Ľavicoví intelektuáli to nazývajú kultúrny imperializmus: do oslobodenej krajiny vpadne konzumná spoločnosť a horda amerických filmov. Slovensko vlani proti nim poslalo jeden jediný chabý výstrel, výsledkom čoho je štatistika o minuloročnej návštevnosti kín. V prvej desiatke je deväť amerických a jeden český film. A ešte aj ten nadbieha tamojšiemu spôsobu rozprávania a zobrazovania historických udalostí, veď Svěrákovci už v Koljovi dokonale pochopili všetky marketingové triky prenesené na filmové plátno. Deti, psy, a tentoraz aj lietadlá. Vlaňajší rok znamenal pre amerických i európskych filmárov veľa, úspechy žalo, napríklad, Francúzsko, ktorého filmy videl na celom svete viac než dvojnásobný počet divákov ako rok predtým. Popri osobitej Amélii z Montmartru za to zaplatili aj svoju daň, niektoré z tamojších filmov dôsledne prebrali americkú schému a francúzskymi zostali už iba investori. Európski filmári dobiehajú dlhé desaťročia, v ktorých pestovali umenie a zanedbávali marketing. Dnes sa situácia obracia a plnšie kiná za svoju návštevnosť vďačia ľahkým a efektným filmom. Tie nemusia uspokojiť každého diváka. Podstatné je, že naletel reklamnej kampani a kúpil si lístok. Osobitou kapitolou je v tejto situácii slovenská kinematografia, ktorá po naznačenom nádychu opäť klesla na dno. Domáce tvorivé sily sú podľa posledných snímok vyčerpané (nečinnosť, ako je známe, unavuje). Nádej možno svitne s americkou režisérkou, ktorá by mala natočiť údajne pravdivý príbeh o Jurajovi Jánošíkovi a Tomášovi Uhorčíkovi. Nie je to nič objavné, sfilmované folklórne témy v Česku alebo Poľsku však do kín pritiahli státisíce divákov.