Patrí im obdiv

Každoročne koncom leta a začiatkom jesene sa ma zmocní bezmedzný obdiv. Jeho predmetom sú -- naše sídliskové panelové domy. Koľko poníženia museli v uplynulých rokoch pretrpieť, koľko rán si museli vo svojich útrobách zaceliť, aby boli opäť pripravené čeliť nastávajúcej zime so vztýčenou hlavou. Áno, vážení a milí čitatelia, obdivujem paneláky a s úctou sa skláňam pred ich odolnosťou. Veď, posúďte sami. Napríklad ten, v ktorom bývam, pravidelne s príchodom jari a leta víta nových obyvateľov. Tí starší, ktorí si pred pár rokmi odkúpili byty, sa vo väčšej miere dávno odsťahovali nevedno kam a svoje bývalé panelákové príbytky buď predali, alebo prenajali. A každý novoprisťahovalec má svoju predstavu o bývaní. Jeden chce mať rezidenciu, iný haciendu, podaktorý dokonca priamo palác. Tam, kde boli dvere, stavia sa stena, kde bola stena, prerážajú sa dvere a pri kontajneroch na odpadky sa mlčky hromadia kusy panelov. Z mnohých vytŕčajú oceľové armatúry svedčiace o tom, že práve tento panel nebol v dome iba na ozdobu. Jar, leto i časť jesene je obdobím vŕtania, búrania, prerábania. Niektorí jednotlivci v tom dosiahli už takú dokonalosť, že odídu s rodinou na dvojtýždňovú dovolenku a svoj byt (spolu s nervami najbližších susedov) zanechajú napospas majstrom rozličných remesiel. Tí sa potom činia. A pred domami sa hromadia zvyšky vlasov, ktoré si tu pravidelne trhajú zúfalí statici. Naše paneláky to však zatiaľ všetko hrdinsky zdolali. Stoja a trpia. No, povedzte, nezaslúžia si úctyhodní panelákoví starčekovia obdiv?