Aby vízia nebola len ilúziou

"Právo je na mojej strane," hovorí prezident SR Ivan Gašparovič v odpovedi na otázku, ako bude reagovať na návrh, aby svoju kompetenciu podpísať prvú európsku ústavu delegoval na vládu. Ako právnik ctí najvyšší zákon krajiny, ako hlava štátu však neodmieta ani pragmatizmus. Ak sa väčšina členských štátov EÚ rozhodne, aby prvú ústavnú zmluvu únie podpísali najvyšší predstavitelia výkonnej moci, je ochotný o tom doma rokovať.
Čerstvý návrh šéfov rezortov zahraničia európskej dvadsaťpäťky z Bruselu posúva právo slávnostného podpisu historického dokumentu najvyšším predstaviteľom exekutívy z logických dôvodov: integračný proces bol a bude predovšetkým praktickou záležitosťou, preto by sa nemal v rozhodujúcej etape zavŕšiť výsostne formálnym aktom. Žiaľ, v diskusiách o jeho právnych aspektoch sa čoraz viac dostávajú do popredia procedurálne problémy. Pritom sa zabúda na podstatu celej veci -- dosiahnutie lepšieho života občanov EÚ. Veď o čom inom má byť formovanie tohto zväzku spriatelených a kooperujúcich krajín? Príklon k formalizmu signalizuje už samotný charakter európskej ústavy. Predstavuje komplikovaný, neprehľadný, nezrozumiteľný, rozvláčny a ťažkopádny dokument, výsledok všetkých rôznych krkolomných kompromisov. Problémy v terminológii (húževnaté uprednostňovanie pojmu ústavná zmluva pred prostým označením ústava) či jalové debaty o spôsobe ratifikácie v občanoch iba upevňujú pocit, že v tejto fáze európskeho približovania mu už prestávajú rozumieť. Do nadčasovej veci sa začína vťahovať príliš veľa aktuálnej politiky. Neprospieva to nikomu. Naopak, narastá tábor euroskeptikov a euroignorantov, ktorým zrejme bude celkom ukradnuté, kto 29. októbra tohto roku v Ríme euroústavu podpíše. Silnie totiž povedomie, že tento akt na reálnom postavení euroobčanov nič nezmení. Prezidenti, premiéri, či obaja? To je hra pre politikov, ktorí akosi strácajú zo zorného poľa zásadnú integračnú ideu -- lepší život súčasných aj budúcich Európanov. Prečo by inak prikladali toľko vážnosti otázke schvaľovania ústavy, sporiť sa, či sa to má stať v parlamente alebo referende a velebiť špecifiká vlastného zákonodarstva. V pompéznych frázach sa stráca hlas ľudí, obávajúcich sa, že aj tak zostanú chudobnými obyvateľmi zaostávajúcich regiónov, o ktoré sa nikto nestará. Predvstupové predsavzatia, prekladané prísľubmi financií, z ktorých si budú do sýtosti čerpať podvyživené oblasti rozšírenej EÚ, prehlušili politické ťahanice a výbuchy šampanského. Otázky súvisiace s kvalitou projektov, ktoré sa budú uchádzať o zdroje zo štrukturálnych fondov a s pripravenosťou krajiny na ich čerpanie, sa dostali na okraj záujmu, hoci je jasné, že naším vstupom do únie sa ekonomický prepad regiónov na východ od Bratislavy vôbec nezastavil. Akoby sme už boli v cieli a nie na ceste k jeho dosiahnutiu. Mylná predstava o tom, že regionálne rozdiely v životnej úrovni obyvateľstva sa vytratia automaticky, neberie do úvahy fakt, že sa tak nestalo dokonca ani v mnohých regiónoch EÚ ešte pred jej rozšírením. Chudoba vládne práve tak na gréckej periférii, ako v bývalej NDR. Niet dôvodu si myslieť, že zo Slovenska zmizne samospádom. Aj keď tu nejde o biedu ohrozujúcu holú existenciu, jej atribúty z najzaostávajúcejších regiónov nemiznú a hrozba úpadku a sociálneho napätia zostáva.
Ak sa ďalší osud európskej integrácie nemá čoraz viac vzďaľovať od života ľudí, bude na mieste konečne spustiť dôslednú a otvorenú informačnú kampaň s cieľom presvedčiť a získať širokú verejnosť na účasť na konkrétnych rozvojových programoch, vtiahnuť občanov do aktívnej participácie v rámci trvalo udržateľných projektov. V opačnom prípade zostane vízia zmysluplnej EÚ, zloženej z rovnocenných krajín, iba ilúziou a dobrou témou pre každú, práve vládnucu politickú garnitúru.