Editorial

Čas je nekonečný. Niektorí teoretici tvrdia, že prejavom tohto javu je pohyb vývoja po špirále. Dovoľujem si protirečiť a tvrdím, že čas sa pohybuje v kruhu. Asi pred päťtisíc rokmi prišli v Mezopotámii na to, ako sa má narábať s energiami. Mali pitnú vodu, mali teplú vodu, mali chladenie, mali kúrenie (lebo, na počudovanie, aj na blízkom východe treba zohrievať obydlia) ba aj visutú záhradu. My sme v súčasnosti kúsok za ich úrovňou. Vieme len to, že s energiami sa dá hospodáriť. Ale nevieme to. Ak by sme to vedeli, blížili by sme sa k ich úrovni narábania s energiami, len na vyššom technickom stupni. Ale tam nie sme.
Nie, žeby sme nemali technické možnosti, možno že sú niekedy zložitejšie, než používali Nabuchodonozorovi súčasníci, v tom však nie je podstatný rozdiel. Podstatný rozdiel je v tom, že v Mezopotámii a iných prekvitajúcich ríšach medzi Eufratom a Tigrisom a v blízkych okresoch si vážili dary prírody (prípadne súčasných miestnych bohov). Potrava a energia ako základné dary prírody boli medzi nimi z darov prvých. A k svedomitému hospodáreniu s nimi viedli všetky náboženstvá, teda všetky kultúry, k tomu obyvateľov zaväzovalo spoločenské vedomie.
V tomto čísle Realít rozprávame o súčasníkoch, ktorí si vedia všetky formy vynaloženej energie, teda aj práce, vážiť. Hovoríme aj o firmách, ktoré ponúkajú prostriedky, materiály aj skúsenosti, ako energiou šetriť. Venujeme im pozornosť. Ak by bol ich prístup samozrejmosťou, nepísali by o ňom médiá viac, než sa píše o východe a západe Slnka. To nevyhnutne vedie k záveru, že problémom nie je nevedomosť, ale neochota. Vedeli by sme. Len nemáme záujem. V tom sme pozadu za Mezopotámiou -- hoci sa drzo nazývame vyššou civilizáciou. Úroveň civilizácie však nevyplýva z techniky, lež zo schopnosti spraviť ju užitočnou pre svet.
Preto si myslím, že nejdeme hore po špirále. Ideme po kruhu a po starovek máme ešte ďaleko. Je tu však ešte jedna možnosť. Ideme po špirále. Nižšie.