Bratislavy ku kaderníkovi, aj keby tu stál len štvrtinu, pretože jednoducho vyhľadá kaderníka vo svojom domove. Ak sa hovorí o produktoch, hovorí sa o svetovom trhu, o nákladoch plus transport. Ak sa však hovorí o službách, ide vždy o lokálnu konkurenciu. A lokálna konkurencia sa neriadi pravidlami medzinárodnej konkurencie, ale podľa dopytu v svojom mieste. Keď sa uvažuje o službách, treba sa vždy opýtať, koľko peňazí majú ľudia. K peniazom, ktoré sa získajú v rámci tvorby hrubého sociálneho produktu, treba ešte pripočítať aj peniaze, ktoré prichádzajú ako transfery pre dôchodcov, nezamestnaných a pod. Úhrnný príjem v nových krajinách bol približne o 70 percent vyšší než vytvorený produkt. Ľudia si mohli dovoliť viac, než zarobilo národné hospodárstvo. A to sa na Slovensku nedá predstaviť, lebo zvonku toľko peňazí nepríde.
Nedostatkom však bolo, že hospodárstvo v nových krajinách sa takmer okamžite vyvíjalo smerom k nule. Tí, ktorí sa pokúšali zachrániť výrobné podniky s polovičnou paletou produktov, bitku prehrali. "Keď som prišiel do Jeny, hovoril som, že v spoločnosti Zeiss máme tri typy výrobkov. Výrobky, ktoré nikto nechce. Tu bolo naozaj veľmi ťažké zvýšiť obrat. Potom tu boli výrobky, ktoré tí, ktorí ich chceli, nedokázali zaplatiť podľa podmienok -- to bol východný trh. Tretiu skupinu produktov chcel každý na svete, chcel ich aj zaplatiť, ale nesmeli sme ich predávať, lebo išlo veľmi citlivé vojenské optické produkty. Prakticky sme začínali od nuly a dnes nemáme vo svojom výrobkovom portfóliu žiadny produkt starší než štyri roky. To znamená, že už nevyrábame nič zo skorších čias, vyvinuli sme úplne nové výrobky a získali sme viac trhov," uviedol svoje skúsenosti z Jeny Dr. Späth.
Za ďalší veľký problém považuje aj to, že všetky východonemecké firmy sú dnes dcérskymi spoločnosťami západonemeckých, západoeurópskych alebo amerických firiem. Vo východnom Nemecku nie je takmer žiadna významnejšia odbytová sieť, nie je tam podnikový výskum. Tí, ktorí kúpili podniky, nechali podnikový výskum, marketing a odbyt na západe a na východe v podstate len vyrábali. Ostali tu pracovné miesta s najnižšou tvorbou hodnoty v pomere k celkovej hodnote podniku. To je problém, ktorý bude v konkurenčnom boji napríklad medzi Nemeckom a jeho východoeurópskymi susedmi robiť veľké starosti. Prvé pracovné sily, ktoré po otvorení hraníc odchádzajú, sú kvalifikované. Mohli by o tom hovoriť v bratislavskom Volkswagene, v Audi v Györi, v celom rade ďalších firiem, kde majú nedostatok pracovníkov. "A to je aj jeden z dôvodov, prečo som tu. Musím sa pozerať, kde vybudujem asi o päť rokov svoju expanziu, keďže už teraz nemôžem v Jene a vo východnom Nemecku zohnať optikov. Preto sa aj pozerám veľmi presne, akú kvalitu za akú cenu dostanem."
Produktivita a zamestnanosť
Nemecký výrobný priemysel na východe krajiny má úroveň miezd vo výške 80 percent a produktivitu 60 percent západných firiem. To je priemer, v Jene je to 103 percent západného Nemecka. "Ale to je ako pri každej štatistike: ak máte jednu nohu v chladničke a druhú na horúcej platni, máte štatisticky príjemnú priemernú klímu, preto varujem pred všetkými štatistikami." Ale základným problémom je, že ak je 60 percent produktivity a úroveň miezd je 80 percent, potom sa vyrába o 20 percent drahšie než na západe. Na východe prudko rastie priemyselná produkcia a napriek tomu mierne rastie nezamestnanosť. A na západe krajiny klesá. V tomto roku sa dosiahne rast vo výške 15 percent. To je enormné, západné Nemecko má možno nanajvýš sedem percent. Teraz však treba dohnať produktivitu -- rast produktivity musí byť asi desať percent, inak sa nikdy nedosiahne kontakt so západom. Desať percent zo šesťdesiatich percent je šesť, a ak sa päťkrát za sebou dosiahne rast produktivity o šesť percent, dostane sa východ takmer k sto percentám. Ak podnik za päť rokov nedosiahne úroveň západu, možno ho zatvoriť.
Predpokladajme rast produktivity v typickom priemysle minimálne o desať percent. Keď je rast o 14 percent a 10 percent sa dosiahne rastom produktivity, potom treba ľudí len na štyri percentá rastu. Ak sa tieto štyri percentá vezmú opäť zo 14 percent, potom sa dá vypočítať, že ide o zvýšenie dopytu po pracovných miestach len o 0,6 percenta. Zároveň však padá aj stavebníctvo, pretože sa veľa stavalo a stavby stoja prázdne. Jeho kapacita klesá o desať percent ročne, pričom má 30-percentný podiel na hrubom produkte. Takže ak stavebníctvo klesá o desať percent, sú to vzhľadom na celkovú zamestnanosť stále mínus tri percentá. Ak v priemysle rastie o 0,6 percenta, v stavebníctve dostávame -2,6 percenta. "Takto to pôjde ešte tri roky. Potom prídu banky, ktoré budú racionalizovať aj na východe a nastanú pre nás zlé časy. Inými slovami, rýchly transfer nám pomohol rýchlo vybudovať sektor služieb a zachytiť sociálne problémy ľudí, pretože aj sociálne slabší, napr. nezamestnaní, majú dobrý štandard. Podarilo sa nám predísť aj revolučným náladám pri masovom prepúšťaní, ale zároveň sme takmer úplne zruinovali výrobný priemysel. Teraz je však ťažké povedať, do akej miery to bolo horšie ako to, čo sa stalo vo východnej Európe."
Dôsledky tlaku na mzdy
Východoeurópania majú pri transformácii oproti východnému Nemecku výhodu, o ktorú, pravdaže, veľmi nestoja. Hovorili: pozrite sa na Nemcov, ako sa tí majú. Ale nové spolkové krajiny ich transformačné výkony nedosahujú. Z istého hľadiska bolo na tom východné Nemecko naozaj na začiatku lepšie, ale medzičasom sa ukazuje, že napríklad miery rastu sú vo východnej Európe oveľa vyššie než v nových spolkových krajinách. "Pre mňa sú tigrami v Európe východoeurópske krajiny. Čoskoro zažijete, že investície pôjdu do týchto krajín, pretože si to vyžaduje trh. Keď sa otvoria hranice, stane sa niečo naozaj zaujímavé. Veľké časti priemyslu náročného na mzdy a materiál sa presmerujú do východnej Európy. A z východoeurópskych krajín budú o päť až desať rokov smerovať prvé pracovné miesta na Ukrajinu, potom do Ruska, a potom do iných oblastí. Ak vychádzame z predpokladu otvorených hraníc, v Európe sa odohrá to, čo na všetkých vnútorných trhoch. Združenie NAFTA v Severnej Amerike sa stalo zaujímavým až odvtedy, čo je v ňom aj Mexiko, nebolo zaujímavé vtedy, keď tam boli len USA a Kanada. Ak sa na vnútornom trhu dokáže využiť rozdelenie práce a pri tom tempe, s akým sa adaptujú technológie, umožňuje to, aby napríklad moja spoločnosť vybudovala čipovú fabriku v Malajzii. Na Borneu, uprostred pralesa, sa budú vyrábať najmodernejšie elektronické čipy, rovnako ako v Singapure alebo na Taiwane Zamestnaní tu budú Malajzijčania, ktorí zbierali skúsenosti v podobných fabrikách na celom svete a vrátia sa naspäť domov. Preto sa dá vychádzať z toho, že tempo technologického vývoja bude pôsobiť ako tlak z krajín s vysokými mzdami na to, že buď budem produkovať s menej pracovníkmi viac, čiže sa zvýši produktivita práce, alebo budem vďaka rozdeleniu práce vyrábať menej komponentov vo vlastnej krajine a získavať ich z krajín s nízkymi mzdami. Krajiny s nízkymi mzdami po čase nebudú krajinami s nízkymi mzdami, ale nájdu ďalšie krajiny s ešte nižšími mzdami, ktoré sú od nich vzdialené."
Infraštruktúra nevyhnutnosťou
Logistika a doprava nie sú dnes žiadnym problémom, dajú sa dobre zorganizovať, čiže tie krajiny vo východnej Európe, ktoré budujú svoju infraštruktúru, sú na tom potom lepšie ako tie krajiny, ktoré dávajú subvencie do starého priemyslu. Veľkým politickým rozhodnutím v každej z týchto krajín je, aké množstvo reforiem ľudia znesú. Alebo, lepšie povedané, koľko by ľudia zniesli, keby im to politici dovolili. Pretože politici sú spravidla prví, ktorí zo strachu z výsledku volieb eliminujú tlak a radšej investujú veľké peniaze do mŕtvol starého priemyslu namiesto toho, aby ich radšej použili na pôrod nových firiem, nových technológií, nových myšlienok.
Veľké podniky sa pri výbere investičného miesta zaujímajú, aká je infraštruktúra v krajine, do ktorej sa bude investovať, aké vysoké sú dane, náklady na mzdy, produktivita, úroveň vzdelávania a až potom sa rozhodnú. Investičný trh kapitálu vytvorí poradie krajín uchádzajúcich sa o investície. V budúcnosti už nebudú existovať žiadne národné hospodárske politiky, hospodárska politika bude globálnou hospodárskou politikou. Veľkí investori budú smerovať s kapitálom do tých miest, kde budú môcť spojiť optimum nákladov s optimom trhových šancí.
Druhá časť ekonomiky, ktorú dnes nazývame nová ekonomika alebo internetová ekonomika, sa od toho jednoducho vzďaľuje. Táto sa sama spája s internetom a smeruje len tam, kde sú ľudia. To znamená, že všade, kde budú v nasledujúcich desiatich rokoch vychovávaní informatici, budú vznikať aj informatické firmy. Netreba robiť nič, len vychovávať informatikov. Firmy budú prichádzať samy, pretože budú potrebovať informatikov. Veľa z nich pôjde do Ameriky, niektorí Západoeurópania pôjdu do Nemecka a Nemci do Ameriky, všetci veria v Indov. Všade sa budú hľadať informatici, ktorí budú v podstate diktovať pracovné podmienky. Svoje zamestnanie budú môcť vykonávať všade, doma, v kancelárii, nebudú potrebovať infraštruktúru, pretože samotný internet je infraštruktúra. Tieto virtuálne služby a virtuálne práce, vývoj softvéru, štruktúry vyvolané internetovými službami budú vytvárať v hociktorom regióne. Produkcia bude smerovať vždy tam, kde je najvyšší úspech, určený produktivitou alebo vzťahom medzi mzdami a výsledkom produkcie.
Vo východnej Európe je transferový proces relatívne jednoduchý. Čím kvalifikovanejší sú ľudia, čím lepšie je napojenie na dopravnú infraštruktúru, tým rýchlejšie sa získajú najcennejšie pracovné miesta, zvýši sa mzdová úroveň a kúpna sila. Potom horšie pracovné miesta skĺznu do ďalšieho kola: to je kolobeh, ktorý sa opakuje každé tri roky. Nebude fabrika, ktorá je staršia ako päť rokov, pretože kvôli rýchlemu technickému pokroku sa bude musieť po piatich rokoch všetko vymeniť. Už dlho to nie je tak, že postavením fabriky máte istotu, že bude stáť dvadsať rokov, pretože náklady na odstránenie starých strojov a inštaláciu nových boli menšie ako ich presunutie na iné, nové miesto. Takto bude približne vyzerať vývoj.
Pasca byrokracie
A teraz prichádza veľká otázka -- Európa. Práve sme vo fáze veľkej diskusie o kandidátoch na vstup do EÚ. Všetci veríme, že ten, kto je vnútri európskeho spoločenstva, má voľný trh a je za vodou. Chcem tu však prezentovať inú tézu. Tlak globalizácie na trhy bude taký veľký, že tam budú všetky štáty EÚ aj s asociovanými krajinami, a ktoré doteraz nepatria do EÚ, či už ide o Švajčiarsko alebo o krajiny, ktoré by rady vstúpili, ale zatiaľ tam z politických a vývojových dôvodov ešte nie sú. Ale pre úspech európskej ekonomiky je oveľa jednoduchšie otvoriť hranice, pripustiť deľbu práce bez zavedenia všetkých formálnych systémov EÚ. Európa je jediná, ktorá má spoločný vnútorný trh s parlamentom, komisiou a predpísanými pravidlami hry. NAFTA a ASEAN majú oveľa menej politických a byrokratických inštitúcií. Niekedy sa obávam, že sa staneme sudcami sveta a všetci ostatní sa budú hnať dopredu. Aj preto sme my, Nemci, tak zle pochodili na posledných majstrovstvách Európy vo futbale. Máme síce mladých rozhodcov, ale príliš starých útočníkov. Je dôležité, aby sme sa nestali pre Európu rozhodcami, ktorí všetkým hovoria, ako majú robiť. V Európe máme oficiálnu dohodu o karamelových bonbónoch, ktorú ratifikovali všetky členské krajiny. Toto právne usmernenie je asi dvakrát rozsiahlejšie než americké vyhlásenie nezávislosti. Moja téza znie: Európania musia pri všetkých problémoch, ktoré majú, ktoré si vyrobili a ktoré sa snažia riešiť, čo najrýchlejšie otvoriť hospodársky priestor Európy na dynamickú deľbu práce. Ak sa táto dynamika dosiahne, ľudia budú dostávať pracovné miesta, východoeurópske krajiny budú dôležitými odberateľmi technológií a zároveň budú vyvážať svoje produkty k nám, bude sa Európa vyvíjať oveľa dynamickejšie, než to vidíme dnes. Diskusie o agrárnej a regionálnej politike stratia dôležitosť.
Ja už nie som politik, ako politik by som to ani nikdy nepovedal, ale mám veľké pochybnosti o úspechu európskeho parlamentu, v ktorom sa bude jedného dňa hovoriť sedemnástimi jazykmi. Rád by som vedel, kto v Bruseli preberie kontrolu nad gigantickým systémom vlády a správneho aparátu a pritom bude tvrdiť, že ide o demokratickú kontrolu ľudu. Musíme dávať pozor, aby sme kvôli európskym inštitúciám nespomaľovali.
Globálna infraštruktúra
Z politického hľadiska treba mať na zreteli kultúrnu Európu. Tá sa musí presadiť v globálnej konkurencii s Ázijčanmi a Američanmi. Za kratší koniec ťahá Európa v infraštruktúre vzhľadom na vesmír. Technológie budúcnosti v telekomunikáciách a logistike sú závislé od satelitov. V Európe by sme mali mať štandard pre satelity, o ktorom by sme sami rozhodovali. Nemalo by sa stať, že jedného dňa budeme úplne závislí od amerického satelitného systému. Pre Európu je oveľa dôležitejšie mať modernú globálnu infraštruktúru, napríklad aj vo vesmíre, ktorá zaistí, že my, Európania, budeme naozaj konkurencieschopní aj v tejto oblasti. To považujem za oveľa vážnejšie než tisíc politických detailov. Ak by sa nám práve teraz malo stať, že kvôli hádkam a väčšinovému hlasovaniu v rade alebo kvôli otázke, koľko dostane tá-ktorá európska krajina komisárov, bude sa každý polrok presúvať vrcholné stretnutie, tak potom je pre mňa oveľa dôležitejšie, aby rýchlo vznikol európsky hospodársky priestor.
Hospodárstvo má veľkú výhodu -- ak rastie vonkajší tlak, firmy sa musia rozhodnúť. Mám pochybnosti o tom, či tlak na politické rozhodnutia rastie rovnako rýchlo ako v hospodárstve. Môžem to posúdiť, mám skúsenosti z oboch oblastí. V politike môžete vždy nájsť nejaký dôvod, prečo nejaké rozhodnutie neuskutočníte. To sa v hospodárstve nemôže stať, pretože zatiaľ už budete v konkurze. Znamená to, že síce urobíte nejaké rozhodnutie, ale už sa o to nikto nezaujíma. Problém je, že posun medzi rozhodnutiami hospodárskymi a politickými nesmie byť príliš veľký. Preto budeme musieť v niektorých oblastiach Európu nanovo definovať ako veľké hospodárske spoločenstvo, ako kultúrne spoločenstvo a ako politické spoločenstvo, ktoré musí hľadať integráciu. Integrácia však bude vecou storočia. Mám veľké pochybnosti o tých, ktorí si myslia, že to všetko je otázkou desiatich rokov, a potom budeme mať európsku vládu. Pokúšam sa predstaviť si európske krajiny, ktoré sa vzdajú svojej národnej autority v prospech veľkej európskej vlády. Ak to príde, bude to veľmi ťažké. Ja som Európan, ale akceptujem aj názor, aby krajiny, ktoré chcú spoločne rýchlejšie postupovať, to aj robili. Len princíp buď -- alebo je veľmi nebezpečnou záležitosťou. Ba mohlo by sa stať, že integračný proces sa bude čoraz viac zdržiavať. Čo potrebujeme, je veľmi rýchly hospodársky integračný proces, pretože ten vyvolá prudkú dynamiku, ktorá dostane Európu do pozície, že aj národohospodársky výnos -- dane, príjmy pre obecné rozpočty a podobne -- bude rásť. Bude sa dať uskutočňovať oveľa viac výkonov pri vyrovnávacích funkciách, než je to v súčasnosti.
To by boli približne pravidlá hry pre transfer. Transfer, ktorý je v tej či onej oblasti pre nás bolestivý, ale ktorý sa podarí. Čím rýchlejšie sa nám podarí tento transfer, čiže európska ekonomická integrácia, tým silnejší budeme potom v konkurencii s USA a Áziou. V tejto oblasti by sme nemali mať vôbec žiadny strach. Som absolútne optimistický, čo sa týka vývoja Európy a osobitne v prípade východnej Európy.