Význam zemného plynu v energetike aj spracovateľskom priemysle európskych ekonomík rastie. Úmerne tomu a aj v dôsledku liberalizácie európskeho energetického trhu bude rásť nemilosrdnosť konkurenčného boja o zdroje, prepravné cesty a konečných zákazníkov. SPP ako štátny podnik mal obmedzené možnosti obstáť v tomto boji, jeho šance na úspech po privatizácii závisia od toho, ako zahrajú rozhodujúce zápasy na európskom trhu noví akcionári SPP -- Ruhrgas, Gaz de France a Gazprom.
Podľa údajov Európskej komisie (EK) v roku 1999 spotrebovali členské štáty Európskej únie (EÚ) 398 mld. m3 zemného plynu, z toho až 209 mld. m3 bol plyn z dovozu. Podľa prognóz EK sa má závislosť EÚ od dovozu zemného plynu zvýšiť zo 45 % v roku 1999 na 67 % do roku 2020. Zväčšovať sa bude aj dovozná závislosť Francúzska a Nemecka, domovských krajín nových akcionárov SPP -- Ruhrgasu a Gaz de France. Už dnes musí Francúzsko dovážať 95 % plynu a Nemecko viac ako 80 %.
Zároveň sa predpokladá celkový rast spotreby plynu v celej Európe, prirodzeným prírastkom nových odberateľov aj vytláčaním uhlia a vykurovacieho oleja z trhu primárnych zdrojov výroby elektriny a tepla. Do roku 2020 má spotreba plynu v Európe vzrásť na 600 mld. m3. Tento trend sa premieta do zvýšeného záujmu svetových energetických koncernov o kúpu a rozvoj plynárenských aktív. Šesťdesiat percent projektov nových elektrárenských kapacít v Európe dnes uvažuje o spaľovaní plynu a prepájanie trhov elektriny a plynu je na programe dňa.
Diverzifikáciu činnosti doteraz odvetvovo špecializovaných energetických, ropných alebo plynárenských monopolov významne ovplyvňuje aj politika EK v oblasti ochrany hospodárskej súťaže. Jej cieľom je vytvoriť konkurenčné prostredie na trhu s energiou, a teda aj s plynom v EÚ, od čoho si sľubuje zníženie predajných cien, zníženie nákladov domácností a priemyselných odberateľov a zvýšenie konkurencieschopnosti celej ekonomiky EÚ v svetovom meradle. Prostriedkami na dosiahnutie týchto cieľov sú: povinné otvorenie domácich trhov s plynom, účtovné oddelenie tranzitu a predaja plynu v plynárenských spoločnostiach a od vlád nezávislá regulácia cien plynu podľa oprávnených nákladov a primeraného zisku. Zmyslom energetických smerníc EÚ je zrušiť monopolné postavenie plynárenských spoločností na relevantných trhoch a umožniť odberateľom slobodný výber dodávateľa. Oddelenie predaja plynu od prepravy má prispieť k transparentnosti preukázania oprávnených nákladov a cien a odstráneniu možností diskriminácie odberateľov. Zmeny na trhu spôsobuje aj očakávaný boom ponuky plynu z prikaspických krajín, pripravovaná alebo už uskutočnená privatizácia štátnych spoločností v postkomunistických krajinách, ale aj vo Francúzsku, v Taliansku a Nórsku a plynofikácia Grécka, Turecka či prechod západnej Európy od vykurovacieho oleja na plyn.
Slovensko je druhou najväčšou tranzitnou krajinou po Ukrajine. Na zmeny európskeho trhu s plynom je SPP dobre pripravený. Disponuje dostatočnou kapacitou podzemných zásobníkov aj tranzitných a distribučných sietí, ktoré mu umožnia pružne reagovať na potreby odberateľov. Zahraničnú politiku SPP však budú robiť do veľkej miery jeho noví akcionári. SPP má podpísaný s Gazpromom zmluvy na dodávku a prepravu plynu do roku 2008. Pre jeho ďalší rozvoj budú dôležité podmienky predĺženia týchto zmlúv, ale aj nové zmluvy s inými partnermi a rozhodnutia o trase výstavby budúcich plynovodov v stredoeurópskom regióne. Gazprom chce do roku 2010 zvýšiť tranzit plynu do Európy až na 200 mld. m3 ročne. SPP má rezervy v kapacite prepravy, dnes je jeho tranzitná sústava využitá len na 70 až 80 %. Okrem ruského plynu sa však núkajú SPP aj iné zdroje. Ruhrgas je významným odberateľom a prepravcom nórskeho plynu, je teda pravdepodobné, že čoskoro bude prúdiť aj rúrami SPP.
Európa v znamení liberalizácie
Implementácia smernice EÚ o liberalizácii trhu prináša rozsiahle zmeny vlastníckych pomerov v spoločnostiach aj v štruktúre ich predmetu činnosti. Dobrým príkladom je Taliansko, ktoré má v energetike silnú monopolnú štruktúru. V dôsledku plnenia európskej smernice však už od roku 2003 nebude môcť žiadny taliansky dodávateľ pokrývať viac ako 50 % domáceho dopytu. Na talianskom trhu s elektrinou dominuje koncern Enel a na talianskom trhu s ropou a plynom koncern Eni. Enel kontroluje 80 % domácej výroby elektriny, Eni až 88 % domáceho trhu s plynom. Keďže oba koncerny musia v súlade s európskymi smernicami znížiť svoj podiel na domácom trhu, začínajú rozširovať podnikanie v iných oblastiach. Eni musí pod tlakom smerníc EÚ predať významný podiel na ťažbe a distribúcii plynu a Enel zas na elektrárenských kapacitách. Tieto opatrenia podporujú ich expanziu na zahraničné trhy a zároveň dokonalé premiešanie aktivít talianskych koncernov, ktoré boli doteraz úzko špecializované. Napríklad Eni predáva polovicu 24-ročného kontraktu na ťažby zemného plynu v Líbyi spoločnosti Edison, patriacej do talianskeho koncernu Montedison. Montedison tak k svojim elektrárenským kapacitám a plynovodu na severe Talianska, ktorým dodával do Talianska zväčša ruský plyn, pripojí aj podiel na dovoze alžírskeho plynu. Do roku 2007 chce Edison získať do 20 % talianskeho obchodu s plynom. Ďalší podiel na svojich domácich plynárenských aktivitách by koncern Eni rád videl v rukách svojho dlhodobého dodávateľa -- alžírskej spoločnosti Sonatrach. Tá sa chce cez spoločné podniky s Eni dostať aj ďalej do Európy. Liberalizácia trhu prinúti viacero veľkých európskych plynárenských spoločností predať časť svojich kapacít -- Sonatrach s Eni majú o ne veľký záujem. Tým väčší, čím bližšie bude predávaná spoločnosť k Alžírsku alebo Taliansku. Sonatrach je po Gazprome druhým najdôležitejším dodávateľom plynu do Talianska. Minulý rok oznámila spoločnosť Eni vstup do 3. najväčšej nemeckej energetickej spoločnosti EnBW, ktorej spoluvlastníkom je už francúzsky energetický gigant Electricité de France. Eni si posilňuje svoje pozície aj na východe -- s ruským Gazpromom stavia plynovod Blue Stream, ktorý umožní prepravu ruského plynu cez Čierne more na veľký turecký trh.
Privatizácia a reštrukturalizácia Gaz de France, nového akcionára SPP, je tiež otázkou krátkeho času. Gaz de France aj Ruhrgas majú významné účasti v mnohých plynárenských firmách krajín strednej a východnej Európy. Z hľadiska rozvoja SPP sú najdôležitejšie ich účasti v maďarských, českých a poľských distribučných plynárenských spoločnostiach.
Český Transgas má s Gazpromom podpísané zmluvy do roku 2023. Okrem toho má zmluvu aj s nórskym Statoilom. Český trh s plynom sa začne otvárať na úroveň najmenej 20 % v roku 2005 a do roku 2008 na úroveň minimálne 33 %. Asi 25 % dodávok plynu do Česka je z oblasti Severného mora a 75 % z Ruska. V Maďarsku má Ruhrgas účasti v dvoch kľúčových distribučkách -- FOGAZ a DEGAZ, v Čechách v piatich z ôsmich distribučných spoločností. Gaz de France má účasti v dvoch českých distribučkách, dvoch maďarských, v jednej poľskej a dvoch rakúskych plynárenských spoločnostiach. V strednej a vo východnej Európe má Ruhrgas účasť v dvanástich plynárenských distribučných spoločnostiach a Gaz de France v šiestich. V tejto konštelácii treba vnímať výrok prezidenta Ruhrgasu B. Bergmanna, že budúcnosť spolupráce SPP s Transgasom závisí od jeho ponuky podmienok prepravy a predaja plynu. Na rakúskom trhu s plynom má zatiaľ dominantné postavenie OMV. Aj jej vedenie už oznámilo záujem o partnera, ktorý by posilnil pozíciu firmy po nadchádzajúcej liberalizácii rakúskeho trhu. Majoritný balík akcií OMV zatiaľ vlastnia OIAG a spoločnosť IPIC zo Spojených arabských emirátov. Po privatizácii českého Transgasu nemeckou spoločnosťou RWE a vstupe ďalšej nemeckej spoločnosti Ruhrgasu do SPP je rakúska OMV ďalšou spoločnosťou, kde sa s najväčšou pravdepodobnosťou opäť stretnú dve konkurenčné nemecké firmy. Výsledok tohto súboja môže tiež do istej miery ovplyvniť ďalší vývoj na stredoeurópskom trhu s plynom.
Dominantní producenti:
Rusko, Nórsko, Alžír, kaspické štáty
V krajinách hlavných producentov investovali a investujú svetové ropné a plynárenské firmy miliardy dolárov do odkrývania nových ložísk a stavby nových plynovodných sietí. Návratnosť týchto investícií je zväčša zabezpečená vopred uzatvorenými dlhodobými kontraktmi na dodávku plynu. Tie do veľkej miery vytvárajú stabilný základ pre bezporuchové dodávky a obchodovanie s plynom. Dlhodobými zmluvami typu Take-or-Pay má zabezpečené svoje budúce dodávky z nových nálezísk do veľkej miery aj Gazprom. Dovozcovia musia na základe doložky Take-or-Pay zaplatiť za minimálne dohodnuté množstvá plynu bez ohľadu na to, či ich skutočne odoberú. Tento systém, ktorý praktizuje aj Gazprom, je zároveň prekážkou úplnej liberalizácie európskeho trhu s plynom.
Gazprom má v Rusku dominantné postavenie v oblasti ťažby aj tranzitu a jeho kapacity zásob, produkcie aj prepravy plynu sú unikátne aj vo svetovom meradle. V severnej Európe je najväčším konkurentom Ruska Nórsko, v juhozápadnej Európe to je severná Afrika, špeciálne Alžír, na juhovýchode zas začínajú miešať karty Kazachstan, Turkménsko, Azerbajdžan a Irán.
Gazprom v uplynulých rokoch blokoval predaj turkménskeho plynu cez Ukrajinu do Európy. Teraz zmenil taktiku a ponúka Turkménsku dlhodobý kontrakt -- turkménsky plyn je podstatne lacnejší ako ruský, jeho reexport do Európy sa priam núka.
Súčasný plynovodný systém z Nórska do štátov kontinentálnej Európy má ročnú kapacitu prepravy 80 mld. m3 a do Veľkej Británie 10 mld. m3. Najväčším odberateľom nórskeho plynu je Nemecko a najväčším zákazníkom nórskych producentov plynu je Ruhrgas. Odoberá viac ako 60 % nórskych dodávok do Nemecka. Predstavitelia Ruhrgasu predpokladajú, že do roku 2010 sa podiel nórskeho plynu na nemeckom trhu zvýši zo súčasných 20 na 30 %. Základom tohto predpokladu sú dlhodobé dohody o nákupe nórskeho plynu. Z nich majú tzv. Trollské zmluvy s ročnými dodávkami plynu okolo 20 mld. m3 platnosť až za rok 2020. Napríklad Ruhrgas má zmluvu na dodávku plynu z Trollskej platformy až do roku 2029. Účastníkom týchto zmlúv sú okrem nemeckých plynárenských spoločností aj francúzska Gaz de France, holandská Gasunia a belgická Distrigaz. Nórsko preniklo aj na taliansky trh prostredníctvom distribučnej spoločnosti Energia, ktorá je spoločným podnikom rakúskeho štátneho energetického koncernu Verbund a talianskeho energetického koncernu CIR.
Aj nórsky Statoil do privatizácie
Nórsko ťaží plyn z morského dna. Investície do ťažobných morských platforiem sú vysoké. Nórska ropnoplynárenská spoločnosť Statoil je síce vysoko zisková (v roku 2000 hrubý zisk 38 mld. NOK), napriek tomu sa na výstavbe väčšiny ťažobných stredísk a podmorských plynovodov podieľajú zahraniční investori a nielen európski. Nórska vláda avizovala v minulom roku úmysel predať 15 až 25 % akcií koncernu Statoil a neskôr aj minoritné podiely Statoilu v plynárenských aktivitách spoločnosti. Toto rozhodnutie sa zdôvodňuje potrebou udržať konkurencieschopnosť firmy a možnosť expandovať v zahraničí.
Na dodávky plynu z Alžírska sa v rámci Európy najviac orientujú španielske, portugalské, francúzske a talianske spoločnosti. Do Talianska sa plyn z Alžírska exportuje plynovodom cez Tunis a Sicíliu. Talianska štátna energetická spoločnosť Enel má podpísanú s alžírskou spoločnosťou Sonatrach dvadsaťročnú dohodu na dodávky plynu a koncom minulého roka sa dohodli na ďalšom zvýšení dohodnutých objemov. Italgas, plynárenská dcéra ďalšieho talianskeho koncernu Eni, tiež expanduje. Má majoritu v maďarskej distribučnej spoločnosti Tigaz, a jeho najväčším úspechom je víťazstvo v tendri na plynofikáciu Grécka, kde porazil okrem iného aj SPP. Investície do plynofikácie zaručia Italgasu majetkový podiel v gréckych distribučných spoločnostiach. Grécko odoberá časť plynu z Ruska plynovodom cez Bulharsko, časť z Alžírska -- v skvapalnenom skupenstve.
Zvýšenie exportu alžírskeho plynu do západnej aj južnej Európy podporí plánovaný plynovod z Alžírska do Španielska. Na jeho výstavbe sa podieľajú okrem alžírskej spoločnosti Sonatrach aj španielske firmy Endesa a CESPA, Gaz de France, talianska Eni, British Petroleum a francúzsko-belgická spoločnosť TotalFinaElf.
Stredná Ázia -- Klondyke 21. storočia
Turkménsko dodáva plyn do Turecka cez Irán, aj do niektorých krajín bývalého Sovietskeho zväzu. S Ankarou má podpísaný 30-ročný kontrakt na dodávky plynu prostredníctvom plánovaného Transkaspického plynovodu na prepravu plynu z Azerbajdžanu, a Turkménska cez Gruzínsko do Turecka. Kontrakt na rovnaké množstvo má však Turecko uzatvorený aj s Ruskom. A rusko-taliansky plynovod Blue Stream je už takmer dokončený. Turkménsky plyn je však oveľa lacnejší. Azerbajdžan, Rusko, Turkménsko a Irán si budú už čoskoro tvrdo konkurovať na tureckom trhu. Turecko je najrýchlejšie rastúci trh s plynom vo svete a súčasne perspektívna krajina pre tranzit plynu z Kaspiku do Európy.
Väčšina pozorovateľov zjednodušuje súboj o turecký trh na súboj USA s Ruskom, možno preto, že náklady na výstavbu nového plynovodu z Azerbajdžanu bude financovať americká Eximbanka. Operátormi azerbajdžanských ložísk plynu sú BP Amoco, a americké spoločnosti Chevron a Exxon/Mobil. V hre sú však očividne aj záujmy iných krajín a investorov. Na plynovode Blue Stream má 50-percentný podiel talianska spoločnosť Eni. Operátorom nového veľkého náleziska plynu v Azerbajdžane je koncern British Petroleum. Turecko odoberá aj skvapalnený plyn z Alžírska a Nigérie.