Jedným z nemnohých javov, ktoré môžeme nájsť vo všetkých typoch spoločností, je inštitúcia sviatkov. Pravdepodobne každá ľudská spoločnosť člení svoj čas na všedný a sviatočný, pričom v každom z nich sa ľudia venujú už na prvý pohľad odlišným aktivitám. Otázka, prečo si ľudia, bez ohľadu na to, v akom čase a v akej časti sveta ich môžeme nájsť, vytvárajú sviatky, si istotne zaslúži našu pozornosť.
Všeobecne platí, že počas sviatkov sa ľudia správajú nápadne odlišne než vo všedný deň a konajú často spôsobom, ktorý sa môže pozorovateľovi javiť nepochopiteľný. Všedná práca je počas sviatkov zakázaná, kým mnohé príkazy, ktoré platia vo všedný deň, sa prekračujú. Na to, aby sme pochopili túto charakteristickú črtu sviatkov, musíme sa zamerať na hlbší protiklad prítomný v známych kultúrach.
Deň škaredý a deň pekný
Vo všetkých spoločnostiach sú ľudia zvyknutí rozdeľovať veci na svetské a posvätné. Tento protiklad je dôležitý pre usporiadanie sveta a orientáciu v tomto svete. Posvätnou sa môže stať nejaká vec, človek, miesto, ako aj čas, ktorý nazývame sviatkom a staviame ho do protikladu k všednému času.
Ako vo svojej knihe Interpretácia kultúr uvádza americký kultúrny antropológ Clifford Geertz, určenie vzťahov medzi posvätným a profánnym je veľmi dôležité, pretože posvätný čas nemôže byť poškvrnený profánnou činnosťou. Ustálený poriadok a pravidelnosť v striedaní všedného a posvätného času prechádzajú až do istej monotónnosti, ktorá však z hľadiska potreby istoty a bezpečnosti pôsobí veľmi blahodarne.
Tradičný pohľad, ktorý zdôrazňoval usporiadanosť všetkého bytia, nerobil rozdiel medzi svetom prírody a svetom ľudí. Ľudia nadobudli presvedčenie, že rovnako ako príroda aj ľudský svet podlieha cyklu rastu a úpadku. Súc poučení príkladom toho, že tak, ako príroda, aj ľudská spoločnosť v istom období kvitne a v istom období chátra, sa ľudia snažia aplikovať obraz znovuzrodenia i na ľudský svet, spoločnosť, v ktorej žijú. A práve na tento účel od nepamäti slúžia inštitúcie sviatkov.
Obnovovanie chaosu
Prečo je sviatočné obdobie naplnené excesmi od prejedania sa až po porušovanie najrôznejších tabu? Táto skutočnosť odkazuje na predstavy spoločností od počiatku sveta, keď na Zemi vládol chaos. Toto obdobie sa interpretuje nejednoznačne. Prvotný chaos predstavuje zlatý vek, ale zároveň hroznú a neľudskú dobu. Prekračovanie bežných zákazov počas sviatkov nám má toto obdobie pripomínať. Sviatky plnia funkciu regenerácie ľudského sveta, obnovujú sily a pôvodnú (fiktívnu alebo skutočnú) stabilitu spoločnosti. Symbolickým sprítomnením mýtickej minulosti má byť návrat k pôvodným princípom spoločnosti a k zdrojom jej vitality.
Táto spoločnosť bude s novým zaujatím rešpektovať zákony, ktoré jej boli kedysi dávno dané jej tvorcami. Kultúrni antropológovia tvrdia, že aktéri sviatočných ceremónií sú považovaní za mýtické bytosti, ktoré sa priamo zúčastnili na tvorení súčasného sveta, a preto pre nich neplatia zákazy určené obyčajným smrteľníkom. Tým, že spoločenská moc odvodzuje svoje zdroje z nadprirodzenej oblasti, posilňuje svoju dôveryhodnosť a účinnosť.
Sviatky štátu
Moderný človek, presvedčený o svojej racionalite, považuje rituály spojené so sviatkami tradičných spoločností za komické a nezmyselné. Podľa Geertza však inštitúcia sviatkov predsa naďalej pretrváva i v modernej spoločnosti bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Inštitúcia pretrváva dokonca v podobe sviatkov vyhlásených štátom, ktorý je podľa mienky niektorých stelesnením racionality. Všetky moderné spoločnosti oslavujú viac či menej zdôvodnené štátne sviatky. Ich vodcovia by rovnako ako dávnovekí náčelníci radi videli, ako sa v týchto dňoch všetci obyvatelia zhromaždia a zúčastnia sa na sviatočnom ceremoniáli. Rečníci hovoria o mýtoch ustanovenia terajšieho poriadku, oslavu sprevádzajú posvätné symboly vyjadrujúce jednotu a identitu zhromaždenia, ľudia skandujú heslá, ktoré sú zmesou kliatob proti silám zla a vďakyvzdávania adresovaného spravodlivým. Centralizovaná moc nemá v úmysle nič z týchto posvätných rituálov spochybniť. Naopak, vďaka technickým prostriedkom vytvára na oslavu omnoho širší priestor, než na aký boli zvyknutí naši predkovia.
Ako uvádza český sociológ Jan Keller v knihe Nedomyslená spoločnosť, všetky štátne sviatky sa vzťahujú k minulosti krajiny. Ich úlohou je pravidelne oživovať spomienky na prapôvodné princípy, ktoré stáli pri zrode súčasnej spoločnosti. Štátny sviatok nie je len nostalgická spomienka ani pokus o dopátranie sa historickej pravdy. Ide pri ňom skôr o oslavu víťazného boja za dobro, spravodlivosť a právo. Kolektívne spomínanie na minulosť, ktoré býva pravidelnou súčasťou osláv, uspokojuje potrebu každej spoločnosti mať spoľahlivo a zreteľne usporiadanú minulosť. Ak vyložíme minulosť z hľadiska dnes vyznávaných hodnôt režimu, zistíme, že o ne vlastne išlo od samého počiatku. Každý režim usporadúva minulosť takým spôsobom, aby tým spätne legitimizoval súčasnú hierarchiu hodnôt, ale tiež hierarchiu pozícii ľudí, ktorí tieto hodnoty obhajujú.
Upevnenie status quo
Tradičná spoločnosť sa najviac zaujímala o udržanie vlastnej integrity. Obklopená zo všetkých strán nepriateľským prostredím by sa spoločnosť bez vnútornej súdržnosti nebola schopná brániť. Problém sa riešil symbolickým návratom k životodarným mýtickým zdrojom, čím sa aspoň neutralizovali vonkajšie hrozby. Moderným spoločnostiam hrozí najmä rozvrat zvnútra. Hierarchické usporiadanie týchto spoločností býva zdrojom ich vonkajšej úspešnosti, ale zároveň predstavuje i zdroj stáleho vnútorného napätia. Každé spochybnenie súčasnej hierarchie môže viesť k napätiu až ku kolapsu systému. Ústredným problémom tejto spoločnosti je teda zdôvodňovanie momentálneho rozdelenia na tých hore a na tých, čo sú pod nimi.
Sviatky sú vhodnou príležitosťou na zdôvodnenie a ospravedlnenie spoločenskej hierarchie. Rečníci na tribúnach hovoria o mýtoch, ktoré sa vzťahujú na minulosť, ale ich skutočným cieľom je upevniť dôveru v súčasné usporiadanie pomerov a mocenských vzťahov. I keď dnešní politici sa už neodvolávajú na moc z iného než tohto sveta, podľa Kellera všetci vládcovia vždy považovali stabilitu svojho poriadku za posvätnú hodnotu a politika ako zápas o profánnu moc sa presunula do priestoru posvätného. Ten, kto kontroluje priebeh sviatočných ceremónií, kontroluje komunitu či spoločnosť. Ten, kto kontroluje dávne mýty, získava tým, celkom v duchu Orwellovho románu 1984, právo formulovať program pre súčasnosť i budúcnosť. Každý kritik existujúceho stavu sa ocitá v pozícii človeka, ktorý si dovoľuje spochybniť hodnoty, ktoré sú posvätné pre všetkých.
Keďže sviatky majú potvrdzovať existujúcu hierarchiu mocenských pozícií, musia mať tiež prepracovaný ceremoniál, ktorý musí byť dostatočne zaujímavý a tajomný, aby moci dodal príchuť niečoho posvätného. Pretože presvedčenie o posvätnosti môže rýchlo vyprchať, treba občanov periodicky zhromažďovať.
Stratil sa občan
Aj napriek zdanlivej bezstarostnosti existuje problém, s ktorým si ani tí najposvätnejší politici nedokážu poradiť. Týmto problémom je často veľmi rozpačitý priebeh sviatkov. Spoločnosť a jej vyspelá technika vytvorili pre sviatky obrovský priestor, o akom sa predstaviteľom tradičnej spoločnosti ani nesnívalo. Na druhej strane sa však priestor pre oslavy vyprázdňuje. Štát stráca svojich občanov. Ich vzájomný vzťah možno charakterizovať ako nezáujem. Jednotlivec sa dnes skôr ako so štátom identifikuje s menším sociálnym priestorom, v ktorom je ešte schopný sa orientovať. Nezamýšľaným dôsledkom vyhlasovania štátnych sviatkov, ktorých funkciou by malo byť stmelenie občanov, je tak vytváranie priestoru, ktorý umožňuje ľuďom stiahnuť sa počas štátnych sviatkov preč zo spoločnosti