Predstavme si zákon, podľa ktorého si musí každý vlastník kuchynského noža odsedieť jeden rok vo väzení. Zákonodarcovia by v jeho prospech mohli argumentovať takto: kuchynský nôž je často smrtiacou zbraňou a keďže zo štatistík vyplýva, že objasnenosť vrážd na Slovensku nie je stopercentná, treba poškodených (rozumej pozostalých) aspoň čiastočne odškodniť tým, že každého držiteľa tejto zbrane preventívne pošleme na jednoročný pobyt do nápravnovýchovného zariadenia.
Zlý vtip? Tak sa pozastavte pri analógii, ktorá je na Slovensku od minulého týždňa skutočnosťou. Parlament prijal tzv. autorský zákon, podľa ktorého musí každý výrobca a dovozca počítačov (a v dôsledku toho aj každý, kto počítač kupuje) zaplatiť novú daň. Tá poputuje umeleckým a vydavateľským zväzom. Keďže sme všetci potenciálni nelegálni "kopírovači", zákonodarcovia sa prostredníctvom tejto novej dane rozhodli kompenzovať umelcom ich zmarený zisk.
Prezumpcia neviny je terminus technicus, ktorý na Slovensku do slovníka zákonodarcov evidentne nepatrí. Ako inak sa dá vysvetliť skutočnosť, keď každý človek, teda aj ten, ktorý hudbu nekopíruje, musí zaplatiť novú daň? Pozrime sa na ďalší aspekt tohto problému, ktorý je určite jednou z prapríčin zavedenia novej dane -- copyright. Evolučne sme dospeli k spoločenskej inštitúcii, ktorá nahrádza násilné riešenie sporov o výlučné rozhodovanie o vzácnych hodnotách -- vlastníctve. Dôsledkom existencie vlastníctva je rozvoj dobrovoľnej výmeny a deľby práce. Preto je vlastníctvo predpokladom nárastu blahobytu.
Všetci sa zhodneme na tom, že nápad, myšlienka alebo pesnička, je záležitosť spadajúca do nemateriálneho sveta. Každý z nás môže mať nekonečne veľa nápadov a myšlienok. Nemôžeme mať však nekonečne veľa uhlia, áut, domov alebo zlata. Vidíme, že v nemateriálnom svete chýba koncept vzácnosti. Inými slovami, najprv existovala vzácnosť, až potom vznikli vlastnícke práva. Kde nie je vzácnosť, logicky nemôže byť vlastníctvo. Friedrich August Hayek v knihe Osudná domýšľavosť nazval jednu kapitolu Kde nie je vlastníctvo, tam nie je spravodlivosť. Vidíme, že copyright ako taký je škodlivou inštitúciou, ktorá spory nerieši, ale, naopak, vyvoláva. Dôkazom toho môže byť nedávny akt našich poslancov.
Zamyslime sa nad tým, aké práva sú porušené, keď si napálim CD alebo keď niekto napáli disk s cieľom ďalej ho predať. Právo na hmotný majetok pôvodného majiteľa (toho, kto si pôvodné CD kúpil) ostáva nedotknuté, jeho majetok je neporušený. Obsah raz zverejneného disku však prestáva byť vzácny, pretože ak by mal mať tvorca k nemu naďalej vlastnícke práva, musel by sa stať vlastníkom aj všetkých spomienok, ktoré ostali v hlavách poslucháčov. Ak by sa takéto pravidlo dodržiavalo dôsledne a my sme mali vlastníkovi takýchto práv platiť za ich používanie, museli by sme, napríklad, stále platiť Čapkovým dedičom za používanie slova robot, respektíve všetkým tvorcom všetkých slov, melódií, nápadom všeobecne, ktoré boli vymyslené skôr ako sme sa narodili.
Pikantnosťou je určite aj fakt, že spomínanú daň budú musieť pri kúpe počítača zaplatiť aj samotní umelci. Veď umelci by sa ako morálne čistí jednotlivci skutkom, akým je nelegálne kopírovanie, voči sebe samým a svojim kolegom určite neprevinili.
Na záver treba povedať, že sme raz opäť svedkami toho, že zákonodarcovia tvrdia, že konajú v prospech spoločnosti a pritom konajú v prospech veľmi úzkej skupiny vyvolených. Samozrejme, na úkor nás všetkých -- bežných spotrebiteľov. A tvrdenie, že podobný zákon platí vo všetkých štátoch Európskej únie, proti tomu nikdy nemôže obstáť.
Prezumpcia neviny je terminus technicus, ktorý na Slovensku do slovníka zákonodarcov evidentne nepatrí. Ako inak sa dá vysvetliť skutočnosť, keď každý človek, teda aj ten, ktorý hudbu nekopíruje, musí zaplatiť novú daň?