"Aktívne podporovať pluralitný a sociálne dostatočne citlivý výsledok volieb." Táto nejasná, "zmätočná" veta by mala vyjadrovať politický postoj Konfederácie odborových zväzov SR k parlamentným voľbám. K tomu vrcholní odborári dodávajú, že "tento variant je z hľadiska odborov najoptimálnejší a z hľadiska programu aj najprirodzenejší". Čiže, nehovoríme tak, ani tak, ale na naše slová dôjde.
Je správne, že odbory sa priamo neangažujú v predvolebnom zápase. Majú pravdu, keď sa sťažujú na absenciu silného, dôveryhodného ľavicového subjektu, ktorý by mohol byť ich prirodzeným spojencom. Ale dá sa predpokladať, čo ich čaká. Pravicový parlament a pravicová vláda ich bude stavať pred hotové veci. Ale ničoho väčšieho, ako prerušenia tripartitných rokovaní, sa budúca vláda báť nemusí. Možno ešte trochy hrdinského pískania a trieskania pred Úradom vlády. Vnútorný mechanizmus fungovania odborovej ústredne, zväzov a majetkového fondu celý organizmus znefunkčňuje a najmä v majetkovej oblasti umožňuje čudné predaje. Na najvyššej úrovni sú veľké reči, ale odbory nie sú schopné konať razantne a v pravej chvíli na úrovni podniku. Štrajky vtedy, keď sa zastavuje výroba a prepúšťa sa, tunelárom len prospievajú, búriť sa bolo treba, keď sa privatizovalo a vykrádala sa podstata podniku. Pravda, na účinný zásah treba mať svoj parlamentný lobing, ale ten nebol žiaden alebo len slabý. Potrebná je aj podpora médií, ktoré by prinajmenšom zverejňovali prípady, na ktorých majú odbory záujem, v lepšom variante aj živili kampane. Tie však nie sú odborom naklonené. S tým sa dá ťažko čosi robiť. Ale Denník Práca s vyše päťdesiatročnou históriou, nejakými 15 000 železnými predplatiteľmi a približne 10 000 ďalších čitateľov odborárski bossovia na dve etapy predali za smiešne peniaze. Namiesto toho, aby odbory využili svoj niekoľkomiliardový majetok nielen na udržanie Práce, ale aj na mediálnu expanziu, získavanie ľudí pre svoje myšlienky a akcie, za peniaze sa vzdali nenahraditeľného informačného kanálu. A mobilizačného, ak použijeme trocha prežitý výraz. Lebo internet, pri všetkej úcte k odborárskym masám, k takýmto kanálom ešte nepatrí.
Povojnový vývoj v Európe ukázal, že zdravá, dynamická spoločnosť potrebuje aj odbory. Tie sa bez veľkých rozpakov, bez vnímania širších súvislostí postavia za zvyšovanie miezd či lepšie podmienky zamestnancov i dôchodcov a detí. Často je to kontraproduktívne, ale pozitívne je, že vytvárajú vládam radikálnu protiváhu. Aj svojim prirodzeným spojencom -- socialistickým a sociálnodemokratickým stranám -- občas ukážu, že spojenectvo je to dočasné a podmienené prijateľnou politikou. Jarné demonštrácie v Taliansku ukázali, že sú trvalou hrozbou aj pre alianciu mediálnej a politickej sily.
Spoločenská objednávka na silné odbory s kvalifikovanými a morálnymi bossmi tu je. Reálna možnosť jej naplnenia nie. Naše odbory sú totiž papierový tiger.
StoryEditor