Indická mainstreamová kinematografia, určená predovšetkým tamojšiemu masovému divákovi, pôsobí v našom euro-americkom kultúrnom kontexte prinajmenšom bizarne. Nazeraná optikou, ktorou sa zvykneme dívať na filmy u nás, pripomína priamo významovú i výrazovú nočnú moru, gýč najhrubšieho zrna, od jeho sladkosti pritom praská zubná sklovina. Napriek tomu sa v posledných rokoch Bollywood, ako sa ironicky nazýva indický filmový priemysel sústredený predovšetkým v meste Bombaj, stal všeobecne známym pojmom, dokonca svojho druhu módou. Mohol by odrážať fenomén kultúrnej globalizácie, ale to by sa do širšieho povedomia nesmel dostať ako vďačný predmet reinterpretácie. V roku 2002 bol bollywoodsky film Lagaan navzdory zdravému rozumu nominovaný na Oscara za najlepší zahraničný film. Popredný český reklamný režisér Ivan Zachariáš nakrútil v bollywoodskom štýle krátky ironický film Mulit pre Absolut vodku. Pred dvoma rokmi zožal prekvapujúci úspech britský film Guru, v distribúcii sa objavilo zopár filmov od indických režisérov a o Bollywoode sa razom začalo uvažovať ako o čomsi, čo určite stojí za pozornosť. Bollywood skrátka postihlo smutné a pre súčasnosť signifikantné "zvýznamnenie". Iste, v Indii sa ročne nakrúca okolo osemsto filmov a v kinematografii sa tam točia neuveriteľné peniaze, ale to ešte neznamená, že Bollywood je čosi, čo by nás malo vzrušovať. Na úsvite deväťdesiatych rokov, v čase prvého boomu domácich satelitov, keď naše "otanierované" sídliská pripomínali výskumné centrály NASA, sa dala typická bollywoodska produkcia bežne vidieť v telke. TV Indiu bolo možné prostredníctvom Astry chytiť celkom bez problémov, ale štvorhodinové opusy, v ktorých sa vospolok pekní Indovia a Indky preháňali na koňoch, šermovali, milovali a predovšetkým celkom bez zmyslu spievali, vydržalo pravdepodobne sledovať len zopár zarytých fajčiarov marihuany. Lebo čistokrvný Bollywood je presne taký, dá sa naň dívať, ale len pod vplyvom drog. Nežijeme v slumoch na pokraji ľudskej dôstojnosti, kino pre nás nie je jediným oknom do ideálneho sveta, nepotrebujeme zabúdať na existenciálne ťažkosti prostredníctvom filmového plátna pri jediných možných výletoch kamsi inam. Alebo potrebujeme, ale celkom inak, prostredníctvom inej poetiky, iného filmového jazyka. Naše filmové hviezdy sa nevolajú Rhithik Roshan, Govinda, Karisma Kapoor, Madhuri Dixit či Salman Khan, v našich filmoch nemusí dobro vždy zvíťaziť nad zlom, nemusí sa v nich riešiť osudová láska, nemusí v nich byť všetkým do celkom nemotivovaného spevu a predovšetkým nemusia trvať aspoň stoosemdesiat minút.
Ktosi s vizážou Kabira Bediho sa zo všetkých smerov naslepo prirúti na cválajúcom tátošovi do záberu. V bohatom kostýme, ktorý mu len zázrakom umožňuje chodiť, svižne zoskočí zo sedla, šabľou akoby náhodou rozseká zopár štatistov a vo vášnivom bozku spojí pery s kráskou v kvetovanom sárí. Začne spievať, z čepele mu kvapká krv, z pery slina. Ako prišiel, tak odchádza, vyskočí na koňa a odcvála v ústrety horizontu. Kráske to ešte nedochádza a nikdy ani nedôjde, spieva ďalej. Scéna, ktorú chvalabohu už bez ironického nadľahčenia v americkom či európskom filme neuvidíte (okrem talianskych televíznych filmov v nedeľu večer na verejnoprávnej Jednotke), je pre Bollywood typická. Prvoplánová, bez nápadu, invencie, vykalkulovaná presne podľa vopred definovanej šablóny, mechanicky nasnímaná kamerou, ktorá nemá inú funkciu ako zaznamenať obraz. Historické reálie môže vystriedať aktuálna súčasnosť, koňa motorka, šabľu pištoľ a sárí rifle, ale spievajúci hrdina, bozk a spievajúca hrdinka zostávajú. Divák -- našinec to celkom pochopiteľne nezvláda a tíško uvažuje o slepote ako prijateľnom riešení, divák od nich -- z revíru, pre ktorý sa nakrúca v Bollywoode, slintá od blaha. Genealógia typického bollywoodskeho filmu siaha do čias, keď sa India vymanila z britského koloniálneho jarma a podľa "diel", ktoré sa tam nakrúcajú, to občas vyzerá tak, že ju to dodnes mrzí. Domáci indickí producenti sa totiž odmietli naďalej zaoberať serióznym spracovávaním vlastných mytologických, náboženských, historických a folklórnych námetov, ktorému sa venovali, keď ešte trpeli pod bičom kolonistov a vrhli sa na "poindičťovanie" komerčného Hollywoodu toho najhrubšieho zrna. V krajine, kde oblasť duševného vlastníctva nikto neberie vážne, sa netreba trápiť s autorskými právami, takže základom scenára sa môže stať ktorýkoľvek hollywoodsky film. Napíšu sa hlúpe piesne, najme sa štáb, hlavné hviezdy, komparz, a predovšetkým maliar výrazných gýčovitých plagátov, ktorými by sa u nás nepomaľovali ani kolotoče, a film je napoly hotový.
Popkultúrna tematická vyčerpanosť už prinútila európskych a amerických filmových tvorcov inšpirovať sa hocičím. Hongkonská škola, japonské anime a horory, čínske filmy subžánru wuxia, dokonca atrakcie z Disneylandu, to všetko sa v súčasnej západnej kinematografii dá nájsť a ani netreba príliš hľadať. Bollywood sa dočkal podobného spracovania, prežutia, "poeuroameričtenia" a v tomto prípade vďaka bohu za to. Ak sa totiž typické bollywoodske prvky objavia vo filme, ktorý nakrúcajú stále ešte svojho druhu režisérske osobnosti, môže Bollywood pôsobiť prinajmenšom osviežujúco. Keď sa vo výsostne umelecky ambicióznom filme Larsa von Triera Tanečnica v temnotách začne spievať pri tých najnepravdepodobnejších scénach, môžeme takéto vokálne vyčíňanie vnímať ako narúšanie muzikálového klišé, ale môžeme ho interpretovať aj ako inšpirovanie "Bollywoodom", v ktorom sa tiež spieva zdanlivo bez zmyslu aj v tých najdramatickejších momentoch. Podobne môže Bollywood poslúžiť ako tematický, formálny a obsahový inšpiračný zdroj aj v reinkarnovaní tradičného holywoodskeho muzikálu, ako to urobil režisér Baz Luhrman v jednom z najzaujímavejších filmov posledných rokov -- postmodernom muzikáli Moulin Rouge. Ešte ďalej zašla britská režisérka Daisy von Scherler Meyerová, keď v roku 2002 nakrútila v produkcii v Británii domestifikovaného Inda Shekhara Kapura film Guru. Guru je romantická komédia, nakrútená presne podľa bollywoodskeho strihu. Indický učiteľ tanca Ramu Gupta v nej odíde do Ameriky, aby sa tam stal tanečným majstrom, ale jeho misia sa zvrhne a z učiteľa tanca je razom učiteľ sexu. Indické charizma a rady, ktoré dostáva od miestnej pornostar, z neho urobia takmer duchovného vodcu. Ramu však v umelom blahobyte nenachádza uspokojenie, a tak sa vo finále vracia ku svojim koreňom. Filmu nechýba nič, čo je pre Bollywood typické. Je v ňom prvoplánový konflikt, výrazná romantická zápletka, plno piesní a kolosálny happy end, ale nenudí práve vďaka tomu, že sa od začiatku neberie vôbec vážne a trvá len prijateľnú hodinku a pol. Takto spracovaný Bollywood za pozornosť určite stojí, len je v ňom prítomné čosi, čoho v tradičnom Bollywoode niet. Irónia, sarkazmus, nadhľad či celkom prozaická filmárčina a skutočné herecké výkony.